ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 13. decembra 2001 (*)

„Životné prostredie – Odpady – Nariadenie (EHS) č. 259/93 o preprave odpadov – Podmienky odôvodňujúce zákaz alebo obmedzenie vývozu odpadov – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca povinnosť ponúknuť odpady schválenému orgánu“

Vo veci C‑324/99,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

DaimlerChrysler AG

a

Spolkovou krajinou Bádensko-Württembersko,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 30, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 176),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedníčka komory N. Colneric, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola (spravodajca), L. Sevón, M. Wathelet, R. Schintgen, V. Skouris, J. N. Cunha Rodrigues a C. W. A. Timmermans,

generálny advokát: P. Léger,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        DaimlerChrysler AG, v zastúpení: L. Giesberts, Rechtsanwalt,

–        spolková krajina Bádensko-Württembersko, v zastúpení: C. Weidemann, Rechtsanwalt,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W.-D. Plessing a B. Muttelsee-Schön, splnomocnení zástupcovia,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. A. Fierstra, splnomocnený zástupca,

–        rakúska vláda, v zastúpení: C. Stix-Hackl, splnomocnená zástupkyňa,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Wyatt, QC,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. zur Hausen, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli DaimlerChrysler AG, spolková krajina Bádensko-Württembersko, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia na pojednávaní 27. marca 2001,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. septembra 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom z 24. júna 1999 doručeným Súdnemu dvoru 30. augusta 1999 požiadal Bundesverwaltungsgericht v súlade s článkom 234 ES formou štyroch prejudiciálnych otázok o výklad nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 30, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 176, ďalej len „nariadenie“).

2        Prejudiciálne otázky vyplynuli zo sporu medzi obchodnou spoločnosťou Daimler‑Chrysler AG (ďalej len „DaimlerChrysler“) a spolkovou krajinou Bádensko-Württembersko, ktorého predmetom bola zákonnosť dekrétu vlády a ministra životného prostredia a dopravy tejto spolkovej krajiny stanovujúceho povinnosť ponúknuť niektoré odpady určené na zneškodnenie schválenému orgánu.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3        Cieľom smernice Rady 75/442/EHS z 15. júla 1995 o odpadoch (Ú. v. ES L 194, s. 39; Mim. vyd. 15/001, s. 23), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 91/156/EHS z 18. marca 1991 (Ú. v. ES L 78, s. 32; Mim. vyd. 15/002, s. 3, ďalej len „smernica“), je zosúladenie vnútroštátnych právnych úprav týkajúcich sa zneškodňovania odpadov.

4        Články 3, 4 a 5 smernice určujú tieto ciele: predovšetkým predchádzanie a obmedzovanie vzniku odpadu, zhodnocovanie a použitie odpadov, ďalej ochranu zdravia človeka a životného prostredia pri spracovaní odpadov a nakoniec zariadenie na úrovni Spoločenstva, a ak je to možné, na vnútroštátnej úrovni jednotnej siete zneškodňovania odpadov.

5        Článok 5 smernice stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú – tam, kde je to nevyhnutné alebo účelné, v spolupráci s ďalšími členskými štátmi — vhodné opatrenia na vybudovanie jednotnej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie odpadu s využitím najlepšej dostupnej technológie, ktorá nevyžaduje nadmerné náklady. Táto sieť musí spoločenstvu ako celku umožniť, aby sa stalo sebestačným pri zneškodňovaní odpadu, a členským štátom, aby sa k tomuto cieľu individuálne približovali, s rešpektovaním zemepisných podmienok alebo potreby špecializovaných zariadení pre určité druhy odpadu.

2. Táto sieť musí tiež umožniť, aby sa odpad zneškodňoval v niektorom z najbližších vhodných zariadení, použitím čo najvhodnejších metód a technológií na zaistenie vysokého stupňa ochrany životného prostredia a verejného zdravia.“

6        Nariadenie upravuje predovšetkým kontrolu a riadenie pohybu zásielok odpadov medzi členskými štátmi.

7        Hlava II nariadenia nazvaná „Zásielky odpadov medzi členskými štátmi“ obsahuje kapitolu A o konaní uplatniteľnom na odpady určené na zneškodnenie.

8        Podľa článku 4 ods. 2 písm. c) nariadenia, ktorý je súčasťou spomínanej kapitoly A, musia byť námietky a podmienky, ktoré môžu vydať príslušné orgány určenia, odoslania alebo tranzitu v súvislosti s prepravou odpadov v súlade s písmenom a) a b), založené na odseku 3 tohto článku.

9        Článok 4 ods. 3 písm. a) bod i) nariadenia stanovuje:

„V záujme zaviesť zásadu blízkosti miesta, prednostného zhodnotenia a sebestačnosti na úrovni spoločenstva a úrovniach členských štátov podľa smernice 75/442/EHS členské štáty môžu, v súlade so zmluvou, vykonať opatrenia, ktorými úplne alebo čiastočne zakážu prepravu odpadu, alebo budú proti nej systematicky namietať. Také opatrenia bezodkladne oznámia Komisii, ktorá o tom bude informovať ostatné členské štáty.“

 Vnútroštátna právna úprava

10      § 9 ods. 1 prvá veta zákona o znížení odpadov pri zdroji a o ich správe a o spravovaní kontaminovaných miest v spolkovej krajine Bádensko‑Württembersko („Landesabfallgesetz“, ďalej len „LAbfG“) v znení z 15. októbra 1996 (GBl, s. 617), poslednýkrát zmenený a doplnený § 4 zákona zo 16. júla 1998 (GBl, s. 422), stanovuje, že orgány spomínanej spolkovej krajiny vytvárajú spolu s pôvodcami a držiteľmi odpadov zariadenia na spracovanie odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad.

11      § 9 ods. 2 druhá veta LAbfG oprávňuje vládu spolkovej krajiny prijať predpisy o povinnosti pôvodcov a držiteľov odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad ponúknuť ich vedúcim zariadení na spracovanie alebo úradu pre špeciálne odpady zariadenému podľa § 28a ods. 1 toho istého zákona.

12      Podľa § 9 ods. 2 tretej vety LAbfG odpady, ktoré nemôžu byť spracované v zariadeniach na spracovanie odpadov, sa prevezú do zariadenia na spracovanie odpadov navrhnutého pôvodcom alebo držiteľom odpadov.

13      Dekrét vlády a ministra životného prostredia a dopravy spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko o správe niektorých odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad a o úrade pre špeciálne odpady z 12. septembra 1996 (GBl, s. 586), zmenený a doplnený dekrétom z 26. januára 1998 (GBl, s. 73, ďalej len „dekrét“), bol prijatý na základe § 9 ods. 2 druhej vety LAbfG.

14      Podľa § 1 ods. 1 dekrétu je pilierom zariadení na spracovanie odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad obchodná spoločnosť Sonderabfallentsorgung Baden-Württemberg GmbH (ďalej len „spoločnosť SBW“), založená v roku 1973, ktorej väčšinovým vlastníkom je spolková krajina Bádensko-Württembersko.

15      Podľa § 1 ods. 2 dekrétu je „v rámci platných povinností o dodaní“ zariadením na spracovanie odpadov určených na skladovanie špeciálna skládka v Billigheime (Nemecko) a na spracovanie odpadov určených na spálenie spaľovňa odpadov spoločnosti Abfall-Verwertungsgessellschaft mbH (ďalej len „spoločnosť AVG“) so sídlom v Hamburgu (Nemecko).

16      Podľa § 3 ods. 1 prvej vety dekrétu pôvodcovia a držitelia odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad, ktoré vznikli v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko alebo majú byť v nej spracované, uskladnené alebo uschované, musia ponúknuť tieto odpady úradu pre špeciálne odpady, ktorý ich pridelí zariadeniu na spracovanie odpadov v súlade s ustanoveniami § 4 ods. 1 dekrétu. § 3 ods. 1 druhá veta dekrétu stanovuje výnimky z tejto povinnosti, predovšetkým ak ide o nízke objemy odpadov, ktoré nedosahujú istý prah, alebo ak sú odpady zneškodnené za istých okolností v zariadeniach pôvodcov alebo držiteľov odpadov.

17      § 4 ods. 1 dekrétu stanovuje:

„Úrad pre špeciálne odpady pošle odpady, ktoré sú mu ponúknuté, spoločnosti SBW Sonderabfallentsorgung Baden-Württemberg GmbH, aby boli spracované v zariadeniach v súlade s § 1 ods. 2, ak ide o odpady, ktoré môžu byť spracované v týchto zariadeniach. Voči spaľovni spoločnosti Abfall-Verwertungsgessellschaft mbH v Hamburgu musí byť dodržaná povinnosť dodania 20 000 ton odpadov ročne. Spoločnosť roztriedi odpady, ktoré sú jej poslané, v súlade s prvou vetou medzi príslušné zariadenia na spracovanie.“

18      V súlade s § 4 ods. 3 dekrétu ponúknuté odpady, ktoré nie sú poslané do jedného zo zariadení uvedených v bode 15 tohto rozsudku, sú úradom pre špeciálne odpady poslané do zariadenia, ktoré navrhnú pôvodcovia alebo držitelia odpadov, ak tam môžu byť spracované v súlade s nemeckou právnou úpravou o ochrane životného prostredia.

19      Povinnosť dodania uvedená v § 1 ods. 2 a v § 4 ods. 1 dekrétu týkajúca sa ročného objemu 20 000 ton odpadu v prospech špeciálnej spaľovne v Hamburgu vyplýva z dohody podpísanej 5. mája 1994 medzi spoločnosťami SBW a AVG (ďalej len „dohoda“).

20      Podľa preambuly tejto dohody uzatvorenej na 15 rokov spolková krajina Hamburg dáva k dispozícii spolkovej krajine Bádensko-Württembersko časť svojich možností spaľovania na spracovanie špeciálnych odpadov ponúknutých spoločnosťou SBW za cenu 1 200 DEM za tonu spálených odpadov. Spaľovanie odpadov sa uskutočňuje v spaľovni spoločnosti AVG.

21      Dohoda povoľuje spoločnosti SWB dodať spoločnosti AVG maximálne 30 000 ton ročne. Spoločnosť SWB sa ďalej zaväzuje dodať spoločnosti AVG minimálne 20 000 ton ročne a zaplatiť cenu zodpovedajúcu tomuto objemu, a to aj vtedy, ak bude skutočne odovzdaný objem odpadov nižší. Na zabezpečenie možných strát spoločnosti SBW musí spolková krajina Bádensko-Württembersko zložiť zábezpeku vo výške 180 miliónov DEM.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

22      DaimlerChrysler spochybnil zákonnosť dekrétu a žalobou podanou 4. decembra 1996 na Verwaltungsgerichtshof Baden-Württemberg (Nemecko) žiadal o jeho zrušenie.

23      DaimlerChrysler uvádza, že je poškodený povinnosťou ponúknuť špeciálne odpady spaľovni v Hamburgu, pretože nemôže spaľovať s nižšími nákladmi v zahraničí, najmä v Belgicku, odpady, ktoré pochádzajú z jeho tovární v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko. Preprava odpadov do zariadenia v Hamburgu, ktoré je vzdialené približne 600 až 800 km, predstavuje pre DaimlerChrysler zvýšenie nákladov o 2,2 miliónov DEM ročne.

24      DaimlerChrysler na podporu svojej žaloby predovšetkým uvádza, že povinnosť upravená v dekréte ponúknuť odpady spaľovni spoločnosti AVG je kvantitatívnym obmedzením vývozu, ktoré zakazuje článok 34 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 29 ES), a je v rozpore s ustanoveniami smernice a nariadenia.

25      Verwaltungsgerichtshof Baden-Würtetemberg rozhodol, že žaloba o zrušenie nie je dôvodná, a zamietol ju rozhodnutím z 24. novembra 1997. Rozhodnutím zo 14. mája 1998 Bundesverwaltungsgericht, na ktorý podal DaimlerChrysler dovolanie, povolil DaimlerChrysler podať opravný prostriedok „Revision“.

26      V rozsudku o začatí prejudiciálneho konania Bundesverwaltungsgericht rozhodol, že dekrét nie je v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva. Čo sa týka jeho zlučiteľnosti s právom Spoločenstva, Bundesverwaltungsgericht uvádza, že povinnosť pôvodcov a držiteľov odpadov určených na zneškodnenie ponúknuť ich úradu pre špeciálne odpady by sa mala považovať za opatrenie zakazujúce vývoz odpadov v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 3 písm. a) bodu i) nariadenia.

27      Keďže mal Bundesverwaltungsgericht pochybnosti o niektorých iných aspektoch zlučiteľnosti dekrétu s právom Spoločenstva, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Ak existuje všeobecné opatrenie zakazujúce vývoz odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad odôvodnené zásadami blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti, znamená výraz ‚v súlade so Zmluvou‘ uvedený v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) nariadenia (EHS) č. 259/93, že je potrebné navyše overiť, či je zákaz vývozu v súlade s primárnym právom Európskej únie a konkrétne so zákazom kvantitatívnych obmedzení obchodu medzi členskými štátmi vyplývajúcim z článkov 28 a nasl. Zmluvy?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, ak sa zákaz vývozu týka iba obmedzeného množstva a je upravený zákonom, môže sa preskúmanie súladu s právom Spoločenstva týkať len samotnej právnej úpravy alebo sa musí preskúmanie súladu s právom Spoločenstva uskutočniť v každom konkrétnom prípade, keď plánovaný vývoz je zakázaný uplatnením tejto právnej úpravy? Za týchto okolností možno oprávnene nariadením povinnosti ponúknuť odpady určené na zneškodnenie vyžadujúce špeciálny dohľad zariadeniu na spracovanie usadenému na vnútroštátnom území ‚uzákoniť‘ zákaz vývozu odpadu po dobu pätnástich rokov, ak v období, keď bola táto povinnosť stanovená, hľadaná bezpečnosť v spracovaní odpadov mohla byť dosiahnutá iba prostredníctvom uzatvorenia zmluvy platnej rovnakú dobu s prevádzkovateľom tohto zariadenia?

3. Umožňuje článok 4 ods. 3 nariadenia (EHS) č. 259/93 členským štátom prijať právnu úpravu, ktorá prostredníctvom povinnosti ponúknuť stanovenému zariadeniu odpady určené na zneškodnenie vyžadujúce špeciálny dohľad podriadi prepravu do iných členských štátov podmienke, že plánované zneškodnenie spĺňa podmienky v oblasti ochrany životného prostredia členského štátu, ktorý odpady vyváža?

4. Je v rozpore s článkami 3 a nasl. nariadenia (EHS) č. 259/93, aby členské štáty pred uplatnením konania o oznámení uplatnili vlastné konanie týkajúce sa ponuky a pridelenia odpadov uplatniteľné aj na plánovanú prepravu odpadov určených na zneškodnenie vyžadujúcich špeciálny dohľad?“

28      Na úvod je potrebné zdôrazniť, ako to správne urobila Komisia, že aj keď sa vnútroštátny súd vo svojich otázkach odvoláva na zneškodnenie odpadov „vyžadujúcich špeciálny dohľad“, nariadenie, keď definuje v hlave II kapitole A konanie, ktorým sa riadi preprava medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie, nerozlišuje medzi osobitnými druhmi dotknutých odpadov podľa ich charakteru. Takže odpovede na uvedené otázky sa bez rozdielu použijú na všetky prepravy odpadov určených na zneškodnenie upravené nariadením bez toho, aby bolo potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, či ide alebo nejde o odpady vyžadujúce špeciálny dohľad.

 O prvej otázke

29      Na úvod je potrebné jednak uviesť, že § 3 ods. 1 prvá veta dekrétu, ktorý stanovuje povinnosť ponúknuť miestnemu schválenému zariadeniu odpady určené na zneškodnenie, bol prijatý na základe článku 4 ods. 3 písm. a) bodu i) nariadenia, ktorý umožňuje členským štátom prijať za istých okolností všeobecne záväzné opatrenia obmedzujúce prepravu odpadov medzi členskými štátmi, a na druhej strane, že podľa vnútroštátneho súdu toto vnútroštátne ustanovenie je v súlade s ustanovením nariadenia.

30      Ďalej je potrebné zdôrazniť, že vnútroštátny súd nespochybňuje platnosť článku 4 ods. 3 písm. a) bodu i) nariadenia vo svetle ustanovení článkov 30 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 28 ES), 34 Zmluvy a 36 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 30 ES).

31      Za týchto okolností treba prvú otázku vnútroštátneho súdu chápať tak, že sa ňou vnútroštátny súd pýta, či je, ak je vnútroštátne opatrenie zakazujúce vo všeobecnosti vývoz odpadov určených na zneškodnenie odôvodnené zásadami blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. a) bodom i) nariadenia, potrebné okrem toho osobitne preskúmať vzhľadom na použitie v tomto ustanovení výrazu „v súlade so Zmluvou“, či je toto vnútroštátne opatrenie v súlade s článkami 34 a 36 Zmluvy.

32      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vnútroštátne opatrenie v oblasti, ktorá je predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Spoločenstva, treba posúdiť vo vzťahu k ustanoveniam tohto harmonizačného opatrenia a nie vo vzťahu k článkom 30, 34 a 36 Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 1993, Vanacker a Lesage, C‑37/92, Zb. s. I‑4947, bod 9).

33      Najprv je potrebné uviesť, že nariadenie zrušilo a nahradilo smernicu Rady 84/631/EHS zo 6. decembra 1984 o dohľade a kontrole nad cezhraničnými zásielkami nebezpečného odpadu v rámci Európskeho spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 326, s. 31), ktorá vytvorila, ako to skonštatoval Súdny dvor, úplný systém týkajúci sa najmä cezhraničného pohybu nebezpečných odpadov na účely ich zneškodnenia v konkrétne stanovenom zariadení a bola založená na povinnosti predbežného podrobného oznámenia držiteľom odpadov (rozsudky z 9. júla 1992, Komisia/Belgicko, C‑2/90, Zb. s. I‑4431, bod 20, a z 10. mája 1995, Komisia/Nemecko, C‑422/92, Zb. s. I‑1097, bod 32).

34      Nariadenie vychádza z návrhu nariadenia Rady (EHS) 90/C 289/05 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 289, s. 9) predloženého Komisiou 10. októbra 1990. Z odôvodnenia tohto návrhu vyplýva, že výber formy nariadenia na vykonanie zmien v právnej úprave Spoločenstva v oblasti prepravy odpadov súvisel s vôľou zabezpečiť súčasné a rovnaké uplatnenie tejto právnej úpravy vo všetkých členských štátoch.

35      Ďalej z prvých štyroch odôvodnení nariadenia vyplýva, že bolo prijaté so zámerom nahradiť smernicu 84/631 nariadením vzhľadom na záväzky, ktoré Spoločenstvo prijalo v rámci rôznych medzinárodných dohôd a najmä v rámci Dohovoru o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní, podpísaného v Bazileji (Švajčiarsko) 22. marca 1989 a schváleného v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 93/98/EHS z 1. februára 1993 (Ú. v. ES L 39, s. 1; Mim. vyd. 11/018, s. 301).

36      Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na prepravu odpadu vnútri, do a zo Spoločenstva okrem prípadov stanovených výnimkami upravenými v odsekoch 2 a 3 toho istého článku.

37      Hlava II nariadenia sa týka prepravy odpadov medzi členskými štátmi a rozlišuje odpady určené na zneškodnenie (kapitola A, články 3 až 5) a odpady určené na zhodnotenie (kapitola B, články 6 až 11). Ako to vyplýva z deviateho odôvodnenia nariadenia, táto hlava stanovuje systém, v ktorom sa preprava odpadu musí vopred oznámiť príslušným orgánom, aby mohli byť presne a včas informované najmä o druhu, pohybe a zneškodnení alebo zhodnotení odpadu tak, aby tieto orgány mohli vykonať potrebné opatrenia na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia vrátane možnosti vzniesť odôvodnené námietky proti preprave.

38      Článok 13 nariadenia, ktorý tvorí jeho hlavu III, sa týka prepravy odpadov vo vnútri členských štátov. V súlade s piatym odôvodnením nariadenia kontrola a riadenie tejto prepravy odpadov patrí do vnútroštátnej právomoci. Vnútroštátne systémy kontroly, ktoré členské štáty zriadia na tieto účely, však musia zohľadniť potrebu zabezpečiť súlad so systémom Spoločenstva stanoveným nariadením (článok 13 ods. 2). Členské štáty môžu v rámci svojej právomoci uplatniť systém stanovený nariadením na prepravu medzi členskými štátmi (článok 13 ods. 4).

39      Hlavy IV, V a VI nariadenia ustanovujú pravidlá, ktoré sa použijú na vývoz odpadov mimo Spoločenstva, dovoz odpadov do Spoločenstva, ako aj na tranzit cez Spoločenstvo odpadov nepochádzajúcich zo Spoločenstva na zneškodnenie alebo zhodnotenie mimo Spoločenstva.

40      Hlava VII nariadenia nazvaná „Spoločné ustanovenia“ upravuje najmä podmienky, kedy sa preprava odpadov považuje za nedovolenú, a opatrenia, ktoré je potrebné prijať v takýchto prípadoch.

41      Súdny dvor v konaní o žalobe o neplatnosť nariadenia rozhodol, že nariadenie stanovuje podmienky, ktoré upravujú prepravu odpadov medzi členskými štátmi, a konania, na základe ktorých môže byť povolená. Tieto podmienky a konania boli upravené v záujme zabezpečenia ochrany životného prostredia a s ohľadom na ciele politiky ochrany životného prostredia, akými sú blízkosť, prednosť zhodnotenia a sebestačnosť na úrovni Spoločenstva a na vnútroštátnej úrovni (rozsudok z 28. júna 1994, Parlament/Rada, C‑187/93, Zb. s. I‑2857, body 21 a 22). Súdny dvor navyše zdôraznil pri posudzovaní, či nariadenie mohlo byť platne prijaté na základe článku 130 S Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 175 ES), že cieľom nariadenia je poskytnúť jednotný systém konaní, ktorými môže byť obmedzený pohyb odpadov v záujme ochrany životného prostredia (rozsudok Parlament/Rada, už citovaný, bod 26).

42      Z kontextu, v akom bolo nariadenie prijaté, z jeho podstaty, z cieľov, ktoré sleduje, a z jeho obsahu vyplýva, že úplným spôsobom na úrovni Spoločenstva harmonizuje otázku prepravy odpadov, aby zabezpečilo ochranu životného prostredia.

43      Takže akékoľvek vnútroštátne opatrenie týkajúce sa prepravy odpadov treba posudzovať vo vzťahu k ustanoveniam nariadenia a nie vo vzťahu k článkom 30, 34 a 36 Zmluvy.

44      V tejto súvislosti použitie výrazu „v súlade so Zmluvou“ v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) nariadenia nemožno chápať ako vyjadrenie toho, že vnútroštátne opatrenie, ktoré zodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, musí okrem toho byť predmetom osobitného skúmania jeho zlučiteľnosti s ustanoveniami článkov 30, 34 a 36 Zmluvy.

45      Výraz „v súlade so Zmluvou“ tiež neznamená, že sa všetky vnútroštátne opatrenia obmedzujúce prepravu odpadov uvedené v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) nariadenia musia systematicky považovať za obmedzenia v súlade s právom Spoločenstva len preto, že ich cieľom je uplatnenie jednej alebo viacerých zásad uvedených v tomto článku. Tento výraz by sa mal skôr vykladať v tom zmysle, že spomínané vnútroštátne opatrenia okrem toho, že musia byť v súlade s nariadením, musia tiež rešpektovať všeobecné pravidlá alebo zásady Zmluvy, ktoré nie sú priamo upravené v norme prijatej v oblasti prepravy odpadov.

46      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že ak je vnútroštátne opatrenie zakazujúce vo všeobecnosti vývoz odpadov určených na zneškodnenie odôvodnené zásadami blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. a) bodom i) nariadenia, nie je potrebné okrem toho osobitne preskúmať, či je toto vnútroštátne opatrenie v súlade s článkami 34 a 36 Zmluvy.

 O druhej otázke

47      Druhá otázka bola položená vnútroštátnym súdom iba za predpokladu, že odpoveď na prvú otázku bude kladná, preto nie je potrebné na ňu odpovedať.

 O tretej otázke

48      Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či povoľuje článok 4 ods. 3 nariadenia členskému štátu, ktorý prijal právnu úpravu stanovujúcu povinnosť ponúknuť schválenému orgánu odpady určené na zneškodnenie, stanoviť, že ak odpady nie sú pridelené niektorému z jeho zariadení na spracovanie, ich preprava do iných zariadení na spracovanie, ktoré sa nachádzajú v iných členských štátoch, je povolená iba vtedy, ak plánované zneškodnenie spĺňa požiadavky v oblasti ochrany životného prostredia členského štátu, ktorý odpady vyváža.

49      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 4 ods. 2 písm. c) nariadenia sa musia námietky proti preprave odpadov zakladať na odseku 3 tohto článku.

50      Prípady, keď členské štáty môžu brániť preprave medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie, sú taxatívne vymedzené v článku 4 ods. 3 nariadenia.

51      Článok 4 ods. 3 písm. a) nariadenia sa týka prípadov, keď členské štáty môžu prijať opatrenia, ktorými čiastočne alebo úplne zakážu prepravu odpadu určeného na zneškodnenie alebo budú proti nej systematicky namietať. Článok 4 ods. 3 písm. b) a c) sa týka prípadov, keď členské štáty môžu vzniesť námietky proti preprave určitého odpadu.

52      Vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej, na ktorú sa vzťahuje tretia otázka, zriaďuje systém, ktorého dôsledkom je v zásade zákaz vývozu odpadov okrem niektorých výnimiek. Prvý okruh výnimiek spočíva v oslobodení v niektorých prípadoch pôvodcov alebo držiteľov odpadu ponúknuť ich schválenému orgánu, ktorý ich má spravovať, najmä ak objem dotknutých odpadov je nižší ako istý prah. Druhý okruh výnimiek, ktorého sa osobitne týka tretia otázka, spočíva v okolnosti, keď boli odpady ponúknuté schválenému orgánu, ktorý má spravovať odpady určené na zneškodnenie, ale nemôžu byť spracované niektorým zo zariadení tohto orgánu, najmä preto, že možnosti spracovania tohto orgánu sú presiahnuté, a teda je povolená ich preprava do zariadenia na spracovanie navrhnutého pôvodcom alebo držiteľom odpadov, a to za podmienky, že plánované zneškodnenie spĺňa požiadavky právnej úpravy v oblasti ochrany životného prostredia členského štátu, ktorý odpad vyváža.

53      Ako to správne zdôraznil DaimlerChrysler, dekrét, ktorého zákonnosť bola spochybnená vo veci samej, je abstraktným a všeobecným aktom členského štátu, akými sú opatrenia upravené v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) nariadenia, takže otázka, či právo Spoločenstva povoľuje vnútroštátne opatrenie, akým je spomínaný dekrét, sa musí posúdiť vo vzťahu k tomuto ustanoveniu nariadenia a nie vo vzťahu k ostatným ustanoveniam uvedeného článku 4 ods. 3.

54      Čo sa týka zlučiteľnosti dekrétu s článkom 4 ods. 3 písm. a) bodom i) nariadenia, spolková krajina Bádensko-Württembersko predovšetkým uvádza, že keďže toto ustanovenie priznáva členskému štátu právo vydať všeobecný zákaz vývozu odpadov, členský štát by mal mať nevyhnutne právo, ak neuplatní toto právo zákazu, vyžadovať v prípade zneškodnenia odpadov v zahraničí, aby boli rešpektované jeho vlastné právne normy o ochrane životného prostredia.

55      Podobné tvrdenie nemožno prijať.

56      Vnútroštátnu právnu úpravu, akou je právna úprava sporná vo veci samej, treba totiž považovať za opatrenie ukladajúce čiastočný zákaz prepravy odpadov a podobne ako všeobecný zákaz alebo systematické námietky uvedené v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) nariadenia členský štát ho môže platne prijať iba vtedy, ak spĺňa požiadavky určené v tomto ustanovení, teda že uplatňuje zásady blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti tak na úrovni Spoločenstva, ako aj na vnútroštátnej úrovni v súlade so zásadou proporcionality.

57      V tejto súvislosti, keďže článok 4 ods. 3 písm. a) bod i) nariadenia neupravuje možnosť zakázať prepravu odpadov, ak ich zneškodnenie nespĺňa požiadavky právnej úpravy v oblasti ochrany životného prostredia štátu, ktorý odpad vyváža, je napriek tomu potrebné preskúmať, či táto možnosť môže byť odôvodnená na základe niektorej z troch zásad uvedených v spomínanom ustanovení.

58      Po prvé, čo sa týka zásady blízkosti, je potrebné zdôrazniť, že vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá v prípade, že povolí prepravu odpadov do iného členského štátu na účely ich zneškodnenia, podriadi povolenie takejto prepravy podmienke, že toto zneškodnenie bude vykonané v súlade s požiadavkami právnej úpravy v oblasti ochrany životného prostredia štátu, ktorý odpad vyváža, nemožno považovať za vykonávajúcu zásadu blízkosti.

59      Taká právna úprava totiž v žiadnom prípade nezohľadňuje blízkosť zariadenia na spracovanie navrhnutého pôvodcom alebo držiteľom odpadov.

60      Po druhé, čo sa týka zásady prednosti zhodnotenia, ktorá vyplýva z článku 3 ods. 1 písm. b) smernice, podľa ktorého majú členské štáty prijať vhodné opatrenia na podporu zhodnocovania odpadov, nemožno ju vykonať vnútroštátnou právnou úpravou, ktorej predmetom nie je podporovať zhodnocovanie, ale iba určiť zariadenie na spracovanie, v ktorom majú byť odpady zneškodnené.

61      Po tretie, čo sa týka zásady sebestačnosti tak na úrovni Spoločenstva, ako aj na vnútroštátnej úrovni, z článku 5 ods. 1 smernice vyplýva, že jej cieľom je umožniť Spoločenstvu ako celku, aby sa stalo sebestačným pri zneškodňovaní odpadu, a členským štátom, aby sa tomuto cieľu individuálne približovali prostredníctvom jednotnej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie odpadu.

62      Samozrejme vykonanie tejto zásady môže v podstate odôvodniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje povinnosť ponúknuť schválenému orgánu odpady určené na zneškodnenie, ktorý ich pridelí zariadeniam na spracovanie, ktoré riadi, a to do tej miery, že táto povinnosť je odôvodnená potrebou zabezpečiť v záujme ich spoľahlivosti nevyhnutný stupeň činnosti týchto zariadení, a teda umožňuje ich pretrvanie, a tým podporuje uskutočnenie zásady sebestačnosti na vnútroštátnej úrovni.

63      Podmienka, z ktorej vyplýva, že preprava odpadov je povolená iba vtedy, ak zneškodnenie bude vykonané v súlade s požiadavkami právnej úpravy v oblasti ochrany životného prostredia štátu, ktorý odpad vyváža, však nijako neprispieva k vykonaniu zásady sebestačnosti, keďže táto podmienka sa uplatňuje iba v prípade, že dotknuté odpady nemôžu byť spracované v zariadení riadenom schváleným orgánom zodpovedným za riadenie odpadov určených na zneškodnenie, a teda budú v každom prípade pridelené zariadeniu, ktoré navrhol pôvodca alebo držiteľ odpadov.

64      Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak členský štát povolí prepravu odpadov do zariadenia na spracovanie v inom členskom štáte navrhnutého pôvodcom alebo držiteľom odpadov a nie do zariadení ním určených, článok 4 ods. 3 nariadenia mu neumožňuje stanoviť podmienku, podľa ktorej plánované zneškodnenie musí spĺňať požiadavky jeho vlastnej právnej úpravy.

65      Na tretiu otázku teda treba odpovedať, že článok 4 ods. 3 nariadenia nepovoľuje členskému štátu, ktorý prijal právnu úpravu stanovujúcu povinnosť ponúknuť schválenému orgánu odpady určené na zneškodnenie, stanoviť, že ak odpady nie sú pridelené niektorému z jeho zariadení na spracovanie, ich preprava do iných zariadení na spracovanie, ktoré sa nachádzajú v iných členských štátoch, je povolená iba vtedy, ak plánované zneškodnenie spĺňa požiadavky v oblasti ochrany životného prostredia členského štátu, ktorý odpady vyváža.

 O štvrtej otázke

66      Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je v rozpore s článkami 3 až 5 nariadenia, aby členský štát pred uplatnením konania o oznámení upraveného týmto nariadením uplatnil na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie konanie týkajúce sa ponuky a pridelenia odpadov vlastné tomuto členskému štátu.

67      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že harmonizácia vykonaná nariadením v oblasti prepravy odpadov sa týka nielen materiálnych podmienok, za akých môže byť preprava uskutočnená, ale aj konania, ktoré sa na túto prepravu vzťahuje.

68      Konkrétne podľa článkov 3 až 5 nariadenia konanie, ktoré sa vzťahuje na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie, spočíva v povinnosti pôvodcu alebo držiteľa odpadov, ktorí navrhnú prepraviť alebo dať prepraviť odpady, oznámiť tento zámer príslušnému orgánu štátu určenia.

69      Toto oznámenie má podstatný význam v konaní stanovenom nariadením pre tento druh prepravy. Nariadenie presne vymedzuje informácie o preprave, ktoré má obsahovať oznámenie, a určuje, že prijatím oznámenia začínajú plynúť lehoty jednotlivým príslušným orgánom štátu určenia, štátu odoslania a štátu tranzitu, aby uplatnili alebo neuplatnili možnosti, ktoré im priznáva nariadenie, zakázať prepravu alebo určiť podmienky prepravy.

70      Konania takto definované nariadením zabezpečuje oznamovateľovi, že jeho zámer prepravy bude preskúmaný v lehotách určených nariadením a že bude informovaný najneskôr do uplynutia týchto lehôt o tom, či a prípadne za akých okolností preprava bude môcť byť uskutočnená.

71      Vnútroštátna právna úprava, ktorá podriaďuje pôvodcu alebo držiteľa odpadov, ktorý navrhne prepraviť alebo dať prepraviť odpady, pred konaním upraveným právom Spoločenstva, ktoré začína oznámením upraveným v nariadení, odlišnému konaniu, ktoré má vlastné náležitosti a lehoty a týka sa ponuky a pridelenia odpadov, nemôže byť považovaná sa zlučiteľnú s konaním ustanoveným článkami 3 až 5 nariadenia.

72      Z uvedeného vyplýva, že je v rozpore s článkami 3 až 5 nariadenia, ktoré definujú konanie, ktoré sa uplatní na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie, aby členské štáty pred uplatnením konania o oznámení uplatnili na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie konanie týkajúce sa ponuky a pridelenia odpadov vlastné tomuto členskému štátu.

73      Tento výklad nespochybňuje tvrdenie uvedené spolkovou krajinou Bádensko‑Württembersko, podľa ktorého keďže nariadenie povoľuje v článku 4 ods. 3 písm. a) bode i) členským štátom prijať všeobecné opatrenia obmedzujúce prepravu odpadov, majú mať právo pri uplatňovaní vnútroštátnych opatrení stanoviť samostatné konanie, v rámci ktorého musí byť žiadosť o prepravu odpadov určených na zneškodnenie predbežne preskúmaná.

74      Keď totiž členské štáty uplatňujú možnosť danú článkom 4 ods. 2 písm. a) bodom i) nariadenia prijať všeobecné opatrenia obmedzujúce prepravu odpadov, nemôžu sa pritom odchýliť od konania o oznámení stanoveného nariadením. Naopak, musia túto možnosť uplatniť v rámci konania stanoveného nariadením, podľa ktorého predbežné oznámenie zámeru prepravy je začiatkom konania, ktoré vedie k prípadnému vydaniu povolenia.

75      Najmä v prípade, že členský štát prijme opatrenie čiastočne zakazujúce prepravu odpadov v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 3 písm. a) bodu i) nariadenia, opatrenie, ktoré stanovuje, že niektoré odpady musia byť ponúknuté schválenému orgánu, ktorý je zodpovedný za riadenie odpadov, a ktoré určuje, že ich preprava do zariadenia iného členského štátu môže byť povolená iba vtedy, ak tieto odpady nemôžu byť spracované v zariadení riadenom spomínaným orgánom, prípadná námietka štátu odoslania proti tejto preprave, odôvodnená odkazom na toto opatrenie o zákaze, musí byť vznesená v súlade s postupmi upravenými nariadením.

76      Je teda potrebné odpovedať na štvrtú otázku tak, že je v rozpore s článkami 3 až 5 nariadenia, aby členský štát pred uplatnením konania o oznámení upraveného v tomto nariadení uplatnil na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie konanie týkajúce sa ponuky a pridelenia odpadov vlastné tomuto členskému štátu.

 O trovách

77      Nemecká, dánska, holandská, rakúska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami podanými Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu predložil Bundesverwaltungsgericht rozsudkom z 24. júna 1999, rozhodol takto:

1.      Ak je vnútroštátne opatrenie zakazujúce vo všeobecnosti vývoz odpadov určených na zneškodnenie odôvodnené zásadami blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. a) bodom i) nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva, nie je potrebné okrem toho osobitne preskúmať, či je toto vnútroštátne opatrenie v súlade s článkami 34 a 36 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 29 ES a 30 ES).

2.      Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 259/93 nepovoľuje členskému štátu, ktorý prijal právnu úpravu stanovujúcu povinnosť ponúknuť schválenému orgánu odpady určené na zneškodnenie, stanoviť, že ak odpady nie sú pridelené niektorému z jeho zariadení na spracovanie, ich preprava do iných zariadení na spracovanie, ktoré sa nachádzajú v iných členských štátoch, je povolená iba vtedy, ak plánované zneškodnenie spĺňa požiadavky v oblasti ochrany životného prostredia členského štátu, ktorý odpady vyváža.

3.      S článkami 3 až 5 nariadenia č. 259/93 je v rozpore, aby členský štát pred uplatnením konania o oznámení upraveného v tomto nariadení uplatnil na prepravu medzi členskými štátmi odpadov určených na zneškodnenie konanie týkajúce sa ponuky a pridelenia odpadov vlastné tomuto členskému štátu.

Rodríguez Iglesias

Colneric

Gulmann

Edward

La Pergola      Sevón

Wathelet

Schintgen

Skouris

Cunha Rodrigues

Timmermans

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2001.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: nemčina