30.4.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 112/1

(1)

Na základe sťažnosti sa Komisia listami z 19. júla 1999, 16. decembra 1999, 24. augusta 2000 a 9. decembra 2000 obrátila na francúzske orgány s otázkami týkajúcimi sa opatrení, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia. Francúzsko odpovedalo Komisii listami z 19. augusta 1999, 24. februára 2000 a 25. januára 2001. Komisia sa stretla s francúzskymi orgánmi 26. januára 2000 a s delegáciou Medziodvetvového výboru pre prírodné sladké vína (Comité interprofessionnel des vins doux naturels – CIVDN) 31. marca 2000.

(2)

Keďže dané opatrenia boli zavedené do praxe bez predchádzajúceho schválenia Komisiou, boli zapísané do registra neoznámenej pomoci pod číslom NN 139/2002.

(3)

Komisia informovala Francúzsko listom z 21. januára 2003 o svojom rozhodnutí začať konanie podľa článku 88 ods. 2 zmluvy vo veci tejto pomoci.

(4)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (2). Komisia vyzvala ostatné členské štáty a zainteresované tretie strany, aby predložili svoje pripomienky k predmetnej pomoci.

(5)

Francúzske orgány zaslali svoje pripomienky listami zo 16. a 18. júna 2003. Komisia prijala pripomienky od navrhovateľa, ktoré boli zaslané francúzskym orgánom listom zo 6. augusta 2004. Francúzske orgány následne odpovedali listom z 10. septembra 2004.

(6)

CIVDN sa v roku 1996 rozhodol zaviesť akciu zameranú na konverziu viníc s cieľom nahradiť prostredníctvom vyklčovania a opätovnej výsadby kvalitných odrôd viniča časť produkcie prírodných sladkých vín regiónu Východné Pyreneje, aby sa tak napravila štrukturálna kríza, v ktorej sa táto produkcia nachádzala a ktorá sa prejavovala pravidelným poklesom odbytísk. Pomoc mala za cieľ financovať kvalitatívne zlepšenie odrôd viniča v tomto regióne a ukončila sa najneskôr 1. augusta 2000.

(7)

V záujme úspešného uskutočnenia tohto plánu konverzie (známeho pod názvom „Plán Rivesaltes“) mali producenti z tohto regiónu prístup k dvom typom pomoci:

(8)

Medziodvetvový výbor pre prírodné sladké vína (CIVDN) s chránenými označeniami pôvodu CHOP (appellations d'origine contrôlées – AOC) zaviedol rozhodnutím 96-1 z 5. júla 1996 medziodvetvový príspevok na financovanie plánu konverzie „Rivesaltes“ a „Grand Roussillon“.

(9)

Príspevok vo výške 50 francúzskych frankov (FRF) (3) za hektoliter vyprodukovaný v regióne Východné Pyreneje, kde sa produkujú príslušné prírodné sladké vína, bol určený na financovanie prémie („prémie za zmrazenie“) na každý pozemok, ktorý v roku 1995 produkoval vína „Rivesaltes“ alebo „Grand Roussillon“ a ktorý by v období od zberu v roku 1996 do zberu v roku 2000 vrátane produkoval stolové víno alebo vína so zemepisným označením pôvodu (vins de pays). Výnos z výberu príspevku sa poukázal do osobitného fondu.

(10)

Prémia za zmrazenie bolo skutočne poskytnutá producentom, ktorí sa zaviazali, že počas päťročného obdobia nebudú nepožadovať CHOP „Rivesaltes“ alebo „Grand Roussillon“. Cieľom tejto prémie bolo kompenzovať stratu príjmov spôsobenú vplyvom skutočnosti, že sa už nepoužívali uvedené dve označenia, na cenu. Prémia nepredpokladala zastavenie produkcie alebo jej obmedzenie, ale len kompenzáciu za také využitie produkcie, ktoré nepoužije CHOP. Cieľom teda bolo rýchlo znížiť potenciál uvedenia na trh vín s označením CHOP.

(11)

Výška prémie za zmrazenie bola 5 000 FRF ročne na „zmrazený“ hektár. Prémia sa na každý pozemok, na ktorý bola pomoc poskytnutá, prestala poskytovať v roku, keď daný pozemok prešiel konverziou.

(12)

Komisia nedostala informácie o celkovej výške pomoci vyplatenej v rámci tohto opatrenia. Nebola jej poskytnutá nijaká informácia o výške príjmov z vytvoreného medziodvetvového príspevku ani o počte hektárov, na ktoré sa výhody tohto opatrenia vzťahovali.

(13)

Podľa francúzskych orgánov sa plán konverzie viníc CHOP Rivesaltes, v podobe prijatej v roku 1996, týkal 3 250 hektárov: 1 250 hektárov na produkciu „Muscat de Rivesaltes“; 1 000 hektárov na produkciu „Côtes du Roussillon“ a „Côtes du Roussillon Villages“ (odrody Syrah, Mourvèdre, Roussanne, Marsanne a Vermentino) a 1 000 hektárov na produkciu odrodového vína so zemepisným označením pôvodu – vins de pays de cépage (odrody Chardonnay, Cabernet, Merlot, atď.).

(14)

Na podporu tohto plánu súhlasili francúzske orgány s poskytnutím finančnej podpory vo výške 111 miliónov FRF rozdelených takto: 85 miliónov FRF prostredníctvom Medziodvetvového štátneho úradu pre vína (Office national interprofessionnel des vins) a 26 miliónov FRF prostredníctvom príslušných samosprávnych orgánov [Languedoc-Roussillon a hlavná samosprávna rada (conseil général) departementu Východné Pyreneje].

(15)

Táto podpora predpokladala pomoc vo výške 25 000 FRF/ha určenú na konverziu na CHOP „Muscat de Rivesaltes“ a pomoc vo výške 40 000 FRF/ha na konverziu na CHOP „Côtes du Roussillon Villages“ a na vína so zemepisným označením pôvodu.

(16)

Podľa francúzskych orgánov možno odhadnúť reálne náklady na konverziu v regióne na 110 000 FRF/ha. Francúzske orgány potvrdili, že plánované konverzie sa do veľkej miery uskutočnili (2 350 ha z plánovaných 3 250 ha).

(17)

Celkové náklady na uskutočnenú konverziu dosiahli podľa francúzskych orgánov 258,5 milióna FRF (39,4 milióna EUR). Samotné štátne orgány údajne prispeli sumou dosahujúcou 75,250 milióna FRF (11,01 milióna EUR) z pôvodne plánovaných 111 miliónov FRF (16,9 milióna EUR). Podľa informácií, ktoré poskytli francúzske orgány, prispeli štátne orgány sumou zodpovedajúcou 29,11 % nákladov na reálne uskutočnenú konverziu v rámci všetkých typov financovania spolu.

(18)

Francúzske orgány pripomenuli, že v súlade s článkom 9 nariadenia Rady (EHS) č. 822/87 zo 16. marca 1987 o spoločnej organizácii trhu s vínom (4) každoročne postupujú Štatistickému úradu Európskych spoločenstiev súpis plôch vysadených viničom, zatriedených podľa departementov a typu produkovaného hrozna [hrozno na výrobu vína, z toho akostného vína produkovaného vo vymedzených regiónoch (VQPRD), vinič na stolové hrozno], ako aj súpis vyklčovaných a opätovne vysadených viníc predložený podľa rovnakého spôsobu zatriedenia podľa departementov a typu produkovaného hrozna. Francúzske orgány uviedli v prílohe kópiu tabuliek zaslaných za hospodársky rok 1997/1998.

(19)

Rozhodnutím 97-3 z 29. decembra 1997 zaviedol CIVDN od 1. januára 1998 medziodvetvový príspevok na financovanie reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech týchto CHOP: „Rivesaltes“, „Grand Roussillon“, „Muscat de Rivesaltes“ a „Banyuls“.

(20)

Výška príspevku bez dane na hektoliter bola stanovená takto: „Banyuls a Banyuls Grand Cru“ 25 FRF/hl; „Grand Roussillon“ 30 FRF/hl; „Muscat de Rivesaltes“ 50 FRF/hl; „Rivesaltes“ 30 FRF/hl.

(21)

Tieto príspevky sa prideľovali takto: „Rivesaltes“ 25 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Grand Roussillon“ 45 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Banyuls“ 20 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku.

(22)

Rozhodnutím 98-1 z 10. júla 1998 zaviedol CIVDN od 1. septembra 1998 medziodvetvový príspevok na financovanie reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech týchto CHOP: „Rivesaltes“, „Grand Roussillon“ a „Maury“.

(23)

Jednotlivé výšky príspevku bez dane na hektoliter boli stanovené takto: „Grand Roussillon“ 25 FRF/hl; „Maury“ 5 FRF/hl; „Rivesaltes“ 35 FRF/hl.

(24)

Tieto príspevky sa prideľovali takto: „Rivesaltes“ 30 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Grand Roussillon“ 20 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Maury“ 5 FRF/hl na prevádzku.

(25)

Oba predchádzajúce príspevky boli zrušené rozhodnutím 99-1 zo 17. decembra 1999, ktorým CIVDN zaviedol medziodvetvový príspevok určený na financovanie reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech týchto CHOP: „Banyuls“, „Banyuls Grand Cru“, „Muscat de Rivesaltes“, „Rivesaltes“, „Grand Roussillon“ a „Maury“.

(26)

Jednotlivé sumy bez dane na hektoliter boli stanovené takto: „Grand Roussillon“ 25 FRF/hl; „Rivesaltes“ 35 FRF/hl; „Banyuls“ a „Banyuls Grand Cru“ 25 FRF/hl; „Muscat de Rivesaltes“ 55 FRF/hl; „Maury“ 0 FRF/hl.

(27)

Tieto príspevky sa prideľovali takto: „Rivesaltes“ 30 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Grand Roussillon“ 20 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Muscat de Rivesaltes“ 50 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku; „Banyuls a Banyuls Grand Cru“ 20 FRF/hl na reklamu a propagáciu a 5 FRF/hl na prevádzku.

(28)

Rozhodnutím 00-1 sa stanovilo pokračovanie tohto príspevku s drobnými úpravami. V čase otvorenia zisťovacieho konania Komisia nedisponovala informáciami o trvaní tejto poslednej schémy pomoci ani o jej prípadnom predĺžení.

(29)

Komisia v súvislosti s povahou daných príspevkov poznamenala, že boli priamo schválené francúzskou vládou podľa postupu ustanoveného v zákone č. 200 z 2. apríla 1943 o zriadení Medziodvetvového výboru pre prírodné sladké vína a likérové vína s chráneným označením. Schválenie vládou tak predstavuje predbežnú podmienku prijatia takýchto príspevkov. Zákonom č. 200 sa ustanovuje najmä, že príspevky sú povinné pre všetkých členov zainteresovaných odvetví, hneď po ich odsúhlasení vládou alebo v danom prípade jej komisárom. Z toho vyplýva, že tento typ príspevkov si na to, aby bol účinný v plnom rozsahu, vyžaduje akt štátneho orgánu. Z tohto dôvodu Komisia v štádiu zisťovacieho konania usúdila, že v danom prípade išlo o parafiškálne dane, teda o verejné zdroje.

(30)

Pokiaľ ide o „prémiu za zmrazenie“ ustanovenú francúzskym opatrením pomoci, takéto prémie neboli ustanovené spoločnou organizáciou trhov (SOT) a konkrétnejšie nariadením Rady (EHS) č. 456/80 z 18. februára 1980 o poskytnutí prémií za dočasné zanechanie a za trvalé ukončenie pestovania viniča vysadeného na určitých plochách a prémií za vzdanie sa opätovnej výsadby (5). Toto nariadenie ustanovovalo len prémiu za dočasné zanechanie alebo za trvalé ukončenie produkcie, ktorá sa mohla vyplatiť, keď sa producent rozhodol prispieť k zníženiu vinárskeho potenciálu Spoločenstva, a to najmä prostredníctvom vyklčovania viniča. Vzhľadom na to, že nedošlo k nijakému zníženiu potenciálu a prémiou sa nefinancovala nijaká akcia, ktorá by viedla k zanechaniu produkcie, v štádiu otvorenia zisťovacieho konania opatrenie zjavne nespadalo do rozsahu pôsobnosti bývalej spoločnej organizácie trhu s vínom ustanovenej nariadením (EHS) č. 822/87.

(31)

Účelom pomoci malo byť finančne odbremeniť producentov, ktorí sa ako podnikatelia rozhodli slobodne podniknúť čisto obchodné kroky, ktorých náklady, zdá sa, predstavujú výdavky spojené s výkonom hospodárskej činnosti. Podľa uplatniteľnej stálej praxe Komisie a podľa judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (6) je pomoc na prevádzku taká pomoc, ktorá má oslobodiť podnik od nákladov, ktoré by za normálnych okolností znášal v rámci svojho bežného riadenia alebo svojich bežných činností. Táto myšlienka sa opakuje v bode 3.5 usmernení Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci v poľnohospodárskom sektore (7), ďalej len „usmernenia pre poľnohospodárstvo“, podľa ktorého tu ide vlastne o pomoc, ktorá môže byť v rozpore s mechanizmami, ktorými sa riadia SOT.

(32)

Komisia v tomto ohľade skonštatovala, že pomoc bola poskytnutá na hektár ročne, a že teda úzko súvisí s vyprodukovaným množstvom vína. Komisia pripomenula, že nemôže v nijakom prípade schvaľovať pomoc, ktorá by mohla byť nezlučiteľná s ustanoveniami, ktorými sa riadi SOT alebo ktorá by bránila riadnemu fungovaniu príslušnej SOT. V štádiu otvorenia zisťovacieho konania usúdila, že „prémia za zmrazenie“ by mohla predstavovať pomoc na prevádzku, ktorá môže byť v rozpore s mechanizmami, ktorými sa riadi SOT s vínom, a že z tohto dôvodu by mohla byť nezlučiteľná s uplatniteľnými trhovými pravidlami a pravidlami hospodárskej súťaže.

(33)

Pokiaľ ide o náklady na konverziu, článkom 14 nariadenia (EHS) č. 822/87 sa ustanovovalo, že každá štátna pomoc na výsadbu viníc bude zakázaná od 1. septembra 1988 s výnimkou takých, ktoré vyhovujú kritériám, ktoré by umožnili zníženie množstva produkcie alebo kvalitatívne zlepšenie bez toho, aby došlo k zvýšeniu produkcie. Z tohto dôvodu mali byť prípustné len odrody viniča, ktoré zlepšujú kvalitu a nemajú na danej pôde vysokú výnosnosť.

(34)

Nariadením Komisie (EHS) č. 2741/89 z 11. septembra 1989 o stanovení kritérií, ktoré treba zohľadniť v rámci článku 14 nariadenia Rady (EHS) č. 822/87, pokiaľ ide o štátnu pomoc na výsadbu vinohradníckych plôch (8), sa vymedzujú kritériá, na základe ktorých sa posudzujú návrhy štátnej pomoci na výsadbu vinohradníckych plôch prijateľné v zmysle článkov 87, 88 a 89 zmluvy. Článkom 2 nariadenia (EHS) č. 2741/89 sa ustanovuje, že návrhy štátnej pomoci musia dostatočne preukázať dodržiavanie cieľa zníženia množstva produkcie alebo kvalitatívneho zlepšenia bez zvýšenia produkcie.

(35)

Článkom 5 nariadenia (EHS) č. 2741/89 sa ustanovovalo, že výška pomoci poskytnutej na hektár vysadeného viniča nemôže prekročiť 30 % skutočných nákladov na vyklčovanie a výsadbu. Podľa francúzskych orgánov vzhľadom na to, že celkové náklady na uskutočnenú konverziu údajne dosiahli 258 500 000 FRF a štátne orgány na ňu prispeli sumou 75 250 000 FRF, možno dospieť k záveru, že v rámci všetkých typov financovania spolu štátne orgány prispeli sumou zodpovedajúcou 29,11 % nákladov na reálne uskutočnenú konverziu. Článkom 5 nariadenia (EHS) č. 2741/89 sa však ustanovovalo, že relevantným údajom na výpočet nákladov na konverziu bol údaj skutočne poskytnutej pomoci na hektár vysadeného viniča. V štádiu zisťovacieho konania sa javilo, že táto logika evidentne vylučuje celkové výpočty v rámci výkonu konverzie v celom jeho rozsahu, a tým aj výpočty založené na priemerných celkových nákladoch na hektár. Francúzske orgány navyše počítali tento priemer vzhľadom na rôzne akcie konverzie.

(36)

V štádiu zisťovacieho konania Komisia usúdila, že vzhľadom na náklady na hektár predložené francúzskymi orgánmi (110 000 FRF/ha) bola poskytnutá pomoc v danom prípade údajne ohraničená na 33 000 FRF/ha a na 30 % skutočných nákladov, ktoré vynaložili jednotliví producenti. Z toho vyplýva, že každé prekročenie tejto maximálnej výšky, teda každé prekročenie 30 % skutočných nákladov na individuálnej úrovni, by mohlo predstavovať pomoc nezlučiteľnú s uplatniteľnými pravidlami.

(37)

Na základe právomocí, ktorými Komisia disponuje podľa článku 10 nariadenia (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (9), prikázala Komisia francúzskym orgánom zaslať všetky potrebné informácie týkajúce sa oboch uskutočnených konverzií. Mali zahŕňať najmä: informácie týkajúce sa počtu vinohradníkov, ktorí boli príjemcami štátnej pomoci na výsadbu vinohradníckych plôch; dotknutú plochu rozpísanú podľa kategórie pôdy; podiel tejto plochy, na ktorom výsadbe predchádzalo vyklčovanie; podiel tejto plochy uznaný za vhodný na produkciu VQPRD; určenie týchto vysadených plôch (hrozno na produkciu vína, stolové hrozno, hrozno na sušenie, škôlka alebo materská vinica na štepy atď.); použité odrody; dôkaz o predbežnom povolení francúzskych orgánov na použitie daných odrôd; vývoj výrobného potenciálu; každú ďalšiu vhodnú informáciu o úrovni pomoci.

(38)

Pokiaľ ide o pomoc na reklamu a propagáciu zavedenú niektorými CHOP, francúzske orgány upozornili, že právny predpis týkajúci sa parafiškálnej dane určenej na financovanie CIVDN bol predmetom pravidelných oznámení a už bol Komisiou preskúmavaný a schvaľovaný. Komisia totiž naposledy schválila v rámci štátnej pomoci N 184/97 (10) (Pomoc a parafiškálna daň v prospech CIVDN) na obdobie až do konca roka 2002 štátnu pomoc financovanú parafiškálnou daňou na pokrytie okrem iného reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech CIVDN. Podľa získaných informácií však príspevky v danom prípade vyberá CIVDN popri parafiškálnej dani určenej na aktivity v oblasti komunikácie a reklamy, ktorú už Komisia schválila. Z tohto dôvodu Komisia v štádiu zisťovacieho konania usudzovala, že schválenie vydané predtým nepredstavovalo tiché schválenie každej zmeny a doplnenia alebo akéhokoľvek iného opatrenia, ktoré sa pridajú k predtým schválenej pomoci.

(39)

Komisia prikázala francúzskym orgánom, aby jej zaslali potrebné informácie týkajúce sa týchto opatrení pomoci vrátane neuvedených a neoznámených opatrení, ktoré by mohli byť v súčasnosti účinné, aby mohla zhodnotiť ich zlučiteľnosť najmä s negatívnymi a pozitívnymi kritériami uplatniteľnými v oblasti reklamy a propagácie a s maximálnou výškou pomoci, ktorú možno schváliť. Tieto informácie by mali taktiež umožniť posúdenie dosahu prípadnej súbežnej pomoci medzi predtým schválenou schémou pomoci a neoznámenými schémami, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia.

(40)

Komisia tiež skonštatovala, že parafiškálne dane v danom prípade boli z hľadiska ich mechanizmov veľmi podobné parafiškálnej dani, ktorú už Komisia schválila. Z právnych predpisov zavádzajúcich poplatky tohto druhu navyše vyplýva, že sa tieto poplatky vzťahovali len na vinársku produkciu určitého vymedzeného regiónu. V štádiu zisťovacieho konania bolo teda možné dospieť k záveru, že v danom prípade sa takáto parafiškálna daň nevzťahovala ani nevztiahla na žiadny dovezený produkt.

(41)

Navrhovateľ predložil ďalej uvedené pripomienky, pričom požiadal o nezverejnenie svojej identity. Komisia po preskúmaní dôvodov, ktoré uviedol, usúdila, že je vhodné mu vyhovieť.

(42)

Podľa navrhovateľa sú prémia za zmrazenie a pomoc na konverziu údajne len dve súčasti jedinej schémy pomoci, ktorých výlučným cieľom je zredukovať uvedenie určitej produkcie na trh. Pomoc poskytnutá za zmrazenie pozemkov a pomoc poskytnutá na konverziu by sa mali spojiť, aby sa mohol posúdiť ich súlad s právom Spoločenstva.

(43)

Navrhovateľ sa domnieva, že nezávislé finančné riadenie Plánu Rivesaltes ustanovené v rozhodnutí CIVDN 96-1 z 5. júla 1996 sa nedodržalo, pretože prémia za zmrazenie bola údajne financovaná z prostriedkov, ktoré nepochádzajú výlučne z výnosu z medziodvetvového príspevku zavedeného v roku 1996. V tomto zmysle sa prémia za zmrazenie údajne financovala sumou viac ako 11 miliónov FRF z vlastných prostriedkov CIVDN. Navyše časť prostriedkov získaných z reklamno-propagačného príspevku sa údajne použila na financovanie plánu, hlavne prémie za zmrazenie.

(44)

Podľa navrhovateľa hlavná samosprávna rada (conseil général) departementu Východné Pyreneje vraj začiatkom účtovného roka 2000 vyplatila Medziodvetvovému výboru pre prírodné sladké vína CIVDN 2 milióny FRF určené na financovanie prémie za zmrazenie. Navyše mal uvedený orgán uviesť vo svojom časopise L'accent Catalan z marca 2003 skutočnosť, že vinohradníkom priamo vyplatil nad rámec pomoci poskytnutej ako prémia za zmrazenie a za konverziu aj pomoc na hektár vo výške 761 EUR a neskôr 1 293 EUR v rámci Plánu Rivesaltes. Táto pomoc podľa navrhovateľa nebola Komisii oznámená.

(45)

Pokiaľ ide o pomoc na reklamu a propagáciu, navrhovateľ sa domnieva, že výnos zo s ňou súvisiacich parafiškálnych daní v prospech CIVDN sa vraj použil na financovanie propagačných kampaní ich vlastných produktov, teda produktov niektorých podnikov, a nie na financovanie propagačných kampaní jednotlivých kategórií CHOP všeobecne. Túto prax údajne aj dnes uplatňuje Medziodvetvový výbor pre vína z oblasti Roussilon (CIVR), čo je subjekt, ktorý nahradil CIVDN v likvidácii. Táto pomoc má byť v rozpore s ustanoveniami Spoločenstva tým, že nesleduje všeobecný záujem.

(46)

Podľa navrhovateľa CIVDN v priebehu rokov 2001 a 2002 údajne naďalej požadoval od veľkoobchodníkov úhradu parafiškálnych daní, pričom jeho nástupnícka organizácia CIVR začala tiež faktúrovať príspevky, čo je údajne z pohľadu vnútroštátnych právnych predpisov protiprávne.

(47)

Listom zo 16. júna 2003 francúzske orgány predložili svoje pripomienky k rozhodnutiu Komisie začať konanie ustanovené v článku 88 ods. 2 Zmluvy proti oznámenej pomoci.

(48)

Francúzske orgány na úvod potvrdili, že predmetné opatrenia neboli po pôvodne určenom období, čo bolo päť rokov po hospodárskom roku 1996/1997, predĺžené. V každom prípade bola Komisia informovaná listami zo 14. decembra 2000 a 6. decembra 2001 o rozpustení CIVDN. CIVR, ktorým sa CIVDN nahradil, nezaviedol žiadne opatrenie rovnakého typu.

(49)

Francúzske orgány vysvetľujú, že opatrenie nesledovalo cieľ znížiť vinársky potenciál, pretože záväzok príjemcov spočíval v akceptovaní toho, že produkcia zo zmrazených pozemkov sa uvedie na trh ako stolové vína alebo vína so zemepisným označením pôvodu, a nie ako vína s CHOP. Túto prémiu teda údajne nemožno prirovnávať, ako to robí Komisia, k jednoduchej pomoci na prevádzku, ktorá by predstavovala neoprávnenú finančnú úľavu.

(50)

Cieľom prémie totiž bolo zabezpečiť príjemcom protihodnotu za ich záväzok neuvádzať na trh produkciu zo zmrazených pozemkov ako vína s CHOP. Nepredstavovala teda pre príjemcov nijaký dodatočný príjem, ale iba jednoduchú náhradu za ušlý zisk.

(51)

V čase zavádzania opatrenia teda hektár vinice CHOP Rivesaltes prinášal na základe maximálneho povoleného výnosu 40 hl takú produkciu, ktorá sa ďalej delila na 25 hl prírodných sladkých vín po 1 140 FRF/hl a 15 hl stolových vín alebo vín so zemepisným označením pôvodu po 350 FRF/hl, s obratom od 32 250 FRF do 33 000 FRF/ha. Po zmrazení mohol hektár vinice vyprodukovať 50 hl stolového vína alebo vína so zemepisným označením pôvodu (agronomický priemer departementu), čo predstavuje obrat od 12 500 FRF do 17 500 FRF/ha.

(52)

Priemerný rozdiel po zmrazení (ušlý zisk producentov) bol asi 15 000 FRF/ha, z čoho treba pre úplnosť odpočítať náklady na lieh používaný na výrobu prírodných sladkých vín (VDN), teda 2 000 FRF na 25 hl, čo vedie k čistému rozdielu vo výške 13 000 FRF/ha.

(53)

Aj keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že od roku 1999 sa tento rozdiel v dôsledku poklesu výrobnej ceny VDN (900 FRF/hl) znížil, predstavoval aj naďalej pri všetkých predpokladoch sumu 6 500 FRF/ha [26 000 FRF (obrat/ha CHOP) – 17 500 FRF (obrat/ha stolového vína alebo vína so zemepisným označením pôvodu) – 2 000 FRF (náklady na lieh na výrobu VDN)].

(54)

Za týchto okolností sa francúzske orgány domnievajú, že prémia za zmrazenie nemohla v nijakom prípade predstavovať takú pomoc na prevádzku, ktorá by príjemcom prinášala neoprávnené dodatočné príjmy alebo finančné úľavy.

(55)

Francúzske orgány ďalej podčiarkujú, že prémia za zmrazenie nepoškodila mechanizmy SOT s vínom z dôvodu prípadného narušenia, ktoré by mohla vyvolať na trhu. V departemente Východné Pyreneje v hospodárskych rokoch v období od 1996/1997 do 1999/2000 nebol nijaký objem destilovaný v zmysle povinnej destilácie. Okrem toho objemy určené na preventívnu destiláciu v období posudzovaných hospodárskych rokov poukazujú na bežné fungovanie trhu so stolovými vínami a s vínami so zemepisným označením pôvodu.

(56)

Ako podporný argument francúzske úrady zdôrazňujú solidárnosť tohto opatrenia, ktoré údajne nebolo financované z prostriedkov štátneho rozpočtu, ale prostredníctvom medziodvetvového príspevku, ktorý platili samotní producenti.

(57)

Podľa francúzskych orgánov toto opatrenie predstavovalo mimoriadny doplnok ku štátnej pomoci na obnovu viníc, ktorá bola zavedená s uplatnením nariadenia (EHS) č. 2741/89.

(58)

Francúzske orgány pripomínajú, že pomoc na zkvalitnenie odrôd viniča je opatrenie, ktoré bolo prvýkrát notifikované v roku 1993 (pomoc N 769/93) a ktoré má svoj zápis (FR/XXX/05.00/017) v následných súpisoch štátnej pomoci. Pokiaľ ide o výročnú správu, francúzske orgány vysvetľujú, že zaslanie požadované v článku 8 nariadenia (EHS) č. 2741/89 možno vykonať „v rámci ročného oznámenia vykonaného členskými štátmi podľa článku 9 nariadenia (EHS) č. 822/87“. Článkom 9 nariadenia (EHS) č. 822/87 sa však ustanovuje, že „každý rok do 1. septembra zasielajú členské štáty Komisii […] oznámenie o vývoji vinárskeho potenciálu, ktoré zahŕňa súpis plôch vysadených vinicami na ich území“, ako aj „do 1. decembra […] správu o vývoji vinárskeho potenciálu“.

(59)

Francúzske orgány pripomínajú, že v súlade s článkom 9 nariadenia (EHS) č. 822/87 každoročne postupujú Štatistickému úradu Európskych spoločenstiev súpis plôch vysadených viničom, zatriedených podľa departementov a typu produkovaného hrozna (hrozno na výrobu vína, z toho VQPRD, vinič na stolové hrozno), ako aj súpis vyklčovaných a opätovne vysadených viníc predložený podľa rovnakého spôsobu zatriedenia podľa departementov a typu produkovaného hrozna. Francúzske orgány uviedli v prílohe kópiu zaslaných tabuliek za hospodársky rok 1997/1998. Francúzske orgány sa v týchto súvislostiach domnievajú, že im nemožno vyčítať, že by sa vyhli povinnostiam vyplývajúcim z nariadenia (EHS) č. 822/87.

(60)

Podľa francúzskych orgánov je v záujme presnej a vyčerpávajúcej bilancie pomoci na konverziu „plánu Rivesaltes“ potrebné zohľadniť skutočnosť, že plochy s „Muscat de Rivesaltes“ boli vyňaté z doplnku k pomoci na obnovu viníc, ktorý bol ustanovený v tomto pláne. Získali len pomoc na obnovu so sadzbami zodpovedajúcimi vnútroštátnej stupnici. Suma 85 miliónov FRF, ktorú vykázali francúzske orgány vo svojich predchádzajúcich oznámeniach, však predsa len zahŕňa 31 miliónov FRF štátnej pomoci na obnovu viníc zodpovedajúcich plochám s odrodou Muscat.

(61)

V konečnom dôsledku vyzerá bilancia pomoci na konverziu v rámci Plánu Rivesaltes pre plochy na produkciu odrodového vína so zemepisným označením a vín Côtes du Roussillon Villages takto:

(62)

Celkovo sa tak v rámci plánu vyplatila na obnovu viníc suma 36,623 milióna FRF 875 producentom na plochu 1 238 ha.

(63)

Počet prípadov prekračujúcich 33 000 FRF/ha je 221, týka sa plochy s rozlohou 166 ha a zodpovedá sume 0,883 milióna FRF.

(64)

Francúzske orgány zaslali zoznam odrôd používaných pri konverzii, ako aj jednotlivé nariadenia určujúce každý rok sadzbu pomoci.

(65)

Francúzske orgány predovšetkým spresňujú, že tieto aktivity nepokračovali po 31. decembri 2000.

(66)

Reklamno-propagačné aktivity uskutočnené vďaka príjmom pochádzajúcim z povinného dobrovoľného príspevku (cotisation volontaire obligatoire – CVO) mali rovnakú povahu ako aktivity financované vďaka výnosu z parafiškálnej dane, ktorá bola Komisii oznámená a bola schválená (pomoc N 230/90 (11) a N 184/97).

(67)

Prostriedky získané výberom CVO teda umožnili posilniť aktivity uskutočnené vďaka výnosu z parafiškálnej dane. Vzhľadom na situáciu na trhu, ktorá vážne postihla miestne vinárske hospodárstvo, sa totiž skutočne ukázalo, že je nevyhnutné podporiť propagáciu týchto vín, aby sa rozvíjali ich odbytiská.

(68)

Francúzske orgány k tomu poznamenávajú, že pokiaľ ide pomoc na propagáciu, jej financovanie je povolené až do výšky 100 %. Pokiaľ ide o reklamu, francúzske orgány pripomínajú, že išlo o kampane v prospech produktov nesúcich označenie CHOP a financovaných z výberu parafiškálnych daní a dobrovoľných príspevkov.

(69)

Ako odpoveď na žiadosť Komisie francúzske orgány zaslali príklady zrealizovaných reklamno-propagačných materiálov.

(70)

Francúzske orgány odpovedali na pripomienky predložené tretími stranami listom z 10. septembra 2004. Vysvetľujú, že sa v nich predovšetkým naznačuje skutočnosť, že daná pomoc sa mala odkloniť od svojho pôvodného cieľa výlučne v prospech istej spoločnosti konkurujúcej zainteresovaným tretím stranám. Francúzske orgány vyjadrili svoj nesúhlas s takýmito tvrdeniami, ktoré údajne priamo spochybňujú čestnosť jednotlivých príslušných správnych orgánov, a preto vyzvali Komisiu, aby k takým argumentom neprihliadala.

(71)

Podľa článku 87 ods. 1 zmluvy „ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“

(72)

Článkom 76 nariadenia (EHS) č. 822/87 uplatniteľným v čase poskytnutia pomoci sa ustanovovalo, že pokiaľ niektoré ustanovenia spomínaného nariadenia neustanovovali inak, na produkciu a obchod s vinárskymi produktmi sa vzťahovali články 92, 93 a 94 zmluvy (teraz články 87, 88 a 89).

(73)

Za pomoc sa považujú zásahy, ktoré v akejkoľvek podobe môžu priamo alebo nepriamo uprednostňovať niektoré podniky alebo ktoré sa môžu považovať za hospodárske zvýhodnenie, ktoré by prijímajúci podnik nedostal v bežných trhových podmienkach.

(74)

Komisia v súvislosti s povahou príspevkov v danom prípade poznamenáva, že si vyžadovali prijatie aktu štátnym orgánom, aby boli účinné v celom rozsahu, a že takto vytvorené zdroje slúžili ako nástroj na uskutočnenie politiky podporenej štátom. Okrem toho nie je stanovené, že príjemcovia pomoci sú vždy platcami daní v danom prípade. Z tohto dôvodu pomoc nespĺňa kritériá vyplývajúce z judikatúry Súdeho dvora, aby sa na ňu nevzťahoval článok 87 ods. 1 zmluvy (12). Komisia sa z tohto dôvodu domnieva, že v danom prípade ide o parafiškálne dane, teda o verejné zdroje.

(75)

Okrem toho, stále podľa judikatúry Súdneho dvora, sa za pomoc pokladajú zásahy, ktoré v rozličných podobách zmierňujú náklady bežne zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré takto, aj keď nie sú subvenciou v presnom zmysle slova, majú rovnakú povahu a také isté účinky (13).

(76)

Existenciu, či dokonca povahu pomoci je potrebné určiť na úrovni potenciálnych príjemcov plánu Rivesaltes, ako aj medziodvetvových príspevkov na reklamu a propagáciu a na prevádzku niektorých CHOP a ich financovania. V danom prípade poskytnutá podpora uprednostnila niektoré podniky v tom zmysle, že pomoc sa poskytla len producentom CHOP pôsobiacim v niektorých vymedzených regiónoch.

(77)

Na určenie toho, či predmetná pomoc spadá do rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 zmluvy, treba napokon určiť, či môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

(78)

Súdny dvor skonštatoval, že keď výhoda poskytnutá členským štátom posilňuje pozíciu jednej kategórie podnikov v porovnaní s inými konkurenčnými podnikmi pri obchodovaní v rámci Spoločenstva, tento obchod sa musí považovať za ovplyvnený touto výhodou (14).

(79)

Skutočnosť, že medzi členskými štátmi existuje obchod v sektore vín, sa zdá byť riadne preukázaná existenciou SOT v tomto sektore.

(80)

Nasledujúca tabuľka ukazuje názorný príklad úrovne obchodovania s vinárskymi produktmi medzi Francúzskom a ostatnými členskými štátmi počas posledných dvoch rokov uvedených konverzií vo Francúzsku.

(81)

Poskytnutá pomoc teda môže vplývať na obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením tým, že zvýhodňuje niektoré vnútroštátne vinárske produkcie na ujmu produkcie ostatných členských štátov. Vinársky sektor je totiž mimoriadne otvorený hospodárskej súťaži na úrovni Spoločenstva, a teda veľmi citlivý na všetky opatrenia v prospech produkcie v niektorom z členských štátov.

(82)

Komisia sa na základe uvedených vysvetlení domnieva, že opatrenia v prospech podnikov produkujúcich CHOP, ktoré pôsobia v niektorých vymedzených regiónoch, predstavujú výhodu financovanú z verejných zdrojov, ktorá sa im poskytuje, pričom z nej nemôžu ťažiť iní operátori, a ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje niektoré podniky a niektoré produkcie, čím môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Predstavuje teda pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy.

(83)

Článok 87 zmluvy však pozná výnimky zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej pomoci so zmluvou, hoci niektoré z nich sú zjavne neuplatniteľné na daný prípad, najmä výnimky ustanovené v odseku 2 uvedeného článku. Francúzske orgány sa na ne neodvolali.

(84)

Výnimky uvedené v článku 87 ods. 3 zmluvy sa musia striktne vyložiť pri preskúmavaní každého programu pomoci s regionálnym alebo odvetvovým účelom alebo každého individuálneho prípadu uplatnenia všeobecných schém pomoci. Môžu byť udelené najmä a výlučne v prípade, keď by Komisia mohla preukázať, že pomoc je potrebná na uskutočnenie jedného z predmetných cieľov. Udelenie uvedených výnimiek z pomoci, ktorá nezahŕňa takúto protihodnotu, by znamenalo umožniť zasiahnutie obchodu medzi členskými štátmi a bezdôvodné narušenie hospodárskej súťaže z pohľadu záujmu Spoločenstva, a teda korelatívne umožniť neoprávnené výhody hospodárskym subjektom niektorých členských štátov.

(85)

Komisia sa domnieva, že predmetná pomoc nie je určená na podporu hospodárskeho rozvoja istého regiónu s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou v súlade s článkom 87 ods. 3 písm. a) zmluvy. Nie je určená ani na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu v súlade s článkom 87 ods. 3 písm. b) zmluvy. Pomoc nie je určená ani na podporu kultúry alebo zachovania kultúrneho dedičstva v súlade s článkom 87 ods. 3 písm. d) zmluvy.

(86)

Článkom 87 ods. 3 písm. c) zmluvy sa ustanovuje, že za zlučiteľnú so spoločným trhom možno považovať pomoc určenú na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom. Možnosť využiť výnimku ustanovenú v uvedenom písmene si vyžaduje, aby pomoc prispela k rozvoju predmetného sektora.

(87)

Komisia konštatuje, že francúzske orgány neoznámili Komisii opatrenia na zriadenie pomoci v danom prípade, ako to vyžaduje článok 88 ods. 3 zmluvy. V článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999 sa protiprávna pomoc vymedzuje ako nová pomoc realizovaná v rozpore s článkom 88 ods. 3 zmluvy. Povinnosť oznámenia štátnej pomoci bola potvrdená v článku 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 659/1999 (15).

(88)

Keďže opatrenia zavedené Francúzskom obsahujú prvky štátnej pomoci, vyplýva z toho, že ide o novú pomoc neoznámenú Komisii a z tohto dôvodu protiprávnu v zmysle zmluvy.

(89)

V súlade s bodom 23.3 usmernení pre poľnohospodárstvo a v súlade s oznámením Komisie o určení pravidiel uplatniteľných na posúdenie protiprávnej štátnej pomoci (16), každá protiprávna pomoc v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999 musí byť posúdená v súlade s pravidlami a usmerneniami uplatniteľnými v čase, keď je pomoc poskytnutá.

(90)

Usmernenia pre poľnohospodárstvo sa uplatňujú od 1. januára 2000. Každá pomoc poskytnutá po tomto termíne musí byť teda posudzovaná vo svetle uvedených usmernení. Naopak, každá pomoc poskytnutá pred týmto termínom musí byť prípadne posudzovaná na základe ustanovení a postupov uplatniteľných do 1. januára 2000.

(91)

Bod 3.2 usmernení pre poľnohospodárstvo ustanovuje, že hoci sa články 87, 88 a 89 zmluvy v celom rozsahu vzťahujú na sektory pokryté SOT, ich uplatnenie predsa len podlieha ustanoveniam zavedeným príslušnými nariadeniami. Inými slovami, odvolanie sa niektorého členského štátu na ustanovenia článkov 87, 88 a 89 zmluvy nemôže mať prednosť pred uplatnením ustanovení nariadenia, ktorým sa riadi predmetná SOT (17). Komisia musí tiež preskúmať, či pomoc neodporuje riadnemu fungovaniu príslušných trhov a nie je tak nezlučiteľná so spoločným trhom.

(92)

Pomoc ustanovená v Pláne Rivesaltes bola poskytovaná od 1. januára 1997 do 31. júla 2000, teda pred tým, ako 1. augusta 2000 nadobudlo účinnosť nariadenie Rady (ES) č. 1493/1999 o spoločnej organizácii trhu s vínom. Keďže ide o opatrenia patriace do rozsahu pôsobnosti SOT s vínom, je potrebné ich posudzovať na základe právnych predpisov platných v danom období, teda nariadenia (EHS) č. 822/87.

(93)

Pri pomoci na reklamu a propagáciu zavedenej pre niektoré CHOP, ktorá podľa francúzskych orgánov nepokračovala po 31. decembri 2000, sa zlučiteľnosť poskytnutej pomoci musí preveriť vo svetle usmernení vzťahujúcich sa na štátnu pomoc na reklamu produktov patriacich do prílohy I k Zmluve o ES a niektorých produktov nepatriacich do uvedenej prílohy I (18), ktorej bodom 70 sa ustanovuje, že každá protiprávna pomoc v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999 sa posudzuje v súlade s pravidlami a usmerneniami uplatniteľnými v čase, keď bola daná pomoc poskytnutá.

(94)

Pokiaľ ide o štátnu pomoc financovanú prostredníctvom parafiškálnej dane, Komisia musí preskúmať aktivity financované touto pomocou, ako aj podrobné pravidlá financovania samotnej pomoci.

(95)

Prémia za zmrazenie bola financovaná z medziodvetvového príspevku na konverziu viníc, ktorého povinnosť zaviedli štátne orgány. Cieľom prémie bolo odškodniť producentov za straty príjmov spôsobené ich záväzkom nepožadovať označenie CHOP „Rivesaltes“ a preorientovať svoju produkciu na stolové vína a vína so zemepisným označením pôvodu.

(96)

Prémie za zmrazenie, ako ich ustanovilo francúzske opatrenie pomoci, však neboli ustanovené spoločnou organizáciou trhu a konkrétnejšie nariadením (EHS) č. 456/80. Toto nariadenie ustanovovalo len prémiu za dočasné zanechanie alebo trvalé ukončenie produkcie, splatnú v prípade, ak sa producent rozhodol prispieť k znižovaniu vinárskeho potenciálu Spoločenstva, a to najmä prostredníctvom vyklčovania viniča.

(97)

Komisia konštatuje, že cieľom francúzskeho opatrenia nebolo znížiť produkciu vína, ale iba nepožadovať označenie CHOP Rivesaltes. Z toho dôvodu, keďže nedošlo k nijakému zníženiu vinárskeho potenciálu a z prémie sa nefinancovalo nijaké zanechanie alebo ukončenie produkcie, opatrenie nespadá do rozsahu pôsobnosti bývalej SOT s vínom.

(98)

Hoci uplatnenie nariadenia (EHS) č. 456/80 sa zdá vylúčené z dôvodu, že neprišlo k zanechaniu alebo ukončeniu produkcie, opatrenie je potrebné preskúmať na základe iných horizontálnych opatrení v oblasti štátnej pomoci. V článku 17 nariadenia (EHS) č. 456/80 sa totiž upresňovalo, že opatrenia uvedeného nariadenia nie sú prekážkou na poskytnutie pomoci ustanovenej vnútroštátnymi predpismi a určenej na dosiahnutie podobných cieľov ako sú ciele, ktoré sa sledujú týmto nariadením, s výhradou preskúmania podľa článkov 92, 93 a 94 zmluvy (teraz články 87, 88 a 89).

(99)

Opatrenie v danom prípade neustanovovalo vzdanie sa produkcie. Preto ho nemožno prirovnať k opatreniu určenému na dosiahnutie cieľov podobných tým, ktoré sa sledovali nariadením (EHS) č. 456/80, inými slovami dosiahnutie zníženia vinárskeho potenciálu.

(100)

Francúzske orgány samotné vysvetlili, že opatrenie nemalo za cieľ znížiť vinársky potenciál, keďže záväzok príjemcov pomoci spočíval v akceptovaní toho, že produkcie zo zmrazených pozemkov sa uvedú na trh v podobe stolového vína alebo vína zo zemepisným označením pôvodu a nie ako vína s CHOP.

(101)

Francúzske orgány spresňujú, že cieľom prémie bolo zabezpečiť príjemcom protihodnotu za ich záväzok neuvádzať produkciu zo zmrazených pozemkov na trh ako víno s CHOP. Podľa uvedených orgánov preto neprinášala príjemcom nijaký dodatočný príjem, ale len jednoduchú kompenzáciu ušlého zisku. Túto prémiu však nemožno prirovnávať k jednoduchej pomoci na prevádzku, ktorá by neoprávneným spôsobom predstavovala finančnú úľavu.

(102)

Na rozdiel od toho, čo presadzujú francúzske orgány, je však Komisia toho názoru, že cieľom vnútroštátnej pomoci je finančne odbremeniť producentov, ktorí by sa ako podnikatelia rozhodli slobodne podniknúť čiste obchodné kroky, ktorých náklady z toho vyplývajúce by predstavovali výdavky spojené s výkonom hospodárskej činnosti. Štátna kompenzácia ušlého zisku, ktorého riziko dobrovoľne prijali hospodárske subjekty, predstavuje totiž verejnú pomoc, ktorej dôsledkom je zmiernenie hospodárskeho dosahu takýchto krokov.

(103)

Podľa stálej praxe Komisie uplatniteľnej pred prijatím usmernení pre poľnohospodárstvo 1. januára 2000 a podľa judikatúry Súdneho dvora (19) je pomoc na prevádzku taká pomoc, ktorá sa zameriava na oslobodenie podniku od nákladov, ktoré by za normálnych okolností znášal v rámci svojho bežného riadenia alebo bežných činností. Súdny dvor pripomína, že podľa stálej judikatúry pomoc na prevádzku nemôže byť v žiadnom prípade vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) zmluvy pokiaľ hrozí, že už samotnou svojou povahou môže narušiť podmienky obchodu v miere odporujúcej spoločnému záujmu.

(104)

Táto myšlienka sa opakuje v bode 3.5 usmernení pre poľnohospodárstvo, v ktorom sa ustanovuje, že jednostranná štátna pomoc jednoducho určená na zlepšenie finančnej situácie producentov, ktorá však žiadnym spôsobom neprispieva k rozvoju sektora, a najmä pomoc priznaná len na základe ceny, množstva, výrobnej jednotky alebo jednotky výrobných prostriedkov, sa pokladá za pomoc na prevádzku, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom. V uvedenom bode 3.5 sa dodáva, že tu ide v podstate o pomoc, ktorá môže byť v rozpore s mechanizmami, ktorými sa riadi SOT.

(105)

Komisia poznamenáva, že pomoc bola priznaná na hektár ročne na základe pokračovania produkcie, a že bola teda úzko spätá s množstvom vyprodukovaného vína.

(106)

Komisia sa teda domnieva, že prémia za zmrazenie predstavuje pomoc na prevádzku, ktorá môže byť v rozpore s mechanizmami, ktorými sa riadi SOT s vínom, a že je z toho dôvodu nezlučiteľná s uplatniteľnými trhovými pravidlami a pravidlami hospodárskej súťaže.

(107)

Článokom 14 nariadenia (EHS) č. 822/87 sa ustanovovalo, že každá vnútroštátna pomoc na výsadbu viníc sa zakazuje od 1. septembra 1988 s výnimkou pomoci, ktorá vyhovuje kritériám, ktoré majú predovšetkým umožniť dosiahnutie zníženia množstva produkcie alebo kvalitatívneho zlepšenia bez toho, aby to viedlo k zvýšeniu produkcie.

(108)

Nariadením (EHS) č. 2741/89 sa ustanovujú kritériá, na základe ktorých sa posudzujú návrhy vnútroštátnej pomoci na výsadbu vinohradníckych plôch prijateľné podľa článkov 92, 93 a 94 zmluvy (teraz články 87, 88 a 89).

(109)

Článkom 2 už uvedeného nariadenia sa ustanovuje, že návrhmi vnútroštátnej pomoci sa musí dostatočne preukázať dodržiavanie cieľa uvedeného v článku 14 ods. 2 druhej zarážke nariadenia (EHS) č. 822/87 týkajúceho sa zníženia množstva produkcie alebo kvalitatívneho zlepšenia bez toho, aby to viedlo ku zvýšeniu produkcie.

(110)

Článkom 3 už uvedeného nariadenia sa ustanovuje, že na výsadbu sa musí použiť odroda, ktorá sa v danej pôde nepokladá za vysoko výnosnú, pokladá sa za zlepšujúcu kvalitu a je osobitne schválená vnútroštátnymi orgánmi v rámci daného návrhu pomoci.

(111)

Francúzske orgány pripomenuli, že v súlade s článkom 9 nariadenia (EHS) č. 822/87 každoročne postupujú Štatistickému úradu Európskych spoločenstiev súpis plôch vysadených viničom, zatriedených podľa departementov a typu produkovaného hrozna (hrozno na výrobu vína, z toho VQPRD, vinič na stolové hrozno), ako aj súpis vyklčovaných a opätovne vysadených viníc predložený podľa rovnakého spôsobu zatriedenia podľa departementov a typu produkovaného hrozna. Francúzske orgány uviedli v prílohe kópiu tabuliek zaslaných za hospodársky rok 1997/1998.

(112)

Komisia skutočne dostala zo strany francúzskych orgánov informácie týkajúce sa odrôd používaných pri konverziách, ktoré jej umožnili skonštatovať dodržiavanie podmienok uvedených v odôvodneniach 107 až 110. Tieto informácie už v minulosti umožnili Komisii skonštatovať, že tieto odrody zodpovedali kritériám, ktoré požadovali právne predpisy Spoločenstva uplatniteľné v čase poskytnutia pomoci.

(113)

Článkom 5 nariadenia (EHS) č. 2741/89 sa ustanovovalo, že výška pomoci poskytnutej na hektár vysadeného viniča nemôže prekročiť 30 % skutočných nákladov na vyklčovanie a výsadbu. Náklady, ktoré sa mali zohľadniť pri poskytnutí pomoci, mohli byť určené paušálnym spôsobom v každom regióne, najmä v závislosti od geomorfologických vlastností.

(114)

Podľa prvých informácií poskytnutých francúzskymi orgánmi štátne orgány pri zohľadnení všetkých typov financovania spolu prispeli sumou zodpovedajúcou 29,11 % nákladov na reálne uskutočnenú konverziu. Francúzske orgány tak dospeli k záveru, že celková suma pomoci neprekročila hornú hranicu 30 % ustanovenú právnymi predpismi Spoločenstva.

(115)

Článkom 5 nariadenia (EHS) č. 2741/89 sa ustanovilo, že relevantným údajom na výpočet nákladov na konverziu bol údaj o skutočne proskytnutej pomoci na hektár vysadeného viniča. Táto logika vylučuje celkové výpočty v rámci výkonu konverzie v celom jeho rozsahu, a tým aj výpočty založené na priemerných celkových nákladoch na hektár.

(116)

Komisia sa domnieva, že vzhľadom na náklady na hektár predložené francúzskymi orgánmi (110 000 FRF/ha) poskytnutá pomoc mala byť v danom prípade individuálne ohraničená maximálnou výškou 33 000 FRF/ha a/alebo 30 % skutočných nákladov vynaložených jednotlivými producentmi.

(117)

Nové informácie poskytnuté francúzskymi orgánmi vysvetľujú, že celkovo bola v rámci tohto plánu údajne vyplatená suma vo výške 36,623 milióna FRF na obnovu viníc na ploche 1 238 ha a 875 producentom. V 221 prípadoch sa údajne prekročila výška 33 000 FRF/ha a týkalo sa to plochy 166 ha, čo zodpovedá sume 883 000 FRF.

(118)

Komisia dospela k záveru, že každé prekročenie 30 % skutočných nákladov a/alebo maximálnej výšky 33 000 FRF/ha v jednotlivých individuálnych prípadoch predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s uplatniteľnými pravidlami.

(119)

Komisia naposledy schválila v rámci štátnej pomoci N 184/97 na obdobie až do konca roku 2002 štátnu pomoc financovanú parafiškálnou daňou na pokrytie okrem iného reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech CIVDN. Komisia schválila pôvodné opatrenie v roku 1990 v rámci štátnej pomoci N 230/90. Komisia vtedy dospela k záveru, že pomoc na kolektívnu propagáciu s cieľom zlepšiť a posilniť u spotrebiteľa imidž značky prírodných sladkých vín a rozvíjať ich predaj bola poskytnutá v súlade s rámcovými ustanoveniami o štátnej pomoci na reklamu poľnohospodárskych produktov a niektorých produktov nespadajúcich do prílohy II k Zmluve o EHS, ale s výnimkou produktov rybolovu (20), vzťahujúcimi sa na tento typ pomoci. Okrem toho Komisia usúdila, že náklady týkajúce sa administratívnych výdavkov CIVDN sa nemajú pokladať za pomoc ako takú.

(120)

Komisia sa domnieva, že schválenie dané v rámci štátnej pomoci N 184/97 nepredstavuje tiché schválenie každej zmeny a doplnenia alebo každého ďalšieho opatrenia, akým je opatrenie v danom prípade, ktoré sa pridajú k predtým schválenej pomoci.

(121)

Francúzske orgány však potvrdili, že reklamno-propagačné aktivity uskutočnené vďaka príjmom pochádzajúcim z CVO mali rovnakú povahu ako aktivity financované vďaka výnosu z oznámenej parafiškálnej dane schválenej Komisiou. Podľa francúzskych orgánov teda šlo výlučne o navýšenie celkového rozpočtu opatrenia.

(122)

Vzhľadom na to, že rovnaké podmienky sa údajne uplatnili pri poskytnutí takejto pomoci, Komisia teda s odvolaním sa na svoje rozhodnutie v rámci štátnej pomoci N 184/97 môže urobiť záver, že reklamno-propagačná a prevádzková pomoc pre CHOP financovaná z nových príspevkov je zlučiteľná s uplatniteľnými pravidlami hospodárskej súťaže.

(123)

Komisia berie na vedomie pripomienky tretích strán, podľa ktorých financované aktivity údajne porušili pravidlá hospodárskej súťaže vzťahujúce sa na pomoc na reklamu poľnohospodárskych produktov, lebo bola údajne vyplatená súkromným podnikom. Podklady predložené na podporu tohto tvrdenia však skôr ukazujú, že uvedené aktivity sú propagačnými opatreniami porovnateľnými s aktivitami technickej podpory, ktorej príjemcami môžu byť aj vinohradníci.

(124)

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora (21) sa Komisia obvykle domnieva, že financovanie štátnej pomoci prostredníctvom povinných odvodov môže mať dosah na pomoc tým, že má ochranný účinok presahujúci samotnú pomoc. Príspevky v danom prípade totiž predstavujú povinné odvodové zaťaženie. Podľa tej istej judikatúry si Komisia myslí, že pomoc nemôže byť financovaná parafiškálnymi daňami, ktorými sú zaťažené aj produkty dovezené z ostatných členských štátov.

(125)

Komisia už dospela k záveru, najmä v rámci štátnej pomoci N 184/97, že schéma pomoci zavedená francúzskymi orgánmi sa nevzťahovala na dovezené produkty.

(126)

Z právnych predpisov zavádzajúcich parafiškálne dane v danom prípade vyplýva, že tieto dane sa vzťahujú len na produkciu prírodných sladkých vín s CHOP z regiónu Východné Pyreneje. Pokiaľ ide o prémiu za zmrazenie, financovala sa z príspevku viazaného len na regionálnu produkciu vín, ktorých sa týkalo opatrenie, teda s vylúčením akéhokoľvek dovezeného produktu.

(127)

Možno teda urobiť záver, že nijaký dovezený produkt nepodlieha a ani nepodliehal parafiškálnym daniam stanoveným v danom prípade.

(128)

Štátna pomoc, ktorú Francúzsko zaviedlo v podobe „prémie za zmrazenie“, poskytovaná francúzskym producentom vín, ktorí sa zaviazali nepožadovať označenie CHOP „Rivesaltes“ alebo „Grand Roussilon“ v období od zberu roku 1996 do zberu roku 2000 vrátane, je nezlučiteľná so spoločným trhom.

(129)

Štátna pomoc, ktorú Francúzsko zaviedlo v podobe plánu na konverziu viníc CHOP Rivesaltes v období od zberu v roku 1996 do zberu v roku 2000 vrátane, individuálne pridelená nad rámec 30 % skutočných nákladov a/alebo maximálnej výšky 5 030,82 EUR/ha (33 000 FRF/ha) v jednotlivých prípadoch, je nezlučiteľná so spoločným trhom.

(130)

Štátna pomoc, ktorú Francúzsko zaviedlo v období od 1. januára 1998 do 31. decembra 2000 v podobe reklamno-propagačných a prevádzkových aktivít v prospech CHOP „Rivesaltes“, „Grand Roussillon“, „Muscat de Rivesaltes“ a „Banyuls“, je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) zmluvy.

(131)

Predmetné opatrenia neboli Komisii oznámené v súlade s článkom 88 ods. 3 zmluvy, a teda predstavujú protiprávnu pomoc v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999.

(132)

Komisia ľutuje, že Francúzsko zaviedlo uvedené opatrenia s porušením článku 88 ods. 3 zmluvy.

(133)

Pokiaľ ide o pomoc uskutočnenú bez čakania na konečné rozhodnutie Komisie, treba pripomenúť, že vzhľadom na kogentný charakter pravidiel konania definovaných v článku 88 ods. 3 zmluvy, ktorých priamy účinok uznal Súdny dvor vo svojich rozsudkoch vynesených 19. júna 1973 vo veci 77/72 Carmine Capolongo/Azienda Agricola Maya (22), 11. decembra 1973 vo veci 120/73 Gebrueder Lorenz GmbH/Nemecko (23) a 22. marca 1977 vo veci 78/76 Steinicke a Weinlig/Nemecko (24), nemožno dodatočne napraviť protiprávnosť posudzovanej pomoci (rozsudok vynesený 21. novembra 1991 vo veci C-354/90 Národný zväz zahraničného obchodu pre potravinárske a iné výrobky/Francúzsko (25)).

(134)

Súdny dvor pripomenul, že pokiaľ sa s neznalosťou oznamovacej povinnosti zaviedlo opatrenie na pomoc, ktorého nedeliteľnou súčasťou je spôsob financovania, vnútroštátne súdy by v zásade mali nariadiť vrátenie daní alebo príspevkov osobitne vyberaných na financovanie takejto pomoci. Pripomína tiež, že vnútroštátne súdy majú povinnosť chrániť práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred prípadnou neznalosťou zo strany vnútroštátnych orgánov zákazu zavedenia pomoci, ktorý je ustanovený v poslednej vete ods. 3 článku 88 zmluvy a ktorý má priamy účinok. Takáto neznalosť namietaná osobami podliehajúcimi súdnej právomoci, ktoré sa môžu na ňu odvolávať, a skonštatovaná vnútroštátnymi súdmi musí tieto súdy viesť k vyvodeniu všetkých dôsledkov v súlade s ich vnútroštátnym právom, pokiaľ ide o platnosť aktov obsahujúcich zavedenie príslušných opatrení pomoci, ako aj o vymáhanie pridelenej finančnej pomoci (26).

(135)

V prípade nezlučiteľnosti protiprávnej pomoci so spoločným trhom sa článkom 14 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 ustanovuje, že Komisia rozhodne, že príslušný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od jej príjemcu. Toto vrátenie je nevyhnutné s cieľom obnoviť predchádzajúci stav zrušením všetkých finančných výhod, ktoré mohol neoprávnene získať príjemca poskytnutej pomoci od dátumu jej poskytnutia.

(136)

V článku 14 ods. 2 nariadenia (ES) č. 659/1999 sa ustanovuje, že pomoc, ktorá sa má vymáhať, zahŕňa úroky s príslušnou sadzbou stanovenou Komisiou. Tieto úroky sú splatné od dátumu, ku ktorému bola protiprávna pomoc daná k dispozícii príjemcovi.

(137)

Pomoc musí byť vrátená v súlade s postupmi ustanovenými francúzskymi právnymi predpismi. Sumy zahŕňajú úroky od dátumu, ku ktorému bola pomoc vyplatená, až do dátumu jej skutočného spätného získania. Tieto úroky sa vypočítavajú na základe referenčnej sadzby Komisie ustanovenej spôsobom stanovenia referenčných a diskontných sadzieb (27).

(138)

Komisia nedisponuje informáciami týkajúcimi sa celkovej sumy pomoci poskytnutej v rámci „prémie za zmrazenie“, keďže nepozná súhrn príjmov ani počet hektárov, na ktoré bola poskytnutá pomoc. Komisia spresňuje, že hoci pripomienky tretích strán nemenia nič na jej záveroch, berie do úvahy, že podľa nich má byť „prémia za zmrazenie“ predmetom doplnkového financovania a verejnej pomoci, o ktorých francúzske orgány neinformovali. Podľa informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, výška sumy verejnej pomoci určená na financovanie „pomoci na konverziu“ dosiahla 11,01 milióna EUR.

(139)

Toto rozhodnutie neprejudikuje dôsledky, ktoré v prípade potreby Komisia vyvodí v oblasti financovania spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskym poľnohospodárskym usmerňovacím a záručným fondom (EPUZF),

30.4.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 112/14

(1)

Listom z 15. októbra 2004, zaevidovaným 25. októbra 2004, dostala Komisia sťažnosť týkajúcu sa údajnej nezákonnej štátnej pomoci v prospech spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. Sťažovateľ zaslal doplňujúce informácie 3. februára 2005. Stretnutie so sťažovateľom sa uskutočnilo 24. mája 2005.

(2)

Komisia na základe informácií poskytnutých sťažovateľom požiadala Slovensko listom zo 6. decembra 2004, aby ju informovalo o spornom opatrení. Slovensko odpovedalo listom zo 4. januára 2005, zaevidovaným 17. januára 2005, v ktorom informovalo Komisiu o možnej nezákonnej pomoci poskytnutej v prospech FRUCONA Košice, a.s., a požiadalo Komisiu o schválenie tejto pomoci ako pomoci na záchranu spoločnosti vo finančných ťažkostiach. Slovensko predložilo doplňujúce informácie listom z 24. januára 2005, zaevidovaným 28. januára 2005. Komisia požiadala o doplňujúce informácie listom z 9. februára 2005, na ktorý dostala odpoveď listom zo 4. marca 2005, zaevidovaným 10. marca 2005. Stretnutie so slovenskými orgánmi sa uskutočnilo 12. mája 2005.

(3)

Listom z 5. júla 2005 Komisia informovala Slovensko, že sa rozhodla začať konanie stanovené v článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES, týkajúce sa uvedenej pomoci.

(4)

Rozhodnutie Komisie začať konanie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (2). Komisia vyzvala zúčastnené strany, aby predložili pripomienky k opatreniu.

(5)

Slovenské orgány predložili pripomienky listom z 10. októbra 2005, zaevidovaným 17. októbra 2005. Komisia prijala pripomienky od jednej zúčastnenej strany (od príjemcu) listom z 24. októbra 2005, zaevidovaným 25. októbra 2005. Postúpila ich Slovensku, ktoré dostalo príležitosť reagovať; pripomienky Slovenska boli prijaté listom zo 16. decembra 2005, zaevidovaným 20. decembra 2005. Stretnutie s príjemcom, na ktorom dostal príležitosť sa k záležitosti vyjadriť, sa uskutočnilo 28. marca 2006. Slovensko predložilo doplňujúce informácie listom z 5. mája 2006, zaevidovaným 8. mája 2006.

(6)

Príjemcom finančnej pomoci je spoločnosť FRUCONA Košice, a.s. (ďalej len „príjemca“), ktorá v čase predmetných udalostí pôsobila v oblasti výroby liehu a liehovín, nealkoholických nápojov, konzervovaného ovocia a zeleniny a octu. Príjemca v súčasnosti už nevyrába lieh a liehoviny. Pôsobí však v oblasti veľkoobchodu s liehom a liehovinami. Spoločnosť sa nachádza v regióne oprávnenom na poskytnutie regionálnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. a) Zmluvy o ES.

(7)

Príjemca v čase predmetných udalostí zamestnával približne 200 osôb. Príjemca vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu začať konanie vo veci formálneho zisťovania poskytol Komisii údaje o svojom obrate (vrátane spotrebných daní a DPH), ktoré sa uvádzajú v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 1

Obrat v rôznych segmentoch výroby vrátane spotrebných daní a DPH [SKK]

(8)

Tieto údaje sa značne líšia od údajov, ktoré Komisia dostala od slovenských orgánov a ktoré boli uvedené v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (5). Slovenské orgány v reakcii na pripomienky príjemcu po začatí konania vo veci formálneho zisťovania nevyslovili námietky proti presnosti vyššie uvedených čísiel. Podľa slovenských orgánov príjemca spĺňa kritériá stredného podniku.

(9)

Sporným opatrením je odpísanie daňového dlhu Daňovým úradom Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) v rámci takzvaného vyrovnania s veriteľmi. Toto konanie upravuje zákon č. 328/91 o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze“).

(10)

Vyrovnanie s veriteľmi (ďalej len „vyrovnanie“ alebo „vyrovnacie konanie“) je konanie pod dohľadom súdu, ktorého cieľom je, podobne ako v prípade konkurzného konania, usporiadať finančnú situáciu spoločností v úpadku (6). V konkurznom konaní spoločnosť zanikne a jej aktíva sa buď predajú novému vlastníkovi, alebo sa spoločnosť zlikviduje. Na rozdiel od toho vo vyrovnacom konaní spoločnosť v úpadku pokračuje v činnosti bez zmeny vlastníka.

(11)

Vyrovnacie konanie iniciuje spoločnosť v úpadku. Jeho cieľom je dosiahnuť dohodu s veriteľmi (ďalej len „vyrovnanie“) v tom zmysle, že spoločnosť v úpadku uhradí časť svojho dlhu a zvyšok sa odpíše. Túto dohodu musí schváliť súd vykonávajúci dohľad.

(12)

Veritelia, ktorých pohľadávky sú zabezpečené, napríklad záložným právom, vystupujú ako oddelení veritelia. Na to, aby bol návrh na vyrovnanie prijatý, musia všetci oddelení veritelia hlasovať v jeho prospech, zatiaľ čo v prípade ostatných veriteľov stačí kvalifikovaná väčšina. Oddelení veritelia hlasujú osobitne a majú právo návrh vetovať.

(13)

Oddelení veritelia majú privilegovanú pozíciu aj v konkurznom konaní. Výnos z predaja zabezpečených aktív v konkurznom konaní by sa mal použiť výhradne na splatenie pohľadávok oddelených veriteľov. Ak z tohto predaja nemožno pokryť všetky pohľadávky oddelených veriteľov, zostávajúce časti sa zaradia do druhej skupiny k pohľadávkam ostatných veriteľov. V druhej skupine sa veritelia uspokojujú pomerným spôsobom.

(14)

Podľa zákona o konkurze spoločnosť, ktorá žiada o vyrovnanie s veriteľmi, musí súdu predložiť zoznam opatrení týkajúcich sa reorganizácie spoločnosti a priebežného financovania činnosti spoločnosti po tomto vyrovnaní.

(15)

Podľa zákona č. 511/92 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) má spoločnosť možnosť požiadať daňové orgány o odklad platby daní. Z odloženej sumy sa účtuje úrok a odložený dlh musí byť zabezpečený.

(16)

Zákon o správe daní upravuje aj daňovú exekúciu, ktorej cieľom je uspokojiť daňové pohľadávky štátu predajom nehnuteľného majetku, hnuteľného majetku alebo podniku ako celku.

(17)

Príjemca využil od novembra 2002 do novembra 2003 možnosť odkladu svojho záväzku zaplatiť spotrebnú daň z liehu, ktorú poskytuje zákon o správe daní (7). Suma odloženého dlhu dosiahla celkovo 477 015 759 SKK (12,6 milióna EUR). Skôr, ako daňový úrad súhlasil s odkladom týchto platieb, zabezpečil v súlade so zákonom všetky svoje pohľadávky aktívami príjemcu. Slovenské orgány uvádzajú, že hodnota týchto záruk bola na základe účtovnej evidencie príjemcu 397 476 726 SKK (10,5 milióna EUR). Príjemca však tvrdí, že hodnota týchto záruk podľa odhadu znalcov z konca roku 2003 predstavovala 193 940 000 SKK (5 miliónov EUR). Taká je podľa príjemcu hodnota zabezpečených aktív (hnuteľného majetku, nehnuteľností a pohľadávok) vyjadrená v takzvaných znaleckých cenách.

(18)

Od 1. januára 2004 zmenený a doplnený zákon o správe daní obmedzil možnosť žiadať o odklad dane na jedenkrát ročne. Príjemca využil túto možnosť v prípade spotrebnej dane za december 2003, splatnej v januári 2004. Nebol však schopný splatiť alebo odložiť spotrebnú daň za január 2004, splatnú 25. februára 2004. V dôsledku toho sa príjemca stal spoločnosťou v úpadku v zmysle zákona o konkurze. Takisto stratil licenciu na výrobu a spracovanie liehu.

(19)

Dňa 8. marca 2004 sa príjemca obrátil na príslušný krajský súd s návrhom na vyrovnanie. Krajský súd povolil vyrovnacie konanie uznesením z 29. apríla 2004, keď zistil, že sú splnené všetky zákonné podmienky nevyhnutné pre takéto konanie. Na pojednávaní 9. júla 2004 veritelia hlasovali v prospech vyrovnania navrhnutého príjemcom. Vyrovnanie bolo potvrdené 14. júla 2004 uznesením krajského súdu vykonávajúceho dohľad.

(20)

V auguste 2004 sa daňový úrad odvolal proti tomuto potvrdzujúcemu uzneseniu súdu. Najvyšší súd uznesením z 25. októbra 2004 rozhodol, že odvolanie nie je prípustné, a vyhlásil uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil vyrovnanie, za právoplatné a vykonateľné od 23. júla 2004. Proti uzneseniu krajského súdu neskôr generálny prokurátor podal návrh na začatie mimoriadneho dovolacieho konania. Toto konanie stále prebieha na Najvyššom súde.

(21)

Veritelia vrátane daňového úradu sa dohodli s príjemcom na tomto vyrovnaní: 35 % dlhu zaplatí príjemca do jedného mesiaca od nadobudnutia platnosti dohody s veriteľmi a zostávajúcich 65 % dlhu veritelia odpustia. So všetkými veriteľmi sa preto zaobchádzalo rovnako. Konkrétne sumy pre jednotlivých veriteľov sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 2

Stav dlhov príjemcu pred vyrovnacím konaním a po ňom [SKK]

(22)

Pohľadávky daňového úradu, ktoré boli zahrnuté do vyrovnacieho konania, predstavovali 640 793 831 SKK (16,86 milióna EUR) a tvorili ich nezaplatené spotrebné dane za obdobie od mája 2003 do marca 2004, DPH za obdobie od januára do apríla 2004 a pripočítané pokuty a úroky. Pohľadávky odpustené daňovým úradom predstavovali 416 515 990 SKK (11 miliónov EUR). Vyrovnanie prinieslo daňovému úradu 224 277 841 SKK (5,86 milióna EUR).

(23)

Daňový úrad vystupoval vo vyrovnacom konaní ako oddelený veriteľ a ako taký hlasoval samostatne v prospech vyrovnania. Privilegované postavenie daňového úradu bolo spôsobené tým, že niektoré jeho pohľadávky, ktoré boli predmetom vyrovnacieho konania, boli zabezpečené v súvislosti s odkladom daňového dlhu príjemcu v roku 2002 a 2003 (pozri odsek 17). Všetci ostatní veritelia hlasovali v prospech navrhovaného vyrovnania. Ich pohľadávky boli bežné nezabezpečené obchodné pohľadávky.

(24)

Príjemca vo svojom návrhu na vyrovnanie opísal v súlade s požiadavkami zákona o konkurze reorganizačné opatrenia týkajúce sa výroby, distribúcie a pracovných síl (vrátane prepustenia nadbytočných zamestnancov).

(25)

V organizačnej oblasti a v oblasti pracovných síl príjemca plánoval tieto opatrenia: vytvorenie univerzálnej výrobnej skupiny pre všetky výrobné činnosti, reorganizáciu svojich dopravných prostriedkov vyradením vozidiel s najnižšou zostatkovou hodnotou a reorganizáciu obchodných činností. K týmto opatreniam sa malo pripojiť prepustenie 50 zamestnancov v období od marca do mája 2004. Ďalších 50 zamestnancov malo v tom istom období pracovať s mesačnou sadzbou 60 %.

(26)

Pokiaľ ide o výrobnú a technickú oblasť, príjemca uviedol, že nakoľko spoločnosť stratila licenciu na výrobu liehu, príslušné výrobné zariadenia od apríla 2004 prenajme. Príjemca plánoval zníženie alebo ukončenie výroby niektorých nerentabilných nealkoholických nápojov a uviedol, že akémukoľvek zavedeniu nového výrobku v tejto kategórii bude predchádzať analýza ziskovosti jeho výroby.

(27)

Príjemca ďalej uvádza nasledujúce opatrenia: reštrukturalizácia nákladov, ktorá by mala byť dôsledkom nižších výrobných nákladov, keďže bola ukončená výroba liehu, a zrušenia časti vlastnej dopravy spoločnosti; predaj starých zariadení do šrotu.

(28)

Príjemca plánoval aj predaj administratívnej budovy, predajne a rekreačnej budovy a uviedol možnosť predať alebo prenajať výrobné zariadenie na výrobu octu. Slovenské orgány v pripomienkach k rozhodnutiu začať konanie vo veci formálneho zisťovania potvrdili, že predaj administratívnej budovy, predajne a rekreačnej budovy sa neuskutočnil.

(29)

Príjemca plánoval intenzívny predaj svojich zásob hotových výrobkov (10).

(30)

Podľa tohto návrhu mal príjemca financovať vyrovnanie z vlastných zdrojov (predaj zásob) vo výške [menej ako 150] miliónov SKK a prostredníctvom externého financovania vo forme úveru z obchodnej banky vo výške 100 miliónov SKK. Podľa informácií predložených príjemcom v reakcii na začatie konania vo veci formálneho zisťovania bol splatný dlh napokon pokrytý príjmami z emisie nových akcií (21 miliónov SKK; 0,56 milióna EUR), príjmami z predaja zásob ([menej ako 150] miliónov SKK; [menej ako 3,9] milióna EUR) a vďaka dodávateľskému úveru od spoločnosti Old Herold, s. r. o. ([70-130] miliónov SKK; [1,8-3,4] milióna EUR). Splatnosť faktúr Old Herold, s. r. o., bola 40 dní, čo bolo podľa príjemcu dlhé obdobie vzhľadom na kritickú situáciu príjemcu. Táto dlhšia splatnosť umožnila príjemcovi zhromaždiť potrebnú hotovosť.

(31)

Slovenské orgány informovali Komisiu po začatí konania vo veci formálneho zisťovania, že zostávajúci dlh príjemcu voči daňovému úradu vo výške 224 277 841 SKK bol zaplatený 17. decembra 2004. Slovenské orgány potvrdili, že do skončenia konania pred Európskou komisiou pozastavili odpísanie dlhu odsúhlasené vo vyrovnacom konaní.

(32)

Komisia vo svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania vyslovila pochybnosti o tom, že sporné odpísanie dane nepredstavuje štátnu pomoc. Komisia dospela k záveru, že postup daňového úradu v rámci vyrovnacieho konania nespĺňa test veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia najmä usúdila, že daňový úrad bol v porovnaní s ostatnými veriteľmi v právne odlišnej situácii, keďže vlastnil zabezpečené pohľadávky a mal možnosť iniciovať daňovú exekúciu. Komisia vyslovila pochybnosť, že vyrovnacie konanie, v porovnaní s konkurzným konaním alebo daňovou exekúciou, viedlo k najlepšiemu možnému výsledku pre štát.

(33)

Komisia ďalej vyslovila pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom. Najprv vyslovila pochybnosti, že pomoc možno považovať za zlučiteľnú ako pomoc na záchranu, ako tvrdili slovenské orgány. Pomocou na záchranu môže byť len podpora likvidity vo forme úverových záruk alebo úverov. Sporné opatrenie je však odpísaním dlhu, čo korešponduje s nenávratným grantom. Toto opatrenie navyše bolo uskutočnené bez premisy, že do šiestich mesiacov od schválenia opatrenia na záchranu predloží príjemca plán reštrukturalizácie alebo plán likvidácie, alebo splatí pomoc v celej výške.

(34)

Komisia ďalej skúmala zlučiteľnosť sporného opatrenia ako pomoci na reštrukturalizáciu a vyslovila pochybnosti o splnení dvoch hlavných podmienok: existencia reštrukturalizačného plánu, ktorý zabezpečuje v primeranej lehote návrat k dlhodobej životaschopnosti, a obmedzenie pomoci na nevyhnutné minimum.

(35)

Príjemca okrem informácií o skutkovom stave uvedených v časti II predložil tieto pripomienky.

(36)

Príjemca tvrdí, že dôvodom jeho finančných ťažkostí na začiatku roku 2004 bola zmena zákona o správe daní, ktorá obmedzila možnosť požiadať o odklad daní na iba raz ročne. To bola pre príjemcu významná zmena, keďže podľa jeho vyjadrenia sa v predchádzajúcich rokoch na túto možnosť spoliehal.

(37)

Pokiaľ ide o samotný prípad, príjemca po prvé tvrdil, že Komisia nemá právomoc skúmať sporné opatrenie, keďže toto opatrenie nadobudlo účinnosť pred dátumom pristúpenia a nebolo uplatniteľné po pristúpení. Opatrenie bolo údajne uvedené do účinnosti pred pristúpením, pretože vyrovnacie konanie začalo 8. marca 2004, a ako tvrdí príjemca, bolo schválené súdom 29. apríla 2004, t. j. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Daňové úrady ďalej údajne v rámci rokovaní pred začatím vyrovnacieho konania dali najavo súhlas s navrhovaným vyrovnaním. V decembri 2003 sa uskutočnilo stretnutie s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky a daňový úrad zaslal 3. februára 2004 príjemcovi list, v ktorom údajne potvrdil možnosť postupu formou vyrovnania.

(38)

Príjemca ďalej tvrdil, že v prípade, že Komisia zastáva názor, že má právomoc konať, nepredstavuje sporné opatrenie štátnu pomoc, lebo je splnená zásada veriteľa v trhovom hospodárstve.

(39)

Po prvé príjemca tvrdí, že porovnanie vyrovnacieho konania s daňovou exekúciou je zavádzajúce, keďže začatie prvého vylučuje alebo pozastavuje druhé. Daňový úrad preto nemohol zvoliť daňovú exekúciu. Príjemca ďalej tvrdí, že ak by dobrovoľne neinicioval vyrovnacie konanie, mal by po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch zákonnú povinnosť začať konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie podľa právnych predpisov o platobnej neschopnosti.

(40)

Po druhé príjemca tvrdí, že rozhodnutie štátu vyhnúť sa konkurzu a namiesto toho hľadať riešenie prostredníctvom vyrovnacieho konania znamenalo naplnenie testu veriteľa v trhovom hospodárstve. Príjemca predkladá ako dôkaz potvrdenia dvoch audítorov a jedného konkurzného správcu, že daňový úrad dostane viac a rýchlejšie prostredníctvom vyrovnacieho konania než konkurzného konania. Príjemca predkladá aj ďalšie materiály a štatistiky, ktoré majú potvrdiť, že konkurzné konanie na Slovensku trvá v priemere 3 – 7 rokov a prináša len veľmi obmedzený výnos z predaja aktív (11).

(41)

Príjemca opiera svoju analýzu najmä o správu audítorskej spoločnosti EKORDA zo 7. júla 2004, ktorú mal daňový úrad údajne k dispozícii pred hlasovaním veriteľov 9. júla 2004. Nebol však predložený žiadny dôkaz, ktorý by toto potvrdzoval.

(42)

Podľa správy spoločnosti EKORDA by boli príjmy z predaja aktív v prípade konkurzu nanajvýš 204 miliónov SKK (5,3 milióna EUR) a po odpočítaní rôznych poplatkov vo výške 45 miliónov SKK len 159 miliónov SKK (4,2 milióna EUR). Príjemca sám opravil sumu poplatkov, ktoré by bolo potrebné odpočítať (36 miliónov SKK) a dospel k sume 168 miliónov SKK (4,4 milióna EUR). Aj keby daňový úrad ako jediný oddelený veriteľ a najväčší veriteľ dostal väčšinu z týchto príjmov, stále by to bolo menej, ako to, čo daňový úrad dostal po vyrovnaní.

(43)

Spoločnosť EKORDA použila ako základ účtovnú hodnotu – k 31. marcu 2004 – základného majetku, zásob, hotovosti a upravených krátkodobých pohľadávok pri zohľadnení ich nedobytnosti a nízkej bonity. Spoločnosť EKORDA upravila nominálnu hodnotu aktív príjemcu takzvaným koeficientom speňaženia pre každú zložku aktív v prípade predaja v rámci konkurzného konania (45 % pre základný majetok, 20 % pre zásoby a krátkodobé pohľadávky a 100 % pre hotovosť).

(44)

Spoločnosť EKORDA uvádza budúce daňové príjmy z činnosti príjemcu (12), ako aj rozvoj zamestnanosti v regióne a rozvoj potravinárskeho priemyslu na Slovensku ako veľmi významné faktory ovplyvňujúce rozhodnutie zachovať existenciu príjemcu.

(45)

Príjemca uvádza ešte ďalšie dve správy. Audítorka Marta Kochová dospela k záveru, že maximálny príjem z predaja aktív, ktoré však neboli ohodnotené, by bol 100 miliónov SKK (2,6 milióna EUR), respektíve po odpočítaní poplatkov vo výške 22 miliónov SKK len 78 miliónov SKK (2 milióny EUR). Žiadne ďalšie informácie o tejto správe neboli poskytnuté. Konkurzný správca pani Holovačová údajne uvádza, že podľa jej názoru je vyrovnacie konanie pre veriteľov vo všeobecnosti výhodnejšie ako konkurz. Jedným z aspektov je skutočnosť, že veriteľ má záujem na tom, aby dlžník pokračoval v hospodárskej činnosti (budúce príjmy z obchodu a z daní).

(46)

Po tretie príjemca tvrdí, že by sa mali zohľadniť dlhodobé aspekty, napríklad budúce daňové príjmy. Judikatúra vylučujúca spoločensko-politické aspekty z testu veriteľa v trhovom hospodárstve (13) sa údajne neuplatňuje, ak verejný orgán zohľadňuje výpočet budúcich daňových príjmov. Podľa príjemcu je tu situácia verejného orgánu analogická so situáciou veriteľa v trhovom hospodárstve, ktorý je dodávateľom, ktorý má záujem na prežití klienta. Príjemca potom poukazuje na judikatúru týkajúcu sa zásady investora v trhovom hospodárstve.

(47)

Príjemca dospel k záveru, že test veriteľa v trhovom hospodárstve bol splnený a sporné opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc.

(48)

Ak by však Komisia dospela k inému záveru, príjemca tvrdí, že sporné opatrenie je zlučiteľné ako pomoc na reštrukturalizáciu. Tvrdí, že daňový úrad pred súhlasom s vyrovnaním preveril spôsobilosť obchodného plánu príjemcu z hľadiska obnovy dlhodobej životaschopnosti. Absencia formálneho reštrukturalizačného plánu je podľa vyjadrenia príjemcu v situácii, keď Komisia posudzuje prípad ex post, irelevantná, keďže Komisia sa už môže presvedčiť, či sa príjemca skutočne stal životaschopným. Príjemca však tiež usudzuje, že v situácii posúdenia ex ante je podrobný reštrukturalizačný plán nevyhnutný. Príjemca potom krátko opisuje prijaté reštrukturalizačné opatrenia: zvýšenie vlastného kapitálu, prepustenie zamestnancov, predaj zásob. Príjemca zastáva názor, že zastavenie výroby liehu a liehovín a prenájom výrobných aktív spoločnosti Old Herold, s. r. o., vlastne predstavujú reštrukturalizačné opatrenie. Hoci zastavenie bolo pôvodne vynútené stratou licencie, príjemca nepožiadal o novú licenciu po vyrovnaní.

(49)

Podľa príjemcu bola splnená takisto požiadavka výraznosti jeho príspevku na reštrukturalizáciu.

(50)

Napokon príjemca tvrdí, že skutočnosť, že podniká v podporovanom regióne a je jedným z najväčších regionálnych zamestnávateľov, by sa pri uplatňovaní usmernení vzťahujúcich sa na pomoc na reštrukturalizáciu mala takisto zohľadniť.

(51)

Slovenské orgány v reakcii na začatie konania vo veci formálneho zisťovania vyslovili niektoré pripomienky k skutkovému stavu, ktoré už boli uvedené v časti II.

(52)

Slovenské orgány potvrdili, že daňový úrad v čase hlasovania vo vyrovnacom konaní nezohľadnil aspekt štátnej pomoci. Daňový úrad nepovažoval vyrovnanie za formu štátnej pomoci, preto sa od príjemcu nepožadovalo predloženie reštrukturalizačného plánu, ktorý je odlišný od obchodného plánu predloženého súdu podľa právnych predpisov upravujúcich platobnú neschopnosť.

(53)

V reakcii na pripomienky predložené príjemcom uviedli slovenské orgány nasledujúce pripomienky.

(54)

Slovenské orgány by pripomienky príjemcu o priemernej dĺžke konkurzného konania a priemernom výnose z predaja aktív v konkurznom konaní nevzťahovali na tento prípad. Podľa nich, vzhľadom na malý počet veriteľov a existenciu majetku s kladnou likvidačnou hodnotou, ktorá prevyšuje sumu zaplatenú štátu po vyrovnaní, by sa konkurzné konanie uskutočnilo v kratšej ako priemernej lehote a výnos daňového úradu by bol vyšší ako v prípade vyrovnania. Slovenské daňové úrady vykonali miestne zisťovanie v spoločnosti dňa 21. júna 2004 a zistili, že k 17. júnu 2004 mal príjemca hotovosť vo výške 161,3 milióna SKK, pohľadávky vo výške 62,8 milióna SKK, zásoby liehu a liehovín v hodnote 84 miliónov SKK a neobežný majetok s účtovnou hodnotu 200 miliónov SKK.

(55)

Slovenské orgány zastávajú názor, že daňová exekúcia bola skutočnou alternatívou pre daňový úrad. Potvrdzujú, že daňový úrad mal možnosť iniciovať takéto konanie pred začatím vyrovnacieho konania, ako aj v prípade, že by súd odmietol potvrdiť vyrovnanie (pretože daňový úrad by ako oddelený veriteľ nehlasoval v jeho prospech).

(56)

Slovenské orgány nesúhlasia s tvrdením príjemcu, že jeho finančné ťažkosti boli spôsobené zmenou zákona o správe daní. Podľa slovenských orgánov boli finančné ťažkosti príjemcu spôsobené finančnou stratégiou využívania nepriamych daní pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti. Príjemca mal namiesto toho jednoducho inkasovať dane od svojich klientov a odovzdať ich do štátneho rozpočtu.

(57)

Slovenské orgány nesúhlasia s tým, že stretnutie s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v decembri 2003 je dôkazom o predbežnom súhlase daňového úradu s vyrovnaním. Predložili list zo 6. júla 2004 od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky adresovaný jeho podriadenému daňovému úradu, v ktorom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky dáva daňovému úradu pokyn, aby nesúhlasil s vyrovnaním navrhovaným príjemcom, pretože nie je priaznivé pre štát. Tento list sa odvolával na iný list všeobecnejšej povahy od ministra financií z 15. januára 2004 adresovaný jemu podriadenému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, v ktorom mu dáva pokyn, aby nesúhlasilo s takými návrhmi na vyrovnania s veriteľmi, ktoré by znamenali odpísanie daňových pohľadávok daňovými úradmi. Slovenské orgány ďalej interpretovali list z 3. februára 2004, na ktorý poukazoval príjemca (pozri odsek 37), ako jasne explicitne nesúhlasiaci s vyrovnaním vo výške 35 %.

(58)

Slovenské orgány tvrdia, že príjemca nezaplatil spotrebné dane v stanovenom odklade od januára 2001 do marca 2004 a na svoje daňové povinnosti pravidelne uplatňoval odklad.

(59)

Podľa slovenských orgánov výrazné rozdiely v odhadoch dvoch audítorských správ (pozri odsek 41 a 45) vzbudzujú pochybnosti o dôveryhodnosti oboch správ. Orgány majú pochybnosti najmä o koeficiente speňaženia priradenom obežným aktívam spoločnosťou EKORDA. Tento koeficient by mal byť vyšší ako 20 %.

(60)

A napokon podľa slovenských orgánov príjemca nevypracoval realizovateľný reštrukturalizačný plán a opatrenia navrhované v súvislosti s vyrovnacím konaním nemožno považovať za reštrukturalizačné opatrenia.

(61)

Keďže časť udalostí relevantných pre tento prípad sa odohrala pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, Komisia musela najprv určiť, či má právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením.

(62)

Opatrenia, ktoré boli uvedené do účinnosti pred pristúpením a nie sú uplatniteľné po pristúpení Komisia nemôže skúmať ani na základe takzvaného dočasného mechanizmu, ktorý upravuje bod 3 prílohy IV k zmluve o pristúpení, ani podľa postupov stanovených v článku 88 Zmluvy o ES. Zmluva o pristúpení ani Zmluva o ES nevyžadujú ani nesplnomocňujú Komisiu, aby preskúmala tieto opatrenia.

(63)

Na druhej strane opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne spadajú podľa Zmluvy o ES do právomoci Komisie. Pre určenie času, kedy bolo určité opatrenie uvedené do účinnosti, sa ako relevantné kritérium používa právne záväzný akt, ktorým príslušný vnútroštátny orgán poskytuje pomoc (14).

(64)

Príjemca v tomto prípade tvrdil, že sporné opatrenie bolo uvedené do účinnosti pred pristúpením a po pristúpení nie je uplatniteľné (pozri odsek 37).

(65)

Komisia nemôže prijať argumenty predložené príjemcom. Návrh na začatie vyrovnacieho konania nie je aktom orgánu poskytujúceho pomoc, ale aktom príjemcu. Takisto uznesenie súdu povoliť vyrovnacie konanie nie je aktom orgánu poskytujúceho pomoc. Toto uznesenie len povolilo príjemcovi a jeho veriteľom pokračovať v rokovaniach o vyrovnaní, ale evidentne nepredstavovalo vlastné poskytnutie pomoci. Neexistuje dôkaz, že by Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky bolo vyjadrilo súhlas so sporným opatrením na stretnutí v decembri 2003. Naopak, slovenské orgány popreli akýkoľvek takýto predbežný súhlas. List z 3. februára 2004 otvorene vyjadruje odmietnutie prijať návrh na vyrovnanie na úrovni 35 %.

(66)

Rozhodnutie príslušného orgánu odpísať časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď daňový úrad súhlasil s vyrovnaním navrhnutým príjemcom.

(67)

Vzhľadom na túto skutočnosť je otázka, či je opatrenie uplatniteľné po pristúpení, bezpredmetná.

(68)

Komisia preto dospela k záveru, že má právomoc posudzovať sporné opatrenie podľa článku 88 Zmluvy o ES.

(69)

V článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES sa uvádza, že akákoľvek pomoc poskytnutá zo strany členského štátu alebo zo štátnych prostriedkov v akejkoľvek forme, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, sa považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(70)

Odpísanie dlhu voči verejnému orgánu, akým je daňový úrad, predstavuje formu použitia štátnych prostriedkov. Opatrenie, ktoré zvýhodňuje jeden individuálny podnik, je selektívne.

(71)

Až do udalostí, ktoré mali za následok začatie konania v prípade platobnej neschopnosti, príjemca pôsobil na trhu liehu a liehovín, nealkoholických nápojov a konzervovaného ovocia a zeleniny. V roku 2003 bol príjemca tretím výrobcom liehu a liehovín na Slovensku. Od straty licencie na výrobu liehu a liehovín v marci 2004 príjemca pôsobí vo veľkoobchode s liehom a liehovinami vyrábanými inou spoločnosťou – Old Herold, s.r.o. – na výrobných zariadeniach príjemcu, ktoré si od neho spoločnosť Old Herold, s.r.o. prenajíma. Všetky oblasti, v ktorých príjemca podnikal pred vyrovnacím konaním a v ktorých podniká v súčasnosti, patria do oblasti obchodu medzi členskými štátmi.

(72)

V rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania Komisia vyslovila pochybnosti, či dané opatrenie nenarušilo alebo nehrozilo narušením hospodárskej súťaže tým, že poskytlo príjemcovi výhodu, ktorú by za bežných trhových podmienok nebol schopný získať. Inými slovami, Komisia má pochybnosti, či sa štát správal voči príjemcovi ako veriteľ v trhovom hospodárstve.

(73)

Zistilo sa, že vyrovnanie obsahovalo rovnaké podmienky vyrovnania dlhu pre súkromných veriteľov, ako aj pre daňový úrad. Veriteľom malo byť zaplatených 35 % dlhu v stanovenej lehote, čo príjemca skutočne splnil. Zostávajúcich 65 % bolo odpísaných.

(74)

Právna a ekonomická pozícia daňového úradu však bola pred vyrovnaním výhodnejšia v porovnaní so súkromnými veriteľmi. Preto je potrebné preskúmať, či daňový úrad využil všetky pre neho dostupné prostriedky na získanie najvyššej možnej výšky uspokojenia svojich pohľadávok, ako by to urobil veriteľ v trhovom hospodárstve.

(75)

Na určenie, či boli kritériá pre veriteľa v trhovom hospodárstve splnené, musí Komisia zistiť, či daňový úrad získal viac, ak prijal podmienky vyrovnania navrhnutého príjemcom, v porovnaní s možným výsledkom konkurzného konania alebo daňovej exekúcie.

(76)

V skratke, Slovenská republika tvrdí, že podľa jej názoru dané opatrenie predstavuje štátnu pomoc. Priznáva, že v čase vyrovnania otázka štátnej pomoci jednoducho nebola zohľadnená. Príjemca, naopak, tvrdí, že opatrenie nepredstavuje pomoc a predkladá uvedené dokumenty, najmä správy dvoch audítorov.

(77)

Komisia zistila na základe informácií predložených príjemcom, ako aj slovenskými orgánmi nasledujúce skutočnosti o finančnej situácii príjemcu v príslušnom roku, v rozsahu relevantnom na uplatnenie testu veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia nemôže v účtovnej evidencii príjemcu overiť údaje k 31. marcu 2004 poskytnuté príjemcom, ani údaje k 17. júnu 2004 poskytnuté slovenskými orgánmi. Komisia však nemá dôvod pochybovať o žiadnych z týchto údajov.

Tabuľka 3

Finančná situácia príjemcu v rokoch 2003 – 2004 [mil. SKK]

(78)

Komisia najprv preskúma dôkazy predložené príjemcom na podporu jeho stanoviska, že konkurzným konaním by daňový úrad získal menej ako vyrovnacím konaním. Keďže slovenské orgány ani príjemca nepredložili žiadny výpočet v súvislosti s daňovou exekúciou, Komisia bude skúmať koľko by daňový úrad mohol získať pri exekúcii. Komisia napokon preskúma nepriame dôkazy predložené slovenskými orgánmi a príjemcom.

(79)

Komisia zastáva názor, že správa spoločnosti EKORDA nepredstavuje dôveryhodný základ pre porovnanie navrhnutého vyrovnania s možným konkurzným konaním. Slovenské orgány sa k týmto pochybnostiam pripájajú.

(80)

Na začiatku Komisia konštatuje, že spoločnosť EKORDA vo svojej správe zo 7. júla 2004 (len dva dni pred stretnutím veriteľov) použila pre svoje výpočty stav aktív príjemcu k 31. marcu 2004. Z tabuľky 3 jasne vyplýva, že úroveň rôznych aktív sa po 31. marci 2004 výrazne menila. Predovšetkým bola predaná značná časť zásob, čo viedlo k zvýšeniu hotovosti. Tieto zmeny majú pri uplatnení koeficientov speňaženia spoločnosti EKORDA v rozsahu od 20 % pre zásoby a krátkodobé pohľadávky po 100 % pre hotovosť veľký význam. Za predpokladu, že koeficienty speňaženia stanovené spoločnosťou EKORDA sú správne a pri použití metodiky používanej spoločnosťou EKORDA, nasledujúca tabuľka uvádza, do akej miery by boli výsledky výpočtov spoločnosti EKORDA odlišné, keby sa opierali o údaje z 28. apríla 2004 a zo 17. júna 2004, t. j. ešte stále pred stretnutím veriteľov 9. júla 2004. Z týchto údajov takisto vyplýva, že koeficienty speňaženia navrhnuté spoločnosťou EKORDA nie sú realistické.

Tabuľka 4

Porovnanie pravdepodobného výnosu z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní [mil. SKK]

(81)

Je potrebné uviesť, že v obchodnom pláne, ktorý príjemca predložil súdu, bol naplánovaný predaj zásob za [menej ako 150] miliónov SKK v období marec – máj 2004. Spoločnosť EKORDA si preto musela byť vedomá, že aktíva príjemcu prejdú po 31. marci 2004 podstatnými zmenami. Túto skutočnosť nezohľadnila.

(82)

Keby spoločnosť EKORDA vzala do úvahy účtovnú hodnotu aktív príjemcu z 28. apríla 2004, dospela by k záveru, že výnos získaný v konkurze by bol vyšší (238 miliónov SKK; 6,3 milióna EUR) než suma, ktorú príjemca navrhoval vo vyrovnaní (225 miliónov SKK; 5,93 milióna EUR (26). Tento záver by bol ešte výraznejší, ak by sa analýza realizovala v júni 2004 (275 miliónov SKK; 7,2 milióna EUR) ešte stále dostatočne včas, aby daňový úrad využil svojho práva veta a odmietol návrh, čo by znamenalo ukončenie vyrovnacieho konania. Znovu upozorňujeme, že tieto výsledky boli získané za použitia odhadov a metodiky, ktoré používala spoločnosť EKORDA.

(83)

Komisia však nemôže prijať metodiku, ktorú použila spoločnosť EKORDA, a predpoklady jej analýzy nemôže považovať za dôveryhodné. Tento záver ešte posilňujú pochybnosti vyjadrené slovenskými orgánmi a uvedené v odsekoch 55 a 60.

(84)

Spoločnosť EKORDA v prvom rade vo svojej správe nevysvetľuje, akým spôsobom stanovila tri koeficienty speňaženia. Slovenské orgány uviedli, že koeficient speňaženia pre zásoby má byť vyšší ako 20 %.

(85)

Komisia zistila, že príjemca bol schopný získať v roku 2004 [menej ako 150] miliónov SKK z predaja svojich zásob (pozri odsek 30). To je viac ako [40-50] % účtovnej hodnoty zásob, ktorú spoločnosť EKORDA použila ako základ pre svoje hodnotenie. Toto značne podporuje tvrdenie, že koeficient speňaženia 20 % bol príliš nízky. Vývoj súvahy v roku 2004, pokiaľ ide o zásoby, tento záver podporuje. Okrem toho sám príjemca vo svojom obchodnom pláne odhadol výnos z predaja zásob v období marec – máj 2004 na [menej ako 110] miliónov SKK (pozri odsek 30). Spoločnosť EKORDA tento odhad ignorovala. Na záver, z povahy činností príjemcu možno predpokladať, že zásoby boli tvorené hotovými výrobkami, ktoré sa mohli ľahko predať priamo distribútorom alebo spotrebiteľom, a nie polotovarmi, ktoré vyžadujú ďalšie spracovanie.

(86)

Spoločnosť EKORDA ďalej uplatnila dvojnásobnú úpravu v súvislosti s krátkodobými obchodnými pohľadávkami. Po prvé, upravila ich účtovnú hodnotu o 40 % (účtovná hodnota bola 166 miliónov SKK a hodnota, ktorú spoločnosť EKORDA použila vo svojich výpočtoch, 98 miliónov SKK) a potom navyše použila nízky koeficient speňaženia 20 %. Táto metodika je sporná. Možno akceptovať úpravu účtovnej hodnoty pohľadávok na vyjadrenie ich skutočnej hodnoty v danom čase. Spoločnosť EKORDA však neposkytuje žiadne vysvetlenie, prečo by výnos pri konkurze/likvidácii predstavoval len jednu pätinu (20 miliónov SKK) sumy, o ktorej sám príjemca predpokladal, že ju bude schopný získať od svojich dlžníkov (98 miliónov SKK).

(87)

Koeficient speňaženia 45 % pre neobežný majetok sa tiež zdá byť príliš nízky. Podľa príjemcu hodnota jeho aktív založených v prospech daňového úradu bola 194 miliónov SKK (27). Táto hodnota je podľa príjemcu vyjadrená v cenách odhadnutých nezávislými znalcami na prelome rokov 2003 a 2004. Podľa názoru Komisie by takáto „znalecká cena“ mala zvyčajne vyjadrovať všeobecnú cenu aktív, ktorá vyjadruje, za akú cenu možno aktívum predať v danom čase. Spoločnosť EKORDA neposkytuje žiadne vysvetlenie, prečo by výnos z predaja neobežného majetku v konkurze dosiahol len 45 % ich účtovnej hodnoty 205 miliónov SKK (28), zatiaľ čo príjemca samotný ohodnotil tieto aktíva omnoho vyššie.

(88)

K tvrdeniu príjemcu, že by bolo ťažké nájsť kupujúceho, keďže väčšina založených strojov a zariadení je určená len na výrobu liehu a liehovín, nealkoholických nápojov alebo konzervovaných výrobkov, má Komisia tieto dve pripomienky. Po prvé, treba uviesť, že „znalecká cena“ založených nehnuteľností bola 105 miliónov SKK, čo je osamote vyššia suma ako celkový výnos predpokladaný spoločnosťou EKORDA (92 miliónov SKK). Po druhé, zo skutočného vývoja spoločnosti vyplýva, že niektoré jeho výrobné aktíva našli používateľa rýchlo po tom, čo príjemca stratil licenciu na výrobu liehu a liehovín – Old Herold, s.r.o. Z tohto dôvodu sa zdá, že existoval bezprostredný záujem konkurenta o tieto výrobné aktíva.

(89)

Na dôveryhodnosť správy spoločnosti EKORDA má ďalej vplyv aj spôsob výpočtu rôznych poplatkov súvisiacich s konkurzným konaním, ktoré by boli odpočítané z celkového výnosu z predaja aktív. Zatiaľ čo spoločnosť EKORDA odpočítala na poplatky 45 miliónov SKK, príjemca vo svojich predložených dokladoch uviedol údaj 36 miliónov SKK a odhad audítorky pani Kochovej je maximálne 22 miliónov SKK. Tieto rozdiely vzbudzujú pochybnosti o presnosti odhadov spoločnosti EKORDA, pokiaľ ide o výšku poplatkov, a tým aj pokiaľ ide o výšku výnosov, ktoré mohli byť získané v prípade konkurzného konania. Je treba však upozorniť, že vzhľadom na situáciu príjemcu k 17. júnu 2004 by aj pri poplatkoch 36 miliónov SKK bol výnos v konkurze vyšší v porovnaní s navrhovaným vyrovnaním.

(90)

Na záver Komisia poznamenáva, že slovenské orgány nepodporujú tvrdenie príjemcu, že by daňový úrad mal správu spoločnosti EKORDA k dispozícii pred stretnutím veriteľov 9. júla 2004.

(91)

Pokiaľ ide o správu pani Kochovej, Komisia ju nemôže posúdiť, pretože ju nemá k dispozícii. Z predložených informácií nie je jasné, kedy a pre aký účel bola táto správa vyhotovená a na akých predpokladoch a údajoch sa zakladá. Komisia si však všimla, že závery tejto audítorky sa značne líšia od záverov spoločnosti EKORDA. Správa konkurzného správcu pani Holovačovej len všeobecne konštatuje, že vyrovnacie konanie je pre veriteľov výhodnejšie než konkurz. Komisia nemôže prijať žiadnu z týchto dvoch správ ako dôkaz na podporu alebo vyvrátenie tvrdenia príjemcu, že bol splnený test veriteľa v trhovom hospodárstve.

(92)

Na základe dostupných dôkazov teda Komisia usudzuje, že predaj aktív v konkurznom konaní by so všetkou pravdepodobnosťou viedol k vyššiemu výnosu pre veriteľov príjemcu. Vzhľadom na to, že daňový úrad by bol uspokojený v prvej skupine ako oddelený veriteľ a navyše by získal väčšinu výnosu rozdeleného v druhej skupine (v dôsledku veľkosti svojich pohľadávok v porovnaní s inými veriteľmi), Komisia zastáva názor, že takmer celý výnos získaný v konkurze by šiel v prospech daňového úradu.

(93)

Daňový úrad bol na rozdiel od súkromných veriteľov oprávnený začať z vlastného podnetu daňovú exekúciu predajom nehnuteľností, strojov a zariadení alebo spoločnosti ako celku. Komisia považuje argument príjemcu, že vyrovnacie konanie chráni spoločnosť pred daňovou exekúciou, za irelevantný. Ako potvrdili slovenské orgány, daňová exekúcia bola skutočnou alternatívou pre daňový úrad, buď pred začatím vyrovnacieho konania alebo po vetovaní navrhovaného vyrovnania daňovým úradom. Je preto potrebné preskúmať túto možnosť pri uplatnení testu veriteľa v trhovom hospodárstve. Príjemca neporovnáva navrhované vyrovnanie s možným výsledkom daňovej exekúcie.

(94)

Komisia sa vo svojej analýze opiera o údaje poskytnuté príjemcom, ako aj slovenskými orgánmi. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že slovenské orgány potvrdili, že záruka v prospech daňového úradu predstavovala 397 miliónov SKK, ako sa uvádza v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Táto hodnota sa údajne získala z účtovnej evidencie príjemcu. Príjemca na druhej strane tvrdí, že hodnota založených aktív vyjadrená v „znaleckých cenách“ je 194 miliónov SKK (pozri odsek 17). Hoci Komisia nemusí zisťovať, ktorý údaj je správny, môže vyvodiť tieto závery.

(95)

Po prvé záruka bola protihodnotou odkladu daňového dlhu príjemcu, ktorú vyžaduje zákon o správe daní. Ak hodnota aktív príjemcu dosahovala v skutočnosti iba polovicou hodnoty záruky, ako uvádza znalecký posudok predložený príjemcom, znamená to, že záruky požadované štátom pri týchto odkladoch neboli dostatočné. Za týchto okolností daňové odklady povolené daňovým úradom medzi novembrom 2002 a novembrom 2003 v celkovej výške 477 miliónov SKK so všetkou pravdepodobnosťou teda nespĺňali test veriteľa v trhovom hospodárstve. Keďže tieto daňové odklady nadobudli účinnosť pred dňom pristúpenia a nie sú uplatniteľné po ňom, Komisia nemá právomoc posudzovať zlučiteľnosť týchto opatrení so spoločným trhom. Pokiaľ ide o tento prípad, rovnako nie je potrebné, aby Komisia zisťovala, či tieto opatrenia predstavovali štátnu pomoc. Ak však už predchádzajúce odklady predstavovali štátnu pomoc, nemožno už poukazovať na zásadu veriteľa v trhovom hospodárstve, keď je takto odložený dlh neskôr (sčasti) odpísaný.

(96)

Po druhé, aj keby sa pri výpočte výnosov z daňovej exekúcie použila nižšia hodnota predložená príjemcom, veriteľ v trhovom hospodárstve, keby mal takú možnosť, by uprednostnil túto exekúciu pred vyrovnacím konaním.

(97)

Pri daňovej exekúcii môže daňový úrad priamo predať aktíva (pohľadávky a iné obežné aktíva, hnuteľný majetok, nehnuteľnosti) dlžníka. V čase, keď daňový úrad hlasoval v prospech vyrovnania, príjemca mal zásoby v hodnote 84 miliónov SKK, vymáhateľné pohľadávky vo výške 63 miliónov SKK a hotovosť 161 miliónov SKK (pozri odsek 54). Treba poznamenať, že hodnota samotných obežných aktív (308 miliónov SKK; 8,1 milióna EUR) by prevýšila výnos získaný vo vyrovnaní (225 miliónov SKK; 5,93 milióna EUR). Aj v prípade, že by pohľadávky boli celé odpočítané (29), samotná hodnota ostatných obežných aktív (245 miliónov SKK; 6,4 milióna EUR) by stále prevyšovala výnos získaný vo vyrovnaní. Okrem toho príjemca mal ďalšie, neobežné, aktíva, ktorých hodnota bola najmenej 194 miliónov SKK.

(98)

Daňová exekúcia by ďalej nepriniesla správne poplatky, ktoré vznikajú pri konkurznom konaní. Je to konanie, ktoré začína a riadi samotný daňový úrad, možno preto predpokladať, že by sa realizovalo rýchlo.

(99)

Komisia preto dospela k záveru, že daňová exekúcia aktív príjemcu by viedla k vyššiemu výnosu ako vyrovnanie.

(100)

Komisia berie do úvahy najmä list predložený slovenskými orgánmi, ktorý zaslal riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky svojmu podriadenému, riaditeľovi príslušného daňového úradu (pozri odsek 57). Tento list predstavuje jasný dôkaz, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ktoré malo predchádzajúce priame kontakty s príjemcom) bolo proti navrhovanému vyrovnaniu a vydalo miestnemu daňovému úradu jasný pokyn, aby nehlasoval v prospech tohto vyrovnania. Dôvodom uvedeným v liste bolo, že navrhované vyrovnanie „nie je výhodné“ pre štát.

(101)

Slovenské orgány tiež preukázali, že existoval jasný pokyn pre daňové úrady vydaný na začiatku roku 2004 ministerstvom financií, aby neprijímali vyrovnania v prípadoch návrhov na odpísanie pohľadávok daňových úradov (30). Toto nariadenie bolo vydané v súvislosti so zmenou a doplnením zákona o správe daní z 1. januára 2004 v snahe zvýšiť disciplínu pokiaľ ide o vyberanie daní.

(102)

Komisia ďalej uvádza, že samotný daňový úrad sa už 2. augusta 2004, t. j. ani nie mesiac po súhlase s vyrovnaním, proti tomuto vyrovnaniu odvolal.

(103)

Príjemca uviedol, že daňový úrad dal najavo súhlas s vyrovnaním ešte skôr, ako príjemca začal konanie. Komisia zastáva názor, že dôkazy predložené príjemcom naznačujú úplný opak. Riaditeľ daňového úradu v liste z 3. februára 2004 príjemcovi píše, že hoci v zásade nie je proti uplatneniu vyrovnacieho konania, nesúhlasí s návrhom príjemcu na vyrovnanie so splatením dlhu do výšky 35 %.

(104)

Na základe tohto dôkazu môže Komisia vyvodiť iba jediný záver, že slovenské orgány boli proti vyrovnaniu, ktoré navrhoval príjemca, a boli proti ešte pred začatím vyrovnacieho konania 8. marca 2004, pred hlasovaním veriteľov 9. júla 2004 ako aj po schválení vyrovnania súdom.

(105)

Príjemca tvrdil, že by sa mali zohľadniť dlhodobé aspekty, napríklad pokračovanie daňových príjmov v prospech štátu (pozri odsek 46).

(106)

Po prvé je potrebné zdôrazniť, že test veriteľa v trhovom hospodárstve sa odlišuje od testu investora v trhovom hospodárstve. Kým investor v trhovom hospodárstve je v stave rozhodovať, či vstúpi do vzťahu s príslušnou spoločnosťou a bude sa riadiť dlhodobou strategickou perspektívou získania primeraného výnosu zo svojej investície (31), „veriteľ v trhovom hospodárstve“, ktorý už je v obchodnom alebo verejnoprávnom vzťahu s platobne neschopnou spoločnosťou, sa bude snažiť dosiahnuť splatenie dlžných súm (32) za čo najvýhodnejších podmienok z hľadiska úrovne a lehoty splatenia. Motivácia hypotetického veriteľa v trhovom hospodárstve a investora v trhovom hospodárstve bude preto odlišná. Jurisprudencia preto definovala samostatné testy pre tieto dve situácie.

(107)

Po druhé, pokiaľ ide o analógiu s veriteľom – dodávateľom, je dôležité uviesť, že povaha pohľadávok takéhoto veriteľa a pohľadávok štátu sú podstatne odlišné. Keďže vzťahy dodávateľa s platobne neschopnou spoločnosťou majú výhradne zmluvný základ, dodávateľ by mohol stratou obchodného partnera skutočne utrpieť. Ak je platobne neschopná spoločnosť zlikvidovaná alebo predaná, dodávateľ bude musieť hľadať nového klienta alebo uzavrieť zmluvu s novým vlastníkom. Riziko je vyššie, ak je jeho závislosť na platobne neschopnej spoločnosti značná. Takýto veriteľ bude skutočne uvažovať do budúcnosti. Naproti tomu vzťahy štátu s platobne neschopnou spoločnosťou sa zakladajú na verejnom práve, preto nie sú závislé od vôle strán. Každý nový vlastník, ktorý preberie aktíva zlikvidovanej spoločnosti, bude automaticky povinný platiť dane. Okrem toho štát nie je nikdy závislý od jedného daňovníka. Na záver, najdôležitejším argumentom je, že štát sa pri výbere daní nikdy neriadi výhľadom na zisk a nekoná pri tom komerčne a s komerčnými pohnútkami. Uvedená analógia preto nie je opodstatnená.

(108)

Komisia zastáva názor, že situáciu štátu v tomto prípade nemožno porovnávať so situáciou hypotetického investora v trhovom hospodárstve alebo situáciou hypotetického závislého veriteľa v trhovom hospodárstve. Stratu budúcich daní preto nemožno zohľadňovať pri uplatňovaní zásady veriteľa v trhovom hospodárstve.

(109)

Z prehľadu daní predloženého príjemcom vyplýva, že veľká väčšina daní zaplatených príjemcom od roku 1995 boli nepriame dane (spotrebné dane a DPH). Keďže tieto dane platia koneční spotrebitelia, likvidácia príjemcu by nemala vplyv na ich výber, keďže spotrebitelia by ďalej kupovali zdanené výrobky (v tomto prípade najmä liehoviny a lieh) od iných výrobcov. Argument príjemcu týkajúci sa budúcej značnej straty daní preto nie je hodnoverný.

(110)

Na základe uvedených dôkazov Komisia usudzuje, že v tomto prípade nebol splnený test veriteľa v trhovom hospodárstve a štát poskytol príjemcovi výhodu, ktorú by tento nebol schopný získať za trhových podmienok.

(111)

Komisia preto zastáva názor, že sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(112)

Štátna pomoc poskytnutá príjemcovi sa rovná sume dlhu odpísaného daňovým úradom vo vyrovnacom konaní, teda 416 515 990 SKK.

(113)

Primárnym cieľom opatrenia je pomôcť spoločnosti nachádzajúcej sa v ťažkostiach. V takýchto prípadoch možno uplatniť výnimku podľa článku 87 ods. 3 písm. c) Zmluvy o ES, ktorá umožňuje povoliť štátnu pomoc na podporu rozvoja niektorých hospodárskych sektorov, ak táto pomoc negatívne neovplyvňuje podmienky obchodovania do takej miery, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom, a ak sú splnené príslušné podmienky.

(114)

Z hľadiska výrobného portfólia príjemcu Komisia hodnotila, či sa v tomto prípade uplatňujú zvláštne pravidlá uplatniteľné pre sektor poľnohospodárstva. Komisia na základe informácií o obrate príjemcu predložených slovenskými orgánmi dospela vo svojom rozhodnutí o začatí formálneho zisťovania k záveru, že väčšina výrobkov príjemcu nie sú výrobky definované v prílohe I k Zmluve o ES, preto sa na ne uplatňujú všeobecné pravidlá o štátnej pomoci.

(115)

Príjemca vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu o začatí formálneho zisťovania vyjadril námietky voči údajom o obrate poskytnutým predtým slovenskými orgánmi (pozri tabuľku 1), ale nevyjadril námietky voči rozhodnutiu Komisie opierať svoje hodnotenie o všeobecné pravidlá o štátnej pomoci. Bez snahy zisťovať, či údaje poskytnuté príjemcom sú presné (33), Komisia overila, či by uvedený záver obstál pri zohľadnení nových údajov. Komisia dospela k záveru, že obrat príjemcu tvoria výrobky, ktoré nepatria medzi výrobky definované v prílohe I k Zmluve o ES. Preto sa na ne uplatňujú všeobecné, a nie sektorové pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci.

(116)

Pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu spoločností v ťažkostiach sa v súčasnosti riadi usmerneniami Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (34) (ďalej len „nové usmernenia“), ktoré nahrádzajú predchádzajúce znenie prijaté v roku 1999 (35) (ďalej len „usmernenia z roku 1999“).

(117)

V prechodných ustanoveniach nových usmernení sa stanovuje, že nové usmernenia sa uplatňujú na hodnotenie akejkoľvek pomoci na záchranu alebo reštrukturalizáciu poskytnutej bez povolenia Komisie (nezákonná pomoc), ak je určitá časť pomoci alebo celá pomoc poskytnutá po 1. októbri 2004, teda po dni uverejnenia nového usmernenia v Úradnom vestníku Európskej únie (bod 104). Ak však bola pomoc nezákonne poskytnutá pred 1. októbrom 2004, zisťovanie sa vedie na základe usmernení platných v čase, keď bola pomoc poskytnutá (bod 104).

(118)

Komisia uvádza, že schválenie vyrovnania daňovým úradom bolo vydané 9. júla 2004 a nadobudlo účinnosť 23. júla 2004. Pomoc bola preto nezákonne poskytnutá pred 1. októbrom 2004. Uplatňujú sa tu teda usmernenia z roku 1999, uplatniteľné v čase, keď bola pomoc poskytnutá.

(119)

Komisia dospela k záveru, že príjemca je stredný podnik v zmysle nariadenia Komisie (ES) č. 70/2001 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES na štátnu pomoc malým a stredným podnikom (36).

(120)

Podnik sa podľa bodu 5 písm. c) usmernení z roku 1999 pokladá za podnik v ťažkostiach, ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov spĺňa kritériá na to, aby sa stal predmetom konania vo veci kolektívnej platobnej neschopnosti.

(121)

Príjemca bol účastníkom vyrovnacieho konania, ktoré sa v zmysle definície zákona o konkurze môže uplatňovať pri insolventných spoločnostiach. Je preto oprávnený na pomoc na záchranu a pomoc na reštrukturalizáciu.

(122)

Sporné opatrenie pôvodne opísali slovenské orgány ako pomoc na záchranu. Podľa usmernení z roku 1999 Komisia vzniesla pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci ako pomoci na záchranu z dôvodov uvedených v časti III.

(123)

Slovenské orgány ani príjemca nevyslovili pripomienky k týmto pochybnostiam. Komisii neboli v tomto ohľade predložené žiadne nové skutočnosti.

(124)

Keďže uvedené pochybnosti neboli odstránené, Komisia dospela k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná ako pomoc na záchranu v zmysle usmernení z roku 1999.

(125)

Komisia vyslovila pochybnosti, či pomoc bola zlučiteľná ako pomoc na reštrukturalizáciu v zmysle usmernení z roku 1999 z dôvodov uvedených v časti III.

(126)

Komisia uvádza, že slovenské orgány, na ktorých leží dôkazné bremeno dokázať, že štátna pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom, nepredložili žiadne nové skutočnosti na podporu tohto záveru. Komisia riadne zohľadnila pripomienky predložené príjemcom.

(127)

Podľa usmernení z roku 1999 musí poskytnutie pomoci na reštrukturalizáciu súvisieť a byť podmienené implementáciou realizovateľného a uceleného reštrukturalizačného plánu na obnovenie dlhodobej životaschopnosti podniku. Členský štát sa zaväzuje k tomuto plánu, ktorý musí byť schválený Komisiou. Neschopnosť firmy realizovať plán sa považuje za zneužitie pomoci.

(128)

Reštrukturalizačný plán musí umožniť príjemcovi obnoviť dlhodobú životaschopnosť v prijateľnom časovom rámci a na základe realistických predpokladov, pokiaľ ide o podmienky budúceho fungovania. Tento plán by mal opísať okolnosti, ktoré viedli k vzniku ťažkostí na strane spoločnosti, a uviesť primerané opatrenia na riešenie týchto ťažkostí. Reštrukturalizačné operácie nemôžu byť obmedzené na finančnú pomoc určenú na vyrovnanie dlhov a minulých strát bez toho, aby sa zaoberali dôvodmi spôsobujúcimi tieto ťažkosti.

(129)

Pre spoločnosti, ktoré sa nachádzajú v podporovaných oblastiach, a pre malé a stredné podniky usmernenia z roku 1999 stanovujú, že podmienky na schvaľovanie pomoci môžu byť menej prísne, pokiaľ ide o implementáciu kompenzačných opatrení a obsah monitorovacích správ. Tieto okolnosti však nezbavujú takéto spoločnosti potreby vypracovať reštrukturalizačný plán a členských štátov záväzku poskytnúť pomoc na reštrukturalizáciu len za podmienky implementácie reštrukturalizačného plánu.

(130)

Po začatí konania vo veci formálneho zisťovania slovenské orgány potvrdili, že obchodný plán, ktorý príjemca bol povinný vypracovať ako podmienku pre začatie vyrovnacieho konania, preskúmal len príslušný súd, t. j. nie orgán poskytujúci pomoc, a že súd ani daňový úrad nemonitorovali implementáciu plánu.

(131)

Príjemca v rozpore s týmto potvrdením uviedol, že daňový úrad preštudoval spôsobilosť obchodného plánu obnoviť dlhodobú životaschopnosť ešte pred schválením vyrovnania, tvrdenie však nepodložil nijakým dôkazom.

(132)

Príjemca ďalej tvrdil, že absencia reštrukturalizačného plánu nie je v situácii ex post hodnotenia pomoci Komisiou relevantná, keďže Komisia sa už môže presvedčiť, či sa príjemca stal skutočne životaschopným. Podľa príjemcu sa formálny reštrukturalizačný plán môže vyžadovať len v prípade hodnotenia ex ante a len na takéto hodnotenie sa môžu uplatňovať usmernenia z roku 1999.

(133)

Táto argumentácia nie je správna. Usmernenia z roku 1999 sa uplatňujú na hodnotenie zlučiteľnosti tak oznámenej, ako aj nezákonnej pomoci. Pri hodnotení platí vždy podmienka, že pomoc na reštrukturalizáciu sa viaže na realizovateľný reštrukturalizačný plán. Komisia musí vypracovať hodnotenie na základe informácií dostupných v čase, keď bola pomoc poskytnutá.

(134)

Na záver je možné vyvodiť, že daňový úrad ako orgán poskytujúci pomoc nemal príležitosť vyhodnotiť reštrukturalizačný plán a podmieniť odpísanie jeho pohľadávok jeho implementáciou, ktorá by bola riadne monitorovaná. Z toho vyplýva, že nebola splnená prvá, formálna, podmienka, ktorá je v plnej miere uplatniteľná aj na hodnotenie ex post.

(135)

Pokiaľ ide o obsah obchodného plánu, slovenské orgány nepredložili žiadne informácie, ktoré by odstránili pochybnosti Komisie o tom, či plán predstavuje skutočný reštrukturalizačný plán vyžadovaný podľa usmernení z roku 1999.

(136)

Komisia musí trvať na svojom závere, ktorý uviedla v rozhodnutí o začatí formálneho zisťovania. Predložený obchodný plán je plán, ktorý sa zaoberá len akútnym problémom príjemcu, ktorý sa týkal narastania verejného dlhu. Tento plán nijakým spôsobom neanalyzuje okolnosti, ktoré viedli k ťažkostiam príjemcu, ani finančnú situáciu spoločnosti v tom čase a jej finančné perspektívy. Keďže takáto analýza chýbala, príjemca nenavrhol konkrétne kroky na riešenie jednotlivých dôvodov, ktoré viedli k ťažkostiam. Jediným opatrením, ktoré je opísané podrobne, je navrhovaná finančná reštrukturalizácia prostredníctvom vyrovnania s veriteľmi.

(137)

V pláne sa vôbec neuvádza zvýšenie vlastného kapitálu príjemcu, ktoré príjemca uviedol ako jedno z reštrukturalizačných opatrení. Žiadne z údajov v spise nenasvedčujú tomu, že zvýšenie kapitálu spoločnosťou Hydree Slovakia by malo byť považované za opatrenie, ktoré má zabezpečiť, že príjemca v dlhodobom časovom horizonte nebude opakovať svoju stratégiu financovania výroby prostredníctvom dlhu na DPH a spotrebných daniach, ktorá napokon viedla k jeho ťažkostiam. Slovenské orgány potvrdili, že zvýšenie kapitálu nijako neznížilo riziko opakovania finančných problémov. Tieto pochybnosti sú silnejšie, ak uvážime, že zvýšenie kapitálu predstavovalo 21 miliónov SKK a reštrukturalizovaný dlh 644 miliónov SKK.

(138)

Samotné zvýšenie kapitálu nie je dôkazom dôvery trhu v obnovenie dlhodobej životaschopnosti príjemcu. Komisia poznamenáva, že príjemcovi sa napriek aktívnemu úsiliu nepodarilo získať úver od súkromnej banky.

(139)

Komisia ďalej uvádza, že prenájom výrobných zariadení konkurentovi príjemcu, spoločnosti Old Herold, s.r.o., bolo jasne vynútené skutočnosťou, že príjemca stratil licenciu na výrobu liehu a liehovín, a nie skutočnosťou, že uvedená výroba by bola stratová, a teda vyžadujúca reštrukturalizáciu. Je pravdou, že sám príjemca mohol požiadať o novú licenciu po skončení vyrovnania a nepožiadal o ňu. Komisia však poznamenáva, že príjemca naďalej predáva výrobky vyrábané spoločnosťou Old Herold na zariadeniach príjemcu a pod značkou príjemcu, a dokonca plánuje zvýšiť tento predaj, ako sa uvádza vo výročnej správe za obdobie od 29. apríla 2004 do 30. decembra 2004. Prenájom týchto výrobných zariadení preto nemožno považovať za reštrukturalizačné opatrenie, keďže na základe všetkých dostupných dôkazov nebolo potrebné túto časť výroby reštrukturalizovať.

(140)

Pokiaľ ide o zostávajúce opatrenia navrhované v obchodnom pláne, pochybnosti Komisie neboli odstránené. Tieto opatrenia sú jednoducho činnosti v rámci bežnej obchodnej činnosti, a nie racionalizačné opatrenia (predaj starých zariadení alebo vozidiel). Dve navrhované štrukturálne opatrenia (skončenie výroby nerentabilných nealkoholických výrobkov a predaj niektorých nehnuteľností) boli opísané veľmi vágne, bez uvedenia konkrétnych výrobkov a časového rámca. Slovenské orgány potvrdili, že nehnuteľnosti určené na predaj (administratívna budova, predajňa a rekreačná budova) neboli predané k 10. októbru 2005, t. j. že toto plánované opatrenie nebolo implementované tak, ako bolo oznámené.

(141)

Na základe absencie formálneho reštrukturalizačného plánu spolu s chýbajúcou skutočnou analýzou ťažkostí, opatrení potrebných na riešenie týchto ťažkostí a trhových podmienok a perspektív dospela Komisia k záveru, že obchodný plán predložený príjemcom nie je skutočným reštrukturalizačným plánom, ktorý sa vyžaduje v usmerneniach z roku 1999 (37). Pochybnosti Komisie, že príjemca obnoví dlhodobú životaschopnosť, preto neboli odstránené.

(142)

Záver Komisie, že vzhľadom na absenciu skutočného reštrukturalizačného plánu jej pochybnosti o dlhodobej životaschopnosti pretrvávajú, je aj samostatne postačujúci k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Napriek tomu Komisia tiež posúdi ďalšie ústredné kritérium obsiahnuté v usmerneniach z roku 1999, a to, že pomoc musí byť obmedzená len na potrebné minimum.

(143)

Podľa bodu 40 usmernení z roku 1999 musí byť výška a intenzita pomoci obmedzená na úplné minimum, ktoré by umožnilo uskutočniť reštrukturalizáciu vzhľadom na existujúce finančné zdroje príjemcu. Príjemca by mal poskytnúť výrazný príspevok k reštrukturalizácii z vlastných zdrojov.

(144)

Náklady na reštrukturalizáciu dosiahli 644 591 440 SKK (16,96 milióna EUR), čo predstavuje celkovú výšku reštrukturalizovaných dlhov prostredníctvom vyrovnania. Príjemca zaplatil 35 % z tejto sumy, čo predstavuje 225 607 028 SKK (5,93 milióna EUR).

(145)

Slovenské orgány neposkytli ďalšie vysvetlenie k pochybnostiam vysloveným v tejto súvislosti Komisiou. Príjemca vysvetlil, ako financoval platbu dlhu zostávajúceho po vyrovnaní (pozri odsek 30). Podľa príjemcu jeho príspevok predstavoval [menej ako 300] miliónov SKK ([menej ako 7,9] milióna EUR).

(146)

Po prvé Komisia uvádza, že zdroje dostupné pre príjemcu prevyšovali sumu dlhu zostávajúceho po vyrovnaní. To naznačuje, že pomoc nebola obmedzená na potrebné minimum.

(147)

Čo je však dôležitejšie, Komisia dospela k záveru, že úver poskytnutý spoločnosťou Old Herold nespĺňa podmienky vlastného príspevku príjemcu v zmysle usmernení z roku 1999. Záväzky predstavujú trvalý zdroj financovania činnosti podniku. Sú to krátkodobé úvery, ktoré je však potrebné splatiť. Spoločnosť má k dispozícii dodatočné zdroje na reštrukturalizáciu iba ak sa dodávatelia zaviažu poskytnúť dlhšiu splatnosť platieb, než je zvyčajná prax. Takýto odklad je signálom, že trh verí v realizovateľnosť návratu k životaschopnosti.

(148)

Príjemca nijako nepreukázal, že odklad platby spoločnosťou Old Herold výrazne prevyšoval bežnú obchodnú prax medzi príjemcom a jeho dodávateľmi. Splatnosť 40 dní možno považovať za bežnú prax, najmä vzhľadom na skutočnosť, že bola príjemcovi poskytnutá po vyrovnaní. Príjemca preto už nebol vo finančných ťažkostiach. Hlavným účelom vyrovnania bolo práve pomôcť príjemcovi z finančných problémov.

(149)

Komisia preto dospela k záveru, že túto dlhšiu splatnosť nemožno považovať za príspevok na reštrukturalizáciu pochádzajúci z externých zdrojov.

(150)

Bez tohto odkladu vlastný príspevok príjemcu v zmysle usmernení z roku 1999 predstavuje [menej ako 170] miliónov SKK ([menej ako 4,5] milióna EUR), teda zodpovedá [menej ako 27] % reštrukturalizačných nákladov.

(151)

Usmernenia z roku 1999 neobsahovali žiadne hraničné hodnoty, kedy sa vlastný príspevok príjemcu považuje za výrazný.

(152)

Berúc do úvahy prax Komisie pri uplatňovaní usmernení z roku 1999, ako aj vývoj zmýšľania Komisie v súvislosti s týmto kritériom, ktoré vyvrcholilo v zavedení hraničných hodnôt v nových usmerneniach (38), Komisia považuje príspevok príjemcu rovnajúci sa [menej ako 27] % za pomerne nízky. Takýto príspevok by mohol byt prijateľný podľa usmernení z roku 1999 iba v prípade, že všetky ostatné podmienky pre schválenie pomoci by boli splnené. Komisia by pritom vzala do úvahy napríklad či je príjemca činný v podporovanej oblasti, do akej miery zdroje financovania odrážajú dôveru trhu, mimo príjemcu samotného a jeho akcionárov, v dlhodobú životaschopnosť spoločnosti alebo iné osobitnosti daného prípadu.

(153)

Vzhľadom na vyššie uvedené, Komisia v tomto prípade nemôže súhlasiť, že príspevok príjemcu bol výrazný. Komisia dospela k záveru, že jej pochybnosti, či vlastný príspevok príjemcu bol výrazný a či sa pomoc obmedzuje na nevyhnutné minimum, neboli odstránené.

(154)

Komisia dospela k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom ako pomoc na záchranu ani ako pomoc na reštrukturalizáciu. Okrem toho sa na tento prípad neuplatňuje žiadna z výnimiek uvedených v Zmluve o ES.

(155)

Komisia dospela k záveru, že Slovenská republika protiprávne poskytla odpísanie daňového dlhu v prospech FRUCONA Košice, a.s., a porušila článok 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Táto pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom na základe žiadnej výnimky ustanovenej v Zmluve o ES.

(156)

Napriek tomu, že bola realizácia odpisu daňovým úradom pozastavená do ukončenia tohto konania pred Komisiou, dospela Komisia k záveru, že výhoda pre príjemcu vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať sa časti svojich pohľadávok, a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Týmto momentom bolo nadobudnutie účinnosti dohody s veriteľmi 23. júla 2004. Výhoda príjemcu voči konkurentom spočívala v skutočnosti, že od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky.

(157)

Aby bol obnovený stav ex ante, štátna pomoc sa musí vymáhať späť,

30.4.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 112/32

(1)

V súlade s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES a rámcom pre štátnu pomoc pre výstavbu lodí (1) (ďalej len „rámec“) Nemecko listom z 19. októbra 2005 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa) oznámilo Komisii svoj úmysel poskytnúť regionálnu pomoc podniku Detlef Hegemann Rolandwerft GmbH & Co. KG („Rolandwerft“). Komisia listom zo 16. novembra 2005 požiadala o ďalšie informácie, ktoré Nemecko predložilo 23. decembra 2005 (zaevidované v Komisii toho istého dňa). Listom z 18. januára 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa) Nemecko oznámilo zmeny týkajúce sa príslušnej pomoci.

(2)

Komisia listom z 22. februára 2006 oznámila Nemecku svoje rozhodnutie o začatí konania vo veci tejto pomoci podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES. Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Komisia vyzvala Nemecko a ostatné zúčastnené strany, aby vyjadrili svoje pripomienky. Zväz staviteľov lodí a námornej techniky zaujal stanovisko listom z 28. júna 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa). Príjemca pomoci sa vyjadril v liste z 30. júna 2006 (potvrdenie o zaevidovaní v Komisii zo 7. júla 2006).

(3)

Komisia informovala Nemecko o stanoviskách listom zo 17. júla 2006. Nemecko zaslalo Komisii odpoveď listom z 11. augusta 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa).

(4)

Nemecko odpovedalo na rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania listom zo 6. apríla 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa). Nasledovali prílohy zaslané listom z 11. apríla 2006 (zaevidovaným v Komisii 12. apríla 2006). Komisia si 17. augusta 2006 vyžiadala ďalšie informácie, ktoré Nemecko poslalo listom zo 14. septembra 2006 (zaevidovaným v Komisii 15. septembra 2006). Ďalšie informácie Nemecko predložilo Komisii listom z 20. novembra 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa). Zástupcovia Nemecka a lodenice sa stretli 22. novembra 2006. Po tomto stretnutí Nemecko zaslalo Komisii ďalšie informácie listom z 24. novembra 2006 (zaevidovaným v Komisii toho istého dňa).

(5)

Príjemcom pomoci je lodenica Rolandwerft. Lodenica sa nachádza v dolnosaskom meste Berne v okrese Wesermarsch (Nemecko), v oblasti oprávnenej na príjem pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. c) Zmluvy o ES. Lodenica sa nachádza na rieke Weser, ktorá ústi do Severného mora. Lodenica je súčasťou skupiny Hegemann-Gruppe. Ide o veľký podnik, ktorý podľa odporúčaní Komisie pre definíciu mikropodnikov, ako aj malých a stredných podnikov (2) nemožno považovať za malý alebo stredný podnik.

(6)

Lodenica Rolandwerft vyrába námorné lode. Základom činnosti je stavba lodí typu feeder, čo je najmenšia veľkostná trieda kontajnerových lodí. Okrem toho lodenica vyrába špeciálne lode, ako sú lode RoRo/LoLo a autotransportéry. V roku 1999 lodenica zareagovala na zmenenú situáciu na trhu a začala vyrábať väčšie lode s dĺžkou do […] (3) m, hmotnosťou do […] t a s kapacitou nákladu až do 850 TEU. V snahe umožniť výrobu takýchto väčších lodí bolo potrebné realizovať investičný program na prispôsobenie lodenice novým podmienkam, čo okrem iného zahŕňalo aj rozšírenie lodného výťahu. Takisto sa plánovalo aj predĺženie dostrojovacieho nábrežia, čo však museli z hospodárskych dôvodov odložiť. Do programu činnosti Rolandwerft patrí aj oprava lodí. Opravárenské práce sa vykonávajú tak na súši, ako aj na vode.

(7)

Prvým krokom stavby lodí je výroba sekcií v hale 3, ktoré sa potom na vonkajšom pracovisku montujú do väčších modulov. Pripravené časti lode sa potom presunú po vonkajšom pracovisku do montážnej haly 1, kde sa z nich montujú nové lode. Hotové nové lode sa presunú k lodnému výťahu a spustia sa na vodu. Ďalšia úprava prebieha na dostrojovacom nábreží, dimenzovanom pre lode do dĺžky 140 m. Na manipuláciu s dostrojovacími komponentmi slúži 50-tonový nábrežný žeriav a 8-tonový stavebný žeriav, ktoré sa pohybujú po žeriavovej dráhe nábrežia.

(8)

Od začiatku deväťdesiatych rokov sa v lodenici Rolandwerft dostrojujú dve lode súčasne (s výnimkou období nízkeho dopytu). Na pôvodnom nábreží sa dali umiestniť obidve (vtedy ešte kratšie) lode. Keď lodenica Rolandwerft začala v roku 1999 vyrábať väčšie lode, nábrežie sa ukázalo prikrátke. Z finančných dôvodov lodenica Rolandwerft nemohla predĺžiť nábrežie ihneď, a preto v rámci prechodného riešenia umiestnila druhú loď paralelne s loďou ukotvenou na nábreží („paralelné prístavisko“). Pre každú loď, ktorá sa dostrojovala na paralelnom prístavisku, si musela prenajať približne […] krát na obdobie […] ďalší samohybný žeriav a […] na […] menší plávajúci žeriav.

(9)

Dostrojovanie a oprava lodí na paralelnom prístavisku sa však ukázali ako zložité, nákladné a nehospodárne. Okrem toho sa zvýšilo riziko pracovných úrazov.

(10)

Účelom poskytnutia pomoci je podpora investícií do piatich rozličných častí zariadenia lodenice, a to do haly 1 a 3, dostrojovacieho nábrežia 1, do zváracích automatov a do vybudovania ďalšieho nábrežia. Väčšina investícií sa už realizovala. Žiadosť o poskytnutie pomoci bola podaná pred začiatkom investícií.

(11)

Nemecko uviedlo, že investície prispeli k vytvoreniu 35 pracovných miest v lodenici Rolandwerft. Časť výrobných prác sa predtým zadávala oceliarskemu podniku v […], ktorý vyrábal prefabrikované sekcie pre lodenicu Rolandwerft. Investície lodenici Rolandwerft umožnili, aby výrobu lodných sekcií opätovne zaradila do vlastného výrobného procesu.

(12)

Vďaka investícii sa má hala 1 predĺžiť o 55 m. Podľa oznámenia predloženého Komisii sa v súčasnosti musí väčšina prác na stavbe lode uskutočňovať vonku v nekrytých priestoroch. Po realizácii investičného zámeru bude možné takmer všetky práce realizovať v hale.

(13)

V hale 3 sú umiestnené zariadenia na výrobu sekcií. Brána haly mala pôvodne šírku len 17,4 m, zatiaľ čo lodenica Rolandwerft stavia zvyčajne lode široké 22,2 m. Sekcie sa teda nedali vyrábať v smere, ako si to vyžaduje montáž, ale museli sa robiť v hale umiestnené priečne, aby sa neskôr dali prepraviť cez bránu. Potom sa sekcie museli otočiť samohybnými žeriavmi o 90o, aby sa dali montovať na susedné sekcie. Tento postup bol veľmi náročný na čas a vyžadoval si vysoké náklady. Úzka halová brána obmedzovala aj hĺbku sekcií, takže lodenica Rolandwerft bola nútená vyrábať viac sekcií, ako bolo vlastne potrebné. V snahe odstrániť tento stav bolo treba rozšíriť bránu. Táto časť zámeru sa uskutočnila v roku 2004.

(14)

Ďalšia časť investičného zámeru, uskutočnená v roku 2004, spočívala v predĺžení haly severozápadným smerom. V tejto časti haly sa sekcie zvárajú do modulov. V dôsledku predĺženia haly sa zváracie práce môžu realizovať v hale, t. j. nezávisle od počasia. Žeriavové dráhy sa predĺžili v novej časti haly na stavbu sekcií.

(15)

Jednotlivé sekcie sa stavajú na dvíhadlách častí lodného kýlu na ktorých sa potom aj prepravujú. Keďže po investíciách v roku 1999 stavia lodenica Rolandwerft väčšie lode, starý systém na dvíhanie častí lodného kýlu už podľa informácie Nemecka nezodpovedal požiadavkám. Okrem toho treba sekcie pred zváraním presne zoradiť. Pred investíciou sa na to používal samohybný žeriav, čo bolo náročné na čas a náklady. Preto lodenica v roku 2004 investovala do moderných hydraulických dvíhadiel častí lodného kýlu, čo značne zjednodušilo aj radenie sekcií.

(16)

Ďalší investičný zámer, ktorý sa začal realizovať v auguste 2005, sa týka predĺženia haly 3 juhovýchodným smerom a tiež sa uskutočňuje preto, aby sa práce nemuseli vykonávať vonku.

(17)

Investičný zámer obsahuje aj predĺženie žeriavovej dráhy na pôvodnom nábreží o 96 m. Nábrežie má dĺžku 200 m. Pred predĺžením sa zo žeriava dala obslúžiť len približne polovica lode. Na druhú polovicu lode musela lodenica Rolandwerft používať […] samohybné žeriavy. Žeriavovú dráhu predĺžili tak, že sa lode po celej dĺžke dajú obsluhovať zo žeriava. Táto investícia sa uskutočnila takisto v roku 2004.

(18)

Ďalej sa v roku 2004 investovalo do moderných zváracích automatov, ktoré vykonávajú potrebné zváracie práce automaticky a oveľa rýchlejšie.

(19)

Investičný program na roky 2005 a 2006 obsahuje vybudovanie nového dostrojovacieho nábrežia; pôvodné nábrežie sa má predĺžiť o približne 180 m. Vybudovanie dostrojovacieho nábrežia predpokladá o. i. tieto opatrenia: vybagrovanie dna v smere od rieky, zasypanie terénu smerom k pevnine a pripojenie na cestnú a komunikačnú sieť. Okrem toho je potrebné žeriavovú dráhu predĺžiť o ďalších 150 m, obstarať a nainštalovať 35 tonový žeriav a zabezpečiť zásobovanie energiami. S príslušnými prácami sa začalo v auguste 2005.

(20)

Podnetom pre tento investičný zámer bolo rozhodnutie, že sa od roku 1999 budú stavať väčšie lode. Už vtedy lodenica investovala do dobudovania lodného výťahu, aby tak prispôsobila svoje zariadenia. Podľa informácie príjemcu pomoci sa investície do nábrežia odložili hlavne z dvoch dôvodov: po prvé, disponibilné finančné prostriedky boli naliehavejšie potrebné pre lodenicu Peene, ktorá tiež patrí do skupiny Hegemann a ktorá sa v tom čase podrobila rozsiahlej rekonštrukcii. V dôsledku poklesu trhu, ktorý trval niekoľko rokov, sa potom nenašli ďalšie prostriedky na investičné zámery v lodenici Rolandwerft. Po druhé, tieto investície bolo možné odsunúť aj preto, lebo dostrojovanie a oprava vedľa seba umiestnených lodí boli vtedy ešte technicky možné (aj keď málo hospodárne).

(21)

Ďalšia výhoda tohto investičného zámeru spočíva v tom, že vďaka novému nábrežiu sa lodenica v budúcnosti bude môcť zúčastňovať výberových konaní na stavbu a opravu vojenských lodí. Z dôvodu rizika vyplývajúceho zo súčasných prác na dvoch paralelne umiestnených lodiach sa lodenica Rolandwerft nemohla zúčastňovať na stavbe a oprave lodí pre nemecké vojenské námorníctvo. Kvôli týmto rizikám sa nemecké vojenské námorníctvo zdráhalo zadávať objednávky lodenici Rolandwerft, hoci Rolandwerft patrí k okruhu lodeníc, ktoré by sa takýchto výberových konaní v zásade mohli zúčastniť.

(22)

Náklady investičného zámeru predstavujú spolu 13 miliónov EUR. Členenie nákladov vyplýva z tejto tabuľky:

(23)

Nemecko plánuje poskytnúť lodenici Rolandwerft štátnu pomoc vo výške 1,56 mil. EUR. Oprávnené náklady zodpovedajú celkovým nákladom zámeru vo výške 13 mil. EUR; intenzita pomoci teda predstavuje 12 %. Pomoc sa poskytuje v súlade so schválenou schémou regionálnej pomoci (4). Žiadosť o pomoc bola podaná pred začiatkom investičného zámeru.

(24)

Pomoc schvaľuje spolková krajina Dolné Sasko a poskytuje sa prostredníctvom NBank Hannover.

(25)

Komisia rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania preto, lebo pochybovala o zlučiteľnosti pomoci s rámcovými podmienkami. Komisia pochybovala, či sa investície do nového dostrojovacieho nábrežia dajú považovať za investície do existujúcich zaradení.

(26)

Okrem toho sa Komisia domnievala, že investície do lodenice Rolandwerft by mohli mať za následok rozšírenie jej výrobnej kapacity, čo by bolo nezlučiteľné s rámcovými podmienkami a spoločným trhom.

(27)

Komisii predložil svoje stanovisko príjemca pomoci, lodenica Rolandwerft, a tiež zväz staviteľov lodí a námornej techniky.

(28)

Príjemca pomoci tvrdí, že po realizácii investičného zámeru sa stavebná kapacita lodenice nezvýši. Príjemca pomoci poukazuje na to, že každé zvýšenie produktivity má za následok aj zvýšenie kapacity príslušných existujúcich zariadení. To však neznamená, že sa bezpodmienečne zvýši aj celková kapacita lodenice. V prípade lodenice Rolandwerft investície síce viedli k zvýšeniu produktivity, ale to nemalo za následok celkové zvýšenie kapacity lodenice. Zvýšenie produktivity bude namiesto toho absorbované zvýšenou vnútropodnikovou výrobnou činnosťou, ktorá bola predtým odčlenená. Objem výroby v CGT (compensated gross tonnes = kompenzovaná hrubá tonáž) sa preto nezvýši.

(29)

Príjemca pomoci predložil zoznam lodí vyrobených za posledné roky a knihy objednávok lodenice. V roku 2004 lodenica Rolandwerft vyrobila […] lodí, čo zodpovedá približne […] CGT. Na rok 2006 sa plánuje stavba […] lodí s kapacitou […] CGT. Plánom na rok 2007 a 2008 je ročný objem výroby […] CGT.

(30)

Príjemca pomoci uvádza, že lodenica v minulosti príležitostne kupovala sekcie alebo celé lodné trupy od tretích osôb. Objem výroby lodenice Rolandwerft by sa však nedal zvýšiť ani nákupom lodných trupov alebo sekcií od subdodávateľov, pretože dokončenie výroby lode a jej plné vybavenie si vyžaduje vždy určitý čas a existujúce zariadenia neumožňujú efektívne dokončenie a vybavenie väčšieho počtu lodí. V existujúcich halách na stavbu lodí sa, napríklad, nedá robiť naraz viac ako jedna loď. Na zloženie lode v hale 1 treba približne […] týždňov na jednu loď.

(31)

Príjemca pomoci poskytol informácie o výrobnom procese v lodenici. Podľa týchto údajov je lodenica už teraz úplne vyťažená a neexistuje možnosť, aby sa po realizovaní investičného zámeru vyrábalo viac lodí. Zariadenie lodenice je obmedzené na celkovú kapacitu približne […] až […] CGT, ktorá by sa dala dosiahnuť už aj pred realizáciou investičného zámeru pri zadaní časti prác subdodávateľom.

(32)

Príjemca pomoci uvádza, že vďaka investičnému zámeru sa lodenica bude môcť uchádzať o účasť na výberových konaniach nemeckého vojenského námorníctva týkajúcich sa stavby, opravy a renovácie lodí. Doteraz lodenica takúto možnosť nemala, pretože práce sa museli robiť v dvoch paralelne umiestnených dokoch. Objem výroby v CGT by potom oproti súčasnej úrovni klesol, lebo vojenské lode nemožno považovať za obchodné plavidlá. Na záver príjemca pomoci konštatuje, že aj keby Komisia nezdieľala názor Nemecka, že rámcové podmienky nezakazujú investičnú pomoc pre zámery, ktoré sú spojené s rastom produktivity, pre hodnotenie zlučiteľnosti pomoci pre lodenicu Rolandwerft to nie je rozhodujúce, lebo tu nejde o zvýšenie kapacity.

(33)

Príjemca pomoci ďalej uvádza, že investície sa týkajú výlučne existujúcich zariadení. Predovšetkým pokiaľ ide o investície do predĺženia nábrežia, aby sa obidve lode mohli dokončovať priamo z nábrežia, nemožno hovoriť o budovaní nového zariadenia. Lodenica má už dnes k dispozícii dve paralelne umiestnené prístaviska pre dostrojovanie lodí. Príjemca pomoci zdôrazňuje, že práve ich paralelné umiestnenie je zdrojom zvýšeného rizika a vojenské námorníctvo preto odmieta zadávať svoje objednávky lodenici Rolandwerft. Účelom plánovanej investície je prestavba existujúceho nábrežia, aby sa zvýšila jeho produktivita. Príjemca pomoci predložil informácie o tom, koľko týždňov v roku sa paralelné pracovisko využívalo a ako by sa malo využívať v budúcnosti.

(34)

Príjemca pomoci ďalej uvádza, že predĺženie žeriavovej dráhy a nainštalovanie žeriavu v súvislosti s predĺžením nábrežia má slúžiť na to, aby sa zamedzilo neefektívne a drahé používanie samohybných a plávajúcich žeriavov, ktoré sa teraz používajú na dostrojovacie práce na paralelnom prístavisku. Dokončovanie druhej lode priamo z nábrežia, možné vďaka investičnému zámeru, by viedlo k zvýšeniu efektivity nákladov i produktivity.

(35)

Nemecký zväz staviteľov lodí a námornej techniky (ďalej len „zväz“) zastáva názor, že obavy Komisie z možného zvýšenia kapacity nemajú oporu v rámcových podmienkach. Na takéto obavy neoprávňuje ani súčasná situácia na trhu, a plánovaná pomoc nebude mať za následok narušenie hospodárskej súťaže.

(36)

Zväz konštatuje, že orientácia politiky Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci pre stavbu lodí sa za posledné roky zmenila. Rámcové podmienky neobsahovali nijaké doložky, ktoré by zakazovali investičnú pomoc s cieľom rozšírenia kapacity. Zväz vychádza z toho, že takéto doložky by už neboli účelné. Ďalej zväz poukázal na to, že sa pokiaľ možno upustilo od odvetvovo viazaných nariadení, ktoré predtým rámcové podmienky obsahovali. Otázka kapacity sa spomína len v súvislosti s poskytovaním pomoci na zastavenie výroby. Na iné druhy pomoci, ako napr. pomoc na reštrukturalizáciu, sa vzťahujú všeobecné predpisy o štátnej pomoci.

(37)

Zväz ďalej argumentuje, že úzky výklad predpisov je v rozpore s iniciatívou LeaderSHIP 2015, ktorá je súčasťou plnenia Lisabonskej stratégie. Zvýšenie konkurencieschopnosti a produktivity európskeho hospodárstva by sa malo realizovať prostredníctvom investícií do výskumu, vývoja a inovácií, čo si vyžaduje investície do moderných výrobných zariadení. Ak by štátna ivestičná pomoc nemala ísť ruka v ruke so zvyšovaním kapacity, bolo by to v rozpore s cieľom iniciatívy LeaderSHIP 2015, konkrétne s cieľom zaistiť a rozšíriť pozíciu v určitých trhových segmentoch. Jedným z týchto trhových segmentov je trh s malými a strednými kontajnerovými loďami, na ktorom si Európa naďalej udržiava vedúcu pozíciu pred Kóreou a Čínou.

(38)

Zväz zastáva názor, že plánované investície nenarušia hospodársku súťaž. V súčasnosti neexistujú žiadne nadmerné kapacity, lebo svetový trh stavby lodí prežíva obdobie rozvoja. Dopyt je stále veľmi priaznivý, pričom v rokoch 2008/2009 sa očakáva mierny pokles. V spojitosti so stále rastúcim svetovým obchodom rastie aj námorná doprava, čo sa týka najmä dopravy priemyselných tovarov kontajnerovými loďami. Rastie dopyt po väčších lodiach s kapacitou 5 000 až 8 000 TEU, ktoré nemôžu plávať do menších prístavov. To má zasa za následok väčší dopyt po menších kontajnerových lodiach pre následnú distribúciu kontajnerov. Lodenica Rolandwerft môže vyrábať lode s veľkosťou až 900 TEU.

(39)

Podľa informácie zväzu predstavujú malé kontajnerové lode dôležitý segment obchodu nemeckých lodeníc. Hlavní konkurenti sú čínske lodenice, ktoré sú so 42,5 % celosvetových objednávok jasnými lídrami trhu. Nemecko je na druhom mieste s 26,8 % objednávok.

(40)

V segmente lodí do 900 TEU je podľa tvrdenia zväzu len niekoľko európskych konkurentov, najmä so sídlom v Nemecku a Holandsku. Zväz pripisuje tomuto segmentu vysoký potenciál rastu. Keďže čínske lodenice ponúkajú svoje lode za nízke ceny, môžu si nemecké a európske lodenice udržať svoju pozíciu na trhu len vtedy, ak budú garantovať vysokú kvalitu a neustále zvyšovať svoju produktivitu.

(41)

Okrem toho zväz zdôrazňuje, že Čína a Vietnam budú naďalej zvyšovať svoje kapacity na stavbu lodí a tým aj svoje trhové podiely. Z toho vyplýva, že hospodárska súťaž v stavbe lodí sa nebude sústreďovať na Európe, ale bude prebiehať skôr na globálnej úrovni.

(42)

Vo svojich pripomienkach k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania Nemecko poukazuje na to, že v odôvodnení 26 rámcových podmienok nie sú žiadne ustanovenia týkajúce sa kapacity. Konkrétne v odôvodnení 26 nie sú žiadne ustanovenia, ktoré by zakazovali investičnú pomoc na zámery, ktoré by v spojení s rastom produktivity viedli k zvýšeniu kapacity. Nemecko ďalej zdôrazňuje, že zvýšenie produktivity v priemysle stavby lodí je jedným z hlavných cieľov politiky Spoločenstva v tomto odvetví hospodárstva. Iniciatíva LeaderSHIP 2015 je zameraná na zlepšenie konkurencieschopnosti európskych lodeníc, ako aj na odstránenie nevýhodnej situácie, do ktorej sa európsky priemysel stavby lodí dostal dotovaním stavby lodí v Ázii. Tento cieľ sa podľa názoru Nemecka dá dosiahnuť len zvýšením produktivity.

(43)

Nemecko tiež zastáva názor, že z odôvodnenia 3 rámcových podmienok sa nedá odvodiť, že pri hodnotení zlučiteľnosti so spoločným trhom sa musia brať do úvahy dôsledky investičného zámeru na kapacitu. Okrem toho pre sektor stavby lodí už nie sú charakteristické vlastnosti, uvedené v odôvodnení 3 rámcových podmienok; v súčasnosti sa vyznačuje hlavne dobrou situáciou v oblasti objednávok, vysokými cenami a nedostatkom kapacity.

(44)

Okrem toho Nemecko zdôrazňuje, že trhový podiel európskeho priemyslu stavby lodí za posledné desaťročia poklesol, pričom Japonsko, Kórea a Čína zvýšili svoje podiely vďaka štánym subvenciám. Tieto subvencie sa uvádzajú v odôvodnení 3 písm. c) rámcových podmienok ako jeden z faktorov, ktoré treba brať do úvahy. Európske lodenice musia preto vyvinúť maximálne úsilie, aby zvýšili svoju produktivitu.

(45)

Podľa názoru Nemecka každý rast produktivity automaticky vedie k zvýšenému objemu výroby na zariadeniach. Rast produktivity podľa rámcových podmienok preto nemôže znamenať, že to isté množstvo sa vyrobí s nižšími vstupmi, t. j. s nižšími nákladmi. Nakoniec Nemecko poukazuje na účel regionálnej pomoci, ktorá má prispieť k regionálnemu rozvoju a vytvoreniu pracovných miest. Zvýšenie produktivity by v tomto kontexte nemalo byť sprevádzané znížením počtu pracovných miest.

(46)

Pokiaľ ide o situáciu na trhu, Nemecko uvádza, že nákladná doprava rastie a v segmente kontajnerových lodí možno pozorovať trend k väčším lodiam. Už dnes existujú lode s úložnou kapacitou 5 000 TEU a posledné prognózy hovoria už o kapacite 8 000 TEU. Keďže takéto veľké lode môžu vplávať len do malého počtu prístavov, treba zasa menšie lode, ktoré by tento náklad rozviezli ďalej. Veľký dopyt po malých kontajnerových lodiach s kapacitou 850 TEU, aké vyrába lodenica Rolandwerft, preto nezoslabne.

(47)

Nemecko tiež bližšie vysvetľuje investičné zámery a pre názornosť pripája obrázky, z ktorých sú zrejmé plánované opatrenia a situácia v lodenici.

(48)

Po predĺžení haly 1 bude mať lodenica možnosť, aby celú loď vyrobila v stavebnej hale, čo v súčasnoti nie je možné. Zastrešenie existujúcich výrobných miest by zvýšilo produktívnosť a efektivitu práce.

(49)

Nemecko ďalej uvádza, že loď umiestnená na nábreží 1 momentálne zaberá len dve tretiny nábrežia. Južnú časť nevyužitého nábrežia predĺžia. To nebude znamenať vybudovanie „nového zariadenia“ v zmysle rámcových podmienok. Hneď ako sa nábrežie predĺži, vybavia ho novým žeriavom, ktorý nahradí dnes používaný samohybný žeriav.

(50)

Nemecko poukazuje na to, že paralelné umiestnenie lode sa od roku 2003 do 2005 využívalo […] za rok (vrátane dodávok). Nemecko ešte raz zdôrazňuje, že paralelné prístavisko sa presúva na nové nábrežie. Nové nábrežie sa bude v priebehu roka využívať približne toľko, ako paralelné prístavisko za posledné roky. Nemecko ďalej uvádza, že dokončovanie lode na druhom prístavisku predstavuje zvýšené riziko, lebo plávajúci žeriav, ktorý je na to potrebný, musí stáť uprostred Wesery. V budúcnosti sa teda na druhom prístavisku nábrežia 1 nebudú lode dostrojovať.

(51)

Podľa názoru Nemecka nemožno predĺženie dostrojovacieho nábrežia, ktoré umožní, aby sa z nábrežia dostrojovali dve lode, považovať za rovnocenné s vybudovaním nového zariadenia. Ide len o menšie predĺženie existujúceho nábrežia. Aj bez investičného zámeru je nábrežie už teraz dlhšie ako menšia kontajnerová loď, takže lodenica môže aj tak dostrojovať naraz dve menšie lode.

(52)

Nemecko argumentuje, že lodenica Rolandwerft z tohto dôvodu už disponuje dvomi dostrojovacími miestami, aj keď sa jedno z nich nachádza takpovediac v „druhom rade“. Keďže sa druhá loď nenachádza v dosahu žeriavov, musia sa používať samohybné, resp. plávajúce žeriavy. Po predĺžení nábrežia bude práca oveľa efektívnejšia, lebo loď sa bude dať dostrojovať priamo z nábrežia. Okrem toho Nemecko upozorňuje, že nemecké vojenské námorníctvo kvôli dostrojovaniu v druhom rade, aké praktizuje lodenica Rolandwerft, odmieta dávať tejto lodenici objednávky.

(53)

Nemecko argumentuje, že preloženie druhého prístaviska na existujúce nábrežie po jeho predĺžení nebude vybudovaním nového nábrežia, ale skôr opatrením na zvýšenie produktivity obidvoch prístavísk, ktoré už nebudú umiestnené paralelne, ale za sebou. Nový žeriav, ktorý bude umiestnený na novom nábreží, nahradí v súčasnosti používané samohybné a plávajúce žeriavy. Použitie nového žeriava zvýši produktivitu práce.

(54)

Nemecko zdôrazňuje, že opatrenie je potrebné realizovať preto, lebo dostrojovanie lode v druhom rade je časovo náročné a neefektívne. Okrem toho zámer umožní lodenici Rolandwerft, aby sa zúčastnila výberových konaní nemeckého vojenského námorníctva na opravu a prestavbu lodí.

(55)

Nemecko ďalej uvádza, že lodenica Rolandwerft pôvodne stavala menšie kontajnerové lode, ktoré mohli byť umiestnené na nábreží dve súčasne. Dopyt na trhu sa však stále viac orientuje na širšie a dlhšie kontajnerové lode, a dve takéto lode sa už nezmestia na nábrežie, ak by boli umiestnené za sebou. Preto lodenica začala na účely dostrojovania a opravy lodí umiestňovať druhú loď paralelne s tou, ktorá sa nachádzala priamo pri nábreží. Predĺženie nábrežia je preto len prispôsobením dostrojovacej dĺžky pre dlhšie lode.

(56)

Nemecko uvádza, že lodenica Rolandwerft v minulosti príležitostne spolupracovala s lodenicou Peene a dostrojovala prefabrikované lodné trupy, tejto lodenice. V poslednom čase však lodenica Rolandwerft vyrába len lode, ktoré sa celé zhotovujú v tejto lodenici. Nemecko vyhlasuje, že opravárenskú činnosť nemožno rozšíriť, ak zostane zachovaný súčasný objem stavby nových lodí. Časť opravárenských prác by sa realizovala na súši. Na to by sa využilo stavenisko, ktoré sa už používa na stavbu nových lodí.

(57)

Nemecko ďalej uvádza, že nový žeriav sa bude nielen používať na novom nábreží, ale prispeje aj k optimalizácii dvíhania bremien na pôvodnom nábreží, lebo zvýši maximálnu nosnosť na pôvodnom nábreží.

(58)

Nemecko poukazuje na to, že zväz podporuje jeho stanovisko. Nemecko zastáva názor, že stanovisko zväzu má veľkú váhu, lebo zastupuje politické a hospodárske záujmy nemeckej námornej dopravy, nemeckých lodeníc a ich subdodávateľov. Okrem toho zväz ako zástupca rozličných záujmových skupín disponuje aktuálnymi informáciami o trhu. Keď zväz dospel k názoru, že plánovaná pomoc lodenici Rolandwerft nebude mať nepriaznivý vplyv na priemysel stavby lodí v Nemecku, Komisia by to mala vziať do úvahy. Nemecko okrem toho zdôrazňuje, že Komisia nedostala žiadne negatívne pripomienky k tejto pomoci.

(59)

Pokiaľ ide o stanovisko samotného príjemcu pomoci, Nemecko zdôrazňuje, že podľa lodenice Rolandwerft nebude mať investičný zámer za následok rozšírenie kapacity. Nemecko potvrdzuje, že túto otázku nepokladá pri hodnotení zlučiteľnosti pomoci za dôležitú.

(60)

Podľa článku 87 Zmluvy o ES je akákoľvek štátna alebo zo štátnych prostriedkov poskytnutá pomoc, ktorá zvýhodnením určitých podnikov alebo výrobných odvetví narúša, alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže, nezlučiteľná so zásadami spoločného trhu, ak sa tým poškodzuje obchod medzi členskými štátmi. Podľa jurisdikcie Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev sa kritérium narušenia hospodárskej súťaže považuje za splnené, ak príjemca pomoci vykonáva hospodársku činnosť, ktorá je predmetom obchodu medzi členskými štátmi.

(61)

Dotáciu poskytuje spolková krajina Dolné Sasko, a teda ide zo štátnych prostriedkov. Pre lodenicu Rolandwerft znamená výhodu, ktorú by v trhových podmienkach nezískala. Rolandwerft sa zaoberá stavbou námorných lodí. Keďže tieto sú predmetom obchodovania, hrozí, že opatrenie naruší hospodársku súťaž a poškodí obchod medzi členskými štátmi. Dotácia je teda štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a na základe toho ju treba hodnotiť.

(62)

V článku 87 odseky 2 a 3 Zmluvy o ES sa predpokladajú výnimky zo všeobecného zákazu pomoci v odseku 1.

(63)

Na hodnotenie pomoci na stavbu lodí vydala Komisia rámcové podmienky. Obsahujú osobitné predpisy pre pomoc v prospech priemyslu stavby lodí, ak a nakoľko si špecifiká tohto odvetvia vyžadujú osobitné zaobchádzanie. V zmysle týchto rámcových podmienok výraz „stavba lodí“ označuje stavbu námorných lodí s vlastným pohonom, ktorá sa uskutočňuje v rámci Spoločenstva. Pod „opravou lodí“sa rozumie oprava alebo údržba námorných lodí s vlastným pohonom, ktorá sa uskutočňuje v rámci Spoločenstva. Činnosť lodenice Rolandwerft napĺňa tieto definície, preto treba predmetnú pomoc hodnotiť z hľadiska rámcových podmienok. Lodenica Rolandwerft nevyrába rybárske lode pre Spoločenstvo. Podľa usmernení pre hodnotenie štátnej pomoci v prospech rybolovu a akvakultúry (5) je pomoc lodeniaciam na výstavbu rybárskych lodí pre Spoločenstvo zakázaná.

(64)

V odôvodnení 26 rámca pre stavbu lodí sa stanovuje, že „regionálna pomoc na stavbu, opravu alebo konverziu lodí … sa len vtedy považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom, keď sa poskytuje… na investície do ozdravenia alebo modernizácie existujúcich lodeníc, ktoré nie sú spojené s ich finančnou reštrukturalizáciou, s cieľom zvýšiť produktivitu existujúcich zariadení“.

(65)

Intenzita pomoci nesmie prekročiť 12,5 %, alebo príslušnú maximálnu regionálnu hranicu pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. c) Zmluvy o ES, podľa toho, ktorá hodnota je nižšia. V danom prípade treba použiť maximálnu hranicu 12,5 %. Pomoc musí byť ďalej ohraničená na výdavky oprávnené na podporu, ako sa uvádza v uplatňovaných smerniciach Spoločenstva o regionálnej pomoci (6).

(66)

Tieto investičné opatrenia slúžia na racionalizáciu výrobného procesu lodenice Rolandwerft prostredníctvom dobudovania zariadení a zastrešenia pracovnej oblasti, ktorá bola predtým na otvorenom priestore. Opatrenia teda možno považovať za modernizáciu alebo ozdravenie existujúcej lodenice.

(67)

Časť zámeru sa týka predĺženia haly 1, ako aj predĺženia haly 3 severozápadným a juhovýchodným smerom. Komisia zastáva názor, že toto predĺženie lodných hál sa týka existujúcich zariadení. Zámer de facto nevedie k výstavbe ďalšej haly na stavbu lodí. Predĺženie má za cieľ iba to, aby sa práce na stavbe lode, ktoré sa predtým robili na otvorenom priestore, mohli vykonávať v hale.

(68)

Ostatné investície v hale 3 do predĺženia žeriavovej dráhy a do rozšírenia brány haly, ako aj do modernizácie dvíhadiel častí lodného kýlu tiež možno považovať za investície do existujúcich zariadení. Komisia tiež zastáva názor, že v prípade predĺženia žeriavovej dráhy na nábreží 1 a investícií do moderných zváracích automatov ide tiež o investície do existujúcich zariadení. Komisia zaujala toto stanovisko už vo svojom rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

(69)

Komisia vychádza z toho, že investície sledujú zvýšenie produktivity existujúcich zariadení. Predĺženie hál bude mať za následok zvýšenie produktivity, lebo práce sa budú môcť vykonávať nezávisle od poveternostných podmienok. Rozšírenie brány v hale 3 povedie k citeľnému zníženiu nákladov, lebo sekcie sa už nebudú musieť otáčať a budú sa môcť vyrábať hlbšie sekcie. To isté platí aj pre i) predĺženie žeriavovej dráhy v hale 3 a na nábreží 1, čím sa ušetrí […] použitie samohybných žeriavov; ii) nákup hydraulických dvíhadiel častí lodného kýlu, čím sa odstráni manuálne radenie jednotlivých sekcií pomocou samohybných žeriavov, a iii) nákup zváracích automatov, čo zníži časové a materiálne náklady, spojené s ručným zváraním.

(70)

Zatiaľ čo investičné zámery budú mať značný vplyv na produktivitu, vplyv na kapacitu je malý, lebo nevznikajú žiadne nové zariadenia a rozšírenie kapacity je len dôsledkom zvýšenia produktivity príslušných existujúcich zariadení. Príjemca pomoci poukázal aj na to, že samotné zvýšenie produktivity nebude sprevádzať rozšírenie kapacity lodenice vo vyjadrení v CGT, pretože zvýšenie produktivity zariadení sa bude kompenzovať zvýšenou vlastnou výrobou v dôsledku pričlenenia dovtedy odčlenených prác. Komisia preto zastáva názor, že nejde o nadmerné rozšírenie kapacity.

(71)

Komisia preto dospela k názoru, že opatrenia 1 až 6 uvedené v tabuľke v odôvodnení 22 možno hodnotiť ako investície do modernizácie alebo ozdravenia existujúcej lodenice s cieľom zvýšiť produktivitu existujúcich zariadení. Náklady vo výške 8 360 000 EUR, ktoré sú s tým spojené, treba podľa toho považovať za oprávnené náklady.

(72)

Opatrenia 7 a 8 podľa tabuľky v odôvodnení 22 sa týkajú vybudovania ďalšieho nábrežia a kúpy nového žeriavu. Komisia zastáva názor, že existujú dve príčiny, pre ktoré sa tieto investície dajú pokladať za ozdravné alebo modernizačné opatrenie. Po prvé, lodenica Rolandwerft dostrojovala či opravovala dve lode súčasne už pred investičným zámerom tak, že jedna loď bola umiestnená paralelne s druhou, ktorá sa nachádzala priamo pri nábreží. Tento spôsob bol neefektívny a drahý. Vďaka investícii bude možné v lodenici Rolandwerft zakotviť dve lode priamo na nábreží a práca na oboch lodiach sa bude robiť za lepších podmienok. Po druhé, ide o posledné investície v rade investícií, ktoré sa začali v roku 1999 s cieľom pripraviť lodenicu na stavbu väčších lodí. Lodenica zmenila svoju výrobu, lebo sa zmenil dopyt z podstatne menších kontajnerových lodí smerom k väčším, aké lodenica Rolandwerft dnes vyrába. Komisia zastáva názor, že prispôsobenie výroby zmenenému dopytu na trhu možno hodnotiť ako modernizáciu.

(73)

Jedným z cieľov investície je aj zvýšenie produktivity existujúcich zariadení. Dostrojovanie lodí na pôvodnom nábreží bude efektívnejšie, lebo lode už nebudú umiestnené vedľa seba a nebude treba pracovať krížom cez loď, stojacu na nábreží. Hoci situáciu možno chápať tak, že v prípade nového nábrežia nejde len o premiestnenie zariadenia, ktoré existovalo už predtým, Komisia zastáva názor, že vybudovanie nového dostrojovacieho nábrežia zvýši produktivitu na pôvodnom nábreží.

(74)

Aj druhý žeriav, ktorý nainštalujú na predĺženom nábreží, zvýši produktivitu na pôvodnom nábreží. Súhrnná nosnosť obidvoch žeriavov dosiahne 85 ton, oproti pôvodnej maximálnej nosnosti 50 ton. Takto budú môcť žeriavy na nábreží zdvíhať aj bremená, na ktoré sa predtým používal plávajúci žeriav. Po investíciách bude plávajúci žeriav potrebný len na uloženie lodného motora. Všetky ostatné zdvíhacie práce budú môcť vykonávať dva žeriavy na predĺženom nábreží. Po druhé, pôvodný žeriav sa často používa na práce na menšom nekrytom stavenisku, umiestnenom hneď za nábrežím. Po realizácii investícií sa bude môcť používať druhý žeriav vtedy, keď bude prvý potrebný na práce na tomto nekrytom stavenisku. Dostrojovacie práce sa v takýchto fázach nebudú musieť prerušiť.

(75)

Komisia preto dospela k záveru, že cieľom investícií je zvýšenie produktivity existujúcich zariadení lodenice.

(76)

Komisia tiež zastáva názor, že investície nebudú mať priamy vplyv na rozšírenie kapacity.

(77)

Na úvod Komisia skonštatovala, že v lodenici Rolandwerft sa už 15 rokov vyrábajú dve lode súčasne. Dostrojovanie lodí v druhom rade sa považovalo za prechodné riešenie, kým sa neuskutočnia investície do nábrežia. To, že toto prechodné riešenie trvalo tak dlho, podľa informácií nemeckej strany zapríčinila mimoriadna situácia na trhu a osobitné okolnosti v lodenici. Skupina Hegemann-Gruppe sa ako vlastník lodenice rozhodla investovať voľné prostriedky do lodenice Peene. Po skončení reštrukturalizačného zámeru v lodenici Peene v roku 2005 a v dôsledku opätovného oživenia trhu sa Hegemann-Gruppe dostala do situácie, že mohla ukončiť plán modernizácie v lodenici Rolandwerft. Vzhľadom na to, že lodenica v posledných 15 rokoch (s prestávkami v čase nízkeho dopytu) pravidelne dostrojovala dve lode súčasne, Komisia nevidí dôvod predpokladať, že by lodenica v čase pred uskutočnením investície mala kapacitu len na dostrojovanie jednej jedinej lode.

(78)

Z technického hľadiska sú problémom predsunuté pracovné stupne, čiže v stavebných halách a na vonkajšom stavenisku, čo bráni lodenici vyrábať viac nových lodí a rozšíriť opravárenské činnosti. Haly a vonkajšie stavenisko sú už maximálne vyťažené, čo bráni potenciálnemu zvýšeniu výroby. Pokiaľ ide o opravárenskú činnosť lodenice, Nemecko uviedlo, že približne 50 % každej opravárenskej objednávky sa musí vykonať na vonkajšom stavenisku, ktorého kapacita je však už vyťažená stavbou nových lodí. Dodatočné opravárenské činnosti by teda boli možné len namiesto stavby nových lodí, nie ešte popri nej. Rovnaké argumenty sa týkajú aj renovácie lodí. Keďže investície nie sú zamerané na odstránenie problémových miest, kapacita na stavbu nových lodí, opravu a prestavbu lodí sa nedá zvýšiť. Okrem toho treba zdôrazniť, že tieto problémové miesta, podmienené špecifickými vlastnosťami zariadení, sa nedajú odstrániť bez väčších nákladov, lebo by bola treba duplicita celého výrobného procesu.

(79)

Komisia ďalej zisťovala, či nové nábrežie nezvýši kapacitu lodenice pri dostrojovaní lodných trupov, zakúpených od iných výrobcov. Aj tu sú však kameňom úrazu haly na stavbu lodí. Zatiaľ čo nové lode, ktoré vyrába lodenica Rolandwerft vo svojich stavebných halách, majú už určitú predbežnú výbavu, lodné trupy od cudzích výrobcov sú spravidla celkom prázdne a vyžadujú si rozsiahle dokončovacie a zariaďovacie práce. Na to, aby sa lodné trupy dali dostrojovať, treba na to technické zariadenia, ktoré sú bežne potrebné v halách na stavbu nových lodí. Keď sú haly a príslušné zariadenia vyťažené, nie je možné zariadenia súčasne používať na dostrojovanie lodných trupov. Z toho vyplýva, že lodenica Rolandwerft nemôže rozšíriť svoje aktivity v oblasti dostrojovania lodných trupov, a súčasne udržať na súčasnej vysokej úrovni výrobu nových lodí a opravárenskú činnosť.

(80)

Okrem toho Nemecko vyhlásilo, že dostrojovanie lodných trupov sa nerobí ani teraz, ani sa neplánuje. V rokoch silného dopytu je takáto činnosť nanajvýš nepravdepodobná, lebo potenciálni výrobcovia lodných trupov majú objednávky na roky dopredu a lodenica Rolandwerft by si preto nemohla na trhu zaobstarať prefabrikované trupy potrebnej vysokej kvality. Túto informáciu potvrdzuje aj skutočná činnosť lodenice Rolandwerft v posledných rokoch, počas ktorých sa lodenica dodatočne nezaoberala dostrojovaním prefabrikovaných lodných trupov, hoci na paralelnom prístavisku lodí by to teoreticky bolo možné. Nemecko okrem toho uviedlo, že v prípade poklesu dopytu na trhu, keď by subdodávatelia mali viac voľných kapacít, a teda by sa na trhu voľne predávali lodné trupy, možno predpokladať, že aj lodenica Rolandwerft by zaznamenala pokles objednávok. V takom prípade by lodenica Rolandwerft aj z dôvodov hospodárnosti radšej využila svoje vlastné kapacity na výrobu lodných telies, než aby sa venovala dostrojovaniu prefabrikovaných. Ale aj keby lodenica dostrojovala prefabrikované trupy, dostrojovanie by sa robilo namiesto stavby nových lodí a nie dodatočne popri nej.

(81)

Komisia konštatuje, že aj keby investície boli hypoteticky sprevádzané miernym zvýšením kapacity v oblasti dostrojovania lodných telies od iných výrobcov, toto zvýšenie by z uvedených technických dôvodov mohlo byť iba minimálne. Keďže dosiahnutá úroveň zvýšenia produktivity, ktorá pochádza hlavne z úspory nákladov v dôsledku ukončenia prenajímania žeriavov, by bola značná, neveľké zvýšenie kapacity na základe príležitostného dostrojovania lodných trupov by sa nedalo považovať za nadmerné.

(82)

Komisia ďalej konštatuje, že lodenica Rolandwerft na podporu svojho tvrdenia, že sa nesnaží o zvýšenie kapacity, ponúkla záväzok, že v priebehu nasledujúcich piatich rokov nebude rozširovať využívanie nového nábrežia. Tento dobrovoľný záväzok, ktorý prezentovalo Nemecko, predpokladá, že lodenica obmedzí svoje aktivity na novom nábreží, pokiaľ ide o stavbu nových lodí, dostrojovanie prefabrikovaných lodných trupov, opravu a renováciu na […] ročne, a to po dobu piatich rokov po skončení investícií do nového nábrežia. Používanie nového nábrežia len počas […] zodpovedá plánovanej činnosti lodenice počas najbližších rokov tak, ako to bolo predložené Komisii. Okrem toho sa lodenica Rolandwerft zaviazala, že v tom istom časovom období nebude stavať lode v druhom rade. Komisia konštatuje, že tieto záväzky nemožno považovať za dôkaz, že investície nemali vplyv na zvýšenie kapacity. Dobrovoľný záväzok však považuje za ďalší dôkaz, že technické, praktické a hospodárske dôvody, ktoré uviedol príjemca pomoci, sú fundované a investícia nemá za cieľ rozšírenie kapacity, ale zvýšenie produktivity.

(83)

Komisia ďalej zastáva názor, že pri investíciách do nového nábrežia a kúpe nového žeriavu ide o ozdravenie alebo modernizáciu existujúcej lodenice s cieľom zvýšiť produktivitu existujúcich zariadení. Investícia nemá za následok nadmerné zvýšenie kapacity. Komisia preto zastáva názor, že vybudovanie nového nábrežia a obstaranie nového žeriavu spĺňa predpoklady na poskytnutie regionálnej investičnej pomoci, stanovené rámcom. Investície vo výške 4 640 000 EUR majú preto nárok na podporu.

(84)

Komisia dospela k názoru, že plánovaná regionálna pomoc pre lodenicu Rolandwerft, a to 12 % z 13 000 000 EUR, t. j. 1 560 000 EUR, spĺňa podmienky stanovené rámcom na poskytovanie pomoci. Plánovaná pomoc teda spĺňa predpoklady, aby sa dala pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom,

30.4.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 112/41

(1)

Listom z 19. februára 2004 (D/51178) zaslala Komisia francúzskym orgánom žiadosť o informáciu týkajúcu sa opatrenia daňových úľav v prospech niektorých podnikov schválených ministrom rozpočtu, zavedeného podľa článku 77 zákona č. 98-546 z 2. júla 1998, ktorý obsahuje rôzne ustanovenia hospodárskeho a finančného charakteru (2). Listom z 18. marca 2004 požiadali francúzske orgány o predĺženie lehoty, ktorá im bola poskytnutá na dodanie požadovaných informácií. Komisia dostala listom z 3. mája 2004 (A/33117) uvedené informácie od francúzskych orgánov. Listom zo 6. júla 2004 (D/54933) Komisia požiadala francúzske orgány o predloženie doplňujúcich informácií, ktoré dostala 2. augusta 2004 (A/36007).

(2)

Listom zo 14. decembra 2004 (D/205909) Komisia oznámila francúzskym orgánom rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v zmysle článku 88 ods. 2 zmluvy. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (3). Komisia vyzvala v tomto rozhodnutí Francúzsko a zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky v stanovenej lehote.

(3)

Listom zo 6. januára 2005 (A/30266) a potom zo 4. februára 2005 požiadali francúzske orgány o predĺženie tejto lehoty, týmto žiadostiam Komisia vyhovela jednotlivo listami z 11. januára 2005 (D/50220) a zo 16. februára 2005 (D/51190).

(4)

Komisia dostala 15. marca 2005 (A/32251) pripomienky francúzskych orgánov. Taktiež dostala v rámci stanovenej lehoty pripomienky šestnástich zúčastnených strán, ktoré boli postúpené francúzskym orgánom 9. júna 2005 (D/54454).

(5)

Listom zo 7. júla 2005 (A/35587) požiadali francúzske orgány Komisiu o predĺženie lehoty, ktorá im bol stanovená na vypracovanie komentárov k pripomienkam zúčastnených strán. Komisia vyhovela tejto žiadosti a francúzske orgány napokon predložili svoje pripomienky listom z 20. júla 2005 (A/35981).

(6)

Elektronickou poštou z 2. marca 2006 (A/31655) postúpili francúzske orgány Komisii najmä doplňujúce pripomienky týkajúce sa uvedeného režimu.

(7)

Podľa článku 39 C prvého pododseku všeobecného zákonníka o daniach (VZD) je odpisovanie majetku daného do prenájmu alebo daného k dispozícii akoukoľvek formou rozvrhnuté na bežné obdobie použiteľnosti.

(8)

Článkom 77 zákona č. 98-546 sa zavádzajú do VZD dve ustanovenia zamerané na boj proti daňovým únikom v operáciách financovania hmotného majetku osobnými spoločnosťami a zoskupeniami hospodárskeho záujmu (ZHZ) (4).

(9)

V článku 39 C ods. 2 VZD sa tak ustanovuje, že daňovo odpočítateľný odpis majetku daného do prenájmu zoskupením hospodárskeho záujmu nemôže prekročiť sumu nájomného inkasovanú týmto združením zníženú o ostatné náklady súvisiace s už uvedeným majetkom.

(10)

Z dôvodu zostupného odpisovania a finančných nákladov, ktoré sa podľa definície sústreďujú na prvé roky užívania majetku, sú totiž výsledky ZHZ v priebehu týchto rokov veľmi stratové a ziskovými sa stávajú v priebehu druhého obdobia, keď suma vyberaného nájomného presahuje zistené náklady (vrátane odpisov a finančných nákladov). V prípade ZHZ podliehajúceho režimu osobných spoločností sa teda straty, ktoré zaznamená počas svojich prvých rokov činnosti, odpočítavajú zo zdaniteľného zisku dosiahnutého jeho členmi na základe ich bežných činností. Určenie maximálnej výšky odpisov ustanovené v článku 39 C druhého pododseku VZD má teda za cieľ bojovať proti zneužívaniu tohto typu financovania na účely daňovej optimalizácie.

(11)

Do VZD sa však zaviedla výnimka z tohto obmedzenia zavádzajúca priaznivý systém odpisovania v prospech niektorých spoločností. Takýmto spôsobom sa článkom 39 CA VZD ustanovuje, že maximálna výška ustanovená v článku 39 C druhom pododseku VZD sa nevzťahuje na financovanie zoskupeniami hospodárskeho záujmu hmotného majetku odpisovateľného podľa zostupného spôsobu za obdobie aspoň 8 rokov (5), pokiaľ bola táto operácia vopred odsúhlasená ministrom rozpočtu.

(12)

Tento súhlas závisí od viacerých podmienok, v podstate ide o to, aby:

(13)

Vo všeobecnosti ZHZ – vytvorené v zásade finančnými inštitúciami – nadobúda majetok financovaný za trhovú cenu a poskytuje ho na lízing jeho užívateľovi. Nájomné vyplácané užívateľom a cena za uplatnenie predkupného práva po skončení platnosti zmluvy umožňujú ZHZ pokrývať jeho vlastné financovanie vrátane úrokov a kapitálu.

(14)

Okrem zrušenia maximálnej výšky (6) umožňuje udelenie ministerského súhlasu zvýšiť o jeden bod koeficient zostupného odpisovania vzťahujúci sa zvyčajne na uvažovaný majetok. Okrem toho opätovný predaj majetku zoskupením hospodárskeho záujmu jeho užívateľovi, najmä po uplynutí dvoch tretín bežného obdobia použiteľnosti majetku, je predmetom oslobodenia od nadhodnoty z postúpenia.

(15)

Pokiaľ ide o podmienku spojenú s jestvovaním významného hospodárskeho a sociálneho záujmu (7), francúzske orgány uviedli, že nejestvujú usmernenia na zhodnotenie tohto záujmu a že skúmanie prebieha na jednej strane najmä na základe nepriameho dosahu investície na zamestnaneckú spádovú oblasť, na podmienky hospodárskej súťaže a na rozvoj činnosti v príslušnej hospodárskej zóne, z toho najmä na prínos k rozvoju alebo k vytvoreniu výrobného, riadiaceho alebo rozhodovacieho centra, ako aj na strane druhej vzhľadom na prínos tejto investície v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany životného prostredia.

(16)

Pokiaľ ide o spätné postúpenie užívateľovi majetku aspoň dvoch tretín daňovej výhody, ktorú dostáva ZHZ na základe získania súhlasu (8), z článku 39 CA VZD vyplýva, že k nemu dochádza vo forme zníženia sumy nájomného alebo zníženia sumy predkupného práva. Okrem toho presná suma daňovej výhody, ktorá má byť spätne postúpená zoskupením hospodárskeho záujmu užívateľovi, musí byť určená pri vydaní súhlasu.

(17)

Na žiadosť Komisie poskytli francúzske orgány rozpis podľa sektorov činností všetkých žiadateľov o súhlas, ako aj skutočných príjemcov uvedeného režimu:

(18)

V tomto kontexte francúzske orgány uviedli, že spomedzi 56 žiadostí, ktorým nebolo udelené rozhodnutie o súhlase, bolo 21 žiadostí stiahnutých, 13 žiadostí bolo odložených a 22 žiadostí bolo zamietnutých. Pokiaľ ide o 22 zamietnutých žiadostí, francúzske orgány spresnili, že 15 z nich sa týkalo operácie financovania majetku spadajúceho do oblasti námornej dopravy a 7 ďalších sa týkalo financovania majetku spadajúceho do oblasti leteckej dopravy.

(19)

Francúzske orgány taktiež uviedli, že postupy schvaľovania podľa článku 39 CA VZD boli pozastavené od 14. decembra 2004, čo je termín, ku ktorému im bolo oznámené rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

(20)

Komisia vo svojom rozhodnutí zo 14. decembra 2004 uvážila, že sa zdá, že výhoda bola priznaná podľa článku 39 CA VZD investorom, ktorí boli členmi daňových ZHZ, a užívateľom majetku financovaného zoskupeniami hospodárskeho záujmu. Pokiaľ ide o selektívnosť uvedeného opatrenia, Komisia na jednej strane poukázala, že sa zdá, že minister rozpočtu disponoval diskrecionárnou právomocou v hodnotení podmienok udelenia súhlasu, ktorá mu umožňovala vybrať podľa subjektívnych kritérií príjemcov uvedeného režimu. Na strane druhej sa ukazovalo, že daňový režim článku 39 CA VDZ predstavoval opatrenie hlavne v prospech sektora dopravy. Komisia v tomto kontexte uvážila, že uvedené opatrenie sa nezdalo ako odôvodnené charakterom alebo úsporou francúzskeho daňového systému. Podľa nej uvedené výhody spôsobili tiež využitie štátnych zdrojov, ako aj narušenie hospodárskej súťaže a vplyv na obchod v rámci Spoločenstva.

(21)

Pokiaľ ide o preskúmanie zlučiteľnosti uvedeného režimu so spoločným trhom, Komisia sa z druhej strany v tomto štádiu domnievala, že nijaká z výnimiek ustanovených v článku 87 ods. 2 a 3 zmluvy nebola relevantná v tomto kontexte. Uvedený daňový režim sa zdal nevyhovujúci podmienkam usmernení a rámca Spoločenstva prijatých v oblasti štátnej pomoci. Zdalo sa teda, že nie je zlučiteľný so spoločným trhom.

(22)

Z tohto dôvodu sa Komisia rozhodla začať konanie vo veci formálneho zisťovania, aby odstránila pochybnosti, pokiaľ ide o kvalifikovanie štátnej pomoci uvedeného režimu a jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

(23)

Francúzske orgány v rámci svojich pripomienok predovšetkým tvrdia, že režim článku 39 CA VZD nepredstavuje štátnu pomoc. Je údajne v skutočnosti len technickým možným spôsobom uplatnenia obyčajového práva poskytujúcim orgánom verejnej moci kontrolovať príslušný spôsob financovania, a nie výnimkou z obyčajového práva. Určenie maximálnej výšky odpočítateľných odpisov článku 39 C druhého pododseku VZD malo údajne za cieľ zriadením prezumpcie daňového úniku zabrániť využitiu tohto finančného mechanizmu na účely daňovej optimalizácie. Režim článku 39 CA mal taktiež údajne za cieľ bojovať proti daňovému úniku. Keďže však nákladné zariadenia, ktorých sa týka toto ustanovenie, sa vyznačujú relatívne dlhodobou návratnosťou investície, využitie lízingu by zodpovedalo za tohto predpokladu nielen úsiliu o daňovú optimalizáciu, ale aj hospodárskej potrebe.

(24)

Francúzske orgány v tomto kontexte tvrdia, že všetky podmienky, ktoré treba splniť na účely udelenia súhlasu, by umožňovali vykonať a priori kontrolu operácií financovania zariadení prostredníctvom prenájmu s predkupným právom a vylúčiť z využitia uvedeného daňového režimu všetky financovania motivované v zásade úvahami o daňovej optimalizácii.

(25)

Taký je údajne osobitne prípad podmienky, podľa ktorej musí investícia predstavovať významný hospodársky a sociálny záujem najmä z hľadiska zamestnanosti, ktorej splnenie predpokladá, že k žiadosti o súhlas budú priložené záväzky v oblasti pracovných príležitostí. V tejto veci francúzske orgány spresňujú, že vytvorené pracovné miesta musia byť zachované počas minimálneho obdobia prevádzkovania majetku, teda počas trvania nájomnej zmluvy alebo zmluvy o daní k dispozícii, teda minimálne 8 rokov. Podľa nich musia vytvorené pracovné miesta umožniť čisté zvýšenie počtu zamestnancov spoločnosti, ktorá žiada o súhlas, a tie musia byť priamo spojené s investíciou.

(26)

V tomto smere francúzske orgány spresňujú, že niektoré žiadosti o súhlas boli zamietnuté z dôvodu nejestvovania významného hospodárskeho a sociálneho záujmu predloženého projektu financovania. Dva typy situácií údajne charakterizovali nejestvovanie takého záujmu. Po prvé nejestvovanie pracovných príležitostí alebo dostatočného náboru tak z kvantitatívneho, ako aj kvalitatívneho hľadiska, aby sa muselo posilniť alebo zriadiť rozhodovacie a riadiace centrum. Po druhé predpoklad, podľa ktorého finančná situácia žiadateľa mu údajne umožňovala využiť iné prostriedky financovania, ktoré sa nevyznačujú stimulačným charakterom.

(27)

Podmienka spojená so spätným postúpením užívateľovi väčšej časti daňovej výhody, ktorú získavajú členovia ZHZ podľa článku 39 CA VZD, by tiež umožnila bojovať proti daňovej optimalizácii tak, že z možnosti využitia tohto opatrenia by boli vylúčené operácie, ktoré by boli určené len na vytváranie ziskov z peňažných fondov.

(28)

Francúzske orgány z druhej strany zdôrazňujú, že takto zavedené opatrenie kontroly by nemalo mať diskrecionárny charakter. Odvolávajú sa v tomto smere na judikatúru francúzskej Ústavnej rady, podľa ktorej súhlas, tak ako je ustanovený v článku 39 CA VZD, by nemal mať diskrecionárny charakter, ale by len poskytoval ministrovi rozpočtu právomoc presvedčiť sa, či uvedená operácia vyhovuje podmienkam stanoveným zákonom (9).

(29)

V každom prípade daňová výhoda spojená s odpočtom sumy odpisu by sa nepodobala strate daňových príjmov, ale odlišnému časovému rozvrhnutiu zdaniteľného základu. Okrem toho určenie presného podielu výhody zachovanej investormi, členmi ZHZ, by sa podobalo odmene, ktorej výška by vyplynula z podmienok trhu a z klasického obchodného rokovania.

(30)

Pokiaľ ide ďalej o selektívnosť uvedeného daňového režimu, ktorú uvádza Komisia, francúzske orgány namietajú viacerými argumentmi.

(31)

Po prvé, uvedený režim údajne predstavuje opatrenie všeobecného charakteru, ktoré sa môže týkať súbežne priemyselného sektora a sektora dopravy. Ako príklad francúzske orgány uvádzajú zariadenie na spracovanie papieroviny, nádrže na uskladnenie palív, tlačiarenské lisy a mraziarenské agregáty, ktoré sú údajne priemyselné statky, ktoré možno odpisovať zostupným spôsobom počas obdobia, ktoré sa rovná aspoň ôsmim rokom. Okrem toho francúzske orgány upozorňujú, že niektoré dopravné prostriedky ako kamióny a autobusy sú vylúčené z pôsobnosti tohto opatrenia z dôvodu ich kratšieho obdobia odpisovania. Uvedené obdobie odpisovania sa teda vzťahuje na všetok majetok, ktorého návratnosť investície si vyžaduje dosť dlhé obdobie.

(32)

Po druhé koncentrácia zisku z uvedeného režimu v prospech dopravných strojov by vyplývala v skutočnosti zo zmien nezávislých od vôle francúzskych orgánov verejnej moci, a to na jednej strane zo zmeny finančnej situácie priemyselných spoločností a z druhej strany z príťažlivosti dopravných strojov pre investorov. V skutočnosti by tieto stroje zahŕňali veľmi atraktívne aktíva v očiach investorov, ktorí by si v záujme obmedzenia svojich rizík vybrali ľahko obchodovateľný majetok za predpokladu, že by sa prevádzkovateľ dostal do ťažkostí.

(33)

Po tretie uvedený režim by nepodporoval francúzske podniky, pokiaľ by národnosť nebola relevantným faktorom na získanie členstva v ZHZ. Zahraničný investor, osobitne finančná inštitúcia, by tak mohol získať výhody uvedeného režimu a z toho vyplývajúci zisk z peňažných fondov nezávisle od miesta daňovej povinnosti.

(34)

V každom prípade za predpokladu, že režim článku 39 CA VZD predstavuje výnimku z obyčajového práva, mal by neobmedzenú pôsobnosť, neobmedzené obdobie uplatnenia a bol by založený na objektívnych a horizontálnych kritériách boja proti daňovým únikom. Vymykal by sa teda kvalifikácii štátnej pomoci tak ako uvedený daňový režim v rozhodnutí Komisie 96/369/ES z 13. marca 1996 týkajúcom sa finančnej pomoci poskytnutej nemeckým leteckým spoločnostiam formou odpisovacieho nástroja (10).

(35)

Z druhej strany, pokiaľ ide o oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia majetku, francúzske orgány uvádzajú, že výhoda, ktorú získavajú členovia ZHZ z tohto oslobodenia, musí byť tiež spätne postúpená aspoň do výšky dvoch tretín konečnému užívateľovi majetku. Tvrdia, že toto oslobodenie podliehajúce podmienkam je odôvodnené charakterom a úsporou francúzskeho daňového systému. Údajne má byť nevyhnutné v prípade predčasného postúpenia, aby sa zaručilo udržanie daňovej výhody vyplývajúcej z odpočítania odpisov za podmienok obyčajového práva. Okrem toho francúzske orgány zdôrazňujú, že toto oslobodenie bude zodpovedať obyčajovému právu od 1. januára 2007. Od tohto termínu majú byť totiž nadhodnoty z postúpenia podielových listov vlastnených viac ako dva roky oslobodené s výhradou podielu výdavkov a nákladov rovnajúceho sa 5 % čistého výsledku z nadhodnôt z postúpenia zohľadnených na určenie zdaniteľného hospodárskeho výsledku. Vzhľadom na termín uzatvorenia zmlúv o daní k dispozícii majetku uzatvorených medzi ZHZ a užívateľmi termín, ku ktorému bude možné predčasné postúpenie tohto majetku, bude po 1. januári 2007, pričom toto postúpenie bude môcť prebehnúť len do výšky dvoch tretín plnenia uvedených zmlúv. Potom členovia ZHZ údajne budú môcť využiť toto oslobodenie podľa obyčajového práva.

(36)

Francúzske orgány tiež poukazujú, že oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia nie je automatické. Jednou z podmienok tohto oslobodenia je údajne to, že skutočný užívateľ majetku má dokázať, že vzhľadom na jeho cenu nie je schopný priamo ho nadobudnúť bez toho, že by neohrozil svoju finančnú rovnováhu. Podľa správy spravodajcu parlamentného výboru pre financie Národného zhromaždenia z 25. marca 1998 táto podmienka zapadala najmä do perspektívy realizácie alternatívnych mechanizmov daňového odpočtu na upísanie podielov spoluvlastníkov lodí, ktorý bol zrušený zákonom o štátnom rozpočte na rok 1998 (ďalej len „režim podielov v spoluvlastníctve lodí“).

(37)

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť uvedeného daňového režimu so spoločným trhom, francúzske orgány tvrdia, že za predpokladu, že tento režim predstavuje štátnu pomoc, je v súlade s článkom 87 ods. 3 zmluvy, pretože uľahčuje rozvoj niektorých činností, avšak bez toho, že by boli podmienky obchodu ovplyvnené v miere odporujúcej všeobecnému záujmu. Normatívne ustanovenie článku 39 CA VZD údajne totiž neuprednostňuje vnútroštátnych hospodárskych operátorov na úkor operátorov z ostatných členských štátov a nie je výhodnejšie ako režimy jestvujúce v iných členských štátoch.

(38)

Odvolávajú sa v tejto veci na osobitnú situáciu v námornej doprave, kde sú operátori hlavnými užívateľmi uvedeného režimu. V tomto smere konštatujú, že tento režim je opatrením s rovnakým účinkom ako režim podielov v spoluvlastníctve lodí – režim týkajúci sa financovania lodí registrovaných vo Francúzsku, ktorý bol predtým oznámený a schválený Komisiou na základe článku 87 ods. 3 zmluvy (11). Režim podielov v spoluvlastníctve lodí bol údajne zrušený v roku 1998 z dôvodu jeho prílišných rozpočtových nákladov. Taktiež uviedli, že práve v kontexte poznačenom stagnáciou počtu obchodných lodí registrovaných vo Francúzsku a vôľou znížiť daňové výdavky sa zákonodarca rozhodol prispôsobiť daňový lízing. Nadobudnutie účinnosti článku 39 CA VZD údajne nespôsobilo rast francúzskeho námorného sektora, ale konsolidáciu a obnovu flotily plávajúcej pod francúzskou vlajkou. Počas rovnakého obdobia však údajne flotily ďalších členských štátov vzrástli tak z hľadiska počtu jednotiek, ako aj z hľadiska tonáže. Nadobudnutie účinnosti uvedeného režimu údajne teda nepoškodilo rozvoj námorného sektora ostatných členských štátov.

(39)

Okrem toho režim článku 39 CA VZD údajne dokonale zapadá do rámca usmernení Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci námornej doprave (ďalej len „usmernenia Spoločenstva z roku 1997“) a oznámenia Komisie K(2004) 43 – Usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci námornej doprave (ďalej len „usmernenia Spoločenstva z roku 2004“) (12). Údajne osobitne prispieva k podpore hospodárskej súťaže flotíl Spoločenstva na svetovom trhu námornej dopravy, k ochrane zamestnanosti Spoločenstva tak na palube, ako aj na súši, k ochrane námorného know-how Spoločenstva a k rozvoju námorných spôsobilostí (bod 2.2 uvedených usmernení Spoločenstva). Okrem toho údajne účinne prispieva k zlepšeniu bezpečnosti a k ochrane životného prostredia tým, že umožňuje obnovu flotily. Pokiaľ ide osobitne o udržanie zamestnanosti plaviaceho sa personálu a vysoko kvalitných pracovných miest na súši, francúzske orgány pripomínajú, že medzi požadovanými protiváhami za vydanie súhlasu je uvedená nevyhnutnosť disponovať na území Únie strategickým rozhodovacím centrom týkajúcim sa riadenia námorných činností a riadenia lodí. Pracovné miesta spojené s priamym riadením námornej dopravy, ale tiež pracovné miesta spojené so súvisiacimi činnosťami ako poistenie, sprostredkovanie a financovanie by tak nepriamo mohli využívať uvedený daňový režim.

(40)

Upozorňujú však, že ani usmernenia Spoločenstva z roku 1997 (13), ani usmernenia Spoločenstva z roku 2004 (14) nevytvárajú striktné prepojenie medzi pomocou potrebnou na udržanie a rozvoj námornej dopravy a úrovňou vytvorených pracovných miest. Okrem toho z usmernení Spoločenstva údajne vyplýva, že „pri súčasnom stave vecí nič nenaznačuje, že došlo k narušeniu hospodárskej súťaže medzi členskými štátmi v miere odporujúcej spoločnému záujmu“, a že „prijaté opatrenia sa ukázali ako pozitívne na zachovanie vysoko kvalitných pracovných miest…“ (bod 3.1).

(41)

Napokon pokiaľ ide o uplatnenie v tomto osobitnom prípade zásady legitímnej dôvery, francúzske orgány sa odvolávajú na rozhodnutie Komisie 2002/15/ES z 8. mája 2001 o štátnej pomoci zavedenej Francúzskom v prospech spoločnosti „Bretónsko Anglicko Írsko“ („BAI“ alebo „Brittany Ferries“) (15), v ktorom bol údajne preskúmaný uvedený režim.

(42)

Francúzske orgány sa tiež odvolávajú na svoj list Komisii zo 17. marca 1998 (A/32232) o zavedení článku 39 C druhého pododseku a článku 39 CA VZD. Myslia si, že bez ohľadu na svoj list, ako aj na jednotlivé veci skúmané Komisiou (16), v rámci ktorých došlo k zmienke o článku 39 VZD, nebolo začaté žiadne konanie týkajúce sa tohto režimu počas 6 rokov po jeho nadobudnutí účinnosti.

(43)

Za týchto okolností mlčanie Komisie údajne vytvorilo legitímnu dôveru v zlučiteľnosť článku 39 CA VZD so spoločným trhom, ktorou možno namietať proti akejkoľvek prípadnej žiadosti o vrátenie od príslušných spoločností.

(44)

Šestnásť zúčastnených strán odovzdalo svoje pripomienky Komisii podľa článku 88 ods. 2 zmluvy v lehote, ktorá im bola stanovená. Zoznam týchto zúčastnených strán je priložený k tomuto rozhodnutiu.

(45)

Pokiaľ ide o otázku kvalifikácie pomoci uvedeného režimu, väčšina zúčastnených strán namieta proti stanovisku Komisie v tomto smere.

(46)

Takýmto spôsobom najmä podľa Štátnej pokladnice sporiteľní a podporných fondov („Caisse Nationale des Caisses d'Epargne et de Prévoyance“ – ďalej len CNCE), Calyon Corporate and Investement Bank (ďalej len „Calyon“) a BNP Paribas (ďalej len „BNP“) nepredstavuje normatívne ustanovenie článku 39 CA VZD štátnu pomoc, ale vytvára režim kontroly uplatnenia obyčajového práva týkajúceho sa odpisovania niektorých aktív. Kombinácia článku 39 C druhého pododseku a článku 39 CA VZD má údajne za cieľ bojovať proti nadmerným stratám daňových príjmov, ako o tom svedčia parlamentné práce predchádzajúce prijatiu zákona č. 98-546 (správa parlamentného výboru pre financie Národného zhromaždenia z 25. marca 1998).

(47)

Pokiaľ ide o „Société Générale“ (SG), BNP a Brittany Ferries, tie tvrdia, že článok 39 CA VZD nevytvára daňový priestor v rozpore s obyčajovým právom, ale predstavuje návrat k obyčajovému právu v oblasti odpisovania. Z tohto dôvodu ide údajne o režim všeobecného charakteru. Podľa SG hospodársku výhodu vyplývajúcu z odloženia dane podľa článku 39 CA VZD treba porovnať s obyčajovým právom odpisov a nie s derogačným reštriktívnym režimom článku 39 C druhého pododseku VZD. Okrem toho je údajne uvedený režim prístupný všetkým hospodárskym subjektom pôsobiacim na francúzskom území a článok 39 CA VZD sa ostatne údajne neodvoláva na nijaký majetok alebo osobitný hospodársky sektor. Poskytnutie výhod vyplývajúcich z uplatnenia tohto článku nie je teda údajne vyhradené ani francúzskej obchodnej námornej flotile, ani francúzskym bankovým inštitúciám.

(48)

Okrem toho identita členov ZHZ údajne nepredstavuje kritérium udelenia súhlasu a uvedený režim údajne neobsahuje nijaké obmedzenie, pokiaľ ide o členov ZHZ vyznačujúcich sa daňovou schopnosťou. Podľa týchto zúčastnených strán teda nemôže byť primerané tvrdenie, že kombinované ustanovenia článkov 39 C a 39 CA VZD poskytujú selektívnu daňovú výhodu členom ZHZ.

(49)

Z druhej strany súhlas ustanovený v článku 39 CA VZD sa údajne neudeľuje diskrecionárne. Naopak, podľa Gaz de France a BNP udelenie ministerského súhlasu podlieha objektívnym a nediskriminačným podmienkam. BNP pripomína v tomto smere, že podľa judikatúry Súdneho dvora (17) prináleží Komisii preukázať diskrecionárne zaobchádzanie s hospodárskymi subjektami v rámci individuálnych opatrení. Jestvovanie hodnotiacej voľnosti poskytnutej správnym orgánom by totiž mohlo viesť k zisteniu selektívneho charakteru opatrenia len vtedy, ak je v hre individuálne opatrenie a nie všeobecný režim, o ktorý sa toto opatrenie opiera. V tomto smere by bolo potrebné pripomenúť, že daňový úrad nemôže klásť podmienky, ktoré neustanovuje zákon. V danom prípade však zákon údajne explicitne ustanovil, aké sú kritériá uplatniteľné na účely hodnotenia jestvovania „významného hospodárskeho a sociálneho záujmu“. BNP, CNCE a Calyon sa odvolávajú v tomto kontexte na rozhodnutie Ústavnej rady (18), ktoré citujú francúzske orgány. V každom prípade každé rozhodnutie o zamietnutí súhlasu by mohlo byť predmetom odvolania pre prekročenie právomoci predloženého správnemu sudcovi, ktorý by sa vyjadril podľa odôvodnenia uvedeného k tomuto zamietnutiu.

(50)

Najmä podľa bánk Calyon a BNP selektívnosť uvedeného režimu vyplýva z praxe trhu a z osobitostí dopravných aktív (niektoré záruky valorizácie a dlhodobej likvidity) a nie zo znenia článku 39 CA VZD. Dopravný majetok sa totiž údajne vyznačuje osobitosťami umožňujúcimi zaviesť dlhodobé financovanie. Okrem toho aj za predpokladu, že článok 39 CA VZD nepožaduje predbežný súhlas ministra rozpočtu, príjemcovia tohto opatrenia by boli tí istí ako v súčasnosti.

(51)

Okrem toho podľa BNP sú podmienky uplatnenia normatívneho ustanovenia článku 39 CA VZD odôvodnené charakterom a úsporou francúzskeho daňového systému, keďže si niektoré sektory činností vyžadujú veľké investície.

(52)

CNCE taktiež tvrdí, že analogické finančné výhody s výhodami vyplývajúcimi z uplatnenia článku 39 CA VZD možno získať uplatnením ustanovení obyčajového práva. Osobitosti článku 39 CA VZD totiž údajne nevytvárajú skutočnú diferenciáciu v porovnaní s obyčajovým právom odpisov z hľadiska množstva daňových dôsledkov. Podľa CNCE sú týmito osobitosťami na jednej strane zisk zo zvýšenia o jeden bod koeficientu zostupného odpisovania a na strane druhej možnosť využiť oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia. BNP však pripúšťa, že štát vypočítava rozpočtové náklady uplatnenia článku 39 CA tak, že si za východisko berie článok 39 C druhý pododsek VZD.

(53)

Pokiaľ ide o zvýšenie o jeden bod koeficientu odpisovania, výhoda je údajne kompenzovaná skutočnosťou, že zaznamenané deficity sú odpočítateľné podľa článku 39 CA VZD len do výšky štvrtiny zdaniteľného zisku z titulu dane zo zisku podľa obyčajového práva, ktorý každý člen ZHZ vykazuje zo svojich činností. Okrem toho, toto je údajne daňová výhoda zameraná na kompenzáciu konkrétnych obmedzení alebo reštrikcií uložených na účely udelenia súhlasu. BNP spresňuje v tejto súvislosti, že zisk, ktorý má ZHZ zo zvýšenia o jeden bod koeficientu odpisovania, je podmienený a relatívne skromný. V nijakom prípade by nemohol spôsobiť žiadnu konkurenčnú výhodu. Air France v tomto kontexte uvádza, že financovanie realizované na základe uplatnenia uvedeného režimu prináša v porovnaní s financovaním realizovaným priamou pôžičkou úsporu od 6 do 10 % ceny lietadla. Taktiež tvrdí, že úspora, ktorú získa nájomca, je celkom porovnateľná s finančným ziskom, ktorý môže vyplynúť z využitia ďalších daňových schém.

(54)

Pokiaľ ide o oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia, CNCE pripomína, že možnosť požiadať oň vyplýva z úspory francúzskeho daňového systému, a teda nemá byť kvalifikované ako štátna pomoc. Jeho ekonomická racionálnosť ho údajne robí nevyhnutným alebo funkčným vo vzťahu k účinnosti systému. Oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia je totiž údajne odôvodnené nevyhnutnosťou udržať výhodu peňažných fondov vyplývajúcu z prvej časti normatívneho ustanovenia článku 39 CA VZD. Podľa banky Calyon v osobitnom prípade lodí umožňuje oslobodenie uviesť majiteľa lode do porovnateľnej situácie so situáciou, v ktorej by sa nachádzal, ak by si kúpil loď priamo a ak by mal dostatočnú finančnú schopnosť daňovo odpočítať odpisy. Podľa BNP je cieľom oslobodenia od nadhodnoty to, aby sa nespochybnila výhoda spojená s odložením zdanenia v prípade predčasného uplatnenia predkupného práva užívateľom. Pokiaľ ide o SG, tá uvádza, že oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia je len protiváhou konkrétnych obmedzení spojených s uvedeným daňovým opatrením, ako je najmä zákaz postúpenia podielov prenajímateľa až na výslovnú žiadosť v tomto zmysle podanú od počiatku užívateľom. Zvýšené prevádzkové náklady užívateľa však majú kompenzovať toto oslobodenie.

(55)

Podľa Brittany Ferries nie je okrem toho oslobodenie od nadhodnoty ustanovené článkom 39 CA VZD priaznivejšie ako oslobodenie, ktoré vyplynie z ustanovení obyčajového práva (s výhradou podielu výdavkov a nákladov vo výške 5 %) uplatniteľných od roku 2007.

(56)

Air France zdôrazňuje, že úspory vyplývajúce z tohto daňového opatrenia sú porovnateľné s úsporami, ktoré možno získať prostredníctvom ďalších spôsobov financovania s pomocou daňových hybných pák jestvujúcich vo svete. Okrem toho operácie financované podľa článku 39 CA VZD sú údajne sprevádzané protiváhami takého charakteru, že možno relativizovať výhody tohto opatrenia. Air France z druhej strany upozorňuje, že v niektorých prípadoch môže ZHZ zmluvne preniesť na nájomcu daňové riziká a doplnkové výdavky, čo môže mať za následok výrazné zníženie úspory, ktorú môžu dosiahnuť užívatelia.

(57)

Napokon viaceré zúčastnené strany, medzi nimi Juhofrancúzska plavebná spoločnosť (Compagnie Méridionale de navigation), tvrdia, že uvedený režim zavádza pre majiteľov lodí mnohé obmedzenia, ktoré predstavujú rovnaké množstvo protiváh požadovaných štátom na účely udelenia súhlasu. Takýmto spôsobom výhody vyplývajúce z tohto daňového režimu údajne kompenzujú zvýšené náklady na riadenie lodí plávajúcich pod francúzskou vlajkou, čo je spôsobené hlavne cenou francúzskej posádky, ktorá je stále jednou z najvyšších v Európe. Spoločnosť Fouquet Sacop v tomto smere podčiarkuje, že tento režim ju viedol k voľbe urýchleného rozvoja plavby pod francúzskou vlajkou, pričom obmedzenia a zvýšené náklady spojené s touto vlajkou sú kompenzované uvedeným daňovým režimom. Spoločnosti CMA CGM, Broström Tankers, Pétro Marine a Louis Dreyfus Armateurs zas zdôraznili, že bez využitia tohto režimu by neboli schopné zabezpečiť svoje investície pod francúzskou vlajkou a tým sa podieľať na rozvoji flotily Spoločenstva. Pokiaľ ide o spoločnosť Bourbon Maritime, tá upozorňuje, že normatívne ustanovenie článku 39 CA VZD umožňuje zachovať vysokokvalitné pracovné miesta spojené s riadením námornej dopravy, ako aj s jej pridruženými činnosťami a že účinne prispieva k zlepšeniu bezpečnosti a ochrany životného prostredia.

(58)

Pokiaľ ide, po druhé, o podmienku článku 87 ods. 1 zmluvy spojenú s vplyvom na obchod medzi členskými štátmi, viaceré zúčastnené strany poznamenávajú, že členovia ZHZ a užívatelia príslušného majetku môžu byť zahraničnými subjektami alebo ich francúzskymi dcérskymi spoločnosťami. Okrem toho uvedený režim údajne nie je výhodnejší ako režimy jestvujúce v iných členských štátoch. SG spresňuje v tomto smere, že jej zákazníci dotknutí súhlasom nie sú vo väčšine francúzski.

(59)

Pokiaľ ide, po tretie, o zlučiteľnosť uvedeného režimu so spoločným trhom, CNCE poznamenáva, že súhlasy udelené námorným operátorom zodpovedajú duchu usmernení Spoločenstva z roku 1997 a 2004 (19). Uvedené opatrenie je údajne zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) zmluvy interpretovaným v zmysle zásad vymenovaných v uvedených usmerneniach Spoločenstva.

(60)

Brittany Ferries tvrdí, že režim článku 39 CA VZD je zlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) zmluvy, pokiaľ sa toto ustanovenie zameriava len na zmiernenie „zlyhaní trhu“ v oblasti financovania investícií do nákladných zariadení. Okrem toho väčšina zúčastnených strán zdôrazňuje, že ostatné členské štáty následne reagovali zavedením podobných opatrení.

(61)

Pokiaľ ide po štvrté o uplatnenie v danom prípade zásady legitímnej dôvery, väčšina zúčastnených strán – príjemcov režimu – tvrdí, že vždy boli presvedčené, že uvedené opatrenie nebolo štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy. Uplatnenie spomenutej zásady by teda odporovalo akémukoľvek vráteniu.

(62)

V tomto smere SG uvádza, že podľa režimu predchádzajúceho uvedenému režimu deficity osobných spoločností spôsobené odpismi mohli byť celé započítané do daňového hospodárskeho výsledku spoločníkov týchto spoločností. Komisia by si však nikdy nemyslela, že tento režim obyčajového práva by mohol predstavovať štátnu pomoc.

(63)

Taktiež sa tvrdí, že Komisia sa zdržala zasahovania počas šiestich rokov. Podľa banky Calyon Komisia, zdá sa, poznala viaceré operácie financovania aktív podľa článku 39 A VZD bez toho, že by vôbec nastolila otázku o ich platnosti so zreteľom na článok 87 zmluvy (20). CNCE v tomto smere tvrdí, že obdobie, ktoré uplynulo od termínu, keď sa Komisia dozvedela o pomoci, do termínu začatia konania vo veci formálneho zisťovania, je veľmi dlhé a Caylan kvalifikuje toto obdobie za nerozumné. Komisia už ostatne údajne výnimočne ustanovila jestvovanie legitímnej dôvery príjemcu namietajúceho proti vráteniu pomoci, keďže uplynulo obdobie približne troch rokov medzi oboznámením sa s opatrením zo strany Komisie a prijatím konečného rozhodnutia (21).

(64)

Niektoré zo zúčastnených strán taktiež zdôrazňujú, že Komisia predtým schválila režim podielov v spoluvlastníctve lodí – režim daňovo priaznivejší ako uvedený režim v tomto osobitnom prípade – a že táto okolnosť údajne bola základom ich legitímnej dôvery v legálnosť uvedeného režimu. Okrem toho podľa CNCE vznik legitímnej dôvery príjemcov údajne nepredpokladá, že sa Komisia vyjadrí k rovnakému režimu. Schválenie priamo analogického režimu by mohlo vyvolať takúto dôveru. Tak vo svojom rozhodnutí z 8. mája 2001 (22) Komisia údajne schválila podobný režim. CNCE a SG sa taktiež odvolávajú na viaceré podobné režimy schválené Komisiou (23), ako aj na rozsudok Súdneho dvora RSV/Komisia (24).

(65)

Presnejšie Brittany Ferries si myslí, že rozhodnutie Komisie z 8. mája 2001 (25) vyvolalo v jej radoch legitímnu dôveru, pokiaľ ide o to, že uvedený režim nezahŕňa štátnu pomoc.

(66)

CNCE tiež podčiarkuje, že Francúzsko prijalo zákon č. 98-546 približne tri mesiace potom, ako o tom informovalo Komisiu v súlade s článkom 88 ods. 3 zmluvy. Keďže Komisia neodpovedala do dvoch mesiacov po tomto oznámení, uvedené opatrenie malo spadať do existujúcich schém pomoci v zmysle judikatúry Lorenz (26).

(67)

Z druhej strany dve zo zúčastnených strán, ktoré požiadali, aby nebola odhalená ich identita, predložili Komisii pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

(68)

V pripomienkach, ktoré postúpili Komisii v stanovenej lehote, prvá z týchto strán tvrdí, že uvedený režim je nezákonný. Žiada Komisiu, aby rozšírila rozsah pôsobnosti tohto administratívneho konania na režim podielov v spoluvlastníctve lodí. Táto strana sa domnieva, podobne ako Komisia vo svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania, že na jednej strane uvedený režim je selektívny v tom, že uprednostňuje francúzskych majiteľov lodí, a že na strane druhej ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi najmä na trhu dopravy cez Lamanšský prieliv. Zdôrazňuje v tomto smere, že uvedený režim v tomto osobitnom prípade, ktorý nastúpil po režime podielov v spoluvlastníctve lodí, bol zavedený, aby sa vyhovelo francúzskemu námornému priemyslu, tak ako to vyplýva zo správy parlamentného výboru pre financie z 25. marca 1998.

(69)

Okrem toho uprednostnením francúzskych operátorov uvedené daňové opatrenie údajne prispieva k zvýšeniu nadmernej kapacity na trhu dopravy cez Lamanšský prieliv tým, že umožňuje nadobudnutie nových lodí operátormi sektora, ktorí na to nemajú finančné prostriedky. Narušenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z uplatnenia tohto režimu okrem toho údajne ilustrujú lode, ktoré nadobudli prostredníctvom daňového mechanizmu spoločnosti Seafrance a Brittany Ferries. Po nadobudnutí nových lodí sa teda týmto spoločnostiam výrazne zvýšila kapacita.

(70)

Druhá zúčastnená strana, ktorá požiadala, aby nebola odhalená jej identita, sa odvoláva v rámci svojich pripomienok na zvýhodnené konkurenčné postavenie, ktoré majú francúzski operátori, medzi ktorými na prvom mieste figuruje Brittany Ferries, z dôvodu financovania svojich lodí vďaka uvedenému režimu. Odvoláva sa v tomto smere na udržanie Brittany Ferries na linkách cez Lamanšský prieliv a na linkách Francúzsko/Írsko napriek nepriaznivým konkurenčným podmienkam, ktoré prevládajú na týchto linkách a ktoré okrem toho viedli k odchodu P&O z trhu.

(71)

Podľa francúzskych orgánov pripomienky väčšiny zúčastnených tretích strán potvrdzujú ich stanovisko, pokiaľ ide o hodnotenie uvedeného režimu, teda najmä že:

(72)

Pokiaľ ide o pripomienky predložené dvoma zúčastnenými stranami, ktorých identita zostala utajená, francúzske orgány poznamenávajú, že sa zakladajú na chybných alebo nepresných údajoch.

(73)

Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého možnosť využiť daňový režim VZD poskytnutá spoločnosti Brittany Ferries údajne nepriamo viedla k odchodu P&O zo západu a stredu Lamanšského prielivu, francúzske orgány odpovedajú, že len dve lode Brittany Ferries mali z toho prospech a že financovanie jej lode „Mont St Michel“ týmto mechanizmom bolo schválené rozhodnutím Komisie z 8. mája 2001 (27).

(74)

V tejto veci britské orgány pre hospodársku súťaž údajne uskutočnili podrobnejšie vyšetrovanie pri príležitosti odchodu už spomenutého operátora z trhu. Ich závery však údajne neuvádzali prípadné narušenie hospodárskej súťaže ako príčinu odchodu tohto operátora. Okrem toho pokles obratu niektorých operátorov údajne vyplýval z neustáleho rastu konkurencie nízkonákladných leteckých spoločností a nie z uvedenia do prevádzky nových lodí ďalšími vlastníkmi lodí.

(75)

Pokiaľ ide o vôľu jednej zo zúčastnených strán, aby Komisia rozšírila rozsah svojho zisťovania na režim podielov v spoluvlastníctve lodí, francúzske orgány pripomínajú, že tento režim bol vyhlásený za zlučiteľný s pravidlami zmluvy v jej rozhodnutí z 3. mája 1996.

(76)

Napokon zvýšenie kapacity dopravy v Lamanšskom prielive údajne nie je záležitosťou spoločností, ktoré využili režim daňových ZHZ. V tomto smere by bolo potrebné vziať do úvahy vstup nových subjektov na linky, na ktorých predtým pôsobili historickí operátori. Francúzske orgány v tomto kontexte tiež upozorňujú, že Eurotunel zdvojnásobil kapacitu prepravy nákladov medzi rokmi 2000 a 2003 a že P&O odkúpila podiely operátora Stena-Line a modernizovala svoju flotilu.

(77)

Na základe konania vo veci formálneho zisťovania začatého na základe článku 88, ods. 2 zmluvy a vzhľadom na argumenty predložené v tomto kontexte francúzskymi orgánmi a zúčastnenými stranami sa Komisia domnieva, že daňový režim článku 39 CA VZD predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy.

(78)

Podľa článku 87 ods. 1 zmluvy „pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

(79)

Kvalifikácia vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci predpokladá, že boli splnené nasledujúce kumulatívne podmienky, teda že: 1. uvedené opatrenie poskytuje výhodu prostredníctvom štátnych prostriedkov; 2. táto výhoda je selektívna a 3. uvedené opatrenie narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením a môže ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi (28).

(80)

Treba vysvetliť dôvody umožňujúce tvrdiť, že už opísaný režim článku 39 CA VZD spĺňa tieto kumulatívne podmienky.

(81)

Je vhodné pripomenúť, že podľa článku 39 C prvého pododseku VZD odpisovanie majetku daného do prenájmu alebo daného k dispozícii akoukoľvek inou formou je rozvrhnuté na bežné obdobie použiteľnosti.

(82)

Článok 39 C druhý pododsek a článok 39 CA VZD sa týkajú pravidiel odpisovania vzťahujúcich sa na financovanie zoskupeniami hospodárskeho záujmu prenajatého majetku alebo majetku daného k dispozícii. Podľa francúzskych orgánov boli tieto dve ustanovenia zavedené s cieľom boja proti zneužitiu tohto spôsobu financovania.

(83)

Francúzske orgány, ako aj zúčastnené strany zdôrazňujú, že režim článku 39 CA VZD zodpovedá návratu k obyčajovému právu v oblasti odpočítania odpisov, teda k ustanoveniam článku 39 ods. 1 druhého pododseku a článku 39 C prvého pododseku uvedeného zákonníka, a teda nepredstavuje štátnu pomoc. Článok 39 C druhý pododsek VZD údajne predstavuje výnimku z ustanovení týchto článkov.

(84)

Podľa stálej judikatúry uplatnenie článku 87 ods. 1 zmluvy nariaďuje len určiť, či v rámci daného právneho poriadku má štátne opatrenie taký charakter, že uprednostňuje „niektoré podniky alebo výroby“ v porovnaní s inými, ktoré by sa nachádzali z hľadiska cieľa sledovaného uvedeným režimom v porovnateľnom skutkovom alebo právnom stave (29).

(85)

Preto na identifikovanie toho, čo predstavuje výhodu v zmysle judikatúry týkajúcej sa pojmu štátnej pomoci, je nevyhnutné určiť referenčné pravidlo alebo spoločný režim uplatniteľný v rámci daného právneho poriadku, podľa ktorého by sa porovnala táto výhoda (30). Z tohto hľadiska Súdny dvor ostatne usúdil, že určenie referenčného rámca nadobúda väčší význam v prípade daňových opatrení, pretože samotné jestvovanie výhody môže byť preukázané len v porovnaní s takzvaným „bežným“ zdanením, teda s daňovou sadzbou platnou v referenčnej geografickej zóne (31).

(86)

V tomto osobitnom prípade v záujme určenia tohto referenčného pravidla v rámci režimu odpisovania prenajatého majetku alebo majetku daného k dispozícii však treba brať do úvahy len ustanovenia, ktoré súvisia s financovaním takéhoto majetku osobnými spoločnosťami, akými sú ZHZ. Pokiaľ to tak nie je, skutkový a právny stav zohľadnený na účely určenia výhody by nebol porovnateľný ani z hľadiska členov ZHZ, ani z hľadiska užívateľov uvedeného majetku.

(87)

Takýmto spôsobom referenčným pravidlom uplatniteľným v tomto osobitnom prípade a týkajúcim sa odpočítateľného odpisovania je principiálne obmedzenie tohto odpisovania pre majetok financovaný zoskupeniami hospodárskeho záujmu ustanovené v článku 39 C druhom pododseku VZD (32). Údajne nejde o článok 39 C prvý pododsek VZD, keďže toto ustanovenie sa nevzťahuje na operáciu financovania zoskupeniami hospodárskeho záujmu, teda štruktúrami združujúcimi viaceré právne subjekty, vo všeobecnosti finančné inštitúcie, ktoré si takýmto spôsobom rozdeľujú medzi sebou riziká vlastné operácii, v protiklade s operáciou financovania uskutočnenou jedinou finančnou inštitúciou, ktorá sama znáša uvažované riziká. V tomto smere treba okrem toho uviesť, že na rozdiel od spôsobov financovania nevyžívajúcich ZHZ operácia financovania takouto daňovo transparentnou štruktúrou umožňuje daňovú optimalizáciu, pričom deficitný hospodársky výsledok vykázaný ZHZ v priebehu jeho prvých rokov činnosti sa odpočítava zo zdaniteľného zisku dosiahnutého jeho členmi na základe ich bežných aktivít.

(88)

Komisia sa teda domnieva, že francúzske orgány a niektoré zo zúčastnených strán nemajú dôvod tvrdiť, že režim článku 39 CA VZD predstavuje návrat k obyčajovému právu odpisov a že článok 39 C druhý pododsek uvedeného zákonníka predstavuje referenčný režim, podľa ktorého sa má hodnotiť daňová výhoda vyplývajúca z uplatnenia článku 39 CA. Okrem toho je vhodné poznamenať, že článok 39 CA VZD výslovne ustanovuje, že uvažovaná daňová výhoda sa vypočítava zo zostatku aktualizovaných kladných alebo záporných hodnôt vzťahujúcich sa jednotlivo na zníženia alebo doplnkové splátky dane v porovnaní s tými, ktoré by vyplynuli z uplatnenia ustanovení druhého pododseku tohto článku.

(89)

Pokiaľ ide o výhodu vyplývajúcu z uplatnenia článku 39 CA VZD, treba konštatovať, že len členovia ZHZ (33) financujúci hmotný majetok, ktorého obdobie odpisovania je najmenej 8 rokov, môžu získať daňové výhody vyplývajúce z uplatnenia článku 39 CA VZD, teda 1. výnimku z principiálnej maximálnej výšky odpočítateľného odpisu; 2. zvýšenie o jeden bod koeficientu odpisovania a 3. prípadné oslobodenie nadhodnoty z postúpenia.

(90)

Pokiaľ ide na jednej strane o zrušenie maximálnej výšky odpočítateľného odpisovania podľa článku 39 CA VZD, treba pripomenúť, že každý z členov ZHZ má možnosť v priebehu obdobia odpisovania majetku, počas ktorého sú hospodárske výsledky ZHZ deficitné, pripočítať deficity ZHZ v pomere k právam, ktoré má, k vlastnému zdaniteľnému zisku. V tomto kontexte sa neberie do úvahy maximálna výška odpisovania článku 39 C druhého pododseku VZD.

(91)

V dôsledku toho uplatnenie výnimky ustanovenej v článku 39 CA VZD umožňuje počas deficitnej fázy znížiť každému z členov ZHZ základ, ktorý by bol bežne zdaniteľný podľa článku 39 C druhého pododseku VZD. Skutočnosť, že suma odpisu nie je ohraničená na sumu získaného nájomného, zníženú o ostatné náklady súvisiace s prenajatým majetkom, totiž umožňuje zvýšiť sumu odpisu v priebehu prvých účtovných období, ktoré vykazujú schodok. V tomto smere okolnosť, že podľa článku 39 CA VZD sú tieto schodky odpočítateľné len do výšky štvrtiny zdaniteľného zisku za sadzbu dane zo zisku spoločností zriadených podľa obyčajového práva, ktorú každý člen ZHZ vyjme zo zvyšku svojich činností, môže nesporne obmedziť túto výhodu, ale nemôže spochybniť jej jestvovanie.

(92)

Francúzske orgány zdôrazňujú v tomto kontexte, že daňové úspory takto získané v priebehu prvých rokov operácie financovania sú neutralizované daňovými príplatkami, ktoré sú zistené hneď potom, ako ZHZ začína vykazovať zisky, keďže splatné nájomné presahuje anuity odpisovania. Komisia sa však domnieva, že poskytovaná výhoda spočíva v odložení platby dane a zodpovedá zostatku aktualizovaných hodnôt daní vyplatených v priebehu celého obdobia odpisovania pri zohľadnení uplatňovaných úrokových sadzieb.

(93)

Správa Senátu č. 413 (34) ostatne potvrdzuje túto analýzu, pretože sa v nej uvádza, že „úspory na dani takto získané spoločníkmi počas prvých rokov prevádzky sú kompenzované daňovými príplatkami, ktoré sa objavia neskôr, keď štruktúra financovania vykazuje zisky“. Tento časový posun však umožňuje podľa tejto správy vykázať úsporu peňažných fondov, ktorá zodpovedá rozdielu medzi aktualizovanými hodnotami daňových úspor z prvých účtovných období a doplnkovými splátkami dane posledných účtovných období. Komisia tiež poukazuje na to, že v daňovej smernici č. 120 zo 17. júna 1999 (35) sa uvádza, že daňová výhoda vyplývajúca z uplatnenia článku 39 CA VZD umožňuje dosiahnuť úspory na daniach.

(94)

Ukazuje sa teda, že režim zavedený článkom 39 CA VZD má za cieľ umožniť členom ZHZ využiť výhodu vo forme odloženia dane.

(95)

V tomto smere argument, podľa ktorého užívatelia, od ktorých ZHZ nezíska súhlas ustanovený v článku 39 CA VZD, môžu využiť ďalšie spôsoby financovania, aby sa vyhli maximálnej výške daňovo odpočítateľného odpisovania článku 39 C druhého pododseku uvedeného zákonníka, a teda nie sú znevýhodnení v porovnaní s tými, ktorých ZHZ je schválené, nemôže obstáť. Treba totiž najprv pripomenúť, že pokiaľ ide o schémy pomoci, Komisia sa môže obmedziť na skúmanie všeobecných charakteristík uvedeného programu bez toho, že by mala povinnosť skúmať každé osobitné uplatnenie (36). Ďalej takýto argument vedie k tomu, že treba vziať do úvahy všetky individuálne situácie odlišné zo skutkového a právneho hľadiska (37) a okrem toho hypotetické.

(96)

Napokon nemožno vylúčiť, že užívatelia, ktorí nemôžu využiť ustanovenia článku 39 CA VZD, sa môžu ocitnúť v stave, že nebudú schopní využiť alternatívny spôsob financovania. Takým by mohol byť najmä prípad, ak by sa banková inštitúcia rozhodla vzhľadom na finančnú situáciu príslušného podniku, že nebude sama znášať riziká vlastné operácií financovania (lízing ako taký), alebo ak by sa z dôvodov súvisiacich so štruktúrou bilancie alebo so schopnosťou financovania užívateľov ukázali ako nemožné ďalšie spôsoby financovania (priame investovanie s využitím pôžičky alebo z vlastných prostriedkov). V každom prípade aj za predpokladu, že títo užívatelia sú skutočne schopní využiť alternatívny spôsob financovania a v tomto kontexte by mali zrušenú maximálnu výšku odpisovania, nič sa nemení na tom, že najvýhodnejšie riešenie zvolené na začiatku by sa malo zamietnuť v prospech ďalšej, nevyhnutne menej výhodnej voľby a že by nemohli využiť špecifický daňový systém ZHZ pri lízingu (vďaka povinnosti spätného postúpenia ustanovenej v článku 39 CA VZD).

(97)

Z druhej strany okrem zrušenia maximálnej výšky odpočítateľných odpisov členovia ZHZ majú výhodu zvýšenia o jeden bod koeficientu zostupného odpisovania a, za predpokladu predčasného postúpenia majetku užívateľovi, a keď sú splnené niektoré podmienky, oslobodenia od nadhodnoty (38).

(98)

Tento zvýšený koeficient a toto prípadné oslobodenie od nadhodnôt z postúpenia predstavujú výhody, ktoré získavajú členovia ZHZ podľa článku 39 CA VZD, ale ktoré nemôžu získať podľa referenčného daňového rámca, teda podľa článku 39 C druhého pododseku uvedeného zákonníka. V každom prípade uplatnenie článku 39 CA VZD, pokiaľ ide o tieto dve výhody, by nepredstavovalo návrat k obyčajovému právu odpisov, tak ako to uviedli francúzske orgány, keďže článok 39 C prvý pododsek uvedeného zákonníka nijako neustanovuje takéto daňové výhody.

(99)

V tomto kontexte, pokiaľ ide o argument, podľa ktorého od roku 2007 bude oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia vychádzať z obyčajového práva, treba konštatovať, že tento argument je v každom prípade irelevantný, keďže jestvovanie tejto výhody sa má hodnotiť z pohľadu platného právneho rámca a nie podľa budúcej právnej situácie (39). Strany ostatne neuvádzajú, že by zmena uplatniteľného právneho rámca mala odstrániť predtým poskytnutú výhodu.

(100)

Pokiaľ ide o štátny pôvod výhod vyplývajúcich z uplatnenia uvedeného režimu, treba pripomenúť, že pojem pomoci je širší ako pojem dotácie, pretože zahŕňa nielen pozitívne plnenia, ako sú samotné dotácie, ale aj zásahy zmierňujúce v rozličnej forme náklady, ktoré bežne zaťažujú rozpočet podniku a ktoré týmto bez toho, že by boli v prísnom zmysle slova dotáciami, majú rovnaký charakter a identické účinky (40). Z toho vyplýva, že opatrenie, ktorým orgány verejnej moci priznávajú niektorým podnikom oslobodenie, zníženie, či dokonca odklad platby normálne splatnej dane a ktoré aj keď neobsahuje prevod štátnych prostriedkov, uvádza príjemcov do priaznivejšej finančnej situácie ako ostatných poplatníkov, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy (41). Dôsledkom toho v tomto osobitnom prípade, aj keď opatrenia vyplývajúce z článku 39 CA VZD neobsahujú prevod štátnych prostriedkov, nemožno poprieť, že spôsobujú stratu daňových prostriedkov a tým predstavujú štátne financovanie.

(101)

Za týchto okolností sa Komisia domnieva, že členovia ZHZ získavajú výhody vo forme daňových úspor (zrušenie maximálnej výšky a zvýšenie koeficientu odpisovania) a, za predpokladu predčasného postúpenia majetku uskutočneného za istých podmienok, vo forme oslobodenia od dane, ktoré predstavujú náklady pre rozpočet francúzskeho štátu.

(102)

V dôsledku toho, pokiaľ ide o členov ZHZ, s ohľadom na to, že tí musia spätne postúpiť aspoň dve tretiny celkovej daňovej výhody vyplývajúcej z uplatnenia článku 39 CA VZD užívateľovi uvedeného majetku, Komisia sa domnieva, že výhoda, ktorú získavajú, dosahuje maximálne výšku dvoch tretín tejto celkovej výhody. Komisia v tomto kontexte pripomína, že členmi ZHZ sú prevažne finančné inštitúcie.

(103)

Pokiaľ ide o užívateľov uvažovaného majetku, spätné postúpenie časti celkovej daňovej výhody, ktorú získavajú členovia ZHZ, sa konkretizuje podľa sporného ustanovenia formou zníženia sumy ich nájomného alebo zníženia sumy predkupného práva. Táto výhoda prenesená na užívateľov takýmto spôsobom znižuje náklady, ktoré bežne zaťažujú ich rozpočet v rámci lízingových operácií. Keďže spätné postúpenie predstavuje aspoň dve tretiny výhody poskytnutej členom ZHZ prostredníctvom štátnych prostriedkov, musí sa vziať do úvahy, že užívatelia získavajú pri tomto opatrení štátnu výhodu v zmysle článku 87 zmluvy, ktorá dosahuje minimálne výšku dvoch tretín celkovej výhody.

(104)

Francúzske orgány, ako aj niektoré zúčastnené strany však tvrdia, že daňový režim zavedený v článku 39 CA VZD predstavuje všeobecné opatrenie francúzskeho daňového práva. Treba teda preskúmať, či celková výhoda, ktorú získavajú členovia ZHZ a užívatelia, sa vyznačuje selektívnym charakterom.

(105)

Na úvod treba pripomenúť, že osobitosť štátneho opatrenia, teda jeho selektívneho charakteru, predstavuje jednu z charakteristík pojmu štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy. Z tohto dôvodu treba preveriť, či uvedený daňový režim prináša, alebo neprináša výhody výlučne v prospech niektorých podnikov alebo niektorých sektorov činnosti (42).

(106)

V zásade daňové opatrenie, ktoré možno kvalifikovať ako štátnu pomoc, sa odlišuje od všeobecného daňového opatrenia obmedzeným charakterom, právne aj skutkovo, počtu jeho príjemcov. Takto na to, aby sa opatrenie mohlo kvalifikovať ako štátna pomoc, podniky, ktoré sú jeho príjemcom, musia patriť do riadne vymedzenej kategórie uplatnením, právne aj skutkovo, kritéria ustanoveného uvedeným opatrením (43).

(107)

V tomto osobitnom prípade sa článok 39 CA VZD vzťahuje len na hmotný majetok odpisovateľný podľa zostupného spôsobu za obdobie aspoň 8 rokov a nadobudnutý v novom stave s výnimkou lodí, ktoré môžu byť z druhej ruky. Okrem toho sa v správe Senátu č. 413 (44) uvádza, že „… cieľom opatrenia je práve podporiť veľké investície vďaka veľmi stimulačnej daňovej hybnej páke“.

(108)

Daňová úľava vyplývajúca z uplatnenia tohto ustanovenia prináša teda de jure prospech výlučne členom ZHZ, ktorí financujú taký majetok (45), a užívateľom tohto majetku vďaka povinnosti spätného postúpenia aspoň dvoch tretín daňovej výhody, ktorú získavajú členovia ZHZ. Investori – členovia ZHZ –, ktorí nefinancujú svoj majetok uvedený v článku 39 CA VZD, a užívatelia majetku, ktorí majú obdobie odpisovania kratšie ako 8 rokov, si naopak nemôžu nárokovať na využitie tejto daňovej výhody.

(109)

V tomto smere aj za predpokladu, že užívatelia majetku nemajúci možnosť využiť výhody režimu článku 39 CA VZD majú záujem pokúsiť sa o využitie alternatívnej formy financovania v porovnaní s daňovým ZHZ, sú títo užívatelia prinajmenšom zbavení možnosti tohto spôsobu financovania.

(110)

Okrem toho vzhľadom na obdobie odpisovania uvedeného majetku ustanovenú v článku 39 CA VZD toto opatrenie prináša de facto prospech hlavne podnikom pôsobiacim v sektore dopravy, najmä námornej a leteckej, ako aj ZHZ financujúcim majetky spadajúce do tohto sektora.

(111)

V tomto smere na jednej strane z informácií poskytnutých francúzskymi orgánmi vyplýva, že 182 zo 189 žiadostí o súhlas predložených podľa článku 39 CA VZV sa týkalo sektora dopravy. Okrem toho podľa týchto údajov námorný sektor sám predstavuje 75 % predložených žiadostí o súhlas a 82 % udelených súhlasov (pozri tabuľku ďalej v odôvodnení 17).

(112)

Na strane druhej zavedenie tohto derogačného režimu s maximálnou výškou odpisovania majetku financovaného zoskupeniami hospodárskeho záujmu bolo predovšetkým odôvodnené vôľou zákonodarcu podporiť sektor dopravy a osobitnejšie sektor námornej dopravy.

(113)

Tento skutkový stav vyplýva z viacerých predpokladov.

(114)

Po prvé z majetku oprávneného z titulu článku 39 CA VZD sú výslovne uvedené v daňovom predpise č. 120 (46) len lode. Takto sa ustanovuje, že jediný majetok z druhej ruky, ktorý môže získať výhody daňového režimu článku 39 CA VZD, sú lode. Pokiaľ ide o postup vydávania súhlasu, taktiež je ustanovené, pokiaľ ide o lode, že žiadosti o súhlas týkajúce sa lodí musia byť predložené pred ich objednaním, hneď ako sú amortizované po ich uložení do doku (47).

(115)

Po druhé z prípravných prác na prijatie zákona č. 98-546 a osobitnejšie zo správy Senátu č. 413 (48) vyplýva, že predchádzajúce daňové opatrenie sa vzťahovalo na všetky hospodárske sektory, zatiaľ čo článok 39 CA VZD sa vzťahuje „len na nákladné zariadenia (lietadlá, rýchlovlaky TGV, lode)“. Pokiaľ ide konkrétne o námorný sektor, uvedená správa poukazuje na nedostatočne priaznivý charakter uvedeného režimu v porovnaní s režimom podielov v spoluvlastníctve lodí na zvýšenie dynamickosti investovania v tomto sektore. Taktiež sa v nej uvádza, že zahrnutie do článku 39 CA VZD ustanovenia stanovujúceho oslobodenie od nadhodnoty v prípade predčasného postúpenia majetku užívateľovi bolo odôvodnené menej priaznivým charakterom uvedeného režimu pre námorné investície. Francúzske orgány v tomto smere rovnakým spôsobom zdôrazňujú v rámci svojich pripomienok z 3. mája 2004, že práve v kontexte poznačenom úsilím o zastavenie stagnácie počtu obchodných lodí zaregistrovaných vo Francúzsku a s vôľou znížiť daňové výdavky bolo ustanovené, na doplnenie odloženia dane spojeného s odpisovaním, že ZHZ môže za istých podmienok získať oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia majetku.

(116)

Po tretie, všeobecná správa č. 66 týkajúca sa návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 1999 (49) potvrdzuje, že „zákon č. 98-546… umožnil vytvorenie nového daňového opatrenia v prospech námorného investovania“. Taktiež sa v nej uvádza, že aj keď výsadný režim financovania prostredníctvom lízingu zavedený článkom 39 CA VZD sa nevzťahuje len na lode, v skutočnosti bol zriadený hlavne pre ne.

(117)

Vzhľadom na všetky predchádzajúce odôvodnenia sa Komisia domnieva, že režim článku 39 CA VZD sa vyznačuje selektívnym charakterom tým, že podporuje niektorých hospodárskych operátorov pôsobiacich v sektore dopravy, ako aj vo finančnom sektore. Tento režim sa nevzťahuje na všetkých hospodárskych operátorov, a teda nemôže byť považovaný za všeobecné opatrenie daňovej politiky.

(118)

Toto hodnotenie nemôže byť spochybnené argumentmi, ktoré uviedli francúzske orgány.

(119)

Tak v prvom rade argument francúzskych orgánov vychádzajúci z toho, že uvedené daňové opatrenie sa môže týkať mnohých sektorov, nemôže obstáť. Totiž okrem skutočnosti, že uvedený daňový režim sa týka len niektorých typov majetku, si nemožno myslieť, že veľmi okrajový počet žiadostí o súhlas na financovanie majetku spadajúceho do iných sektorov ako doprava (50) by mohol spochybniť osobitosť uvedeného režimu. V tomto smere sa ostatne usúdilo, že okolnosť, že počet podnikov, ktoré si môžu nárokovať na využívanie opatrenia, je veľmi významný, alebo že tieto podniky patria do sektorov rozličných činností, nie je dostačujúca na spochybnenie jeho selektívneho charakteru (51).

(120)

V druhom rade v rozpore s tým, na čo sa odvolávajú francúzske orgány, argument, podľa ktorého jestvujú rovnocenné daňové opatrenia v ostatných členských štátoch, je irelevantný na účely odôvodnenia jestvovania režimu článku 39 CA VZD. Nebolo by totiž možné pristúpiť k porovnávaciemu skúmaniu daňových pravidiel uplatniteľných vo všetkých členských štátoch, či dokonca len v niektorých z nich, bez toho, že by sa neskreslilo poslanie ustanovení týkajúcich sa kontroly štátnej pomoci. Keďže nejestvuje harmonizácia na úrovni Spoločenstva daňových ustanovení členských štátov, toto skúmanie by spočívalo v porovnávaní rozličných skutkových a právnych stavov, ktoré vyplývajú z rozdielov zákonov a právnych predpisov medzi členskými štátmi (52). Usúdilo sa totiž, že okolnosť, že jeden členský štát sa usiluje priblížiť prostredníctvom jednostranných opatrení podmienky hospodárskej súťaže jestvujúce v niektorom hospodárskom sektore podmienkam prevládajúcim v ďalších členských štátoch, nemôže zbaviť tieto opatrenia charakteru pomoci (53). Analogickým spôsobom okolnosť, že konkurenti z ďalších členských štátov majú výhody porovnateľných daňových opatrení, hoci aj nezákonných, nemá žiadny vplyv na kvalifikovanie pomoci uvedeného režimu (54).

(121)

V treťom rade Francúzsko a zúčastnené strany uvádzajú, že neselektívny charakter uvedeného režimu je daný skutočnosťou, že nejestvuje diskrecionárna moc, ktorou by disponovali francúzske orgány na účely udelenia uvedeného súhlasu.

(122)

Komisia pripomína, že podľa judikatúry aj zásahy, ktoré sa na prvý pohľad vzťahujú na všetky podniky, sa môžu vyznačovať istou selektívnosťou, a teda môžu byť pokladané za opatrenia určené na uprednostnenie niektorých podnikov alebo niektorých výrob. Taký je najmä prípad, keď správny orgán určený na uplatňovanie všeobecného pravidla disponuje istou diskrecionárnou právomocou, pokiaľ ide o uplatnenie aktu (55).

(123)

V tomto osobitnom prípade treba hneď na začiatku pripomenúť, že vzhľadom na to, že uvedené daňové ustanovenie môžu využiť len užívatelia istého majetku a členovia ZHZ, ktorí ho financujú, a že de facto má z neho prospech len sektor dopravy a finančný sektor, podmienka osobitosti je už týmto splnená. Totiž ďalšie projekty financovania týkajúce sa majetku spadajúceho do iných sektorov ako doprava a/alebo vyznačujúceho sa obdobím odpisovania kratším ako osem rokov by mohli predložiť záruky vylučujúce akúkoľvek vôľu daňovej optimalizácie. So zreteľom na obmedzený rozsah pôsobnosti tohto daňového opatrenia teda nie je nevyhnutné na účely zistenia selektívneho charakteru sporného opatrenia preukázať, že príslušné vnútroštátne orgány disponujú diskrecionárnou právomocou v uplatnení uvedeného opatrenia (56).

(124)

V každom prípade francúzske orgány na otázku o rozsahu kontroly, o ktorom sa domnievajú, že musia zabezpečiť vzhľadom na podmienku vyžadujúcu si, aby uvedená investícia predstavovala z hľadiska všeobecného záujmu a osobitne v oblasti zamestnanosti významný hospodársky a sociálny záujem (57), uviedli, že tento záujem sa hodnotil podľa 6 kritérií, z toho podľa kritéria „účinkov investície na hospodárske prostredie zóny, v ktorej bude realizovaná a v ktorej pôsobí užívateľ“. Komisia sa však domnieva, že uspokojenie tejto podmienky poskytuje nevyhnute vnútroštátnym orgánom diskrecionárnu hodnotiacu voľnosť.

(125)

Okrem toho napriek legitímnemu charakteru takéhoto cieľa treba poukázať na nejestvovanie spojenia medzi touto podmienkou spojenou s jestvovaním hospodárskeho záujmu investície a účelnosťou, o ktorú sa usiluje zákonodarca tým, že vyžaduje predbežné udelenie ministerského súhlasu na realizáciu investície. Podmienky udelenia súhlasu totiž musia umožniť preukázať, že využitie spôsobu financovania zoskupeniami hospodárskeho záujmu nemá za cieľ daňovú optimalizáciu. Podmienka spojená s hospodárskym záujmom investície však nemá taký charakter, aby zabránila takejto optimalizácii. Takéto operácie financovania bez ohľadu na obdobie odpisovania uvedeného majetku by nemuseli mať za cieľ daňovú optimalizáciu a pritom by nemuseli predstavovať významný hospodársky alebo sociálny záujem, hlavne z hľadiska zamestnanosti.

(126)

V tomto kontexte sa treba opätovne odvolať na správu Senátu č. 413 (58), z ktorej vyplýva, že podmienka spojená s jestvovaním významného hospodárskeho a sociálneho záujmu je „prostriedkom na uprednostňovanie majetku vyrobeného na vnútroštátnom území alebo financií realizovaných v prospech francúzskeho užívateľa“. Okrem toho sa všeobecnejšie v tej istej správe uvádza, že postup súhlasu poskytuje príliš veľkú hodnotiacu voľnosť.

(127)

Neadekvátnosť podmienky spojenej s hospodárskym záujmom investície so zreteľom na sledovaný cieľ zvyšuje teda podľa Komisie hodnotiacu voľnosť, ktorou disponujú vnútroštátne orgány pri jej uplatňovaní.

(128)

Pokiaľ ide stále o hodnotiacu voľnosť, ktorou disponujú francúzske orgány na účely udelenia súhlasu, treba konštatovať, že rozhodnutie Ústavnej rady z 30. decembra 1987 (59), na ktoré sa odvolávajú francúzske orgány a niektoré zo zúčastnených strán, nie je relevantné v tomto kontexte. V tejto veci bolo v hre daňové opatrenie ustanovujúce možnosť pre novú právnickú osobu, ktorá vznikla zo spojenia dvoch spoločností, prevziať na ohraničené obdobie celý deficit spojených spoločností alebo jeho časť a umožňujúce, na základe súhlasu ministra rozpočtu a v rámci obmedzenia tohto súhlasu, v prípade čiastočného vkladu aktív do spoločnosti skupiny preniesť deficity, ktoré ešte neboli odpočítané pred fúziou, na neskoršie zisky. Ústavná rada sa mala vyjadriť k súladu tohto postupu schvaľovania s článkom 34 ústavy, ktorý zveruje zákonodarcovi určenie rozsahu pôsobnosti daňovej výhody. V tomto kontexte uvážila, že uvedené ustanovenie neumožňovalo zákonodarcovi subdelegovať svoju daňovú právomoc ministrovi a že tomu bola zverená len právomoc presvedčiť sa, v súlade s cieľom zákonodarcu zamedziť obchádzaniu daňovej povinnosti, či sa dodržiavajú podmienky stanovené zákonom. V tomto rozhodnutí sa Ústavná rada mala vyjadriť k dodržiavaniu jednotlivých právomocí zákonodarnej a nariaďovacej moci v daňovej oblasti, ale vôbec nie k jestvovaniu na strane ministra hodnotiacej právomoci v prijímaní individuálnych opatrení nevyhnutných na uplatnenie zákona.

(129)

V každom prípade sa Komisia domnieva, že podmienky článku 87 ods. 1 zmluvy nemožno spochybniť judikatúrou vnútroštátnych súdov.

(130)

Po štvrté, pokiaľ ide o argument, že vnútroštátne orgány údajne nedisponujú arbitrárnou mocou, pretože voči ich rozhodnutiu by bolo možné odvolať sa na vnútroštátne súdy, aby boli spochybnené dôvody na zamietnutie súhlasu, treba pripomenúť, že na vylúčenie kvalifikácie všeobecného opatrenia nie je nevyhnutné preveriť, či správanie daňového orgánu má arbitrárny charakter. Stačí totiž konštatovať, že uvedený správny orgán disponuje právomocou diskrecionárneho hodnotenia, ktorá mu umožňuje upraviť podmienky udelenia uvedenej daňovej výhody v závislosti od charakteristík investičných projektov, ktoré mu boli predložené na posúdenie (60). Okrem toho sa usúdilo, že odklady dlhov udelené v rámci súdneho konania a v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom sa vyznačujú selektívnym charakterom, pretože nevyplývajú automaticky z uplatnenia zákona, ale z diskrecionárnej voľby uvedených orgánov verejnej moci. Sudca Spoločenstva v tomto kontexte pripomenul, že článok 87 ods. 1 zmluvy nerozlišuje podľa príčin alebo cieľov štátnych zásahov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov (61). O to viac v tomto osobitnom prípade teda okolnosť, že rozhodnutia zamietajúce súhlas môžu byť predmetom odvolania na vnútroštátnom súde, nemôže spochybniť jestvovanie hodnotiacej voľnosti vnútroštátnych orgánov v rámci uplatnenia podmienok udelenia ministerského súhlasu.

(131)

V poslednom rade sa Komisia domnieva, že tvrdenie francúzskych orgánov vyvodené z nejestvovania rozdielu založeného na štátnej príslušnosti členov ZHZ a užívateľov nemôže viac spochybniť selektívny charakter režimu článku 39 CA VZD (62), o to viac, že správa Senátu č. 413 (63) uvádza, že podmienka spojená s jestvovaním významného hospodárskeho a sociálneho záujmu investície je „prostriedkom na uprednostnenie majetku vyrobeného na vnútroštátnom území alebo financií realizovaných v prospech francúzskeho užívateľa“.

(132)

So zreteľom na uvedené si Komisia myslí, že režim článku 39 CA VZD sa vyznačuje selektívnym charakterom.

(133)

Francúzske orgány zdôrazňujú, že kombinované ustanovenia článkov 39 C druhý pododsek a 39 CA VZD predstavujú apriórny kontrolný prostriedok, ktorým disponuje francúzsky daňový orgán na boj proti daňovému úniku vyplývajúcemu zo zneužívania finančných operácií s hnuteľným majetkom prostredníctvom daňovo transparentných štruktúr ako ZHZ. Myslia si, že režim článku 39 CA VZD je takýmto spôsobom odôvodnený charakterom a úsporou daňového systému. Z tohto hľadiska spresňujú, že režim článku 39 CA VZD „sa zakladá na objektívnych a horizontálnych kritériách boja proti daňovému úniku“.

(134)

Je pravda, že pojem štátnej pomoci sa nezameriava na štátne opatrenia zavádzajúce rozdiel medzi podnikmi, keď tento rozdiel vyplýva z charakteru a úspory systému nákladov, do ktorého zapadajú. Toto odôvodnenie založené na charaktere alebo úspore daňového systému odkazuje na súlad konkrétneho daňového opatrenia s vnútornou logikou daňového systému vo všeobecnosti. Daňové rozdiely však nemôžu byť diktované všeobecnými účelmi a cieľmi, ktoré sleduje štát prijatím uvedených opatrení (64).

(135)

V tomto osobitnom prípade sa Komisia domnieva, že článok 39 C druhý pododsek VZD tým, že obmedzil sumu odpočítateľného odpisu, sa skutočne zameriava na boj proti zneužitiu daňovo transparentných štruktúr s cieľom dosiahnuť daňové zisky v rámci financovania majetku daného do prenájmu alebo k dispozícii. Tento cieľ sa ukazuje ako potrebný a racionálny na to, aby sa zabezpečila účinnosť daňového systému odpisov prenajatého majetku alebo daného k dispozícii, a preto sa musí pokladať za vlastný uvedenému systému (65).

(136)

Naproti tomu režim zavedený článkom 39 CA VZD nemožno odôvodniť charakterom a úsporou francúzskeho systému odpisovania majetku daného do prenájmu alebo k dispozícii. Totiž aj keď výnimky z principiálnej maximálnej výšky odpisovania ustanovenej v článku 39 C druhom pododseku VZD sú prípustné, tieto výnimky by mali byť založené len na podmienkach, ktorých splnenie by malo taký charakter, že by zabraňovalo využiť na účely daňovej optimalizácie financovanie uvedeného majetku prostredníctvom daňovo transparentných štruktúr ako ZHZ.

(137)

Na jednej strane obmedzenie rozsahu pôsobnosti uvedenej výnimky na financovanie majetku odpisovateľného za obdobie aspoň ôsmich rokov nemožno odôvodniť ako také alebo v kombinácii s ostatnými podmienkami udelenia súhlasu so zreteľom na cieľ sledovaný francúzskymi orgánmi. Tie okrem toho neposkytli v rámci tohto správneho konania nijaké vysvetlenie, pokiaľ ide o voľbu, so zreteľom na sledovaný cieľa boja proti daňovému úniku, obmedziť túto výnimku na majetok, ktorý má takéto obdobie odpisovania.

(138)

Na strane druhej, ako sa už konštatovalo, z podmienok udelenia ministerského súhlasu podmienka požadujúca jestvovanie hospodárskeho a sociálneho záujmu finančnej operácie, najmä v oblasti zamestnanosti, poskytuje francúzskym orgánom hodnotiacu voľnosť. Táto podmienka nesúvisí ostatne s cieľom, ktorý sleduje Francúzsko, bojovať proti daňovému úniku. V každom prípade takýto sociálny cieľ nemá sám o sebe taký charakter, aby umožňoval uvedenému režimu vyhnúť sa kvalifikácii pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy, keďže tento článok nerobí rozdiel medzi štátnymi zásahmi podľa príčin alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov (66). Už predtým sa okrem iného usúdilo, že článok 87 ods. 1 zmluvy by nebol užitočný, ak by dôvody týkajúce sa vytvorenia alebo udržania zamestnanosti umožňovali konkrétnym opatreniam vyhnúť sa kvalifikácii štátnej pomoci, keďže väčšina pomoci sa poskytuje s cieľom vytvoriť alebo zachovať zamestnanosť (67).

(139)

V tomto kontexte francúzske orgány tiež zdôrazňujú, že daňový režim článku 39 CA VZD umožnil obnoviť a konsolidovať námornú flotilu. Analogicky Air France uvádza, že tento režim podporuje obnovenie jeho flotily, ktorá sa stala potrebnou pre zmenu environmentálnych noriem. Okrem skutočnosti, že takéto tvrdenia potvrdzujú hodnotenie Komisie, pokiaľ ide o selektívny charakter režimu, nemožno si myslieť, že sledovanie cieľov hospodárskej alebo priemyselnej politiky má taký charakter, že umožňuje selektívnemu opatreniu vyhnúť sa uplatneniu článku 87 ods. 1 zmluvy (68). V podobnom kontexte sa už ostatne usúdilo, že režim ustanovujúci bonifikáciu úrokov z úverov schválených na nákup alebo nájom, s predkupným právom, vozidiel v prospech fyzických osôb, malých a stredných podnikov, verejných územných subjektov a subjektov poskytovania miestnych verejných služieb je pomocou a nemôže byť odôvodnený okolnosťou, že toto opatrenie v úsilí o ochranu životného prostredia a cestnej bezpečnosti sa zameriavalo na to, aby sa umožnila obnova priemyselného vozového parku v Španielsku. (69)

(140)

Všetky dôvody všeobecného záujmu, ku ktorým údajne prispel cieľ alebo účinok režimu, teda zamestnanosť, obnova alebo konsolidácia príslušných lodí alebo lietadiel, hoci aj boli legitímne, nie sú preukazné charakterom a úsporou uvedeného daňového systému, a dokonca sú neúčinné, pokiaľ ide o kvalifikáciu opatrenia štátnej pomoci s ohľadom na článok 87 ods. 1 zmluvy.

(141)

Komisia si tiež myslí, že na účely uplatnenia článku 87 ods. 1 zmluvy je bezvýznamné, či režim článku 39 CA VZD je menej výhodný pre týchto príjemcov, ako bol režim podielov v spoluvlastníctve lodí, keďže uvedený režim v tomto osobitnom prípade sa má hodnotiť Komisiou vo chvíli jeho zavedenia (70).

(142)

Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa domnieva, že režim článku 39 CA VZD nie je odôvodnený charakterom a úsporou uvedeného daňového systému a že jeho selektívny charakter preto nemôže byť spochybnený.

(143)

Ako sa už konštatovalo, príjemcovia daňového režimu článku 39 CA VZD sú na jednej strane hospodárski operátori pôsobiaci v sektoroch dopravy a priemyslu a na strane druhej členovia ZHZ financujúcich majetok spadajúci do týchto sektorov, ktorými sú prevažne finančné inštitúcie. Všetci títo operátori pôsobia na trhoch už uvedených sektorov Spoločenstva.

(144)

V tomto kontexte treba pripomenúť, že pomoc zameriavajúca sa na oslobodenie podniku od nákladov, ktoré by inak bežne musel znášať v rámci bežného riadenia alebo svojich bežných činností, v zásade narúša podmienky hospodárskej súťaže (71). Usúdilo sa totiž, že akékoľvek poskytnutie pomoci podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na trhu Spoločenstva, môže spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (72).

(145)

V tomto osobitnom prípade teda, vzhľadom na charakter a medzinárodný rozmer uvedených sektorov, sa Komisia domnieva, že uvedená pomoc posilňuje postavenie operátorov týchto sektorov, ktorí sa podieľajú na vnútroštátnom obchode a na obchode v rámci Spoločenstva.

(146)

Takto sa príjemcovia uvedeného režimu ocitajú vo výsadnom postavení tak v porovnaní so svojimi vnútroštátnymi konkurentmi (73), ako aj v porovnaní s konkurentmi z iných členských štátov, ktorí nemôžu získať výhody tohto režimu z toho dôvodu, že nefinancujú alebo nepoužívajú majetok oprávnený z hľadiska tohto režimu, alebo že nepodliehajú daňovej povinnosti vo Francúzsku.

(147)

K tomuto poslednému bodu, hoci je pravda, že z formálneho hľadiska nijaká právna prekážka nebráni hospodárskym operátorom iných členských štátov ako Francúzsko financovať alebo využívať majetok uvedený v článku 39 CA VZD, je nepopierateľné, že v praxi uvedený režim uprednostňuje operátorov majúcich daňovú povinnosť vo Francúzsku. V tomto smere je relevantné konštatovať, že všetky zúčastnené strany, ktoré sú príjemcami uvedeného režimu a predložili pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, sú spoločnosti zriadené podľa francúzskeho práva. Taktiež je vhodné pripomenúť, že pokiaľ ide o sektor, ktorého sa predovšetkým týka uvedené daňové opatrenie, teda o námornú dopravu, francúzske orgány samy zdôraznili, že prijatie tohto opatrenia sa zameriavalo na odstránenie stagnácie počtu obchodných lodí registrovaných vo Francúzsku a na zníženie daňových výdavkov. Napokon je v tomto kontexte relevantné pripomenúť, že správa Senátu č. 143 (74) uvádza, že režim je „prostriedkom na podporu majetku vyrobeného na vnútroštátnom území a financovania uskutočneného v prospech francúzskeho užívateľa“.

(148)

Z tohto dôvodu bez toho, že by bolo potrebné pristúpiť k hospodárskej analýze skutočnej situácie príslušných trhov (75) a vzhľadom na skutočnosť, že daňový režim zavedený vo Francúzsku posilňuje postavenie hospodárskych operátorov, ktorí majú z neho prospech v porovnaní s inými konkurenčnými operátormi v obchode v rámci Spoločenstva, Komisia sa domnieva, že tento režim ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a narúša hospodársku súťaž medzi týmito operátormi.

(149)

Vzhľadom na všetky predchádzajúce odôvodnenia sa Komisia domnieva, že režim článku 39 CA VZD predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy.

(150)

Ako sa už konštatovalo, daňovými výhodami vyplývajúcimi z uplatnenia článku 39 CA VZD sú na jednej strane zrušenie maximálnej výšky odpočítateľných odpisov, na strane druhej zvýšenie o jeden bod koeficientu odpisovania a napokon prípadné oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia.

(151)

Suma pomoci na každú lízingovú operáciu zodpovedá rozdielu medzi aktualizovanými hodnotami daní vyplatených za celé obdobie odpisovania, vzhľadom na zvýšenie o jeden bod koeficientu odpisovania, a hodnotami, ktoré by vyplynuli z uplatnenia ustanovení článku 39 C druhého pododseku VZD, čo je rozdiel, ku ktorému treba pripočítať prípadné oslobodenie od nadhodnoty z postúpenia. (76). Táto suma je určená pri každej lízingovej operácii podľa podmienok ustanovených v odsekoch 46 a 47 daňového predpisu č. 120 (77) na účely spätného postúpenia užívateľovi podielu celkovej výhody.

(152)

Pokiaľ ide o presné rozdelenie celkovej výhody získanej podľa článku 39 CA VZD, členovia ZHZ – priami príjemcovia – musia spätne postúpiť aspoň 2/3 tejto výhody užívateľovi uvažovaného majetku. V rámci každej lízingovej operácie je však presná suma výhody, ktorú treba spätne postúpiť užívateľovi, určená počas vydania súhlasu v súlade s ustanoveniami článku 39 CA VZD.

(153)

V súlade s článkom 88 ods. 3 zmluvy má členským štát povinnosť oznámiť akýkoľvek návrh smerujúci k zavedeniu alebo k zmene pomoci. Zainteresovaný členský štát nemôže zaviesť plánované opatrenia, skôr než tento postup nevyústi do konečného rozhodnutia.

(154)

V tomto osobitnom prípade francúzske orgány informovali Komisiu listom zo 17. marca 1998 (A/32232) o zavedení opatrenia obmedzujúceho odpisovanie majetku daného do prenájmu, aby sa bojovalo proti využitiu tohto mechanizmu len na účel daňovej optimalizácie, a ustanovujúceho výnimku z tohto obmedzenia. V tomto liste francúzske orgány uvádzajú, že sa nezdá, že by toto opatrenie predstavovalo štátnu pomoc, ktorá má byť predmetom predbežného oznámenia Komisii podľa článku 88 ods. 3 zmluvy.

(155)

Komisia sa domnieva, že za týchto okolností tento list nemožno pokladať za oznámenie v zmysle článku 88 ods. 3 zmluvy. Na dôvažok Komisia podčiarkuje, že uvedený list nedodržiaval formálne pravidlá uvedené v liste Komisie členským štátom SA (81) 12740 z 2. októbra 1981 a platné v danom čase. Francúzsko teda konalo nezákonným spôsobom tým, že zaviedlo uvedenú schému pomoci tak, že porušilo článok 88 ods. 3 zmluvy.

(156)

Keďže uvedený daňový režim predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy, treba preskúmať jeho prípadnú zlučiteľnosť na základe výnimiek ustanovených v odsekoch 2 a 3 tohto článku. V tomto smere treba pripomenúť, že skutoční príjemcovia uvedeného režimu podľa informácií odovzdaných francúzskymi orgánmi spadajú do sektora námornej, leteckej a železničnej dopravy, ako aj okrajovo do výrobného sektora (78). Títo príjemcovia pochádzajú aj z finančného sektora, keďže členmi ZHZ sú prevažne finančné inštitúcie.

(157)

Pokiaľ ide o výnimky ustanovené v článku 87 ods. 2 zmluvy týkajúce sa pomoci sociálneho charakteru poskytovanej individuálnym spotrebiteľom, pomoci zameranej na nápravu škôd spôsobených prírodnými kalamitami a inými mimoriadnymi udalosťami, ako aj pomoci poskytovanej hospodárstvu niektorých regiónov Spolkovej republiky Nemecko, stačí konštatovať, že v tomto kontexte nie sú vôbec relevantné bez ohľadu na identitu príjemcov uvedeného režimu.