Žaloba podaná 23. marca 2007 – Komisia Európskych spoločenstiev/Rakúska republika

(Vec C-161/07)

(2007/C 140/16)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: E. Traversa a G. Braun, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Rakúska republika

Návrhy žalobkyne

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Článok 43 ods. ES zaručuje každému štátnemu príslušníkovi členského štátu právo usadiť sa v inom členskom štáte, aby tam mohol začať a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, ako aj právo založiť a viesť v inom členskom štáte podniky. Ako výraz všeobecnej zásady zákazu diskriminácie podľa článku 12 ES zakazuje článok 43 ES diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti v oblasti samostatných zárobkových činností. Zásada rovnosti zaobchádzania v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi je vyjadrená v článku 43 ods. 2 ES. Podľa tohto ustanovenia zahŕňa sloboda usadiť sa právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť akéhokoľvek druhu, ako aj založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti, na území ktoréhokoľvek iného členského štátu za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom členského štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa.

Na zápis spoločnosti založenej podľa rakúskeho práva na návrh občana členských štátov Európskej únie, ktoré pristúpili 1. mája 2004 – s výnimkou Malty a Cypru – požadovali registrové súdy v Rakúsku overenie jeho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Na rozlíšenie medzi samostatne zárobkovo činnými osobami a závislými pracovníkmi je rozhodujúci „skutočný hospodársky obsah činnosti“. Podľa rakúskej právnej úpravy sa predovšetkým spoločníci osobnej spoločnosti, ako aj spoločníci spoločnosti s ručením obmedzeným s obchodným podielom menším než 25 %, ktorí vykonávajú práce, ktoré sa obvykle vykonávajú v rámci pracovného pomeru, považujú za závislých pracovníkov. Táto domnienka platí až dovtedy, kým miestna pobočka úradu práce na žiadosť spoločníka nerozhodne, že tento spoločník má podstatný vplyv na vedenie spoločnosti. Dôkaz o postavení samostatne zárobkovo činnej osoby musí predložiť žiadateľ. Až do overenia tohto postavenia na základe rozhodnutia, najviac však tri mesiace, nemôžu dotknuté osoby začať svoju činnosť.

Tento právny predpis je nezlučiteľný so slobodou usadiť sa podľa článku 43 ES. Obmedzuje slobodu samostatne zárobkovo činných osôb z ôsmich nových členských štátov usadiť sa v Rakúsku tým, že im podstatným spôsobom sťažuje založenie spoločnosti bez toho, aby to bolo odôvodnené. Aj keby sa preukázalo, že dotknutý právny predpis má len obmedzenú pôsobnosť, nestráca tým právna úprava svoj diskriminačný charakter. Aj keby štátni príslušníci ôsmich dotknutých členských štátov nemuseli zakaždým a bez výnimky podávať žiadosť, je rozhodujúce, že rakúski štátni príslušníci a štátni príslušníci ostatných členských štátov takú žiadosť nikdy podávať nemuseli. Prechodné ustanovenia dohôd o pristúpení okrem toho stanovili obmedzenie týkajúce sa výhradne voľného pohybu pracovníkov. Pre slobodu usadiť nie sú také obmedzenia možné. Skutočnosť, že ratio legis príslušnej právnej úpravy spočíva v tom, aby sa zamedzilo obchádzaniu prechodných ustanovení pre voľný pohyb pracovníkov a jej cieľom nie je obmedzenie slobody usadiť sa, nemení nič na tom, že právny predpis v konečnom dôsledku obmedzuje slobodu usadiť sa.

Obmedzenie slobody usadiť sa by mohlo byť odôvodnené podľa článku 46 ES dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, ako aj, pokiaľ nejde o zjavne diskriminačné opatrenia, naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Ako obmedzenie základnej slobody musia byť také opatrenia v každom prípade spôsobilé zaistiť uskutočnenie sledovaného cieľa a pritom neprekračovať hranice toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. Dotknutá rakúska úprava tieto požiadavky na odôvodnenie nespĺňa.

Neexistujú totiž žiadne dôvody domnievať sa, že obchádzanie prechodných ustanovení štátnymi príslušníkmi ôsmich dotknutých členských štátov, ktorého sa obáva rakúska vláda, by mohlo dosiahnuť také rozmery, že fungovanie rakúskeho pracovného trhu by skutočne bolo podstatne ohrozené. Okrem toho nie je ani jedno z dvoch kritérií posúdenia druhu zamestnania – druh práce a vplyv na vedenie spoločnosti – vhodné na odlíšenie závislého zamestnania od samostatnej zárobkovej činnosti. Čo sa týka nevyhnutnosti obmedzení, z vysvetlení rakúskej vlády nevyplýva, prečo by dodatočná kontrola po zápise spoločnosti nemohla ako menej obmedzujúce opatrenie rovnako splniť zamýšľaný účel.