26.5.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 117/10

1.

Má sa rozsudok Vergani, C-207/04 (1), vykladať v tom zmysle, že taliansky zákonodarca je povinný rozšíriť výhodnejšiu vekovú hranicu stanovenú pre ženy aj na mužov?

2.

Má sa v prípade vo veci samej rozhodnúť, že u mužov, ktorí dovŕšili 50. rok veku, sa na sumy vyplatené ako príspevok pri dobrovoľnom ukončení pracovného pomeru uplatní zdanenie polovičnou sadzbou, akou je sadzba uplatňovaná na TFR?

3.

Vzhľadom na skutočnosť, že sumy zaplatené daňovníkom z titulu dane príjmov z fyzických osôb nie sú odmenou, keďže zamestnávateľ ich neplatí z dôvodu trvania pracovného pomeru, a vzhľadom na skutočnosť, že sumy vyplatené zamestnávateľom, aby zamestnanca motivoval k dobrovoľnému ukončeniu pracovného pomeru, nemajú povahu odmeny, je v súlade s právom Spoločenstva rozhodnutie, že rozdielna veková hranica – 50 rokov u žien a 55 rokov u mužov – je nezlučiteľná s právom Spoločenstva, hoci smernica č. 79/7 (2) dovoľuje členským štátom zachovať v platnosti rôzne vekové hranice pre odchod do dôchodku?

4.

Bráni výklad práva Spoločenstva (smernice Rady 76/207/EHS (3) z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky) uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide v citovanom rozsudku Súdneho dvora, a má na základe toho tento súd predmetnú vnútroštátnu právnu úpravu (článok 17, teraz článok 19 ods. 4bis dekrétu č. 917/86) považovať za zlučiteľnú alebo nezlučiteľnú s právom Spoločenstva?