Žaloba podaná dňa 7. júna 2004 Microsoft Corporation proti Komisii Európskych spoločenstiev

(Vec T-201/04)

(2004/C 179/36)

Jazyk konania: angličtina

Microsoft Corporation, Washington (USA), zastúpený I. S. Forrester, QC a J. F. Bellis, advokátom, podal 7. júna 2004 na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev žalobu proti Komisii Európskych spoločenstiev.

Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

Žalobné dôvody a hlavné argumenty

Žalobca napáda rozhodnutie Komisie, ktoré konštatovalo dva prípady zneužitia dominantného postavenia navrhovateľom a ktorým mu bola uložená pokuta vo výške 497 196 304 EUR. Rozhodnutie uvádza, že Komisia zistila, že navrhovateľ odmietol poskytnúť „informácie o interoperabilite“ a nedovolil ich využívanie za účelom vytvorenia a distribuovania výrobkov súvisiacich s operačnými systémami pre pracovné skupinové servery. Po druhé Komisia zistila, že žalobca podmienil dostupnosť „operačného systému Windows Client PC“ súčasným zakúpením Windows media player.

Po prvé, žalobca svoju žalobu opiera o tvrdenie, že Komisia urobila chybu vo svojom zistení, že žalobca porušil článok 82 ES tým, že odmietol poskytnúť konkurentom komunikačné protokoly a že nedovolil použitie tejto patentovanej technológie v konkurenčných operačných systémoch pre pracovné skupinové servery.

Žalobca tvrdí, že podmienky, ktoré európske súdy vyžadujú na to, aby bol dominantný podnik povinný poskytnúť licenciu na svoje práva duševného vlastníctva, nie sú v tomto prípade splnené. Podľa žalobcu jednak nie je technológia, na ktorú je zaviazaný poskytnúť licenciu, nevyhnutná na dosiahnutie interoperability s operačnými systémami Microsoft PC, jednak údajné odmietnutie poskytnúť technológiu nezabránilo tomu, aby sa na sekundárnom trhu objavili nové výrobky a v konečnom dôsledku nespôsobilo vylúčenie konkurencie zo sekundárneho trhu.

Ďalej žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nesprávne tvrdenie o tom, že žalobca sa nemohol odvolávať na svoje právo duševného vlastníctva ako na objektívne opodstatnenie svojho údajného odmietnutia poskytnúť technológiu a miesto toho v ňom bol použitý nový a právne nesprávny porovnávací test, ktorý sa odvolával na verejný záujem pri zverejnení informácií.

Žalobca tiež tvrdí, že žiadosť o poskytnutie licencie za účelom vytvorenia softwaru v EHP nebola nikdy podaná a že nepodliehal povinnosti považovať žiadosť Sun za takú, z ktorej by vyplývala akákoľvek osobitná povinnosť podľa článku 82 ES.

Naviac žalobca tvrdí, že Komisia nevzala pri uplatňovaní článku 82 na skutkové okolnosti tejto veci do úvahy povinnosti, ktoré Európskym spoločenstvám vyplývajú z Dohody Svetovej obchodnej organizácie o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS).

Po druhé, podľa žalobcu je zistenie Komisie, že žalobca porušil článok 82 ES podmienením dostupnosti svojich operačných systémov súčasným zakúpením mediálneho prehrávača známeho ako Windows Media Player, mylné.

Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie založené na špekulatívnej teórii o vylúčení, podľa ktorej môže všeobecne rozšírená distribúcia mediálneho prehrávača vo Windows v nešpecifikovanom momente v budúcnosti viesť k situácii, v ktorej poskytovatelia obsahu a výrobcovia softwaru budú kódovať takmer výlučne vo formátoch Windows Media. Žalobca tvrdí, že táto teória nie je v súlade s rozhodnutím Komisie týkajúcim sa koncentrácie AOL/Time Warner (1) a tiež s dôkazmi uvedenými v spise, podľa ktorých dodávatelia obsahu aj naďalej kódujú v rôznych formátoch.

Žalobca tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutie ignoruje výhody vyplývajúce zo žalobcovho obchodného modelu, ktorý zahŕňa začlenenie nových funkcií do Windows. Toto začlenenie vyplýva z technologického pokroku a zmien v dopyte zo strany zákazníkov.

Podľa žalobcu ďalej napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmienky na konštatovanie porušenia článku 82 ES, predovšetkým písmena d) uvedeného článku. Žalobca tvrdí, že Windows a jeho mediálny prehrávač nie sú dvoma osobitnými výrobkami. Žalobca má ďalej za to, že napadnutému rozhodnutiu sa nepodarilo preukázať, že údajne viažúce a viazané výrobky nie sú spojené prirodzene alebo na základe komerčného používania. Ďalej žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neberie pri uplatňovaní článku 82 ES na skutkové okolnosti veci do úvahy povinnosť, ktorá Európskym spoločenstvám vyplýva z TRIPS a že navrhnuté opatrenia sú neprimerané.

Po tretie, žalobca tvrdí, že požiadavka, aby určil a odmeňoval správcu, ktorý by monitoroval, či žalobca koná v súlade s rozhodnutím, prijímal a vyšetroval sťažnosti, je protiprávna, pretože je ultra vires. Podľa žalobcu by boli na správcu delegované vyšetrovacie a exekučné právomoci, ktoré zvyčajne prináležia Komisii, a ktoré nemôžu byť delegované.

Nakoniec žalobca tvrdí, že vzhľadom na nový právny charakter zistenia zneužitia nejestvuje základ pre uloženie pokuty navrhovateľovi. Navrhovateľ má tiež za to, že výška pokuty je zjavne neprimerane vysoká.

(1)  Rozhodnutie Komisie č. 2001/718/ES z 11. októbra 2000, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a Dohodou o EHP (Vec č. COMP/M.1845 – AOL/Time Warner) (Ú. v. ES L 268, 2001, s. 28).