Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 19. júna 2025 (*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 7 ods. 1 – Zmluva o hypotekárnom úvere indexovanom v cudzej mene, ktorá obsahuje nekalé zmluvné podmienky – Účinky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť tejto zmluvy – Vrátenie sumy úveru získanej spotrebiteľom na základe neplatnej zmluvy bez ohľadu na uhradené splátky – Odradzujúci účinok zákazu nekalých podmienok – Uznanie žiadosti o vrátenie zo strany spotrebiteľa – Povinnosť vnútroštátneho súdu vyhlásiť rozsudok ukladajúci povinnosť za okamžite vykonateľný “

Vo veci C‑396/24 [Lubreczlik](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko) z 22. apríla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 6. júna 2024, ktorý súvisí s konaním:

mBank S.A.

proti

BL,

CY,

a

PU,

QS

proti

mBank S.A.,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predseda deviatej komory N. Jääskinen, sudcovia A. Arabadžiev a R. Frendo (spravodajkyňa),

generálny advokát: R. Norkus,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        PU a QS, v zastúpení: P. Dagiel, radca prawny,

–        mBank S.A., v zastúpení: A. Cudna‑Wagner, radca prawny, a B. Miąskiewicz, adwokat,

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2        Tento návrh bol podaný v rámci dvoch sporov, a to sporu, ktorého stranami sú mBank S.A. a BL, CY, a sporu, ktorého stranami sú PU, QS a mBank, vo veci žiadostí o vrátenie súm vyplatených na základe zmlúv o úvere, ktoré sa stali neplatnými z dôvodu existencie nekalých podmienok.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4        Podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

 Poľské právo

 Občiansky zákonník

5        Článok 58 § 1 Ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 16, položka 93), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), stanovuje, že právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom alebo vedie k obchádzaniu zákona, je neplatný, pokiaľ príslušné ustanovenie nestanovuje inak, najmä ak stanovuje, že neplatné ustanovenia právneho úkonu sa nahrádzajú príslušnými ustanoveniami zákona.

6        Podľa článku 385¹ § 1 prvej vety Občianskeho zákonníka ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy.

7        Článok 405 tohto zákonníka stanovuje:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný vydať tento prospech in natura, a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

8        Článok 410 uvedeného zákonníka stanovuje:

„1.      Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä na bezdôvodné plnenie.

2.      Plnenie je bezdôvodné, ak ten, kto ho splnil, nebol vôbec povinný ho plniť alebo nebol povinný ho plniť osobe, ktorej ho plnil, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol sledovaný účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol neplatný a nenadobudol platnosť po poskytnutí plnenia.“

9        Článok 498 tohto zákonníka stanovuje:

„1.      Ak sú dve osoby súčasne vzájomnými dlžníkmi a veriteľmi, každá z nich môže započítať svoju pohľadávku s pohľadávkou druhej strany, pokiaľ sú predmetom oboch pohľadávok peniaze alebo veci rovnakej akosti označené len podľa druhu, a obe pohľadávky sú vymáhateľné a možno ich uplatniť pred súdom alebo iným štátnym orgánom.

2.      V dôsledku započítania sa obe pohľadávky započítajú do výšky nižšej pohľadávky.“

10      Článok 499 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Započítanie sa vykoná vyhlásením predloženým druhej strane. Vyhlásenie má spätnú účinnosť od okamihu, keď sa započítanie stalo možným.“

 Občiansky súdny poriadok

11      Článok 98 Ustawa Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. z roku 2023, položka 1550), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), stanovuje:

„Strana, ktorá nemala vo veci úspech, je povinná nahradiť protistrane na jej žiadosť náklady nevyhnutné na účinné uplatnenie práv a na účinnú obranu (procesné výdavky).“

12      Podľa článku 102 Občianskeho súdneho poriadku:

„V osobitne odôvodnených prípadoch môže súd zaviazať účastníka konania, ktorý nemal vo veci úspech, len na náhradu časti trov konania, alebo ho nemusí vôbec zaviazať na náhradu trov konania.“

13      Článok 203¹ tohto poriadku v § 2 a 3 stanovuje:

„2.      Žalovaný môže vzniesť námietku započítania najneskôr pri začatí sporu vo veci samej alebo do dvoch týždňov odo dňa, kedy sa jeho pohľadávka stala vymáhateľnou.

3.      Započítanie možno uplatniť len v procesnom podaní. Na takéto podanie sa uplatňujú mutatis mutandis predpisy týkajúce sa žaloby s výnimkou predpisov týkajúcich sa poplatkov.“

14      Článok 320 uvedeného poriadku stanovuje:

„V osobitne odôvodnených prípadoch môže súd v rozsudku rozhodnúť o rozdelení nariadeného výkonu plnenia na niekoľko častí a v prípade vydania nehnuteľnosti alebo vypratania priestorov stanoviť vhodný dátum na výkon tohto plnenia.“

15      Článok 333 tohto poriadku v § 1 stanovuje:

„Súd aj bez návrhu vyhlási rozsudok za okamžite vykonateľný, pokiaľ:

…

(2)      vyhovie pohľadávke uznanej žalovaným,

…“

16      Podľa článku 334 § 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku:

„1.      Súd môže podmieniť okamžitú vykonateľnosť rozsudku tým, že žalobca zloží primeranú zábezpeku.

2.      Zábezpeka môže spočívať aj v pozastavení vydania žalobcovi vecí odobratých žalovanému alebo peňažných súm po ich vymožení alebo v pozastavení predaja zaistených hnuteľných vecí.“

17      Článok 335 § 1 tohto poriadku stanovuje:

„1. Súd nevyhlási okamžitú vykonateľnosť, a to ani v prípade poskytnutia zábezpeky, ak by výkonom rozsudku mohla žalovanému vzniknúť nenapraviteľná ujma. …“

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

18      Obe konania vo veciach samých, ktoré spojil Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vychádzajú z dvoch zmlúv o hypotekárnom úvere uzavretých so spotrebiteľmi, z ktorých prvá bola uzavretá s BL a CY a druhá s PU a QS.

19      Pokiaľ ide o prvú vec, tento súd uvádza, že BRE Bank S.A, ktorej právnou nástupkyňou je mBank, uzavrela v roku 2007 s BL a CY zmluvu o hypotekárnom úvere indexovanom na kurz švajčiarskeho franku vo výške 493 770,02 poľských zlotých (PLN) (približne 115 500 eur). BL a CY splatili celkovú sumu 1 052 843,95 PLN (približne 247 054 eur) uskutočnením predčasnej splátky úveru v roku 2016. V novembri 2020 podali na uvedený súd návrh na zaplatenie sumy 571 740,41 PLN (približne 133 700 eur) proti mBank spolu so zákonnými úrokmi z omeškania odo dňa podania žaloby až do dňa zaplatenia, pričom sa odvolávali najmä na protiprávnu povahu podmienok týkajúcich sa základných plnení uvedených v zmluve.

20      Vnútroštátny súd rozsudkom zo 16. mája 2022 uložil mBank povinnosť zaplatiť BL a CY požadovanú sumu zvýšenú o zákonné úroky z omeškania.

21      Následne mBank podala na tento súd žalobu, ktorou sa podľa jej názoru mali vyriešiť sporné otázky vznesené v rámci námietky neplatnosti zmluvy, ktoré nebolo možné vyriešiť v rámci konania začatého zo strany BL a CY. Navrhla, aby bola BL a CY uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 493 770,02 PLN (približne 115 500 eur) zvýšenú o zákonné úroky.

22      V druhej veci PU a QS podali v decembri 2023 na vnútroštátny súd žalobu proti mBank, ktorou sa domáhali určenia nekalej povahy niektorých podmienok zmluvy o hypotekárnom úvere indexovanom na kurz švajčiarskeho franku, ako aj neplatnosti tejto zmluvy, a v dôsledku toho požadovali vrátenie súm zaplatených na základe uvedenej zmluvy, a to 362 801,12 PLN (približne 84 880 eur) a 65,91 švajčiarskych frankov (CHF) (približne 70 eur), spolu so zákonnými úrokmi. Úverová inštitúcia mBank navrhla zamietnuť žalobu z dôvodu, že zmluva je platná, a podala vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola žalobcom vo veci samej uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 360 000,03 PLN (približne 84 270 eur), t. j. sumu poskytnutého úveru zvýšenú o zákonné úroky z omeškania.

23      PU a QS navrhli zamietnutie vzájomnej žaloby, pričom vzniesli námietku založenú na predložení vyhlásenia o započítaní mBank, ktorú ich právny zástupca napokon vzal späť.

24      Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta na spôsob, akým sa majú vrátiť plnenia poskytnuté zmluvnými stranami v prípade neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu existencie nekalých podmienok.

25      V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že podľa poľského práva, ak je zmluva o úvere vyhlásená za neplatnú, platby uskutočnené v priebehu plnenia tejto zmluvy, či už zo strany dlžníkov, alebo zo strany finančnej inštitúcie, predstavujú bezdôvodné plnenia v zmysle článku 410 § 2 Občianskeho zákonníka, ktoré musia byť vrátené podľa ustanovení článku 410 § 1 v spojení s článkom 405 Občianskeho zákonníka.

26      Na druhej strane z judikatúry Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), ktorá je od roku 2021 založená na tzv. teórii „dvoch podmienok“, vyplýva, že tak spotrebiteľ, ako aj veriteľ majú odlišné a samostatné právo na vrátenie peňažných plnení poskytnutých v rámci výkonu tejto zmluvy. Každá zo strán sa teda môže domáhať úplného vrátenia zaplatených súm, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je naďalej dlžníkom druhej zmluvnej strany, a bez ohľadu na výšku vlastného dlhu.

27      Z tohto prístupu by pre spotrebiteľa vyplývala povinnosť vrátenia celej sumy úveru bez ohľadu na výšku zaplatených splátok, a to aj v prípade, keď spotrebiteľ splatil celú nominálnu hodnotu úveru, alebo dokonca uskutočnil platby presahujúce túto sumu. Z toho vyplýva, že uplatnenie tzv. teórie „dvoch podmienok“ by v praxi viedlo k situácii, keď spotrebiteľ, ktorý sa chce dovolávať ochrany zaručenej smernicou 93/13, musí očakávať, že od neho predajca alebo dodávateľ bude požadovať vrátenie všetkých súm zaplatených v rámci výkonu neplatnej zmluvy. Okrem toho, ak spotrebiteľ dobrovoľne nevyhovie požiadavke, predajca alebo dodávateľ môže podať žalobu s cieľom prinútiť ho zaplatiť tieto sumy zvýšené o úroky a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré by boli značné a predstavovali by pre priemerného spotrebiteľa značnú záťaž.

28      Vnútroštátny súd dodáva, že otázka vzájomného vrátenia plnení poskytnutých stranami úverovej zmluvy, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, by mohla byť vyriešená urobením vyhlásenia o skutočnom započítaní v súlade s článkom 499 Občianskeho zákonníka, čo by umožnilo zrušenie vzájomných pohľadávok vo výške nižšej pohľadávky a prípadne by viedlo k zániku záväzku. Predloženie takéhoto vyhlásenia alebo vznesenie námietky započítania v priebehu súdneho konania by však podliehalo zložitým procesným podmienkam, ktoré by podľa tohto súdu mohli spotrebiteľa znevýhodňovať.

29      Ak sa spotrebiteľovi nepodarí uskutočniť započítanie v rámci vyjadrenia k žalobe, možnosť dosiahnuť vrátenie súm zaplatených banke by v praxi mohla viesť k nárastu konaní, a teda k dodatočným nákladom pre tohto spotrebiteľa.

30      V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že vnútroštátna judikatúra založená na tzv. teórii „dvoch podmienok“ je v rozpore s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13, keďže toto ustanovenie bráni tomu, aby bol spotrebiteľ povinný vrátiť sumu bez toho, aby sa na účely určenia rozsahu jeho povinnosti vrátenia úveru zohľadnili platby, ktoré vykonal v rámci plnenia zmluvy vyhlásenej za neplatnú, a najmä skutočnosť, že mohol splatiť sumu úveru. Podľa tohto súdu táto situácia znevýhodňuje spotrebiteľa o to viac, že neplatnosť zmluvy o úvere môže mať za následok okamžitú splatnosť nesplatenej sumy úveru vo výške, ktorá by mohla prekročiť finančné možnosti spotrebiteľa. Za týchto okolností by predajca alebo dodávateľ nebol odrádzaný od toho, aby jeho zmluvy obsahovali nekalé podmienky.

31      V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že článok 333 § 1 bod 2 Občianskeho súdneho poriadku ukladá súdom povinnosť, aby svoje rozsudky vyhlásili za okamžite vykonateľné v prípade, že priznávajú nárok, ktorý žalovaný uznal.

32      Podľa názoru tohto súdu vzhľadom na to, že nárok predajcu alebo dodávateľa je v prípade neplatnosti zmluvy v zásade dôvodný a spotrebiteľ si je toho plne vedomý, zvyčajne spotrebiteľ nárok uzná z dôvodu procesných výhod, ktoré z toho vyplývajú, a to s ohľadom na fakt, že vec sa bude môcť považovať za „osobitne odôvodnený prípad“ v zmysle článku 102 Občianskeho súdneho poriadku, čo umožňuje súdu uložiť spotrebiteľovi povinnosť nahradiť iba časť trov konania vynaložených predajcom alebo dodávateľom, ktorý mal vo veci úspech, či dokonca mu z tohto dôvodu neuložiť náhradu trov konania. Toto uznanie by však viedlo k povinnosti spotrebiteľa vrátiť celú sumu poskytnutého úveru a k možnosti veriteľa domáhať sa okamžitého výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariadilo toto vrátenie. Takejto situácii sa nevyhnutne nedá zabrániť uplatnením rôznych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú možnosť nariadiť zaplatenie v splátkach alebo podmienenie okamžitej vykonateľnosti rozsudku poskytnutím zábezpeky, keďže tieto možnosti sú ponechané na voľnú úvahu súdu.

33      Vnútroštátny súd uvádza, že táto situácia znevýhodňuje spotrebiteľa, ktorý je vystavený veľmi vysokému finančnému riziku, vrátane rizika straty kontroly nad svojím majetkom zaisteným v rámci exekučného konania, a to aj v prípade, že už úver splatil v plnej výške alebo z veľkej časti. Spotrebiteľ by preto mohol byť odradený od namietania nekalej povahy zmluvných podmienok a od uplatnenia práv stanovených smernicou 93/13.

34      Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Článok 7 ods. 1 smernice [93/13] bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade, že sa v zmluve, najmä v zmluve o úvere uzavretej so spotrebiteľom, zistí nekalá podmienka a zmluva je v dôsledku toho neplatná, musí spotrebiteľ vrátiť predajcovi alebo dodávateľovi celú nominálnu výšku úveru, ktorú od neho dostal na základe neplatnej zmluvy – bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ na základe tejto zmluvy uhradil, a bez ohľadu na skutočnú výšku zostávajúcej nesplatenej sumy – a predajca alebo dodávateľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vrátenie celej nominálnej výšky úveru zaplatenej na základe neplatnej zmluvy, bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ na základe tejto zmluvy uhradil, a bez ohľadu na skutočnú výšku zostávajúcej nesplatenej sumy?

2.      Bráni článok 7 ods. 1 smernice [93/13] vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný v rámci konania o žalobe o vrátenie súm zaplatených predajcom alebo dodávateľom spotrebiteľovi v rámci plnenia neplatnej zmluvy o úvere priznať predajcovi alebo dodávateľovi celú sumu, ktorú predajca alebo dodávateľ zaplatil spotrebiteľovi v rámci plnenia neplatnej zmluvy o úvere, bez ohľadu na to, či je spotrebiteľ naďalej dlžníkom predajcu alebo dodávateľa, a bez ohľadu na výšku súm, ktoré spotrebiteľ zaplatil predajcovi alebo dodávateľovi v rámci plnenia neplatnej zmluvy o úvere?

3.      Bráni článok 7 ods. 1 smernice [93/13] takej právnej úprave vnútroštátneho práva, podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný ex offo vyhlásiť rozsudok, ktorým sa priznáva pohľadávka, za okamžite vykonateľný, ak spotrebiteľ uznal pohľadávku v konaní začatom na návrh predajcu alebo dodávateľa?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej a druhej otázke

35      Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade, že je zmluva o úvere vyhlásená za neplatnú, pretože obsahuje podmienku uznanú za nekalú, predajca alebo dodávateľ má právo požadovať od spotrebiteľa vrátenie celej nominálnej výšky poskytnutého úveru bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ na základe tejto zmluvy uhradil, a bez ohľadu na skutočnú výšku zostávajúcej nesplatenej sumy.

36      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa.

37      Hoci cieľom smernice 93/13 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, neponúka jednotné riešenia, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2023, M.B. a i. (Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy), C‑6/22, EU:C:2023:216, bod 58 a citovanú judikatúru].

38      Dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, však musia umožniť dosiahnutie dvoch cieľov. Na jednej strane súd musí dbať na to, aby bolo možné znovu nastoliť rovnosť medzi zmluvnými stranami, ktorú by mohlo ohroziť uplatnenie nekalej podmienky voči spotrebiteľovi. Na druhej strane je potrebné zabezpečiť, aby bol predajca alebo dodávateľ odradený od zahrnutia takýchto podmienok do zmlúv, ktoré ponúka spotrebiteľom (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 38).

39      Ak zmluva nemôže naďalej existovať po odstránení dotknutých nekalých podmienok a vyhlásenie uvedenej zmluvy za neplatnú by malo osobitne nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa a neexistuje nijaké dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva, vnútroštátny súd musí s ohľadom na vnútroštátne právo ako celok prijať všetky potrebné opatrenia na ochranu spotrebiteľa pred osobitne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo spôsobiť vyhlásenie neplatnosti uvedenej zmluvy (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 45).

40      V prejednávanej veci súdne rozhodnutie o neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu nekalej podmienky uvedenej v danej zmluve má v poľskom práve za následok, že platby uskutočnené pri plnení tejto zmluvy, či už zo strany dlžníkov, alebo zo strany finančnej inštitúcie, predstavujú bezdôvodné plnenia v zmysle článku 410 § 2 Občianskeho zákonníka, ktoré podliehajú vráteniu podľa ustanovení článku 410 § 1 v spojení s článkom 405 Občianskeho zákonníka.

41      Podľa vnútroštátneho súdu z judikatúry Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) uvedenej v bodoch 26 a 27 tohto rozsudku, ktorá sa zakladá na teórii „dvoch podmienok“, v podstate vyplýva, že každá zmluvná strana takejto zmluvy, ktorá sa v dôsledku tohto konštatovania jej neplatnosti bezdôvodne obohatila a zároveň bezdôvodne ochudobnila, môže požadovať úplné vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy vyhlásenej za neplatnú, a to bez ohľadu na výšku uskutočnených splátok a zostávajúcu dlžnú sumu úveru. Podľa poľskej vlády však táto judikatúra nahradila inú judikatúru uplatňovanú na väčšine poľských súdov, ktoré po dokonaní vzájomných započítaní zmluvných strán zmluvy o úvere vyhlásenej za neplatnú, umožňovali uplatniť jedinú pohľadávku v prospech strany, ktorá uskutočnila vyššiu platbu v rámci plnenia tejto zmluvy.

42      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy musia urobiť všetko, čo je v ich právomoci, pričom musia zohľadniť vnútroštátne právo ako celok a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby zaručili úplnú účinnosť smernice 93/13 a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere), C‑287/22, EU:C:2023:491, bod 56 a citovanú judikatúru].

43      Požiadavka takéhoto konformného výkladu zahŕňa najmä povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Vnútroštátny súd sa preto nemôže dôvodne domnievať, že ustanovenie vnútroštátneho práva nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo doteraz sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere), C‑287/22, EU:C:2023:491, bod 57 a citovanú judikatúru].

44      Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade, že podmienka zmluvy o úvere kvalifikovaná ako nekalá povedie k neplatnosti tejto zmluvy, predajca alebo dodávateľ má právo požadovať od spotrebiteľa vrátenie celej nominálnej výšky poskytnutého úveru bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ uskutočnil na základe tejto zmluvy, a bez ohľadu na výšku zostávajúcej dlžnej sumy.

 O tretej otázke

45      Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že spotrebiteľ uzná žiadosť predajcu alebo dodávateľa na vrátenie súm zaplatených v rámci výkonu zmluvy o úvere vyhlásenej za neplatnú z dôvodu, že obsahovala nekalú podmienku, je súd rozhodujúci vo veci povinný ex offo vyhlásiť rozsudok, ktorým sa tejto žiadosti vyhovuje, za okamžite vykonateľný.

 O prípustnosti

46      Vo svojich písomných pripomienkach mBank a poľská vláda vyjadrujú pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť tretej otázky, pretože má hypotetickú povahu, keďže v oboch konaniach vo veci samej nedošlo k vyjadreniu uznania nárokov zo strany dlžníkov.

47      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru a ktoré sa považujú za relevantné. Preto, pokiaľ sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na uvedenú otázku (rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 25 a citovaná judikatúra).

48      V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že žalovaný môže uznať žiadosť protistrany v ktoromkoľvek štádiu konania. Na druhej strane má spotrebiteľ tendenciu uznať žiadosť predajcu alebo dodávateľa o vrátenie finančných prostriedkov zaplatených na základe zmluvy o úvere, ktorá sa stala neplatnou z dôvodu existencie nekalej podmienky, keďže toto uznanie by malo za následok zníženie výšky trov konania, ktoré musí znášať žalovaný.

49      Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že požadovaný výklad smernice 93/13 nemá nijakú súvislosť s existenciou predmetu sporu vo veci samej alebo že problém má hypotetickú povahu.

50      V dôsledku uvedeného treba konštatovať, že tretia otázka je prípustná.

 O veci samej

51      Vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že uznanie žiadosti predajcu alebo dodávateľa zo strany spotrebiteľa týkajúcej sa vrátenia súm zaplatených na základe zmluvy o úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú v dôsledku v nej obsiahnutej nekalej podmienky, umožňuje, aby sa s dotknutou vecou zaobchádzalo ako s „osobitne odôvodneným prípadom“ v zmysle článku 102 Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho by bolo možné uložiť spotrebiteľovi povinnosť nahradiť len časť trov konania, ktoré vznikli predajcovi alebo dodávateľovi, alebo mu dokonca neuložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Na druhej strane v prípade uznania nároku je vnútroštátny súd povinný vyhlásiť rozsudok za okamžite vykonateľný, čo vylučuje uplatnenie článku 320 Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého môže súd v osobitne odôvodnených prípadoch nariadiť rozloženie platby, ktorá má byť zaplatená, na splátky. Podľa tohto súdu takáto situácia vystavuje spotrebiteľa veľmi vysokému finančnému riziku, a v dôsledku toho ho môže odradiť od toho, aby sa dovolával nekalej povahy zmluvných podmienok.

52      Úverová inštitúcia mBank a poľská vláda uvádzajú, že vnútroštátny súd nemusí vyhlásiť rozsudok za okamžite vykonateľný, ak spotrebiteľ vyhovie žalobe predajcu alebo dodávateľa o vrátenie plnenia, pričom zároveň požiada o zaplatenie dlžných súm v splátkach podľa článku 320 Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ by výkon rozsudku mohol viesť k nenapraviteľnej ujme u odsúdenej osoby, v súlade s článkom 335 Občianskeho súdneho poriadku.

53      V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby v rámci systému súdnej spolupráce stanovenej článkom 267 ZFEÚ overoval alebo spochybňoval správnosť výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom, pretože tento výklad patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, sa musí pridŕžať výkladu vnútroštátneho práva, ktorý mu uvedený súd predložil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 53 a citovanú judikatúru).

54      Treba pripomenúť, že ak sa vnútroštátny súd domnieva, že dotknutá zmluva o úvere nemôže podľa zmluvného práva naďalej právne existovať po odstránení dotknutých nekalých podmienok, a pokiaľ neexistuje žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy alebo ustanovenie uplatniteľné v prípade súhlasu zmluvných strán, ktoré by mohlo nahradiť uvedené podmienky, treba usúdiť, že v rozsahu, v akom spotrebiteľ neprejavil želanie zachovať nekalé podmienky a zrušenie zmluvy by mohlo vystaviť tohto spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, vysoká úroveň ochrany zmluvných strán, ktorú treba v súlade so smernicou 93/13 zabezpečiť, vyžaduje, že na účely opätovného zavedenia skutočnej rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, vnútroštátny súd s ohľadom na vnútroštátne právo ako celok prijal všetky potrebné opatrenia na ochranu spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo spôsobiť vyhlásenie predmetnej zmluvy o úvere za neplatnú, najmä z dôvodu okamžitej splatnosti pohľadávky predajcu alebo dodávateľa voči spotrebiteľovi [rozsudok zo 16. marca 2023, M.B. a i. (Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy), C‑6/22, EU:C:2023:216, bod 60 a citovaná judikatúra].

55      V prejednávanej veci sa zdá, že povinnosť vnútroštátneho súdu vyhlásiť okamžitú vykonateľnosť rozsudku, ktorým sa vyhovie žiadosti predajcu alebo dodávateľa o vrátenie súm zaplatených na základe neplatnej zmluvy o úvere, môže spotrebiteľa odradiť od uznania tejto žiadosti. Takáto situácia ho totiž vystavuje skutočnému finančnému riziku, keďže vzdanie sa uznania žiadosti ho podľa informácií vnútroštátneho súdu zbavuje možnosti, že mu bude uložená len čiastočná náhrada trov konania vynaložených predajcom alebo dodávateľom, alebo dokonca ho zbavuje možnosti oslobodenia od povinnosti nahradiť trovy konania, zatiaľ čo vyjadrenie takéhoto uznania ho zaväzuje – v dôsledku uplatnenia článku 333 § 1 bodu 2 Občianskeho súdneho poriadku týkajúceho sa okamžitej vykonateľnosti rozsudku vydaného voči nemu – bezodkladne vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu tento predajca alebo dodávateľ vyplatil.

56      V tomto kontexte je súd, ktorému bola vec predložená, povinný v čo najväčšej možnej miere uplatniť vnútroštátne právo tak, aby dôsledky, ktoré podľa tohto práva vyplývajú z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, neohrozovali cieľ smernice 93/13, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v súlade s judikatúrou citovanou v bode 54 tohto rozsudku.

57      V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil ustanovenia vnútroštátneho práva, akými sú ustanovenia týkajúce sa možného zohľadnenia nenapraviteľnej ujmy pre spotrebiteľa, ktorá by mohla vyplývať z okamžitej vykonateľnosti rozsudku ukladajúcemu spotrebiteľovi povinnosť, a možného zaplatenia dlžných súm v splátkach, aby sa ubezpečil, že jeho povinnosť vyhlásiť tento rozsudok za okamžite vykonateľný v prípade uznania reštitučného nároku predajcu alebo dodávateľa zo strany spotrebiteľa neporušuje cieľ vysokej ochrany spotrebiteľa sledovaný smernicou 93/13.

58      Za týchto okolností treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že spotrebiteľ uzná žiadosť predajcu alebo dodávateľa o vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o úvere vyhlásenej za neplatnú z dôvodu, že obsahovala nekalú podmienku, je súd rozhodujúci vo veci povinný ex offo vyhlásiť rozsudok, ktorým sa tejto žiadosti vyhovuje, za okamžite vykonateľný, pokiaľ vnútroštátne právo neumožňuje tomuto súdu prijať všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na ochranu spotrebiteľa pred osobitne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo voči nemu vyvolať toto vyhlásenie neplatnosti.

 O trovách

59      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

1.      Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade, že podmienka zmluvy o úvere kvalifikovaná ako nekalá povedie k neplatnosti tejto zmluvy, predajca alebo dodávateľ má právo požadovať od spotrebiteľa vrátenie celej nominálnej výšky poskytnutého úveru bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ uskutočnil na základe tejto zmluvy, a bez ohľadu na výšku zostávajúcej dlžnej sumy

2.      Článok 7 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že spotrebiteľ uzná žiadosť predajcu alebo dodávateľa o vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o úvere vyhlásenej za neplatnú z dôvodu, že obsahovala nekalú podmienku, je súd rozhodujúci vo veci povinný ex offo vyhlásiť rozsudok, ktorým sa tejto žiadosti vyhovuje, za okamžite vykonateľný, pokiaľ vnútroštátne právo neumožňuje tomuto súdu prijať všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na ochranu spotrebiteľa pred osobitne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mohlo voči nemu vyvolať toto vyhlásenie neplatnosti.

Podpisy

*      Jazyk konania: poľština.

i      Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.