1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), sa týka výkladu jednak Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej (ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“) ( 2 ) a jednak článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v súvislosti s výkonom zatykača v Írsku, pričom tento zatykač vydali súdne orgány Spojeného kráľovstva na MA na účely vedenia trestného stíhania. Vnútroštátny súd žiada, aby sa určili povinnosti súdneho orgánu, ktorý zatykač vykonáva, ak vyžiadaná osoba tvrdí, že orgány vydávajúceho štátu porušia jej základné práva.

3.

V týchto návrhoch tvrdím, že hoci sa v ustanoveniach dohody o obchode a spolupráci o postupoch odovzdávania osôb zakotvuje vysoká úroveň dôvery medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom v ich príslušné právne systémy a hoci za určitých okolností môže vykonávajúci súdny orgán odmietnuť zatykač vykonať, v prejednávanej veci dôvod na nevykonanie zatykača neexistuje.

4.

Dohoda o obchode a spolupráci je dohoda o pridružení založená na článku 217 ZFEÚ ( 3 ) a článku 101 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 4 ). Po počiatočnom predbežnom vykonávaní od 1. januára 2021 ( 5 ) nadobudla platnosť 1. mája 2021 po jej ratifikácii Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom ( 6 ). Dohoda sa skladá zo siedmich častí. ( 7 )

5.

Článok 5 dohody o obchode a spolupráci s názvom „Práva súkromných osôb“, ktorý sa nachádza v prvej časti ( 8 ) hlave II ( 9 ) dohody o obchode a spolupráci, znie takto:

6.

Tretia časť sa týka spolupráce v oblasti presadzovania práva a justičnej spolupráce v trestných veciach.

7.

Článok 524 dohody o obchode a spolupráci v tretej časti hlave I ( 10 ) má názov „Ochrana ľudských práv a základných slobôd“ a je formulovaný takto:

8.

V tretej časti hlave VII (články 596 až 632) s názvom „Odovzdávanie osôb“ sa stanovuje režim odovzdávania osôb medzi členskými štátmi a Spojeným kráľovstvom. Tieto ustanovenia dopĺňa príloha 43, v ktorej sa stanovujú informácie, ktoré má zatykač obsahovať. ( 11 )

9.

Článok 599 ods. 3 dohody o spolupráci ( 12 ) znie:

„S výhradou článku 600, článku 601 ods. 1 písm. b) až h) a článkov 602, 603 a 604 štát nesmie odmietnuť vykonanie zatýkacieho rozkazu [zatykača – neoficiálny preklad] vydaného v súvislosti s takýmto správaním, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov:

10.

V článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci ( 13 ) sa stanovuje, že „ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci justičný orgán [vykonávajúci súdny orgán – neoficiálny preklad] môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu [zatykača – neoficiálny preklad], požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní“.

11.

Sudca rozhodujúci na úrovni okresu na Magistrates’ Courts of Northern Ireland (magistrátny súd Severného Írska, Spojené kráľovstvo) vydal 26. novembra 2021 na MA štyri zatykače týkajúce sa štyroch trestných činov súvisiacich s terorizmom, ( 14 ) ktoré boli údajne spáchané v období od 18. do 20. júla 2020.

12.

Rozsudkom z 24. októbra 2022 a uzneseniami z 24. októbra a 7. novembra 2022 High Court (Vyšší súd, Írsko) nariadil odovzdanie MA do Spojeného kráľovstva, pričom mu zamietol možnosť podať odvolanie na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko).

13.

Rozhodnutím zo 17. januára 2023 Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) poskytol MA možnosť podať odvolanie proti danému rozsudku a uvedeným uzneseniam na High Court (Vyšší súd).

14.

MA tvrdí, že jeho odovzdanie je nezlučiteľné so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov.

15.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd konštatuje, že v dohode o obchode a spolupráci sa stanovuje, že medzi Spojeným kráľovstvom a členskými štátmi sa uplatňujú mechanizmy odovzdávania osôb. Domnieva sa, že v súlade s platnými írskymi právnymi predpismi a rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV ( 15 ) sa so Spojeným kráľovstvom musí zaobchádzať tak, ako keby bolo členským štátom.

16.

Vnútroštátny súd uvádza, že ak by bol MA odovzdaný Spojenému kráľovstvu a odsúdený na trest odňatia slobody, jeho právo na podmienečné prepustenie by sa riadilo právnymi predpismi Spojeného kráľovstva prijatými po údajnom spáchaní trestných činov, v súvislosti s ktorými sa voči nemu vedie trestné konanie.

17.

Režim umožňujúci podmienečné prepustenie v Severnom Írsku bol totiž zmenený s účinnosťou od 30. apríla 2021. Pred touto zmenou mala osoba odsúdená za určité trestné činy súvisiace s terorizmom nárok na automatické podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu. Podľa režimu platného od tohto dátumu bude musieť podmienečné prepustenie takejto osoby schváliť špecializovaný orgán a môže sa uskutočniť až po tom, ako si dotknutá osoba odpyká dve tretiny svojho trestu.

18.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zamietol tvrdenie, že retroaktívne zmeny systémov odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo predčasného prepustenia predstavujú porušenie článku 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). ESĽP však v rozsudku vo veci Del Río Prada v. Španielsko ( 16 ) dospel k záveru, že opatrenia prijaté počas výkonu trestu môžu ovplyvniť jeho rozsah. Podľa vnútroštátneho súdu je preto nevyhnutné určiť presné účinky uvedeného rozsudku, aby bolo možné rozhodnúť o spore vo veci samej.

19.

Zlučiteľnosť predmetných právnych predpisov Spojeného kráľovstva s EDĽP preskúmali súdy Spojeného kráľovstva. Supreme Court (Najvyšší súd, Spojené kráľovstvo) tak vo svojom rozsudku z 19. apríla 2023 rozhodol, že uplatňovanie systému na trestné činy spáchané pred nadobudnutím jeho platnosti nebolo nezlučiteľné s článkom 7 EDĽP, keďže systém zmenil len spôsob výkonu trestu odňatia slobody dotknutých osôb bez predĺženia trvania týchto trestov.

20.

V tomto kontexte, a najmä vzhľadom na záruky, ktoré poskytuje súdny systém Spojeného kráľovstva v súvislosti s uplatňovaním EDĽP, keďže nebola preukázaná žiadna systémová chyba, ktorá by naznačovala pravdepodobné a flagrantné porušenie práv zaručených EDĽP v prípade odovzdania osoby, a vzhľadom na to, že MA má možnosť podať sťažnosť na ESĽP, vnútroštátny súd zamietol tvrdenie MA, že existuje riziko porušenia týchto práv.

21.

Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či je možné dospieť k podobnému záveru, pokiaľ ide o riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty.

22.

Uvedený súd v tejto súvislosti pripomína, že pokiaľ článok 49 ods. 1 Charty zodpovedá článku 7 EDĽP, musia mať tieto dve ustanovenia v zásade rovnaký rozsah pôsobnosti, v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty. Preto by mohlo byť možné opierať sa o odôvodnenie prijaté v súvislosti s článkom 7 EDĽP bez ďalšieho overovania. Vnútroštátny súd však konštatoval, že Súdny dvor ešte nerozhodoval o dôsledkoch článku 49 Charty, pokiaľ ide o zmenu ustanovení o podmienečnom prepustení.

23.

Okrem toho vzhľadom na to, že vykonávajúci štát je povinný vyžiadanú osobu odovzdať, vnútroštátny súd považuje za potrebné posúdiť, či má tento štát právomoc rozhodnúť o tvrdení založenom na nezlučiteľnosti článku 49 ods. 1 Charty s ustanoveniami o trestoch, ktoré sa pravdepodobne uplatnia vo vydávajúcom štáte, keď tento štát nie je povinný dodržiavať Chartu, a Súdny dvor stanovil vysoké požiadavky, pokiaľ ide o zohľadnenie rizika porušenia základných práv vo vydávajúcom členskom štáte.

24.

Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že sa musí Súdneho dvora opýtať, aké kritériá má vykonávajúci súdny orgán uplatniť na posúdenie dodržiavania zásady zákonnosti trestov vo vydávajúcom štáte a či existuje riziko porušenia tejto zásady za okolností, keď odovzdaniu nebráni ani vnútroštátna ústava, ani EDĽP.

25.

Za týchto okolností Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) uznesením zo 7. marca 2024, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 14. marca 2024, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Ak sa podľa [dohody o spolupráci] (do ktorej sú začlenené ustanovenia [rámcového rozhodnutia 2002/584]) žiada o odovzdanie osoby na účely trestného stíhania za trestné činy terorizmu a osoba sa odmieta podrobiť takémuto [odovzdaniu] na základe tvrdenia, že by to bolo porušením článku 7 [EDĽP] a článku 49 ods. 2 [Charty], a to na základe prijatého legislatívneho opatrenia, ktorým sa mení časť trestu, ktorý by sa mal vykonať vo väzení, a tiež sa ním menia dojednania týkajúce sa podmienečného prepustenia na slobodu, a ktoré bolo prijaté po dátume spáchania údajného trestného činu, v súvislosti s ktorým sa žiada o jej vydanie, a za predpokladu uplatnenia týchto skutočností:

je súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie, na účely článku 267 [tretieho odseku] ZFEÚ, a so zreteľom na článok 52 ods. 3 Charty a záväzok dôvery medzi členskými štátmi a osobami povinnými uskutočňovať [odovzdávanie] podľa ustanovení európskeho [zatykača] [a] na základe [dohody o spolupráci], oprávnený dospieť k záveru, že požadovaná osoba nepreukázala žiadne skutočné riziko, že by jej vydanie bolo porušením článku 49 ods. 2 Charty, alebo je takýto súd povinný vykonať nejaké ďalšie vyšetrovanie, a ak áno, aká je povaha a rozsah tohto vyšetrovania?“

26.

Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) samostatným podaním z 25. marca 2024 požiadal, aby sa vec prejednala v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

27.

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom súdnom konaní. ( 17 )

28.

Predseda Súdneho dvora 22. apríla 2024 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol vyhovieť žiadosti vnútroštátneho súdu, aby sa o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 ods. 1 rokovacieho poriadku. Predseda Súdneho dvora vychádzal zo skutočnosti, že prejudiciálna otázka predložená vnútroštátnym súdom bola položená vo veci týkajúcej sa osoby, ktorá je vo väzbe, v zmysle článku 267 štvrtého odseku ZFEÚ. Okrem toho odpoveď na danú otázku môže mať vzhľadom na jej povahu a okolnosti, za ktorých bola položená, vplyv na ďalšie pozbavenie dotknutej osoby osobnej slobody. ( 18 )

29.

Predseda Súdneho dvora stanovil konečný termín na predloženie písomných pripomienok na 7. mája 2024. V súlade s článkom 105 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora bol dátum pojednávania stanovený na 4. júna 2024.

30.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, maďarská vláda, Európska komisia a vláda Spojeného kráľovstva. ( 19 ) Na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. júna 2024, sa zúčastnili všetky strany okrem maďarskej vlády.

31.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či súdne orgány členského štátu môžu odmietnuť vykonať zatykač vydaný na účely trestného stíhania súdnym orgánom v Spojenom kráľovstve na základe dohody o obchode a spolupráci z dôvodu, že môže existovať riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty, pretože vyžiadaná osoba bude v prípade odsúdenia podliehať prísnejšiemu režimu podmienečného prepustenia, než platil v čase spáchania údajného trestného činu. Okrem toho vnútroštátny súd žiada o usmernenie, pokiaľ ide o povahu a rozsah preskúmania, ktoré sa má vykonať pred tým, ako sa z tohto dôvodu rozhodne o odmietnutí výkonu predmetného zatykača.

32.

Aby som mohol odpovedať na túto otázku, najprv určím, ktorými právnymi normami sa táto vec riadi, a, čo je rozhodujúce, ktoré výkladové a jurisprudenčné kritérium sa má použiť, a až potom sa budem venovať vecnej otázke, čo sa týmito normami od vykonávajúceho súdneho orgánu vyžaduje. ( 20 )

33.

Keďže tieto štyri zatykače ( 21 ) boli vydané po nadobudnutí platnosti dohody o obchode a spolupráci, prejednávaná vec sa riadi ustanoveniami tejto dohody. V tejto súvislosti na rozdiel od tvrdenia vnútroštátneho súdu konštatujem, že sa nemá uplatniť rámcové rozhodnutie 2002/584. Toto rámcové rozhodnutie sa totiž (i) uplatňovalo pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie; ( 22 ) (ii) naďalej uplatňovalo počas nasledujúceho prechodného obdobia ( 23 ) a (iii) po ňom sa vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu uplatňovať prestalo.

34.

Okrem toho sa uplatňuje Charta. Táto vec patrí do pôsobnosti práva EÚ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, keďže prejednávaná vec sa týka výkladu dohody o obchode a spolupráci. Pokiaľ sa otázka položená vnútroštátnym súdom týka povinností (vykonávajúceho) súdneho orgánu členského štátu Európskej únie, tento orgán musí pri konaní v rámci práva EÚ dodržiavať požiadavky Charty.

35.

Každý systém, ktorý sa zaoberá cezhraničným odovzdávaním osôb a vykonávaním zatykačov, naráža na zdanlivo protichodné záujmy, ktoré sa musia zosúladiť, aby systém fungoval. Na jednej strane je potrebné zvážiť účinnosť systému ako takého. Aby postup odovzdania fungoval, musí sa zatykač vykonať. To si vyžaduje a predpokladá vysokú úroveň vzájomnej dôvery, ktorá sa z právneho hľadiska premieta do tzv. zásady vzájomného uznávania. Táto zásada znamená, že medzi zúčastnenými štátmi existuje široká funkčná rovnocennosť, pokiaľ ide o ich príslušné právne systémy vo všeobecnosti, a najmä o ochranu základných práv dotknutých osôb. Na druhej strane je nutné práve tieto základné práva rešpektovať. Táto povinnosť sa vzťahuje na vydávajúci aj vykonávajúci súdny orgán.

36.

Zvyčajne ide predovšetkým o základné práva vyžiadanej osoby a štáty sú povinné tieto práva chrániť. Táto záležitosť však môže byť zložitejšia. Môžu nastať situácie, v ktorých (vydávajúci aj vykonávajúci) štát musí chrániť niekoľko základných práv, ktoré môžu, ale nemusia byť v rozpore, čo si vyžaduje citlivé vyvažovanie uplatňovania týchto základných práv. Vykonávajúci súdny orgán je napríklad, samozrejme, povinný zabezpečiť, aby sa vo vydávajúcom štáte rešpektovali základné práva vyžiadanej osoby. Zároveň môže mať ten istý vykonávajúci súdny orgán prípadne povinnosť zabezpečiť tzv. procesnú stránku práva na život, ktorá je zakotvená v článku 2 Charty, ( 24 ) čo znamená, že musí prispieť k vedeniu účinného vyšetrovania v prípade porušenia práva jednotlivca na život alebo rizika jeho porušenia – čo je vo svojej podstate dôvodom na rýchle odovzdanie osoby vydávajúcemu štátu. ( 25 )

37.

Systém, v ktorom sa vyžaduje vykonanie zatykača, pričom by toto vykonanie znamenalo porušenie základných práv, nie je mysliteľný a z hľadiska práva EÚ ani zlučiteľný s Chartou.

38.

Vzájomná dôvera nie je absolútna ani binárna. Predstavuje skôr – ako to Komisia na pojednávaní obrazne vyjadrila – posuvnú stupnicu. Vzájomná dôvera má rôzne formy a podoby. Jednoducho povedané, čím väčšia je vzájomná dôvera medzi stranami, tým nižšia je miera kontroly súdneho orgánu vykonávajúceho zatykač, pokiaľ ide o to, či v jednotlivých prípadoch osoba, ktorá má byť odovzdaná, čelí problémom vo vzťahu k jej základným právam. Ani v takejto situácii však vzájomná dôvera neznamená „slepú“ dôveru. ( 26 ) To nás vedie k rámcovému rozhodnutiu 2002/584.

39.

Pokiaľ ide o situácie v rámci EÚ, t. j. situácie medzi členskými štátmi, treba mať na pamäti, že tieto situácie sa riadia, ako to Súdny dvor obrazne vyjadril v stanovisku 2/13, ( 27 )„[základnými znakmi] práva EÚ, [ktoré] viedli k štruktúrovanému systému navzájom závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými je viazaná samotná [Európska únia] a jej členské štáty, ako aj členské štáty navzájom, ktoré sú v súčasnosti zapojené, ako je pripomenuté v článku 1 druhom odseku ZEÚ, do ‚proces[u] utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy‘“. ( 28 ) Táto právna štruktúra je založená na základnom predpoklade, že (ako sa uvádza v článku 2 ZEÚ) každý členský štát zdieľa a uznáva, že zdieľa, so všetkými ostatnými členskými štátmi súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Európska únia založená. ( 29 ) Tento predpoklad znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva EÚ, ktoré tieto hodnoty uplatňuje. ( 30 )

40.

V dôsledku toho sa najvyššia úroveň vzájomnej dôvery v súvislosti so situáciami odovzdávania osôb nachádza v rámcovom rozhodnutí 2002/584 o európskom zatykači. Ako Súdny dvor pravidelne pripomína, ( 31 ) v odôvodnení 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza, že európsky zatykač je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ( 32 ) ako „základný kameň“ spolupráce v oblasti súdnictva.

41.

Z toho vyplýva, že prahová hranica toho, aby vykonávajúci súdny orgán nevykonal zatykač z dôvodu týkajúceho sa základných práv, je mimoriadne vysoká. Na tento účel Súdny dvor dôsledne uvádza, že vykonávajúce súdne orgány môžu európsky zatykač odmietnuť vykonať len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor, a že hoci vykonanie európskeho zatykača predstavuje pravidlo, odmietnutie vykonania má byť výnimkou, ktorá sa musí vykladať reštriktívne. ( 33 )

42.

Keďže však z článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že týmto rámcovým rozhodnutím sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva zaručené Chartou, Súdny dvor rozhodol, že riziko porušenia týchto práv môže vykonávajúcemu justičnému orgánu umožniť, aby výnimočne a po náležitom preskúmaní európsky zatykač nevykonal. Súdny dvor doteraz uvádzal, že sa to vzťahuje na právo nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, ktoré je zakotvené v článku 4 Charty, ( 34 ) na právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty ( 35 ) a na právo na súkromný a rodinný život a ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré sú zaručené v článkoch 7 a 24 Charty. ( 36 )

43.

Pokiaľ ide o metodiku, ktorú má vykonávajúci súdny orgán pri posudzovaní takéhoto rizika uplatňovať, Súdny dvor zvyčajne vyžaduje, aby tento orgán vykonal preskúmanie vo dvoch etapách. Ide o analýzu založenú na rôznych kritériách, čo znamená, že tieto etapy sa nemôžu navzájom prekrývať a musia sa vykonať postupne. ( 37 ) Na tento účel musí vykonávajúci súdny orgán v rámci prvej etapy určiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré môžu preukázať existenciu skutočného rizika porušenia základných práv vo vydávajúcom členskom štáte. Tieto informácie možno získať okrem iného z rozsudkov medzinárodných súdov, rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo pod záštitou Organizácie Spojených národov alebo z informácií zhromaždených v príslušných databázach Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA). ( 38 ) Ak si vezmeme ako príklad údajné porušenie článkov 7 a 24 Charty, vykonávajúci súdny orgán musí v rámci druhej etapy konkrétne a presne určiť, do akej miery môžu mať nedostatky zistené v prvej etape preskúmania vplyv na väzenské podmienky osoby, na ktorú sa vzťahuje európsky zatykač, alebo na starostlivosť o jej deti, a či vzhľadom na jej osobnú situáciu existujú závažné dôvody domnievať sa, že táto osoba alebo jej deti budú vystavené skutočnému riziku porušenia týchto základných práv. ( 39 )

44.

Okrem toho Súdny dvor v súvislosti s článkom 47 Charty ( 40 ) a s jej článkami 7 a 24 objasnil, že preskúmanie vo dvoch etapách sa má vykonať aj vtedy, keď sa dotknutá osoba neodvoláva na systémové alebo všeobecné nedostatky. ( 41 ) Súdny dvor naopak rozhodol, že vykonávajúci súdny orgán môže byť na základe článku 4 Charty požiadaný, aby odmietol vykonať európsky zatykač na vážne chorú osobu, ak nemôže vylúčiť riziko porušenia daného článku, a to bez toho, aby musel splniť prvú etapu preskúmania vo dvoch etapách. ( 42 )

45.

Pokiaľ ide o vzťah medzi členskými štátmi EÚ a nečlenskými krajinami, axiomatickým východiskom je, že tento vzťah nie je a nemôže byť založený na rovnakej úrovni vzájomnej dôvery. To preto, lebo všeobecný právny vzťah medzi stranami je v zásade menej úzky.

46.

Island a Nórsko ako dva z troch štátov, ktoré sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru, uzavreli s Európskou úniou dohodu upravujúcu vydávacie konanie. ( 43 ) Ako sa uvádza v preambule tejto dohody a ako zdôrazňuje Súdny dvor, zmluvné strany vyjadrili „vzájomnú dôveru“ v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a v ich schopnosť zaručiť spravodlivý proces. ( 44 )

47.

S cieľom rozptýliť prípadné pochybnosti týkajúce sa terminológie by som chcel zdôrazniť, že podľa mojich najlepších vedomostí sa anglické pojmy „mutual trust“ a „mutual confidence“ používajú zameniteľne. V skutočnosti sa v prevažnej väčšine úradných jazykov EÚ používa len jeden pojem. Preto vzhľadom na to, že (i) všetky úradné jazyky Európskej únie sú autentickými jazykmi, v ktorých sa vypracúvajú dokumenty; a (ii) všetky jazykové verzie aktu Európskej únie je preto nutné v zásade uznávať ako rovnocenné; ( 45 ) (iii) výklad ustanovenia práva EÚ teda zahŕňa porovnanie rôznych jazykových verzií ( 46 ) a (iv) rôzne jazykové verzie textu práva EÚ sa musia vykladať jednotne, ( 47 ) navrhujem Súdnemu dvoru, aby nehľadal rozdiel medzi prípadmi, kde sa v angličtine používa pojem „mutual trust“ a kde „mutual confidence“.

48.

Pokiaľ ide o dohodu o vydávaní s Islandom a Nórskom, Súdny dvor navyše rozhodol, že ustanovenia tejto dohody „sa veľmi podobajú zodpovedajúcim ustanoveniam rámcového rozhodnutia 2002/584“. ( 48 )

49.

V tejto súvislosti konštatujem, že Súdny dvor sa pri výklade tejto dohody opiera o svoj výklad príslušných ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 49 ) Aj v prípadoch, keď dohoda neobsahuje ustanovenie podobné základnému ustanoveniu rámcového rozhodnutia 2002/584, ( 50 ) Súdny dvor dospel k záveru, že „napriek neexistencii výslovného ustanovenia v tomto zmysle v dohode o vydávacom konaní sú štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody, v zásade povinné vyhovieť zatýkaciemu rozkazu vydanému iným zmluvným štátom uvedenej dohody, a môžu nevykonať takýto zatýkací rozkaz len z dôvodov vyplývajúcich z tej istej dohody“. ( 51 )

50.

Okrem toho Súdny dvor v súvislosti s odovzdávaním osôb v rámci EÚ, ktoré sa mimochodom týkalo aj Nórska, označil vzťah medzi Európskou úniou a Nórskom za „privilegovan[ý] vzťa[h]… presahujúc[i] rámec hospodárskej a obchodnej spolupráce“. ( 52 ) To preto, lebo Nórsko je „zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, zúčastňuje sa na spoločnom európskom azylovom systéme, vykonáva a uplatňuje schengenské acquis a s Úniou [uzavrelo] Dohodu o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom“. ( 53 )

51.

Je pozoruhodné, že Súdny dvor sa na podporu svojho tvrdenia odvoláva na uplatňovanie schengenského acquis Nórskom. Moje vysvetlenie je, že je to odôvodnené osobitosťami predmetných vecí. Skutkové okolnosti vecí sa zakaždým týkali štátu, ktorý je členom Európskeho hospodárskeho priestoru, aj situácie v rámci EÚ. ( 54 ) Tento prípad je naopak jednoznačnejší, pretože sa týka len členského štátu (Írska) a tretej krajiny (Spojeného kráľovstva).

52.

Vo veci, ktorá viedla k rozsudku vo veci Petruhhin, ( 55 ) bolo v situácii, ktorá patrí do pôsobnosti Charty podľa jej článku 51 ods. 1, ( 56 ) jednou z otázok to, aké kritériá môže vykonávajúci súdny orgán uplatniť pri vykonávaní žiadosti o vydanie z tretieho štátu, s ktorým Európska únia neuzavrela dohodu o vydávaní osôb. ( 57 )

53.

S odvolaním sa na relevantnú judikatúru ESĽP ( 58 ) Súdny dvor rozhodol, že existencia deklarácií a pristúpenie k medzinárodným zmluvám, ktoré v zásade zaručujú dodržiavanie základných práv, samy osebe nestačia na zabezpečenie primeranej ochrany pred rizikom zlého zaobchádzania, ak spoľahlivé zdroje uvádzajú, že praktiky, ktoré orgány verejnej moci vykonávajú alebo tolerujú, sú zjavne v rozpore so zásadami EDĽP. ( 59 ) Z toho Súdny dvor odvodil, že pokiaľ príslušný orgán dožiadaného členského štátu disponuje údajmi, ktoré potvrdzujú skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s osobami v dožadujúcom treťom štáte, je povinný posúdiť existenciu tohto rizika pri rozhodovaní o vydaní osoby do tohto štátu. ( 60 ) Na tento účel príslušný orgán dožiadaného členského štátu musí vychádzať z objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií. Tieto informácie môžu vyplývať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, ako sú rozsudky ESĽP, zo súdnych rozhodnutí žiadajúceho tretieho štátu, ako aj z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie spojených národov. ( 61 )

54.

Preskúmanie, ktoré Súdny dvor požaduje v rozsudku vo veci Petruhhin, chápem ako menej prísne a striktné ako preskúmanie vo dvoch etapách podľa rámcového rozhodnutia 2002/584. Rozhodujúce sú konkrétne okolnosti veci, nie nevyhnutne prípadné nedostatky právneho systému vydávajúceho štátu vo všeobecnosti.

55.

Ako je stručne uvedené v časti týchto návrhov týkajúcej sa právneho rámca, dohoda o obchode a spolupráci je dohoda o pridružení založená na článku 217 ZFEÚ. ( 62 ) Bola prijatá ako dohoda „len s EÚ“, nie ako zmiešaná dohoda, čo znamená, že členské štáty nie sú zmluvnými stranami.

56.

Pravdepodobne kľúčovou otázkou pri ustanoveniach akejkoľvek medzinárodnej dohody je, či (niektoré) jej ustanovenia majú priamy účinok, čo znamená, že sa na ne môžu odvolávať jednotlivci pred vnútroštátnymi súdmi (a súdmi EÚ). Súdny dvor túto otázku zvyčajne riešil preskúmaním ducha, všeobecnej systematiky a podmienok ustanovení príslušnej medzinárodnej dohody. ( 63 ) Pokiaľ ide o ustanovenia o „odovzdávaní“ podľa tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci, túto otázku možno podľa môjho názoru vyriešiť preskúmaním článku 5 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci a uplatnením argumentu a contrario. Podľa článku 5 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci a s výnimkou, pokiaľ ide o Európsku úniu, tretej časti dohody o obchode a spolupráci ( 64 ) sa žiadne ustanovenia dohody o obchode a spolupráci ani žiadnej doplnkovej dohody nemajú vykladať tak, že sa nimi osobám udeľujú iné práva alebo ukladajú iné povinnosti, než sú práva a povinnosti vytvorené medzi zmluvnými stranami podľa medzinárodného práva verejného, a nemožno ich vykladať ani tak, že sa nimi umožňuje, aby sa na dohodu o obchode a spolupráci alebo akúkoľvek doplnkovú dohodu bolo možné priamo odvolávať vo vnútroštátnych právnych systémoch zmluvných strán. Vzhľadom na to, že pre tretiu časť dohody o obchode a spolupráci platí výslovná výnimka, nie je dôvod predpokladať, že by jej ustanovenia po splnení obvyklých kritérií priameho účinku nemali mať priamy účinok v rámci právneho poriadku EÚ.

57.

Ako vyplýva z článku 216 ods. 2 ZFEÚ a z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ako medzinárodná dohoda uzavretá Európskou úniou je pre ňu dohoda o obchode a spolupráci záväzná a od nadobudnutia platnosti tvorí neoddeliteľnú súčasť jej právneho poriadku. ( 65 ) Pri výklade medzinárodných dohôd kladie Súdny dvor osobitný dôraz na ciele dohody. Je tak ustálenou judikatúrou, že medzinárodná zmluva sa musí vykladať nielen s odkazom na jej znenie, ale aj vo svetle jej cieľov. ( 66 ) V dôsledku toho je kľúčové, že skutočnosť, že znenie ustanovení dohody a zodpovedajúcich ustanovení práva EÚ je totožné, neznamená, že sa nevyhnutne musia vykladať rovnako. ( 67 )

58.

Účel dohody o obchode a spolupráci je vymedzený v článku 1 tak, že sa ňou stanovuje základ širokého partnerstva medzi zmluvnými stranami v priestore prosperity a dobrého susedstva, ktorý je charakterizovaný blízkymi a mierovými vzťahmi založenými na spolupráci, v rámci ktorého sa rešpektuje nezávislosť a zvrchovanosť zmluvných strán. V článku 3 dohody o obchode a spolupráci sa ďalej uvádza, že zmluvné strany si v duchu vzájomného rešpektu a v dobrej viere majú pri plnení úloh vyplývajúcich z dohody navzájom pomáhať. Výklad dohody sa má podľa jej článku 4 ods. 1 uskutočňovať v dobrej viere v súlade s jej zvyčajným významom v kontexte a vo svetle predmetu a účelu dohody v súlade s obyčajovými pravidlami výkladu medzinárodného práva verejného vrátane tých, ktoré sú kodifikované vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve ( 68 ). V záujme väčšej istoty sa v nej uvádza, že ani v dohode o obchode a spolupráci, ani v žiadnej doplnkovej dohode sa nestanovuje povinnosť vykladať ich ustanovenia v súlade s vnútroštátnym právom ktorejkoľvek zmluvnej strany; ( 69 ) podobne ani žiadny výklad dohody o obchode a spolupráci alebo akejkoľvek doplnkovej dohody, ktorý poskytnú súdy jednej zo zmluvných strán, nie je záväzný pre súdy druhej zmluvnej strany. ( 70 )

59.

Bez toho, aby sme sa zaoberali podrobnosťami príslušných ustanovení Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ, je okamžite zrejmé, že tento cieľ je, pokiaľ ide o jeho ambície a zámer, veľmi vzdialený od toho, čo sa nachádza v preambule a prvých článkoch Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

60.

V ďalšom texte dohody o obchode a spolupráci a pri čítaní jej hmotnoprávnych ustanovení sa však ukazuje, že jej ambície sú podstatne vyššie, než sa uvádza v úvodných článkoch. Tretia časť o spolupráci v oblasti presadzovania práva a justičnej spolupráci v trestných veciach, ( 71 ) a konkrétne tretia časť hlava VII o odovzdávaní osôb tak obsahuje podrobný súbor pravidiel s recipročnými právami a povinnosťami pre Európsku úniu a Spojené kráľovstvo.

61.

Po prvé v článku 524 dohody o obchode a spolupráci ( 72 ) sa pre celú tretiu časť dohody o obchode a spolupráci stanovuje, že (i) spolupráca stanovená v tretej časti dohody o obchode a spolupráci je založená na dlhodobom dodržiavaní demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd jednotlivcov zmluvnými stranami a členskými štátmi vrátane tých práv a slobôd, ktoré sú uvedené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v Európskom dohovore o ľudských právach, ako aj na dôležitosti dodržiavania práv a slobôd uvedených v uvedenom dohovore na vnútroštátnej úrovni; a (ii) žiadne ustanovenie tretej časti dohody o obchode a spolupráci nemení povinnosť dodržiavať základné práva a právne zásady, ako sú vyjadrené najmä v EDĽP a v prípade Európskej únie a jej členských štátov v Charte.

62.

V rozsahu, v akom je takýto opis prípustný v súvislosti s medzinárodnou dohodou uzavretou medzi Európskou úniou a tretím štátom, je článok 524 dohody o obchode a spolupráci ustanovením ústavného významu. Spolupráca v oblasti presadzovania práva a justičná spolupráca v trestných veciach sú už podľa definície oblasťou práva, ktorá vo svojej podstate zahŕňa základné práva. Potvrdenie vzájomného záväzku Európskej únie a Spojeného kráľovstva k demokracii, právnemu štátu a základným právam je silným signálom, pokiaľ ide o úzkosť spolupráce, na ktorú sa vzťahuje tretia časť dohody o obchode a spolupráci, a slúži ako výkladové kritérium pre celú túto časť.

63.

Cieľ tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci je opísaný v článku 596 uvedenej dohody ako zabezpečenie toho, aby bol systém vydávania osôb medzi členskými štátmi na jednej strane a Spojeným kráľovstvom na strane druhej založený na mechanizme odovzdania osoby.

64.

Vzhľadom na to, že sa v tomto ustanovení používajú pojmy „vydávanie“ a „odovzdanie“, je vhodné uviesť veľmi krátku poznámku týkajúcu sa terminológie. V práve EÚ sa ako „odovzdanie“ podľa rámcového rozhodnutia 2002/584 označuje situácia medzi dvoma členskými štátmi, zatiaľ čo ako „vydanie“ sa vo všeobecnosti označuje situácia medzi členským štátom a tretím štátom. ( 73 ) Ak sú však tieto tretie štáty úzko prepojené s Európskou úniou, napríklad štáty, ktoré sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru, používa sa pojem „vydávacie konania“ ( 74 ). To isté platí pre dohodu o obchode a spolupráci. V hlave VII sa bežne uvádza pojem „odovzdanie“, keď sa opisuje situácia medzi členskými štátmi a Spojeným kráľovstvom, a pojem „vydanie“, keď sa odkazuje na situáciu medzi členskými štátmi alebo Spojeným kráľovstvom a tretím štátom. ( 75 ) Prečo sa teda v článku 596 dohody o obchode a spolupráci odkazuje na vydanie aj odovzdanie? Vysvetľujem si to tým, že „vydanie“ sa v medzinárodnom práve verejnom považuje za štandardný pojem, zatiaľ čo „odovzdanie“ odkazuje na situácie, ktoré sa týkajú Európskej únie a niektorých jej najbližších partnerov, ako je uvedené vyššie. ( 76 )

65.

Článok 599 dohody o obchode a spolupráci sa zaoberá pôsobnosťou mechanizmu odovzdania osoby a stanovuje sa v ňom, kedy možno zatykač vydať. Podľa článku 599 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci sa zatykač môže vydať za skutky, ktoré môžu byť potrestané podľa práva vydávajúceho štátu trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie za tresty alebo ochranné opatrenia s minimálnou dĺžkou 4 mesiace. Okrem toho v dôsledku článku 599 ods. 3 dohody o obchode a spolupráci, s výhradou najmä článku 600, článku 601 ods. 1 písm. b) až h) a článku 604 dohody o obchode a spolupráci, štát nesmie odmietnuť vykonanie zatykača vydaného okrem iného v súvislosti s teroristickými trestnými činmi, ak za tieto trestné činy možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní najmenej 12 mesiacov.

66.

V článkoch 600 a 601 dohody o obchode a spolupráci sa stanovuje súbor povinných ( 77 ) a nepovinných ( 78 ) dôvodov pre nevykonanie zatykača. Rovnako ako v zodpovedajúcich ustanoveniach rámcového rozhodnutia 2002/584 ( 79 ) sa žiadny z týchto dôvodov netýka priamo základných práv vo všeobecnosti, a zrejme ani konkrétne článku 49 ods. 1 Charty.

67.

Podľa článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci môže vykonanie zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom podliehať záruke v tom zmysle, že ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci súdny orgán môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatykača, požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní.

68.

Rozhodnutia o odovzdaní sa riadia článkom 613 dohody o obchode a spolupráci. Podľa prvého odseku uvedeného ustanovenia má vykonávajúci súdny orgán rozhodnúť o odovzdaní osoby v lehotách a v súlade s podmienkami vymedzenými v hlave VII, najmä so zásadou proporcionality podľa článku 597. ( 80 ) Podľa druhého odseku článku 613 dohody o obchode a spolupráci ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie, ktoré mu poskytol vydávajúci štát, za nedostatočné na to, aby mohol o odovzdaní rozhodnúť, má požiadať, aby mu boli urýchlene poskytnuté potrebné dodatočné informácie, najmä so zreteľom na články 597, 600 až 602, 604 a 606, a môže stanoviť lehotu na ich poskytnutie vzhľadom na potrebu dodržať lehoty stanovené v článku 615.

69.

Je pozoruhodné, že žiadne ustanovenie nezodpovedá priamo článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 81 ) To však nič nemení na skutočnosti, že pre orgány verejnej moci existuje implicitná všeobecná povinnosť vykonať zatykač vydaný na základe dohody o obchode a spolupráci. Rozumiem tomu tak, že všetky ustanovenia tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci sú na tomto predpoklade založené.

70.

Ustanovenia tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci sa vyznačujú vysokou úrovňou dôvery medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom, pokiaľ ide o záväzok dodržiavať základné práva. Súčasťou celého textu je vzájomná dôvera, že základné práva boli chránené, sú chránené a budú chránené aj v budúcnosti. ( 82 )

71.

Z tohto stručného a v žiadnom prípade nie vyčerpávajúceho prehľadu niektorých kľúčových ustanovení tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci vyplýva, že Európska únia a Spojené kráľovstvo vytvorili systém odovzdávania, ktorý sa vyznačuje značnou blízkosťou a vysokou úrovňou vzájomnej dôvery. Vnútroštátny súd sa skutočne domnieva, že ustanovenia obsiahnuté v tretej časti hlave VII dohody o obchode a spolupráci sú „totožné s dojednaniami [o odovzdávaní] uvedenými v rámcovom rozhodnutí [2002/584]“. ( 83 )

72.

Toto tvrdenie vnútroštátneho súdu sa dotýka jadra prejednávanej veci a v tejto fáze si zasluhuje určitú opatrnosť. Aj keď sa väčšia časť ustanovení obsiahnutých v tretej časti hlave VII dohody o obchode a spolupráci podobá ustanoveniam rámcového rozhodnutia 2002/584 do tej miery, že sú formulované rovnako, v niektorých bodoch sa tieto dva texty líšia, ( 84 ) pričom jasným príkladom je problematika politických trestných činov. ( 85 )

73.

To nás vedie k jadru prejednávanej veci, ktorým je otázka povinností vykonávajúceho súdneho orgánu, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv orgánmi vydávajúceho štátu. To si vyžaduje nasledujúce poznámky.

74.

Po prvé vzhľadom na to, že predmetná situácia patrí do pôsobnosti práva EÚ podľa článku 51 ods. 1 Charty, vykonávajúci súdny orgán, ktorý rozhoduje o vykonaní zatykača, je viazaný Chartou v tom zmysle, že musí zabezpečiť, aby odovzdanie vyžiadanej osoby neviedlo k porušeniu jej práv podľa Charty.

75.

Po druhé vykonávajúci súdny orgán má vykonať toto preskúmanie len vtedy, ak osoba, na ktorú sa zatykač vzťahuje, tvrdí, že existuje takéto výnimočné porušenie základných práv.

76.

Po tretie podľa môjho názoru je zbytočné pokúšať sa doslovne prevziať preskúmanie vo dvoch etapách, ktoré sa od rozsudku vo veci Aranyosi a Căldăraru ( 86 ) uplatňuje na situácie v rámci EÚ, do systému zavedeného dohodou o obchode a spolupráci. Ako je podrobne vysvetlené vyššie, tento test uvedený v judikatúre vychádza z najvyššej možnej úrovne vzájomnej dôvery v rámci právneho poriadku EÚ, teda zo vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ. Úroveň vzájomnej dôvery medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom je vysoká, ale nie taká vysoká ako úroveň dôvery, ktorá je základom rámcového rozhodnutia 2002/584.

77.

Po štvrté vzájomná dôvera nie je binárny pojem, ale skôr posuvná stupnica a, ako sa uvádza vyššie, príslušné ustanovenia dohody o obchode a spolupráci sa opierajú o značnú úroveň vzájomnej dôvery, ktorá prevyšuje dôveru medzi členským štátom a prevažnou väčšinou nečlenských krajín. Od vykonávajúceho súdneho orgánu sa preto v zásade očakáva, že zatykač vykoná, a môže odmietnuť to urobiť len vtedy, ak existujú hmatateľné dôkazy o skutočnom riziku porušenia základných práv. Európska únia a Spojené kráľovstvo prostredníctvom príslušných ustanovení dohody o obchode a spolupráci vyjadrili presvedčenie, že Európska únia aj Spojené kráľovstvo budú svoje záväzky týkajúce sa základných práv dodržiavať. Existuje teda domnienka, ktorá môže byť vyvrátená, že základné práva boli zmluvnými stranami doteraz chránené, sú chránené a budú chránené aj v budúcnosti.

78.

V tejto súvislosti navrhujem, aby Súdny dvor (i) ako východisko použil kritériá porovnateľné s kritériami uvedenými v rozsudku Petruhhin, ( 87 ) ale (ii) aby to bolo za predpokladu, že vykonávajúci súdny orgán vykoná vlastné posúdenie základných práv, o ktoré sa vec opiera.

79.

V prejednávanej veci to znamená, že ak by írske orgány mali dôkazy o skutočnom riziku porušenia základných práv v žiadajúcom treťom štáte, sú povinné posúdiť toto riziko, keď majú rozhodnúť o vydaní osoby do daného štátu. Na tento účel musí vykonávajúci súdny orgán dožiadaného členského štátu vychádzať z objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií. Tieto informácie môžu vyplývať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, ako sú rozsudky ESĽP, zo súdnych rozhodnutí žiadajúceho tretieho štátu, ako aj z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie spojených národov. Samotná existencia deklarácií a pristúpenie k medzinárodným zmluvám zaručujúcim dodržiavanie základných práv v zásade nestačia.

80.

Najmä treba zdôrazniť, že vykonávajúcemu súdnemu orgánu nestačí odvolávať sa len na skutočnosť, že Spojené kráľovstvo je po vystúpení z Európskej únie naďalej zmluvnou stranou EDĽP. Podobne nestačí len formálne poukázať na judikatúru súdov Spojeného kráľovstva, aby sa preukázalo, že postup odovzdávania je zlučiteľný s predmetným základným právom. Je vecou vykonávajúceho súdneho orgánu, aby vykonal vlastné preskúmanie, a tak si, obrazne povedané, urobil vlastný názor na to, či je odovzdanie osoby zlučiteľné so základnými právami. To znamená, že vykonávajúci súdny orgán nemôže jednoducho vziať na vedomie existenciu príslušných rozsudkov súdov Spojeného kráľovstva. Takéto rozsudky totiž síce môžu predstavovať náznak, že základné práva sa dodržiavajú, vykonávajúci súdny orgán však aj tak musí vykonať vlastné posúdenie a sám podradiť vec pod právnu normu.

81.

Som si, samozrejme, vedomý toho, že je v konečnom dôsledku úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či v prejednávanej veci existuje riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty, domnievam sa však, že Súdny dvor môže na základe informácií, ktoré má k dispozícii, vnútroštátny súd v tejto fáze usmerniť.

82.

Treba mať na pamäti, že režim povoľujúci podmienečné prepustenie v Severnom Írsku bol zmenený s účinnosťou od 30. apríla 2021. Pred touto zmenou mala osoba odsúdená za určité trestné činy súvisiace s terorizmom nárok na automatické podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu. Podľa režimu platného od tohto dátumu musí podmienečné prepustenie takejto osoby schváliť špecializovaný orgán a môže sa uskutočniť až po tom, ako si dotknutá osoba odpyká dve tretiny svojho trestu.

83.

Otázkou je, či táto zmena režimu podmienečného prepustenia nie je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity zakotvenou v druhej vete článku 49 ods. 1 Charty.

84.

Podľa článku 49 ods. 1 Charty nemožno nikoho odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Podobne nemá byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak sa po spáchaní trestného činu v zákone stanovuje miernejší trest, uplatňuje sa tento trest.

85.

Článok 49 Charty teda obsahuje požiadavky na ukladanie trestov. Toto ustanovenie neobsahuje (len) zásady v zmysle článku 52 ods. 5 Charty, ale stanovujú sa v ňom vymáhateľné práva. ( 88 )

86.

Súdny dvor už rozhodol, že článok 49 Charty sa má vykladať tak, že obsahuje rovnaké požiadavky ako požiadavky vyplývajúce z článku 7 EDĽP, ( 89 ) čím potvrdil informácie uvedené v nezáväzných, ale napriek tomu poučných ( 90 ) vysvetlivkách k Charte. ( 91 ) Znenie prvých dvoch viet článku 49 ods. 1 je pritom totožné so znením článku 7 ods. 1 EDĽP. Preto sa možno oprieť o príslušnú judikatúru ESĽP. ( 92 )

87.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že záruka zakotvená v článku 7 EDĽP, ktorá je základným prvkom právneho štátu, zaujíma v systéme ochrany EDĽP významné miesto, o čom svedčí skutočnosť, že podľa článku 15 EDĽP nie je prípustná žiadna výnimka z tejto záruky. ( 93 )

88.

Ako poznamenáva aj sám vnútroštátny súd, ESĽP odmietol tvrdenie, že retroaktívne zmeny systémov odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo predčasného prepustenia sú porušením článku 7 EDĽP, keďže takéto opatrenia netvoria súčasť „trestu“ na účely tohto článku.

89.

Zatiaľ čo pojem „trest“ má autonómny rozsah pôsobnosti, ( 94 ) ESĽP ( 95 ) vo svojej judikatúre rozlišuje medzi opatrením, ktoré predstavuje trest ako taký, a opatrením, ktoré sa týka výkonu alebo vymáhania trestu. Preto ak sa povaha a účel opatrenia týka odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo zmeny režimu predčasného prepustenia, netvorí to súčasť „trestu“ v zmysle článku 7 EDĽP. ( 96 )

90.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že ESĽP uviedol, že „v praxi nemusí byť rozdiel medzi opatrením, ktoré predstavuje ‚trest‘, a opatrením, ktoré sa týka ‚výkonu‘ alebo ‚presadzovania‘‚trestu‘, vždy jednoznačný“ a že je možné, že opatrenie prijaté počas výkonu trestu sa netýka len spôsobu výkonu trestu, ale naopak by mohlo mať vplyv na jeho rozsah. V tomto bode vnútroštátny súd poukazuje na rozsudok Del Río Prada v. Španielsko. Vnútroštátny súd sa pýta, či a prípadne do akej miery sa tento rozsudok odchyľuje od predchádzajúcej judikatúry ESĽP.

91.

Nemyslím si, že rozhodnutie ESĽP, na ktoré sa vnútroštátny súd odvoláva, predstavuje odklon od dlhodobej judikatúry tohto súdu k článku 7 ods. 1 EDĽP.

92.

V citovanej pasáži rozsudku Del Río Prada v. Španielsko sa odkazuje na predchádzajúcu a konzistentnú judikatúru tohto súdu. ESĽP teda už pred vydaním tohto rozsudku venoval veľmi veľkú pozornosť tomu, či opatrenie, ktoré sa zdanlivo týka výkonu trestu, nemá v skutočnosti vplyv na rozsah trestu. Inými slovami, nevidím priestor na tvrdenie, aké predložil MA, že rozsudok vo veci Del Río Prada v. Španielsko „svedčí o flexibilnejšom prístupe ESĽP k uplatňovaniu článku 7 [EDĽP] než [jeho] predchádzajúca judikatúra“ ( 97 ).

93.

V rozsudku Del Río Prada v. Španielsko bol sťažovateľke, pani del Río Prada, uložený trest odňatia slobody za trestné činy spáchané v rokoch 1982 až 1987 v trvaní viac ako 3000 rokov. ( 98 ) Tento trest bol následne výrazne znížený španielskym trestným zákonníkom z roku 1973, ktorý umožňoval maximálne 30 rokov skutočného trvania odňatia slobody. V tejto súvislosti mala sťažovateľka nárok na odpustenie určitej časti trestu za prácu a štúdium vo väzení. Následne, teda po odsúdení sťažovateľky a jej prepustení z väzenia, Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) zaviedol novú právnu doktrínu, ( 99 ) podľa ktorej by sa odpustenie zostávajúcej časti trestu malo uplatňovať na každý jednotlivý trest, a nie na maximálnu dĺžku 30 rokov. To viedlo k predĺženiu času, ktorý by mnohí väzni vrátane pani del Río Prada strávili vo väzení, čo viedlo ESĽP k záveru o porušení článku 7 EDĽP.

94.

ESĽP pritom považoval za kľúčové, že v čase odsúdenia sťažovateľky a v čase, keď jej bolo oznámené rozhodnutie o spojení trestov a stanovení maximálneho trvania odňatia slobody, neexistoval žiaden náznak vnímateľnej línie vývoja judikatúry v súlade s predmetným rozsudkom španielskeho Tribunal Supremo (Najvyšší súd). ( 100 )

95.

Výnimočnosť rozsudku vo veci Del Río Prada v. Španielsko potvrdzuje aj následné rozhodnutie ESĽP vo veci Devriendt. ( 101 ) V tomto prípade, pokiaľ ide o odsúdenie na doživotný trest odňatia slobody, sa belgickým zákonom zvýšila minimálna hranica pre podmienečné prepustenie z 10 na 15 rokov. ( 102 ) K tomuto zvýšeniu došlo medzi spáchaním trestných činov danou osobou a (právoplatným) stanovením trestu. ESĽP tento prípad výslovne odlíšil od rozsudku vo veci Del Río Prada v. Španielsko a konštatoval, že k porušeniu článku 7 EDĽP nedošlo. Konkrétne rozhodol, že predmetné podmienečné prepustenie predstavuje metódu presadzovania trestu odňatia slobody, v rámci ktorej odsúdený vykonáva trest mimo väzenia pod podmienkou, že počas určenej skúšobnej lehoty dodrží uložené podmienky, a že táto vec sa v tomto ohľade líši od rozsudku vo veci Del Río Prada v. Španielsko, v ktorom išlo o skrátenie trestu, ktorý má byť vykonaný, a nie len o skrátenie alebo úpravu podmienok jeho presadzovania. ( 103 ) Ďalej poznamenal, že hoci dôsledkom nového režimu bolo zvýšenie časovej hranice pre možnosť podmienečného prepustenia, čo nepochybne viedlo k prísnejšej situácii, pokiaľ ide o väzbu sťažovateľa, na rozdiel od situácie v rozsudku vo veci Del Río Prada v. Španielsko takéto prísnejšie zaobchádzanie nemalo podmienečné prepustenie znemožniť. ( 104 )

96.

Na určenie toho, či sa opatrenie prijaté počas výkonu trestu týka len spôsobu výkonu trestu alebo naopak má vplyv na jeho rozsah, je potrebné v každom prípade preskúmať, čo uložený „trest“ skutočne zahŕňal podľa vnútroštátneho práva platného v rozhodnom čase, alebo inými slovami, aká bola jeho podstata. Pritom treba brať do úvahy vnútroštátne právo ako celok a spôsob jeho uplatňovania v rozhodnom čase. ( 105 )

97.

V tomto prípade konštatujem, že vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by sa tresty uplatniteľné na údajné skutky, konkrétne doživotný trest odňatia slobody, od údajného dátumu spáchania skutkov až po súčasnosť zmenili.

98.

Okrem toho skutočnosť, že podľa zmeneného režimu umožňujúceho podmienečné prepustenie v Severnom Írsku osoba odsúdená za určité trestné činy súvisiace s terorizmom už nemá nárok na automatické podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu, ale podmienečné prepustenie takejto osoby musí schváliť špecializovaný orgán a môže sa uskutočniť až po odpykaní dvoch tretín trestu, nič nemení na tom, že aj po podmienečnom prepustení si táto osoba bude stále odpykávať trest.

99.

Na záver možno konštatovať, že na režim umožňujúci podmienečné prepustenie sa nevzťahuje vymedzenie pojmu „trest“ podľa druhej vety článku 49 ods. 1 Charty, a preto sa naň toto ustanovenie nevzťahuje.

100.

V článku 52 ods. 3 Charty sa stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v tomto dohovore. To však nebráni tomu, aby právo EÚ poskytovalo rozsiahlejšiu ochranu.

101.

Pokiaľ to vyvoláva otázku, či má článok 49 ods. 1 Charty širšiu pôsobnosť alebo či ukladá prísnejšie požiadavky ako článok 7 ods. 1 EDĽP, nevidím priestor ani dôvod domnievať sa, že by to tak mohlo byť. Predovšetkým, ako zdôraznila Komisia, neexistuje žiadna zreteľná ústavná tradícia spoločná členským štátom, podľa ktorej by pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty bola alebo mala byť širšia než pôsobnosť článku 7 ods. 1 EDĽP.

102.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), odpovedal takto:

Ak členský štát dostane žiadosť zo Spojeného kráľovstva podľa ustanovení tretej časti hlavy VII Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej, ktorou sa žiada o odovzdanie vyžiadanej osoby, a ak sa predloží odôvodnenie a dôkazy o tom, že odovzdanie vyžiadanej osoby by bolo porušením jej práv podľa článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, súdne orgány členského štátu:

Skutočnosť, že vyžiadaná osoba bude v prípade odsúdenia podliehať prísnejšiemu režimu podmienečného prepustenia, než aký platil v deň spáchania údajného trestného činu, sama osebe nepredstavuje porušenie článku 49 ods. 1 Charty základných práv.