–

FV, v zastúpení: J.‑M. Bauler, avocat,

–

Caisse pour l’avenir des enfants, v zastúpení: A. Rodesch a B. Rodesch, avocats,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Clotuche‑Duvieusart a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ, článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1), článku 67 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. ES L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj článku 60 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi FV, cezhraničným pracovníkom, a Caisse pour l’avenir des enfants (Fond pre budúcnosť detí, Luxembursko) (ďalej len „CAE“) vo veci odmietnutia tejto inštitúcie vyplácať rodinné prídavky na dieťa, ktoré bolo na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do domácnosti FV.

3

V súlade s článkom 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (Ú. v. EÚ L 178, 2019, s. 1) sa toto nariadenie uplatňuje na „umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti“.

4

Podľa článku 30 ods. 1 nariadenia 2019/1111:

„Rozhodnutie vydané v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez potreby osobitného konania.“

5

Článok 7 nariadenia č. 492/2011 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.

…“

6

Odôvodnenie 8 nariadenia č. 883/2004 znie:

„Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov.“

7

Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

8

Článok 2 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

9

Podľa článku 3 ods. 1 toho istého nariadenia:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

10

Článok 4 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Rovnosť zaobchádzania“ stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

11

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), znie:

„Na účely tejto smernice:

…“

12

Relevantnými ustanoveniami luxemburského práva sú články 269 a 270 code de la sécurité sociale (Zákonník sociálneho zabezpečenia) v znení účinnom od 1. augusta 2016, keď nadobudol účinnosť loi du 23 julliet 2016, portant modification du code de la sécurité sociale, de la loi modifiée du 4 décembre 1967 concernant l’impôt sur le revenue, et abrogeant la loi modifiée du 21 décembre 2007 concernant le boni pour enfant (zákon z 23. júla 2016, ktorým sa menia a dopĺňajú Zákonník sociálneho zabezpečenia a zákon zo 4. decembra 1967 o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa zrušuje zákon z 21. decembra 2007 o bonuse na dieťa v znení neskorších predpisov) (Mémorial A 2016, s. 2348, ďalej len „Zákonník“).

13

Článok 269 ods. 1 Zákonníka, nazvaný „Podmienky priznania“, stanovuje:

„Priznáva sa príspevok pre budúcnosť detí (ďalej len ‚rodinné prídavky‘).

Nárok na rodinné prídavky vzniká:

14

Článok 270 tohto Zákonníka stanovuje:

„Na účely uplatnenia článku 269 ods. 1 písm. b) za rodinných príslušníkov dotknutej osoby, u ktorých vzniká nárok na rodinné prídavky, sa považujú deti narodené v manželstve, deti narodené mimo manželstva a osvojené deti tejto osoby.“

15

Článok 273 ods. 4 uvedeného Zákonníka v súvislosti s deťmi, ktoré majú bydlisko v tomto členskom štáte, spresňuje:

„V prípade umiestnenia dieťaťa na základe súdneho rozhodnutia sa rodinné prídavky vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti a u ktorej má dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústave zdržiava.“

16

FV, ktorý pracuje v Luxembursku a má bydlisko v Belgicku, má postavenie cezhraničného pracovníka, a teda podlieha luxemburskému systému rodinných prídavkov. Od 26. decembra 2005 je dieťa FW umiestnené v domácnosti FV na základe rozhodnutia, ktoré vydal belgický súd.

17

Rozhodnutím zo 7. februára 2017 riadiaci výbor CAE odňal FV so spätnou účinnosťou od 1. augusta 2016 nárok na rodinné prídavky, ktoré poberal na dieťa FW, z dôvodu, že toto dieťa tým, že nie je v príbuzenskom vzťahu s FV, nemá postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 270 tohto Zákonníka.

18

Conseil arbitral de la sécurité sociale (Arbitrážna rada sociálneho zabezpečenia, Luxembursko) zmenila toto rozhodnutie a vrátila vec CAE.

19

Dňa 27. januára 2022 však Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia, Luxembursko) zmeneným rozhodnutím potvrdila rozhodnutie CAE zo 7. februára 2017. FV následne podal kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Luxembursko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

20

Tento súd vysvetľuje, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy dieťa s bydliskom v tomto členskom štáte má priamy nárok na vyplácanie rodinných prídavkov. Naproti tomu deti, ktoré nemajú bydlisko v tomto členskom štáte, majú takýto nárok len na základe odvodeného práva pre „rodinných príslušníkov“ cezhraničného pracovníka, pričom táto definícia nezahŕňa deti umiestnené na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti takéhoto pracovníka.

21

S odkazom na rozsudok z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka) (C‑802/18, EU:C:2020:269), sa uvedený súd pýta, či je toto rozdielne zaobchádzanie v súlade s právom Únie. Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že pod pojmom„dieťa cezhraničného pracovníka“, ktorému sa nepriamo priznávajú sociálne výhody, treba chápať aj dieťa, ktoré je v príbuzenskom vzťahu s manželským partnerom alebo registrovaným partnerom cezhraničného pracovníka, pokiaľ tento pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa.

22

Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni zásada rovnosti zaobchádzania zaručená článkom 45 ZFEÚ a článkom 7 ods. 2 nariadenia [č. 492/2011], ako aj článkom 67 nariadenia [č. 883/2004] a článkom 60 nariadenia [č. 987/2009] ustanoveniam členského štátu, podľa ktorých cezhraniční pracovníci nemôžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom ich zamestnania v tomto členskom štáte na deti, ktoré sú umiestnené do ich starostlivosti na základe súdneho rozhodnutia, zatiaľ čo všetky deti, ktoré boli umiestnené na základe súdneho rozhodnutia a ktoré majú bydlisko v tomto členskom štáte, majú nárok na tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava? Môže mať na odpoveď na položenú otázku vplyv skutočnosť, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa?“

23

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, nemôže poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte na dieťa, ktoré bolo u neho umiestnenému na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má v starostlivosti, zatiaľ čo dieťa, ktoré bolo umiestnené na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má bydlisko v uvedenom členskom štáte, má nárok na tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, a či má skutočnosť, že pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, zabezpečuje výživu dieťaťa umiestneného u neho, vplyv na odpoveď na túto otázku.

24

Na úvod treba poznamenať, že prejednávaná vec sa týka výlučne otázky, či členský štát môže uplatňovať rozdielne podmienky priznania vo vzťahu k pracovníkovi, ktorý má bydlisko v danom členskom štáte, a pracovníkovi, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, pokiaľ ide o priznanie takých prídavkov, akými sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej.

25

Za týchto podmienok prejudiciálnu otázku nemožno chápať z hľadiska článku 67 nariadenia č. 883/2004 a článku 60 nariadenia č. 987/2009, keďže tieto ustanovenia sa netýkajú situácie samotného pracovníka, ale jeho rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte.

26

Po tomto spresnení treba najprv pripomenúť, že pokiaľ ide o článok 45 ods. 2 ZFEÚ, v tomto článku sa uvádza, že voľný pohyb pracovníkov vyžaduje zrušenie akejkoľvek diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti medzi pracovníkmi členských štátov, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 predstavuje v špecifickej oblasti poskytovania sociálnych výhod osobitné vyjadrenie takto zakotveného pravidla rovnosti zaobchádzania, pričom toto ustanovenie spresňuje, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území ostatných členských štátov, ktorých nie je štátnym príslušníkom, rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, body 44 a 78, ako aj z 21. decembra 2023, Chief Appeals Officer a i., C‑488/21, EU:C:2023:1013, bod 49).

27

Ďalej Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť na jednej strane, že vzhľadom na to, že rodinné prídavky spojené s výkonom zamestnania cezhraničným pracovníkom predstavujú sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011. Na druhej strane táto dávka predstavuje aj dávku sociálneho zabezpečenia patriacu medzi rodinné dávky uvedené v článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, body 31 a 40].

28

Súdny dvor však opakovane rozhodol, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 zakazuje nielen priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek nepriamu formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku [rozsudok z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 54 a citovaná judikatúra].

29

Pokiaľ ide o túto zásadu, na ktorej je založený voľný pohyb pracovníkov, Súdny dvor už rozhodol, že najmä s cieľom v čo najväčšej miere zabezpečiť rovnosť zaobchádzania so všetkými osobami zamestnanými na území členského štátu, podľa článku 4 nariadenia č. 883/2004 v spojení s odôvodnením 8 tohto nariadenia, osoba, ktorá je zamestnaná alebo samostatne zárobkovo činná v členskom štáte, spravidla podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a musí v ňom v súlade s týmto článkom poberať rovnaké dávky ako štátni príslušníci toho istého štátu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2022, Komisia/Rakúsko (Indexácia rodinných dávok), C‑328/20, EU:C:2022:468, bod 108 a citovanú judikatúru].

30

Ako bolo pripomenuté v bode 26 tohto rozsudku, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 vyjadruje tú istú zásadu rovnosti zaobchádzania, keď stanovuje, že pracovník z iného členského štátu požíva rovnaké sociálne výhody ako pracovníci, ktorí majú bydlisko v danom členskom štáte.

31

Pokiaľ cezhraniční pracovníci prispievajú na financovanie sociálnej politiky hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o dane a príspevky na sociálne zabezpečenie, ktoré platia v tomto štáte na základe pracovnej činnosti, ktorú v tomto štáte vykonávajú, musia mať možnosť poberať rodinné dávky, ako aj sociálne a daňové výhody za rovnakých podmienok ako pracovníci, ktorí sú jeho štátni príslušníci [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2012, Komisia/Holandsko, C‑542/09, EU:C:2012:346, bod 66; zo 16. júna 2022, Komisia/Rakúsko (Indexácia rodinných dávok), C‑328/20, EU:C:2022:468, bod 109, ako aj z 21. decembra 2023, Chief Appeals Officer a i., C‑488/21, EU:C:2023:1013, bod 71].

32

V prejednávanej veci podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy pracovníci, ktorí nemajú bydlisko v danom členskom štáte, nemajú nárok na rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, za rovnakých podmienok ako pracovníci, ktorí majú bydlisko v danom členskom štáte, pokiaľ ide o deti umiestnené do domácnosti takýchto pracovníkov, keďže na rozdiel od pracovníka, ktorý má bydlisko v danom členskom štáte, cezhraničný pracovník nepoberá tieto prídavky na dieťa, ktoré bolo umiestnené do jeho domácnosti a zverené do jeho starostlivosti.

33

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že podľa článku 269 ods. 1 písm. a) Zákonníka všetkým deťom, ktoré sa skutočne a sústavne zdržiavajú v Luxembursku a majú tam svoje bydlisko, vzniká nárok na rodinné prídavky. Pokiaľ ide o deti umiestnené na základe súdneho rozhodnutia, článok 273 ods. 4 tohto Zákonníka spresňuje, že v prípade takéhoto umiestnenia sa tieto prídavky vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má toto dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava.

34

Naproti tomu v súlade s článkom 269 ods. 1 písm. b) a článkom 270 tohto Zákonníka majú na rodinné prídavky nárok cezhraniční pracovníci výlučne na deti, ktoré sú podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia považované za rodinných príslušníkov tohto pracovníka, teda na deti narodené v manželstve, deti narodené mimo manželstva a osvojené deti tejto osoby.

35

Za týchto podmienok dieťaťu, ktoré je umiestnené do domácnosti pracovníka, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, a ktoré má svoje bydlisko a skutočne a sústavne sa zdržiava u tohto pracovníka, nemôže byť priznaná rodinná dávka, ktorá pre cezhraničného pracovníka predstavuje „sociálnu výhodu“, zatiaľ čo deti, ktoré boli umiestnené do starostlivosti, ktoré majú svoje bydlisko a skutočne a sústavne sa zdržiavajú u pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, si ju naopak môžu nárokovať. Takéto rozdielne zaobchádzanie, ktoré môže znevýhodniť skôr štátnych príslušníkov iných členských štátov, keďže osoby s bydliskom v inom členskom štáte sú najčastejšie cudzincami, predstavuje nepriamu diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti.

36

Okolnosť, že rozhodnutie o umiestnení do starostlivosti vydal súd iného členského štátu, než je hostiteľský členský štát dotknutého pracovníka, nemôže mať vplyv na takýto záver.

37

Príslušné luxemburské orgány sú totiž povinné uznať rozhodnutie o umiestnení do starostlivosti vydané iným členským štátom a priznať mu rovnakú právnu silu ako rovnocennému vnútroštátnemu rozhodnutiu. Vyplýva to zo znenia článku 1 ods. 2 písm. d) v spojení s článkom 30 ods. 1 nariadenia 2019/1111. Tieto ustanovenia zodpovedajú v podstate totožným ustanoveniam obsiahnutým v článku 1 ods. 2 písm. d) a článku 21 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), ktoré sa uplatňovalo v čase nadobudnutia účinnosti zákona z 23. júla 2016, ktorým sa zmenil Zákonník, a ktoré bolo zrušené nariadením 2019/1111.

38

Na to, aby bola nepriama diskriminácia uvedená v bode 35 tohto rozsudku odôvodnená, musí byť spôsobilá na dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2012, Komisia/Holandsko, C‑542/09, EU:C:2012:346, body 55 a 73, ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, body 56 a 58]. Vnútroštátny súd však neuviedol nijaký legitímny cieľ, ktorý by mohol odôvodniť takúto nepriamu diskrimináciu.

39

V dôsledku toho treba konštatovať, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 bránia ustanoveniam členského štátu, podľa ktorých pracovníci, ktorí nemajú bydlisko v danom členskom štáte, na rozdiel od pracovníkov, ktorí majú bydlisko v danom členskom štáte, nemôžu získať sociálnu výhodu, akou sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, na deti umiestnené do ich domácnosti, ktoré majú v starostlivosti a ktoré majú svoje bydlisko a skutočne a sústavne sa zdržiavajú u týchto pracovníkov.

40

Napokon, pokiaľ ide o otázku, či skutočnosť, že pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, zabezpečuje výživu dieťaťa, ktoré bolo umiestnené do jeho domácnosti a zverené do jeho starostlivosti, má vplyv na odpoveď na položenú otázku, stačí uviesť, že takáto skutočnosť môže byť zohľadnená v rámci priznania rodinných prídavkov takémuto pracovníkovi len vtedy, ak uplatniteľná vnútroštátna právna úprava stanovuje takúto podmienku na priznanie takých prídavkov pracovníkovi, ktorý má bydlisko v danom členskom štáte, ktorému bolo do starostlivosti zverené dieťa, ktoré bolo u neho umiestnené, lebo inak by došlo k porušeniu rovnosti zaobchádzania s cezhraničnými pracovníkmi.

41

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, nemôže poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte na dieťa, ktoré bolo u neho umiestnenému na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má v starostlivosti, zatiaľ čo dieťa, ktoré bolo umiestnené na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má bydlisko v uvedenom členskom štáte, má nárok na tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo toto dieťa zverené do starostlivosti. Skutočnosť, že pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, zabezpečuje výživu dieťaťa, ktoré bolo u neho umiestnené, môže byť zohľadnená v rámci priznania rodinných prídavkov takému pracovníkovi na dieťa umiestnené do jeho domácnosti len vtedy, ak uplatniteľná príslušná vnútroštátna právna úprava stanovuje takúto podmienku na priznanie takých prídavkov pracovníkovi, ktorý má bydlisko v danom členskom štáte a ktorému bolo do starostlivosti zverené dieťa umiestnené do jeho domácnosti.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, nemôže poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte na dieťa, ktoré bolo u neho umiestnenému na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má v starostlivosti, zatiaľ čo dieťa, ktoré bolo umiestnené na základe súdneho rozhodnutia a ktoré má bydlisko v uvedenom členskom štáte, má nárok na tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo toto dieťa zverené do starostlivosti. Skutočnosť, že pracovník, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, zabezpečuje výživu dieťaťa, ktoré bolo u neho umiestnené, môže byť zohľadnená v rámci priznania rodinných prídavkov takému pracovníkovi na dieťa umiestnené do jeho domácnosti len vtedy, ak uplatniteľná príslušná vnútroštátna právna úprava stanovuje takúto podmienku na priznanie takých prídavkov pracovníkovi, ktorý má bydlisko v danom členskom štáte a ktorému bolo do starostlivosti zverené dieťa umiestnené do jeho domácnosti.