Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 11. júla 2024(1)

Vec C‑376/23

SIA „BALTIC CONTAINER TERMINAL“

proti

Valsts ieņēmumu dienests

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Augstākā tiesa (Senāts) (Senát Najvyššieho súdu, Lotyšsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Colná únia – Colný kódex Únie – Preprava tovaru zo slobodného pásma – Povinnosti držiteľa slobodného pásma vyplývajúce z práva Únie – Colný dlh v prípade porušenia povinností – Zásada ochrany legitímnej dôvery – Ochrana legitímnej dôvery na základe ustálenej správnej praxe – Rozšírenie účinku res iudicata rozsudku, ktorým bola zrušená sankcia uložená za porušenie colných povinností“

I.      Úvod

„Musíte mať dôveru k ľuďom, inak nemôžete žiť.“
(Anton Pavlovič Čechov, ruský spisovateľ a dramatik, 1860 – 1904)

1.        Zahŕňa dôvera nevyhnutná pre život aj dôveru v ustálenú prax finančnej správy členského štátu EÚ? Ako ďaleko takáto ochrana legitímnej dôvery siaha: vzťahuje sa aj na nezákonné konanie vnútroštátnych orgánov, a to nielen vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, ale aj k právu Únie? Ak súd už právoplatne odmietol porušenie colných povinností a zrušil preto súbežne uloženú sankciu, môže dotknutá osoba dôverovať, že štátne orgány napriek tomu nebudú v inom konaní predpokladať porušenie povinností, a teda nevymerajú colný dlh?

2.        Všetky tieto základné otázky môže Súdny dvor preskúmať v tomto konaní. V súhrne ide o zmenu ustálenej správnej praxe lotyšskej finančnej správy. Doteraz bol tovar v predmetnom slobodnom pásme prepúšťaný zo slobodného pásma vždy na základe prepravného dokladu tovaru (ďalej len „nákladný list CMR“(2)), ak ho daňové orgány po kontrole tovaru označili v nákladnom liste CMR colnou pečiatkou a podpisom ako „tovar Únie“. Toto skontroloval držiteľ slobodného pásma, zaznamenal to a prepustil tovar zo slobodného pásma. Finančná správa zrejme v júli 2019 zmenila túto ustálenú prax a obvinila držiteľa slobodného pásma, že v období od roku 2018 do júla 2019 prepustil tovar zo slobodného pásma bez toho, aby zaznamenal hlavné referenčné číslo. Súdny dvor má teraz rozhodnúť, či hlavné referenčné číslo malo byť podľa práva Únie skutočne zaznamenané. Zdá sa, že pre vnútroštátny súd to nie je jednoznačné.

3.        Iný súd (Krajský súd Riga, trestný senát, Lotyšsko) však predtým – bez toho, aby vec postúpil Súdnemu dvoru –, odmietol porušenie colných povinností. Držiteľ slobodného pásma postupoval v súlade s bežnou praxou daňových orgánov a tieto nemohli uviesť žiadne právne ustanovenie, z ktorého by vyplývala povinnosť vykonávať ďalšie kontroly tovaru označeného finančnou správou ako „tovar Únie“.

4.        Zároveň však finančná správa vymerala držiteľovi slobodného pásma dovozné clo a DPH, keďže tovar bol prepustený zo slobodného pásma v rozpore s jeho povinnosťami. Preto (aj) držiteľ slobodného pásma mal zaplatiť príslušný colný dlh. Dotknutý toto rozhodnutie napadol.

5.        Kladie si pritom otázku, ako má plniť svoje povinnosti ako držiteľ slobodného pásma, keď už dva vnútroštátne súdy posúdili ich rozsah odlišne a zdá sa, že táto otázka je taká nejasná, že o jej výklad treba najprv požiadať Súdny dvor v Luxemburgu. Taktiež si kladie otázku, ako môže predvídať retroaktívnu zmenu správnej praxe. Naopak, spoliehal sa a mohol sa spoliehať na doterajšiu prax. Platí to o to viac, že ju právoplatne potvrdil lotyšský súd.

II.    Právny rámec

6.        Právny rámec Únie je v tomto prípade pomerne zložitý. Pozostáva z celkovo troch rôznych právnych aktov, konkrétne z nariadenia, delegovaného nariadenia a vykonávacieho nariadenia.

A.      Právo Únie

1.      Nariadenie (EÚ) č. 952/2013(3) (ďalej len „Colný kódex“)

7.        Článok 79 Colného kódexu upravuje vznik colného dlhu:

„1.      Pri tovare, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká colný dlh pri dovoze v dôsledku nesplnenia niektorej z týchto povinností alebo podmienok:

a)      nesplnením jednej z povinností ustanovených v colných predpisoch týkajúcich sa vstupu tovaru, ktorý nie je tovarom Únie, na colné územie Únie, jeho odňatia spod colného dohľadu alebo prepravy, zušľachtenia, skladovania, dočasného uskladnenia, dočasného použitia alebo zničenia takéhoto tovaru v rámci tohto územia, alebo,

…

3.      V prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a) a b) je dlžníkom ktorákoľvek z týchto osôb,

a)      každá osoba, ktorá bola povinná splniť príslušné povinnosti;…“

8.        Článok 158 ods. 1 v kapitole 2 (Prepustenie tovaru do colného režimu) Colného kódexu upravuje colné vyhlásenie na tovar a colný dohľad nad tovarom Únie:

„1.      Všetok tovar, ktorý je určený na prepustenie do colného režimu okrem colného režimu slobodné pásmo, sa uvádza v colnom vyhlásení pre príslušný colný režim.“

9.        Doklady, ktoré sa na to vyžadujú, sú upravené v článku 163 Colného kódexu:

„1.      Sprievodné doklady, ktoré sa požadujú na uplatňovanie ustanovení upravujúcich colný režim, do ktorého je tovar navrhovaný, sú v držbe deklaranta a k dispozícii colným orgánom v čase podania colného vyhlásenia.

2.      Sprievodné doklady sa poskytnú colným orgánom, ak si to právne predpisy Únie vyžadujú, alebo ak je to nutné na colné kontroly.

3.      V osobitných prípadoch môžu sprievodné doklady vystaviť hospodárske subjekty, a to za predpokladu, že majú povolenie na to od colných orgánov.“

10.      Na prevádzku skladovacích priestorov na colné uskladňovanie tovaru v slobodnom pásme sa vyžaduje povolenie v súlade s článkom 211 ods. 1 písm. b) Colného kódexu:

„1.      Povolenie od colných orgánov sa vyžaduje na:

b)      prevádzku skladovacích priestorov na colné uskladňovanie tovaru, okrem prípadu, kedy je ich prevádzkovateľom samotný colný orgán.

Podmienky, za ktorých je povolené použitie jedného alebo viacerých colných režimov uvedených v prvom pododseku alebo prevádzka skladovacích priestorov, sa určia v povolení.“

11.      Článok 214 ods. 1 Colného kódexu upravuje evidenciu, ktorá sa musí viesť v osobitných colných režimoch, čo zahŕňa aj skladovanie v slobodnom pásme podľa článku 210 písm. b) Colného kódexu:

„1.      S výnimkou colného režimu tranzit, ak nie je ustanovené inak, sú držiteľ povolenia, držiteľ colného režimu a všetky osoby, ktoré vykonávajú činnosť zahŕňajúcu skladovanie, prepracovanie alebo zušľachtenie tovaru, alebo predaj či nákup tovaru v slobodných pásmach, povinní viesť adekvátnu evidenciu vo forme schválenej colnými orgánmi.

Evidencia obsahuje informácie a údaje, ktoré colným orgánom umožňujú dohľad nad príslušným colným režimom, a to najmä vo vzťahu k identifikácii tovaru, ktorý bol prepustený do tohto režimu, jeho colnému statusu a preprave.“

12.      Článok 215 Colného kódexu upravuje ukončenie osobitného colného režimu, ako je skladovanie v slobodnom pásme:

„1.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 254, sa osobitný colný režim okrem colného režimu tranzit ukončí hneď, ak sa tovar prepustený do uvedeného colného režimu alebo zušľachtené výrobky prepustia do nasledujúceho colného režimu, prepravia z colného územia Únie, zničia bez toho, aby po nich zostal odpad, alebo prenechajú v prospech štátu v súlade s článkom 199.

2.      Colné orgány ukončia colný režim tranzit, ak majú možnosť presvedčiť sa na základe porovnania údajov, ktoré má k dispozícii colný úrad odoslania a colný úrad určenia, že sa colný režim ukončil správne.

3.      Colné orgány prijmú všetky opatrenia potrebné na to, aby upravili postavenie tovaru, pri ktorom nebol príslušný colný režim ukončený v súlade s určenými podmienkami.

4.      Ukončenie colného režimu sa uskutoční v určitej lehote, pokiaľ nie je ustanovené inak.“

13.      V článku 7 písm. c) Colného kódexu sa v tejto súvislosti uvádza všeobecné oprávnenie Komisie:

„1.      Komisia je splnomocnená v súlade s článkom 284 prijímať delegované akty s cieľom určiť:

c)      typy informácií a údaje, ktoré majú byť obsiahnuté v záznamoch uvedených v článku 148 ods. 4 a článku 214 ods. 1.“

2.      Delegované nariadenie (EÚ) 2015/2446(4) (ďalej len „delegované nariadenie“)

14.      V článku 178 ods. 1 písm. b), c), d) a f), ods. 2 a 3 delegovaného nariadenia sa stanovuje:

„1.      Evidencia uvedená v článku 214 ods. 1 kódexu obsahuje:

b)      MRN alebo, ak neexistuje, akékoľvek iné číslo alebo kód slúžiaci na identifikáciu colných vyhlásení, prostredníctvom ktorých sa tovar umiestňuje do osobitného colného režimu, a ak bol colný režim ukončený v súlade s článkom 215 ods. 1 kódexu, informácie o spôsobe ukončenia colného režimu;

c)      údaje, ktoré umožňujú jednoznačnú identifikáciu iných colných dokladov ako colných vyhlásení, akýchkoľvek ďalších dokladov relevantných pre umiestnenie tovaru do osobitného colného režimu a akýchkoľvek ďalších dokladov relevantných pre zodpovedajúce ukončenie colného režimu;

d)      údaje týkajúce sa značiek, identifikačné čísla, počet a druh nákladových kusov, množstvo a obvyklý obchodný alebo technický opis tovaru a prípadne identifikačné značky kontajnera potrebné na identifikáciu tovaru;

f)      colný status tovaru;

2.      V prípade slobodných pásem popri informáciách stanovených v odseku 1 evidencia obsahuje:

a)      údaje slúžiace na identifikáciu prepravných dokladov v prípade tovaru, ktorý vstupuje do slobodných pásem alebo ich opúšťa;

b)      údaje týkajúce sa použitia alebo spotrebovania tovaru, ktorého prepustenie do voľného obehu alebo colného režimu dočasné použitie by nepodliehalo uplatneniu dovozného cla alebo opatrení stanovených v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky alebo obchodnej politiky v súlade s článkom 247 ods. 2 kódexu.

3.      Colné orgány môžu upustiť od požiadavky na niektoré informácie stanovené v odseku 1 a 2, ak to nemá nepriaznivý vplyv na colný dohľad a colné kontroly týkajúce sa používania osobitného colného režimu.“

3.      Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/2447(5) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)

15.      Spôsob preukazovania colného statusu tovaru Únie je stanovený v článku 199 a nasl. vykonávacieho nariadenia. Článok 200 ods. 1, 3 a 4 vykonávacieho nariadenia stanovuje:

„1.      Príslušný colný úrad potvrdí a zaregistruje dôkazné prostriedky colného statusu tovaru Únie uvedené v článku 199 ods. 1 písm. b) a c) tohto nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 128 ods. 1 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/2446 a dotknutej osobe oznámi číslo MRN uvedených dôkazných prostriedkov.

…

3.      Dôkazné prostriedky uvedené v odseku 1 sa predložia príslušnému colnému úradu, na ktorom sa tovar predkladá po tom, ako opätovne vstúpil na colné územie Únie, pričom sa uvedie ich MRN.

4.      Príslušný colný úrad monitoruje používanie dôkazných prostriedkov uvedených v odseku 1 predovšetkým s cieľom zabezpečiť, aby sa dôkazné prostriedky nepoužívali pri inom tovare ako tovare, na ktorý boli vystavené.“

16.      Článok 211 vykonávacieho nariadenia sa týka dôkazného prostriedku colného statusu tovaru Únie, ktorého hodnota nepresahuje 15 000 eur, a znie:

„V prípade tovaru s colným statusom tovaru Únie, ktorého hodnota nepresahuje 15 000 eur, colný status tovaru Únie sa môže preukázať predložením faktúry alebo prepravného dokladu týkajúcich sa tohto tovaru za predpokladu, že sa týkajú výlučne tovaru s colným statusom tovaru Únie.“

17.      Článok 226 vykonávacieho nariadenia vysvetľuje MRN a znie:

„S výnimkou prípadov, keď sa colné vyhlásenie podá ústne alebo úkonom považovaným za colné vyhlásenie alebo keď má colné vyhlásenie formu zápisu do evidencie deklaranta v súlade s článkom 182 kódexu, colné orgány upovedomia deklaranta o prijatí colného vyhlásenia a poskytnú mu MRN pre dané vyhlásenie a uvedú dátum jeho prijatia. Tento článok sa neuplatňuje až do príslušných dátumov funkčného zavedenia automatizovaného systému vývozu (AES), systému NTCS a zmodernizovania vnútroštátnych systémov dovozu uvedených v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2014/255/EÚ.“

B.      Lotyšské právo

18.      V § 153 ods. 3 Administratīvā procesa likums (Správny poriadok) sa stanovuje:

„Skutočnosti, ktoré sa považujú za preukázané v odôvodnení rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť, sa pri preskúmaní správnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania nemusia znova preukazovať.“

19.      Podľa § 16 ods. 3 a 4 Likums „Par tiesu varu“ (zákon o súdnictve):

„3.      V súlade s postupom stanoveným zákonom je rozsudok pre súd záväzný, ak skúma iné veci súvisiace s touto vecou.

4.      Tieto rozsudky majú silu zákona, sú záväzné erga omnes a musia sa dodržiavať rovnako ako zákony.“

20.      Ministru kabineta 2017. gada 22. augusta noteikumi No. 500 „Muitas noliktavu, temporary uzglabāšanas un brīvo zonu noteikumi“ (vyhláška Rady ministrov č. 500 z 22. augusta 2017, ktorou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa colných skladov, dočasného uskladnenia a slobodných pásiem) v odseku 77 stanovuje, že osoba, v ktorej slobodnom pásme sa skladuje tovar, ktorý nie je tovarom Únie, je povinná viesť evidenciu tovaru uskladneného v slobodnom pásme. Podľa odseku 78 musí evidencia obsahovať najmä údaje uvedené v článku 178 ods. 1 písm. b) a c) a článku 178 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/2446. Odsek 79 vyžaduje, aby evidencia týkajúca sa tovaru, ktorý nie je tovarom Únie, obsahovala číslo colného dokladu alebo číslo nákladného listu tovaru, s ktorým tovar vstúpil do slobodného pásma a opustil ho.

III. Skutkový stav veci a prejudiciálne konanie

21.      Spoločnosť „SIA BALTIC CONTAINER TERMINAL“ (ďalej len „žalobkyňa“) je držiteľkou povolenia na nakládku, vykládku a skladovanie tovaru v slobodnom pásme slobodného prístavu v Rige a je povinná viesť evidenciu tovaru nachádzajúceho sa v tomto pásme.

22.      Valsts ieņēmumu dienests (lotyšská daňová správa, ďalej len „finančná správa“) vykonala kontrolu tovaru nachádzajúceho sa v slobodnom pásme žalobkyne a zistila, že v troch prípadoch v rokoch 2018 a 2019 tovar nachádzajúci sa v slobodnom pásme opustil toto pásmo bez toho, aby bol prepustený do nasledujúceho colného režimu. Osobitný colný režim „slobodné pásmo“ preto nebol ukončený. Finančná správa dospela k záveru, že tento tovar bol skutočne odňatý spod colného dohľadu, a preto (aj) žalobkyni vznikol colný dlh podľa článku 79 ods. 1 písm. a) a článku 79 ods. 3 písm. a) Colného kódexu.

23.      Predmetný tovar bol dodaný na prepravu zo slobodného pásma na základe nákladných listov tovaru CMR, v ktorých bol uvedený colný status tovaru ako „tovar Únie“ („C“). Táto skutočnosť potvrdená pracovníkom colného orgánu odtlačkom colnej pečiatky a jeho podpisom bola v súlade s bežnou praxou, hoci nebola výslovne stanovená zákonom. Finančná správa potom skontrolovala colný status tovaru pred jeho opustením prístavu a zaznamenala ho do prepravných dokladov. Po tom, čo tovar opustil slobodné pásmo, však colní úradníci zistili, že nemajú žiadne doklady, ktoré by odôvodňovali zmenu colného statusu sporného tovaru z „tovaru, ktorý nie je tovarom Únie“ („N“) na „tovar Únie“ („C“).

24.      Rozhodnutím z 19. júla 2019 finančná správa uložila žalobkyni povinnosť zaplatiť do štátnej pokladnice dovozné clo a DPH spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. Žalobkyňa napadla toto rozhodnutie na súde.

25.      Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd, Lotyšsko) žalobu zamietol. Zastával názor, že samotné umiestnenie pečiatky a podpisu na nákladnom liste CMR nemôže osvedčiť colný status tovaru Únie pre tovar, ktorý bol dovezený ako tovar, ktorý nie je tovarom Únie. Zo samotného nákladného listu CMR nebolo zrejmé, do akého nasledujúceho colného režimu bol tovar prepustený. Na zmenu statusu tovaru sa vyžaduje colné vyhlásenie s hlavným referenčným číslom (MRN) alebo nákladný list CMR s colnou pečiatkou a MRN. To však v tomto prípade chýbalo.

26.      Žalobkyňa podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Augstākā tiesa (Senāts) (Senát Najvyššieho súdu, Lotyšsko).

27.      Žalobkyňa zastáva názor, že neboli splnené podmienky článku 79 ods. 1 písm. a) a článku 79 ods. 3 písm. a) Colného kódexu, a preto colný dlh nevznikol. Tvrdí, že viedla požadovanú evidenciu v súlade s povolením vydaným finančnou správou a tovar odovzdala dopravcovi na základe predložených nákladných listov CMR. V súlade s bežnou praxou finančnej správy bol z nich zrejmý status tovaru uvedený colníkom – ako tovar Únie –, podpis úradníka colného orgánu a pečiatka colného úradu. Mohla preto predpokladať, že bol prepustený do voľného obehu. V dôsledku toho bol ukončený aj osobitný režim slobodné pásmo.

28.      Zároveň sa žalobkyňa odvolala na Rīgas apgabaltiesas Krimināllietu kolēģija (trestný senát Krajského súdu Riga, Lotyšsko) proti správnej sankcii, ktorá jej bola uložená za tie isté skutky. Rozsudkom z 5. februára 2021 tento súd zrušil správnu sankciu z dôvodu, že žalobkyňa neporušila ustanovenia colného režimu a konala v súlade s bežnou praxou colných orgánov. Finančná správa najmä nevedela uviesť žiadne právne ustanovenia, ktoré by žalobkyni ukladali povinnosť overiť ďalšie údaje týkajúce sa platnosti zmeny statusu tovaru nad rámec potvrdenia poskytnutého colnými orgánmi.

29.      Podľa vnútroštátneho súdu bolo v čase, keď nastali skutkové okolnosti sporu vo veci samej, bežnou praxou finančnej správy, že colníci vykonali overenie colného statusu predtým, ako tovar opustil slobodné pásmo, a do výstupných dokladov (zvyčajne nákladný list CMR) uviedli príslušné poznámky (colný status tovaru, pečiatka miesta colnej kontroly a podpis colného úradníka). V súčasnosti uplatňovaný postup tiež stanovuje, že samotný colný úradník potvrdí zmenu colného statusu tovaru a že žalobkyňa tým, že sa spolieha na informácie poskytnuté týmto colným úradníkom, ukončí osobitný colný režim „slobodné pásmo“.

30.      Augstākā tiesa (Senāts) (Senát Najvyššieho súdu, Lotyšsko) preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru päť prejudiciálnych otázok podľa článku 267 ZFEÚ:

1.      Umožňuje článok 178 ods. 1 písm. b) a c) delegovaného nariadenia 2015/2446 v spojení s článkom 214 ods. 1 Colného kódexu Únie ukončiť osobitný colný režim „slobodné pásmo“ bez toho, aby sa do elektronického registračného systému vložilo hlavné referenčné číslo (MRN), ktoré identifikuje colné vyhlásenie, na základe ktorého je tovar prepustený do nasledujúceho colného režimu?

2.      Umožňujú článok 214 ods. 1 a článok 215 ods. 1 Colného kódexu Únie a článok 178 ods. 1 písm. b) a c) delegovaného nariadenia 2015/2446, aby držiteľ osobitného colného režimu „slobodné pásmo“ ukončil tento režim len na základe poznámky úradníka colného orgánu v prepravnom doklade tovaru (nákladný list CMR) týkajúcej sa colného statusu tovaru bez toho, aby sám overil platnosť colného statusu tohto tovaru?

3.      V prípade zápornej odpovede na druhú prejudiciálnu otázku, aká úroveň overenia podľa článku 214 ods. 1 a článku 215 ods. 1 Colného kódexu Únie a článku 178 ods. 1 písm. b) a c) delegovaného nariadenia 2015/2446 postačuje na to, aby bolo možné považovať osobitný colný režim „slobodné pásmo“ za správne ukončený?

4.      Mohol mať držiteľ osobitného colného režimu „slobodné pásmo“ legitímnu dôveru na základe potvrdenia colných orgánov, že colný status tovaru sa zmenil z „tovaru, ktorý nie je tovarom Únie“ na „tovar Únie“, hoci toto potvrdenie neuvádza ani dôvod zmeny statusu tovaru ani údaje, ktoré by umožnili overiť tento dôvod?

5.      V prípade zápornej odpovede na štvrtú prejudiciálnu otázku, môže byť dôvodom na oslobodenie od colného dlhu, ktorý vznikol podľa článku 79 ods. 1 písm. a) a článku 79 ods. 3 písm. a) Colného kódexu Únie, vzhľadom na zásadu právnej sily rozhodnutej veci uznanú vo vnútroštátnom práve a v práve Únie, skutočnosť, že v inej veci pred vnútroštátnym súdom sa právoplatným rozsudkom konštatovalo, že držiteľ colného režimu sa nedopustil žiadneho porušenia, pokiaľ ide o colný režim „slobodné pásmo“?

31.      V konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky žalobkyňa, Lotyšsko a Európska komisia. V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodol, že sa ústne pojednávanie neuskutoční.

IV.    Právne posúdenie

32.      Päť uvedených otázok sa v podstate týka dvoch oblastí. Prvé tri otázky sa týkajú colných evidenčných a kontrolných povinností držiteľa povolenia na osobitný colný režim slobodné pásmo (ďalej len „držiteľ slobodného pásma“), ktorý prepustil z tohto pásma tovar, ktorý nebol tovarom Únie a ktorý v ňom bol uskladnený (pozri pod A). Piata otázka sa naopak týka rozšírenia účinku res iudicata rozsudku vydaného podľa vnútroštátneho práva, ktorý – možno v rozpore s právom Únie – odmietol porušenie povinnosti starostlivosti zo strany držiteľa slobodného pásma (pozri bod B.2.). Tomu predchádza štvrtá otázka týkajúca sa ochrany legitímnej dôvery držiteľa slobodného pásma, ktorá vychádza z predchádzajúcej praxe finančnej správy členského štátu, aj keď táto prax mala byť v rozpore s právom Únie (pozri B.1.).

A.      O výklade Colného kódexu Únie

33.      Žalobkyni ako držiteľke slobodného pásma bol vymeraný dovozný colný dlh (ďalej len „colný dlh“). Colný dlh držiteľa slobodného pásma vychádza z článku 79 ods. 1 písm. a) Colného kódexu. Súvisí s porušením povinností stanovených colnými predpismi v súvislosti so vstupom tovaru, ktorý nie je tovarom Únie, na colné územie Únie. Súdnemu dvoru nie je známe, či sa colný dlh deklaranta, ktorý vznikol v dôsledku uvedenia tovaru do voľného obehu, podaril medzičasom vymôcť.

34.      Držiteľ slobodného pásma má osobitné povinnosti,(6) ktorých porušenie môže viesť k vzniku colného dlhu. Ide však len o dodatočný, spoločný a nerozdielny (pozri článok 84 Colného kódexu) colný dlh v dôsledku individuálneho porušenia povinností, ktorého cieľom je zabezpečiť správne vybratie colného dlhu. (Pôvodný) colný dlh deklaranta (článok 77 ods. 3 Colného kódexu) naďalej zostáva.

1.      Povinnosť evidovať „hlavné referenčné číslo“

35.      Žalobkyňa nezaznamenala a nezadala MRN do elektronického systému. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či zaevidovanie a zadanie MRN bolo podľa práva Únie povinné, takže nesplnenie tejto povinnosti žalobkyňou predstavuje porušenie povinnosti, ktoré je potrebné na vymeranie colného dlhu.

36.      Rozhodujúcou otázkou je, či držiteľ slobodného pásma musí vždy zaevidovať MRN, aby sa vyhol – okrem colného dlhu deklaranta – vlastnému colnému dlhu podľa článku 79 ods. 1 písm. a) a článku 79 ods. 3 Colného kódexu. Článok 214 ods. 1 Colného kódexu upravuje evidenciu, ktorá sa má viesť v osobitných colných režimoch. Podľa článku 210 písm. b) Colného kódexu sa do osobitného colného režimu zaraďuje aj skladovanie v slobodnom pásme.

37.      Podľa článku 214 ods. 1 Colného kódexu je „držiteľ colného režimu“ (v tomto prípade režimu slobodné pásmo) povinný viesť adekvátnu evidenciu vo forme schválenej colnými orgánmi. Evidencia obsahuje informácie a údaje, ktoré colným orgánom umožňujú dohľad nad príslušným colným režimom, a to najmä vo vzťahu k identifikácii tovaru, ktorý bol prepustený do tohto režimu, jeho colnému statusu a preprave.

38.      Na prevádzku skladovacích priestorov na colné uskladňovanie tovaru v slobodnom pásme sa podľa článku 211 ods. 1 písm. b) Colného kódexu vyžaduje povolenie od colných orgánov. Z tohto povolenia spravidla vyplývajú osobitné evidenčné povinnosti s cieľom zdokumentovať a sledovať ukončenie tohto osobitného colného režimu prepustením tovaru do iného colného režimu [často prepustenie do voľného obehu; článok 77 ods. 1 písm. a) Colného kódexu]. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nie je zrejmý presný obsah povolenia žalobkyne v predmetnej veci.

39.      Okrem evidenčných povinností, ktoré môžu vyplývať z povolenia, článok 7 písm. c) Colného kódexu poveruje Komisiu na prijímanie delegovaných aktov, ktorými sa upravujú typy informácií a údajov, ktoré musia byť obsiahnuté v záznamoch uvedených v článku 214 ods. 1 Colného kódexu. V súlade s tým sa v článku 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia stanovuje, že evidencia uvedená v článku 214 kódexu musí obsahovať „MRN alebo, ak neexistuje, akékoľvek iné číslo alebo kód slúžiaci na identifikáciu colných vyhlásení, prostredníctvom ktorých sa tovar umiestňuje do osobitného colného režimu, a ak bol colný režim ukončený v súlade s článkom 215 ods. 1 kódexu, informácie o spôsobe ukončenia colného režimu“.

40.      Už len z toho vyplýva, že MRN sa nemusí nevyhnutne evidovať.

41.      Po prvé prvá alternatíva článku 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia sa týka len MRN slúžiaceho na identifikáciu colných vyhlásení, „prostredníctvom ktorých sa tovar umiestňuje do osobitného colného režimu“. Na prepustenie tovaru do osobitného colného režimu slobodné pásmo sa nevyžaduje žiadne colné vyhlásenie (pozri článok 158 ods. 1 Colného kódexu). Preto tu možno mať na mysli len umiestnenie do iného osobitného colného režimu. V tomto prípade však tovar nebol prepustený do iného osobitného colného režimu (z hlavy VII Colného kódexu), ale do „normálneho“ colného režimu podľa hlavy VI Colného kódexu (prepustenie do voľného obehu). V tomto prípade článok 178 ods. 1 písm. b) prvá alternatíva delegovaného nariadenia nevyžaduje, aby sa MRN evidovalo.

42.      Po druhé samotný článok 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia predpokladá, že MRN sa nevydáva pre každé colné vyhlásenie. To potvrdzuje aj článok 226 vykonávacieho nariadenia. V súlade s tým musia colné orgány v zásade vydať deklarantovi (nie držiteľovi slobodného pásma) takéto MRN pre jeho colné vyhlásenie. Neplatí to však pre každé colné vyhlásenie alebo pred príslušnými dátumami, keď sa systémy AES a NCTS uvedú do prevádzky a vnútroštátne dovozné systémy sa upravia v súlade s prílohou k vykonávaciemu rozhodnutiu 2014/255/EÚ. Súdny dvor nebol informovaný o tom, či toto bol vôbec tento prípad.

43.      Keďže finančná správa informuje deklaranta (a nie držiteľa slobodného pásma) o MRN, v článku 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia sa výslovne vyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma evidoval toto číslo, len ak existuje. V opačnom prípade si splní svoje evidenčné povinnosti, ak zaeviduje iné číslo alebo kód, pomocou ktorého možno tovar identifikovať. Povinné evidovanie MRN teda nevyplýva z Colného kódexu ani delegovaného nariadenia, ako správne tvrdí aj Komisia. To platí o to viac, ak tovar nebol prepustený do osobitného colného režimu.

44.      Do toho vstupuje ešte ustanovenie článku 178 ods. 3 delegovaného nariadenia. Podľa tohto ustanovenia môžu colné orgány upustiť od požiadavky na niektoré údaje stanovené v odseku 1 a 2. Právo Únie preto nevyžaduje, aby sa MRN evidovalo. Rozhodujúce je skôr to, či vnútroštátne právo (ktoré zaväzuje colné orgány) alebo samotný vnútroštátny colný orgán upustil od takejto evidencie. Ak áno, chýbajúca evidencia nemôže viesť k vzniku colného dlhu.

45.      Takéto upustenie možno vidieť napríklad aj v ustálenej správnej praxi lotyšských colných orgánov, ako uvádza vnútroštátny súd. Podľa vnútroštátneho súdu bolo v čase, keď nastali skutkové okolnosti sporu vo veci samej, bežnou praxou finančnej správy, že colníci kontrolovali colný status tovaru predtým, ako tovar opustil slobodné pásmo, a na rôznych vývozných dokladoch (zvyčajne nákladnom liste CMR) robili príslušné poznámky (colný status tovaru, pečiatka miesta colnej kontroly a podpis colného úradníka). Tým sa zjavne splnili doterajšie evidenčné povinnosti.

46.      Právo Únie nestanovuje žiadne osobitné podmienky pre takéto upustenie. Preto si možno predstaviť aj implicitné upustenie od požiadavky na evidovanie podľa článku 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia. Platí to o to viac, že colnému právu – ako hromadnému konaniu – nie sú cudzie implicitné vyhlásenia. Podľa článku 158 ods. 2 Colného kódexu v spojení s článkom 135 a nasl. a článkom 141 delegovaného nariadenia je dokonca možné podať ústne alebo konkludentné colné vyhlásenie. To, či ustálená administratívna prax – ako ju opísal vnútroštátny súd – predstavuje výslovné alebo konkludentné upustenie finančnej správy, je otázkou skutkového posúdenia, na ktoré je príslušný len tento súd.

47.      Odpoveď na prvú otázku teda znie, že článok 214 Colného kódexu v spojení s článkom 178 delegovaného nariadenia nie nevyhnutne a nie zakaždým vyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma evidoval MRN s cieľom splniť v nich stanovené evidenčné povinnosti. Skôr umožňuje colným orgánom výslovne alebo implicitne povoliť odlišné formy evidencie.

2.      Ukončenie colného režimu slobodné pásmo

48.      V prvej otázke sa vnútroštátny súd tiež pýta, či článok 214 Colného kódexu umožňuje, aby sa osobitný režim slobodné pásmo ukončil bez zaevidovania MRN. Týka sa to druhej alternatívy evidenčných povinností uvedených v článku 178 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia. V súlade s tým sa musia zaznamenať aj informácie o spôsobe ukončenia colného režimu.

49.      Ukončenie osobitného colného režimu (v tomto prípade slobodného pásma) podľa článku 215 Colného kódexu je potrebné odlišovať od splnenia vyššie uvedených evidenčných povinností podľa článku 214 Colného kódexu. K ukončeniu colného režimu dochádza až vtedy, keď bol tovar prepustený do nasledujúceho colného režimu. V tomto prípade bol tovar prepustený do voľného obehu (hlava VI Colného kódexu) a jeho status sa zmenil z tovaru, ktorý nie je tovarom Únie, na tovar Únie.

50.      Finančná správa však už nevie, prečo sa tak stalo. Z písomného vyjadrenia Lotyšska tiež nie je jasné, prečo by colník označil nákladný list CMR písmenom „C“ (pre tovar Únie), opečiatkoval ho a podpísal, ak by tento tovar stále mal byť tovarom, ktorý nie je tovarom Únie. V každom prípade bol tovar po kontrole prepustený osobe. To, či bolo toto prepustenie oprávnené (najmä či existuje príslušné colné vyhlásenie) a či vzniknutý colný dlh deklarant zaplatil, je pre ukončenie „colného režimu slobodné pásmo“ irelevantné.

51.      Právo Únie však jednoznačne nestanovuje, ako musí držiteľ slobodného pásma viesť príslušnú evidenciu (pozri vyššie bod 35). V konečnom dôsledku otázka ukončenia osobitného režimu slobodné pásmo zaevidovaním nákladného listu CMR, ktorý bol opečiatkovaný a podpísaný finančnou správou, závisí od vnútroštátnej právnej situácie (obsah povolenia alebo upustenie finančnej správy od určitých evidenčných povinností). Túto skutočnosť preto môže posúdiť len vnútroštátny súd.

52.      Ak je zo zaužívanej praxe zrejmé, že tovar bol prepustený deklarantovi a status tovaru Únie bol potvrdený v nákladnom liste CMR pečiatkou a podpisom daňového úradníka, a to len v prípadoch prepustenia do voľného obehu, potom sa dokumentácia tohto nákladného listu javí ako dostatočná aj na zdokumentovanie ukončenia osobitného colného režimu slobodné pásmo prepustením do voľného obehu. To môže predstavovať výslovné alebo implicitné upustenie od prípadných ďalších požiadaviek na dokazovanie, čo je podľa práva Únie prípustné.

3.      Povinnosť a rozsah kontroly s ohľadom na platnosť colného statusu tovaru (otázky 2 a 3)?

53.      Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 214 ods. 1 a článok 215 ods. 1 Colného kódexu oprávňujú držiteľa slobodného pásma ukončiť režim slobodného pásma bez toho, aby sám overil platnosť colného statusu tovaru, prípadne aký je rozsah zodpovedajúcej kontrolnej povinnosti.

54.      V pozadí tejto otázky je skutočnosť, že tovar môže byť prepustený do slobodného pásma bez colného vyhlásenia, aby mohol byť následne prepustený do ďalšieho colného režimu, zvyčajne prostredníctvom colného vyhlásenia deklaranta. V slobodnom pásme možno napríklad skladovať tovar rôznych druhov (tovar Únie a tovar, ktorý nie je tovarom Únie) (pozri článok 177 delegovaného nariadenia). Vo väčšine prípadov sa tovar uskladnený v slobodnom pásme potom prepustí do iných osobitných colných režimov (hlava VII Colného kódexu – napríklad colný režim dočasné použitie alebo zušľachťovací styk) alebo do všeobecného colného režimu (prepustenie do voľného obehu; hlava VI Colného kódexu). Toto sa uskutočňuje prostredníctvom colného vyhlásenia (článok 158 ods. 1 Colného kódexu), ktoré podáva tretia strana (t. j. zvyčajne nie držiteľ slobodného pásma).

55.      Pre otázku, o ktorej sa tu rozhoduje, pokiaľ ide o povinnosť kontroly alebo rozsah kontroly u držiteľa slobodného pásma, je dôležité, že colné vyhlásenie overuje výlučne colný orgán v súlade s článkom 188 Colného kódexu. Colný orgán môže podľa článku 189 Colného kódexu vykonať prehliadku tovaru atď. Colný kódex však neobsahuje žiadne povinnosti držiteľa slobodného pásma vykonávať kontroly. Prepustenie tovaru tiež vykonávajú výlučne colné orgány (a nie súkromná osoba) v súlade s článkom 194 Colného kódexu, ak sú splnené podmienky na prepustenie tovaru do príslušného colného režimu. Podľa článku 195 ods. 1 Colného kódexu sa tovar prepustí deklarantovi až po zaplatení colného dlhu alebo poskytnutí zábezpeky. Zdá sa, že v Lotyšsku sa v praxi prepustenie tovaru colným orgánom uskutočňuje opečiatkovaním a podpísaním nákladného listu CMR.

56.      Naopak, osobitný režim slobodné pásmo je upravený v článku 210 a nasl. Colného kódexu. Ani z tejto časti však nemožno vyvodiť povinnosť kontrolovať správnosť obsahu colného vyhlásenia tretej osoby. Naopak, článok 214 Colného kódexu obsahuje vyššie uvedené (pozri bod 35 a nasl. vyššie) evidenčné povinnosti. Článok 215 Colného kódexu upravuje prípady, keď sa osobitný colný režim (ako je colný režim slobodné pásmo) ukončuje, pričom hlavným dôvodom ukončenia je pravdepodobne prepustenie do nasledujúceho colného režimu.

57.      V článku 214 ods. 1 druhej vete Colného kódexu sa objasňuje, že evidencia (musí) obsahovať informácie a údaje, ktoré colným orgánom umožňujú dohľad nad príslušným colným režimom, a to najmä vo vzťahu k identifikácii tovaru, ktorý bol prepustený do tohto režimu, jeho colnému statusu a preprave. Článok 214 Colného kódexu sa však nevzťahuje na platnosť colného statusu alebo na overovanie tejto platnosti.

58.      To tiež znamená, že sa musí viesť len evidencia colného statusu, ale nie, že sa musí kontrolovať obsahová správnosť tohto statusu. V tomto ohľade – a zdá sa, že Komisia to prehliadla –, to opäť závisí od dôkazných povinností, ktoré sa uplatňujú v Lotyšsku. Ak finančná správa (výslovne alebo implicitne) upustila od požiadavky na ďalšie dôkazné prostriedky okrem nákladného listu CMR s pečiatkou, v ktorej je uvedený status tovaru, a podpisu colníka (pozri článok 178 ods. 3 delegovaného nariadenia), potom neexistujú žiadne ďalšie dôkazné povinnosti, a už vôbec nie ďalšie povinnosti kontroly. O tom, či ide o takýto prípad, môže rozhodnúť len vnútroštátny súd.

59.      Žalobkyňa preto nebola povinná kontrolovať, prečo bol nákladný list CMR opečiatkovaný a prečo colné orgány tovar v ňom uvedený deklarovali ako tovar Únie. Takisto sa zdá byť pochybné, či môže túto kontrolu účinne vykonať.

60.      Colný status tovaru vyplýva z colného vyhlásenia inej osoby, ktoré musí byť preskúmané colnými orgánmi. Ak bol tovar následne prepustený do voľného obehu na základe rozhodnutia colných orgánov, jeho status sa zmenil z tovaru, ktorý nie je tovarom Únie, na tovar Únie. Túto skutočnosť colník zjavne potvrdil pečiatkou a podpisom na nákladnom liste CMR (pozri len štvrtú otázku vnútroštátneho súdu). Zdá sa, že nie je potrebné ani možné, aby to iný súkromný subjekt opätovne skontroloval. Aj v tomto konaní podľa vnútroštátneho súdu a písomných vyjadrení žalobkyne zmenu stavu v elektronickom systéme žalobkyne vykoná len finančná správa bez toho, aby žalobkyňa mohla overiť správnosť.

61.      Zákonnosť a ešte viac platnosť úradného rozhodnutia zvyčajne preskúmava iný (vyšší) orgán alebo súd, a nie súkromná osoba. Ak nič nenasvedčuje tomu, že predložené dôkazné prostriedky – v tomto prípade týkajúce sa statusu tovaru – boli sfalšované, Colný kódex nevyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma nad rámec evidenčných povinností kontroloval, či je colný status tovaru skutočne „platný“.

62.      Odpoveď na otázky 2 a 3 teda znie, že ukončenie osobitného colného režimu „slobodné pásmo“ nevyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma nezávisle kontroloval platnosť statusu tovaru potvrdeného finančnou správou. Situácia môže byť iná, ak existujú náznaky, že osvedčenie bolo sfalšované. To, ako má toto osvedčenie vyzerať a ako sa má overiť status prepusteného tovaru, v konečnom dôsledku určuje vnútroštátny právny stav, keďže colné orgány môžu podľa článku 178 ods. 3 delegovaného nariadenia upustiť od požiadavky na niektoré informácie.

B.      Alternatívne: O ochrane legitímnej dôvery a rozšírení res  iudicata (otázky 4 a 5)

63.      Otázkami 4 a 5 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či žalobkyňa (ak tovar nebol tovarom Únie a mala si to overiť pred prepustením tovaru zo slobodného pásma) požíva aspoň určitú ochranu legitímnej dôvery. V prospech toho je, že finančná správa potvrdila status tovaru Únie tým, že opečiatkovali a podpísali nákladný list CMR. Na druhej strane iný súd už porušenie článku 79 Colného kódexu právoplatne zamietol. Takéto porušenie je však predpokladom vzniku (dodatočného) colného dlhu držiteľa slobodného pásma. Preto by vzniku colného dlhu mohol brániť aj účinok res iudicata tohto rozhodnutia.

64.      Obe otázky však vznikajú len vtedy, ak vôbec došlo k porušeniu požiadaviek na dokazovanie podľa článku 214 Colného kódexu v spojení s článkom 178 delegovaného nariadenia. Vzhľadom na článok 178 ods. 3 delegovaného nariadenia to zase závisí od rozhodnutia lotyšského colného orgánu v danom čase o rozsahu dôkaznej povinnosti. Ako bolo vysvetlené vyššie (bod 44 a nasl.), colné orgány v ustálenej praxi upustili od ďalšieho dokazovania, takže dodatočný colný dlh žalobkyne je menej pravdepodobný.

65.      Uvedené otázky by vznikli len v prípade, ak by Súdny dvor dospel k opačnému záveru alebo ak by vnútroštátny súd predsa len usúdil, že žalobkyňa porušila colné povinnosti. Skúmajú sa preto len subsidiárne.

1.      Ochrana legitímnej dôvery v prípade správnej praxe, ktorá je v rozpore s právom Únie

66.      Zásada ochrany legitímnej dôvery je súčasťou právneho poriadku Únie a je záväzná pre každý vnútroštátny orgán poverený uplatňovaním práva Únie.(7) Vnútroštátne orgány preto musia pri vykonávaní ustanovení Colného kódexu a delegovaného nariadenia dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery.

67.      Na zásadu ochrany legitímnej dôvery sa však nemožno odvolávať proti presnému ustanoveniu práva Únie.(8) Takéto presné ustanovenie, z ktorého nevyhnutne vyplýva, že žalobkyňa musela zaevidovať MRN a že pečiatka a podpis finančnej správy nie sú dostatočné, tu nie je zrejmé. Rovnako neexistuje presné ustanovenie, podľa ktorého musí držiteľ slobodného pásma kontrolovať dôvod zmeny statusu tovaru (pozri bod 35 a nasl. vyššie). Navyše jeden vnútroštátny súd už tieto povinnosti odmietol a druhý si nie je istý, a preto žiada Súdny dvor o pomoc s výkladom. Aj keby Súdny dvor dospel k inému záveru, nebolo by preto možné v žiadnom prípade hovoriť o „jasnom ustanovení“ v zmysle vyššie uvedenej judikatúry.

68.      Preto tu možno uvažovať o ochrane legitímnej dôvery podľa práva Únie. Predpokladá tiež, že konanie správnych orgánov vzbudilo u obozretných a rozvážnych hospodárskych subjektov rozumné a oprávnené očakávanie.(9)

69.      Zdá sa, že je to tak aj v tomto prípade. Žalobkyňa zrejme verila, že si splnila svoje evidenčné povinnosti, ak zaevidovala nákladný list CMR, na ktorom colný orgán po kontrole pečiatkou a podpisom vyznačil stav tovaru, a že to malo za následok prechod do nasledujúceho colného režimu (v tomto prípade prepustenie do voľného obehu). Podľa jej názoru to znamenalo, že colný režim slobodného pásma bol riadne ukončený. Táto dôvera, ako uviedol vnútroštátny súd, vychádza z ustálenej administratívnej praxe lotyšských daňových orgánov, ktorá bola pravdepodobne spôsobená potrebami hromadného konania. Ustálená správna prax, ktorá, ako už bolo uvedené, nie je zjavne v rozpore s právom Únie, môže vyvolať rozumné a oprávnené očakávania, že sa od tejto praxe nebude so spätnou účinnosťou odkláňať.

70.      Preto na štvrtú otázku treba odpovedať tak, že ustálená administratívna prax, ktorá po kontrole colným orgánom vyznačuje stav tovaru do nákladného listu CMR prostredníctvom pečiatky a podpisu a ktorá v minulosti vždy umožnila účinne ukončiť colný režim slobodné pásmo, môže odôvodniť ochranu legitímnej dôvery. To platí aj vtedy, ak dôvod zmeny statusu nie je na dokumente bližšie uvedený. V každom prípade to nie je v zjavnom rozpore s právom Únie, pretože to umožňuje vnútroštátnym colným orgánom stanoviť odchylné požiadavky na dôkazné prostriedky (pozri bod 44 a nasl. vyššie).

2.      Rozšírenie účinku res iudicata rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie

71.      Svojou piatou otázkou, na ktorú treba tiež odpovedať len subsidiárne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada res iudicata môže brániť určeniu colného dlhu podľa článku 79 ods. 1 písm. a) a článku 79 ods. 3 písm. a) Colného kódexu.

72.      V pozadí je skutočnosť, že v konaní o uložení správnej sankcie žalobkyni bolo porušenie colných povinností právoplatne odmietnuté. Na tomto konaní bola zjavne zúčastnená aj finančná správa. Podľa platného vnútroštátneho práva sa skutočnosti zistené v odôvodnení právoplatného rozsudku nemusia opätovne dokazovať v rámci šetrenia v správnom konaní, na ktorom sa zúčastňujú tí istí účastníci (§ 153 ods. 3 [Administratīvā procesa likums] Správneho poriadku). Okrem toho je rozsudok pre súd záväzný pri posudzovaní iných vecí súvisiacich s touto vecou (§ 16 ods. 3 a 4 [Likums „Par tiesu varu“] zákona o súdnictve). Keďže predchádzajúci súd právoplatne odmietol porušenie povinností podľa Colného kódexu, vnútroštátny súd sa domnieva, že nemôže vymerať colný dlh, predpokladom ktorého je porušenie povinností podľa Colného kódexu.

73.      Zásada právnej sily rozhodnutej veci je dôležitá tak v práve Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych systémoch. Na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, a tiež riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov.(10)

74.      Právo Únie teda vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda súdne rozhodnutie právoplatnosť, napriek tomu, že by sa tým umožnila náprava vnútroštátnej situácie nezlučiteľnej s týmto právom.(11)

75.      Ak totiž neexistuje právna úprava Únie v dotknutej oblasti, podmienky uplatňovania zásady právnej sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny právny poriadok v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov. Nesmú však byť menej výhodné ako podmienky upravujúce podobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nemôžu robiť výkon práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie prakticky nemožným alebo ho nadmerne sťažovať (zásada efektivity).(12) Posledná uvedená zásada je však v tomto prípade relevantná len v obmedzenom rozsahu. V tomto prípade by rozšírenie právnej sily rozsudku (možno v rozpore s právom Únie) v neprospech členského štátu nesťažilo jednotlivcovi výkon jeho práv.

76.      Zásada efektivity by však bránila zásade právnej sily rozhodnutej veci podľa vnútroštátneho práva, ak by právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom Únie, bolo záväzné aj pre ďalšie obdobia, ktoré ani neboli predmetom právoplatného rozsudku, pretože potom by nebolo možné napraviť situáciu, ktorá je v rozpore s právom Únie, ani v budúcnosti.(13)

77.      Na rozdiel od toho, čo si zjavne myslí Komisia, o to v tomto prípade nejde. Právna sila rozsudku sa nevzťahuje na ďalšie obdobia v budúcnosti, a tak v budúcnosti nebude brániť náprave situácie, ktorá je v rozpore s právom Únie. Skôr sa len právna sila rozsudku týkajúca sa právneho posúdenia určitého skutku (porušenie povinnej starostlivosti držiteľa slobodného pásma) v rámci rovnakého obdobia prenáša zo sankčného práva do colného práva. Ide teda o právne posúdenie totožného skutku (totožného obdobia), ktoré je rozhodujúce tak pre uloženie správnej sankcie, ako aj pre vymeranie colného dlhu.

78.      Povinnosť členských štátov podľa práva Únie stanoviť odstrašujúce správne sankcie tiež nevedie k odmietnutiu právnej sily rozhodnutej veci.(14) Oslobodzujúci trestný rozsudok, ktorý podľa vnútroštátneho práva nadobudol účinok res iudicata vo vzťahu ku konaniu o peňažnej správnej sankcii, týkajúcej sa tých istých skutkov ako trestný rozsudok, je podľa práva Únie rovnako nenapadnuteľný(15) ako v tomto prípade oslobodzujúci rozsudok o správnej sankcii. Ani v prejednávanej veci nemôže povinnosť vymerať colný dlh vyžadovať odmietnutie účinku res iudicata rozsudku, pokiaľ sa týka toho istého skutku a pokiaľ vnútroštátne právo takéto rozšírenie účinku res iudicata stanovuje.

79.      Keďže v oboch prípadoch súd členského štátu rozhoduje v kontradiktórnom konaní o existencii porušenia colných povinností a v oboch konaniach sú pravdepodobne účastníkmi dokonca tie isté strany (žalobkyňa a daňový orgán), opačný názor by pravdepodobne viedol k problémom so zásadou ne bis in idem (článok 50 Charty základných práv).(16)

80.      Naproti tomu rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Avio Lucos(17) sa týkalo úplne iného prípadu. Súdny dvor tu konštatoval porušenie zásady efektivity v tom, že rozhodnutie súdu v správnom súdnom konaní bolo na úkor žalobcu rozšírené aj na občianskoprávne konanie a všetky rozhodnutia o tom istom právnom vzťahu.

81.      Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci CRPNPAC a Vueling Airlines, v ktorom bolo zamietnuté rozšírenie účinku res iudicata trestného rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie v neprospech súkromnej osoby, na občianske právo vo vzťahu k iným osobám, sa tiež týkalo inej situácie.(18) V tejto veci nejde o prípad, keď by bola súkromná osoba viazaná rozsudkom, ktorý je v rozpore s právom Únie v jej neprospech.

82.      Právo Únie preto nebráni tomu, aby vnútroštátna zásada res iudicata bránila určeniu colného dlhu na základe porušenia povinností podľa článku 79 ods. 1 písm. a) Colného kódexu, ak vnútroštátny súd už v rámci sankčného konania právoplatne odmietol porušenie colných povinností v rámci toho istého obdobia.

V.      Návrh

83.      Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Augstākā tiesa (Senāts) (Senát Najvyššieho súdu, Lotyšsko), takto:

1.      Článok 214 nariadenia (EÚ) č. 952/2013 v spojení s článkom 178 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/2446 nevyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma musel v každom prípade zaevidovať „hlavné referenčné číslo“, aby si splnil svoje evidenčné povinnosti a ukončil osobitný režim slobodné pásmo.

2.      To, či je možné ukončiť režim slobodné pásmo zaevidovaním nákladného listu CMR, ktorý bol opečiatkovaný a podpísaný finančnou správou, závisí od obsahu povolenia alebo od toho, či finančná správa upustila od požiadavky na určité evidenčné povinnosti. To môže posúdiť len vnútroštátny súd.

3.      Ukončenie osobitného režimu slobodné pásmo nevyžaduje, aby držiteľ slobodného pásma samostatne overoval platnosť statusu tovaru, ktorý osvedčila finančná správa, ak neexistujú žiadne náznaky, že predmetné osvedčenie bolo sfalšované. To, ako musí toto osvedčenie vyzerať a ako sa musí preukázať status prepusteného tovaru, určuje vnútroštátna právna situácia, keďže colné orgány môžu upustiť od požiadavky na niektoré údaje podľa článku 178 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/2446.

4.      Ustálená administratívna prax, ktorá po kontrole daňovými orgánmi vyznačuje status tovaru v nákladnom liste CMR prostredníctvom pečiatky a podpisu a ktorá v minulosti vždy umožnila účinne ukončiť colný režim slobodné pásmo, môže odôvodniť ochranu legitímnej dôvery, aj keď dôvod zmeny statusu tovaru nie je v doklade bližšie uvedený. V každom prípade to zjavne nie je v rozpore s presnými ustanoveniami Colného kódexu, pretože ten umožňuje odchýlky v požiadavkách na dokazovanie.

5.      Právo Únie nebráni tomu, aby vnútroštátna zásada právnej sily rozhodnutej veci bránila vymeraniu colného dlhu na základe porušenia povinností podľa článku 79 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 952/2013, ak vnútroštátny súd už v rámci sankčného konania právoplatne zamietol porušenie colných povinností v tom istom období tým istým skutkom.

1      Jazyk prednesu: nemčina.

2      Táto skratka znamená „Convention relative au contrat de transport international de marchandises par route“.

3      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie (prepracované znenie), v znení zo 14. decembra 2016 (Ú. v. EÚ L 354, 2016, s. 32).

4      Delegované nariadenie Komisie z 28. júla 2015, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013, pokiaľ ide o podrobné pravidlá, ktorými sa bližšie určujú niektoré ustanovenia Colného kódexu Únie v znení z 28. júla 2015 (Ú. v. EÚ L 343, 2015, s. 1).

5      Vykonávacie nariadenie Komisie z 24. novembra 2015, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonávania určitých ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie, v znení z 18. apríla 2018 (Ú. v. EÚ L 343, 2015, s. 558).

6      Napríklad rozsudok zo 6. septembra 2012, Eurogate Distribution (C‑28/11, EU:C:2012:533, bod 27 a nasl. o colnom uskladňovaní). Podobne aj v prípade colného režimu zušľachťovanie: Rozsudok zo 6. septembra 2012, Döhler Neuenkirchen (C‑262/10, EU:C:2012:559, bod 41) – „osoby, ktoré ho využívajú, sú povinné striktne dodržiavať povinnosti, ktoré z neho vyplývajú“.

7      Ustálená judikatúra: pozri rozsudok zo 14. júla 2022, Sense Visuele Communicatie en Handel vof (C‑36/21, EU:C:2022:556, bod 26); pozri v tomto zmysle aj rozsudky zo 7. augusta 2018, Ministru kabinets (C‑120/17, EU:C:2018:638, bod 48), a z 26. apríla 1988, Krücken (316/86, EU:C:1988:201, bod 22).

8      Ustálená judikatúra: pozri rozsudky zo 14. júla 2022, Sense Visuele Communicatie en Handel vof (C‑36/21, EU:C:2022:556, bod 28); z 20. decembra 2017, Erzeugerorganisation Tiefkühlgemüse (C‑516/16, EU:C:2017:1011, bod 69); z 20. júna 2013, Agroferm (C‑568/11, EU:C:2013:407, bod 52), a z 26. apríla 1988, Krücken (316/86, EU:C:1988:201, bod 24).

9      Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Agroferm (C‑568/11, EU:C:2013:35, bod 59), a rozsudok zo 14. septembra 2006, Elmeka (C‑181/04 až C‑183/04, EU:C:2006:563, bod 32 a citovanú judikatúru).

10      Rozsudky z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozsudkom) (C‑582/21, EU:C:2024:282, bod 37); zo 16. júla 2020, UR (Zdanenie advokátov DPH) (C‑424/19, EU:C:2020:581, bod 22); zo 4. marca 2020, Telecom Italia (C‑34/19, EU:C:2020:148, bod 64); z 11. septembra 2019, Călin (C‑676/17, EU:C:2019:700, bod 26), a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub (C‑2/08, EU:C:2009:506, bod 22).

11      Rozsudky zo 16. júla 2020, UR (Zdanenie advokátov DPH) (C‑424/19, EU:C:2020:581, bod 23), a z 11. septembra 2019, Călin (C‑676/17, EU:C:2019:700, bod 27 a citovaná judikatúra).

12      Rozsudky zo 16. júla 2020, UR (Zdanenie advokátov DPH) (C‑424/19, EU:C:2020:581, bod 25); zo 4. marca 2020, Telecom Italia (C‑34/19, EU:C:2020:148, bod 58); z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti (C‑213/13, EU:C:2014:2067, bod 54), a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub (C‑2/08, EU:C:2009:506, bod 24).

13      Rozsudok zo 16. júla 2020, UR (Zdanenie advokátov DPH) (C‑424/19, EU:C:2020:581, body 31 a 32).

14      Rozsudok z 20. marca 2018, Di Puma a Zecca (C‑596/16 a C‑597/16, EU:C:2018:192, bod 35).

15      Rozsudok z 20. marca 2018, Di Puma a Zecca (C‑596/16 a C‑597/16, EU:C:2018:192, bod 35).

16      Bolo by to možné, pretože Súdny dvor považuje túto zásadu za relevantnú vo vzťahu medzi trestným a daňovým konaním: pozri rozsudok z 20. marca 2018, Menci (C‑524/15, EU:C:2018:197). V tejto súvislosti sa nezdá byť vylúčené, že by táto zásada mohla byť relevantná aj vo vzťahu medzi správnym sankčným konaním a daňovým konaním.

17      Pozri veľmi ďalekosiahle vyhlásenia v rozsudku zo 7. apríla 2022, Avio Lucos (C‑116/20, EU:C:2022:273, bod 97 a bod 105).

18      Rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines (C‑370/17 a C‑37/18, EU:C:2020:260, bod 95 a nasl.).