Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 11. júla 2024(1)

Vec C‑369/23

Vivacom Bulgaria EAD

proti

Vărchoven administrativen săd,

Nacionalna agencija za prichodite

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú osobám v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje na poslednom stupni – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa stanovuje príslušnosť súdu posledného stupňa rozhodovať o žalobách založených na porušení práva EÚ, ktoré možno pripísať tomuto súdu – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Účinná súdna ochrana – Nezávislý a nestranný súd – Objektívny test nestrannosti“

I.      Úvod

1.        Nestrannosť je určujúcim znakom súdu. Už v roku 399 pred Kristom Sokrates povedal: „Sudcovi náležia štyri veci: zdvorilo počúvať, múdro odpovedať, triezvo posudzovať a nestranne rozhodovať“(2).

2.        Je súd, ktorý má rozhodnúť o tom, či sám porušil právo EÚ, nestranný?

3.        Táto otázka sa vynára v prejednávanej veci v súvislosti so žalobou o náhradu škody podanou spoločnosťou na základe nesprávneho výkladu práva EÚ vnútroštátnym súdom posledného stupňa.

II.    Skutkový stav, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

4.        Vivacom Bulgaria EAD (ďalej len „Vivacom“) je bulharská spoločnosť, ktorá poskytuje telekomunikačné služby.

5.        V rokoch 2007 a 2008 vystavila faktúry dvom rumunským spoločnostiam na základe zmlúv o predaji predplatených kariet a poukážok na telekomunikačné služby, v ktorých bola uvedená daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vo výške 0 %.

6.        V priebehu daňovej kontroly Nacionalna agencija za prichodite (Národná agentúra pre verejné príjmy, Bulharsko; ďalej len „NAP“) usúdila, že nemožno preukázať, že tieto karty a poukážky dostali osoby zastupujúce uvedené rumunské spoločnosti. NAP teda považovala tieto transakcie za poskytovanie služieb, ktorých miesto poskytovania bolo v Bulharsku, kde Vivacom vykonávala svoju činnosť, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorými sa preberá smernica o DPH(3).

7.        Následne 20. júna 2012 vydala NAP spoločnosti Vivacom daňový výmer, v ktorom stanovila dodatočné daňové záväzky v oblasti DPH v celkovej výške 760 183,15 bulharského leva (BGN) (približne 388 485 eur).

8.        Vivacom dlžnú sumu zaplatila a začala správne konanie proti daňovému výmeru, ktoré bolo neúspešné.

9.        Vivacom následne podala proti výmeru žalobu na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko; ďalej len „ASSG“), ktorá bola čiastočne zamietnutá. Podľa uvedeného súdu bola Vivacom povinná zaplatiť DPH, pretože dotknuté transakcie boli charakterizované ako dodanie tovaru, ale keďže karty a poukážky neopustili sklad spoločnosti Vivacom, miesto dodania sa nachádzalo na bulharskom území.

10.      Vivacom podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko; ďalej len „VAS“). Rozsudkom zo 16. decembra 2014 tento súd potvrdil prvostupňový rozsudok. VAS súhlasil najmä so zisteniami ASSG, že transakcie predstavovali dodanie tovaru, a konštatoval, že príslušné vnútroštátne predpisy boli uplatnené správne. Keďže VAS je súdom posledného stupňa, jeho rozsudok je právoplatný.

11.      Vivacom následne 12. decembra 2019 podala na ASSG žalobu o náhradu škody na základe zodpovednosti štátu v zmysle práva EÚ proti NAP a VAS. Vivacom tvrdila, že NAP a VAS nesprávne uplatnili príslušné ustanovenia smernice o DPH, ako ich vykladá Súdny dvor vo svojej judikatúre.

12.      ASSG rozsudkom z 18. apríla 2022 žalobu spoločnosti Vivacom zamietol. Tento súd najmä rozhodol, že NAP ani VAS sa nedopustili dostatočne závažného porušenia práva EÚ.

13.      V tomto ohľade ASSG zistil, že NAP príslušné právo uplatnila správne. Tento súd ďalej usúdil, že hoci VAS nesprávne kvalifikoval transakcie ako dodanie tovaru, a nie poskytnutie služieb, správne právne posúdenie týchto dodávok by neviedlo k inému výsledku, keďže neboli splnené podmienky na oslobodenie od daňovej povinnosti súvisiacej s DPH, a že VAS správne dospel k záveru, že neexistuje dôvod na uplatnenie judikatúry Súdneho dvora, na ktorú sa Vivacom odvoláva.

14.      Vivacom podala proti tomuto rozsudku odvolanie na VAS, ktorý je vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci. Vivacom okrem iného tvrdí, že súčasná úloha VAS ako súdu posledného stupňa a strany sporu nespĺňa požiadavky na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa práva EÚ, aj keď ide o iný senát, a nie ten, ktorý vydal právoplatné rozhodnutie v daňovom spore.

15.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že otázka jeho právomoci by sa mala predložiť Súdnemu dvoru pred preskúmaním veci samej.

16.      Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa ustanovení bulharského práva sú na prejednanie žalôb o náhradu škody(4) založených na porušení práva EÚ, ktoré možno pripísať VAS, príslušné správne súdy. Správne konania spravidla prejednávajú súdy dvoch stupňov. VAS je súdom posledného stupňa, preto musí takéto žaloby o náhradu škody na poslednom stupni preskúmať VAS.

17.      Uvedený súd si preto kladie otázku, či vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje, aby ten istý súd bol v tej istej veci sudcom aj žalovaným, spĺňa požiadavky článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ na účinnú právnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo EÚ, a článku 47 druhého odseku Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) na nezávislý a nestranný súd.

18.      Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že Vivacom nepredkladá žiadne konkrétne dôkazy o okolnostiach, ktoré by vyvolávali pochybnosti o subjektívnej nestrannosti sudcov senátu VAS, ale zastáva názor, že VAS je vzhľadom na svoje postavenie žalovaného zaujatý a že samotná skutočnosť, že žaloba proti VAS sa prejednáva na poslednom stupni na tom istom súde, hoci v úplne inom senáte, stačí na to, aby vznikli vážne pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti každého senátu tohto súdu. Ten istý súd ďalej konštatuje, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá sa týka článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“), neposkytuje jednoznačnú odpoveď na otázku, či konkrétny súd môže posudzovať žalobu, v ktorej je žalovaným.(5)

19.      Za týchto podmienok Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 2c ods. 1 bod 1 ZODOV, v spojení s § 203 ods. 3 a § 128 ods. 1 bodom 6 APK, podľa ktorej má žalobu o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie zo strany VAS, v rámci ktorej je VAS žalovaným, v poslednom stupni prejednať tento súd?“

20.      Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili Vivacom Bulgaria, VAS, bulharská vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

III. Analýza

A.      Otázka, ktorú tento prípad vyvoláva

21.      V prelomovom rozsudku Köbler(6) Súdny dvor rozhodol, že zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia práva EÚ sa uplatňuje aj v prípade, že porušenie vyplýva z rozhodnutia súdu rozhodujúceho na poslednom stupni (tzv. zodpovednosť podľa rozsudku Köbler)(7).

22.      V uvedenom rozsudku Súdny dvor v reakcii na tvrdenia niektorých členských štátov, že uplatňovaniu zásady zodpovednosti štátu na rozhodnutia vnútroštátnych súdov rozhodujúcich na poslednom stupni bránia ťažkosti pri určovaní príslušného súdu,(8) vysvetlil, že „uplatneniu tejto zásady nemôže brániť absencia príslušného súdu“(9).

23.      Súdny dvor ponechal v súlade so zásadou procesnej autonómie na členských štátoch, aby stanovili procesné pravidlá, na základe ktorých môžu jednotlivci podávať na súdy žaloby týkajúce sa zodpovednosti podľa rozsudku Köbler, pričom pripomenul, že tieto pravidlá musia spĺňať požiadavku účinnej súdnej ochrany.(10)

24.      V prejednávanej veci sa spochybňuje súlad takýchto pravidiel zavedených členským štátom s cieľom riešiť zodpovednosť podľa rozsudku Köbler s požiadavkou účinnej súdnej ochrany.

25.      Táto požiadavka, ktorá je všeobecnou zásadou práva EÚ,(11) je dnes zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, ako aj v článku 47 Charty, o ktorých výklad vnútroštátny súd požiadal.

26.      Zásada účinnej súdnej ochrany má rovnaký obsah v celom rozsahu jej uplatňovania v práve EÚ.(12) Okrem iného si vyžaduje, aby súd, ktorý rozhoduje o žalobe týkajúcej sa porušenia práva založeného na práve EÚ, ako je to v prejednávanej veci, bol nezávislý a nestranný.(13)

27.      Podľa judikatúry Súdny dvor uznal, že existujú dva aspekty nezávislosti súdov: vonkajší a vnútorný. Vonkajší aspekt si vyžaduje, aby súd vykonával svoje úlohy úplne samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal ani nebol podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo pokyny, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia. Vnútorný aspekt, ktorý sa označuje aj ako sudcovská nestrannosť, má zabezpečiť, aby si rozhodujúci sudcovia zachovali rovnaký odstup od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu konania. Vyžaduje si rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu okrem striktného uplatnenia zásad právneho štátu.(14)

28.      Otázka položená v prejednávanej veci sa týka požiadavky nestrannosti, keďže vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa uplatniteľnou bulharskou právnou úpravou zaručuje, že VAS vzhľadom na svoje postavenie žalovaného nemá žiaden iný záujem na výsledku konania o náhradu škody než uplatnenie práva. Stručne povedané, takáto situácia by mohla byť v rozpore s maximou nemo iudex in causa sua, podľa ktorej by nikto nemal byť sudcom vo svojej vlastnej veci.

29.      Rozsudok Köbler ani neskoršia judikatúra(15) sa touto otázkou nezaoberali.

30.      Možný problém s nestrannosťou bol uznaný v právnej vede.(16) Až na niekoľko výnimiek(17) sa však o ňom neviedla ďalšia diskusia.

31.      Skôr ako vysvetlím svoj postoj k otázke nestrannosti, ktorú prejednávaná vec prináša, vrátim sa k judikatúre tohto súdu a ESĽP, ktorá by mohla byť relevantná.

B.      Preskúmanie judikatúry

1.      Judikatúra Súdneho dvora

32.      Vo svojej judikatúre Súdny dvor s odkazom na judikatúru ESĽP pripustil, že dodržiavanie nestrannosti možno skúmať dvoma spôsobmi. V subjektívnom teste sa zohľadňuje osobné presvedčenie a správanie konkrétneho sudcu, zatiaľ čo objektívnym testom sa zisťuje, či okrem správania sudcu existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní nestrannosti podľa objektívneho testu môžu mať určitý význam aj dojmy.(18)

33.      Súdny dvor sa zaoberal požiadavkou nestrannosti vo vzťahu k súdom a iným orgánom.(19) Pre túto vec by mohli byť zaujímavé tri hlavné smery judikatúry. Žiadna z týchto vecí sa však netýkala konkrétnej situácie v prejednávanej veci.

34.      Po prvé existuje judikatúra týkajúca sa pojmu „vnútroštátny súdny orgán“ podľa článku 267 ZFEÚ, v ktorej Súdny dvor posudzoval, či vnútroštátny súd konal ako tretia osoba vo vzťahu k dotknutým záujmom. Toto posúdenie nestrannosti však bolo vykonané na účely rozlíšenia súdnych a správnych funkcií,(20) čo nie je situácia v prejednávanej veci. Nie sú pochybnosti o tom, že VAS je súd; jedinou otázkou je, či v situácii, ako je tá v prejednávanej veci, možno tento súd považovať za dostatočne nestranný.

35.      Po druhé existuje judikatúra, ktorá sa týka nestrannosti Súdneho dvora aj Všeobecného súdu, v súvislosti so žalobami o náhradu škody vyplývajúcej z údajného porušenia povinnosti Všeobecného súdu rozhodnúť v primeranej lehote podľa článku 47 druhého odseku Charty.(21) Podľa môjho názoru sa však nezdá, že by sa táto judikatúra dala uplatniť na prejednávanú vec, a to z dvoch dôvodov. Po prvé sa týka žalôb o náhradu škody, ktorú možno pripísať Všeobecnému súdu, a teda sa netýka situácie, keď by Súdny dvor ako súd posledného stupňa rozhodoval o údajných porušeniach práva EÚ, ktoré mu možno pripísať.(22) Po druhé sa táto judikatúra týka porušenia požiadavky na primeranú lehotu, a tak sa netýka obsahu súdnych rozhodnutí a údajných chýb pri výklade a uplatňovaní práva EÚ, ako je to v prípade zodpovednosti podľa rozsudku Köbler.

36.      Po tretie existuje judikatúra, v ktorej Súdny dvor rozhodol o nestrannosti Všeobecného súdu z dôvodu zloženia senátu, ktorý rozhodoval. Jedna skupina vecí sa týka situácií, keď tí istí sudcovia zasadali v zloženiach senátu nasledujúcich po sebe, pred vrátením a po vrátení veci Súdnym dvorom na základe odvolania.(23) Ďalšia skupina sa týka tých istých sudcov rozhodujúcich v súvisiacich veciach.(24) Okrem toho vznikla otázka v súvislosti s údajným konfliktom záujmov na základe bývalého zamestnania sudcu.(25) Súdny dvor v žiadnej z týchto vecí nezistil problém s nestrannosťou. Tieto veci sa však od prejednávanej veci líšia, pretože sa netýkajú situácie, keď sudcovia rozhodovali o vlastných porušeniach práva EÚ.

2.      Judikatúra ESĽP

37.      Ako ESĽP uznáva vo svojej judikatúre týkajúcej článku 6 ods. 1 EDĽP, v prevažnej väčšine vecí, v ktorých sa vyskytli otázky nestrannosti, sa zameral na objektívny test.(26)

38.      ESĽP zatiaľ nerozhodoval o veci týkajúcej sa porovnateľnej situácie, ktorá by sa týkala súdu posledného stupňa.(27) Existujú však prípady, ktoré môžu byť pre prejednávanú vec do istej miery relevantné.

39.      V niektorých veciach sa napríklad vyskytol problém nezávislosti sudcov rozhodujúcich o tom, či sa vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí nedopustili chyby vo výklade alebo v uplatňovaní práva. ESĽP usúdil, že to môže vzbudzovať oprávnené obavy o nestrannosť. V týchto veciach však ide o to, či sa sudcovia týchto chýb dopustili, mali rozhodnúť oni sami, a preto ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP.(28) V prejednávanej veci by naproti tomu o nároku na náhradu škody mali rozhodovať iní sudcovia, hoci ide o ten istý súd.

40.      Okrem toho veci Michalkov v. Bulharsko(29) a Boyan Gospodinov v. Bulharsko(30), na ktoré sa strany odvolávajú pred Súdnym dvorom, sa týkali nárokov na náhradu škody za neoprávnené odsúdenie sťažovateľov. Odhliadnuc od zložitých skutkových okolností v týchto dvoch veciach, otázka nestrannosti existovala na úrovni súdov nižšieho stupňa, proti rozsudkom ktorých bolo možné podať odvolanie. ESĽP zistil porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP, pretože na jednej strane existovali určité prvky, ktoré vyvolávali oprávnené pochybnosti o nestrannosti, pokiaľ ide o súdy nižšieho stupňa, a na druhej strane súdy vyššieho stupňa tieto pochybnosti nerozptýlili. Pre prejednávanú vec môže byť relevantné, že prvky, ktoré viedli ESĽP k tomu, aby považoval legitímne pochybnosti o nestrannosti za dôvodné, spočívali v tom, že dotknuté súdy nižšieho stupňa boli žalovanými vo veciach o náhradu škody, o ktorých rozhodovali, a že náhrada škody by sa vyplácala z rozpočtov týchto súdov.

41.      Uvedené možno zhrnúť tak, že judikatúra Súdneho dvora a ESĽP neposkytuje jasnú odpoveď na otázku, či objektívny test nestrannosti vedie k záveru, že súd posledného stupňa, ktorý rozhoduje vo vlastnej veci, treba vždy chápať ako zaujatý.

42.      V dôsledku toho je na uplatnenie objektívneho testu nestrannosti v prejednávanej veci dôležité najprv pochopiť, čo tento test zahŕňa.

C.      Čo objektívny test nestrannosti zahŕňa

43.      Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z vyjadrení účastníkov konania, subjektívna nestrannosť sudcov, ktorí zasadali v senáte a tvorili VAS v prejednávanej veci, nebola spochybnená.

44.      V tejto veci ide skôr o objektívny test nestrannosti. Otvára sa otázka, či skutočnosť, že ten istý súd posledného stupňa je sudcom aj účastníkom konania, vytvára z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa dojem zaujatosti.

45.      Prečo je to dôležité?

46.      Slovami Súdneho dvora „ide o dôveru, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci“(31).

47.      Objektívny test nestrannosti sa teda okrem ochrany základného práva na spravodlivý proces strán sporu týka aj verejnoprávnej funkcie zásady nestrannosti súdu.(32) V tomto zmysle sa tento test týka dojmov, konkrétne toho, či boli v očiach verejnosti dostatočne rozptýlené dôvodné pochybnosti o nestrannosti.(33)

48.      Na prvý pohľad sa zdá, že situácia, ako je situácia v prejednávanej veci, v ktorej súd posledného stupňa rozhoduje o žalobe založenej na porušení práva EÚ, ktoré možno pripísať tomu istému súdu, môže pravdepodobne vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti tohto súdu. Zdá sa, že VAS je iudex in causa sua.

49.      Z pohľadu účastníkov konania v prejednávanej veci však vyplýva, že niektoré prvky vyplývajúce z pravidiel, ktoré sa v danej situácii vzťahujú na VAS, tento dojem absencie nestrannosti zmierňujú alebo posilňujú.

50.      Zdá sa mi preto, že existujú stupne pravdepodobnosti, že sudcovia rozhodujúci vo veci budú zaujatí v prospech jednej zo strán.

51.      Pravdepodobnosť absencie nestrannosti je napríklad vyššia, keď tí istí sudcovia rozhodujú o nároku na náhradu škody vyplývajúcom z ich vlastného rozhodnutia, než keď o tomto nároku rozhoduje senát zložený z iných sudcov toho istého súdu. Pravdepodobnosť absencie nestrannosti je ešte nižšia, keď o tomto nároku rozhoduje úplne iný súd. Ak zájdeme ešte ďalej, pravdepodobnosť absencie nestrannosti je ešte nižšia, ak rozhoduje iná zložka vládnej moci. V istom zmysle má každý z týchto krokov za následok, že daný nárok bude v očiach verejnosti predstavovať o niečo menej causa sua rozhodujúcich sudcov.

52.      Ak pripustíme, že nestrannosť nie je absolútna, ale má rôzne stupne, znamená to, že otázka, či boli pochybnosti o nestrannosti rozptýlené, má takisto rôzne stupne. Potom sa treba pýtať, pri akej úrovni pravdepodobnosti a za akých podmienok je možné dospieť k záveru, že sa v očiach verejnosti dostatočne dosiahol dojem nestrannosti.

53.      Ako naznačila Komisia, táto otázka závisí od rôznych prvkov konkrétneho právneho systému. V dôsledku toho na ňu podľa môjho názoru nemožno odpovedať všeobecne pre všetky členské štáty. Napríklad niektoré členské štáty môžu mať v súdnej hierarchii len jeden súd posledného stupňa, zatiaľ čo iné ich môžu mať dva alebo viac.(34) Členské štáty môžu mať rôzne dôvody na to, aby organizovali svoje súdnictvo určitým spôsobom.

54.      Vo svetle osobitostí každého právneho systému závisí prijateľné riešenie od vyvažovania, v ktorom sa pri odpovedi na otázku, či je možné dosiahnuť nižšiu úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti, zohľadňujú iné záujmy daného systému.(35) Vzhľadom na dôležitosť zásady nestrannosti súdov by vnútroštátne právne systémy mali pri vyvažovaní prikladať tejto zásade značnú váhu.

55.      Na základe uvedeného je potrebné v každej veci odpovedať na otázku, či uplatňované pravidlo dosahuje najnižšiu možnú úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti v kontexte daného právneho systému. Súd, ktorý na túto otázku odpovedá, musí overiť, či je absencia ďalších prvkov, ktorými by sa mohla dosiahnuť ešte nižšia úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti, odôvodnená inými záujmami daného systému.

56.      Takáto požiadavka v oblasti vyvažovania nie je v práve EÚ nová. Takáto požiadavka, ktorú akademici označujú ako procesné pravidlo rozumu,(36) bola rozpracovaná vo veciach, v ktorých sa vyskytli otázky o účinnosti vnútroštátnych pravidiel v kontexte vnútroštátnej procesnej autonómie.(37)

D.      Objektívny test nestrannosti v prejednávanej veci

57.      Z uvedeného vyplýva, že odpoveď na položenú otázku je napokon v rukách vnútroštátneho súdu. Práve tento súd, a nie Súdny dvor, môže zohľadniť iné záujmy bulharského právneho systému, aby posúdil, či pravidlo umožňujúce VAS rozhodovať o svojej vlastnej zodpovednosti skutočne predstavuje najnižšiu možnú úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti.

58.      Čo sa má posúdiť?

59.      Na základe informácií predložených Súdnemu dvoru sa zdá, že existuje niekoľko prvkov, ktoré môžu rozptýliť pochybnosti o nestrannosti VAS v prejednávanej veci. Tieto prvky sa týkajú riešenia sporu iným senátom alebo dokonca iným súdom, totožnosti žalovaného a príslušných rozpočtových pravidiel.

1.      O veci rozhoduje iný senát

60.      Po prvé, ako uviedli bulharská vláda a VAS, žaloby o náhradu škody založenej na porušeniach práva EÚ, ktoré možno pripísať VAS, prejednáva iný senát VAS, ktorý sa skladá z iných sudcov, a nie tých, ktorí vydali dotknuté súdne rozhodnutie.(38)

61.      Zdá sa, že tento prvok môže do určitej miery zmierniť oprávnené pochybnosti o nestrannosti tohto súdu.

62.      V tomto smere sa na základe zbežnej porovnávacej analýzy zdá, že je to v súlade s praxou niektorých iných súdov členských štátov. Vo viacerých situáciách, v ktorých súdy posledného stupňa rozhodovali o nárokoch v rámci zodpovednosti podľa rozsudku Köbler vyplývajúcich z porušení práva EÚ, ktoré im bolo možné pripísať, nebola vznesená otázka nestrannosti ani zo strany účastníkov konania, ani zo strany samotných sudcov.(39) Niektoré vnútroštátne súdy dospeli k záveru, že s nestrannosťou nie je problém, ak súd rozhoduje v inom zložení.(40)

63.      Súvisiacou záležitosťou, ktorá môže byť dôležitá a o ktorej sa diskutovalo v pripomienkach strán, je spôsob prideľovania vecí. Ak sa senát, ktorý bude rozhodovať o zodpovednosti v konkrétnej veci, vyberie náhodne, môže to pravdepodobne zmierniť oprávnené pochybnosti o absencii nestrannosti senátu VAS, ktorý vo veci rozhoduje.

2.      O veci rozhoduje iný súd

64.      Odlišný senát už zväčšuje odstup medzi súdom ako sudcom a súdom ako stranou. Ak by však o žalobe rozhodoval iný súd, za čo sa zasadzuje Vivacom, pravdepodobne by to ešte viac rozptýlilo pochybnosti o možnej zaujatosti.

65.      V reakcii na tvrdenie spoločnosti Vivacom bulharská vláda a VAS vysvetľujú, že v bulharskom práve nie je stanovený žiadny mechanizmus, ktorý by iným súdom umožňoval prejednávať žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ, ktoré možno pripísať VAS.

66.      Pri uplatnení objektívneho testu nestrannosti musí vnútroštátny súd preto posúdiť, či je nemožnosť postúpiť vec inému súdu podľa vnútroštátneho práva odôvodnená.

67.      Bulharská vláda a VAS v tejto súvislosti tvrdia, že toto vnútroštátne právo odráža rozhodnutie vnútroštátneho zákonodarcu zosúladiť pravidlá príslušnosti správnych súdov a právomoci v správnej oblasti na účely vytvorenia súdržného systému správneho súdnictva. Existencia rôznych súdov, ktoré by rozhodovali o žalobách v správnych veciach, by nerešpektovala súdny systém stanovený bulharskou Ústavou a príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, podľa ktorých majú správne súdy vlastnú príslušnosť v správnych veciach.

68.      Samozrejme, možno si predstaviť iný súdny systém, než je ten v Bulharsku. Podľa môjho názoru si však povinnosť uložená vnútroštátnym súdom dosiahnuť čo najnižšiu možnú úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti nevyžaduje revíziu existujúcich súdnych systémov členských štátov. To platí najmä vtedy, keď má takýto súdny systém iné štrukturálne záruky nestrannosti. V prejednávanej veci neboli vznesené žiadne systémové otázky týkajúce sa nezávislosti alebo nestrannosti súdov v Bulharsku.

69.      Argumenty predložené bulharskou vládou a VAS preto považujem za prijateľné na odôvodnenie rozhodnutia zachovať príslušnosť rozhodovať o nárokoch vyplývajúcich zo zodpovednosti v rámci systému správnych súdov, aj keď to znamená, že ten istý súd bude v prípade odvolania rozhodovať o svojej vlastnej zodpovednosti.

3.      Totožnosť žalovaného

70.      Vo veci Köbler Súdny dvor stanovil zodpovednosť štátu za porušenia, ktorých sa dopustili súdy posledného stupňa. V práve EÚ sa preto predpokladá, že žalovaným je štát, a nie nevyhnutne súd, ktorého údajné porušenie práva EÚ je predmetom sporu.

71.      Zdá sa, že ak by formálne vystupoval ako žalovaný štát, a nie samotný súd, zlepšilo by to dojem nestrannosti. Verejnosť by totiž pravdepodobne vnímala úlohu štátu ako účastníka konania a úlohu súdu ako sudcu v danej veci ako odlišné.

72.      V prejednávanej veci nie je tento prvok úplne jasný. Podľa tvrdení spoločnosti Vivacom je VAS žalovaným vo veci samej, v ktorej už vyjadril svoje stanovisko.(41) Naopak, podľa tvrdení VAS podľa bulharského práva v prípade žalôb o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ nesie zodpovednosť štát, a nie súd, ktorý svojím rozhodnutím spôsobil osobe škodu. VAS preto ďalej tvrdí, že v tomto prípade VAS ako právna entita označená ako žalovaný uplatniteľnou právnou úpravou v konaní vystupuje namiesto štátu.(42)

73.      Podľa môjho názoru, aj keď ide len o formálnu záležitosť, by označenie bulharského štátu ako žalovaného namiesto VAS skôr rozptýlilo pochybnosti o absencii nestrannosti VAS v tomto spore. O tom, akú váhu by malo mať toto konkrétne pravidlo pri vyvažovaní, prináleží rozhodnúť vnútroštátnemu súdu.

4.      Rozpočtové pravidlá

74.      Záležitosť úzko súvisiaca s totožnosťou žalovaného je otázkou financií. Kladie sa otázka, kto zaplatí náhradu škody, ak sa zodpovednosť podľa rozsudku Köbler preukáže. Príslušné rozpočtové pravidlá preto môžu zmierniť alebo posilniť pochybnosti o nestrannosti.

75.      Vyplatenie náhrady škody z rozpočtu štátu namiesto z rozpočtu dotknutého súdu by skôr rozptýlilo pochybnosti o nestrannosti daného súdu.

76.      V prejednávanej veci sa však zdá, že ak by žaloba o náhradu škody bola úspešná, priznané sumy by sa hradili z rozpočtu VAS.

77.      To samo osebe nemusí viesť k záveru, že existuje problém s nestrannosťou. Ako uviedli VAS a bulharská vláda, a Vivacom to nepoprela, priznanie náhrady škody nemá vplyv na odmeňovanie alebo pracovné podmienky sudcov. Existencia samostatného riadku v rozpočte súdu bola faktorom, ktorý ESĽP zohľadnil, aby odlíšil svoje rozhodnutie vo veci Michalkov v. Bulharsko, a v inej veci zistil, že neexistuje problém s nestrannosťou.(43)

78.      Tvrdenie, že skutočným žalovaným je štát, je ťažko zlučiteľné so skutočnosťou, že náhrada škody sa vypláca z rozpočtu VAS. Ak má však toto rozpočtové pravidlo opodstatnenie, napríklad v organizácii verejných financií v Bulharsku, potom by aj toto pravidlo ešte mohlo v objektívnom teste nestrannosti obstáť. To je záležitosť pre vnútroštátny súd.

79.      Uvedené možno zhrnúť tak, že rozhodnutie o nestrannosti v konkrétnej veci závisí od rôznych prvkov vnútroštátneho právneho systému spoločne a ich vzájomného vzťahu.

80.      Zdá sa mi, že prvky predložené Súdnemu dvoru v prejednávanej veci, ktoré sa týkajú existencie iného senátu, totožnosti žalovaného a príslušných rozpočtových pravidiel, dostatočne rozptyľujú oprávnené pochybnosti o nedostatku nestrannosti VAS pri rozhodovaní o žalobe o náhradu škody za porušenie práva EÚ, ktoré mu možno pripísať.

IV.    Návrhy

81.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), takto:

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej žalobu o náhradu škody založenú na porušení práva EÚ, ktoré možno pripísať súdu posledného stupňa, preskúma daný súd a v ktorej je ten istý súd žalovaným, ak sa touto právnou úpravou dosahuje najnižšia možná úroveň pravdepodobnosti absencie nestrannosti v kontexte daného právneho systému.

Túto otázku musí posúdiť vnútroštátny súd s ohľadom na rôzne záujmy, ktoré sleduje systém organizácie súdnictva v dotknutom členskom štáte.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      Pozri GEYH, C. G.: The Dimensions of Judicial Impartiality. In: Florida Law Review. 2014, zv. 65, č. 2, s. 493, najmä s. 498.

3      Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1, ďalej len „smernica o DPH“).

4      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza článok 2c ods. 1 bod 1 Zakon za otgovornostta na dăržavata i obštinite za vredi (zákon o zodpovednosti štátu a obcí za škodu; ďalej len „ZODOV“), v ktorom sa upravuje konanie o žalobe o náhradu škody založenej na porušení práva EÚ proti štátu, a uvádza, že v prípade škody vyplývajúcej z výkonu súdnych funkcií správnych súdov a VAS sa na tieto konania vzťahuje Administrativno‑procesualen kodex (Správny poriadok; ďalej len „APK“). Podľa článku 128 ods. 1 bodu 6 APK sú na prejednanie žalôb o náhradu škody vyplývajúcej z výkonu súdnych funkcií správnych súdov a VAS príslušné správne súdy a podľa jeho článku 203 ods. 3 sem patria aj žaloby o náhradu škody vyplývajúce z dostatočne závažného porušenia práva EÚ.

5      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že ESĽP zistil porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP v rozsudkoch z 10. júla 2008, Michalkov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0410JUD006771901), a z 10. septembra 2018, Bojan Gospodinov v. Bulharsko (CE:ECHR:2018:0405JUD002841707), ale nie v rozhodnutiach z 18. júna 2013, Valčeva a Abrašev v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:0618DEC000619411), a z 18. júna 2013, Balakčiev a iní v Bulharsko (CE:ECHR:2013:0618DEC006518710).

6      Rozsudok z 30. septembra 2003 (C‑224/01, EU:C:2003:513, najmä body 30 až 50). Uvedený rozsudok vychádzal z predchádzajúcej judikatúry vrátane zásadných rozsudkov z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428, najmä bod 35), a z 5. marca 1996, Brasserie du Pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, najmä bod 31), v ktorých sa stanovilo, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia práva EÚ, za ktoré môže byť štát zodpovedný, je neoddeliteľnou súčasťou systému Zmlúv. Pozri napríklad novšie rozsudky zo 4. októbra 2018, Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:807, bod 92), a z 24. novembra 2022, Vărchoven administrativen săd (Zrušenie napadnutého ustanovenia) (C‑289/21, EU:C:2022:920, bod 35).

7      Všeobecnú analýzu pozri napríklad v GRANGER, M.‑P. F.: Francovich liability before national courts: 25 years on, has anything changed? In GILIKER, P. (ed.): Research Handbook on EU Tort Law, Edward Elgar, Cheltenham and Northampton, 2017, s. 93; VARGA, Z.: The Effectiveness of the Köbler Liability in National Courts. Oxford: Hart, 2020.

8      Pozri rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513, najmä body 21, 28 a 44). Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:207, najmä body 18 až 21).

9      Rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 45). Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:207, body 107 až 114).

10      Pozri rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 47).

11      Pozri napríklad rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 35), a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 69).

12      Generálny advokát Emiliou vo svojich návrhoch vo veci Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ (C‑216/21, EU:C:2023:116, bod 26) poukázal na to, že je zrejmé, že v rámci právneho poriadku EÚ existuje jediná zásada nezávislosti súdov a že obsah článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj článku 47 Charty, pokiaľ ide o nezávislosť súdov, je v podstate rovnaký.

13      Pozri napríklad rozsudky z 15. júla 2021,  Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, body 57 a 58), a z 29. marca 2022, Getin Noble Bank (C‑132/20, EU:C:2022:235, body 93 a 94).

14      Pozri analogicky rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 121 a 122), a z 18. apríla 2024, OT a i. (Zrušenie súdu) (C‑634/22, EU:C:2024:340, bod 35).

15      V následných veciach Súdny dvor potvrdil zásadu zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ súdmi, ktorá bola stanovená v rozsudku Köbler, ale v žiadnej z týchto vecí nevznikla otázka nestrannosti sudcov. Doterajšie konania na Súdnom dvore, v ktorých sa riešila zodpovednosť podľa rozsudku Köbler, totiž vo všeobecnosti vychádzali z návrhov na začatie prejudiciálneho konania podaných súdmi nižšieho stupňa alebo inak odlišnými súdmi, ktoré rozhodovali o porušeniach práva EÚ, ktoré možno pripísať súdom posledného stupňa. Pozri rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513) (prvostupňový súd); z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391) (prvostupňový súd); z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i. (C‑160/14, EU:C:2015:565) (prvostupňový súd); z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602) (postavenie súdu ako súdu posledného stupňa nejasné), a z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe (C‑620/17, EU:C:2019:630) (iný súd). Súdny dvor rozhodoval aj o žalobách o porušení práva podaných proti členským štátom na základe porušenia práva EÚ, ktorého sa dopustili súdy posledného stupňa, a ani v nich sa táto otázka neobjavila. Pozri rozsudky z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko  (C‑129/00, EU:C:2003:656); z 12. novembra 2009, Komisia/Španielsko  (C‑154/08, EU:C:2009:695); zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku) (C‑416/17, EU:C:2018:811), a zo 14. marca 2024, Komisia/Spojené kráľovstvo (Rozsudok Najvyššieho súdu) (C‑516/22, EU:C:2024:231); pozri aj rozsudok z 24. novembra 2011, Komisia/Taliansko (C‑379/10, EU:C:2011:775) (nevykonanie vyššie uvedeného rozsudku vo veci Traghetti).

16      Vyberám napríklad TONER, H.: Thinking the Unthinkable? State Liability for Judicial Acts after Factortame (III) In: Yearbook of European Law, 1997, zv. 17, č. 1, s. 165, najmä s. 187 a 188; ANAGNOSTARAS, G.: The Principle of State Liability for Judicial Breaches: The Impact of European Community Law. In: European Public Law, 2001, zv. 7, č. 2, s. 281, najmä s. 295 a 296; GARDE, A.: Member States’ liability for judicial acts or omissions: much ado about nothing? In: Cambridge Law Journal, 2004, zv. 63, č. 3, s. 564, najmä s. 566 a 567; van DAM, C.: European Tort Law, Second edition. Oxford: Oxford University Press, 2013, s. 47; DEMARK, A.: Contemporary Issues regarding Member State Liability for Infringements of EU Law by National Courts. In: EU and Comparative Law Issues and Challenges Series, 2020, zv. 4, s. 352, najmä s. 372.

17      Niektorí akademici diskutovali o zriadení osobitných postupov alebo osobitných súdov pre nároky založené na zodpovednosti podľa rozsudku Köbler. Pozri napríklad WATTEL, P. J.: Köbler, CILFIT and Welthgrove: We Can’t Go On Meeting Like This. In: Common Market Law Review, 2004, zv. 41, č. 1, s. 177, najmä s. 180. Iní akademici uvažovali o udelení právomoci rozhodovať o takýchto nárokoch Súdnemu dvoru. Pozri napríklad HOFSTÖTTER B.: Non‑Compliance of National Courts – Remedies in European Community Law and Beyond. Haag: TMC Asser Press, 2005, najmä s. 165 až 175.

18      Pozri rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 128) [v ktorom sa odkazuje na rozsudky ESĽP zo 6. mája 2003, Kleyn a i. v. Holandsko (CE:ECHR:2003:0506JUD003934398), a zo 6. novembra 2018, Ramos Nunes de Carvalho e Sá v. Portugalsko, CE:ECHR:2018:1106JUD005539113)].

19      Zhrnutie judikatúry pozri v návrhoch, ktoré predložil generálny advokát Pikamäe vo veci Parlament/UZ  (C‑894/19 P, EU:C:2021:497, body 54 až 118).

20      Pozri napríklad rozsudky z 22. decembra 2010, RTL Belgium (C‑517/09, EU:C:2010:821, najmä body 41 až 47); z 31. januára 2013, Belov (C‑394/11, EU:C:2013:48, najmä body 45 až 51); z 9. októbra 2014, TDC (C‑222/13, EU:C:2014:2265, najmä bod 37); z 21. januára 2020, Banco de Santander (C‑274/14, EU:C:2020:17, najmä body 72 až 74), a z 3. mája 2022, CityRail (C‑453/20, EU:C:2022:341, najmä body 63 až 71).

21      Pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Európska únia/Kendrion (C‑150/17 P, EU:C:2018:1014, body 27 až 40).

22      V tomto smere konštatujem, že v rozsudku z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia (C‑447/17 P a C‑479/17 P, EU:C:2019:672, body 74 až 85), Súdny dvor usúdil, že zodpovednosť podľa rozsudku Köbler možno uplatniť v rámci režimu upravujúceho mimozmluvnú zodpovednosť EÚ a že Všeobecný súd možno prirovnať k súdu členského štátu, ktorý nerozhoduje na poslednom stupni, a tak porušenia práva EÚ vyplývajúce z rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti EÚ; namiesto toho je správnym prostriedkom nápravy chýb, ktorých sa v rozhodnutiach dopustil Všeobecný súd, podanie odvolania.

23      Pozri napríklad rozsudky z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i. (C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, body 44 až 61), a zo 4. decembra 2019, H/Rada  (C‑413/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:1044, body 45 až 63).

24      Pozri napríklad rozsudok z 19. februára 2009, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament (C‑308/07 P, EU:C:2009:103, body 41 až 50).

25      Pozri napríklad rozsudok z 24. marca 2022, Wagenknecht/Komisia (C‑130/21 P, EU:C:2022:226, body 15 až 25).

26      ESĽP dodáva, že subjektívna a objektívna nestrannosť nie sú hermeticky oddelené, pretože správanie sudcu môže vyvolať nielen objektívne pochybnosti o nestrannosti z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa (objektívny test), ale môže ísť aj o otázku jeho osobného presvedčenia (subjektívny test). Pozri napríklad rozsudky ESĽP, 23. apríla 2015, Morice v. Francúzsko (CE:ECHR:2015:0423JUD002936910, bod 75), a zo 6. novembra 2018, Ramos Nunes de Carvalho e Sá v. Portugalsko (CE:ECHR:2018:1106JUD005539113, bod 146).

27      V súčasnosti prebieha na ESĽP konanie v podobnej veci. Pozri ESĽP, Doynov v. Bulharsko (sťažnosť č. 27455/22), právne zhrnutie, máj 2023; vec sa týka sťažnosti podanej podľa článku 6 ods. 1 EDĽP na základe absencie nestrannosti VAS pri rozhodovaní o vlastnej zodpovednosti za údajné porušenie práva EÚ.

28      Pozri rozsudky ESĽP, 29. júla 2004, San Leonard Band Club v. Malta (CE:ECHR:2004:0729JUD007756201, body 61 až 66), a zo 7. júla 2020, Scerri v. Malta (CE:ECHR:2020:0707JUD003631818, body 75 až 81).

29      Rozsudok ESĽP, 10. júla 2008 (CE:ECHR:2008:0410JUD006771901, body 46 až 51).

30      Rozsudok ESĽP, 10. septembra 2018 (CE:ECHR:2018:0405JUD002841707, body 54 až 60).

31      Pozri rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 128) [v ktorom sa odkazuje na rozsudky ESĽP, 6. mája 2003, Kleyn a i. v. Holandsko (CE:ECHR:2003:0506JUD003934398), a rozsudok ESĽP, 6. novembra 2018, Ramos Nunes de Carvalho e Sá v. Portugalsko, CE:ECHR:2018:1106JUD005539113)].

32      Porovnaj GEYH, c. d. poznámka pod čiarou 2 vyššie, ktorý rozlišuje medzi procesným, politickým a etickým rozmerom nestrannosti.

33      Ako Súdny dvor uznal, „zohľadní názor účastníka konania, ale to nezohráva rozhodujúcu úlohu. Rozhodujúcou skutočnosťou je, či predmetné obavy možno považovať za objektívne odôvodnené“. Pozri rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 129).

34      V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predložil generálny advokát Bot vo veci Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia (C‑385/07 P, EU:C:2009:210, bod 337), kde dospel k záveru, že vo vzťahu k príslušnosti súdov, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu v súdnom systéme na úrovni EÚ, treba zohľadňovať kritérium, že tento systém pozostáva len z dvoch súdov.

35      Pozri, čo sa týka vyvažovania iných záujmov so zásadou nemo iudex in causa sua, VERMEULE, A.: Contra Nemo Iudex in Sua Causa: The Limits of Impartiality. In: Yale Law Journal, 2012, zv. 122, č. 2, s. 384.

36      Pozri PRECHAL, S.: Community Law in National Courts: The Lessons from Van Schijndel. In: Common Market Law Review, 1998, zv. 35, č. 3, s. 681, najmä s. 690.

37      Pozri rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck (C‑312/93, EU:C:1995:437, bod 14), a zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen (C‑430/93 a C‑431/93, EU:C:1995:441, bod 19). Pozri napríklad aj novšie rozsudky zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 63), a z 23. novembra 2023, Provident Polska (C‑321/22, EU:C:2023:911, bod 63).

38      Ako ďalej uviedol VAS, súdna činnosť tohto súdu sa vykonáva vo forme trojčlenných alebo päťčlenných kolégií a každé kolégium je autonómne, bez akejkoľvek formy interakcie s ostatnými kolégiami alebo ostatnými sudcami VAS.

39      Napríklad vo dvoch veciach bola zodpovednosť zistená súdmi nižšieho stupňa, ale tieto rozsudky boli v odvolacom konaní zrušené súdmi posledného stupňa, ktorých chybné uplatnenie práva EÚ bolo predmetom sporu, a nebola vznesená otázka nestrannosti. Pozri Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), rozsudok z 18. novembra 2016 (15‑21.438; FR:CCASS:2016:AP00630); Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko), rozsudok z 12. marca 2009 (9180/07.3TBBRG.G1.S1). Tieto dve veci rozoberá VARGA, c. d.. poznámka pod čiarou 7 vyššie, s. 57 a 58. Pozri aj Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko), rozsudok z 20. mája 2022 (3‑20‑1684).

40      Pozri napríklad rozsudok Grondwettelijk Hof/Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko) z 23. februára 2017 (29/2017); Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) z 1. apríla 2022 (443882; FR:CECHR:2022:443882.20220401); Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) z 21. decembra 2018 (17/00424; NL:HR:2018:2396).

41      To, že VAS je formálne žalovanou stranou v tejto veci, by sa dalo vyvodiť aj z prvej strany týchto návrhov, kde je prejednávaná vec označená ako Vivacom Bulgaria EAD/Vărchoven administrativen săd a Nacionalna agencija za prichodite, a zo skutočnosti, že predložil Súdnemu dvoru písomné pripomienky.

42      VAS vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že vo všetkých prípadoch zodpovednosti, na ktoré sa vzťahuje ZODOV, a predovšetkým v žalobách o náhradu škody vyplývajúcej z porušenia práva EÚ, nesie zodpovednosť štát, a nie súd, ktorý svojím rozhodnutím spôsobil osobe škodu, ako to vyplýva z výkladových vecí 5/2013 a 7/2014 Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko).

43      Pozri rozhodnutie ESĽP,      18. júna 2013, Valčeva a Abrašev v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:0618DEC000619411, bod 100), a rozhodnutie ESĽP, 18. júna 2013, Balakčiev a i. v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:0618DEC006518710, bod 61).