EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62023CC0014
Opinion of Advocate General Richard de la Tour delivered on 16 November 2023.###
Návrhy prednesené 16. novembra 2023 – generálny advokát J. Richard de la Tour.
Návrhy prednesené 16. novembra 2023 – generálny advokát J. Richard de la Tour.
Court reports – general – 'Information on unpublished decisions' section
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2023:887
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 16. novembra 2023(1)
Vec C‑14/23 [Perle] (i)
XXX
proti
État belge, zastúpený secrétaire d’État à l’Asile et la Migration
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Prisťahovalecká politika – Smernica (EÚ) 2016/801 – Podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia – Článok 20 ods. 2 písm. f) – Nepovinný dôvod zamietnutia žiadosti o prijatie – Žiadosť sledujúca iné účely – Podmienky posúdenia – Zohľadnenie zámeru žiadateľa študovať – Neexistencia prebratia – Článok 34 ods. 5 – Procesné záruky – Procesná autonómia členských štátov – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Právo na účinný prostriedok nápravy – Zásady ekvivalencie a efektivity – Rozsah právomocí správneho alebo súdneho orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku – Neexistencia právomoci zmeniť rozhodnutie“
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť podmienky prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí chcú študovať v inštitúcii vysokoškolského vzdelávania členského štátu, ako aj procesné záruky, na ktoré majú títo štátni príslušníci nárok podľa smernice (EÚ) 2016/801.(2)
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi kamerunskou štátnou príslušníčkou a belgickým štátom, ktorý zastupuje secrétaire d’État à l’Asile et la Migration (štátna tajomníčka pre azyl a migráciu), v súvislosti s tým, či Belgicko v súlade so zákonom odmietlo tejto štátnej príslušníčke udeliť požadované vízum s odôvodnením, že nemá v úmysle študovať v Belgicku. Hoci článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 poskytuje členským štátom možnosť zamietnuť takúto žiadosť, ak existujú dôkazy alebo dôvody domnievať sa, že by účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie, belgická právna úprava uplatniteľná na spor vo veci samej takýto dôvod zamietnutia výslovne nestanovovala.
3. V rozsudku z 10. septembra 2014, Ben Alaya,(3) ktorý sa týka výkladu smernice 2004/114/ES,(4) Súdny dvor dospel k záveru, že členským štátom nič nebráni v tom, aby požadovali akékoľvek dôkazy, ktoré sú potrebné na vyhodnotenie ucelenosti žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, s cieľom bojovať proti zneužívaniu a nesprávnemu využívaniu postupu stanoveného touto smernicou.(5) Tento výklad bol založený na preskúmaní znenia článkov 6 a 7 tejto smernice týkajúcich sa všeobecných a osobitných podmienok prijatia štátneho príslušníka tretej krajiny na účely štúdia, ako aj všeobecnej štruktúry a účelu tejto smernice.
4. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná v čase, keď bola smernica 2004/114 zrušená a nahradená smernicou 2016/801, ktorej cieľom je zlepšiť a zjednodušiť tieto podmienky, zabezpečiť rýchlosť prijímacieho konania a posilniť procesné práva štátnych príslušníkov tretích krajín.
5. Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) sa Súdneho dvora pýta na tri aspekty postupu prijímania na účely štúdia.
6. Po prvé žiada Súdny dvor, aby spresnil podmienky, za ktorých môže členský štát zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo o vízum na účely štúdia (ďalej len „povolenie na pobyt alebo študentské vízum“) z dôvodu, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na vnútroštátnom území v skutočnosti sleduje iný účel. Súdny dvor má teda poskytnúť výklad článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 a preskúmať najmä stratégie, ktoré môžu členské štáty prijať počas fázy predchádzajúcej vstupu takéhoto štátneho príslušníka na vnútroštátne územie s cieľom bojovať proti rizikám zneužitia povolenia na pobyt alebo študentského víza. Podľa štúdie, ktorú v marci 2022 uskutočnila Európska migračná sieť (EMN), takéto stratégie prijalo dvanásť členských štátov vrátane Belgického kráľovstva.(6)
7. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že príslušný orgán členského štátu môže zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo o študentské vízum len vtedy, ak má dôkaz alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že cieľom ani hlavným účelom pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na vnútroštátnom území by ako hlavná činnosť nebolo riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom.
8. Po druhé sa Conseil d’État (Štátna rada) pýta Súdneho dvora na spôsoby prebratia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, ktorý je fakultatívnym ustanovením, do vnútroštátneho práva.(7)
9. V tejto súvislosti vysvetlím, že zásady právnej istoty a transparentnosti si vyžadujú, aby členský štát, ktorý má v úmysle prebrať toto ustanovenie do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, v jasnom, presnom a predvídateľnom právnom rámci výslovne stanovil, že má možnosť zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum s odôvodnením, že má dôkazy alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie.
10. Po tretie a nakoniec sa Conseil d’État (Štátna rada) pýta Súdneho dvora na procesné podmienky opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, ktorý je upravený v článku 34 ods. 5 smernice 2016/801, a najmä na rozsah právomocí, ktoré musia byť na tento účel priznané správnemu alebo súdnemu orgánu rozhodujúcemu o tomto opravnom prostriedku.
11. V tejto súvislosti vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že toto ustanovenie v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie(8) sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát priznal správnemu alebo súdnemu orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, právomoc toto rozhodnutie zrušiť, nie však právomoc zmeniť ho, pokiaľ nové rozhodnutie vydá príslušný orgán pred začiatkom akademického roka na vysokej škole, na ktorú je štátny príslušník tretej krajiny riadne zapísaný.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
12. Odôvodnenia 41 a 60 smernice 2016/801 stanovujú:
„(41) V prípade pochybností o vierohodnosti žiadosti o prijatie by členské štáty mali mať možnosť vykonať príslušné kontroly alebo požadovať dôkazy, na základe ktorých v jednotlivých prípadoch vyhodnotia žiadateľov plánovan[é]… štúdium, odbornú prípravu… s cieľom bojovať proti zneužívaniu a nesprávnemu využívaniu postupu stanoveného touto smernicou.
…
(60) Každý členský štát by mal zabezpečiť, aby sa širokej verejnosti najmä prostredníctvom internetu sprístupnil vhodný súbor pravidelne aktualizovaných informácií o hostiteľských subjektoch schválených na účely tejto smernice a podmienkach a postupoch prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov na účely tejto smernice.“
13. Článok 3 bod 3 a 21 tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
…
3. ,študent‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je prijatý inštitúciou vysokoškolského vzdelávania a je prijatý na územie členského štátu, aby vykonával ako hlavnú činnosť štúdium vedúce k získaniu kvalifikácie vysokoškolského vzdelania uznanej týmto členským štátom vrátane diplomov, osvedčení alebo doktorandských titulov získaných v inštitúcii vysokoškolského vzdelávania, ktoré môže zahŕňať prípravný kurz pred takýmto vzdelávaním v súlade s vnútroštátnym právom alebo povinnú odbornú prípravu;
…
21. ,povolenie‘ je povolenie na pobyt alebo ak sa tak ustanovuje vo vnútroštátnom práve, dlhodobé vízum udelené na účely tejto smernice;“
14. Kapitola II tejto smernice, nazvaná „Prijatie“, obsahuje články 5 až 16. Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Zásady“, znie takto:
„1. Štátny príslušník tretej krajiny je podľa tejto smernice prijatý iba vtedy, ak sa na základe preskúmania listinných dôkazov preukáže, že príslušník tretej krajiny spĺňa:
a) všeobecné podmienky stanovené v článku 7 a
b) podľa príslušných osobitných podmienok v článkoch 8, 11, 12, 13, 14 alebo 16.
2. Členské štáty môžu od žiadateľa požadovať, aby poskytol listinné dôkazy uvedené v odseku 1 v úradnom jazyku dotknutého členského štátu alebo v akomkoľvek úradnom jazyku [Európskej únie], ktorý určí tento členský štát.
3. Ak sú splnené všetky všeobecné podmienky a príslušné osobitné podmienky, štátny príslušník tretej krajiny je oprávnený získať povolenie.
Ak členský štát udelí povolenia na pobyt iba na svojom území a ak sú splnené všetky podmienky týkajúce sa prijatia stanovené v tejto smernici, dotknutý členský štát musí udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny potrebné vízum.“
15. Článok 7 smernice 2016/801, nazvaný „Všeobecné podmienky“, stanovuje:
„1. Pokiaľ ide o prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa tejto smernice, žiadateľ:
a) predloží platný cestovný doklad určený podľa vnútroštátneho práva, a ak sa to vyžaduje, žiadosť o víza alebo platné víza, prípadne platné povolenie na pobyt alebo platné dlhodobé víza; členské štáty môžu vyžadovať, aby bol cestovný doklad platný aspoň počas trvania predpokladaného pobytu;
b) ak je štátnym príslušníkom tretej krajiny maloletý v zmysle vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, predloží súhlas rodičov na plánovaný pobyt alebo rovnocenný doklad;
c) predloží dôkaz o tom, že má alebo ak sa tak ustanovuje vo vnútroštátnom práve, že požiadal o zdravotné poistenie pokrývajúce všetky riziká, proti ktorým sú zvyčajne poistení štátni príslušníci dotknutého členského štátu; poistenie musí byť platné počas obdobia plánovaného pobytu;
d) ak to členský štát požaduje, predloží dôkaz, že zaplatil poplatok za spracovanie žiadosti stanovený v článku 36;
e) na požiadanie dotknutého členského štátu predloží dôkaz, že štátny príslušník tretej krajiny počas plánovaného pobytu bude mať dostatočné zdroje na pokrytie nákladov na živobytie bez toho, aby musel využívať systém sociálneho zabezpečenia členského štátu, ako aj na cestu späť. Posúdenie dostatočných zdrojov musí byť založené na individuálnom preskúmaní prípadu a zohľadňujú sa pri ňom zdroje, ktoré vyplývajú okrem iného z grantu alebo štipendia, platnej pracovnej zmluvy alebo záväznej pracovnej ponuky alebo finančného záväzku organizácie zameranej na výmenné programy žiakov, subjektu venujúceho sa hosťovaniu stážistov, organizácie zaoberajúcej sa programom dobrovoľníckej služby, hostiteľskej rodiny alebo organizácie sprostredkujúcej aupairov.
2. Členské štáty môžu od žiadateľa požadovať, aby poskytol adresu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na ich území.
…
3. Členské štáty môžu uviesť referenčnú sumu, ktorú považujú za ,dostatočné zdroje‘, ako sa uvádza v odseku 1 písm. e). Posúdenie dostatočných zdrojov musí byť založené na individuálnom preskúmaní prípadu.
4. Žiadosť sa predloží a preskúma buď vtedy, keď sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny zdržiava mimo územia členského štátu, do ktorého má záujem byť prijatý, alebo keď sa štátny príslušník tretej krajiny už zdržiava v členskom štáte ako držiteľ platného povolenia na pobyt alebo dlhodobého víza.
Odchylne môže členský štát v súlade so svojím vnútroštátnym právom schváliť žiadosť predloženú v čase, keď dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nie je držiteľom platného povolenia na pobyt alebo dlhodobého víza, ale sa oprávnene zdržiava na jeho území.
5. Členské štáty určia, či má žiadosti predložiť štátny príslušník tretej krajiny, hostiteľský subjekt alebo ktorýkoľvek z nich.
6. Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa považujú za osoby predstavujúce hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo verejné zdravie, sa neprijímajú.“
16. Článok 11 tejto smernice stanovuje, ako naznačuje jeho názov, „osobitné podmienky pre študentov“. Znie takto:
„1. Okrem všeobecných podmienok stanovených v článku 7, pokiaľ ide o prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny na účely štúdia, žiadateľ predloží dôkaz:
a) o tom, že štátny príslušník tretej krajiny bol prijatý na štúdium inštitúciou vysokoškolského vzdelávania;
b) o zaplatení poplatkov účtovaných inštitúciou vysokoškolského vzdelávania, ak to členský štát vyžaduje;
c) o dostatočnom ovládaní jazyka, v ktorom má absolvovať štúdium, ak to členský štát vyžaduje;
d) o tom, že štátny príslušník tretej krajiny bude mať dostatočné zdroje na pokrytie študijných nákladov, ak to členský štát vyžaduje.
2. Pri štátnych príslušníkoch tretích krajín, ktorí sa už na základe zápisu v inštitúcii vysokoškolského vzdelávania automaticky kvalifikujú na zdravotné poistenie pokrývajúce všetky riziká, ktoré bežne zahŕňa poistenie štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu, sa predpokladá, že spĺňajú podmienky článku 7 ods. 1 písm. c).
3. Členský štát, ktorý ustanovil postup schvaľovania pre inštitúcie vysokoškolského vzdelávania v súlade s článkom 15, oslobodí žiadateľov od povinnosti predložiť jeden alebo viacero dokladov alebo dôkazov uvedených v odseku 1 písm. b), c) alebo d) tohto článku alebo v článku 7 ods. 1 písm. d), alebo v článku 7 ods. 2, ak štátni príslušníci tretích krajín majú hosťovať v schválených inštitúciách vysokoškolského vzdelávania.“
17. V kapitole IV tejto smernice, nazvanej „Dôvody na zamietnutie, odňatie alebo obnovenie povolení“, článok 20, ktorý sa týka „dôvodov zamietnutia“, znie takto:
„1. Členské štáty zamietnu žiadosť, ak:
a) nie sú splnené všeobecné podmienky stanovené v článku 7 alebo príslušné osobitné podmienky stanovené v článkoch 8, 11, 12, 13, 14 alebo 16;
…
2. Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť, ak:
…
f) členský štát má dôkaz alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na ktorého základe žiada o prijatie.
…
4. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, sa v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti zohľadnia špecifické okolnosti prípadu a dodržiava sa zásada proporcionality.“
18. Kapitola IV tiež obsahuje článok 21, ktorý v súlade so svojím názvom stanovuje „dôvody na odňatie alebo neobnovenie povolenia“.
19. Kapitola VII smernice 2016/801, nazvaná „Postup a transparentnosť“, obsahuje články 33 až 36. Článok 34 tejto smernice, ktorý sa týka „procesných záruk a transparentnosti“, stanovuje:
„1. Príslušné orgány dotknutého členského štátu prijmú rozhodnutie o žiadosti o povolenie alebo o jeho obnovení a žiadateľovi rozhodnutie písomne oznámia v súlade s postupmi oznamovania podľa vnútroštátneho práva, a to čo najskôr, najneskôr však do 90 dní od podania úplnej žiadosti.
2. Odchylne od odseku 1 tohto článku v prípade, že sa postup prijímania týka schváleného hostiteľského subjektu, ako sa uvádza v článkoch 9 a 15, rozhodnutie o úplnej žiadosti sa prijme čo najskôr, najneskôr však do 60 dní.
3. Ak sú informácie alebo dokumentácia poskytnuté na podporu žiadosti neúplné, príslušné orgány v primeranej lehote upovedomia žiadateľa o ďalších informáciách, ktoré sa vyžadujú, a určia primeranú lehotu na ich poskytnutie. Plynutie lehoty uvedenej v odsekoch 1 a 2 sa pozastaví dovtedy, kým príslušné orgány nedostanú požadované dodatočné informácie. Ak sa dodatočné informácie alebo doklady v stanovenej lehote neposkytnú, žiadosť môže byť zamietnutá.
4. Odôvodnenie rozhodnutia o vyhlásení žiadosti za neprijateľnú, o jej zamietnutí alebo o zamietnutí obnovenia sa žiadateľovi oznámi písomne. Odôvodnenie rozhodnutia o odňatí povolenia sa písomne oznámi štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Odôvodnenie rozhodnutia o odňatí povolenia sa môže písomne oznámiť aj hosťujúcemu subjektu.
5. Proti každému rozhodnutiu o vyhlásení žiadosti za neprijateľnú, o zamietnutí žiadosti, o zamietnutí obnovenia alebo odňatí povolenia je možné v dotknutom členskom štáte podať opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnym právom. V písomnom oznámení sa uvedie súd alebo správny orgán, na ktorom možno podať odvolanie, a lehota na podanie odvolania.“
20. Článok 35 tejto smernice, nazvaný „Transparentnosť a prístup k informáciám“, stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby pre žiadateľov boli ľahko dostupné informácie o všetkých listinných dôkazoch potrebných k žiadosti a informácie o podmienkach vstupu a pobytu vrátane práv, povinností a procesných záruk štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí spadajú do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, a prípadne ich rodinných príslušníkov. To zahŕňa – tam, kde je to vhodné – úroveň mesačných dostatočných zdrojov vrátane dostatočných zdrojov potrebných na pokrytie študijných nákladov alebo nákladov na odbornú prípravu bez toho, aby bola dotknutá možnosť individuálne preskúmať každý prípad, a príslušných poplatkov.
Príslušné orgány v každom členskom štáte uverejnia zoznam hostiteľských subjektov schválených na účely tejto smernice. Po akýchkoľvek zmenách takýchto zoznamov sa aktualizované verzie uverejnia čo najskôr.“
21. Článok 40, ktorý sa nachádza v kapitole VIII smernice 2016/801, nazvanej „Záverečné ustanovenia“, a týka sa „transpozície“, stanovuje:
„1. Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 23. mája 2018. [Európskej komisii] bezodkladne oznámia znenie uvedených opatrení.
Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Takisto uvedú, že odkazy v platných zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach na smernice zrušené touto smernicou sa považujú za odkazy na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze a jeho znenie upravia členské štáty.
2. Členské štáty oznámia Komisii znenie hlavných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti tejto smernice.“
B. Belgické právo
22. Článok 3 loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov)(9) stanovoval:
„Pokiaľ medzinárodná zmluva alebo zákon nestanovuje inak, cudzincovi možno odoprieť vstup v jednom z týchto prípadov:
1. ak je zadržaný v letiskovom tranzitnom priestore bez toho, aby mal pri sebe doklady požadované článkom 2,
…
5. ak je o ňom vedený zápis na účely odopretia vstupu a zákazu pobytu v [Schengenskom informačnom systéme(10)] alebo vo všeobecnej národnej databáze,
6. ak sa považuje za pravdepodobné, že by ohrozil medzinárodné vzťahy Belgicka alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou medzinárodného dohovoru o prekračovaní vonkajších hraníc záväzného pre Belgicko,
7. ak sa predpokladá, že by mohol ohroziť verejný pokoj, verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť,
8. ak bol vrátený alebo vyhostený z Belgického kráľovstva pred menej ako desiatimi rokmi, pokiaľ opatrenie nebolo pozastavené alebo zrušené.“
23. Článok 39/2 ods. 2 tohto zákona stanovoval:
„Rada [pre cudzinecké spory (Belgicko)(11)] rozhoduje rozsudkom o ďalších opravných prostriedkoch podaných pre porušenie podstatných formálnych náležitostí alebo formálnych náležitostí predpísaných pod hrozbou sankcie neplatnosti, prípadne pre prekročenie či zneužitie právomoci.“
24. Článok 58 zákona z 15. decembra 1980 stanovoval:
„Ak žiadosť o povolenie zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve dlhšie ako tri mesiace podáva na belgickom diplomatickom alebo konzulárnom úrade cudzinec, ktorý chce študovať na vysokej škole v Belgicku alebo navštevovať prípravný ročník vysokoškolského štúdia, takéto povolenie sa musí vydať, ak sa dotknutá osoba nenachádza v jednej zo situácií uvedených v článku 3 ods. 1 [bode] 5 až 8 a ak predloží tieto dokumenty:
1. potvrdenie vydané vzdelávacou inštitúciou v súlade s článkom 59,
2. dôkaz, že má dostatočné prostriedky na živobytie,
3. lekárske potvrdenie, z ktorého vyplýva, že netrpí nijakou z chorôb alebo postihnutí vymenovaných v prílohe tohto zákona,
4. v prípade osoby staršej ako 21 rokov potvrdenie o tom, že nebola odsúdená za trestné činy alebo občianskoprávne prečiny.
V prípade nepredloženia potvrdenia uvedeného v prvom odseku [bode 3] a [bode 4] minister[, do ktorého právomoci patrí prístup na územie, pobyt, usadenie sa a odsun cudzincov,(12)] alebo jeho zástupca môže napriek tomu vzhľadom na okolnosti povoliť cudzincovi pobyt v Belgicku na účely štúdia.
O povolenie zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve dlhšie ako tri mesiace môže cudzinec požiadať podľa postupov stanovených kráľom na základe článku 9 ods. 2.“
25. Prostredníctvom loi du 11 juillet 2021 modifiant la loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers en ce qui concerne les étudiants (zákon z 11. júla 2021, ktorým sa mení zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov, pokiaľ ide o študentov)(13) bola čiastočne prebratá smernica 2016/801 po uplynutí lehoty stanovenej v jej článku 40 na prebratie tejto smernice.
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
26. Dňa 6. augusta 2020 žalobkyňa vo veci samej, kamerunská štátna príslušníčka, podala na belgické veľvyslanectvo v Yaoundé (Kamerun) žiadosť o študentské vízum na základe článku 58 zákona z 15. decembra 1980.
27. Keďže rozhodnutím z 18. septembra 2020 jej bolo udelenie víza zamietnuté, žalobkyňa vo veci samej požiadala 28. septembra 2020 Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) o zrušenie tohto rozhodnutia, ktorá jej žiadosť zamietla rozsudkom z 23. decembra 2020.
28. V tejto súvislosti Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) v podstate rozhodla, že článok 58 zákona z 15. decembra 1980 ukladá Belgickému kráľovstvu povinnosť zistiť úmysel žalobkyne vo veci samej študovať v Belgicku. Okrem toho sa domnievala, že Belgické kráľovstvo môže zamietnuť udelenie víza, o ktoré sa žiada na základe uvedeného článku 58, aj keď článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 nebol prebratý, keďže článok 58 stanovuje aj možnosť zamietnuť takúto žiadosť o vízum. Podľa Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) článok 58 zákona z 15. decembra 1980 ukladá Belgickému kráľovstvu povinnosť overiť skutočnú existenciu úmyslu študovať v Belgicku, a teda jej umožňuje zamietnuť žiadosť, ak sa ukáže, že štátny príslušník tretej krajiny nemá skutočne v úmysle študovať.
29. Žalobkyňa vo veci samej podala 19. januára 2021 kasačný opravný prostriedok na Conseil d’État (Štátna rada).
30. Po prvé tvrdí, že Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) nesprávne rozhodla, že uplatnenie článku 58 zákona z 15. decembra 1980 je v súlade s článkom 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, hoci toto posledné uvedené ustanovenie nebolo prebraté do belgického práva, a že v rozpore s povinnosťami transparentnosti a právnej istoty belgické právo nespresňuje vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel jej pobytu bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie.
31. Okrem toho, hoci Belgicko na svoju obhajobu uvádza, že táto smernica, najmä jej odôvodnenie 41, umožňuje príslušným orgánom overiť skutočnú existenciu študijného plánu žiadateľa a jeho úmysel študovať, takže členské štáty môžu požadovať dôkazy potrebné na posúdenie súdržnosti žiadosti o prijatie, žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že definícia pojmu „študent“ uvedená v článku 3 bode 3 tejto smernice umožňuje len overiť, či je žiadateľ prijatý na vysokú školu, a nie overiť, či má v úmysle študovať.
32. Belgicko totiž tvrdí, že článok 58 zákona z 15. decembra 1980, ktorý stanovuje, že povolenie na pobyt sa udelí cudzincovi, ktorý chce študovať v Belgicku, preberá článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, čo žalobkyňa vo veci samej spochybňuje.
33. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či táto zmienka „chce študovať“ postačuje na prebratie článku 20 ods. 2 písm. f) a či súladný výklad tejto smernice spĺňa povinnosti transparentnosti a právnej istoty. Okrem toho uvádza, že článok 58 zákona z 15. decembra 1980 neobsahuje definíciu, a už vôbec nie zoznam dôkazov alebo vážnych a objektívnych dôvodov domnievať sa, že účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny je iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie, a preto sa pýta, či má byť táto definícia výslovne stanovená vo vnútroštátnych vykonávacích opatreniach.
34. Vnútroštátny súd sa domnieva, že toto tvrdenie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné, keďže článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 umožňuje zamietnuť žiadosť, ak sa preukáže, že účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny by bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie, čo znamená, že členské štáty musia mať možnosť overiť, či žiadateľ má skutočne v úmysle zdržiavať sa v krajine na účely uvedené v žiadosti. Zastáva však názor, že v tejto súvislosti je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor.
35. Okrem toho sa tento súd pýta, či si uplatnenie článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice v súlade so zásadami transparentnosti a právnej istoty vyžaduje, aby na jednej strane vnútroštátne právo výslovne stanovilo, že táto žiadosť môže byť zamietnutá, ak má členský štát dôkazy alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny je iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie, a na druhej strane aby toto vnútroštátne právo spresnilo, aké dôkazy alebo vážne a objektívne dôvody umožňujú domnievať sa, že účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny by bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie.
36. Po druhé žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že podmienky preskúmania, ktoré vykonáva Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory), sú v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z práva Únie. Podľa článku 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980 sa toto preskúmanie týka zákonnosti, takže hoci Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) môže konštatovať protiprávnosť, nemá právomoc zmeniť toto rozhodnutie. Ak by však napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, protistrana by bola viazaná právnou silou rozhodnutej veci spojenou s výrokom rozsudku a odôvodnením, ktoré predstavuje jeho nevyhnutnú oporu.
37. V dôsledku toho sa vnútroštátny súd domnieva, že je potrebné položiť Súdnemu dvoru otázku, či ako tvrdí žalobkyňa vo veci samej, článok 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980 spĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 34 ods. 5 smernice 2016/801, zásady efektivity a článku 47 Charty.
38. Za týchto podmienok sa Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má byť so zreteľom na článok 288 [ZFEÚ], články 14 a 52 [Charty], články 3, 5, 7, 11, 20, 34, 35 a 40 smernice [2016/801] a jej odôvodnenia 2 a 60, [ako aj] zásady právnej istoty a transparentnosti, právomoc zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt, ktorú členskému štátu priznáva článok 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice, na to, aby ju tento štát mohol využiť, výslovne stanovená v jeho právnej úprave? Ak áno, musia byť vážne a objektívne dôvody špecifikované v jeho právnych predpisoch?
2. Vyžaduje sa, aby členský štát pri posudzovaní žiadosti o študentské vízum overil zámer a úmysel cudzinca študovať, keďže článok 3 smernice [2016/801] definuje študenta ako osobu, ktorá je prijatá do inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, a dôvody zamietnutia žiadosti uvedené v článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice sú fakultatívne, a nie povinné, ako sú dôvody uvedené v článku 20 ods. 1 tejto smernice?
3. Požaduje článok 47 [Charty], zásada efektivity a článok 34 ods. 5 smernice 2016/801, aby opravný prostriedok upravený vnútroštátnym právom proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o vstup na územie na účely štúdia umožňoval súdu nahradiť posúdenie správneho orgánu vlastným posúdením a zmeniť rozhodnutie tohto orgánu, alebo postačuje kontrola zákonnosti, ktorá súdu umožňuje vytknúť nezákonnosť, najmä zjavne nesprávne posúdenie, zrušením rozhodnutia správneho orgánu?“
39. Písomné pripomienky predložila žalobkyňa vo veci samej, belgická vláda a Komisia. Títo účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. októbra 2023 a na ktorom bola vypočutá aj česká, litovská, luxemburská, maďarská a holandská vláda.(14)
IV. Analýza
40. Navrhujem, aby Súdny dvor po prvé preskúmal druhú prejudiciálnu otázku týkajúcu sa podmienok, za ktorých môže členský štát zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum z dôvodu uvedeného v článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801. Po druhé sa budem zaoberať podmienkami prebratia tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva, na ktoré sa vnútroštátny súd zameriava vo svojej prvej prejudiciálnej otázke. Nakoniec po tretie preskúmam procesné pravidlá opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum stanovené v článku 34 ods. 5 tejto smernice, ktoré sú predmetom tretej prejudiciálnej otázky.
A. O rozsahu právomoci členského štátu zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum z dôvodu stanoveného v článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 (druhá prejudiciálna otázka)
41. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či je príslušný orgán na účely preskúmania žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum podanej na základe smernice 2016/801 povinný overiť vôľu a úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny študovať a v prípade potreby podmienky, za akých musí vykonať takéto preskúmanie.
42. Vnútroštátny súd výslovne neodkazuje na preskúmanie požadované podľa článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice, ale všeobecnejšie na „preskúmanie žiadosti o študentské vízum“. Z dôvodov, ktoré teraz vysvetlím, však len z tohto ustanovenia vyplýva, že príslušný orgán musí na účely posúdenia takej žiadosti overiť úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny študovať na území hostiteľského členského štátu.
43. Z článku 5 smernice 2016/801 v spojení s odôvodnením 30 tejto smernice totiž vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny má právo na povolenie na pobyt alebo študentské vízum, ak príslušný orgán zistí, že žiadosť spĺňa všeobecné a osobitné podmienky uvedené v článkoch 7 a 11 tejto smernice.(15)
44. Nijaká z týchto podmienok, či už všeobecných alebo konkrétnych, neznamená, že príslušný orgán v pravom zmysle slova overuje úmysel a vôľu štátneho príslušníka tretej krajiny študovať. Prijatie na štúdium na vysokej škole,(16) úhrada súvisiaceho zápisného alebo dostatočná znalosť jazyka študijného programu sú objektívne kritériá, ktoré obvykle umožňujú preukázať úmysel žiadateľa študovať. Tieto vecné zistenia však nevylučujú situácie, v ktorých môže byť príslušný orgán úmyselne alebo neúmyselne uvedený do omylu, pokiaľ ide o účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny.
45. Odôvodnenie 36 smernice 2016/801 tak stanovuje, že pre členské štáty by „prijatie… malo byť možné zamietnuť z riadne odôvodnených dôvodov“. Ako Komisia pripomenula na pojednávaní, tieto dôvody sú taxatívne vymenované v článku 20 tejto smernice a členské štáty k nim nemôžu pridať ďalšie.
46. V článku 20 ods. 1 smernice 2016/801 sú stanovené dôvody, na základe ktorých členský štát musí zamietnuť žiadosť o prijatie. Sú to povinné dôvody. Naopak, článok 20 ods. 2 tejto smernice stanovuje dôvody, na základe ktorých členský štát môže zamietnuť takúto žiadosť. Ako vyplýva z použitia slovesa „môcť“ normotvorcom Únie, tieto dôvody sú pre členský štát nepovinné.
47. Zo všetkých týchto dôvodov sa však iba dôvod zamietnutia uvedený v článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice v pravom zmysle slova týka účelu pobytu žiadateľa.(17)
48. Teraz je preto potrebné určiť, do akej miery je príslušný orgán členského štátu, ktorému bola podaná žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, povinný overiť úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny študovať. Na tento účel začnem svoje skúmanie analýzou znenia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 a následne posúdim kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej súčasťou je toto ustanovenie.
1. Analýza znenia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801
49. Článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 priznáva príslušnému orgánu členského štátu právomoc zamietnuť žiadosť o prijatie z dôvodu, že má „dôkaz alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na ktorého základe žiada o prijatie“.
50. Po prvé toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne. Umožňuje totiž príslušnému orgánu zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, a teda zamietnuť vstup a pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na účely štúdia na území hostiteľského členského štátu, ak sa preukáže, že táto žiadosť nie je postihnutá ani jednou z vád uvedených v článku 20 ods. 1 smernice 2016/801, t. j. že spĺňa podmienky oprávnenosti stanovené v článkoch 7 a 11 tejto smernice, že dokumenty a údaje, na ktorých je táto žiadosť založená, sú vierohodné a presné a prípadne že dotknutý hostiteľský subjekt je schválený.
51. Reštriktívny výklad článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 je o to potrebnejší, že dôvod zamietnutia žiadosti o prijatie uvedený v tomto ustanovení predstavuje tiež dôvod odňatia alebo neobnovenia povolenia udeleného študentovi v súlade s článkom 21 ods. 1 písm. d) tejto smernice, ako aj dôvod zamietnutia žiadosti o mobilitu podanej študentom do druhého členského štátu v súlade s článkom 31 ods. 7 písm. b) tejto smernice. Za týchto okolností môže mať taký dôvod ešte závažnejšie dôsledky, ktoré sa týkajú nielen žiadateľa, ale aj jeho rodinných príslušníkov.(18)
52. Po druhé zo znenia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 vyplýva, že odkazuje na situáciu, v ktorej by povolenie na pobyt alebo vízum sledovalo „iné účely“ ako tie, na základe ktorých sa oň žiada. Normotvorca Únie stanovuje účel pobytu ako základnú podmienku, čo je v súlade so „špecifickou povahou pobytu každej kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín“, na ktorých sa vzťahuje táto smernica.(19)
53. Pokiaľ ide o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, účel pobytu vyplýva z definície pojmu „študent“ uvedenej v článku 3 bode 3 smernice 2016/801, podľa ktorej je študent „štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je prijatý inštitúciou vysokoškolského vzdelávania a je prijatý na územie členského štátu, aby vykonával ako hlavnú činnosť štúdium vedúce k získaniu kvalifikácie vysokoškolského vzdelania uznanej týmto členským štátom“.(20)
54. V dôsledku toho na rozdiel od tvrdení žalobkyne vo veci samej štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prijatý na vysokoškolskú inštitúciu, ale ktorého žiadosť o prijatie skúma príslušný orgán, nemá postavenie „študenta“ v zmysle článku 3 bodu 3 tejto smernice.
55. Z tejto definície a najmä z použitia priraďovacej spojky „a“ vyplýva, že postavenie „študenta“ si vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené dve podmienky, a to jednak prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny na vysokoškolskú inštitúciu a jednak jeho prijatie na územie hostiteľského členského štátu, aby sa ako hlavnej činnosti venoval riadnemu štúdiu na vysokej škole, na ktorú je riadne zapísaný. Ako zdôraznila belgická vláda na pojednávaní, tento účel je vyjadrený aj v článku 11 ods. 1 písm. a) smernice 2016/801, ktorý požaduje, aby bol tento štátny príslušník prijatý „na štúdium“ inštitúciou vysokoškolského vzdelávania. Vzhľadom na túto definíciu sa domnievam, že príslušný orgán členského štátu teda môže zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum na základe článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice, ak zistí, že pobyt tohto štátneho príslušníka by sledoval iný účel.
56. Takáto situácia môže byť výsledkom neúmyselného pochybenia. Tak to môže byť v prípade, že príslušný orgán konštatuje, že štátny príslušník tretej krajiny má v úmysle vykonávať zárobkovú činnosť za podmienok, ktoré mu neumožňujú mať „študijný čas“ – aby som použil znenie článku 24 tejto smernice(21) –, v dôsledku čoho jeho pobyt stratí svoj základný cieľ a účel.
57. Takáto situácia môže mať pôvod aj v pokuse o úmyselné zneužitie postupu. V tomto prípade je príslušný orgán uvedený do omylu, pokiaľ ide o skutočný účel pobytu, zneužívajúcim alebo podvodným úmyslom hostiteľského subjektu alebo štátneho príslušníka tretej krajiny.(22) Tento štátny príslušník by tak mohol podať žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum výlučne s cieľom zneužiť možnosti, ktoré právo Únie poskytuje zahraničným študentom, využiť práva a výhody spojené s postavením študenta,(23) vyhnúť sa podmienkam vstupu a pobytu, ktoré by sa na neho inak vzťahovali, alebo zostať v členskom štáte. Cieľom článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 je teda zabrániť situáciám, v ktorých sa preukáže zneužitie práva na pobyt alebo študentského víza, pričom členským štátom ponecháva možnosť ich odhalenia pomocou opatrení, ktoré môžu prijať na svojich veľvyslanectvách alebo konzulátoch s cieľom odhaliť zneužívanie práva na zlúčenie rodiny, napríklad prostredníctvom fingovaných manželstiev, a predchádzať mu.(24)
58. Tento výklad článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 potvrdzuje odôvodnenie 41 tejto smernice, podľa ktorého „v prípade pochybností o vierohodnosti žiadosti o prijatie by členské štáty mali mať možnosť vykonať príslušné kontroly alebo požadovať dôkazy, na základe ktorých v jednotlivých prípadoch vyhodnotia žiadateľov[o] plánovan[é]… štúdium, odbornú prípravu… s cieľom bojovať proti zneužívaniu a nesprávnemu využívaniu postupu stanoveného touto smernicou“.(25)
59. Po tretie použitie podmieňovacieho spôsobu („by účel pobytu… bol iný“) v článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 umožňuje spresniť povahu posúdenia, ktoré má vykonať príslušný orgán. Ide o posúdenie ex ante, pričom tento orgán má v hypotetickom kontexte určiť zámery žiadateľa, pokiaľ ide o predmet a účel pobytu.(26)
60. Toto posúdenie sa teda líši od posúdenia, ktoré musí tento orgán vykonať podľa článku 21 ods. 1 písm. d) smernice 2016/801. Podľa tohto ustanovenia musí uvedený orgán odňať alebo odmietnuť obnoviť predtým udelené povolenie, ak zistí, že „štátny príslušník tretej krajiny využíva pobyt na iné účely, než sú tie, na ktoré mu bolo udelené povolenie na pobyt“.(27) V takom prípade objektívne okolnosti, akými sú skutočnosť, že štátny príslušník nezačal predmetné štúdium, prerušil ho alebo ho predčasne ukončil, alebo skutočnosť, že vykonáva zárobkovú činnosť presahujúcu maximálny počet povolených odpracovaných hodín, že býva ďaleko od miesta štúdia alebo dokonca na území iného členského štátu mimo rámca svojich práv na mobilitu v Únii, sú vecnými zisteniami, ktoré uľahčujú určenie predmetu a účelu pobytu tohto štátneho príslušníka a najmä prípadov zneužitia konania. K takým zisteniam je ťažšie dospieť, keď sa žiadosť podáva v čase, v ktorom sa štátny príslušník tretej krajiny ešte zdržiava mimo územia dotknutého členského štátu.
61. V tejto súvislosti vzhľadom na to, že článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 túto situáciu neupravuje, je možné použiť akýkoľvek dôkaz. Normotvorca Únie nestanovuje nijaké osobitné požiadavky, pokiaľ ide o jeho formu, pričom v odôvodnení 41 tejto smernice uvádza, že členské štáty by mali mať možnosť vykonať „príslušné kontroly“ a požadovať „dôkazy“,(28) na základe ktorých v jednotlivých prípadoch posúdia štúdium alebo odbornú prípravu, ktorú má štátny príslušník tretej krajiny v úmysle absolvovať, a riziko zneužitia alebo podvodu. Okrem toho zo znenia tohto článku vyplýva, že dôvody, na ktoré sa príslušný orgán odvoláva, musia byť „vážne a objektívne“,(29) čo znamená, že má podrobné a závažné dôvody vyplývajúce z individuálneho preskúmania žiadosti, ktoré odôvodňujú jej zamietnutie.
62. Vzhľadom na tento textový rozbor uvediem dve pripomienky.
63. Prvá sa týka dôkazného bremena. Podľa môjho názoru nestačí, aby príslušný orgán spochybnil predmet a účel žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum. Naopak, domnievam sa, že je potrebné, aby bol presvedčený o tom, že predmetom ani účelom pobytu nebude štúdium na vysokej škole uvedenej v žiadosti. Toto posúdenie musí byť založené na súbore dôkazov, ktoré sú objektívne aj subjektívne, a môže si vyžadovať spoluprácu všetkých dotknutých aktérov, nielen žiadateľa, diplomatických misií, veľvyslanectiev alebo konzulátov (v závislosti od organizácie príslušných vnútroštátnych orgánov), ale aj inštitúcií vysokoškolského vzdelávania alebo dokonca útvarov zodpovedných za prisťahovalectvo. Úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny je subjektívnym prvkom, ktorý sa spravidla zisťuje odkazom na objektívne kritériá, akými sú jeho zápis na vysokú školu, zaplatené poplatky za štúdium, znalosť jazyka hostiteľského členského štátu, oprávnenosť jeho predchádzajúceho pobytu v členskom štáte Únie. Niektoré členské štáty môžu v tejto súvislosti venovať osobitnú pozornosť súdržnosti študijného plánu žiadateľa. Vo Francúzsku musia byť žiadosti podané egyptskými štátnymi príslušníkmi sprevádzané odôvodneným plánom, ktorý je „súdržný, a pokiaľ je to možné, nadväzujúci na predchádzajúcu činnosť“.(30) Ako vyplýva z dokumentov pripojených k pripomienkam žalobkyne vo veci samej, ako aj z informácií poskytnutých belgickou vládou na pojednávaní, čo sa týka Belgicka, žiadosť o prijatie predložená konzulárnym úradom v Kamerune je doplnená dotazníkom i pohovorom, v ktorom musí byť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny umožnené preukázať, že má skutočne v úmysle zdržiavať sa v Belgicku ako študent.(31) V týchto prípadoch sa súdržnosť študijného plánu posudzuje z hľadiska zručností, ktoré štátny príslušník tretej krajiny nadobudol najmä počas svojej akademickej dráhy, a z hľadiska jeho predpokladov a profesionálnych ambícií. Tento štátny príslušník má tiež príležitosť vysvetliť alebo obhájiť plán svojho štúdia alebo odbornej prípravy počas pohovoru so študijným poradcom.
64. Na pojednávaní bola venovaná osobitná pozornosť relevantnosti zohľadnenia súdržnosti študijného plánu štátneho príslušníka tretej krajiny v rámci odhaľovania a predchádzania zneužitiu konania. Hoci totiž normotvorca Únie výslovne odkázal na tento prvok v odôvodnení 15 smernice 2004/114, neprebral ho do odôvodnenia 41 smernice 2016/801, pričom uprednostnil všeobecnejšiu formuláciu zameranú na „štúdium, odbornú prípravu“, ktorým sa štátny príslušník tretej krajiny plánuje venovať. Podľa môjho názoru nič nebráni príslušnému orgánu v tom, aby zohľadnil súdržnosť študijného plánu tohto štátneho príslušníka, avšak pod podmienkou, že toto posúdenie je individualizované a vykonávajú ho obozretne kvalifikovaní pracovníci v spolupráci s dotknutým štátnym príslušníkom. Považujem tiež za nevyhnutné zohľadniť situácie, v ktorých sa štátny príslušník tretej krajiny mohol vydať netradičnou akademickou cestou alebo uvažuje o zmene smerovania. Súdržnosť študijného plánu je preto prvkom, ktorý môže príslušný orgán zohľadniť, ale ktorého váha sa bude meniť v závislosti od okolností každého jednotlivého prípadu.
65. V prejednávanej veci z dokumentov pripojených k pripomienkam žalobkyne vo veci samej vyplýva, že belgické konzulárne úrady tomuto prvku pripisovali veľký význam. Na základe odpovedí žalobkyne na dotazník priložený k jej žiadosti o prijatie a pohovoru so študijným poradcom sa totiž tieto orgány domnievali, že jej študijný plán je „zjavne nesúdržný“, a to nielen pokiaľ ide o jej akademickú dráhu, ale aj z pohľadu profesijných vyhliadok. Nakoniec žiadosť zamietli s odôvodnením, že predstavuje pokus o zneužitie postupu vydávania študentských víz na účely migrácie.(32) Tu sa obmedzím na konštatovanie, že členský štát podľa môjho názoru môže zamietnuť žiadosť o prijatie z dôvodu, že študijný plán štátneho príslušníka tretej krajiny je nesúdržný, iba pod podmienkou, že žiadateľovi na jednej strane umožní vysvetliť a odôvodniť tento plán pred kvalifikovaným pracovníkom a na druhej strane sa táto nesúdržnosť zdá byť zjavná.
66. Druhá pripomienka, ktorú chcem uviesť, sa týka prebratia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 do vnútroštátneho právneho poriadku. Neexistuje požiadavka, aby členský štát vo svojom vykonávacom predpise vymenoval dôvody, ktoré by mohli preukázať, že štátny príslušník tretej krajiny by svojím pobytom sledoval iné účely ako tie, na základe ktorých žiada o prijatie. Tieto dôvody závisia od posúdenia každého jednotlivého prípadu a takýto zoznam by mohol zbaviť príslušný orgán právomoci voľnej úvahy. Naopak, tento orgán je podľa článku 34 ods. 4 smernice povinný písomne oznámiť dôvod zamietnutia žiadosti, čím umožní štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uviesť všetky okolnosti, ktoré preukazujú reálnosť alebo súdržnosť jeho študijného plánu, v rámci opravného prostriedku, ktorý môže podať v súlade s odsekom 5 tohto článku.
67. Na záver tohto textového rozboru sa domnievam, že príslušný orgán členského štátu môže zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum podľa článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 len vtedy, ak po individuálnom posúdení žiadosti a na základe dôkazov alebo vážnych a objektívnych dôvodov preukáže, že cieľom ani hlavným účelom pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny by ako hlavná činnosť nebolo riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom. V rámci tohto preskúmania príslušnému orgánu nič nebráni v tom, aby zohľadnil súdržnosť študijného plánu.
68. Systematická a teleologická analýza smernice 2016/801 potvrdzuje tento výklad.
2. Systematická a teleologická analýza smernice 2016/801
69. Pokiaľ ide po prvé o systematickú analýzu smernice 2016/801, takýto výklad podľa môjho názoru umožňuje zabezpečiť dodržiavanie zásady proporcionality a základných práv dotknutej osoby.
70. Z odôvodnenia 61 tejto smernice totiž vyplýva, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prijatie musí rešpektovať základné práva tejto osoby zaručené Chartou, medzi ktoré patrí právo na vzdelanie.
71. Okrem toho článok 20 ods. 4 tejto smernice stanovuje, že „bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, sa v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti zohľadnia špecifické okolnosti prípadu a dodržiava sa zásada proporcionality“. To znamená, že pred prijatím rozhodnutia o žiadosti musí príslušný orgán vykonať individuálne preskúmanie žiadosti, v rámci ktorého musí vyčerpávajúcim spôsobom posúdiť tak objektívne, ako aj subjektívne dôkazy, ktoré má k dispozícii, a vyváženým a primeraným spôsobom zohľadniť všetky dotknuté záujmy.(33)
72. Zásada proporcionality je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá je pri vykonávaní tohto práva pre členské štáty záväzná.(34) Ak teda boj proti podvodom predstavuje legitímny cieľ odôvodňujúci overovanie a prípadne zamietnutie žiadosti, pripomínam, že v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, štátny príslušník tretej krajiny spĺňa tak všeobecné, ako aj osobitné podmienky oprávnenosti požadované článkami 7 a 11 smernice 2016/801. To znamená, že bol prijatý na vysokú školu a že v prípade potreby predložil doklad o zaplatení zápisného. Pokiaľ teda bude žiadosť tohto štátneho príslušníka o povolenie na pobyt alebo študentské vízum zamietnutá, nebude mať možnosť študovať na vysokej škole, na ktorej je zapísaný. Za týchto podmienok a s výnimkou situácií, v ktorých dochádza k zjavnému zneužitiu práva, je podľa môjho názoru nevyhnutné, aby príslušný orgán v každom jednotlivom prípade posúdil, či zamietnutie žiadosti nie je neprimerané a či nepredstavuje riziko porušenia niektorých základných práv zaručených Chartou.
73. Pokiaľ ide po druhé o teleologickú analýzu smernice 2016/801, rozhodnutie, ktorým príslušný orgán členského štátu zamietne žiadosť o prijatie na účely štúdia z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny by sa nezdržiaval na vnútroštátnom území s cieľom vykonávať ako hlavnú činnosť riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom, prispieva k dosiahnutiu cieľov tejto smernice.
74. V prvom rade cieľom smernice 2016/801 je určiť podmienky vstupu a pobytu viacerých kategórií štátnych príslušníkov tretích krajín tak na území hostiteľského členského štátu, ako aj na území iných členských štátov, pričom tieto podmienky sa určujú v závislosti od špecifickej povahy pobytu každej z týchto kategórií.
75. Pokiaľ ide o pobyt na účely štúdia, cieľom smernice 2016/801 je podporiť Európu ako svetové centrum excelentnosti pre štúdium tým, že zlepší a zjednoduší „podmienky vstupu a pobytu pre tých, ktorí chcú prísť do Únie na tieto účely“.(35) Okrem toho z odôvodnení 15 a 44 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je uľahčiť mobilitu študentov v rámci Únie, aby sa európske vysokoškolské vzdelávanie stalo atraktívnym a konkurencieschopným. Na tento účel je cieľom tejto smernice v súlade s jej odôvodneniami 44 a 48 zaviesť „osobitný systém mobility“ pre študentov v rámci Únie, ktorý bude obsahovať samostatné pravidlá vstupu a pobytu na účely štúdia v iných členských štátoch, ako je hostiteľský členský štát. Povolenie na pobyt vydané hostiteľským členským štátom tak priznáva štátnym príslušníkom tretích krajín právo vstúpiť na územie iného členského štátu a zdržiavať sa na ňom, aby tam mohli absolvovať časť svojho štúdia počas maximálne 360 dní v súlade s ustanoveniami upravujúcimi mobilitu podľa článku 31 tejto smernice.
76. Ďalej je účelom smernice 2016/801 podľa jej článku 1 stanoviť práva štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia tak na území hostiteľského členského štátu, ako aj na území iných členských štátov. Z odôvodnenia 54 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je priblížiť práva týchto štátnych príslušníkov právam štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu, pričom povolenie na pobyt tak umožňuje študentovi rovnosť zaobchádzania za podmienok stanovených v článku 22 ods. 3 tejto smernice.
77. Rozhodnutie, ktorým príslušný orgán zamietne žiadosť o prijatie na účely štúdia z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny by sa nezdržiaval na území členského štátu s cieľom vykonávať ako hlavnú činnosť riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom, však umožňuje predchádzať situáciám, v ktorých by tento štátny príslušník využil zjednodušené podmienky vstupu a pobytu, bol by uznaný za študenta a boli by mu priznané rozšírené práva spojené s týmto postavením bez legitímneho dôvodu. Takéto rozhodnutie tak tiež umožňuje zaručiť osobitné podmienky vstupu a pobytu rôznych kategórií štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých je založená smernica 2016/801, a zabrániť tomu, aby sa niektorí štátni príslušníci tretích krajín vyhýbali podmienkam na vydanie povolenia na pobyt, ktoré by sa inak na nich vzťahovali.
78. Nakoniec vzhľadom na rozsiahle práva spojené s povolením na pobyt alebo so študentskými vízami by článok 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice mal členským štátom umožniť účinne bojovať proti podvodom alebo zneužívaniu práv tým, že im ponúka možnosť odmietnuť prijatie, ak sa preukáže, že žiadateľ oň žiada zneužívajúcim alebo podvodným spôsobom. Podľa ustálenej judikatúry sa nikto nemôže dovolávať nadobudnutia alebo zachovania práv získaných podvodom bez ohľadu na to, či sa tohto podvodu dopustil alebo nedopustil nositeľ týchto práv, prípadne či mu bol známy.(36)
79. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 sa má vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán členského štátu môže zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum len vtedy, ak má dôkaz alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že cieľom ani hlavným účelom pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na vnútroštátnom území by ako hlavná činnosť nebolo riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom. Rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti musí predchádzať individuálne preskúmanie žiadosti, v rámci ktorého sa úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny študovať na vnútroštátnom území musí posúdiť tak na základe objektívnych, ako aj subjektívnych faktorov, medzi ktoré môže patriť súdržnosť jeho študijného plánu.
B. O podmienkach prebratia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 do vnútroštátneho práva (prvá prejudiciálna otázka)
80. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate Súdneho dvora pýta, či vzhľadom na článok 288 ZFEÚ, články 14 a 52 Charty, články 3, 5, 7, 11, 20, 34, 35 a 40, ako aj odôvodnenia 2 a 60 smernice 2016/801 a zásady právnej istoty a transparentnosti členský štát, ktorý má v úmysle zamietnuť žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum z dôvodu uvedeného v článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice, je povinný vo svojom vnútroštátnom práve výslovne stanoviť takúto možnosť a prípadne dôvody, ktoré mu umožnia preukázať, že by účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie.
81. Táto otázka vzniká v rozsahu, v akom na rozdiel od súčasnej belgickej právnej úpravy, ktorá formálne preberá článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 tým, že stanovuje, že minister, do ktorého právomoci patrí prístup na územie, pobyt, usadenie sa a odsun cudzincov, alebo jeho zástupca môže zamietnuť žiadosť, ak má „vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu bol iný ako štúdium“, právna úprava uplatniteľná na skutkové okolnosti sporu vo veci samej nič také nestanovovala.(37)
82. Svoju analýzu začnem konštatovaním, že dôvody zamietnutia žiadostí stanovené v článku 20 ods. 2 smernice 2016/801 sú pre členské štáty nepovinné. Táto smernica teda stanovuje len určitý stupeň harmonizácie, pokiaľ ide o podmienky vstupu a pobytu kategórií štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré patria do jej pôsobnosti, keďže prebratie tohto ustanovenia do vnútroštátnych právnych poriadkov je ponechané na voľnú úvahu každého členského štátu. Členské štáty sa môžu zvrchovane rozhodnúť, či ich preberú, v súlade s politickými, právnymi, hospodárskymi alebo sociálnymi úvahami. Zdá sa teda, že niektoré členské štáty, ktoré sú najviac vystavené riziku zneužitia postupu vydávania študentských víz, podrobnejšie skúmajú žiadosti predložené štátnymi príslušníkmi určitých tretích krajín alebo žiadosti o štúdium v konkrétnych inštitúciách vysokoškolského vzdelávania.(38)
83. Naproti tomu skutočnosť, že článok 20 ods. 2 smernice 2016/801 je fakultatívnym ustanovením, neznamená, že členské štáty ho môžu bez akýchkoľvek obmedzení používať na to, aby zamietali na základe vlastného uváženia pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí patria do pôsobnosti tohto ustanovenia.
84. Po prvé sú členské štáty povinné vykonávať svoju právomoc v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie vrátane zásady právnej istoty.(39) Súdny dvor tak nedávno pripomenul, že prebratie ustanovení práva Únie do vnútroštátneho práva si vyžaduje, aby bolo vykonané prostredníctvom ustanovení, ktoré majú potrebnú konkrétnosť, presnosť a jasnosť, aby spĺňali požiadavku právnej istoty.(40) Cieľom tejto zásady je zabezpečiť predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov vyplývajúcich z práva Únie a vyžaduje si, aby každý akt správneho orgánu, ktorý vyvoláva právne účinky, bol jasný a presný, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho sa zariadiť. Táto požiadavka sa uplatňuje najmä vtedy, keď predmetný akt môže mať pre dotknuté osoby nepriaznivé dôsledky.(41)
85. Pokiaľ ide konkrétne o článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, ak by sa zistilo, že členský štát nedodržal túto zásadu, príslušný orgán tohto štátu by sa nemohol odvolávať na toto ustanovenie na účely zamietnutia žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum.
86. Po druhé z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že voľná úvaha, ktorou disponujú členské štáty, sa musí vykonávať spôsobom, ktorý rešpektuje podmienky stanovené normotvorcom Únie a ktorý neohrozuje cieľ smernice 2016/801 ani jej potrebný účinok.(42)
87. Normotvorca Únie však chcel prijatím smernice 2016/801 napraviť nedostatky režimu, ktorý bol predtým zavedený smernicou 2004/114, a zdokonaliť ho v záujme „zabezpečenia zvýšenej transparentnosti a právnej istoty… pre rôzne kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín prichádzajúcich do Únie“, ako výslovne uvádza v odôvodnení 2 smernice 2016/801.(43) V tejto súvislosti článok 35 tejto smernice, nazvaný jednoznačne „Transparentnosť a prístup k informáciám“, ukladá členským štátom povinnosť poskytnúť žiadateľom informácie týkajúce sa podmienok vstupu a pobytu vrátane práv, povinností a procesných záruk, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. V tejto súvislosti považujem za nevyhnutné, aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý podá žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum spĺňajúcu požadované podmienky oprávnenosti, bol informovaný o tom, že táto žiadosť, či už podaná v dobrej viere alebo v zlej viere, môže byť zamietnutá, ak jeho pobyt sleduje iný účel.
88. V dôsledku toho tak zásada právnej istoty, ako aj zásada transparentnosti si vyžaduje, aby členský štát, ktorý má v úmysle odvolávať sa na ustanovenia článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, v jasnom, presnom a predvídateľnom právnom rámci výslovne stanovil, že má možnosť zamietnuť žiadosť o prijatie s odôvodnením, že má dôkazy alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie.
89. Naproti tomu z dôvodov uvedených v bode 66 týchto návrhov na prebratie tohto článku nie je potrebné, aby členský štát vymenoval tieto dôvody.
90. Teraz treba preskúmať, či bol článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 prebratý do predpisu účinného v čase skutkových okolností sporu vo veci samej.
91. Belgická vláda na pojednávaní pripustila, že nedošlo k pozitívnemu prebratiu tohto ustanovenia. V tejto súvislosti a v súlade so svojimi písomnými pripomienkami uviedla, že článok 58 zákona z 15. decembra 1980 možno považovať za už existujúce vnútroštátne ustanovenie, ktoré zabezpečuje dostatočné prebratie práva Únie do vnútroštátneho práva.(44) Je tiež nesporné, že tento predpis neobsahoval nijaký odkaz na smernicu 2016/801 a taký odkaz k nemu nebol pripojený, čo je v rozpore s ustanoveniami uvedenými v článku 40 ods. 1 druhom pododseku tejto smernice.
92. Článok 58 zákona z 15. decembra 1980 stanovuje, že „ak žiadosť o povolenie zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve dlhšie ako tri mesiace podáva na belgickom diplomatickom alebo konzulárnom úrade cudzinec, ktorý chce študovať na vysokej škole v Belgicku alebo navštevovať prípravný ročník vysokoškolského štúdia“,(45) takéto povolenie sa musí vydať, ak sa štátny príslušník tretej krajiny nenachádza v jednej zo situácií uvedených v článku 3 ods. 1 bode 5 až 8 a ak predloží potvrdenie vydané vzdelávacou inštitúciou, dôkaz o tom, že má dostatočné prostriedky na živobytie, lekárske potvrdenie a potvrdenie o tom, že nebol odsúdený za bežné trestné činy alebo občianskoprávne prečiny.
93. Z tohto článku jednoznačne vyplýva, že povolenie na pobyt možno zamietnuť, ak štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa niektoré zo všeobecných a osobitných podmienok oprávnenosti žiadosti uvedených v článkoch 7 a 11 smernice 2016/801.
94. Článok 58 zákona z 15. decembra 1980 však výslovne nestanovuje, že študentské vízum môže byť zamietnuté, ak sa na základe dôkazov alebo vážnych a objektívnych dôvodov preukáže, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny sleduje iný účel ako štúdium v Belgicku. Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) vykladá okolnosť uvedenú v tomto vnútroštátnom ustanovení, podľa ktorej žiadosť podáva cudzinec, ktorý „chce študovať na vysokej škole v Belgicku“, v tom zmysle, že zahŕňa preskúmanie úmyslu štátneho príslušníka tretej krajiny študovať na vysokej škole. Ide o základný prvok žiadosti, takže Belgicko je oprávnené zamietnuť žiadosť, ak sa ukáže, že tento štátny príslušník nemá taký úmysel. Domnievam sa však, že takúto okolnosť nemožno chápať tak, že odkazuje na dôvod zamietnutia žiadosti o prijatie stanovený v článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801, a nemožno ju vykladať v tom zmysle, že zabezpečuje, aby sa toto ustanovenie prebralo v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami jasnosti, presnosti a predvídateľnosti.
95. V dôsledku toho sa domnievam, že článok 58 zákona z 15. decembra 1980 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej nezaručuje prebratie článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 za podmienok, ktoré sú v súlade so zásadami právnej istoty a transparentnosti.
C. O procesných podmienkach súdneho preskúmania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum (tretia prejudiciálna otázka)
96. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa má článok 34 bod 5 smernice 2016/801 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť priznať správnemu alebo súdnemu orgánu rozhodujúcemu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum právomoc zmeniť toto rozhodnutie a nahradiť posúdenie príslušného orgánu, ktorý ho prijal, vlastným posúdením.(46)
97. Článok 34 ods. 5 prvá veta smernice 2016/801 výslovne priznáva žiadateľom možnosť podať v dotknutom členskom štáte opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prijatie „v súlade s vnútroštátnym právom“. Táto smernica však neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa jednak pôsobnosti a podmienok tohto opravného prostriedku, najmä lehôt, v akých musí byť podaný a vyriešený, a právomocí, ktoré sú na tento účel zverené príslušnému správnemu alebo súdnemu orgánu, ktorý opravný prostriedok prejednáva, a jednak účinkov zrušenia rozhodnutia prijatého príslušným orgánom, najmä otázky, koľko času má na prijatie nového rozhodnutia. Členské štáty teda disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Normotvorca Únie iba v článku 34 ods. 5 druhej vete tejto smernice spresňuje, že príslušné orgány dotknutého členského štátu musia v písomnom oznámení uviesť súd alebo správny orgán, na ktorom možno podať odvolanie, a lehotu na jeho podanie.
98. Súdny dvor vykladal rozsah pôsobnosti článku 34 ods. 5 prvej vety smernice 2016/801 v rozsudku z 10. marca 2021, Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N.,(47) ktorý sa týkal situácie, keď poľský konzulárny orgán odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udeliť študentské vízum, o ktoré žiadal. Súdny dvor konštatoval, že normotvorca Únie v súlade so zásadou procesnej autonómie ponechal na členských štátoch, aby rozhodli o povahe a konkrétnych podmienkach opravných prostriedkov dostupných pre žiadateľov o dlhodobé víza, na ktorých sa vzťahuje táto smernica. Členské štáty teda môžu priznať právomoc zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie konajúcemu správnemu alebo súdnemu orgánu. Z porovnávacej analýzy rôznych vnútroštátnych právnych poriadkov v tejto súvislosti vyplýva, že členské štáty prijali veľmi rôznorodé procesné riešenia v závislosti od svojich právnych tradícií.(48)
99. Súdny dvor však v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pripomenul, že vlastnosti konania o opravnom prostriedku upraveného v článku 34 ods. 5 smernice 2016/801 sa musia určiť na jednej strane v súlade s článkom 47 Charty, ktorý ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť účinnú súdnu ochranu práv jednotlivcov vyplývajúcich z právneho poriadku Únie,(49) a na druhej strane so zásadou ekvivalencie (procesné pravidlá nesmú byť menej výhodné ako procesné pravidlá upravujúce podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu), ako aj so zásadou efektivity (procesné pravidlá nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie).(50)
100. Vo veci samej vzniká len otázka súladu s článkom 47 Charty a zásadou efektivity.
101. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba zdôrazniť tri aspekty.
102. Prvý aspekt sa týka existencie práva na opravný prostriedok. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že belgická právna úprava stanovuje právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum. Toto právo na opravný prostriedok sa uplatňuje na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory), ktorá je podľa článku 39/1 ods. 1 zákona z 15. decembra 1980 správnym súdom s výlučnou právomocou rozhodovať o odvolaniach podaných proti individuálnym rozhodnutiam prijatým podľa zákonov o prístupe na územie, pobyte, usadení sa a odsune cudzincov.
103. Druhý aspekt sa týka rozsahu právomocí správneho alebo súdneho orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa článku 39/2 ods. 2 tohto zákona má Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) právomoc zrušiť rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o študentské vízum. Neuvádza však, v akom rozsahu musí príslušný orgán tomuto rozsudku vyhovieť.
104. Tretí aspekt sa týka lehôt na vydanie rozhodnutia. Hoci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania na tieto lehoty neodkazuje, vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora sa zdá, že majú osobitný význam, ak sú právomoci správneho alebo súdneho orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku obmedzené na právomoc zrušiť rozhodnutie, ako je to v prípade Belgicka.(51) Preto pripomínam, že podľa článku 39/82 ods. 1 a 4 zákona z 15. decembra 1980 má Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) právomoc nariadiť odklad výkonu rozhodnutia, proti ktorému bolo podané odvolanie, a na tento účel rozhodne o takom návrhu v lehote 30 dní.(52) Ak sa nariadi odklad výkonu, o návrhu na zrušenie rozhodnutia sa rozhodne do štyroch mesiacov od vydania rozhodnutia.
105. Svoju analýzu začnem preskúmaním podmienky týkajúcej sa záruky účinnej súdnej ochrany, ktorú požaduje článok 47 Charty.
106. Rozsudky z 25. júla 2018, Alheto,(53) z 29. júla 2019, Torubarov,(54) a z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal,(55) týkajúce sa posúdenia zákonnosti rozhodnutí o poskytnutí medzinárodnej ochrany, totiž poskytujú užitočné spresnenia v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá priznáva príslušnému správnemu alebo súdnemu orgánu len právomoc zrušiť rozhodnutie, a nie právomoc zmeniť ho.
107. Takáto právna úprava sama osebe neporušuje požiadavku účinnej súdnej ochrany. Naopak, Súdny dvor sa domnieva, že každý členský štát musí upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby po zrušení pôvodného rozhodnutia a v prípade vrátenia veci príslušnému orgánu tento orgán prijal nové rozhodnutie jednak v krátkej lehote a jednak v súlade s posúdením uvedeným v rozsudku, ktorým bolo rozhodnutie zrušené.(56) Súdny dvor zakladá svoje odôvodnenie na troch hlavných úvahách: potreba zabezpečiť čo najrýchlejšie vybavenie žiadostí o medzinárodnú ochranu, úsilie zabezpečiť potrebný účinok ustanovení stanovujúcich existenciu práva podať opravný prostriedok a nakoniec potreba zabezpečiť účinný súdny prostriedok nápravy v súlade s článkom 47 Charty.
108. Z iných dôvodov, ako sú dôvody, ktorými sa riadi prijatie rozhodnutia o poskytnutí medzinárodnej ochrany, sa rozhodnutie o udelení povolenia na pobyt alebo študentského víza musí prijať čo najskôr, aby štátny príslušník tretej krajiny mohol začať ročník svojho štúdia na vysokej škole, na ktorej je riadne zapísaný a uhradil zápisné.
109. Už v rámci smernice 2004/114 normotvorca Únie zdôraznil, že každé rozhodnutie o žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum je potrebné prijať v „lehote, ktorá nebráni absolvovaniu príslušného štúdia, pričom príslušné orgány majú dostatočný čas na to, aby spracovali žiadosť“.(57)
110. Cieľom prijatia smernice 2016/801 bolo zlepšiť a uľahčiť podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí chcú odísť študovať do Európy, zabezpečiť rýchlosť postupu ich prijímania a posilniť ich procesné práva.(58) Tieto ciele si vyžadujú, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý spĺňa hmotnoprávne podmienky požadované na získanie povolenia na pobyt alebo študentského víza, mohlo byť toto povolenie alebo vízum vydané v lehote, ktorá mu umožní požívať práva a výhody spojené s týmto postavením.
111. Z článku 34 ods. 1 smernice 2016/801 tak vyplýva, že príslušné orgány musia prijať rozhodnutie čo najskôr, najneskôr však do 90 dní odo dňa podania úplnej žiadosti. Dôležitosť lehôt je tiež vyjadrená na jednej strane v odôvodnení 42 tejto smernice, v ktorom normotvorca Únie zdôrazňuje, že žiadateľ musí poskytnúť požadované dodatočné informácie v „primeranej lehote“, a na druhej strane v odôvodnení 43 tejto smernice, v ktorom odporúča, aby príslušné orgány písomne oznámili rozhodnutie „čo najskôr“.
112. Táto požiadavka rýchlosti vyplýva z osobitnej povahy pobytu na účely štúdia stanoveného smernicou 2016/801 pre štátnych príslušníkov tretích krajín.
113. Povaha tohto pobytu znamená, že štátny príslušník tretej krajiny musí vynaložiť všetku náležitú starostlivosť, aby podal svoju žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum v primeranej lehote a prípadne ju doplnil podľa harmonogramu prijatého každou z dotknutých vysokých škôl. Pre členský štát to znamená, že môže vydať právoplatné rozhodnutie, v prípade potreby po zrušení prvého rozhodnutia správneho alebo súdneho orgánu, pred začiatkom akademického roka takým spôsobom, aby poskytol tomuto štátnemu príslušníkovi dostatočný čas na uskutočnenie ďalších krokov požadovaných na jeho vstup a pobyt na území hostiteľského členského štátu, najmä ak sa zdržiava mimo tohto územia.
114. V dôsledku toho, hoci členské štáty môžu priznať, čo je podľa všetkého v prejednávanej veci prípad belgického práva, právomoc zrušiť rozhodnutie správnemu alebo súdnemu orgánu, na ktorý bolo podané odvolanie proti takémuto rozhodnutiu, s vylúčením právomoci zmeniť rozhodnutie, konanie o opravnom prostriedku musí napriek tomu spĺňať požiadavku rýchlosti tak, aby štátnym príslušníkom tretích krajín bol zabezpečený nielen účinný súdny prostriedok nápravy v súlade s článkom 47 Charty, ale aj plná účinnosť práv, ktoré im vyplývajú zo smernice 2016/801. Táto požiadavka rýchlosti sa mi nezdá byť nezlučiteľná s povahou preskúmania, ktoré si vyžaduje podanie žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, keďže toto preskúmanie podľa môjho názoru nezahŕňa komplexné posúdenie skutkového stavu.
115. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že každý členský štát by mal upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby po zrušení pôvodného rozhodnutia a v prípade vrátenia veci príslušnému orgánu tento orgán prijal nové rozhodnutie, ktoré je v súlade s posúdením obsiahnutým v rozsudku, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie, a ktoré je okrem toho vydané pred začiatkom akademického roka inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, v ktorej je štátny príslušník tretej krajiny riadne zapísaný.
116. Ďalej chcem uviesť, že pri definovaní týchto procesných pravidiel by členské štáty mali venovať osobitnú pozornosť situácii žiadateľov, ktorí podávajú žiadosť v čase, keď sa zdržiavajú mimo územia dotknutého členského štátu – tým, že im umožnia účinne vykonávať právo podať opravný prostriedok na súd –, a situácii tých, ktorí sa síce nachádzajú na území tohto štátu, ale majú povolenie na pobyt alebo vízum, ktorého platnosť čoskoro uplynie.
117. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 34 ods. 5 smernice 2016/801 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát priznal právomoc zrušiť rozhodnutie správnemu alebo súdnemu orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt alebo študentské vízum, a nepriznal mu právomoc zmeniť rozhodnutie, pokiaľ nové rozhodnutie vydá príslušný orgán pred začiatkom akademického roka inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, v ktorej je štátny príslušník tretej krajiny riadne zapísaný.
V. Návrh
118. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), takto:
1. Článok 20 ods. 2 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2016/801/EÚ z 11. mája 2016 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby, výmenných programov žiakov alebo vzdelávacích projektov a činnosti aupair
sa má vykladať v tom zmysle, že:
– zásada právnej istoty, ako aj zásada transparentnosti si vyžaduje, aby členský štát, ktorý má v úmysle prebrať toto ustanovenie do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, v jasnom, presnom a predvídateľnom právnom rámci výslovne stanovil, že má možnosť zamietnuť žiadosť o prijatie s odôvodnením, že má dôkazy alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že by účel pobytu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny bol iný ako ten, na základe ktorého žiada o prijatie. Na prebratie tohto ustanovenia nie je potrebné, aby členský štát vymenoval tieto dôvody;
– príslušný orgán členského štátu môže zamietnuť žiadosť o prijatie na účely štúdia len vtedy, ak má dôkaz alebo vážne a objektívne dôvody domnievať sa, že cieľom ani hlavným účelom pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na vnútroštátnom území by ako hlavná činnosť nebolo riadne štúdium vedúce k získaniu dokladu o kvalifikácii vysokoškolského vzdelania uznaného týmto členským štátom;
rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti musí predchádzať individuálne preskúmanie, v rámci ktorého sa úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny študovať na vnútroštátnom území musí posúdiť tak na základe objektívnych, ako aj subjektívnych faktorov, medzi ktoré môže patriť súdržnosť jeho študijného plánu.
2. Článok 34 ods. 5 smernice 2016/801 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby členský štát priznal právomoc zrušiť rozhodnutie správnemu alebo súdnemu orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prijatie na účely štúdia, a nepriznal mu právomoc zmeniť rozhodnutie, pokiaľ nové rozhodnutie vydá príslušný orgán pred začiatkom akademického roka inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, v ktorej je štátny príslušník tretej krajiny riadne zapísaný.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu, ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2016 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby, výmenných programov žiakov alebo vzdelávacích projektov a činnosti aupair (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 21).
3 C‑491/13, EU:C:2014:2187.
4 Smernica Rady z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (Ú. v. EÚ L 375, 2004, s. 12).
5 Pozri rozsudok z 10. septembra 2014, Ben Alaya (C‑491/13, EU:C:2014:2187, bod 34).
6 Pozri súhrnnú správu EMN, nazvanú „Prevencia, odhaľovanie a boj proti zneužívaniu povolení na pobyt v EÚ na účely štúdia“, marec 2022 (ďalej len „súhrnná správa EMN“), bod 2.
7 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, M.A. a i. (C‑661/17, EU:C:2019:53, bod 60 a citovanú judikatúru).
8 Ďalej len „Charta“.
9 Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584, v znení naposledy zmenenom zákonom z 5. mája 2019 (Moniteur belge z 22. augusta 2019, s. 80425) (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“).
10 V zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II) (Ú. v. EÚ L 381, 2006, s. 4), nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1860 z 28. novembra 2018 o využívaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 1), a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra 2018 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných kontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia (ES) č. 1987/2006 (Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 14) (pozri článok 1 bod 17 zákona z 15. decembra 1980).
11 Pozri článok 39/1 zákona z 15. decembra 1980.
12 Pozri článok 1 bod 2 zákona z 15. decembra 1980.
13 Moniteur belge z 5. augusta 2021, s. 77965.
14 Česká, litovská, luxemburská, maďarská a holandská vláda na pojednávaní zamerali svoje vystúpenia na prvú otázku na ústne zodpovedanie položenú Súdnym dvorom, ktorá sa týka prebratia smernice 2016/801.
15 Forma a doba platnosti povolenia na pobyt sú spresnené v článkoch 17 až 19 tejto smernice.
16 S výhradou podrobnejšieho preskúmania osobitnej podmienky stanovenej v článku 11 ods. 1 písm. a) smernice 2016/801 sa domnievam, že výraz „na štúdium“ sám osebe neumožňuje požadovať od členského štátu overenie vôle a úmyslu žiadateľa študovať. Podľa môjho názoru by tento výraz mal umožniť rozlišovať medzi žiadateľom, ktorý má v úmysle študovať, a uchádzačom, ktorý absolvuje len výmenný pobyt s obmedzeným trvaním.
17 Dôvod povinného zamietnutia uvedený v článku 20 ods. 1 písm. b) smernice 2016/801 sa týka situácie, keď žiadateľ predložil sfalšované doklady alebo doklady nadobudnuté podvodným spôsobom. Bez toho, aby bol dotknutý výklad tohto ustanovenia, si konštatovanie podvodu tiež vyžaduje, aby príslušný orgán zohľadnil úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny, v prejednávanej veci úmysel obísť podmienky vydania povolenia na pobyt alebo sa im vyhnúť s cieľom získať výhodu, ktorá je s nimi spojená. Pozri v tomto kontexte zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v súvislosti s konštatovaním podvodu v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63). Na účely konštatovania podvodu je potrebné overiť existenciu zhodujúceho sa súboru dôkazov preukazujúcich súčasnú existenciu objektívneho a subjektívneho prvku (bod 50 uvedeného rozsudku). Preto možno sankcionovať len podvod, ktorého sa vecne a úmyselne dopustil štátny príslušník tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o povolenie na pobyt alebo študentské vízum. Pokiaľ ide o subjektívny prvok nevyhnutný na konštatovanie podvodu, podľa definície uvedenej v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63), uplatnenej na okolnosti sporu vo veci samej, zodpovedá úmyslu žiadateľky obísť podmienky vydania povolenia na pobyt alebo sa im vyhnúť s cieľom získať výhodu, ktorá je s nimi spojená (bod 52 tohto rozsudku).
18 Odôvodnenie 11 smernice 2016/801 totiž stanovuje, že „by sa mali uplatňovať všetky ustanovenia [smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224)] vrátane dôvodov na zamietnutie alebo odňatie, či obnovenie povolenia. V dôsledku toho by mohli byť povolenia na pobyt pre rodinných príslušníkov odňaté alebo ich obnovenie zamietnuté, ak sa skončí platnosť povolenia pre výskumného pracovníka, ktorého sprevádzajú, a ak nemajú samostatné právo na pobyt.“
19 Pozri odôvodnenie 32 smernice 2016/801.
20 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
21 Článok 24 tejto smernice stanovuje podmienky a obmedzenia, za akých môže študent súbežne so štúdiom vykonávať pracovnú činnosť.
22 Pozri v tejto súvislosti článok 20 ods. 2 písm. d) smernice 2016/801.
23 Z odôvodnenia 54 smernice 2016/801 vyplýva, že na študentov sa vzťahujú ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte (Ú. v. EÚ L 343, 2011, s. 1), ktorá stanovuje spoločný súbor práv založený na rovnakom zaobchádzaní ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu [odôvodnenie 20 a článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2011/98].
24 Pozri článok 16 ods. 4 smernice 2003/86, a pokiaľ ide o judikatúru, rozsudok z 23. septembra 2003, Akrich (C‑109/01, EU:C:2003:491, bod 57).
25 V iných jazykových zneniach tohto odôvodnenia, akým je španielske, anglické alebo talianske znenie, nie sú použité výrazy „d’une part... d’autre part“ (na jednej strane… na druhej strane) ako vo francúzštine, ale priraďovacia spojka „a“.
26 Talianska jazyková verzia tohto článku napokon výslovne odkazuje na pojem „úmysel“ („che il cittadino di paese terzo intende soggiornare“, kurzívou zvýraznil generálny advokát).
27 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
28 Článok 34 ods. 3 smernice umožňuje príslušnému orgánu požadovať od žiadateľa dodatočné informácie na podporu žiadosti.
29 Z porovnávacej analýzy rôznych jazykových znení článku 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801 po prvé vyplýva, že prídavné mená „vážne a objektívne“ sa týkajú „dôvodov“, a nie „dôkazu“ [pozri napríklad anglické („the Member State has evidence or serious and objective grounds“) alebo talianske jazykové znenie („lo Stato membro è in possesso di prove o ha motivi seri e oggettivi“], a po druhé, že pojem „vážne dôvody“ sa líši od pojmu „závažné dôvody“, ktorý normotvorca Únie použil v mnohých sekundárnych právnych predpisoch týkajúcich sa pobytu občanov Únie alebo štátnych príslušníkov tretích krajín v Únii, akým je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46; a korigendum Ú. v. EÚ L 327, 2011, s. 70).
30 Pozri napríklad webovú stránku Campus France Égypte: https://www.egypte.campusfrance.org/fr/preparer‑un‑projet‑d‑etudes‑clair‑et‑coherent.
31 Zo súhrnnej správy EMN vyplýva, že schvaľovanie dokladov a pohovory so žiadateľmi sú dve najbežnejšie metódy používané počas fázy pred príchodom na územie štátu (bod 2).
32 Zo spisu vo vnútroštátnom konaní vyplýva, že žiadosť o prijatie predložená belgickým konzulárnym úradom musí štátnemu príslušníkovi tretej krajiny umožniť preukázať, že má v úmysle zdržiavať sa v Belgicku ako študent, aby tam študoval na vysokej škole. Dotazník musí študentovi umožniť vysvetliť a zdôvodniť jeho študijný plán s ohľadom na jeho akademickú dráhu a profesijné ambície, pričom pohovor mu musí poskytnúť príležitosť vysvetliť alebo obhájiť tento plán.
33 Pripomínam tiež, že v rozsudku z 18. decembra 2014 McCarthy a i. (C‑202/13, EU:C:2014:2450), pokiaľ ide o výklad článku 35 smernice 2004/38, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že členský štát čelí zvýšenému počtu zneužití práva alebo podvodov, ktorých sa dopúšťajú štátni príslušníci tretích štátov, nemôže odôvodniť prijatie opatrenia vychádzajúceho z dôvodov všeobecnej prevencie, ktoré vylučuje akékoľvek konkrétne posúdenie vlastného správania dotknutej osoby (bod 55).
34 Pozri tiež odôvodnenie 36 smernice 2016/801, v ktorom sa uvádza, že „by malo byť možné zamietnuť prijatie vtedy, ak sa členský štát na základe posúdenia faktov v danom prípade a s ohľadom na zásadu proporcionality domnieva, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje možné ohrozenie verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“.
35 Pozri odôvodnenie 14 smernice 2016/801 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
36 Pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny) (C‑557/17, EU:C:2019:203, body 64 a 65).
37 Zákon z 11. júla 2021, ktorým sa mení zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov, pokiaľ ide o študentov, v článku 2 stanovuje, že „čiastočne preberá smernicu 2016/801“, a v článku 15 preberá dôvod zamietnutia uvedený v článku 20 ods. 2 písm. f) tejto smernice.
38 Pozri v tejto súvislosti súhrnnú správu EMN, bod 5.
39 Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, DGRFP Cluj (C‑519/21, EU:C:2023:106, bod 105).
40 Pozri rozsudok z 29. júna 2023, Stadt Frankfurt am Main a Stadt Offenbach am Main (Obnovenie povolenia na pobyt v druhom členskom štáte) (C‑829/21 a C‑129/22, EU:C:2023:525, bod 77 a citovanú judikatúru). Táto úvaha sa síce týka kogentných ustanovení uvedených v článku 9 ods. 4 druhom pododseku a článku 22 ods. 1 písm. b) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/51/EÚ z 11. mája 2011 (Ú. v. EÚ L 132, 2011, s. 1), domnievam sa však, že je analogicky uplatniteľná na fakultatívne ustanovenie, akým je článok 20 ods. 2 písm. f) smernice 2016/801.
41 Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, DGRFP Cluj (C‑519/21, EU:C:2023:106, bod 105).
42 Pozri analogicky rozsudok z 13. marca 2019, E. (C‑635/17, EU:C:2019:192, bod 53 a citovanú judikatúru).
43 Pozri tiež správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 28. septembra 2011 o uplatňovaní smernice 2004/114/ES o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby [KOM(2011) 587 v konečnom znení], v ktorej Komisia poukázala na „všeobecn[ú] povinnos[ť] členských štátov informovať štátnych príslušníkov tretích krajín o pravidlách prijímania študentov, aby sa zabezpečila transparentnosť a právna istota pre budúcich študentov, a takto ich nabádať k štúdiu v EÚ“ (s. 4 „Osobitné podmienky pre študentov“).
44 Súdny dvor rozhodol, že do pôsobnosti smernice patria nielen vnútroštátne predpisy, ktorých cieľom je výslovne jej prebratie, ale od okamihu jej účinnosti aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť jej prebratie do vnútroštátneho práva [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Alheto (C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 77 a citovanú judikatúru)].
45 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
46 Na podporu svojich pripomienok žalobkyňa vo veci samej odkazuje na článok 46 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60). Nemyslím si však, že takúto paralelu možno vyvodiť, keďže tento článok výslovne stanovuje, že účinným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhlasuje žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú alebo nedôvodnú, je úplné preskúmanie skutkového aj právneho stavu ex nunc.
47 C‑949/19, EU:C:2021:186, body 37 až 46, ako aj citovaná judikatúra.
48 Pozri súhrnnú správu EMN, bod 7.
49 Pozri rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) (C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, bod 81 a citovanú judikatúru).
50 Pozri rozsudok z 10. marca 2021, Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N. (C‑949/19, EU:C:2021:186, body 42 až 44, ako aj citovanú judikatúru).
51 Pripomínam, že vec Darvate a i. (C‑299/23), ktorú Súdny dvor v súčasnosti prejednáva, sa výslovne týka lehôt na rozhodnutie stanovených belgickou právnou úpravou v rámci článku 34 ods. 5 smernice 2016/801.
52 Mimoriadne naliehavý návrh na odklad výkonu, o ktorom sa rozhodne do 48 hodín, je vyhradený pre opatrenia odsunu a vrátenia, ktorých vykonanie má bezprostredne nastať.
53 C‑585/16, EU:C:2018:584.
54 C‑556/17, EU:C:2019:626.
55 C‑406/18, EU:C:2020:216.
56 Pozri rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (C‑406/18, EU:C:2020:216, bod 22 a citovanú judikatúru).
57 Článok 18 ods. 1 smernice 2004/114.
58 Pozri pracovný dokument Komisie nazvaný Posúdenie vplyvu, ktorý je sprievodným dokumentom k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, výmen žiakov, plateného a neplateného odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby a činnosti aupair [COM(2013) 151 final], dostupný na tejto internetovej adrese: https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑7869‑2013‑ADD‑1/en/pdf (s. 19).