–

OSTP Italy Srl, v zastúpení: R. Dominici, A. Macchi, F. Munari a S. Pedemonte, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Meloncelli, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Clotuche‑Duvieusart a F. Moro, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 43 až 45 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie (Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1, ďalej len „Colný kódex Únie“).

2

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou OSTP Italy Srl (ďalej len „OSTP“) a Agenzia delle Dogane e dei Monopoli, Ufficio delle Dogane di Genova 1 (Agentúra pre clá a monopoly, Colný úrad Janov 1, Taliansko) a Agenzia delle Dogane e dei Monopoli, Ufficio delle Dogane di Genova 2 (Agentúra pre clá a monopoly, Colný úrad Janov 2, Taliansko) (ďalej spoločne len „Agentúra pre clá a monopoly“) a Agenzia delle Entrate – Riscossione – Genova (Finančná správa – vymáhanie – Janov, Taliansko) (ďalej len „finančná správa“) vo veci vymáhania pohľadávky týkajúcej sa tradičných vlastných zdrojov Európskej únie zrušenej rozhodnutím vnútroštátneho súdu, o ktorom však prebieha odvolacie konanie.

3

Podľa článku 43 Colného kódexu Únie s názvom „Rozhodnutia súdnych orgánov“:

„Články 44 a 45 sa nevzťahujú na odvolania podané na účely vyhlásenia rozhodnutia súdneho orgánu alebo colných orgánov, ktoré konajú ako súdne orgány, týkajúceho sa uplatňovania colných predpisov za nulitné, zrušenia takéhoto rozhodnutia alebo jeho zmeny.“

4

Článok 44 tohto kódexu, nazvaný „Právo na odvolanie“, stanovuje:

„1.   Každá osoba má právo na odvolanie proti rozhodnutiu colných orgánov týkajúceho sa uplatňovania colných predpisov, ktoré sa jej priamo a osobne dotýka.

Právo na odvolanie má tiež každá osoba, ktorá požiadala colné orgány o vydanie rozhodnutia a rozhodnutie o svojej žiadosti nedostala v lehote uvedenej v článku 22 ods. 3.

2.   Právo na odvolanie sa môže uplatniť najmenej na dvoch úrovniach:

3.   Odvolanie sa podáva v členskom štáte, kde sa rozhodnutie vydalo alebo kde sa podala žiadosť o jeho vydanie.

4.   Členské štáty zabezpečujú, aby odvolacie konanie umožnilo bezodkladné potvrdenie alebo nápravu rozhodnutí vydaných colnými orgánmi.“

5

Článok 45 uvedeného kódexu s názvom „Odklad vykonateľnosti“ stanovuje:

„1.   Podanie odvolania nemá odkladný účinok na vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

2.   Colné orgány však úplne alebo čiastočne odložia vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, ak majú dôvodné podozrenie, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s colnými predpismi alebo že dotknutej osobe hrozí nenapraviteľná škoda.

3.   V prípadoch uvedených v odseku 2, ak sa má v dôsledku napadnutého rozhodnutia zaplatiť dovozné alebo vývozné clo, je odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia podmienený poskytnutím záruky s výnimkou prípadov, keď sa na základe dokladmi podloženého posúdenia preukáže, že poskytnutie takejto záruky by dlžníkovi pravdepodobne spôsobilo vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti.“

6

Článok 90 ods. 1 prvý pododsek toho istého kódexu s názvom „Povinná záruka“ stanovuje:

„Ak je poskytnutie záruky povinné, colné orgány určujú výšku takejto záruky v rovnakej výške ako je presná suma dovozného alebo vývozného cla, ktorá zodpovedá colnému dlhu, a iných platieb, ak sa táto suma môže s istotou určiť v okamihu, keď sa záruka požaduje.“

7

Článok 98 Colného kódexu Únie, nazvaný „Uvoľnenie záruky“, stanovuje:

„1.   Colné orgány uvoľnia záruku okamžite, ako colný dlh alebo zodpovednosť za iné platby zanikne alebo už nemôže vzniknúť.

2.   Ak colný dlh alebo zodpovednosť za iné platby zanikla čiastočne alebo môže vzniknúť už len ako časť zabezpečenej sumy, na žiadosť dotknutej osoby sa uvoľní zodpovedajúca časť záruky, a to okrem prípadov, ak príslušná suma takýto úkon neodôvodňuje“

8

Článok 124 ods. 1 tohto kódexu s názvom „Zánik“ uvádza:

„Bez toho, aby boli dotknuté platné právne predpisy týkajúce sa prípadov, v ktorých sa suma dovozného alebo vývozného cla, ktorá zodpovedá colnému dlhu, nevyberie z dôvodu vyhlásenia platobnej neschopnosti dlžníka súdom, zaniká colný dlh pri dovoze alebo vývoze jedným z týchto spôsobov:

…

…

…“

9

Článok 2 nariadenia Rady (EÚ, Euratom) č. 609/2014 z 26. mája 2014 o metódach a postupe sprístupňovania tradičných vlastných zdrojov a vlastného zdroja založeného na DPH a HND a o opatreniach na zabezpečenie požiadaviek na pokladničnú hotovosť (Ú. v. EÚ L 168, 2014, s. 39), zmeneného nariadením Rady (EÚ, Euratom) 2016/804 zo 17. mája 2016 (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 85) (ďalej len „nariadenie č. 609/2014“), nazvaný „Dátum zistenia tradičných vlastných zdrojov“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Na účely uplatňovania tohto nariadenia vzniká nárok Únie na tradičné vlastné zdroje, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia [Rady] 2014/335/EÚ, Euratom [z 26. mája 2014 o systéme vlastných zdrojov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 168, s. 105)], bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch.“

10

Článok 13 nariadenia č. 609/2014, nazvaný „Nevymožiteľné sumy“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Členské štáty vykonajú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že čiastky zodpovedajúce nárokom vzniknutým podľa článku 2 boli sprístupnené [Európskej k]omisii tak, ako je uvedené v tomto nariadení.

2.   Členské štáty sú oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii čiastky zodpovedajúce nárokom vzniknutým podľa článku 2, ktoré nie je možné vybrať z niektorého z týchto dôvodov:

Členské štáty môžu byť oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce nárokom, ktoré vznikli podľa článku 2, ak sa tieto nároky ukážu byť nevymožiteľnými v dôsledku odloženého vkladu na účet alebo odloženého oznámenia colného dlhu, aby sa neohrozili vyšetrovania trestnej činnosti, ktoré ovplyvňujú finančné záujmy Únie.

Čiastky stanovených nárokov sa prehlásia za čiastky, ktoré nie je možné vybrať, na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu, ktorý túto skutočnosť zistí.

Čiastky stanovených nárokov sa považujú za čiastky, ktoré nie je možné vybrať najneskôr po uplynutí piatich rokov odo dňa, kedy bola čiastka stanovená podľa článku 2, alebo v prípade správneho alebo súdneho odvolania, po vynesení alebo uverejnení konečného rozhodnutia.

…“

11

Rozhodnutie 2014/335 zrušilo a nahradilo rozhodnutie Rady 2007/436/ES, Euratom zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 163, 2007, s. 17).

12

Článok 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2014/335, ktorý preberá článok 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2007/436, stanovuje:

„Vlastné zdroje zahrnuté do rozpočtu Únie tvoria príjmy z:

…“

13

Článok 47 decreto legislativo n. 546 – Disposizioni sul processo tributario in attuazione della delega al Governo contenuta nell’art. 30 della legge 30 dicembre 1991, n. 413 (legislatívny dekrét č. 546 – Ustanovenia týkajúce sa konania na výber povinných platieb na základe poverenia vlády podľa článku 30 zákona č. 413 z 30. decembra 1991) z 31. decembra 1992 (GURI č. 9 z 13. januára 1993, riadny dodatok č. 8) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 546/1992“) v podstate stanovuje, že ak žalobca napadne akt prijatý finančným orgánom a tento akt mu môže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu, tento žalobca môže požiadať o predbežný odklad výkonu uvedeného aktu až do vecného preskúmania žaloby.

14

Článok 67a tohto legislatívneho dekrétu týkajúci sa predbežného výkonu stanovuje, že pokiaľ ide o rozsudky vydané daňovými súdmi, sú vykonateľné.

15

Článok 68 uvedeného legislatívneho dekrétu, nazvaný „Platba dane počas prebiehajúceho konania“, stanovuje:

„1.   Aj odchylne od ustanovení jednotlivých finančných predpisov v prípadoch, keď je stanovený čiastkový výber povinnej platby, ktorá je predmetom konania pred [daňovými] súdmi, sa predmetná platba spolu s príslušnými úrokmi stanovenými finančnými predpismi musí zaplatiť takto:

V prípadoch uvedených v predchádzajúcich odsekoch sa už zaplatené sumy v každom prípade odpočítajú od tých, ktoré sa majú zaplatiť.

2.   Ak sa žalobe vyhovie, daň zaplatená nad rámec toho, o čom sa rozhodlo v rozsudku Commissione tributaria provinciale [(Provinčný daňový súd)], ako aj s tým súvisiace úroky stanovené finančnoprávnou úpravou sa vrátia ex offo do 90 dní od oznámenia rozsudku. Ak sa nepristúpi k vráteniu dane, platiteľ môže požiadať o vykonanie exekúcie v súlade s článkom 70 na Commissione tributaria provinciale [(Provinčný daňový súd)], alebo ak je proti rozsudku podané odvolanie v neskorších štádiách konania, na Commissione tributaria regionale [(Regionálny daňový súd)].

3.   …

3‑a. Zaplatenie tradičných vlastných zdrojov uvedených v článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia [2007/436] a dane z pridanej hodnoty vyberanej pri dovoze sa až do vyhlásenia rozsudku naďalej riadi nariadením Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, [ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307)], v znení [Colného kódexu Únie] a inými príslušnými ustanoveniami Európskej únie v danej oblasti.“

16

Článok 69 legislatívneho dekrétu č. 546/1992 s názvom „Výkon rozsudkov v prospech platiteľa“ stanovuje:

„1.   Rozsudky ukladajúce povinnej osobe platobnú povinnosť a rozsudky vydané v konaní o opravnom prostriedku proti výmerom týkajúcim sa katastrálnych úkonov uvedených v článku 2 ods. 2 sú okamžite vykonateľné. Zaplatenie súm vyšších než desaťtisíc eur, iných ako náhrada trov konania, však môže súd podmieniť zložením primeranej zábezpeky, pričom zohľadní podmienky platobnej schopnosti navrhovateľa.

…

4.   Sumy dlžné na základe rozsudku sa musia zaplatiť do 90 dní od jeho oznámenia alebo zloženia zábezpeky uvedenej v odseku 2, ak sa vyžaduje.

5.   Ak sa nepristúpi k výkonu rozsudku, môže povinná osoba požiadať o vykonanie exekúcie v súlade s článkom 70 na Commissione tributaria provinciale [(Provinčný daňový súd)], alebo ak je proti rozsudku podané odvolanie v neskorších štádiách konania, na Commissione tributaria regionale [(Regionálny daňový súd)].“

17

Agentúra pre clá a monopoly, Colný úrad Janov 2, oznámil 9. októbra 2019 spoločnosti OSTP dodatočné a opravné colné výmery týkajúce sa antidumpingových ciel splatných na dovoz oceľových rúr s pôvodom v tretích štátoch najmä z dôvodu, že tieto rúry boli deklarované ako dovážané z Indie, hoci v skutočnosti pochádzali z Číny. Nasledujúci deň po týchto výmeroch nasledovalo oznámenie rozhodnutí, ktorými sa spoločnosti OSTP ukladajú sankcie.

18

Agentúra pre clá a monopoly, úrad Janov 1, tiež oznámila spoločnosti OSTP z rovnakého dôvodu opravný colný výmer, po ktorom nasledovalo rozhodnutie, ktorým jej boli uložené sankcie.

19

Všetky colné výmery a sankcie v celom rozsahu zrušil vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, rozsudkami zo 17. a z 19. mája 2021.

20

Agentúra pre clá a monopoly podala proti týmto rozsudkom odvolanie na Corte di giustizia tributaria di secondo grado della Liguria (predtým Commissione tributaria regionale della Liguria) (Daňový súd druhého stupňa, predtým Regionálny daňový súd pre Ligúriu, Taliansko), ktorý formálne neprijal rozhodnutie o odklade výkonu uvedených rozsudkov.

21

Dňa 26. januára 2022 finančná správa doručila spoločnosti OSTP predbežný výmer o zriadení záložného práva, v ktorom ju informovala, že v prípade nezaplatenia súm uvedených v colných výmeroch sa vykoná zápis záložného práva k jej nehnuteľnostiam s hodnotou vo výške dvojnásobku jej dlhu.

22

OSTP napadla tento platobný výmer na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdila, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti výberu cla platí, ak prvostupňový súd čiastočne alebo v celom rozsahu vyhovel žalobe proti platobnému výmeru, sumy požadované na základe tohto platobného výmeru prestávajú byť splatné.

23

Agentúra pre clá a monopoly bola účastníkom tohto druhého sporu. Tvrdí, že treba zastaviť konanie, keďže OSTP odvtedy v celom rozsahu zaplatila sumy uvedené v zrušených colných výmeroch, čo by malo viesť k zániku sporu.

24

Subsidiárne sa Agentúra pre clá a monopoly na podporu stanoviska finančnej správy odvoláva na uznesenie Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 22012 z 13. októbra 2020.

25

V tomto uznesení Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) v podstate uviedol, že podľa článku 45 Colného kódexu Únie podanie správneho alebo súdneho opravného prostriedku nemá za následok odklad vykonateľnosti rozhodnutia týkajúceho sa uplatňovania colných predpisov a že podľa článku 98 tohto kódexu zábezpeka poskytnutá na colný dlh nemôže byť uvoľnená najmä vtedy, ak tento dlh nezanikol.

26

Tento súd z uvedeného po prvé vyvodil, že opatrenia prijaté colnou správou treba považovať za okamžite vykonateľné, ďalej že ochranu povinnej osoby pred potenciálne nenapraviteľnou ujmou, ktorá by mohla vzniknúť z dôvodu nezákonnosti colného výmeru, treba považovať za zaistenú možnosťou podať žiadosť o odpustenie cla, návrh na odklad výkonu opravného colného výmeru alebo v priebehu súdneho konania návrh na odklad výkonu colného výmeru, a napokon že z neprávoplatného rozhodnutia súdneho orgánu v prospech platiteľa cla nevyplýva právo tohto platiteľa na vrátenie už zaplateného cla, keďže zaplatené sumy zostávajú ako zábezpeka na zaplatenie colného dlhu až do jeho konečného zániku.

27

Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj povinnosť členských štátov pripomenutú Súdnym dvorom v rozsudku z 11. júla 2019, Komisia/Taliansko (Vlastné zdroje – Vymáhanie colného dlhu) (C‑304/18, EU:C:2019:601), konať včas s cieľom zabezpečiť vlastné zdroje Únie, pokiaľ nebola pozastavená účinnosť opatrenia správneho orgánu podľa colných kódexov, uvedený súd dospel k záveru, že „v oblasti cla vyberaného na hraniciach, ktoré predstavuje vlastné zdroje [Únie], neprávoplatný rozsudok, v ktorom sa stanovuje vrátenie cla, v prospech jeho platiteľa, nemožno clo, ktoré sa považovalo za nesplatné, považovať za okamžite vykonateľné podľa článku 69 ods. 1 legislatívneho dekrétu [č. 546/1992…, [keďže toto] ustanovenie [je] nezlučiteľné… s Colným kódexom [Únie]“.

28

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta výlučne na to, či z článku 45 tohto kódexu, či dokonca aj z článkov 43 a 44 uvedeného kódexu možno v podstate vyvodiť, že členské štáty nesmú priznať okamžitú vykonateľnosť prvostupňovým rozsudkom, ktorými sa zrušili platobné výmery týkajúce sa tradičných vlastných zdrojov Európskej únie. Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či takéto riešenie nie je v rozpore s právom na opravný prostriedok, ktoré je pripomenuté v článku 44 toho kódexu, v spojení so zásadou účinnej súdnej ochrany zaručenou článkom 19 ZEÚ a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorý ukladá členským štátom povinnosť stanoviť pozastavenie výkonu akéhokoľvek správneho rozhodnutia zrušeného prvostupňovým súdom, a to s cieľom dať opravným prostriedkom stanoveným vo vnútroštátnej právnej úprave skutočnú užitočnosť pre osobu podliehajúcu súdnej právomoci.

29

V tejto súvislosti vnútroštátny súd spresňuje, že aj keď OSTP napokon zaplatila požadované sumy, je potrebné rozptýliť takéto pochybnosti, pretože jednak nie je vylúčené, že táto spoločnosť konala z obavy zo zápisu záložného práva s hodnotou dvojnásobku požadovaných súm, a jednak otázka dôvodnosti tvrdení Agentúry pre clá a monopoly má vplyv na rozdelenie náhrady trov konania, o ktorom ešte musí rozhodnúť.

30

Za týchto podmienok Corte di giustizia tributaria di primo grado di Genova (predtým Commissione tributaria provinciale di Genova) (Daňový súd prvého stupňa Janov, predtým Provinčná daňový súd Janov, Taliansko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno články 43 [až] a 45 [Colného kódexu Únie] vykladať v tom zmysle, že bránia zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov vnútroštátnych súdov, ktorými sa úplne alebo čiastočne zrušujú platobné výmery týkajúce sa vlastných zdrojov [Únie], s právom Únie?“

31

Talianska vláda tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že spor vo veci samej sa stal bezpredmetným po tom, čo žalobkyňa zaplatila požadované sumy, a že vnútroštátny súd vo svojom návrhu uviedol, že položil svoju otázku s ohľadom na prípad, keď platiteľ ešte nezaplatil požadované sumy.

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí znášať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak potrebu, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudky zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés, C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:643, bod 50, ako aj z 24. novembra 2022, Vărchoven administrativen săd (Zrušenie napadnutého ustanovenia), C‑289/21, EU:C:2022:920, bod 24].

33

Z uvedeného vyplýva, že predpoklad relevantnosti, ktorý sa spája s prejudiciálnymi otázkami položenými vnútroštátnymi súdmi, môže byť vyvrátený len vo výnimočných prípadoch (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C‑105/03, EU:C:2005:386, bod 30). Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 62).

34

V prejednávanej veci možno z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepochybne vyvodiť, že zaplatenie požadovaných súm žalobkyňou vo veci samej spôsobilo zánik hrozby zápisu záložného práva k jej nehnuteľnostiam. Položená otázka je však naďalej relevantná, keďže s výhradou overenia vnútroštátnym súdom by žalobkyňa mohla v závislosti od odpovede Súdneho dvora namietať, ako to robí vo veci samej, proti opatreniam týkajúcim sa výberu súm, ktoré nie sú splatné, a uplatniť si právo na vrátenie už zaplatených súm. Okrem toho tento súd uvádza, že potrebuje poznať odpoveď na prejudiciálnu otázku, ktorú položil, aby v súlade s vnútroštátnym právom rozhodol o rozdelení náhrady trov konania, ktoré závisí od dôvodnosti žaloby.

35

Keďže tento súd ešte nerozhodol o dôvodnosti sporu vo veci samej, nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by sa predložený problém stal hypotetickým (pozri analogicky rozsudok z 28. novembra 2018, Amt Azienda Trasporti e Mobilità a i., C‑328/17, EU:C:2018:958, body 35 až 38).

36

Toto posúdenie nie je spochybnené tvrdením talianskej vlády, podľa ktorého vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že položil svoju otázku s prihliadnutím na predpoklad, že platiteľ ešte nezaplatil požadované sumy. Takýto údaj totiž z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva. Je pravda, že vnútroštátny súd v tomto návrhu odkázal na„prípad, keď platiteľ ešte nezaplatil“, ale urobil tak len s cieľom poukázať na stanovisko Agentúry pre clá a monopoly k uzneseniu, ktoré vydal Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), o ktorom sa domnieva, že znamená „rozšírenie právnej zásady vyjadrenej [týmto súdom] aj na prípad, keď platiteľ ešte nezaplatil“.

37

Keďže Súdny dvor má okrem toho k dispozícii všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby poskytol užitočnú odpoveď na otázku, ktorá mu bola položená, treba vyhlásiť návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný.

38

Na úvod je nesporné, že pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom súvisia s výkladom, ktorý podal Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) v uznesení č. 22012 z 13. októbra 2020. V tomto uznesení tento posledný uvedený súd totiž vylúčil uplatnenie článku 69 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 546/1992 stanovujúceho okamžitú vykonateľnosť rozsudkov ukladajúcich platobnú povinnosť v prospech platiteľa dane, a to v podstate z dôvodu, že článok 45 Colného kódexu Únie vyžaduje, aby bol výkon akéhokoľvek prvostupňového rozsudku zrušujúceho platobné výmery týkajúce sa tradičných vlastných zdrojov Únie pozastavený, kým tento rozsudok nenadobudne právoplatnosť. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či je výklad podaný zo strany Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) v súlade s článkom 45 Colného kódexu Únie v spojení s článkom 43 tohto kódexu.

39

Svojou otázkou sa teda vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 43 až 45 colného kódexu majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť a ktoré sa týkajú tradičných vlastných zdrojov Únie.

40

Na úvod možno uviesť, že ani článok 44, ani článok 45 Colného kódexu Únie nemôžu byť relevantné na posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov, s právom Únie, a to ani vtedy, keď tieto rozsudky mali za následok úplné alebo čiastočné zrušenie colných výmerov týkajúcich sa tradičných vlastných zdrojov Únie.

41

Článok 43 tohto kódexu totiž výslovne uvádza, že články 44 a 45 sa nevzťahujú na odvolanie podané s cieľom dosiahnuť zrušenie, späťvzatie alebo zmenu rozhodnutia súdneho orgánu týkajúceho sa uplatňovania colných predpisov. Hoci článok 44 ods. 2 toho istého kódexu predpokladá prípad, keď sa právo na odvolanie, o ktorom toto ustanovenie stanovuje, že ho treba uplatniť v dvoch fázach, uplatňuje postupne na dvoch súdnych orgánoch, nič to nemení na tom, že pravidlo stanovené v článku 45 ods. 1 Colného kódexu Únie, podľa ktorého podanie odvolania nemá odkladný účinok na výkon napadnutého rozhodnutia, platí len pre odvolania podané proti rozhodnutiam týkajúcim sa uplatňovania colných predpisov, ktoré prijali colné orgány, a nie proti súdnym rozhodnutiam, ktorými sa rozhodlo o takýchto opravných prostriedkoch.

42

Keďže otázka toho, či sú alebo nie sú prvostupňové rozsudky okamžite vykonateľné, ako aj právny režim odvolania nepatria do pôsobnosti článkov 44 a 45 Colného kódexu Únie, tieto ustanovenia nemôžu brániť vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť, keďže ani nevyžaduje, aby vnútroštátna právna úprava stanovovala, že takéto rozsudky majú takúto povahu.

43

Tento výklad nie je spochybnený povinnosťou členských štátov podľa článku 13 nariadenia č. 609/2014 v spojení s rozhodnutím 2014/335 sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce nárokom Únie na tradičné vlastné zdroje, ktorú talianska vláda uviedla vo svojich písomných podaniach.

44

Je pravda, že podľa článku 45 ods. 1 Colného kódexu Únie nemá podanie odvolania odkladný účinok, v dôsledku čoho v zásade platí, že ak povinná osoba napadne opravný colný výmer, je v zásade už požadovaná suma zaplatená v čase, keď bude o jej žalobe rozhodnuté v prvostupňovom stupni, alebo ak jej colné orgány povolili odklad výkonu rozhodnutia podľa článku 45 ods. 2 tohto kódexu, prinajmenšom zložila colnú zábezpeku podľa článku 45 ods. 3 uvedeného kódexu. Ak sa teda po podaní odvolania colných orgánov zruší prvostupňový rozsudok, ktorým sa zrušili opravné colné výmery, predpokladá sa, že členský štát už disponuje sumou zodpovedajúcou nárokom Únie na tradičné vlastné zdroje, ktorú bude musieť sprístupniť Komisii podľa článku 13 nariadenia č. 609/2014 v spojení s rozhodnutím 2014/335.

45

Na rozdiel od toho, čo zrejme uviedol Corte suprema di Cassazione (Najvyšší kasačný súd) v uznesení č. 22012 z 13. októbra 2020, však z toho nemožno vyvodiť, že na účely zabezpečenia výberu cla stanoveného podľa článku 2 nariadenia č. 609/2014 Úniou sa má článok 45 ods. 1 Colného kódexu Únie vykladať v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť umožniť colným orgánom, ak tieto orgány oneskorene pristúpili k vymáhaniu opravného colného výmeru, ktorý vydali, aby v toto vymáhaní mohli pokračovať aj po tom, ako bol vydaný prvostupňový rozsudok zrušujúci tento colný výmer, pokiaľ tento rozsudok nenadobudne právoplatnosť.

46

Na rozdiel od predpokladu, z ktorého zrejme vychádza toto posúdenie, sa takýto výklad nezdá byť nevyhnutný na zabezpečenie toho, aby Únia vybrala clo stanovené podľa článku 2 nariadenia č. 609/2014. Súdny dvor už totiž mal príležitosť zdôrazniť, že chyby, ktorých sa dopustili colné orgány členského štátu, neoslobodzujú tento členský štát od povinnosti sprístupniť Únii clá, ktoré mal zistiť, prípadne spolu s úrokmi z omeškania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2019, Komisia/Taliansko (Vlastné zdroje – Vyberanie colného dlhu), C‑304/18, EU:C:2019:601, bod 61]. Rovnako nedostatok náležitej starostlivosti colných orgánov nemôže zbaviť členský štát tejto povinnosti.

47

Keďže je však znenie článku 43 Colného kódexu Únie úplne jasné a jednoznačné, pokiaľ ide o neuplatniteľnosť článkov 44 a 45 tohto kódexu na odvolania podané proti rozhodnutiu prijatému súdnym orgánom, nemožno hľadať žiadny iný výklad týchto ustanovení [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2019, Komisia/Španielsko (Vody – Aktualizácia plánov riadenia Kanárskych ostrovov), C‑556/18, EU:C:2019:785, bod 34].

48

Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať v prejednávanej veci relevantnosť zásad zakotvených v článku 19 ZEÚ a článku 47 Charty, treba na položenú otázku odpovedať tak, že články 43 až 45 Colného kódexu Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť a ktoré sa týkajú tradičných vlastných zdrojov Únie.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Články 43 až 45 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje okamžitú vykonateľnosť prvostupňových rozsudkov, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť a ktoré sa týkajú tradičných vlastných zdrojov Európskej únie.