–

Amazon Services Europe Sàrl, v zastúpení: F. Angeloni, M. Berliri, S. Borocci, G. Gelera a F. Moretti, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. Delbono a R. Guizzi, avvocati dello Stato,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State solicitor, A. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Fennelly, BL,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, M. Escobar Gómez, S. L. Kalėda a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1150 z 20. júna 2019 o podpore spravodlivosti a transparentnosti pre komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb (Ú. v. EÚ L 186, 2019, s. 57), smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36), ako aj článku 56 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Amazon Services Europe Sàrl (ďalej len „Amazon“), založenou podľa luxemburského práva‚ a Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Úrad pre dohľad nad komunikáciami, Taliansko) (ďalej len „AGCOM“) vo veci opatrení, ktoré AGCOM prijal voči poskytovateľom online sprostredkovateľských služieb.

3

Odôvodnenia 3, 7 a 51 nariadenia 2019/1150 stanovujú:

…

…

4

Podľa článku 1 tohto nariadenia:

1.   Účelom tohto nariadenia je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu stanovením pravidiel na zabezpečenie toho, aby komerčným používateľom online sprostredkovateľských služieb a používateľom firemných webových stránok vo vzťahu k internetovým vyhľadávačom bola poskytnutá primeraná transparentnosť, spravodlivosť a možnosti účinnej nápravy.

2.   Toto nariadenie sa vzťahuje na online sprostredkovateľské služby a na internetové vyhľadávače, ktoré sú poskytované alebo sú ponúkané na poskytovanie komerčným používateľom a používateľom firemných webových stránok, ktorých sídlo alebo miesto pobytu sa nachádza v Únii a ktorí prostredníctvom uvedených online sprostredkovateľských služieb alebo internetových vyhľadávačov ponúkajú tovar alebo služby spotrebiteľom nachádzajúcim sa v Únii bez ohľadu na sídlo alebo miesto pobytu poskytovateľov uvedených služieb a bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodné.

…

5.   Týmto nariadením nie je dotknuté právo Únie, najmä právo Únie uplatniteľné v oblastiach justičnej spolupráce v občianskych veciach, hospodárskej súťaže, ochrany údajov, ochrany obchodného tajomstva, ochrany spotrebiteľa, elektronického obchodu a finančných služieb.“

5

Článok 2 bod 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

6

Podľa článku 1 smernice 2000/31:

„1.   Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

…

5.   Dohovor [Táto smernica – neoficiálny preklad] sa nevzťahuje na:

…“

7

Článok 2 písm. h) tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:

…

8

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.

2.   Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

…

4.   Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti [Členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 – neoficiálny preklad], ak sú splnené tieto podmienky:

9

Článok 1 ods. 1 smernice 2006/123 stanovuje:

„Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.“

10

Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice:

„Ak existuje rozpor medzi ustanoveniami tejto smernice a ustanovením iného aktu Spoločenstva, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach alebo v osobitných povolaniach, má ustanovenie iného aktu Spoločenstva prednosť a uplatňuje sa na tieto osobitné oblasti alebo povolania. …“

11

Článok 16 ods. 1 uvedenej smernice znie:

„Členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení.

Členský štát, v ktorom sa poskytuje služba, zabezpečuje voľný prístup k činnosti v oblasti služieb a jej slobodné vykonávanie na svojom území.

Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú tieto zásady:

12

Článok 1 ods. 1 smernice 2015/1535 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

…“

13

Článok 5 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.“

14

Článok 1 legge n. 249 – Istituzione dell’Autorità per le garanzie nelle comunicazioni e norme sui sistemi delle telecomunicazioni e radiotelevisivo (zákon č. 249, ktorým sa zriaďuje Úrad pre dohľad nad komunikáciami a stanovujú predpisy týkajúce sa telekomunikačných a rádiotelevíznych systémov) z 31. júla 1997 (riadna príloha GURI č. 177 z 31. júla 1997) stanovuje:

„…

29.   Osobám, ktoré v oznámeniach požadovaných [AGCOM‑om] poskytnú účtovné údaje alebo skutočnosti týkajúce sa výkonu svojej činnosti, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, sa ukladajú tresty stanovené v článku 2621 Občianskeho zákonníka.

30.   Osobám, ktoré neposkytnú v stanovených lehotách a za stanovených podmienok dokumenty, údaje a informácie požadované [AGCOM‑om], sa uloží správna pokuta vo výške jeden milión [talianskych lír (ITL) (približne 516 eur) až dvesto miliónov ITL (približne 103000 eur)], ktorú ukladá tento orgán.

…“

15

Zákon č. 249 z 31. júla 1997 v znení legge n. 178 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno fanziario 2021 e bilancio pluriennale per il triennio 2021 ‑ 2023 (zákon č. 178 – odhad štátneho rozpočtu na rozpočtový rok 2021 a viacročný rozpočet na trojročné obdobie 2021 až 2023) z 30. decembra 2020 (riadna príloha GURI č. 322 z 30. decembra 2020) v článku 1 ods. 6 písm. c) bode 14‑bis stanovuje:

„Úlohy [AGCOM‑u] sú vymedzené takto:

…

c) rada:

…

14‑bis) zabezpečuje primerané a účinné presadzovanie nariadenia [2019/1150], a to aj prostredníctvom prijatia usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií.“

16

Dňa 25. júna 2013 AGCOM prijal delibera n. 397/13/CONS – Informativa economica di sistema (rozhodnutie č. 397/13/CONS, systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „rozhodnutie č. 397/13“).

17

V článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 397/13 sú vymenované kategórie osôb, ktoré sú povinné zasielať AGCOM‑u dokument s názvom „Informativa economica di sistema“ (systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „IES“).

18

Článok 6 tohto rozhodnutia stanovuje:

„1.   Osoby, ktoré na účely splnenia povinnosti uvedenej v článku 2 tohto rozhodnutia poskytnú údaje, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, sa potrestajú podľa článku 1 ods. 29 zákona č. [249 z 31. júla 1997].

2.   Osoby, ktoré si v stanovených lehotách a za stanovených podmienok neplnia povinnosť uvedenú v článku 2, sa potrestajú podľa článku 1 ods. 30 zákona č. [249 z 31. júla 1997].“

19

Dňa 12. mája 2021 AGCOM prijal delibera n. 161/21/CONS – Modifiche alla delibera n. 397/13 del 25 giugno 2013 „Informativa Economica di Sistema“ (rozhodnutie č. 161/21/CONS, ktorým sa mení rozhodnutie č. 397/13 z 25. júna 2013, „systematické ekonomické vyhlásenie“) (ďalej len rozhodnutie č. 161/21“).

20

Podľa preambuly rozhodnutia č. 161/21:

„…

Vzhľadom na nariadenie 2019/1150…

Vzhľadom na [zákon č. 178 z 30. decembra 2020,]…

…

Vzhľadom na to, že [IES] je vyhlásenie, ktoré každoročne musia [predkladať] prevádzkovatelia komunikácie a ktoré sa týka identifikačných a ekonomických údajov týkajúcich sa činnosti vykonávanej príslušnými osobami, ktorého cieľom je zhromaždiť údaje potrebné na splnenie konkrétnych zákonných povinností, medzi ktoré patria zhodnotenie Sistema integrato delle comunicazioni [(integrovaný systém komunikácií) (SIC)] a overenie prahových hodnôt [koncentrácie] v rámci tohto systému, analýzy trhu a prípadného dominantného postavenia alebo postavenia, ktoré v každom prípade poškodzuje pluralitu, vypracovanie výročnej správy a vyšetrovanie, ako aj na aktualizáciu štatistickej databázy prevádzkovateľov komunikácie;

Vzhľadom na to, že zákon [č. 178 z 30. decembra 2020] priznáva [AGCOM‑u] nové právomoci, pričom mu zveruje úlohu zabezpečiť ‚primerané a účinné presadzovanie nariadenia [2019/1150], a to aj prostredníctvom prijímania usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií‘;

[Vzhľadom na to, že] preto je potrebné rozšíriť [určité] oznamovacie povinnosti IES na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov s cieľom každoročne zhromažďovať relevantné informácie a vykonávať činnosti zamerané na zabezpečenie riadneho a účinného uplatňovania nariadenia 2019/1150 a výkonu funkcií zverených [AGCOM‑u] zákonom [č. 178 z 30. decembra 2020];

…“

21

Článok 1 ods. 1 tohto rozhodnutia zmenil zoznam uvedený v článku 2 rozhodnutia č. 397/13 s cieľom rozšíriť povinnosť zasielať AGCOM‑u IES na tieto dve kategórie osôb:

„…

h) Poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb: fyzické alebo právnické osoby, ktoré napriek tomu, že nie sú usadené ani nemajú sídlo alebo bydlisko v tuzemsku, poskytujú alebo ponúkajú online sprostredkovateľské služby vymedzené v nariadení 2019/1150 komerčným používateľom usadeným alebo majúcim sídlo v Taliansku;

i) Poskytovatelia internetových vyhľadávačov: fyzické alebo právnické osoby, ktoré napriek tomu, že nie sú usadené ani nemajú sídlo alebo bydlisko v tuzemsku, poskytujú alebo ponúkajú internetový vyhľadávač, ako je vymedzený v nariadení 2019/1150, v talianskom jazyku alebo používateľom usadeným alebo majúcim sídlo alebo bydlisko v Taliansku.

…“

22

Amazon, ktorá má sídlo v Luxembursku, spravuje online platformu, ktorej účelom je prepájať predajcov a spotrebiteľov s cieľom umožniť medzi nimi uskutočňovanie transakcií týkajúcich sa predaja tovaru.

23

Po zmenách vnútroštátneho právneho rámca vyplývajúcich zo zákona č. 178 z 30. decembra 2020 a z rozhodnutia č. 161/21, ktoré talianske orgány prijali najmä s cieľom zabezpečiť uplatňovanie nariadenia 2019/1150, Amazon ako poskytovateľ online sprostredkovateľských služieb po novom podlieha povinnosti zaslať AGCOM‑u dokument IES, do ktorého musia byť zahrnuté informácie týkajúce sa ekonomickej situácie poskytovateľa.

24

Amazon podala na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia č. 161/21.

25

Amazon pred týmto súdom tvrdila, že toto rozhodnutie je v rozsahu, v akom jej ukladá povinnosť zasielať AGCOM‑u IES, v rozpore so zásadou slobodného poskytovania služieb, s nariadením 2019/1150 a s viacerými smernicami.

26

V tejto súvislosti uvedený súd v prvom rade pripomína, že po prijatí nariadenia 2019/1150 taliansky zákonodarca zákonom č. 178 z 30. decembra 2020 zmenil zákon č. 249 z 31. júla 1997.

27

Po druhé je AGCOM poverený tým, aby zabezpečil uplatňovanie nariadenia 2019/1150, najmä zhromažďovaním informácií [článok 1 ods. 6 písm. c) bod 14‑bis zákona č. 249 z 31. júla 1997, v znení zákona č. 178 z 30. decembra 2020].

28

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že AGCOM rozhodnutím č. 161/21 zmenil rozhodnutie č. 397/13 s cieľom zohľadniť opatrenia prijaté talianskym zákonodarcom na účely zabezpečenia uplatňovania nariadenia 2019/1150. V dôsledku toho bola povinnosť zasielať AGCOM‑u IES rozšírená na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov (ďalej len „dotknutí poskytovatelia služieb“), ktorí ponúkajú služby v Taliansku.

29

Tento súd spresňuje, že zasielanie IES bolo pôvodne stanovené pre potreby Garante per la radiodiffusione e l’editoria (Úrad pre dohľad nad rádiovým vysielaním a vydavateľskou činnosťou, Taliansko) na základe právnych predpisov, ktoré mu zverovali právomoc prijať opatrenia na určenie účtovných údajov a iných informácií, ktoré mu mali niektoré subjekty oznamovať, a že právomoci tohto úradu boli prenesené na AGCOM.

30

Uvedený súd zastáva názor, že rozhodnutím č. 161/21 AGCOM uložil dotknutým poskytovateľom služieb povinnosť poskytnúť mu dôležité a konkrétne informácie týkajúce sa ich ekonomickej situácie. Títo poskytovatelia sú tak napríklad povinní oznámiť celkové príjmy pochádzajúce zo stránok internetového obchodu, sumy vybrané ako poplatky za predplatné a ako poplatky za zápis, členstvo alebo prihlásenie sa k odberu potrebné na používanie platformy online predaja týchto poskytovateľov používateľmi usadenými v Taliansku, aby mohli spotrebiteľom ponúkať tovary alebo služby, pevné a variabilné poplatky vyberané z predaja realizovaného prostredníctvom platformy online predaja tovaru alebo služieb, ktoré spotrebiteľom ponúkajú komerční používatelia online sprostredkovateľských služieb v zmysle článku 2 ods. 1 nariadenia 2019/1150 (ďalej len „komerční používatelia“) usadení v Taliansku, pevné a variabilné poplatky, ktoré zaplatili komerční používatelia usadení v Taliansku za predaj tovaru alebo služieb ponúkaných spotrebiteľom prostredníctvom platformy online predaja, iné príjmy zo sprostredkovateľských služieb okrem reklamy, poskytovaných komerčným používateľom alebo iným používateľom usadeným v Taliansku, ktorí ponúkajú spotrebiteľom tovar alebo služby prostredníctvom platformy online predaja.

31

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že za nezaslanie IES AGCOM‑u alebo oznámenie nesprávnych údajov sa ukladajú sankcie stanovené v článku 1 ods. 29 a 30 zákona č. 249 z 31. júla 1997.

32

Vzhľadom na tieto skutočnosti vnútroštátny súd zastáva názor, že povinnosť zasielať AGCOM‑u IES by mohla byť z viacerých hľadísk nezlučiteľná s právom Únie, najmä so zásadou slobodného poskytovania služieb, nariadením 2019/1150 a viacerými smernicami.

33

Pokiaľ ide o nariadenie 2019/1150, vnútroštátny súd dospel k záveru, že neexistuje žiadna súvislosť medzi dodržiavaním povinností stanovených v tomto nariadení a informáciami požadovanými v rámci IES, ktoré sa týkajú najmä príjmov dotknutých poskytovateľov služieb a nie sú relevantné na zabezpečenie transparentnosti a spravodlivosti vzťahov medzi týmito poskytovateľmi a komerčnými používateľmi. Uvedený súd zastáva názor, že vnútroštátnymi opatreniami, na základe ktorých sú poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb povinní zasielať AGCOM‑u IES (ďalej len „sporné vnútroštátne opatrenia“), talianske orgány zaviedli do svojho právneho poriadku ustanovenia upravujúce kontrolu týkajúcu sa skutočností vlastných týmto poskytovateľom, ktorá sa úplne líši od kontroly stanovenej týmto nariadením, ktorá sa týka dodržiavania povinností stanovených uvedeným nariadením zo strany týchto poskytovateľov.

34

Ten istý súd najmä spresňuje, že v prípade, že by informácie, ktoré sa majú uviesť v IES, neboli považované za relevantné ani užitočné na účely správneho uplatňovania nariadenia 2019/1150, rozhodnutie č. 161/21 by bolo neplatné, keďže zákon č. 178 z 30. decembra 2020 priznáva AGCOM len úlohu dohliadať na riadne a účinné presadzovanie tohto nariadenia, a nie právomoc prijímať iné regulačné akty v dotknutom odvetví.

35

Pokiaľ ide o smernicu 2015/1535, vnútroštátny súd s odkazom na jej články 1 a 5 zastáva názor, že vnútroštátne ustanovenia ukladajúce poskytovateľom dotknutých služieb povinnosť zasielať AGCOM‑u IES špecificky zavádzajú všeobecnú požiadavku týkajúcu sa poskytovania služieb informačnej spoločnosti, a tak ich bez toho, že by boli vopred oznámené Komisii, nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.

36

Pokiaľ ide o zásadu slobodného poskytovania služieb uvedenú v článku 56 ZFEÚ a špecifikovanú v smerniciach 2000/31 a 2006/123, vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že článok 3 smernice 2000/31 stanovuje zásadu, podľa ktorej v „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice musia služby informačnej spoločnosti podliehať právnemu režimu členského štátu, v ktorom je poskytovateľ usadený, pričom členské štáty môžu prijať opatrenia, ktoré sa od tejto zásady odchyľujú len pri dodržaní určitých hmotnoprávnych a procesných podmienok definovaných v odseku 4 uvedeného článku 3. Podľa tohto súdu však sporné vnútroštátne opatrenia nespĺňajú tieto podmienky.

37

Vnútroštátny súd na druhej strane pripomína, že podľa článku 16 smernice 2006/123 členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú zásady nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality. Podľa tohto súdu sú pritom sporné vnútroštátne opatrenia neprimerané.

38

V tomto kontexte Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

39

Talianska vláda spochybňuje prípustnosť druhej otázky, keďže vnútroštátny súd ňou žiada Súdny dvor, aby preskúmal relevantnosť a užitočnosť informácií, ktoré majú byť uvedené v IES z hľadiska cieľa nariadenia 2019/1150, čo by ho viedlo k tomu, aby vykonal posúdenie skutkového stavu, ktoré patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, pričom vnútroštátny súd navyše nevysvetlil, v čom sú uvedené informácie irelevantné alebo zbytočné.

40

Treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré spočíva na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je na posúdenie skutkového stavu príslušný vnútroštátny súd. Súdny dvor však v duchu spolupráce s vnútroštátnymi súdmi a s cieľom poskytnúť im užitočnú odpoveď môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky údaje, ktoré považuje za nevyhnutné (rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 30 a citovaná judikatúra).

41

Okrem toho, hoci Súdnemu dvoru neprináleží podať výklad vnútroštátneho práva členského štátu, môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť potrebné objasnenia týkajúce sa ustanovení práva Únie, ktoré môžu brániť týmto pravidlám (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 64 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. mája 2019, Rossato a Conservatorio di Musica F. A. Bonporti, C‑494/17, EU:C:2019:387, bod 29, ako aj citovanú judikatúru).

42

V prejednávanej veci treba konštatovať, že druhá otázka tvorí celok s prvou otázkou a že týmito otázkami vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad nariadenia 2019/1150 v skutkovom a právnom kontexte, ktorý uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

43

Z toho vyplýva, že druhá otázka je prípustná.

44

Svojou prvou, druhou, štvrtou a piatou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne ako prvé, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 56 ZFEÚ, článok 16 smernice 2006/123 alebo článok 3 smernice 2000/31 majú vykladať v tom zmysle, že bránia opatreniam prijatým členským štátom s deklarovaným cieľom zabezpečiť riadne a účinné uplatňovanie nariadenia 2019/1150, podľa ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb usadení v inom členskom štáte majú na účely poskytovania svojich služieb v prvom členskom štáte povinnosť pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musí byť uvedené množstvo podrobných informácií týkajúcich sa hlavne príjmov daného poskytovateľa, pričom im hrozia sankcie, ak tieto povinnosti nesplnia.

45

Na úvod treba uviesť, že ako vyplýva z článku 1 ods. 1 smernice 2006/123 prijatej na základe článku 47 ods. 2 Zmluvy o ES a článku 55 Zmluvy o ES, ktorých znenie bolo v podstate prevzaté do článku 53 ods. 1 ZFEÚ a článku 62 ZFEÚ, cieľom tejto smernice je najmä uľahčiť voľný pohyb služieb. Pokiaľ ide o smernicu 2000/31, ktorá bola prijatá na základe článku 47 ods. 2 Zmluvy o ES, článku 55 Zmluvy o ES a článku 95 Zmluvy o ES, ktorých znenie bolo v podstate prevzaté do článku 53 ods. 1 ZFEÚ, článku 62 ZFEÚ a článku 114 ZFEÚ, jej cieľom je podľa jej článku 1 ods. 1 prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

46

Keďže tieto dve smernice konkretizujú slobodné poskytovanie služieb zakotvené v článku 56 ZFEÚ, ak by sa preukázalo, že jedna alebo druhá smernica bráni vnútroštátnym opatreniam, o aké ide vo veci samej, nebolo by potrebné skúmať prvú, druhú, štvrtú a piatu otázku z hľadiska tohto článku 56.

47

Pokiaľ ide o uvedený článok 56, ako uviedol generálny advokát v bode 6 svojich návrhov, je pravda, že podľa judikatúry je uplatniteľný na opatrenia patriace do daňovej oblasti, ktorá je vylúčená z pôsobnosti smernice 2000/31 podľa článku 1 ods. 5 písm. a) tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2022, Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK, C‑83/21, EU:C:2022:1018, bod 38). V prejednávanej veci však ani vnútroštátny súd, ani talianska vláda netvrdia, že sporné vnútroštátne opatrenia súvisia s potrebou zabezpečiť plnenie daňových povinností.

48

Okrem toho treba uviesť, že článok 3 ods. 1 smernice 2006/123 stanovuje najmä, že ak sú jej ustanovenia v rozpore s ustanovením iného aktu Únie, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach, ustanovenie tohto iného aktu má prednosť a vo svojich osobitnej oblasti sa uplatní.

49

Vzhľadom na skutočnosť, že článok 3 smernice 2000/31 sa týka špecifických aspektov prístupu k činnosti poskytovania služby informačnej spoločnosti a výkonu tejto činnosti, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 204 až 207 svojich návrhov, za predpokladu, že by sa na jednej strane preukázalo, že na také vnútroštátne opatrenia, o aké ide vo veci samej, sa vzťahuje toto ustanovenie, a na druhej strane, že toto ustanovenie bráni uvedeným opatreniam, by nebolo potrebné preskúmať prvú, druhú, štvrtú a piatu otázku z hľadiska smernice 2006/123.

50

V prvom rade treba teda poskytnúť výklad článku 3 smernice 2000/31.

51

V tejto súvislosti treba pripomenúť že tento článok 3 v odseku 1 stanovuje, že každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti. Odsek 2 uvedeného článku 3 spresňuje, že členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

52

Okrem toho podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 môžu členské štáty, pokiaľ ide o danú službu informačnej spoločnosti patriacu do koordinovanej oblasti, prijať opatrenia odchyľujúce sa od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti, ak sú splnené určité kumulatívne podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland, C‑390/18, EU:C:2019:1112, bod 83).

53

Pokiaľ ide o „koordinovanú oblasť“ uvedenú v článku 3 smernice 2000/31, treba pripomenúť, že článok 2 písm. h) tejto smernice definuje túto oblasť ako požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté. Táto oblasť sa týka takých požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ splniť a ktoré sa týkajú prístupu k činnosti poskytovania služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky na kvalifikáciu, oprávnenie alebo oznamovanie, a výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa správania poskytovateľa, kvality alebo obsahu služby.

54

Smernica 2000/31 tak spočíva na uplatňovaní zásad kontroly v členskom štáte pôvodu a vzájomného uznávania, takže v rámci koordinovanej oblasti definovanej v článku 2 písm. h) tejto smernice sú služby informačnej spoločnosti regulované iba v členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo (rozsudok z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 42).

55

V dôsledku toho na jednej strane prináleží každému členskému štátu ako členskému štátu pôvodu služieb informačnej spoločnosti regulovať tieto služby a z tohto dôvodu chrániť ciele všeobecného záujmu uvedené v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31 (rozsudok z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 43).

56

Na druhej strane v súlade so zásadou vzájomného uznávania prináleží každému členskému štátu ako členskému štátu určenia služieb informačnej spoločnosti, aby neobmedzoval slobodu poskytovania týchto služieb vyžadovaním dodržiavania dodatočných povinností prijatých v koordinovanej oblasti (rozsudok z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 44).

57

Z toho vyplýva, že článok 3 smernice 2000/31 s výhradou výnimiek povolených podľa podmienok stanovených v odseku 4 tohto článku 3 bráni tomu, aby poskytovateľ služby informačnej spoločnosti, ktorý chce poskytovať túto službu v inom členskom štáte, než je členský štát, na ktorého území je usadený, podliehal požiadavkám patriacim do koordinovanej oblasti stanoveným týmto iným členským štátom.

58

V prejednávanej veci je nesporné, že sporné vnútroštátne opatrenia v rozsahu, v akom pod hrozbou sankcií vyžadujú, aby poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb, ktorí sú usadení v iných členských štátoch než v Talianskej republike zasielali AGCOM‑u IES, ukladajú týmto poskytovateľom povinnosť splniť podmienky, ktorých splnenie sa v členskom štáte, v ktorom sú usadení nevyžaduje.

59

Rovnako je nesporné, že tieto služby patria medzi „služby informačnej spoločnosti“ uvedené v článku 2 písm. a) smernice 2000/31.

60

Talianska vláda naopak tvrdí, že povinnosť zasielať AGCOM‑u IES nepatrí do „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice, keďže jej cieľom je umožniť AGCOM‑u získať od poskytovateľov dotknutých služieb informácie, ktoré mu umožnia vykonávať jeho funkcie dohľadu. Cieľom tejto povinnosti teda podľa talianskej vlády nie je, aby poskytovatelia uvedených služieb získali povolenie na prístup k činnosti v oblasti služieb informačnej spoločnosti alebo na jej vykonávanie.

61

V tejto súvislosti povinnosť pravidelne poskytovať orgánu členského štátu informácie týkajúce sa ekonomickej situácie dotknutého podniku, a to pod hrozbou sankcií v prípade nesplnenia týchto povinností, skutočnosť, že splnenie týchto povinností sa vyžaduje na účely dohľadu uvedeného orgánu nad riadnym výkonom činnosti služieb informačnej spoločnosti, nemá nijaký vplyv na rozsah tejto povinnosti, ktorého dôsledkom je, že poskytovatelia takýchto služieb, ktorí sú usadení v inom členskom štáte a chcú poskytovať tieto služby v prvom členskom štáte, sú povinní dodržiavať uvedenú povinnosť. Okrem toho skutočnosť, že poskytovateľ môže de facto začať a pokračovať v poskytovaní služby informačnej spoločnosti bez toho, aby splnil túto povinnosť, nemá vplyv na potrebu splniť túto povinnosť, aby mohol legálne vykonávať predmetnú činnosť.

62

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda, taká povinnosť, ako je povinnosť pravidelne zasielať AGCOM‑u IES, predstavuje požiadavku týkajúcu sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, takže táto povinnosti spadá do „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31.

63

Článok 3 smernice 2000/31 preto bráni opatreniam prijatým členským štátom, podľa ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb, ktorí sú usadení v inom členskom štáte, podliehajú na účely poskytovania svojich služieb v prvom členskom štáte povinnosti pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musí byť uvedené množstvo podrobných informácií týkajúcich sa najmä príjmov daného poskytovateľa, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti im hrozia sankcie, a to okrem prípadu, keď uvedené opatrenia spĺňajú podmienky stanovené v odseku 4 tohto článku 3.

64

Tento výklad nemožno spochybniť tvrdením českej vlády, podľa ktorého je možné, že uvedený článok 3 nebráni takýmto opatreniam vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ, ktorá sa uplatňuje analogicky, podľa ktorej zákazu stanovenému v tomto článku 56 neodporuje vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na všetky hospodárske subjekty vykonávajúce svoje činnosti na vnútroštátnom území, ktorej predmetom nie je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov, pričom obmedzujúce účinky, ktoré by mohla mať na slobodné poskytovanie služieb, sú príliš neisté a príliš nepriame na to, aby z nej vyplývajúca povinnosť mohla túto slobodu obmedziť (rozsudok z 22. decembra 2022, Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK, C‑83/21, EU:C:2022:1018, bod 45, ako aj citovaná judikatúra).

65

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 166 a 167 svojich návrhov, na jednej strane požiadavky patriace do koordinovanej oblasti nemôžu spĺňať podmienky vyplývajúce z tejto judikatúry, keďže zo svojej podstaty majú za cieľ upraviť prístup k činnosti spočívajúcej v poskytovaní služby informačnej spoločnosti, ako aj výkon tejto činnosti. Na druhej strane normotvorca Únie môže prostredníctvom aktu sekundárneho práva konkretizovať základnú slobodu zakotvenú v Zmluve o FEÚ vytvorením ešte priaznivejších podmienok pre riadne fungovanie vnútorného trhu, než sú podmienky vyplývajúce z primárneho práva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. júna 2015, Rina Services a i., C‑593/13, EU:C:2015:399, bod 40).

66

Treba preto overiť, či také vnútroštátne opatrenia, aké sú uvedené v bode 63 tohto rozsudku, spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

67

Na tento účel treba v prvom rade zdôrazniť, že ako vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, uvedené ustanovenie sa môže vzťahovať len na „opatrenia prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“.

68

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rozsudku z 9. novembra 2023, Google Ireland a i. (C‑376/22, EU:C:2023:835), Súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb, nepatria pod pojem „opatrenia, ktoré sú prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

69

V prejednávanej veci s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá byť nesporné, že sporné vnútroštátne opatrenia majú všeobecný a abstraktný rozsah, a tak ich nemožno kvalifikovať ako „opatrenia prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.

70

Okrem toho podľa tohto ustanovenia na to, aby sa vnútroštátne opatrenia považovali za zlučiteľné s uvedeným ustanovením, musia byť nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov.

71

Treba teda overiť, či je to tak v prípade vnútroštátnych opatrení prijatých s deklarovaným cieľom zabezpečiť presadzovanie nariadenia 2019/1150.

72

Na druhej strane treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 5 nariadenia 2019/1150 týmto nariadením nie je dotknuté právo Únie uplatniteľné okrem iného v oblasti elektronického obchodu.

73

Keďže je zrejmé, že smernica 2000/31 patrí do tejto oblasti, také opatrenia, ako sú sporné vnútroštátne opatrenia možno z dôvodu, že ich cieľom je zabezpečiť presadzovanie nariadenia 2019/1150, považovať za opatrenia v súlade s článkom 3 ods. 4 písm. a) tejto smernice len v prípade, že sa preukáže, že cieľ tohto nariadenia zodpovedá jednému z cieľov vymenovaných v tomto ustanovení.

74

Z odôvodnení 7 a 51 nariadenia 2019/1150 však vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je stanoviť cielený súbor záväzných pravidiel na úrovni Únie s cieľom dosiahnuť spravodlivosť, predvídateľnosť, udržateľnosť a dôveryhodnosť online obchodných operácií v rámci vnútorného trhu. Konkrétne by v prospech komerčných používateľov mala existovať primeraná transparentnosť a účinné opravné prostriedky v celej Únii s cieľom uľahčiť cezhraničné obchodné činnosti v rámci Únie, a tým aj riadne fungovanie vnútorného trhu.

75

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia spresňuje, že toto nariadenie prispieva k riadnemu fungovaniu uvedeného trhu stanovením pravidiel na zabezpečenie toho, aby sa komerčným používateľom a používateľom internetových stránok podnikov vo vzťahu k internetovým vyhľadávačom poskytovala primeraná transparentnosť, spravodlivosť a možnosti účinnej nápravy.

76

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 186 až 190 svojich návrhov, aj za predpokladu, že aj také vnútroštátne opatrenia, ako sú sporné vnútroštátne opatrenia, majú za cieľ zabezpečiť cieľ nariadenia 2019/1150, neexistuje priama súvislosť medzi týmto cieľom na jednej strane a cieľmi vymenovanými v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31, pripomenutými v bode 70 tohto rozsudku.

77

Je totiž nesporné, že cieľ nariadenia 2019/1150 sa netýka ani verejného poriadku, ani ochrany verejného zdravia, ani verejnej bezpečnosti.

78

Pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľov, treba najprv uviesť, že táto ochrana sa nevzťahuje na ochranu podnikov. Nariadenie 2019/1150 pritom stanovuje pravidlá týkajúce sa vzťahov medzi poskytovateľmi online sprostredkovateľských služieb a komerčnými používateľmi.

79

Z odôvodnenia 3 nariadenia 2019/1150 ďalej vyplýva, že medzi „transparentnos[ťou] a dôver[ou] v ekonomiku online platforiem v rámci vzťahov medzi podnikmi“ a „zlepš[ením]… dôvery spotrebiteľov v ekonomiku online platforiem“ je len nepriama súvislosť.

80

Toto odôvodnenie 3 napokon spresňuje, že „priamymi vplyvmi rozvoja ekonomiky online platforiem na spotrebiteľov sa však zaoberajú iné právne predpisy Únie, najmä spotrebiteľské acquis“.

81

Treba dodať, že odsek 4 článku 3 smernice 2000/31 sa ako výnimka zo zásady kontroly v členskom štáte pôvodu máusí vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudky z 22. novembra 2012, Probst, C‑119/12, EU:C:2012:748, bod 23, a z 21. júna 2022, Ligue des droits humains, C‑817/19, EU:C:2022:491, bod 70). Táto výnimka sa teda nemôže uplatňovať na opatrenia, ktoré môžu nanajvýš nepriamo súvisieť s jedným z cieľov uvedených v tomto ustanovení.

82

Preto zo skutočnosti, že vnútroštátne opatrenia boli prijaté s deklarovaným cieľom zabezpečiť uplatňovanie nariadenia 2019/1150, nemožno vyvodiť, že tieto opatrenia sú nevyhnutné na zabezpečenie jedného z cieľov vymenovaných v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31.

83

V dôsledku toho opatrenia prijaté členským štátom, podľa ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb usadení v inom členskom štáte majú na účely poskytovania svojich služieb v prvom členskom štáte povinnosť pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musí byť uvedené množstvo podrobných informácií týkajúcich sa najmä príjmov daného poskytovateľa, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie, nespĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.

84

Keďže sporné vnútroštátne opatrenia patria do koordinovanej oblasti stanovenej smernicou 2000/31 a výklad tejto smernice umožňuje odpovedať na prvú, druhú, štvrtú a piatu otázku, ako boli preformulované v bode 44 tohto rozsudku, nie je potrebné v súlade s úvahami uvedenými v bodoch 45 až 49 tohto rozsudku vykladať aj článok 56 ZFEÚ alebo smernicu 2006/123.

85

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú, druhú, štvrtú a piatu otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni opatreniam prijatým členským štátom s deklarovaným cieľom zabezpečiť riadne a účinné presadzovanie nariadenia 2019/1150, podľa ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb usadení v inom členskom štáte majú na účely poskytovania svojich služieb v prvom členskom štáte povinnosť zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musí byť uvedené množstvo podrobných informácií týkajúcich sa najmä príjmov daného poskytovateľa, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie.

86

Tretia a šiesta otázka sa týkajú povinností predchádzajúceho oznámenia stanovených smernicami 2000/31 a 2015/1535, ktorých nesplnenie má za následok nemožnosť uplatniť voči jednotlivcom opatrenia, ktoré mali byť oznámené a ktoré oznámené neboli.

87

Vzhľadom na odpovede na prvú, druhú, štvrtú a piatu otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu a šiestu otázku.

88

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 3 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode),

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni opatreniam prijatým členským štátom s deklarovaným cieľom zabezpečiť riadne a účinné uplatňovanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1150 z 20. júna 2019 o podpore spravodlivosti a transparentnosti pre komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb, podľa ktorých poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb usadení v inom členskom štáte majú na účely poskytovania svojich služieb v prvom členskom štáte povinnosť zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musí byť uvedené množstvo podrobných informácií týkajúcich sa najmä príjmov daného poskytovateľa, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie.