–

I GmbH & Co. KG, v zastúpení: D. Ehle, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. C. Becker a B. Hofstötter, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (EÚ) č. 1360/2013 z 2. decembra 2013, ktorým sa stanovujú produkčné odvody v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002, 2002/2003, 2003/2004, 2004/2005 a 2005/2006, koeficient potrebný na výpočet dodatočných odvodov za hospodárske roky 2001/2002 a 2004/2005 a výška súm, ktoré zaplatia výrobcovia cukru predajcom cukrovej repy vzhľadom na rozdiel medzi maximálnou výškou odvodov a výškou týchto odvodov, ktoré budú účtované za hospodárske roky 2002/2003, 2003/2004 a 2005/2006 (Ú. v. EÚ L 343, 2013, s. 2).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou I GmbH & Co. KG a Hauptzollamt HZA (Hlavný colný úrad, Nemecko) (ďalej len „colný úrad“) vo veci vrátenia produkčných odvodov v sektore cukru neoprávnene zaplatených za hospodársky rok 2001/2002.

3

Článok 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1150/2000 z 22. mája 2000, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2007/436/ES, Euratom o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 130, 2000, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 169), zmeneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 105/2009 z 26. januára 2009 (Ú. v. EÚ L 36, 2009, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1150/2000“), stanovoval:

„1.   Na účely uplatňovania tohto nariadenia vzniká nárok spoločenstva na vlastné zdroje uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia [Rady] 2007/436/ES, Euratom [zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 163, 2007, s. 17)] bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch.

2.   Dátumom vzniku nároku uvedeného v odseku 1 je dátum zápisu do účtovných kníh, ktorý je stanovený v colných predpisoch.

V prípade odvodov a ostatných poplatkov spojených so spoločnou organizáciou trhu s cukrom je dátumom vzniku nároku uvedeného v odseku 1 dátum upovedomenia, ktorý je stanovený v príslušných nariadeniach o cukre.

Ak dátum upovedomenia nie je výslovne stanovený, je daným dátumom dátum, kedy pre členské štáty vznikol nárok na čiastky splatné dlžníkmi, ak je to potrebné, prostredníctvom zálohovej platby alebo zaplatenia zostatku.

…

4.   Odsek 1 sa uplatňuje v prípade nutnosti opravy oznámenia.“

4

Odôvodnenia 10 až 12 a 23 nariadenia č. 1360/2013 uvádzajú:

…

5

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Produkčné odvody v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002, 2002/2003, 2003/2004, 2004/2005 a 2005/2006 sú stanovené v bode 1 prílohy.“

6

Podľa článku 2 uvedeného nariadenia:

„Konečným termínom stanovenia výšky odvodov v zmysle článku 2 ods. 2 druhého pododseku [nariadenia č. 1150/2000] stanovených v tomto nariadení je 30. september 2014 s výnimkou prípadov, keď členské štátu túto lehotu nemôžu dodržať z dôvodu uplatnenia vnútroštátneho práva, ktoré sa týka vrátenia neoprávnene vyplatených súm hospodárskym subjektom.“

7

Článok 3 druhý až štvrtý odsek nariadenia č. 1360/2013 stanovuje dátumy, od ktorých sa uplatňujú produkčné odvody uvedené v bode 1 jeho prílohy, pokiaľ ide o hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006. V súlade s článkom 3 prvým odsekom uvedeného nariadenia toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, a to 20. decembra 2013.

8

Článok 2 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) 2018/264 z 19. februára 2018, ktorým sa stanovujú produkčné odvody a koeficient potrebný na výpočet dodatočného odvodu v sektore cukru za hospodársky rok 1999/2000 a ktorým sa stanovujú produkčné odvody v sektore cukru za hospodársky rok 2000/2001 (Ú. v. EÚ L 51, 2018, s. 1), stanovuje:

„Rozdiel medzi odvodmi stanovenými v nariadení [Komisie] (ES) č. 2267/2000 [z 12. októbra 2000, ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov a koeficient na výpočet dodatkového odvodu v sektore cukru na hospodársky rok 1999/2000] [neoficiálny preklad] [(Ú. v. ES L 259, 2000)] a [Komisie] (ES) č. 1993/2001 [z 11. októbra 2001, ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov v sektore cukru na hospodársky rok 2000/2001] [neoficiálny preklad] [(Ú. v. ES L 271, 2001, s. 15)] a odvodmi ustanovenými v článku 1 tohto nariadenia sa uhradí tým hospodárskym subjektom, ktoré odvody uhradili, pokiaľ ide o hospodárske roky 1999/2000 a 2000/2001, a to na základe riadne odôvodnenej žiadosti uvedených subjektov.“

9

Ustanovenie § 12 ods. 1 prvá veta Marktorganisationsgesetz (zákon o organizácii trhov) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovoval:

„Ustanovenia [Abgabeordnung (Daňový poriadok)]… sa uplatňujú mutatis mutandis na odvody na účely organizácie trhu, ktoré sa podľa ustanovení uvedených v § 1 ods. 2 odvádzajú z výrobkov, ktoré sú predmetom organizácie trhu, pokiaľ tento zákon alebo nariadenia prijaté na jeho vykonanie nestanovujú ustanovenie odchylné od týchto ustanovení.“

10

Ustanovenie § 169 ods. 1 a 2 Daňového poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovoval:

„1.   Stanovenie dane, ako aj jej zrušenie alebo úprava už nie sú povolené, ak uplynula lehota na jej stanovenie. …

2.   Lehota na stanovenie dane je:

11

Ustanovenie § 170 ods. 1 tohto poriadku znie:

„Lehota na stanovenie dane začína plynúť uplynutím kalendárneho roka, v ktorom daň vznikla alebo v ktorom sa podmienene vzniknutá daň stala nepodmienenou.“

12

Podľa § 171 ods. 3 uvedeného poriadku:

„Ak sa mimo rámca konania o sťažnosti alebo žalobe podá žiadosť o stanovenie dane alebo návrh na zrušenie, úpravu alebo opravu daňového výmeru podľa § 129 pred uplynutím lehoty na stanovenie dane, v tomto prípade táto lehota neuplynie skôr, než sa nevydá rozhodnutie o tejto žiadosti, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok.“

13

Na I sa ako na spoločnosť vyrábajúcu cukor vzťahoval systém produkčných odvodov v sektore cukru stanovený v nariadení č. 1260/2001, pokiaľ ide o hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006.

14

Výška týchto odvodov bola stanovená na základe nariadení, ktoré každoročne prijíma Európska komisia. Na hospodársky rok 2001/2002 bola táto suma stanovená na základe nariadenia Komisie (ES) č. 1837/2002 z 15. októbra 2002, ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov a koeficient dodatkového odvodu v sektore cukru na hospodársky rok 2001/2002 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 278, 2002, s. 13).

15

Rozhodnutím z 25. novembra 2002 prijatým na základe tohto nariadenia colný úrad stanovil výšku produkčných odvodov, ktoré mala I zaplatiť za hospodársky rok 2001/2002 (ďalej len „rozhodnutie z 25. novembra 2002“).

16

Rozsudkom z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i. (C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260), ako aj uzneseniami zo 6. októbra 2008, Raffinerie Tirlemontoise (C‑200/06, EU:C:2008:541), a zo 6. októbra 2008, SAFBA (C‑175/07 až C‑184/07, EU:C:2008:543), Súdny dvor vyhlásil nariadenia Komisie týkajúce sa hospodárskych rokov 2002/2003 až 2004/2005 za neplatné.

17

Rozhodnutím z 27. januára 2010 colný úrad zamietol žiadosť o zmenu rozhodnutia z 25. novembra 2002, ktorú podala I.

18

Rozsudkom z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i. (C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591), Súdny dvor vyhlásil nariadenie č. 1193/2009, ktorým boli zmenené nariadenia Komisie týkajúce sa hospodárskych rokov 2002/2003 až 2004/2005, za neplatné. Po vyhlásení tohto rozsudku Rada Európskej únie pristúpila k novému stanoveniu produkčných odvodov v sektore cukru na hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006 prijatím nariadenia č. 1360/2013, v ktorom znížila produkčné odvody týkajúce sa týchto hospodárskych rokov.

19

Dňa 18. decembra 2014 podala I na colný úrad novú žiadosť o úpravu odvodov a vrátenie nadmerne zaplatených súm spolu s úrokmi, ktorá sa zakladala na nariadení č. 1360/2013.

20

Rozhodnutím z 28. januára 2016, ktoré bolo potvrdené v konaní o sťažnosti, colný úrad zamietol túto novú žiadosť z dôvodu, že rozhodnutie z 25. novembra 2002 sa stalo konečným.

21

Finanzgericht (Finančný súd, Nemecko) zamietol žalobu podanú spoločnosťou I proti rozhodnutiu z 28. januára 2016 z dôvodu, že zníženie odvodov so spätnou účinnosťou vykonané nariadením č. 1360/2013 nemalo nijaký vplyv na konečné rozhodnutie z 25. novembra 2002, keďže zmena tohto rozhodnutia sa riadi výlučne vnútroštátnym právom.

22

I podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojho odvolania tvrdí, že Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland (C‑360/18, EU:C:2019:1124), potvrdil existenciu práva vyplývajúceho z práva Únie na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov. I tvrdí, že až odo dňa nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1360/2013 mohli byť tieto odvody správne stanovené, a teda že mohla uplatniť toto právo na vrátenie. Právo na vrátenie by preto nemalo závisieť od zrušenia alebo zmeny rozhodnutia z 25. novembra 2002. I z toho vyvodzuje, že zásada efektivity bráni tomu, aby sa colný úrad odvolával na vnútroštátne premlčacie doby a konečnú povahu tohto rozhodnutia.

23

Vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 2 nariadenia č. 1360/2013 a vzťahy medzi zásadou práva Únie, týkajúcou sa právnej istoty, a rozsudkom z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland (C‑360/18, EU:C:2019:1124).

24

V tejto súvislosti sa v prvom rade domnieva, že právo Únie neupravuje procesné podmienky na zmenu rozhodnutí stanovujúcich odvody prijaté na základe nariadenia č. 1837/2002, a na podanie žiadosti o vrátenie. Tieto podmienky sú teda upravené vnútroštátnym právom v súlade s procesnými pravidlami stanovenými týmto právom.

25

V súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom však I nemá právo na vrátenie súm neoprávnene zaplatených odvodov. Rozhodnutie z 25. novembra 2002 sa totiž stalo konečným a už nie je možné ho so spätnou účinnosťou zmeniť, keďže lehota na stanovenie produkčných odvodov v sektore cukru na hospodársky rok 2001/2002 uplynula vo februári 2010, ale pred prijatím nariadenia č. 1360/2013. Podľa vnútroštátneho súdu vzhľadom na to, že nemecké právo nestanovuje vrátenie produkčných odvodov v prípade, že nedošlo ku zmene právoplatného správneho rozhodnutia, ktorým boli tieto odvody stanovené, vrátenie neoprávnene vybratých odvodov je možné len pod podmienkou, že nárok na vrátenie vyplýva priamo z práva Únie.

26

Tento súd sa ďalej domnieva, že takéto právo nevyplýva automaticky z nariadenia č. 1360/2013, keďže mu nie je jasné, v akých prípadoch a za akých procesných podmienok treba vykonať opravu so spätnou účinnosťou stanovenú týmto nariadením. Skutočnosť, že oprava so spätnou účinnosťou nevedie automaticky ku vzniku práva na vrátenie, by mohla byť vyvodená a contrario aj z článku 2 ods. 2 nariadenia 2018/264, uplatniteľného na hospodárske roky 1999/2000 a 2000/2001, v ktorom normotvorca Európskej únie naopak výslovne stanovil takéto právo, čo by bolo zbytočné, ak by toto právo už vopred vyplývalo z úpravy odvodov.

27

Uvedený súd však zastáva názor, že právo na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov vyplýva z požiadavky zabezpečiť potrebný účinok nariadenia č. 1360/2013, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland (C‑360/18, EU:C:2019:1124), tým, že sa má zabezpečiť, aby výrobcovia cukru platili len presnú výšku odvodu. Dodáva, že hoci konanie a spôsoby vrátenia, medzi ktoré patria premlčacie alebo prekluzívne lehoty, patria do pôsobnosti vnútroštátneho práva, členské štáty musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, takže pre výrobcov cukru nemôže byť prakticky nemožné predložiť žiadosť o vrátenie. V prejednávanej veci by teda uplynutie lehoty na stanovenie odvodov a konečná povaha daňových výmerov, ktorá z toho vyplýva, nemali byť prekážkou výkonu práva žalobkyne vo veci samej na vrátenie.

28

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti takéhoto záveru so všeobecnou zásadou práva Únie, týkajúcou sa právnej istoty, ako ju vyložil Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 13. januára 2004, Kühne & Heitz (C‑453/00, EU:C:2004:17), ako aj z 20. decembra 2017, Incyte (C‑492/16, EU:C:2017:995). Podľa tejto judikatúry právo Únie v zásade nevyžaduje, aby správne rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným, bolo zrušené, keďže táto povaha, ktorá bol nadobudnutá uplynutím primeraných lehôt na podanie opravného prostriedku alebo vyčerpaním opravných prostriedkov, prispieva k právnej istote. Okrem toho z uvedenej judikatúry vyplýva, že správny orgán je povinný opätovne preskúmať rozhodnutie o stanovení odvodov s cieľom zohľadniť rozhodnutie vydané Súdnym dvorom len vtedy, ak je táto zmena ešte možná podľa vnútroštátneho práva.

29

Podľa vnútroštátneho súdu však rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland (C‑360/18, EU:C:2019:1124), odporuje takejto judikatúre, pretože uznáva existenciu práva na vrátenie napriek tomu, že vnútroštátne správne rozhodnutie sa stalo konečným a premlčacia doba na vymáhanie neoprávnene zaplatených daní už uplynula. Platí to o to viac, že v prejednávanej veci k úprave odvodov nariadením č. 1360/2013 došlo približne jedenásť rokov po dotknutom hospodárskom roku.

30

Napokon podľa vnútroštátneho súdu vzniká tiež otázka, či sa žalobkyňa vo veci samej obrátila včas na colný úrad s cieľom získať vrátenie neoprávnene vybratých odvodov a či sa na výrobcov cukru vzťahovala lehota stanovená v článku 2 nariadenia č. 1360/2013, teda do 30. septembra 2014. Tento súd sa domnieva, že v súlade s článkom 2 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia č. 1150/2000 je táto lehota určená členským štátom a jej cieľom je zabezpečiť, aby vlastné zdroje Únie boli poskytnuté Komisii v zmysle pred týmto dátumom. Ak však táto lehota nie je lehotou na podanie žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov, existujú pochybnosti o tom, v akej lehote sa má takáto žiadosť podať.

31

Za týchto okolností Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 nariadenia č. 1360/2013 vykladať v tom zmysle, že lehota na podanie žiadosti, založenej na tomto nariadení, o vrátenie neoprávnene zaplatených súm produkčných odvodov v sektore cukru uplynie najneskôr ku dňu stanovenia týchto odvodov, teda k 30. septembru 2014.

33

Na účely odpovede na túto otázku treba najskôr uviesť, že ako vyplýva z jeho odôvodnení 10 a 11, Rada prijala nariadenie č. 1360/2013 na účely vykonania rozsudku z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i. (C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591). V tomto rozsudku Súdny dvor predovšetkým usúdil, že metóda, ktorú Komisia použila na stanovenie produkčných odvodov v sektore cukru za hospodárske roky 2002/2003 až 2005/2006, nebola správna, a preto dotknutí výrobcovia cukru mali právo na vrátenie súm neoprávnene zaplatených ako odvody spolu s úrokmi. Podľa odôvodnenia 12 tohto nariadenia, keďže metóda použitá na výpočet odvodov za hospodársky rok 2001/2002 bola rovnaká ako metóda, ktorú Súdny dvor vyhlásil za neplatnú, mali byť opravené aj produkčné odvody, ako aj koeficient dodatkového odvodu. Cieľom uvedeného nariadenia je teda spätne opraviť výšku odvodov za hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006 v súlade s metódou potvrdenou Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland,C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 35 až 36).

34

Z toho na jednej strane vyplýva, že nariadenie č. 1360/2013 vykonáva právo na vrátenie súm neoprávnene zaplatených ako produkčné odvody v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006, ktoré výrobcovia cukru vyvodzujú z práva Únie, ako ho vykladá Súdny dvor. S cieľom zabezpečiť potrebný účinok tohto nariadenia musia mať títo výrobcovia cukru skutočne možnosť dosiahnuť takéto vrátenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 37 až 38).

35

Na druhej strane toto právo na vrátenie možno uplatniť až odo dňa nadobudnutia účinnosti uvedeného nariadenia, teda od 20. decembra 2013. Až od tohto dátumu totiž príslušné vnútroštátne orgány mohli po stanovení nových produkčných odvodov v sektore cukru so spätnou účinnosťou určiť presnú výšku odvodov neoprávnene zaplatených každým z dotknutých výrobcov. Rovnako až od uvedeného dátumu mali títo výrobcovia možnosť oboznámiť sa s touto sumou, a teda platne podať žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatených dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 40 až 41).

36

Pokiaľ ide o podmienky a lehotu na uplatnenie uvedeného práva na vrátenie, treba najskôr uviesť, že v súlade s článkom 1 ods. 1 nariadenia č. 1360/2013 bod 1 prílohy tohto nariadenia stanovuje nové produkčné odvody v sektore cukru vo forme sumy v eurách za tonu výrobku za každý hospodársky rok, a to od hospodárskeho roka 2001/2002 do hospodárskeho roka 2005/2006. Ďalej článok 2 tohto nariadenia v zásade stanovuje dátum, ku ktorému musia členské štáty pripísať na účet vlastných zdrojov Únie výšku týchto nových odvodov. Napokon článok 3 uvedeného nariadenia stanovuje dátumy, od ktorých sa uvedené nové odvody uplatňujú so spätnou účinnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 42 až 44).

37

Konkrétne z článku 2 nariadenia č. 1360/2013 v spojení s článkom 2 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia č. 1150/2000 vyplýva, že dátumom stanoveným v prvom z týchto ustanovení, teda 30. septembrom 2014, je dátum, ku ktorému mali členské štáty v zásade stanoviť sumy, ktoré majú zaplatiť platitelia v súvislosti s novými produkčnými odvodmi v sektore cukru a pripísať tieto sumy na účet vlastných zdrojov Únie, a nie dátum, ku ktorému mali výrobcovia cukru predložiť svoju žiadosť o vrátenie súm, ktoré neoprávnene zaplatili. Ako vyplýva z odôvodnenia 23 nariadenia č. 1360/2013, lehota stanovená v článku 2 tohto nariadenia sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté lehoty na vrátenie finančných prostriedkov dotknutým hospodárskym subjektom stanovené vo vnútroštátnom práve.

38

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že nariadenie č. 1360/2013 nahradilo ustanovenia nariadení Komisie, ktorými sa stanovuje výška produkčných odvodov v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006, vrátane ustanovení nariadenia č. 1837/2002, so spätnou účinnosťou od dátumu uplatnenia týchto ustanovení, avšak bez toho, aby stanovilo postupy a podrobné pravidlá, ktoré majú členské štáty uplatňovať pri uplatňovaní práva výrobcov cukru na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov vyplývajúcich z takejto úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 45 a 53).

39

Z toho na jednej strane vyplýva, že podľa nariadenia č. 1360/2013 nie sú príslušné vnútroštátne orgány povinné vrátiť vnútroštátne dane vybraté v rozpore s právom Únie, či prípadne meniť konečné správne alebo súdne rozhodnutia ukladajúce zaplatenie týchto daní, ako to bolo najmä vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky zo 6. októbra 2015, Târşia, C‑69/14 (EU:C:2015:662, body 24 až 30), a z 11. septembra 2019, Călin, C‑676/17 (EU:C:2019:700, body 24 až 29), vykonať však so spätnou platnosťou prehodnotenie vlastného zdroja Únie, ktorý tieto orgány vybrali na účet Únie, o ktorom rozhodol normotvorca Únie.

40

Na tieto účely teda uvedeným orgánom neprináleží opätovne preskúmať, opraviť či dokonca zrušiť vnútroštátne rozhodnutia o stanovení dane a príslušné daňové výmery prijaté na základe nariadení Komisie uvedených v bode 38 tohto rozsudku, ale vyčísliť pre každého z dotknutých výrobcov cukru sumu rozdielu medzi sumami neoprávnene zaplatenými ako odvody stanovené týmito nariadeniami a sumami splatnými na základe odvodov stanovených nariadením č. 1360/2013, aby mohli títo výrobcovia platne podávať žiadosti o vrátenie takejto sumy a zaručiť tak potrebný účinok tohto posledného uvedeného nariadenia.

41

Na druhej strane vzhľadom na to, že v nariadení č. 1360/2013 sa nenachádzajú ustanovenia týkajúce sa konaní a postupov, ktoré majú členské štáty uplatniť na vykonanie práva výrobcov cukru na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov, si členské štáty zachovávajú možnosť uplatňovať procesné postupy stanovené v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti premlčacích alebo prekluzívnych lehôt, pokiaľ dodržia zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru).

42

Rešpektovanie týchto zásad si vyžaduje, aby tieto procesné podmienky neboli nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), ani stanovené takým spôsobom alebo značne zložitým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, bod 47 a citovaná judikatúra).

43

Pokiaľ ide na jednej strane o dodržanie zásady ekvivalencie, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo pozná vnútroštátne procesné postupy určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, vo vnútroštátnom práve, aby overil, či procesné podmienky stanovené na vykonanie povinnosti vrátenia neoprávnene zaplatených odvodov, zavedenej nariadením č. 1360/2013, nie sú menej výhodné ako procesné podmienky uplatniteľné na podobné žaloby založené na vnútroštátnom práve (pozri analogicky rozsudok zo 14. októbra 2020, Valoris, C‑677/19, EU:C:2020:825, bod 29 a citovanú judikatúru).

44

Pokiaľ ide na druhej strane o dodržiavanie zásady efektivity, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že stanovenie primeraných premlčacích alebo prekluzívnych lehôt v zásade spĺňa požiadavku efektivity, keďže táto požiadavka predstavuje uplatnenie základnej zásady právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán, aj keď uplynutie takých lehôt môže svojou povahou brániť dotknutým osobám, aby úplne alebo čiastočne uplatnili svoje práva (rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, bod 52 a citovaná judikatúra).

45

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že nárok výrobcov cukru na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov možno uplatniť až odo dňa nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1360/2013, vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že prekluzívne a premlčacie lehoty uplatniteľné na podanie žiadosti o toto vrátenie uplynú pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia, prakticky znemožňujú uplatnenie takéhoto práva na vrátenie. Súdny dvor z toho vyvodil, že nariadenie č. 1360/2013 s prihliadnutím na zásadu efektivity bráni takýmto vnútroštátnym právnym predpisom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, body 55, 56 a 58).

46

Z toho vyplýva, že vnútroštátne procesné podmienky uplatniteľné na vrátenie neoprávnene zaplatených produkčných odvodov v sektore cukru, ktoré stanovujú primerané prekluzívne a premlčacie lehoty, na základe nariadenia č. 1360/2013, treba považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity pod podmienkou, že tieto lehoty plynú od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1360/2013.

47

V prejednávanej veci vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poukazuje na ustanovenia nemeckého práva, konkrétne na § 169 ods. 1 a 2 a § 170 Daňového poriadku, ktoré stanovujú lehoty na zrušenie alebo úpravu daní a určitých poplatkov. Tieto lehoty sú v závislosti od konkrétneho prípadu jeden rok a štyri roky. Vnútroštátny súd však neuvádza, či a prípadne ktoré z uvedených lehôt sa môžu uplatniť na podanie žiadostí o vrátenie založených na nariadení č. 1360/2013.

48

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že Súdny dvor sa napríklad domnieval, že vnútroštátnu trojročnú prekluzívnu lehotu možno považovať za primeranú v zmysle tejto judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C‑360/18, EU:C:2019:1124, bod 52 a citovanú judikatúru) a že lehota jedného roka na podanie návrhov alebo žalôb založených na porušení práva Únie sa sama osebe nezdá byť neprimeraná, pod podmienkou, že začne plynúť najskôr od nadobudnutia účinnosti právnej úpravy, ktorej cieľom je napraviť toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2020, Valoris, C‑677/19, EU:C:2020:825, body 27 a 28).

49

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 nariadenia č. 1360/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby lehota na podanie žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatených súm produkčných odvodov v sektore cukru založenej na tomto nariadení uplynula najneskôr k dátumu stanovenia týchto odvodov, teda k 30. septembru 2014. Členským štátom prináleží, aby vo svojom vnútroštátnom práve určili uplatniteľnú lehotu pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity, pričom lehota jedného roka sa sama osebe nezdá neprimeraná, pokiaľ začína plynúť najskôr od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1360/2013.

50

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má nariadenie č. 1360/2013 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú príslušným vnútroštátnym orgánom zamietnuť žiadosť založenú na tomto nariadení o vrátenie súm neoprávnene zaplatených ako produkčné odvody v sektore cukru s odvolaním sa na konečnú povahu vnútroštátnych rozhodnutí, ktoré pred prijatím uvedeného nariadenia stanovili výšku týchto odvodov na základe viacerých nariadení Komisie, ktoré boli so spätnou účinnosťou nahradené týmto istým nariadením.

51

Na úvod treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žiadosť o vrátenie, ktorú podala I v lehote jedného roka od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1360/2013, teda 18. decembra 2014, bola zamietnutá príslušnými vnútroštátnymi orgánmi z dôvodu, že rozhodnutie z 25. novembra 2002, ktorým sa stanovuje výška odvodov, ktoré má I zaplatiť za hospodársky rok 2001/2002, prijaté colným úradom na základe nariadenia č. 1837/2002, sa stalo konečným uplynutím prekluzívnych a premlčacích lehôt stanovených na podanie žiadosti o zmenu tohto rozhodnutia vo februári 2010.

52

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako vyplýva najmä z bodu 45 tohto rozsudku, nariadenie č. 1360/2013 s prihliadnutím na zásadu efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej žiadosť o vrátenie produkčných odvodov v sektore cukru založená na tomto nariadení môže byť zamietnutá z dôvodu, že rozhodnutia, ktoré stanovili tieto odvody pred prijatím uvedeného nariadenia, sa stali konečnými.

53

Tento záver nie je nijako spochybnený zásadou právnej istoty, na ktorú sa odvoláva vnútroštátny súd.

54

Je totiž pravda, že v slade s ustálenou judikatúrou konečná povaha správneho rozhodnutia, ktorá nastala uplynutím primeraných lehôt na podanie opravného prostriedku alebo vyčerpaním opravných prostriedkov, prispieva k právnej istote a že právo Únie nevyžaduje, aby bol správny orgán v zásade povinný zrušiť správne rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným (rozsudok z 20. decembra 2017, Incyte, C‑492/16, EU:C:2017:995, bod 46 a citovaná judikatúra).

55

Ako však bolo uvedené v bode 40 tohto rozsudku, uplatnenie nariadenia č. 1360/2013 príslušnými vnútroštátnymi orgánmi nevyžaduje preskúmanie, opravu, či dokonca zrušenie vnútroštátnych rozhodnutí o stanovení dane, akým je rozhodnutie z 25. novembra 2002, prijaté na základe nariadení Komisie, ktoré boli týmto nariadením nahradené so spätnou účinnosťou. Konečná povaha takýchto rozhodnutí a takýchto daňových výmerov teda nemôže brániť tomu, aby výrobcovia cukru uplatnili právo na vrátenie neoprávnene zaplatených odvodov, ktoré im vyplýva z práva Únie, tak ako bolo vykonané uvedeným nariadením.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že nariadenie č. 1360/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú príslušným vnútroštátnym orgánom zamietnuť žiadosť založenú na tomto nariadení o vrátenie súm neoprávnene zaplatených ako produkčné odvody v sektore cukru s odvolaním sa na konečnú povahu vnútroštátnych rozhodnutí, ktoré pred prijatím uvedeného nariadenia stanovili výšku týchto odvodov na základe viacerých nariadení Komisie, ktoré boli so spätnou účinnosťou nahradené tým istým nariadením.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: