–

Fallimento Esperia SpA, v zastúpení: U. Grella a F. M. Salerno, avvocati,

–

Gestore dei Servizi Energetici SpA – GSE, v zastúpení: S. Fidanzia a A. Gigliola, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Del Gaizo a F. Tortora, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: B. De Meester, G. Gattinara a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18, 28, 30, 34, 107, 108 a 110 ZFEÚ, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 6).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Autorità di Regolazione per Energia Reti e Ambiente (ARERA) (Úrad pre reguláciu energetiky, sietí a životného prostredia, Taliansko) (ďalej len „ARERA“) na jednej strane a Fallimento Esperia SpA, spoločnosťou v konkurze, a Gestore dei Servizi Energetici SpA – GSE (ďalej len „GSE“), na druhej strane, vo veci uloženia peňažnej sankcie spoločnosti Fallimento Esperia za nesplnenie povinnosti kúpiť osvedčenia potvrdzujúce pôvod z obnoviteľných zdrojov (ďalej len „zelené certifikáty“) za elektrickú energiu dovezenú do Talianska v priebehu roka 2010.

3

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES z 27. septembra 2001 o podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 283, 2001, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 121) bola s účinnosťou k 1. januáru 2012 zrušená smernicou 2009/28. Táto posledná uvedená smernica zas bola s účinnosťou k 1. júlu 2021 zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/2001 z 11. decembra 2018 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov (Ú. v. EÚ L 328, 2018, s. 82).

4

Odôvodnenia 10, 11, 14 a 15 smernice 2001/77 zneli takto:

…

5

V článku 1 tejto smernice s názvom „Účel“ sa stanovuje toto:

„Účelom tejto smernice je podporovať zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov energie na výrobe elektrickej energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou a vytvoriť tak základ pre budúci rámec spoločenstva.“

6

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Národné indikatívne ciele“, v odsekoch 1 a 2 stanovoval:

„1.   Členské štáty podniknú primerané kroky na nabádanie k vyššej spotrebe elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie, v súlade s národnými indikatívnymi cieľmi, ktoré sú uvedené v odseku 2. Tieto kroky musia byť primerané cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť.

2.   Najneskôr do 27. októbra 2002, a potom každých päť rokov, členské štáty prijmú a uverejnia správu určujúcu indikatívne ciele pre budúcu spotrebu elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie vyjadrené ako percento spotreby elektrickej energie na nasledujúcich 10 rokov. Správa taktiež uvedie opatrenia prijaté alebo plánované na národnej úrovni na dosiahnutie národných indikatívnych cieľov. Na určenie týchto cieľov do roku 2010 členské štáty:

7

Článok 4 tej istej smernice s názvom „Podporné programy“ v odseku 1 stanovoval:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 87 a 88 zmluvy [(teraz články 107 a 108 ZFEÚ)], [Európska] komisia vyhodnotí uplatňovanie mechanizmov, ktoré sa používajú v členských štátoch a podľa ktorých výrobca elektrickej energie, na základe predpisov vydaných verejnými orgánmi, dostáva priamu alebo nepriamu podporu, ktorá by mohla mať za následok obmedzovanie trhu, ak tieto prispievajú k cieľom stanoveným v článkoch 6 a 174 zmluvy.“

8

Článok 5 smernice 2001/77, nazvaný „Záruka pôvodu elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie“, v odsekoch 1 až 5 stanovoval:

„1.   Najneskôr do 27. októbra 2003 členské štáty zabezpečia, aby bolo možné zaručiť pôvod elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie v zmysle tejto smernice podľa objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritérií stanovených každým členským štátom. Zabezpečia, že záruka o pôvode sa vystaví na základe žiadosti.

2.   Členské štáty môžu určiť jeden alebo viac príslušných orgánov nezávislých od výrobných a distribučných činností, ktoré by vykonávali dohľad na vydávaním záruk pôvodu.

3.   Záruka pôvodu musí:

4.   Takéto záruky pôvodu vydané podľa odseku 2 by mali členské štáty navzájom uznávať výhradne ako dôkaz prvkov uvedených v odseku 3. Akékoľvek odmietnutie uznať záruku pôvodu ako takýto dôkaz, najmä z dôvodov súvisiacich s predchádzaním podvodom, musí vychádzať z objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritérií. V prípade odmietnutia uznať záruku pôvodu môže Komisia donútiť stranu, ktorá odmietla uznať záruku, aby ju uznala, najmä s ohľadom na objektívne, transparentné a nediskriminačné kritéria, z ktorých takéto uznanie vychádza.

5.   Členské štáty alebo príslušné orgány zavedú primerané mechanizmy na zabezpečenie toho, aby boli záruky pôvodu presné a spoľahlivé a v správe uvedenej v odseku [článku – neoficiálny preklad] 3 ods. 3 uvedú opatrenia prijaté na zabezpečenie spoľahlivosti systému záruk.“

9

Odôvodnenia 25, 52 a 56 smernice 2009/28 zneli takto:

…

…

10

Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ znel takto:

„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec presadzovania energie z obnoviteľných zdrojov energie. Stanovujú sa v nej záväzné národné ciele pre celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe a pre podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie v doprave. Stanovujú sa v nej pravidlá týkajúce sa štatistických prenosov medzi členskými štátmi, spoločných projektov medzi členskými štátmi a s tretími krajinami, potvrdení o pôvode, administratívnych postupov, informovania a odbornej prípravy a prístupu k elektrizačnej sústave pre energiu z obnoviteľných zdrojov energie. Touto smernicou sa ustanovujú kritériá trvalej udržateľnosti pre biopalivá a biokvapaliny.“

11

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, uvádzal:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje vymedzenie pojmov uvedené v smernici [Európskeho parlamentu a Rady] 2003/54/ES [z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211)].

Uplatňuje sa aj toto vymedzenie pojmov:

…

…“

12

Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Záväzné národné celkové ciele a opatrenia pre využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie“, v odsekoch 1 až 4 uvádzal:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vypočítaný v súlade s článkami 5 až 11 na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň jeho národný celkový cieľ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie v danom roku uvedený v treťom stĺpci tabuľky v časti A prílohy I. Tieto záväzné národné celkové ciele sú v súlade s cieľom aspoň 20 % podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe Spoločenstva v roku 2020. Na uľahčenie dosiahnutia cieľov stanovených v tomto článku každý členský štát podporuje a presadzuje energetickú efektívnosť a úspory energie.

2.   Členské štáty prijmú účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal podielu uvedenému v orientačnej trajektórii uvedenej v časti B prílohy I alebo aby bol vyšší.

3.   Členské štáty môžu na dosiahnutie cieľov uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku využiť okrem iného tieto opatrenia:

Bez toho, aby boli dotknuté články 87 a 88 zmluvy [teraz články 107 a 108 ZFEÚ], majú členské štáty právo rozhodnúť v súlade s článkami 5 až 11 tejto smernice o tom, v akom rozsahu budú podporovať energiu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa vyrába v inom členskom štáte.

4.   Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vo všetkých formách dopravy predstavoval v roku 2020 aspoň 10 % konečnej energetickej spotreby v doprave v danom členskom štáte.“

13

Článok 15 smernice 2009/28, nazvaný „Potvrdenia o pôvode elektriny a tepla a chladu z obnoviteľných zdrojov energie“, stanovuje:

„1.   Na účely preukázania podielu alebo množstva energie z obnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe dodávateľa koncovému spotrebiteľovi podľa článku 3 ods. 6 smernice 2003/54/ES členské štáty zabezpečia, aby pôvod elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie bolo možné zaručiť v zmysle tejto smernice v súlade s objektívnymi, transparentnými a nediskriminačnými kritériami.

…

9.   Členské štáty uznávajú potvrdenia o pôvode vydané inými členskými štátmi v súlade s touto smernicou výhradne ako dôkaz prvkov uvedených v odseku 1 a odseku 6 písm. a) až f). …“

14

Článok 26 tejto smernice, nazvaný „Zmeny a doplnenia a zrušenia“, stanovoval:

„1.   V smernici 2001/77/ES sa článok 2, článok 3 ods. 2 a články 4 až 8 vypúšťajú s účinnosťou od 1. apríla 2010.

…

3.   Smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2001/77/ES a 2003/30/ES [z 8. mája 2003 o podpore používania biopalív alebo iných obnoviteľných palív v doprave (Ú. v. EÚ L 123, 2003, s. 42; Mim. vyd. 13/031, s. 188)] sa zrušujú s účinnosťou od 1. januára 2012.“

15

Podľa článku 27 ods. 1 smernice 2009/28:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 ods. 1, 2 a 3, členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 5. decembra 2010.“

16

S cieľom podporiť využívanie elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov (ďalej len „zelená elektrická energia“) Talianska republika prijala Decreto legislativo n. 79 – Attuazione della direttiva 96/92/CE recante norme comuni per il mercato interno dell’energia elettrica (legislatívny dekrét č. 79 o vykonaní smernice 96/92/ES o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou) zo 16. marca 1999 (GURI č. 75 z 31. marca 1999, s. 8, ďalej len „legislatívny dekrét č. 79/1999“).

17

Tento legislatívny dekrét zaviedol systém podpory výroby zelenej elektrickej energie založenú najmä na bezplatnom udeľovaní zelených certifikátov každému talianskemu výrobcovi zelenej elektrickej energie v pomere k vyrobenej zelenej elektrickej energii.

18

Článok 11 uvedeného dekrétu stanovuje:

„1.   S cieľom podporiť využívanie obnoviteľných energií, úspory energie, znižovanie emisií oxidu uhličitého a využívanie národných energetických zdrojov majú od roku 2001 dovozcovia a subjekty zodpovedné za zariadenia, ktoré každý rok dovážajú alebo vyrábajú elektrickú energiu z neobnoviteľných zdrojov energie, povinnosť vpustiť v priebehu nasledujúceho roka do vnútroštátnej elektrickej siete kvótu elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov zariadeniami, ktoré vstúpili do prevádzky alebo ktoré zvýšili svoju výrobu, v rámci dodatočných kapacít na výrobu, po nadobudnutí účinnosti tohto dekrétu.

2.   Povinnosť stanovená v odseku 1 sa uplatňuje na dovoz a výrobu elektrickej energie, bez započítania kogenerácie, vlastnej spotreby elektrárne a vývozu viac ako 100 GWh; kvóta uvedená v odseku 1 sa pôvodne stanoví na dve percentá tejto energie presahujúcej 100 GWh.

3.   Tí istí prevádzkovatelia si môžu splniť túto povinnosť tiež tým, že úplne alebo čiastočne získajú rovnocennú kvótu alebo súvisiace práva od iných výrobcov, pod podmienkou, že do vnútroštátnej elektrickej siete dodajú energiu z obnoviteľných zdrojov, alebo od [Gestore della rete di trasmissione nazionale (správca vnútroštátnej prenosovej sústavy, Taliansko), teraz GSE]. … Na účely kompenzácie výkyvov ročnej produkcie alebo nedostatočnej ponuky môže [GSE] kúpiť alebo predať výrobné práva z obnoviteľných zdrojov, nezávisle od skutočnej dostupnosti, s povinnosťou kompenzovať na trojročnom základe prípadné emisie práv, ak nie sú k dispozícii.“

19

Tento nákup výrobných práv z obnoviteľných zdrojov zo strany GSE, nazývaný aj „zelené certifikáty“, sa uskutočnil s použitím príjmu z tarifnej zložky A3 zaplatenej spotrebiteľmi elektrickej energie na ich faktúre.

20

Z článku 4 decreto legislativo n. 387 – Attuazione della direttiva 2001/77/CE relativa alla promozione dell’energia elettrica prodotta da fonti energetiche rinnovabili nel mercato interno dell’elettrica (legislatívny dekrét č. 387 o vykonaní smernice 2001/77 ES o podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou), z 29. decembra 2003 (riadna príloha GURI č. 25 z 31. januára 2004, ďalej len „legislatívny dekrét č. 387/2003“) vyplýva, že správca vnútroštátnej prenosovej sústavy, teraz GSE, mal overiť dodržanie povinnosti stanovenej v článku 11 legislatívneho dekrétu č. 79/1999 a informovať o prípadných nesplneniach povinností Autorità per l’energia elettrica, il gas et sistema idrico (Úrad pre elektrickú energiu, plyn a vodovodnú sieť, Taliansko), neskôr ARERA, ktorá mala v takom prípade právomoc ukladať sankcie stanovené v legge n. 481. – Norme per la concorrenza e la regolazione dei servizi di pubblica utilità. Istituzione delle Autorità di regolazione dei servizi di pubblica utilità (zákon č. 481 o pravidlách hospodárskej súťaže a regulácii verejnoprospešných služieb. Zriadenie regulačných orgánov pre verejnoprospešné služby) zo 14. novembra 1995 (GURI č. 270, z 18. novembra 1995, riadny dodatok č. 136).

21

Článok 11 ods. 6 legislatívneho dekrétu č. 387/2003 znel takto:

„Záruka pôvodu obsahuje umiestnenie zariadenia, zdroj obnoviteľnej energie, z ktorého bola elektrická energia vyrobená, použitú technológiu, menovitý výkon zariadenia, čistú výrobu elektrickej energie alebo v prípade hybridných elektrární pripísateľnú výrobu za každý kalendárny rok. …“

22

Článok 20 ods. 3 tohto dekrétu stanovoval:

„Prevádzkovatelia, ktorí dovážajú elektrickú energiu vyrobenú v iných členských štátoch Európskej únie a podliehajú povinnosti stanovenej v článku 11 legislatívneho dekrétu [č. 79/1999], môžu pre časť tejto dovezenej elektrickej energie, ktorá sa vyrába z obnoviteľných zdrojov, požiadať prevádzkovateľa sústavy o oslobodenie od tejto povinnosti. K žiadosti sa priloží aspoň overená kópia záruky pôvodu vydanej v súlade s článkom 5 smernice 2001/77/ES v štáte, v ktorom sa nachádza výrobné zariadenie. …“.

23

Esperia SpA bola spoločnosťou, ktorá dovážala elektrickú energiu do Talianska s cieľom umožniť jej veľkoobchodný alebo maloobchodný predaj.

24

Rozhodnutím z 28. júna 2016 jej ARERA uložil peňažnú sankciu vo výške 2803500 eur za nesplnenie povinnosti kúpiť 17753 zelených certifikátov na elektrickú energiu, ktorú doviezla do Talianska v roku 2010.

25

Esperia napadla túto sankciu na Tribunale amministrativo regionale per la Lombardia (Regionálny správny súd Lombardia, Taliansko). Po podaní žaloby bol na túto spoločnosť vyhlásený konkurz a odvtedy sa nazýva Fallimento Esperia. Správca konkurznej podstaty spoločnosti Fallimento Esperia však zotrval na uvedenej žalobe podanej na tento súd.

26

Rozsudkom z 8. augusta 2018 uvedený súd čiastočne vyhovel žalobe spoločnosti Fallimento Esperia, pričom sa domnieval, že výška sankcie, ktorá jej bola uložená, bola neprimeraná. ARERA a Fallimento Esperia podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorá podala návrh na začatie prejudiciálneho konania.

27

Konanie na tomto poslednom uvedenom súde bolo prerušené po tom, čo tento súd podal 3. septembra 2019 na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci Axpo Trading, o ktorej vnútroštátny súd tiež rozhodoval. Tento návrh bol v kancelárii Súdneho dvora zaregistrovaný pod číslom C‑705/19.

28

Po prednesení návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona 3. decembra 2020 vo veci Axpo Trading (C‑705/19, EU:C:2020:989) Axpo Trading vzala späť svoj návrh na vnútroštátny súd a táto vec bola vymazaná z registra uznesením z 9. septembra 2021, Axpo Trading (C‑705/19, EU:C:2021:755).

29

V konaní pred vnútroštátnym súdom vo veci samej sa teda pokračovalo.

30

Pred uvedeným súdom Fallimento Esperia vyjadrila svoje pochybnosti o zlučiteľnosti talianskej právnej úpravy, ktorá podnikom dovážajúcim elektrickú energiu bez predloženia potvrdení o pôvode ukladá pod hrozbou sankcie povinnosť nakupovať zelenú elektrickú energiu alebo zelené certifikáty, pričom táto povinnosť sa nevzťahuje na domácich výrobcov tej istej energie, s právom Únie. Podľa tejto spoločnosti možno uvedenú právnu úpravu považovať za štátnu pomoc v prospech výrobcov zelenej energie pôsobiacich v Taliansku, za daň s rovnocenným účinkom ako clo a za opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu. GSE sa domnieva, že talianska právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, je v súlade so smernicou 2001/77.

31

Vnútroštátny súd odkazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Axpo Trading (C‑705/19, EU:C:2020:989), a na svoj vlastný návrh na začatie prejudiciálneho konania v uvedenej veci.

32

V tejto žiadosti najmä vysvetlil, že taliansky systém podpory zelenej elektrickej energie sa mu zdá zlučiteľný s pravidlami Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci. Tento systém totiž nemobilizuje žiadne štátne prostriedky. Nejde o priamy alebo nepriamy prevod verejných zdrojov v prospech výrobcov zelenej energie pôsobiacich v Taliansku. V každom prípade je uvedený systém v súlade jednak so smernicou 2009/28, ktorá stanovuje národné ciele v oblasti zelenej energie a podporuje opatrenia členských štátov na podporu výlučne výrobcov čistej energie usadených na ich území, a jednak s cieľom ochrany životného prostredia. Rovnako predmetné podporné opatrenie nemožno považovať za selektívne, pretože referenčný systém zavedený smernicou 2009/28 je sám osebe a dobrovoľne selektívny, pretože jeho cieľom je uprednostniť výrobu zelenej energie v každom členskom štáte.

33

Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu vzhľadom na tento cieľ smernice 2009/28 tento systém nezavádza ani daň s rovnocenným účinkom ako clo, ani opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenie, keď dovozcom energie vyrobenej v zahraničí ukladá povinnosť nakupovať zelené certifikáty. Uvedený systém vyhradzuje subjektom pôsobiacim v Taliansku podporu s cieľom dosiahnuť súlad so záväznými národnými cieľmi týkajúcimi sa podielu energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na konečnej spotrebe stanovenej smernicou 2009/28 bez toho, aby sa dovozcom čistej energie vyrobenej v inom členskom štáte uložila akákoľvek povinnosť alebo aby čelili akýmkoľvek prekážkam.

34

Napokon sa vnútroštátny súd domnieva, že rovnaký systém je v súlade s článkami 18 a 110 ZFEÚ, pretože rovnako zaobchádza so všetkými prevádzkovateľmi v odvetví elektrickej energie, ktorí dodávajú do vnútroštátnej siete energiu, ktorá nie je vyrobená z talianskeho obnoviteľného zdroja.

35

Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava uvedená [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania], ktorá ukladá dovozcom zelenej elektrickej energie platobnú povinnosť, ktorá sa nevzťahuje na tuzemských výrobcov rovnakého výrobku?“

36

Po prvé treba uviesť, že talianske právo uplatniteľné na skutkové okolnosti vo veci samej stanovovalo opatrenie podľa článku 11 legislatívneho dekrétu č. 79/1999, ktoré ukladalo dovozcom elektrickej energie z iného členského štátu, ktorí nepreukázali, že je zelená, tým, že by predložili potvrdenia o pôvode, nakupovať zelenú elektrickú energiu alebo zelené certifikáty od vnútroštátnych výrobcov v závislosti od množstva elektrickej energie, ktorú dovážali, pod hrozbou uloženia sankcie.

37

Po druhé toto opatrenie, ktorého sa týka táto prejudiciálna otázka, patrí do rámca vnútroštátneho systému podpory výroby zelenej elektrickej energie, ktorý ukladá dovozcom a prevádzkovateľom zodpovedným za zariadenia, ktoré dovážajú alebo vyrábajú elektrickú energiu z neobnoviteľných zdrojov, povinnosť každoročne dodávať do vnútroštátnej elektrickej siete kvótu zelenej elektrickej energie. Na účely splnenia tejto povinnosti tento systém stanovuje, že títo dovozcovia a hospodárske subjekty môžu sami vyrábať zelenú elektrickú energiu alebo nakupovať od vnútroštátnych výrobcov zelenú elektrickú energiu alebo zelené certifikáty. Okrem toho podľa uvedeného systému vnútroštátne orgány vydávajú tieto certifikáty bezplatne vnútroštátnym výrobcom zelenej elektrickej energie v závislosti od množstva zelenej elektrickej energie, ktorú vyrábajú, aby ich mohli ďalej predať výrobcom a dovozcom, ktorí sú viazaní uvedenou povinnosťou.

38

Po tretie treba tiež zdôrazniť, že dovozy elektrickej energie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, sa uskutočnili v priebehu roka 2010, takže sa na ne môže vzťahovať tak smernica 2001/77, ako aj smernica 2009/28. Ako totiž vyplýva z článku 26 smernice 2009/28, článok 2, článok 3 ods. 2 a články 4 až 8 smernice 2001/77 boli s účinnosťou od 1. apríla 2010 zrušené, keďže ostatné ustanovenia tejto smernice boli zrušené zrušením tejto smernice, ktoré nadobudlo účinnosť 1. januára 2012. Okrem toho podľa článku 27 ods. 1 smernice 2009/28 mala byť táto smernica prebratá najneskôr do 5. decembra 2010.

39

Po štvrté z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 18 ZFEÚ, ktorý stanovuje všeobecnú zásadu zákazu akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, sa môže samostatne uplatniť len v situáciách upravených právom Únie, pre ktoré Zmluva o FEÚ nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie (rozsudok z 10. októbra 2019, Krah,C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 19 a citovaná judikatúra). V oblasti voľného pohybu tovaru je pritom zásada zákazu diskriminácie vykonaná článkami 28, 30, 34 a 110 ZFEÚ. Navyše Súdny dvor už rozhodol, že elektrická energia je tovarom v zmysle ustanovení Zmluvy o FEÚ (rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 43, ako aj citovaná judikatúra). Preto nie je potrebné uplatniť článok 18 ZFEÚ v kontexte takého opatrenia, o aké ide vo veci samej.

40

Vzhľadom na vyššie uvedené treba otázku vnútroštátneho súdu chápať tak, že sa ňou v podstate pýta, či sa smernice 2001/77 a 2009/28, ako aj články 28, 30, 34, 107, 108 a 110 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu opatreniu, ktoré na jednej strane ukladá dovozcom elektrickej energie pochádzajúcej z iného členského štátu, ktorí nepreukázali, že táto elektrická energia je vyrobená z obnoviteľných zdrojov, predložením potvrdení o pôvode, nakupovať od vnútroštátnych výrobcov zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu v pomere k množstvu elektrickej energie, ktorú dovážajú, a na druhej strane stanovuje uloženie sankcie v prípade nesplnenia tejto povinnosti, zatiaľ čo vnútroštátni výrobcovia zelenej elektrickej energie nie sú takouto povinnosťou nákupu viazaní.

41

Pokiaľ ide o otázku, či sa má smernica 2001/77 vykladať v tom zmysle, že bráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej, treba pripomenúť, že táto smernica, ako vyplýva z jej článku 1, má za cieľ podporovať zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov energie na výrobe elektrickej energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou a vytvoriť tak základ pre budúci rámec Spoločenstva v tejto oblasti.

42

Okrem toho z článku 4 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 14 vyplýva, že dôležitý prostriedok na dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou až do zavedenia rámca Spoločenstva spočíva v zabezpečení riadneho fungovania rôznych mechanizmov podpory obnoviteľných zdrojov energie na vnútroštátnej úrovni, medzi ktorými sa nachádza mechanizmus zelených certifikátov.

43

Pokiaľ ide o tieto mechanizmy podpory, Súdny dvor už s ohľadom na článok 4 ods. 1 smernice 2001/77 rozhodol, že táto smernica priznávala členským štátom širokú mieru voľnej úvahy na účely prijatia a vykonania takýchto systémov podpory výrobcov zelenej elektrickej energie (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 60 a citovaná judikatúra).

44

Ako však vyplýva z článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2001/77, tieto mechanizmy musia byť vhodné na to, aby prispeli k dosiahnutiu národných indikatívnych cieľov budúcej spotreby zelenej elektrickej energie členskými štátmi. V zásade preto musia viesť k posilneniu vnútroštátnej výroby zelenej elektrickej energie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 62 a citovanú judikatúru). Okrem toho podľa toho istého článku 3 ods. 1 musia byť uvedené mechanizmy primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť.

45

Okrem toho Súdny dvor vzhľadom na odôvodnenia 10 a 11, ako aj článok 5 ods. 3 a 4 uvedenej smernice rozhodol, že normotvorca Únie nemal v úmysle uložiť členským štátom, ktoré si zvolili systém podpory využívajúci zelené certifikáty, povinnosť rozšíriť túto podporu na zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 66).

46

Z vyššie uvedeného vyplýva, že smernica 2001/77 nevykonala úplnú harmonizáciu oblasti, ktorú upravuje, takže národné systémy podpory výroby zelenej elektrickej energie uvedené v článku 4 tejto smernice musia spĺňať požiadavky vyplývajúce z článkov 34 a 36 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 64 a citovaná judikatúra).

47

V prejednávanej veci a s výhradou posúdenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že opatrenie dotknuté vo veci samej tým, že stanovuje povinnosť dovozcov elektrickej energie, ktorí predložením potvrdení o pôvode nepreukázali, že táto elektrická energia je zelená, nakupovať zelenú elektrickú energiu od vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie, prispieva k dosiahnutiu cieľa smernice 2001/77. Takáto povinnosť totiž môže stimulovať vnútroštátnu výrobu zelenej elektrickej energie buď zvýšením dopytu po tejto elektrickej energii, alebo tým, že vnútroštátnym výrobcom uvedenej elektrickej energie umožní získať dodatočný príjem pochádzajúci z predaja zelených certifikátov.

48

Opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, sa teda zdá byť vhodné na podporu zvýšenia spotreby zelenej elektrickej energie, keďže ukladá povinnosť dodávať kvótu tejto elektrickej energie do vnútroštátnej siete. Pokiaľ ide o primeranosť tohto opatrenia, vnútroštátnemu súdu prináleží zohľadniť posúdenia uvedené v bodoch 110 až 122 tohto rozsudku týkajúce sa dodržania zásady proporcionality v kontexte výkladu článkov 34 a 36 ZFEÚ.

49

Vzhľadom na vyššie uvedené a s výhradou tohto posledného posúdenia sa má smernica 2001/77 vykladať v tom zmysle, že nebráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej.

50

Pokiaľ ide o otázku, či sa má smernica 2009/28 vykladať v tom zmysle, že bráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej, treba poznamenať, že cieľom tejto smernice je, ako vyplýva z jej článku 1, ustanoviť spoločný rámec presadzovania výroby energie z obnoviteľných zdrojov najmä stanovením záväzných národných cieľov pre podiel energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe.

51

Podľa článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/28 majú členské štáty povinnosť jednak zabezpečiť, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na ich hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň národný celkový cieľ, tak ako je stanovený v časti A prílohy I k tejto smernici, a jednak zaviesť opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa ich podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal aspoň podielu uvedenému v „orientačnej trajektórii“ uvedenej v časti B prílohy I k uvedenej smernici.

52

Súdny dvor okrem toho spresnil, že z odôvodnenia 25 smernice 2009/28, ako aj z článku 1, článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 3 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle vykonať úplnú harmonizáciu vnútroštátnych systémov podpory výroby zelenej energie v uvedenej smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 59 až 63).

53

Naopak, ako rozhodol Súdny dvor, zo samotného znenia článku 3 ods. 3 smernice 2009/28, podľa ktorého členské štáty „môžu“ uplatňovať najmä systémy podpory, vyplýva, že uvedené členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré môžu prijať na dosiahnutie cieľov stanovených v článku 3 ods. 1 a 2 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park, C‑220/19, EU:C:2021:163, bod 68 a citovanú judikatúru). Konkrétne v rámci tejto voľnej úvahy môžu členské štáty zvoliť systémy pomoci založené na povinnosti nákupu zelenej elektrickej energie alebo zelených certifikátov. Článok 2 druhý odsek písm. k) a l) uvedenej smernice totiž definuje pojem „systém podpory“ tak, že osobitne odkazuje na národné systémy podpory súvisiace s povinnosťou využívať energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov, vrátane systémov využívajúcich zelené certifikáty.

54

Smernica 2009/28 nebráni ani systému podpory, ktorý zvýhodňuje výlučne vnútroštátnu výrobu zelenej elektrickej energie. Vzhľadom na odôvodnenia 25, 52 a 56, ako aj články 2, 3 a 15 tejto smernice totiž Súdny dvor už rozhodol, že normotvorca Únie nemal v úmysle uložiť členským štátom, ktoré si zvolili systém podpory využívajúci zelené certifikáty, povinnosť rozšíriť výhody vyplývajúce z tohto systému aj na zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 49 až 53).

55

V prejednávanej veci sa z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 47 tohto rozsudku, zdá, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného smernicou 2009/28 a zdá sa, že je a priori vhodné na podporu zvýšenej spotreby zelenej elektrickej energie.

56

Ak však členské štáty prijmú opatrenia, ktorými vykonávajú právo Únie, sú povinné dodržiavať všeobecné zásady tohto práva, medzi ktoré patrí zásada proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2019, Agrenergy a Fusignano Due, C‑180/18, C‑286/18 a C‑287/18, EU:C:2019:605, bod 28). Vnútroštátnemu súdu preto prináleží posúdiť zlučiteľnosť opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, z hľadiska tejto zásady, pričom zohľadní posúdenia uvedené v bodoch 110 až 122 tohto rozsudku týkajúce sa dodržiavania zásady proporcionality v kontexte výkladu článkov 34 a 36 ZFEÚ.

57

Preto s výhradou tohto posúdenia vnútroštátnym súdom sa má smernica 2009/28 vykladať v tom zmysle, že nebráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej.

58

Okrem toho, ako vyplýva z bodov 46 a 52 tohto rozsudku, keďže ani smernica 2001/77, ani smernica 2009/28 nevykonali úplnú harmonizáciu oblasti, ktorú upravujú, treba preskúmať rozsah primárneho práva, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 57 a citovanú judikatúru).

59

Pokiaľ ide o ustanovenia primárneho práva, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, treba v prvom rade posúdiť, či sa na opatrenie dotknuté vo veci samej môžu vzťahovať články 107 a 108 ZFEÚ.

60

Podľa systému kontroly štátnej pomoci zavedeného týmito ustanoveniami majú totiž tak vnútroštátne súdy, ako aj Komisia právomoc konštatovať existenciu schémy alebo opatrenia pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Keďže Súdny dvor má právomoc poskytnúť týmto súdom všetky výkladové prvky vyplývajúce z práva Únie, ktoré im umožnia posúdiť súlad vnútroštátnej schémy alebo opatrenia s týmto právom na účely rozhodnutia veci, ktorú prejednávajú, môže uvedeným súdom poskytnúť výkladové prvky, ktoré im umožnia určiť, či vnútroštátnu schému alebo opatrenie možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ v zmysle práva Únie. Naproti tomu posúdenie zlučiteľnosti tejto schémy alebo tohto opatrenia s vnútorným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 2022, Fondul Proprietatea, C‑179/20, EU:C:2022:58, body 83 a 84, ako aj citovanú judikatúru).

61

Z toho vyplýva, že ak vnútroštátny súd konštatuje existenciu schémy pomoci, nemá právomoc posúdiť súlad podmienok tejto schémy s inými ustanoveniami Zmluvy o FEÚ, ktoré majú priamy účinok, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, ak sú tieto podmienky neoddeliteľne spojené so samotným predmetom pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2019, A‑Fonds, C‑598/17, EU:C:2019:352, body 46 až 49 a citovanú judikatúru).

62

Pokiaľ ide o možnosť vnútroštátneho súdu kvalifikovať opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že takáto kvalifikácia vyžaduje splnenie všetkých nasledujúcich podmienok. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 27. januára 2022, Fondul Proprietatea, C‑179/20, EU:C:2022:58, bod 86 a citovaná judikatúra).

63

Predtým, ako sa vnútroštátnemu súdu poskytnú výkladové prvky pre každú z týchto štyroch podmienok, treba uviesť, že systém dotknutý vo veci samej, ako je opísaný v bode 37 tohto rozsudku, môže a priori priznávať talianskym výrobcom zelenej elektrickej energie dve ekonomické výhody, a to jednak výhodu spočívajúcu v tom, že môžu predávať svoju elektrickú energiu bez toho, aby museli nakupovať zelenú elektrickú energiu alebo zelené certifikáty, a jednak výhodu spočívajúcu v tom, že môžu predávať zelené certifikáty, ktoré získali bezplatne, v pomere k zelenej elektrickej energii, ktorú vyrobili, výrobcom alebo dovozcom elektrickej energie vyrobenej z neobnoviteľných zdrojov.

64

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na to, aby sa vnútroštátne opatrenie kvalifikovalo ako „štátna pomoc“, sa nemusí zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (rozsudok z 27. januára 2022, Fondul Proprietatea, C‑179/20, EU:C:2022:58, bod 100 a citovaná judikatúra).

65

V prejednávanej veci dovozcovia a výrobcovia elektrickej energie vykonávajú svoju činnosť na trhu s elektrickou energiou, ktorý je po svojej liberalizácii otvorený hospodárskej súťaži. Poskytnutie výhod uvedených v bode 63 tohto rozsudku vnútroštátnym výrobcom zelenej elektrickej energie teda môže ovplyvniť hospodársku súťaž medzi týmito vnútroštátnymi výrobcami a dovozcami elektrickej energie, ktorí nezískali oslobodenie od povinnosti nákupu zelenej elektrickej energie alebo zelených certifikátov. Okrem toho, keďže táto povinnosť nákupu je uložená dovozcom elektrickej energie, ktorí nezískali oslobodenie, môže navyše ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

66

Preto také opatrenie, o aké ide vo veci samej, môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.

67

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby mohli byť výhody považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 32 a citovanú judikatúru).

68

Na účely posúdenia pripísateľnosti opatrenia štátu treba v prvom rade preskúmať, či sa verejné orgány nejakým spôsobom podieľali na prijatí tohto opatrenia (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 23 a citovaná judikatúra).

69

V prejednávanej veci tak opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, ako aj schéma podpory, do ktorej patrí, boli zavedené právnymi predpismi legislatívnej povahy, a to legislatívnym dekrétom č. 79/1999 a legislatívnym dekrétom č. 387/2003. Toto opatrenie a tento režim treba teda považovať za pripísateľné štátu v zmysle judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode.

70

V druhom rade na účely určenia, či bola pomoc poskytnutá priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov, treba pripomenúť, že rozlišovanie stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ medzi pomocou poskytnutou „štátom“ a pomocou poskytnutou „zo štátnych prostriedkov“ neznamená, že všetky výhody poskytované členským štátom predstavujú pomoc bez ohľadu na to, či sú financované zo štátnych prostriedkov. Cieľom tohto rozlišovania je len zabrániť tomu, aby samotné vytvorenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo obísť pravidlá Zmluvy o FEÚ vzťahujúce sa na štátnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 53 a 54, ako aj citovaná judikatúra).

71

Prostriedky, na ktoré sa vzťahuje zákaz uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, tak zahŕňajú všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria alebo nepatria do majetku štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 57 a citovaná judikatúra).

72

Zahŕňajú na jednej strane prostriedky, ktoré sú priamo pod kontrolou štátu, teda všetky prostriedky, ktoré patria do majetku štátu, a na druhej strane prostriedky, ktoré sú pod kontrolou štátu nepriamo, najmä preto, že patria do majetku verejnoprávnych alebo súkromnoprávnych subjektov zriadených alebo určených štátom na účely správy pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 50 a citovanú judikatúru). Prostriedky verejnoprávnych podnikov tak možno považovať za štátne prostriedky, pokiaľ štát má prostredníctvom uplatňovania svojho dominantného vplyvu možnosť usmerniť ich použitie na financovanie výhod v prospech iných podnikov (rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 31 a citovaná judikatúra). V rovnakom zmysle ak subjekty odlišné od orgánu verejnej moci v súlade s právnou úpravou štátu spravujú a rozdeľujú finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených touto právnou úpravou, možno tieto prostriedky považovať za štátne prostriedky, ak sú takéto subjekty poverené štátom spravovať tieto prostriedky a nie len povinné nakupovať z vlastných zdrojov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 58 a 59, ako aj z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, body 54 a 55, ako aj citovanú judikatúru).

73

Treba však pripomenúť, že požiadavka, aby bola pomoc poskytnutá priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov, znamená, že jej poskytnutie sa musí dotknúť týchto prostriedkov. Musí teda existovať dostatočne priama súvislosť na jednej strane medzi výhodou, ktorú poskytuje táto pomoc, a na druhej strane znížením týchto zdrojov, prípadne dostatočne konkrétnym ekonomickým rizikom výdavkov zaťažujúcich tieto zdroje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 60 a citovanú judikatúru). Súdny dvor tak rozhodol, že takáto súvislosť chýbala v prípade, keď určenie štátnych prostriedkov na opatrenie, ktoré ukladalo súkromným podnikom dodávajúcim elektrickú energiu povinnosť nakupovať za stanovené minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, spočívalo výlučne v znížení daňových príjmov štátu z dôvodu negatívnych dôsledkov tejto povinnosti na hospodárske výsledky podnikov podliehajúcich uvedenej povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 62).

74

Práve vzhľadom na vyššie uvedené pripomenutia judikatúry prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil po prvé, či bezplatné poskytnutie zelených certifikátov vnútroštátnym výrobcom zelenej elektrickej energie môže mobilizovať štátne prostriedky. V tejto súvislosti treba spresniť, že na prvý pohľad sa nezdá, že by toto poskytnutie znamenalo prevod prostriedkov kontrolovaných štátom na talianskych výrobcov zelenej elektrickej energie. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, totiž nevyplýva, že by uvedené poskytnutie zahŕňalo akékoľvek hospodárske využívanie zo strany subjektov rovnocenných štátu. Zdá sa, že tieto zelené certifikáty majú hospodársku hodnotu len z dôvodu právnej povinnosti niektorých výrobcov a dovozcov nakupovať ich. Keď sa však títo výrobcovia a dovozcovia podriadia tejto povinnosti tým, že ich nakupujú od výrobcov zelenej elektrickej energie, nezdá sa, že by sumy, ktoré títo výrobcovia a dovozcovia dostávajú, boli pod kontrolou štátu v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 71 a 72 tohto rozsudku, keďže prerozdelenie finančných prostriedkov, o ktoré ide vo veci samej, sa zrejme uskutočňuje od jedného súkromného subjektu k druhému bez akéhokoľvek ďalšieho zásahu štátu. Výhoda, ktorú predstavuje udelenie týchto certifikátov domácim výrobcom zelenej elektrickej energie, sa tak zdá byť financovaná výlučne zo zdrojov pochádzajúcich od výrobcov alebo dovozcov povinných kúpiť uvedené certifikáty bez toho, aby nad nimi existoval dohľad zo strany štátu.

75

Po druhé bude úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či mechanizmus stanovený systémom dotknutým vo veci samej na účely zaručenia určitej hodnoty zelených certifikátov zahŕňa štátne prostriedky. V tejto súvislosti sa zdá, že tento systém neukladá len výrobcom konvenčnej elektrickej energie a dovozcom povinnosť nakupovať uvedené certifikáty, ak nevyrábajú ani nenakupujú zelenú elektrickú energiu, aby dosiahli kvótu zelenej elektrickej energie, ktorú musia dodávať do vnútroštátnej siete. Zdá sa tiež, že z článku 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 79/1999 a z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ako aj účastníkmi konania vo veci samej vyplýva, že uvedený systém zaručuje v prospech talianskych výrobcov zelenej elektrickej energie minimálnu ekonomickú hodnotu týchto zelených certifikátov. Zdá sa totiž, že toto ustanovenie ukladá GSE, subjektu kontrolovanému talianskym ministerstvom hospodárstva a financií, povinnosť nakupovať zelené certifikáty, ak je ich viac v porovnaní s tým množstvom, ktoré je potrebné pre hospodárske subjekty, ktoré majú povinnosť ich nakupovať. Tento možný zásah GSE predchádza tomu, aby nadmerná ponuka zelených certifikátov mohla ohroziť podporu vnútroštátnych výrobcov zelenej elektrickej energie.

76

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však vyplýva, že prostriedky, ktorými GSE disponuje na nákup nadbytočných zelených certifikátov, pochádzajú z príjmov získaných na základe tarifnej zložky A3, z peňažného poplatku uloženého talianskou právnou úpravou talianskym spotrebiteľom elektrickej energie zaplatenej na účty GSE s cieľom umožniť mu tento nákup. Zníženie zdrojov pod kontrolou štátu z dôvodu nákupu nadbytočných zelených certifikátov zo strany GSE sa zdá byť dostatočne priamo spojené s výhodou, ktorú predstavuje bezplatné udelenie týchto zelených certifikátov vnútroštátnym výrobcom zelenej elektrickej energie, aby ich mohli ďalej opätovne predávať na trhu.

77

V dôsledku toho a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že nákup nadbytočných zelených certifikátov uskutočňuje subjekt podobný štátu na základe splnomocnenia, ktoré mu udeľuje talianska právna úprava, prostredníctvom príjmu pochádzajúceho z tarifnej zložky uhrádzanej na tento účel spotrebiteľmi.

78

Na tomto základe a v rozsahu, v akom, ako tvrdí Fallimento Esperia vo svojich písomných pripomienkach, k takýmto nákupom zo strany GSE skutočne došlo v priebehu roka 2010, treba konštatovať, že systém podpory, ktorého súčasťou je opatrenie dotknuté vo veci samej, zahŕňa prevod štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

79

V dôsledku toho sa zdá, že toto opatrenie možno pripísať talianskemu štátu a výhody, ktoré poskytuje, sa zdajú byť poskytnuté nepriamo zo štátnych prostriedkov.

80

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa poskytnutia selektívnej výhody, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na posúdenie tejto podmienky je potrebné, aby sa určilo, či je v rámci daného právneho režimu vnútroštátne opatrenie spôsobilé zvýhodniť „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ oproti iným, ktorí sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii a sú tak vystavení odlišnému zaobchádzaniu, ktoré v podstate možno označiť za diskriminačné (rozsudky z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 41, ako aj z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 84 a citovaná judikatúra).

81

Keďže preskúmanie selektívnej výhody sa musí vykonať „v rámci daného právneho režimu“, v zásade zahŕňa predbežné vymedzenie referenčného rámca, do ktorého patrí dotknuté opatrenie, pričom treba spresniť, že táto metóda nie je vyhradená na preskúmanie daňových opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, body 54 a 55).

82

Referenčný rámec vyplýva z vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu. Musí pozostávať z právnych noriem v oblasti, ktorá nebola predmetom úplnej harmonizácie na úrovni práva Únie, a tieto normy musia sledovať cieľ zlučiteľný s týmto právom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2021, Komisia/Maďarsko, C‑596/19 P, EU:C:2021:202, bod 44).

83

Navyše tento referenčný rámec nemôže byť sám osebe nezlučiteľný s právom Únie v oblasti štátnej pomoci, ktorého cieľom je zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu Únie tým, že sa zaručí, že opatrenia prijaté členskými štátmi v prospech podnikov nenarušia hospodársku súťaž na tomto trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).

84

Určenie tohto referenčného rámca musí vyplývať z objektívneho preskúmania obsahu, vzťahu a konkrétnych účinkov noriem uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu (rozsudok z 8. novembra 2022, Fiat Chrysler Finance Europe/Komisia, C‑885/19 P a C‑898/19 P, EU:C:2022:859, bod 72, ako aj citovaná judikatúra). Po tomto preskúmaní musí mať identifikovaný referenčný rámec samostatnú právnu logiku s vlastným cieľom a nemožno ho priradiť ku koherentnému normatívnemu celku mimo neho. Pokiaľ takéto opatrenie možno jasne oddeliť od všeobecného systému, nemožno vylúčiť, že referenčný rámec, ktorý treba zohľadniť, je užší, alebo že sa môže identifikovať ako samotné opatrenie, pokiaľ sa ukazuje ako pravidlo so samostatnou právnou logickou štruktúrou a mimo neho nie je možné identifikovať koherentný súbor predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Banco Santander a i./Komisia, C‑53/19 P a C‑65/19 P, EU:C:2021:795, bod 63).

85

Určenie tohto referenčného rámca sa v zásade uskutoční nezávisle od cieľa sledovaného vnútroštátnym orgánom pri prijímaní opatrenia skúmaného z hľadiska pravidiel uplatniteľných v oblasti štátnej pomoci. Okrem toho legislatívna technika použitá vnútroštátnym zákonodarcom na toto určenie nie je rozhodujúca. Napokon uvedené určenie nemôže viesť k referenčnému rámcu pozostávajúcemu z niekoľkých ustanovení, ktoré boli umelo vyňaté zo širšieho legislatívneho rámca (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Banco Santander a i./Komisia, C‑53/19 P a C‑65/19 P, EU:C:2021:795, body 62, 65 a 94, ako aj citovanú judikatúru).

86

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že pojem „štátna pomoc“ nezahŕňa štátne opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokiaľ toto rozlišovanie vyplýva z povahy alebo zo štruktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria (rozsudky z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 41, ako aj z 26. apríla 2018, ANGED, C‑234/16 a C‑235/16, EU:C:2018:281, bod 35 a citovaná judikatúra).

87

Súdny dvor však opakovane rozhodol, že cieľ sledovaný štátnymi zásahmi nestačí na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ (rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 84). Konkrétne rozhodol, že aj keď ochrana životného prostredia predstavuje jeden z podstatných cieľov Únie, potreba zohľadniť tento cieľ neodôvodňuje vylúčenie selektívnych opatrení z pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, EU:C:2011:551, bod 75). Okrem toho vylúčil, že by sa táto výnimka mohla vzťahovať na opatrenie zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré, hoci je založené na objektívnom kritériu, je nekoherentné so systémom, ktorého je súčasťou, a preto nemôže byť odôvodnené povahou a štruktúrou tohto systému (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2001, Adria‑Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, EU:C:2001:598, body 48 až 55).

88

V prejednávanej veci, ako vyplýva z výkladu smerníc 2001/77 a 2009/28 uvedeného v bodoch 41 až 58 tohto rozsudku, pravidlá uvedené v legislatívnych dekrétoch č. 79/1999 a 387/2003 patria do oblasti, ktorá nebola predmetom harmonizácie na úrovni práva Únie a sledujú legitímny cieľ vo vzťahu k tomu istému právu podporovať výrobu a využívanie energie z obnoviteľných zdrojov.

89

Na to, aby bolo možné vytvoriť referenčný rámec, však vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či tieto pravidlá môžu predstavovať koherentný a autonómny normatívny celok. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uvedené pravidlá sa týkajú výroby a uvádzania zelenej elektrickej energie na trh s cieľom podporiť spotrebu energie z obnoviteľných zdrojov. Treba teda určiť, či tie isté pravidlá môžu súvisieť so všetkými pravidlami upravujúcimi výrobu, distribúciu a predaj elektrickej energie, ktorých cieľom je vytvoriť a zabezpečiť riadne fungovanie konkurenčného trhu s elektrickou energiou.

90

V prípade, že by vnútroštátny súd dospel k záveru, že referenčný rámec dotknutý vo veci samej je všeobecným systémom regulujúcim výrobu, predaj a spotrebu elektrickej energie v Taliansku, bolo by potrebné konštatovať, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, poskytuje a priori selektívnu výhodu domácim výrobcom zelenej elektrickej energie. Vzhľadom na cieľ sledovaný týmto právnym rámcom, ktorým je vytvorenie a zabezpečenie fungovania konkurenčného trhu s elektrickou energiou, sa totiž títo výrobcovia nachádzajú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii ako dovozcovia elektrickej energie, ktorí nepreukázali, že elektrická energia, ktorú dovážajú, je zelená, keďže každý z týchto subjektov predáva elektrickú energiu na talianskom trhu s elektrickou energiou. Prispievajú tak k dosiahnutiu cieľa, aby sa trh s elektrickou energiou v Taliansku riadil zákonom ponuky a dopytu.

91

Ako však vyplýva z bodu 86 tohto rozsudku, a priori selektívne opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc, ak rozlišovanie medzi podnikmi zavedené štátnymi opatreniami vyplýva z povahy alebo štruktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria.

92

Hoci sa v prejednávanej veci zdá, že v prípade neexistencie systému podpory, o ktorý ide vo veci samej, nemôže existovať ponuka zelenej elektrickej energie na talianskom trhu s elektrickou energiou, rozlišovanie medzi výrobcami zelenej elektrickej energie a výrobcami a dovozcami elektrickej energie pochádzajúcej z neobnoviteľných zdrojov možno odôvodniť povahou a štruktúrou všeobecného systému upravujúceho výrobu, predaj a spotrebu elektrickej energie v Taliansku. Primerané fungovanie konkurenčného trhu s elektrickou energiou v Taliansku, ktoré sleduje tento všeobecný systém, totiž môže vyžadovať, aby na tomto trhu existovala konkurenčná ponuka zelenej elektrickej energie. Primeranosť fungovania trhu totiž môže byť definovaná talianskym zákonodarcom s prihliadnutím na potrebu zabezpečiť ochranu životného prostredia.

93

Ak sa ukáže, že vyššie náklady na výrobu zelenej elektrickej energie v porovnaní s nákladmi na elektrickú energiu pochádzajúcu z neobnoviteľných zdrojov bránia konkurenčnej ponuke tohto tovaru na trhu, rozdielne zaobchádzanie s výrobcami zelenej elektrickej energie a výrobcami a dovozcami elektrickej energie vyrobenej z neobnoviteľných zdrojov, ktoré vytvára systém dotknutý vo veci samej, by mohlo byť odôvodnené potrebou napraviť toto zlyhanie trhu. Takéto odôvodnenie je však možné len pod podmienkou, že podpora poskytnutá týmto systémom je prísne obmedzená na to, čo je nevyhnutné na napravenie tohto zlyhania trhu, a že sa poskytuje úplne koherentne s ohľadom na všeobecný systém dotknutý vo veci samej.

94

Okrem toho, ak by opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, nemohlo byť odôvodnené vzhľadom na povahu a štruktúru referenčného systému, ktorého je súčasťou, neoznámenie tohto opatrenia a jeho vykonanie predtým, ako sa Komisia vyjadrí k jeho zlučiteľnosti, by predstavovali porušenie článku 108 ZFEÚ. V takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky z porušenia tohto ustanovenia a napraviť vykonanie pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 84, ako aj citovanú judikatúru). Okrem toho protiprávnosť dotknutej schémy pomoci spôsobuje protiprávnosť sankcie stanovenej na zabezpečenie vykonania tejto schémy (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. januára 2024, Prezes Urzędu Regulacji Energetyki, C‑220/23, EU:C:2024:34, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru).

95

Z toho vyplýva, že ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že výhoda priznaná výrobcom zelenej elektrickej energie opatrením, o ktoré ide vo veci samej, je odôvodnená povahou a štruktúrou referenčného systému, ktorého je súčasťou, články 107 a 108 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takému opatreniu.

96

Ako vyplýva z bodu 61 tohto rozsudku, ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, nepatrí do systému štátnej pomoci alebo že je oddeliteľné od ostatných ustanovení tohto systému, bude musieť ešte posúdiť zlučiteľnosť tohto opatrenia s pravidlami Únie v oblasti colnej únie a voľného pohybu tovaru.

97

V tejto súvislosti bude musieť najprv posúdiť, či uvedené opatrenie môže byť v rozpore s článkami 28, 30 a 110 ZFEÚ, a následne, či môže byť v rozpore s článkom 34 ZFEÚ. Pôsobnosť článku 34 ZFEÚ totiž nezahŕňa prekážky uvedené v iných osobitných ustanoveniach a na prekážky daňovej povahy alebo prekážky, ktoré majú rovnaký účinok ako clá uvedené v článkoch 28, 30 a 110 ZFEÚ, nespadajú pod zákaz stanovený v článku 34 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2007, Brzeziński, C‑313/05, EU:C:2007:33, bod 50 a citovanú judikatúru).

98

Články 28 a 30 ZFEÚ zakazujú ukladanie dovozných a vývozných ciel a poplatkov s rovnakým účinkom medzi členskými štátmi. Clom v zmysle týchto ustanovení je poplatok, ktorý členský štát vyberá za tovar pri prekročení hranice. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora poplatok s rovnakým účinkom ako clo je akákoľvek, aj nepatrná, jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady zaťažuje tovary na základe skutočnosti, že tieto tovary prekračujú hranicu, hoci nejde o clo vo vlastnom zmysle slova (rozsudok zo 6. decembra 2018, FENS, C‑305/17, EU:C:2018:986, bod 29 a citovaná judikatúra).

99

Opatrenie, o aké ide vo veci samej, ktoré ukladá hospodárskym subjektom dovážajúcim elektrickú energiu povinnosť kúpiť zelené certifikáty, nemožno kvalifikovať ako clo, pretože nejde ani o poplatok vyberaný vnútroštátnymi orgánmi, ani o poplatok vyberaný pri prechode elektrickej energie vyrobenej v zahraničí cez štátnu hranicu. Nezdá sa ani, že by takáto povinnosť predstavovala poplatok s rovnakým účinkom ako clo, keďže sa zdá, že sa nevzťahuje na elektrinu z dôvodu, že prekračuje štátnu hranicu.

100

Z toho vyplýva, že články 28 a 30 ZFEÚ nebránia takému opatreniu, o aké ide vo veci samej.

101

Pokiaľ ide o zákaz pre členské štáty stanoviť diskriminačné vnútroštátne zdanenie uvedený v článku 110 ZFEÚ, toto ustanovenie sa vzťahuje na peňažnú povinnosť vyplývajúcu zo všeobecného režimu vnútroštátneho zdaňovania, ktorá sa uplatňuje systematicky podľa rovnakých objektívnych kritérií na kategórie výrobkov nezávisle od ich pôvodu alebo určenia (rozsudok zo 6. decembra 2018, FENS, C‑305/17, EU:C:2018:986, bod 29 a citovaná judikatúra).

102

V prejednávanej veci sa povinnosť nákupu zelených certifikátov alebo zelenej elektrickej energie uložená opatrením, o ktoré ide vo veci samej, nezdá byť peňažnou povinnosťou vyplývajúcou zo všeobecného režimu vnútroštátneho zdaňovania. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom totiž takáto povinnosť nemá fiškálnu alebo parafiškálnu povahu, a teda nespadá pod zákaz uvedený v článku 110 ZFEÚ.

103

Článok 110 ZFEÚ sa preto má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej.

104

Voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi je základnou zásadou Zmluvy o FEÚ, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v článku 34 ZFEÚ (rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 65 a citovaná judikatúra), ktorý zakazuje členským štátom prijať medzi sebou množstevné obmedzenia dovozu, ako aj všetky opatrenia s rovnocenným účinkom.

105

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že uvedené ustanovenie sa týka každého vnútroštátneho opatrenia, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Únie (rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 66 a citovaná judikatúra).

106

V prejednávanej veci opatrenie dotknuté vo veci samej môže vytvoriť prekážku dovozu elektrickej energie do Talianska z dvoch dôvodov. Na jednej strane vytvára takúto prekážku tým, že vyžaduje, aby dovozcovia, ktorí chcú využiť oslobodenie, oň požiadali a predložili na tento účel potvrdenia o pôvode. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátne opatrenie nemožno vyňať spod zákazu stanoveného v článku 34 ZFEÚ len z dôvodu, že prekážka dovozu má veľmi malý dosah a že existujú ďalšie možnosti odbytu dovezených výrobkov (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 99 a citovaná judikatúra). Na druhej strane vytvára takúto prekážku tým, že dovozcom, ktorí nepožadujú takéto oslobodenie, ukladá povinnosť nakupovať zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu pod hrozbou uloženia sankcie.

107

Vnútroštátna právna úprava alebo prax, ktorá predstavuje opatrenie s účinkom rovnocenným množstevným obmedzeniam, môže byť odôvodnená jedným z dôvodov všeobecného záujmu uvedených v článku 36 ZFEÚ alebo, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, naliehavými požiadavkami. V oboch prípadoch musí vnútroštátne opatrenie rešpektovať zásadu proporcionality, ktorá vyžaduje, aby opatrenie bolo vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 76, ako aj zo 17. decembra 2020, Onofrei, C‑218/19, EU:C:2020:1034, bod 32 a citovanú judikatúru).

108

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátne opatrenia, ktoré môžu narušiť obchod v rámci Únie, tak môžu byť odôvodnené naliehavými požiadavkami týkajúcimi sa ochrany životného prostredia, a to najmä záujmom podporovať väčšie využívanie obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe elektrickej energie, ktoré je nevyhnutné na uvedenú ochranu a okrem toho slúži aj na ochranu zdravia a života ľudí a zvierat, ako aj na ochranu rastlín, ktoré predstavujú dôvody všeobecného záujmu uvedené v článku 36 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 101, a zo 4. októbra 2018, L.E.G.O., C‑242/17, EU:C:2018:804, body 64 a 65, ako aj citovanú judikatúru).

109

V prejednávanej veci tak povinnosť dovozcov kúpiť zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu, aby mohli dovážať svoju elektrickú energiu, ako aj povinnosť poskytnúť potvrdenia o pôvode na účely oslobodenia od tejto povinnosti nákupu, ak je dovezená elektrická energia zelená, možno odôvodniť podporou výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. Okolnosť, že systém podpory, o ktorý ide vo veci samej, bol vytvorený tak, aby priamo podporoval skôr výrobu zelenej elektrickej energie než len jej spotrebu, možno vysvetliť najmä tým, že ekologický je len spôsob jej výroby a že environmentálne ciele týkajúce sa zníženia emisií skleníkových plynov možno efektívne dosiahnuť v prvom rade vo fáze výroby (pozri analogicky rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 105 a citovanú judikatúru).

110

Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či sú tieto obmedzenia v súlade so zásadou proporcionality.

111

Pokiaľ ide o povinnosť požiadať o oslobodenie a predložiť na tento účel potvrdenia o pôvode, treba poznamenať, že po prijatí zelenej elektrickej energie do prenosovej alebo distribučnej sústavy je ťažké určiť jej pôvod a najmä identifikovať zdroj energie, z ktorého bola vyrobená (rozsudok z 20. apríla 2023, EEW Energy from Waste, C‑580/21, EU:C:2023:304, bod 52 a citovaná judikatúra). Vzhľadom na tieto ťažkosti článok 5 smernice 2001/77 a následne článok 15 smernice 2009/28 uložili členským štátom povinnosť zaviesť systém potvrdení o pôvode a dohliadať naň tak, aby výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov mohli preukázať, že elektrická energia, ktorú predávajú, je vyrobená z obnoviteľných zdrojov energie.

112

Povinnosť požiadať o oslobodenie predložením zelených certifikátov sa zdá byť vhodná na zabezpečenie toho, že dovezená elektrická energia je skutočne zelená, a teda prispieva k využívaniu obnoviteľných zdrojov energie s cieľom chrániť životné prostredie, ako aj zdravie a život ľudí a zvierat a chrániť rastliny. Okrem toho sa zdá byť nevyhnutná, keďže vzhľadom na zastupiteľnú povahu zelenej elektrickej energie nie je v neskoršom štádiu distribúcie alebo spotreby možné určiť zdroj energie, z ktorého bola vyrobená, a potvrdenia o pôvode sú súčasťou jednotného mechanizmu na preukázanie, že elektrická energia bola vyrobená z obnoviteľných zdrojov.

113

Preto povinnosť dovozcov zelenej elektrickej energie poskytnúť potvrdenia o pôvode, keď dovážajú túto elektrickú energiu, aby boli oslobodení od povinnosti nakupovať zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu, nie je v rozpore s článkom 34 ZFEÚ.

114

Pokiaľ ide o povinnosť dovozcov elektrickej energie kúpiť zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu, ak nepredložili potvrdenia o pôvode pre elektrickú energiu, ktorú dovážajú, treba poznamenať, že Súdny dvor už rozhodol, pokiaľ ide o vnútroštátne systémy podpory výroby zelenej elektrickej energie využívajúce mechanizmus tzv. „zelených certifikátov“, že povinnosť dodávateľov elektrickej energie získať od výrobcov zelenej elektrickej energie určitú kvótu takýchto certifikátov má uvedeným výrobcom najmä zabezpečiť dopyt po certifikátoch, ktoré im boli vydané, a uľahčiť tak odbyt zelenej elektrickej energie, ktorú vyrábajú za vyššiu cenu, než je trhová cena klasickej energie (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 109).

115

Súdny dvor v tejto súvislosti najmä zdôraznil, že sa nezdá, že by bolo možné pochybovať o motivačnom účinku zvýšiť výrobu zelenej elektrickej energie, ktorý takýto systém vo všeobecnosti vytvára na výrobcov elektrickej energie, a teda ani o vhodnosti takéhoto systému na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa, ktorým je podpora využívania obnoviteľných zdrojov energie s cieľom chrániť životné prostredie, ako aj zdravie a život ľudí a zvierat a chrániť rastliny. Takéto systémy podpory zelenej energie, ktorej výrobné náklady sa v porovnaní s nákladmi na výrobu elektrickej energie z neobnoviteľných zdrojov energie zdajú byť stále dosť vysoké, majú vo svojej podstate za cieľ najmä dlhodobú podporu investícií do nových zariadení prostredníctvom určitých záruk pre výrobcov, pokiaľ ide o budúci odbyt nimi vyrobenej zelenej elektrickej energie (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, body 109 a 110, ako aj citovaná judikatúra).

116

Súdny dvor už rozhodol, že členský štát neprekračuje mieru voľnej úvahy, ktorú má pri sledovaní legitímneho cieľa, ktorým je zvýšenie výroby zelenej elektrickej energie, tým, že prijme vnútroštátny systém podpory, ktorý podobne ako systém dotknutý vo veci samej používa zelené certifikáty najmä na účely znášania dodatočných nákladov spojených s výrobou zelenej elektrickej energie priamo trhom, teda dodávateľmi a odberateľmi elektrickej energie, ktorí sú viazaní povinnosťou kvóty, a v konečnom dôsledku spotrebiteľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 109 a 110).

117

Riadne fungovanie takéhoto systému však znamená, že sa zavedú mechanizmy zabezpečujúce vytvorenie skutočného trhu so zelenými certifikátmi, na ktorom sa môže účinne stretnúť ponuka s dopytom a dosiahnuť rovnováha tak, aby si dotknutí dodávatelia a spotrebitelia mohli takéto certifikáty zaobstarať za spravodlivých podmienok (rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 114).

118

Z vyššie uvedeného vyplýva, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, v rozsahu, v akom dovozcom elektrickej energie ukladá povinnosť nakupovať zelené certifikáty alebo zelenú elektrickú energiu, sa zdá byť vhodné na podporu využívania obnoviteľných zdrojov energie s cieľom chrániť životné prostredie, ako aj zdravie a život ľudí a zvierat a chrániť rastliny. Okrem toho s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že existuje skutočný trh so zelenými certifikátmi, na ktorom sa dovozcovia môžu zásobovať a ktorého účinnosť sa zdá byť zaručená zásahom GSE. Zdá sa totiž, že z článku 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 79/1999 vyplýva, že GSE má povinnosť uviesť zelené certifikáty na trh v prípade nedostatku alebo spätne ich odkúpiť na trhu v prípade nadmernej ponuky, čo zaručuje tak výrobcom zelenej elektrickej energie, ako aj prevádzkovateľom, ktorí sú povinní ich kupovať, existenciu trhu so zelenými certifikátmi.

119

Okrem toho opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, sa zdá byť nevyhnutné pre systém, do ktorého patrí. Ak by sa totiž dovozcovia elektrickej energie, o ktorej sa nepreukázalo, že je zelená, mali vyhnúť povinnosti nákupu zelených certifikátov alebo zelenej elektrickej energie, viedlo by to k spochybneniu účinnosti systému podpory vnútroštátnej výroby a spotreby zelenej elektrickej energie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 41 až 58 tohto rozsudku, členské štáty sú povinné prostredníctvom svojich mechanizmov podpory dosiahnuť národné ciele stanovené smernicami 2001/77 a 2009/28 a že právo Únie neharmonizovalo vnútroštátne systémy podpory zelenej elektrickej energie, takže členské štáty v zásade môžu obmedziť výhody týchto systémov len na výrobu zelenej elektrickej energie nachádzajúcu sa na ich území (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, body 106 a 107, ako aj citovanú judikatúru).

120

Vzhľadom na vyššie uvedené sa systém podpory, ktorého súčasťou je opatrenie dotknuté vo veci samej, zdá byť vhodný na zabezpečenie koherentným a systematickým spôsobom podpory využívania obnoviteľných zdrojov energie, ktoré zase prispieva k ochrane životného prostredia, zdravia, života ľudí a zvierat, ako aj rastlín. A priori sa nezdá, že by išiel nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

121

Napokon, keďže právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, stanovuje sankciu pre dovozcov elektrickej energie, ktorí nepredkladajú potvrdenia o pôvode a nenakupujú zelenú elektrickú energiu alebo zelené certifikáty v pomere k ich dovozom, zdá sa byť spôsobilá svojím odradzujúcim účinkom podporiť využívanie obnoviteľných zdrojov energie. Okrem toho ju možno považovať za potrebnú v rozsahu, v akom je nevyhnutná na zabezpečenie účinnosti zavedeného systému zelených certifikátov. Spôsoby určenia a povaha tejto sankcie však nemôžu ísť nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie tejto účinnosti. Posúdenie týchto prvkov prináleží vnútroštátnemu súdu.

122

V dôsledku toho, pokiaľ sa povinnosť nákupu zelených certifikátov pre dovozcov elektrickej energie, ktorí nepredkladajú potvrdenia o pôvode, vyžaduje na zabezpečenie účinnosti právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, a ak sa preukáže, že skutočne existuje trh so zelenými certifikátmi, nemožno túto právnu úpravu považovať za právnu úpravu, ktorá ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa zvýšenia výroby zelenej elektrickej energie.

123

Preto s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, sa má článok 34 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že nebráni takému opatreniu, o aké ide vo veci samej.

124

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že:

125

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: