–

EI, v zastúpení: V. Stănilă, avocat,

–

SC Brink’s Cash Solutions SRL, v zastúpení: S. Şusnea a R. Zahanagiu, avocaţi,

–

rumunská vláda, v zastúpení: M. Chicu, E. Gane a O.‑C. Ichim, splnomocnené zástupkyne,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Baroutas a M. Tassopoulou, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu, C. Hödlmayr a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. b) a článku 6 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania (Ú. v. ES L 225, 1998, s. 16; Mim. vyd. 05/003, s. 327), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1794 zo 6. októbra 2015 (Ú. v. EÚ L 263, 2015, s. 1) (ďalej len „smernica 98/59“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi EI a jeho bývalým zamestnávateľom, spoločnosťou SC Brink’s Cash Solutions SRL, vo veci jeho prepustenia.

3

Podľa odôvodnenia 2, 6 a 12 smernice 98/59:

…

…

4

Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. b) tejto smernice stanovuje:

„1. Na účely tejto smernice:

…

5

Článok 2 uvedenej smernice, ktorý je súčasťou jej oddielu II, nazvaného „Informácie a porady“, stanovuje:

„1.   Ak zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní, začne s poradami so zástupcami zamestnancov včas, aby sa mohla dosiahnuť dohoda.

2.   Tieto porady obsiahnu aspoň spôsoby a prostriedky, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo zníženiu počtu postihnutých pracujúcich a ako zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie alebo rekvalifikáciu prepustených pracujúcich.

…

3.   Aby zástupcovia zamestnancov mohli predkladať konštruktívne návrhy, zamestnávatelia včas v priebehu porád:

…“

6

Článok 3 tejto smernice, ktorý sa nachádza v jej oddiele III s názvom „Postupy hromadného prepúšťania“, v odseku 1 stanovuje:

„Zamestnávatelia písomne upovedomia príslušný verejný orgán o každom hromadnom prepúšťaní.

…

Toto oznámenie obsahuje všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú plánovaného hromadného prepúšťania a porád so zástupcami zamestnancov podľa článku 2, a najmä dôvody prepúšťania, počet pracovníkov, ktorí majú byť prepustení, počet bežne zamestnaných pracovníkov a obdobie, za ktoré sa prepustenie má uskutočniť.“

7

Článok 6 smernice 98/59 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby boli súdne a/alebo správne postupy pre vykonanie záväzkov podľa tejto smernice dostupné pre zástupcov zamestnancov a/alebo zamestnancov.“

8

Smernica 98/59 bola prebratá do rumunského právneho poriadku prostredníctvom Legea nr. 53/2003 privind Codul muncii (zákon č. 53/2003 o Zákonníku práce) z 24. januára 2003 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 72 z 5. februára 2003), v opätovne uverejnenom znení, ktoré je uplatniteľné na spor vo veci samej (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 345 z 18. mája 2011) (ďalej len „Zákonník práce“).

9

Ustanovenie § 69 Zákonníka práce stanovuje:

„1.   Ak zamestnávateľ plánuje uskutočniť hromadné prepúšťanie, je povinný, a to včas a s cieľom dosiahnuť dohodu za podmienok stanovených zákonom, uskutočniť porady s odborovou organizáciou alebo prípadne so zástupcami zamestnancov, najmä o:

2.   Počas porád uvedených v odseku 1 zamestnávateľ poskytne odborovým organizáciám alebo zástupcom zamestnancov všetky relevantné informácie a písomne im oznámi tieto skutočnosti, aby mohli včas formulovať návrhy:

3.   Kritériá stanovené v odseku 2 písm. d) sa uplatňujú na účely zostavenia poradia zamestnancov po vyhodnotení dosiahnutých výkonnostných cieľov.

…“

10

Ustanovenie § 70 tohto zákonníka stanovuje:

„Zamestnávateľ je povinný zaslať kópiu oznámenia uvedeného v § 69 ods. 2 miestnemu inšpektorátu práce a miestnemu úradu práce v ten istý deň, ako ho zaslal odborovej organizácii alebo prípadne zástupcom zamestnancov.“

11

Podľa § 71 ods. 1 uvedeného zákonníka:

„Odborové organizácie alebo prípadne zástupcovia zamestnancov môžu v lehote desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia oznámenia navrhnúť zamestnávateľovi opatrenia na zabránenie prepúšťaniu alebo na zníženie počtu prepustených zamestnancov.“

12

Ustanovenie § 221 toho istého zákonníka znie:

„1.   Na úrovni zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú viac ako 20 zamestnancov a nemajú zastupiteľské odborové organizácie zriadené v súlade so zákonom, môžu byť záujmy zamestnancov presadzované a obhajované ich zástupcami, ktorí sú zvolení a osobitne poverení na tento účel.

2.   Zástupcovia zamestnancov sú volení na valnom zhromaždení zamestnancov hlasmi najmenej polovice celkového počtu zamestnancov.

3.   Zástupcovia zamestnancov nesmú vykonávať činnosti, ktoré podľa zákona patria výlučne do pôsobnosti odborových organizácií.“

13

Ustanovenie § 222 Zákonníka práce stanovuje:

„1.   Zástupcovia zamestnancov sú volení spomedzi zamestnancov, ktorí sú plne oprávnení vykonávať svoje funkcie.

2.   Počet volených zástupcov zamestnancov sa stanoví po vzájomnej dohode so zamestnávateľom v závislosti od počtu zamestnancov, ktorých zamestnáva.

3.   Funkčné obdobie zástupcov zamestnancov nesmie presiahnuť dva roky.“

14

Dňa 14. augusta 2014 žalobca vo veci samej uzavrel pracovnú zmluvu so žalovanou vo veci samej ako zamestnanec prepravy hotovosti.

15

V súvislosti s pandémiou, ktorá bola spôsobená koronavírusom SARS‑CoV‑2 a zavedením výnimočného stavu v Rumunsku v období od 16. marca do 15. mája 2020, žalovaná vo veci samej zaznamenala výrazný pokles svojej činnosti na vnútroštátnej úrovni, ktorý sa premietol do jej ziskov. V tomto osobitnom kontexte sa rozhodla reštrukturalizovať svoj podnik a začala postup hromadného prepúšťania s cieľom zrušiť 128 pracovných miest na vnútroštátnej úrovni. V dňoch 12., 13. a 15. mája 2020 oznámila svoj zámer začať tento postup prepúšťania príslušným orgánom, konkrétne Agenția Municipală pentru Ocuparea Forței de Muncă București (Územná agentúra práce mesta Bukurešť, Rumunsko), Inspecția Muncii (Inšpektorát práce, Rumunsko) a Inspectoratul Teritorial de Muncă al Municipiului București (Územný inšpektorát práce mesta Bukurešť, Rumunsko). V tomto oznámení sa výslovne uvádzalo, že k prepúšťaniu dotknutých pracovníkov dôjde v období od 19. mája do 2. júla 2020. Keďže funkčné obdobie skôr vymenovaných zástupcov zamestnancov uplynulo 23. apríla 2020 bez toho, aby boli zvolení noví zástupcovia, uvedené oznámenie nebolo týmto zástupcom zaslané. Rovnaké oznámenie nebolo individuálne oznámené ani žiadnemu zamestnancovi, ktorého sa uvedené prepúšťanie týkalo.

16

Žalobca vo veci samej, ktorý patrí medzi 128 prepustených pracovníkov, podal proti rozhodnutiu o jeho prepustení žalobu, ktorá bola na prvom stupni zamietnutá. Odvolal sa na vnútroštátny súd, pričom tvrdil, že žalovaná vo veci samej mala záväznú povinnosť individuálne informovať zamestnancov a poradiť sa s nimi (ďalej len „fáza informovania a porád so zamestnancami“), a to aj v prípade absencie odborovej organizácie alebo vymenovaných zástupcov na ochranu ich záujmov. V takej osobitnej situácii, o akú ide vo veci samej, mala žalovaná vo veci samej povinnosť informovať dotknutých zamestnancov o potrebe vymenovať nových zástupcov na účely toho istého konania o prepustení.

17

Žalovaná vo veci samej tvrdí, že z dôvodu neobnovenia mandátov zástupcov zamestnancov sa ocitla v atypickej situácii, keď nemala sociálneho partnera. Absencia koordinácie zamestnancov totiž znemožnila vymenovať riadne splnomocnených zástupcov počas postupu hromadného prepúšťania. Informovanie a porady so zástupcami zamestnancov sa preto nemohli uskutočniť, a keďže dotknutá vnútroštátna právna úprava stanovuje, že tento postup sa musí uskutočniť s odborovou organizáciou a/alebo zástupcami zamestnancov, a nie s individuálnymi zamestnancami, bola oslobodená od povinnosti individuálne informovať zamestnancov a viesť s nimi porady.

18

Vnútroštátny súd uvádza, že ostatní zamestnanci napadli zákonnosť postupu hromadného prepúšťania začatého žalovanou vo veci samej pred rumunskými súdmi, ktoré sa domnievali, že rozhodnutia o prepúšťaní sú v súlade so zákonom. Vnútroštátny súd zastáva názor, že článok 2 ods. 3 smernice 98/59 v spojení s jej odôvodneniami 2, 6 a 12 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by v prípade neexistencie povinného vnútroštátneho mechanizmu vymenovania zástupcov zamestnancov spôsobila, že povinnosť informovať zamestnancov a viesť s nimi porady by v takom prípade, o aký ide vo veci samej, bola bezpredmetná. Podľa vnútroštátneho súdu z výkladu článku 2 ods. 3 smernice 98/59 v spojení s článkom 6 tejto smernice vyplýva, že fáza informovania a porád so zamestnancami je aj v prípade absencie zástupcov zamestnancov povinná v rámci postupu hromadného prepúšťania, a to bez ohľadu na skutočnosť, že by nijako nezmenila plán reštrukturalizácie zamýšľaný zamestnávateľom.

19

Vnútroštátny súd však uvádza, že ostatné vnútroštátne odvolacie súdy, ktoré rozhodovali o výklade a uplatňovaní týchto ustanovení smernice 98/59, dospeli k opačnému záveru na základe doslovného výkladu tejto smernice, podľa ktorého majú len zástupcovia zamestnancov povinnosť informovať a viesť porady. Podľa týchto súdov by tak v prípade absencie zástupcov zamestnancov zamestnávateľ nebol povinný dodržiavať fázu informovania a porád so zamestnancami.

20

Za týchto podmienok Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

21

Žalovaná vo veci samej spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že otázky položené vnútroštátnym súdom sa v skutočnosti týkajú výkladu a uplatňovania vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd najskôr rozhodol, že vo vnútroštátnom práve neexistuje zákonná povinnosť zamestnávateľa viesť porady a informovať zamestnancov, keď si zamestnanci nevymenovali svojich zástupcov, a poukázal na rozdiely vo výklade, ktoré v tejto súvislosti existujú vo vnútroštátnej judikatúre. Následne sa vnútroštátny súd domáhal určenia nesprávneho prebratia smernice 98/59 do rumunského práva. K takémuto konštatovaniu však nemôže dôjsť v rámci prejudiciálneho konania, ale musí byť predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti. Napokon v súlade s judikatúrou Súdneho dvora smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa na ňu ako takú voči nemu nemožno odvolávať.

22

V tomto ohľade je dôležité pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou prináleží v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi ustanovenej v článku 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na účely vyhlásenia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 29. júna 2023, International Protection Appeals Tribunal a i. (Atentát v Pakistane), C‑756/21, EU:C:2023:523, bod 35, ako aj citovaná judikatúra].

23

Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide problém hypotetickej povahy, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené [rozsudok z 29. júna 2023, International Protection Appeals Tribunal a i. (Atentát v Pakistane), C‑756/21, EU:C:2023:523, bod 36, ako aj citovaná judikatúra].

24

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, zjavne nevyplýva, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, zodpovedá jednej z týchto hypotéz. Je totiž nesporné, že žalobca vo veci samej bol prepustený v rámci postupu hromadného prepúšťania a že cieľom vnútroštátnych ustanovení, o ktoré ide vo veci samej, je zabezpečiť prebratie ustanovení smernice 98/59, ktorých výklad sa požaduje, do rumunského práva.

25

Okrem toho treba na jednej strane konštatovať, že vnútroštátny súd dostatočne identifikuje ustanovenia práva Únie, ktorých výklad považuje za potrebný, a ustanovenia Zákonníka práce, ktoré by prípadne mohli byť nezlučiteľné s týmito ustanoveniami práva Únie. Na druhej strane skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania umožňujú pochopiť otázky položené vnútroštátnym súdom a kontext, v ktorom boli položené.

26

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a pripomenutými v bode 22 tohto rozsudku.

27

Pokiaľ ide o tvrdenie, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti vo vzťahu k jednotlivcovi, a preto sa jej ako takej nemožno voči nemu dovolávať, treba pripomenúť, že hoci je určite pravda, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že ani jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice, ktorého cieľom je zveriť jednotlivcom práva alebo uložiť im povinnosti, nemožno ako také uplatniť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výlučne jednotlivci (rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 43 a citovaná judikatúra), a že smernice sa nemožno dovolávať v spore medzi jednotlivcami s cieľom vylúčiť právnu úpravu členského štátu, ktorá je v rozpore s touto smernicou (rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 44), nevyplýva však z toho, že návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu smernice predložený v rámci sporu medzi jednotlivcami je neprípustný.

28

Výklad smernice v rámci takéhoto sporu totiž môže byť nevyhnutný na to, aby vnútroštátny súd, ktorý má uplatniť svoje vnútroštátne právo, mohol vykladať toto právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie, ako aj účel tejto smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou, a tým súlad s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ (pozri najmä rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, body 113 a 114; z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 31, a zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 39).

29

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

30

Ako vyplýva z bodu 18 tohto rozsudku, otázky vnútroštátneho súdu sa neobmedzujú na výklad článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. b) a článku 6 smernice 98/59, ale vzťahujú sa aj na výklad článku 2 ods. 3 tejto smernice. Je preto potrebné chápať obidve položené prejudiciálne otázky, ktoré treba preskúmať spoločne, tak, že ich cieľom je v podstate zistiť, či sa článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. b), článok 2 ods. 3 a článok 6 smernice 98/59 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neukladá zamestnávateľovi povinnosť viesť individuálne porady so zamestnancami dotknutými navrhovaným hromadným prepúšťaním, ak si títo zamestnanci nevymenovali zástupcov zamestnancov, a ktorá nevyžaduje, aby uvedení zamestnanci takéto vymenovanie uskutočnili.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hlavným cieľom smernice 98/59 je zabezpečiť, aby hromadnému prepúšťaniu predchádzali porady so zástupcami dotknutých zamestnancov a informovanie príslušného verejného orgánu (rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19, EU:C:2021:208, bod 40 a citovaná judikatúra).

32

Súdny dvor tiež opakovane rozhodol, že právo na informovanie a porady stanovené v smernici 98/59 je určené zástupcom zamestnancov, a nie jednotlivým zamestnancom (rozsudok zo 16. júla 2009, Mono Car Styling, C‑12/08, EU:C:2009:466, bod 38). Dodal, že článok 2 ods. 3 tejto smernice priznáva dotknutým zamestnancom kolektívnu a nie individuálnu ochranu (rozsudok z 13. júla 2023, G GmbH, C‑134/22, EU:C:2023:567, bod 37).

33

Z článku 3 smernice 98/59, ktorý stanovuje povinnosť oznámiť príslušnému verejnému orgánu každý plán hromadného prepúšťania spolu so všetkými relevantnými informáciami, ktoré sa ho týkajú, a poradami so zástupcami zamestnancov, tiež vyplýva, že kópiu predmetného oznámenia musia dostať len zástupcovia zamestnancov a že títo zástupcovia môžu tomuto verejnému orgánu predložiť všetky svoje prípadné pripomienky, pričom takáto možnosť nie je poskytnutá jednotlivým zamestnancom.

34

Treba preto konštatovať, že ustanovenia smernice 98/59 nestanovujú povinnosť zamestnávateľa individuálne informovať zamestnancov dotknutých navrhovaným hromadným prepúšťaním a viesť s nimi porady.

35

Toto konštatovanie potvrdzuje aj vývoj smernice 98/59, ktorá prepracovala smernicu Rady 75/129/EHS zo 17. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 48, 1975, s. 29). Z prípravných prác na smernici 98/59 však vyplýva, že sa uvažovalo o zavedení ustanovenia, podľa ktorého v prípade absencie zástupcov zamestnancov v podnikoch, ktoré obvykle zamestnávajú menej ako 50 zamestnancov, boli zamestnávatelia povinní poskytnúť zamestnancom dotknutým navrhovaným hromadným prepúšťaním včas rovnaké informácie, aké sa mali poskytnúť zástupcom zamestnancov. Toto ustanovenie však nebolo prijaté.

36

Uvedené konštatovanie je v súlade s cieľom stanoveným v článku 2 smernice 98/59, ktorým je uložiť zamestnávateľom, ktorí uvažujú o hromadnom prepúšťaní, povinnosť viesť porady so zástupcami zamestnancov o možnostiach, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo ho obmedziť, alebo zmierniť jeho následky. Informovanie každého zo zamestnancov jednotlivo alebo porady s každým z nich totiž zjavne nie sú spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie tohto cieľa, keďže jednak existuje riziko, že záujmy jednotlivých zamestnancov nebudú zodpovedať záujmom zamestnancov ako celku, a jednak jednotliví zamestnanci nemajú legitimitu na to, aby mohli zasiahnuť v mene zamestnancov ako celku. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo tvrdila grécka vláda na pojednávaní, informovanie každého zamestnanca jednotlivo nemožno považovať za minimálnu povinnosť stanovenú smernicou 98/59.

37

Keďže teda ustanovenia smernice 98/59 nestanovujú povinnosť zamestnávateľa individuálne informovať zamestnancov dotknutých navrhovaným hromadným prepúšťaním a viesť s nimi porady, tieto ustanovenia sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade absencie zástupcov zamestnancov neukladá zamestnávateľovi povinnosť individuálne informovať každého zamestnanca, ktorého sa takýto plán týka a viesť s ním porady.

38

Treba však ešte pripomenúť, že vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zabrániť ochrane, ktorú smernica bezpodmienečne zaručuje pracovníkom, je v rozpore s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑383/92, EU:C:1994:234, bod 21 a citovanú judikatúru).

39

Pokiaľ ide o smernicu 75/129, ktorá bola nahradená smernicou 98/59 a ktorá vo svojich článkoch 1, 2 a 3 v podstate preberá články 1, 2 a 3 smernice 75/129, Súdny dvor rozhodol, že hoci je pravda, že smernica 75/129 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo situáciu, keď podľa vnútroštátneho práva chýbajú zástupcovia zamestnancov v podniku, ktorý uvažuje o hromadnom prepúšťaní, faktom zostáva, že jej ustanovenia ukladajú členským štátom povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby boli pracovníci informovaní, aby sa s nimi viedli porady a aby mohli zasiahnuť prostredníctvom zástupcov v prípade hromadného prepúšťania (rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑383/92, EU:C:1994:234, bod 23).

40

Súdny dvor dodal, že obmedzená povaha čiastočnej harmonizácie zaručenej smernicou 75/129, pokiaľ ide o pravidlá ochrany zamestnancov v prípade hromadného prepúšťania, najmä odkazom v jej článku 1 ods. 1 písm. b) na zástupcov zamestnancov „ako to ustanovujú právne predpisy alebo prax členských štátov“, nemôže zbaviť ustanovenia tejto smernice potrebného účinku a nebráni tomu, aby členské štáty boli povinné prijať všetky potrebné opatrenia na to, aby zástupcovia zamestnancov boli vymenovaní s cieľom splniť povinnosti stanovené v článkoch 2 a 3 uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑383/92, EU:C:1994:234, bod 25).

41

Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zamestnávateľovi obísť alebo zmariť ochranu práv zaručených zamestnancom smernicou 98/59, najmä tým, že bráni existencii alebo uznaniu zastúpenia zamestnancov vo svojom podniku, zjavne nespĺňa tieto požiadavky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑383/92, EU:C:1994:234, body 26 a 27).

42

V prejednávanej veci sa na jednej strane vzhľadom na informácie uvedené v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, zdá, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, najmä Zákonník práce, priznáva zamestnancom právo vymenovávať zástupcov a že na rozdiel od toho, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑383/92, EU:C:1994:234), podľa tejto právnej úpravy zamestnávateľ nemôže namietať voči existencii zastúpenia zamestnancov.

43

Na druhej strane, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, neukladá zamestnancom povinnosť vymenovať zástupcov. Hoci smernica 98/59, ktorej cieľom nie je harmonizovať spôsoby a postupy vymenovania zástupcov zamestnancov v členských štátoch, takúto povinnosť zamestnancom neukladá, prináleží členským štátom, aby zabezpečili potrebný účinok ustanovení tejto smernice. Členským štátom teda prináleží prijať všetky potrebné opatrenia na to, aby zástupcovia zamestnancov boli vymenovaní a zabezpečiť, aby sa zamestnanci nedostali do situácie, keď by z dôvodov, ktoré nemôžu ovplyvniť, nemohli týchto zástupcov vymenovať.

44

Je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý má jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo, aby posúdil, či sú vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, v tejto súvislosti dostatočné. V prejednávanej veci bude musieť najmä preskúmať, či ustanovenia rumunského práva, ktoré upravujú vymenovanie zástupcov zamestnancov a obmedzujú dĺžku ich funkčného obdobia na dva roky, možno vykladať tak, že zaručujú plný účinok ustanovení článkov 2 a 3 smernice 98/59, ak v praxi nie je možné vymenovať nových zástupcov z dôvodov, ktoré zamestnanci nemôžu ovplyvniť.

45

V tejto súvislosti treba na jednej strane dodať, že na rozdiel od toho, čo zrejme naznačuje vnútroštátny súd, článok 6 smernice 98/59, podľa ktorého členské štáty musia zabezpečiť, aby zástupcovia zamestnancov a/alebo zamestnanci mali k dispozícii správne a/alebo súdne konania na účely vymáhania dodržiavania povinností stanovených touto smernicou, nie je v prejednávanej veci relevantný. Tento článok 6 totiž neukladá členským štátom žiadne osobitné opatrenie v prípade porušenia povinností stanovených v uvedenej smernici, ale ponecháva im možnosť voľby spomedzi rôznych riešení vhodných na dosiahnutie cieľa sledovaného tou istou smernicou v závislosti od rôznych situácií, ktoré môžu nastať, pričom však treba poznamenať, že tieto opatrenia musia zabezpečiť účinnú a efektívnu súdnu ochranu podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie a mať skutočný odstrašujúci účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. júna 2020, Balga, C‑32/20, EU:C:2020:441, bod 33, a rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19, EU:C:2021:208, bod 43).

46

Na druhej strane za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vnútroštátnu právnu úpravu dotknutú vo veci samej nemožno vykladať v súlade so smernicou 98/59, a vzhľadom na skutočnosť, že v spore vo veci samej stoja proti sebe výlučne jednotlivci, prináleží tomuto súdu, aby prípadne zohľadnil judikatúru Súdneho dvora, ktorá umožňuje poškodenej strane, z dôvodu nesúladu vnútroštátneho práva s právom Únie, získať od dotknutého členského štátu náhradu spôsobenej škody (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 56 citovanú judikatúru).

47

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. b), článok 2 ods. 3 a článok 6 smernice 98/59 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zamestnávateľovi povinnosť viesť individuálne porady so zamestnancami, ktorých sa týka navrhované hromadné prepúšťanie, ak títo zamestnanci nevymenovali zástupcov zamestnancov, a ktorá nevyžaduje, aby uvedení zamestnanci takéto vymenovanie uskutočnili, za predpokladu, že táto právna úprava umožňuje, za okolností, ktoré títo zamestnanci nemôžu ovplyvniť, zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení uvedenej smernice.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. b), článok 2 ods. 3 a článok 6 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1794 zo 6. októbra 2015

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zamestnávateľovi povinnosť viesť individuálne porady so zamestnancami, ktorých sa týka navrhované hromadné prepúšťanie, ak títo zamestnanci nevymenovali zástupcov zamestnancov, a ktorá nevyžaduje, aby uvedení zamestnanci takéto vymenovanie uskutočnili, za predpokladu, že táto právna úprava umožňuje, za okolností, ktoré títo zamestnanci nemôžu ovplyvniť, zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení smernice 98/59 v znení zmien.