Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

zo 4. júla 2024 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Zmluvy o hypotekárnom úvere – Podmienky obmedzujúce zmenu úrokových sadzieb – Podmienky stanovujúce tzv. minimálnu úroveň – Hromadná žaloba na zdržanie sa používania týchto podmienok a o vrátenie súm zaplatených z tohto dôvodu, zahŕňajúca veľký počet predajcov alebo dodávateľov a spotrebiteľov – Jasnosť a zrozumiteľnosť uvedených podmienok – Pojem ‚priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný‘“

Vo veci C‑450/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) z 29. júna 2022 a doručený Súdnemu dvoru 6. júla 2022, ktorý súvisí s konaním:

Caixabank SA, právna nástupkyňa Bankia SA a Banco Mare Nostrum SA,

Caixa Ontinyent SA,

Banco Santander SA, právna nástupkyňa Banco Popular Español SA a Banco Pastor SA,

Targobank SA,

Credifimo SAU,

Caja Rural de Teruel SCC,

Caja Rural de Navarra SCC,

Cajasiete Caja Rural SCC,

Caja Rural de Jaén, Barcelona y Madrid SCC,

Caja Laboral Popular SCC (Kutxa),

Caja Rural de Asturias SCC,

Arquia Bank, SA, predtým Caja de Arquitectos SCC,

Nueva Caja Rural de Aragón SCC,

Caja Rural de Granada SCC,

Caja Rural del Sur SCC,

Caja Rural de Albacete, Ciudad Real y Cuenca SCC (Globalcaja),

Caja Rural Central SCC,

Caja Rural de Extremadura SCC,

Caja Rural de Zamora SCC,

Unicaja Banco SA, právna nástupkyňa Liberbank SA a Banco Castilla‑La Mancha SA,

Banco Sabadell SA,

Banca March SA,

Ibercaja Banco SA,

Banca Pueyo SA

proti

Asociación de Usuarios de Bancos, Cajas de Ahorros y Seguros de España (Adicae),

M.A.G.G.,

M.R.E.M.,

A.B.C.,

Óptica Claravisión SL,

A.T.M.,

F.A.C.,

A.P.O.,

P.S.C.,

J.V.M.B., právny nástupca C.M.R.,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), J.‑C. Bonichot, S. Rodin a L. S. Rossi,

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. septembra 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Caixabank SA, právna nástupkyňa Bankia SA a Banco Mare Nostrum SA, v zastúpení: J. Gutiérrez de Cabiedes Hidalgo de Caviedes a E. Valencia Ortega, abogados,

–        Banco Santander SA, právna nástupkyňa Banco Popular Español SA a Banco Pastor SA, v zastúpení: J. M. Rodríguez Cárcamo, a A. M. Rodríguez Conde, abogados,

–        Targobank SA, v zastúpení: D. Machado Rubiño a J. Pérez de la Cruz Oña, abogados,

–        Caja Rural de Teruel SCC, v zastúpení: J. López Torres, abogado,

–        Caja Rural de Navarra SCC, v zastúpení: J. Izquierdo Jiménez a M. Robles Cháfer, abogados, ako aj M. Sánchez‑Puelles González‑Carvajal, procurador,

–        Caja Rural de Jaén, Barcelona y Madrid SCC, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Caja Rural de Asturias SCC, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Arquia Bank SA, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Nueva Caja Rural de Aragón SCC, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Caja Rural de Granada SCC, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Caja Rural del Sur SCC, v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Caja Rural de Albacete, Ciudad Real y Cuenca SCC (Globalcaja), v zastúpení: R. Monsalve del Castillo, I. Moreno‑Tapia Rivas a E. Portillo Cabrera, abogados, ako aj M. Moreno de Barreda Rovira, procuradora,

–        Caja Rural Central SCC, Caja Rural de Extremadura SCC a Caja Rural de Zamora SCC, v zastúpení: J. López Torres, abogado,

–        Unicaja Banco SA, právna nástupkyňa Liberbank SA a Banco Castilla‑La Mancha SA, v zastúpení: M. Á. Cepero Aránguez a C. Vendrell Cervantes, abogados,

–        Banco Sabadell SA, v zastúpení: G. Serrano Fenollosa, R. Vallina Hoset a M. Varela Suárez, abogados,

–        Ibercaja Banco SA, v zastúpení: S. Centeno Huerta a C. González Silvestre, abogadas,

–        Asociación de Usuarios de Bancos, Cajas de Ahorros y Seguros de España (Adicae), v zastúpení: V. Cremades Erades, K. Fábregas Márquez a J. F. Llanos Acuña, abogados, ako aj M. del M. Villa Molina, procuradora,

–        španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnení zástupcovia,

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–        portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, A. Cunha a L. Medeiros, splnomocnené zástupkyne,

–        Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, N. Ruiz García a I. Galindo Martín, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky 18. januára 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1 a 2 a článku 7 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Caixabank SA, právnou nástupkyňou Bankia SA a Banco Mare Nostrum SA, Caixa Ontinyent SA, Banco Santander SA, právnou nástupkyňou Banco Popular Español SA a Banco Pastor SA, Targobank SA, Credifimo SAU, Caja Rural de Teruel SCC, Caja Rural de Navarra SCC, Cajasiete Caja Rural SCC, Caja Rural de Jaén, Barcelona y Madrid SCC, Caja Laboral Popular SCC (Kutxa), Caja Rural de Asturias SCC, Arquia Bank SA, predtým Caja de Arquitectos SCC, Nueva Caja Rural de Aragón SCC, Caja Rural de Granada SCC, Caja Rural del Sur SCC, Caja Rural de Albacete, Ciudad Real y Cuenca SCC (Globalcaja), Caja Rural Central SCC, Caja Rural de Extremadura SCC, Caja Rural de Zamora SCC, Unicaja Banco SA, právna nástupkyňa Liberbank SA a Banco Castilla-La Mancha SA, Banco Sabadell SA, Banca March SA, Ibercaja Banco SA a Banca Pueyo SA na jednej strane a Asociación de Usuarios de Bancos, Cajas de Ahorros y Seguros de España (Adicae) (združenie klientov bánk, sporiteľní a poisťovní Španielska), M.A.G.G., M.R.E.M., A.B.C., Óptica Claravisión SL, A.T.M., F.A.C., A.P.O., P.S.C. a J.V.M.B. ako nástupkyňou C.M.R. na druhej strane vo veci zdržania sa používania podmienky uvedenej vo všeobecných podmienkach zmlúv o hypotekárnom úvere uzavretých týmito úverovými inštitúciami a vo veci vrátenia súm, ktoré z tohto dôvodu zaplatili títo klienti.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Dvadsiate tretie odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje:

„Keďže osoby alebo organizácie, ak sú považované podľa zákona členského štátu za osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto záležitosti [na ochrane spotrebiteľov – neoficiálny preklad], musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov, týkajúcich sa zmluvných podmienok navrhovaných na všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok, buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na rozhodnutie sťažností alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní; keďže táto možnosť nezahŕňa predbežné overenie všeobecných podmienok používaných v jednotlivých hospodárskych sektoroch.“

4        Podľa článku 2 tejto smernice:

„Na účely tejto smernice:

…

b)      ‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“

5        Podľa článku 4 uvedenej smernice:

1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.      Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“

6        Článok 5 tej istej smernice stanovuje:

„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2.“

7        V zmysle článku 7 smernice 93/13:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2.      Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

3.      So zreteľom na vnútroštátne právo sa môžu právne opravné prostriedky, uvedené v odseku 2, uplatňovať oddelene alebo spolu voči niekoľkým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho sektoru alebo z ich združení, ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok alebo podobných podmienok.“

 Španielske právo

 Zákon č. 7/1998

8        Ley 7/1998 sobre condiciones generales de la contratación (zákon č. 7/1998 o všeobecných zmluvných podmienkach) z 13. apríla 1998 (BOE č. 89 zo 14. apríla 1998, s. 12304), v znení neskorších predpisov, v článku 12 stanovuje:

„1.      Proti používaniu alebo odporúčaniu používať všeobecné podmienky, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom alebo s inými všeobecne záväznými alebo zakazujúcimi právnymi predpismi, možno podať žalobu na zdržanie sa konania a o vrátenie finančných prostriedkov.

2.      Cieľom žaloby na zdržanie sa konania je dosiahnuť vydanie rozsudku, ktorým sa žalovanému uloží povinnosť vypustiť zo všeobecných podmienok všetky podmienky, ktoré sa považujú za neplatné, a zdržať sa používania takýchto podmienok v budúcnosti, pričom sa v závislosti od okolností určí a spresní obsah zmluvy, ktorá sa má považovať za platnú a záväznú.

Spolu so žalobou na zdržanie sa konania možno podať žaloby akcesorickej povahy, a to žalobu o vrátenie všetkých súm zaplatených na základe podmienok dotknutých rozsudkom, ako aj žalobu o náhradu škody spôsobenej uplatnením týchto podmienok.

…“

9        Článok 17 tohto zákona stanovuje:

„1.      Žalobu na zdržanie sa konania možno podať proti každému predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý používa všeobecné podmienky, ktoré sa považujú za neplatné.

…

4.      Žaloby uvedené v predchádzajúcich odsekoch možno podať spoločne proti viacerým predajcom alebo dodávateľom pôsobiacim v tom istom hospodárskom odvetví alebo proti ich združeniam, ktorí používajú alebo odporúčajú používať rovnaké všeobecné podmienky, ktoré sa považujú za neplatné.“

 Kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007

10      Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a klientov a ďalších doplňujúcich zákonov) zo 16. novembra 2007 (BOE č. 287 z 30. novembra 2007, s. 49181), v znení neskorších predpisov, v článku 53 stanovuje:

„Žaloba na zdržanie sa má za cieľ uložiť žalovanému povinnosť, aby sa zdržal svojho konania, alebo zabrániť opakovaniu takého konania v budúcnosti. Okrem toho možno žalobu podať s cieľom zakázať akékoľvek konanie, ktoré sa v čase podania žaloby už skončilo, ak existujú dostačujúce dôkazy, podľa ktorých sa toto konanie môže čoskoro zopakovať.

Na účely ustanovení tejto kapitoly akékoľvek odporúčanie v prospech používania nekalých podmienok sa tiež považuje za konanie odporujúce právnej úprave v oblasti nekalých podmienok.

S každou žalobou na zdržanie sa konania možno spojiť žalobu o určenie absolútnej a relatívnej neplatnosti, žalobu o nesplnenie záväzkov, žalobu o zrušenie alebo ukončenie zmluvy a žalobu o vrátenie súm, ktoré boli vybraté na základe uskutočnenia konaní alebo ustanovení alebo všeobecných podmienok, ktoré boli vyhlásené za nekalé alebo netransparentné, ako aj žalobu o náhradu škody spôsobenej uplatnením takýchto podmienok alebo praktík. Súd, ktorý rozhoduje o hlavnej žalobe, teda žalobe na zdržanie sa konania upravenej procesnou právnou úpravou, rozhoduje aj o tejto podanej žalobe akcesorickej povahy.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

11      Dňa 15. novembra 2010 združenie Adicae podalo na Juzgado de lo Mercantil n° 11 de Madrid (Obchodný súd č. 11 Madrid, Španielsko) hromadnú žalobu na zdržanie sa konania proti 44 úverovým inštitúciám, ktorá sa týkala podmienky tzv. minimálnej úrovne, ktorá sa nachádzala vo všeobecných podmienkach zmlúv o hypotekárnom úvere používaných týmito úverovými inštitúciami, stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, pod ktorú sa pohyblivá úroková sadzba nemohla znížiť (ďalej len „podmienka stanovujúca minimálnu úroveň“), a o vrátenie súm zaplatených na základe tejto podmienky dotknutými spotrebiteľmi. Táto žaloba bola následne dvakrát rozšírená, takže v konečnom dôsledku bolo na súde žalovaných 101 úverových inštitúcií. Po tom, čo boli v španielskych médiách uverejnené tri výzvy, 820 spotrebiteľov jednotlivo vstúpilo do konania vo veci samej na podporu návrhov Adicae.

12      Juzgado de lo Mercantil n° 11 de Madrid (Obchodný súd č. 11 Madrid) uvedenej žalobe vyhovel v prípade 98 zo 101 úverových inštitúcií, ktoré boli pred ním žalované. Vo vzťahu k týmto inštitúciám tento súd konštatoval neplatnosť podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň, nariadil zdržanie sa používania tejto podmienky a vyhlásil kontinuitu dotknutých zmlúv o hypotekárnom úvere. Uvedený súd tiež uložil uvedeným inštitúciám povinnosť vrátiť sumy neoprávnene prijaté na základe uvedenej podmienky od 9. mája 2013, teda odo dňa uverejnenia rozsudku Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) č. 241/2013, ktorým tento súd rozhodol, že určenie neplatnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň vyvoláva účinky ex nunc.

13      Audiencia Provincial de Madrid (Provinčný súd Madrid, Španielsko) zamietol takmer všetky odvolania, ktoré podali inštitúcie odsúdené v prvostupňovom konaní.

14      Tento súd spresnil kritériá, podľa ktorých sa preskúmanie transparentnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň musí vykonať v rámci hromadnej žaloby, a teda rozhodol, že pri preskúmaní štandardných vzorov zmlúv o hypotekárnych úveroch používaných úverovými inštitúciami je potrebné overiť, či tieto inštitúcie konali tak, aby skryli alebo zatajili „finančno‑majetkový účinok“ takejto podmienky. K takémuto skrytiu alebo zatajeniu dochádza podľa uvedeného súdu vtedy, ak uvedené inštitúcie nevykazujú a neuvedú túto podmienku na rovnakej úrovni dôležitosti ako ostatné podmienky, ktorým priemerný spotrebiteľ vo všeobecnosti venuje pozornosť, pričom sa tento spotrebiteľ domnieva, že tieto ostatné podmienky, týkajúce sa referenčného indexu, rozdielu, ktorý sa má pripočítať k tomuto indexu alebo dotknutého obdobia splácania, určujú náklady na uzavretú zmluvu.

15      Audiencia Provincial de Madrid (Provinčný súd Madrid) tiež identifikoval niektoré konania dotknutých úverových inštitúcií, ktoré svedčia o ich úmysle skrytia alebo utajenia. Medzi tieto druhy správania podľa tohto súdu patrí predloženie podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň týmito inštitúciami ako podmienky v spojení s pojmami, ktoré v dotknutej zmluve o hypotekárnom úvere nesúvisia s cenou ani s okolnosťami, ktoré môžu viesť k zníženiu tejto ceny, čo vyvoláva dojem, že účinok minimalizovania úrovne kolísania referenčnej úrokovej sadzby podlieha určitým podmienkam alebo požiadavkám, ktoré sťažia uplatnenie takejto podmienky, ďalej zaradenie podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň v polovici alebo na konci dlhých statí, ktoré sa najskôr týkajú iných záležitostí a v ktorých je takáto podmienka uvedená len stručne bez zdôraznenia uplatnenia takejto podmienky, aby sa pozornosť spotrebiteľa od nej odvrátila inam, respektíve spoločná prezentácia tejto podmienky spolu s podmienkami obmedzujúcimi zvýšenie variabilnej úrokovej sadzby (podmienky predstavujúce „strop“) tak, aby sa pozornosť spotrebiteľa sústredila na zjavnú istotu, že bude môcť využiť strop proti hypotetickému zvýšeniu referenčného indexu, a tým sa odpúta jeho pozornosť od významu stanovenej minimálnej úrovne.

16      Úverové inštitúcie, ktorých odvolanie bolo zamietnuté, podali na Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, mimoriadny opravný prostriedok pre procesnú vadu a kasačný opravný prostriedok proti rozsudku vyhlásenému v odvolacom konaní.

17      Tento súd uvádza, že spor vo veci samej nastoľuje dva právne problémy rovnakej dôležitosti. Prvý sa týka otázky, či hromadná žaloba predstavuje vhodný procesný prostriedok na preskúmanie transparentnosti podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň, ktoré si podľa judikatúry Súdneho dvora vyžaduje konkrétne posúdenie všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, ako aj predzmluvné informácie poskytnuté dotknutému spotrebiteľovi. Takáto otázka je o to relevantnejšia, ak sa rovnako ako v situácii, o ktorú ide vo veci samej, podaná hromadná žaloba netýka len jednej úverovej inštitúcie, ale všetkých úverových inštitúcií bankového systému krajiny, ktorej jediný spoločný menovateľ spočíva v použití podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň, ktorých obsah sa viac či menej mení, v ich zmluvách o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou.

18      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru a spresňuje, že vykonal kontrolu transparentnosti podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň v rámci hromadnej žaloby, najmä vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok 241/2013 z 9. mája 2013, pričom ako referenčné kritérium použil vnímanie priemerného spotrebiteľa a zohľadnil vlastnosti dotknutých štandardizovaných vzorov „zmlúv uzatváraných vo veľkom“. Tento súd však uvádza, že v daných prípadoch podaná hromadná žaloba smerovala proti jednej úverovej inštitúcii alebo proti veľmi obmedzenému počtu úverových inštitúcií, takže bolo jednoduchšie štandardizovať dotknuté postupy a podmienky.

19      Naproti tomu vnútroštátny súd spresňuje, že v prejednávanej veci podľa štatistík Banco de España (Národná banka Španielska) ide o milióny zmlúv o hypotekárnom úvere, ktoré viedli k množstvu formulácií a formulácií podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň. Tento súd navyše uvádza, že uvedené podmienky boli v súlade so zákonom používané počas obdobia od decembra 1989 do júna 2019, takže podliehali po sebe nasledujúcim právnym úpravám, zatiaľ čo pri posudzovaní nekalej povahy zmluvnej podmienky sa musí vychádzať z okamihu uzavretia zmluvy.

20      V dôsledku toho sa vnútroštátny súd domnieva, že v prípade, keď je podaná hromadná žaloba proti značnému počtu úverových inštitúcií, týka sa používania podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň počas veľmi dlhého obdobia na základe po sebe nasledujúcich právnych úprav a neumožňuje overiť predzmluvné informácie poskytnuté v každom prípade dotknutým spotrebiteľom, tak je mimoriadne ťažké preskúmať transparentnosť týchto podmienok na základe článku 7 ods. 3 smernice 93/13.

21      Druhý problém nastolený vnútroštátnym súdom sa týka ťažkosti charakterizovať priemerného spotrebiteľa vo veci, akou je vec sama. V tejto súvislosti tento súd spresňuje, že hoci Súdny dvor vo svojej judikatúre odkazuje na priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný (rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 51), úroveň pozornosti spotrebiteľa sa môže líšiť v závislosti od viacerých faktorov, najmä od vnútroštátnych alebo odvetvových pravidiel v oblasti reklamy alebo od prvkov jazyka použitých v poskytnutých obchodných informáciách.

22      Vo veci samej boli podmienky stanovujúce minimálnu úroveň určené rôznym osobitným kategóriám spotrebiteľov, a to najmä spotrebiteľom, ktorí prevzali hypotekárne úvery uzavreté developermi, spotrebiteľom patriacim do programov financovania sociálneho bývania alebo programov prístupu k verejnému bývaniu podľa určitých vekových skupín, alebo spotrebiteľom, ktorí mali prístup k úverom v rámci osobitného režimu z dôvodu ich profesie, takže na účely preskúmania transparentnosti týchto podmienok by bolo ťažké uplatniť pojem „priemerný spotrebiteľ“.

23      Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Umožňuje článok 4 ods. 1 smernice 93/13 v rozsahu, v akom odkazuje na okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, a článok 7 ods. 3 tej istej smernice v rozsahu, v akom odkazuje na podobné podmienky, vykonať na účely preskúmania transparentnosti v rámci hromadnej žaloby abstraktné posúdenie podmienok, ktoré použilo viac ako sto finančných inštitúcií v miliónoch bankových zmlúv, bez zohľadnenia úrovne informácií o právnych a finančných povinnostiach vyplývajúcich z danej podmienky, ktoré boli poskytnuté pred uzatvorením zmluvy, a ostatných okolností daného prípadu, ktoré existovali v čase uzatvorenia zmluvy?

2.      Je s článkom 4 ods. 2 a článkom 7 ods. 3 smernice 93/13 zlučiteľná možnosť vykonať abstraktné preskúmanie transparentnosti z pohľadu priemerného spotrebiteľa, ak sú viaceré z ponúk na uzavretie zmlúv určené rôznym špecifickým skupinám spotrebiteľov alebo ak viaceré finančné inštitúcie s veľmi odlišnými hospodárskymi a geografickými oblasťami podnikania používali štandardné zmluvné podmienky počas veľmi dlhého obdobia, v priebehu ktorého sa vyvíjala informovanosť verejnosti o takýchto podmienkach?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

24      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú vnútroštátnemu súdu preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky v rámci hromadnej žaloby smerujúcej proti mnohým predajcom alebo dodávateľom, ktorí patria do toho istého hospodárskeho odvetvia, a týkajúcej sa veľmi vysokého počtu zmlúv.

25      V tejto súvislosti treba na úvod poznamenať, že v systéme ochrany zavedenom smernicou 93/13 sa spotrebitelia môžu domáhať svojich práv priznaných touto smernicou tak prostredníctvom individuálnej žaloby, ako aj prostredníctvom hromadnej žaloby.

26      Súčasne so subjektívnym právom spotrebiteľa obrátiť sa na súd, aby preskúmal nekalú povahu podmienky v zmluve, ktorej je účastníkom, článok 7 ods. 2 smernice 93/13 umožňuje členským štátom zaviesť kontrolu nekalých podmienok obsiahnutých v štandardizovaných zmluvách prostredníctvom žalôb na zdržanie sa konania podaných vo verejnom záujme združeniami na ochranu spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 21).

27      Podľa článku 7 ods. 3 smernice 93/13 takéto hromadné žaloby môžu byť podané v súlade s vnútroštátnym právom samostatne alebo spoločne, proti viacerým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia alebo ich združeniam, ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých alebo podobných všeobecných zmluvných podmienok.

28      Hoci práva priznané smernicou 93/13 môžu byť vykonávané prostredníctvom individuálnej žaloby alebo hromadnej žaloby, tieto žaloby majú v rámci tejto smernice odlišné ciele a právne účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 30).

29      Pokiaľ ide o individuálne žaloby, existujúci nerovný stav medzi dotknutým spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, na ktorom spočíva systém ochrany zavedený smernicou 93/13, si vyžaduje pozitívny zásah vnútroštátneho súdu, ktorý je povinný posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky s prihliadnutím, ako to vyžaduje článok 4 ods. 1 tejto smernice, na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom dotknutej zmluvy, a s odkazom na všetky okolnosti súvisiace s týmto uzatvorením ku dňu uzavretia tejto zmluvy, ako aj na všetky ostatné podmienky uvedenej zmluvy alebo na zmluvu, od ktorej závisí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, body 21 až 24, ako aj citovanú judikatúru).

30      Na druhej strane, ako vyplýva zo samotného znenia článku 4 ods. 1 smernice 93/13, zohľadnenie všetkých konkrétnych okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, ktoré je charakteristické pre individuálne žaloby, nemá vplyv na uplatnenie článku 7 tejto smernice, a preto nemôže byť prekážkou podania hromadnej žaloby.

31      V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že preventívna povaha a odstrašujúci cieľ žalôb na zdržanie sa podaných osobami alebo organizáciami, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov, uvedených v článku 7 ods. 2 smernice 93/13, ako aj nezávislosť týchto žalôb vo vzťahu ku každému konkrétnemu individuálnemu sporu znamenajú, že takéto žaloby možno podať aj vtedy, ak podmienky, ktorých zákaz sa požaduje, neboli použité v určitých zmluvách (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 29, ako aj citovanú judikatúru).

32      Pokiaľ ide konkrétne o vzťah medzi individuálnymi žalobami a hromadnými žalobami, treba pripomenúť, že v prípade neexistencie harmonizácie procesných prostriedkov upravujúcich tento vzťah v smernici 93/13 prináleží každému vnútroštátnemu právnemu poriadku stanoviť takéto pravidlá na základe procesnej autonómie členských štátov, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva právo Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 32, ako aj citovanú judikatúru). Tieto pravidlá tak nemôžu zasahovať do účinného výkonu možnosti voľby, ktorú spotrebiteľom ponúka smernica 93/13, uplatniť si svoje práva buď prostredníctvom individuálnej žaloby, alebo prostredníctvom hromadnej žaloby a nechať sa zastupovať organizáciou, ktorá má oprávnený záujem na ich ochrane.

33      V prejednávanej veci treba poznamenať, že vnútroštátny súd sa pýta, do akej miery hromadná žaloba predstavuje vhodný súdny mechanizmus umožňujúci vykonať preskúmanie transparentnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň uvedenej v zmluvách o hypotekárnom úvere, pokiaľ je táto žaloba podaná proti mnohým predajcom alebo dodávateľom, ktorí počas dlhého obdobia uzavreli množstvo zmlúv tohto typu.

34      Pokiaľ ide v prvom rade o pojem „transparentnosť“ v kontexte smernice 93/13, treba pripomenúť, že požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok predstavuje všeobecné pravidlo uplatniteľné na vypracovanie podmienok používaných v spotrebiteľských zmluvách. V tejto súvislosti článok 5 uvedenej smernice stanovuje, že v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, „musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne“.

35      Rozsah tejto povinnosti jasnej a zrozumiteľnej formulácie, ktorá odráža požiadavku transparentnosti uloženú predajcom alebo dodávateľom, nezávisí od typu individuálnej alebo hromadnej žaloby, ktorou sa spotrebiteľ alebo organizácia, ktorá má oprávnený záujem na jeho ochrane, snažia uplatňovať práva priznané smernicou 93/13.

36      Judikatúra vyplývajúca z individuálnych žalôb a týkajúca sa požiadavky transparentnosti je preto uplatniteľná na hromadné žaloby. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa tejto judikatúry táto požiadavka nemôže byť obmedzená len na zrozumiteľnosť podmienky z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, musí byť chápaná extenzívne, keďže systém ochrany zavedený smernicou 93/13 spočíva na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2023, Caixabank (Provízia za poskytnutie úveru), C‑565/21, EU:C:2023:212, bod 30 a citovanú judikatúru].

37      V dôsledku toho treba uvedenú požiadavku chápať tak, že vyžaduje nielen to, aby dotknutá zmluvná podmienka bola pre spotrebiteľa zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska, ale aj to, aby priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, bol schopný pochopiť konkrétne fungovanie tejto podmienky a posúdiť tak na základe presných a zrozumiteľných kritérií potenciálne významné ekonomické dôsledky takejto podmienky na jeho finančné záväzky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 64 a citovanú judikatúru).

38      Z vyššie uvedeného vyplýva, že v systéme ochrany zavedenom smernicou 93/13 nemožno súdne preskúmanie transparentnosti zmluvných podmienok obmedziť len na podmienky, ktoré sú predmetom individuálnych žalôb. Žiadne ustanovenie tejto smernice totiž neumožňuje domnievať sa, že táto kontrola je vylúčená, pokiaľ ide o podmienky, ktoré sú predmetom hromadných žalôb, avšak s tou výhradou, že musia byť dodržané podmienky stanovené v článku 7 ods. 3 uvedenej smernice, a to, že ak je hromadná žaloba podaná proti viacerým predajcom alebo dodávateľom, musí byť podaná proti predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok, alebo podobných podmienok.

39      Po druhé, pokiaľ ide o preskúmanie transparentnosti zmluvnej podmienky, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd v rámci hromadnej žaloby, treba poznamenať, že toto preskúmanie sa z hľadiska svojej samotnej povahy nemôže týkať okolností vlastných individuálnym situáciám, ale týka sa štandardizovaných praktík predajcov alebo dodávateľov.

40      Povinnosť vnútroštátneho súdu overiť v rámci individuálnej žaloby, či mu boli oznámené všetky skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na záväzok dotknutého spotrebiteľa, s prihliadnutím na okolnosti súvisiace s uzatvorením dotknutej zmluvy a s prihliadnutím na poskytnutie informácie týkajúcej sa zmluvných podmienok a dôsledkov tohto uzavretia pred uzavretím tejto zmluvy [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, D.V. (Odmena advokáta – zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, body 38 a 39, ako aj citovanú judikatúru], musí byť prispôsobená osobitostiam hromadných žalôb, najmä vzhľadom na preventívnu povahu týchto žalôb a ich nezávislosť od akéhokoľvek konkrétneho individuálneho sporu, ktoré sú pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku.

41      V rámci hromadnej žaloby teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri posudzovaní transparentnosti zmluvnej podmienky, akou je podmienka stanovujúca minimálnu úroveň, preskúmal v závislosti od povahy tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom dotknutých zmlúv, či priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, je v čase uzavretia zmluvy schopný pochopiť fungovanie tejto podmienky a posúdiť jej potenciálne významné ekonomické dôsledky. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky štandardné zmluvné a predzmluvné praktiky uplatňované každým dotknutým predajcom alebo dodávateľom, medzi ktoré patrí najmä vypracovanie uvedenej podmienky a umiestnenie tejto podmienky vo vzorových zmluvách používaných každým predajcom alebo dodávateľom, reklama typov zmlúv dotknutých hromadnou žalobou, šírenie všeobecných predzmluvných ponúk adresovaných spotrebiteľom, ako aj všetky ďalšie okolnosti, ktoré uvedený súd považuje za relevantné na účely výkonu svojho preskúmania, pokiaľ ide o každého zo žalovaných.

42      Po tretie, pokiaľ ide o otázku, či zložitosť veci z dôvodu veľmi vysokého počtu žalovaných, zmlúv uzavretých počas dlhého obdobia a viacerých formulácií dotknutých ustanovení môže zabrániť vykonaniu preskúmania transparentnosti týchto ustanovení, je potrebné hneď na úvod poznamenať, že – ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku – článok 7 ods. 3 smernice 93/13 podriaďuje podanie hromadnej žaloby proti viacerým predajcom alebo dodávateľom dvom podmienkam, a to jednak tomu, aby takáto žaloba bola podaná proti predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, a jednak tomu, aby títo predajcovia alebo dodávatelia používali alebo odporúčali použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok alebo podobných podmienok.

43      Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, v prejednávanej veci je nesporné, že žalovaní vo veci samej patria do toho istého hospodárskeho odvetvia, a to do odvetvia úverových inštitúcií. Okolnosť, že žaloba podaná vo veci samej smeruje proti značnému počtu úverových inštitúcií, nepredstavuje relevantné kritérium na účely posúdenia povinnosti vnútroštátneho súdu preskúmať transparentnosť podobných zmluvných podmienok v zmysle článku 7 ods. 3 smernice 93/13, keďže – ako vyplýva z tohto ustanovenia – hromadná žaloba môže byť podaná samostatne alebo spoločne proti viacerým predajcom alebo dodávateľom z toho istého odvetvia. Zložitosť veci totiž nemôže ohroziť účinnosť subjektívnych práv priznaných spotrebiteľom smernicou 93/13, ktoré nemožno spochybniť organizačnými výzvami vzniknutými vo veci.

44      Pokiaľ ide o druhú z uvedených podmienok, treba konštatovať, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri dodržaní svojho vnútroštátneho práva určil, či medzi zmluvnými podmienkami, ktorých sa týka hromadná žaloba, existuje dostatočný stupeň podobnosti na to, aby umožnil podanie tejto žaloby. V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 7 ods. 3 smernice 93/13 vyplýva, že nie je potrebné, aby boli tieto podmienky identické. Okrem toho takúto podobnosť nemožno vylúčiť len na základe skutočnosti, že zmluvy, v ktorých sa nachádzajú, boli uzavreté v rôznych okamihoch alebo na základe rôznych právnych úprav, inak by bol článok 7 ods. 2 a 3 smernice 93/13 zbavený veľkej časti svojej podstaty a narušil by sa tak potrebný účinok tohto ustanovenia.

45      S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa v prejednávanej veci zdá, že podmienky stanovujúce minimálnu úroveň použité v dotknutých zmluvách o hypotekárnom úvere obsahujú v podstate údaj o minimálnej sadzbe, pod ktorú pohyblivá úroková sadzba nemôže klesnúť, pričom mechanizmus ich fungovania je v zásade stále rovnaký. V dôsledku toho sa zdá, že tieto podmienky možno kvalifikovať ako „podobné“ v zmysle článku 7 ods. 3 smernice 93/13.

46      Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú vnútroštátnemu súdu preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky v rámci hromadnej žaloby smerujúcej proti mnohým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorá sa týka veľmi vysokého počtu zmlúv, pokiaľ tieto zmluvy obsahujú tú istú podmienku alebo podobné podmienky.

 O druhej otázke

47      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 4 ods. 2 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13 umožňujú vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o hromadnej žalobe proti mnohým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorá sa týka veľmi vysokého počtu zmlúv, preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky na základe vnímania priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, ak sú tieto zmluvy určené osobitným kategóriám spotrebiteľov a táto podmienka bola používaná počas veľmi dlhého obdobia, počas ktorého sa úroveň informovanosti o nej zmenila.

48      V tejto súvislosti treba uviesť, že – ako vyplýva z ustálenej judikatúry a ako bolo uvedené v bode 37 tohto rozsudku – transparentnosť zmluvnej podmienky a rozsah, v akom táto podmienka umožňuje pochopiť jej fungovanie a posúdiť jej potenciálne významné ekonomické dôsledky, sa skúmajú s prihliadnutím na vnímanie priemerného spotrebiteľa, ktorý je definovaný ako riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 51, a z 20. apríla 2023, Ocidental–Companhia Portuguesa de Seguros de Vida, C‑263/22, EU:C:2023:311, bod 26, ako aj citovanú judikatúru).

49      Podobne ako všeobecný pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, ktorý má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych znalostí a informácií, ktoré má dotknutá osoba skutočne k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17, EU:C:2019:232, bod 24 a citovanú judikatúru), použitie abstraktného referenčného kritéria na preskúmanie transparentnosti zmluvnej podmienky umožňuje vyhnúť sa tomu, aby táto kontrola závisela od spojenia komplexného celku subjektívnych faktorov, ktoré je ťažké – ak nie nemožné – preukázať.

50      Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 83 svojich návrhov, keďže osobitné znalosti, ktoré má spotrebiteľ údajne mať, nemôžu v rámci individuálnej žaloby odôvodniť akúkoľvek odchýlku od úrovne znalostí priemerného spotrebiteľa, o to viac nemožno v rámci hromadnej žaloby zohľadniť individuálne vlastnosti rôznych kategórií spotrebiteľov.

51      V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že z dôvodu značného počtu predajcov alebo dodávateľov, ktorí uzavreli zmluvy o hypotekárnom úvere, ich geografického rozloženia na celom vnútroštátnom území, ako aj dlhého obdobia používania podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň, počas ktorého boli prijaté po sebe nasledujúce právne úpravy, sa hromadná žaloba vo veci samej týka osobitných kategórií spotrebiteľov, ktorých bolo ťažké zoskupiť, a to najmä spotrebiteľov, ktorí prevzali hypotekárne úvery uzavreté developermi, spotrebiteľov patriacich do programov financovania sociálneho bývania a programov prístupu k verejnému bývaniu podľa určitých vekových skupín, prípadne spotrebiteľov, ktorí mali prístup k úverom v rámci osobitného režimu z dôvodu ich profesie.

52      Treba však poznamenať, že práve heterogénnosť dotknutej verejnosti, ktorá znemožňuje preskúmať individuálne vnímanie všetkých jednotlivcov tvoriacich túto verejnosť, si vyžaduje použitie právnej fikcie priemerného spotrebiteľa, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľa chápe ako jeden a ten istý abstraktný subjekt, ktorého celkové vnímanie je relevantné na účely jeho preskúmania.

53      V dôsledku toho bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby v rámci svojej analýzy transparentnosti podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň v čase uzavretia dotknutých zmlúv o hypotekárnom úvere vychádzal z vnímania priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, a to bez ohľadu na rozdiely medzi jednotlivými spotrebiteľmi, ktorým sú dotknuté zmluvy určené, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti o podmienkach stanovujúcich minimálnu úroveň, výšku príjmu, vek alebo podnikateľskú činnosť. Okolnosť, že tieto zmluvy sú adresované osobitným kategóriám spotrebiteľov, nemôže viesť k odlišnému záveru. Na účely preskúmania transparentnosti podmienok, ktoré sa nachádzajú vo všeobecných podmienkach všetkých týchto zmlúv a ktorých fungovanie je v podstate rovnaké, keďže tieto podmienky spočívajú v obmedzení zníženia pohyblivej úrokovej sadzby pod určitú úroveň, sa totiž vnútroštátny súd nemôže opierať o vnímanie ani menej obozretného ako priemerného spotrebiteľa, ani o vnímanie spotrebiteľa, ktorý je obozretnejší ako priemerný spotrebiteľ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, mBank (Poľský register protiprávnych podmienok), C‑139/22, EU:C:2023:692, bod 66].

54      Nemožno však a priori vylúčiť, že z dôvodu vzniku objektívnej udalosti alebo všeobecne známej skutočnosti, akými sú zmena uplatniteľnej právnej úpravy alebo vývoj judikatúry, o ktorom sa vo veľkej miere informuje a debatuje, vnútroštátny súd dospeje k záveru, že celkové vnímanie priemerného spotrebiteľa týkajúce sa podmienky stanovujúcej minimálnu úroveň sa počas referenčného obdobia zmenilo a umožnilo mu dozvedieť sa o potenciálne významných ekonomických dôsledkoch tejto podmienky.

55      V takom prípade smernica 93/13 nebráni tomu, aby sa zohľadnil vývoj vnímania priemerného spotrebiteľa počas tohto obdobia, pričom úroveň jeho informovanosti a pozornosti tak môže závisieť od okamihu uzavretia zmlúv o hypotekárnom úvere. Vnútroštátny súd však musí túto možnosť uplatniť na základe konkrétnych a objektívnych skutočností preukazujúcich existenciu takejto zmeny, pričom samotné plynutie času nepostačuje na to, aby mohla takáto domnienka existovať.

56      Ako vyplýva z diskusií na pojednávaní pred Súdnym dvorom, v prejednávanej veci by uvedená objektívna udalosť alebo uvedená všeobecne známa skutočnosť mohli spočívať vo výraznom poklese úrokových sadzieb charakteristických pre obdobie po roku 2000, ktoré viedlo k uplatneniu podmienok stanovujúcich minimálnu úroveň, a teda k uvedomeniu si spotrebiteľov ekonomických účinkov týchto podmienok, alebo by mohli spočívať aj vo vydaní rozsudku Tribunal Supremo (Najvyšší súd) č. 214/2013 z 9. mája 2013, v ktorom sa konštatovala neexistencia transparentnosti uvedených podmienok. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či na účely preskúmania transparentnosti daných podmienok mohol tento výrazný pokles úrokových sadzieb alebo vyhlásenie tohto rozsudku determinovať v priebehu času zmenu úrovne pozornosti a informovanosti priemerného spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy o hypotekárnom úvere.

57      Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 2 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o hromadnej žalobe proti mnohým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorá sa týka veľmi vysokého počtu zmlúv, preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky na základe vnímania priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, ak sú tieto zmluvy určené osobitným kategóriám spotrebiteľov a táto podmienka bola používaná počas veľmi dlhého obdobia. Ak sa však počas tohto obdobia celkové vnímanie priemerného spotrebiteľa týkajúce sa uvedenej podmienky zmenilo z dôvodu, že nastala objektívna udalosť alebo všeobecne známa skutočnosť, smernica 93/13 nebráni tomu, aby vnútroštátny súd vykonal toto preskúmanie s prihliadnutím na vývoj vnímania tohto spotrebiteľa, pričom relevantným vnímaním je vnímanie existujúce v čase uzavretia zmluvy o hypotekárnom úvere.

 O trovách

58      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

umožňujú vnútroštátnemu súdu preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky v rámci hromadnej žaloby smerujúcej proti mnohým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorá sa týka veľmi vysokého počtu zmlúv, pokiaľ tieto zmluvy obsahujú tú istú podmienku alebo podobné podmienky.

2.      Článok 4 ods. 2 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

umožňujú vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o hromadnej žalobe proti mnohým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho odvetvia, ktorá sa týka veľmi vysokého počtu zmlúv, preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky na základe vnímania priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, ak sú tieto zmluvy určené osobitným kategóriám spotrebiteľov a táto podmienka bola používaná počas veľmi dlhého obdobia. Ak sa však počas tohto obdobia celkové vnímanie priemerného spotrebiteľa týkajúce sa uvedenej podmienky zmenilo z dôvodu, že nastala objektívna udalosť alebo všeobecne známa skutočnosť, smernica 93/13 nebráni tomu, aby vnútroštátny súd vykonal toto preskúmanie s prihliadnutím na vývoj vnímania tohto spotrebiteľa, pričom relevantným vnímaním je vnímanie existujúce v čase uzavretia zmluvy o hypotekárnom úvere.

Podpisy

*      Jazyk konania: španielčina.