–

Terhelt5, v zastúpení: B. Gyalog, ügyvéd,

–

Központi Nyomozó Főügyészség, v zastúpení: G. Egri a P. Fürcht, splnomocnení zástupcovia,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, K. Szíjjártó a M. Tátrai, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a E. Samoilova, splnomocnení zástupcovia,

–

švajčiarska vláda, v zastúpení: L. Lanzrein a V. Michel, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B. Béres a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 (ďalej len „DVSD“), ako aj článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania, ktoré v Maďarsku začala Központi Nyomozó Főügyészség (Národná vyšetrovacia prokuratúra, Maďarsko) (ďalej len „KNF“) proti Terhelt5, maďarskému štátnemu príslušníkovi (ďalej len „obvinený“), najmä za činy korupcie, za ktoré už bol trestne stíhaný v Rakúsku a v prípade ktorých Zentrale Staatsanwaltschaft zur Verfolgung von Wirtschaftsstrafsachen und Korruption (Ústredná prokuratúra pre stíhanie hospodárskej trestnej činnosti a korupcie, Rakúsko) (ďalej len „WKStA“) nariadila zastavenie trestného stíhania.

3

Článok 54 DVSD, ktorý sa nachádza v hlave III kapitole 3 tohto dohovoru, nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“, stanovuje:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

4

Článok 57 ods. 1 DVSD stanovuje:

„Ak nie je [Ak je – neoficiálny preklad] určitá osoba obvinená z trestného činu na území jednej zmluvnej strany a príslušné úrady tejto zmluvnej strany majú dôvod k predpokladu, že toto obvinenie sa týka toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená na území inej zmluvnej strany, požiadajú tieto úrady v prípade, že to uznajú za potrebné, o vecné informácie príslušné úrady tej zmluvnej strany, na území ktorej bolo rozhodnutie vynesené.“

5

Článok XXVIII ods. 6 Magyarország Alaptörvénye (Základný zákon Maďarska) stanovuje:

„Okrem výnimočných prípadov ustanovených zákonom o opravných prostriedkoch nikoho nemožno trestne stíhať alebo odsúdiť za trestný čin, v súvislosti s ktorým bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozhodnutím podľa právnych predpisov Maďarska alebo v kontexte medzinárodnej zmluvy alebo aktu Európskej únie podľa právnych predpisov iného štátu.“

6

Podľa § 4 ods. 3 Büntetőeljárásról szóló 2017. évi XC. törvény (zákon č. XC z roku 2017, ktorým sa ustanovuje Trestný poriadok) nemožno začať trestné stíhanie, a ak sa začalo, musí sa zastaviť, ak o skutkoch, ktorých sa dopustil páchateľ, už bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím bez toho, aby boli dotknuté konania o mimoriadnom opravnom prostriedku a niektoré osobitné konania.

7

Ustanovenie § 4 ods. 7 tohto Trestného poriadku stanovuje, že nemožno začať trestné stíhanie, a ak sa začalo, musí sa zastaviť, ak o skutkoch, ktorých sa dopustil páchateľ, už bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím v členskom štáte Európskej únie alebo ak v členskom štáte bolo o skutkoch vydané rozhodnutie vo veci samej, ktoré podľa práva tohto členského štátu bráni v súvislosti s rovnakými skutkami tak začatiu nového trestného stíhania, ako aj obnoveniu trestného konania ex offo alebo prostredníctvom riadneho opravného prostriedku.

8

Ustanovenie § 254 Büntető Törvénykönyvről szóló 1978. évi IV. törvény (zákon č. IV z roku 1978, ktorým sa ustanovuje Trestný zákon) stanovovalo:

„1.   Kto poskytne alebo sľúbi neoprávnenú výhodu zamestnancovi alebo členovi rozpočtového orgánu, profesijnej organizácie alebo orgánu sociálneho zabezpečenia alebo inej osobe vo svojom záujme, aby tento zamestnanec alebo člen porušil svoju povinnosť, dopúšťa sa trestného činu a potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

2.   Trestný čin sa potrestá trestom odňatia slobody až na päť rokov, ak sa neoprávnené zvýhodnenie prizná alebo prisľúbi zamestnancovi alebo členovi rozpočtového orgánu, profesijnej organizácie alebo orgánu sociálneho zabezpečenia oprávneného samostatne prijímať opatrenia.“

9

Ustanovenie § 190 Strafprozessordnung (Trestný poriadok, ďalej len „StPO“) s názvom „Zastavenie vyšetrovania“ znie:

„Prokuratúra musí zastaviť trestné stíhanie aj vyšetrovanie v prípade, že:

(1)   trestný čin, ktorý je predmetom vyšetrovania, nie je podľa práva trestný alebo by bolo z právnych dôvodov nezákonné pokračovať v trestnom stíhaní obvineného alebo

(2)   neexistuje žiadny skutočný dôvod, pre ktorý by sa malo pokračovať v trestnom stíhaní obvineného.“

10

Podľa § 193 StPO s názvom „Obnovenie konania“:

„1.   Po zastavení trestného stíhania nemožno vo vzťahu k obvinenému vykonávať žiadne ďalšie vyšetrovanie; prokuratúra v prípade potreby nariadi jeho prepustenie. Ak si však rozhodnutie týkajúce sa obnovenia konania vyžaduje vykonanie určitých vyšetrovacích úkonov alebo dôkazov, prokuratúra príležitostne môže nariadiť ich vykonanie alebo ich sama vykonať.

2.   Prokuratúra môže nariadiť obnovenie vyšetrovania zastaveného podľa § 190 alebo 191, pokiaľ trestné stíhanie týkajúce sa daného trestného činu nie je premlčané a ak:

…“

11

Podľa § 195 StPO môže obeť trestného činu za určitých podmienok požiadať o pokračovanie vyšetrovania, ktoré bolo zastavené, pokiaľ tento trestný čin nie je premlčaný. Ak prokuratúra považuje žiadosť obete za odôvodnenú, musí pokračovať v konaní bez ohľadu na požiadavky stanovené v § 193 ods. 2 bode 1 alebo 2 StPO.

12

Ustanovenie § 307 Strafgesetzbuch (Trestný zákon, ďalej len „StGB“), nazvaný „Korupcia“, v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej, v odseku 1 stanovuje:

„Kto

…

…“

13

Dňa 22. augusta 2012 WKStA začala v Rakúsku trestné konanie proti dvom rakúskym štátnym príslušníkom pre podozrenie zo spáchania trestného činu prania špinavých peňazí, sprenevery a korupcie v zmysle § 307 ods. 1 bodu 6 StGB, ako aj proti obvinenému pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie v zmysle tohto ustanovenia.

14

Vyšetrovanie sa týkalo činov, ku ktorým došlo v rokoch 2005 až 2010 a ktoré sa týkali podozrení z poskytovania úplatkov verejným činiteľom prostredníctvom viacerých spoločností usadených v rôznych členských štátoch s cieľom ovplyvniť rozhodnutie, ktoré sa malo prijať v rámci verejného obstarávania týkajúceho sa dodávky nových vlakov pre dve linky metra v Budapešti (Maďarsko). Išlo najmä o prevody súm v celkovej výške niekoľkých miliónov eur, ktoré boli vyplatené ako odmena za konzultačné služby, o ktorých existovalo podozrenie, že v skutočnosti neboli nikdy poskytnuté.

15

Obvinený, ktorý údajne vedel o fiktívnej povahe zmlúv o konzultačných službách a o ich skutočnom cieli, bol podozrivý z toho, že sa s cieľom získať zákazku snažil podplatiť osobu alebo osoby, ktoré mohli ovplyvniť osoby rozhodujúce o tejto zákazke. Konkrétnejšie od 5. apríla 2007 do 8. februára 2010 údajne prostredníctvom istej spoločnosti uskutočnil viacero platieb v celkovej výške viac než sedem miliónov eur určených verejným činiteľom, ktorí boli páchateľmi trestného činu pasívnej korupcie a ktorí zostali neznámi.

16

Tieto podozrenia voči obvinenému sa zakladali na informáciách, ktoré poskytol Serious Fraud Office (Úrad pre závažné podvody, Spojené kráľovstvo) (ďalej len „SFO“) v rámci žiadosti o právnu spoluprácu týkajúcu sa vyšetrovania skupiny britských spoločností, na analýze bankových údajov rakúskej spoločnosti, ktorých predloženie nariadila WKStA, a na výsluchu podozrivých rakúskych štátnych príslušníkov uvedených v bode 13 tohto rozsudku, ktorí boli vypočutí ako svedkovia.

17

Obvinený nebol vypočutý ako podozrivý v rámci vyšetrovania, ktoré viedla WKStA, keďže vyšetrovací úkon, ktorý táto prokuratúra vykonala 26. mája 2014 s cieľom zistiť miesto jeho pobytu, sa ukázal ako neúspešný.

18

Uznesením z 3. novembra 2014 WKStA ukončila vyšetrovanie tak, že trestné stíhanie zastavila, pričom sa s odkazom na výsledky vyšetrovaní, ktoré dovtedy viedli rakúske, britské a maďarské orgány, konštatovalo, že neexistuje skutočný dôvod na pokračovanie trestného stíhania v zmysle § 190 bodu 2 StPO. Táto prokuratúra sa domnievala, že vzhľadom na to, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že jeden z podozrivých uvedených v bode 13 tohto rozsudku a obvinený sa skutočne dopustili skutkov korupcie v zmysle § 307 ods. 1 bodu 6 StGB, tieto skutky neboli preukázané s dostatočnou istotou, aby mohli byť dôvodom na odsúdenie, takže je potrebné zastaviť trestné stíhanie.

19

WKStA viackrát opätovne preskúmala toto rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ale zakaždým musela konštatovať, že podmienky pokračovania v konaní stanovené v § 193 a 195 StPO neboli splnené najmä preto, že činy korupcie vytýkané obvinenému boli v Rakúsku premlčané najneskôr od roku 2015.

20

V dňoch 10. apríla a 29. augusta 2019 KNF podala na Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko), vnútroštátny súd, obžalobu, na základe ktorej bolo v Maďarsku začaté trestné stíhanie proti obvinenému za činy korupcie v zmysle § 254 ods. 1 a 2 zákona č. IV z roku 1978, ktorým sa zavádza Trestný zákon, uvedeného v bode 8 tohto rozsudku.

21

Vnútroštátny súd, ktorý sa domnieval, že činy korupcie vytýkané obvinenému, sú rovnaké, ako činy, ktoré WKStA vyšetrovala v Rakúsku predtým, ako toto trestné stíhanie zastavila, uznesením z 8. decembra 2020 zastavil toto trestné stíhanie na základe zásady ne bis in idem, ako je zakotvená v § 4 ods. 3 a 7 zákona č. XC z roku 2017, ktorým sa ustanovuje Trestný poriadok, uvedeného v bode 6 tohto rozsudku.

22

Toto uznesenie bolo zrušené uznesením Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) z 15. júna 2021, ktorý vrátil vec vnútroštátnemu súdu.

23

Podľa Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd hlavného mesta Budapešť) uznesenie WKStA z 3. novembra 2014, ktorým sa zastavilo vyšetrovanie, uvedené v bode 18 tohto rozsudku, nemožno považovať za právoplatné rozhodnutie v zmysle článku 50 Charty a článku 54 DVSD, keďže dostupné dokumenty neumožňujú jasne určiť, či je toto uznesenie založené na dostatočne dôkladnom a úplnom posúdení dôkazov. Predovšetkým nič nepreukazuje, že by WKStA zhromaždila dôkazy, okrem výsluchu dvoch rakúskych podozrivých uvedených v bode 13 tohto rozsudku, a že by vypočula ktorúkoľvek z takmer 90 osôb, ktoré KNF uviedla vo svojej obžalobe, na účely ich výsluchu alebo svedeckej výpovede. Okrem toho obvinený nebol vypočutý ako podozrivý.

24

Za týchto podmienok Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty vykladať v tom zmysle, že za právoplatné rozhodnutie v zmysle týchto článkov sa má považovať rozhodnutie o oslobodení obvineného prijaté v prvom členskom štáte v nadväznosti na vyšetrovanie týkajúce sa najmä činov korupcie, ak je proti tomuto obvinenému za tie isté činy vedené nové trestné stíhanie v druhom členskom štáte a ak:

26

Na úvod treba pripomenúť, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha dvojakej podmienke, a to na jednej strane tomu, aby existovalo skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka „bis“), a na druhej strane tomu, aby sa na ten istý skutkový stav vzťahovalo skoršie rozhodnutie a neskoršie stíhania alebo neskoršie rozhodnutia (podmienka „idem“) (rozsudok z 23. marca 2023, Dual Prod,C‑412/21, EU:C:2023:234, bod 51 a citovaná judikatúra).

27

Pokiaľ ide o druhú z týchto podmienok, vnútroštátny súd výslovne vychádza z predpokladu, že v prejednávanej veci je táto podmienka splnená.

28

Pokiaľ ide o prvú podmienku, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na to, aby sa určitá osoba mohla považovať za „právoplatne odsúdenú“ v zmysle článku 54 DVSD, musí byť po prvé možnosť trestného stíhania s konečnou platnosťou vyčerpaná v dôsledku prijatia predmetného rozhodnutia v trestnom konaní, akým je v prejednávanej veci rozhodnutie o oslobodení, a po druhé toto rozhodnutie musí byť vydané na základe „posúdenia veci samej“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski,C‑486/14, EU:C:2016:483, body 34 a 42, ako aj citovanú judikatúru).

29

V prejednávanej veci v prvom rade, pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musí byť možnosť trestného stíhania s konečnou platnosťou vyčerpaná, treba vzhľadom na okolnosti vymedzené v prvých dvoch zarážkach uvedených v bode 25 tohto rozsudku pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa na jednej strane článok 54 DVSD uplatňuje aj na rozhodnutia, ktoré vydal orgán oprávnený zúčastňovať sa trestného súdnictva v príslušnom vnútroštátnom poriadku, ako je prokuratúra, ktorými sa právoplatne skončí trestné stíhanie v členskom štáte, aj ak sú tieto rozhodnutia prijaté bez účasti súdneho orgánu a nemajú formu rozsudku. Na druhej strane posúdenie tejto požiadavky sa musí vykonať na základe práva štátu, ktorý je zmluvnou stranou, ktorý vydal predmetné rozhodnutie v trestnom konaní, a musí zabezpečiť, aby predmetné rozhodnutie v tomto štáte poskytovalo ochranu priznanú zásadou ne bis in idem (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2008, Turanský,C‑491/07, EU:C:2008:768, body 35 a 36, ako aj z 29. júna 2016, Kossowski,C‑486/14, EU:C:2016:483, body 35 a 39, ako aj citovanú judikatúru).

30

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že skutočnosť, že podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva môže dôjsť k obnoveniu trestného konania ukončeného rozhodnutím o oslobodení v prípade „nových alebo novoodhalených skutočností“, ako sú nové skutkové okolnosti a/alebo dôkazy, nemôže spochybniť konečnú povahu tohto rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie s konečnou platnosťou nezastavuje možnosť trestného stíhania, vzhľadom na to, že táto možnosť obnovenia konania, hoci nie je „mimoriadnym opravným prostriedkom“, predsa len znamená skôr výnimočné začatie, a to na základe odlišných dôkazov, oddeleného konania než jednoduché pokračovanie už ukončeného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, M,C‑398/12, EU:C:2014:1057, body 37 až 40).

31

V prejednávanej veci vzhľadom na túto judikatúru skutočnosť, že rakúske právo stanovuje na jednej strane v § 193 ods. 2 bode 2 StPO možnosť obnovenia konania ukončeného po prijatí rozhodnutia o oslobodení za prísnych podmienok, t. j. ak „vyjdú najavo alebo sa objavia nové skutočnosti či dôkazy, ktoré osamote alebo v spojení s inými výsledkami konania zrejme odôvodňujú odsúdenie obvineného“, nemôže spochybniť konečnú povahu tohto rozhodnutia.

32

Na druhej strane to isté platí pre ďalšiu možnosť obnovenia konania podľa rakúskeho práva, ktorá je tiež prísne vymedzená, a to v prípade, že v súlade s § 193 ods. 2 bodom 1 StPO „obvinený nebol vypočutý vo vzťahu k… trestnému činu… a v tejto súvislosti mu nebolo uložené žiadne obmedzenie“.

33

Táto možnosť, hoci nepredstavuje „mimoriadny opravný prostriedok“, totiž so zreteľom na dvojitú podmienku, ktorej podlieha, predpokladá skôr výnimočné začatie oddeleného konania, než len jednoduché pokračovanie už ukončeného konania, ktorého cieľom je opätovné preskúmanie rozhodnutia o oslobodení s ohľadom na vyhlásenia obvineného v prípade, že by mohol byť neskôr vypočutý. Okrem toho treba uviesť, že vo veci samej prokuratúra nemala túto možnosť po prijatí rozhodnutia o oslobodení, keďže je nesporné, že hoci obvinený nebol vypočutý, bol na neho napriek tomu vyvíjaný „nátlak“ v podobe vyšetrovacieho úkonu s cieľom zistiť miesto jeho pobytu, čo sa ukázalo ako neúspešné.

34

Striktnú a výnimočnú povahu týchto možností obnovenia už ukončeného konania ešte posilňuje skutočnosť, že podľa § 193 ods. 2 StPO obnovenie konania v každom prípade nie je možné, ak je medzičasom trestný čin premlčaný. Tak to bolo v prejednávanej veci, keďže je nesporné, že prinajmenšom od roku 2015, teda len niekoľko mesiacov po prijatí rozhodnutia o oslobodení v novembri 2014, bol trestný čin premlčaný.

35

Okrem toho samotná skutočnosť, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke, že podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, existujú možnosti obnovenia už ukončeného konania, ak trestný čin ešte nie je premlčaný, ale v prejednávanej veci ich prokuratúra nevyužila predtým, ako k tomuto premlčaniu došlo, nemôže spochybniť konečnú povahu rozhodnutia o ukončení konania iba preto, že možnosť trestného stíhania nebola s konečnou platnosťou vyčerpaná.

36

Vzhľadom na to, že tieto výnimočné možnosti obnovenia už ukončeného konania, ako sú striktne vymedzené v § 193 ods. 2 StPO, nemôžu mať vplyv na konečnú povahu rozhodnutia o ukončení konania prijatého na základe § 190 StPO, rozhodnutie prokurátora nevyužiť jednu alebo druhú z týchto možností z dôvodu, že podmienky na to neboli splnené, nemôže spochybniť konečnú povahu uvedeného rozhodnutia.

37

Okrem toho rakúska vláda vo svojich písomných pripomienkach s odkazom na judikatúru Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) a rakúsku právnu vedu uviedla, že v rakúskom práve rozhodnutie prokuratúry o zastavení stíhania v súlade s § 190 StPO, „ktoré nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, vyvoláva od svojho prijatia účinky spojené s rozhodnutím, ktoré má konečnú povahu, tak z hmotnoprávneho, ako aj z procesnoprávneho hľadiska“. Táto vláda medzi jeho účinkami uvádza takzvaný „blokujúci účinok“ („Sperrwirkung“) vyplývajúci z takéhoto rozhodnutia v súlade so zásadou ne bis in idem vo vzťahu ku všetkým orgánom ostatných členských štátov, pokiaľ bolo toto rozhodnutie prijaté po predbežnom preskúmaní veci samej, ako aj po posúdení dôvodnosti trestného činu, z ktorého spáchania je obvinený podozrivý.

38

Z toho vyplýva, že okolnosti uvedené v prvých dvoch zarážkach uvedených v bode 25 tohto rozsudku nemôžu spochybniť, že v prejednávanej veci je splnená požiadavka pripomenutá v bode 28 tohto rozsudku, aby bola možnosť trestného stíhania „s konečnou platnosťou vyčerpaná“.

39

Pokiaľ ide v druhom rade o požiadavku pripomenutú v bode 28 tohto rozsudku, aby predmetné rozhodnutie o ukončení trestného konania bolo vydané v nadväznosti na „posúdenie veci samej“, treba po prvé zdôrazniť, že okolnosť uvedená v prvej zarážke bodu 25 tohto rozsudku, že rozhodnutie o ukončení konania bolo prijaté z dôvodu neexistencie akéhokoľvek dôkazu spôsobilého preukázať, že obvinený skutočne spáchal trestný čin, ktorý sa mu vytýka, neznamená, že táto druhá podmienka nie je splnená. Naopak Súdny dvor už rozhodol, že v prípade oslobodenia spod obžaloby pre nedostatok dôkazov k takémuto posúdeniu vo veci samej došlo (rozsudok z 28. septembra 2006, Van Straaten, C‑150/05, EU:C:2006:614, bod 60).

40

Po druhé z judikatúry vyplýva, že posúdenie právoplatnej povahy rozsudku v zmysle článku 54 DVSD sa musí vykonať nielen vzhľadom na cieľ tohto článku, ktorým je predovšetkým zaručiť každej osobe, ktorá bola odsúdená a svoj trest už vykonala, alebo ktorá bola prípadne právoplatne oslobodená spod obžaloby v členskom štáte, aby sa mohla pohybovať vnútri schengenského priestoru bez obavy z nového stíhania v inom členskom štáte pre ten istý čin, ale aj vzhľadom na potrebu podporovať predchádzanie trestnej činnosti a boj proti nej v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v súlade s článkom 3 ods. 2 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 47, a z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 78, ako aj citovanú judikatúru].

41

Po tretie treba pripomenúť, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 92, ako aj citovaná judikatúra].

42

Pokiaľ ide konkrétne o článok 54 DVSD, Súdny dvor rozhodol, že tento článok nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera členských štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva, pričom každý z nich súhlasí s uplatnením trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej vnútroštátnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku. Táto vzájomná dôvera vyžaduje, aby príslušné dotknuté orgány druhého členského štátu akceptovali právoplatné rozhodnutie vydané na území prvého členského štátu, ktoré im bolo oznámené [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 93, ako aj citovaná judikatúra].

43

Z judikatúry však vyplýva aj to, že táto vzájomná dôvera môže existovať len v prípade, že druhý zmluvný štát sa môže uistiť na základe informácií od prvého zmluvného štátu o tom, že dotknuté rozhodnutie prijaté príslušnými orgánmi prvého zmluvného štátu je skutočne právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe posúdenia vo veci samej [rozsudok z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu), C‑505/19, EU:C:2021:376, bod 81, ako aj citovaná judikatúra].

44

Po štvrté Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania a ukončení vyšetrovania nemôže byť považované za rozhodnutie vydané na základe posúdenia veci samej, a v dôsledku toho kvalifikované ako „právoplatné rozhodnutie“ v zmysle článku 54 DVSD, ak zo samotného odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že uvedené konanie bolo ukončené bez uskutočnenia dôkladného vyšetrovania, bez ktorého môže byť spochybnená vzájomná dôvera členských štátov, a ak v tejto súvislosti absencia vypočutia poškodeného a prípadného svedka svedčí o tom, že takéto dôkladné vyšetrovanie vo veci samej neprebehlo (rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski,C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 53).

45

Vzhľadom na túto judikatúru vzniká otázka, či vo veci samej bolo rozhodnutie WKStA o ukončení trestného konania prijaté na základe „dôkladného vyšetrovania“ v zmysle rozsudku z 29. júna 2016, Kossowski (C‑486/14, EU:C:2016:483), takže toto rozhodnutie možno považovať za rozhodnutie vydané na základe posúdenia veci samej, ako to vyžaduje článok 54 DVSD, vzhľadom na okolnosti, ktoré uvádza vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke a ktoré sú uvedené v tretej zarážke uvedenej v bode 25 tohto rozsudku, a to, že počas vyšetrovania prokuratúra zhromaždila údaje v rámci žiadosti o právnu spoluprácu, ako aj v nadväznosti na prístup k bankovým účtom a výsluch ďalších dvoch podozrivých, ale nevypočula obvineného, keďže vyšetrovací úkon, ktorý má povahu donucovacieho opatrenia a ktorého cieľom je zistiť miesto pobytu, sa napokon ukázal ako neúspešný.

46

Ako vyplýva z bodu 48 rozsudku z 29. júna 2016, Kossowski (C‑486/14, EU:C:2016:483), vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, prokurátor nepokračoval v trestnom stíhaní „len z dôvodu, že obvinený odmietol vypovedať a poškodený, ako aj ďalší nepriamy svedok žili v Nemecku, takže v priebehu vyšetrovania nemohli byť vypočutí [v Poľsku], v dôsledku čoho tvrdenia tohto poškodeného nemohli byť overené bez toho, aby bolo vedené dôkladné vyšetrovanie na účely zhromaždenia a preskúmania dôkazov“. Súdny dvor z toho vyvodil, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania na základe takéhoto vyšetrovania nepredstavuje rozhodnutie, ktorému predchádzalo posúdenie veci samej.

47

Naproti tomu v prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že v priebehu vyšetrovania, ktoré trvalo viac ako dva roky, mala WKStA prístup k bankovým účtom v rámci žiadosti o právnu spoluprácu zo strany britských orgánov, konkrétne SFO, ako aj k iným bankovým účtom a vypočula ďalšie dve podozrivé osoby s rakúskou štátnou príslušnosťou uvedené v bode 13 tohto rozsudku.

48

Okrem toho rakúska vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že peňažné toky identifikované v nadväznosti na prístup k uvedeným bankovým účtom analyzoval Bundesamt für Korruptionsprävention und Korruptionsbekämpfung (Rakúsky spolkový úrad pre prevenciu a boj proti korupcii, Rakúsko). Po koordinačnom stretnutí Európskej agentúry pre posilnenie justičnej spolupráce (Eurojust) v máji 2014 SFO informoval WKStA, že neexistuje žiadny nový dôkaz, ktorý by viedol k identifikácii verejného činiteľa najmä v Maďarsku, keďže prístup k účtom tak na Slovensku, ako aj na Cypre v tejto súvislosti neposkytol žiadne informácie. Okrem toho sa ukázalo ako pochybné, či by poskytnutie informácií o účtoch, ktoré si vyžiadal SFO od Lichtenštajnska, mohlo poskytnúť viac vysvetlení. Dňa 3. novembra 2014 Eurojust informoval WKStA, že ani vyšetrovania vedené maďarskými súdnymi orgánmi nemohli potvrdiť podozrenia zo spáchania trestného činu.

49

Na druhej strane, aj keď je pravda, že v prejednávanej veci obvinený nebol vypočutý, je nesporné, že ako zdôrazňuje vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke, bol napriek tomu predmetom vyšetrovacieho úkonu donucovacej povahy s cieľom zistiť miesto jeho pobytu, aj keď sa tento úkon nakoniec ukázal ako neúspešný.

50

Ako v podstate uviedla aj švajčiarska vláda, samotná skutočnosť, že obvinený nebol vypočutý v priebehu vyšetrovania, sama osebe svedčí o neexistencii dôkladného vyšetrovania len v rozsahu, v akom uplatniteľné vnútroštátne právo ukladá prokuratúre povinnosť vypočuť obvineného pred prijatím rozhodnutia o ukončení vyšetrovania. Treba však pripomenúť, že § 193 ods. 2 bod 1 StPO výslovne stanovuje možnosť pokračovať v trestnom konaní po vydaní rozhodnutia o oslobodení, ak obvinený nebol vypočutý vo vzťahu k trestnému činu, z ktorého spáchania je podozrivý, a pokiaľ mu v tejto súvislosti nebolo uložené žiadne obmedzenie. Zdá sa teda, že v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom môže byť takéto rozhodnutie za určitých okolností prijaté bez vypočutia obvineného.

51

Hoci v takom prípade okolnosť, že obvinený nebol vypočutý ako podozrivý, nemôže sama osebe odôvodniť záver o neexistencii dôkladného vyšetrovania, nič to nemení na tom, ako v podstate uviedol aj generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, že túto okolnosť predsa len možno zohľadniť ako jeden z prípadných ďalších relevantných prvkov poukazujúcich na takúto neexistenciu. Na tento účel treba preukázať, že za okolností prejednávanej veci prináležalo prokuratúre prvého členského štátu, aby vykonala vyšetrovací úkon na zabezpečenie účinného vypočutia uvedeného obvineného, ktorý zjavne mohol priniesť nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli do značnej miery spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o oslobodení. Napriek tomu, ako uviedol aj generálny advokát v bode 77 svojich návrhov, prokuratúre nemožno brániť v tom, aby vyvodila dôsledky zo skutočnosti, že obvinený sa dobrovoľne vyhýbal možnosti byť vypočutý napríklad tak, že nebol policajným orgánom k dispozícii.

52

Vo všeobecnosti môže druhý členský štát dospieť k záveru o neexistencii dôkladného vyšetrovania v prvom členskom štáte len v pomerne výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak je to z hľadiska uplatniteľného vnútroštátneho práva prvého členského štátu zjavné, predovšetkým so zreteľom na dôvody uvedené v tomto rozhodnutí a na informácie, ktoré prvý členský štát prípadne oznámil pred jeho prijatím, eventuálne ako odpoveď na žiadosť, ktorú mu adresoval druhý členský štát.

53

Konštatovanie druhého členského štátu o neexistencii dôkladného vyšetrovania totiž musí predstavovať skôr výnimku než pravidlo, pričom, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bodoch 32 a 39 až 42 svojich návrhov, takéto konštatovanie platí v každom prípade vtedy, keď zo znenia dotknutého rozhodnutia v trestnom konaní vyplýva, že tomuto rozhodnutiu nepredchádzalo žiadne skutočné vyšetrovanie alebo posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného, alebo že vzhľadom na uplatniteľné vnútroštátne právo bolo toto rozhodnutie prijaté najmä z dôvodov, ktoré treba považovať za čisto procesné, alebo z dôvodov účelnosti, hospodárnosti konania alebo politiky justičných orgánov.

54

Ako vyplýva z bodov 41 a 42 tohto rozsudku, takáto koncepcia je v súlade so špecifickým cieľom sledovaným článkom 54 DVSD, ktorým je zaručiť osobe, ktorá bola právoplatne oslobodená spod obžaloby v členskom štáte, aby sa mohla pohybovať vnútri schengenského priestoru bez obavy zo stíhania v inom členskom štáte pre ten istý čin, ako sa uvádza v bode 40 tohto rozsudku, ako aj so zásadami vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania medzi členskými štátmi, na ktorých je založená zásada ne bis in idem zakotvená v tomto ustanovení, ako aj v článku 50 Charty.

55

Tento cieľ a tieto zásady naopak bránia tomu, aby prokuratúra druhého členského štátu v prípade, že zamýšľa začať trestné stíhanie proti osobe, ktorá už bola stíhaná a voči ktorej bolo v nadväznosti na vyšetrovanie vydané právoplatné rozhodnutie o oslobodení za ten istý čin v prvom členskom štáte, podrobne preskúmala toto vyšetrovanie s cieľom jednostranne určiť, či je toto vyšetrovanie dostatočne dôkladné z hľadiska práva prvého členského štátu.

56

Okrem toho, ak má prokuratúra druhého členského štátu vážne a konkrétne pochybnosti o dôkladnosti alebo dostatočne podrobnej povahe vyšetrovania vedeného prokuratúrou prvého členského štátu v súvislosti s činmi a dôkazmi, ktoré mala táto prokuratúra k dispozícii počas vyšetrovania alebo ktoré táto prokuratúra skutočne mohla mať k dispozícii, ak by bola vykonala vyšetrovacie úkony, ktoré boli vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci potrebné, musí sa táto prokuratúra obrátiť na prokuratúru prvého členského štátu s cieľom požiadať o jej pomoc, najmä pokiaľ ide o uplatniteľné vnútroštátne právo a dôvody, na ktorých je založené rozhodnutie o oslobodení prijaté na základe tohto vyšetrovania, pričom využije napríklad mechanizmus spolupráce ustanovený na tento účel v článku 57 DVSD.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vo vzťahoch medzi členskými štátmi treba zohľadniť zásadu lojálnej spolupráce uvedenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorá ukladá členským štátom povinnosť všeobecne, a teda najmä v rámci uplatňovania zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 54 DVSD, vzájomne sa rešpektovať a pomáhať si pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv.

58

Vzhľadom na to hoci skutkové okolnosti pripomenuté v bodoch 47 až 50 tohto rozsudku v rozsahu, v akom sú preukázané, potvrdzujú, že vyšetrovanie vedené v prvom členskom štáte nie je zjavne nedostatočne dôkladné, nič to nemení na tom, ako v podstate uviedol aj generálny advokát v bode 66 svojich návrhov, že v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý musí v prejednávanej veci rozhodnúť o uplatniteľnosti zásady ne bis in idem, aby posúdil dôkladnosť vyšetrovania vzhľadom na všetky v tejto súvislosti relevantné skutočnosti.

59

Ako už bolo uvedené v bode 51 tohto rozsudku, v rámci tohto celkového posúdenia môže vnútroštátny súd za určitých podmienok zohľadniť ako jeden z prípadných ďalších relevantných prvkov poukazujúcich na neexistenciu dôkladnosti vyšetrovania vedeného v prvom členskom štáte aj skutočnosť, že obvinený nebol vypočutý ako podozrivý.

60

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položené otázky odpovedať tak, že zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že za právoplatné rozhodnutie v zmysle týchto článkov sa má považovať rozhodnutie o oslobodení obvineného prijaté v prvom členskom štáte v nadväznosti na vyšetrovanie týkajúce sa najmä činov korupcie, ak je proti tomu istému obvinenému za tie isté činy vedené nové trestné stíhanie v druhom členskom štáte a ak:

pričom platí, že skutočnosť, že prokuratúra prvého členského štátu nevypočula obvineného, môže prokuratúra druhého členského štátu zohľadniť ako jeden z prípadných ďalších relevantných prvkov poukazujúcich na neexistenciu dôkladného vyšetrovania v prvom členskom štáte, avšak za predpokladu, že sa preukáže, že za okolností prejednávanej veci prináležalo prokuratúre prvého členského štátu, aby vykonala vyšetrovací úkon na zabezpečenie účinného vypočutia uvedeného obvineného, ktorý zjavne mohol priniesť nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli do značnej miery spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o oslobodení.

61

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

za právoplatné rozhodnutie v zmysle týchto článkov sa má považovať rozhodnutie o oslobodení obvineného prijaté v prvom členskom štáte v nadväznosti na vyšetrovanie týkajúce sa najmä činov korupcie, ak je proti tomu istému obvinenému za tie isté činy vedené nové trestné stíhanie v druhom členskom štáte a ak:

pričom platí, že skutočnosť, že prokuratúra prvého členského štátu nevypočula obvineného, môže prokuratúra druhého členského štátu zohľadniť ako jeden z prípadných ďalších relevantných prvkov poukazujúcich na neexistenciu dôkladného vyšetrovania v prvom členskom štáte, avšak za predpokladu, že sa preukáže, že za okolností prejednávanej veci prináležalo prokuratúre prvého členského štátu, aby vykonala vyšetrovací úkon na zabezpečenie účinného vypočutia uvedeného obvineného, ktorý zjavne mohol priniesť nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli do značnej miery spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o oslobodení.