–

KM a SM, v zastúpení: W. Bochenek a P. Stalski, radcowie prawni,

–

mBank S.A., v zastúpení: A. Cudna‑Wagner a K. Stoklosa, radcowie prawni, a B. Miąskiewicz, adwokat,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: C. Alves, P. Barros da Costa, A. Cunha, B. Lavrador a A. Pimenta, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi SM a KM na jednej strane a bankovou inštitúciou mBank S.A. na druhej strane vo veci vrátenia súm, ktoré boli poslednej uvedenej bankovej inštitúcii vyplatené na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá musí byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky.

3

Desiate odôvodnenie smernice 93/13 uvádza:

„Keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok;…“

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [sústavnému – neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

6

Článok 60 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. č. 16, položka 93) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“) stanovuje:

„Pokiaľ zákon nestanovuje inak, vôľa osoby, ktorá vykonala právny úkon, sa prejavuje akýmkoľvek správaním, ktoré ju dostatočne prejavuje, a to aj elektronickými prostriedkami.“

7

Článok 117 tohto zákonníka znie takto:

„§1.   Majetkové nároky, až na výnimky stanovené zákonom, podliehajú premlčacej lehote.

§2.   Po uplynutí premlčacej lehoty sa dlžník môže vyhnúť splneniu svojej povinnosti, čo ale neplatí, ak sa vzdá svojho práva uplatniť námietku premlčania. Vzdanie sa práva uplatniť námietku premlčania pred uplynutím premlčacej lehoty je však neplatné.

§21.   Po uplynutí premlčacej lehoty už nie je možné uplatniť pohľadávku voči spotrebiteľovi.“

8

Článok 1171 uvedeného poriadku stanovuje:

„§1. Vo výnimočných prípadoch môže súd po zvážení záujmov účastníkov konania nezohľadniť uplynutie premlčacej lehoty na podanie žaloby proti spotrebiteľovi, ak to vyžaduje spravodlivosť.

§2. Pri výkone právomoci uvedenej v odseku 1 musí súd zohľadniť najmä:

9

Článok 118 toho istého zákonníka v znení účinnom do 8. júla 2018 znel takto:

„Ak osobitné ustanovenie neustanovuje inak, premlčacia lehota je desať rokov a v prípade pohľadávok z pravidelných platieb a pohľadávok súvisiacich s výkonom podnikateľskej činnosti tri roky.“

10

Článok 118 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 8. júla 2018 znie takto:

„Ak osobitné ustanovenie neustanovuje inak, premlčacia lehota je desať rokov a v prípade pohľadávok z pravidelných platieb a pohľadávok súvisiacich s výkonom podnikateľskej činnosti tri roky. Koniec premlčacej lehoty však pripadá na posledný deň kalendárneho roka, pokiaľ premlčacia lehota nie je kratšia ako dva roky.“

11

Podľa článku 120 ods. 1 tohto zákonníka:

„Premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď sa pohľadávka stala splatnou. Ak splatnosť pohľadávky závisí od dokonania konkrétneho úkonu majiteľom práva, lehota začína plynúť odo dňa, v ktorom by sa pohľadávka stala splatnou, ak by majiteľ práva vykonal úkon najskôr, ako to bolo možné.“

12

Článok 3851 uvedeného zákonníka stanovuje:

„§1. Ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (neprijateľné zmluvné podmienky). Toto ustanovenie neplatí pre podmienky, ktoré definujú hlavné povinnosti strán, predovšetkým cenu alebo odmenu, ak boli jednoznačne formulované.

§2. Ak nejaká zmluvná podmienka nie je podľa § 1 pre spotrebiteľa záväzná, ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú pre strany záväzné.

§3. Za zmluvné podmienky, ktoré neboli dohodnuté individuálne, sa považujú tie podmienky, na ktorých obsah spotrebiteľ nemal skutočný vplyv. To platí najmä pre zmluvné podmienky, ktoré boli prevzaté zo vzorovej zmluvy, ktorú spotrebiteľovi navrhla druhá zmluvná strana.

§4. Dôkazné bremeno, že zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne, znáša tá zmluvná strana, ktorá sa naň odvoláva.“

13

Článok 405 toho istého zákonníka stanovuje:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný tento prospech vrátiť v naturáliách, a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

14

Článok 410 Občianskeho zákonníka znie:

„§1.   Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä v prípade neoprávneného plnenia.

§2.   Plnenie je neoprávnené, ak osoba, ktorá plnenie poskytla, nebola povinná ho vôbec poskytnúť alebo nebola povinná ho poskytnúť osobe, ktorej ho poskytla, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol nulitný a po poskytnutí plnenia nenadobudol platnosť.“

15

Článok 455 toho istého zákonníka stanovuje:

„Ak nie je stanovená lehota na plnenie alebo ak lehota na plnenie nevyplýva z povahy záväzku, plnenie sa má poskytnúť bezodkladne po tom, ako bol dlžník vyzvaný na poskytnutie plnenia.“

16

Ustanovenie § 481 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Ak je dlžník v omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia, môže od neho veriteľ požadovať za dobu omeškania úroky, a to aj v prípade, ak mu nevznikla žiadna ujma a ak je omeškanie spôsobené okolnosťami, za ktoré dlžník nezodpovedá.“

17

Dňa 18. februára 2009 SM a KM uzavreli s bankou mBank zmluvu o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou, vyjadrenom v poľských zlotých (PLN) a indexovanom na švajčiarsky frank (CHF) (ďalej len „zmluva o úvere“).

18

Podľa znenia tejto zmluvy boli SM a KM povinní platiť v poľských zlotých mesačné splátky, ktorých výška sa určovala s použitím predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného v tabuľke výmenných kurzov mBank ku dňu zaplatenia splátky (ďalej len „konverzné doložky“).

19

Keďže SM a KM zastávali názor, že konverzné doložky sú nekalé, 4. júla 2019 predložili banke mBank sťažnosť. Touto sťažnosťou SM a KM požadovali v lehote 30 dní vrátenie mesačných splátok úveru, ktoré táto banka neoprávnene prijala z dôvodu neplatnosti zmluvy o úvere, dosahujúcich sumu 242238,61 PLN (približne 52277 eur), a v prípade, že by neexistoval nijaký základ, ktorý by umožňoval vyhlásiť túto zmluvu za neplatnú, zaplatenie sumy 52298,92 PLN (približne 11288 eur) z dôvodu vrátenia preplatku na mesačných splátkach (istiny a úrokov), ktorý uvedená banka prijala v období od 20. júla 2009 do 18. marca 2019.

20

Listom zo 16. júla 2019 mBank odpovedala na túto sťažnosť, pričom uviedla, že zmluva o úvere je zákonná, platná a neobsahuje nekalé podmienky.

21

Dňa 31. júla 2019 SM a KM podali na Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava – centrum, Poľsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na zmier, ktorým navrhujú, aby im mBank zaplatila sumy uvedené v bode 19 tohto rozsudku.

22

4. decembra 2019 mBank na tento návrh odpovedala, že nepovažuje dosiahnutie dohody za možné.

23

Dňa 13. decembra 2019 sa SM a KM zúčastnili verejného pojednávania pred vnútroštátnym súdom, ktorého sa mBank nezúčastnila, a potvrdili svoju žalobu. Tento súd preto konštatoval, že nedošlo k uzavretiu dohody a nariadil ukončiť konanie o zmieri.

24

Dňa 10. augusta 2020 SM a KM uviedli, že súhlasia s vyhlásením zmluvy o úvere za neplatnú v celom rozsahu, zastávajú názor, že vyhlásenie tejto zmluvy za neplatnú je pre nich priaznivé a že súhlasia s dôsledkami tejto neplatnosti vrátane právnych a finančných dôsledkov.

25

Po tom, čo vnútroštátny súd informoval SM a KM o dôsledkoch vyhlásenia zmluvy o úvere za neplatnú, SM a KM na pojednávaní 27. októbra 2020 pred týmto súdom vyhlásili, že týmto dôsledkom rozumejú a súhlasia s vyhlásením tejto zmluvy za neplatnú.

26

Tento súd konštatuje, že konverzné doložky v zmluve o úvere sú nekalé a že zmluva by nemohla naďalej platiť, ak by boli tieto ustanovenia vyhlásené za neplatné.

27

So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa smernice 93/13 vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že vyhlásenie nekalých podmienok za neplatné vedie k vyhláseniu zmluvy o úvere za neplatnú v celom rozsahu, dôsledkom tohto vyhlásenia neplatnosti by bolo, že zmluvné strany by mali vzájomné nároky na vrátenie ekvivalentov všetkých súm neoprávnene vyplatených v rámci plnenia tejto zmluvy.

28

Vnútroštátny súd spresňuje, že výklad poľského práva týkajúci sa účinkov absencie záväznosti protiprávnych zmluvných podmienok sa považoval za ustálený až do uznesenia, ktoré vydal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) 7. mája 2021.

29

Podľa vnútroštátneho súdu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v tomto uznesení dospel k záveru, že výklad, podľa ktorého sú poľské súdy povinné preskúmať ex offo prípadnú existenciu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách a konštatovať absolútnu neplatnosť týchto podmienok, nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej spotrebiteľ môže vyjadriť súhlas s uplatnením nekalej podmienky. Na jednej strane totiž vzhľadom na to, že v takom prípade má dotknutá nekalá podmienka v celom rozsahu svoje účinky, sankciou, ktorú treba uplatniť, nie je absolútna neplatnosť tejto podmienky, ale skôr jej „pozastavená neúčinnosť“. Na druhej strane Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) konštatoval, že vzhľadom na to, že v prípade vyhlásenia zmluvy o úvere, ktorá obsahuje nekalú podmienku, za neplatnú má dotknutý predajca alebo dodávateľ právo požadovať vrátenie požičanej istiny, musí mu byť tiež priznané právo dovolávať sa neúčinnosti tejto podmienky a z toho vyplývajúceho vyhlásenia tejto zmluvy za neplatnú.

30

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti pojmu „pozastavená neúčinnosť“ so smernicou 93/13. Tento súd spresňuje, že tento pojem znamená, že úkon zostáva platný, ale je zbavený svojho účinku až do okamihu, keď spotrebiteľ prípadne vyjadrí svoj súhlas. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že nekalú podmienku treba považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, a že vnútroštátny súd musí vyvodiť všetky dôsledky z neúčinnosti zmluvnej podmienky, o ktorej bolo konštatované, že je nekalá, bez toho, aby čakal, kým spotrebiteľ predloží vyhlásenie v tomto duchu.

31

Okrem toho vnútroštátny súd zdôrazňuje, že z uznesenia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) zo 7. mája 2021 vyplýva, že nekalá podmienka zostáva v „pozastavenom“ stave až do okamihu, keď spotrebiteľ predloží formálne vyhlásenie, v ktorom uvedie po prvé, že nesúhlasí s ponechaním tejto podmienky v platnosti, po druhé, že si je vedomý jednak skutočnosti, že neplatnosť uvedenej podmienky vedie k vyhláseniu zmluvy, ktorej je súčasťou, za neplatnú a jednak o dôsledkoch tohto vyhlásenia neplatnosti, a po tretie súhlasí s vyhlásením tejto zmluvy za neplatnú (ďalej len „formálne vyhlásenie“). Podľa vnútroštátneho súdu však povinnosť predložiť takéto vyhlásenie nevyplýva ani zo smernice 93/13, ani z judikatúry Súdneho dvora. Vnútroštátny súd z toho vyvodzuje, že podmienenie uplatniteľnosti článku 6 ods. 1 smernice 93/13 predložením formálneho vyhlásenia je v rozpore s týmto ustanovením.

32

Vnútroštátny súd tiež pripomína, že pokiaľ trvá stav pozastavenia zmluvy, dotknutý predajca alebo dodávateľ sa nemôže domáhať plnenia služieb dohodnutých v tejto zmluve, a teda voči nemu nemôže začať plynúť premlčacia lehota.

33

Okrem toho podľa uvedeného súdu platí, že ak spotrebiteľ podá mimosúdny návrh na vyhlásenie nekalej podmienky za neplatnú, predajca alebo dodávateľ nemá možnosť overiť, či bol tento spotrebiteľ informovaný o svojich právach a dôsledkoch vyhlásenia tejto podmienky za neplatnú. Okamih, keď spotrebiteľ podal návrh na vyhlásenie neplatnosti a vyhlásil, že si je vedomý svojich práv, ako aj dôsledkov zrušenia nekalej podmienky, je pritom dôležitý, pretože určuje začiatok plynutia premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na pohľadávky veriteľa týkajúce sa vrátenia, možnosť dosiahnuť ich splatnosť a možnosť ich započítania.

34

Vnútroštátny súd má pochybnosti o výklade poľského práva, ktorý podal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) vo svojom uznesení zo 7. mája 2021, podľa ktorého premlčacia lehota na podanie žaloby predajcu alebo dodávateľa, ktorou sa od spotrebiteľa domáha vrátenia plnenia, ktoré tento spotrebiteľ prijal, z dôvodu vyhlásenia zmluvy za neplatnú, začína plynúť až odo dňa, keď tento spotrebiteľ predloží formálne vyhlásenie, keďže tento výklad by bol v rozpore so zásadou efektivity.

35

Vnútroštátny súd poznamenáva, že ak spotrebiteľ nepredloží formálne vyhlásenie, táto žaloba sa podľa uvedeného výkladu nikdy nepremlčí. Navyše, aj keď spotrebiteľ predloží takéto vyhlásenie, ale predajca alebo dodávateľ spochybňuje, že predstavuje „výslovné vyhlásenie spotrebiteľa potvrdzujúce, že dostal úplné informácie“, ako to vyžaduje Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a v dôsledku toho tvrdí, že nevyvoláva žiadne účinky, premlčacia lehota na podanie uvedenej žaloby nezačne plynúť.

36

Vnútroštátny súd zastáva názor, že takýto výklad stavia predajcu alebo dodávateľa do lepšieho právneho postavenia ako spotrebiteľa, keďže premlčacia lehota na uplatnenie nároku zo strany predajcu alebo dodávateľa začína plynúť ešte neskôr ako lehota na uplatnenie nároku zo strany spotrebiteľa. Taktiež by začala plynúť neskôr ako lehota na podanie žaloby banky v prípade neplatnosti zmluvy, ktorá neobsahuje nekalé podmienky, teda by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie. Tento súd okrem toho zastáva názor, že skutočnosť, že predajca alebo dodávateľ má také výhodné právne postavenie, porušuje aj zásadu efektivity a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, keďže predajca alebo dodávateľ, ktorý vyhotoví zmluvu obsahujúcu nekalé podmienky, má de facto istotu, že jeho žaloba nebude premlčaná, ak ho spotrebiteľ vopred a výslovne neinformuje o skutočnosti, že si je vedomý toho, že táto zmluva obsahuje nekalé podmienky, a právnych následkov, ktoré z toho vyplývajú.

37

Vnútroštátny súd zastáva názor, že dňom, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota na podanie žaloby zo strany predajcu alebo dodávateľa, musí byť najneskôr deň, keď predajca alebo dodávateľ dostane prvý list spotrebiteľa, v ktorom sa spotrebiteľ odvoláva na neplatnosť zmluvy alebo existenciu nekalých podmienok. V takom prípade by mal predajca alebo dodávateľ pochopiť, že spotrebiteľ si je vedomý dôsledkov vyhlásenia zmluvy za neplatnú, a že s nimi súhlasí.

38

Tento súd dokonca zastáva názor, že podľa všeobecného pravidla musí premlčacia lehota pre podanie žaloby zo strany predajcu alebo dodávateľa začať plynúť odo dňa, keď poskytol svoju službu alebo dodávku, alebo od mierne neskoršieho dňa. V tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na úroveň jej odbornosti sa možno domnievať, že banka, ktorá vyhotoví zmluvu obsahujúcu nekalé podmienky, by mala od počiatku vedieť, že táto zmluva obsahuje takéto podmienky a že to má za následok vrátenie vzájomných plnení stanovených v uvedenej zmluve. Uvedený súd dodáva, že 27. decembra 2010 Sąd Okręgowy w Warszawie – Sąd Ochrony Konkurencji i Konsumentów (Krajský súd Varšava – Súd pre ochranu hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, Poľsko) už vo veci, v ktorej bola mBank jednou zo zmluvných strán, rozhodol, že podmienka, o akú ide vo veci samej, je protiprávna. Vyvodzuje z toho záver, že ak by sa pripustilo, že premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie požičanej istiny zo strany banky začína plynúť až odo dňa, keď dotknutý spotrebiteľ predloží formálne vyhlásenie, znamenalo by to nielen akceptáciu protiprávneho konania predajcu alebo dodávateľa, ale aj podnecovanie predajcu alebo dodávateľa, aby sa takto správal, v rozpore so smernicou 93/13.

39

Vnútroštátny súd uvádza, že časť poľských súdov pripúšťa, že výklad, ktorý podal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), má za následok, že pohľadávka spotrebiteľa voči banke sa stane splatnou až po tom, čo spotrebiteľ slobodne a informovane vyhlási, že súhlasí s vyhlásením zmluvy za neplatnú.

40

Ak by sa však tento výklad prijal, podľa vnútroštátneho súdu by z toho vyplývalo, že aj keby spotrebiteľ predtým požiadal banku o vrátenie neoprávnene zaplatených súm z dôvodu neplatnosti zmluvy, ktorú s ňou uzavrel, jeho pohľadávka by nebola splatná, a teda by sa mohol domáhať úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe až odo dňa predloženia takéhoto vyhlásenia. Podľa tohto súdu pritom podmienenie výkonu práva spotrebiteľa na získanie úrokov z omeškania novou podmienkou porušuje zásadu ekvivalencie, keďže v súlade so všeobecnými zásadami poľského občianskeho práva sa nepremlčateľná pohľadávka stane splatnou hneď po vyzvaní na vrátenie. Okrem toho, že uvedený výklad je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, podporuje správanie predajcu alebo dodávateľa spočívajúce v zámernom odďaľovaní splatenia pohľadávky spotrebiteľa a predlžuje tak dĺžku dotknutého súdneho konania.

41

Napokon vnútroštátny súd uvádza, že podľa výkladu, ktorý poskytol Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) sa pohľadávka spotrebiteľa na vrátenie platieb, ktoré vykonal na základe zmluvy o úvere neplatnej z toho dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky, musí znížiť o úroky z istiny, ktoré by spotrebiteľ musel dotknutej banke zaplatiť, ak by hypoteticky bola zmluva o úvere platná. Tento súd sa pýta, či smernica 93/13, ako aj zásady efektivity a ekvivalencie umožňujú takýmto spôsobom obmedziť žalobu spotrebiteľa o vrátenie plnenia.

42

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že nevyhnutnosť takéhoto zníženia pohľadávky spotrebiteľa sa vysvetľuje skutočnosťou, že vrátenie všetkých plnení do výšky ich celkovej sumy by znamenalo bezdôvodné obohatenie spotrebiteľa. Zastáva však názor, že tento výklad je v rozpore so zásadou ekvivalencie, pretože obmedzuje právo spotrebiteľa na vrátenie súm, ktoré neoprávnene zaplatil banke, zatiaľ čo banka môže požadovať vrátenie všetkých neoprávnených plnení, ktoré tomuto spotrebiteľovi poskytla.

43

Okrem toho uvedený výklad je tiež v rozpore so zásadou efektivity. Vnútroštátny súd sa domnieva, že takýto výklad jednak porušuje túto zásadu rovnako, ako keby sa bankám priznalo právo vymáhať pohľadávky voči spotrebiteľom z dôvodu mimozmluvného užívania kapitálu, a jednak sa podobá časovému obmedzeniu návrhu na vrátenie podaného spotrebiteľom, čo by bolo vzhľadom na rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980), v rozpore so smernicou 93/13.

44

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy-Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava – centrum) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice [93/13] a zásady efektivity a ekvivalencie vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého v prípade, že zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nie je možné zmluvu plniť:

45

Banka mBank tvrdí, že cieľom bodov 1 až 3 prejudiciálnej otázky je v podstate získať od Súdneho dvora výklad pravidiel poľského práva, čo nepatrí do jeho právomoci.

46

V tejto súvislosti mBank tvrdí, že výber sankcií, ktoré sa majú uplatniť v prípade, že zmluva nie je v súlade so smernicou 93/13, a preto by nemohla ďalej existovať bez zmluvnej podmienky považovanej za nekalú, patrí do pôsobnosti vnútroštátneho práva, takže výklad a uplatnenie tohto práva neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnym súdom.

47

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je postup upravený v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. V rámci tejto spolupráce je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý je jediný priamo oboznámený so skutkovými okolnosťami sporu a ktorý nesie zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na osobitosti veci tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (uznesenie zo 16. decembra 2021, Fedasil,C‑505/21, EU:C:2021:1049, bod 38 a citovaná judikatúra).

48

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a rovnako ani spochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel týkajúcich sa nekalých podmienok, o čo sa snažil normotvorca Európskej únie, ako je uvedené aj v desiatom odôvodnení smernice 93/13 [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 60 a citovaná judikatúra].

49

Okrem toho sú vnútroštátne súdy sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva pritom povinné ho vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 93/13 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, pričom požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius,C‑495/19, EU:C:2020:431, body 47 a 50, ako aj citovaná judikatúra).

50

V prejednávanej veci sa tvrdenie mBank založené na nedostatku právomoci Súdneho dvora vzhľadom na to, že body 1 až 3 prejudiciálnej otázky sa týkajú výkladu ustanovení smernice 93/13, a nie výkladu vnútroštátnych pravidiel, musí zamietnuť.

51

Z toho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na položené otázky.

52

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej so spotrebiteľom bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže existovať:

53

Na účely poskytnutia odpovede na túto otázku treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktorú nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má znovu zaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami (rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote –Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16, EU:C:2018:320, bod 27 a citovaná judikatúra).

54

Navyše v rámci úloh vnútroštátneho súdu na základe ustanovení smernice 93/13, je tento súd povinný ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16, EU:C:2018:320, bod 29 a citovaná judikatúra).

55

V dôsledku toho v súlade s článkom 6 ods. 1 tejto smernice prináleží vnútroštátnym súdom, aby neuplatnili nekalé podmienky tak, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľovi, iba žeby bol spotrebiteľ proti tomu (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 52, ako aj citovaná judikatúra).

56

Možnosť spotrebiteľa brániť uplatneniu smernice 93/13 však nemožno chápať tak, že mu na účely uplatnenia práv, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice, ukladá pozitívnu povinnosť dovolávať sa ustanovení uvedenej smernice prostredníctvom formálneho vyhlásenia predloženého súdu.

57

Táto možnosť totiž spočíva len v tom, že sa spotrebiteľovi po tom, ako bol upozornený vnútroštátnym súdom, ponechá možnosť neuplatniť nekalú a nezáväznú povahu zmluvnej podmienky, čím dáva slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak,C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 53 citovanú judikatúru). Možnosť využiť túto alternatívu, ktorá predstavuje vzdanie sa ochrany stanovenej smernicou 93/13, sama osebe znamená, že spotrebiteľ má nárok na túto ochranu od počiatku.

58

Ako teda vyplýva z ustálenej judikatúry pripomenutej v bodoch 53 a 55 tohto rozsudku, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vyžaduje, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, pričom takýto dôsledok nemôže byť pozastavený alebo podriadený podmienkam stanoveným vnútroštátnym právom alebo podmienkam vyplývajúcim z vnútroštátnej judikatúry.

59

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 preto bráni výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého je spotrebiteľ povinný na účely uplatnenia práv, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice, predložiť súdu formálne vyhlásenie.

60

Okrem toho takémuto výkladu odporuje aj povinnosť vnútroštátneho súdu, pripomenutá v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku, neuplatniť nekalé podmienky, a to prípadne aj ex offo, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľovi, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ nedostaví na pojednávanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius,C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 52).

61

Okrem toho, ak by bol spotrebiteľ na účely uplatnenia svojich práv povinný predložiť formálne vyhlásenie, mohlo by to spochybniť odradzujúci účinok, ktorý má byť podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice spojený s určením nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 63), keďže by to predajcov alebo dodávateľov podnecovalo k tomu, aby odmietali mimosúdne návrhy spotrebiteľov smerujúce k vyhláseniu nekalých podmienok za neplatné, s vedomím, že títo spotrebitelia sú povinní na uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú z tejto smernice, predložiť súdu formálne vyhlásenie.

62

Okrem toho, pokiaľ ide o možnosť súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na vrátenie v nadväznosti na vyhlásenie zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej so spotrebiteľom bankovou inštitúciou za neplatnú z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalé podmienky, bez ktorých nemôže existovať, znížiť náhradu požadovanú týmto spotrebiteľom z dôvodu vrátenia súm, ktoré zaplatil na základe tejto zmluvy, o ekvivalent úrokov, ktoré by táto banková inštitúcia získala, ak by uvedená zmluva zostala v platnosti. Súdny dvor rozhodol, že v takomto kontexte článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 bránia súdnemu výkladu práva členského štátu, podľa ktorého má uvedená banková inštitúcia právo požadovať od spotrebiteľa náhradu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej v rámci plnenia tej istej zmluvy, ako aj zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 84].

63

S touto výhradou týkajúcou sa úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe Súdny dvor spresnil, že výklad vnútroštátneho práva, podľa ktorého má úverová inštitúcia právo požadovať od spotrebiteľa náhradu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej z dôvodu plnenia tejto zmluvy, a teda získať odmenu za použitie tejto istiny spotrebiteľom, by prispel k odstráneniu odradzujúceho účinku, ktorý má na predajcov alebo dodávateľov vyhlásenie uvedenej zmluvy za neplatnú, a teda k ohrozeniu realizácie dlhodobého cieľa, ktorý je uvedený v článku 7 smernice 93/13 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, body 76 až 78).

64

V dôsledku toho, keďže smernica 93/13 vylučuje možnosť bankovej inštitúcie požadovať náhradu presahujúcu vrátenie istiny zaplatenej v rámci plnenia zmluvy, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, a zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie, táto smernica vylučuje aj to, aby sa banke priznala náhrada prostredníctvom zníženia sumy náhrady, ktorú požaduje dotknutý spotrebiteľ z dôvodu vrátením súm, ktoré zaplatil v rámci plnenia predmetnej zmluvy, o sumu vo výške ekvivalentu úrokov, ktoré by táto inštitúcia získala, ak by táto zmluva zostala v platnosti.

65

Vzhľadom na vyššie uvedené sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej so spotrebiteľom bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže existovať:

66

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej so spotrebiteľom bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže existovať: