Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 11. apríla 2024(1)

Vec C‑792/22

Parchetul de pe lângă Judecătoria Rupea,

LV,

CRA,

LCM

Trestné konanie

proti

MG,

za účasti

SC Energotehnica SRL Sibiu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Braşov, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 89/391/EHS – Opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci – Zásada efektivity práva Únie – Smrť pracovníka pri zásahu – Súbežné trestné a správne konanie na vnútroštátnych súdoch – Právoplatný rozsudok správneho súdu, podľa ktorého tento zásah nie je ‚pracovným úrazom‘ – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca, že takýto právoplatný rozsudok predstavuje v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci – Možnosť tohto trestného súdu kvalifikovať uvedený zásah ako ‚pracovný úraz‘ a uložiť trestnoprávne a občianskoprávne sankcie“

I.      Úvod

1.        V nadväznosti na smrť elektrikára pri zásahu na elektrickom zariadení bolo začaté správne konanie proti spoločnosti, ktorá zamestnávala obeť, a súbežne sa začalo trestné konanie proti vedúcemu tímu elektrikárov pracujúcemu pre túto spoločnosť pre nedodržanie zákonných opatrení v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj usmrtenie, pričom rodinní príslušníci zosnulého elektrikára uplatnili v rámci tohto konania občianskoprávne nároky voči tejto spoločnosti a vedúcemu tímu.

2.        Po skončení správneho konania správny súd právoplatným rozsudkom rozhodol, že tento zásah nie je „pracovným úrazom“, v dôsledku čoho boli sankcie uložené uvedenej spoločnosti v správnom konaní zrušené. Okrem toho vnútroštátna právna úprava, ako ju vykladá ústavný súd dotknutého členského štátu, stanovuje, že právoplatné rozsudky iných ako trestných súdov o predbežnej otázke v trestnom konaní predstavujú v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci. Kvalifikácia uvedeného zásahu ako „pracovného úrazu“ pritom predstavuje takúto predbežnú otázku.

3.        Je smernica 89/391/EHS(2), ktorej cieľom je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci, v rozpore s takou vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá bráni trestnému súdu, ktorý koná vo veci, preskúmať otázku, či takýto zásah možno kvalifikovať ako „pracovný úraz“, a teda uložiť vedúcemu tímu a zamestnávateľovi trestnoprávne alebo občianskoprávne sankcie? To je v podstate otázka, ktorú položil Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Braşov, Rumunsko), trestný súd konajúci vo veci samej.

4.        Prejednávaná vec, ktorá je svojou povahou bezprecedentná, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť podmienky vzájomného vzťahu medzi vnútroštátnymi prostriedkami nápravy, aby bolo v rámci vykonávania smernice 89/391 zaručené dodržiavanie zásady efektivity práva Únie pre dotknuté strany a predovšetkým ochrana práva na obhajobu.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

5.        Oddiel I smernice 89/391, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, obsahuje články 1 až 4 tejto smernice. Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet“, znie:

„1.      Predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.

2.      Z tohto dôvodu smernica obsahuje všeobecné princípy týkajúce sa prevencie ohrozenia pri práci, bezpečnosti a ochrany zdravia, vylúčenia rizikových a úrazových faktorov, informovania, porád, vyváženej spolupráce v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou a školenia pracovníkov a ich zástupcov, ako aj všeobecných predpisov na vykonanie uvedených princípov.

3.      Táto smernica rešpektuje existujúce alebo budúce ustanovenia vnútroštátneho práva a spoločenstva, ktoré sú priaznivejšie pre bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci.“

6.        Článok 4 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty vykonajú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby zamestnávatelia, pracovníci a zástupcovia pracovníkov podliehali právnym ustanoveniam potrebným na vykon[an]ie tejto smernice.

2.      Členské štáty zabezpečia najmä primerané kontroly a dohľad.“

7.        Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, ktorý sa nachádza v jej oddiele II s názvom „Povinnosti zamestnávateľov“, stanovuje:

„1.      Zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci po všetkých stránkach.

…

3.      Povinnosti pracovníkov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci neovplyvnia princíp zodpovednosti zamestnávateľa.

4.      Táto smernica neobmedzuje možnosť členských štátov ustanoviť vylúčenie alebo obmedzenie zodpovednosti zamestnávateľov tam, kde sa vyskytujú nezvyčajné a nepredvídateľné okolnosti, na ktoré zamestnávatelia nemajú vplyv, alebo v prípade výnimočných udalostí, ktorých následkom nemohli zabrániť napriek uplatňovaniu úplnej náležitej starostlivosti.

Členské štáty nemusia uplatniť voľbu uvedenú v prvom pododseku.“

B.      Rumunské právo

1.      Trestný zákon

8.        Článok 192 Legea nr. 286/2009, privind Codul penal (zákon č. 286/2009, Trestný zákon), zo 17. júla 2009(3) v znení účinnom v čase skutkových okolností veci samej (ďalej len „Trestný zákon“), nazvaný „Usmrtenie“, v odseku 2 stanovuje:

„Usmrtenie spôsobené nedodržaním zákonných ustanovení alebo preventívnych opatrení stanovených pre výkon povolania alebo profesie alebo výkon osobitnej činnosti sa trestá odňatím slobody na dva až sedem rokov. Ak porušenie zákonných ustanovení alebo preventívnych opatrení samo osebe napĺňa skutkovú podstatu trestného činu, uplatnia sa pravidlá týkajúce sa súbehu trestných činov.“

9.        Článok 350 tohto zákona, nazvaný „Nedodržanie zákonných opatrení v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.      Kto nesplní povinnosti a opatrenia v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, čím spôsobí bezprostredné nebezpečenstvo vzniku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo peňažným trestom.

…

3.      Spáchanie činov uvedených v odseku 1 a 2 z nedbanlivosti sa potrestá odňatím slobody na tri mesiace až jeden rok alebo peňažným trestom.“

2.      Trestný poriadok

10.      V článku 52 Legea nr. 135/2010, privind Codul de procedură penală (zákon č. 135/2010, Trestný poriadok), z 1. júla 2010(4) v znení účinnom v čase skutkových okolností veci samej (ďalej len „Trestný poriadok“), nazvanom „Predbežné otázky“, sa uvádza:

„1.      Trestný súd má právomoc prejednať akúkoľvek predbežnú otázku na účely rozhodnutia vo veci, aj keď táto otázka svojou povahou patrí do právomoci iného súdu, s výnimkou situácií, v ktorých nie je daná právomoc súdnych orgánov.

2.      Trestný súd musí posúdiť predbežnú otázku podľa pravidiel a dôkazných prostriedkov vzťahujúcich sa na vec, ktorej sa otázka týka.

3.      Právoplatné rozsudky iných ako trestných súdov týkajúce sa predbežnej otázky v trestnom konaní predstavujú v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci s výnimkou okolností týkajúcich sa existencie trestného činu.“

3.      Zákon č. 319/2006

11.      Prostredníctvom Legea nr. 319/2006 a securităţii şi sănătăţii în muncă (zákon č. 319/2006 o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci) zo 14. júla 2006(5) (ďalej len „zákon č. 319/2006“) sa do rumunského právneho poriadku preberá smernica 89/391. Podľa článku 5 písm. g) tohto zákona:

„Na účely tohto zákona sa rozumie:

…

g)      pracovným úrazom násilná ujma na zdraví, ako aj akútna intoxikácia z povolania, ku ktorým dôjde pri výkone práce alebo pri výkone služobných povinností a ktoré spôsobia dočasnú pracovnú neschopnosť v trvaní najmenej troch kalendárnych dní, zdravotné postihnutie alebo smrť.“

12.      Článok 7 ods. 4 písm. c) tohto zákona znie:

„Bez toho, aby boli dotknuté iné ustanovenia tohto zákona, je zamestnávateľ s prihliadnutím na charakter činností podniku a/alebo jednotky povinný:

…

c)      pri prideľovaní práce zohľadniť schopnosti pracovníkov, pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.“

13.      Článok 20 ods. 1 písm. b) tohto zákona stanovuje:

„Zamestnávateľ zabezpečí podmienky umožňujúce, aby bol každý pracovník primerane a dostatočne vyškolený o bezpečnosti a ochrane zdravia, najmä formou informácií a pokynov špecifických pre jeho pracovisko a pracovnú funkciu:

…

b)      v prípade zmeny zamestnania alebo preloženia na iné pracovisko.“

14.      Článok 22 zákona č. 319/2006 znie:

„Každý pracovník je povinný vykonávať svoju prácu v súlade so svojím vzdelaním a svojou prípravou, ako aj pokynmi od svojho zamestnávateľa tak, aby nevystavil seba ani iné osoby, ktorých sa môže týkať jeho konanie alebo opomenutie pri výkone jeho práce, riziku úrazu alebo choroby z povolania.“

4.      Nariadenie č. 1146/2006

15.      Príloha I Hotărârea Guvernului nr. 1146/2006, privind cerințele minime de securitate și sănătate pentru utilizarea în muncă de către lucrători a echipamentelor de muncă (nariadenie vlády č. 1146/2006 o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov pracovníkmi) z 30. augusta 2006(6) (ďalej „nariadenie č. 1146/2006“) znie:

„…

3.3.2.1.      V elektrických zariadeniach a pracovných prostriedkoch sa ochrana pred zásahom elektrickým prúdom priamym dotykom zabezpečuje technickými opatreniami doplnenými organizačnými opatreniami.

…

3.3.2.3.      Ochrana pred zásahom elektrickým prúdom priamym dotykom sa zabezpečuje týmito organizačnými opatreniami:

a)      zásahy na elektrických zariadeniach (odstraňovanie porúch, opravy, pripojenia atď.) môžu vykonávať iba kvalifikovaní elektrikári, ktorí majú osvedčenie a sú vyškolení na danú prácu,

b)      zásahy sa musia vykonávať na základe jednej z týchto foriem práce,

…

e)      pre každý zásah na elektrických zariadeniach musia byť vypracované pracovné pokyny,

…

3.3.2.4.      Zásahy vykonávané na zariadeniach, strojoch, prostriedkoch a prístrojoch, ktoré využívajú elektrinu, sú povolené len na základe týchto foriem práce:

…

d)      ústne pokyny (DV),

…

3.3.23.1.      V prípade elektrických zariadení alebo pracovných prostriedkov, na ktorých sa pracuje pod napätím alebo s odpojením od napájania, je potrebné použiť ochranné elektroizolačné prostriedky.

…

3.3.23.4.      Práce vykonávané bez odpojenia elektrických zariadení a prostriedkov od napájania musia vykonávať pracovníci oprávnení na prácu na zariadeniach pod napätím.

…“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

16.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že 5. septembra 2017 elektrikár pracujúci pre spoločnosť Energotehnica (ďalej len „obeť“) zomrel následkom úrazu elektrickým prúdom pri zásahu spočívajúcom vo výmene vonkajšieho svietidla na nízkonapäťovom stožiari na zvieracej farme, ktorá sa nachádza v obci Ticușu, župa Brașov (Rumunsko) (ďalej len „predmetný zásah“).

17.      V rámci správneho konania Inspectoratul Teritorial de Muncă Brașov (Územný inšpektorát práce Brașov, Rumunsko, ďalej len „ITM“) vykonal zisťovanie zahŕňajúce vypočutie svedkov, ako aj získanie relevantných dokumentov týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Po skončení tohto zisťovania ITM vypracoval 9. septembra 2019 správu zo zisťovania (ďalej len „správa zo zisťovania“), na konci ktorej kvalifikoval predmetný zásah ako „smrteľný pracovný úraz“.

18.      V rámci tejto správy ITM uložil spoločnosti Energotehnica správne pokuty za to, že schválila zásah vykonaný neoprávneným a nevyškoleným pracovníkom na zariadení v prevádzke bez odpojenia od napájania, a za to, že nepoučila pracovníka o zariadení, ktoré patrí pod osobitné oblasti zaškolenia. Tieto sankcie neboli skutočne uplatnené z dôvodu odkladu ich výkonu do skončenia trestného konania. Osobe zamestnanej touto spoločnosťou nebola uložená nijaká správna sankcia vzhľadom na to, že podľa článku 39 ods. 1 zákona č. 319/2006 sú správnymi deliktmi iba skutky, ktorých sa dopustili zamestnávatelia v jednej zo situácií, ktoré sú stanovené týmto zákonom, a nie skutky spáchané zamestnancami.

19.      Energotehnica podala na Tribunalul Sibiu (Všeobecný súd Sibiu, Rumunsko) žalobu vo veci správneho súdnictva proti ITM, pričom sa domáhala zrušenia správy zo zisťovania. Boli vypočutí len dvaja svedkovia, kolegovia obete. Rozsudkom z 10. februára 2021 uvedený súd vyhovel tejto žalobe a sčasti zrušil túto správu, pokiaľ ide o zistenia týkajúce sa spoločnosti Energotehnica. V tejto súvislosti uvedený súd na jednej strane konštatoval, že predmetný zásah sa uskutočnil mimo pracovného času, a na druhej strane, že nijaký dôkaz nepotvrdzuje, že obeti bol daný ústny pokyn vykonať tento zásah. ITM podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Curtea de Apel Alba Iulia (Odvolací súd Alba Iulia, Rumunsko), ktorý rozsudkom zo 14. júna 2021 vyhovel námietke neplatnosti, ktorú vzniesla Energotehnica, pričom odmietol toto odvolanie z dôvodu, že nebolo odôvodnené.

20.      Súbežne so správnym konaním začal prokurátor Parchetul de pe lângă Judecătoria Rupea (Prokuratúra na Súde prvého stupňa Rupea, Rumunsko) trestné konanie. Dňa 31. júla 2020 prokurátor podal obžalobu proti MG ako vedúcemu tímu elektrikárov zamestnanému spoločnosťou Energotehnica na Judecătoria Rupea (Súd prvého stupňa Rupea) pre tieto trestné činy: po prvé nedodržanie zákonných opatrení v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci podľa článku 350 ods. 1 a 3 Trestného zákona a po druhé usmrtenie, ako je uvedené v článku 192 ods. 2 Trestného zákona, s uplatnením článku 38 ods. 1 tohto zákona, ktorý sa vzťahuje na viacčinný súbeh trestných činov. V tejto obžalobe sa uvádzalo, že 5. septembra 2017 okolo 18. hod. na konci pracovného času MG ako zodpovedný za pracovisko, ktorého konkrétnou pracovnou náplňou bola organizácia práce, zaškoľovanie personálu vykonávajúceho práce a prijímanie opatrení na zaistenie bezpečnostných mechanizmov pri práci a ochranných prostriedkov stanovených v osobitných pokynoch pre každé pracovisko, vydal obeti, ktorá pracovala pod jeho dohľadom, ústny pracovný pokyn, aby vykonala predmetný zásah bez prijatia požadovaných opatrení na ochranu zdravia a zaistenie bezpečnosti pri práci (teda poverenie touto úlohou výlučne zamestnanca s odbornou spôsobilosťou v odbore elektrikár, oprávneného a vyškoleného na predmetnú prácu pod dohľadom vedúceho tímu) a za podmienok, za ktorých bol vykonaný tento zásah, bez odpojenia elektrického zariadenia v prevádzke od napájania a bez použitia ochranných elektroizolačných rukavíc.

21.      V rámci tohto trestného konania vedenému proti MG boli vypočutí očití svedkovia a do spisu vo veci boli založené relevantné dokumenty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Bol predložený aj vyšetrovací spis týkajúci sa predmetného zásahu vrátane správy zo zisťovania. LV ako manželka, CRA ako dcéra a LCM ako syn obete tiež vystupovali v rámci tohto trestného konania ako poškodení (ďalej len „poškodení“) a navrhli, aby bola MG a spoločnosti Energotehnica uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody za smrť obete. Nijaké vyšetrovanie v trestnom konaní nebolo vedené proti spoločnosti Energotehnica, ktorá má len postavenie účastníka s občianskoprávnou zodpovednosťou v tom zmysle, že v súlade s rumunským občianskym právom má táto spoločnosť zákonnú alebo zmluvnú povinnosť nahradiť sčasti alebo úplne, sama alebo spoločne a nerozdielne, škodu spôsobenú protiprávnym konaním a je zodpovedná v rámci tohto konania.

22.      Judecătoria Rupea (Súd prvého stupňa Rupea) trestným rozsudkom z 24. decembra 2021 rozhodol, že MG má byť oslobodený spod obžaloby zo spáchania trestných činov nedodržania zákonných opatrení v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj usmrtenia. Tento súd okrem toho zamietol ako nedôvodný občianskoprávny nárok, ktorý poškodení uplatnili proti MG a spoločnosti Energotehnica. V tejto súvislosti uvedený súd konajúci vo veci samej konštatoval po prvé, že nie je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, že MG vydal ústny pracovný pokyn, vzhľadom na to, že jedinou výpoveďou priamo potvrdzujúcou tento pracovný pokyn je výpoveď jedného očitého svedka, ktorú však nepotvrdzuje nijaký iný priamy dôkaz, zatiaľ čo ďalší pracovníci, ktorí tam boli tiež prítomní, popreli, že by počuli tento pracovný pokyn. Ten istý súd po druhé uviedol, že predmetný zásah sa uskutočnil v čase okolo 18.30 až 18.40 hod., teda po skončení pracovného času (za ktorý sa považuje čas medzi 17. a 18. hod.), a preto tento zásah nemožno kvalifikovať ako „pracovný úraz“.

23.      Prokurátor a poškodení podali odvolanie proti tomuto rozsudku na Curtea de Apel Brașov (Odvolací súd Brașov), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania. Prokurátor v konaní na tomto súde tvrdil, že bez akýchkoľvek dôvodných pochybností existuje dôkaz o tom, že MG vydal obeti ústny pokyn na vykonanie predmetného zásahu, pričom sa odvolával na výpoveď očitého svedka, ktorú podľa neho potvrdzovali výpovede ďalších pracovníkov, ktorí boli prítomní na mieste. Poškodení tvrdili, že existujú dôkazy na podporu obžaloby, pričom sa odvolávali na výpoveď toho istého očitého svedka, ako aj správu zo zisťovania.

24.      Vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že prejednáva odvolanie v rámci trestného konania proti MG, je povinný preskúmať vec zo všetkých jej právnych alebo skutkových hľadísk, keďže odvolanie je plne devolutívnym opravným prostriedkom. Za týchto podmienok tento súd môže opätovne preskúmať dôkazy vykonané v prvostupňovom konaní i nové dôkazy, ako aj opätovne posúdiť všetky dôkazy. Tento súd však uvádza, že Tribunalul Sibiu (Všeobecný súd Sibiu) už rozhodol o skutkových okolnostiach veci samej, keď konštatoval, že predmetný zásah nebol pracovným úrazom. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že táto úvaha by preň mohla byť záväzná ako úvaha s právnou silou rozhodnutej veci vzhľadom na to, že táto procesná situácia predstavuje „predbežnú otázku“ v trestnom konaní v zmysle článku 52 Trestného poriadku.

25.      Tento súd v tejto súvislosti uvádza, že Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko) svojím rozsudkom č. 102/2021 zo 17. februára 2021 vyhovel námietke protiústavnosti týkajúcej sa článku 52 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že právoplatné rozsudky iných ako trestných súdov o predbežnej otázke v trestnom konaní predstavujú v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci s výnimkou okolností týkajúcich sa existencie trestného činu. Curtea Constituțională (Ústavný súd) teda konštatoval, že slovné spojenie „s výnimkou okolností týkajúcich sa existencie trestného činu“, ktoré je uvedené v tomto ustanovení, je protiústavné. V tomto kontexte Curtea Constituțională (Ústavný súd) najmä rozhodol, že predbežné otázky predstavujú aspekty veci, ktoré nemajú trestnoprávnu povahu a ktoré musia byť vyriešené pred vyriešením otázok týkajúcich sa vecnej stránky trestnej veci a týkajú sa existencie podstatnej náležitosti v štruktúre trestného činu, ako je situácia pred spáchaním trestného činu alebo podstatná náležitosť obsahu trestného činu.

26.      V prejednávanom prípade podľa vnútroštátneho súdu predstavuje kvalifikácia predmetného zásahu ako „pracovného úrazu“ podstatnú náležitosť v štruktúre trestného činu, ktorá má povahu skutkovej alebo právnej okolnosti, ktorej existenciu treba preskúmať pred spravodlivým rozhodnutím v trestnej veci a ktorú teda možno považovať za „predbežnú otázku“ v zmysle článku 52 ods. 3 Trestného poriadku.

27.      Vnútroštátny súd poukazuje tiež na to, že Tribunalul Sibiu (Všeobecný súd Sibiu) alebo Curtea de Apel Alba Iulia (Odvolací súd Alba Iulia) mohli vo veci samej nariadiť prerušenie konania na základe rôznych procesných prostriedkov, najmä pri uplatnení pravidla, podľa ktorého sú rozhodnutia vydané v trestnom konaní smerodajné pre civilné konanie, ako je stanovené v rumunskom Občianskom súdnom poriadku. V prejednávanom prípade sa však v konaní na správnych súdoch nenavrhlo prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho trestného konania, pričom nie je stanovená žiadna procesná sankcia, keďže prerušenie konania je v súlade s ustanoveniami tohto Občianskeho súdneho poriadku pre občianskoprávny súd fakultatívne.

28.      Vnútroštátny súd dodáva, že za okolností, keď sa poškodení, ktorí vystupovali v trestnom konaní, nezúčastnili na správnom konaní a keď bol zamestnávateľ v správnom konaní úspešný iba vo vzťahu k príslušnému správnemu orgánu (teda ITM), vnútroštátny súd by mal oslobodiť MG spod obžaloby zo spáchania trestných činov, ktoré sa mu kladú za vinu, v dôsledku čoho by sa občianskoprávny nárok uplatnený poškodenými zamietol ako nedôvodný, ak – ako to vyžaduje rozsudok č. 102/2022 Curtea Constituțională (Ústavný súd) – by priznal rozhodnutiu správneho súdu, ktorým bol predmetný zásah kvalifikovaný ako „mimopracovný“, plnú právnu silu rozhodnutej veci. Takáto situácia by pritom porušovala zásadu ochrany pracovníkov a zásadu zodpovednosti zamestnávateľa, ktoré sú zakotvené v článku 1 ods. 1 a 2, ako aj v článku 5 ods. 1 smernice 89/391 v spojení s článkom 31 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

29.      Za týchto podmienok sa Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Braşov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Bráni zásada ochrany pracovníkov a zásada zodpovednosti zamestnávateľa, ktoré sú zakotvené v článku 1 ods. 1 a 2 a v článku 5 ods. 1 smernice [89/391/EHS], prebratej do vnútroštátneho práva [zákonom č. 319/2006], v spojení s článkom 31 ods. 1 [Charty], takej právnej úprave, aká je uplatniteľná vo veci samej, [ako vyplýva] z rozhodnutia vnútroštátneho ústavného súdu, podľa ktorej môže správny súd na žiadosť zamestnávateľa a po kontradiktórnom konaní len s orgánom štátnej správy právoplatne rozhodnúť o tom, že udalosť nie je pracovným úrazom v zmysle tejto smernice, a môže tak zabrániť trestnému súdu – ktorý prejednáva obžalobu podanú prokurátorom na zodpovedného pracovníka, ako aj žalobu poškodeného proti tomuto zamestnávateľovi ako účastníkovi s občianskoprávnou zodpovednosťou v trestnom konaní a proti jeho zodpovednému zamestnancovi – vydať odlišné rozhodnutie, pokiaľ ide o kvalifikáciu uvedenej udalosti ako pracovného úrazu, pričom táto [kvalifikácia] je konštitutívnym prvkom trestných činov, ktoré sú predmetom trestného konania (a bez nej nie je možné uznať trestnoprávnu zodpovednosť ani občianskoprávnu zodpovednosť popri trestnoprávnej zodpovednosti), vzhľadom na skutočnosť, že právoplatný rozsudok správneho súdu predstavuje prekážku rozhodnutej veci?

2.      V prípade kladnej odpovede [na prvú otázku], má sa zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu a z tohto dôvodu, a ak sa nechcú dopustiť disciplinárneho previnenia, nemôžu ex offo neuplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto rozhodnutí, aj keď sa domnievajú, že vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora je táto judikatúra v rozpore s článkom 1 ods. 1 a 2 a článkom 5 ods. 1 smernice 89/391 prebratej do vnútroštátneho právneho poriadku zákonom č. 319/2006, v spojení s článkom 31 ods. 1 [Charty]?“

30.      Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili Parchetul de pe lângă Judecătoria Rupea (Prokuratúra na Súde prvého stupňa Rupea), rumunská vláda a Európska komisia.

31.      V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zameriam na analýzu prvej prejudiciálnej otázky.

IV.    Analýza

32.      Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 89/391 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže správny súd právoplatným rozsudkom, ktorý predstavuje v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci, rozhodnúť, že udalosť nie je „pracovným úrazom“, v dôsledku čoho trestný súd konajúci vo veci nemôže uložiť trestnoprávne alebo občianskoprávne sankcie pracovníkovi zodpovednému za pracovisko a zamestnávateľovi.

A.      O prípustnosti prvej prejudiciálnej otázky

33.      Rumunská vláda vo svojich písomných pripomienkach namietala neprípustnosť prvej prejudiciálnej otázky a v dôsledku toho aj neprípustnosť druhej prejudiciálnej otázky po prvé z dôvodu, že vnútroštátne právne ustanovenie, ktorého súlad so smernicou 89/391 je spochybnený, teda článok 52 Trestného poriadku, sa týka otázky prekážky rozhodnutej veci. Po druhé článok 5 ods. 1 tento smernice zakotvuje všeobecnú povinnosť zamestnávateľa zaistiť bezpečnosť bez toho, aby určil konkrétnu formu zodpovednosti. Predmetom sporu vo veci samej je pritom vznik trestnej zodpovednosti pracovníka za smrť iného pracovníka, zatiaľ čo uvedená smernica, ktorej výklad sa požaduje, sa týka povinností zamestnávateľa voči zamestnancom. Vnútroštátny súd teda nemá rozhodovať o právnom vzťahu, ktorý patrí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice.

34.      V prejednávanom prípade je potrebné uviesť, že rodina obete si na vnútroštátnom súde uplatnila občianskoprávny nárok proti MG a spoločnosti Energotehnica. Tento súd teda rozhoduje o žalobe smerujúcej proti zamestnávateľovi, ktorý môže niesť občianskoprávnu zodpovednosť, ak bude predmetný zásah kvalifikovaný ako „pracovný úraz“. Okrem toho otázka uloženia občianskoprávnych sankcií zamestnávateľovi súvisí s rozsahom pôsobnosti zásady právnej sily rozhodnutej veci rozsudku, ktorý vydal správny súd. Procesné podmienky súdnych prostriedkov nápravy, ktoré stanovuje sporná vnútroštátna právna úprava, teda súvisia so vznikom zodpovednosti zamestnávateľa v prípade, ak zamestnávateľ v rámci uplatňovania smernice 89/391 dotknutým členským štátom nezaistil bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci.

35.      Preto zastávam názor, že prvá prejudiciálna otázka je prípustná.

B.      O odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku

36.      Je dôležité pripomenúť, že smernica 89/391 bola prijatá na základe článku 118 A Zmluvy o EHS (zmeneného, teraz článok 153 ZFEÚ), podľa ktorého sa členské štáty usilujú podporovať zlepšovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a stanovujú si za cieľ zosúlaďovať podmienky jestvujúce v tejto oblasti pri zachovaní už dosiahnutých zlepšení. Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice konkrétne stanovuje, že predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a že z tohto dôvodu obsahuje všeobecné princípy týkajúce sa prevencie ohrozenia pri práci, bezpečnosti a ochrany zdravia, vylúčenia rizikových a úrazových faktorov, informovania, porád, vyváženej spolupráce v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou a školenia pracovníkov a ich zástupcov, ako aj všeobecných predpisov na vykonanie uvedených princípov.

37.      Okrem toho článok 4 uvedenej smernice v odseku 1 stanovuje, že členské štáty vykonajú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby zamestnávatelia, pracovníci a zástupcovia pracovníkov podliehali právnym ustanoveniam potrebným na vykonanie tejto smernice, a v odseku 2 stanovuje, že členské štáty zabezpečia najmä primerané kontroly a dohľad(7). Článok 5 ods. 1 smernice 89/391 tiež stanovuje, že zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci po všetkých stránkach. Podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno tvrdiť, že zamestnávateľ musí niesť objektívnu zodpovednosť iba na základe článku 5 ods. 1 tejto smernice, keďže toto ustanovenie sa ohraničuje na zakotvenie všeobecnej povinnosti zamestnávateľa zaistiť bezpečnosť bez toho, aby akokoľvek špecifikovalo formu zodpovednosti(8).

38.      V odsekoch 3 a 4 tohto článku 5 sa spresňuje, že povinnosti pracovníkov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci neovplyvnia princíp zodpovednosti zamestnávateľa a že táto smernica neobmedzuje možnosť členských štátov ustanoviť vylúčenie alebo obmedzenie zodpovednosti zamestnávateľov tam, kde sa vyskytujú nezvyčajné a nepredvídateľné okolnosti, na ktoré zamestnávatelia nemajú vplyv, alebo v prípade výnimočných udalostí, ktorých následkom nemohli zabrániť napriek uplatňovaniu úplnej náležitej starostlivosti.

39.      Zo znenia smernice 89/391 vyplýva, že hoci táto smernica odkazuje na zásadu zodpovednosti zamestnávateľa a stanovuje všeobecné povinnosti týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci po všetkých stránkach, neobsahuje nijaké osobitné ustanovenie týkajúce sa sankcií, ktoré by členské štáty mohli uplatniť voči zamestnávateľom, ktorí porušili tieto povinnosti. Navyše normotvorca Únie prijal viaceré samostatné smernice v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391(9), najmä smernice 89/654/EHS(10), 89/656/EHS(11) a 2009/104/ES(12). Tieto smernice však tiež neobsahujú nijaké osobitné ustanovenia týkajúce sa sankcií ukladaných zamestnávateľom, ktorí nezaistili bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov.(13)

40.      Navyše článok 31 Charty, nazvaný „Spravodlivé a primerané pracovné podmienky“, v odseku 1 stanovuje, že „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“. Toto ustanovenie, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke, sa teda netýka sankcií, ktoré možno uložiť v prípade, ak nebola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov.

41.      Čo sa týka konkrétne predmetného zásahu, ktorého kvalifikácia ako „pracovného úrazu“ je predmetom konania vo veci samej, poznamenávam, že podľa článku 34 ods. 1 Charty Únia uznáva a rešpektuje právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne služby, ktorými sa zabezpečuje ochrana, najmä v prípadoch, ako sú pracovné úrazy. Naproti tomu právo Únie v súčasnosti neupravuje kritériá, podľa ktorých možno udalosť kvalifikovať ako pracovný úraz, sankcie uplatniteľné na zamestnávateľa v dôsledku takéhoto úrazu ani spôsob určenia odškodného, ktoré sa má priznať obeti.

42.      V prejednávanom prípade sa vnútroštátny súd pýta, či je procesná podmienka stanovená vnútroštátnou právnou úpravou, podľa ktorej právoplatný rozsudok správneho súdu, ktorý rozhodol, že predmetný zásah nie je „pracovným úrazom“, predstavuje prekážku rozhodnutej veci v konaní na vnútroštátnom súde, ktorý je trestným súdom, čo by mu bránilo uložiť trestnoprávnu sankciu MG, ako aj občianskoprávne sankcie MG a/alebo spoločnosti Energotehnica, v súlade s právom Únie.(14)

43.      Z judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy v danej oblasti na úrovni Únie každému členskému štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov prináleží upraviť náležitosti správneho konania a náležitosti súdneho konania na účely zabezpečenia ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie.(15) Tieto náležitosti nesmú byť menej priaznivé ako náležitosti, pokiaľ ide o obdobné prostriedky nápravy stanovené na ochranu práv vyplývajúcich z vnútroštátneho právneho poriadku (zásada ekvivalencie), ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity).(16) Okrem toho, čo sa týka konkrétne právnej sily rozhodnutej veci, ak neexistuje právna úprava Únie v predmetnej oblasti, podmienky vykonávania zásady právnej sily rozhodnutej veci musí tiež stanoviť vnútroštátny právny poriadok v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov, avšak pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity.(17)

44.      Podľa judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide zásadu efektivity, každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na jeho priebeh a osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania.(18)

45.      Inými slovami, keď členské štáty definujú procesné podmienky súdnych prostriedkov nápravy určených na zabezpečenie ochrany práv priznaných smernicou 89/391, musia zaručiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces zakotvené v článku 47 Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany.(19)

46.      Pri výbere sankcií sú preto členské štáty povinné dodržiavať zásadu efektivity, ktorá vyžaduje zavedenie účinných a odrádzajúcich sankcií, avšak v zásade nestanovuje, že tieto sankcie musia mať osobitnú povahu.(20) Tieto sankcie môžu teda byť trestnoprávnej a/alebo občianskoprávnej povahy. Ak by sa neuplatnili sankcie na zamestnávateľa, ktorý porušuje vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa preberá smernica 89/391, teda v prejednávanom prípade zákon č. 319/2006, bol by spochybnený potrebný účinok a efektívna ochrana práv zaručených touto smernicou, hoci článok 153 ods. 1 písm. a) ZFEÚ stanovuje zlepšovanie pracovného prostredia so zreteľom na ochranu zdravia a bezpečnosť pracovníkov.

47.      Konanie vo veci samej sa netýka možnosti uložiť trestnoprávne a občianskoprávne sankcie v súvislosti so zásadou ne bis in idem(21), ale so zásadou právnej sily rozhodnutej veci, keďže správny súd už konštatoval, že predmetný zásah nemožno kvalifikovať ako „pracovný úraz“. V tejto súvislosti uvádzam, že uplatnenie zásady, podľa ktorej „rozhodnutia vydané v trestnom konaní sú smerodajné pre civilné konanie“, vyžaduje, aby civilný súd v prípade, ak sa pre tie isté skutky vedie civilné aj trestné konanie, prerušil konanie až do vyhlásenia konečného rozhodnutia v trestnom konaní.(22) V prejednávanej veci rumunské právo uplatňuje opačnú zásadu, teda že rozhodnutia vydané v civilnom konaní(23) sú smerodajné pre trestné konanie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že správny súd mohol v konaní vo veci samej prerušiť konanie až do vyhlásenia právoplatného rozsudku trestného súdu, no takéto prerušenie je pre správny súd fakultatívne, v dôsledku čoho sa uplatní článok 52 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého právoplatné rozsudky iných ako trestných súdov týkajúce sa predbežnej otázky v trestnom konaní predstavujú v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci.(24)

48.      So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora treba konštatovať, že takéto ustanovenie nie je v rozpore s právom Únie v rozsahu, v akom umožňuje vyhnúť sa prijatiu protichodných rozhodnutí, ktoré by mohli ohroziť právnu istotu(25), pokiaľ – ako je uvedené v bode 43 vyššie – je dodržaná zásada efektivity práva Únie.

49.      Dodávam, že pokiaľ správny súd vykoná preskúmanie merita veci a podrobne posúdi všetky dôkazy týkajúce sa kvalifikácie udalosti ako „pracovného úrazu“, samotná skutočnosť, že správny súd má prednosť pred trestným súdom, nemôže sama osebe znamenať horší výkon spravodlivosti. Trestné konanie totiž nemožno automaticky považovať za priaznivejšie pre obeť a/alebo poškodených ako správne konanie, keďže – ako sa uvádza v článku 48 ods. 1 Charty, ktorého obsah zodpovedá obsahu článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme – každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.(26) Osoba stíhaná v konaní na trestnom súde musí mať teda právo na prezumpciu neviny.

50.      V prejednávanom prípade vnútroštátny súd zdôrazňuje, že správne konanie prebiehalo výlučne medzi spoločnosťou Energotehnica a ITM bez toho, aby do tohto konania vstúpil prokurátor a poškodení, zatiaľ čo v trestnom konaní sú zastúpení prokurátor a poškodení.

51.      V tejto súvislosti nie je z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zrejmé, či poškodení mali skutočnú možnosť vstúpiť do konania na správnom súde, najmä s cieľom predložiť dôkazy na podporu kvalifikácie predmetného zásahu ako „pracovného úrazu“. Ak by to bolo tak, a aj vrátane predpokladu, že v skutočnosti nevstúpili do konania, smernica 89/391 nebráni právnej úprave, podľa ktorej správny súd môže právoplatne rozhodnúť, že udalosť nie je pracovným úrazom, rozhodnutím, ktoré v konaní na trestnom súde predstavuje prekážku rozhodnutej veci.

52.      Naproti tomu v prejednávanom prípade, keď poškodeným nebolo vôbec umožnené vstúpiť do konania na správnom súde, zastávam názor, že zásada efektivity práva Únie nie je dodržaná. Ako bolo uvedené v bode 44 vyššie, táto zásada totiž znamená, že musí byť dodržané právo na obhajobu, a najmä že poškodeným bolo umožnené účinne vyjadriť svoje stanovisko. V tejto súvislosti sa v prejednávanom prípade zdá byť nemysliteľné, aby rodina obete nemala právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 Charty, to znamená, že by jej bol odopretý prístup k súdu.(27)

53.      V prejednávanom prípade, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, musia mať teda poškodení záruku, že budú môcť predložiť v konaní na trestnom súde nové dôkazy, ktoré nemohli byť preskúmané na správnom súde, najmä pokiaľ ide o otázku kvalifikácie predmetného zásahu ako „pracovného úrazu“. Za týchto podmienok nemôže právoplatný rozsudok správneho súdu predstavovať v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci a trestný súd musí poskytnúť poškodeným možnosť zúčastniť sa na konaní na tomto súde, aj keď je táto situácia v konečnom dôsledku ťažko zlučiteľná s dodržaním zásady právnej istoty, keďže takýto zásah môže viesť k protichodným rozsudkom správneho a trestného súdu. V takom prípade prináleží dotknutému členskému štátu, aby si vybral, ktoré procesné mechanizmy považuje za najvhodnejšie na účely zosúladenia takýchto protichodných rozsudkov.(28)

54.      Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že smernicu 89/391 treba vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže správny súd právoplatným rozsudkom, ktorý predstavuje v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci, rozhodnúť, že udalosť nie je „pracovným úrazom“, v dôsledku čoho trestný súd nemôže uložiť trestnoprávne alebo občianskoprávne sankcie pracovníkovi zodpovednému za pracovisko a zamestnávateľovi, pokiaľ je zaručené dodržanie zásady efektivity práva Únie, čo znamená, že poškodení musia mať skutočnú možnosť predložiť dôkazy týkajúce sa kvalifikácie tejto udalosti ako „pracovného úrazu“ v konaní na trestnom súde, ak im vôbec nebolo umožnené predložiť tieto dôkazy v konaní na správnom súde.

V.      Návrh

55.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Braşov, Rumunsko), takto:

Smernica Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci

sa má vykladať v tom zmysle, že

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže správny súd právoplatným rozsudkom, ktorý predstavuje v konaní na trestnom súde prekážku rozhodnutej veci, rozhodnúť, že udalosť nie je „pracovným úrazom“, v dôsledku čoho trestný súd nemôže uložiť trestnoprávne alebo občianskoprávne sankcie pracovníkovi zodpovednému za pracovisko a zamestnávateľovi, pokiaľ je zaručené dodržanie zásady efektivity práva Únie, čo znamená, že poškodení musia mať skutočnú možnosť predložiť dôkazy týkajúce sa kvalifikácie tejto udalosti ako „pracovného úrazu“ v konaní na trestnom súde, ak im vôbec nebolo umožnené predložiť tieto dôkazy v konaní na správnom súde.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      Smernica Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349). K procesu prijímania tejto smernice pozri Walters, D.: „The Framework Directive“, Regulating Health and Safety Management in the European Union: A Study of the Dynamics of Change, Brusel, P.I.E. Peter Lang S.A., 2002, s. 39 až 57.

3      Monitorul Oficial al României, časť I, č. 510, z 24. júla 2009.

4      Monitorul Oficial al României, časť I, č. 486, z 15. júla 2010.

5      Monitorul Oficial al României, časť I, č. 646, z 26. júla 2006.

6      Monitorul Oficial al României, časť I, č. 815, z 3. októbra 2006.

7      Hoci vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke nespomenul článok 4 smernice 89/391, je potrebné pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce upraveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, a to bez ohľadu na to, či ich vnútroštátny súd uviedol alebo neuviedol v znení svojich otázok. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie právne ustanovenia, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri najmä rozsudok zo 16. novembra 2023, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, C‑283/22, EU:C:2023:886, bod 34 a citovanú judikatúru).

8      Rozsudok zo 14. júna 2007, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑127/05, EU:C:2007:338, bod 42).

9      Podľa tohto ustanovenia „Rada na návrh Komisie podľa článku 118a zmluvy prijme samostatné smernice, medzi iným, v oblastiach uvedených v zozname v prílohe“.

10      Smernica Rady z 30. novembra 1989 o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia na pracovisku (prvá samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. ES L 393, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 358).

11      Smernica Rady z 30. novembra 1989 o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách na používanie osobných ochranných prostriedkov pracovníkmi na pracovisku (tretia samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. ES L 393, 1989, s. 18; Mim. vyd. 05/001, s. 375).

12      Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009 o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia pri používaní pracovných prostriedkov pracovníkmi pri práci (druhá samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. EÚ L 260, 2009, s. 5).

13      Zároveň iné smernice, ktorými sa vykonáva sociálna politika Únie, obsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa uplatniteľných sankcií, ako napríklad smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), ktorej článok 17 stanovuje, že „členské štáty ustanovia pravidlá ukladania sankcií za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a vykonajú všetky opatrenia potrebné na ich uplatňovanie. Sankcie, ktorých súčasťou môže byť náhrada za ujmu pre obeť, musia byť účinné, primerané a odstrašujúce.“

14      Pripomínam, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či podľa vnútroštátneho práva právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa spája s týmito rozhodnutiami, zahŕňa časti prejednávanej veci, a aby prípadne preskúmal dôsledky stanovené uvedeným právom (pozri analogicky rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos, C‑116/20, EU:C:2022:273, bod 99 a citovanú judikatúru).

15      Rozsudok z 12. januára 2023, Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (C‑132/21, EU:C:2023:2, bod 45).

16      Rozsudok z 12. januára 2023, Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (C‑132/21, EU:C:2023:2, bod 48 a citovaná judikatúra). Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby vnútroštátne procesné ustanovenia upravujúce situácie podliehajúce právu Únie neboli menej výhodné ako tie, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (pozri rozsudok z 3. júna 2021, Bankia, C‑910/19, EU:C:2021:433, bod 46). Keďže vnútroštátny súd nespochybnil dodržiavanie tejto zásady a Súdny dvor nemá nijaký dôkaz, ktorý by vyvolával pochybnosť, či je predmetná vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v súlade s uvedenou zásadou, túto zásadu teda nebudem nižšie spomínať.

17      Uznesenie zo 7. marca 2023, Willy Hermann Service (C‑561/22, EU:C:2023:167, bod 25 a citovaná judikatúra).

18      Pozri rozsudok z 25. januára 2024, Caixabank (Premlčanie vrátenia hypotekárnych poplatkov) (C‑810/21 až C‑813/21, EU:C:2024:81, bod 45 a citovaná judikatúra).

19      Pozri analogicky rozsudok z 12. januára 2023, Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (C‑132/21, EU:C:2023:2, bod 50 a citovaná judikatúra).

20      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. mája 2018, Scialdone (C‑574/15, EU:C:2018:295, bod 33), a zo 17. mája 2023, Cezam (C‑418/22, EU:C:2023:418, bod 28 a citovaná judikatúra).

21      Podľa judikatúry Súdneho dvora zásada ne bis in idem zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle článku 50 Charty za rovnaké skutky a proti tej istej osobe (rozsudok z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova a i., C‑58/22, EU:C:2024:70, bod 46, ako aj citovaná judikatúra). V každom prípade je však správne a trestné konanie v prejednávanom prípade vedené proti rôznym osobám.

22      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe v spojených veciach CRPNPAC a Vueling Airlines (C‑370/17 a C‑37/18, EU:C:2019:592, poznámka pod čiarou 106).

23      Ako uvádza vnútroštátny súd, správny súd je lato sensu civilným súdom.

24      Pozri bod 27 vyššie.

25      Pozri v tomto zmysle v oblasti DPH rozsudok z 24. februára 2022, SC Cridar Cons (C‑582/20, EU:C:2022:114, bod 38).

26      Uvádzam, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa táto zásada uplatní pri určovaní objektívnych znakov skutkovej podstaty porušenia, za ktoré by bolo možné uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy (pozri rozsudok z 10. novembra 2022, DELTA STROY 2003, C‑203/21, EU:C:2022:865, bod 51 a citovanú judikatúru).

27      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2024, Agencija „Pătna infrastruktura“ (Európske financovanie cestnej infraštruktúry) (C‑471/22, EU:C:2024:99, bod 46 a citovaná judikatúra).

28      Pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (C‑132/21, EU:C:2022:661, bod 67).