1.

Digitalizácia súdnictva má významné dôsledky na základné procesné práva v trestnom konaní, najmä na právo byť prítomný na súdnom konaní a na dodržiavanie práva na obhajobu. Potreba zabezpečiť kontinuitu súdnictva počas pandémie COVID‑19 a verejný záujem na ochrane verejného zdravia viedli členské štáty a krajiny na celom svete k tomu, že buď zaviedli do svojich systémov používanie videokonferencií v trestnom konaní, alebo ich používanie rozšírili a zovšeobecnili. ( 2 ) Znovuobjavenie výziev týkajúcich sa „obžalovaného na diaľku“ ( 3 ) vyvoláva citlivé otázky o vhodnej rovnováhe, ktorú treba dosiahnuť medzi výkonom základných procesných práv v trestnom konaní a využívaním digitálnych prostriedkov na účinný výkon spravodlivosti.

2.

V práve Únie sa v článku 8 ods. 1 smernice (EÚ) 2016/343 ( 4 ) stanovuje procesné právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní, ktoré je základným prvkom základného práva na spravodlivý proces zakotveného v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V konaní vo veci samej sa kladie otázka, či toto ustanovenie bráni rozhodnutiu prijatému trestným súdom umožniť obvinenej osobe zúčastniť sa na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie napriek tomu, že vo vnútroštátnom práve neexistuje osobitný právny základ, ktorý by takýto spôsob účasti stanovoval. Súdnemu dvoru tak poskytuje príležitosť prvýkrát vyložiť právo byť prítomný na súdnom konaní v kontexte používania videokonferencie alebo iných technológií diaľkovej komunikácie.

3.

Odôvodnenia 9, 33, 6 a 48 smernice 2016/343 stanovujú:

…

…

…

4.

Článok 1 smernice 2016/343 s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:

…

b) práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.“

5.

Článok 8 tejto smernice s názvom „Právo byť prítomný na súdnom konaní“ v ods. 1 a 2 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

2.   Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

6.

Článok 6a ods. 2 Zakon za merkite i dejstvijata po vreme na izvănrednoto položenie, objaveno s rešenie na Narodnoto sabranie ot 13. mаrt 2020 i za preodoljavane na posledicite (zákon o opatreniach a postupoch počas výnimočného stavu, ktorý bol vyhlásený rozhodnutím Národného zhromaždenia z 13. marca 2020, a o zvládnutí následkov, ďalej len „zákon o opatreniach počas výnimočného stavu“), platný do 31. mája 2022, stanovoval:

„Počas výnimočného stavu, resp. epidemickej núdzovej situácie, a dva mesiace po ich zrušení možno verejné súdne pojednávania… uskutočniť na diaľku, ak je zaručená priama virtuálna účasť účastníkov konania na procese, resp. konaní. O súdnych pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili, sa vyhotoví zápisnica, ktorú je nutné uverejniť bez zbytočného odkladu, a zápis zo súdneho pojednávania sa uloží do uplynutia lehoty na opravu a doplnenie zápisnice, pokiaľ Súdny poriadok nestanovuje inak. Súd… informuje účastníkov konania, ak sa má súdne pojednávanie uskutočniť na diaľku.“

7.

V článku 55 Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) sa uvádza:

„Obvinená osoba má tieto práva:… zúčastniť sa na trestnom konaní.“

8.

V článku 269 NPK sa uvádza:

„1.   Prítomnosť obvinenej osoby na súdnom konaní je povinná, ak sa jej kladie za vinu spáchanie závažného trestného činu.

2.   Súd môže nariadiť, aby bola obvinená osoba prítomná aj v právnych veciach, v ktorých jej prítomnosť nie je povinná, ak je to nevyhnutné na zistenie objektívnej pravdy.

3.   Ak to nebráni zisteniu objektívnej pravdy, vec možno prejednať v neprítomnosti obvinenej osoby, ak:

(1) sa nenachádza na adrese, ktorú uviedla, alebo zmenila adresu bez toho, aby o tom informovala príslušný orgán,

(2) miesto jej pobytu v Bulharsku nie je známe a ani na základe dôkladného šetrenia sa ju nepodarilo zistiť,

(3) bola riadne predvolaná, neuviedla žiadny relevantný dôvod pre svoju neprítomnosť a bol dodržaný postup, ktorý je upravený v článku 247c ods. 1 NPK,

(4) obvinená osoba sa nachádza mimo územia Bulharskej republiky a:

9.

Článok 115 ods. 2 NPK stanovuje:

„Obvinená osoba nesmie byť vypočutá povereným sudcom alebo prostredníctvom videokonferencie, okrem prípadov, keď sa nenachádza v zahraničí a keď to nebráni zisteniu objektívnej pravdy.“

10.

Článok 474 ods. 1 NPK stanovuje:

„Súdny orgán iného štátu môže uskutočniť výsluch osoby, ktorá je svedkom alebo znalcom v trestnom konaní a zdržiava sa v Bulharskej republike, prostredníctvom videokonferencie alebo telefonickej konferencie, ako aj výsluch za účasti obvinenej osoby iba vtedy, ak to nie je v rozpore so základnými zásadami bulharského právneho poriadku. Výsluch prostredníctvom videokonferencie s účasťou obvinenej osoby sa môže uskutočniť iba s jej súhlasom a po tom, ako sa zúčastnené bulharské súdne orgány a súdne orgány druhého štátu dohodli na podmienkach uskutočnenia videokonferencie.“

11.

FP je trestne stíhaný za členstvo v zločineckej organizácii, ktorej cieľom bolo obohatenie sa a páchanie daňových trestných činov, podľa článku 255 Nakazatelen kodex (Trestný zákon, ďalej len „NK“). Podľa NK ide o závažný trestný čin.

12.

FP poveril svojím zastupovaním obhajcu, ktorý ho zastupuje od začiatku konania.

13.

Rozsudkom z 11. apríla 2019 bol FP uznaný vinným bývalým Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov s podmienečným odkladom na tri roky. Tento rozsudok bol v odvolacom konaní zrušený. Vec bola vrátená na nové konanie inému senátu bývalého Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd), teraz Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto), ktorý je vnútroštátnym súdom. Opätovné konanie vo veci sa začalo 30. júna 2021.

14.

Na predbežnom verejnom pojednávaní 12. októbra 2021 FP požiadal o možnosť zúčastniť sa na konaní na diaľku prostredníctvom on‑line komunikačného spojenia poskytujúceho obraz a zvuk, keďže žije a pracuje v Spojenom kráľovstve. Uviedol, že je oboznámený so všetkými procesnými dokumentmi a že jeho práva nebudú účasťou na diaľku porušené.

15.

Právny zástupca FP bol fyzicky prítomný v pojednávacej miestnosti a uviedol, že všetky nové materiály môžu byť FP zaslané elektronicky, aby sa s nimi mohol včas oboznámiť. Právny zástupca FP tiež uviedol, že konzultácie s jeho klientom by sa mohli uskutočniť prostredníctvom samostatného pripojenia, ktoré by sa mohlo uskutočniť počas prerušenia videokonferencie a mimo pojednávacej miestnosti.

16.

Vnútroštátny súd umožnil FP zúčastniť sa na verejnom pojednávaní 12. októbra 2021 na diaľku na základe článku 6a ods. 2 zákona o opatreniach počas výnimočného stavu v súlade so zárukami a podmienkami stanovenými súdom. Čo sa týka nasledujúcich pojednávaní, s výnimkou pojednávania konaného 28. februára 2022, na ktorom bol fyzicky prítomný, FP sa na nich zúčastnil prostredníctvom videokonferencie.

17.

Na pojednávaní nariadenom na 13. júna 2022 si FP želal naďalej sa zúčastňovať na konaní na diaľku. Vnútroštátny súd však mal pochybnosti, či túto možnosť bulharské právo ešte umožňuje, keďže článok 6a ods. 2 zákona o opatreniach počas výnimočného stavu už od 31. mája 2022 neplatil. Vnútroštátny súd poznamenal, že NPK nestanovuje možnosť účasti obvinených osôb na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie s výnimkou určitých špecifických prípadov, z ktorých sa žiadny nevzťahuje na toto konanie. Podľa vnútroštátneho súdu však bulharská právna úprava výslovne nezakazuje použitie videokonferencie.

18.

Vzhľadom na neexistenciu osobitného právneho základu právny zástupca FP navrhol, aby sa jeho klient mohol zúčastniť na pojednávaní na diaľku, pričom by sa považoval za neprítomného.

19.

Vnútroštátny súd nesúhlasil s návrhom, aby sa FP považoval za neprítomného. Zastával názor, že aj keď FP nebol fyzicky prítomný v pojednávacej miestnosti, mohol sa účinne zúčastniť na súdnom konaní.

20.

Vzhľadom na to, že vo vnútroštátnom práve neexistuje právny základ, ktorý by umožňoval použitie videokonferencie, vnútroštátny súd považoval za potrebné overiť, či je v súlade so smernicou 2016/343 poskytnúť obvinenému možnosť rozhodnúť o spôsobe splnenia svojej povinnosti byť prítomný na trestnom konaní. V tejto súvislosti má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či sa FP má považovať za prítomného, keďže jeho práva neboli porušené a boli prijaté všetky opatrenia na zabezpečenie toho, aby neexistoval podstatný rozdiel medzi jeho fyzickou prítomnosťou v pojednávacej miestnosti a jeho účasťou na konaní prostredníctvom on‑line pripojenia.

21.

Vzhľadom na tieto úvahy Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je právo obžalovaného byť prítomný na súdnom konaní podľa článku 8 ods. 1 [smernice 2016/343] v spojení s odôvodnením 33 a 44 tejto smernice porušené, keď sa na súdnych pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili v trestnej veci, na svoju výslovnú žiadosť zúčastnil cez on‑line pripojenie, pokiaľ ho zastupuje advokát, ktorému udelil plnú moc a ktorý je prítomný v pojednávacej miestnosti, pokiaľ mu toto spojenie umožňuje sledovať priebeh konania, predkladať dôkazné prostriedky a oboznamovať sa s nimi, pokiaľ ho možno vypočuť bez technických prekážok a zabezpečí sa mu efektívna a dôverná komunikácia s advokátom?“

22.

Písomné pripomienky predložili FP, maďarská a lotyšská vláda, ako aj Európska komisia.

23.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. ( 5 )

24.

V prejednávanej veci otázka vnútroštátneho súdu vyplýva zo skutočnosti, že aj keď NPK vyžaduje prítomnosť obvinenej osoby na trestnom konaní, ak je táto osoba obžalovaná zo závažného trestného činu, nestanovuje možnosť zúčastniť sa na tomto konaní prostredníctvom videokonferencie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že existujú určité situácie, v ktorých je možná on‑line účasť, a to v štádiu predsúdneho konania a v iných osobitných konaniach. Tieto situácie sa však nevzťahujú na konanie vo veci samej. ( 6 )

25.

FP, obvinený v konaní vo veci samej, sa mohol zúčastniť súdneho konania do určitého štádia konania, v období platnosti zákona o opatreniach počas výnimočného stavu. Po skončení platnosti tohto zákona a vzhľadom na neexistenciu iného právneho predpisu, ktorý by umožňoval on‑line účasť na pojednávaní, FP požiadal o možnosť naďalej sa zúčastňovať na pojednávaní na diaľku, pričom by sa považoval za neprítomného. Vnútroštátny súd tejto žiadosti nevyhovel, keďže sa domnieval, že takýto postup nie je v súlade so skutočnosťou, že sa zúčastňuje súdneho konania. Vnútroštátny súd bol zastáva názor, že môže umožniť FP, aby sa rozhodol, ako splní svoju povinnosť byť prítomný na trestnom konaní (stanovenú v článku 269 ods. 1 NPK), a umožniť tejto osobe on‑line účasť za predpokladu, že zabezpečí, aby sa obvinený v plnom rozsahu zúčastnil konania. Má však pochybnosti o tom, či je toto rozhodnutie zlučiteľné s článkom 8 ods. 1 smernice 2016/343.

26.

Vzhľadom na uvedené sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby trestný súd poskytol obvinenej osobe, ktorá je podľa vnútroštátneho práva povinná byť prítomná na súdnom konaní, možnosť zúčastniť sa na konaní prostredníctvom videokonferencie napriek tomu, že vo vnútroštátnom práve neexistuje výslovné ustanovenie, ktoré by takýto spôsob účasti umožňovalo.

27.

V článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 sa stanovuje, že členské štáty majú zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

28.

Všeobecné zásady týkajúce sa výkonu práva byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci boli stanovené v judikatúre Súdneho dvora, ktorá čerpá z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

29.

Súdny dvor konkrétnejšie pripomenul, že podľa odôvodnenia 47 smernice 2016/343 sa v tejto smernici rešpektujú základné práva a zásady uznané v Charte a EDĽP, vrátane práva na spravodlivý proces, prezumpcie neviny a práva na obhajobu. ( 7 )

30.

Ako vyplýva z odôvodnenia 33 tejto smernice, právo podozrivých alebo obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na práve na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 6 EDĽP a ktorému, tak ako sa uvádza vo vysvetlivkách k Charte, zodpovedá článok 47 druhý a tretí odsek, ako aj článok 48 Charty. Súdny dvor musí teda dbať na to, aby výklad týchto ustanovení Charty zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. ( 8 )

31.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že účasť obvinenej osoby na konaní má zásadný význam v záujme spravodlivého trestného konania, pričom povinnosť zaručiť tejto osobe právo byť prítomnou v pojednávacej miestnosti je v tejto súvislosti jedným zo základných prvkov článku 6 EDĽP. ( 9 )

32.

Okrem toho podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva článok 6 ods. 3 písm. c) EDĽP síce priznáva každému, kto je obvinený z trestného činu, právo „obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu…“, ale nešpecifikuje spôsob výkonu tohto práva. Európsky súd pre ľudské práva preto zopakoval, že EDĽP „ponecháva na zmluvných štátoch voľbu spôsobu zabezpečenia tohto práva v ich súdnych systémoch, pričom úlohou Súdu je len overiť, či spôsob, ktorý zvolili, je v súlade s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu“ ( 10 ).

33.

V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že vzhľadom na právo na obhajobu zaručené predovšetkým článkom 6 ods. 3 písm. c) EDĽP možnosť obvinenej osoby zúčastniť sa na pojednávaní zahŕňa právo tejto osoby efektívne sa zúčastňovať na súdnom konaní vo vlastnej veci. ( 11 ) Vo všeobecnosti to okrem iného zahŕňa nielen právo tejto osoby byť prítomný, ale aj právo počúvať a sledovať konanie. ( 12 )

34.

Na základe týchto úvah Súdny dvor rozhodol, že právo obvinenej osoby byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, ktoré je zakotvené v článku 8 ods. 1 smernice 2016/343, musí byť zaručené tak, aby ho v trestnom konaní v štádiu konania pred súdom bolo možné vykonať spôsobom, ktorý je v súlade s požiadavkami spravodlivého súdneho konania. Toto právo sa tak neobmedzuje iba na zaručenie samotnej prítomnosti obvinenej osoby na pojednávaniach, ktoré sa konajú v rámci súdneho konania, ktoré sa proti nej vedie, ale vyžaduje, aby sa táto osoba mala možnosť sa na ňom efektívne zúčastňovať a na tento účel uplatňovať právo na obhajobu. ( 13 )

35.

Európsky súd pre ľudské práva preskúmal niektoré otázky týkajúce sa vedenia pojednávaní prostredníctvom videokonferencie z hľadiska práva na spravodlivý proces podľa článku 6 EDĽP. Jeho judikatúra obsahuje v tejto súvislosti niekoľko zásad, ktorými je možné sa riadiť. ( 14 )

36.

Európsky súd pre ľudské práva sa snažil stanoviť zásady pre využívanie on‑line súdnych pojednávaní predovšetkým vo svojom rozsudku Marcello Viola v. Taliansko. ( 15 ) Táto vec sa týkala údajného porušenia článku 6 EDĽP v súvislosti s používaním videokonferencií v trestných konaniach, ako to ustanovujú talianske právne predpisy. Táto právna úprava bola prijatá v kontexte boja proti zločinom mafie. Poskytovala trestnému súdu možnosť nariadiť účasť obvineného na pojednávaní na diaľku, ak sa uplatnili určité obmedzujúce podmienky stanovené zákonom.

37.

Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozsudku predovšetkým pripomína základné zásady vo vzťahu k základnému významu práva obvineného byť prítomný na súdnom konaní a účinne sa ho zúčastniť. ( 16 )

38.

Pokiaľ ide o uplatnenie týchto zásad na konkrétnu vec, Európsky súd pre ľudské práva predovšetkým poznamenal, že účasť na konaní prostredníctvom videokonferencie bola výslovne upravená v talianskom práve, ktoré špecifikovalo prípady, v ktorých sa videokonferencia mohla použiť, orgán príslušný na jej nariadenie a technické opatrenia na inštaláciu audiovizuálneho spojenia. Poznamenal, že taliansky Ústavný súd rozhodol, že je to v súlade s (talianskou) Ústavou a EDĽP.

39.

Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že za predpokladu, že použitie videokonferencie nie je zakázané vnútroštátnym právom a medzinárodnými nástrojmi týkajúcimi sa tejto otázky, je prostredníctvom nej možné získavať dôkazy od svedkov alebo znalcov, prípadne za účasti osoby, ktorá je trestne stíhaná. V tejto súvislosti poukázal na viaceré iné nástroje medzinárodného práva, ako je EDĽP. ( 17 )

40.

Vzhľadom na uvedené Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „účasť obžalovaného na konaní prostredníctvom videokonferencie nie je sama osebe v rozpore s EDĽP“. Napriek tomu konštatoval, že je povinnosťou tohto súdu zabezpečiť, aby použitie takéhoto opatrenia v každom konkrétnom prípade slúžilo legitímnemu cieľu a aby opatrenia upravujúce jeho priebeh boli zlučiteľné s požiadavkami týkajúcimi sa dodržiavania spravodlivého súdneho procesu, ako sú stanovené v článku 6 EDĽP. ( 18 )

41.

Európsky súd pre ľudské práva usúdil, že v konkrétnej veci účasť sťažovateľa na pojednávaní v rámci odvolacieho konania prostredníctvom videokonferencie sledovala legitímne ciele podľa EDĽP, a to predchádzanie nepokojom, predchádzanie trestnej činnosti, ochranu svedkov a obetí trestných činov, pokiaľ ide o ich práva na život, slobodu a bezpečnosť, a dodržiavanie požiadavky „primeranej lehoty“ v súdnom konaní. ( 19 ) Po preskúmaní, či opatrenia na vedenie konania rešpektovali práva obhajoby, dospel k záveru, že právo na spravodlivý proces nebolo porušené.

42.

V neskoršej judikatúre týkajúcej sa používania videokonferencií v trestnom konaní Európsky súd pre ľudské práva uplatnil zásady rozsudku Marcello Viola, a to najmä z hľadiska účinnosti právneho zastúpenia obvinenej osoby, ktorá sa na pojednávaní zúčastňuje prostredníctvom videokonferencie. ( 20 ) Napríklad v rozsudku veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva Sachnovkij v. Rusko ( 21 ) bolo zopakované, že videokonferencia ako forma účasti na konaní nie je sama osebe nezlučiteľná s pojmom spravodlivého a verejného pojednávania. Musí sa však zabezpečiť, aby obvinená osoba mohla sledovať konanie a byť vypočutá bez technických prekážok a aby bola zabezpečená účinná a dôverná komunikácia s advokátom. ( 22 )

43.

Existujúca judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva o používaní videokonferencií sa týka najmä situácií, keď je použitie videokonferencie skôr výnimočné a keď sa obvinená osoba sťažovala na použitie takéhoto spôsobu jej účasti na konaní. Zatiaľ neexistuje vec, ktorá by sa týkala situácie, keď sa naopak obvinená osoba sťažuje, že neexistencia právneho rámca umožňujúceho účasť na súdnom konaní na diaľku znamená porušenie práva byť prítomný na konaní. ( 23 )

44.

Zaujímavé je, že vo veci Dijkhuizen v. Holandsko sťažovateľ namietal, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené, pretože mu bolo znemožnené zúčastniť sa na súdnom konaní fyzicky alebo prostredníctvom videokonferencie. ( 24 ) V uvedenej veci bol sťažovateľ zadržaný v tretej krajine, ktorá bránila vydávaniu osôb, ktoré boli zadržané ako podozrivé z trestného činu v tejto tretej krajine, cudzím mocnostiam. Aj keď holandské právo obsahovalo možnosť zúčastniť sa na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie, sťažovateľ tento spôsob účasti opakovane odmietol. Požiadal o ňu až v neskoršom štádiu konania. V tom čase, aby vnútroštátny súd mohol zabezpečiť všetky potrebné opatrenia, by vec musela byť opätovne odročená. Vnútroštátny súd sa na základe toho domnieval, že obvinený sa vzdal svojho práva byť vypočutý prostredníctvom videokonferencie. ( 25 ) Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že vzhľadom na špecifické okolnosti uvedenej veci nedošlo k porušeniu článku 6.

45.

Aj keď vzhľadom na okolnosti veci nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozsudok Dijkhuizen v. Holandsko zostáva relevantným príkladom. Poukazuje na skutočnosť, že môžu nastať situácie, v ktorých si obvinená osoba želá byť prítomná na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie. Videokonferencia sa môže použiť ako nástroj na uľahčenie výkonu práva byť prítomný na súdnom konaní v situáciách, v ktorých by bolo pre obvinenú osobu nemožné alebo mimoriadne ťažké byť fyzicky prítomná na súdnom konaní.

46.

Považujem tiež za dôležité poznamenať, že Európska komisia pre efektívnosť súdnictva (CEPEJ) Rady Európy vydala „Usmernenia o videokonferenciách v súdnych konaniach“ (ďalej len „usmernenia CEPEJ“) ( 26 ). Usmernenia CEPEJ obsahujú súbor kľúčových opatrení, ktoré by mali štáty a súdy dodržiavať, aby sa zabezpečilo, že používanie videokonferencií v súdnych konaniach neohrozí právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 6 EDĽP. Uvedené usmernenia obsahujú štyri základné zásady, súbor usmernení uplatniteľných na všetky súdne konania s dôrazom na osobitosti trestného konania a súbor usmernení týkajúcich sa organizačných a technických otázok videokonferencií.

47.

Zásady uvedené v usmerneniach CEPEJ zdôrazňujú význam zachovania práva na spravodlivý proces za každých okolností, zásady zákonnosti, spravodlivosti konania a práva na obhajobu. Konkrétne v prvej zásade usmernení CEPEJ sa uvádza, že všetky záruky spravodlivého procesu podľa EDĽP sa vzťahujú na pojednávanie na diaľku vo všetkých súdnych konaniach. Podľa druhej zásady „štáty by mali vytvoriť právny rámec, ktorý poskytne jasný základ na to, aby sa súdom umožnilo uskutočňovať v súdnych konaniach pojednávania na diaľku“. Podľa tretej zásady „je na uvážení súdu, aby v rámci príslušných právnych predpisov rozhodol, či sa má určité pojednávanie uskutočniť na diaľku, s cieľom zabezpečiť celkovú spravodlivosť konania“. Na záver podľa štvrtej zásady by „súd mal zabezpečiť právo účastníka na účinnú pomoc advokáta vo všetkých súdnych konaniach vrátane dôvernosti ich komunikácie“.

48.

Pokiaľ ide konkrétne o trestné konanie, v usmerneniach CEPEJ sa stanovuje, že za okolností, keď „právne predpisy nevyžadujú slobodný a informovaný súhlas obžalovaného, by rozhodnutie súdu o jeho účasti na konaní na diaľku malo slúžiť legitímnemu účelu“. Zdôrazňuje sa v nich aj význam zabezpečenia účinnej účasti obžalovaného a právneho zastúpenia.

49.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a usmernení CEPEJ vyplýva, že účasť na konaní na diaľku môže byť v súlade s EDĽP za predpokladu, že sa uplatnia všetky záruky spravodlivého procesu. Zlučiteľnosť účasti na diaľku s právom na spravodlivý proces sa musí skúmať vo vzťahu ku konkrétnemu uplatniteľnému právnemu rámcu, podmienkam a opatreniam v ňom stanoveným, ktoré sa vzťahujú na použitie videokonferencie.

50.

Používanie videokonferencií vo vnútroštátnych trestných konaniach nie je na úrovni Únie harmonizované. Harmonizácia pravidiel používania videokonferencií sa týka len cezhraničných situácií, na ktoré sa vzťahujú osobitné právne predpisy Únie. ( 27 ) Najnovším vývojom v tejto oblasti je prijatie nariadenia (EÚ) 2023/2844 ( 28 ).

51.

Uplatnením tohto nariadenia nie sú dotknuté procesné práva zakotvené v Charte a práve Únie, ako sú smernice o procesných právach vrátane smernice 2016/343, a najmä nimi nie je dotknuté právo byť prítomný na súdnom konaní. ( 29 ) Okrem toho pravidlá, ktoré stanovuje toto nariadenie v súvislosti s používaním videokonferencií na účely výsluchov v rámci postupov justičnej spolupráce v trestných veciach, sa nevzťahujú na výsluchy prostredníctvom videokonferencií na účely vykonávania dôkazov alebo vedenia súdneho konania, ktoré by mohli viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby. ( 30 )

52.

Vzhľadom na to, že nariadenie 2023/2844 sa na prejednávanú vec nevzťahuje, nie je potrebné ďalej skúmať jeho ustanovenia. Postačí uviesť, že jeho ustanovenia uznávajú dôležitosť získania súhlasu obvinených alebo odsúdených osôb s použitím videokonferencie na účely výsluchu v rámci postupov justičnej spolupráce v trestných veciach. ( 31 ) Okrem toho musia použitie takejto technológie odôvodňovať osobitné okolnosti prípadu. Uvedené nariadenie obsahuje aj osobitné ustanovenie o súlade technológie diaľkovej komunikácie so zásadami ochrany údajov a vysokou úrovňou kybernetickej bezpečnosti. ( 32 )

53.

Táto časť analýzy sa bude zaoberať otázkou, či členské štáty môžu stanoviť, že právo „byť prítomný“ na súdnom konaní zakotvené v článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 možno vykonávať prostredníctvom videokonferencie, najmä ak o takúto prítomnosť výslovne požiadala obvinená osoba a podmienky jej účasti sú účinné.

54.

V súlade s uvedenou judikatúrou ( 33 ) musí Súdny dvor zabezpečiť, aby jeho výklad článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 zabezpečil úroveň ochrany, ktorá zohľadňuje úroveň ochrany zaručenú článkom 6 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva.

55.

Zo znenia článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 vyplýva, že členské štáty musia podozrivým a obvineným osobám umožniť prítomnosť na súdnom konaní. ( 34 )

56.

Súdny dvor vyložil toto ustanovenie v rozsudku HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) v rámci otázky, či majú členské štáty možnosť stanoviť takúto prítomnosť ako povinnú. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 8 smernice 2016/343 sa obmedzuje na stanovenie a vymedzenie práva podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, ako aj výnimky z tohto práva, bez toho, aby členským štátom ukladal alebo zakazoval uložiť povinnosť každej podozrivej alebo obvinenej osobe povinnosť byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci. ( 35 )

57.

V tej istej súvislosti Súdny dvor pripomenul, že z článku 1 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní, ako aj práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní vo vlastnej veci, a nie vykonať komplexnú harmonizáciu trestného konania. ( 36 )

58.

Podľa odôvodnenia 10 smernice 2016/343 sa táto smernica obmedzuje na stanovenie spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb s cieľom posilniť vzájomnú dôveru členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. ( 37 )

59.

Okrem toho treba pripomenúť, že vzhľadom na minimálnu povahu cieľa harmonizácie, ktorý sleduje, nemožno túto smernicu vykladať ako úplný a vyčerpávajúci nástroj. ( 38 )

60.

Vzhľadom na obmedzený rozsah harmonizácie vykonanej touto smernicou a skutočnosť, že neupravuje otázku, či členské štáty môžu vyžadovať prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby na súdnom konaní, Súdny dvor rozhodol, že otázka povinnej prítomnosti je výlučne vecou vnútroštátneho práva. ( 39 )

61.

Túto argumentáciu možno analogicky uplatniť v súvislosti s otázkou, či členské štáty môžu stanoviť, že právo byť prítomný na súdnom konaní možno na žiadosť obvinenej osoby vykonať prostredníctvom videokonferencie. Predmetné ustanovenie o takejto možnosti nič nehovorí a a fortiori neupravuje vedenie trestného konania prostredníctvom videokonferencie. V článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 sa uznáva zásadný význam prítomnosti obvinenej osoby na účely zabezpečenia spravodlivého súdneho procesu. Základná záruka práva byť prítomný zahŕňa ako minimálny štandard právo byť fyzicky prítomný v pojednávacej miestnosti. Vzhľadom na dôležitosť základnej záruky spojenej s fyzickou prítomnosťou podozrivých a obvinených osôb nemožno toto právo nahradiť alebo zamieňať virtuálnou prítomnosťou proti vôli obvinenej osoby. ( 40 ) Okrem toho každé obmedzenie práva byť prítomný na súdnom konaní musí slúžiť legitímnemu cieľu a byť v súlade s článkom 52 Charty.

62.

Ako však už bolo uvedené, v článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 sa stanovuje rámec pre právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní. Keďže nespresňuje spôsob výkonu tohto práva, ponecháva členským štátom určitú voľnosť pri výbere prostriedkov na zabezpečenie tohto práva v ich súdnych systémoch, pričom im umožňuje stanoviť ďalšie prostriedky na zabezpečenie prítomnosti na súdnom konaní. Ako vyplýva z odôvodnenia 48 smernice 2016/343, členské štáty môžu rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. ( 41 ) V tomto odôvodnení sa tiež uvádza, že úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v Charte alebo EDĽP, ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.

63.

Článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 preto nebráni tomu, aby členské štáty umožnili výkon práva byť prítomný na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie alebo inej technológie diaľkovej komunikácie na výslovnú žiadosť obvinenej osoby.

64.

Vzhľadom na to, ak členské štáty umožnia obvinenej osobe uplatniť právo byť prítomný na súdnom konaní na diaľku, pravidlá, ktoré stanovia, nesmú narúšať cieľ sledovaný smernicou 2016/343. ( 42 ) V tejto súvislosti sa v jej odôvodnení 9 uvádza, že cieľom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práva byť prítomný na súdnom konaní. Členské štáty preto musia zabezpečiť, aby právo podozrivého alebo obvineného byť prítomný na súdnom konaní zakotvené v článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 bolo zaručené tak, aby ho bolo možné uplatniť spôsobom, ktorý je v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu, a to podľa druhého a tretieho odseku článku 47 Charty a jej článkom 48. Konkrétne musí byť táto osoba schopná účinne sa zúčastniť súdneho konania a účinne vykonávať právo na obhajobu.

65.

Lotyšská vláda konkrétne uviedla príklad svojej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá umožňuje obvineným zúčastniť sa na súdnom konaní prostredníctvom videokonferencie na základe ich úplného a informovaného súhlasu spôsobom, ktorý zabezpečuje právo na spravodlivý proces.

66.

Za okolností, keď je príslušný vnútroštátny právny rámec v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu, keď podozrivá alebo obvinená osoba požiada o uplatnenie tohto spôsobu účasti a účinne sa zúčastňuje na súdnom konaní, ktoré sa jej týka, nemožno sa domnievať, že sa táto osoba vzdala svojho práva byť prítomná na súdnom konaní zaručeného článkom 8 ods. 1 smernice 2016/343.

67.

Vzhľadom na obmedzený rozsah harmonizácie smernicou 2016/343 a obmedzený rozsah otázky v konaní vo veci samej by nebolo vhodné pokúšať sa poskytnúť komplexné usmernenie, pokiaľ ide o požiadavky spravodlivého procesu, ktorý sa koná v prítomnosti na diaľku. Obmedzím sa iba na túto poznámku. Využívanie videokonferencií v trestnom konaní a v širšom zmysle digitalizácia súdnych konaní nie je samostatným cieľom, ale prostriedkom na zvýšenie spravodlivosti trestného konania ( 43 ) ako súčasti prístupu k spravodlivosti „zameraného na človeka“. ( 44 ) V tejto súvislosti sa v článku 8 ods. 1 smernice 2016/343 členským štátom umožňuje, aby stanovili možnosť prítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb na súdnom konaní na diaľku za predpokladu, že zabezpečia dodržiavanie práva na spravodlivý proces.

68.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je možné uznať právo obvinenej osoby zúčastniť sa na konaní prostredníctvom videokonferencie napriek tomu, že v bulharskom práve neexistuje osobitné právne ustanovenie, ktoré by takýto spôsob účasti umožňovalo v prípade osoby obžalovanej zo závažného trestného činu. ( 45 ) Legislatívne ustanovenie, ktoré umožňovalo takýto spôsob účasti počas výnimočného stavu v dôsledku pandémie COVID‑19, totiž prestalo platiť v čase konania pojednávania vo veci samej.

69.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa preto sústreďujú na zlučiteľnosť rozhodnutia tohto súdu, ktorým bola povolená účasť na konaní prostredníctvom videokonferencie napriek neexistencii osobitného právneho základu, s článkom 8 ods. 1 smernice 2016/343.

70.

Odpoveď na tieto pochybnosti vyplýva z analýzy uvedenej v predchádzajúcej časti. V rozsahu, v akom článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 neupravuje používanie videokonferencií v trestnom konaní, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je bulharské právo, ktorá stanovuje povinnú fyzickú prítomnosť v prípade trestných činov kvalifikovaných ako závažné a ktorá nestanovuje účasť on‑line ako všeobecné procesné pravidlo. V súčasnom štádiu vývoja práva Únie je na členských štátoch, aby rozhodli, či a v akých situáciách ustanovia možnosť účasti na diaľku v trestnom konaní. ( 46 )

71.

A fortiori článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 nestanovuje právo obvinených alebo podozrivých osôb vybrať si medzi fyzickou prítomnosťou a prítomnosťou prostredníctvom videokonferencie.

72.

Okrem toho z informácií predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že FP bol zbavený reálnej možnosti uplatniť svoje právo byť prítomný na súdnom konaní z dôvodu neexistencie technických prostriedkov umožňujúcich účasť na diaľku. ( 47 )

73.

Vzhľadom na neexistenciu harmonizácie na úrovni Únie, ako v podstate uviedla Komisia, nemožno článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 považovať za článok, ktorý upravuje situáciu v konaní vo veci samej, v ktorej trestný súd prijme rozhodnutie umožňujúce použitie videokonferencie napriek neexistencii vnútroštátnej právnej úpravy umožňujúcej takýto spôsob účasti. Skutočnosť, že vnútroštátny súd prijal všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečil, že videokonferencia sa uskutoční takým spôsobom, ktorý je v súlade s právom na spravodlivý proces, nemení uvedené konštatovanie, pokiaľ neexistuje harmonizácia na úrovni Únie a osobitný právny základ. Zákonnosť predmetného rozhodnutia prijatého vnútroštátnym súdom je teda potrebné preskúmať z hľadiska vnútroštátneho práva.

74.

Z uvedených úvah vyplýva, že článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že neupravuje používanie videokonferencií v trestnom konaní, o ktorom rozhodujú členské štáty. Konkrétne toto ustanovenie neupravuje situáciu, v ktorej trestný súd poskytne obvinenej osobe, ktorá je podľa vnútroštátneho práva povinná byť prítomná na súdnom konaní, možnosť zúčastniť sa na konaní prostredníctvom videokonferencie napriek tomu, že vo vnútroštátnom práve neexistuje výslovné ustanovenie, ktoré by takýto spôsob účasti umožňovalo.

75.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor na odpovedal prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), takto:

Článok 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní

sa má vykladať v tom zmysle, že neupravuje používanie videokonferencií v trestnom konaní, o ktorom rozhodujú členské štáty. Konkrétne toto ustanovenie neupravuje situáciu, v ktorej trestný súd poskytne obvinenej osobe, ktorá je podľa vnútroštátneho práva povinná byť prítomná na súdnom konaní, možnosť zúčastniť sa súdneho konania prostredníctvom videokonferencie napriek tomu, že vo vnútroštátnom práve neexistuje výslovné ustanovenie, ktoré by takýto spôsob účasti umožňovalo.