Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 4. júla 2024(1)

Spojené veci C‑728/22 až C‑730/22

Associazione Nazionale Italiana Bingo – Anib,

Play Game Srl (C‑728/22)

Associazione Concessionari Bingo – Ascob Srl,

B&B Srl,

TM Srl,

Better Now Srl,

Bingo Adda Srl,

Bingo Baccara Srl,

Bingo Boing Srl,

Bingo Bon Srl,

Bingobrescia Srl,

Bingo Bul Srl,

Bingo Centrum Srl,

Bingo Dolomiti Srl,

Bingo Gallura Srl,

Bingo Globo Srl Unipersonale,

Bi.Pa. Srl,

Bingo Ritz Somalia Srl,

Bingo Seven Monza Srl,

Bingo Star Rovigo Srl,

Bingo Time Trentino Srl,

Borgaro Bingo Srl,

Dora Srl,

Eden Srl,

Eliodoro Srl,

Eurogela Giochi Srl,

Euronissa Giochi Srl,

Fiore Srl,

Hippobingo Firenze Srl,

Hippogroup Cesenate SpA,

Hippogroup Modena Srl,

Iris Srl,

Kristal Palace Srl,

Le Casinò Srl,

AT e Bingo Srl Unipersonale in Amministrazione Giudiziaria,

Milano Giochi Srl,

Mondo Bingo Srl,

Progetto Bingo Srl,

Romulus Srl,

Tutto Gioco Srl (C‑729/22),

Coral Srl (C‑730/22)

proti

Ministero dell'Economia e delle Finanze,

Agenzia delle Dogane e dei Monopoli,

za účasti:

B. E. Srl,

Play Game Srl,

Play Line Srl unipersonale,

BC,

BD,

EF,

GL,

HU

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podala Consiglio di Stato (Štátna rada) (Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2014/23 – Smernica 89/665 – Sloboda usadiť sa – Koncesie pre činnosti v oblasti stávok súvisiacich s hrou Bingo – Režim ‚technického predĺženia‘ – Platba mesačného poplatku s fixnou sadzbou – Podstatná úprava koncesie – Diskrečná právomoc verejného obstarávateľa pozastaviť alebo zmeniť podmienky koncesie – Nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárovi“

I.      Úvod

1.        Prejednávané veci sa týkajú troch návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko). Daný súd sa pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť určitých prvkov režimu „technického predĺženia“, ktorý sa v Taliansku uplatňuje na koncesie, ktorých platnosť uplynula a ktoré boli udelené na činnosti týkajúce sa hry Bingo, s právom Únie – najmä so smernicou 2014/23(2), smernicou 89/665(3) a článkom 49 ZFEÚ.

2.        Režim „technického predĺženia“ prijal taliansky zákonodarca v roku 2013 a odvtedy platí ako prechodné opatrenie do uskutočnenia nového postupu verejného obstarávania na nové udelenie daných koncesií. V rámci tohto režimu sa od prevádzkovateľov činností v oblasti stávok súvisiacich s hrou Bingo vyžaduje, aby platili mesačný poplatok. Platba daného poplatku nebola podmienkou pôvodného udelenia ich koncesie a na prevádzkovateľov v danom odvetví sa uplatňuje s pevnou sadzbou bez ohľadu na ich finančnú kapacitu. Navyše sa tento poplatok od svojho prijatia postupne zvyšuje. Okrem toho podliehanie tomuto režimu, a teda aj povinnosti platby mesačného poplatku predstavuje požiadavku na účasť na budúcom postupe verejného obstarávania, ktorého dátum sa od decembra 2014 opakovane odkladá a v súčasnosti stále nie je určený.

3.        Návrhy boli predložené v rámci konaní, ktoré na vnútroštátnom súde začali dve združenia prevádzkovateľov zaoberajúcich sa činnosťami v oblasti stávok súvisiacich s hrou Bingo a viacerí prevádzkovatelia v tomto odvetví činnosti, ktorí konali individuálne. Domnievajú sa, že režim „technického predĺženia“ má na nich závažný negatívny vplyv, a to najmä po skončení pandémie COVID‑19. V zásade tvrdia, že namietajú proti rozhodnutiu Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (Colný a protimonopolný úrad, Taliansko, ďalej len „ADM“), v ktorom tento úrad vyhlásil, že nemá žiadnu diskrečnú právomoc pozastaviť alebo upraviť podmienky, ktorými sa riadi režim „technického predĺženia“, ako ich stanovil taliansky zákonodarca.

4.        Tieto veci poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť rozhodnúť o pôsobnosti smernice 2014/23 a o diskrečnej právomoci, ktorej uplatnenie sa môže od verejných obstarávateľov v členských štátoch požadovať s cieľom prehodnotiť podmienky koncesií, keď hospodársku rovnováhu prevádzkovania služby ovplyvňujú nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom. Súdnemu dvoru ďalej umožňujú stanoviť hranice, kedy možno koncesiu upraviť bez nového postupu udeľovania v súlade s uvedenou smernicou.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

5.        Okrem článku 49 ZFEÚ, ktorý sa týka slobody usadiť sa, sa prejednávané veci týkajú ďalších ustanovení práva EÚ, predovšetkým smernice 2014/23 a smernice 89/665.

6.        V smernici 2014/23 sa stanovujú pravidlá postupov obstarávania verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi prostredníctvom koncesií. Uplatňuje sa na udeľovanie koncesií na stavebné práce a služby, ktorých odhadovaná hodnota nie je nižšia ako určitý finančný limit stanovený v samotnej smernici.(4) Táto hodnota bola v znení smernice platnom v čase relevantnom na účely prejednávaných vecí stanovená na 5 225 000 eur.(5)

7.        Smernicou 89/665 sa zase regulujú základné požiadavky a zásady opravných prostriedkov v súvislosti s porušeniami pravidiel postupov verejného obstarávania v EÚ. Od členských štátov sa v nej vyžaduje, aby zabezpečili, že rozhodnutia o udelení verejných zákaziek a koncesií, ako aj predbežné procesné rozhodnutia v tejto súvislosti sa rýchlo a účinne preskúmajú v prípade, že porušia právo Únie v oblasti verejného obstarávania.(6)

8.        Ustanovenia oboch týchto právnych nástrojov sa v miere, v akej by mohli byť relevantné pre konanie vo veci samej, uvádzajú v časti týchto návrhov obsahujúcej posúdenie.

B.      Talianske právo

9.        Pokiaľ ide o vnútroštátne právo, je dôležité poukázať na skutočnosť, že v Taliansku je organizácia hry Bingo vecou samotného štátu, ktorý ju prvýkrát reguloval v roku 2000 prostredníctvom štátnej vyhlášky.(7) V tejto vyhláške sa stanovilo, že výkon príslušných činností v oblasti hazardných hier bude zverený držiteľom koncesií udelených prostredníctvom výberového konania. Štát poveril riadením tohto odvetvia ADM.

10.      Trvanie koncesií bolo pôvodne stanovené na šesť rokov, po ktorých bolo možné koncesie obnoviť iba raz. Na základe týchto koncesií sa štátu nemal platiť žiadny poplatok. Neuplatňovanie poplatkov bolo odôvodnené skutočnosťou, že činnosť prevádzkovateľov v každom prípade prinášala štátu priamu hospodársku výhodu spočívajúcu v takzvanom „odvode do rozpočtu“ ukladanom na výnosy dosiahnuté koncesionármi predajom herných kariet.

11.      S cieľom zaručiť pri novom udeľovaní koncesií súlad so „zásadou hospodárskej súťaže stanovenej v práve Únie“ sa taliansky zákonodarca po zosúladení načasovania väčšiny koncesií, ktorých platnosť mala uplynúť v roku 2013 a 2014, rozhodol zorganizovať jednotné verejné obstarávanie, do ktorého sa mohli zapojiť všetci prevádzkovatelia v odvetví. Toto verejné obstarávanie sa podľa pôvodného plánu malo uskutočniť do 31. decembra 2014. Zákonodarca tiež stanovil, že medzičasom budú odchádzajúci koncesionári pôsobiť v rámci režimu „technického predĺženia“, pričom budú štátu platiť mesačný poplatok vo výške 2 800 eur. Táto platba by navyše predstavovala podmienku účasti na budúcom verejnom obstarávaní, čím sa zaviedla zásada odplatnosti koncesií.(8)

12.      Po uplynutí pôvodnej lehoty na uskutočnenie verejného obstarávania ju zákonodarca predĺžil najprv do 31. decembra 2016(9) a následne do 30. septembra 2018.(10) Pri oboch týchto príležitostiach rozšíril režim „technického predĺženia“, aby sa vzťahoval na koncesie, ktorých platnosť sa mala skončiť v daných obdobiach. Zároveň sa zvýšil mesačný poplatok, a to najprv na 5 000 eur a neskôr na 7 500 eur.

13.      Následnými regulačnými opatreniami taliansky zákonodarca najprv ďalej predĺžil režim „technického predĺženia“ až do roku 2023, následne pozastavil platenie poplatku počas roku 2020 v období, keď boli obchodné prevádzky zatvorené z dôvodu pandémie COVID‑19, predĺžil lehotu na zaplatenie dlžných súm a napokon stanovil lehotu na vyhlásenie nového verejného obstarávania do 31. marca 2023. K dnešnému dňu sa toto verejné obstarávanie neuskutočnilo.

III. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.      Odvolateľkami vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 sú dve profesionálne združenia podnikov, ktoré riadia činnosti hazardných hier súvisiace s hrou Bingo – konkrétne Associazione Nazionale Italiana Bingo (Anib) a Associazione Concessionari Bingo (Ascob) –, ako aj ďalšie podniky z rovnakého odvetvia činnosti, ktoré konajú samostatne. Žalobca vo veci C‑730/22 je tiež podnik, ktorý pôsobí v tomto odvetví.

15.      Všetky tieto podniky sú držiteľmi koncesií, ktorých platnosť uplynula, a preto podliehajú režimu „technického predĺženia“, ktorý stanovil taliansky zákonodarca. Tvrdia, že v súvislosti s následkami pandémie COVID‑19 a v dôsledku vykonávania vnútroštátnej právnej úpravy opísanej vyššie, čo okrem iného znamená, že koncesie podliehajú povinnej platbe mesačného poplatku s fixnou sadzbou, čelia veľmi vážnym finančným ťažkostiam.

16.      Odvolateľky vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 predložili ADM žiadosť o okamžité pozastavenie poplatku až do obnovenia pôvodných podmienok hospodárskej a finančnej rovnováhy po pandémii. Požadovali aj, aby úrad v každom prípade nanovo nastavil výšku splatných poplatkov na základe skutočnej platobnej schopnosti jednotlivých prevádzkovateľov. Odvolateľky na tento účel tvrdili, že režim „technického predĺženia“ je v rozpore s viacerými ustanoveniami práva Únie.

17.      V oznámeniach z 9. júla 2020, resp. 18. novembra 2020, ktoré sú v konaniach vo veciach C‑729/22 a C‑728/22 napadnutými rozhodnutiami, ADM žiadosť odvolateliek zamietol z toho dôvodu, že nemôže správnym opatrením zmeniť účinky zákona prijatého talianskym zákonodarcom.

18.      Tieto odvolateľky následne podali žalobu proti zamietavému rozhodnutiu ADM na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) (ďalej len TAR Lazio“). Práve na tomto súde žalobca vo veci C‑730/22 už predtým napadol uznesenie, ktoré prijal daný úrad na účely vykonávania vnútroštátnej právnej úpravy a ktorým sa v roku 2017 nanovo stanovila výška mesačných súm, ktoré majú platiť koncesionári a ktoré sú podmienkou ich ďalšej prevádzky v rámci režimu „technického predĺženia“, a to na 7 500 eur.(11) TAR Lazio však tieto tri žaloby zamietol, pričom vychádzal z rozsudku Corte constituzionale (Ústavný súd, Taliansko), ktorý vyjadril pochybnosti o ústavnosti dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy za nedôvodné.(12)

19.      Všetky odvolateľky sa následne odvolali na Consiglio di Stato (Štátna rada), ktorá je v prejednávaných veciach vnútroštátnym súdom. Na tomto súde namietli proti nezákonnosti právnych ustanovení, ktoré uplatnil ADM v napadnutom rozhodnutí, tak z hľadiska vnútroštátneho ústavného práva, ako aj práva Únie.

20.      Odvolateľky v podstate na jednej strane tvrdia, že skutočnosť, že výšku poplatku uplatniteľného v rámci režimu „technického predĺženia“ stanovuje taliansky zákonodarca, nemôže odôvodniť prax, ktorá ADM zbavuje diskrečnej právomoci upravovať hospodársku rovnováhu koncesií, najmä ak na podmienky prevádzkovania dotknutej služby majú vplyv nepredvídateľné okolnosti. V tomto smere poznamenávajú, že dokonca aj keď koncesie zo svojej povahy zahŕňajú prenesenie prevádzkového rizika na koncesionára, nevylučuje to v prípade výnimočných okolností možnosť úpravy podmienok danej koncesie.

21.      Na druhej strane odvolateľky tvrdia, že režim „technického predĺženia“, o ktorý ide vo veci samej, sa zneužíva ako prechodný a výnimočný nástroj a že viedol k nadmerným úpravám existujúcich koncesií spôsobom, ktorý prekračuje rámec limitov schválených v smernici 2014/23. Podľa odvolateliek takisto zmenil hospodársku rovnováhu týchto koncesií, keďže neovplyvňuje všetkých prevádzkovateľov rovnako a zahŕňa dodatočné obmedzenia, ako je zákaz prevodu prevádzkových priestorov koncesionárov, ako podmienku účasti na budúcom verejnom obstarávaní.

22.      V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania Consiglio di Stato (Štátna rada) konštatuje, že odvolateľky predložili dôkazy o tom, že podmienky prevádzky koncesií – najmä udržateľnosť prevádzkových nákladov – boli v dôsledku pandémie COVID‑19 vážne ohrozené. Tento súd má však pochybnosti o tom, či sa smernica 2014/23 uplatňuje na koncesie, ktorých sa týkajú prejednávané veci, keďže boli pôvodne udelené na základe verejného obstarávania v roku 2000.

23.      V prípade, že sa smernica 2014/23 uplatňuje, sa Consiglio di Stato (Štátna rada) pýta, či tento právny predpis bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorý vedie k tomu, že správny orgán, akým je ADM, nemôže upraviť prevádzkové podmienky koncesií v prípadoch, keď nastanú nepredvídané okolnosti. Tento súd odkazuje konkrétne na udalosti, ktoré nie je možné pripísať koncesionárom a ktoré významne ovplyvňujú bežné podmienky prevádzkového rizika.

24.      Consiglio di Stato (Štátna rada) má takisto pochybnosti o tom, či smernica 2014/23 umožňuje, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovil režim, ako je režim, o ktorý ide vo veci samej, ktorý sa uplatňuje na koncesie s uplynutou platnosťou pred zorganizovaním nového verejného obstarávania. Vnútroštátny súd poukazuje na povinnosť platiť mesačný poplatok uložený na základe daného režimu, ktorý sa pri pôvodnom udelení koncesií nestanovil a ktorého výška v priebehu času významne vzrástla. Zdôrazňuje aj, že tento poplatok sa vypočítava abstraktne a bez akéhokoľvek konkrétneho posúdenia hospodárskych podmienok konkrétnej koncesie, čo môže potenciálne narušiť celkovú rovnováhu koncesie.

25.      V prípade, že sa smernica 2014/23 na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, neuplatňuje, si Consiglio di Stato (Štátna rada) nie je istá, či sa režim „technického predĺženia“ môže považovať za zlučiteľný so všeobecnými zásadami zakotvenými v článku 3 ZEÚ, článkoch 8, 12, 49, 56, 63, 145 a 151 ZFEÚ, ako aj v článkoch 15, 16, 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Takisto odkazuje na zásady slobody usadiť sa, slobody poskytovať služby a ochrany legitímnych očakávaní, a najmä na výklad týchto zásad, ktorý poskytol Súdny dvor vo svojom rozsudku z 2. septembra 2021, Sisal a i. (C‑721/19 a C‑722/19, EU:C:2021:672). Podľa Consiglio di Stato (Štátna rada) vzbudzuje režim „technického predĺženia“ pochybnosti, pokiaľ ide o jeho nevyhnutnosť, vhodnosť, proporcionalitu a užitočnosť v súvislosti s cieľom, ktorý podľa talianskeho zákonodarcu v skutočnosti sleduje, a to zosúladenie nového verejného obstarávania pre všetky koncesie, ktorým uplynie platnosť.

26.      Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konania v troch veciach, o ktorých rozhoduje, a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

–        V súvislosti s vecami C‑728/22 a C‑729/22:

„1.      Má sa [smernica 2014/23] o udeľovaní koncesií, ako aj všeobecné zásady vyvoditeľné zo Zmluvy, a najmä články 15, 16, 20 a 21 [Charty], článok 3 [ZEÚ] a články 8, 49, 56, 12, 145 a 151 [ZFEÚ][(13)], vykladať v tom zmysle, že sa vzťahujú na koncesie na prevádzkovanie hry Bingo, ktoré boli udelené v rámci verejného obstarávania v roku 2000, ich doba účinnosti uplynula a následne bola opakovane predĺžená prostredníctvom ustanovení právnych predpisov, ktoré nadobudli účinnosť po nadobudnutí účinnosti smernice a uplynutí lehoty na jej prebratie?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, bráni smernica [2014/23] výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, ktoré zbavujú orgán verejnej správy diskrečnej právomoci začať na žiadosť zainteresovaných strán správne konanie zamerané na zmenu podmienok výkonu koncesií, s vyhlásením nového udeľovania koncesií alebo bez takéhoto vyhlásenia v závislosti od toho, či sa opätovné prerokovanie zmluvnej rovnováhy kvalifikuje ako podstatná zmena v prípadoch, keď nastanú nepredvídané a nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať zmluvným stranám a ktoré významne ovplyvňujú bežné podmienky prevádzkového rizika, pokiaľ tieto podmienky pretrvávajú a na čas potrebný na prípadné obnovenie pôvodných podmienok výkonu koncesií?

3.      Bráni [smernica 89/665] zmenená [smernicou 2014/23] výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení vnútroštátnych interných predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, podľa ktorých môže zákonodarca alebo orgán verejnej správy podmieňovať účasť na postupe prerozdeľovania koncesií na hazardné hry vstupom držiteľa licencie do režimu technického predĺženia, a to aj v prípade, ak je vylúčená možnosť opätovného prerokovania podmienok výkonu koncesie s cieľom uviesť ich do rovnováhy, v dôsledku nepredvídaných a nepredvídateľných udalostí, ktoré nemožno pripísať zmluvným stranám a ktoré významne ovplyvňujú bežné podmienky prevádzkového rizika, pokiaľ tieto podmienky pretrvávajú a na čas potrebný na prípadné obnovenie pôvodných podmienok výkonu koncesií?

4.      Bránia v každom prípade články 49 a 56 ZFEÚ a zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásada ochrany legitímnych očakávaní výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení vnútroštátnych interných predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, ktoré zbavujú orgán verejnej správy diskrečnej právomoci začať na žiadosť zainteresovaných strán správne konanie zamerané na zmenu podmienok výkonu koncesií, s vyhlásením nového udeľovania koncesií alebo bez takéhoto vyhlásenia v závislosti od toho, či sa opätovné prerokovanie zmluvnej rovnováhy kvalifikuje ako podstatná zmena v prípadoch, keď nastanú nepredvídané a nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať zmluvným stranám a ktoré významne ovplyvňujú bežné podmienky prevádzkového rizika, pokiaľ tieto podmienky pretrvávajú a na čas potrebný na prípadné obnovenie pôvodných podmienok výkonu koncesií?

5.      Bránia články 49 a 56 ZFEÚ a zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásada ochrany legitímnych očakávaní výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení vnútroštátnych interných predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, podľa ktorých môže zákonodarca alebo orgán verejnej správy podmieňovať účasť na postupe prerozdeľovania koncesií na hazardné hry vstupom držiteľa licencie do režimu technického predĺženia, a to aj v prípade, ak je vylúčená možnosť opätovného prerokovania podmienok výkonu koncesie s cieľom uviesť ich do rovnováhy, v dôsledku nepredvídaných a nepredvídateľných udalostí, ktoré nemožno pripísať zmluvným stranám a ktoré významne ovplyvňujú bežné podmienky prevádzkového rizika, pokiaľ tieto podmienky pretrvávajú a na čas potrebný na prípadné obnovenie pôvodných podmienok výkonu koncesií?

6.      Bránia vo všeobecnosti články 49 a 56 ZFEÚ a zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásada ochrany legitímnych očakávaní vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava relevantná v konaní vo veci samej, v ktorej sa stanovuje povinnosť prevádzkovateľov hry Bingo platiť mesačný poplatok v režime technického predĺženia, ktorý nebol stanovený v pôvodných koncesných listinách, a to v rovnakej výške pre všetky typy prevádzkovateľov, pričom táto výška je v priebehu času upravovaná zákonodarcom bez akéhokoľvek preukázaného vzťahu k charakteristikám a priebehu konkrétneho koncesného vzťahu?“

–        Okrem toho iba v súvislosti s vecou C‑730/22:

„Bráni smernica [2014/23], ak sa považuje za uplatniteľnú, a v každom prípade všeobecné zásady odvoditeľné z článkov 26, 49, 56 a 63 ZFEÚ, ako sú vykladané a uplatňované judikatúrou Súdneho dvora, s osobitným zreteľom na zákaz diskriminácie, zásadu proporcionality a ochranu hospodárskej súťaže a voľného pohybu služieb a kapitálu, uplatňovaniu ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, prostredníctvom ktorých môže vnútroštátny zákonodarca alebo orgán verejnej správy počas tzv. ‚technického predĺženia‘, ktoré bolo v poslednom desaťročí niekoľkokrát obnovené v odvetví koncesií v oblasti hazardných hier, jednostranne ovplyvniť existujúce vzťahy zavedením povinnosti koncesionárov platiť poplatky, ktoré pôvodne neboli stanovené, následným niekoľkonásobným zvýšením uvedených poplatkov, určených vždy ako pevná suma pre všetkých koncesionárov bez ohľadu na obrat, čo tiež kladie ďalšie obmedzenia na činnosť koncesionárov, ako je zákaz prevodu [prevádzkových] priestorov, a podmienením účasti na budúcom postupe pri prerozdeľovaní koncesií účasťou prevádzkovateľov na uvedenom [technickom] predĺžení?“

27.      Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 24. novembra 2022. Vzhľadom na súvislosť týchto vecí sa Súdny dvor 31. januára 2023 rozhodol spojiť ich na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku. Písomné pripomienky predložili talianska vláda, Európska komisia a účastníci konania vo veci samej. Súdny dvor 16. októbra 2023 predložil Consiglio di Stato (Štátna rada) žiadosť o vysvetlenie v súlade s článkom 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Consiglio di Stato (Štátna rada) na žiadosť odpovedala listom zo 16. novembra 2023. Pojednávanie sa konalo 24. apríla 2024.

IV.    Posúdenie

28.      Vnútroštátny súd sa vo svojich otázkach Súdneho dvora pýta na zlučiteľnosť určitých prvkov vyplývajúcich z tzv. režimu „technického predĺženia“, ktorý sa uplatňuje v Taliansku na koncesie s uplynutou platnosťou, ktoré štát udelil na činnosti v oblasti hazardných hier súvisiace s hrou Bingo, s právom Únie.

29.      Konkrétne sa vnútroštátny súd pýta, či sa smernica 2014/23 – prípadne určité ustanovenia ZEÚ, ZFEÚ a Charty – uplatňujú na koncesie, ktoré boli udelené pred nadobudnutím účinnosti smernice a ktoré sa po tom, čo uplynula ich platnosť, legislatívnymi prostriedkami opakovane predlžovali po tom, čo smernica nadobudla účinnosť (časť: prvá otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22).

30.      V prípade, že sa smernica 2014/23 považuje za uplatniteľnú, sa vnútroštátny súd pýta, či táto smernica bráni takému výkladu vnútroštátnej právnej úpravy,(14) ktorá orgány verejnej správy zbavuje diskrečnej právomoci meniť na požiadanie dotknutých prevádzkovateľov podmienky vykonávania koncesie. Odkazuje najmä na prípady, keď nastanú nepredvídané udalosti, ktoré nemožno pripísať zmluvným stranám a ktoré majú významný vplyv na bežné podmienky prevádzkového rizika (časť: druhá otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22).

31.      Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či smernica 89/665 bráni tomu, aby sa právo zúčastniť sa na postupe nového udeľovania koncesií podmieňovalo vstupom koncesionárov do režimu „technického predĺženia“, a to najmä pokiaľ koncesionári nemajú možnosť opätovného prerokovania podmienok výkonu koncesie v dôsledku nepredvídaných udalostí (časť: otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22).

32.      A napokon chce vnútroštátny súd objasniť, či je jednostranné uloženie platby mesačného poplatku v rámci režimu „technického predĺženia“ v rozpore so smernicou 2014/23. Túto otázku kladie so zreteľom na to, že (i) pri počiatočnom udelení koncesie nebol daný poplatok stanovený; (ii) jeho výška je fixná za rovnakých podmienok pre všetkých prevádzkovateľov v odvetví bez ohľadu na ich finančnú kapacitu; (iii) poplatok bol od svojho prvého uloženia opakovane zvýšený a (iv) jeho platenie predstavuje podmienku účasti na postupe nového udeľovania koncesií (časť: prvá časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22).

33.      V prípade, že sa smernica 2014/23 nepovažuje za uplatniteľnú, kladie vnútroštátny súd rovnaké otázky, ako sa uvádzajú v bodoch 30 až 32 vyššie, v súvislosti s článkami 49 a 56 ZFEÚ na jednej strane a v súvislosti so zásadami právnej istoty, účinnosti právnej ochrany, ochrany legitímnych očakávaní, nediskriminácie a proporcionality na strane druhej (časť: štvrtá, piata a šiesta otázka položené vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 a druhá časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22).

34.      Na úvod preskúmam prvú otázku položenú vo veciach C‑728/22 a C‑729/22, keďže odpoveď na túto otázku objasní, ktorý právny predpis práva Únie sa uplatňuje sa koncesie, o ktoré ide vo veci samej. Potom za predpokladu, že sa na ne uplatňuje smernica 2014/23, preskúmam prvú časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22, keďže kladná odpoveď na túto otázku môže vylúčiť potrebu, aby Súdny dvor ďalej skúmal návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Následne analyzujem druhú a tretiu otázku položené vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 a napokon sa budem venovať štvrtej, piatej a šiestej otázke, ktoré boli položené vo veciach C‑728/22 a C‑729/22, ako aj druhej časti jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22.

A.      Prvá otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22

35.      Prvá otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 si vyžaduje preskúmanie pôsobnosti smernice 2014/23. Vnútroštátny súd chce v podstate zistiť, či sa daná smernica môže vzťahovať aj na koncesie udelené pred dátumom nadobudnutia účinnosti danej smernice a pred uplynutím lehoty na jej transpozíciu. Vnútroštátny súd sa pýta, či by sa prípadne na spory v konaní vo veci samej neuplatňovali „všeobecné zásady vyvoditeľné zo Zmluvy, a najmä články 15, 16, 20 a 21 [Charty], článok 3 [ZEÚ] a články 8, 49, 56, 12, 145 a 151 [ZFEÚ]“.

36.      Na úvod by som upozornila, že podľa môjho názoru v súvislosti s niektorými ustanoveniami ZEÚ, ZFEÚ a Charty, ktoré uviedol vnútroštátny súd v prvej otázke položenej vo veci C‑728/22, nie je odpoveď Súdneho dvora potrebná. Týka sa to článku 3 ZEÚ, článkov 8, 12, 145 a 151 ZFEÚ a článkov 15, 16, 20 a 21 Charty. V tomto smere stačí konštatovať, že vnútroštátny súd neposkytuje žiadne konkrétne vysvetlenie k relevantnosti týchto ustanovení pre prejednávanú vec ani k relevantnosti všeobecných zásad, ktoré sú z nich podľa tohto súdu „vyvoditeľné“(15). Za týchto okolností a v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora(16) navrhujem, aby sa prvá otázka položená vo veci C‑728/22 vyhlásila za neprípustnú, pokiaľ ide o uvedené ustanovenia alebo všeobecné zásady.

37.      Vnútroštátny súd navyše vo svojej odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú mu adresoval Súdny dvor, tvrdí, že nemá pochybnosti, pokiaľ ide o to, či sporné koncesie po prvé predstavujú koncesie na služby v zmysle článku 5 ods. 1 písm. b) smernice 2014/23 a po druhé spĺňajú finančný limit stanovený v článku 8 tejto smernice.

38.      V každom prípade, pokiaľ ide o prvý z uvedených prvkov, je dôležité poznamenať, že na rozdiel od pochybností, ktoré vyjadrila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, sa spory vo veci samej netýkajú aktov, ktorými sa udeľuje povolenie alebo správna licencia na výkon hospodárskej činnosti. Tieto spory sa v skutočnosti týkajú koncesií, ktorými ADM ako verejný obstarávateľ previedol na odvolateľky vo veci samej právo na využívanie služieb v prospech koncových používateľov. Na základe dohody medzi ADM a koncesionármi dostáva štát zisk, konkrétne odvod do rozpočtu uložený na príjmy, ktoré majú koncesionári z predaja herných kariet. Koncesionári zároveň tiež dostávajú odmenu, ktorá v podstate zodpovedá predaju kariet na hru Bingo s odpočítaním odvodu do rozpočtu, ktorý je na ne uložený, a výhier hráčov.

39.      Navyše okolnosť, že koncesie, o ktoré ide vo veci samej, boli upravené legislatívnymi prostriedkami, nemení ich koncesijnú povahu ani tieto koncesie nemení len na obyčajné poskytovanie služieb podliehajúce regulácii. V tomto smere je dôležité konštatovať, že vo vnútroštátnom zákone, ktorým sa stanovuje režim „technického predĺženia“, sa ADM poveruje prijatím potrebných ustanovení s cieľom prispôsobiť dané koncesie podmienkam, ktoré stanovil taliansky zákonodarca.(17)

40.      So zreteľom na vymedzenie pojmu stanovené v článku 5 ods. 1 písm. b) smernice 2014/23 a ustálenú judikatúru Súdneho dvora(18) by som rozptýlila všetky pochybnosti, pokiaľ ide o klasifikáciu predmetných koncesií ako „koncesií na služby“, ktoré tak patria do pôsobnosti smernice v súlade s jej článkom 1 ods. 2 písm. b).

41.      Pokiaľ ide o finančný limit, ktorý musí hodnota koncesie dosiahnuť, aby sa uplatňovala smernica 2014/23, vnútroštátny súd ďalej uvádza, že nemá žiadne pochybnosti o tom, či koncesie, o ktoré ide vo veci samej, túto požiadavku spĺňajú.

42.      Predovšetkým konštatujem, že podľa vysvetlení, ktoré poskytol vnútroštátny súd, ktorý jediný má právomoc zistiť skutkové okolnosti v konaní vo veci samej, boli výnosy koncesionárov počas šiestich rokov trvania koncesie v priemere viac ako 8 000 000 eur. Z vysvetlení ďalej vyplýva, že tieto výnosy „v každom z prípadov“ prekročili 5 382 000 eur. Tieto číselné hodnoty, ktoré sú vyššie ako finančný limit požadovaný v znení smernice platnom v príslušnom čase, a to 5 225 000 eur,(19) neskôr potvrdili odvolateľky v konaní vo veci samej počas pojednávania na Súdnom dvore.

43.      Keďže podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 písm. b) a článku 8 smernice 2014/23 sa tak môžu považovať za splnené, domnievam sa, že prejednávané veci si nevyžadujú poskytnutie ďalších usmernení, pokiaľ ide o uplatniteľnosť smernice 2014/23 ratione materiae, teda o záležitosť, o ktorej mala napríklad Komisia stále pochybnosti.

44.      Vnútroštátny súd by mal namiesto toho dostať usmernenia týkajúce sa toho, či sa smernica uplatňuje ratione temporis na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, čo je jediný relevantný aspekt, na ktorý tento súd poukázal, vzhľadom na reštriktívne znenie prvej otázky položenej vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 a na odôvodnenie v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

45.      V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je právnym predpisom Únie uplatňujúcim sa na koncesnú zmluvu v zásade ten, ktorý je účinný v okamihu, keď si verejný obstarávateľ vybral druh konania, ktoré použije, a rozhodol sa, či zadaniu verejnej zákazky bude alebo nebude predchádzať súťažný postup. Naopak smernica je neuplatniteľná, ak stanovená lehota na jej prebratie uplynula po tomto okamihu.(20)

46.      V prejednávaných veciach bola na transpozíciu smernice 2014/23 stanovená lehota do 18. apríla 2016, čo znamená, že pokiaľ boli koncesie, o ktorých rozhoduje vnútroštátny súd, udelené v roku 2000, daná smernica by sa na ne v zásade nemala uplatňovať.

47.      Navyše sa v druhom pododseku článku 54 smernice 2014/23 okrem toho uvádza, že ustanovenia danej smernice sa neuplatňujú na udeľovanie koncesií ponúkaných alebo udelených pred 17. aprílom 2014, teda pred dátumom nadobudnutia účinnosti tejto smernice. Z toho vyplýva, že pôvodné udelenie predmetných koncesií by na základe tohto ustanovenia v každom prípade nepatrilo do pôsobnosti smernice 2014/23.

48.      Ako však správne pripomína vnútroštátny súd, Súdny dvor rozhodol, že v prípade podstatnej zmeny podmienok uplatňujúcich sa na koncesie je právnym predpisom Únie, vzhľadom na ktorý sa musí táto zmena posúdiť, právny predpis účinný v deň prijatia tejto zmeny. Skutočnosť, že uzatvorenie pôvodnej koncesnej zmluvy predchádzalo prijatiu pravidiel Únie v danej oblasti, nemá tak v tomto smere žiadne dôsledky.(21)

49.      Ako sa uvádza v bode 17 vyššie, spor na vnútroštátnej úrovni sa týka dvoch oznámení, ktoré prijal ADM 9. júla 2020 (vec C‑729/22), resp. 18. novembra 2020 (vec C‑728/22). Základom týchto oznámení je taliansky právny predpis prijatý v decembri 2017, ktorým sa po druhýkrát upravil režim „technického predĺženia“, ktorý bol pôvodne stanovený v roku 2013 a prvýkrát zmenený v roku 2015.(22) Pokiaľ by sa teda režim „technického predĺženia“, v znení následných zmien, považoval na účely vyššie citovanej judikatúry za podstatnú zmenu pôvodných koncesií, smernica 2014/23 by sa následne mala považovať za uplatniteľnú v sporoch vo veci samej.

50.      V tomto smere je dôležité poznamenať, že vnútroštátny právny predpis môže predstavovať podstatnú zmenu koncesií, ktoré boli pôvodne udelené, napríklad vtedy, keď sa trvanie koncesie predĺži jednostranne spôsobom, ktorý nebol stanovený pri pôvodnom udelení. Platí to aj v prípade, keď sa vo vnútroštátnej právnej úprave stanovia nové podmienky, ktoré sa musia splniť na účely vykonávania koncesie, a to najmä v súvislosti s protiplnením, ktoré musia koncesionári za prevádzkovanie dotknutej služby platiť.

51.      V prípade prejednávaných vecí je na vnútroštátnom súde, aby zistil, či talianska právna úprava prijatá v roku 2013 a následne zmenená v rokoch 2015 a 2017 predstavovala v súvislosti s koncesiami udelenými v roku 2000 podstatnú zmenu. Vzhľadom na informácie vyplývajúce z návrhov na začatie prejudiciálneho konania je podľa mňa však jasné, že vytvorením a udržiavaním režimu „technického predĺženia“ sa touto právnou úpravou zmenili príslušné podmienky prevádzkovania koncesií týkajúcich sa hry Bingo, najmä ak ich porovnáme s podmienkami dohodnutými v čase udelenia koncesií:

–        po prvé režimom „technického predĺženia“ sa predĺžili koncesie, ktorých platnosť už uplynula, čím sa predĺžilo ich pôvodne dohodnuté trvanie. So zreteľom na zmenu, ktorú v roku 2015 zaviedol taliansky zákonodarca(23) a ktorá bola následne zachovaná v roku 2017, to viedlo k predĺženiu koncesií existujúcich v danom režime o deväť rokov, čo je jeden a pol krát dlhšie, než mali pôvodne trvať,

–        po druhé v rámci režimu „technického predĺženia“ sa uložila povinnosť platby mesačného poplatku ako protiplnenia za prevádzkovanie koncesií, ktorá sa v pôvodnom postupe udeľovania nestanovovala. Tým sa zmenil spôsob, akým štát získava svoje zisky z prevádzkovania služieb koncesionármi a ktorý dovtedy zahŕňal vyberanie odvodu do rozpočtu z príjmov získaných z predaja herných kariet,(24) a

–        po tretie v rámci režimu „technického predĺženia“ sa pre koncesionárov, ktorí sa chcú zúčastniť na budúcom verejnom obstarávaní, stanovila povinnosť vstupu do tohto režimu a platby mesačného poplatku, čím sa dodatočne stanovila nová podmienka vzhľadom na podmienky vyžadované pri pôvodnom udelení.(25)

52.      Z uvedeného vyplýva, že v závislosti od posúdenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, by sa smernica mala považovať za uplatniteľnú na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, pokiaľ sa prijatím režimu „technického predĺženia“ a jeho následnými úpravami podstatne zmenili podmienky pôvodného udelenia.

53.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor na prvú otázku položenú vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 odpovedal vyhlásením, že smernica 2014/23 sa na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, uplatňuje.

54.      Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa každé vnútroštátne opatrenie patriace do oblasti, ktorá bola na úrovni Únie plne harmonizovaná, nemá posudzovať s ohľadom na ustanovenia Zmluvy, ale s ohľadom na ustanovenia daného harmonizačného opatrenia.(26) To znamená, že pokiaľ by Súdny dvor súhlasil s analýzou uvedenou v predchádzajúcich bodoch, viedlo by to k tomu, že články 49 a 56 ZFEÚ, ktoré uvádza vnútroštátny súd v znení prvej otázky položenej vo veciach C‑728/22 a C‑729/22, by neboli pre prejednávané veci relevantné. Dôsledkom by bolo aj to, že ani štvrtá, piata a šiesta otázka položené v rovnakých veciach a druhá časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22 by si nevyžadovali odpoveď Súdneho dvora.

B.      Prvá časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22

55.      Po zistení, že smernica 2014/23 sa na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, uplatňuje, treba teraz poskytnúť odpoveď na prvú časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22, ktorá bola položená predovšetkým s odkazom na danú smernicu.(27) Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či je povinnosť platiť mesačný poplatok stanovený v rámci režimu „technického predĺženia“ zlučiteľná s uvedenou smernicou predovšetkým s ohľadom na osobitné vlastnosti poplatku opísané v bode 32 týchto návrhov.

56.      Na úvod chcem poukázať na to, že v prvej časti tejto jedinej otázky vnútroštátny súd neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie smernice 2014/23 ako možný dôvod nezlučiteľnosti uloženej platby mesačného poplatku. Z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že tento súd v podstate odkazuje na článok 43 danej smernice.

57.      V článku 43 smernice 2014/23 s názvom „Úprava zmlúv počas ich platnosti“ sa upravujú podmienky, ktoré musia spĺňať zmeny, ktoré sa zavádzajú do koncesií na služby v čase plnenia zmluvy. Uvedené ustanovenie vychádza z predpokladu, že koncesné zmluvy zvyčajne zahŕňajú dlhodobé a komplexné finančné dohody, ktoré často podliehajú meniacim sa okolnostiam.(28) Z tohto dôvodu je jeho cieľom objasniť, za akých podmienok si úprava koncesie na služby vyžaduje – alebo nevyžaduje – nový postup udeľovania koncesie.(29)

58.      V článku 43 ods. 1 písm. e) smernice 2014/23 sa konkrétne stanovuje, že koncesie možno upraviť bez nového postupu udeľovania koncesie, ak úpravy bez ohľadu na ich hodnotu nie sú podstatné v zmysle odseku 4 daného článku. Následne sa v prvej vete článku 43 ods. 4 smernice 2014/23 ako všeobecné kritérium uvádza, že úprava koncesie počas jej platnosti sa považuje za podstatnú, ak sa v jej dôsledku povaha koncesie podstatne líši od pôvodne udelenej koncesie. Podľa písmena a) toho istého ustanovenia to platí v každom prípade vtedy, ak sa úpravou zavádzajú podmienky, ktoré by v prípade, ak by boli súčasťou pôvodného postupu udeľovania koncesie, umožnili pripustenie iných ako pôvodne vybraných žiadateľov. Napokon je dôležité pripomenúť, že v prípade, ak sa úprava koncesie považuje za podstatnú, v článku 43 ods. 5 smernice 2014/23 sa stanovuje, že sa musí zorganizovať nové verejné obstarávanie.

59.      V prejednávaných veciach som už v rámci analýzy prvej otázky položenej vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 uviedla, že režim „technického predĺženia“ zahŕňal niekoľko zmien relevantných podmienok prevádzkovania koncesií týkajúcich sa hry Bingo.(30) Tieto zmeny sa týkali niektorých základných prvkov týchto koncesií, a to po prvé ich trvania v porovnaní s pôvodne stanoveným trvaním, a po druhé spôsobu, akým koncesionári musia verejnému obstarávateľovi vyplácať náhradu za prevádzkovanie dotknutých služieb.

60.      Chcela by som poznamenať, že jediným prvkom režimu „technického predĺženia“, ktorého sa týka táto otázka v podobe, ako ju formuloval vnútroštátny súd, je povinnosť platiť mesačný poplatok vyplývajúci z tohto režimu, a nie skutočnosť, že koncesie boli v rámci tohto režimu tiež výrazne predĺžené. Preto aj keby toto predĺženie mohlo odôvodniť záver, že došlo k podstatnej úprave koncesií, o ktoré ide vo veci samej, v zmysle článku 43 ods. 4 smernice 2014/23(31) tento prvok režimu „technického predĺženia“ možno podľa môjho názoru z analýzy Súdneho dvora vylúčiť.

61.      Pokiaľ ide o povinnosť platiť mesačný poplatok, táto povinnosť určite nebola plánovaná v pôvodnom udelení koncesií, o ktoré ide vo veci samej. Pravdepodobne bola stanovená s cieľom zabezpečiť, aby predĺženie koncesií v rámci režimu „technického predĺženia“ prebiehalo súbežne s protiplnením za predĺženie prevádzky dotknutých služieb. Prijatím režimu „technického predĺženia“ sa teda zmenil spôsob poskytovania tohto protiplnenia, keďže dovtedy spočívalo v podstate v tom, že štát vyberal odvod do rozpočtu z príjmov, ktoré koncesionári získali z predaja hracích kariet.

62.      V tejto súvislosti zostáva skutočnosťou, že výber odvodu do rozpočtu, stanovený v pôvodnom udelení koncesií, sa zakladal na nepriamej platbe koncových používateľov činností v oblasti hazardných hier súvisiacich s hrou Bingo. Jej dôsledkom bolo aj to, že protiplnenie, ktoré mali koncesionári platiť za prevádzkovanie svojich služieb, bolo prispôsobené ich skutočným výnosom.

63.      Naproti tomu platba poplatku stanovená v rámci režimu „technického predĺženia“ jednostranne zmenila logiku, na ktorej bolo toto protiplnenie založené, keďže po prvé sa ňou uložil mechanizmus náhrady priamo koncesionárom a po druhé bola vo výsledku stanovená s pevnou sadzbou, čo znamená, že všetci daní koncesionári boli povinní platiť rovnakú sumu bez ohľadu na svoju finančnú kapacitu alebo trvanie pôvodnej koncesie. Zároveň skutočnosť, že mesačný poplatok sa po každej úprave režimu „technického predĺženia“ opakovane zvyšoval – v roku 2017 dosiahol trojnásobok hodnoty v porovnaní so svojou výškou pri svojom prvom zavedení –, viedla ku zvýšeniu finančného tlaku na koncesionárov s nižšími výnosmi. Na druhej strane si štát mohol byť istý, že v rámci zásady koncesií za poplatok dostane istú výšku ziskov za prevádzkovanie dotknutých služieb, čo neodráža variabilný charakter protiplnenia za koncesie, ako boli pôvodne nastavené.

64.      Z toho vyplýva, ako tvrdia odvolateľky v konaní vo veci samej, že povinnosťou platiť mesačný poplatok v rámci režimu „technického predĺženia“ boli upravené základné ekonomické parametre koncesií, ako boli vymedzené v čase svojho pôvodného udelenia. Z tohto hľadiska sa domnievam, že odvolateľky majú pravdu, keď tvrdia, že po prijatí režimu „technického predĺženia“ a jeho úprav sa tieto koncesie svojimi vlastnosťami podstatne líšili od pôvodne uzavretých koncesií.(32) Nemožno ani vylúčiť, že ak by tieto podmienky boli súčasťou pôvodného postupu udeľovania koncesií, umožnilo by to pripustenie iných žiadateľov ako tých, ktorí boli pôvodne vybraní.

65.      Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že všeobecné a osobitné kritériá stanovené v článku 43 ods. 4 smernice 2014/23 a v písmene a) toho istého ustanovenia sú splnené.(33) Okrem toho ma uvedené úvahy vedú k záveru, že tým, že sa koncesionárom uložila povinnosť platiť mesačný poplatok podľa podmienok, za ktorých bol zriadený, sa režimom „technického predĺženia“ zaviedla podstatná úprava koncesií, o ktoré ide vo veci samej, v zmysle článku 43 ods. 1 písm. e) smernice 2014/23. Podľa článku 43 ods. 5 smernice 2014/23 by sa tak pred vykonaním uvedených úprav malo zorganizovať nové verejné obstarávanie.

66.      K rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s povinnosťou koncesionárov splniť povinnosť platby poplatku v rámci režimu „technického predĺženia“ ako podmienku, ktorá musí byť splnená, aby sa mohli zúčastniť na novom verejnom obstarávaní. Ako uvádza Komisia, túto povinnosť možno určite považovať za prvok, ktorého cieľom je kompenzovať konkurenčnú výhodu, ktorú majú odchádzajúci koncesionári voči novým koncesionárom. Posilňuje však úpravu ekonomických parametrov koncesií v porovnaní s ich pôvodným nastavením. Uplatňovanie uvedenej podmienky má zároveň za následok novú úpravu obsahu koncesnej zmluvy v zmysle článku 43 ods. 4 smernice, keďže začatie postupu udelenia nových koncesií zostáva neisté.

67.      Z uvedeného vyplýva, že článok 43 ods. 1 písm. e) a článok 43 ods. 5 smernice 2014/23 bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej a ktorou sa stanovuje povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený v pôvodnom rozhodnutí o udelení koncesie, pokiaľ sa ním menia základné ekonomické parametre dotknutých koncesií, napríklad tým, že sa v ňom stanovuje rovnaká sadzba tohto poplatku pre všetkých prevádzkovateľov v odvetví bez ohľadu na ich finančnú kapacitu, a tým, že sa ním sadzba tohto poplatku od jeho prvého uloženia výrazne zvýšila. Obe ustanovenia bránia takejto právnej úprave aj v rozsahu, v akom je platba tohto poplatku stanovená ako podmienka účasti na budúcom verejnom obstarávaní na nové udelenie predmetných koncesií.

C.      Druhá otázka položená vo veciach C‑728/20 a C‑729/22

68.      Ako som uviedla v bode 34 vyššie, podľa môjho názoru kladná odpoveď na prvú časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22 vylučuje potrebu, aby Súdny dvor pokračoval v ďalšom skúmaní prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Ak by totiž Súdny dvor súhlasil so záverom, že povinnosť platiť mesačný poplatok, ako je nastavená v rámci režimu „technického predĺženia“, je v rozpore so smernicou 2014/23, potom by nemusel skúmať druhú a tretiu otázku položenú vo veciach C‑728/22 a C‑729/22, ktorých cieľom je objasniť, či vnútroštátna verejná správa môže tento poplatok prehodnotiť v kontexte nepredvídateľných okolností. Pre úplnosť však obe otázky preskúmam.

69.      Druhá otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 sa týka situácie, keď verejný obstarávateľ odmietne opätovne prerokovať podmienky koncesie, keď nastanú nepredvídané udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom. Vnútroštátny súd chce zistiť, či smernica 2014/23 bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorý vedie k tomu, že verejný obstarávateľ, ako je ADM, je za takýchto okolností zbavený svojej diskrečnej právomoci prehodnotiť podmienky verejnej zákazky.

70.      Opätovné prerokovanie verejných zákaziek v neskoršom štádiu ich vykonávania je klasickou témou v literatúre týkajúcej sa správneho práva, a to najmä v oblasti verejného obstarávania.(34) Predstavuje výnimku z jednej zo základných zásad vykonávania koncesií, a to, že koncesionári musia prevádzkovať zadanú službu na vlastné riziko („à ses risques et périls“)(35) a že verejní obstarávatelia sa z tohto dôvodu nesmú podieľať na finančných dôsledkoch tejto prevádzky. Na opätovné prerokovanie verejných zákaziek sa vo všeobecnosti hľadí s nedôverou, pretože by mohlo vytvárať stimuly pre oportunistické správanie účastníkov verejného obstarávania.(36)

71.      Ak však nastanú udalosti, ktoré koncesionári nemohli predvídať a za ktoré nie sú zodpovední, vnútroštátne právne poriadky často poskytujú verejným obstarávateľom možnosť prehodnotiť podmienky koncesie.(37) Tento prístup sa odôvodňuje tým, že koncesie sú založené na hospodárskej a finančnej rovnováhe, ktorá by sa mala obnoviť, ak okolnosti, ktoré koncesionári nemôžu ovplyvniť, ovplyvnia podmienky, za ktorých sa koncesia na služby musí vykonávať v súlade s pôvodnými podmienkami koncesie. Možnosť opätovne prerokovať podmienky verejnej zákazky vzniká vždy, keď takéto okolnosti môžu narušiť rovnováhu tejto zákazky.(38)

72.      Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že taliansky právny poriadok obsahuje ustanovenie, v ktorom sa zohľadňuje potreba zachovania hospodárskej a finančnej rovnováhy koncesií, ako sú koncesie, ktorých sa týka konanie vo veci samej.(39) Zdá sa však, že ADM v oznámeniach z 9. júla 2020 a 18. novembra 2020 vyhlasuje, že nemá právomoc uplatniť toto ustanovenie na žiadosť odvolateliek, pretože ako správny orgán nemôže rozhodnúť proti vnútroštátnym opatreniam legislatívnej povahy, ktorými sa vytvoril a následne upravil režim „technického predĺženia“.

73.      V tejto súvislosti by som chcela na jednej strane konštatovať, že odôvodnenie ADM – ktoré sa týka zásady hierarchie právomocí a noriem vo vnútroštátnom právnom poriadku – nie je relevantné pri skúmaní toho, či sa v smernici 2014/23 verejným obstarávateľom priznáva možnosť prehodnotiť podmienky koncesie s využitím diskrečnej právomoci, ktorá im bola zverená. Ak by totiž Súdny dvor dospel k záveru, že táto diskrečná právomoc verejných obstarávateľov existuje, ADM by bol oprávnený ju uplatniť bez ohľadu na skutočnosť, že režim „technického predĺženia“ bol prijatý a upravený legislatívnymi prostriedkami, alebo dokonca bez ohľadu na skutočnosť, že tento úrad koná na základe zákonnej povinnosti, ktorú mu uložil vnútroštátny zákonodarca.

74.      Na druhej strane sa po preskúmaní informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania javí, že vnútroštátny súd dospel k záveru, že pandémiu COVID‑19 treba považovať za nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno pripísať odvolateľkám v konaní vo veci samej a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií.(40) To znamená, že za predpokladu, že Súdny dvor dospeje k záveru, že v smernici 2014/23 sa priznáva verejným obstarávateľom diskrečná právomoc posúdiť potrebu opätovného prerokovania podmienok verejných zákaziek v prípade, že nastanú nepredvídateľné okolnosti, táto požiadavka by bola v prejednávaných veciach splnená.(41)

75.      Pokiaľ ide o to, či sa diskrečná právomoc verejných obstarávateľov prehodnotiť podmienky prevádzkovania koncesie môže zakladať na smernici 2014/23, konštatujem, že v žiadnom ustanovení sa na takúto právomoc výslovne neodkazuje.

76.      Vnútroštátny súd však poznamenáva, že v článku 5 ods. 1 písm. b) druhom pododseku danej smernice sa pojem „koncesia na služby“ vymedzuje ako zmluva a že v tomto ustanovení sa ďalej uvádza, že sa musí predpokladať, že koncesionár prevzal prevádzkové riziko „za bežných prevádzkových podmienok“(42). Podľa tohto súdu možno z tohto ustanovenia vyvodiť, že pokiaľ nepredvídateľné podmienky môžu zmeniť hospodársku rovnováhu verejnej zákazky, koncesionári by mali byť oprávnení požiadať o úpravu tejto zákazky.

77.      Podľa môjho názoru je na rozdiel od tvrdení odvolateliek v konaní vo veci samej zrejmé, že vymedzenie stanovené v článku 5 ods. 1 písm. b) druhom pododseku smernice 2014/23 nemôže samo osebe slúžiť ako základ pre to, aby sa verejnému obstarávateľovi priznala diskrečná právomoc prehodnotiť podmienky verejnej zákazky, a už vôbec nie pre to, aby sa koncesionárom priznalo právo požiadať o výkon tejto právomoci. Toto vymedzenie pojmu je stanovené len na účely uplatňovania smernice 2014/23(43), a najmä na vymedzenie vecnej pôsobnosti tejto smernice v súlade s jej článkom 1 ods. 2.

78.      Napriek tomu sa v článku 43 smernice 2014/23, na ktorý som už v týchto návrhoch odkazovala, v odseku 1 písm. c) stanovuje, že koncesie možno upraviť bez nového postupu udeľovania, ak potreba úpravy vznikla v dôsledku okolností, ktoré obozretný verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ nemohol predvídať.

79.      Toto ustanovenie sa má vykladať so zreteľom na odôvodnenie 76 smernice 2014/23, v ktorom sa stanovuje, že verejní obstarávatelia a obstarávatelia môžu čeliť vonkajším okolnostiam, ktoré pri udeľovaní koncesie nemohli predvídať, najmä keď sa koncesia plní počas dlhého obdobia. Podľa uvedeného odôvodnenia je v takýchto prípadoch potrebná určitá úroveň flexibility na prispôsobenie koncesie týmto okolnostiam bez nového postupu udeľovania.

80.      Z toho vyplýva, že v smernici 2014/23 sa stanovuje, že nepredvídateľné okolnosti môžu ovplyvniť podmienky verejných zákaziek, ako boli pôvodne dohodnuté medzi verejnými obstarávateľmi a koncesionármi. Na tento účel sa v tejto smernici stanovuje súbor pravidiel, podľa ktorých treba postupovať, ak sa usúdi, že je potrebné túto koncesiu prispôsobiť novým okolnostiam, a to bez nového verejného obstarávania.

81.      Je dôležité poznamenať, že predchádzajúce zistenie neznamená, v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky v konaní vo veci samej, že koncesionári disponujú právom, na základe ktorého sa verejný obstarávateľ musí v každom prípade pustiť do opätovného prerokovania podmienok koncesie, ak nastanú nepredvídateľné okolnosti. Talianska vláda v tejto súvislosti správne tvrdí, že cieľom smernice 2014/23 je predovšetkým koordinácia postupov udeľovania určitých koncesií a že uvedená smernica sa nezaoberá právami, na ktoré majú koncesionári nárok z dôvodu udalostí, ktoré nastanú počas vykonávania verejnej zákazky.

82.      Článok 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23 v spojení s jej odôvodnením 76 však ukazuje, že v kontexte nepredvídateľného scenára prevádzky koncesie na služby, ktorý môže ovplyvniť jej hospodársku a finančnú rovnováhu, dáva právo Únie verejným obstarávateľom k dispozícii súbor pravidiel pre prehodnotenie podmienok koncesie na služby. Tieto pravidlá môžu byť účinné len vtedy, ak verejný obstarávateľ dokáže už na začiatku rozpoznať, či je potrebné obnoviť finančnú rovnováhu koncesie v dôsledku nepredvídateľných okolností. Ak teda vnútroštátna právna úprava – alebo jej výklad – bráni verejnému obstarávateľovi, aby v rámci svojej diskrečnej právomoci rozhodol o potrebe vrátiť koncesiu do bodu hospodárskej a finančnej rovnováhy, potom by išlo o porušenie článku 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23 a hrozilo by zníženie účinnosti práva Únie.

83.      V prejednávaných veciach náleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či sa ADM prijatím oznámení z 9. júla 2020 a 18. novembra 2020 dopustil pochybenia, najmä tým, že vyhlásil, že nie je oprávnený prehodnotiť podmienky predmetných koncesií na služby, keďže právnu úpravu, ktorou sa zaviedol režim „technického predĺženia“, prijal taliansky zákonodarca.

84.      Podľa môjho názoru sa však treba domnievať, že sa verejný obstarávateľ dopustil takéhoto pochybenia, ak nezohľadnil skutočnosť, že sa v práve Únie – konkrétne v článku 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23 – vymedzujú pravidlá, ktoré treba dodržať, pokiaľ ide o prehodnotenie podmienok koncesie na služby v kontexte nepredvídateľných okolností, a ktorých účinnosť si z definície vyžaduje uplatnenie diskrečnej právomoci verejným obstarávateľom.

85.      V tejto súvislosti musím dodať, že je nepochybné, že uplatnenie tejto diskrečnej právomoci nemá za následok, že verejný obstarávateľ musí súhlasiť s potrebou upraviť koncesiu na služby alebo zmeniť jej nastavenie podľa toho, ako to konkrétne požadujú dotknutí koncesionári. Môže dokonca poprieť samotnú existenciu nepredvídateľných okolností odôvodňujúcich takýto typ rozhodnutia. Daný verejný obstarávateľ sa však nemôže odvolávať na vnútroštátne právo alebo na výklad tohto práva, aby sa vyhol takémuto posúdeniu, ktoré mimochodom musí podliehať preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi.

86.      Dospela by som preto k záveru, že článok 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23 bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorý zbavuje verejného obstarávateľa diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok koncesie.

87.      Proti takémuto výkladu Komisia namieta, že v rozsudku prijatom vo veci Consorzio Italian Management(44) Súdny dvor rozhodol, že členské štáty nie sú povinné zaviesť správny alebo zmluvný postup na zohľadnenie okolností, ktoré by mohli odôvodniť úpravu verejnej zákazky, ktorá sa v danom čase vykonáva.(45) Daný rozsudok sa však týkal smernice 2004/17(46), ktorá už nie je účinná a neobsahovala žiadne ustanovenie podobné článku 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23. Preto sa domnievam, že Súdny dvor by sa na účely posúdenia tejto položenej otázky nemal opierať o tento rozsudok ako o platný precedens.

88.      Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na druhú otázku položenú vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 odpovedal kladne, a teda rozhodol, že smernica 2014/23 bráni tomu, aby bol verejný obstarávateľ zbavený svojej diskrečnej právomoci posúdiť, či je potrebné prehodnotiť podmienky verejnej zákazky v kontexte okolností opísaných vnútroštátnym súdom.

D.      Tretia otázka položená vo veciach C‑728/22 a C‑729/22

89.      Treťou otázkou položenou vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či smernica 89/665 bráni vnútroštátnej právnej úprave, v ktorej sa od koncesionárov vyžaduje, aby v rámci podmienky, ktorá musí byť splnená, aby bola možná účasť na budúcom verejnom obstarávaní, podliehali režimu „technického predĺženia“, ako je režim v konaní vo veci samej. Túto otázku kladie s odkazom na situáciu, v ktorej by verejný obstarávateľ nemal žiadnu diskrečnú právomoc opätovne prerokovať prevádzkové podmienky koncesie v kontexte nepredvídateľných okolností.

90.      Na úvod treba poznamenať, že táto otázka vychádza z predpokladu, že na rozdiel od mojej analýzy druhej položenej otázky smernica 2014/23 nebráni tomu, aby bol verejný obstarávateľ zbavený diskrečnej právomoci upraviť podmienky koncesie, ak nastanú nepredvídateľné udalosti. Preto, ako už bolo uvedené, v prípade, že sa Súdny dvor nestotožní s touto analýzou, je potrebné na túto otázku odpovedať osobitne.

91.      V každom prípade si myslím, že smernica 89/665 neumožňuje na otázku vnútroštátneho súdu odpovedať kladne.

92.      Smernica 89/665, ktorá je súčasťou tzv. smerníc o opravných prostriedkoch(47), sa vzťahuje na koncesie udelené verejnými obstarávateľmi podľa smernice 2014/23(48). To sa týka aj koncesií na služby, ako sú tie, ktorých sa týka konanie vo veci samej.(49) V podstate sa v uvedenej smernici od členských štátov vyžaduje, aby zabezpečili, že rozhodnutia o udelení verejných zákaziek a koncesií, ako aj predbežné procesné rozhodnutia v tejto súvislosti, budú rýchlo a účinne preskúmané.(50) Podľa judikatúry Súdneho dvora smernica 89/665 konkrétne vyjadruje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvujúcu právo na účinný prostriedok nápravy v konkrétnej oblasti verejného obstarávania.(51)

93.      Na tento účel sa v smernici 89/665 členským štátom ukladá povinnosť zaviesť na základe podrobných pravidiel postupy preskúmania, ktoré musia byť v podstate dostupné každej osobe, ktorá má záujem na získaní konkrétnej zákazky a ktorá bola poškodená údajným porušením práva Únie v oblasti verejného obstarávania.(52) Vnútroštátne opravné prostriedky musia umožňovať prijatie predbežných opatrení, zrušenie nezákonných rozhodnutí a priznanie náhrady škody.(53) Členské štáty môžu slobodne určiť orgány, ktoré budú zodpovedné za rozhodnutia o preskúmaní podľa tejto smernice. Môžu to byť buď orgány súdnej povahy, alebo prípadne mimosúdne orgány zodpovedné za postup preskúmania za predpokladu, že v druhom prípade tieto orgány dodržiavajú určité doplňujúce podmienky.(54)

94.      V prejednávaných veciach stačí konštatovať, ako to urobila Komisia, že z opisu sporoch v konaní vo veci samej nevyplýva, že prijatím a následnou úpravou režimu „technického rozšírenia“ boli porušené povinnosti uložené v smernici 89/665. A čo je dôležitejšie, žiadne z ustanovení danej smernice sa nejaví ako relevantné na účely posúdenia zákonnosti stanovenia vstupu koncesionárov do tohto režimu ako podmienky, ktorá musí byť splnená, aby sa mohli zúčastniť na budúcom verejnom obstarávaní.

95.      Z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania totiž jasne vyplýva, že títo koncesionári mali možnosť napadnúť dve oznámenia, ktoré prijal ADM na základe ich príslušných žiadostí. Presnejšie povedané, mohli napadnúť rozhodnutie tohto úradu o zamietnutí pozastavenia a úpravy platby mesačného poplatku požadovaného v rámci tohto režimu. Na tento účel využili dostupné opravné prostriedky podľa talianskeho vnútroštátneho práva, podľa ktorého majú prístup k dvom súdnym orgánom a možnosť namietať proti nezákonnosti legislatívnych ustanovení, na základe ktorých ADM odôvodnil svoje rozhodnutia. Tieto žaloby dokonca viedli k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ.

96.      Okrem toho skutočnosť, že sa v talianskom právnom poriadku nestanovuje správny opravný prostriedok, ktorý by koncesionárovi umožňoval požiadať verejného obstarávateľa o začatie konania o opätovnom prerokovaní podmienok verejnej zákazky, na tomto závere nič nemení. Povinnosť prístupu k tomuto správnemu opravnému prostriedku by mohla byť založená na článku 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23, ako už bolo vysvetlené v rámci mojej analýzy druhej položenej otázky, ale zo samotnej smernice 89/665 nevyplýva.

97.      Vzhľadom na uvedené úvahy som dospela k záveru, že smernica 89/665 nepredstavuje právny základ, na základe ktorého by bolo možné spochybniť zákonnosť takejto vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorou sa podmieňuje účasť na budúcom verejnom obstarávaní vstupom do režimu „technického predĺženia“. Tento záver zjavne vychádza z predpokladu, že dotknutí prevádzkovatelia majú k dispozícii opravné prostriedky potrebné na napadnutie zákonnosti danej právnej úpravy, v prípade potreby prostredníctvom námietky nezákonnosti.

E.      Štvrtá, piata a šiesta otázka položené vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 a druhá časť jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22

98.      V bode 54 vyššie som uviedla, že ak by Súdny dvor usúdil, že smernica 2014/23 sa vzťahuje na koncesie, o ktoré ide vo veci samej, potom by nebolo potrebné odpovedať na štvrtú, piatu a šiestu položenú otázku (veci C‑728/22 a C‑729/22) ani na druhú časť jedinej otázky (vec C‑730/22). Nasledujúce body poskytujú Súdnemu dvoru určité usmernenie pre prípad, že by s týmto názorom nesúhlasil.(55)

99.      Podľa ustálenej judikatúry sú verejné orgány v prípade, že plánujú udeliť koncesiu, ktorá nepatrí do pôsobnosti smerníc týkajúcich sa rôznych kategórií verejných zákaziek, povinné dodržiavať základné pravidlá ZFEÚ.(56)

100. Hoci vnútroštátny súd v prejudiciálnych otázkach cituje najmä články 49 a 56 ZFEÚ, v prejednávaných veciach je na účely tejto analýzy relevantné iba prvé z týchto ustanovení.(57) Koncesie týkajúce sa prevádzkovateľov hry Bingo, ako sú koncesie, o ktoré ide vo veci samej, si napokon vyžadujú stabilný a kontinuálny základ v členskom štáte, v ktorom sa služby v oblasti hry Bingo poskytujú. So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora si to vyžaduje uplatňovanie článku 49 ZFEÚ o slobode usadiť sa a naopak vylučuje uplatňovanie článku 56 ZFEÚ o slobode služieb.(58) Odvolateľky na pojednávaní ďalej potvrdili, že prejednávané veci sa netýkali žiadneho iného druhu služieb v oblasti hry Bingo, napríklad služieb poskytovaných online.

101. Okrem toho s cieľom dospieť k záveru o uplatňovaní článku 49 ZFEÚ na veci v konaní vo veci samej musí byť preukázaný určitý cezhraničný záujem, ktorého posúdenie podľa judikatúry Súdneho dvora náleží výlučne vnútroštátnemu súdu.(59) V tejto súvislosti konštatujem, že v odpovedi na žiadosť o vysvetlenie zaslanú Súdnym dvorom vnútroštátny súd výslovne uvádza, že v prípade, ak by sa smernica 2014/23 mala považovať za neuplatniteľnú na predmetné koncesie, potom by daný súd nemal „žiadne ťažkosti určiť prostredníctvom podrobného posúdenia, ako predmetné koncesie vykazujú cezhraničný záujem v zmysle judikatúry Súdneho dvora“. V každom prípade odvolateľky v konaní vo veci samej na pojednávaní potvrdili, že niektoré z dotknutých koncesií boli v držbe prevádzkovateľov usadených v iných členských štátoch,(60) a preto podliehajú podmienkam a obmedzeniam uloženým spornou vnútroštátnou právnou úpravou. Za týchto okolností sa domnievam, že Súdny dvor s ohľadom na iné objektívne kritériá(61) nemusí ďalej skúmať, či koncesie, o ktoré ide vo veci samej, spĺňajú podmienku uplatniteľnosti článku 49 ZFEÚ.

102. Pokiaľ ide predmet článku 49 ZFEÚ, stanovuje sa v ňom, že sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu.

103. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 49 ZFEÚ bráni akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré by aj v prípade jeho uplatnenia bez diskriminácie týkajúcej sa štátnej príslušnosti mohlo zabrániť uplatneniu slobody usadiť, ktorá je zaručená uvedeným ustanovením Zmluvy, štátnymi príslušníkmi Európskej únie, sťažiť ho alebo urobiť menej príťažlivým.(62)

104. V prejednávanej veci, odhliadnuc od predĺženia zavedeného vnútroštátnou právnou úpravou v súvislosti s koncesiami, o ktoré ide vo veci samej, čo je záležitosť, ktorej sa netýka žiadna z otázok, ktoré sa tu skúmali,(63) sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť (i) výkladu vnútroštátneho práva, ktorý zbavuje verejného obstarávateľa jeho diskrečnej právomoci prehodnotiť podmienky verejnej zákazky v kontexte nepredvídateľných udalostí; (ii) podmienenia účasti na budúcom verejnom obstarávaní vstupom do režimu „technického predĺženia“ a (iii) povinnosti platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený v pôvodnom udelení koncesií, s článkom 49 ZFEÚ.

105. V tomto ohľade považujem za jasné v prvom rade to, že úpravy koncesií zavedené v rámci režimu „technického predĺženia“, ktoré mohli zmeniť ich základné ekonomické parametre v porovnaní s pôvodným udelením,(64) sú samy osebe dostatočné dôvody na to, aby sa dospelo k záveru, že môžu znížiť príťažlivosť výkonu slobody usadiť sa v zmysle judikatúry citovanej v bode 103 vyššie. Platí to o to viac, ak sa zohľadní jednostranná povaha týchto úprav, ktoré neboli prerokované.

106. Po druhé platí to aj v prípade povinnosti účasti na režime „technického predĺženia“, a teda v súvislosti s povinnosťou platiť mesačný poplatok s cieľom získať možnosť zúčastniť sa na budúcom verejnom obstarávaní. Pri zohľadnení týchto povinností je totiž zrejmé, že výkon slobody usadiť sa je menej atraktívny – alebo, ako uvádza Komisia, nemožný – pre každého prevádzkovateľa usadeného v inom členskom štáte, ktorý chce prevádzkovať hru Bingo v Taliansku.

107. A napokon, nemalo by sa pochybovať o tom, že prekážkou slobody usadiť sa je aj neschopnosť verejného obstarávateľa opätovne prerokovať podmienky koncesií v kontexte nepredvídateľných okolností. Prevádzkovatelia by totiž nemali dostatok stimulov, aby sa usadili v Taliansku s ohľadom na skutočnosť, že hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií nebolo možné obnoviť po jej narušení udalosťami, ktoré koncesionári nemohli ovplyvniť.

108. Pokiaľ ide o legitímne ciele, na ktoré sa môže členský štát odvolávať, aby odôvodnil obmedzenie slobody usadiť sa,(65) je dôležité pripomenúť, že obmedzenie slobody usadiť sa je prípustné len vtedy, ak po prvé je to odôvodnené naliehavým dôvodom verejného záujmu. Po druhé musí byť pri ňom dodržaná zásada proporcionality, čo znamená, že musí byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa konzistentným a systematickým spôsobom a nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie daného cieľa.(66)

109. V právnej úprave, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd, sa ako jeho jediný cieľ uvádza zosúladenie koncesií, ktorým sa končí platnosť, s novým verejným obstarávaním, aby sa zosúladila zásada práva Únie, podľa ktorej sa verejné koncesie musia udeľovať alebo nanovo udeľovať po uplynutí ich platnosti v súlade so súťažnými výberovými konaniami, s potrebou pokračovať vo vyberaní stávok v rámci hry Bingo.

110. Podľa môjho názoru však nie je jasné, ako by predĺženie alebo časové zosúladenie súčasných koncesií a povinnosť pokračovať v prevádzkovaní služby, aby si bolo možné neskôr zabezpečiť nové udelenie týchto koncesií, ako sa stanovujú v právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, mohli byť odôvodnené napríklad potrebou zabezpečiť kontinuitu služby.(67) Posúdenie tohto odôvodnenia predloženého v prejednávanej veci sťažuje najmä neexistencia jasného dátumu uplynutia platnosti koncesií.

111. V každom prípade sa domnievam po prvé, že tento cieľ by sa mohol dosiahnuť vhodnejším spôsobom, napríklad zorganizovaním prechodného obdobia, počas ktorého by udelené koncesie mali rôzne trvanie. Po druhé sledovanie takéhoto cieľa sa javí ako nekonzistentné, keďže režim „technického predĺženia“ sa uplatňoval 10 rokov, a to aj po uplynutí platnosti poslednej koncesie.

112. Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby článok 49 ZFEÚ vykladal v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v ktorej sa vyžaduje, aby koncesionár prijal podmienky stanovené touto právnou úpravou, a to povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený pri pôvodnom udelení koncesií, aby sa mohol zúčastniť na novom verejnom obstarávaní na účely nového udelenia koncesií. Takisto bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorým sa verejný obstarávateľ zbavuje diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok koncesie.

V.      Návrh

113. Na základe vyššie uvedenej analýzy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), takto:

–        V súvislosti s vecami C‑728/22 a C‑729/22:

1.      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií

sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na koncesie na služby, ako sú koncesie, o ktoré ide vo veci samej, ktoré boli udelené pred nadobudnutím účinnosti danej smernice a ktoré boli po uplynutí svojej platnosti opakovane predĺžené legislatívnymi prostriedkami po nadobudnutí účinnosti danej smernice, za predpokladu, že boli podstatne zmenené podmienky pôvodného udelenia, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

2.      Článok 43 ods. 4 a 5 smernice 2014/23

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej a ktorou sa stanovuje povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený v pôvodnom rozhodnutí o udelení koncesie, pokiaľ mení základné ekonomické parametre dotknutých koncesií, napríklad tým, že sa v ňom stanovuje rovnaká sadzba tohto poplatku pre všetkých prevádzkovateľov v odvetví bez ohľadu na ich finančnú kapacitu, a tým, že sa ním sadzba tohto poplatku od jeho prvého uloženia výrazne zvýšila. Obe ustanovenia bránia takejto právnej úprave aj v rozsahu, v akom je platba tohto poplatku stanovená ako podmienka účasti na budúcom verejnom obstarávaní na nové udelenie predmetných koncesií.

Pokiaľ by Súdny dvor s návrhom uvedeným v bode 2 nesúhlasil, potom navrhujem túto doplňujúcu odpoveď:

3.      Článok 43 ods. 1 písm. c) smernice 2014/23

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorý zbavuje verejného obstarávateľa diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok koncesie.

4.      Smernica Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác

sa má vykladať v tom zmysle, že nepredstavuje právny základ, na základe ktorého by bolo možné spochybniť zákonnosť takejto vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorou sa podmieňuje účasť na budúcom verejnom obstarávaní vstupom do režimu „technického predĺženia“.

Pokiaľ by Súdny dvor s návrhom uvedeným v bode 1 prinajmenšom čiastočne nesúhlasil, potom navrhujem túto doplňujúcu odpoveď:

5.      Článok 49 ZFEÚ

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v ktorej sa vyžaduje, aby koncesionár prijal podmienky stanovené danou právnou úpravou, a to povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený pri pôvodnom udelení koncesií, aby sa mohol zúčastniť na novom verejnom obstarávaní na účely nového udelenia koncesií. Takisto bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorým sa verejný obstarávateľ zbavuje diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok koncesie.

–        Okrem toho iba v súvislosti s vecou C‑730/22:

6.      Článok 43 ods. 4 a 5 smernice 2014/23

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej a ktorou sa stanovuje povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený v pôvodnom rozhodnutí o udelení koncesie, pokiaľ mení základné ekonomické parametre dotknutých koncesií, napríklad tým, že sa v ňom stanovuje rovnaká sadzba tohto poplatku pre všetkých prevádzkovateľov v odvetví bez ohľadu na ich finančnú kapacitu, a tým, že sa ním sadzba tohto poplatku od jeho prvého uloženia výrazne zvýšila. Obe ustanovenia bránia takej právnej úprave aj v rozsahu, v akom je platba tohto poplatku stanovená ako podmienka účasti na budúcom verejnom obstarávaní na nové udelenie predmetných koncesií.

Pokiaľ by Súdny dvor s návrhom uvedeným v bode 1 prinajmenšom čiastočne nesúhlasil, potom navrhujem túto doplňujúcu odpoveď:

7.      Článok 49 ZFEÚ

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v ktorej sa vyžaduje, aby koncesionár prijal podmienky stanovené danou právnou úpravou, a to povinnosť platiť mesačný poplatok, ktorý nebol stanovený pri pôvodnom udelení koncesií, aby sa mohol zúčastniť na novom verejnom obstarávaní na účely nového udelenia koncesií. Takisto bráni výkladu vnútroštátneho práva, ktorým sa verejný obstarávateľ zbavuje diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať koncesionárom a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu koncesií, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok koncesie.

---

1      Jazyk prednesu: angličtina.

---

2      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 1) (ďalej len „smernica 2014/23“).

---

3      Smernica Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác, zmenená smernicou 2014/23 (Ú. v. ES L 395, 1989, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 246) (ďalej len „smernica 89/665“).

---

4      Článok 1 ods. 1 a 2 smernice 2014/23.

---

5      Článok 8 smernice 2014/23, zmenenej delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2015/2172 z 24. novembra 2015 (Ú. v. EÚ L 307, 2015, s. 9).

---

6      Článok 1 ods. 3 smernice 89/665.

---

7      Decreto del Ministro delle finanze. n. 29 – Regolamento recante norme per l’istituzione del gioco „Bingo“ ai sensi dell’articolo 16 della legge 13 maggio 1999, n. 133 (vyhláška ministra financií č. 29 – nariadenie, ktorým sa stanovujú pravidlá zriaďovania hry Bingo v zmysle článku 16 zákona č. 133 z 13. mája 1999) z 31. januára 2000 (GURI č. 43 z 22. februára 2000).

---

8      Článok 1 ods. 636 až 638 legge n. 147 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge di stabilità 2014) [zákon č. 147 o ustanoveniach na vytvorenie ročného a viacročného štátneho rozpočtu (zákon o stabilite z roku 2014)] z 27. decembra 2013 (GURI č. 302 z 27. decembra 2013 – riadna príloha č. 87) (ďalej len „zákon č. 147/2013“).

---

9      Článok 1 ods. 934 legge n. 208 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge di stabilità 2016) [zákon č. 208 o opatreniach na vytvorenie ročného a viacročného štátneho rozpočtu (zákon o stabilite z roku 2016)] z 28. decembra 2016 (GURI č. 302 z 30. decembra 2015 – riadna príloha č. 70) (ďalej len „zákon č. 208/2015“).

---

10      Článok 1 ods. 1047 legge n. 205 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno finanziario 2018 e bilancio pluriennale per il triennio 2018‑2020 (zákon č. 205 o predbežnom štátnom rozpočte na rozpočtový rok 2018 a viacročnom rozpočte na trojročné obdobie 2018 – 2020) z 27. decembra 2017 (GURI č. 302 z 29. decembra 2017 – riadna príloha č. 62) (ďalej len „zákon č. 205/2017“).

---

11      Pozri poznámku pod čiarou 10 vyššie.

---

12      Rozsudok č. 49 z 29. marca 2021 (IT:COST:2021:49).

---

13      V prvej prejudiciálnej otázke položenej vo veci C‑729/22 sa odkazuje len na smernicu 2014/23 a články 49 a 56 ZFEÚ. Neodkazuje sa v nej na ďalšie ustanovenia, ktoré sa objavujú v prvej prejudiciálnej otázke položenej vo veci C‑728/22.

---

14      V znení druhej, tretej, štvrtej a piatej otázky položených vo veciach C‑728/22 a 729/22 vnútroštátny súd v podstate používa formuláciu „výklad alebo uplatňovanie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, prípadne aplikačná prax na základe týchto ustanovení“. Pre zjednodušenie túto formuláciu nahradím pojmom „výklad vnútroštátnej právnej úpravy“ alebo rovnocenným výrazom.

---

15      Ako bolo uvedené v poznámke pod čiarou 13, v znení prvej otázky vo veci C‑729/22 sú dokonca všetky tieto ustanovenia opomenuté.

---

16      Pozri okrem iného uznesenie z 10. januára 2022, ZI a TQ (C‑437/20, EU:C:2022:53, body 18 až 21), a rozsudok z 19. apríla 2018, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑152/17, EU:C:2018:264, body 21 až 24).

---

17      Pozri článok 1 ods. 637 zákona č. 147/2013.

---

18      Pozri rozsudok zo 14. júla 2016, Promoimpresa a i. (C‑458/14 a C‑67/15, EU:C:2016:558, bod 46), ktorý cituje vnútroštátny súd.

---

19      Skutočnosť, že uvedená suma je len priemernou hodnotou, samozrejme mohla Súdny dvor viesť k tomu, aby sa domnieval, že môžu existovať koncesie, ktoré požadovaný finančný limit nedosahujú. Je mi však jasné, že vyhlásenie vnútroštátneho súdu bolo urobené v rámci odpovede na žiadosť o vysvetlenie na účely potvrdenia, že v danom smere nemá žiadne pochybnosti.

---

20      Rozsudok z 2. septembra 2021, Sisal a i. (C‑721/19 a C‑722/19, EU:C:2021:672, bod 24 a citovaná judikatúra).

---

21      Tamže (bod 28 a citovaná judikatúra).

---

22      Pozri bod 12 vyššie. Od roku 2017 boli do právnej úpravy týkajúcej sa režimu „technického predĺženia“ zavedené ďalšie zmeny. Tieto zmeny však nie sú relevantné na účely prejednávaných vecí.

---

23      Pozri poznámku pod čiarou 9 vyššie.

---

24      Pozri bod 10 vyššie.

---

25      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑730/22 vnútroštátny súd ďalej uvádza, že režim „technického predĺženia“ zahŕňal uloženie príslušných obmedzení držiteľom koncesií na služby, ktoré spočívali napríklad v zákaze prevodu prevádzkových priestorov daných služieb. Tieto obmedzenia sa zaviedli v rámci zmien režimu „technického predĺženia“, ktoré boli prijaté po roku 2017. Preto si nemyslím, že by sa na účely tejto analýzy mali zohľadňovať.

---

26      Rozsudok z 2. septembra 2021, Sisal a i. (C‑721/19 a C‑722/19, EU:C:2021:672, bod 32 a citovaná judikatúra).

---

27      Keďže prvá časť jedinej otázky predloženej vo veci C‑730/22 si implicitne vyžaduje, aby sa určilo, či by sa smernica 2014/23 uplatňovala na koncesie, o ktoré ide v tejto veci, platia pre túto vec rovnaké úvahy, ktoré boli uvedené v rámci analýzy prvej otázky predloženej vo veciach C‑728/22 a C‑729/22.

---

28      BOVIS, C., CLARKE, C.: Title III. Rules on performance of concessions. In: STEINICKE, M., VESTERDORF, P. L.: EU Public Procurement Law – Brussels Commentary. C. H. Beck, 2018, s. 1195.

---

29      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, Sisal a i. (C‑721/19 a C‑722/19, EU:C:2021:672, bod 33).

---

30      Pozri bod 51 vyššie.

---

31      Pozri v tomto smere článok 43 ods. 4 písm. c) smernice 2014/23, v ktorom sa uvádzajú prípady, keď sa „úpravou značne rozširuje rozsah pôsobnosti koncesie“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

---

32      V tejto poslednej súvislosti by som v súlade s písomnými pripomienkami Komisie zdôraznila, že článok 43 ods. 4 smernice 2014/23 sa nevzťahuje len na úpravy, ktoré majú pre koncesionára priaznivé dôsledky. Toto ustanovenie sa týka aj zmien v prospech verejného obstarávateľa. Pozri v tomto smere BOGDANOWICZ, P.: Contract Modifications in EU Procurement Law. Edward Elgar Publishing, 2021, s. 60.

---

33      Neuplatňuje sa žiadne iné písmeno článku 43 ods. 4 smernice 2014/23.

---

34      Pozri okrem iného DUFAU, J.: Les concessions de service public. Éd. du Moniteur, 1979, s. 7 a 18, a MESTRE DELGADO, J. F.: La extinción de la concesión de servicio público. La Ley, 1992, s. 66 – 86.

---

35      BETTINGER, C.: La concession de service public et de travaux publics. Berger‑Levrault, 1978, s. 117. Pozri odôvodnenie 20 smernice 2014/23, ako aj rozsudok z 21. mája 2015, Kansaneläkelaitos (C‑269/14, EU:C:2015:329, bod 33 a citovaná judikatúra).

---

36      Pozri BEUVE, J., SAUSSIER, S.: Renegotiations of public contracts: A blessing in disguise? In: BANDIERA, O., BOSIO, E., SPAGNOLO, G. (ed.): Procurement in Focus: Rules, Discretion, and Emergencies. CEPR Press, 2021, s. 23 – 31, dostupné na https://cepr.org/publications/books‑and‑reports/procurement‑focus‑rules‑discretion‑and‑emergencies.

---

37      V rámci francúzskeho právneho poriadku sa v odbornej literatúre ako základ „théorie de l’imprévision“ (teórie nepredvídateľnosti) vo verejných zákazkách cituje arrêt du Conseil d’État du 3 mars 1916 (rozsudok Štátnej rady z 3. marca 1916) vo veci Compagnie genérale d’éclairage de Bordeaux. Pozri HAURIOU, M.: Précis élémentaire de droit administratif, Sirey, 1943, s. 445.

---

38      PHILIPPE, D. M.: Changement de circonstances et bouleversement de l’économie contractuelle, Bruylant, 1986. Pozri aj MESTRE DELGADO, J. F.: c. d., s. 77.

---

39      Článok 165 Decreto legislativo 18 aprile 2016, n. 50 (Codice dei contratti pubblici) (zákonná vyhláška č. 50 z 18. apríla 2016, v ktorej sa stanovuje kódex verejného obstarávania) (GURI č. 91 z 19. apríla 2016 – riadna príloha č. 10).

---

40      V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd konštatuje, že odvolateľky predložili dôkazy o tom, že podmienky prevádzky koncesií, najmä udržateľnosť prevádzkových nákladov, boli v dôsledku pandémie COVID‑19 vážne ohrozené. Pozri bod 22 vyššie.

---

41      V odôvodnení 76 smernice 2014/23 sa v zásade vysvetľuje, že pojem „nepredvídateľné okolnosti“ znamená vonkajšie okolnosti, ktoré nebolo možné predvídať napriek primerane dôkladnej príprave pôvodného udelenia.

---

42      Pozri aj odôvodnenie 18 smernice 2014/23.

---

43      Pozri článok 5 prvú vetu smernice 2014/23.

---

44      Rozsudok z 19. apríla 2018, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑152/17, EU:C:2018:264).

---

45      Tamže (body 29 a 30).

---

46      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 19).

---

47      Pozri aj smernicu Rady 92/13/EHS z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva, o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore (Ú. v. ES L 76, 1992, s. 14; Mim. vyd. 06/001, s. 315). Smernica 89/665 aj smernica 92/13 boli významne zmenené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007 (Ú. v. EÚ L 335, 2007, s. 31) a smernicou 2014/23.

---

48      Pozri článok 1 ods. 1 druhý pododsek smernice 89/665.

---

49      Pozri článok 1 ods. 1 tretí pododsek smernice 89/665. Platí to po zmenách smernice 89/665 na základe smernice 2014/23.

---

50      Pozri prvé a tretie odôvodnenie smernice 89/665. Pozri aj uznesenie zo 4. októbra 2007, Consorzio Elisoccorso San Raffaele (C‑492/06, EU:C:2007:583, bod 29).

---

51      Uznesenie z 23. apríla 2015, Komisia/Vanbreda Risk & Benefits [C‑35/15 P(R), EU:C:2015:275, bod 28].

---

52      Článok 1 ods. 3 smernice 89/665 v zmysle výkladu uvedeného okrem iného v rozsudku z 9. februára 2023, VZ (Uchádzač, ktorý bol s konečnou platnosťou vylúčený) (C‑53/22, EU:C:2023:88, bod 29).

---

53      Článok 2 ods. 1 smernice 89/665.

---

54      Článok 2 ods. 9 smernice 89/665.

---

55      Bolo by to tak napríklad v prípade, ak by sa Súdny dvor domnieval, že je stále neisté, či bol dosiahnutý limit stanovený v článku 8 smernice 2014/23, pokiaľ ide o niektoré koncesie, ktorých sa týka konanie vo veci samej, alebo ak by sa domnieval, že úprava týchto koncesií legislatívnymi prostriedkami ich zmenila na obyčajné poskytovanie služieb podliehajúcich regulácii. Pozri v tomto smere bod 39 vyššie.

---

56      Rozsudok zo 14. júla 2016, Promoimpresa a i. (C‑458/14 a C‑67/15, EU:C:2016:558, bod 64 a citovaná judikatúra).

---

57      Vo štvrtej, v piatej a šiestej otázke položených vo veciach C‑728/22 a C‑729/22 vnútroštátny súd tiež uvádza „zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásadu ochrany legitímnych očakávaní“. V druhej časti jedinej otázky položenej vo veci C‑730/22 tento súd odkazuje okrem článkov 49 a 56 ZFEÚ aj na články 26, 56 a 63 tejto Zmluvy a „zásadu zákazu diskriminácie, zásadu proporcionality a ochranu hospodárskej súťaže a voľného pohybu služieb a kapitálu“. Z dôvodov podobných tým, ktoré sú uvedené v bode 36 vyššie, sa domnievam, že všetky tieto otázky by mali byť vyhlásené za neprípustné, pokiaľ ide o tieto ustanovenia alebo zásady.

---

58      Pozri okrem iného rozsudok z 19. júla 2012, Garkalns (C‑470/11, EU:C:2012:505, body 26 a 27 a citovaná judikatúra).

---

59      Rozsudok z 23. decembra 2009, Serrantoni a Consorzio stabile edili (C‑376/08, EU:C:2009:808, bod 25 a citovaná judikatúra). Pozri rozsudky zo 6. októbra 2016, Tecnoedi Costruzioni (C‑318/15, EU:C:2016:747, bod 26), a zo 14. júla 2022, ASADE (C‑436/20, EU:C:2022:559, bod 49).

---

60      Pozri rozsudok z 13. februára 2014, Crono Service a i. (C‑419/12 a C‑420/12, EU:C:2014:81, body 35 až 37).

---

61      Pozri rozsudok zo 6. októbra 2016, Tecnoedi Costruzioni (C‑318/15, EU:C:2016:747, bod 20 a citovaná judikatúra).

---

62      Rozsudok z 11. februára 2021, Katoen Natie Bulk Terminals a General Services Antwerp (C‑407/19 a C‑471/19, EU:C:2021:107, bod 58 a citovaná judikatúra).

---

63      Pozri v tomto smere bod 60 vyššie.

---

64      Pozri body 63 a 64 vyššie.

---

65      Rozsudok z 22. januára 2015, Stanley International Betting a Stanleybet Malta (C‑463/13, EU:C:2015:25, bod 53).

---

66      Rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolská výučba) (C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 178).

---

67      Rozsudok zo 16. marca 2023,OL (Predĺženie talianskych licencií) (C‑517/20, EU:C:2023:219, body 49 až 51).