1.

Prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom týchto návrhov, Městský soud v Prahe (Česká republika) kladie Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 3 ods. 1 a 3 a článku 34 smernice 2014/65 ( 2 ), tzv. smernice MiFID II ( 3 ), a ich vzťahu k článku 56 ZFEÚ.

2.

Tieto otázky vznikli v rámci žaloby, ktorú na vnútroštátny súd podala spoločnosť Fondee a. s. (ďalej len „Fondee“ alebo „žalobkyňa vo veci samej“) s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktorým banková rada České národní banky potvrdila pokutu uloženú touto bankou žalobkyni za porušenie ustanovení zákona upravujúceho kapitálový trh v Českej republike.

3.

Smernica 2014/65 – ktorou sa prepracovala smernica 2004/39, ktorá sa čiastočne začlenila do nariadenia č. 600/2014 ( 4 ) – tvorí spolu s týmto nariadením „právny rámec upravujúci požiadavky vzťahujúce sa na investičné spoločnosti, regulované trhy, poskytovateľov služieb vykazovania údajov a spoločností z tretích krajín, ktoré poskytujú investičné služby alebo činnosti v Únii“ (odôvodnenie 7 smernice 2014/65). Jej hlavným cieľom je rozvoj jednotného trhu finančných služieb, na ktorom je zaručené uplatňovanie slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby a zabezpečená transparentnosť a ochrana investorov, a to prostredníctvom harmonizácie príslušných vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa najmä povoľovania a podmienok výkonu činnosti investičných spoločností, ako aj právomocí orgánov dohľadu a sankčného režimu.

4.

V súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2014/65 sa táto smernica vzťahuje okrem iného na „investičné spoločnosti“. Podľa článku 4 ods. 1 bodu 1 uvedenej smernice je „investičná spoločnosť“ každá právnická osoba, a za určitých podmienok aj subjekty bez právnej subjektivity alebo fyzické osoby, „[ktorých] bežné podnikanie alebo činnosť predstavuje poskytovanie jednej alebo viacerých investičných služieb tretím stranám a/alebo vykonávanie jednej alebo viacerých investičných činností na profesionálnom základe“. Podľa článku 4 ods. 1 bodu 2 uvedenej smernice pojem „investičné služby a činnosti“ zahŕňa každú službu alebo činnosť uvedenú v oddiele A prílohy I k uvedenej smernici, ktorá sa týka jedného z nástrojov uvedených v oddiele C tejto prílohy. V článku 4 ods. 1 bode 4 sa „investičné poradenstvo“ vymedzuje ako poskytovanie osobných odporúčaní klientovi buď na jeho žiadosť, alebo na základe podnetu investičnej spoločnosti v súvislosti s jednou alebo viacerými transakciami týkajúcimi sa finančných nástrojov, pričom v nasledujúcom bode 5 sa činnosť „vykonania pokynu v mene klientov“ vymedzuje ako „konanie s cieľom uzavrieť zmluvy na nákup alebo predaj jedného alebo viacerých finančných nástrojov v mene klientov a zahŕňa uzavretie zmlúv na predaj finančných nástrojov emitovaných investičnou spoločnosťou alebo úverovou inštitúciou v čase ich emisie“.

5.

V článku 3 smernice 2014/65 s názvom „Voliteľné výnimky“ sa v odseku 1 stanovuje:

„1.   Členské štáty sa môžu rozhodnúť neuplatňovať túto smernicu na žiadne osoby, pre ktoré sú domovským členským štátom za predpokladu, že činnosti týchto osôb sú povolené a regulované na vnútroštátnej úrovni a tieto osoby:

6.

V článku 3 ods. 2 smernice 2014/65 sa stanovuje, že režimy členských štátov uložia osobám uvedeným v odseku 1 uvedeného článku požiadavky, ktoré sú aspoň obdobou požiadaviek podľa uvedenej smernice, pokiaľ ide o podmienky a postupy týkajúce sa povolenia a priebežného dohľadu, pravidlá výkonu činnosti a organizačné požiadavky stanovené v ustanoveniach uvedenej smernice, na ktoré sa výslovne odkazuje. Napokon v článku 3 ods. 3 tejto smernice sa stanovuje, že osoby vyňaté z pôsobnosti uvedenej smernice podľa odseku 1 „nesmú využívať právo poskytovať služby ani vykonávať činnosti ani zakladať pobočky podľa článkov 34 a 35“.

7.

V hlave II smernice 2014/65 sa stanovujú podmienky udeľovania povolení investičným spoločnostiam a podmienky výkonu ich činnosti. Články 5 a 6 predmetnej smernice sú súčasťou kapitoly I uvedenej hlavy týkajúcej sa podmienok udeľovania povolení a povoľovacieho konania (takzvaný „jednotný európsky pas“). Konkrétne článok 5 s názvom „Požiadavky na povolenie“ podmieňuje poskytovanie služieb a/alebo vykonávanie investičných činností formou odborného pravidelného výkonu povolania alebo podnikania predchádzajúcim udelením povolenia príslušným orgánom domovského členského štátu. ( 5 ) Podľa článku 6 ods. 1 uvedenej smernice sa v povolení musia uviesť investičné služby alebo činnosti, na ktorých vykonávanie má investičná spoločnosť povolenie, pričom v odseku 3 uvedeného článku sa uvádza, že „povolenie je platné pre celú Úniu a umožňuje investičnej spoločnosti poskytovať služby alebo vykonávať činnosti, na ktoré má povolenie v rámci celej Únie buď prostredníctvom práva usadiť sa vrátane zriadenia pobočky, alebo prostredníctvom slobody poskytovať služby“.

8.

Kapitola III hlavy II smernice 2014/65 vymedzuje práva investičných spoločností. V článku 34, ktorý sa nachádza v uvedenej kapitole, sa v odseku 1 prvom pododseku stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby každá investičná spoločnosť, ktorej bolo udelené povolenie a ktorá je pod dohľadom príslušných orgánov iného členského štátu v súlade s touto smernicou…, mohla slobodne poskytovať investičné služby a/alebo vykonávať investičné činnosti, ako aj vedľajšie služby na ich území za podmienky, že sa na takéto služby a činnosti vzťahuje jej povolenie…“. V druhom pododseku uvedeného článku 34 ods. 1 sa uvádza, že na takéto spoločnosti sa neukladajú žiadne „ďalšie požiadavky“. Podľa odsekov 2 a 3 uvedeného článku 34 investičná spoločnosť, ktorá má v úmysle poskytovať služby alebo činnosti na území iného členského štátu po prvýkrát alebo ktorá má v úmysle zmeniť rozsah takto poskytovaných služieb alebo činností, musí to oznámiť svojmu domovskému členskému štátu, ktorý tieto informácie odovzdá príslušnému orgánu hostiteľského členského štátu. ( 6 ) Po tomto oznámení môže investičná spoločnosť začať poskytovať príslušné služby a činnosti v hostiteľskom členskom štáte. V článku 35 smernice 2014/65, ktorý je súčasťou uvedenej kapitoly III hlavy II tejto smernice, sa v odseku 1 prvom pododseku stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa investičné služby a/alebo činnosti, ako aj vedľajšie služby mohli poskytovať na ich území v súlade s touto smernicou… prostredníctvom práva na usadenie, či už zriadením pobočky alebo použitím viazaného sprostredkovateľa usadeného v inom členskom štáte, ako je domovský členský štát, za podmienky, že sa na tieto služby a činnosti vzťahuje povolenie udelené investičnej spoločnosti…“.

9.

Výkon činnosti investičného sprostredkovateľa v Českej republike podlieha povoleniu České národní banky. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 256/2004 Sb., o podnikání na kapitálovém trhu (zákon č. 256/2004 o podnikaní na kapitálovom trhu; ďalej len „zákon o kapitálovom trhu“), v znení neskorších predpisov, je investičný sprostredkovateľ oprávnený poskytovať len niektoré z hlavných investičných služieb, a to prijímať a postupovať pokyny týkajúce sa investičných nástrojov (vrátane cenných papierov kolektívneho investovania) a poskytovať investičné poradenstvo v súvislosti s týmito nástrojmi. V odseku 4 tohto článku sa stanovuje, že pri poskytovaní takýchto služieb môžu investiční sprostredkovatelia postupovať pokyny len „obchodníkovi s cennými papiermi, banke alebo investičnej spoločnosti…“. „Obchodník s cennými papiermi“ je v zmysle § 5 ods. 1 zákona o kapitálovom trhu právnická osoba, ktorá je na základe povolenia udeleného Českou národní bankou oprávnená poskytovať hlavné investičné služby a ktorá má podľa § 6 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona sídlo v Českej republike.

10.

Článok 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu preto zakazuje investičným sprostredkovateľom postupovať pokyny investičným spoločnostiam usadeným mimo tohto členského štátu. Tento článok bol prijatý prostredníctvom novely č. 204/2017, ktorou sa s účinnosťou od 3. januára 2018 nahradilo skoršie znenie § 29 ods. 1 písm. b) zákona o kapitálovom trhu, umožňujúce aj postúpenie pokynu zahraničnej osobe. Podľa dôvodovej správy k danej novele zákonodarca zámerne obmedzil uvedený okruh subjektov, aby uľahčil vykonávanie dohľadu zo strany České národní banky. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) zákona o kapitálovom trhu sa osoba dopustí priestupku tým, že neoprávnene vykonáva činnosť podľa tohto zákona.

11.

Fondee je investičný sprostredkovateľ v zmysle § 29 ods. 1 zákona o kapitálovom trhu, ktorý pôsobí na základe povolenia udeleného Českou národnou bankou. Podľa zistení Českej národnej banky Fondee v období od 7. októbra 2019 do 27. decembra 2019 postúpila zahraničnému obchodníkovi s cennými papiermi 407 pokynov. Fondee predovšetkým umožňovala svojim klientom investovať do takzvaných ETF („exchange traded funds“, „fondy obchodované na burze“ ( 7 )), ktoré predstavujú cenné papiere kolektívneho investovania prijaté na obchodovanie na zahraničných burzových a iných regulovaných trhoch. Klienti zadali pokyn prostredníctvom užívateľského účtu na webovom sídle www.fondae.cz, ktoré Fondee ďalej odoslala spoločnosti DeGiro B.V. (ďalej len „DeGiro“) so sídlom v Holandsku, a to všetko na základe trojstrannej zmluvy medzi touto spoločnosťou, spoločnosťou Fondee a klientmi. Na základe týchto zistení Česká národní banka v súlade s § 162 ods. 1 písm. a) zákona o kapitálovom trhu uložila spoločnosti Fondee pokutu 150000 Kč za porušenie zákazu stanoveného v § 29 ods. 4 uvedeného zákona v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie potvrdila banková rada České národní banky, ktorá zamietla rozklad spoločnosti Fondee. Fondee preto napadla rozhodnutie bankovej rady na vnútroštátnom súde.

12.

Fondee v konaní pred vnútroštátnym súdom po prvé uviedla, že predmetný zákaz tým, že bráni obchodníkovi s cennými papiermi usadenému v inom členskom štáte poskytovať služby investičnému sprostredkovateľovi v Českej republike, zavádza diskrimináciu zakázanú podľa článku 56 ZFEÚ, resp. v každom prípade ide o neprípustné obmedzenie slobody poskytovať služby, ktoré má za následok obmedzenie prístupu na český trh pre poskytovateľov z iných členských štátov. Po druhé Fondee poznamenala, že daný zákaz porušuje článok 56 ZFEÚ aj z dôvodu, že obmedzuje právo českého investičného sprostredkovateľa prijímať alebo inak využívať službu poskytovanú poskytovateľom usadeným v inom členskom štáte. Česká národná banka najskôr namietla neprípustnosť tvrdení, ktorými Fondee poukázala na porušenie slobody zahraničných obchodníkov s cennými papiermi poskytovať služby. Pokiaľ ide o údajné porušenie práva českých investičných sprostredkovateľov využívať služby poskytované obchodníkmi s cennými papiermi usadenými v iných členských štátoch, Česká národní banka následne uviedla, že otázka vzťahu medzi smernicou 2014/65 a článkom 56 ZFEÚ nenechávala priestor na možné pochybnosti. Investičný sprostredkovateľ, vyňatý zo slobody poskytovať investičné služby v súlade s článkom 3 ods. 3 uvedenej smernice, by totiž mohol využívať uvedenú slobodu podľa článku 56 ZFEÚ len v prípade iných ako investičných služieb.

13.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

14.

Okrem účastníkov konania vo veci samej predložili v súlade s článkom 23 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora písomné pripomienky v tomto konaní aj Česká republika, Fínska republika a Komisia.

15.

Prvou prejudiciálnou otázkou žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či sa osoba, na ktorú sa vzťahuje voliteľná výnimka podľa článku 3 ods. 1 smernice 2014/65, môže dovolávať uplatnenia článku 56 ZFEÚ ako príjemca investičnej služby poskytovanej „zahraničným subjektom“, ktorý využíva jednotný európsky pas, alebo ako sprostredkovateľ pri poskytovaní tejto služby koncovému klientovi. V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku sa tento súd druhou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či právo Únie, najmä článok 56 ZFEÚ, bráni právnej úprave, o akú ide v prejednávanej veci, ktorá zakazuje investičnému sprostredkovateľovi postupovať pokyny svojich klientov „zahraničnému obchodníkovi s cennými papiermi“.

16.

Pred preskúmaním týchto otázok, ktoré je vhodnejšie posúdiť podľa môjho názoru spoločne, je potrebné poskytnúť určité objasnenia.

17.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania predovšetkým vyplýva, že holandská spoločnosť DeGiro, ktorej Fondee postúpila pokyny, o ktoré ide vo veci samej (v prejudiciálnych otázkach označovaná ako „zahraničný subjekt“ alebo „zahraničný obchodník s cennými papiermi“), je investičná spoločnosť v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2014/65, ktorá na základe povolenia udeleného podľa tejto smernice vykonáva činnosť v režime slobodného poskytovania služieb podľa článku 34 ods. 1 smernice. Okrem toho sa podľa všetkého nespochybňuje, že má oprávnenie pôsobiť v Českej republike podľa odseku 2 uvedeného článku.

18.

Po druhé tak prijímanie a postupovanie pokynov, o ktoré ide vo veci samej, ako aj ich vykonávanie predstavujú „investičné služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 2 smernice 2014/65. ( 8 )

19.

Po tretie je medzi účastníkmi konania vo veci samej nesporné, že Fondee neposkytovala nijaké cezhraničné investičné služby. Pri prijímaní a postupovaní pokynov dotknutých vo veci samej totiž Fondee poskytovala investičné služby len svojim klientom s bydliskom alebo so sídlom v Českej republike. Fondee však bola „zapojená“ do poskytovania cezhraničnej investičnej služby medzi dvoma členskými štátmi. Skutočný rozsah tohto zapojenia závisí od podmienok trojstrannej zmluvy medzi spoločnosťou Fondee, českými investormi a spoločnosťou DeGiro. Práve v závislosti od zmlúv medzi týmito subjektmi je potrebné posúdiť, či, ako tvrdí Fondee, bola táto spoločnosť (nepriamym) príjemcom služieb poskytovaných spoločnosťou DeGiro a vykonávala pokyny, o ktoré ide vo veci samej, alebo či sa českí investori, ktorí boli viazaní zmluvnými vzťahmi nielen so spoločnosťou Fondee, ale aj s uvedenou holandskou spoločnosťou, mali považovať za výhradných príjemcov týchto služieb, zatiaľ čo Fondee pôsobila výlučne ako sprostredkovateľ. Prvá prejudiciálna otázka je formulovaná tak, aby pokrývala obe možnosti, t. j. účasť Fondee na poskytovaní cezhraničných investičných služieb ako príjemcu služby poskytovanej spoločnosťou DeGiro, alebo len v úlohe sprostredkovateľa povinného prijímať a postupovať pokyny, ktoré sa následne realizovali priamo na účet českých investorov.

20.

Vzhľadom na už uvedené pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry sa musí každé vnútroštátne opatrenie z oblasti, ktorá bola predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Únie, posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia a nie s ohľadom na ustanovenia primárneho práva. ( 9 )

21.

Podstatou otázky, ktorá je jadrom sporu vo veci samej, je však posúdenie, či je s právom Únie v oblasti slobody poskytovať služby zlučiteľný zákaz, ktorý daný členský štát uložil investičným sprostredkovateľom vykonávajúcim činnosť na základe vnútroštátneho povolenia, postupovať pokyny na účely ich vykonávania investičným spoločnostiam, ktoré majú povolenie podľa smernice 2014/65, a nie sú usadené v príslušnom členskom štáte. Z tohto dôvodu, hoci sa prejudiciálne otázky v prejednávanej veci kladú najmä na základe článku 56 ZFEÚ, je potrebné posúdiť, či uvedený zákaz patrí do pôsobnosti ustanovení smernice 2014/65, ktoré sú predmetom úplnej harmonizácie. Na tieto účely je potrebné vziať do úvahy nielen znenie príslušných ustanovení uvedenej smernice, ale aj ich kontext a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorej sú súčasťou. ( 10 )

22.

Cieľom smernice 2014/65 je okrem iného harmonizovať vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa výkonu slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby s cieľom vytvoriť „integrovaný finančný trh“. ( 11 ) Hlava II tejto smernice, ktorá stanovuje „udeľovanie povolení investičným spoločnostiam a podmienky výkonu ich činnosti“, obsahuje v kapitole III s názvom „Práva investičných spoločností“ článok 34 venovaný „slobode poskytovať investičné služby a činnosti“, v ktorom sa, ako už bolo uvedené vyššie, v odseku 1 prvom pododseku stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby investičné spoločnosti, ktorým boli udelené povolenia a ktoré podliehajú dohľadu príslušných orgánov iného členského štátu v súlade so smernicou, mohli na ich území slobodne poskytovať investičné služby a/alebo vykonávať investičné činnosti, ako aj poskytovať vedľajšie služby, pričom v odseku 1 druhom pododseku sa stanovuje, že členské štáty neukladajú „ďalšie požiadavky“ na takéto spoločnosti.

23.

Týmto článkom sa podľa môjho názoru vykonala úplná harmonizácia cezhraničného poskytovania služieb a cezhraničného vykonávania investičných činností v rámci jeho pôsobnosti investičnými spoločnosťami, ktoré majú „európsky pas“ vydaný v súlade s ustanoveniami uvedenej smernice. Na základe uvedeného článku 34 smernice 2014/65 členské štáty nesmú zavádzať prekážky, obmedzenia, podmienky ani požiadavky na výkon uvedených slobôd, ktoré nestanovuje uvedená smernica a ktoré sa nezaviedli v súlade s postupmi stanovenými uvedenou smernicou, a to ani vtedy, ak je ich cieľom zabezpečiť ochranu investorov.

24.

Vyplýva to najmä z článku 24 smernice 2014/65, ktorý je súčasťou oddielu 2 s názvom „Ustanovenia na zabezpečenie ochrany investora“ kapitoly II uvedenej smernice, v ktorej sa stanovujú „podmienky činnosti investičných spoločností“. V odseku 1 uvedeného článku sa stanovuje, že členské štáty požadujú, aby investičné spoločnosti konali čestne, spravodlivo a profesionálne v súlade s najlepšími záujmami svojich klientov a dodržiavali najmä zásady stanovené v uvedenom článku – podrobne uvedené v odsekoch 2 až 11 – a nasledujúcom článku 25. V odseku 12 uvedeného článku 24 sa však stanovuje, že „vo výnimočných prípadoch“ môžu členské štáty uložiť investičným spoločnostiam „dodatočné požiadavky…, ktoré musia byť objektívne odôvodnené a primerané, aby riešili konkrétne riziká pre ochranu investora alebo integritu trhu, ktoré majú osobitný význam v trhovej štruktúre v príslušnom členskom štáte“. V druhom pododseku uvedeného odseku sa však na jednej strane uvádza, že akékoľvek takéto ďalšie požiadavky „neobmedzujú ani inak neovplyvňujú práva investičných spoločností“ stanovené najmä v článku 34 smernice 2014/65. Na druhej strane v druhom a treťom pododseku sa stanovuje postup, ktorý musí dotknutý členský štát dodržať, aby získal oprávnenie zaviesť takéto dodatočné požiadavky (oznámenie Komisii a stanovisko Komisie). ( 12 )

25.

Na základe vyššie uvedeného a podľa judikatúry, na ktorú sa odkazuje v bode 20 vyššie, sa podľa môjho názoru má zákaz stanovený v § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu posudzovať len vo vzťahu k ustanoveniam uvedenej smernice, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto smernica sa nevzťahuje na investičných sprostredkovateľov, na ktorých sa vzťahuje tento zákaz, ako aj voliteľná výnimka podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice. ( 13 ) Uvedený zákaz môže totiž brániť slobode poskytovať služby, ktorú podľa článku 34 smernice 2014/65 požívajú investičné spoločnosti disponujúce povolením v súlade s uvedenou smernicou.

26.

Aj keby Súdny dvor nesúhlasil so záverom, ku ktorému som dospel a podľa ktorého sa článkom 34 smernice 2014/65 vykonala úplná harmonizácia cezhraničného poskytovania služieb takýmito spoločnosťami, v každom prípade sa domnievam, že zákaz, ktorý je predmetom konania vo veci samej, treba okrem posúdenia podľa článku 56 ZFEÚ posúdiť aj vo vzťahu k uvedenému článku 34. ( 14 )

27.

V ďalšej časti mojej analýzy preto vykonám obe posúdenia.

28.

Na úvod poznamenávam, že na rozdiel od toho, čo podľa všetkého uvádza fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach, smernica 2014/65 neukladá osobám, na ktoré sa vzťahuje voliteľná výnimka podľa jej článku 3 ods. 1, nijaký zákaz prijímať investičné služby od investičnej spoločnosti usadenej v inom členskom štáte alebo sa ako sprostredkovateľ podieľať na poskytovaní cezhraničných investičných služieb klientom s bydliskom alebo so sídlom v členskom štáte, v ktorom sú tieto osoby usadené.

29.

Ak totiž článok 3 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice obmedzuje okruh subjektov, ktorým sú tieto osoby oprávnené postupovať pokyny, bod i) tohto ustanovenia zahŕňa medzi predmetné subjekty investičné spoločnosti disponujúce povolením v súlade s uvedenou smernicou.

30.

V smernici 2014/65 sa preto výslovne stanovuje, že osobám, na ktoré sa vzťahuje voliteľná výnimka, možno povoliť postupovanie pokynov do zahraničia prijatých od klientov s bydliskom alebo so sídlom v ich domovskom členskom štáte, a to za predpokladu, že spoločnosť prijímajúca takéto pokyny spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 34 uvedenej smernice na účel poskytovania dotknutých služieb v tomto druhom členskom štáte.

31.

Dodávam, že z článku 3 ods. 1 písm. c) bodu iv) smernice 2014/65, podľa ktorého môžu byť osoby, na ktoré sa vzťahuje voliteľná výnimka, oprávnené postupovať pokyny „podnikom kolektívneho investovania, ktorým bolo na základe právnych predpisov členského štátu udelené povolenie na predaj podielov verejnosti…“, nemožno vyvodiť žiaden dôkaz o opaku. Výklad navrhovaný Českou národnou bankou – ako sa uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania – podľa ktorého subjekty, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, sú len tie subjekty, ktoré majú povolenie podľa práva domovského členského štátu osoby, na ktorú sa vzťahuje výnimka, totiž podľa môjho názoru nemá žiadnu oporu v texte, systematike ani štruktúre uvedeného ustanovenia.

32.

Hoci smernica 2014/65 umožňuje osobám, ktoré sú vyňaté z jej pôsobnosti podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice, povoliť postupovanie pokynov investičným spoločnostiam, ktoré nie sú usadené v ich domovskom členskom štáte, je vzhľadom na už uvedené potrebné overiť, či takýto členský štát, zodpovedný za vymedzenie režimu vzťahujúceho sa na tieto osoby, môže v každom prípade takéto postupovanie zakázať.

33.

V tejto súvislosti poznamenávam, že členské štáty, ktoré uplatňujú voliteľnú výnimku podľa článku 3 ods. 1 smernice 2014/65, využívajú diskrečnú právomoc, ktorú im táto smernica výslovne priznáva. Táto diskrečná právomoc však nie je neobmedzená. Jej výkon, ktorý už aj tak podlieha súladu s osobitnými pravidlami stanovenými priamo smernicou 2014/65, musí zodpovedať právu Únie, a to najmä cieľom, ktoré táto smernica sleduje.

34.

Zákaz, akým je zákaz stanovený v § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu, ktorého základom je kritérium vychádzajúce z miesta usadenia sa poskytovateľa služieb, je však podľa môjho názoru nezlučiteľný s cieľom sledovaným touto smernicou, ktorý okrem iného spočíva vo vytvorení jednotného trhu investičných služieb podľa zásad vzájomného uznávania povolenia vydaného domovským členským štátom poskytovateľa a dohľadu vykonávaného týmto členským štátom.

35.

Tento zákaz totiž tým, že investičnej spoločnosti, ktorá má povolenie v súlade so smernicou 2014/65 a je oprávnená pôsobiť v Českej republike v súlade so slobodou poskytovať služby, bráni v tom, aby v mene klientov s bydliskom alebo so sídlom v tomto štáte a využívajúcich služby investičného sprostredkovateľa vykonávala pokyny postupované priamo týmto sprostredkovateľom, predstavuje de facto prekážku, aby takáto spoločnosť využívala osobitný kanál s cieľom prístupu na český investičný trh, ktorý je namiesto toho otvorený pre subjekty, ktoré majú vnútroštátne povolenie a sú usadené v tomto členskom štáte, alebo aspoň takéto využívanie sťažuje.

36.

Zákaz uvedený vyššie však zavádza aj „ďalšiu požiadavku“, zakázanú podľa článku 34 ods. 1 druhého pododseku smernice 2014/65, a to v rozsahu, v akom vyžaduje, aby takáto spoločnosť využívala služby tretej osoby, ktorá má vnútroštátne povolenie. ( 15 ) Toto povinné využívanie, ktoré zvyšuje náklady na službu poskytovanú zahraničnou investičnou spoločnosťou v porovnaní so službou poskytovanou vnútroštátnou investičnou spoločnosťou, môže týmto spôsobom z hľadiska investorov viesť k nižšej atraktivite služby poskytovanej zahraničnou spoločnosťou. ( 16 )

37.

Samotná skutočnosť, že investičná spoločnosť pôsobiaca v Českej republike na základe slobody poskytovať služby v súlade so smernicou 2014/65 môže mať k dispozícii iné spôsoby poskytovania svojej služby, napríklad prostredníctvom priameho prijímania pokynov od investorov usadených v tomto členskom štáte alebo prostredníctvom viazaného sprostredkovateľa, ( 17 ) za týchto okolností nevylučuje, že daný zákaz v každom prípade predstavuje obmedzenie slobody poskytovať cezhraničné služby, ( 18 ) rovnako ako to a fortiori nevylučuje okolnosť, že táto spoločnosť má možnosť zriadiť v uvedenom členskom štáte prevádzkareň alebo pobočku. ( 19 ) Rovnako nemá na existenciu obmedzenia vplyv skutočnosť, že činnosť investičných sprostredkovateľov nie je nevyhnutná pre fungovanie finančného trhu a že ich zriadenie alebo udržiavanie patrí do právomoci každého členského štátu. Len čo sa totiž prijme rozhodnutie v danom zmysle, režim, ktorý sa na nich vzťahuje, hoci ho autonómne stanovuje dotknutý členský štát – aj keď v súlade s vyššie uvedenými kritériami – nemôže byť v rozpore s ustanoveniami smernice 2014/65, a najmä predstavovať obmedzenie slobody poskytovať služby uznané investičným spoločnostiam, ktoré majú povolenie na základe tejto smernice, tým, že v podstate vyhradí vnútroštátnym subjektom priamy prístup k investorom, ktorí využívajú služby takýchto sprostredkovateľov.

38.

Smernica 2014/65 samozrejme zahŕňa medzi svoje hlavné ciele aj dosiahnutie vysokej úrovne ochrany investorov v celej Únii ( 20 ) a zákaz stanovený v § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu je podľa toho, čo vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z pripomienok Českej republiky a České národní banky, odôvodnený práve požiadavkou vykonávať dohľad nad činnosťou investičných sprostredkovateľov s cieľom chrániť investorov, ktorí využívajú ich služby.

39.

Treba však poznamenať, že normotvorca Únie tým, že obmedzil podmienky, za ktorých môžu členské štáty vyňať určité osoby z pôsobnosti smernice 2014/65, a tým, že stanovil, že sa od nich vyžaduje, aby na takéto osoby uplatňovali požiadavky prinajmenšom podobné tým, ktoré sa stanovujú v uvedenej smernici, pokiaľ ide o podmienky a postupy týkajúce sa povolenia, posudzovanie ich dobrého mena a skúseností, vhodnosť akcionárov, priebežný dohľad a pravidlá výkonu činnosti, konkrétne zamýšľal posilniť ochranu investorov, ktorým sa pri využívaní služieb uvedených osôb neposkytuje ochrana podľa smernice 2014/65 (pozri odôvodnenie 42 uvedenej smernice). Najmä článok 3 ods. 2 smernice odkazuje na väčšinu pravidiel výkonu činnosti obsiahnutých v článkoch 24 a 25 uvedenej smernice, a to najmä povinnosť konať čestne, spravodlivo, profesionálne a v súlade s najlepšími záujmami svojich klientov, povinnosť poskytovať klientom jasné, prehľadné, nezavádzajúce a včasné informácie, vykonať posúdenie vhodnosti v rámci poradenskej služby, ako aj pravidlá odmeňovania, systémov záruk a ochrany investorov alebo profesijného poistenia. Cieľom zosúladenia vnútroštátnych režimov s týmito pravidlami a požiadavkami, ktoré ukladá smernica 2014/65, je znížiť riziko správania na úkor investorov využívajúcich služby osôb vyňatých z pôsobnosti uvedenej smernice na základe jej článku 3 ods. 1 a umožniť účinnejšie bojovať proti takémuto správaniu.

40.

Okrem toho pripomínam, že samotný normotvorca Únie nepovažoval za potrebné zahrnúť medzi podmienky, ktoré umožňujú členským štátom vyňať určité osoby z pôsobnosti smernice, zákaz postupovania pokynov na účely ich vykonávania spoločnostiam, ktoré majú povolenie podľa smernice 2014/65, ale naopak takúto možnosť pripustil tým, že implicitne stanovil, že ak by sa takéto služby poskytovali v rámci uvedenej smernice, nepredstavovali by riziká, ktoré by nebol schopný zvládnuť dohľad uplatňovaný nad týmito osobami domovským členským štátom, prípadne v spolupráci s orgánmi dohľadu domovského členského štátu prijímajúcej investičnej spoločnosti. ( 21 )

41.

V tejto súvislosti tiež pripomínam, že smernica 2014/65 na jednej strane ukladá investičným spoločnostiam, ktoré majú pôsobiť na základe jednotného európskeho pasu, povinnosť získať od klienta informácie o jeho znalostiach a skúsenostiach v oblasti investícií vo vzťahu ku konkrétnemu ponúkanému alebo žiadanému druhu produktu alebo služby s cieľom overiť ich vhodnosť pre daného klienta (pozri článok 25 ods. 3 smernice 2014/65), a na druhej strane obmedzila pôsobnosť „execution only“, najmä v prípade komplexných produktov, a to tým spôsobom, že ich podmienila splnením určitých podmienok (pozri článok 25 ods. 4). Z tohto dôvodu v zásade ani v takej situácii, o akú ide vo veci samej, nemožno vylúčiť, že investičné spoločnosti, ktoré sú povinné vykonávať pokyny postúpené sprostredkovateľom vyňatým z pôsobnosti smernice 2014/65, budú musieť na účel splnenia povinností podľa smernice 2014/65 vykonávať kontrolu činnosti tohto sprostredkovateľa.

42.

Z uvedených dôvodov je opatrenie členského štátu, ktoré ukladá investičným sprostredkovateľom vyňatým z pôsobnosti smernice 2014/65 na základe voliteľnej výnimky podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice povinnosť postupovať pokyny prijaté od svojich klientov iba osobám, ktoré majú povolenie a sú usadené v tomto členskom štáte, a preto zakazuje takýmto sprostredkovateľom postupovať uvedené pokyny spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, hoci je podľa uvedenej smernice oprávnená poskytovať investičné služby v domovskom členskom štáte sprostredkovateľa, podľa môjho názoru nezlučiteľné s cieľmi, ktoré uvedená smernica sleduje.

43.

Žalovaná v konaní vo veci samej spochybnila aktívnu legitimáciu spoločnosti Fondee domáhať sa takejto nezlučiteľnosti, keďže sama nie je investičnou spoločnosťou v zmysle smernice 2014/65, a dokonca je vyňatá z pôsobnosti tejto smernice a zo slobody poskytovať investičné služby podľa článku 34 uvedenej smernice. Aj vnútroštátny súd má pochybnosti o takejto aktívnej legitimácii, keďže Fondee sa nedovoláva ujmy, ktorá by jej bola vznikla, ani porušenia práva, ktoré jej priznáva právo Únie.

44.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor už v minulosti rozhodol – v situácii podobnej prípadu, ktorým sa vyznačuje konanie vo veci samej, aj keď v odlišnom kontexte – o tom, že obmedzenie slobody poskytovať služby predstavuje aj zákaz, v spojení so sankciou ukladanou sprostredkovateľom, uľahčovať poskytovanie služieb poskytovateľom usadeným v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom títo sprostredkovatelia vykonávajú svoju činnosť. ( 22 ) Vo všeobecnosti, ak spoločnosť usadená v jednom členskom štáte poskytuje služby prostredníctvom hospodárskeho subjektu usadeného v inom členskom štáte, obmedzenia činnosti tohto subjektu patria do pôsobnosti slobody poskytovať služby bez ohľadu na postavenie tohto subjektu, ktorý sa preto môže dovolávať ustanovení práva Únie, aby sa bránil uloženiu sankcií spojených so zákazmi, ktoré bránia sprostredkovateľskej činnosti. ( 23 ) Hoci uvedené zásady Súdny dvor potvrdil v súvislosti s uplatnením ustanovení primárneho práva, možno ich mutatis mutandis preniesť na kontext, o aký ide vo veci samej, v ktorom ide o harmonizované sekundárne právo.

45.

Skutočnosť, že žalobkyňa vo veci samej nepožíva v súlade s článkom 3 ods. 3 smernice 2014/65 slobodu stanovenú v článku 34 tejto smernice, nespochybňuje vyššie uvedené.

46.

Uvedený článok 3 ods. 3 treba totiž vykladať v tom zmysle, že odkazuje výlučne na slobodu subjektov, na ktoré sa vzťahuje voliteľná výnimka poskytovať investičné služby príjemcom, ktorí majú bydlisko alebo sídlo v inom členskom štáte, ako je ich domovský členský štát, za podmienok stanovených v článku 34 uvedenej smernice, a nie na slobodu využívať ako príjemcovia investičné služby poskytované spoločnosťou, ktorej bolo udelené povolenie, so sídlom v inom členskom štáte, ani na slobodu konať ako sprostredkovatelia v rámci poskytovania investičných služieb takejto spoločnosti klientom usadeným v ich domovskom členskom štáte.

47.

Takýto výklad vyplýva nielen z jednoznačného znenia článku 3 ods. 3 smernice 2014/65, ale aj z cieľa sledovaného týmto ustanovením, ktorý spočíva v zabránení tomu, aby sa subjektu, ktorý nespĺňa požiadavky smernice, udelilo povolenie na poskytovanie cezhraničných investičných služieb. Výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého osoby, na ktoré sa vzťahuje voliteľná výnimka, nemôžu byť príjemcami, ktorým sa poskytujú cezhraničné investičné služby, o aké ide vo veci samej, ani pôsobiť ako sprostredkovatelia v rámci takéhoto poskytovania služieb, by nebol navyše v súlade s uvedeným článkom 3 ods. 1 písm. c) bodom i) uvedenej smernice, v ktorom sa, ako už bolo uvedené, takýmto osobám výslovne poskytuje možnosť postupovať pokyny investičnej spoločnosti, ktorá má povolenie podľa smernice na účely ich vykonávania.

48.

Ako sa však uviedlo v bode 19 vyššie, Fondee postúpením pokynov, o ktoré ide vo veci samej, poskytovala investičné služby len svojim klientom s bydliskom alebo so sídlom v Českej republike, teda poskytovala službu bez cezhraničného prvku. Hoci je okrem toho pravda, že táto spoločnosť uľahčila cezhraničné poskytovanie investičných služieb medzi Holandskom a Českou republikou, nezúčastnila sa, ako správne uviedla vo svojich pripomienkach, na poskytovaní investičnej služby v zahraničí, keďže predmetné pokyny sa vykonali na účet klientov, ktorí majú bydlisko alebo sídlo v Českej republike.

49.

Súdny dvor samozrejme v bode 30 rozsudku zo 14. júna 2017, Khorassani ( 24 ), na ktorý sa odvoláva aj vnútroštátny súd, v rámci rozhodovania o výklade smernice 2004/39 uviedol, že existuje úzka súvislosť medzi investičnou službou pozostávajúcou z „prijímania a postupovania pokynov“ a investičnou službou, ktorá spočíva vo „vykonávaní pokynov“, „keďže táto prvá služba sa poskytuje pred druhou a v zásade vedie k poskytnutiu tej druhej“. Ak však tieto služby poskytujú odlišné subjekty, existencia takéhoto spojenia – len z dôvodu, že „pokyny“, ktoré sa týchto služieb týkajú, sú totožné ( 25 ) – nebráni tomu, aby sa služby poskytované – ako aj zodpovednosť prijatá – každým z týchto subjektov posudzovali samostatne na základe ich špecifických vlastností, a to aj vtedy, ak sa takéto služby poskytujú, ako je to v prípade vo veci samej, v rámci trojstranného zmluvného vzťahu.

50.

Fondee má preto aktívnu legitimácia namietať porušenie článku 34 smernice 2014/65 s cieľom napadnúť pokutu, ktorá sa jej uložila za porušenie zákazu uvedeného v § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu, a to v rozsahu, v akom nekoná ako poskytovateľ cezhraničnej investičnej služby, ale ako príjemca takejto služby alebo ako sprostredkovateľ pri jej poskytovaní.

51.

Ak by sa Súdny dvor rozhodol odpovedať na prejudiciálne otázky na základe článku 56 ZFEÚ, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si slobodné poskytovanie služieb podľa tohto článku vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb, ktorý je usadený v inom členskom štáte, na základe jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení – i keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov – pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde v súlade so zákonom poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou. ( 26 ) Vo všeobecnosti sa článok 56 ZFEÚ týka služieb, ktoré poskytovateľ usadený v jednom členskom štáte ponúka bez nutnosti sa premiestniť príjemcom usadeným v inom členskom štáte, a tak akékoľvek obmedzenie takýchto činností predstavuje pre tohto poskytovateľa obmedzenie slobody poskytovať služby. ( 27 )

52.

Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora rovnako vyplýva, článok 56 ZFEÚ priznáva práva nielen poskytovateľovi služieb, ale aj ich príjemcovi. ( 28 ) Slobodné poskytovanie služieb obsahuje nielen slobodu poskytovateľa ponúkať a poskytovať služby príjemcom usadeným v inom členskom štáte, ako je štát, na ktorého území sa tento poskytovateľ nachádza, ale tiež slobodu prijímať alebo využívať ako príjemca služby ponúkané poskytovateľom usadeným v inom členskom štáte, bez toho, aby mu v tom bránili nejaké obmedzenia. ( 29 ) Zmluva totiž zaobchádza rovnako s obmedzeniami týkajúcimi sa poskytovateľov služieb ako s tými týkajúcimi sa ich príjemcov. Ak teda situácia spadá do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ, môže sa ho dovolávať tak príjemca služby, ako aj jej poskytovateľ. ( 30 ) Ako už bolo napokon pripomenuté, podľa Súdneho dvora predstavuje obmedzenie slobody poskytovať služby aj zákaz uložený sprostredkovateľovi uľahčovať cezhraničné poskytovanie služieb, a to aj v prípade, že tento sprostredkovateľ je usadený v rovnakom členskom štáte ako príjemca predmetnej služby. ( 31 )

53.

Prvou prejudiciálnou otázkou žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či sa investičný sprostredkovateľ, akým je žalobkyňa vo veci samej, na ktorého sa vzťahuje voliteľná výnimka podľa článku 3 ods. 1 smernice 2014/65, môže vzhľadom na znenie odseku 3 uvedeného článku dovolávať článku 56 ZFEÚ ako príjemca cezhraničného poskytovania investičných služieb alebo ako sprostredkovateľ pri takomto poskytovaní služieb.

54.

V tejto súvislosti len odkážem na bod 46 vyššie, pokiaľ ide o spôsob, akým sa má podľa môjho názoru vykladať článok 3 ods. 3 smernice 2014/65. Zdá sa mi jednoznačné, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby sa osoba vyňatá z pôsobnosti uvedenej smernice dovolávala článku 56 ZFEÚ v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 52 vyššie. Nezávisle od akýchkoľvek iných úvah súvisiacich so vzťahom medzi primárnym a sekundárnym právom sa preto domnievam, že článok 3 ods. 3 smernice 2014/65 nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni investičnému sprostredkovateľovi, ktorý je vyňatý z pôsobnosti smernice 2014/65 podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice, dovolávať sa článku 56 ZFEÚ ako príjemca cezhraničného poskytovania investičných služieb alebo ako sprostredkovateľ v rámci takéhoto poskytovania.

55.

Druhou prejudiciálnou otázkou žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či článok 56 ZFEÚ bráni takému zákazu, ako je zákaz stanovený v § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu.

56.

V tomto ohľade sa v súlade s tým, čo sa už uviedlo vyššie v súvislosti s článkom 34 smernice 2014/65, domnievam, že takýto zákaz môže brániť činnostiam, ktoré investičné spoločnosti usadené v inom členskom štáte ponúkajú v Českej republike, alebo ich robiť menej atraktívnymi, a preto predstavuje obmedzenie slobody poskytovať služby v zmysle článku 56 ZFEÚ.

57.

Takéto obmedzenie slobody poskytovať služby možno v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora pripustiť len vtedy, ak sa ním sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou o FEÚ a možno ho odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pokiaľ je v danom prípade spôsobilé zaručiť dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie. ( 32 )

58.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok Českej republiky vyplýva, že § 29 ods. 4 zákona o kapitálovom trhu je odôvodnený potrebou uľahčiť dohľad nad činnosťou investičných sprostredkovateľov, najmä vzhľadom na predchádzajúce praktiky v rozpore so záujmami klientov takýchto sprostredkovateľov. Česká národní banka spresňuje, že vnútroštátni obchodníci s cennými papiermi, ktorí prijímajú pokyny postúpené investičnými sprostredkovateľmi, podliehajú osobitným povinnostiam kontroly ich činnosti a že aj z tohto dôvodu sa vykonáva kontrola činnosti investičných sprostredkovateľov ťažšie v prípade, ak sa pokyny postupujú poskytovateľom mimo Českej republiky.

59.

V tejto súvislosti len pripomínam, že Súdny dvor už vysvetlil, že ani úvahy správneho charakteru, ani konkrétny cieľ zjednodušiť plnenie úloh orgánu dohľadu nemôžu odôvodniť bránenie vo výkone jednej zo základných slobôd zaručených Zmluvou. ( 33 ) Okrem toho sa vzhľadom na okolnosti konania vo veci samej tieto odôvodnenia uvádzajú v kontexte, v ktorom činnosť subjektov vylúčených z možnosti spolupracovať s českými investičnými sprostredkovateľmi upravujú osobitné právne predpisy sekundárneho práva, ktoré stanovujú požiadavky, povinnosti a kontroly zamerané na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany investorov.

60.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah sa domnievam, že preskúmanie sporného vnútroštátneho opatrenia je potrebné vykonať na základe ustanovení smernice 2014/65 a že na to, aby bolo možné poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu, nie je potrebné skúmať, či vzhľadom na okolnosti konania vo veci samej má Fondee aktívnu legitimáciu dovolávať sa článku 56 ZFEÚ.

61.

Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky položené vnútroštátnym súdom po vhodnom preformulovaní týchto otázok odpovedal tak, že článok 34 smernice 2014/65 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá ukladá investičným sprostredkovateľom vyňatým z pôsobnosti uvedenej smernice na základe voliteľnej výnimky podľa jej článku 3 ods. 1, aby pokyny prijaté od klientov s bydliskom alebo so sídlom v takomto členskom štáte postupovali iba obchodníkom s cennými papiermi, ktorí majú povolenie udelené orgánom dohľadu tohto členského štátu a ktorí v ňom majú svoje sídlo, a preto vylučuje postúpenie takýchto pokynov investičným spoločnostiam, ktoré majú povolenie podľa uvedenej smernice, usadeným v inom členskom štáte.

62.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Městský soud v Prahe (Česká republika), odpovedal takto:

Článok 34 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá ukladá investičným sprostredkovateľom, ktorí sú vyňatí z pôsobnosti uvedenej smernice na základe voliteľnej výnimky podľa jej článku 3 ods. 1, aby postupovali pokyny prijaté od klientov s bydliskom alebo so sídlom v takomto členskom štáte len obchodníkom s cennými papiermi, ktorí majú povolenie udelené orgánom dohľadu tohto členského štátu a majú v ňom svoje sídlo, a preto vylučuje postupovanie takýchto pokynov investičným spoločnostiam, ktoré majú povolenie podľa uvedenej smernice, usadeným v inom členskom štáte.