1.

Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je nástroj Únie, ktorý umožňuje cezhraničnú spoluprácu pri vyšetrovaní trestných činov. Upravuje ho smernica o EVP. ( 2 ) V tomto prejudiciálnom konaní má Súdny dvor prvýkrát vykladať uvedenú smernicu v situácii, keď bol EVP vydaný na účely poskytnutia dôkazov, ktoré už má iný štát v držbe.

2.

Generalstaatsanwaltschaft Frankfurt am Main (Prokuratúra Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) vydala na účely vyšetrovania trestných činov v Nemecku niekoľko EVP, v ktorých žiadala o poskytnutie dôkazov získaných počas spoločného francúzsko‑holandského trestného vyšetrovania používateľov služby EncroChat. EncroChat bola šifrovaná telekomunikačná sieť, ktorá svojim používateľom ponúkala takmer dokonalú anonymitu. ( 3 )

3.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci jedného z trestných konaní začatých na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko) proti M. N. na základe odpočúvaním získaných telekomunikačných údajov poskytnutých na základe uvedených EVP. Vnútroštátny súd sa zaoberá otázkou, či boli EVP vydané v rozpore so smernicou o EVP, a ak áno, aké dôsledky to môže mať pre použitie takýchto dôkazov v trestnom konaní.

4.

Trestné konanie vo veci samej má pôvod v trestnom konaní, ktoré sa začalo vo Francúzsku a pokračovalo ako spoločná operácia medzi Francúzskom a Holandskom, v rámci ktorej boli odpočúvané údaje o polohe, prenose dát a komunikácii vrátane textov a obrázkov prenášaných v prebiehajúcich četoch používateľov siete EncroChat.

5.

Táto spoločná operácia vyvinula softvér typu trójsky kôň, ktorý bol na jar 2020 nahratý na server v Roubaix (Francúzsko) a odtiaľ nainštalovaný do koncových zariadení prostredníctvom simulovanej aktualizácie. Tribunal correctionnel de Lille (Trestný súd Lille, Francúzsko) povolil zhromažďovanie komunikačných údajov. Odpočúvanie sa týkalo používateľov služby EncroChat v 122 krajinách vrátane približne 4600 používateľov v Nemecku.

6.

Agentúra Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (Eurojust) poskytla na videokonferencii, ktorá sa konala 9. marca 2020, krajinám informácie o opatreniach spočívajúcich v sledovaní plánovaných francúzskou políciou a o zamýšľanom poskytnutí údajov. Zástupcovia Bundeskriminalamt (Spolkový úrad kriminálnej polície, Nemecko) a frankfurtskej prokuratúry vyjadrili záujem o získanie údajov nemeckých používateľov.

7.

Frankfurtská prokuratúra začala 20. marca 2020 vyšetrovanie proti neznámym páchateľom. Údaje zhromaždené francúzsko‑holandským vyšetrovacím tímom boli od 3. apríla 2020 sprístupnené okrem iného nemeckým orgánom prostredníctvom servera Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol).

8.

Frankfurtská prokuratúra 2. júna 2020 v rámci nemeckého vyšetrovania proti neznámym páchateľom požiadala francúzske orgány prostredníctvom EVP o povolenie použiť údaje služby EncroChat na účely trestného konania. Táto žiadosť bola založená na podozrení z nedovoleného obchodovania s významným množstvom omamných látok zatiaľ neidentifikovanými osobami. Boli však podozrivé z členstva v organizovanej zločineckej skupine v Nemecku, ktorá používala telefóny EncroChat. Tribunal correctionnel de Lille (Trestný súd Lille) povolil vydanie EVP na účely poskytnutia a súdneho použitia údajov nemeckých používateľov služby EncroChat. Ďalšie údaje boli následne poskytnuté na základe dvoch doplňujúcich EVP z 9. septembra 2020 a z 2. júla 2021.

9.

Na základe získaných dôkazov frankfurtská prokuratúra oddelila konania, ktoré sa mali viesť proti konkrétnym používateľom služby EncroChat, a postúpila ich miestnym prokuratúram. Staatsanwaltschaft Berlin (Prokuratúra Berlín, Nemecko) následne obžalovala obžalovaného v prejednávanej veci z viacerých trestných činov nedovoleného obchodovania so značným množstvom omamných látok a nedovolenej držby značného množstva omamných látok v Nemecku.

10.

Toto trestné konanie v súčasnosti prebieha na vnútroštátnom súde. Aj keď to v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasne vysvetlené, zdá sa, že v tomto konaní vznikla otázka, či EVP vydané frankfurtskou prokuratúrou boli vydané v rozpore so smernicou o EVP, a ak áno, či by mali byť vylúčené ako dôkaz v trestnom konaní proti obžalovanému.

11.

Vzhľadom na tieto skutočnosti vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

12.

Písomné pripomienky predložili berlínska prokuratúra, nemecká, estónska, francúzska, holandská, poľská a švédska vláda a Írsko, ako aj Európska komisia.

13.

Dňa 4. júla 2023 sa konalo pojednávanie, na ktorom M. N., berlínska prokuratúra, česká, nemecká, španielska, francúzska, maďarská, holandská a švédska vláda a Írsko, ako aj Komisia predniesli ústne pripomienky.

14.

Opravné prostriedky proti odsúdeniam za trestné činy na základe odpočúvaných údajov služby EncroChat sa šíria ako vlna najvyššími súdmi v Európe, ( 4 ) pričom Súdny dvor nie je v tomto ohľade výnimkou.

15.

Vo väčšine týchto veci sú napadnuté opatrenia spočívajúce v odpočúvaní prijaté Francúzskom. Aj keď je takáto otázka zjavne relevantná v trestnoprávnych konaniach, ktoré sa začali na základe dôkazov získaných takýmto odpočúvaním, treba objasniť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka platnosti francúzskych opatrení v oblasti odpočúvania.

16.

Prejednávaná vec sa skôr týka možnej nezlučiteľnosti EVP vydaných frankfurtskou prokuratúrou so smernicou o EVP a dôsledkov takéhoto zistenia. Tieto EVP neboli impulzom pre francúzske opatrenia na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky medzi používateľmi služby EncroChat. K odpočúvaniu došlo nezávisle od predmetných EVP. Opravný prostriedok proti týmto opatreniam na odpočúvanie je vecou príslušných francúzskych súdov.

17.

EVP, o ktoré ide v prejednávanej veci, nemali za cieľ získať údaje vo Francúzsku prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, ale žiadali len o poskytnutie dôkazov, ktoré už boli získané odpočúvaním vo Francúzsku.

18.

Tento súbor skutkových okolností treba náležite kvalifikovať podľa smernice o EVP. Konkrétne článok 1 ods. 1 smernice o EVP stanovuje, že EVP možno vydať po prvé „na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte“ a po druhé „na účely získania dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu“. ( 5 )

19.

Jednoducho povedané, EVP sa môže vydať buď na účely získania nových dôkazov, alebo na účely poskytnutia existujúcich dôkazov. Túto terminológiu použijem na označenie dvoch rôznych typov EVP.

20.

V konaní vo veci samej boli EVP vydané na posledný uvedený účel: berlínska prokuratúra požiadala o poskytnutie dôkazov, ktorými už Francúzsko disponovalo.

21.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jasne vyplýva, že vnútroštátny súd sa po prvé domnieva, že napriek rozlišovaniu medzi týmito dvoma typmi EVP v článku 1 ods. 1 smernice o EVP európsky vyšetrovací príkaz na účely poskytnutia existujúcich dôkazov nemožno vydať bez zohľadnenia spôsobu, akým boli tieto dôkazy pôvodne získané. Po druhé vnútroštátny súd spochybňuje primeranosť, a teda zákonnosť pôvodných opatrení na zabezpečenie dôkazov vo Francúzsku, ktoré boli neskôr poskytnuté do Nemecka. Nakoniec vnútroštátny súd nesúhlasí s nemeckým Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), ( 6 ) ktorý konštatoval, že údaje služby EncroChat získané odpočúvaním môžu byť použité ako dôkaz v Nemecku. ( 7 )

22.

Vzhľadom na to musí Súdny dvor objasniť, či si podmienky vydania EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov vyžadujú posúdenie základných opatrení na zabezpečenie dôkazov vo vykonávajúcom štáte. Chcela by som hneď na začiatku objasniť a neskôr sa k tomu vrátim podrobnejšie, že v takomto prípade vydávajúci orgán nemôže spochybniť zákonnosť opatrení, ktorými vykonávajúci štát zhromaždil dôkazy. V prejednávanej veci teda nejde o primeranosť francúzskeho opatrenia nariaďujúceho odpočúvanie telefónov EncroChat.

23.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že EVP boli vydané v rozpore so smernicou o EVP, lebo i) porušili podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 tejto smernice a ii) vydal ich prokurátor, a nie súd. Okrem toho mali francúzske orgány podľa článku 31 smernice o EVP oznámiť príslušnému nemeckému súdu opatrenia týkajúce sa odpočúvania. Tento súd sa nakoniec domnieva, že právo Únie, konkrétne zásady ekvivalencie a efektivity, sa má vykladať v tom zmysle, že zakazuje použitie dôkazov získaných v rozpore so smernicou o EVP v trestnom konaní.

24.

Vnútroštátny súd sa tak v podstate pýta, či správne chápe smernicu o EVP a dôsledky, ktoré z nej vyplývajú. Svoje otázky rozdelil do piatich skupín a ja som ich na účely svojej analýzy preskupila takto.

25.

Prvé tri skupiny otázok sa zameriavajú na výklad príslušného vydávajúceho orgánu, ktorý vydal EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov, a na podmienky, ktorými sa riadi vydanie takého EVP. Otázky týkajúce sa podmienok uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice o EVP sa prelínajú s otázkami týkajúcimi sa príslušného vydávajúceho orgánu. Preto sa nimi budem zaoberať spoločne v časti C.

26.

Štvrtou skupinou otázok týkajúcich sa výkladu článku 31 ods. 1 a 3 smernice o EVP sa možno zaoberať samostatne. Urobím to v časti D.

27.

Nakoniec v časti E preskúmam poslednú skupinu otázok týkajúcich sa dôsledkov možného porušenia smernice o EVP. Tieto otázky možno kvalifikovať ako hypotetické, ak z odpovedí na predchádzajúce otázky nevyplynie nijaké porušenie smernice o EVP. Keďže však tento záver závisí od výkladu príslušného vnútroštátneho práva, ktorý prináleží vnútroštátnemu súdu, navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal aj na tieto otázky.

28.

Podmienky, ktoré musí vydávajúci orgán posúdiť na účely vydania EVP, ( 8 ) sú uvedené v článku 6 ods. 1 smernice o EVP. Toto ustanovenie znie:

„Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:

29.

Smernica o EVP tak stanovuje dve podmienky na vydanie EVP. Cieľom týchto podmienok je zabezpečiť, aby EVP nebol vydaný v rozpore s právnym poriadkom vydávajúceho štátu. ( 9 ) Keďže vyšetrovanie trestného činu alebo následné trestné konanie prebieha vo vydávajúcom štáte, cieľom týchto podmienok je v konečnom dôsledku ochrana práv obvinených alebo podozrivých osôb. Splnenie týchto podmienok možno podľa článku 14 ods. 2 smernice o EVP napadnúť výlučne vo vydávajúcom štáte.

30.

Na dosiahnutie týchto cieľov článok 6 ods. 1 smernice o EVP požaduje od vydávajúceho orgánu abstraktné a konkrétne posúdenie.

31.

Abstraktné posúdenie je stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP a vyžaduje si, aby vydávajúci orgán určil, či vyšetrovacie opatrenie, ktoré bude predmetom EVP, existuje v jeho vnútroštátnom právnom poriadku a za akých podmienok ho možno nariadiť.

32.

Konkrétne posúdenie podľa článku 6 ods. 1 písm. a) smernice o EVP vydávajúcemu orgánu ukladá povinnosť určiť, či je konkrétny EVP nevyhnutný a primeraný na účely konkrétneho trestného konania.

33.

Až keď vydávajúci orgán podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP určí, že vnútroštátne právo v zásade umožňuje určité vyšetrovacie opatrenie, môže sa zamerať na konkrétny prípad, ktorý mu bol predložený, a vykonať posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti podľa článku 6 ods. 1 písm. a) smernice o EVP. Preto považujem za logickejšie vysvetliť tieto dve podmienky v opačnom poradí.

34.

Abstraktné aj konkrétne podmienky súvisia s otázkou, ako vymedziť, ktorý orgán je príslušný vydať EVP v konkrétnom prípade. Vnútroštátny súd sa domnieva, že prokurátor nebol za okolností prejednávanej veci orgánom príslušným na vydanie EVP na účely poskytnutia dôkazov pozostávajúcich z odpočúvaním získaných telekomunikačných údajov z Francúzska.

35.

Článok 2 písm. c) smernice o EVP stanovuje, ktoré orgány môžu vydať EVP. Príslušné ustanovenie znie:

„‚vydávajúci orgán‘ je:

36.

Článok 2 písm. c) bod i) smernice o EVP tak vymenúva orgány, ktoré môžu samostatne bez dodatočného povolenia vydať EVP. Na rozdiel od rámcového rozhodnutia o EZ ( 11 ) sú v smernici o EVP medzi týmito orgánmi výslovne uvedení prokurátori. ( 12 ) Na rozdiel od rámcového rozhodnutia o EZ tak Súdny dvor v rozsudku Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) rozhodol, že prokurátor môže byť vydávajúcim orgánom európskeho vyšetrovacieho príkazu, aj keď nie je úplne nezávislý od výkonnej moci. ( 13 )

37.

Toto zásadné splnomocnenie prokurátorov však neznamená, že sú príslušným vydávajúcim orgánom v každom prípade. Naopak, závisí to od okolností veci a súvisí to s podmienkami stanovenými v článku 6 ods. 1 smernice o EVP. Preto posúdim nielen to, čo tieto podmienky požadujú od vydávajúceho orgánu, ale aj to, ako ovplyvňujú, ktorý orgán môže byť vydávajúcim orgánom.

38.

Článok 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP stanovuje, že EVP sa vydá pod podmienkou, že vyšetrovacie opatrenie sa môže nariadiť za rovnakých podmienok v podobnom vnútroštátnom prípade.

39.

Je preto potrebné poskytnúť výklad pojmu podobný vnútroštátny prípad, ak je EVP vydaný na účely poskytnutia existujúcich dôkazov.

40.

Pred výkladom pojmu „podobný vnútroštátny prípad“ je potrebné uviesť predbežnú poznámku. Táto otázka vznikla a bola prediskutovaná účastníkmi tohto konania z dôvodu stanoviska Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), ( 14 ) podľa ktorého sa článok 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP vôbec neuplatňuje na EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov. Podľa tohto súdu poskytnutie dôkazov nie je vyšetrovacím opatrením ako takým, a preto nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

41.

S týmto názorom nesúhlasím: článok 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP stanovuje podmienky vydania EVP bez rozlišovania medzi dvoma druhmi opatrení uvedených v článku 1 smernice o EVP. Jeho znenie nevylučuje z rozsahu jeho pôsobnosti vyšetrovacie opatrenia, ktorými sa požaduje poskytnutie už existujúcich dôkazov. Článok 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP sa teda uplatňuje aj na EVP vydaný na účely poskytnutia existujúcich dôkazov, ako je to v prejednávanej veci. ( 15 )

42.

Podobný vnútroštátny prípad relevantný na účely posúdenia, či sa EVP môže vydať, sa líši v závislosti od toho, či sa EVP vydáva na účely zaistenia nových dôkazov alebo poskytnutia dôkazov, ktoré už existujú. Preto ako navrhuje Komisia, berlínska prokuratúra a nemecká vláda, podobným vnútroštátnym prípadom je prípad, v ktorom sa dôkazy poskytujú z jedného trestného konania do druhého v rámci Nemecka (napríklad z prokuratúry v Mníchove na berlínsku prokuratúru).

43.

Taký výklad potvrdzuje znenie článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP, podľa ktorého „vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP“ ( 16 ) sú tie, ktoré musí byť orgán schopný nariadiť na vnútroštátnej úrovni. V prejednávanej veci je opatrením uvedeným v EVP poskytnutie dôkazov, ktoré už majú v držbe francúzske orgány.

44.

Otázka, či je možné preniesť dôkazy pozostávajúce z komunikácie získanej odpočúvaním na účely jedného vyšetrovania trestného činu alebo jedného trestného konania do druhého vyšetrovania alebo konania, je vecou nemeckého práva. Samotná smernica o EVP nerieši túto otázku, ale skôr odkazuje na právo vydávajúceho štátu.

45.

Zohrávajú základné opatrenia, prostredníctvom ktorých boli dôkazy zhromaždené vo Francúzsku, nejakú úlohu v tomto posúdení?

46.

V rozsahu, v akom vnútroštátne právo stanovuje podmienky poskytovania dôkazov medzi trestnými konaniami, môže byť príslušné opatrenie relevantné. Ak by napríklad nemecké právo zakazovalo vnútroštátny prenos odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky z jednej trestnej veci do druhej, vydávajúci orgán by nemohol nariadiť ani takýto cezhraničný prenos.

47.

Zdá sa však, že v prejednávanej veci to tak nie je. Nemecká vláda na pojednávaní potvrdila, že prenos dôkazov medzi dvoma trestnými konaniami je podľa nemeckého práva možný vrátane dôkazov získaných prostredníctvom odpočúvania. Podmienky takéhoto prenosu sú stanovené v nemeckom Strafprozessordnung (Trestný poriadok, ďalej len „StPO“). Vnútroštátnemu súdu prináleží vykladať nemecké právo s cieľom určiť, či je to skutočne tak. ( 17 )

48.

Smernica o EVP však neukladá vydávajúcemu orgánu povinnosť posúdiť – a dokonca mu v tom skôr bráni –, či základné opatrenia, prostredníctvom ktorých boli dôkazy získané, boli vo vykonávajúcom členskom štáte zákonne vykonané. Pri vydávaní EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov je vydávajúci orgán viazaný zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základom spolupráce v trestných veciach v Európskej únii. Pokiaľ sa nekonštatuje protizákonnosť príslušných opatrení v súdnom konaní vo Francúzsku, ktoré dotknutá osoba musí mať možnosť začať, ( 18 ) vydávajúci orgán nemôže spochybniť ich zákonnosť.

49.

M. N. tvrdil, že rozlišovanie medzi poskytnutím dôkazov a opatreniami, prostredníctvom ktorých boli získané, umožňuje obchádzanie ochrany podozrivých alebo obvinených osôb podľa práva vydávajúceho štátu. Podľa jeho názoru sa nemecké orgány obrátili na svojich francúzskych partnerov, aby získali dôkazy, ktoré sú v rozpore s nemeckým právom.

50.

Okolnosti prejednávanej veci nevedú k podozreniu zo zneužitia cezhraničných vyšetrovacích postupov. Francúzsko získalo sporné dôkazy v rámci svojho vlastného trestného vyšetrovania. Hoci tieto dôkazy boli zaujímavé aj pre Nemecko, Francúzsko ich nezačalo zhromažďovať na účely nemeckého trestného vyšetrovania. Aj keby teda bola pravda, že nemecký sudca by nepovolil takéto odpočúvanie, ak by sa uskutočnilo v Nemecku, francúzske orgány prijali také opatrenia v súlade s francúzskym právom a s povolením príslušného francúzskeho súdu.

51.

Hoci sa systémy trestného práva členských štátov výrazne líšia, ( 19 ) neznamená to, že jeden systém chráni základné práva podozrivých a obvinených osôb, zatiaľ čo iný ich porušuje. Súdna spolupráca Únie v trestných veciach sa skôr opiera o predpoklad, že všetky členské štáty dodržiavajú základné práva. Hoci táto domnienka môže byť v konkrétnom prípade prejednávanom príslušným súdom vyvrátená, táto skutočnosť nemôže spochybniť zásadu vzájomnej dôvery, na ktorej je založený EVP a iné nástroje spolupráce v trestných veciach.

52.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP preto vydávajúci orgán musí overiť, či sa v rámci Nemecka údaje získané odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky na účely jedného trestného konania môžu preniesť do iného trestného konania. Ak je to tak, tento orgán môže vydať EVP na účely poskytnutia dôkazov získaných odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky v inom členskom štáte Únie. Vydávajúci orgán nesmie pri vydávaní takéhoto EVP spochybniť zákonnosť opatrení, prostredníctvom ktorých sa dôkazy získali vo vykonávajúcom členskom štáte.

53.

Nakoniec sa vnútroštátny súd vo svojej subsidiárnej otázke 3 písm. b) pýta, či je relevantné, že odpočúvanie vykonané vykonávajúcim štátom zahŕňalo údaje o mobilných telefónoch používateľov v Nemecku, alebo to, že takéto odpočúvanie bolo v záujme trestného stíhania v tomto štáte. Zastávam názor, že tieto okolnosti, aj keby boli správne, nie sú relevantné na účely výkladu článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP.

54.

Po prvé skutočnosť, že k odpočúvaniu došlo v súvislosti s mobilnými telefónmi používateľov nachádzajúcich sa na nemeckom území, nemá vplyv na uplatniteľnosť článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP: bez ohľadu na to, kde bol dôkaz získaný, na to, aby mohol byť poskytnutý z Francúzska do Nemecka prostredníctvom EVP, musí byť v súlade s nemeckými predpismi uplatniteľnými na podobný vnútroštátny prípad.

55.

Po druhé predpoklad, že francúzske orgány odpočúvali komunikáciu v záujme Nemecka, je skutkovou domnienkou, ktorá v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je podložená a z ktorej Súdny dvor nemôže vyvodiť závery. Ešte dôležitejšie je, že nijaké ustanovenie článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP neumožňuje dospieť k záveru, že záujem vydávajúceho štátu je relevantný na účely jeho výkladu.

56.

Ak sa EVP vydáva na účely poskytnutia dôkazov, ktoré už má v držbe iný štát, odkaz na podobný vnútroštátny prípad podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP si vyžaduje, aby vydávajúci orgán určil, či a za akých podmienok príslušné vnútroštátne právo umožňuje prenos dôkazov získaných prostredníctvom odpočúvania komunikácie medzi vnútroštátnymi trestnými konaniami.

57.

Pri rozhodovaní o tom, či môže vydať EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov, vydávajúci orgán nemôže posudzovať, či je vo vykonávajúcom štáte zákonné získanie príslušných dôkazov, ktorých poskytnutie požaduje prostredníctvom EVP.

58.

Skutočnosť, že základné opatrenia boli prijaté na území vydávajúceho štátu alebo v jeho záujme, nemá vplyv na predchádzajúcu odpoveď.

59.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že EVP mal v prejednávanej veci vydať súd, a nie prokurátor. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd po prvé pýta, či takýto záver vyplýva zo znenia článku 2 písm. c) bodu i) v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP, a po druhé, či skutočnosť, že francúzske orgány odpočúvali mobilné telefóny na nemeckom území, má vplyv na odpoveď na túto otázku.

60.

Súdny dvor už vysvetlil, že článok 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP je skutočne relevantný na určenie príslušného vydávajúceho orgánu v konkrétnom prípade. V rozsudku Specializirana Prokuratura (Údaje o prenose dát a polohe) Súdny dvor spojil článok 2 písm. c) bod i) smernice o EVP s článkom 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice. ( 20 ) Vysvetlil, že EVP musí vydať súd, ak to požaduje právo vydávajúceho členského štátu týkajúce sa toho istého opatrenia vo vnútroštátnom kontexte. ( 21 ) V takom prípade je príslušným vydávajúcim orgánom súd napriek tomu, že prokurátor je uvedený v článku 2 písm. c) bode i) tejto smernice. ( 22 )

61.

Stručne povedané, prokurátor v zásade môže byť vydávajúcim orgánom, ale vnútroštátne právo uplatniteľné v podobnom vnútroštátnom prípade určuje vydávajúci orgán príslušný v konkrétnej veci.

62.

Vzhľadom na moju predchádzajúcu analýzu toho, čo treba chápať ako podobný vnútroštátny prípad podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP, keď sa EVP vydáva na účely poskytnutia existujúcich dôkazov, mal EVP vydať súd, ak si to vyžaduje nemecké právo pri vnútroštátnom prenose telekomunikačných údajov získaných odpočúvaním.

63.

Na určenie príslušného vydávajúceho orgánu je teda irelevantné, či by podľa nemeckého práva mal súd povoliť opatrenia týkajúce sa odpočúvania. Stačí si položiť otázku, či by súd musel povoliť podobné vnútroštátne poskytnutie. Zdá sa, že v nemeckom práve to tak nie je.

64.

Zostáva však dôležitá obava. Ak by sa prenos existujúcich dôkazov uskutočnil na vnútroštátnej úrovni od jedného prokurátora k druhému (napríklad z Mníchova do Berlína), základné opatrenie odpočúvania telekomunikačnej prevádzky by bolo podľa nemeckého práva nariadené súdom. Primeranosť zásahu do základných práv by teda posúdil súd. Z hľadiska ochrany práv podozrivých a obvinených osôb je preto prijateľné umožniť použitie týchto dôkazov v inom trestnom konaní bez ďalšieho zapojenia súdu.

65.

Ak je však základné opatrenie upravené iným právnym systémom, pravidlo, ktoré nepožaduje súdne preskúmanie poskytnutia existujúcich dôkazov, sa uplatňuje v inom, neznámom kontexte. ( 23 )

66.

V prejednávanej veci však odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky povolili francúzske súdy. ( 24 ) Zásada vzájomného uznávania, na ktorej je založený systém EVP, požaduje, aby nemecké orgány priznali tomuto procesnému úkonu rovnakú hodnotu ako na vnútroštátnej úrovni. Platí to aj v prípade, že v konkrétnej veci by nemecký súd rozhodol inak.

67.

Čo keby však francúzske právo nepožadovalo súdne povolenie opatrení týkajúcich sa odpočúvania? Na pojednávaní Komisia uviedla, že v takom prípade by bola situácia odlišná, pričom tvrdila, že EVP požadujúci poskytnutie existujúcich dôkazov by sa mohol považovať za odporujúci právu Únie, ak by francúzske súdy nepovolili predmetné opatrenie. To by naznačovalo, že na účely článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP nie je základné opatrenie úplne irelevantné, keď sa EVP vydáva na účely poskytnutia existujúcich dôkazov.

68.

Ak vnútroštátne právo oprávňuje prokurátora požiadať o poskytnutie dôkazov z dôvodu, že pôvodné získanie týchto dôkazov bolo povolené súdom, podľa môjho názoru sa táto vnútroštátna právna úprava stáva relevantnou podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o EVP. To znamená, že vydávajúci orgán musí overiť, či príslušné opatrenie získalo súdne povolenie požadované podľa vnútroštátneho práva. Vydávajúci orgán však nemôže spochybniť kvalitu takého povolenia, ale je povinný akceptovať súdne povolenie vo vykonávajúcom štáte rovnakým spôsobom ako vnútroštátne povolenie.

69.

Ak však vykonávajúci štát nezapojil súd do povoľovania predmetného opatrenia, zatiaľ čo vydávajúci štát by to v podobnom vnútroštátnom prípade požadoval, vydávajúci štát môže požadovať súdne povolenie na vydanie EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov. Platí to aj v prípade, že takéto povolenie pri vnútroštátnom presune dôkazov nie je potrebné.

70.

V prejednávanej veci boli všetky kroky vykonané na účely zhromažďovania údajov prostredníctvom servera EncroChat vo Francúzsku povolené príslušnými francúzskymi súdmi. ( 25 ) Preto nevidím dôvod, prečo by nemecký prokurátor nemohol vydať EVP na účely poskytnutia týchto dôkazov.

71.

Vnútroštátny súd kladie subsidiárnu otázku 1 písm. b), ktorá vychádza z predpokladu, že nemecké orgány iniciovali zhromažďovanie údajov Francúzskom v záujme Nemecka, ktoré sa uskutočnilo na nemeckom území. ( 26 )

72.

Táto otázka je čiastočne hypotetická, keďže zhromažďovanie dôkazov iniciovalo Francúzsko na účely vlastného vyšetrovania. Objavenie nemeckých používateľov služby EncroChat bolo dôsledkom, a nie dôvodom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.

73.

Skutočnosť, že niektorí používatelia služby EncroChat sa nachádzali na nemeckom území, nie je podľa môjho názoru relevantná pre pojem vydávajúci orgán. Keďže EVP možno vydať len v súvislosti s opatreniami, ktoré sú k dispozícii v podobnom vnútroštátnom prípade, uplatňujú sa rovnaké vnútroštátne predpisy týkajúce sa vydávajúceho orgánu bez ohľadu na to, kde bolo vyšetrovacie opatrenie vykonané a kto ho vykonal. Jediný rozdiel je v tom, či sa použije EVP alebo vnútroštátny vyšetrovací príkaz. ( 27 )

74.

Ak základné opatrenie vo vykonávajúcom štáte povolil sudca, EVP na účely poskytnutia takýchto dôkazov nemusí vydať rovnako sudca, aj keď by podľa právneho poriadku vydávajúceho štátu príslušné zabezpečenie dôkazov musel nariadiť sudca.

75.

Skutočnosť, že odpočúvanie sa uskutočnilo na území iného členského štátu, nemá vplyv na určenie vydávajúceho orgánu.

76.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. a) smernice o EVP musí byť EVP nevyhnutný a primeraný na účely trestného konania s prihliadnutím na práva podozrivej alebo obvinenej osoby. ( 28 )

77.

Toto posúdenie primeranosti sa riadi tak právom Únie, ako aj právom vydávajúceho štátu. ( 29 )

78.

Vydávajúci orgán musí overiť, či je EVP potrebný a primeraný vzhľadom na okolnosti, ktoré nastali v čase vydania EVP. V tejto súvislosti M. N. správne tvrdí, že na účely posúdenia primeranosti EVP určite nie je podstatné, či vyšetrovanie trestného činu bolo veľmi úspešné a viedlo k viacerým odsúdeniam za závažné trestné činy.

79.

Relevantnou otázkou je skôr to, či miera zásahu do súkromného života, ktorým je prístup prokurátora k poskytnutým dôkazom, môže byť odôvodnená významom verejného záujmu na predmetnom trestnom vyšetrovaní alebo trestnom konaní s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci.

80.

V tejto súvislosti v judikatúre týkajúcej sa smernice o súkromí a elektronických komunikáciách ( 30 ) Súdny dvor rozhodol, že prístup orgánov verejnej moci k údajom o prenose dát a polohe vždy predstavuje závažný zásah do súkromného života dotknutých osôb. ( 31 )

81.

Hoci sa smernica o súkromí a elektronických komunikáciách ako taká v prejednávanej veci neuplatní, ( 32 ) konštatovania týkajúce sa závažného zásahu do základných práv spôsobeného prístupom k údajom o prenose dát a polohe sú relevantné aj pre prejednávanú vec: prístup nemeckých orgánov verejnej moci k údajom o komunikácii poskytnutým z Francúzska možno kvalifikovať ako závažný zásah do základných práv. Aj závažný zásah však môže byť odôvodnený primerane dôležitým verejným záujmom. ( 33 )

82.

Tento záujem môže posúdiť len vydávajúci orgán (alebo vnútroštátny súd, ktorý vykonáva preskúmanie podľa článku 14 ods. 2 smernice o EVP) vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, na ktoré sa vzťahuje predovšetkým vnútroštátne právo. ( 34 ) Ako som už vysvetlila, relevantnou vnútroštátnou právnou úpravou je právna úprava presunu dôkazov z jedného trestného konania do druhého.

83.

Súdny dvor nemôže nahradiť vydávajúci orgán alebo vnútroštátny súd, ktorý vykonáva preskúmanie, pri posudzovaní primeranosti konkrétneho EVP. Okrem toho, že Súdny dvor na to nemá právomoc, chýba mu aj úplná znalosť všetkých relevantných zákonov a skutočností týkajúcich sa konkrétneho vyšetrovania trestného činu. Súdnemu dvoru preto neprináleží rozhodnúť, či je neprimerané nariadiť poskytnutie údajov všetkých používateľov služby EncroChat v Nemecku, ak neexistujú konkrétne dôkazy o spáchaných trestných činoch.

84.

Otázkou 2 písm. b) sa vnútroštátny súd pýta, či by sa pri posúdení primeranosti malo zohľadniť utajenie metódy odpočúvania údajov, ak orgány vydávajúceho štátu nemôžu overiť integritu zhromaždených údajov.

85.

Podľa môjho názoru by utajenie skutočne mohlo ovplyvniť možnosť obhajoby podozrivých alebo obvinených osôb. To je však relevantné pre prípustnosť dôkazov, ktorou sa zaoberá piata skupina otázok vnútroštátneho súdu.

86.

Posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti EVP, ktorým sa žiada o poskytnutie existujúcich dôkazov, je záležitosťou vydávajúceho orgánu s možnosťou preskúmania príslušným vnútroštátnym súdom. Také posúdenie musí zohľadniť, že prístup vnútroštátneho orgánu k odpočúvaným údajom o komunikácii predstavuje závažný zásah do súkromného života dotknutých osôb. Tento zásah musí byť vyvážený vážnym verejným záujmom na vyšetrovaní a stíhaní trestných činov.

87.

Otázkou 1 písm. c) sa vnútroštátny súd pýta, či právo Únie bez ohľadu na uplatniteľné vnútroštátne právo požaduje, aby súd povolil prokurátorovi prístup k dôkazom získaným odpočúvaním komunikácie.

88.

Vnútroštátny súd uvádza, že vydanie EVP na účely poskytnutia dôkazov, ktoré pozostávajú z odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky, si vždy vyžaduje povolenie súdu. Uvedený súd odkazuje na rozsudok Prokuratuur.

89.

V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že umožnenie prístupu orgánov verejnej moci k údajom uchovávaným poskytovateľmi telekomunikačných služieb si vyžaduje predchádzajúce povolenie súdu alebo iného nestranného orgánu. ( 35 ) Súdny dvor vychádzal z presvedčivého tvrdenia svojho generálneho advokáta, ( 36 ) podľa ktorého prokuratúru, ktorá je účastníkom trestného konania, nemožno považovať za nestrannú. Z tohto dôvodu je otázne, či taký orgán môže vykonať analýzu primeranosti bez uprednostnenia záujmov prokuratúry pred záujmami ochrany súkromia a údajov podozrivých a obvinených osôb.

90.

Vzhľadom na to, že článok 6 ods. 1 písm. a) smernice o EVP tiež požaduje, aby bol EVP primeraný, možno si položiť otázku, či podľa logiky rozsudku Prokuratuur môže byť prokurátor niekedy poverený vykonaním takejto analýzy primeranosti.

91.

Smernica o EVP ponechala posúdenie otázky, či prokurátor môže vydať EVP, vnútroštátnym právnym poriadkom. Vzhľadom na rozdiely v organizácii systémov trestného súdnictva v členských štátoch to dáva zmysel. Toto posúdenie vnútroštátnymi právnymi poriadkami zahŕňa otázku, či prokurátor môže vykonať nestranné posúdenie primeranosti. Ak by účasť na trestnom konaní znamenala, že je neprimerané, aby prokurátor vydal EVP, článok 2 písm. c) bod i) smernice o EVP by stratil svoj zmysel.

92.

Vnútroštátny súd však navrhuje, aby právo Únie zasiahlo a požadovalo súdne povolenie len vtedy, ak opatrenia predstavujú závažný zásah do základných práv. Tak to bolo totiž vo veci Prokuratuur a v iných veciach týkajúcich sa smernice o súkromí a elektronických komunikáciách.

93.

Krátka odpoveď je, že smernica o súkromí a elektronických komunikáciách a príslušná judikatúra sa v prejednávanej situácii neuplatňujú. Relevantné sú len vtedy, keď sú poskytovatelia telekomunikačných služieb podľa vnútroštátneho práva povinní uchovávať údaje o prenose dát a polohe súvisiace s telekomunikáciami a keď verejné orgány požadujú prístup k takto uchovávaným údajom. Ak odpočúvanie vykonávajú priamo členské štáty, pričom poskytovateľom telekomunikačných služieb nie sú uložené nijaké povinnosti, smernica o súkromí a elektronických komunikáciách sa neuplatňuje, ale vnútroštátne právo áno. ( 37 )

94.

Ak sa však pozriem hlbšie do logiky rozsudku Prokuratuur, ako navrhuje vnútroštátny súd, môžem si položiť otázku, prečo Súdny dvor rozhodol, že prokurátor vzhľadom na povahu svojej funkcie nie je schopný vykonať nestranné posúdenie primeranosti, pokiaľ ide o vyžiadanie prístupu k telekomunikačným údajom od poskytovateľov sieťových služieb.

95.

V kontexte smernice o súkromí a elektronických komunikáciách má prokurátor vždy prístup k údajom telekomunikačných operátorov, ktorí sú podľa vnútroštátneho práva povinní uchovávať údaje o prenose dát a polohe obyvateľstva. Takto uchovávané údaje nie sú predmetom konkrétneho prípadu, ale hromadného sledovania. Žiadosť prokurátora o prístup na účely konkrétneho vyšetrovania trestného činu je prvou príležitosťou, pri ktorej možno zohľadniť individuálne okolnosti. Preto bolo odôvodnené požadovať, aby súd posúdil primeranosť tohto prístupu, keďže zásah súdu je nevyhnutný na zabránenie zneužitiu prístupu k hromadne a všeobecne uchovávaným údajom.

96.

To odlišuje konštatovania uvedené v rozsudku Prokuratuur od situácie v prejednávanej veci. V prejednávanej veci sa údaje, ktoré sa majú poskytnúť, nezhromažďujú bez rozdielu od všetkých obyvateľov, ale na účely konkrétneho trestného vyšetrovania vo Francúzsku. V rámci tejto prvej etapy, v ktorej boli údaje sprístupnené, bolo zhromažďovanie týchto údajov pod kontrolou súdu.

97.

Miera zásahu do základných práv na súkromie a ochranu údajov, ktorý viedol k vydaniu rozsudku Prokuratuur, preto nie je rovnaká ako miera zásahu v systematike prejednávanej veci. Údaje, o ktorých poskytnutie požiadali tri EVP vydané frankfurtskou prokuratúrou, boli obmedzené len na používateľov služby EncroChat v Nemecku, v súvislosti s ktorými existovalo podozrenie, že táto služba sa využíva prevažne na páchanie trestných činov.

98.

To neznamená, že zásah do súkromného života týchto jednotlivcov nie je dôležitý. Stále to však nie je porovnateľné s hromadným sledovaním celého obyvateľstva.

99.

Okrem povinnosti vydávajúceho orgánu, ktorý musí vykonať a vysvetliť svoje posúdenie primeranosti, smernica o EVP poskytuje ďalšie záruky. Ak prokurátori porušia základné práva, článok 14 ods. 1 smernice o EVP požaduje, aby členské štáty zabezpečili opravné prostriedky rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú k dispozícii v podobnom vnútroštátnom prípade. Podozrivá alebo obvinená osoba by preto pri vydávaní EVP na účely poskytnutia dôkazov mala mať možnosť napadnúť posúdenie primeranosti, ktoré vykonal prokurátor. ( 38 ) V kontexte smernice o súkromí a elektronických komunikáciách to nie je tak.

100.

Na záver sa chcem stručne venovať významu smernice o presadzovaní práva ( 39 ) pri určovaní vydávajúceho orgánu. Táto otázka vznikla, lebo Súdny dvor v rozsudku La Quadrature du Net vysvetlil, že smernica o súkromí a elektronických komunikáciách sa neuplatňuje na priame odpočúvanie údajov; namiesto toho sa uplatňuje vnútroštátne právo „s výhradou uplatnenia [smernice o presadzovaní práva]“. ( 40 ) Otázkou preto je, či povinnosť súdu vydať EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov, ak dôkazy pozostávajú z údajov získaných odpočúvaním, vyplýva zo smernice o presadzovaní práva.

101.

Smernica o presadzovaní práva, ktorá chráni osobné údaje v oblasti vyšetrovania trestných činov, sa skutočne môže uplatniť na okolnosti prejednávanej veci. ( 41 ) Podľa môjho názoru však táto smernica neobsahuje nijaké pravidlo, ktoré by Súdnemu dvoru umožnilo dospieť k záveru, že právo Únie ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť predchádzajúce súdne povolenie priameho prístupu prokurátora k údajom získaným prostredníctvom odpočúvania komunikácie.

102.

Uvedená smernica upravuje povinnosti orgánov verejnej moci, ktoré konajú ako prevádzkovatelia údajov, od ktorých sa okrem iného požaduje, aby vykonali posúdenie primeranosti, ( 42 ) neurčuje však, ktoré orgány to môžu byť.

103.

Právo Únie nepožaduje, aby EVP na účely poskytnutia existujúcich dôkazov získaných prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky vydal súd, ak vnútroštátne právo stanovuje, že prokurátor môže nariadiť takéto poskytnutie v podobnom vnútroštátnom prípade.

104.

Svojou štvrtou skupinou otázok sa vnútroštátny súd pýta, či odpočúvanie komunikácie vykonané francúzskymi orgánmi malo podliehať informačnej povinnosti podľa článku 31 smernice o EVP. V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd tiež pýta, či takéto oznámenie malo byť adresované sudcovi, keďže podľa nemeckého práva mohol odpočúvanie komunikácie povoliť len sudca.

105.

Príslušné časti článku 31 smernice o EVP stanovujú:

„1.   Ak na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia povolí príslušný orgán určitého členského štátu odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky (ďalej len ‚odpočúvajúci členský štát‘) a komunikačná adresa odpočúvanej osoby, určenej v príkaze na odpočúvanie, sa používa na území iného členského štátu (ďalej len ‚informovaný členský štát‘), ktorého technická pomoc nie je potrebná na účely vykonania odpočúvania, odpočúvajúci členský štát informuje príslušný orgán informovaného členského štátu o odpočúvaní:

2.   Na informovanie uvedené v odseku 1 sa využije formulár uvedený v prílohe C.

…“

106.

Článok 31 smernice o EVP sa týka situácií, keď jeden členský štát vykonáva odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky na území iného členského štátu bez potreby technickej pomoci tohto druhého členského štátu. ( 43 )

107.

Toto ustanovenie sleduje dva ciele. Po prvé ako pokračovanie medzinárodnej spolupráce podľa predchádzajúcich dohôd o vzájomnej právnej pomoci ( 44 ) je úlohou informačnej povinnosti posilniť vzájomnú dôveru medzi účastníkmi priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. ( 45 ) Po druhé je úlohou oznámenia umožniť informovanému členskému štátu chrániť základné práva jednotlivcov nachádzajúcich sa na jeho území. ( 46 )

108.

Článok 31 smernice o EVP sa uplatňuje na situáciu, keď sa vykonáva cezhraničné opatrenie, hoci bez EVP, lebo ho vykonáva jednostranne jeden členský štát. ( 47 )

109.

Tento výklad vyplýva zo znenia článku 31 smernice o EVP, ktorý na rozdiel od článku 30 tejto smernice vôbec nespomína vydanie EVP. Rovnako článok 31 nepoužíva výrazy „vydávajúci“ a „vykonávajúci“, ale skôr „odpočúvajúci“ a „informovaný“ členský štát. ( 48 )

110.

Podľa môjho názoru sa toto ustanovenie zameriava práve na situácie, akou je odpočúvanie telekomunikačných údajov z mobilných telefónov Francúzskom v Nemecku v rámci francúzskeho trestného vyšetrovania. Francúzsko preto malo informovať nemecké orgány, len čo zistilo, že časť zachytených údajov pochádza z mobilných telefónov v Nemecku. ( 49 )

111.

Ktorý nemecký orgán malo Francúzsko informovať? V smernici o EVP sa členským štátom neukladá povinnosť označiť vnútroštátny orgán príslušný na prijímanie takýchto oznámení, ako je to v niektorých iných situáciách. ( 50 ) Odpočúvajúci štát preto nemôže vedieť, ktorý orgán je príslušný na prijatie takého oznámenia v informovanom členskom štáte.

112.

Francúzsko teda nemalo povinnosť informovať príslušný nemecký súd, ale mohlo informovať napríklad prokurátora. Je na informovaných členských štátoch, aby takéto oznámenie prijali a postúpili ho orgánu príslušnému podľa vnútroštátneho práva.

113.

Členský štát, ktorý v priebehu svojho jednostranného vyšetrovania trestného činu alebo trestného konania odpočúva telekomunikačnú prevádzku na území iného členského štátu, musí tomuto inému štátu odpočúvanie oznámiť.

114.

Toto oznámenie sa môže zaslať akémukoľvek orgánu, ktorý odpočúvajúci členský štát považuje za vhodný, keďže tento štát nemôže vedieť, ktorý orgán je príslušný v podobnom vnútroštátnom prípade.

115.

Cieľom článku 31 smernice o EVP je chrániť tak jednotlivých dotknutých používateľov telekomunikačných služieb, ako aj zvrchovanosť informovaného členského štátu.

116.

Svojou piatou skupinou otázok sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či konštatovanie, že EVP bol vydaný v rozpore s požiadavkami smernice o EVP, vedie k neprípustnosti tohto dôkazu v trestnom konaní vo vydávajúcom členskom štáte. Tento súd sa odvoláva na zásady ekvivalencie a efektivity. Na poslednú uvedenú zásadu sa odvoláva v tom zmysle, že ak by sa dôkazy získané v rozpore so smernicou o EVP napriek tomu použili vo vydávajúcom štáte, narušilo by to potrebný účinok tejto smernice.

117.

Odpoveď na túto skupinu otázok môže byť krátka: právo Únie neupravuje prípustnosť dôkazov v trestnom konaní.

118.

Hoci je Európska únia podľa článku 82 ods. 2 písm. a) ZFEÚ oprávnená zaviesť minimálnu harmonizáciu vzájomnej prípustnosti dôkazov, zatiaľ k tomu nedošlo. ( 51 )

119.

Jediná zmienka o posúdení dôkazov získaných prostredníctvom EVP sa nachádza v článku 14 ods. 7 druhej vete smernice o EVP: „Bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní dôkazov získaných prostredníctvom EVP v trestnom konaní vo vydávajúcom štáte dodržiavali práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.“ ( 52 )

120.

Na pojednávaní Komisia v odpovedi na otázku, či má toto ustanovenie vplyv na pravidlá prípustnosti dôkazov v členských štátoch, uviedla, že takýto záver zachádza príliš ďaleko. Vysvetlila, že táto veta len pripomína, že práva chránené článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa musia dodržiavať. Súhlasím s takýmto výkladom, ktorý uznáva, že politický proces Únie v súčasnosti nenapreduje, pokiaľ ide o reguláciu prípustnosti dôkazov.

121.

Pokiaľ viem, v rámci práva Únie má k regulácii prípustnosti dôkazov najbližšie článok 37 ods. 1 nariadenia o Európskej prokuratúre: ( 53 )„Dôkazy, ktoré prokurátori Európskej prokuratúry alebo obvinený predložia súdu, sa nesmú odmietnuť pripustiť výlučne z dôvodu, že boli získané v inom členskom štáte alebo v súlade s právom iného členského štátu.“

122.

Toto ustanovenie však len hovorí, že dôkazy by nemali byť zamietnuté z dôvodu, že boli získané v zahraničí alebo podľa práva iného členského štátu; nestanovuje pre vnútroštátneho sudcu ďalšie obmedzenia, pokiaľ ide o to, ako má posudzovať prípustnosť dôkazov.

123.

Rovnaký prístup možno nájsť v judikatúre ESĽP. Tento súd jasne uviedol, že prípustnosť dôkazov je záležitosťou vnútroštátneho práva, ( 54 ) zatiaľ čo pri posudzovaní možného porušenia článku 6 EDĽP „ESĽP… skúma konanie ako celok so zreteľom na právo na obhajobu, ale aj na záujem verejnosti a obetí, aby bol trestný čin riadne stíhaný, a ak je to potrebné, na práva svedkov“. ( 55 )

124.

Hoci právna náuka kritizuje nedostatočnosť takejto normy najmä vzhľadom na rozdiely medzi procesným právom členských štátov, ( 56 ) nič to nemení na skutočnosti, že v súčasnosti prípustnosť dôkazov nie je regulovaná na úrovni Únie.

125.

Stručne povedané, za súčasného stavu vývoja práva Únie sa prípustnosť dôkazov získaných v rozpore s vnútroštátnym právom alebo právom Únie riadi právom členských štátov.

126.

Dôsledkov prípadného nedodržania podmienok na vydanie EVP uvedených v smernici o EVP je veľmi málo: článok 6 ods. 3 smernice o EVP stanovuje, že ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že nebol dodržaný článok 6 ods. 1 smernice, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP a vykonávajúci orgán môže po takejto porade rozhodnúť, že vezme EVP späť.

127.

Na záver chcem uviesť, že otázka prípustnosti dôkazov je zatiaľ záležitosťou vnútroštátneho práva. Vo veciach, v ktorých sa uplatňuje právo Únie, však príslušné vnútroštátne ustanovenia nesmú porušovať články 47 a 48 Charty. ( 57 )

128.

Procesné zásady ekvivalencie a efektivity sa uplatňujú na situácie, v ktorých právo Únie priznáva jednotlivcom práva bez opravných prostriedkov. Členské štáty musia zabezpečiť, aby sa právo Únie mohlo vykonať za rovnakých podmienok ako porovnateľné vnútroštátne právo, a uplatniteľné procesné predpisy by nemali v praxi znemožniť presadzovanie takýchto práv. ( 58 )

129.

Neexistuje však nijaké právo súvisiace s (ne)prípustnosťou dôkazov, ktoré by bolo priznané jednotlivcom na základe práva Únie. Zásady ekvivalencie a efektivity sa neuplatňujú.

130.

Nakoniec, aj keby neprípustnosť dôkazov v dôsledku porušenia smernice o EVP (pravdepodobne) mohla zvýšiť jej potrebný účinok, Súdny dvor to neoprávňuje vytvoriť takéto pravidlo.

131.

Právo Únie v súčasnom štádiu svojho vývoja neupravuje prípustnosť dôkazov získaných prostredníctvom EVP vydaného v rozpore s požiadavkami smernice o EVP. Prípustnosť dôkazov je otázkou vnútroštátneho práva, ktoré však musí byť v súlade s požiadavkami práva na obhajobu stanovenými v článkoch 47 a 48 Charty.

132.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko), takto: