1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi M. A., štátnym príslušníkom tretej krajiny, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) vo veci rozhodnutia tohto štátneho tajomníka o zamietnutí žiadosti M. A. o medzinárodnú ochranu.

3.

Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 stanovuje, že členské štáty môžu odňať postavenie priznané utečencovi, ak po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.

4.

Podľa článku 14 ods. 5 tejto smernice môžu členské štáty v takomto prípade rozhodnúť aj o nepriznaní postavenia utečenca, ak takéto rozhodnutie ešte nebolo prijaté. Rozhodnutie, o ktoré ide vo veci samej, bolo prijaté práve na základe tohto ustanovenia.

5.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veciach AA (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) a Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) ( 3 ), som obhajoval výklad, podľa ktorého článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 stanovuje dve kumulatívne podmienky pre možnosť členského štátu odňať postavenie utečenca. V tejto súvislosti som vysvetlil, prečo sa domnievam, že existencia právoplatného odsúdenia za obzvlášť závažný trestný čin je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou na to, aby členský štát mohol toto postavenie odňať.

6.

V uvedených návrhoch som tiež uviedol dôvody, pre ktoré sa domnievam, že nebezpečenstvo, ktoré predstavuje odsúdená osoba v čase prijatia rozhodnutia o odňatí postavenia utečenca, musí byť skutočné, existujúce a dostatočne závažné pre spoločnosť dotknutého členského štátu. Taktiež som spresnil, že rozhodnutie o odňatí postavenia utečenca musí podľa môjho názoru rešpektovať zásadu proporcionality a v širšom zmysle základné práva dotknutej osoby, ako sú zaručené Chartou základných práv Európskej únie.

7.

Naproti tomu, keďže žiadna z otázok položených vnútroštátnymi súdmi vo veciach C‑663/21 a C‑8/22 sa priamo netýkala významu podmienky, podľa ktorej dotknutý štátny príslušník tretej krajiny musí byť „odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť [závažný] trestný čin“, nezaujal som stanovisko k tomuto aspektu.

8.

V prejednávanej veci sa Raad van State (Štátna rada, Holandsko) výslovne pýta Súdneho dvora na uvedený aspekt vo svojej prvej prejudiciálnej otázke v súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu.

9.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na túto prvú prejudiciálnu otázku, ktorou sa vnútroštátny súd snaží získať od Súdneho dvora spresnenia týkajúce sa kritérií umožňujúcich vymedziť pojem „obzvlášť závažný [trestný čin]“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95.

10.

V nasledujúcich úvahách vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že toto ustanovenie by sa malo vykladať v tom zmysle, že „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle uvedeného ustanovenia predstavuje trestný čin, ktorý sa vyznačuje mimoriadnym stupňom závažnosti. Spresním metódu a kritériá, ktoré by podľa môjho názoru mali členským štátom umožniť posúdiť existenciu takéhoto trestného činu.

11.

Článok 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov ( 4 ), doplneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov ( 5 ) (ďalej len „Ženevský dohovor“), stanovuje:

„1.   Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

2.   Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne [obzvlášť – neoficiálny preklad] závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

12.

Článok 12 ods. 2 smernice 2011/95 uvádza:

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

13.

Článok 14 ods. 4 a 5 tejto smernice stanovuje:

„4.   Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď:

5.   V situáciách opísaných v odseku 4 môžu členské štáty rozhodnúť o nepriznaní postavenia utečencovi, ak takéto rozhodnutie ešte nebolo prijaté.“

14.

Článok 17 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice znie:

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

…

b) že sa dopustili závažného trestného činu.“

15.

Článok 21 ods. 1 a 2 uvedenej smernice znie:

„1.   Členské štáty rešpektujú zásadu zákazu vrátenia alebo vyhostenia v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami.

2.   V prípade, že to nie je zakázané medzinárodnými záväzkami uvedenými v odseku 1, členské štáty môžu vyhostiť utečenca bez ohľadu na to, či je alebo nie je oficiálne uznaný, ak:

16.

Odsek C‑2/7.10.1 Vreemdelingencirculaire 2000 (obežník o cudzincoch z roku 2000), nazvaný „Verejný poriadok ako dôvod odmietnutia“, spresňuje:

„Pri posudzovaní žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt z dôvodu azylu Immigratie – en Naturalisatiedienst [Imigračný a naturalizačný úrad, Holandsko (ďalej len ‚IND‘)] skúma, či cudzí štátny príslušník predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť. Ak je cudzí štátny príslušník utečencom v zmysle [Ženevského] dohovoru, IND posúdi, či bol spáchaný obzvlášť závažný trestný čin…

IND posudzuje existenciu (obzvlášť) závažného trestného činu v každom jednotlivom prípade, a to na základe všetkých relevantných skutkových a právnych okolností. V tejto súvislosti v každom prípade zohľadňuje osobitné okolnosti uvádzané cudzím štátnym príslušníkom, ktoré súvisia s povahou a závažnosťou trestného činu, ako aj čas, ktorý uplynul od spáchania skutku.

…

IND posudzuje otázku existencie (obzvlášť) závažného trestného činu tak, že overí, či celková výška uložených trestov dosahuje aspoň príslušnú normu. V tejto súvislosti sa veľký význam prikladá individuálnym okolnostiam vrátane otázky podielu trestných činov, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť. V každom prípade sa aspoň jedno z odsúdení musí týkať trestného činu, ktorý predstavuje takéto nebezpečenstvo.

Na účely určenia, či súčet uložených trestov dosahuje príslušnú normu, IND v každom prípade zohľadňuje nepodmienečné časti trestov, ktoré sa majú vykonať.

Pri posudzovaní zohľadňuje podmienečnú časť trestov v prípade a rozsahu, v akom ide (aj) o:

Na účely posúdenia existencie hrozby pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť IND zohľadní aj odsúdenia na tresty verejnoprospešných prác. Príslušnú normu vypočíta na základe týchto prvkov:

…

Verejný poriadok, ak je cudzí štátny príslušník utečencom v zmysle [Ženevského] dohovoru

IND neudelí povolenie na prechodný pobyt z dôvodu azylu cudzincovi, ktorý spĺňa všetky tieto podmienky:

O ‚obzvlášť závažný [trestný čin]‘ ide vtedy, keď sú splnené všetky tieto podmienky:

IND pri tomto posúdení zohľadňuje aj trestné činy, ktoré boli spáchané v zahraničí. V tejto súvislosti IND na základe informácií poskytnutých Openbaar Ministerie [prokuratúra, Holandsko] posúdi, aké dôsledky by boli spojené s týmito trestnými činmi podľa holandského práva, ak by boli spáchané a potrestané v Holandsku.

IND posudzuje nebezpečenstvo pre spoločnosť v každom jednotlivom prípade a na základe všetkých relevantných skutkových a právnych okolností.

Pri posudzovaní ‚nebezpečenstva pre spoločnosť‘, ktoré predstavuje cudzí štátny príslušník, IND v každom prípade berie do úvahy okrem iného tieto aspekty:

IND posudzuje nebezpečenstvo, ktoré predstavuje cudzí štátny príslušník pre spoločnosť, na základe situácie existujúcej v čase posudzovania žiadosti (posúdenie ex nunc).

V každom prípade IND môže pripustiť nebezpečenstvo pre spoločnosť v prípade:

…“

17.

M. A. podal 5. júla 2018 štvrtú žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku.

18.

Štátny tajomník túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 12. júna 2020. V tomto rozhodnutí konštatoval, že M. A. má oprávnené obavy z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu, avšak bol právoplatným rozhodnutím odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin, a preto predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

19.

Štátny tajomník v tejto súvislosti vychádzal zo skutočnosti, že M. A. bol v roku 2018 právoplatným rozsudkom odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov ( 6 ) za to, že sa v priebehu jedného večera dopustil troch sexuálnych napadnutí, pokusu o sexuálne napadnutie a krádeže mobilného telefónu.

20.

M. A. podal proti rozhodnutiu z 12. júna 2020 žalobu.

21.

Rozsudkom z 13. júla 2020 Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag, Holandsko) zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že štátny tajomník dostatočne neodôvodnil jednak to, že skutky, ktorých sa dopustil M. A., boli natoľko závažné, že odôvodňovali odmietnutie priznať postavenie utečenca, a jednak to, že M. A. predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre základný záujem spoločnosti.

22.

Štátny tajomník podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Raad van State (Štátna rada). Na podporu tohto odvolania po prvé tvrdí, že skutky vytýkané M. A. treba považovať za jediný trestný čin, ktorý predstavuje obzvlášť závažný trestný čin vzhľadom na povahu týchto skutkov, uložený trest a škodlivý účinok uvedených skutkov na holandskú spoločnosť. Po druhé tvrdí, že odsúdenie M. A. za obzvlášť závažný trestný čin] v zásade preukazuje, že táto osoba predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

23.

M. A. tvrdí, že štátny tajomník nesprávne použil výmeru uloženého trestu ako východiskový bod pre skúmanie a posúdenie toho, či je trestný čin obzvlášť závažný. Každý prípad musí byť posúdený na individuálnom základe, čo metóda použitá štátnym tajomníkom neumožňuje. M. A. tiež zdôrazňuje, že sexuálne napadnutie predstavuje najľahšiu formu útoku na mravnosť. Okrem toho, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, M. A. sa domnieva, že posúdenie, ktoré vykonal Rechtbank Den Haag (Okresný súd Haag), je správne.

24.

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, konštatuje, že na účely rozhodnutia o uvedenom odvolaní potrebuje spresnenia týkajúce sa okolností, na základe ktorých musia členské štáty určiť, či bol štátny príslušník tretej krajiny právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin. Tento súd sa okrem iného pýta, v akom rozsahu možno riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 13. septembra 2018, Ahmed ( 7 ), týkajúce sa článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, uplatniť na článok 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, keď prvý z nich sa týka „závažného trestného činu“, zatiaľ čo druhý sa týka „obzvlášť [závažného] trestného činu“.

25.

Okrem toho vzhľadom na nezhodu medzi účastníkmi konania, pokiaľ ide o rozsah pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“, vnútroštátny súd preberá prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) vo veci C‑8/22 ( 8 ).

26.

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27.

Písomné pripomienky predložili M. A., holandská a maďarská vláda, ako aj Európska komisia.

28.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na pôsobnosť článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 s cieľom určiť, podľa akej metódy a akých kritérií sa má vymedziť pojem „obzvlášť závažný trestný čin“ v zmysle tohto ustanovenia.

29.

Tento súd chce najmä vedieť, či požiadavky a parametre, ktoré treba zohľadniť na účely prijatia záveru, že osoba spáchala „závažný trestný čin“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, ako vyplývajú najmä z rozsudku Ahmed, sú relevantné aj pre rozhodnutie, či osoba spáchala „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice.

30.

Pripomínam, že existencia obzvlášť závažného trestného činu predstavuje nevyhnutnú – ale nie postačujúcu – podmienku na uplatnenie možnosti odňať alebo nepriznať postavenie utečenca, ktorú majú členské štáty podľa tohto ustanovenia alebo podľa článku 14 ods. 5 smernice 2011/95.

31.

Chcem poukázať na to, že ani článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice neobsahujú definíciu pojmu „obzvlášť závažný [trestný čin]“.

32.

Treba tiež konštatovať, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 na účely vymedzenia pojmu „obzvlášť [závažný] trestný čin“ obsiahnutého v tomto ustanovení neodkazuje na právo členských štátov. Z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zásady rovnosti pritom vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad. ( 9 )

33.

V tejto súvislosti chcem spresniť, že uplatnenie autonómneho a jednotného výkladu pojmu „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 nesmie viesť k tomu, že členské štáty budú zbavené svojej voľnej úvahy v oblasti vymedzenia ich príslušnej trestnej politiky. Inak povedané, nejde o snahu nepriamo zjednotiť trestnú politiku členských štátov. Účelom takéhoto výkladu je len zabezpečiť, aby posúdenie podmienky týkajúcej sa osobitnej závažnosti trestného činu, ktorá je obsiahnutá v tomto ustanovení, spočívalo na spoločnom postupe a spoločných kritériách s cieľom zaručiť, že výkon možnosti odňať alebo nepriznať postavenie utečenca bude vo všetkých členských štátoch obmedzený tými istými hranicami.

34.

V konečnom dôsledku nejde o popretie rozdielov v koncepciách v oblasti trestnej politiky, ktoré môžu existovať medzi členskými štátmi. Cieľom je poskytnúť príslušným orgánom potrebné nástroje na to, aby stanovili osobitnú závažnosť trestného činu na spoločnom základe.

35.

Vzhľadom na to, keďže smernica 2011/95 nevymedzuje výrazy „obzvlášť [závažný] trestný čin“, treba tieto výrazy vykladať v súlade s ich obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou. ( 10 )

36.

Pokiaľ ide o pojem „trestný čin“, tento pojem treba podľa môjho názoru chápať tak, že sa vo všeobecnosti vzťahuje na trestný čin stanovený trestným právom dotknutého členského štátu, pričom nie je obmedzený na konkrétne kategórie trestných činov.

37.

Rozlišovacie kritérium, ktoré umožňuje obmedziť rozsah pojmu „obzvlášť [závažný] trestný čin“, sa v skutočnosti týka stupňa závažnosti dotknutého trestného činu. Členské štáty tak môžu využiť možnosť odňať alebo nepriznať postavenie utečenca len v prípade trestných činov, ktoré dosahujú osobitný stupeň závažnosti.

38.

Pokiaľ ide o obvyklý význam výrazu „obzvlášť [závažný]“, ten v bežnom jazyku označuje stupeň závažnosti, ktorý má vzhľadom na svoj rozsah neobvyklý alebo nezvyčajný charakter a ktorý v dôsledku toho možno považovať za „mimoriadny“. Tento výraz je teda synonymom „mimoriadne závažného“, „nezvyčajne závažného“ alebo „extrémne závažného“.

39.

Z toho vyplýva, že „obzvlášť [závažný] trestný čin“ je trestný čin, ktorý sa vyznačuje určitými osobitnými znakmi, ktoré umožňujú jeho zaradenie do kategórie najzávažnejších trestných činov.

40.

To ma privádza k záveru, že „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 je trestný čin, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou závažnosťou uznanou v členskom štáte, ktorý chce využiť svoju možnosť odňať alebo nepriznať postavenie utečenca.

41.

Zohľadnenie kontextu, do ktorého patrí toto ustanovenie, podľa môjho názoru umožňuje potvrdiť tieto počiatočné prvky analýzy.

42.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že tento kontext musí viesť k striktnému výkladu uvedeného ustanovenia.

43.

Pripomínam totiž, že postavenie utečenca sa musí udeliť osobe, pokiaľ spĺňa minimálne normy stanovené právom Únie. Podľa článku 13 smernice 2011/95 tak členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí sú oprávnení ako utečenci v súlade s kapitolami II a III tejto smernice.

44.

Článok 14 ods. 4 písm. b) a článok 14 ods. 5 smernice 2011/95 pritom uvádza dôvod odňatia alebo nepriznania postavenie utečenca, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 13 tejto smernice a ktorý má za následok obmedzenie práv a výhod uvedených v kapitole VII uvedenej smernice. Tento dôvod odňatia alebo nepriznania postavenie utečenca sa teda podľa môjho názoru musí ako odchylné pravidlo vykladať reštriktívne, čo znamená, že ho možno uplatniť len vtedy, keď príslušný orgán preukáže, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol právoplatne odsúdený za trestný čin, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou závažnosťou.

45.

Porovnanie s ďalšími ustanoveniami smernice 2011/95 podľa môjho názoru umožňuje potvrdiť tento výklad. Spomedzi dôvodov vylúčenia z postavenia utečenca sa to týka spáchania „vážneho nepolitického [trestného činu]“ v článku 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice a spomedzi dôvodov vylúčenia z oprávnenia na doplnkovú ochranu spáchania „závažného trestného činu“ v článku 17 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice. Odkazom na „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v článku 14 ods. 4 písm. b) tej istej smernice chcel normotvorca Únie zjavne obmedziť pôsobnosť tohto ustanovenia nielen požiadavkou, aby bol stupeň závažnosti vyžadovaný uvedeným ustanovením vyšší, než je stupeň, ktorý sa vyžaduje na uplatnenie dôvodov vylúčenia, ale aj tým, aby išlo o mimoriadny stupeň závažnosti. Okrem toho chcem poznamenať, že tento normotvorca použil výraz „obzvlášť [závažný]“ a nie „veľmi závažný“.

46.

Okrem toho v súlade s tým, čo Súdny dvor uviedol v súvislosti s príslušným dôvodom obsiahnutým v článku 21 ods. 2 smernice 2011/95, ktorý umožňuje vyhostiť utečenca, treba konštatovať, že článok 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice podmieňuje odňatie postavenia utečenca prísnymi podmienkami, pretože konkrétne len utečenec, ktorý bol odsúdený právoplatným rozsudkom za „obzvlášť [závažný] trestný čin“, sa môže považovať za osobu, ktorá prestavuje „nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu“ ( 11 ). Tieto prísne podmienky zodpovedajú závažným dôsledkom odňatia alebo nepriznania postavenie utečenca, a to, že dotknutá osoba stratí alebo nenadobudne všetky práva a výhody uvedené v kapitole VII uvedenej smernice, keďže tieto práva a výhody sú spojené s týmto postavením. ( 12 )

47.

Výklad spočívajúci v obmedzení pôsobnosti článku 14 ods. 4 písm. b) a článku 14 ods. 5 smernice 2011/95 na trestné činy, ktoré vykazujú mimoriadny stupeň závažnosti, je podľa môjho názoru tiež v súlade s výkladom podaným vo vzťahu k článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru, ktorý okrem iného stanovuje, že na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa nemôže odvolávať utečenec, ktorý „po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z [obzvlášť] závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť [štátu, v ktorom sa nachádza]“. V tejto súvislosti chcem uviesť, že hoci má toto ustanovenie iný účel, keďže stanovuje výnimky zo zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, je nesporné, že bolo zdrojom dôvodov na odňatie alebo nepriznanie postavenia utečenca uvedených normotvorcom Únie v článku 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95. Zdá sa mi teda vhodné zohľadniť výklad článku 33 ods. 2 tohto dohovoru, ktorý, ako vyplýva z odôvodnení 4, 23 a 24 tejto smernice, predstavuje základný kameň medzinárodného právneho režimu ochrany utečencov. ( 13 )

48.

Vo všeobecnosti sa domnievam, že vzhľadom na to, že situácie uvedené v článku 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95, v ktorých členské štáty môžu pristúpiť k odňatiu alebo nepriznaniu postavenia utečenca, v podstate zodpovedajú situáciám, v ktorých členské štáty môžu vrátiť utečenca podľa článku 21 ods. 2 tejto smernice a článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru, by sa mali dôvody uvedené v týchto ustanoveniach vykladať rovnakým spôsobom.

49.

Výklad článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru sa pritom zdá byť v súlade s výkladom, ktorý navrhujem v súvislosti s článkom 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, a to, že „obzvlášť [závažný]“ trestný čin je taký, ktorý vykazuje mimoriadny stupeň závažnosti.

50.

Pokiaľ ide o pojem „trestný čin“, už som uviedol, že vo vnútroštátnom práve môže mať rôzne významy, čo bolo zdôraznené v rámci výkladu článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru. ( 14 ) Uplatniteľnosť tohto ustanovenia teda nezávisí od toho, či je skutok, za ktorý bola osoba odsúdená, zaradený do niektorej kategórie vnútroštátneho trestného práva, ale skôr od konštatovania, že ide o „obzvlášť [závažný]“ skutok, ktorý toto právo tak aj chápe. ( 15 )

51.

Okrem toho bola zdôraznená výnimočná povaha uplatnenia článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru. ( 16 ) Z tohto hľadiska „obzvlášť [závažný] trestný čin“ predstavuje variant „závažného trestného činu“, ktorý je obmedzený na „výnimočné prípady“ ( 17 ). Požiadavka „obzvlášť [závažného] trestného činu“ je svojím obmedzujúcim rozmerom v súlade s potrebou stanoviť osobitne vysokú hranicu uplatniteľnosti výnimky zo zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia obsiahnutej v článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru. ( 18 )

52.

Hlavný cieľ smernice 2011/95, ktorým je zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a zaručiť minimálnu úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch, ( 19 ) tiež podľa môjho názoru svedčí v prospech výkladu, ktorý obmedzuje pôsobnosť článku 14 ods. 4 písm. b) a článku 14 ods. 5 tejto smernice na výnimočné prípady, teda na najprísnejšie trestané činy a najzávažnejšie formy trestnej činnosti v dotknutom členskom štáte.

53.

Po týchto spresneniach sa teraz treba zaoberať metódou a kritériami, ktoré členským štátom umožňujú preukázať existenciu „obzvlášť [závažného] trestného činu“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95.

54.

Judikatúra Súdneho dvora v tejto súvislosti obsahuje viacero poznatkov, ktoré sa mi zdajú byť do veľkej miery analogicky uplatniteľné, ale ktoré napriek tomu stoja za doplnenie.

55.

Pokiaľ ide o metódu, z tejto judikatúry vyplýva, že príslušný orgán dotknutého členského štátu sa môže odvolať na dôvod vylúčenia stanovený v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 a článku 17 ods. 1 písm. b) tejto smernice, ktoré sa týkajú situácie, v ktorej žiadateľ o medzinárodnú ochranu spáchal „závažný trestný čin“, až po tom, ako na individuálnom základe posúdi jemu známe konkrétne skutočnosti, aby zistil, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že skutky, ktorých sa dopustila dotknutá osoba, ktorá inak spĺňa kritériá na získanie požadovaného statusu, spadajú pod tento dôvod vylúčenia, pričom posúdenie závažnosti dotknutého trestného činu vyžaduje úplné preskúmanie všetkých okolností daného individuálneho prípadu. ( 20 )

56.

Takto vymedzená metóda sa mi zdá byť zlučiteľná s tým, aby členské štáty v záujme právnej istoty stanovili minimálne hranice trestov, ktoré im umožnia uplatniť ich možnosť odňať alebo nepriznať postavenia utečenca podľa článku 14 ods. 4 písm. b) a článku 14 ods. 5 smernice 2011/95. ( 21 ) Členské štáty sa tiež môžu rozhodnúť vyhradiť použitie tejto možnosti pre určité druhy trestných činov. V každom prípade je však dôležité vylúčiť akýkoľvek automatizmus pri uplatňovaní uvedenej možnosti. ( 22 ) Preto sa musí systematicky vykonávať posúdenie všetkých individuálnych okolností bez ohľadu na to, či členské štáty stanovili hranicu trestu, alebo nie. Takéto posúdenie je o to dôležitejšie a ťažšie, že sa trestá páchateľ, a nie trestný čin. ( 23 ) Navyše tá istá trestnoprávna kvalifikácia môže zahŕňať širokú škálu konaní s rôznym stupňom závažnosti.

57.

Odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku zohráva podľa môjho názoru rozhodujúcu úlohu v rámci posúdenia, ktoré treba vykonať. Treba teda preskúmať, či súd, ktorý odsúdil dotknutú osobu, kvalifikoval skutky ako „závažné“ alebo „obzvlášť závažné“, a aké skutočnosti uviedol na podporu tejto kvalifikácie.

58.

Ako som už uviedol, nejde teda o vymedzenie konkrétnej hranice závažnosti trestného činu na úrovni Únie, pretože by to bolo v rozpore nielen s rozdielmi existujúcimi medzi trestnými politikami členských štátov, ale aj s metódou, ktorá spočíva v uložení povinnosti preskúmať všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu.

59.

Okrem toho treba podobne ako Komisia spresniť, že vzhľadom na to, že trestné právo hmotné podlieha len obmedzenej harmonizácii, členské štáty si ponechávajú určitú mieru voľnej úvahy pri vymedzení toho, čo predstavuje „obzvlášť [závažný] trestný čin“ na účely uplatnenia článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95.

60.

Pokiaľ ide v druhom rade o kritériá, Súdny dvor v rozsudku Ahmed uviedol, že výklad, podľa ktorého je potrebné vykonať posúdenie všetkých relevantných skutočností, „potvrdzuje správa Európskeho podporného úradu pre azyl („EASO“)[ ( 24 )] z januára 2016, nazvaná ‚Vylúčenie: články 12 a 17 smernice Kvalifikácia (2011/95/ES)‘, ktorá v bode 3.2.2 týkajúcom sa článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 odporúča, aby sa závažnosť trestného činu, v dôsledku ktorej možno vylúčiť osobu z doplnkovej ochrany, posudzovala s prihliadnutím na viaceré kritériá, ako sú najmä povaha dotknutého činu, spôsobené škody, forma konania uplatnená na začatie stíhania, povaha trestu, ktorý možno uložiť, a zohľadnenie otázky, či väčšina právnych systémov tiež kvalifikuje dotknutý čin ako závažný trestný čin. [EUAA] v tejto súvislosti odkazuje na niektoré rozhodnutia, ktoré prijali najvyššie súdy členských štátov“ ( 25 ).

61.

Hoci kritériá, na ktoré poukázal Súdny dvor v tomto rozsudku, boli použité v súvislosti s pojmom „závažný trestný čin“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, domnievam sa, že tieto kritériá sú užitočné aj na preukázanie existencie „obzvlášť [závažného] trestného činu“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, ( 26 ) pričom uvedené kritériá musia v tomto kontexte smerovať k preukázaniu mimoriadnej závažnosti dotknutého trestného činu, čo predstavuje výrazný rozdiel v intenzite oproti závažnému trestnému činu. ( 27 )

62.

V tejto súvislosti chcem poznamenať, že medzi faktory, ktoré sa zohľadňujú pri uplatňovaní článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru, patrí povaha trestného činu, skutočne spôsobená škoda, forma postupu použitého pri trestnom stíhaní a otázka, či by sa dotknutý čin vo väčšine právnych poriadkov považoval za závažný. ( 28 )

63.

Na preukázanie existencie „obzvlášť [závažného] trestného činu“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 je preto podľa môjho názoru potrebné zohľadniť tieto kritériá: povahu dotknutého činu ( 29 ), spôsobenú škodu ( 30 ), formu postupu použitého pri stíhaní a súdení dotknutej osoby, povahu a dĺžku trvania uloženého trestu ( 31 ), ako aj zohľadnenie otázky, či väčšina súdov tiež považuje dotknutý čin za obzvlášť závažný trestný čin.

64.

Okrem toho treba zohľadniť aj to, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Ahmed v súvislosti s hroziacim trestom, konkrétne to, že článok 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žiadateľa o medzinárodnú ochranu možno považovať za osobu, ktorá sa dopustila závažného trestného činu, len na základe trestu, ktorý možno uložiť za daný trestný čin podľa práva tohto členského štátu. ( 32 ) Tento rozsudok však uznal, že kritérium trestu, ktorý možno uložiť, má osobitný význam pri posudzovaní závažnosti trestného činu. ( 33 )

65.

Domnievam sa, že v kontexte uloženého a už nielen hroziaceho trestu, musí kritérium týkajúce sa povahy a dĺžky trvania trestu zohrávať ešte dôležitejšiu úlohu. ( 34 )

66.

Analogicky s tým, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Ahmed, však uznávam, že kritérium uloženého trestu by sa nemalo používať samostatne a automaticky na preskúmanie toho, či je trestný čin obzvlášť závažný. Toto kritérium, rovnako ako kritérium povahy trestného činu, musí byť doplnené posúdením všetkých okolností vrátane preskúmania kontextu, v ktorom bol trestný čin spáchaný, a správania dotknutej osoby, ( 35 ) pričom toto posúdenie sa musí opierať najmä o dôvody uvedené v odsudzujúcom rozsudku.

67.

Keďže totiž článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 odkazuje na právoplatné odsúdenie, treba sa domnievať, že súd, ktorý rozhodol o takomto odsúdení, zohľadnil všetky individuálne okolnosti s cieľom uložiť trest, ktorý považoval za primeraný. V tejto súvislosti sa mi zdá, že rozhodujúca povaha dôvodov odsudzujúceho rozsudku a posúdenia trestného súdu, ktorý vyhlásil tento rozsudok, čo som už zdôraznil vyššie, vyplýva z rozdielu medzi dôvodmi vylúčenia z postavenia utečenca alebo z poskytnutia doplnkovej ochrany, ktoré sú uvedené v článku 12 ods. 2 písm. b) a článku 17 ods. 1 písm. b) tejto smernice, ktoré sa týkajú skutočnosti „spáchania“ závažného trestného činu, a dôvodom odňatia alebo nepriznania postavenia utečenca, ktoré sú uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) a článku 14 ods. 5 uvedenej smernice, ktorý sa týka skutočnosti „odsúdenia právoplatným rozsudkom“.

68.

Navyše sa mi v rámci posúdenia, ktoré sa má vykonať, zdá byť obzvlášť relevantné porovnať uložený trest s hornou hranicou trestnej sadzby, ktorú možno podľa zákona uložiť za dotknutý trestný čin. ( 36 ) Okrem toho treba preskúmať aj umiestnenie uloženého trestu na stupnici trestov platných v dotknutom členskom štáte. ( 37 )

69.

Ďalej by som chcel doplniť nasledujúce kritériá, ktoré sa mi zdajú byť súčasťou súboru kritérií, ktoré sú užitočné na posúdenie, či trestný čin vykazuje mimoriadny stupeň závažnosti:

70.

Treba tiež spresniť, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 odkazuje na okolnosť, že utečenec bol „odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť [závažný] trestný čin“ ( 39 ). Použitie jednotného čísla, ako aj potreba striktného výkladu tohto ustanovenia podľa môjho názoru vylučujú, aby sa tento dôvod odňatia alebo nepriznania postavenia utečenca mohol uplatniť na základe súhrnu trestov uložených za viacero trestných činov, z ktorých žiadny nemožno samostatne kvalifikovať ako „obzvlášť závažný [trestný čin]“ ( 40 ).

71.

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil vzhľadom na metódu a kritériá, ktoré som práve opísal, či môže odsúdenie uložené M. A. kvalifikovať ako odsúdenie za „obzvlášť závažný [trestný čin]“. Tento súd bude musieť najmä zohľadniť povahu a výmeru trestu, ktorý bol uložený M. A., v prejednávanej veci trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov. Uvedený súd bude musieť tiež overiť, či tento trest zahŕňa podmienečný trest na osem mesiacov, ako to zrejme vyplýva z písomných pripomienok M. A. a holandskej vlády.

72.

Okrem toho, ako som už uviedol, metódu spočívajúcu v tom, že v holandskej právnej úprave je stanovená dĺžka trvania uloženého trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, v prejednávanej veci desať mesiacov, ako minimálna hranica, ktorá umožňuje členskému štátu uplatniť jeho možnosť odňať alebo nepriznať postavenie utečenca, podľa môjho názoru v zásade nemožno spochybniť. Táto metóda však musí zahŕňať posúdenie všetkých okolností každej jednotlivej situácie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

73.

Okrem toho, ako správne uvádza Komisia, sa mi zdá byť v rozpore s článkom 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, aby holandská právna úprava umožňovala príslušnému orgánu sčítať viacero trestov uložených za viacero trestných činov s cieľom zistiť, či bola prekročená táto minimálna hranica. V tejto súvislosti považujem za relevantné rozlišovať podľa toho, či trestné právo členského štátu stanovuje v prípade súbehu trestných činov kumuláciu trestov alebo zákaz kumulácie trestov s uložením najprísnejšieho trestu. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či trest uložený M. A. vyplýva z jedného alebo druhého z týchto prípadov, pričom prvý z nich nemôže viesť príslušný orgán k tomu, aby sčítaním viacerých trestov uložených za viacero trestných činov uplatnil kvalifikáciu „obzvlášť závažného [trestného činu]“ v zmysle tohto ustanovenia.

74.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položila Raad van State (Štátna rada, Holandsko), takto:

Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že: