Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 18. apríla 2024(1)

Vec C‑394/22

Oilchart International NV

proti

O.W. Bunker (Netherlands) BV

ING Bank NV

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc súdu – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 1 ods. 1 a článok 1 ods. 2 písm. b) – Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ – Vylúčené veci – Konkurz a konania týkajúce sa likvidácie platobne neschopných obchodných spoločností alebo iných právnických osôb – Nariadenie (ES) č. 1346/2000 – Článok 3 ods. 1 – Činnosti, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a úzko s ním súvisia“

1.        Oilchart International NV (ďalej len „Oilchart“) je belgická spoločnosť, ktorá sa snaží vymôcť nezaplatenú faktúru za natankovanie námornej lode v prístave Sluiskil (Holandsko). Táto faktúra ostala nezaplatená po tom, ako sa dlžníčka, holandská spoločnosť O. W. Bunker BV NL (ďalej len „OWB NL“), stala platobne neschopnou. Žaloba v konaní v prejednávanej veci bola podaná v Belgicku po tom, ako sa v Holandsku začalo insolvenčné konanie.

2.        Táto situácia vedie k otázke, či hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko), teda súd, ktorý nevedie insolvenčné konanie, môže mať právomoc rozhodovať o žalobe, ktorou Oilchart žiada o zaplatenie danej faktúry.

3.        Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru ďalšiu príležitosť na spresnenie svojej judikatúry týkajúcej sa vymedzenia pôsobnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“)(3) na jednej strane a nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní(4) (ďalej len „nariadenie o konkurznom konaní“)(5) na strane druhej.

4.        Na účely rozhodnutia o otázke medzinárodnej právomoci sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či žaloba, ktorú veriteľka podala na vnútroštátny súd – iný, než rozhoduje o insolvenčnom konaní, – a ktorá sa týkala faktúry predloženej likvidátorovi na preskúmanie, patrí do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní alebo nariadenia Brusel Ia.

I.      Právny rámec

A.      Právo Európskej únie

1.      Nariadenie Brusel Ia

5.        V článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia sa stanovuje:

„1.      Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. …

2.      Toto nariadenie sa nevzťahuje na:

…

b) konkurzné konania, konania týkajúce sa likvidácie platobne neschopných spoločností alebo iných právnických osôb, súdne dohody, vyrovnania a podobné konania;

…“

2.      Nariadenie o konkurznom konaní

6.        Článok 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní znie takto:

„Právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.“

B.      Holandské právo

7.        Článok 25 Wet van 30 september 1893, op het faillissement en de surséance van betaling [zákon z 30. septembra 1893 o platobnej neschopnosti a odklade platieb („Nederlandse faillissementswet“) (ďalej len „NFW“)] znie takto:

„1.      Súdne žaloby týkajúce sa práv alebo záväzkov patriacich do konkurznej podstaty sa uplatňujú proti likvidátorovi, ako aj ním.

2.      Ak konkurzný dlžník uplatní takéto súdne žaloby alebo v nich pokračuje, alebo sa uplatnia a pokračuje sa v nich proti nemu a vedú k vydaniu rozsudku proti tomuto konkurznému dlžníkovi, tento rozsudok nemá žiadny právny účinok na konkurznú podstatu.“

8.        V článku 26 NFW sa uvádza, že:

„Žaloby na účely vymáhania splnenia záväzku v rámci konkurznej podstaty nemožno proti konkurznému dlžníkovi podať inak, než je stanovené v článku 110.“

9.        Podľa článku 110 ods. 1 NFW „pohľadávky sa predložia likvidátorovi v podobe faktúry alebo iného písomného vyhlásenia, v ktorých sa uvedie povaha a výška pohľadávky, spoločne s podpornými dokumentmi alebo ich kópiou a vyhlásenie o tom, či sa nárokuje prednostné právo, záložné právo, hypotéka alebo zádržné právo.“

II.    Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

10.      Oilchart 21. októbra 2014 dodala v prístave Sluiskil (Holandsko) palivové zásobníky námornému plavidlu MS Evita K vo vlastníctve spoločnosti Sharburg Navigation SA. Vlastník tohto plavidla si prostredníctvom svojho splnomocnenca, spoločnosti Orient Shipping Rotterdam, objednal zásobníky od dánskej spoločnosti OW Bunker & Trading A/S (ďalej len „OWB A/S“), ktorá túto objednávku postúpila OWB NL, podniku, ktorý patril do rovnakej skupiny. OWB NL následne zásobníky kúpila od spoločnosti Oilchart.

11.      OWB A/S vystavila 21. októbra 2014 spoločnosti Orient Shipping Rotterdam faktúru vo výške 117 179 amerických dolárov (USD).

12.      Dňa 22. októbra 2014 vystavila Oilchart spoločnosti OWB NL faktúru vo výške 116 471,45 USD za dodanie zásobníka paliva (ďalej len „predmetná faktúra“). Dňa 21. novembra 2014 Rechtbank te Rotterdam (súd v Rotterdame, Holandsko) vyhlásil OWB NL za platobne neschopnú. V dôsledku toho zostala predmetná faktúra nezaplatená. Oilchart predložila svoju pohľadávku týkajúcu sa danej faktúry na preskúmanie likvidátorom spoločnosti OWB NL.

13.      Po vyhlásení konkurzu spoločnosti OWB NL riešila Oilchart viacero nezaplatených faktúr, ktoré vystavila spoločnosti OWB NL (medzi nimi aj predmetnú faktúru), a v rámci predbežného opatrenia nechala zadržať určité námorné plavidlá, ktorým dodala zásobníky paliva. Na dosiahnutie prepustenia plavidiel vydali ich vlastníci alebo vzájomné poisťovacie spolky (ďalej len „kluby P&I“) spoločnosti Oilchart záruky vo výške faktúr, ktoré táto spoločnosť vystavila spoločnosti OWB NL. V týchto zárukách bolo stanovené, že ich možno využiť na základe súdneho alebo rozhodcovského rozhodnutia vydaného v Belgicku buď voči spoločnosti OWB NL, alebo voči vlastníkovi plavidla.

14.      Dňa 11. marca 2015 podala Oilchart na Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Obchodný súd Antverpy, Belgicko) žalobu proti spoločnosti OWB NL. Banka ING Bank NV (ďalej len „ING“) ako veriteľ spoločnosti OWB NL(6) dobrovoľne vstúpila do tohto konania ako vedľajší účastník. Oilchart vo svojej žalobe prezentovala svoju pohľadávku ako nárok obchodnej povahy na účely vymáhania nezaplatenej faktúry. Takisto subsidiárne podala nárok proti ING, ktorá následne podala protinárok. Rechtbank van koophandel (obchodný súd) vo svojom rozsudku z 15. marca 2017 rozhodol, že má právomoc rozhodovať o žalobe podanej spoločnosťou Oilchart, ale pohľadávku na zaplatenie faktúry vyhlásil za neprípustnú z toho dôvodu, že podľa NFW mohla Oilchart predložiť pohľadávku týkajúcu sa dlhov len likvidátorovi v insolvenčnom konaní.

15.      Dňa 16 mája 2017 podala Oilchart na vnútroštátny súd, hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy) proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Súd považoval za svoju povinnosť preskúmať svoju medzinárodnú právomoc v súlade s článkom 28 ods. 1 nariadenia Brusel Ia(7).

16.      Vnútroštátny súd, citujúc judikatúru Súdneho dvora, v tejto súvislosti vyjadruje pochybnosť, či je nevyhnutné určiť, či sa žaloba, ktorú podala Oilchart proti spoločnosti OWB NL, zakladá na obvyklých pravidlách občianskeho a obchodného práva v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel 1a alebo či podlieha pravidlám špecifickým pre insolvenčné konania. Okrem toho sa tento súd pýta, či článok 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje veriteľovi podať v jednom členskom štáte súdnu žalobu týkajúcu sa zaplatenia pohľadávky, ktorú už prihlásil do konkurznej podstaty v inom členskom štáte.

17.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že presná povaha žaloby a možnosť podania takejto žaloby proti spoločnosti, ktorá je platobne neschopná, možno posúdiť len pri uplatnení odchylných predpisov špecifických pre insolvenčné konanie. Tento súd sa však domnieva, že určenie medzinárodnej právomoci by malo predchádzať uplatneniu osobitných odchylných pravidiel holandského insolvenčného práva, a nie byť vykonané uplatnením týchto pravidiel.

18.      Za týchto okolností hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„(a) má sa článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia… v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní… vykladať v tom zmysle, že pod pojmy,konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania‘ v článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia… spadá aj konanie, v ktorom je pohľadávka uvedená v písomnom návrhu na začatie konania opísaná ako obyčajná pohľadávka z dodania tovarov a služieb bez toho, aby sa spomínalo, že žalovaná už je platobne neschopná, pričom vlastný právny základ pohľadávky sa opiera o osobitné odchylné ustanovenia [NFW], a v ktorom:

–        sa musí skúmať, či sa taká pohľadávka má považovať za preskúmateľnú pohľadávku (článok 26 v spojení s článkom 110 NFW), alebo za nepreskúmateľnú pohľadávku (článok 25 ods. 2 NFW),

–        sa otázka, či obe pohľadávky možno uplatňovať súčasne a či jedna nevylučuje druhú, s prihliadnutím na špecifické právne následky každej pohľadávky (vrátane možnosti uplatnenia bankovej záruky poskytnutej pre prípad platobnej neschopnosti), musí posúdiť podľa špecifických pravidiel holandského konkurzného práva?

Ako aj:

(b) Je článok 25 ods. 2 [NFW] zlučiteľný s článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní, pokiaľ toto ustanovenie pripúšťa, aby sa takáto pohľadávka (podľa článku 25 ods. 2 NFW) uplatňovala na súde iného členského štátu namiesto na insolvenčnom súde toho členského štátu, v ktorom nastala platobná neschopnosť?“

19.      Písomné pripomienky predložili Oilchart, ING, holandská vláda a Európska komisia. Súdny dvor si 31. marca 2023 od vnútroštátneho súdu vyžiadal informácie o právnom kontexte konania v prejednávanej veci, na čo vnútroštátny súd odpovedal 28. apríla 2023. ING a Komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. februára 2024.

III. Posúdenie

20.      Vnútroštátny súd súvislosti s rozhodnutím o tom, či má medzinárodnú právomoc rozhodovať o žalobe, ktorú podala Oilchart, vyjadril pochybnosti týkajúce sa toho, či by sa v prejednávanej veci mala daná žaloba kvalifikovať ako insolvenčná žaloba, a teda žaloba v pôsobnosti výnimky týkajúcej sa insolvenčných konaní podľa článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia (ďalej len „výnimka pre insolvenčné konania“)(8). Keďže jeho pochybnosti o tomto aspekte vychádzajú zo skutkových okolností a povahy žaloby, ktorú podala Oilchart, budem sa týmto otázkam venovať vo svojich úvodných poznámkach (oddiel A), a dve prejudiciálne otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, preskúmam potom (oddiely B a C).

A.      Predbežné pripomienky týkajúce sa skutkových zistení vnútroštátneho súdu

21.      Malo by sa poznamenať, že vnútroštátny súd zistil, že napriek tomu, že Oilchart vo svojom návrhu neuviedla žiaden právny základ svojej žaloby, vždy svoju pohľadávku zakladala na článku 25 ods. 2 NFW. Vnútroštátny súd však tiež poznamenáva, že Oilchart predložila tú istú pohľadávku na jednej strane likvidátorovi v Holandsku podľa článkov 26 a 110 NFW (ako preskúmateľnú pohľadávku v rámci konkurznej podstaty), a na druhej strane belgickým súdom podľa článku 25 ods. 2 NFW voči konkurznému dlžníkovi(9) OWB NL (ako nepreskúmateľnú pohľadávku mimo konkurznej podstaty).(10) Preto je mimoriadne dôležité poukázať na skutočnosť, že Oilchart preložila tú istú pohľadávku dvakrát: prvýkrát likvidátorovi v rámci insolvenčného konania a druhýkrát belgickému súdu ako občianskoprávny nárok. Podľa vnútroštátneho súdu však tá istá pohľadávka nemôže byť zároveň preskúmateľná aj nepreskúmateľná.

22.      Navyše by sa malo poznamenať, že ING aj holandská vláda spochybnili právny základ, o ktorý sa opierala Oilchart – článok 25 ods. 2 NFW – pri podaní žaloby na vnútroštátny súd.

23.      V tomto smere by sa malo poznamenať, že v článku 25 ods. 2 NFW sa v zásade stanovuje, že ak sa súdna žaloba uplatňuje proti konkurznému dlžníkovi (a nie likvidátorovi), potom rozsudok týkajúci sa tejto pohľadávky nemá právny účinok na konkurznú podstatu. Inak povedané, na základe tohto ustanovenia sa javí, že ak veriteľ podá žalobu na dlžníka mimo insolvenčného konania, potom má rozsudok účinok len „mimo konkurznej podstaty“ a voči likvidátorovi alebo konkurznej podstate je nevymáhateľný. ING a holandská vláda s určitou vierohodnosťou tvrdia, že toto ustanovenie nemôže slúžiť ako právny základ žaloby, ktorá má vplyv na konkurznú podstatu.

24.      Keďže vnútroštátny súd nerozhodol v otázke vhodného právneho základu žaloby, ktorá naň bola podaná, je nemožné určiť, či tento súd môže mať medzinárodnú právomoc. Uvedená vec tak pre Súdny dvor predstavuje hlavolam. Na jednej strane, ako uvádza vnútroštátny súd, je formálnym právnym základom nároku článok 25 ods. 2 NFW, podľa ktorého nemôže mať žaloba podaná mimo insolvenčného konania účinok na konkurznú podstatu. Na strane druhej vnútroštátny súd zdôrazňuje, že účinky žaloby majú na konkurznú podstatu a insolvenčné konanie vplyv.

25.      Podľa môjho názoru prináleží vnútroštátnemu súdu, aby kvalifikoval predmetný nárok, keďže v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ rozhodnúť o výklade ustanovení vnútroštátneho práva, alebo rozhodnúť o tom, či je ich výklad, ktorý vykonal vnútroštátny súd, správny, neprináleží Súdnemu dvoru.(11) Z uvedeného vyplýva, že pri výkone právomoci, ktorá mu bola zverená, sa Súdny dvor nemôže zaoberať tvrdeniami týkajúcimi sa vhodného právneho základu žaloby podanej podľa vnútroštátneho práva ani rozhodnúť o kvalifikovaní žaloby podanej na vnútroštátny súd.

26.      Keďže vhodná kvalifikácia predmetnej žaloby na účely určenia svojej medzinárodnej právomoci náleží vnútroštátnemu súdu, takisto mu v rámci výkonu svojej procesnej autonómie náleží určiť skutočnú povahu nároku.

27.      V analýze, ktorá nasleduje, budem predpokladať, že pohľadávka bola predložená (a tak ju aj kvalifikoval vnútroštátny súd) na základe ustanovenia NFW lex concursus a že má účinok voči konkurznej podstate, pričom presný právny základ musí určiť vnútroštátny súd.

B.      Prvá otázka

28.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či žaloba založená na pohľadávke týkajúcej sa zmluvného záväzku zaplatiť za dodanie tovaru podaná proti spoločnosti v platobnej neschopnosti patrí pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, a tak aj do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia, alebo či táto žaloba patrí do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní, keďže daná pohľadávka je predmetom insolvenčného konania v inom členskom štáte.

29.      Z položených prejudiciálnych otázok jasne vyplýva, že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či má právomoc rozhodovať o predmetnej žalobe, čo by nastalo len v prípade, že by pohľadávka nebola spojená s insolvenčným konaním, ktoré sa začalo a prebieha v Holandsku. Podľa ustálenej judikatúry sa článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní zveruje výlučná právomoc začať hlavné insolvenčné konanie na súdoch členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka s cieľom rozhodnúť o odporovacej žalobe založenej na platobnej neschopnosti dlžníka.(12)

30.      S cieľom odpovedať na túto otázku najprv preskúmam vplyv súbežnej žaloby týkajúcej sa tej istej zmluvnej pohľadávky, pričom sa zameriam na odôvodnenie výnimky pre insolvenčné konanie (oddiel 1). Následne preskúmam obsah dvoch kritérií stanovených v judikatúre (oddiel 2).

1.      Vplyv súbežnej žaloby

31.      Ako raz uviedol jeden odborník, insolvenčné konania sú jurisprudenčné a právne artefakty. Neexistuje nič také ako „povaha“ insolvenčného konania, z ktorej by sa dali odvodiť určité vlastnosti tohto konania. Na účely vymedzenia alebo kvalifikácie žalôb sú dôležité právne (a ekonomické) dôsledky, ktoré vyplývajú z takéhoto vymedzenia alebo klasifikácie, a podmienky, za ktorých možno tieto dôsledky odôvodniť.(13) Insolvenčné konanie je preto konanie, ktoré predstavuje pokus vyriešiť problém spoločného súboru majetku veriteľov(14) (ďalej len „problém spoločného súboru majetku“) tým, že sa vytvorí kolektivizovaný postup.(15) Kolektívny postup, ktorého cieľom je vyhnúť sa deštruktívnemu zaberaniu majetku a ktorý odôvodňuje existenciu poradia prednosti medzi veriteľmi, je dôvodom výnimky pre insolvenčné konania. Na účely týchto návrhov budem používať výraz „prístup zameraný na výsledky“.

32.      Pokiaľ ide o ekonomické a právne dôsledky, vnútroštátny súd v prejednávanej veci jasne uviedol, že predmetná žaloba má dôsledky na konkurznú podstatu.(16) Konkrétne sa domnieva, že Oilchart sa podaním predmetnej žaloby na belgický súd po vyhlásení konkurzu spoločnosti OWB NL snaží dosiahnuť rozsudok vo svoj prospech, aby následne požiadala o splatenie záruk. Vnútroštátny súd preto poznamenáva, že snahou dosiahnuť individuálne vymoženie úveru chce Oilchart v skutočnosti mimo rámca hospodárskej súťaže vymôcť príjmy z pohľadávky, ktoré má OWB NL voči dánskej spoločnosti OW Bunker. Súbežná žaloba prejednávaná na belgickom súde by mala priamy vplyv na poradie veriteľov a potenciálne na zloženie konkurznej podstaty.(17) Týmto spôsobom kolektívne konanie veriteľov podľa holandských insolvenčných predpisov by bolo možné obísť rozsudkom belgického súdu v prospech spoločnosti Oilchart, ktorá by si svoju pohľadávku ako neprivilegovaný veriteľ vyberala mimo „spoločného súboru majetku“. Z uvedeného vyplýva, že predmetná žaloba by predstavovala obchádzanie mechanizmu kolektívneho vymáhania dlhov, teda presne to, čomu sa výnimka pre insolvenčné konania snaží vyhnúť.

33.      Pokiaľ ide o súbežné žaloby, v čisto vnútroštátnom systéme sa veriteľom nariaďuje prerušenie konaní s cieľom zabrániť individuálnemu vymáhaniu pohľadávok mimo insolvenčného konania. V cezhraničnej situácií musia v prípade začatia insolvenčného konania ostatné členské štáty takéto insolvenčné konanie uznať.(18) To znamená, že ak sa veriteľom nariadi takéto prerušenie,(19) musia toto prerušenie uznať aj tieto členské štáty. V prejednávanej veci Súdny dvor nemá žiadne informácie o existencii takéhoto mechanizmu ani o úmysle vnútroštátneho súdu odvolávať sa naň. Z toho vyplýva, že keďže sa zistilo, že predmetná pohľadávka bola predložená likvidátorovi v rámci insolvenčného konania v Holandsku, je na vnútroštátnom súde, aby stanovil, či sa na Oilchart vzťahuje takéto pozastavenie konania alebo iné obmedzenie na začatie súbežného konania. Ak to tak bude, mohlo by sa tiež tvrdiť, že predmetná pohľadávka je súčasťou insolvenčného konania hmotnoprávne aj procesne, a tak sa na ňu vzťahuje nariadenie o konkurznom konaní. Ak sa preto veriteľom uloží pozastavenie konania alebo obmedzenia, malo by z toho vyplývať, že zahraničný súd nemá právomoc žalobu prejednávať.

34.      Na jednej strane je tento prístup v súlade so zásadou ochrany záujmov veriteľov a so zásadami jednotnosti a univerzálnosti insolvenčného konania,(20) ktoré sú základom nariadenia o konkurznom konaní.(21) Keďže insolvenčné konanie je kolektívne konanie,(22) o väčšine dlžníkových záležitostí bude rozhodovať súd v mieste, kde sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka.(23) Takýto prístup má chrániť záujmy a poradie veriteľov v prípade platobnej neschopnosti s cieľom zaručiť účinnejšie a efektívnejšie prostriedky na vyplatenie veriteľov.(24)

35.      V tomto smere by insolvenčné konanie, ktoré sa začalo v jednom členskom štáte, malo mať plný účinok v iných členských štátoch. Chcem poukázať na skutočnosť, že jedným z hlavných cieľov nariadenia o konkurznom konaní je zabezpečiť efektívnosť insolvenčných konaní a zároveň zabrániť taktizovaniu pri výbere súdu, čo vyplýva najmä z odôvodnení 2 a 4 tohto nariadenia. Súdny dvor v tomto smere v rozsudku Seagon(25) konkrétne uviedol, že koncentrácia všetkých žalôb priamo súvisiacich s platobnou neschopnosťou podniku pred súdmi členského štátu príslušného na začatie insolvenčného konania je v súlade s cieľom zvýšiť účinnosť a zrýchliť insolvenčné konania s cezhraničným dosahom.(26)      Namiesto toho, aby sa mal na skúmaní dlžníkovho majetku a stanovení pravdivosti jeho tvrdení o neschopnosti splatiť dlhy podieľať každý veriteľ, v rámci insolvenčného konania to robí likvidátor v prospech všetkých veriteľov, čím sa nielen šetria náklady, ale podporuje sa efektívne fungovanie.(27)

36.      Z uvedeného vyplýva, že ak je pohľadávka predmetom insolvenčného konania, patrí do právomoci správcu, ktorý pracuje pod dohľadom insolvenčného súdu. Preto by sa v zásade táto pohľadávka nemala umelo vylúčiť z kolektívneho konania.

37.      Na druhej strane by sa mala uplatňovať zásada prednosti. Skutočnosť, že sa začalo insolvenčné konanie v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní, znamená, že sa zmenilo postavenie jednej zo strán. Najdôležitejším dôsledkom začatia insolvenčného konania je to, že právo, ktoré sa podľa nariadenia uplatňuje na insolvenčné konanie, je právo členského štátu, na ktorého území sa toto konanie začalo, a že začaté konania sa automaticky uznajú vo všetkých ostatných členských štátoch.(28) Takéto uznanie znamená, že súd v inom členskom štáte nemá právomoc preskúmať rozhodnutie insolvenčného súdu.(29) V dôsledku toho nesmie byť žiaden majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, predmetom vymáhania pohľadávky jedným veriteľom a obchádzania insolvenčného konania. V prípade, že sa návrhy na začatie konania v tej istej veci a s rovnakými účastníkmi predložia na súdy v rôznych členských štátoch, všetky súdy (okrem súdu, ktorý začal konať ako prvý) by sa mali vyhnúť vydaniu rozsudku, ktorý je s daným insolvenčným konaním nezlučiteľný.(30)

38.      V tomto zmysle je dôležité poznamenať, že v nedávnom rozsudku prijatom veľkou komorou Súdny dvor rozhodol, že hoci je podľa článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001 – predchodcu nariadenia Brusel Ia, ktorý obsahuje rovnakú výnimku –, rozhodcovské konanie z jeho pôsobnosti výslovne vylúčené, uplatňuje sa prekážka začatej veci, najmä pokiaľ ide rozhodnutie prijaté rozhodcom. Domnieval sa, že „každý iný súd než súd, ktorý začal konať ako prvý, musí aj bez návrhu prerušiť konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, a potom, keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu“(31). Súdny dvor tak zdôraznil (hoci v oblasti, ktorá jednoznačne nepatrí do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia) dôležitosť prednosti súdu, ktorý začal konať ako prvý. Z analogického uplatnenia tohto záveru na prejednávanú vec vyplýva, že je dôležité dodržať prednosť insolvenčného súdu v Holandsku.

39.      Komisia v tomto smere na pojednávaní uviedla, že začatie insolvenčného konania nemá žiadne dôsledky pre právomoc súdu, na ktorý bola podaná súbežná žaloba, ale skôr na právo, ktoré sa na žalobu uplatňuje. Podľa Komisie lex concursus prikazuje prípustnosť alebo meritum takejto súbežnej žaloby, ktoré by sa mali zamietnuť. Podľa môjho názoru pri takomto prístupe strácajú pravidlá týkajúce sa právomoci, ktoré sa stanovujú v nariadení o konkurznom konaní, a najmä v jeho článku 3 ods. 1, zmysel. Po druhé Komisia svojím tvrdením, že zamietnutie súbežnej žaloby náleží inému členskému štátu, v podstate pripúšťa, že súbežná žaloba je v zásade problematická. Zostáva však na vnútroštátnom súde, ktorý by mal na základe zahraničného lex concursus poskytnúť riešenie (t. j. zamietnutie vo veci samej) súbežnej žaloby. Podľa mňa by na zachovanie vyššie uvedených cieľov(32) mal byť vnútroštátny súd bez toho, aby musel preskúmať ustanovenia zahraničného lex concursus, schopný vyhlásiť, že nemá dostatok právomocí, z dôvodu, že predmetná žaloba patrí do výlučnej právomoci insolvenčného súdu v inom členskom štáte. Takýto prístup by poskytol väčšiu právnu istotu účastníkom insolvenčného konania a zahŕňal by určitú jednotnosť v uplatňovaní článku 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní v rôznych členských štátoch po začatí insolvenčného konania v určitom členskom štáte.(33)

40.      Z informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, je zrejmé, že pohľadávka podaná na vnútroštátny súd je identická s pohľadávkou predloženou v rámci insolvenčného konania v Holandsku. Keďže dlžník vyhlásil konkurz a na vec sa vzťahujú holandské insolvenčné predpisy, mal by vnútroštátny súd stanoviť, či existuje povinnosť pozastavenia, ktorá ostatným súdom bráni vec prejednávať. V takomto prípade by som tvrdila, že žaloba založená na zmluvnej povinnosti – ktorá je predmetom holandského insolvenčného konania a ktorá by v zásade mala podliehať povinnosti pozastaviť individuálne žaloby veriteľov – patrí do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní a do právomoci súdu, na ktorom sa insolvenčné konanie začalo. Judikatúra Súdneho dvora, z ktorej niekedy vyplýva opak, je však nejednotná.

2.      Dvojité kritérium stanovené v judikatúre

41.      Kým v článku 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní sa odkazuje na „konkurzné konanie“, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora toto ustanovenie zahŕňa aj „žaloby týkajúce sa insolvenčného konania“. Súdny dvor vo svojich pôvodných rozsudkoch Gourdain(34) a Seagon(35) rozhodol, že žaloby týkajúce sa insolvenčného konania nepatria do pôsobnosti predchodcu nariadenia Brusel Ia, ale do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní. Súdny dvor na tento účel uplatnil dvojité kritérium stanovené v rozsudku Gourdain (ďalej len „kritériá podľa rozsudku Gourdain“).

42.      Konkrétne podľa vzorca prijatého v tejto judikatúre patrí žaloba, ktorá priamo vyplýva z insolvenčného konania (prvé kritérium) a je s takýmto konaním úzko spätá (druhé kritérium), do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní,(36) a tým mimo pôsobnosti nariadenia Brusel Ia.(37) Spoločne s požiadavkou na široký výklad pojmu „občianske a obchodné veci“, na ktorý sa odkazuje v článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel Ia,(38) sa výnimka pre insolvenčné konania stanovená v nariadení Brusel Ia obmedzuje na záležitosti, ktoré spĺňajú kritériá podľa rozsudku Gourdain.(39) Hoci bol Súdny dvor pri stanovení kritérií podľa rozsudku Gourdain konzistentný, v praxi sa používajú nejednotne.(40)

43.      Predovšetkým z dôvodu, že Súdny dvor zvykne skúmať uvedené dve kritériá spoločne,(41) je veľmi ťažké stanoviť ich pôsobnosť a presný obsah. Napríklad judikatúra nie vždy zodpovedá uvedenému vzorcu a existujú pochybnosti, pokiaľ ide o vzťah medzi dvoma kritériami a obsah jednotlivých kritérií.(42) Súdny dvor niekedy analyzuje len jedno kritérium.(43) Niekedy považuje jedno kritérium za rozhodujúce a tvrdí, že má pred druhým prednosť,(44) čo vedie k otázke o kumulatívnej povahe týchto kritérií. Judikatúra Súdneho dvora tak nie vždy prináša jednotné pravidlá. Vzhľadom na uvedené následne preskúmam obsah a uplatňovanie uvedených kritérií.

a)      Prvé kritérium: žaloba vyplýva priamo z insolvenčného konania

44.      S cieľom určiť, či žaloba vyplýva priamo z insolvenčného konania, Súdny dvor skúma právny základ žaloby.(45) V tejto súvislosti Súdny dvor potrebuje, aby sa určilo, či právo alebo povinnosť, ktoré sú základom žaloby, majú svoj pôvod vo všeobecných pravidlách občianskeho alebo obchodného práva, alebo v odchylných pravidlách, ktoré sú špecifické pre insolvenčné konania.(46) Súdny dvor zdôraznil, že by sa malo určiť, či predmetná žaloba mala základ v právnej úprave insolvenčných konaní alebo v iných pravidlách.(47)

45.      Pred analýzou judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto kritéria najprv uvediem predbežnú poznámku ku skutkovým okolnostiam veci. Vnútroštátny súd poznamenáva, že po vyhlásení platobnej neschopnosti spoločnosti OWB NL sa Oilchart snažila dosiahnuť a dosiahla zadržanie – teda ochranné zaistenie – určitých námorných plavidiel v Belgicku. Na dosiahnutie prepustenia lodí vydali ich vlastníci alebo kluby P&I spoločnosti Oilchart záruky vo výške faktúr, ktoré táto spoločnosť vystavila spoločnosti OWB NL. Podľa vnútroštátneho súdu znenie týchto záruk umožňuje spoločnosti Oilchart okrem iného splatenie týchto záruk na základe rozsudku voči spoločnosti OWB NL.

46.      V tomto zmysle by som chcela poznamenať, že pokiaľ by vnútroštátny súd zistil, že na záležitosť sa vzťahuje článok 1 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, stále bude potrebné stanoviť právomoc belgického súdu, pričom sa nesmie zabúdať na skutočnosť, že k dodaniu zásobníkov došlo v Holandsku a že insolvenčné konanie sa tiež začalo v centre hlavného záujmu dlžníka v tomto členskom štáte. Ďalej by som chcela poukázať na to, že v konaní vo veci samej je dôležité rozlišovať medzi právnym základom záväzku a mechanizmom vymáhania tohto záväzku. Kým právny základ žaloby spočíva v záväzkoch vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, vymáhanie týchto záväzkov sa uskutočnilo zaistením plavidiel a vytvorením záruk. V dôsledku toho môžem tvrdiť, že tieto záruky predstavujú vymáhanie práv spoločnosti Oilchart, ale samy osebe nie sú základom záväzku.

47.      Na základe uvedeného následne preskúmam judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa prvého kritéria, ktorá sa vo veľkej miere rôzni v závislosti od zaujatého prístupu.

48.      Zdá sa, že Súdny dvor niekedy volí formalistický prístup. Napríklad v rozsudku Riel Súdny dvor osobitne poukázal na to, že ustanovenie týkajúce sa základu, na ktorom bola podaná žaloba o určenie existencie pohľadávok „je súčasťou rakúskej právnej úpravy v oblasti konkurzného konania“, pričom dodal, že „zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že túto žalobu môžu v rámci konkurzného konania podať veritelia, ktorí sú jeho účastníkmi, v prípade, že je popretá správnosť alebo poradie pohľadávok, ktoré títo veritelia prihlásili“(48).  Novšie Súdny dvor v rozsudku Tiger rozhodol, že žaloba podaná správcom konkurznej podstaty vymenovaným členským štátom, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, má právny základ v právnych predpisoch Spojeného kráľovstva, ktoré sa konkrétne týkajú platobnej neschopnosti.(49)

49.      Zdá sa však, že Súdny dvor skúma aj to, či predmetnú žalobu môžu veritelia podať individuálne, a to buď pred vedením insolvenčného konania, v jeho priebehu alebo po jeho ukončení. Súdny dvor v rozsudku Nickel & Goeldner Spedition konštatoval, že žalobu o zaplatenie pohľadávky, ktorá vznikla pri poskytovaní služieb podľa prepravnej zmluvy, mohol podať samotný veriteľ predtým, než ho začatie insolvenčného konania tohto práva pozbavilo, a že v takom prípade by sa spravovala pravidlami súdnej právomoci, ktoré sa uplatňujú v občianskych alebo obchodných veciach.(50) Podobne aj v rozsudku NK Súdny dvor rozhodol, že predmetná žaloba, ktorú môže podať samotný veriteľ, a tak nepatrí pod výlučnú právomoc správcu, a ktorá je nezávislá od začatia insolvenčného konania, nemožno považovať za priamy a neoddeliteľný dôsledok takéhoto postupu.(51)

50.      Ak by sa preto v prejednávanej veci mal v súčasnej situácii použiť vzorec prijatý v rozsudkoch Riel a Tiger, keďže vnútroštátny súd rozhodol, že právnym základom žaloby je článok 25 ods. 2 NFW – a bez klasifikácie pohľadávky v tejto fáze –, pohľadávka, ktorú vzniesla Oilchart patrí do pôsobnosti ustanovení NFW, a tak predstavuje prvok holandských insolvenčných právnych predpisov. Ak sa však pozrieme na vzorce použité v odôvodnení rozsudkov Nickel & Goeldner Spedition a NK, predmetnú žalobu môžu podať veritelia individuálne, a preto žaloba nemusí priamo súvisieť s insolvenčným konaním.

51.      S cieľom zohľadniť právne a ekonomické dôsledky výnimky pre insolvenčné konania, a najmä problém spoločného súboru majetku, by však Súdny dvor mal uplatňovať prvé kritérium spôsobom, ktorým sa zachová výlučná právomoc insolvenčného súdu(52) a záujmy ďalších veriteľov a zabráni sa taktizovaniu pri výbere súdu.(53) V dôsledku toho ak je predmetná pohľadávka v konaní vo veci samej a insolvenčnom konaní totožná, mal by Súdny dvor zvážiť, či nepreskúma, či táto pohľadávka nepatrí do insolvenčného konania.

52.      V rozsahu, v akom v tomto smere Súdny dvor v rozsudku Riel rozhodol, že žaloba o určenie existencie pohľadávok, ktorá sa stanovuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch, môže byť podaná v kontexte insolvenčného konania, je s ním úzko spätá a má svoj pôvod v insolvenčnom konaní,(54) by sa toto posúdenie malo mutatis mutandis uplatňovať aj na vymáhanie veriteľovho práva na zaplatenie, podobného tomu, o ktoré ide v konaní v prejednávanej veci.

53.      Ďalej možno poukázať na to, že Súdny dvor v rozsudku H(55) rozhodol, že skutočnosť, že žalobu sa „v zásade umožňuje podať… aj v prípade, že sa nezačalo nijaké konkurzné konanie týkajúce sa majetku predmetnej spoločnosti dlžníčky, sama osebe nemôže brániť kvalifikovaniu takej žaloby ako žaloby, ktorá priamo vyplýva z konkurzného konania a s ním úzko súvisí, za predpokladu, že táto žaloba bola skutočne podaná v rámci konkurzného konania“. Takéto tvrdenie sa „líši“ od všeobecných pravidiel občianskeho a obchodného práva práve z dôvodu stavu platobnej neschopnosti dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že rozlišujúci prvok spočíva vo vyhlásení konkurzu dlžníka.(56) Keď sa dlžník vyhlási sa platobne neschopného a v rámci žaloby sa požaduje vymoženie pohľadávky, ktorá patrí do konkurznej podstaty v insolvenčnom konaní, právnym základom tejto pohľadávky sa stáva ustanovenie insolvenčných právnych predpisov v rámci lex concursus a táto žaloba sa musí kvalifikovať ako žaloba, ktorá priamo vyplýva z insolvenčného konania.

54.      Chcem dodať, že väčšina pohľadávok, ktoré patria do konkurznej podstaty, má celkom logicky pôvod vo všeobecných pravidlách občianskeho a obchodného práva, a to najmä v prípade, ako je to v prejednávanej veci, ak zahŕňajú vymáhateľnosť zmluvného záväzku zaplatiť za dodanie tovaru. Inými slovami, ak pohľadávka patrí do konkurznej podstaty z dôvodu začatia insolvenčného konania a predloženia pohľadávky likvidátorovi, vzťahujú sa na ňu odchylné pravidlá týchto konaní. Inak by všetky pohľadávky občianskoprávnej a obchodnoprávnej povahy, ktoré boli predložené likvidátorovi, mohli byť predložené na inom súde a v inom členskom štáte, vďaka čomu stráca zásada centralizácie pohľadávok a vis attractiva concursus zmysel.(57)

55.      Ak podľa mňa Súdny dvor zaujme v prípade prvého kritéria (test týkajúci sa právneho základu) prístup zameraný na výsledky, presadí tak pravidlo výlučnej právomoci stanovené v článku 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní,(58) čím sa zvýši efektívnosť insolvenčných konaní a prispeje k dosiahnutiu cieľu zabrániť taktizovaniu pri výbere súdu.(59) Test týkajúci sa „právneho základu“ preto považujem za test, ktorým Súdny dvor zisťuje, či pôvod záväzku patrí do konkurznej podstaty.

56.      V dôsledku toho zastávam názor, že právny základ pohľadávky tvorí rozsah záväzkov spoločnosti OWB NL spoločne so zodpovedajúcimi právami spoločnosti Oilchart. Vymáhanie tejto pohľadávky závisí od uplatnenia ustanovení holandského insolvenčného práva na platobnú neschopnosť, ktorá bola vyhlásená v Holandsku.(60) Z tohto dôvodu Súdnemu dvoru navrhujem, aby prijal záver, že pohľadávka spoločnosti Oilchart vyplýva priamo z insolvenčného konania a jej právny základ je v pohľadávke, ktorá patrí do konkurznej podstaty.

b)      Druhé kritérium: intenzita vzťahu existujúceho medzi danou žalobou a insolvenčným konaním

57.      Pokiaľ ide o druhé kritérium, na určenie toho, či je žaloba úzko spätá s insolvenčným konaním, je v súlade so vzorcom, ktorý prijal Súdny dvor, určujúca intenzita vzťahu existujúceho medzi súdnou žalobou a insolvenčným konaním.(61) Toto kritérium preto umožňuje zohľadniť kontextuálne faktory, ktoré sa líšia od faktorov súvisiacich s právnym základom.

58.      Druhé kritérium v zásade slúži na získanie odpovede na otázku, či sa v rovnakom čase ako insolvenčné konanie, alebo nezávisle od neho, môže podať žaloba podobná predmetnej žalobe. Napríklad v rozsudku German Graphics Graphische Maschinen Súdny dvor rozhodol, že žaloba podaná na základe výhrady vlastníctva proti správcovi nebola dostatočne úzko spätá s insolvenčným konaním, a to v zásade z toho dôvodu, že právna otázka, ktorá bola v tejto žalobe položená, nezávisela od začatia insolvenčného konania.(62) Súdny dvor v nedávnom rozsudku Feniks rozhodol, že actio pauliana, na základe ktorej veriteľ žiada, aby bol voči nemu právny úkon, ktorý údajne poškodzuje jeho práva a prostredníctvom ktorého jeho dlžník previedol na tretiu osobu určitý majetok, vyhlásený za neúčinný, nie je spätá s insolvenčným konaním.(63) Ak by Súdny dvor v prejednávanej veci uplatnil takýto „test možnosti“, musel by rozhodnúť, že predmetná žaloba nezávisí od insolvenčného konania, keďže sa môže podať nezávisle od akéhokoľvek insolvenčného konania, pokiaľ sa v práve týkajúcom sa insolvenčných konaní nestanovuje povinnosť jeho pozastavenia.

59.      Rovnako sa Súdny dvor niekedy pozerá na procesný kontext, pričom skúma, či veriteľ sleduje kolektívny alebo individuálny záujem. Napríklad vo veci F‑Tex účastníci konania tvrdili, že pôvod a obsah žaloby, ktorú podal postupník, sa v podstate zhoduje s pôvodom a obsahom odporovacej žaloby, ktorú mal v úmysle podať správca konkurznej podstaty.(64) Súdny dvor však vysvetlil, že „výkon práva, ktoré nadobudol postupník, podlieha iným pravidlám, než sú pravidlá uplatniteľné v rámci konkurzného konania“(65). Po prvé na rozdiel od likvidátora, ktorý je v zásade povinný konať v záujme veriteľov, má postupník voľnosť pri rozhodovaní, či využije právo k pohľadávke, ktoré nadobudol. Po druhé, ak sa postupník rozhodne využiť svoje právo k pohľadávke, koná vo vlastnom záujme a pre svoj osobný prospech. Súdny dvor rozhodol, že žaloba v konaní vo veci samej preto nebola úzko spätá s insolvenčným konaním.(66) Ak by Súdny dvor uplatnil tieto úvahy na prejednávanú vec, dospel by k záveru, že výkon práva, ktoré nadobudla Oilchart, podliehal iným pravidlám, než ktoré platia pre insolvenčné konanie. Oilchart sa na rozdiel od likvidátora môže slobodne rozhodnúť, či toto právo uplatní, a koná vo vlastnom záujme. Preto jej žaloba nie je úzko spätá s insolvenčným konaním.

60.      Prístup viac zameraný na výsledky bol zaujatý v rozsudku Valach, v ktorom Súdny dvor preskúmal rozsah povinností veriteľského výboru, ktorý odmietol reštrukturalizačný plán. Konkrétne rozhodol, že na to, aby sa v tejto súvislosti overilo, či by bolo možné vyvodiť zodpovednosť členov veriteľského výboru z dôvodu odmietnutia návrhu reštrukturalizačného plánu, bude potrebné analyzovať najmä obsah povinností prislúchajúcich tomuto výboru v rámci insolvenčného konania a zlučiteľnosť uvedeného odmietnutia s týmito povinnosťami. Táto žaloba bola uznaná za dostatočné spätú s insolvenčným konaním.(67) Hoci sa v rozsudku nevysvetľujú dôvody, pre ktoré Súdny dvor dospel k tomuto záveru, podľa mňa možno tento prístup vysvetliť potrebou zohľadniť vplyv žaloby na konkurznú podstatu a najmä na základný záväzok ochrániť majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty. Podľa tohto testu by sa malo dospieť k záveru, že v rámci insolvenčného konania si Oilchart nemôže vybrať svoje výnosy. Preto by sa malo rozhodnúť, že predmetná žaloba je dostatočne úzko spätá s insolvenčným konaním.

61.      A napokon v rozsudku SCT Industri Súdny dvor v zásade preskúmal súvislosť žalôb účastníkov konania s majetkom. Rozhodol, že žaloba, ktorú podala spoločnosť, ktorá podliehala insolvenčnému konaniu, na účely určenia vlastníckeho práva k obchodnému podielu, ktorý bol predaný inej spoločnosti, je s insolvenčným konaním úzko spätá, keďže k predaju došlo na základe ustanovení o platobnej neschopnosti. Súdny dvor zdôraznil, že majetok podniku, ktorý bol predmetom insolvenčného konania, po predaji predmetného podielu likvidátorom vzrástol.(68) Podobne aj v prejednávanej je zrejmé, že žaloby spoločnosti Oilchart majú na konkurznú podstatu vplyv. Podľa tohto testu je tak predmetná žaloba dostatočne úzko spätá s insolvenčným konaním.

62.      Vzhľadom na už uvedené som dospela k záveru, že kritériá podľa rozsudku Gourdain by sa mali vykladať spôsobom, ktorý zohľadňuje cieľ a podstatu insolvenčného konania, ktorým je problém spoločného súboru majetku a účinná správa majetku. Striktný výklad týchto kritérií vedie k možnosti veriteľa obchádzať pravidlá insolvenčných konaní, zaberaniu majetku a obmedzovaniu práv ostatných veriteľov. K takémuto obchádzaniu by došlo z dôvodu existencie viacerých právomocí a kvalifikácie súbežnej žaloby ako „občianskoprávnej a obchodnoprávnej“ žaloby v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Podľa mňa však uplatnenie nariadenia Brusel Ia nemôže slúžiť ako dôvod na spochybnenie výlučnej právomoci insolvenčného súdu,(69) zníženie efektívnosti insolvenčných konaní(70) a nerešpektovanie zásady ochrany záujmov veriteľov.(71) Umožnenie vnútroštátnemu súdu, aby sa stal príslušným na základe nariadenia Brusel Ia, by skutočne viedlo k obchádzaniu účinného a efektívneho fungovania insolvenčného konania, čo by narúšalo „riadne fungovanie vnútorného trhu“(72). Keďže v prejednávanej veci je predmetná pohľadávka identická s pohľadávkou predloženou likvidátorovi v Holandsku, navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že žaloba, ako je žaloba v konaní vo veci samej, vyplýva priamo z insolvenčného konania a je s ním úzko spätá, a tak patrí do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní.

63.      V dôsledku uvedeného navrhujem, aby odpoveďou Súdneho dvora bolo, že článok 1 ods.1 a článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia a článok 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že súd členského štátu rozhoduje v insolvenčnom konaní o pohľadávke týkajúcej sa zmluvného záväzku zaplatiť za dodanie tovaru a tá istá pohľadávka je predmetom žaloby proti platobne neschopnej spoločnosti v rámci uvedeného insolvenčného konania, patrí takáto žaloba do pôsobnosti nariadenia o konkurznej podstate.

C.      Druhá prejudiciálna otázka

64.      Druhá otázka bola položená pre prípad, že Súdny dvor odpovie na prvú otázku v tom zmysle, že predmetná žaloba patrí do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní.

65.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je článok 25 ods. 2 NFW zlučiteľný s článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní v rozsahu, v akom toto ustanovenie povoľuje podať proti platobne neschopnej spoločnosti žalobu, ako je žaloba v konaní v prejednávanej veci, na súdy v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom bola platobná neschopnosť nariadená.

66.      Hneď na úvod by som mala pripomenúť, že Súdnemu dvoru v rámci prejudiciálneho konania nenáleží rozhodovať o zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátneho práva s právom Únie. Súdny dvor svoju analýzu obmedzuje na výklad ustanovení práva Únie užitočný pre vnútroštátny súd, ktorý má za úlohu s konečnou platnosťou stanoviť zlučiteľnosť ustanovení vnútroštátneho práv a právom Únie na účely rozhodnutia sporu v konaní v prejednávanej veci.(73)

67.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodujú na tom, či je článok 25 ods. 2 NFW skutočným základom žaloby, a na správnom výklade tohto ustanovenia. V dôsledku toho, ako som už uviedla, bude na vnútroštátnom súde, aby pred rozhodnutím o zlučiteľnosti tohto ustanovenia s právom Únie kvalifikoval pohľadávku a určil, či toto ustanovenie môže byť skutočným základom predmetnej žaloby.(74)

68.      Pokiaľ ide o zlučiteľnosť daného ustanovenia s článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní, ako som už uviedla,(75) cieľom druhého uvedeného ustanovenia je určiť súd, ktorý má právomoc začať insolvenčné konanie. Stanovuje sa v ňom teda pravidlo medzinárodnej právomoci.(76) Súdny dvor ho však vykladá spôsobom, že sa ním zveruje výlučná právomoc insolvenčnému súdu.(77)

69.      V prejednávanej veci sa v článku 25 ods. 2 NFW podľa všetkého uvádza, že rozsudok voči konkurznému dlžníkovi nemá žiadny právny účinok na konkurznú podstatu. V podstate umožňuje podávať žaloby mimo konkurznej podstaty, ale uvádza sa v ňom, že tieto žaloby nie sú, pokiaľ ide o konkurznú podstatu, vykonateľné.

70.      Z uvedeného vyplýva, že už pri prvom pohľade len na formuláciu článku 25 ods. 2 NFW toto ustanovenie nepatrí do pôsobnosti článku 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní, keďže sa nevenuje „začatiu“ „insolvenčného konania“, ale sa ním jednoducho len umožňuje podávať nepreskúmateľnú žalobu mimo takéhoto konania. V každom prípade sa na prvý pohľad javí, že článok 25 ods. 2 NFW je zlučiteľný s článkom 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní, keďže nemá dôsledky pre konkurznú podstatu.

71.      Pokiaľ však uplatňovanie článku 25 ods. 2 NFW vedie k praxi, ktorá umožňuje obchádzať insolvenčné konanie a výlučnú právomoc insolvenčného súdu, čo musí určiť vnútroštátny súd, možno sa v takomto prípade domnievať, že vnútroštátne opatrenie má vplyv na obchádzanie článku 3 ods.1 nariadenia o konkurznom konaní, a preto je s ním v rozpore.

72.      V tomto smere by mal vnútroštátny súd preskúmať, či uplatňovanie článku 25 ods. 2 NFW vedie k právnej alebo ekonomickej zmene situácie veriteľov, pokiaľ ide o konkurznú podstatu alebo insolvenčné konanie (napríklad poradie veriteľov alebo zloženie konkurznej podstaty). V tomto smere je dôležité poznamenať, že ING na pojednávaní na Súdom dvore tvrdila, že žaloby spoločnosti Oilchart môžu mať vplyv na účel splatenia záruk, ktoré poskytli vlastníci lodí alebo kluby P&I, čo sa týka aj tretích strán. Ak by naopak uplatnenie tohto ustanovenia nemalo žiaden takýto účinok, žaloba na vnútroštátnom súde by bola v súvislosti s daným konaním „neutrálna“.

73.      Vzhľadom na už uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na položenú prejudiciálnu otázku odpovedal v tom zmysle, že článok 3 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní a zásada výlučnej právomoci sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym právnym predpisom alebo vnútroštátnej praxi, ktorých dôsledkom je obchádzanie výlučnej právomoci súdu členského štátu, ktorý začal konať ako prvý v insolvenčnom konaní v prípade pohľadávky týkajúcej sa zmluvného záväzku zaplatiť za dodanie tovaru, ktorá patrí do konkurznej podstaty.

IV.    Návrhy

74.      Vzhľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil hof van Beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko), takto:

1.      Článok 1 ods. 1 a článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní

sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že súd členského štátu rozhoduje v insolvenčnom konaní o pohľadávke týkajúcej sa zmluvného záväzku na zaplatenie za dodanie tovaru a tá istá pohľadávka je predmetom žaloby proti platobne neschopnej spoločnosti v rámci uvedeného insolvenčného konania, takáto žaloba patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000.

2.      Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 a zásada výlučnej právomoci

sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym právnym predpisom alebo vnútroštátnej praxi, ktorých dôsledkom je obchádzanie výlučnej právomoci súdu členského štátu, ktorý začal konať ako prvý v insolvenčnom konaní v prípade pohľadávky týkajúcej sa zmluvného záväzku zaplatiť za dodanie tovaru, ktorá patrí do konkurznej podstaty.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1.

3      Toto nariadenie bolo nahradené nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) (ďalej len „nariadenie Brusel I“), ktorým sa nahradil Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 304, 1978, s. 36), zmenený následnými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).

4      Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191.

5      Nariadenie o konkurznom konaní bolo nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19), ktoré sa na prejednávanú vec ratione temporis neuplatňuje.

6      Uvádza sa, že pred daným vyhlásením konkurzu ING poskytla úver spoločnosti OWB NL, ktorá spolu s ďalšími subjektmi v skupine previedla na ING všetky súčasné a budúce nároky voči koncovým zákazníkom.

7      V článku 28 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa stanovuje, že ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach daného nariadenia.

8      Hoci sa v tomto ustanovení používa pojem „konkurzné konanie“ („bankruptcy“), so zreteľom na nariadenie o konkurznom konaní („Insolvency Regulation“) a nariadenie 2015/848 je zrejmé, že pojem „insolvenčné konanie“ je v kontexte prejednávanej veci vhodnejší a v týchto návrhoch ho budem používať. Pozri aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (smernica o reštrukturalizácii a insolvencii) (Ú. v. EÚ L 172, 2019, s. 18).

9      V spise Súdneho dvora sa uvádza pojem „konkurzný“ („bankruptcy“). V týchto návrhoch preto budem tento pojem uvádzať pri opise okolností veci alebo holandského práva. Pojem „insolvenčný“ („insolvency“) by sa mal uvádzať v kontexte práva Únie, keďže v nariadení o konkurznom konaní („Insolvency Regulation“) a nariadení 2015/848 sa odkazuje na „insolvenčné konania“ („insolvency proceedings“).

10      Skutočnosť, že išlo o totožnú pohľadávku – v tom, že faktúra a suma boli rovnaké –, potvrdila ING, veriteľka spoločnosti OWB NL na pojednávaní na Súdnom dvore.

11      Rozsudky z 21. septembra 2016, Etablissements Fr. Colruyt (C‑221/15, EU:C:2016:704, bod 15), a z 5. júna 2018, Grupo Norte Facility (C‑574/16, EU:C:2018:390, bod 32).

12      Pozri najmä rozsudok zo 14. novembra 2018, Wiemer & Trachte (C‑296/17, EU:C:2018:902, bod 23).

13      EIDENMULLER, H.: What is an insolvency proceeding? In: American Bankruptcy Law Journal.  2018, 92(1), strany 53 až 72.

14      V najvýznamnejšej teórii týkajúcej sa konkurzov, teórii dohody veriteľov (Creditors’ Bargain Theory), sa platobná neschopnosť považuje za problém spoločného súboru majetku, a insolvenčné právo za súbor osobitných pravidiel na prekonanie takéhoto problému. Problém spoločného súboru majetku, ktorý predstavuje platobná neschopnosť, spočíva v tom, že všetci veritelia majú pohľadávky voči spoločnosti, ktorej majetok nepostačuje na uspokojenie všetkých pohľadávok. Insolvenčné konanie sa preto zakladá na názore, že lepším postupom by bolo zabrániť individuálnym žalobám na vymáhanie pohľadávok a rozdeliť majetok dlžníka medzi veriteľov nejakým spravodlivým spôsobom. Uprednostňuje sa kolektívny postup (pozri JACKSON, T.: The Logic and Limits of Bankruptcy Law. Beard Books, 2001, s. 11 a nasl.

15      Analogicky pozri právne usmernenia UNCITRAL týkajúce sa insolvenčného práva (Legislative Guide on Insolvency Law) (Organizácia Spojených národov, 2005, s. 83, bod 26), v ktorých sa stanovuje, že „jednou zo základných zásad insolvenčného práva je, že insolvenčné konanie je kolektívne konanie, ktoré si vyžaduje ochranu záujmov všetkých veriteľov pred individuálnou žalobou jedného z nich“.

16      V tomto smere treba poznamenať, že vnútroštátny súd zdôrazňuje, že predmetná žaloba má „dôsledky pre konkurznú podstatu“, a to najmä preto, že ide o žalobu, ktorej cieľom je obísť rozdelenie celkového majetku alebo znížiť jeho výšku.

17      Ako vo svojich písomných poznámkach a na pojednávaní vysvetľuje ING, pokiaľ by belgické súdy potvrdili pohľadávku spoločnosti Oilchart, mohla by dosiahnuť platbu od ING, čím by sa z holandskej konkurznej podstaty odstránila pohľadávka, ktorej podliehala v rámci holandského insolvenčného konania.

18      Pozri článok 16 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní. Súdny dvor uviedol, že pravidlo prednosti stanovené v tomto ustanovení je založené na zásade vzájomnej dôvery. Práve táto vzájomná dôvera umožnila zavedenie záväzného systému právomocí, ktorý musia všetky súdy patriace do pôsobnosti nariadenia o konkurznom konaní dodržiavať, a tomu zodpovedajúce vzdanie sa vnútroštátnych pravidiel o uznávaní a výkone členskými štátmi v prospech zjednodušeného mechanizmu uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných v rámci insolvenčných konaní (pozri rozsudok z 5. júla 2012, ERSTE Bank Hungary, C‑527/10, EU:C:2012:417, bod 34).

19      Pozri analogicky článok 29 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Pozri aj napríklad smernicu 2019/1023, v ktorej sa v článku 2 ods. 1 bode 4 „prerušenie jednotlivých konaní, v ktorých dochádza k vymáhaniu nárokov“ vymedzuje ako „dočasné pozastavenie uplatňovania práva veriteľa vymáhať pohľadávku voči dlžníkovi povolené súdnym alebo správnym orgánom alebo uplatňované zo zákona, a ak tak ustanovujú vnútroštátne právne predpisy, voči tretej strane poskytujúcej zábezpeku, v kontexte súdneho, správneho alebo iného konania, alebo práva na mimosúdne zaistenie alebo speňaženie majetku alebo podniku dlžníka“.

20      „Zásada jednotnosti“ znamená, že existuje jedno insolvenčné konanie. „Zásada univerzálnosti“ znamená, že toto konanie sa vzťahuje na všetok majetok dlžníka bez ohľadu na to, kde sa tento majetok nachádza. V tejto súvislosti by som mala poznamenať, že nariadenie o konkurznom konaní sa zakladá na rozlišovaní stanovenom v jeho článku 3 medzi hlavným (univerzálnym) konaním a vedľajším (územným) konaním (pozri rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC, C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 28). Pozri aj rozsudok zo 14. novembra 2018, Wiemer & Trachte (C‑296/17, EU:C:2018:902, bod 40).

21      V tomto smere by sa malo poznamenať, že nariadenie o konkurznom konaní „umožňuje začatie hlavného konkurzného konania v členskom štáte, ktorý je centrom hlavných záujmov dlžníka“, a stanovuje sa v ňom, že „takéto konanie má univerzálny rozsah a jeho cieľom je obsiahnuť všetok majetok dlžníka“. Pozri odôvodnenie 12 nariadenia o konkurznom konaní. Podľa generálneho advokáta Szpunara (návrhy vo veci Senior Home, C‑195/15, EU:C:2016:369, bod 21) sa nariadenie o konkurznom konaní nezakladá na modeli založenom na zásade univerzálnosti insolvenčných konaní, ale modeli miernejšej univerzálnosti (nazývanej aj „pozmenená univerzálnosť“), keďže nariadenie vychádza z univerzálneho modelu, pričom sa v ňom stanovuje súbor osobitných pravidiel, ktoré fungujú ako výnimky a korigujú alebo zmierňujú jeho univerzálnosť.

22      Pozri bod 31 vyššie.

23      Napríklad v rozsudku zo 16. januára 2014, Schmid (C‑328/12, EU:C:2014:6, bod 39), Súdny dvor rozhodol, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté insolvenčné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe v insolvenčnom konaní. Pozri aj VIRGÓS M., SCMIDT E.: Explanatory Report on the Convention on Insolvency Proceedings, z 3. mája 1996, dokument Rady Európskej únie č. 6500/1/96, DRS 8 (CFC), bod 3.

24      Z odôvodnení 2 a 8 nariadenia č. 1346/2000 vyplýva, že účelom tohto nariadenia je umožniť účinné a efektívne fungovanie cezhraničných insolvenčných konaní, zlepšiť ich a urýchliť.

25      Rozsudok z 12. februára 2009 (C‑339/07, EU:C:2009:83, bod 22).

26      Pozri aj odôvodnenia 8 a 16 nariadenia o konkurznom konaní.

27      Pozri analogicky, pokiaľ ide o ciele zabezpečiť účinné a efektívne cezhraničné insolvenčné konania, rozsudok z 22. novembra 2012, Bank Handlowy a Adamiak (C‑116/11, EU:C:2012:739, bod 62).

28      Pozri článok 4 ods. 1 a článok 16 nariadenia o konkurznom konaní.

29      Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil uplatňovanie zásady vzájomnej dôvery, ktorá si vyžaduje, aby súdy iných členských štátov uznávali rozhodnutia o začatí takéhoto konania, bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré o svojej právomoci uskutočnil prvý súd (pozri analogicky rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC, C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 42).

30      Rozsudok z 18. septembra 2019, Riel (C‑47/18, EU:C:2019:754, bod 42).

31      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association (C‑700/20, EU:C:2022:488, body 43 a 69). Chcem dodať, že keďže Súdny dvor rozhodol, že pravidlo prekážky začatej veci sa uplatňuje na výnimku stanovenú v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001, potom možno mutatis mutandis vyvodiť rovnaký záver v súvislosti s výnimkou stanovenou v článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia.

32      Pozri body 34 až 37 vyššie.

33      Pozri analogicky rozsudok z 1. marca 2005, Owusu (C‑281/02, EU:C:2005:120, body 31 až 42), v ktorom Súdny dvor zdôraznil zásadu právnej istoty, ochranu osôb usadených v Európskej únii a jednotné uplatňovanie pravidiel právomoci, pričom pripomenul, že „cieľom Bruselského dohovoru je práve stanoviť spoločné pravidlá s vylúčením rozdielnych vnútroštátnych pravidiel“. K jednotnému uplatňovaniu nariadenia o konkurznom konaní pozri rozsudok zo 16. apríla 2015, Lutz (C‑557/13, EU:C:2015:227, bod 48).

34      Rozsudok z 22. februára 1979 (133/78, EU:C:1979:49).

35      Rozsudok z 12. februára 2009 (C‑339/07, EU:C:2009:83, bod 20).

36      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, Riel (C‑47/18, EU:C:2019:754, bod 34 a citovaná judikatúra).

37      Malo by sa poznamenať, že tento prístup bol potvrdený kodifikovaním daných kritérií prostredníctvom článku 6 nariadenia 2015/848, na základe ktorého súdy členského štátu, na ktorého území sa insolvenčné konanie začalo, majú právomoc v prípade všetkých žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia.

38      Pozri okrem iného rozsudok z 10. septembra 2009, German Graphics Graphische Maschinen (C‑292/08, EU:C:2009:544, bod 23).

39      GARCIMARTIN, F.: Insolvency‑Related Judgments and Vis Attractiva Concursus: The EU Approach, Insolvency Intelligence 1 (2018). Pozri správu autorov VIRGÓS, M., SCHMIT, E., c. d., poznámka pod čiarou 23, bod 77.

40      Pozri kritiku generálneho advokáta Bobka týkajúcu sa týchto kritérií v jeho návrhoch vo veci NK (C‑535/17, EU:C:2018:850, body 44 až 53).

41      Pozri napríklad rozsudky zo 4. decembra 2019, Tiger (C‑493/18, EU:C:2019:1046), a z 20. decembra 2017, Valach a i. (C‑649/16, EU:C:2017:986).

42      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci NK (C‑535/17, EU:C:2018:850, body 44 až 46).

43      Pozri napríklad rozsudok z 18. septembra 2019, Riel (C‑47/18, EU:C:2019:754, bod 37).

44      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2019, CeDe Group (C‑198/18, EU:C:2019:1001, body 31 a 32).

45      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Tünkers France a Tünkers Maschinenbau (C‑641/16, EU:C:2017:847, bod 22 a citovaná judikatúra).

46      Tamže. Pozri aj rozsudky zo 6. februára 2019, NK (C‑535/17, EU:C:2019:96, bod 28), a z 18. septembra 2019, Riel (C‑47/18, EU:C:2019:754, bod 36).

47      Pozri rozsudok zo 4. septembra 2014, Nickel & Goeldner Spedition (C‑157/13, EU:C:2014:2145, bod 26).

48      Pozri rozsudok z 18. septembra 2019 (C‑47/18, EU:C:2019:754, bod 37).

49      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019 (C‑493/18, EU:C:2019:1046, body 30 a 31).

50      Pozri rozsudok zo 4. septembra 2014 (C‑157/13, EU:C:2014:2145, bod 28). Súdny dvor ďalej dodal, že „skutočnosť, že po začatí konkurzného konania voči poskytovateľovi služieb podal žalobu o zaplatenie správca konkurznej podstaty vymenovaný v rámci tohto konania a že tento správca koná v záujme veriteľov, nemení podstatne povahu uplatňovanej pohľadávky, ktorá meritórne naďalej podlieha tým istým právnym predpisom“.

51      Pozri rozsudok zo 6. februára 2019, NK (C‑535/17, EU:C:2019:96, body 35 a 36). Pozri aj rozsudok z 10. septembra 2009, German Graphics Graphische Maschinen (C‑292/08, EU:C:2009:544, bod 31). V druhom uvedenom rozsudku sa však neobjasnilo, či sa test „nezávislosti“ týkal prvého alebo druhého kritéria.

52      Pozri bod 29 vyššie.

53      Pozri bod 35 vyššie.

54      Rozsudok z 18. septembra 2019 (C‑47/18, EU:C:2019:754, body 33 až 40).

55      Rozsudok zo 4. decembra 2014 (C‑295/13, EU:C:2014:2410).

56      Naopak, Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. februára 2019, NK (C‑535/17, EU:C:2019:96), dospel k záveru, že skutočnosť, že pohľadávku môžu veritelia predložiť samostatne, a to pred vedením insolvenčného konania, v jeho priebehu alebo po jeho ukončení, znamená, že sa na ňu vzťahuje nariadenie Brusel Ia. Prečo to Súdny dvor považoval za relevantné v rozsudku NK, ale nie vo svojom rozsudku zo 4. decembra 2014, H (C‑295/13, EU:C:2014:2410), zostáva nejasné. Pozri na tento účel BORK, R., VAN ZWIETEN, K. (eds.): Jurisdiction for actions which derive directly from the insolvency proceedings and are closely linked with them. In: BORK, R., VAN ZWIETEN, K. (eds.): Commentary on the European Insolvency Regulation. 2. vyd., Oxford: Oxford University Press, 2022, str. 221 až 243; online vyd., Oxford Academic, z 19. mája 2022).

57      Preto nesúhlasím s tvrdením Komisie, že predmetná žaloba je od insolvenčného konania oddelená, pretože z hľadiska predmetu veci samej podlieha pravidlám štatutárneho práva.

58      Pozri bod 29 vyššie.

59      Pozri bod 35 vyššie.

60      Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia o konkurznom konaní určuje účinky insolvenčného konania právo členského štátu, na ktorého území sa insolvenčné konanie začalo. V prejednávanej veci sa na účinky platobnej neschopnosti vzťahuje holandské právo.

61      Pozri rozsudky z 2. júla 2009, SCT Industri (C‑111/08, EU:C:2009:419, body 22 až 25); z 9. novembra 2017, Tünkers France a Tünkers Maschinenbau (C‑641/16, EU:C:2017:847, bod 28 a citovaná judikatúra), a zo 6. februára 2019, NK (C‑535/17, EU:C:2019:96, bod 30).

62      Rozsudok z 10. septembra 2009 (EU:C:2009:544, body 30 a 31).

63      Rozsudok zo 4. októbra 2018 (C‑337/17, EU:C:2018:805, bod 32).

64      Rozsudok z 19. apríla 2012 (C‑213/10, EU:C:2012:215). Súdny dvor dokonca pripustil, že sa nedá „poprieť, že právo, o ktoré žalobkyňa v konaní vo veci samej opiera svoju žalobu, má vzťah s platobnou neschopnosťou úpadcu, pretože jeho pôvod vychádza z práva na odporovanie právnemu úkonu priznaného správcovi konkurznej podstaty vnútroštátnym zákonom upravujúcim konkurzné konanie“.

65      Pozri bod 42 uvedeného rozsudku.

66      Pozri rozsudok z 19. apríla 2012, F‑Tex (C‑213/10, EU:C:2012:215, body 41 až 47).

67      Rozsudok z 20. decembra 2017, Valach a i. (C‑649/16, EU:C:2017:986, bod 38).

68      Rozsudok z 2. júla 2009 (C‑111/08, EU:C:2009:419, body 26 až 29).

69      Pozri bod 29 vyššie.

70      Pozri bod 35 vyššie.

71      Pozri bod 34 vyššie.

72      Pozri odôvodnenie 2 nariadenia o konkurznom konaní.

73      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing (C‑652/19, EU:C:2021:208, bod 33 a citovaná judikatúra).

74      Pozri body 25 a 26 vyššie.

75      Pozri bod 23 vyššie.

76      Rozsudok zo 16. januára 2014, Schmid (C‑328/12, EU:C:2014:6, bod 27).

77      Pozri bod 29 vyššie.