1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania opäť nastoľuje otázku rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia (EÚ) č. 604/2013 ( 2 ), podľa ktorého ak nie je možné odovzdať žiadateľa o medzinárodnú ochranu do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“), pretože existujú vážne dôvody domnievať sa, že v konaní o azyle existujú v tomto členskom štáte systémové chyby, ktoré vystavujú tohto žiadateľa riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie ( 3 ), členský štát uskutočňujúci určenie zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či za zodpovedný členský štát môže byť určený iný členský štát.

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi X, sýrskym štátnym príslušníkom, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci rozhodnutia štátneho tajomníka nevykonať posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom zodpovedným členským štátom je na tento účel Poľská republika. X namieta proti výkonu svojho odovzdania do tohto členského štátu z dôvodu, že bol vrátený na vonkajších hraniciach Poľska v skrátenom konaní a následne bol údajne nezákonne zaistený na hraničnom priechode tohto členského štátu za podmienok, ktoré navyše nezodpovedajú jeho potrebám.

3.

V prejednávanej veci má Súdny dvor priniesť nový prvok do tejto konštrukcie. Hoci totiž Súdny dvor vyvodil zásadu, z ktorej vychádza článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III, v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. ( 4 ), následne spresnil jeho pôsobnosť v rozsudkoch zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( 5 ), a z 19. marca 2019, Jawo ( 6 ). Prejednávaná vec sa odlišuje od tejto predchádzajúcej judikatúry, keďže odovzdanie má byť znemožnené preto, že zvyčajne zodpovedný členský štát sa dopúšťa závažných a systematických porušovaní základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín na jeho hraniciach.

4.

V rámci tejto analýzy najprv uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že postupy uvedené v bode 2 vyššie samy osebe neumožňujú dospieť k záveru, že existuje vážny a preukázaný dôvod domnievať sa, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu by bol v prípade odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty počas posudzovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a po jeho skončení.

5.

Ďalej vysvetlím, že za týchto okolností je príslušný orgán povinný vykonať rozhodnutie o odovzdaní bez toho, aby predtým vykonal overenia alebo požiadal členský štát, ktorý je zvyčajne zodpovedný, aby mu poskytol dodatočné informácie alebo poskytol individuálne záruky, pokiaľ ide o podmienky prijímania a prevzatia žiadateľa.

6.

Napokon s prihliadnutím na zásady, ktoré už Súdny dvor stanovil vo svojej judikatúre, spresním režim dokazovania, ako aj spôsoby spolupráce, ktorými sa musí riadiť stanovenie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so žiadateľom v kontexte článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.

7.

Odôvodnenia 19, 32 a 39 nariadenia Dublin III stanovujú:

…

…

8.

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, stanovuje:

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.

…“

9.

Žalobca, sýrsky štátny príslušník narodený v roku 1992, podal 9. novembra 2021 žiadosť o medzinárodnú ochranu v Poľsku. Dňa 21. novembra 2021 odcestoval do Holandska, kde 22. novembra 2021 podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Dňa 20. januára 2022 Holandské kráľovstvo požiadalo Poľskú republiku o prijatie žalobcu späť na základe článku 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. Dňa 1. februára 2022 Poľská republika súhlasila s prijatím späť na základe článku 18 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia. Štátny tajomník rozhodnutím z 20. apríla 2022 nezohľadnil žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú žalobcom.

10.

Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a zároveň požiadal, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadil predbežné opatrenia. Dňa 3. júna 2022 tento súd vyhovel navrhovaným opatreniam a zakázal odovzdanie žalobcu do Poľska, kým sa nerozhodne o žalobe.

11.

Žalobca tvrdí, že poľské orgány porušili jeho základné práva, a preto sa obáva, že by to tak opäť bolo v dôsledku jeho odovzdania do Poľska. V tejto súvislosti uvádza, že bol vyhostený z územia Únie do Bieloruska poľskými orgánmi trikrát po jeho vstupe do Poľska prostredníctvom postupu nazývaného „pushback“. Tento postup porušuje ľudskú dôstojnosť, čo vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva predstavuje absolútnu prekážku odovzdania uskutočneného na základe nariadenia Dublin III. ( 7 ) Žalobca podložil svoje vyhlásenia odkazom na správy mimovládnych organizácií (MVO), ako aj na judikatúru Súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva a vnútroštátnych súdov. Žalobca tiež odsudzuje spôsob, akým s ním poľské orgány zaobchádzali na hraniciach, kde predovšetkým nedostal pomoc tlmočníka na účely získania vysvetlení alebo informácií. Napriek tomu dostal dokument v arabskom jazyku vysvetľujúci nariadenie Dublin III. Na radu jednej organizácie súhlasil s odobraním svojich odtlačkov prstov. Žalobca sa okrem toho sťažuje na podmienky, za ktorých bol zaistený po podaní svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu, pretože mu chýbala strava a nemohol podstúpiť lekársku prehliadku. Napokon žalobca tvrdí, že súdna moc v Poľsku nie je nezávislá, a požiadal vnútroštátny súd, aby Súdnemu dvoru položil rovnaké prejudiciálne otázky, aké boli položené vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie predsedu Súdneho dvora z 20. mája 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid ( 8 ).

12.

Štátny tajomník sa naopak domnieva, že sa môže v plnom rozsahu opierať o zásadu vzájomnej dôvery voči Poľskej republike, a tak možno predpokladať, že žalobca sa po svojom odovzdaní do tohto členského štátu nebude nachádzať v situácii, ktorá by bola v rozpore s článkom 4 Charty. Spresňuje, že prax „pushback“ nie je relevantná na účely posúdenia zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní, keďže žalobca nebude po uskutočnení svojho odovzdania vystavený tejto praxi. Okrem toho zdôrazňuje, že žalobca nepreukázal, že situácia, v ktorej sa po odovzdaní do Poľska bude nachádzať, dosiahne osobitnú úroveň závažnosti definovanú Súdnym dvorom v rozsudku Jawo.

13.

Štátny tajomník napokon uvádza, že nevidí nijaký dôvod využiť ustanovenie o práve vlastného uváženia, ktoré mu priznáva článok 17 nariadenia Dublin III, tak, že z vlastného podnetu preskúma žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu.

14.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že mu prináleží vyjadriť sa k rozsahu, v akom porušenia základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín vyplývajúce z praxe „pushback“ a opatrení nezákonného zaistenia, ktorých sa dopustil zvyčajne zodpovedný členský štát, ovplyvňujú zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi.

15.

Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Písomné pripomienky predložili žalobca, holandská, belgická, česká, nemecká, talianska, maďarská, rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia.

17.

Navrhujem, aby Súdny dvor preskúmal prvú a druhú prejudiciálnu otázku spoločne.

18.

Na jednej strane má Súdny dvor v prvej otázke spresniť, či sa má článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že bráni výkonu rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa, ak sa preukáže, že členský štát, ktorý je zvyčajne zodpovedný, sa voči nemu dopustil „závažného a systematického porušovania práva Únie“ pred prijatím takéhoto rozhodnutia. Hoci je táto otázka formulovaná mimoriadne široko, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zjavne vyplýva, že vnútroštátny súd sa vo svojich otázkach sústreďuje na dva druhy postupov, ktoré zrejme používa tento členský štát, keď sa štátni príslušníci tretích krajín pokúšajú prekročiť alebo prekračujú jeho vonkajšie hranice, a to prax vyhostenia alebo vrátenia v skrátenom konaní a opatrenia zaistenia na hraničných priechodoch.

19.

Hneď na úvod teda poukazujem na to, že táto otázka nepatrí pod situáciu, keď žiadateľ poukazuje na existenciu výnimočných okolností, ktoré sú mu vlastné, akou je osobitná zraniteľnosť, čo je situácia, ktorú Súdny dvor riešil v bode 95 rozsudku Jawo a ktorú preskúmal v rozsudku zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( 9 ).

20.

Na druhej strane vnútroštátny súd svojou druhou otázkou žiada Súdny dvor, aby v prípade, že by dospel k záveru, že tieto praktiky nebránia výkonu rozhodnutia o odovzdaní, spresnil, do akej miery je príslušný orgán povinný uistiť sa, že žiadateľ nebude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania z dôvodu tohto odovzdania.

21.

Podľa článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III žiadateľa o medzinárodnú ochranu nemožno odovzdať do zvyčajne zodpovedného členského štátu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že bude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu systémových chýb v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov v tomto členskom štáte. Toto ustanovenie kodifikuje judikatúru, ktorú Súdny dvor stanovil v rozsudku N. S. a i.

22.

V rozsudku Jawo Súdny dvor rozšíril rozsah preskúmania, ktoré musí vykonať súd rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní z dôvodu, že spoločný európsky azylový systém a zásada vzájomnej dôvery sú založené na ubezpečení, že „uplatňovanie tohto systému v nijakom štádiu ani v nijakej forme nespôsobí vážne riziko porušenia článku 4 Charty“ ( 10 ), pričom tento článok uvádza všeobecný a absolútny zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. ( 11 ) V dôsledku toho sa toto preskúmanie musí týkať tak rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré žiadateľ podstúpi v čase odovzdania, ako aj rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktorému je vystavený ako žiadateľ počas konania o preskúmaní jeho žiadosti, a potom po jeho skončení, buď ako osoba požívajúca postavenie utečenca alebo postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, ( 12 ) alebo ako štátny príslušník tretej krajiny čakajúci na odsun v prípade odmietnutia poskytnutia medzinárodnej ochrany. ( 13 )

23.

Súdny dvor kladie príslušnému orgánu úlohu preskúmania, ktorá pozostáva z dvoch etáp.

24.

Prvá etapa spočíva v posúdení skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so žiadateľom na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných dôkazov. Tieto dôkazy mu musia umožniť posúdiť fungovanie systému medzinárodnej ochrany v zodpovednom členskom štáte, a najmä existenciu systémových alebo všeobecných nedostatkov alebo nedostatkov týkajúcich sa určitých skupín osôb ( 14 ) pri prijímaní a starostlivosti o žiadateľov, a prípadne primeranosť a dostatočnosť individuálnych záruk, ktoré tento členský štát môže poskytnúť. Tieto informácie môžu vyplývať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, ako sú rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo patriacich do systému Organizácie Spojených národov, alebo z pravidelných a zhodujúcich sa správ medzinárodných MVO. V tejto súvislosti je zaujímavé poznamenať, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sa príslušné orgány „v zásade považujú za informované o všeobecných nedostatkoch, ktoré sú veľmi dobre opísané v spoľahlivých správach pochádzajúcich najmä od [Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov], Rady Európy a orgánov Európskej únie“ ( 15 ).

25.

Pokiaľ ide o kritériá, na základe ktorých musí príslušný orgán vykonať toto posúdenie, Súdny dvor rozhodol, že na to, aby sa na tieto nedostatky vzťahoval článok 4 Charty, musia dosiahnuť osobitnú úroveň závažnosti, ktorá závisí od všetkých okolností prípadu. ( 16 ) Podľa Súdneho dvora je táto úroveň závažnosti dosiahnutá v situáciách, pre ktoré je charakteristická ťažká materiálna deprivácia dotknutej osoby, ktorá jej neumožňuje uspokojiť jej najzákladnejšie potreby, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a ktorá poškodzuje jej telesné alebo duševné zdravie, alebo ju uvedie do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou. ( 17 ) Uvedená prahová hodnota sa teda nevzťahuje na situácie charakterizované veľkou neistotou alebo výrazným zhoršením životných podmienok dotknutej osoby. ( 18 )

26.

Druhá etapa tohto preskúmania musí príslušnému orgánu umožniť konkrétne a presne posúdiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba bude vystavená tomuto skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania z dôvodu zaobchádzania, akému bude vystavená pri posudzovaní jej žiadosti a po jeho skončení. Toto posúdenie si vyžaduje individuálne a perspektívne posúdenie rizika, ktorému bude vystavená.

27.

V prejednávanej veci sa tvrdenia žalobcu netýkajú existencie výnimočných okolností, ktoré by mu boli vlastné, ale skôr existencie porušení alebo nedostatkov pri uplatňovaní postupov prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín a žiadateľov o medzinárodnú ochranu na hraniciach zo strany členského štátu, ktorý je zvyčajne zodpovedný za postupy prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín a žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Ako uvádza vnútroštátny súd, žalobca sa sťažuje na jednej strane na to, že bol pred podaním svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu viackrát vrátený na vonkajšej hranici Poľska v skrátenom konaní, a na druhej strane na to, ako sa s ním zaobchádzalo pri jeho vstupe na poľské územie a pred podaním jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom žalobca bol zaistený na hraničnom priechode. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že použitie týchto dvoch postupov potvrdzujú objektívne, spoľahlivé, presné a riadne aktualizované informácie.

28.

Nemyslím si, že tieto tvrdenia, aj keby boli potvrdené takýmito informáciami, sú dostatočné na vylúčenie uplatnenia zásady vzájomnej dôvery, a teda na zabránenie výkonu rozhodnutia o odovzdaní prijatého na základe článku 29 nariadenia Dublin III.

29.

Uvedené tvrdenia totiž v rozsahu, v akom sa týkajú praxe týkajúcej sa podmienok prekročenia vonkajších hraníc členského štátu a podávania žiadostí o medzinárodnú ochranu na týchto hraniciach, neumožňujú svedčiť o predpokladaných podmienkach prevzatia žiadateľa v prípade odovzdania do tohto členského štátu.

30.

Pokiaľ ide o prax vrátenia alebo vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín v skrátenom konaní z hranice členského štátu, takáto prax zjavne predstavuje závažný zásah do ich základných práv. Bez ohľadu na právne postavenie dotknutej osoby je zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktorá je zakotvená v článku 78 ods. 1 ZFEÚ, ako aj v článkoch 18 a 19 Charty, základnou zložkou zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Táto zásada zakazuje odsun, vyhostenie alebo vydanie nielen do krajiny, v ktorej by osoba mohla byť vystavená riziku prenasledovania alebo vážneho bezprávia (priame vyhostenie alebo vrátenie), ale aj do krajiny, v ktorej by čelila vážnemu riziku následného odsunu do tejto krajiny (nepriame vyhostenie alebo vrátenie).

31.

Európsky súd pre ľudské práva skúma zákonnosť tejto praxe, ktorá sa označuje aj ako „vrátenie v skrátenom konaní“ alebo „nútený návrat“ v kontexte článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 19 ) alebo článku 4 Protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý uznáva určité práva a slobody iné ako tie, ktoré sú už uvedené v dohovore a prvom dodatkovom protokole k dohovoru ( 20 ), zmenenom protokolom č. 11 s názvom „Zákaz hromadného vyhostenia cudzincov“ ( 21 ). Spája ju s vyhostením, ktorým označuje každý nútený návrat alebo vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny z územia štátu nezávisle od zákonnosti pobytu dotknutej osoby, času, ktorý táto osoba strávila na tomto území, miesta, kde bola zadržaná, jej postavenia migranta alebo žiadateľa o azyl alebo jej správania pri prekročení hranice. ( 22 ) Štátny príslušník tretej krajiny je fakticky zbavený možnosti vstupu na územie štátu. Tento vstup je pritom nevyhnutným predpokladom uplatnenia postupu identifikácie a posúdenia osobitných potrieb najzraniteľnejších osôb. Niektorí štátni príslušníci tretích krajín preto nemôžu podať žiadosť o medzinárodnú ochranu.

32.

V tejto súvislosti sa domnievam, že prax vrátenia alebo vyhostenia v skrátenom konaní z hranice členského štátu ovplyvňuje riadne fungovanie spoločného európskeho azylového systému v jeho vonkajšom rozmere, keďže nezaručuje prístup k medzinárodnej ochrane.

33.

Skutočnosť, že zvyčajne zodpovedný členský štát má v rámci integrovaného riadenia svojich hraníc a uplatňovania nariadenia (ES) č. 562/2006 ( 23 ) veľké ťažkosti, ktoré ho vedú k prijatiu postupov na hraniciach, ktoré by mohli porušovať základné práva dotknutých osôb, však nemôže sama osebe predstavovať závažný a preukázaný dôvod domnievať sa, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu by bol v prípade odovzdania do tohto členského štátu vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty počas posudzovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a po jeho skončení. ( 24 ) Ako zdôrazňuje štátny tajomník pred vnútroštátnym súdom, prax vyhostenia alebo vrátenia v skrátenom konaní nie je relevantná na účely posúdenia zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní, keďže žiadateľ nebude po uskutočnení svojho odovzdania vystavený tejto praxi.

34.

Povahu a závažnosť rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré vzniká žiadateľovi z dôvodu jeho odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu, treba posúdiť s ohľadom na presné údaje týkajúce sa chýb alebo nedostatkov, ktorých sa tento členský štát dopúšťa v situáciách, ktoré sú objektívne porovnateľné so situáciami, v ktorých sa bude tento žiadateľ nachádzať v nadväznosti na vykonanie tohto odovzdania vo svojom postavení žiadateľa počas konania o preskúmaní jeho žiadosti, a následne v postavení osoby, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, alebo ako osoba s doplnkovou ochranou po skončení tohto konania, alebo ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má byť odsunutý v prípade zamietnutia jeho žiadosti. ( 25 ) Údaje o postupoch, ktoré zvyčajne zodpovedný členský štát uplatňuje pri pokusoch o prekročenie svojich vonkajších hraníc alebo pri podávaní žiadostí o medzinárodnú ochranu na jeho hraniciach, neumožňujú predpokladať, ako sa bude s dotknutou osobou zaobchádzať v nadväznosti na konanie o posúdení jej žiadosti a po jeho ukončení. Aj keby tieto údaje svedčili o existencii závažného porušenia základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín, nemali by sa považovať za relevantné údaje na účely posúdenia rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré musí vykonať príslušný orgán na základe článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III, pretože by hrozilo, že ochromí fungovanie tohto nariadenia.

35.

Tento záver platí aj v súvislosti s nedostatkami, s ktorými sa zvyčajne zodpovedný členský štát stretáva pri zaobchádzaní so štátnymi príslušníkmi tretích krajín pri prekračovaní hraníc a pri prijímaní žiadateľov o medzinárodnú ochranu zaistených na hraničných priechodoch. Tieto nedostatky sa týkajú situácií, ktoré nie sú porovnateľné so situáciou, v ktorej sa bude žiadateľ, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní, nachádzať tak z dôvodu postavenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ako aj uplatniteľného právneho poriadku. V prípade neexistencie údajov potvrdzujúcich existenciu systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov ovplyvňujúcich určitú skupinu osôb pri vykonávaní smernice 2013/33, a najmä v prístupe k materiálnym podmienkam prijímania, tieto úvahy tiež nepostačujú na to, aby predstavovali závažný a preukázaný dôvod domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade odovzdania do tohto členského štátu čelila skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania počas posudzovania jej žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo po jeho skončení, tak, že by sa nachádzala najmä v situácii ťažkej materiálnej deprivácie. ( 26 )

36.

Na záver možno konštatovať, že v prípade neexistencie objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií, ktoré by mohli preukázať existenciu, v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, systémových alebo všeobecných nedostatkov ovplyvňujúcich režim medzinárodnej ochrany, alebo chýb ovplyvňujúcich prevzatie a zaobchádzanie s objektívne identifikovateľnou skupinou osôb, do ktorej prináleží žiadateľ, neexistuje platný dôvod pre príslušný orgán domnievať sa, že zaobchádzanie, ktoré sa tomuto žiadateľovi poskytne počas konania o posúdení jeho žiadosti a po jeho skončení, ho vystaví riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Tento orgán je naopak povinný založiť svoje posúdenie na skutočnosti, že základné práva, vrátane tých, ktoré sú založené na Dohovore o právnom postavení utečencov ( 27 ), zmenenom Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov ( 28 ), ako aj v EDĽP ( 29 ), budú dodržané v súlade so zásadou vzájomnej dôvery.

37.

Za týchto okolností teda príslušný orgán nemôže byť oprávnený vyžadovať od zvyčajne zodpovedného členského štátu, aby poskytol dodatočné informácie alebo individuálne záruky týkajúce sa podmienok prijímania a života žiadateľa v priebehu posudzovania jeho žiadosti a po jeho skončení, inak by bola porušená zásada vzájomnej dôvery, ktorou sa musia riadiť členské štáty a na ktorej spočíva spoločný európsky azylový systém. Okrem toho takéto kroky, keďže si vyžadujú dodatočný čas, neumožňujú zaručiť rýchle určenie zodpovedného členského štátu a rýchle vybavovanie žiadostí, čo je však cieľom, ktorý sa normotvorca Únie snažil dosiahnuť v rámci nariadenia Dublin III. ( 30 )

38.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III v spojení s článkom 4 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vykonaniu rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý bol vrátený v skrátenom konaní na vonkajšej hranici členského štátu, ktorý v súlade s týmto nariadením je zvyčajne zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti, ako aj údajne nezákonne zaistený na hraničnom priechode tohto členského štátu, pokiaľ príslušný orgán nemá k dispozícii dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že tento žiadateľ by bol vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania počas preskúmania jeho žiadosti a po jeho skončení z dôvodu jeho odovzdania do uvedeného členského štátu.

39.

V prípade neexistencie takýchto skutočností je príslušný orgán povinný vykonať rozhodnutie o odovzdaní v súlade s článkom 29 uvedeného nariadenia bez toho, aby predtým vykonal overenia alebo požiadal členský štát, ktorý je zvyčajne zodpovedný, aby poskytol dodatočné informácie alebo poskytol individuálne záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie, akému bude vystavená dotknutá osoba počas konania o posúdení jej žiadosti o medzinárodnú ochranu a po jeho skončení.

40.

Navrhujem, aby sa Súdny dvor zaoberal treťou a štvrtou prejudiciálnou otázkou spoločne.

41.

Svojou treťou otázkou vnútroštátny súd na jednej strane žiada Súdny dvor, aby spresnil režim dokazovania uplatniteľný v rámci vykonania článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III. Pýta sa najmä na dôkazné prostriedky, ako aj na úroveň dôkazov vyžadovanú na účely preukázania rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty vyplývajúceho z odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu.

42.

Na druhej strane sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na existenciu povinnosti spolupráce, ktorú má príslušný orgán na účely preukázania takéhoto rizika, a prípadne na jeho rozsah. V tejto súvislosti vyzýva Súdny dvor, aby spresnil, do akej miery má príslušný orgán povinnosť overiť existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, alebo požadovať individuálne záruky v prípade závažných a štrukturálnych porušení základných práv týmto štátom.

43.

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na vplyv neexistencie účinnej právnej ochrany v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, na režim dokazovania alebo spôsoby spolupráce stanovené v rámci uplatňovania článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.

44.

Normotvorca Únie neupravuje režim dokazovania uplatniteľný v rámci vykonávania článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III. Domnievam sa však, že štruktúra tohto nariadenia, ako aj pravidlá, ktoré Súdny dvor stanovil vo svojej judikatúre, umožňujú vyvodiť zásady, na ktorých sa má tento režim zakladať.

45.

Po prvé posúdenie, ktoré treba vykonať podľa článku 3 ods. 2 druhého pododseku uvedeného nariadenia, vyžaduje, aby mal žiadateľ príležitosť predložiť všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré prispievajú k preukázaniu existencie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu.

46.

Žiadateľ musí mať túto príležitosť buď v štádiu osobného pohovoru, alebo prípadne v štádiu odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

47.

Osobný pohovor patrí medzi všeobecné zásady a záruky uvedené v kapitole II nariadenia Dublin III. Článok 5 ods. 1 tohto nariadenia vyžaduje, aby príslušný orgán vykonal osobný pohovor so žiadateľom s cieľom uľahčiť proces určovania zodpovedného členského štátu a zabezpečiť, aby tento žiadateľ správne pochopil informácie, ktoré mu boli poskytnuté v súlade s článkom 4 uvedeného nariadenia. Tento pohovor musí byť predovšetkým pre žiadateľa príležitosťou predložiť podrobné vyhlásenia a/alebo predložiť všetky dôkazy a indície uvedené v článku 21 ods. 3 a článku 22 ods. 3 toho istého nariadenia, ktoré umožňujú predpokladať zodpovednosť členského štátu a v súvislosti s ktorými sa podáva dožiadanie o prevzatie ( 31 ). Tieto dôkazy a indície sa týkajú uplatňovania kritérií na určenie zodpovedného členského štátu uvedených v kapitole III nariadenia Dublin III, čo nepokrýva „vylučovacie kritérium“ uvedené v článku 3 ods. 2 tohto nariadenia. ( 32 ) Podľa môjho názoru však nič nebráni tomu, aby tento osobný pohovor bol tiež príležitosťou pre žiadateľa vyjadriť svoje obavy, a prípadne oznámiť skutočnosti, ktoré môžu preukázať existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade, že sa zvažuje jeho prípadné odovzdanie do iného členského štátu. Znenie článku 5 ods. 1 prvého pododseku uvedeného nariadenia je totiž dostatočne široké na to, aby umožnilo tento výklad, ktorý navyše prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného normotvorcom Únie, keď vyžaduje, aby sa uskutočnil osobný pohovor, teda posilniť práva žiadateľov a čo najlepšie ich zapojiť do procesu určovania zodpovedného členského štátu. ( 33 ) Napokon sa mi zdá, že tento výklad potvrdzujú zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudkoch z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( 34 ), a zo 16. júla 2020, Addis ( 35 ), týkajúcich sa posúdenia vážneho rizika neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, ktorému by bol vystavený žiadateľ v prípade vrátenia do členského štátu, v ktorom už požíva medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti odkazujem na body 55 až 57 vyššie.

48.

Po prijatí rozhodnutia o odovzdaní môže žiadateľ uviesť dôvody, pre ktoré by takýmto odovzdaním mohol byť vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v rámci opravného prostriedku, ktorý môže podať proti tomuto rozhodnutiu podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III. Táto vec je toho príkladom.

49.

Po druhé, pokiaľ ide o dôkazy, ktoré žiadateľ musí predložiť, Komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že vzhľadom na rozsudok Jawo „žiadateľ musí poskytnúť objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie preukazujúce existenciu systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov týkajúcich sa určitých skupín osôb, ktoré dosahujú mimoriadne vysoký prah závažnosti“.

50.

S týmto názorom nesúhlasím.

51.

Na jednej strane sa mi zdá, že tento výklad vedie k tomu, že žalobca znáša neprimerané dôkazné bremeno vzhľadom na ťažkosti, s ktorými sa môže stretnúť pri predkladaní dôkazov, a najmä vzhľadom na zdroje, ktoré má k dispozícii.

52.

Súhlasím s tým, že v zásade prináleží žiadateľovi, aby predložil dôkazy, ktoré môžu preukázať, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že ak by bolo rozhodnutie o odovzdaní vykonané, bol by vystavený reálnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Domnievam sa však, že je potrebné byť opatrný, pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa povahy a požadovanej miery dokazovania, pretože závisia od okolností každého jednotlivého prípadu. Súhlasím teda s pripomienkou poľskej vlády, podľa ktorej neexistencia akéhokoľvek dokumentu potvrdzujúceho vyhlásenie žiadateľa nemôže sama osebe prejudikovať nedostatok jeho dôkaznej sily. Niektorí žiadatelia totiž môžu konkrétnym spôsobom vyjadriť svoje obavy tým, že poskytnú relevantné informácie, či dokonca listinné dôkazy týkajúce sa podmienok ich prevzatia, pretože sa v tomto postavení zdržiavali na území členského štátu, ktorý je zvyčajne zodpovedný, pred jeho opustením. Naopak, iní nie sú schopní predložiť dôkazy na podporu svojich vyhlásení, a ak ich aj majú k dispozícii, predložiť najrelevantnejšie dôkazy. V tejto súvislosti holandská vláda vo svojich pripomienkach zdôrazňuje, že žiadateľ môže poskytnúť dostupné informácie o dotknutom členskom štáte, akými sú správy vypracované Asylum Information Database (AIDA) alebo dohody o spolupráci medzi týmto členským štátom a Agentúrou Európskej únie pre azyl (EUAA), alebo správy organizácií na ochranu ľudských práv. Hoci v štádiu odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní môžu niektorí žiadatelia skutočne využiť prostriedky, ktoré im ponúka ich právna a jazyková pomoc, nie som presvedčený, že vo väčšine prípadov nevyhnutne majú vedomosť o užitočných zdrojoch informácií týkajúcich sa dodržiavania základných práv žiadateľov v členskom štáte, a prípadne prostriedkov prístupu k nim.

53.

Za týchto okolností, hoci od žiadateľa možno vyžadovať, aby dostatočne preukázal skutočnosť, ktorá je vlastná jeho osobnej situácii, povahou a rozsahom jeho vyhlásení, a prípadne listinnými dôkazmi alebo indíciami, ktoré má k dispozícii, nemožno od neho očakávať, že predloží objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované údaje umožňujúce preukázať existenciu nedostatkov v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, ako aj preukázať stupeň závažnosti rizika, ktoré znáša. Takéto kroky patria podľa môjho názoru pod zodpovednosť príslušného orgánu, ktorý jediný môže vykonať právne posúdenie, ktoré si vyžaduje uplatnenie článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.

54.

Na druhej strane nevidím nijaký dôvod na to, aby žiadateľ znášal väčšie dôkazné bremeno, než je to, ktoré mu prináleží, keď musí preukázať, že v prípade vrátenia do členského štátu, v ktorom už požíva medzinárodnú ochranu, mu hrozí zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty.

55.

Pripomínam, že v rozsudku z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( 36 ), ktorý bol vyhlásený v ten istý deň ako rozsudok Jawo, Súdny dvor rozhodol v tom zmysle, že článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32/EÚ ( 37 ) nebráni tomu, aby členský štát využil možnosť ponúknutú týmto ustanovením zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bola priznaná takáto ochrana iným členským štátom, pokiaľ predvídateľné životné podmienky, s ktorými sa tento žiadateľ stretne ako osoba požívajúca túto ochranu v tomto inom členskom štáte, ho nevystavujú vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. ( 38 )

56.

V tomto kontexte Súdny dvor zakotvil rovnaké zásady, ako sú tie, ktoré stanovil v rozsudku Jawo, pričom tento rozsudok analogicky uplatnil. Dospel tak k záveru, že ak majú orgány členského štátu k dispozícii dôkazy predložené žiadateľom s cieľom preukázať existenciu takejto hrozby v členskom štáte, ktorý mu už poskytol medzinárodnú ochranu, tieto orgány sú povinné na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií a s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie posúdiť reálnosť existencie systematických alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb. ( 39 ) Pokiaľ ide o prah závažnosti, ten je logicky totožný s prahom stanoveným v rozsudku Jawo a znamená, že dotknutá osoba je vystavená riziku, že sa ocitne v situácii ťažkej materiálnej deprivácie. ( 40 )

57.

V rozsudku zo 16. júla 2020, Addis ( 41 ), Súdny dvor dospel k záveru, že posúdenie rizika zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty, sa musí vykonať po tom, ako sa žiadateľovi poskytne príležitosť predložiť všetky dôkazy, najmä osobné, ktoré môžu potvrdiť ich existenciu. ( 42 ) Súdny dvor tak rozhodol, že osobný pohovor musí rozhodujúcemu orgánu umožniť nielen posúdiť špecifickú situáciu žiadateľa, ako aj stupeň jeho zraniteľnosti, ale zároveň tomuto orgánu aj umožniť uistiť sa, že žiadateľ bol vyzvaný na uvedenie „všetkých skutočností, ktoré by mohli preukázať, že vrátenie do členského štátu, ktorý mu už poskytol medzinárodnú ochranu, by ho vystavilo hrozbe zaobchádzania odporujúceho… článku 4 Charty“ ( 43 ).

58.

Treba konštatovať, že Súdny dvor v tomto prípade nestanovil žiadnu požiadavku, podobne ako normotvorca Únie, pokiaľ ide o povahu a silu dôkazov, ktoré je žiadateľ povinný predložiť na podporu svojich tvrdení. Podľa môjho názoru teda nie je dôvod odchýliť sa od týchto zásad pri vykonávaní článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III, keďže nie je potrebné rozlišovať medzi situáciou žiadateľa, pri ktorom hrozí, že bude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, podľa toho, či bude vrátený do členského štátu, v ktorom už požíva medzinárodnú ochranu, alebo do zodpovedného členského štátu.

59.

Z toho vyvodzujem, že je na žiadateľovi, aby predložil podrobné vyhlásenia, a prípadne predložil všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré by mohli preukázať, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania z dôvodu jeho odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu.

60.

V druhej časti tretej otázky vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil, do akej miery je príslušný orgán povinný spolupracovať so žiadateľom na účely preukázania rizika neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu. Takáto povinnosť, keďže by od tohto orgánu vyžadovala, aby podrobne preskúmal a posúdil existenciu skutočného rizika neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, by umožnila kompenzovať ťažkosti, ktorým je vystavený žiadateľ, pokiaľ ide o dôkaz existencie takéhoto rizika, pričom na tohto žiadateľa sa navyše nevzťahujú rovnaké procesné záruky, ako sú záruky stanovené smernicami 2011/95 a 2013/32.

61.

Nariadenie Dublin III nestanovuje žiadnu povinnosť spolupráce medzi žiadateľom a príslušným orgánom v rámci vykonávania článku 3 ods. 2 druhého pododseku tohto nariadenia.

62.

Na jednej strane nariadenie Dublin III vychádza predovšetkým zo zásad vzájomnej dôvery a administratívnej spolupráce medzi členskými štátmi. Ak príslušný orgán vypočuje žiadateľa na osobnom pohovore, postup na určenie zodpovedného členského štátu sa v súlade s kapitolou VII uvedeného nariadenia zakladá najmä na výmene informácií, výmene údajov a administratívnych dojednaniach medzi príslušnými orgánmi členských štátov. Cieľom nariadenia č. 1560/2003 je teda podľa jeho odôvodnenia 1 jasne stanoviť spôsoby účinného vykonávania nariadenia Dublin III „aby uľahčovali spoluprácu medzi tými orgánmi v členských štátoch, v ktorých právomoci je uplatňovanie tohto nariadenia, pokiaľ ide o zasielanie a spracovanie dožiadaní na účely prijímania a vracania, žiadostí o informácie a uskutočnenie prevzatí“.

63.

Na druhej strane článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III kodifikoval zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku N. S. a i., bez toho, aby tam normotvorca Únie zahrnul osobitné ustanovenia týkajúce sa existencie prípadnej povinnosti spolupráce medzi žiadateľom a príslušným orgánom.

64.

Vzhľadom na neexistenciu úpravy v tomto predpise poľská vláda vo svojich pripomienkach navrhuje, aby sa analogicky uplatnili ustanovenia stanovené v článku 4 smernice 2011/95, pričom vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti domnieva, že povinnosť spolupráce, ktorá by bola zavedená na účely preukázania rizika neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu, by bola svojou povahou a rozsahom porovnateľná s povinnosťou stanovenou v rámci smernice 2011/95.

65.

Analogické uplatnenie si vyžaduje, ak nie totožnosť, prinajmenšom podobnosť medzi situáciou, ktorá je predmetom právneho vákua, a situáciou upravenou normotvorcom Únie. Hoci sa nariadenie Dublin III svojím predmetom a účelom odlišuje od smerníc 2011/95 a 2013/32 ( 44 ), situácia uvedená v článku 3 ods. 2 druhom pododseku tohto nariadenia týkajúca sa určenia rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania žiadateľa do zvyčajne zodpovedného členského štátu a situácia uvedená v článku 4 smernice 2011/95 týkajúca sa určenia skutočného rizika utrpenia vážneho bezprávia v prípade návratu žiadateľa do jeho krajiny pôvodu sa podobajú dôvodom existencie každého z týchto ustanovení. Je pravda, že posúdenie rizika vykonané v rámci konania o určenie zodpovedného členského štátu má obmedzenejší rozsah. Sleduje však rovnaký cieľ ako pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu, a to zaručiť dodržiavanie základných práv žiadateľa a zapojiť tých istých aktérov.

66.

Nemyslím si však, že by bolo potrebné vykonať analogické uplatnenie. Súdny dvor totiž v rozsudkoch N. S. a i. zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( 45 ), a Jawo, stanovil povinnosť spolupráce medzi žiadateľom a príslušným orgánom v rámci vykonania článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III, ktorej podmienky sa podobajú podmienkam stanoveným v článku 4 smernice 2011/95.

67.

V oboch prípadoch sú vyhlásenia žiadateľa počas jeho osobného pohovoru a prípadne listinné dôkazy alebo indície, ktoré predkladá, len východiskovým bodom v procese posudzovania skutočností a okolností, ktoré vykonali príslušné orgány. ( 46 ) Podobne ako ustanovenia uvedené v článku 4 ods. 3 a 5 smernice 2011/95 ( 47 ) Súdny dvor vyžaduje, aby príslušný orgán posúdil skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktorému čelí žiadateľ, nielen z hľadiska objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných údajov týkajúcich sa fungovania systému medzinárodnej ochrany v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, ale aj z hľadiska konkrétnej situácie žiadateľa, pričom tento orgán je povinný vykonať individuálne posúdenie. ( 48 )

68.

Pripúšťam, že rozsah tejto spolupráce medzi žiadateľom a príslušným orgánom v rámci vykonávania článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III sa odlišuje od spolupráce zavedenej v rámci článku 4 smernice 2011/95 v takom prípade, keď toto posúdenie odhalí existenciu závažných a preukázaných dôvodov domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania z dôvodu jeho odovzdania do zodpovedného členského štátu. V tomto prípade totiž zásady vzájomnej dôvery a administratívnej spolupráce, na ktorých spočíva nariadenie Dublin III, podľa môjho názoru vyžadujú, aby príslušný orgán požiadal v každom jednotlivom prípade členský štát, ktorý je zvyčajne zodpovedný, aby oznámil doplňujúce informácie alebo poskytol individuálne a primerané záruky týkajúce sa podmienok prijímania alebo prevzatia žiadateľa, a to s cieľom vykonať rozhodnutie o odovzdaní v súlade s článkom 4 Charty. V prípade, že by sa tieto záruky ukázali ako nedostatočné, totiž z tohto článku vyplýva povinnosť nevykonať toto rozhodnutie, keďže článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III vyžaduje, aby príslušný orgán pokračoval v posudzovaní kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia s cieľom zistiť, či iný členský štát môže byť určený ako zodpovedný (druhý pododsek), alebo aby sám posúdil žiadosť o medzinárodnú ochranu (tretí pododsek).

69.

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd napokon pýta, do akej miery neúčinnosť alebo nedostatočnosť opravných prostriedkov, ktoré vedú k neexistencii účinnej právnej ochrany v zodpovednom členskom štáte ovplyvňuje režim dokazovania alebo spôsoby spolupráce využiteľné v rámci uplatňovania článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.

70.

Rovnako ako holandská vláda sa domnievam, že prípadná existencia nedostatkov v členskom štáte, ktorý je zvyčajne zodpovedný, nemá sama osebe vplyv na tento režim dokazovania alebo na spôsoby spolupráce medzi žiadateľom a príslušným orgánom. Ak sa táto skutočnosť posudzuje samostatne, nepredstavuje porušenie článku 4 Charty. V spojení s existenciou nedostatkov systému medzinárodnej ochrany má naopak vplyv, pokiaľ ide o rozsah posúdenia rizika, ktoré musí vykonať príslušný orgán, a prípadne pokiaľ ide o doplňujúce informácie alebo individuálne záruky, ktoré môže tento orgán požadovať.

71.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že je úlohou príslušného orgánu, aby v spolupráci so žiadateľom posúdil, či existujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania z dôvodu jeho odovzdania do zvyčajne zodpovedného členského štátu. Hoci je žiadateľ povinný urobiť podrobné vyhlásenia a prípadne predložiť všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré by mohli preukázať existenciu takéhoto rizika, príslušný orgán je povinný posúdiť tieto skutočnosti a vykonať posúdenie rizika nielen vzhľadom na objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované údaje týkajúce sa fungovania systému medzinárodnej ochrany v tomto členskom štáte, ale aj na konkrétnu situáciu žiadateľa, pričom prípadne požiada uvedený členský štát o individuálne a primerané záruky, pokiaľ ide o podmienky prijímania alebo prevzatia žiadateľa.

72.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko), takto:

Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v spojení s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že: