1.

Normotvorca Únie prijal 19. októbra 2022 nariadenie (EÚ) 2022/2065 ( 2 ) (ďalej len „akt o digitálnych službách“) s cieľom stanoviť harmonizované pravidlá pre bezpečné, predvídateľné a dôveryhodné online prostredie, ktoré uľahčuje inovácie a v ktorom sú účinne chránené základné práva. ( 3 ) Na tento účel uvedené nariadenie zavádza súbor povinností pre poskytovateľov služieb nazývaných „sprostredkovatelia“, pokiaľ ide o podávanie správ o transparentnosti, určenie kontaktných miest a mechanizmy oznamovania nezákonného obsahu. ( 4 ) Uvedené nariadenie sa bude v zásade uplatňovať od 17. februára 2024, pričom nie je dotknuté jeho skoršie uplatňovanie na poskytovateľov veľmi veľkých online platforiem a veľmi veľkých internetových vyhľadávačov. ( 5 )

2.

Dovtedy nebudú pravidlá týkajúce sa týchto aspektov podliehať na úrovni Únie porovnateľnej harmonizácii. ( 6 )

3.

Nedávno niektoré členské štáty prijali právne predpisy, ktoré ukladajú poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti dostupných na ich území povinnosti podobné tým, ktoré sú opísané vyššie. ( 7 ) Zdá sa, že rakúska právna úprava, o ktorú ide v prejednávanej veci, prijatá v roku 2020, je súčasťou tohto trendu. ( 8 )

4.

Od roku 2002 sa však pohyb služieb informačnej spoločnosti vo veľkej miere riadi smernicou 2000/31/ES ( 9 ).

5.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2000/31 totiž každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom, ktorý je usadený na jeho území (domovský členský štát), boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami patriacimi do „koordinovanej oblasti“ definovanej v článku 2 písm. h) tejto smernice. Zásada, podľa ktorej služby informačnej spoločnosti v zásade musia podliehať právnemu režimu domovského členského štátu, sa označuje ako „zásada krajiny pôvodu“.

6.

Podľa tejto logiky členské štáty v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2000/31 v zásade nemôžu obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu. Iný členský štát než štát pôvodu sa totiž môže odchýliť od tejto zásady iba opatreniami prijatými „v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti“, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) uvedenej smernice.

7.

To je právny rámec prvej prejudiciálnej otázky položenej Súdnemu dvoru v prejednávanej veci. Vnútroštátny súd sa touto otázkou pýta, či sa členský štát môže odchýliť od voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti prijatím nielen individuálnych a konkrétnych opatrení, ale aj všeobecných a abstraktných legislatívnych opatrení zameraných na určitú kategóriu služieb. Na žiadosť Súdneho dvora sú tieto návrhy obmedzené na analýzu tejto prejudiciálnej otázky.

8.

Táto otázka zostáva relevantná aj počas platnosti aktu o digitálnych službách, keďže uvedeným nariadením sa neruší ani zásada krajiny pôvodu, ani právomoc odchýliť sa od tejto zásady v prípadoch stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. ( 10 )

9.

Článok 2 písm. a) smernice 2000/31 vymedzuje pojem „služby informačnej spoločnosti“ odkazom na článok 1 ods. 1 smernice (EÚ) 2015/1535 ( 11 ). Posledná uvedená smernica definuje službu informačnej spoločnosti ako „každ[ú] služb[u], ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“.

10.

Článok 2 písm. h) smernice 2000/31 definuje „koordinovanú oblasť“ ako „požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté“.

11.

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vnútorný trh“, znie takto:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.

2.   Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

3.   Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.

4.   Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti, ak sú splnené tieto podmienky:

5.   Členské štáty môžu v naliehavom prípade prijať výnimku z podmienok ustanovených v odseku 4 písm. b). Ak ide o takýto prípad, opatrenia musia byť čo najskôr oznámené Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.

6.   Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v príslušných opatreniach, Komisia preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom spoločenstva v čo najkratšom možnom čase; ak príde k záveru, že opatrenie je nezlučiteľné s právom spoločenstva, Komisia požiada príslušný členský štát, aby neprijal navrhované opatrenia alebo urýchlene ukončil príslušné opatrenia.“

12.

Bundesgesetz über Maßnahmen zum Schutz der Nutzer auf Kommunikationsplattformen (Kommunikationsplattformen‑Gesetz) (rakúsky spolkový zákon o opatreniach na ochranu používateľov komunikačných platforiem) ( 12 ) (ďalej len „KoPl‑G“) bol vyhlásený 23. decembra 2020 a nadobudol účinnosť 1. januára 2021. Od poskytovateľov služieb, ktorí patria do pôsobnosti uvedeného zákona, sa očakávalo, že splnia povinnosti uložené zákonom do 31. marca 2021. ( 13 )

13.

Ustanovenie § 1 KoPl‑G stanovuje:

„1.   Tento zákon slúži na podporu zodpovedného a transparentného vybavovania oznámení používateľov o nižšie uvedenom obsahu na komunikačných platformách a bezodkladného riešenia takýchto oznámení.

2.   Domáci a zahraniční poskytovatelia služieb, ktorí poskytujú komunikačné platformy (§ 2 ods. 4) na účely hospodárskeho zisku, patria do pôsobnosti tohto zákona, pokiaľ:

…

5.   Na požiadanie poskytovateľa služieb regulačný orgán určí, či poskytovateľ patrí do pôsobnosti tohto zákona.

…“

14.

Ustanovenie § 2 bodu 4 KoPl‑G definuje „komunikačnú platformu“ ako „službu informačnej spoločnosti, ktorej hlavným účelom alebo základnou funkciou je výmena oznámení alebo vyjadrení s duševným obsahom, či už v ústnej, písomnej, zvukovej alebo obrazovej podobe, medzi používateľmi a širokým okruhom iných používateľov prostredníctvom hromadného šírenia“.

15.

Podľa § 3 KoPl‑G:

„1.   Poskytovatelia služieb musia pripraviť účinný a transparentný postup na vybavovanie a riešenie oznámení o obsahu, ktorý je dostupný na komunikačnej platforme a ktorý je údajne protiprávny.

…

4.   Okrem toho poskytovatelia služieb zabezpečia zavedenie účinného a transparentného postupu na preskúmanie svojich rozhodnutí o zablokovaní alebo odstránení oznámeného obsahu (odsek 3 bod 1). …“

16.

Podľa § 4 ods. 1 KoPl‑G:

„Poskytovatelia služieb sú povinní ročne, v prípade komunikačných platforiem s viac ako miliónom registrovaných používateľov polročne, vypracovať správu o vybavení oznámení o údajnom protiprávnom obsahu. Správa sa doručí regulačnému orgánu najneskôr mesiac po uplynutí obdobia, ktoré je zahrnuté v správe, a zároveň musí byť stále a ľahko dostupná na ich vlastnej internetovej stránke.“

17.

§ 5 KoPl‑G stanovuje:

„1.   Poskytovatelia služieb určia osobu, ktorá spĺňa podmienky stanovené v § 9 ods. 4 Verwaltungsstrafgesetz 1991 (VStG) [(rakúsky zákon o správnych sankciách z roku 1991, BGBl., 52/1991)]. Táto osoba:

…

4.   Poskytovateľ služieb vymenuje fyzickú alebo právnickú osobu za zástupcu zodpovedného za správne a súdne oznámenia. …“

18.

Navrhovateľky v spore vo veci samej Google Ireland Limited (ďalej len „Google“), Meta Platforms Ireland Limited (ďalej len „Meta Platforms“) a Tik Tok Technology Limited (ďalej len „Tik Tok“) sú spoločnosťami so sídlom v Írsku, ktoré okrem iného poskytujú služby komunikačných platforiem v Rakúsku.

19.

Po nadobudnutí účinnosti KoPl‑G v roku 2021 navrhovateľky v spore vo veci samej požiadali príslušný orgán, Kommunikationsbehörde Austria (rakúsky úrad pre reguláciu komunikácií; ďalej len „Komm Austria“), aby na základe § 1 ods. 5 tohto zákona určil, že nepatria do jeho pôsobnosti.

20.

Komm Austria však troma rozhodnutiami z 26. marca, 31. marca a 22. apríla 2021 určil, že navrhovateľky v spore vo veci samej patria do pôsobnosti KoPl‑G, lebo každá z nich poskytuje komunikačnú platformu v zmysle § 2 bodu 4 tohto zákona.

21.

Navrhovateľky v spore vo veci samej napadli tieto rozhodnutia na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), ktorý ich žaloby zamietol ako nedôvodné.

22.

Pokiaľ ide o problematiku uvedenú v prvej prejudiciálnej otázke, Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) v podstate po prvé konštatoval, že zásada krajiny pôvodu upravená v smernici 2000/31 neplatí neobmedzene a výnimka z nej môže byť odôvodnená, najmä ak je nevyhnutná na dosiahnutie a/alebo zachovanie vysokej úrovne ochrany dôležitých právnych záujmov, akým je ochrana maloletých alebo ľudskej dôstojnosti. KoPl‑G podľa neho sleduje takéto ciele. Uvedený súd sa domnieval, že zákon vytvára právny základ na prijatie konkrétnych opatrení v prípade opakovaného porušenia voči adresátom určeným dostatočne individualizovaným spôsobom v každom jednotlivom prípade. Tento súd však tvrdil, že určovacie konanie nemôže v prejednávanej veci (ešte) viesť k prijatiu individuálnych a konkrétnych opatrení voči navrhovateľkám v spore vo veci samej, keďže podali návrh na čisto určovacie rozhodnutie, pričom neboli nútené urobiť to v rámci konkrétneho prípadu.

23.

Po druhé, pokiaľ ide o postup upravený v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol, že v rámci KoPl‑G nebolo prijaté nijaké opatrenie v zmysle tohto ustanovenia a že tento zákon bol prijatý výlučne s cieľom vytvoriť právny základ, aby bolo možné prijať opatrenia v zmysle tohto ustanovenia.

24.

V rámci opravných prostriedkov „Revision“ podaných proti rozsudkom Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) navrhovateľky v spore vo veci samej v konaní na Verwaltungsgerichtshof (Správny súd, Rakúsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tvrdia, že tento súd nesprávne potvrdil uplatniteľnosť KoPl‑G na platformy, ktoré prevádzkujú. Konkrétne na jednej strane tvrdia, že vzhľadom na to, že Írska republika a Komisia neboli informované o prijatí KoPl‑G v zmysle článku 3 ods. 4 písm. b) a článku 3 ods. 5 smernice 2000/31, nemožno sa voči nim odvolávať na tento zákon, a na druhej strane, že povinnosti stanovené týmto zákonom sú neprimerané a nezlučiteľné s voľným pohybom služieb a zásadou krajiny pôvodu.

25.

Vzhľadom na vecnú súvislosť medzi vecami navrhovateliek v spore vo veci samej ich vnútroštátny súd spojil.

26.

Podľa vnútroštátneho súdu je nesporné, že služby poskytované navrhovateľkami v spore vo veci samej najmä v Rakúsku predstavujú služby informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31. Vzhľadom na konštatovania Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) sa vnútroštátny súd domnieva, že tieto služby treba tiež považovať za „komunikačné platformy“ v zmysle KoPl‑G a že navrhovateľky v spore vo veci samej spĺňajú podmienky stanovené v § 1 ods. 2 a 3 ( 14 ) tohto zákona, a teda patria do jeho pôsobnosti.

27.

Vnútroštátny súd uznáva, že na základe KoPl‑G sa voči poskytovateľovi služieb skutočne prijímajú individuálne a konkrétne akty v prípade, že si tento poskytovateľ nesplní povinnosti, ktoré mu zákon ukladá. Domnieva sa však, že tieto povinnosti, ktoré je poskytovateľ povinný dodržiavať, pričom nie je vopred potrebné prijať individuálny a konkrétny akt, predstavujú požiadavky týkajúce sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, a preto patria do koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31. Tieto požiadavky môžu v zásade obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, keďže ich musia splniť aj poskytovatelia služieb usadení na území iného členského štátu ako Rakúska.

28.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 za určitých podmienok oprávňuje iný členský štát, než je štát, na území ktorého je poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti usadený, odchýliť sa od zásady krajiny pôvodu. Vzhľadom na to sa pýta, či sa členský štát môže odchýliť od tejto zásady prijatím opatrenia, ktoré sa týka kategórie služieb informačnej spoločnosti všeobecne opísaných podľa ich povahy, akými sú komunikačné platformy v zmysle KoPl‑G.

29.

Vnútroštátny súd v podstate na jednej strane uvádza, že Súdny dvor doteraz overoval, či všeobecné a abstraktné ustanovenia možno povoliť ako opatrenia v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 vzhľadom na dôvody a požiadavky uvedené v tomto ustanovení. V tejto súvislosti cituje rozsudky Ker‑Optika, ( 15 ) Airbnb Ireland ( 16 ) a A (Reklama a online predaj liekov). ( 17 ) Na druhej strane uvádza, že v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Airbnb Ireland, ( 18 ) som sa priklonil k výkladu, podľa ktorého všeobecné ustanovenia nemožno považovať za opatrenia v zmysle článku 3 ods. 4 tejto smernice, a ak by obmedzovali voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu z dôvodov, ktoré patria do koordinovanej oblasti, boli by v každom prípade protiprávne podľa článku 3 ods. 2 uvedenej smernice.

30.

Za týchto podmienok sa Verwaltungsgerichtshof (Správny súd) rozhodnutím z 24. mája 2022, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 10. júna 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky. Na žiadosť Súdneho dvora sa tieto návrhy zameriavajú na prvú prejudiciálnu otázku, ktorá znie takto:

„Má sa článok 3 ods. 4 písm. a) bod ii) smernice 2000/31/ES vykladať v tom zmysle, že pod opatrením, ktoré je prijaté ‚proti určitej službe informačnej spoločnosti‘, sa môže chápať aj zákonné opatrenie, ktoré sa týka všeobecne opísanej kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti (ako sú komunikačné platformy), alebo si existencia opatrenia v zmysle tohto ustanovenia vyžaduje, aby sa prijalo rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivého prípadu (napríklad v súvislosti menovite s uvedenou komunikačnou platformou)?“

31.

Písomné pripomienky predložili navrhovateľky v spore vo veci samej, rakúska, írska a poľská vláda, ako aj Komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

32.

Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31 vykladať v tom zmysle, že členský štát môže obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iných členských štátov prijatím legislatívnych opatrení všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa vzťahujú na určitú všeobecne opísanú kategóriu služieb informačnej spoločnosti, pričom tieto opatrenia neprijíma od prípadu k prípadu.

33.

Na úvod musím uviesť, že vnútroštátny súd tvrdí, že je nesporné, že služby poskytované navrhovateľkami v spore vo veci samej najmä v Rakúsku predstavujú služby informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31. Hoci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje informácie, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili overiť kvalifikáciu prijatú vnútroštátnym súdom, účastníci konania túto kvalifikáciu nespochybňujú. Analýza, ktorú uvediem, je preto založená na tomto predpoklade.

34.

Pred preskúmaním prejudiciálnej otázky (časť C) najprv uvediem niekoľko poznámok k rakúskej právnej úprave, ktorá je jadrom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania (časť A), a potom uvediem tvrdenia účastníkov konania (časť B).

35.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka ustanovení KoPl‑G, ktorých cieľom je posilniť „zodpovednosť platforiem“, ktorá prislúcha poskytovateľom komunikačných platforiem, pokiaľ ide o vybavovanie oznámení používateľov týkajúcich sa obsahu týchto platforiem. ( 19 )

36.

Takí poskytovatelia pôsobiaci v Rakúsku, či už sú usadení v tomto členskom štáte alebo v zahraničí, v zásade patria do pôsobnosti KoPl‑G, a preto sú povinní plniť určité povinnosti. Ide najmä o i) zavedenie systému oznamovania a overovania údajne nezákonného obsahu, ( 20 ) ii) vypracovanie správy o transparentnosti ( 21 ) a iii) vymenovanie zodpovedného zástupcu a zástupcu povereného oznámeniami. ( 22 ) Poskytovatelia, na ktorých sa vzťahuje KoPl‑G, podliehajú dohľadu Komm Austria. Pri výkone tohto dohľadu je uvedený orgán oprávnený uložiť pokuty až do výšky desiatich miliónov eur v prípade porušenia určitých povinností stanovených v KoPl‑G. ( 23 )

37.

Hospodársky subjekt môže predložiť Komm Austria žiadosť, aby tento orgán určil, či patrí do pôsobnosti KoPl‑G. Povinnosti, ktoré musia poskytovatelia splniť, sú však uložené hospodárskym subjektom patriacim do pôsobnosti KoPl‑G bez toho, aby bolo potrebné vopred prijať individuálny a konkrétny akt.

38.

Podľa spoločností Google a Tik Tok akt, akým je KoPl‑G, ktorý sa uplatňuje na celú kategóriu poskytovateľov služieb usadených v inom členskom štáte, nepredstavuje opatrenie prijaté vo vzťahu k určitej službe informačnej spoločnosti v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, a preto nemôže byť odôvodnený na základe tohto ustanovenia. V tejto súvislosti sa Meta Platforms domnieva, že opatrenia povolené týmto ustanovením nemôžu zahŕňať právnu úpravu týkajúcu sa určitej všeobecne opísanej kategórie služieb informačnej spoločnosti.

39.

Komisia uvádza, že v zásade prináleží členskému štátu určenia, aby stanovil, „ako a kde“ zamýšľa prijať opatrenie odchyľujúce sa od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31. Podľa tejto inštitúcie môže ísť tak o individuálne opatrenie, ako aj o všeobecne záväzné opatrenie, „pokiaľ je dostatočne cielené v tom zmysle, že sa od začiatku jasne uplatňuje na danú službu informačnej spoločnosti poskytovanú jedným alebo viacerými poskytovateľmi usadenými v jednom alebo vo viacerých iných členských štátoch“. V tejto súvislosti sa Komisia opiera o znenie článku 2 písm. h) tejto smernice, ktorý definuje pojem „koordinovaná oblasť“ a zahŕňa doň požiadavky všeobecnej povahy. Na základe týchto úvah Komisia konštatuje, že opatrenia stanovené v KoPl‑G sú z dôvodu svojej všeobecnej a abstraktnej povahy diametrálne odlišné od samotnej podstaty zásady krajiny pôvodu, ktorá je definovaná v článku 3 ods. 1 a 2 tejto smernice.

40.

Zásadne odlišný výklad obhajuje rakúska a írska vláda a s určitými odchýlkami poľská vláda.

41.

Zdá sa, že účastníci konania podporujúci výklad, podľa ktorého legislatívne opatrenia zamerané na všeobecne opísanú kategóriu služieb informačnej spoločnosti môžu tiež predstavovať „opatrenia“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, z neho vyvodzujú rôzne dôsledky pre voľný pohyb týchto služieb. Stanovisko írskej vlády totiž chápem v tom zmysle, že ak by pojem „opatrenie“ nezahŕňal všeobecné legislatívne opatrenia, členské štáty by boli oprávnené slobodne prijímať takéto všeobecné legislatívne opatrenia a obmedzovať voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti bez toho, aby museli dodržiavať podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 uvedenej smernice. Na druhej strane sa zdá, že rakúska vláda sa domnieva, že takýto výklad by zabránil akejkoľvek odchýlke od zásady krajiny pôvodu prijatím legislatívnych opatrení.

42.

Podľa poľskej vlády na uplatnenie článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 musí predmetné opatrenie predstavovať obmedzenie voľného pohybu služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ. V tejto súvislosti táto vláda po prvé s odkazom na rozsudok Airbnb Ireland ( 24 ) tvrdí, že KoPl‑G neobmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu, keďže tento zákon požaduje len zavedenie postupov na riešenie oznámení nezákonného obsahu a zverejňovanie správ v tejto súvislosti.

43.

Po druhé poľská vláda zdôrazňuje vzťah medzi článkom 3 ods. 4 smernice 2000/31 na jednej strane a článkom 14 ods. 3 a článkom 15 ods. 2 tejto smernice na druhej strane. Podľa tejto vlády treba článok 14 ods. 3 smernice považovať za lex specialis vo vzťahu k zásade krajiny pôvodu. Okrem toho uvedená vláda tvrdí, že článok 15 ods. 2 tejto smernice umožňuje členským štátom zaviesť pre poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti povinnosť bezodkladne informovať príslušné verejné orgány o vykonávaní údajných nezákonných činností príjemcami ich služieb alebo o informáciách, ktoré im boli oznámené. Podľa tej istej vlády táto povinnosť zodpovedá povinnosti vypracovať a uverejňovať správy o riešení oznámení o nezákonnom obsahu, ktorú stanovil KoPl‑G. V dôsledku toho sa táto vláda domnieva, že keďže sa ustanovenia tohto zákona týkajú oznamovania a kontroly nezákonného obsahu, patria do pôsobnosti článku 14 ods. 3 a článku 15 ods. 2 smernice 2000/31. Poľská vláda tvrdí, že ustanovenia tohto zákona preto treba posudzovať nie z hľadiska článku 3 ods. 4 tejto smernice, ale z hľadiska článku 56 ZFEÚ.

44.

Až po tretie za predpokladu, že by Súdny dvor nesúhlasil s týmito analýzami, poľská vláda uvádza, že pojem „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 možno chápať aj ako legislatívne opatrenie vzťahujúce sa na určitú všeobecne opísanú kategóriu služieb informačnej spoločnosti.

45.

Vzhľadom na to, že poľská vláda na jednej strane tvrdí, že prejudiciálnu otázku treba preskúmať nie z hľadiska článku 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31, ale z hľadiska článku 14 ods. 3 a článku 15 ods. 2 tejto smernice, a na druhej strane, že vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ KoPl‑G neobmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, takže nie je potrebné skúmať článok 3 ods. 4 tejto smernice, treba najprv analyzovať tvrdenia tejto vlády.

46.

Článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 sa zdá byť relevantný len vtedy, ak poskytovateľ služby informačnej spoločnosti patrí do pôsobnosti článku 14 ods. 1 tejto smernice. ( 25 ) Aby to tak bolo, činnosť tohto poskytovateľa musí mať výlučne technickú, automatickú a pasívnu povahu, čo znamená, že poskytovateľ nepozná informácie, ktoré sú prenášané alebo uchovávané, ani nad nimi nemá kontrolu. ( 26 ) Takýto poskytovateľ môže využiť výnimku zo zodpovednosti v súvislosti s uchovávanými informáciami, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 14 ods. 1 uvedenej smernice.

47.

V rozsahu, v akom článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 v prvej časti stanovuje, že „tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov“, účinkom tohto ustanovenia je, že poskytovateľ môže byť adresátom príkazov vydaných na základe vnútroštátneho práva členského štátu, aj keď je oslobodený od zodpovednosti. Rovnako ako poľská vláda sa domnievam, že takéto príkazy môžu byť vydané orgánmi iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom je poskytovateľ usadený.

48.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje informácie, ktoré by umožňovali určiť, či sa na navrhovateľky v spore vo veci samej vzťahuje článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Každý poskytovateľ, na ktorého sa vzťahuje toto ustanovenie, však je poskytovateľom služby informačnej spoločnosti, na ktorého službu sa môže uplatniť mechanizmus zavedený článkom 3 tejto smernice. Ak sa členským štátom povoľuje vydávať príkazy proti privilegovanému poskytovateľovi, ktorý môže prípadne využívať výnimku stanovenú v článku 14 ods. 1 uvedenej smernice, malo by sa im to umožniť aj vtedy, ak sa poskytovateľ nemôže dovolávať tejto výnimky.

49.

Poľská vláda však chápe článok 14 ods. 3 druhú časť smernice 2000/31, podľa ktorého „[tento článok] nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám“, v tom zmysle, že umožňuje členským štátom uložiť poskytovateľovi usadenému v členskom štáte také povinnosti, aké stanovuje KoPl‑G.

50.

Táto „možnosť“ sa však týka konaní alebo postupov vo veci individualizovaných porušení, ktoré môžu byť predmetom príkazov uvedených v článku 14 ods. 3 prvej časti smernice 2000/31. Tak je to v prípade predbežného konania, v rámci ktorého osoba, ktorá sa môže domáhať vydania príkazu voči poskytovateľovi, musí pred podaním návrhu na súd informovať poskytovateľa o porušení, aby mu poskytla možnosť bezodkladne ukončiť predmetné porušenie a zabrániť jeho opakovaniu. ( 27 ) Naopak, možnosť vyhradená členským štátom v článku 14 ods. 3 druhej časti tejto smernice sa netýka uloženia všeobecných povinností, ktoré sa riadia hmotným právom a ktoré nijako nesúvisia s konaním, ktorého cieľom je vydanie príkazu v súvislosti s individualizovaným porušením. ( 28 )

51.

Prejudiciálna otázka sa však týka takýchto všeobecných povinností, a preto v prejednávanej veci nevzniká otázka, aký je vzťah medzi uplatnením možnosti stanovenej v článku 14 ods. 3 druhej časti smernice 2000/31 a mechanizmom stanoveným v článku 3 ods. 2 a 4 uvedenej smernice.

52.

Z podobných dôvodov nie je v prejednávanej veci relevantný ani článok 15 ods. 2 smernice 2000/31. Zdá sa totiž, že toto ustanovenie spresňuje obrysy zákazu ukladať poskytovateľom služieb všeobecnú monitorovaciu povinnosť, ktorý platí pre členské štáty a je stanovený v článku 15 ods. 1 tejto smernice. ( 29 ) Ako vyplýva z odôvodnenia 47 smernice, tento zákaz sa netýka povinností monitorovať uplatniteľných „v špecifickom prípade“ a najmä nebráni rozhodnutiam vnútroštátnych orgánov prijatým v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou. ( 30 )

53.

Článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 zakazuje členským štátom obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu. Vnútroštátny súd uvádza, že povinnosti vyplývajúce z KoPl‑G môžu v zásade obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, keďže tieto povinnosti musia plniť aj poskytovatelia služieb usadení na území iného členského štátu než Rakúska. Poľská vláda tvrdí, že na zodpovedanie otázky, či povinnosti vyplývajúce z KoPl‑G predstavujú „obmedzenie“ v zmysle tohto ustanovenia, je potrebné postupovať podľa úvah Súdneho dvora v kontexte článku 56 ZFEÚ. Podľa tejto vlády treba vzhľadom na rozsudok Airbnb Ireland ( 31 ) vychádzať aj z toho, že KoPl‑G neobmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti najmä preto, že tento zákon nestanovuje podmienky týkajúce sa poskytovania služieb dotknutými podnikmi.

54.

V tejto súvislosti treba v prvom rade podľa riešenia, ktoré Súdny dvor prijal vo svojej judikatúre, vymáhateľnosť vnútroštátnych opatrení patriacich do koordinovanej oblasti voči službám z iného členského štátu alebo ich poskytovateľovi posudzovať vzhľadom na článok 3 smernice 2000/31, a nie vzhľadom na ustanovenia primárneho práva. ( 32 )

55.

Ďalej je potrebné uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí poľská vláda, v rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) ( 33 ) Súdny dvor odkázal na judikatúru týkajúcu sa článku 56 ZFEÚ nie s cieľom určiť, či vnútroštátne opatrenie obsahuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti v zmysle článku 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31, ale v nadväznosti na konštatovanie, že to tak je, ( 34 ) s cieľom overiť, či sú splnené podmienky nevyhnutnosti a primeranosti.

56.

Nakoniec, hoci je článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31 v súlade s logikou článku 56 ZFEÚ, táto smernica nie je len pripomenutím zásad stanovených primárnym právom. Ako totiž objasnil Súdny dvor, pokiaľ ide o koordinovanú oblasť, článok 3 tejto smernice bráni tomu, aby s výhradou výnimiek povolených za podmienok stanovených v odseku 4 tohto článku poskytovateľ služby elektronického obchodu podliehal prísnejším požiadavkám, ako sú požiadavky stanovené hmotným právom platným v členskom štáte, v ktorom je tento poskytovateľ usadený. ( 35 ) Z toho vyvodzujem, že podriadenie poskytovania služieb požiadavkám, ktoré idú nad rámec požiadaviek platných v domovskom členskom štáte, aby boli dostupné na území iného členského štátu, môže obmedziť voľný pohyb týchto služieb.

57.

Za týchto podmienok skutočnosť, že navrhovateľky v spore vo veci samej podliehajú povinnostiam, ktoré sa na jednej strane netýkajú nezákonného obsahu a konkrétnych informácií ( 36 ) a na druhej strane stanovujú požiadavky patriace do koordinovanej oblasti, ktoré podľa všetkého nezodpovedajú požiadavkám stanoveným právom členského štátu, na území ktorého majú sídlo, a ktoré sa týkajú poskytovania ich služieb na území iného členského štátu, obmedzuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, a teda sa odchyľuje od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31.

58.

Zostáva teda určiť, či sa členský štát môže odchýliť od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 prijatím legislatívnych opatrení všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa týkajú všeobecne opísanej kategórie služieb informačnej spoločnosti.

59.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Airbnb Ireland ( 37 ) a na ktoré odkazuje tento návrh na začatie prejudiciálneho konania a písomné pripomienky účastníkov konania, ma moja analýza viedla k záveru, že iný členský štát ako štát pôvodu sa môže odchýliť od voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti len prostredníctvom opatrení prijatých „od prípadu k prípadu“.

60.

Musím pripomenúť, že v týchto návrhoch som po prvé pripomenul hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, ( 38 ) konkrétne i) potrebu prijať opatrenie z dôvodov verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľa, ii) narušenie jedného z týchto cieľov službou informačnej spoločnosti alebo skutočné a závažné riziko takéhoto narušenia a iii) primeranosť opatrenia vo vzťahu k tomuto cieľu.

61.

Po druhé som poukázal na to, že vzhľadom na neobjasnenie nevyhnutnosti prijať sporné opatrenie a toho, či služba AIRBNB Ireland môže zasahovať do jedného z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31, druhú prejudiciálnu otázku položenú v tejto veci nemožno chápať inak ako v tom zmysle, že jej cieľom je prípadne umožniť inému členskému štátu než štátu pôvodu, aby ex offo a bez preskúmania hmotnoprávnych podmienok uložil požiadavky týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra poskytovateľom určitej kategórie služieb informačnej spoločnosti. V tomto kontexte som po tretie uviedol rad tvrdení, ktoré vedú k úvahe, že iný členský štát ako členský štát pôvodu sa môže odchýliť od voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti len prostredníctvom opatrení prijatých „od prípadu k prípadu“.

62.

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieva, že povinnosti uložené prostredníctvom KoPl‑G môžu v zásade prispieť k zabezpečeniu verejného poriadku a že má dostatok informácií na to, aby určil, či sú ustanovenia tohto zákona nevyhnutné na zabezpečenie tohto cieľa a či sú mu primerané. Je pravda, že znenie prvej prejudiciálnej otázky môže vzbudzovať dojem, že vnútroštátny súd touto otázkou odkazuje na článok 3 ods. 4 písm. a) bod ii) smernice 2000/31, ktorý stanovuje hmotnoprávnu podmienku týkajúcu sa narušenia daného cieľa službou informačnej spoločnosti alebo skutočného a závažného rizika takéhoto narušenia. V skutočnosti však pripúšťa, že má pochybnosti o tom, či všeobecné a abstraktné ustanovenia, ktoré poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti ukladajú na základe ich povahy všeobecné povinnosti, ktoré nadobúdajú účinnosť bez individuálneho a konkrétneho aktu, môžu skutočne predstavovať opatrenia v zmysle článku 3 ods. 4 uvedenej smernice. V dôsledku toho tvrdenia, ktoré som uviedol vo svojej analýze v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Airbnb Ireland, ( 39 ) sú relevantné aj pre prejednávanú vec. V týchto návrhoch rozviniem tieto tvrdenia vzhľadom na problematiku, na ktorú upozorňuje vnútroštátny súd v prejednávanej veci, a uvediem niekoľko doplňujúcich tvrdení.

63.

Po prvé, aby nebola „oslabená“ zásada krajiny pôvodu stanovená v článku 3 ods. 1 smernice 2000/31, článok 3 ods. 4 tejto smernice by sa mohol chápať tak, že oprávňuje iné členské štáty ako členský štát pôvodu odchýliť sa od tejto zásady len incidenčne. Domnievať sa, že všeobecné a abstraktné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb informačnej spoločnosti, môže predstavovať „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 tejto smernice, by znamenalo povoliť rozdrobenie vnútorného trhu vnútroštátnymi právnymi úpravami.

64.

Po druhé článok 3 smernice 2000/31 sa má vykladať tak, aby zaručoval voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi. ( 40 ) Okrem toho výnimka zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 3 ods. 2 tejto smernice, akou je jej článok 3 ods. 4, sa má vykladať reštriktívne. Z tohto hľadiska, ako vyplýva z odôvodnení 5 a 6 tejto smernice, chcel normotvorca Únie touto smernicou odstrániť právne prekážky riadneho fungovania vnútorného trhu, konkrétne prekážky, ktoré spočívajú v rozdieloch právnych predpisov a v právnej neistote vnútroštátnych režimov uplatniteľných na tieto služby. Ak by sa na poskytovateľa alebo jeho službu vzťahovali rôzne právne predpisy, bolo by to v rozpore s týmto cieľom.

65.

Po tretie povahu opatrenia, ktorým sa členský štát určenia môže odchýliť od zásady krajiny pôvodu, možno určiť prostredníctvom hmotnoprávnych a procesných podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) smernice 2000/31.

66.

Na jednej strane opatrenia prijaté na základe článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa týkajú danej služby, ktorá, ako stanovuje článok 3 ods. 4 písm. a) bod ii) tejto smernice, musí poškodzovať dotknutý cieľ alebo predstavovať skutočné a závažné riziko poškodenia tohto cieľa. Za týchto okolností umožniť na základe uvedenej smernice, ktorá je založená na zásadách krajiny pôvodu a kontroly pri zdroji služieb informačnej spoločnosti, ( 41 ) aby členský štát obmedzil voľný pohyb určitej kategórie služieb z iných členských štátov, by znamenalo spochybnenie vzájomnej dôvery medzi týmito členskými štátmi ( 42 ) a predpokladom by bola všeobecná nedôvera každého iného členského štátu, pokiaľ ide o dohľad nad službami informačnej spoločnosti poskytovanými poskytovateľmi usadenými na ich území. To je ďalší dôvod domnievať sa, že vo všetkých prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 4 tejto smernice, je potrebné preskúmať okolnosti danej veci.

67.

Na druhej strane, keďže článok 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 ukladá členskému štátu určenia povinnosť požiadať domovský členský štát o prijatie opatrení v oblasti služieb informačnej spoločnosti, toto ustanovenie predpokladá, že členský štát, ktorému je takáto žiadosť adresovaná, je jasne identifikovateľný a identifikovaný pred prijatím opatrenia v zmysle uvedeného článku 3 ods. 4 uvedenej smernice. Legislatívne opatrenie všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb, nie je v súlade s logikou procesnej podmienky stanovenej v článku 3 ods. 4 tejto smernice.

68.

Okrem toho článok 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 podmieňuje odchylný účinok opatrení prijatých na vnútroštátnej úrovni predchádzajúcim oznámením úmyslu prijať takéto opatrenia Komisii. Ak by sa mal pojem „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 tejto smernice chápať tak, že zahŕňa legislatívne opatrenia všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb, znamenalo by to, že článok 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice pridáva k oznámeniu požadovanému smernicou 2015/1535 dodatočné oznámenie. Podľa poslednej uvedenej smernice sú totiž členské štáty povinné oznámiť Komisii požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa týkajú prístupu k činnostiam v oblasti služieb informačnej spoločnosti a k ich vykonávaniu. ( 43 )

69.

Po štvrté mám pochopenie pre tvrdenie Komisie, podľa ktorého v zásade prináleží členskému štátu určenia, aby určil „ako a kde“ zamýšľa prijať opatrenie odchyľujúce sa od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31. Systém prameňov práva totiž v každom členskom štáte môže mať rôzne formy. Z tohto hľadiska Komisia nevylučuje, že môže ísť o všeobecne záväzné opatrenie, „pokiaľ je dostatočne cielené v tom zmysle, že sa od začiatku jasne uplatňuje na danú službu informačnej spoločnosti poskytovanú jedným alebo viacerými poskytovateľmi usadenými v jednom alebo vo viacerých iných členských štátoch“. Z dôvodov uvedených v bodoch 63 až 68 vyššie však legislatívne opatrenie všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb, túto podmienku nespĺňa.

70.

Definícia pojmu „koordinovaná oblasť“ uvedená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31 túto úvahu nespochybňuje. Odkaz na požiadavky všeobecnej povahy v definícii tohto pojmu sa netýka rozsahu právomocí, ktoré môže členský štát určenia uplatniť s cieľom odchýliť sa od článku 3 ods. 2 tejto smernice, ale rozsahu právomocí členského štátu pôvodu.

71.

Ani analýza prípravných prác k smernici 2000/31 nespochybňuje túto úvahu. Je pravda, že v návrhu tejto smernice bolo uvedené, že „Komisia v čo najväčšej miere zohľadní potrebu členských štátov presadzovať pravidlá, ktoré sú určené na ochranu základných záujmov spoločnosti, [a]… neprichádza do úvahy, aby Komisia zabránila členskému štátu uplatňovať pravidlo, ktoré by zakazovalo doručovanie rasistických správ“ ( 44 ). Na jednej strane však nie je jasné, ako sa má v tomto kontexte chápať odkaz na „[uplatnenie] pravidla, ktoré zakazuje doručovanie [konkrétneho obsahu]“, keďže takéto uplatnenie patrí skôr do problematiky príkazov uvedených v článkoch 14 a 15 tejto smernice, a na druhej strane podľa toho istého návrhu výnimky zo zásady krajiny pôvodu sú prípustné „v určitých veľmi osobitných prípadoch“.

72.

Pre úplnosť chcem poukázať na to, že väčšina autorov právnej náuky prijala výklad, podľa ktorého legislatívne opatrenie všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu na každého poskytovateľa určitej kategórie služieb, nepredstavuje „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. ( 45 ) Zástancovia opačného výkladu uvádzajú, že by sa mala zohľadniť závažnosť, ktorú do tejto diskusie vnáša boj proti nezákonným nenávistným prejavom. Na podporu tohto výkladu uvádzajú, že tento prístup odráža smernicu 2000/31, ktorej odôvodnenie 10 stanovuje, že táto smernica musí zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cieľov všeobecného záujmu. ( 46 ) Pre túto argumentáciu mám pochopenie a nevylučujem, že cieľom aktu o digitálnych službách je reagovať na takéto obavy. Pokiaľ však ide o smernicu 2000/31, musím poukázať na to, že jej odôvodnenie 22 stanovuje, že „dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti, s cieľom zabezpečiť efektívnu ochranu cieľov verejného záujmu… nie len pre občanov [členského štátu, na území ktorého je poskytovateľ usadený], ale pre všetkých občanov [Únie]“.

73.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát obmedzil voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iných členských štátov prijatím legislatívnych opatrení všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa vzťahujú na určitú všeobecne opísanú kategóriu služieb informačnej spoločnosti, pokiaľ tieto opatrenia neprijíma od prípadu k prípadu.

74.

Pre úplnosť musím poukázať na to, že vyššie uvedené úvahy nie sú nijako spochybnené závermi vyplývajúcimi z rozsudkov Ker‑Optika, Airbnb Ireland a A (Reklama a online predaj liekov).

75.

V rozsudku Ker‑Optika ( 47 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je predmetom tohto rozsudku, nemožno v rozsahu, v akom zahŕňa zákaz predaja kontaktných šošoviek prostredníctvom internetu, považovať za primeranú cieľu, ktorým je ochrana verejného zdravia v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. Táto pasáž teda môže a contrario viesť k úvahe, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide v tomto rozsudku, môže predstavovať „opatrenie“ v zmysle tohto ustanovenia. Odkaz na toto ustanovenie však treba chápať v kontexte, do ktorého patrí.

76.

Vnútroštátny súd sa vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Ker‑Optika, pýtal, či právu Únie odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá povoľuje uvádzanie kontaktných šošoviek na trh len v špecializovaných predajniach zdravotníckych pomôcok a ktorá v dôsledku toho zakazuje ich predaj prostredníctvom internetu.

77.

Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že v rámci uvádzania kontaktných šošoviek na trh prostredníctvom internetu možno rozlišovať dva prvky, a to samotný predaj a dodanie výrobku. Po tomto rozlíšení Súdny dvor pristúpil k určeniu ustanovení práva Únie uplatniteľných na tieto dve zložky uvádzania na trh. Súdny dvor tak rozhodol, že podmienky samotného predaja patria do pôsobnosti smernice 2000/31, ( 48 ) zatiaľ čo vzhľadom na definíciu pojmu „koordinovaná oblasť“ v uvedenej smernici sú podmienky dodania výrobku zo smernice vylúčené ( 49 ) a treba ich posudzovať z hľadiska ustanovení primárneho práva týkajúcich sa voľného pohybu tovaru. ( 50 )

78.

Súdny dvor po prvé rozhodol, že podmienky dodania zavedené vnútroštátnou právnou úpravou predstavujú obmedzenie voľného pohybu tovaru a že toto obmedzenie nemôže byť odôvodnené, lebo ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvádzaného na podporu obmedzenia, ktoré právna úprava spôsobila. ( 51 ) Po druhé, pokiaľ ide o podmienky samotného predaja, Súdny dvor rozhodol, že „z tých istých dôvodov“ uvedenú právnu úpravu nemožno v rozsahu, v akom zahŕňa zákaz predaja kontaktných šošoviek prostredníctvom internetu, považovať za primeranú cieľu, ktorým je ochrana verejného zdravia v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. ( 52 ) Na základe toho Súdny dvor dospel k záveru, že články 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ, ako aj táto smernica, pričom však necitoval jej konkrétne ustanovenia, bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá povoľuje uvádzanie kontaktných šošoviek na trh len v špecializovaných predajniach zdravotníckych pomôcok. ( 53 )

79.

Ako však vyplýva z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v tejto veci, ( 54 ) maďarské právne predpisy zakazujúce predaj kontaktných šošoviek prostredníctvom internetu boli uplatnené voči spoločnosti založenej podľa maďarského práva. Nešlo teda o situáciu, ktorá by patrila do pôsobnosti článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, ale jej článku 3 ods. 1.

80.

Za týchto podmienok odkaz na toto ustanovenie v rozsudku Ker‑Optika ( 55 ) možno chápať rôznym spôsobom. Možno sa totiž domnievať, že odkazom na toto ustanovenie chcel Súdny dvor zachovať výklad prijatý súdom Únie na účely posúdenia dodacích podmienok z hľadiska ustanovení primárneho práva týkajúcich sa voľného pohybu tovaru, pričom tieto ustanovenia sa uplatňujú len v situáciách, ktoré sú prinajmenšom potenciálne cezhraničné. Ďalším možným výkladom je, že záver Súdneho dvora, podľa ktorého smernica 2000/31 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nepovoľuje uvádzanie kontaktných šošoviek na trh online, sa týka článku 9 tejto smernice, ktorý je tiež spomenutý v uvedenom rozsudku ( 56 ) a ktorý stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby ich právne systémy umožňovali uzatváranie zmlúv elektronickými prostriedkami.

81.

Ako uvádza vnútroštátny súd, v rozsudku Airbnb Ireland sa Súdny dvor nevyjadril k pojmu „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. Vzhľadom na to, že Francúzska republika v rozpore s článkom 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice neoznámila zákon dotknutý v uvedenej veci, totiž Súdny dvor považoval za vhodné obmedziť sa na konštatovanie, že zákon „v nijakom prípade“ nemožno uplatniť na jednotlivca „bez ohľadu na to, či tento zákon spĺňa ostatné podmienky stanovené v tomto ustanovení“. ( 57 )

82.

Prejudiciálna otázka položená vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok A (Reklama a online predaj liekov), sa týkala toho, či je zlučiteľné s právom Únie uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy členského štátu určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, na poskytovateľa tejto služby usadeného v inom členskom štáte. Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýtal Súdneho dvora na zlučiteľnosť tejto vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 34 ZFEÚ, článkom 85c smernice 2001/83/ES ( 58 ) a/alebo článkom 3 smernice 2000/31. Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že prejudiciálnu otázku treba analyzovať z hľadiska poslednej uvedenej smernice.

83.

Hoci výklad tohto rozsudku môže vzbudzovať dojem, že podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa členský štát môže odchýliť od voľného pohybu služieb prijatím všeobecnej a abstraktnej právnej úpravy, odpoveď Súdneho dvora nemožno chápať ako právoplatný rozsudok vo veci samej bez zohľadnenia povahy prejudiciálneho konania a rozsahu návrhu, ktorý bol podaný na Súdny dvor. Súdnemu dvoru totiž nebola položená otázka, či predmetná vnútroštátna právna úprava môže predstavovať „opatrenie“ v zmysle článku 3 ods. 4 tejto smernice. Rovnako sa v uvedenej veci objavilo tvrdenie, že táto právna úprava nebola oznámená v súlade s článkom 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice. Súdny dvor však na položenú prejudiciálnu otázku odpovedal konštatovaním, že vzhľadom na prezumpciu relevantnosti, ktorá sa uplatňuje na prejudiciálne otázky týkajúce sa práva Únie, je potrebné povoliť uplatnenie tejto právnej úpravy na poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte. ( 59 )

84.

Stále v tomto kontexte je príznačné, že výrok rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) neodkazuje na konkrétne ustanovenie smernice 2000/31 napriek tomu, že prejudiciálna otázka spomína článok 3 tejto smernice. Možno ešte dôležitejšia je skutočnosť, že Súdny dvor v tomto rozsudku odkázal aj na článok 8 ods. 1 tejto smernice. ( 60 )

85.

V tejto súvislosti vnútroštátna právna úprava, o ktorú išlo v uvedenej veci, a odôvodnenie uvádzané na jej podporu môžu vzbudzovať dojem, že táto právna úprava v podstate obsahuje profesijné predpisy pre lekárnikov a osvedčené postupy v oblasti vydávania liekov lekárnikmi. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 8 ods. 1 smernice 2000/31 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby bolo povolené používanie komerčnej komunikácie, ktorá tvorí súčasť alebo predstavuje službu informačnej spoločnosti, ktorá je poskytovaná členom regulovanej profesie pod podmienkou, že bude v súlade s pravidlami príslušnej profesie, ktoré sa týkajú najmä nezávislosti, dôstojnosti a cti danej profesie, profesionálneho tajomstva a slušnosti voči klientom a ostatným členom danej profesie“. Rovnako ako články 14 a 15 tejto smernice sa toto ustanovenie nenachádza v kapitole I, ktorá obsahuje článok 3, ale v kapitole II smernice. Nemožno teda vylúčiť, že článok 8 smernice 2000/31 rovnako ako jej články 14 a 15 ( 61 ) sa uplatňuje aj na členské štáty určenia, ktoré určujú, ktoré odborné činnosti sú regulované v rámci ich právnych systémov, a ktoré preto môžu prijať určité pravidlá týkajúce sa obchodnej komunikácie vykonávanej členom regulovanej profesie bez ohrozenia mechanizmu článku 3 uvedenej smernice.

86.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy trvám na stanovisku, ktoré som uviedol v bode 73 vyššie.

87.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Verwaltungsgerichtshof (Správny súd, Rakúsko), takto:

Článok 3 ods. 2 a 4 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby členský štát obmedzil voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iných členských štátov prijatím legislatívnych opatrení všeobecnej a abstraktnej povahy, ktoré sa vzťahujú na určitú všeobecne opísanú kategóriu služieb informačnej spoločnosti, pokiaľ tieto opatrenia nie sú prijímané od prípadu k prípadu.