1.

Stranami sporu vo veci samej, v rámci ktorého bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, sú poskytovateľ informačných služieb prostredníctvom internetu a mobilnej telefónnej siete a majiteľ ochrannej známky ZARA, pričom v spore ide o údajné porušenie práv priznaných touto ochrannou známkou. Počas reklamnej kampane totiž poskytovateľ informačných služieb ponúkol ako darček účasť na žrebovaní, v ktorom bola jednou z cien darčeková karta ZARA, ktorá bola v rámci tejto reklamnej kampane vyobrazená. Majiteľ ochrannej známky podal proti tomuto poskytovateľovi služieb žalobu pre porušenie práv z ochrannej známky z dôvodu, že poskytovateľ ťažil z dobrého mena ochrannej známky a poškodil ho.

2.

Spor vo veci samej sa tak môže nachádzať na pomedzí medzi právom ochranných známok a právom týkajúcim sa nekalej hospodárskej súťaže. Prejudiciálna otázka položená v prejednávanej veci sa však týka len smerníc v oblasti práva ochranných známok.

3.

V tejto súvislosti je majiteľ ochrannej známky zapísanej v jednom z členských štátov oprávnený zakázať akejkoľvek tretej osobe určité používanie označení, pokiaľ toto používanie nie je v súlade s jeho právom duševného vlastníctva, a to vzhľadom na podmienky stanovené týmito smernicami.

4.

Výlučné právo majiteľa ochrannej známky však nie je absolútne. Článok 6 ods. 1 písm. c) smerníc 89/104/EHS ( 2 ) a 2008/95/ES ( 3 ) tak stanovoval, že majiteľ nemôže zakázať tretej osobe používať ochrannú známku v obchodnom styku, keď je to potrebné na označenie zamýšľaného účelu výrobku alebo služby, najmä ak ide o príslušenstvo alebo náhradné diely. V roku 2015 bola smernica 2008/95 nahradená smernicou (EÚ) 2015/2436, ( 4 ) ktorej článok 14 ods. 1 písm. c) podľa všetkého prinajmenšom z doslovného hľadiska zavádza širšie obmedzenie účinkov ochrannej známky, než je obmedzenie účinkov uvedené v článku 6 ods. 1 písm. c) smerníc 89/104 a 2008/95.

5.

Keďže sa vnútroštátny súd domnieva, že na správanie, o ktoré ide vo veci samej, sa vzťahuje skôr toto širšie obmedzenie, pýta sa Súdneho dvora v rámci položenej otázky, či článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 skutočne zmenil rozsah predmetného obmedzenia alebo či sa toto ustanovenie týka používania, ktoré už bolo implicitne obsiahnuté v článku 6 ods. 1 písm. c) smerníc 89/104 a 2008/95.

6.

Hoci sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka článku 6 ods. 1 písm. c) smerníc 89/104 a 2008/95, význam odpovede na túto otázku výrazne prekračuje rámec systému národných ochranných známok.

7.

Na jednej strane totiž táto odpoveď bude mať vplyv aj na systém ochranných známok Európskej únie založený na nariadení (ES) č. 207/2009, ( 5 ) ktoré bolo od 1. októbra 2017 nahradené nariadením (EÚ) 2017/1001. ( 6 ) Nariadenie č. 207/2009 bolo medzičasom zmenené nariadením (EÚ) 2015/2424. ( 7 ) Obmedzenie podobné obmedzeniu uvedenému v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104 bolo upravené v článku 12 písm. c) nariadenia č. 207/2009. Nariadenie 2015/2424 zmenilo posledné uvedené ustanovenie tak, že v podstate prebralo znenie článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436.

8.

Na druhej strane podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora obmedzenie účinkov práv majiteľa ochrannej známky stanovené normotvorcom Únie smeruje k zosúladeniu základných záujmov ochrany práv z ochranných známok so záujmami voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb na spoločnom trhu, a to takým spôsobom, aby právo v oblasti ochranných známok mohlo plniť svoju úlohu základného prvku systému nenarušenej hospodárskej súťaže, ktorý sa Zmluva usiluje zaviesť a udržiavať. ( 8 )

9.

Článok 5 smernice 89/104, nazvaný „Práva z ochrannej známky“, stanovoval:

„1.   Zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné práva. Majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali:

2.   Každý členský štát môže tiež stanoviť, že majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby používali v obchodnom styku akékoľvek označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou alebo je jej podobné, pre tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ak má táto ochranná známka v členskom štáte dobré meno a ak by používanie označenia bez náležitého dôvodu znamenalo, že by nečestne ťažilo z dobrého mena alebo rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky, alebo by to dobrému menu alebo rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky škodilo.

3.   V rámci odsekov 1 a 2 možno okrem iného zakázať toto:

…“

10.

Článok 6 smernice 89/104, nazvaný „Obmedzenie účinku ochrannej známky“, v odseku 1 stanovoval:

„1.   Ochranná známka neoprávňuje majiteľa zakázať tretím stranám používať v obchodnom styku:

…

za predpokladu, že ich tretia strana používa v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode.“

11.

Smernica 89/104 bola zrušená a nahradená smernicou 2008/95, ktorá nadobudla účinnosť 28. novembra 2008. Smernica 2008/95 podstatne nezmenila ani článok 5 ods. 2 smernice 89/104, ani článok 6 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice.

12.

Smernica 2015/2436, ktorou sa zrušila a nahradila smernica 2008/95 s účinnosťou od 15. januára 2019, v článku 14, nazvanom „Obmedzenie účinkov ochrannej známky“, stanovuje:

„1.   Ochranná známka neoprávňuje majiteľa zakázať tretím osobám používať v obchodnom styku:

…

2.   Odsek 1 sa uplatňuje len v prípade, ak je používanie treťou osobou v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode.

…“

13.

Článkom 34 Ley 17/2001 de Marcas (zákon č. 17/2001 o ochranných známkach) zo 7. decembra 2001 (BOE č. 294 z 8. decembra 2001, s. 45579) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „zákon o ochranných známkach“) bol do španielskeho práva prebratý článok 5 smernice 89/104. Tento článok 34 stanovoval:

„1.   Zápisom ochrannej známky vzniká jej majiteľovi výlučné právo používať ju v obchodnom styku.

2.   Majiteľ zapísanej ochrannej známky je oprávnený zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali:

14.

Článok 37 ods. 1 písm. c) zákona o ochranných známkach, ktorým bol do španielskeho práva prebratý článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104, stanovoval:

„1.   Ochranná známka neoprávňuje majiteľa zakázať tretím osobám používať v obchodnom styku za predpokladu, že takéto používanie je v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode:

…

15.

Po nadobudnutí účinnosti smernice 2015/2436 španielsky zákonodarca zmenil článok 37 ods. 1 písm. c) zákona o ochranných známkach, ktorý znie takto:

„1.   Ochranná známka neoprávňuje majiteľa zakázať tretím osobám používať v obchodnom styku:

…

16.

Buongiorno Myalert SA (ďalej len „Buongiorno“) je spoločnosť, ktorá v roku 2010 poskytovala informačné služby prostredníctvom internetu a mobilnej telefónnej siete. V tom istom roku spustila reklamnú kampaň na predplatenie služby doručovania multimediálneho obsahu prostredníctvom SMS, ktorú uvádzala na trh pod názvom „Club Blinko“, v rámci ktorej ponúkala ako darček účasť na žrebovaní, v ktorom jednou z cien bola darčeková karta ZARA v hodnote 1000 eur. Po kliknutí na banner sa predplatiteľovi na obrazovke zobrazilo označenie „ZARA“ orámované obdĺžnikom, ktorý pripomínal formát darčekových kariet.

17.

Spoločnosť Industria de Diseño Textil SA (ďalej len „Inditex“) podala proti spoločnosti Buongiorno žalobu pre porušenie výlučných práv z národnej ochrannej známky chrániacej označenie „ZARA“. Na podporu tejto žaloby založenej na článku 34 ods. 2 písm. b) a c) zákona o ochranných známkach Inditex uviedla dôvody týkajúce sa existencie pravdepodobnosti zámeny, ako aj zisku vyplývajúceho z dobrého mena ochrannej známky a poškodenia tohto dobrého mena.

18.

Buongiorno poprela existenciu porušenia práv z ochrannej známky ZARA, pričom tvrdila, že toto označenie použila jednorazovo nie ako ochrannú známku, ale na označenie toho, v čom spočíva jeden z darčekov pre výhercov žrebovania. Podľa spoločnosti Buongiorno takéto „referenčné“ použitie patrí pod oprávnené používanie rozlišovacích označení tretími osobami, ktoré upravuje článok 37 zákona o ochranných známkach.

19.

Prvostupňový súd zamietol nároky spoločnosti Inditex. Tento súd konštatoval, že používanie ochrannej známky ZARA spoločnosťou Buongiorno nepredstavuje „referenčné“ použitie patriace do pôsobnosti článku 37 zákona o ochranných známkach, a rozhodol, že podmienky stanovené v článku 34 ods. 2 písm. b) a c) zákona o ochranných známkach nie sú splnené.

20.

Inditex podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietala porušenie práv z ochrannej známky na základe článku 34 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach. Toto odvolanie zamietol druhostupňový súd, ktorý rozhodol, že používanie ochrannej známky ZARA neporušuje dobré meno tejto ochrannej známky a neoprávnene neťaží z tohto dobrého mena.

21.

Inditex podala kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), ktorý v prejednávanej veci podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22.

Vzhľadom na to, že v článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 je použitý výraz „najmä“, ktorý spája všeobecnejšie správanie („identifikáci[a] alebo uvádzani[e] tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa uvedenej ochrannej známky“), ktoré nebolo uvedené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104, s konkrétnejším správaním uvedeným v tejto druhej smernici (ak je požitie tejto ochrannej známky „potrebné na označenie zamýšľaného účelu výrobku alebo služby, predovšetkým ak ide o príslušenstvo alebo náhradné diely“), vnútroštátny súd má pochybnosti o pôsobnosti tejto časti vety vloženej do článku 14 ods. 1 písm. c) prvej uvedenej smernice. Pýta sa, či ide o vysvetlenie aspektu, ktorý bol implicitne zahrnutý v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104, alebo či bol rozsah „referenčného“ použitia rozšírený. Podľa vnútroštátneho súdu správanie spoločnosti Buongiorno zodpovedá viac súčasnému zneniu článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 než zneniu článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104.

23.

Vnútroštátny súd uvádza, že vyzval účastníkov konania vo veci samej, aby predložili svoje vyjadrenia k relevantnosti podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104 „pre prípad, že by v dôsledku vyhovenia odvolaciemu dôvodu založenému na porušení článku 34 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach bolo potrebné preskúmať, či nastalo obmedzenie účinkov ochrannej známky stanovené v článku 37 [ods. 1] písm. c) zákona o ochranných známkach“.

24.

Za týchto podmienok sa Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uznesením z 12. mája 2022, doručeným Súdnemu dvoru 3. júna 2022, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorá znie takto:

„Má sa článok 6 ods. 1 písm. c) smernice [89/104] vykladať v tom zmysle, že do obmedzenia práv z ochrannej známky je implicitne zahrnuté všeobecné konanie, na ktoré teraz odkazuje článok 14 ods. 1 písm. c) smernice [2015/2436], a to používať,ochrannú známku na účely identifikácie alebo uvádzania tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa uvedenej ochrannej známky‘?“

25.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, španielska vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

26.

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 vykladať v tom zmysle, že používanie ochrannej známky v obchodnom styku „na účely identifikácie alebo uvádzania tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa uvedenej ochrannej známky“, teraz uvedené v článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436, patrí do pôsobnosti prvého uvedeného ustanovenia.

27.

Na úvod sa mi vzhľadom na poznámky, ktoré účastníci konania uviedli vo svojich písomných pripomienkach, zdá vhodné uviesť nasledujúce úvahy týkajúce sa vymedzenia položenej otázky.

28.

Po prvé treba uviesť, že skutkové okolnosti veci samej nastali v roku 2010, zatiaľ čo prejudiciálna otázka odkazuje na článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104. Táto smernica bola nahradená smernicou 2008/95, ktorá nadobudla účinnosť 28. novembra 2008. Je pravda, že posledná uvedená smernica nezmenila článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104, ale zdá sa, že z časového hľadiska sa uplatní na spor vo veci samej. V týchto návrhoch teda budem odkazovať na smernicu 2008/95 a jej článok 6 ods. 1 písm. c), a preto navrhujem v tomto zmysle preformulovať prejudiciálnu otázku. ( 9 )

29.

Po druhé by mohlo byť lákavé preformulovať prejudiciálnu otázku vzhľadom na to, že vnútroštátny súd sa touto otázkou pýta, či sa má článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa môže vzťahovať na konanie spočívajúce v tom, že tretia osoba používa ochrannú známku v rámci reklamnej kampane na uvedenie ceny, ktorú môže jeden z jej zákazníkov vyhrať v žrebovaní. Odpoveď na otázku, ako ju formuloval vnútroštátny súd, mu však umožní užitočne rozhodnúť spor, ktorý prejednáva, takže nie je potrebné nahradiť tento súd v jeho úlohe a otázku preformulovať.

30.

Po tretie Buongiorno tvrdí, že prejudiciálna otázka neodkazuje na obmedzenie účinkov ochrannej známky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2008/95, podľa ktorého majiteľ ochrannej známky nemôže zakázať tretím osobám používať v obchodnom styku údaje týkajúce sa druhu, kvality, množstva, účelu, hodnoty, zemepisného pôvodu, času výroby výrobku alebo poskytnutia služby, prípadne iných vlastností tovaru alebo služieb. Buongiorno však uvádza, že sa na toto ustanovenie odvolávala už v prvostupňovom konaní na obhajobu zákonnosti svojho správania. Preto sa domnieva, že ak má Súdny dvor poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú a úplnú odpoveď, musí preskúmať prejudiciálnu otázku aj z hľadiska tohto ustanovenia.

31.

Keďže vnútroštátny súd nevyjadril pochybnosti o výklade článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2008/95, nenavrhujem Súdnemu dvoru ani to, aby preformuloval prejudiciálnu otázku v tejto súvislosti tak, aby poskytol aj výklad tohto ustanovenia. Právomoc určiť otázky, ktoré sa majú položiť Súdnemu dvoru, má totiž výlučne vnútroštátny súd a účastníci konania vo veci samej nemôžu meniť ich obsah. ( 10 )

32.

Pre úplnosť však musím po prvé uviesť, že článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 2008/95 sa môže uplatniť len vtedy, ak sa konanie spoločnosti Buongiorno považuje za „používanie“ v zmysle článku 5 tejto smernice. Keďže tento aspekt sa javí ako kontroverzný aj z hľadiska uplatnenia článku 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice, vrátim sa k tomuto bodu v rámci vecnej analýzy prejudiciálnej otázky. ( 11 )

33.

Po druhé článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 2008/95 je, ako rozhodol Súdny dvor, vyjadrením požiadavky dostupnosti. Na to, aby sa tretia osoba mohla odvolávať na požiadavku dostupnosti, ktorá je základom tohto ustanovenia, musí sa údaj, ktorý používa, týkať jednej z vlastností výrobku uvádzaného na trh alebo služby poskytovanej touto treťou osobou. ( 12 ) Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že umiestnenie označenia zhodného s ochrannou známkou zapísanou najmä pre motorové vozidlá na zmenšené modely vozidiel tejto ochrannej známky na účely presnej reprodukcie týchto vozidiel sa netýka poskytnutia údajau o vlastnosti uvedených zmenšených modelov, ale je len prvkom presnej reprodukcie skutočných vozidiel. ( 13 )

34.

V prejednávanej veci skutočnosť, že tretia osoba zobrazuje ochrannú známku majiteľa v rámci reklamnej kampane na ilustráciu ceny, ktorú jej zákazníci môžu vyhrať v žrebovaní, môže predstavovať skôr uvedenie vlastnosti výrobku majiteľa ochrannej známky než vlastnosti služby poskytovania multimediálneho obsahu ponúkanej touto treťou osobou. Aj keby totiž spoločnosť Inditex uvádzala na trh darčekové karty s vlastnosťami uvedenými v reklamnej kampani spoločnosti Buongiorno, nemožno sa domnievať, že reprodukcia týchto darčekových kariet v reklamnej kampani mala za cieľ poskytnúť údaj o charakteristike služby poskytovanej spoločnosťou Buongiorno.

35.

Po štvrté vzhľadom na skutkový kontext opísaný vnútroštátnym súdom by bolo tiež možné položiť si otázku, či správanie spoločnosti Buongiorno patrí do pôsobnosti článku 7 smernice 2008/95, nazvaného „Vyčerpanie práv z ochrannej známky“. Toto ustanovenie stanovovalo, že právo z ochrannej známky neumožňuje jej majiteľovi zakázať používanie ochrannej známky pre tovary, ktoré boli pod touto ochrannou známkou uvedené majiteľom alebo s jeho súhlasom na trh v Spoločenstve, pokiaľ majiteľ nemá opodstatnené dôvody brániť ďalšiemu obchodovaniu s tovarom.

36.

Nemá to síce vplyv na odpoveď na túto otázku, ale musím najprv uviesť, že vnútroštátny súd nežiada o výklad článku 7 smernice 2008/95. Spoločnosť Inditex navyše tvrdí, že keďže nedošlo k prvému predaju výrobku, konkrétne darčekovej karty, alebo prvému uvedeniu na trh s jej súhlasom, jej právo z ochrannej známky nebolo v čase používania ochrannej známky spoločnosťou Buongiorno vyčerpané. Nakoniec táto spoločnosť v inej súvislosti tvrdí, že neuvádza ani v tom čase neuvádzala na trh darčekové karty, ktorých vlastnosti sú uvedené v reklamnej kampani. Ide teda o neexistujúci výrobok.

37.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem analyzovať právny problém nastolený prejudiciálnou otázkou výlučne z hľadiska vzťahu medzi článkom 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 a článkom 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436. Najprv však treba preskúmať tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa prípustnosti prejudiciálnej otázky.

38.

Inditex uvádza dve tvrdenia, ktorými poukazuje na neprípustnosť tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

39.

Po prvé Inditex poukazuje na to, že ako konštatuje samotný vnútroštátny súd, ( 14 ) výklad článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 môže byť preň užitočný len v prípade, že vyhovie kasačnému opravnému prostriedku, o ktorom má rozhodnúť, z dôvodu porušenia článku 34 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach, ktorý ako vnútroštátne ustanovenie, ktorým španielsky zákonodarca využil možnosť stanovenú v článku 5 ods. 2 tejto smernice, priznáva osobitnú ochranu ochranným známkam „s dobrým menom“. Podľa spoločnosti Inditex však používanie označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou s dobrým menom, na ktoré odkazuje posledné uvedené ustanovenie, nie je nijako zlučiteľné s čestným konaním v priemysle alebo obchode, takže tretia osoba používajúca túto ochrannú známku sa nemôže odvolávať na článok 6 ods. 1 písm. c) smernice. Ďalej chcem uviesť, aj keby to znamenalo predbiehanie mojich neskorších úvah, že tvrdenie spoločnosti Inditex založené na neprípustnosti prejudiciálnej otázky možno z vecného hľadiska tiež považovať za tvrdenie týkajúce sa výkladu vyššie uvedených ustanovení. ( 15 )

40.

Po druhé Inditex tvrdí, že odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku v každom prípade nie je užitočná, keďže zjavne nepostačuje na vyriešenie právnej otázky nastolenej v konaní vo veci samej. „Referenčné“ použitie ochrannej známky totiž samo osebe nie je zákonné. Na zákonnosť takéhoto použitia je potrebné, aby bolo „v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode“ a v súlade s pravidlami vyčerpania práv z ochrannej známky v prípade transakcií týkajúcich sa tovarov iných osôb.

41.

V tejto súvislosti tvrdenie, podľa ktorého prejudiciálna otázka vychádza z predpokladu, o ktorom vnútroštátny súd ešte nerozhodol, takže túto otázku treba považovať za predčasnú a hypotetickú, ( 16 ) alebo tvrdenie, podľa ktorého odpoveď na prejudiciálnu otázku nebude postačujúca na vyriešenie sporu vo veci samej, ( 17 ) nevedú automaticky k záveru, že táto otázka je neprípustná.

42.

Prináleží totiž výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci samej posúdil relevantnosť otázky, ktorú kladie Súdnemu dvoru. Ak sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právnej normy Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri prejudiciálnej otázke týkajúcej sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Odmietnuť rozhodnutie o takej otázke môže Súdny dvor len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, keď Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. ( 18 )

43.

V prejednávanej veci to tak nie je. Je pravda, že na rozhodnutie o kasačnom opravnom prostriedku musí vnútroštátny súd vykonať posúdenia, ktoré predchádzajú posúdeniu právneho problému nastoleného prejudiciálnou otázkou (používanie ochrannej známky s dobrým menom v zmysle článku 5 ods. 2 smernice 2008/95), a prípadne vykonať dodatočné a následné posúdenia (používanie v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode). Nie je však zjavné, že by sa článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 nemal uplatniť v situácii, keď sa ochranná známka zobrazuje v rámci reklamnej kampane tretej osoby na ilustráciu výhry, ktorú môže zákazník tejto tretej osoby získať v žrebovaní.

44.

Okrem toho bez výslovného spochybnenia prípustnosti prejudiciálnej otázky Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že sa zdá, že vnútroštátny súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že použitie ochrannej známky ZARA nepatrí pod nijaký z prípadov „používania ochrannej známky“ uvedených v článku 34 zákona o ochranných známkach, ktorým španielsky zákonodarca prebral článok 5 smernice 89/104, nie je potrebné skúmať, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky stanovené v článku 37 zákona o ochranných známkach a v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95. Domnievam sa však, že tvrdenie Komisie nemôže viesť k neprípustnosti prejudiciálnej otázky z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 41 a 42 týchto návrhov, pokiaľ ide o tvrdenia spoločnosti Inditex.

45.

Hoci totiž mám pochopenie pre tvrdenia Komisie na podporu jej stanoviska, podľa ktorého konanie spoločnosti Buongiorno nepredstavuje používanie v zmysle článku 5 smernice 89/104, treba pripomenúť, že vnútroštátny súd nevyjadruje pochybnosti o výklade tohto ustanovenia, takže to nemôže viesť k záveru o neprípustnosti prejudiciálnej otázky. ( 19 )

46.

Z toho vyplýva, že prejudiciálna otázka je prípustná.

47.

Skôr než sa budem zaoberať právnym problémom nastoleným prejudiciálnou otázkou, stručne analyzujem aspekt, na ktorý sa účastníci konania odvolávajú vo svojich písomných pripomienkach, ktoré sa týkajú kvalifikácie správania spoločnosti Buongiorno spočívajúceho v „používaní označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou s dobrým menom“ v zmysle článku 5 ods. 2 smernice 89/104.

48.

Táto analýza má dvojaký význam. Na jednej strane je totiž na uplatnenie článku 6 smernice 2008/95 potrebné, aby tretia osoba používala označenie spôsobom, proti ktorému môže majiteľ namietať v súlade s článkom 5 tejto smernice. Na druhej strane tvrdenie spoločnosti Inditex týkajúce sa neprípustnosti prejudiciálnej otázky možno tiež chápať ako tvrdenie vo veci samej, podľa ktorého sa článok 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice v nijakom prípade nemôže uplatniť, ak ide o používanie ochrannej známky s dobrým menom v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice.

49.

Otázka, či konanie tretej osoby týkajúce sa ochrannej známky môže byť legitímne vzhľadom na pravidlo stanovené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95, vzniká len vtedy, ak sa toto konanie považuje za používanie v zmysle článku 5 tejto smernice. ( 20 )

50.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd kladie prejudiciálnu otázku pre prípad, že vyhovie kasačnému opravnému prostriedku založenému na porušení článku 34 ods. 2 písm. c) zákona o ochranných známkach, ktorým španielsky zákonodarca využil možnosť stanovenú v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95. Inými slovami, pred rozhodnutím o tvrdení založenom na referenčnom použití by mal vnútroštátny súd zvážiť, či správanie spoločnosti Buongiorno predstavovalo používanie označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou s dobrým menom, ktoré bez náležitého dôvodu neoprávnene ťaží z rozlišovacej spôsobilosti alebo z dobrého mena ochrannej známky, prípadne im spôsobuje ujmu.

51.

Ako som už uviedol v bode 39 týchto návrhov, tvrdenie spoločnosti Inditex týkajúce sa hypotetickej povahy prejudiciálnej otázky možno chápať v tom zmysle, že podľa tejto spoločnosti právo majiteľa ochrannej známky brániť používaniu uvedenému v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 nie je nijako ohraničené obmedzením účinkov ochrannej známky stanoveným v článku 6 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice.

52.

V tejto súvislosti Inditex na jednej strane tvrdí, že referenčné používanie ochrannej známky musí byť podľa článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 v spojení s článkom 6 ods. 1 in fine tejto smernice v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode. Podľa jej názoru Súdny dvor v rozsudku Gillette Company a Gillette Group Finland ( 21 ) rozhodol, že používanie ochrannej známky nie je v súlade s takýmto čestným konaním, najmä ak ovplyvňuje hodnotu ochrannej známky tým, že neoprávnene ťaží z jej rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena. Na druhej strane uvádza, že používanie ochrannej známky s dobrým menom uvedené v článku 5 ods. 2 tejto smernice spočíva v používaní označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou s dobrým menom, ktoré bez náležitého dôvodu neoprávnene ťaží z rozlišovacej spôsobilosti alebo z dobrého mena ochrannej známky, prípadne im spôsobuje ujmu.

53.

Za týchto okolností sa podľa spoločnosti Inditex podmienky oprávneného používania stanovené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 zhodujú s podmienkami používania ochrannej známky s dobrým menom, proti ktorému môže jej majiteľ namietať v súlade s článkom 5 ods. 2 tejto smernice, takže tieto dve ustanovenia sa navzájom vylučujú. Z toho vyvodzuje, že tretia osoba, ktorá používa ochrannú známku s dobrým menom neoprávnene v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, sa nemôže odvolávať na „referenčné“ používanie.

54.

Hoci mám pochopenie pre túto argumentáciu, domnievam sa, že systémové úvahy a úvahy súvisiace s judikatúrou bránia takému reštriktívnemu výkladu, ktorý vopred a v každom prípade vylučuje spoločnú uplatniteľnosť týchto dvoch ustanovení.

55.

Pred vysvetlením týchto úvah musím poukázať na to, že nič nenasvedčuje tomu, že španielsky zákonodarca chcel pri uplatňovaní možnosti stanovenej v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 vylúčiť spoločnú uplatniteľnosť týchto ustanovení. Preto nie je potrebné skúmať, či sa vnútroštátny zákonodarca môže pri takomto uplatnení rozhodnúť, že práva majiteľa ochrannej známky, ktorá má dobré meno, nebudú podliehať obmedzeniu stanovenému v článku 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice.

56.

Ako rozhodol Súdny dvor, ochrana priznaná článkom 5 ods. 1 písm. a) smernice 2008/95 má za cieľ iba umožniť majiteľovi ochrannej známky chrániť jeho konkrétne záujmy ako majiteľa ochrannej známky, teda zabezpečiť, aby ochranná známka mohla plniť svoje základné funkcie. Súdny dvor z toho po prvé vyvodil, že výkon výlučného práva priznaného ochrannou známkou je vyhradený pre prípady, keď používanie označenia treťou osobou zasahuje alebo je spôsobilé zasahovať do funkcií ochrannej známky. Článok 5 ods. 2 uvedenej smernice však zavádza v prospech ochranných známok s dobrým menom širšiu ochranu, ako poskytuje odsek 1 toho istého článku. Špecifická podmienka na uplatnenie tejto ochrany spočíva v použití označenia zhodného so zapísanou ochrannou známkou alebo jej podobného bez náležitého dôvodu, ktoré neoprávnene ťaží alebo by ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti či dobrého mena tejto ochrannej známky, prípadne im spôsobuje alebo by spôsobovalo ujmu. ( 22 )

57.

Preto po druhé na rozdiel od situácie uvedenej v článku 5 ods. 1 písm. b) smernice 2008/95 výkon práva majiteľa ochrannej známky s dobrým menom nepredpokladá existenciu pravdepodobnosti zámeny zo strany dotknutej verejnosti. ( 23 )

58.

Hoci článok 5 ods. 2 smernice 2008/95 rozlišuje medzi tromi rôznymi prípadmi porušenia, a to poškodením rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, poškodením dobrého mena tejto ochrannej známky a neoprávneným prospechom vyplývajúcim z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky, ( 24 ) v prejednávanej veci Inditex na podporu svojej žaloby pre porušenie práv z ochrannej známky tvrdila, že Buongiorno ťažila z dobrého mena jej ochrannej známky a poškodila ho.

59.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že skúmanie existencie porušenia uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 – a v širšom zmysle v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 – musí byť založené na celkovom posúdení, ktoré zohľadňuje všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci, medzi ktoré patrí najmä sila dobrého mena a stupeň rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, miera podobnosti medzi kolidujúcimi ochrannými známkami, ako aj povaha a stupeň blízkosti dotknutých tovarov alebo služieb. ( 25 )

60.

Okrem toho, ak sa majiteľovi ochrannej známky s dobrým menom podarí preukázať existenciu jedného z porušení uvedených v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95, tretej osobe, ktorá používala označenie zhodné alebo podobné s ochrannou známkou s dobrým menom, prináleží, aby preukázala, že používanie takéhoto označenia je náležite odôvodnené. Odvolanie sa treťou osobou na náležitý dôvod takého používania teda zaväzuje majiteľa ochrannej známky strpieť používanie označenia. ( 26 )

61.

Na prvý pohľad odvolanie sa na náležitý dôvod používania označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou s dobrým menom vedie k rovnakému výsledku ako odvolávanie sa na obmedzenie účinkov ochrannej známky podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/95. V oboch prípadoch musí majiteľ strpieť používanie označenia zhodného alebo podobného s jeho ochrannou známkou.

62.

Na to, aby sa tretia osoba mohla odvolávať na obmedzenie účinkov ochrannej známky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95, však používanie označenia musí spĺňať podmienky uvedené v tomto ustanovení a, ako si vyžaduje článok 6 ods. 1 písm. c) in fine smernice, musí byť v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode.

63.

Za týchto podmienok treba spresniť pojmy „náležitý dôvod“ a „používanie v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode“, použité v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 a v článku 6 ods. 1 in fine tejto smernice, aby bolo možné určiť, či neexistencia „náležitého dôvodu“ v zmysle prvého uvedeného ustanovenia znamená, že používanie nie je v nijakom prípade „čestné“ v zmysle druhého uvedeného ustanovenia.

64.

V tejto súvislosti po prvé z doslovného hľadiska existuje rozdiel medzi týmito dvoma pojmami, takže nemožno predpokladať totožnosť ich významu.

65.

Po druhé zo systémového hľadiska článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 neobsahuje výhradu, ktorá by mohla vylúčiť uplatniteľnosť tohto ustanovenia v prípade porušenia práv z ochrannej známky s dobrým menom v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice. Je pravda, že by bolo možné tvrdiť, že taká výhrada nebola vložená do znenia tejto smernice z dôvodu, že obmedzenie stanovené v prvom uvedenom ustanovení musí byť povinne prebraté do vnútroštátneho práva, zatiaľ čo každému členskému štátu prináleží rozhodnúť, či chce využiť možnosť upravenú v druhom uvedenom ustanovení. Ustanovenia podobné článku 5 ods. 2 a článku 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice sa však nachádzajú v systéme ochranných známok EÚ, ktorý členským štátom neponecháva priestor pre voľnú úvahu. ( 27 )

66.

Po tretie na jednej strane podmienka „čestného používania“ predstavuje v podstate vyjadrenie povinnosti lojality voči oprávneným záujmom majiteľa ochrannej známky. ( 28 ) Na druhej strane pojem „náležitý dôvod“ hľadá rovnováhu medzi predmetnými záujmami, pričom v špecifickom kontexte článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 a v rámci rozšírenej ochrany, ktorú požíva dotknutá ochranná známka, zohľadňuje záujmy tretích používateľov tohto označenia. ( 29 ) Pojem „náležitý dôvod“ nezahŕňa len objektívne naliehavé dôvody, ale aj subjektívne záujmy tretích osôb používajúcich označenie zhodné alebo podobné s ochrannou známkou s dobrým menom. ( 30 )

67.

Hoci sa niektoré skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri posúdení každej z týchto dvoch podmienok, môžu prekrývať, prístup použitý v týchto posúdeniach nie je rovnaký. Zjednodušene povedané, podmienka „náležitého dôvodu“ sa viac zameriava na hľadisko tretej strany a jej záujmy, zatiaľ čo podmienka „čestného používania“ preberá hľadisko majiteľa. V nadväznosti na túto pripomienku sa význam, ktorý sa pripisuje určitej skutočnosti zohľadnenej v rámci týchto dvoch posúdení, môže tiež líšiť.

68.

Po štvrté to isté platí pre skutočnosti, ktoré na jednej strane predstavujú jeden z troch prípadov porušenia práv z ochrannej známky s dobrým menom stanovených v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95 a ktoré sa na druhej strane zohľadňujú pri posudzovaní podmienky „čestného používania“ v zmysle článku 6 ods. 1 in fine tejto smernice. Na ilustráciu týchto úvah uvediem, že ako zdôrazňuje Inditex, je pravda, že Súdny dvor v rozsudku Gillette Company a Gillette Group Finland ( 31 ) rozhodol, že používanie označenia nie je v súlade s čestným konaním, najmä ak ovplyvňuje hodnotu ochrannej známky tým, že neoprávnene ťaží z jej rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena. Podľa článku 5 ods. 2 tejto smernice však na konštatovanie porušenia práv z ochrannej známky s dobrým menom stačí, aby tretia osoba neoprávnene ťažila z dobrého mena tejto ochrannej známky, pričom jej konanie nemusí ovplyvniť hodnotu ochrannej známky.

69.

Okrem toho poznatky, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, sú tiež významným ukazovateľom toho, že obmedzenie stanovené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 sa môže uplatniť aj vtedy, ak sa majiteľ ochrannej známky môže a priori odvolávať na vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva možnosť stanovená v článku 5 ods. 2 uvedenej smernice.

70.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Adam Opel, ( 32 ) bola Súdnemu dvoru položená otázka týkajúca sa článku 5 ods. 1 písm. a) smernice 89/104. Hoci Súdny dvor po prvé konštatoval, že vzhľadom na okolnosti veci samej je vnútroštátnemu súdu potrebné poskytnúť aj výklad článku 5 ods. 2 tejto smernice, na vnútroštátny súd ponechal skutkové posúdenie otázky, či dotknuté používanie predstavuje používanie bez náležitého dôvodu, ktoré nečestne ťaží z rozlišovacej spôsobilosti alebo z dobrého mena ochrannej známky, prípadne rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrému menu ochrannej známky škodí. ( 33 ) Po druhé Súdny dvor poskytol výklad článku 6 ods. 1 písm. b) smernice, pričom odkázal aj na článok 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice. ( 34 ) V tejto súvislosti treba uviesť, že tak obmedzenie stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 89/104, ako aj obmedzenie stanovené v článku 6 ods. 1 písm. c) tejto smernice podliehajú podmienke, aby používanie prebiehalo v súlade s čestným konaním v priemysle alebo obchode.

71.

Rovnako v rozsudku adidas a adidas Benelux ( 35 ) vzhľadom na to, že nebolo spochybnené, že vec sa týka ochrannej známky s dobrým menom, Súdny dvor poskytol po prvé výklad článku 5 ods. 2 smernice 89/104 a po druhé bez výhrad výklad článku 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice. ( 36 )

72.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o obmedzenie účinkov ochrannej známky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. a) smernice 2008/95, ktoré tiež podlieha podmienke čestného používania, Súdny dvor v rozsudku Céline ( 37 ) rozhodol, že dodržanie tejto podmienky sa musí posudzovať najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že ochranná známka má v členskom štáte, v ktorom je zapísaná a v ktorom sa žiada o ochranu, určité dobré meno, z ktorého by tretia osoba mohla ťažiť pri uvádzaní svojich tovarov alebo služieb na trh. Na základe tohto rozsudku možno tvrdiť, že ak sa na určenie, či sa tretia osoba môže odvolávať na jedno z obmedzení účinkov ochrannej známky stanovených v článku 6 ods. 1 tejto smernice, musí zohľadniť aj dobré meno dotknutej ochrannej známky, nemožno z toho vyvodiť záver, že akékoľvek porušenie ochrannej známky s dobrým menom v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice sa týmto obmedzeniam vymyká.

73.

Z tejto judikatúry vyvodzujem, že podľa Súdneho dvora neexistuje nevyhnutne rozpor medzi na jednej strane existenciou používania, proti ktorému môže majiteľ ochrannej známky s dobrým menom a priori namietať na základe vnútroštátneho ustanovenia, ktorým sa vykonáva možnosť stanovená v článku 5 ods. 2 smernice 2008/95, a na druhej strane odvolávaním sa tretej osoby na obmedzenie upravené v článku 6 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice.

74.

Preto sa musím zaoberať výkladom článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95.

75.

Pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen znenie ustanovenia a ciele, ktoré sleduje, ale aj jeho kontext. História vzniku ustanovenia práva Únie môže tiež odhaliť skutočnosti, ktoré sú podstatné pre jeho výklad. ( 38 )

76.

V tejto súvislosti po prvé z doslovného porovnania článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 a článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 vyplýva, že jediné používanie, ktoré obmedzovalo účinky ochrannej známky („používať… ochrannú známku, ak je to potrebné na označenie zamýšľaného účelu výrobku alebo služby, predovšetkým ak ide o príslušenstvo alebo náhradné diely“), je teraz jedným z prípadov oprávneného používania, proti ktorému majiteľ ochrannej známky nemôže namietať. Článok 14 smernice 2015/2436 totiž najprv stanovuje, že sa teraz vzťahuje na používanie ochrannej známky na účely identifikácie alebo uvádzania tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa tejto ochrannej známky, a následne preberá normatívny obsah článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95, pred ktorý vkladá výraz „najmä“.

77.

Po druhé túto úvahu potvrdzuje analýza prípravných prác v súvislosti so smernicou 2015/2436.

78.

V prvom rade totiž z návrhu smernice predloženého Komisiou vyplýva, že „sa považuje za vhodné, aby sa… stanovilo explicitné obmedzenie vzťahujúce sa na referenčné používanie vo všeobecnosti“. ( 39 ) Komisia sa teda nedomnievala, že článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 sa obmedzuje na objasnenie alebo spresnenie obrysov článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104. Výraz „sa považuje za vhodné, aby sa… stanovilo“, naznačuje vôľu Komisie navrhnúť zavedenie obmedzenia účinkov ochrannej známky, ktoré sa všeobecne vzťahuje na referenčné používanie. Okrem toho práve všeobecná povaha tohto obmedzenia ho od začiatku odlišovala od obmedzenia stanoveného smernicami 89/104 a 2008/95, pričom posledné uvedené obmedzenie má osobitnú, a teda užšiu pôsobnosť.

79.

Ďalej v tejto súvislosti bolo pôvodné znenie odôvodnenia 25 tohto návrhu smernice, ktoré odkazuje na referenčné používanie, jasnejšie ako znenie odôvodnenia 27 smernice 2015/2436, pokiaľ ide o zámer rozšíriť rozsah obmedzenia, ktoré bolo predtým uvedené v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95. ( 40 ) Toto odôvodnenie 25 totiž stanovovalo, že „majiteľ by… nemal mať právo brániť vo všeobecnom ( 41 ) oprávnenom a čestnom používaní známky na identifikáciu alebo uvádzanie tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa“. ( 42 )

80.

Nakoniec konštatovanie, že normotvorca Únie mal v úmysle rozšíriť rozsah obmedzenia, ktoré je teraz stanovené v článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436, nie je spochybnené diskusiami, ktoré sa uskutočnili počas prípravných prác.

81.

Totiž zatiaľ čo pôvodný návrh Komisie obsahoval takmer rovnaké znenie, ako je znenie použité v článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436, a to „ak je používanie ochrannej známky potrebné na označenie zamýšľaného účelu výrobku alebo služby, predovšetkým ak ide o príslušenstvo alebo náhradné diely“, Parlament navrhol vložiť niekoľko ďalších príkladov oprávneného použitia, ( 43 ) a to najmä používanie, ktoré „má za cieľ upriamiť pozornosť spotrebiteľov na ďalší predaj pravého tovaru, ktorý pôvodne predal majiteľ ochrannej známky, alebo ktorý bol predaný s jeho súhlasom“, a používanie „na účely paródie, umeleckého prejavu, kritiky alebo komentára“. Rada však bola proti tomuto návrhu. ( 44 )

82.

Komisia sa nakoniec pridala k pozícii Rady, ( 45 ) pričom navrhla aspoň čiastočne zohľadniť stanovisko Parlamentu v odôvodnení 27 smernice 2015/2436, v ktorom sa uvádza: „Používanie ochrannej známky tretími osobami s cieľom upútať pozornosť spotrebiteľa na ďalší predaj pravých tovarov, ktoré pôvodne predal majiteľ ochrannej známky v Únii alebo ktoré boli pôvodne predané v Únii s jeho súhlasom, by sa malo považovať za oprávnené, pokiaľ je zároveň v súlade s čestným konaním v priemysle a obchode. Používanie ochrannej známky tretími osobami na účely umeleckého prejavu by sa malo považovať za oprávnené, pokiaľ je zároveň v súlade s čestným konaním v priemysle a obchode. Okrem toho by sa táto smernica mala uplatňovať tak, aby sa zabezpečilo úplné dodržiavanie základných práv a slobôd, a najmä slobody prejavu.“

83.

Po tretie zúžená pôsobnosť článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 v porovnaní s pôsobnosťou článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 sa zdá byť potvrdená analýzou relevantnej judikatúry Súdneho dvora.

84.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd s odkazom na rozsudky Gillette Company a Gillette Group Finland ( 46 ) a Portakabin ( 47 ) poukazuje na to, že Súdny dvor podľa všetkého obmedzil rozsah obmedzenia stanoveného v článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104 na použitie nevyhnutné na označenie zamýšľaného účelu výrobku.

85.

Súdny dvor totiž v týchto rozsudkoch spresnil, že situácie, ktoré patria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95, sa musia obmedziť na tie, ktoré zodpovedajú cieľu sledovanému týmto ustanovením. Podľa Súdneho dvora je cieľom tohto ustanovenia umožniť dodávateľom tovarov alebo služieb, ktoré dopĺňajú tovary alebo služby ponúkané majiteľom ochrannej známky, používať túto ochrannú známku na účely informovania verejnosti o úžitkovej súvislosti medzi ich tovarmi alebo službami a tovarmi alebo službami majiteľa ochrannej známky. ( 48 )

86.

Okrem toho Súdny dvor v rozsudku Adam Opel ( 49 ) stručne odkázal na článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104, keď konštatoval, že umiestnenie ochrannej známky pozostávajúcej z loga výrobcu na zmenšené modely automobilov nemá za cieľ označenie zamýšľaného účelu týchto hračiek. A contrario z toho možno vyvodiť, že umiestnenie ochrannej známky na výrobok tretej osoby na označenie zamýšľaného účelu tohto výrobku môže podliehať obmedzeniu stanovenému v tomto ustanovení.

87.

V tejto súvislosti sa zdá, že Súdny dvor v rozsudku BMW ( 50 ) tiež konštatoval, že len uvedenie zamýšľaného účelu výrobku alebo služby tretej strany predstavuje legitímne použitie v zmysle článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95. Súdny dvor v tomto rozsudku uviedol, že „používanie ochrannej známky na účely informovania verejnosti, že inzerent vykonáva opravy a údržbu výrobkov označených touto ochrannou známkou, predstavuje používanie označujúce zamýšľaný účel služby v zmysle [tohto ustanovenia]. Rovnako ako používanie ochrannej známky určené na označenie automobilov, na ktoré je vhodný neoriginálny náhradný diel, aj predmetné použitie slúži na označenie výrobkov, ktoré sú predmetom poskytnutej služby.“ ( 51 )

88.

Po štvrté autori právnej náuky vo veľkej miere podporujú výklad, podľa ktorého má článok 6 ods. 1 písm. c) smernice 89/104 relatívne úzky rozsah pôsobnosti v porovnaní s článkom 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436.

89.

Zavedenie všeobecného obmedzenia referenčného použitia prostredníctvom zmeny článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 a článku 12 písm. c) nariadenia č. 207/2009 navrhli autori odbornej literatúry pred prijatím smernice 2015/2436 a nariadenia 2015/2424. ( 52 ) Ako som uviedol v bodoch 78 a 79 týchto návrhov, normotvorca Únie mal v úmysle nasledovať prístup, ktorý zastávajú títo autori. Okrem toho, pokiaľ ide o znenie článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436 a článku 12 ods. 1 písm. c) nariadenia 2015/2424, títo autori tvrdia, že ich pôsobnosť je širšia ako pôsobnosť analogických ustanovení smernice 2008/95 a nariadenia č. 207/2009. ( 53 )

90.

Vzhľadom na tieto úvahy týkajúce sa doslovného výkladu článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 2008/95 a histórie vzniku tohto ustanovenia, ako aj na úvahy týkajúce sa judikatúry a právnej náuky navrhujem odpovedať na položenú prejudiciálnu otázku tak, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že používanie ochrannej známky v obchodnom styku „na účely identifikácie alebo uvádzania tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa uvedenej ochrannej známky“, na ktoré teraz odkazuje článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2015/2436, nepatrí do pôsobnosti prvého uvedeného ustanovenia, pokiaľ nejde o používanie nevyhnutné na označenie zamýšľaného účelu tovarov alebo služieb tejto tretej osoby. ( 54 )

91.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), takto:

Článok 6 ods. 1 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok

sa má vykladať v tom zmysle, že:

používanie ochrannej známky v obchodnom styku „na účely identifikácie alebo uvádzania tovarov alebo služieb ako tovarov alebo služieb majiteľa uvedenej ochrannej známky“, na ktoré teraz odkazuje článok 14 ods. 1 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436 zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok, nepatrí do pôsobnosti prvého uvedeného ustanovenia, pokiaľ nejde o používanie nevyhnutné na označenie zamýšľaného účelu tovarov alebo služieb tejto tretej osoby.