1.

Môže pracovník kumulovať dni nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny bez akéhokoľvek časového obmedzenia, alebo vyžaduje článok 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase ( 2 ), aby členské štáty stanovili lehotu, do ktorej môže táto dovolenka byť prenesená? Ak áno, aká je primeraná dĺžka takejto lehoty?

2.

To sú hlavné otázky, ktoré položil vnútroštátny súd Conseil des Prud’hommes d’Agen (Rada pre pracovnoprávne spory Agen, Francúzsko). Vzhľadom na to, že žalovaná vo veci samej je súkromným prevádzkovateľom siete verejnej dopravy, tento súd navyše žiada objasniť priamy účinok smernice o pracovnom čase v horizontálnych vzťahoch.

3.

Táto prejednávaná vec vyplýva z viacerých návrhov na začatie prejudiciálneho konania podaných v rámci piatich sporov na vnútroštátnom súde. Všetky tieto spory sa týkajú pracovníkov, ktorí sú alebo boli zamestnaní v spoločnosti Keolis Agen SARL, ktorá spravuje sieť autobusovej dopravy v mestskej časti Agen (Francúzsko). Títo pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o uznanie ich nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorú si nemohli vyčerpať počas referenčného roka, v ktorom im tieto nároky vznikli, a keď zamestnávateľ tieto žiadosti zamietol, začali súdne konania na vnútroštátnom súde. Na podporu týchto pracovníkov vstúpil do uvedených konaní odborový zväz Syndicat national des transports urbains SNTU‑CFDT.

4.

Keolis Agen je súkromnoprávna spoločnosť, ktorá poskytuje služby verejnej mestskej autobusovej dopravy. Piati žalobcovia, ktorí žalujú túto spoločnosť na vnútroštátnom súde, sú alebo boli jej zamestnanci.

5.

Všetci žalobcovia boli počas doby trvania svojich pracovných pomerov dlhodobo práceneschopní. ( 3 ) Po návrate do práce alebo po skončení ich pracovných pomerov z dôvodu práceneschopnosti žalobcovia žiadali, aby im spoločnosť Keolis Agen, buď umožnila čerpať dni dovolenky za kalendárny rok, o ktoré boli počas práceneschopnosti pripravení, alebo aby im v prípade skončenia ich pracovných zmlúv vyplatila náhradu mzdy.

6.

Keolis Agen tieto žiadosti odmietla. Na základe francúzskeho Zákonníka práce ( 4 ) Keolis Agen usúdila, že žalobcovia nemajú nárok na dovolenku za kalendárny rok, keďže ich neprítomnosť v práci trvala dlhšie ako jeden rok z dôvodu choroby nesúvisiacej s prácou. Podľa jej názoru by sa táto vnútroštátna právna úprava mala použiť, aj ak by bola v rozpore s článkom 7 smernice o pracovnom čase, keďže táto smernica neukladá povinnosti súkromným subjektom.

7.

Keolis Agen tvrdí, že z dôvodu liberalizácie odvetví dopravných služieb vo Francúzsku ( 5 ) sa voči nej nie je možné odvolávať na smernicu o pracovnom čase. Aj keď podniká v oblasti poskytovania verejnej dopravy, možnosť pracovníkov odvolávať sa priamo na smernicu o pracovnom čase by ju postavila do horšej konkurenčnej pozície v porovnaní s inými súkromnými spoločnosťami, na ktoré sa naďalej uplatňuje francúzske právo, a teda nie uvedená smernica.

8.

Žalobcovia sa domnievajú, že sa môžu voči svojmu zamestnávateľovi odvolávať na článok 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a že tieto ustanovenia práva Únie im priznávajú nárok na dovolenku za kalendárny rok aj počas dlhodobej choroby. Francúzske právo, ktoré stanovuje opak, by sa na základe tohto dôvodu nemalo uplatňovať.

9.

Spor týkajúci sa priameho účinku smernice o pracovnom čase v prejednávanej veci viedol k prvej otázke vnútroštátneho súdu.

10.

Druhá a tretia otázka sa stávajú relevantnými, ak majú žalobcovia nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za referenčné roky, počas ktorých boli práceneschopní. Tieto otázky vyplývajú zo skutočnosti, že podľa vnútroštátneho súdu francúzske právo neupravuje lehotu na prenesenie nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok; nestanovuje, či takéto právo existuje, alebo nie. Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania a pripomienok účastníkov konania vyplýva, že dva najvyššie francúzske súdy zaujali k tejto otázke protichodné stanoviská. Na jednej strane z judikatúry Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) ( 6 ) vyplýva, že francúzske právo neobmedzuje prenesenie nevyčerpaných nárokov na dovolenku za kalendárny rok. Na druhej strane sa zdá, že Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) sa domnieva, že nárok na nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok zaniká uplynutím 15 mesiacov od skončenia referenčného roka, v ktorom vznikol nárok na túto platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 7 ) Táto druhá argumentácia zrejme vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, v ktorej Súdny dvor uviedol, že lehota 15 mesiacov nie je v rozpore so smernicou o pracovnom čase. ( 8 )

11.

Vnútroštátny súd sa vo veci samej pýta, či právo Únie obsahuje takúto požiadavku na stanovenie lehoty na prenesenie dovolenky. Ak takúto požiadavku stanovuje, pýta sa tiež, aká je „primeraná doba“, po uplynutí ktorej môže nárok na dovolenku za kalendárny rok zaniknúť. V tejto súvislosti vysvetľuje, že v prejednávanej veci boli všetky nároky na nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok uplatnené skôr ako 15 mesiacov po skončení referenčného obdobia, počas ktorého tieto nároky vznikli.

12.

Keolis Agen požiadala vnútroštátny súd o predloženie sporných otázok Súdnemu dvoru. Žalobcovia to považovali za zbytočné a boli proti tomuto návrhu.

13.

Za týchto okolností Conseil de prud’hommes d’Agen (Rada pre pracovnoprávne spory Agen) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky (otázky sú totožné vo všetkých piatich spojených veciach):

14.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru žalobcovia vo veci samej a Syndicat national des transports urbains SNTU‑CFDT (ďalej len „žalobcovia“), Keolis Agen, francúzska vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

15.

V posledných rokoch na Súdnom dvore narástol počet vecí týkajúcich sa platenej dovolenky za kalendárny rok. ( 9 )

16.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru ďalšiu príležitosť prispieť k lepšiemu pochopeniu smernice o pracovnom čase a nadviazať na svoju existujúcu judikatúru v tejto oblasti.

17.

Prejudiciálne otázky je možné rozdeliť na dve časti: prvú otázku týkajúcu sa zavedeného pojmu „priamy účinok smerníc“ (A) a druhú a tretiu otázku, ktorými sa budem zaoberať spoločne, ktoré sa týkajú lehôt na prenesenie nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok (B).

18.

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že francúzsky Zákonník práce bráni tomu, aby pracovníkovi, ktorý je práceneschopný dlhšie ako rok z dôvodu nesúvisiaceho s prácou, vznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok. ( 10 )

19.

Francúzske vnútroštátne právo je podľa všetkého v rozpore s článkom 7 smernice o pracovnom čase, ako ho vykladá Súdny dvor. Tento rozpor jasne vyplýva z rozsudku Dominguez ( 11 ).

20.

V uvedenej veci, ktorá vznikla z uplatňovania tej istej francúzskej právnej úpravy, Súdny dvor v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru ( 12 ) rozhodol, že smernica o pracovnom čase neumožňuje podmieniť nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok tým, že pracovník skutočne pracoval. Žiadnemu pracovníkovi, či už je počas referenčného obdobia práceneschopný v dôsledku úrazu na pracovisku alebo na inom mieste, alebo v dôsledku choroby akejkoľvek povahy alebo pôvodu, nie je možné odoprieť právo na najmenej štyri týždne platenej dovolenky za kalendárny rok. ( 13 )

21.

Stručne povedané, nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok vyplýva z pracovného pomeru a nie je možné ho ničím podmieňovať. Členské štáty môžu stanoviť podmienky na uplatnenie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ale nemôžu ničím podmieniť samotnú existenciu tohto práva, a to vrátane podmienky, aby pracovník skutočne pracoval. ( 14 )

22.

Zo skoršej judikatúry teda jasne vyplýva, že žalobcovia priamo na základe článku 7 smernice o pracovnom čase nadobudli nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobia uvedených rokov, kedy boli práceneschopní.

23.

Žalovaná tento výklad smernice o pracovnom čase nepopiera a ani sa ho nesnaží zmeniť. Tvrdí však, že na základe uplatnenia tejto smernice v prejednávanej veci jej nemôže vzniknúť povinnosť, keďže žalovaná je súkromnoprávnou spoločnosťou.

24.

V pripomienkach sa účastníci konania v značnej miere zaoberali tým, či žalovaná je alebo nie je „emanáciou štátu“ ( 15 ) v zmysle judikatúry týkajúcej sa vertikálneho priameho účinku smerníc, ( 16 ) a teda či situáciu, aká nastala vo veci samej, je potrebné kvalifikovať ako horizontálnu (podľa názoru žalovanej) alebo vertikálnu (podľa názoru žalobcov).

25.

V rámci okolností prejednávanej veci je však táto kvalifikácia irelevantná. Platí to na základe týchto dôvodov.

26.

Vo veci Dominguez Súdny dvor totiž zopakoval svoje stanovisko, podľa ktorého smernice nemôžu samy osebe zakladať povinnosti pre jednotlivcov. ( 17 ) Podľa inej judikatúry má však Súdny dvor názor, že všeobecné právne zásady, v súčasnosti kodifikované v Charte, môžu mať samy osebe priamy účinok, a to aj v horizontálnych vzťahoch. Ak je všeobecná zásada s priamym účinkom len vyjadrená v smernici a nie je ňou ustanovená, účastníci konania odvodzujú svoje práva priamo z tejto zásady. ( 18 )

27.

Súdny dvor už viackrát zopakoval, že právo každého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok „musí byť považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť“ ( 19 ). Toto právo je teraz zakotvené aj v článku 31 ods. 2 Charty.

28.

V rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft Súdny dvor uznal, že článok 31 ods. 2 Charty sám osebe pracovníkom priamo priznáva právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, a na tento článok sa môžu odvolávať v sporoch s ich zamestnávateľom, či už ide o súkromné, alebo verejné subjekty. ( 20 ) Inými slovami, Súdny dvor usúdil, že samotný článok 31 ods. 2 Charty má priamy účinok, a to aj v horizontálnych vzťahoch.

29.

Článok 7 smernice o pracovnom čase teda právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nezakladá, ale len ho vyjadruje. Je preto irelevantné, že smerniciam sa nepriznáva horizontálny priamy účinok, keďže žalobcovia sa môžu priamo odvolávať na článok 31 ods. 2 Charty. ( 21 ) Vnútroštátne súdy z uvedeného dôvodu nesmú pri rozhodovaní vo veci, ktorá patrí do pôsobnosti práva Únie, uplatňovať akékoľvek protichodné pravidlo vnútroštátneho práva.

30.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku vnútroštátneho súdu odpovedal tak, že z článku 31 ods. 2 Charty, ako je konkretizovaný v článku 7 smernice o pracovnom čase, vyplýva právo na platenú dovolenku za kalendárny rok pre každého pracovníka, ktoré môže uplatňovať v sporoch proti so súčasným alebo bývalým zamestnávateľom, či už ide o súkromné, alebo verejné subjekty.

31.

Vzhľadom na rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd) ( 22 ) má vnútroštátny súd názor, že francúzske právo nešpecifikuje dĺžku lehoty na prenesenie platenej dovolenky za kalendárny rok. Domnieva sa teda, že dni nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok sa môžu kumulovať neobmedzene dlho. Francúzska vláda spochybňuje takéto chápanie dôsledkov judikatúry Cour de cassation (Kasačný súd). Francúzska vláda sa domnieva, že všeobecné ustanovenie, ktoré ukladá trojročnú premlčaciu lehotu na uplatnenie nárokov súvisiacich s pracovnoprávnymi vzťahmi ( 23 ), má za následok aj obmedzenie lehôt na prenesenie. Conseil d’État (Štátna rada) sa v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora vo veci KHS domnieva, že obmedzenie lehôt na prenesenie dovolenky môže byť stanovené na 15 mesiacov. ( 24 )

32.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Súdnemu dvoru v rámci konania o prejudiciálnej otázke neprináleží riešiť rozdiely vo výklade vnútroštátnej právnej úpravy alebo rozhodovať o správnosti výkladu týchto ustanovení, ktorý uviedli vnútroštátne súdy. V súlade s rozdelením právomocí medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi musí Súdny dvor zohľadniť skutkový a legislatívny kontext, do ktorého sú vsadené prejudiciálne otázky, ktoré mu boli predložené, ako je uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 25 )

33.

Vnútroštátny súd rozhodol o začatí prejudiciálneho konania v situácii, kedy francúzske právo nestanovuje žiadne časové obmedzenie vedúce k zániku nároku na dovolenku za kalendárny rok. Vnútroštátny súd si nie je istý, či takéto vnútroštátne právo spĺňa požiadavky smernice o pracovnom čase.

34.

Keolis Agen sa domnieva, že možnosť kumulovať dovolenku za kalendárny rok a neskôr si ju vyčerpať nenapĺňa účel dovolenky za kalendárny rok. Pripomína, že Súdny dvor sa domnieval, že dovolenka za kalendárny rok plní dvojaký účel: umožňuje odpočinúť si od práce a zároveň poskytuje čas na oddych a zotavenie sa. ( 26 ) Cituje rozsudok KHS, v ktorom Súdny dvor usúdil, že pri prekročení určitej hranice je dovolenka za kalendárny rok pozbavená pozitívneho účinku na pracovníka v podobe poskytnutia času na odpočinok, a plní iba funkciu poskytnutia času na oddych a zotavenie sa ( 27 ).

35.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa vnútroštátny súd svojou druhou a treťou otázkou v podstate snaží zistiť, či sa má článok 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje neobmedzené prenesenie nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok. Ak má vnútroštátne právo na základe práva Únie stanoviť lehotu na prenesenie, vnútroštátny súd sa pýta, po akom čase je primerané nechať nárok na dovolenku za kalendárny rok zaniknúť.

36.

Aby som mohla odpovedať na otázku, či právo Únie vyžaduje, aby sa nárok na dovolenku za kalendárny rok premlčal v dôsledku stanovenia primeraných lehôt na prenesenie, začnem tým, že zaradím smernicu o pracovnom čase do systému Zmlúv.

37.

Smernica bola prijatá na základe článku 153 ods. 2 ZFEÚ (článok 137 ods. 2 ES v čase jej prijatia) nachádzajúceho sa v jej hlave Zmluvy venovanej sociálnej politike. Toto ustanovenie splnomocňuje Európsky parlament a Radu na prijímanie opatrení, ktoré podporujú a dopĺňajú činnosti členských štátov v oblasti sociálnej politiky. Medzi rôzne oblasti uvedené v článku 153 ods. 1 ZFEÚ (predtým článok 137 ods. 1 ES) patrí ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Smernica o pracovnom čase skutočne na tieto aspekty odkazuje vo svojich odôvodneniach. ( 28 )

38.

Podľa článku 4 ods. 2 písm. b) ZFEÚ je sociálna politika jednou z oblastí spoločnej právomoci. Aj keď článok 153 ZFEÚ umožňuje Európskej únii konať s cieľom „podporovať a dopĺňať“ sociálne politiky členských štátov, nevylučuje podľa môjho názoru prijímanie určitých regulačných rozhodnutí na úrovni Únie, a tým harmonizáciu vnútroštátnych právnych predpisov. ( 29 ) Právne predpisy na úrovni Únie však musia byť odôvodnené z hľadiska zásady subsidiarity.

39.

Zo znenia smernice o pracovnom čase nevyplýva, že by normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť lehoty na prenesenie dovolenky. Súdny dvor nedávno potvrdil toto stanovisko v rozsudku z 22. septembra 2022, LB (Premlčanie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok) ( 30 ).

40.

Vzhľadom na to, že sociálna politika je oblasťou spoločnej právomoci a že neexistuje právna úprava Únie týkajúca sa otázky obmedzených lehôt na prenesenie dovolenky, právomoc zaviesť alebo nezaviesť obmedzené lehoty na prenesenie zostáva v rukách členských štátov. ( 31 )

41.

Predchádzajúci záver je v súlade aj so závermi Súdneho dvora, že členské štáty môžu upraviť podmienky uplatnenia práva na dovolenku za kalendárny rok. Aj keď smernica o pracovnom čase bráni členským štátom stanoviť akékoľvek podmienky týkajúce sa vzniku práva na platenú dovolenku za kalendárny rok ( 32 ), členské štáty môžu stanoviť podmienky výkonu tohto práva ( 33 ).

42.

Ako zdôraznila generálna advokátka Trstenjak ( 34 ), Súdny dvor považuje otázku možnosti prenesenia nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok za vykonávaciu modalitu. Smernica o pracovnom čase teda ponecháva stanovenie týchto podmienok na členských štátoch.

43.

Členské štáty sa teda môžu slobodne rozhodnúť, či stanovia lehoty, po ktorých uplynutí nadobudnutý nárok na dovolenku za kalendárny rok zanikne, alebo či umožnia kumuláciu nevyčerpaných nárokov až do konca kariéry konkrétneho pracovníka.

44.

Ak sa členský štát rozhodne zaviesť obmedzenie lehoty na prenesenie dovolenky, smernica o pracovnom čase ukladá len požiadavku, aby zvolené obmedzenie nemalo vplyv na samotnú existenciu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako vyplýva z Charty a ako je vyjadrené v tejto smernici ( 35 ). Právomoc Súdneho dvora je obmedzená na určenie, či je časové obmedzenie v súlade s právom Únie. Súdny dvor teda nemôže stanoviť primerané časové obmedzenie.

45.

Ak vnútroštátna právna úprava nestanovuje žiadne obmedzenie lehoty na prenesenie nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok, nemôže byť v rozpore so smernicou o pracovnom čase, keďže táto smernica nevyžaduje stanovenie obmedzenia lehoty na prenesenie.

46.

Podľa môjho názoru úvahu o tom, že smernica o pracovnom čase nevyžaduje stanovenie obmedzenia lehoty na prenesenie, nespochybňuje ďalší argument, ktorý má pôvod v obiter dictum rozsudku KHS, podľa ktorého by neobmedzené kumulovanie nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok už nezodpovedalo samotnému účelu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok ( 36 ).

47.

Vysvetlila som už, že išlo o hlavný argument, na ktorý sa odvolávala žalovaná, ( 37 ) ktorá sa snažila presvedčiť vnútroštátny súd, že v prípade neexistencie zákonom stanoveného časového obmedzenia lehôt na prenesenie je nevyhnutné vytvorenie sudcovského pravidla, ktoré by takéto obmedzenie stanovilo.

48.

Francúzska vláda vo svojich pripomienkach argumentuje v prospech primerane dlhej lehoty na prenesenie. ( 38 )

49.

Podľa môjho názoru obiter dictum rozsudku KHS ( 39 ) nestanovuje žiadne pravidlo. Len vysvetľuje skutočnosť, prečo je pochopiteľné a prijateľné, že členský štát sa môže rozhodnúť stanoviť obmedzenie.

50.

Podľa môjho názoru by bolo chybné vyvodzovať z obiter dictum Súdneho dvora akúkoľvek regulačnú povinnosť členských štátov uzákoniť maximálnu lehotu, počas ktorej by sa museli vyčerpať dni nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok.

51.

Právo Únie v súčasnom znení členským štátom neukladá povinnosť a ani nezakazuje stanoviť časové obmedzenie lehôt na prenesenie dovolenky. Právo Únie ponecháva túto záležitosť na politických rozhodnutiach členských štátov.

52.

Pokiaľ ide o výzvu spoločnosti Keolis Agen, aby vnútroštátni sudcovia prijali takéto pravidlo, Súdnemu dvoru neprináleží zasahovať do rozdelenia právomocí stanoveného ústavným systémom konkrétneho členského štátu. ( 40 )

53.

Je však potrebné zopakovať, že právo Únie v súčasnom znení neukladá členským štátom, či už ide o zákonodarné orgány, alebo súdy, žiadnu povinnosť stanoviť časové obmedzenie lehoty na prenesenie nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok.

54.

Na záver je potrebné vyjadriť sa k tvrdeniam, ktoré uviedla predovšetkým žalovaná, že primeraná lehota na prenesenie je 15 alebo 18 mesiacov po skončení referenčného obdobia, v ktorom vznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok.

55.

Tieto údaje vyplývajú z kombinácie záverov Súdneho dvora uvedených v rozsudku z 3. mája 2012, Neidel, že 9‑mesačná lehota je príliš krátka ( 41 ), a v rozsudku KHS, že 15‑mesačná lehota je prijateľná. ( 42 ). 18‑mesačná lehota je uvedená v článku 9 (revidovaného) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce (MOP) o platenej dovolenke z roku 1970 (č. 132), na ktorý sa odkazuje v odôvodnení 6 smernice o pracovnom čase.

56.

Pri posudzovaní primeranosti lehôt stanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi Súdny dvor vykonával svoju právomoc prieskumu, či podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi majú vplyv na existenciu práva na dovolenku za kalendárny rok. ( 43 ) Súdny dvor nestanovil primeranú lehotu a ani tak nemôže urobiť. Keď teda Súdny dvor v rozsudku KHS uviedol, že obdobie 15 mesiacov sa zdá byť prijateľné, nestanovil 15‑mesačné pravidlo podľa práva Únie. Súdny dvor tým len potvrdil, že takéto vnútroštátne pravidlo, ktoré je výsledkom voľby uskutočnenej na vnútroštátnej úrovni, nie je v rozpore so samotnou existenciou práva na platenú dovolenku za kalendárny rok.

57.

Pokiaľ ide o (revidovaný) Dohovor MOP o platenej dovolenke z roku 1970 (č. 132), je pravda, že Súdny dvor sa občas odvoláva na nástroje MOP. ( 44 ) Je však dôležité rozlišovať medzi takými dohovormi, ako sú tie, ktoré sú uvedené v Deklarácii MOP o základných zásadách a právach pri práci, ( 45 ) ktorej zmluvnými stranami sú všetky členské štáty EÚ, a inými nástrojmi, ako je Dohovor MOP o platenej dovolenke, ktorý ratifikovalo len 14 členských štátov EÚ. Takéto rozlišovanie je v kontexte prejednávanej veci obzvlášť dôležité, keďže Francúzsko tento dohovor neratifikovalo. Aj keby ho ratifikovalo, 18‑mesačné obdobie stanovené v tomto dohovore je pre jeho zmluvné strany záväzné z hľadiska medzinárodného alebo vnútroštátneho ústavného práva, ale nie z hľadiska práva Únie. ( 46 )

58.

Ako teda Komisia správne uviedla, v súčasnosti právo Únie nestanovuje žiadne časové obmedzenie na prípadné prenesenie nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok. Je to logické len z toho dôvodu, že smernica o pracovnom čase nebráni členským štátom, ( 47 ) aby umožnili kumuláciu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok bez konečného dátumu.

59.

V dôsledku už uvedeného Súdny dvor nemôže odpovedať na otázku, aká lehota je primeraná, keďže takáto voľba je ponechaná na členské štáty. Súdny dvor môže len overiť, či uskutočnená voľba zasahuje do existencie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok.

60.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na druhú a tretiu otázku vnútroštátneho súdu tak, že článok 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kumuláciu nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok tým, že nestanovuje časové obmedzenie lehoty na prenesenie tejto dovolenky ani dĺžku primeranej lehoty na prenesenie.

61.

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položila Conseil des Prud’hommes d’Agen (Rada pre pracovnoprávne spory Agen, Francúzsko), takto: