1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt, Nemecko) v rámci sporu vo veci zmluvy o správe výlučných autorských práv (ďalej len „zmluva“) uzavretej medzi spoločnosťou Seven.One Entertainment Group GmbH, vysielacou organizáciou, ktorá vyrába a vysiela program „SAT.1 Gold“ ( 2 ) v Nemecku (ďalej len „žalobkyňa“), a spoločnosťou Corint Media GmbH, organizáciou kolektívnej správy, ktorá chráni a presadzuje záujmy súvisiace s autorskými právami súkromných televíznych kanálov a rozhlasových staníc (ďalej len „žalovaná“). Na základe uvedenej zmluvy žalovaná prevzala povinnosť zabezpečiť dodržiavanie práva žalobkyne na primeranú kompenzáciu za rozmnoženiny záznamov jej vysielania, ktoré fyzické osoby vyhotovujú na svoje súkromné použitie. Žalovaná tvrdí, že nie je povinná zabezpečiť dodržiavanie tohto práva, lebo hoci vnútroštátne autorské právo umožňuje vyhotovovanie rozmnoženín záznamov vysielania na súkromné použitie, vylučuje akékoľvek tomu zodpovedajúce právo na kompenzáciu.

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. e) a článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES ( 3 ). Článok 2 písm. e) smernice 2001/29 priznáva vysielacím organizáciám výlučné právo na rozmnožovanie záznamov ich vysielania. Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa členské štáty môžu rozhodnúť obmedziť výlučné práva na rozmnožovanie stanovené v článku 2 tejto smernice stanovením výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Táto výnimka sa vzťahuje na rozmnoženiny na akomkoľvek nosiči, ktoré fyzická osoba vyhotoví na svoje súkromné použitie ( 4 ), pod podmienkou, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu. Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt) sa svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania pýta, či vnútroštátne právo môže zaviesť výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie vo vzťahu k rozmnožovaniu záznamov vysielania a zároveň vylúčiť vysielacie organizácie z práva na primeranú kompenzáciu. Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či vylúčenie primeranej kompenzácie možno odôvodniť tým, že niektoré vysielacie organizácie majú ako výrobcovia televíznych programov nárok na kompenzáciu za rozmnoženinu na súkromné použitie svojich televíznych programov vlastnej, tzv. „in‑house“ výroby ( 5 ).

3.

Článok 2 smernice 2001/29, nazvaný „Právo rozmnožovania“, stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

4.

Článok 5, nazvaný „Výnimky a obmedzenia“, stanovuje:

„…

2.   Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

5.

Ustanovenie § 53 ods. 1 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a s ním súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 ( 6 ), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „UrhG“), je súčasťou oddielu 6 časti 1 UrhG a stanovuje:

„Fyzická osoba je oprávnená vyhotoviť si jednotlivé rozmnoženiny diela na súkromné použitie na akomkoľvek nosiči pod podmienkou, že neslúžia priamo alebo nepriamo na komerčné účely a na ich vyhotovenie sa nepoužije zjavne protiprávne vyrobená alebo verejne sprístupnená predloha. Osoba oprávnená na vyhotovovanie rozmnožením smie rozmnoženiny vyhotoviť aj prostredníctvom inej osoby, pokiaľ k tomu dôjde bez odmeny alebo ide o rozmnožovanie na papieri alebo podobnom nosiči pomocou akéhokoľvek fotografického postupu alebo iného postupu s podobným účinkom.“

6.

Podľa § 54 ods. 1 UrhG:

„Ak je vzhľadom na povahu diela možné očakávať, že bude rozmnožované v súlade s § 53 ods. 1 alebo 2 alebo v súlade s § 60a až 60f, autor diela má voči výrobcovi zariadení a pamäťových nosičov, ktorých typ sa sám alebo v spojení s inými zariadeniami, pamäťovými nosičmi alebo príslušenstvom používa na vyhotovenie takýchto rozmnoženín, právo na vyplatenie primeranej odmeny.“

7.

Podľa § 87 UrhG:

„1.   Vysielacie organizácie majú výlučné právo

…

4.   Ustanovenia § 10 ods. 1 a ustanovenia oddielu 6 časti 1 s výnimkou druhej vety § 47 ods. 2 a s výnimkou § 54 ods. 1 sa uplatňujú primerane.

…“

8.

Žalobkyňa tvrdí, že žalovaná je podľa zmluvy povinná zabezpečiť dodržiavanie práva na „poplatok za prázdne nosiče“ ako kompenzáciu za ujmu spôsobenú vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie na základe výnimky stanovenej v § 53 ods. 1 UrhG. Žalobkyňa tvrdí, že je „významne dotknutá“ vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie, najmä nahrávaním svojho kanála pomocou (online) videorekordérov. Žalovaná odpovedá, že nemôže vyhovieť požiadavke žalobkyne, lebo § 87 ods. 4 UrhG vylučuje vysielacie organizácie z nároku na poplatok za prázdne nosiče stanovený v § 54 ods. 1 UrhG.

9.

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29 a § 87 ods. 1 bodu 2 UrhG majú vysielacie organizácie výlučné právo na rozmnožovanie záznamov svojho vysielania. Ustanovenia § 87 ods. 4 a § 53 ods. 1 UrhG obmedzujú toto právo na rozmnožovanie uplatnením výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, pričom nestanovujú nijaké právo na kompenzáciu. Ustanovenie § 87 ods. 4 UrhG ( 7 ) môže byť z tohto dôvodu nezlučiteľné s článkom 2 písm. e) a článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Vnútroštátny súd sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa právo na rozmnožovanie môže obmedziť výnimkou pre rozmnoženinu na súkromné použitie zavedenou podľa vnútroštátneho práva len v prípade, ak sa nositeľovi práva zaplatí primeraná kompenzácia. ( 8 ) Ak je výnimka z práva na primeranú kompenzáciu podľa vnútroštátneho práva zlučiteľná so smernicou 2001/29, nárok na zaplatenie „poplatku za prázdne nosiče“ podľa zmluvy nevzniká a vnútroštátny súd môže zamietnuť žalobu, ktorú prejednáva. Ak je však uvedená výnimka nezlučiteľná so smernicou 2001/29, je potrebné vyhovieť žalobe žalobkyne, keďže podľa zmluvy je žalovaná povinná vyberať poplatok za prázdne nosiče v mene žalobkyne.

10.

Vnútroštátny súd sa teda domnieva, že vylúčenie vysielacích organizácií z práva na primeranú kompenzáciu je neodôvodnené. Skutočnosť, že vysielacie organizácie môžu mať nárok na primeranú kompenzáciu ako výrobcovia filmov podľa článku 2 písm. d) smernice 2001/29, neodôvodňuje toto vylúčenie. Vnútroštátny súd poznamenáva, že programová skladba mnohých televíznych kanálov súkromných vysielacích organizácií pozostáva najmä z programov vyrobených na zákazku a že právo výrobcu filmu zvyčajne patrí skôr výrobným spoločnostiam než vysielacím organizáciám. V každom prípade rozhlasoví vysielatelia nevyrábajú filmy. Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že vylúčenie vysielacích organizácií z nároku na poplatok za prázdne nosiče môže byť v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania podľa článku 20 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Vzniká tiež otázka, či je uvedené vylúčenie v rozpore s článkom 11 Charty, ktorý upravuje právo na slobodu prejavu, a to v rozsahu, v akom obmedzuje slobodu vysielania.

11.

Za týchto okolností Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

12.

Písomné pripomienky predložili žalobkyňa, nemecká, talianska a rakúska vláda, ako aj Európska komisia. Žalobkyňa, žalovaná, nemecká a rakúska vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne vyjadrenia a odpovedali na otázky Súdneho dvora na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. marca 2023.

13.

Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami usiluje zistiť, či článok 2 písm. e) a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bránia tomu, aby členský štát stanovil výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie z výlučného práva vysielacích organizácií na rozmnožovanie záznamov svojho vysielania a zároveň vylúčil právo na primeranú kompenzáciu za túto rozmnoženinu.

14.

Žalobkyňa, žalovaná a Komisia tvrdia, že vysielacie organizácie nemôžu byť vylúčené z práva na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, lebo vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie im spôsobuje viac než minimálnu ujmu. Žalobkyňa a žalovaná poznamenávajú, že vyhotovovanie rozmnoženín vysielania na súkromné použitie pomocou pevných zariadení a online služieb je rozšírené a spôsobuje vysielacím organizáciám značnú ujmu. Služby prehliadania multimediálnych knižníc, ktoré ponúkajú vysielacie organizácie alebo držitelia ich komerčných licencií, sú menej atraktívne, keďže používatelia môžu používať svoje súkromné rozmnoženiny bez poplatku. Vysielacie organizácie tiež prichádzajú o príjmy z reklamy, keďže diváci, ktorí si nahrávajú vysielanie, ho často nesledujú naživo. Žalobkyňa a žalovaná na pojednávaní uviedli, že podľa nemeckého práva nie je z práva na primeranú kompenzáciu vylúčená nijaká iná kategória nositeľov práv. Od nositeľov práv, ktorým sa vypláca kompenzácia, sa ani nevyžaduje, aby preukázali ujmu v peňažnom vyjadrení alebo aby túto ujmu vyčíslili. Žalovaná dodáva, že podľa jej názoru vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie per se spôsobuje vysielacím organizáciám ujmu.

15.

Žalobkyňa sa domnieva, že právo na rozmnožovanie, ktoré majú výrobcovia podľa článku 2 písm. d) smernice 2001/29, a právo na rozmnožovanie, ktoré majú vysielacie organizácie podľa článku 2 písm. e) tejto smernice, sú odlišné. V mnohých prípadoch vysielacie organizácie, najmä rozhlasoví vysielatelia, nevyrábajú filmy. Skutočnosť, že v ojedinelých prípadoch vysielacie organizácie vyrábajú aj filmy, neodôvodňuje vylúčenie práva na kompenzáciu za rozmnoženiny vysielania na súkromné použitie. Vylúčenie vysielacích organizácií z nároku na poplatok za súkromné nosiče teda predstavuje neodôvodnenú diskrimináciu. Porušuje tiež slobodu prejavu a právo na informácie, ktoré zakotvuje článok 11 Charty, a vlastnícke právo, ktoré chráni článok 17 Charty.

16.

Nemecká a rakúska vláda tvrdia, že je možné vylúčiť určitú kategóriu nositeľov práv z práva na kompenzáciu za rozmnoženinu na súkromné použitie, ak vzhľadom na prirodzenú charakteristiku príslušníkov tejto kategórie alebo na spôsob využívania týchto práv je ujma spôsobená nositeľom práv minimálna ( 9 ). Zdôrazňujú, že článok 2 písm. e) smernice 2001/29 chráni „technické a organizačné výkony zakomponované do vysielania“ a že obsah vysielania nie je predmetom práva vysielacej organizácie podľa tohto ustanovenia. Rozmnožovanie tohto obsahu treba preto odlišovať od rozmnožovania vysielania alebo od signálu, ktorým sa prenáša. ( 10 ) Podľa týchto vlád hlavná činnosť alebo tradičný obchodný model vysielacích organizácií spočíva v sprístupňovaní záznamov ich vysielania verejnosti. Tvrdia, že vysielacím organizáciám nevznikajú v dôsledku vyhotovovania rozmnoženín vysielania priame hospodárske straty, keďže takéto rozmnoženiny neobmedzujú príjem vysielania, a teda ani jeho reklamný dopad. Domnievajú sa tiež, že neexistujú nijaké dôveryhodné dôkazy o priamej ujme pre služby multimediálnej knižnice, ktoré poskytujú vysielacie organizácie. Rakúska vláda na pojednávaní tvrdila, že s príchodom streamovacích služieb klesla miera vyhotovovania rozmnoženín vysielania.

17.

Talianska vláda uvádza, že vylúčenie vysielacích organizácií z práva na primeranú kompenzáciu v prípadoch, keď neprinášajú nijaký tvorivý vklad do vývoja originálneho diela, nie je diskriminačné a možno ho odôvodniť s odkazom na odôvodnenia 9 a 35 a na články 2 a 3 smernice 2001/29. Táto vláda sa však domnieva, že nárok na vyplatenie kompenzácie vzniká, ak vysielacie organizácie bez ohľadu na neexistenciu akéhokoľvek tvorivého prínosu zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri stimulovaní výroby audiovizuálneho diela, najmä financovaním jeho výroby. Naopak, ak vysielacie organizácie získajú práva na rozmnožovanie na základe rokovaní, nárok na primeranú kompenzáciu nevzniká, keďže neprispievajú rozhodujúcim spôsobom k vytvoreniu diela.

18.

Článok 2 smernice 2001/29 ukladá členským štátom povinnosť udeliť autorom a nositeľom určitých určených súvisiacich práv výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie ich chránených diel alebo iných predmetov ochrany. ( 11 ) Smernica 2001/29, ako vyplýva z jej názvu, harmonizuje určité aspekty autorských práv stricto sensu a s nimi súvisiacich práv, okrem iného s cieľom chrániť a stimulovať vývoj nových produktov a služieb v informačnej spoločnosti a ich uvádzanie na trh. ( 12 )

19.

V súlade s článkom 2 písm. e) smernice 2001/29 členské štáty musia stanoviť výlučné právo vysielacích organizácií udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie záznamov ich vysielania. Výlučné právo na rozmnožovanie stanovené v článku 2 písm. e) smernice 2001/29 chráni „záznamy“, nie obsah vysielania. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku vo veci Football Association Premier League a i. ( 13 ) rozhodol, že autori sa môžu dovolávať svojich autorských práv k dielam využívaným v rámci vysielania. ( 14 ) Právo vysielacích organizácií na rozmnožovanie záznamov svojho vysielania podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29 treba tiež odlišovať od ich výlučného práva povoliť alebo zakázať záznam svojho vysielania ( 15 ) podľa článku 7 ods. 2 smernice 2006/115/ES ( 16 ). Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, právo vysielacích organizácií na rozmnožovanie podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29 je samostatné a odlišné od ich práva sprístupniť verejnosti záznamy svojho vysielania podľa článku 3 ods. 2 písm. d) tejto smernice.

20.

Z toho vyplýva, že všetky tieto práva existujú súbežne a obmedzenie alebo výnimka z jedného práva nevyhnutne neznamená obmedzenie iného práva. ( 17 ) Napríklad výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie upravená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa nevzťahuje na právo vysielacích organizácií sprístupňovať verejnosti záznamy svojho vysielania. ( 18 )

21.

Podľa vnútroštátneho súdu sa ustanovením § 87 ods. 1 bodu 2 UrhG preberá výlučné právo vysielacích organizácií na rozmnožovanie záznamov ich vysielania upravené v článku 2 písm. e) smernice 2001/29. Správnosť tohto prebratia a uplatňovanie tohto vnútroštátneho ustanovenia nie sú predmetom tohto konania, ktoré sa zameriava skôr na prebratie výnimky z výlučného práva na rozmnožovanie, ktorá je stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, do nemeckého práva. V § 54 ods. 1 UrhG sa upravuje platba „primeranej odmeny“ vo forme „poplatku za súkromné nosiče“, ktorú sú povinní zaplatiť výrobcovia zariadení a pamäťových nosičov používaných na vyhotovovanie rozmnožením prípustných okrem iného podľa § 53 ods. 1 UrhG. ( 19 ) Ako som už uviedol, § 53 ods. 1 UrhG stanovuje výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie okrem iného v súvislosti so záznamami vysielania. V § 87 ods. 4 UrhG sa však vysielacie organizácie vylučujú z práva na primeranú odmenu.

22.

Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 členské štáty môžu stanoviť výnimku alebo obmedzenie výlučných práv na rozmnožovanie uvedených v článku 2 tejto smernice pre rozmnoženiny vyhotovené fyzickými osobami na súkromné použitie pod podmienkou, že nositelia tohto výlučného práva dostanú primeranú kompenzáciu. Táto úprava sa často označuje ako „výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie“.

23.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci je článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 fakultatívny, pokiaľ sa členské štáty rozhodnú ho vykonať, musia nositeľom práv zaručiť účinné vyberanie primeranej kompenzácie. ( 20 ) Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 stanovuje, že výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie sa uplatňuje „za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu“. Toto ustanovenie nerozlišuje medzi piatimi kategóriami nositeľov práv ( 21 ) uvedenými v článku 2 smernice 2001/29. ( 22 ) Výsledkom doslovného výkladu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 je právo na primeranú kompenzáciu v prospech všetkých piatich kategórií nositeľov práv vymenovaných v článku 2 uvedenej smernice bez akéhokoľvek rozlišovania medzi nimi.

24.

Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 však nestanovuje parametre ( 23 ) platby primeranej kompenzácie a členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri definovaní takýchto parametrov. ( 24 ) Ako vyplýva z odôvodnení 35 a 38 smernice 2001/29 ( 25 ), v zásade však platí, že existencia ujmy spôsobenej nositeľom práv vedie k vzniku práva na kompenzáciu. ( 26 ) Článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 tiež stanovuje, že zavedenie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie nesmie neodôvodnene poškodzovať oprávnené záujmy nositeľa práv. ( 27 ) Kompenzácia, ktorá nadhodnotí ( 28 ) alebo podhodnotí ujmu spôsobenú nositeľom práv vyhotovovaním rozmnožením na súkromné použitie, je teda nezlučiteľná s primeranou rovnováhou, ktorú treba zachovať medzi záujmami nositeľov, ktoré im zaručuje článok 17 ods. 2 Charty, a záujmami a základnými právami používateľov predmetov ochrany, najmä slobodou prejavu a právom na informácie, ktoré chráni článok 11 Charty, spolu s verejným záujmom. ( 29 ) Členské štáty nie sú povinné zabezpečiť dostupnosť kompenzácie, ak je ujma spôsobená nositeľom práv minimálna. ( 30 ) Povinnosť platby a výška primeranej kompenzácie sú teda neoddeliteľne spojené s existenciou a mierou ujmy, ktorú vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie spôsobuje nositeľovi práv. ( 31 )

25.

Z ustálenej judikatúry teda vyplýva, že osoba, ktorá vyhotoví rozmnoženinu na súkromné použitie, v zásade musí kompenzovať ujmu spôsobenú nositeľovi práv. Okrem toho v súlade s článkom 3 písm. h) smernice 2014/26/EÚ ( 32 ) sumy vyberané organizáciou kolektívnej správy v mene nositeľov práv na základe práva na náhradu odmeny predstavujú príjmy z autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv.

26.

Súdny dvor síce pripúšťa, že systémy odmeňovania za rozmnoženinu na súkromné použitie môžu byť nepresné ( 33 ) a že kompenzácia sa môže poskytnúť v nepriamej forme ( 34 ), to však neodôvodňuje vylúčenie celej kategórie nositeľov práv z práva na primeranú kompenzáciu, ak je týmto nositeľom práv spôsobená ujma ( 35 ). Existencia a rozsah takejto ujmy sú totiž skutkovou otázkou, ktorú v zásade nemožno automaticky zo zákona vylúčiť alebo ignorovať, pokiaľ neexistujú presvedčivé dôkazy o tom, že tejto kategórii nositeľov práv nevzniká v dôsledku vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie viac než len minimálna ujma. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vysielacím organizáciám, ako je žalobkyňa, skutočne vzniká ujma v dôsledku vyhotovovania rozmnoženín záznamov ich vysielania na súkromné použitie.

27.

Žalobkyňa a žalovaná tvrdia, že vysielacím organizáciám vzniká ujma okrem iného v dôsledku vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie, keďže čelia nekalej súťaži na trhu so službami multimediálnych knižníc a sú ovplyvnené ich príjmy z reklamy. ( 36 ) Nemecká a rakúska vláda toto tvrdenie dôrazne spochybňujú. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rozpore s tvrdeniami týchto vlád sa posúdenie ujmy spôsobenej vysielacím organizáciám neobmedzuje na tzv. „hlavnú činnosť“ spočívajúcu v sprístupňovaní záznamov ich vysielania verejnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa článku 3 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29. Hoci vysielacie organizácie môžu mať z obchodného hľadiska „hlavnú činnosť“, napriek tomu majú celý rad práv, ktoré im priznáva smernica 2001/29, s výhradou výnimiek a obmedzení stanovených v článku 5 tejto smernice. Vysielacie organizácie majú odlišné práva podľa článku 2 písm. e) a článku 3 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29. Vzhľadom na výslovnú vôľu normotvorcu Únie stanoviť tieto odlišné a samostatné práva nie je možné zmazať rozdiel medzi nimi.

28.

Jednoznačné znenie, na základe ktorého sa v článku 2 písm. e) smernice 2001/29 priznávajú práva, nemožno zmeniť alebo narušiť nesprávnym uplatnením alebo rozšírením ( 37 ) výnimky stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice. ( 38 ) Právo vysielacích organizácií na primeranú kompenzáciu nemožno narušiť ani umelým klasifikovaním alebo vymedzením spôsobu, akým tieto organizácie využívajú práva, ktoré im priznáva článok 2 písm. e) smernice 2001/29.

29.

V rozpore s pripomienkami talianskej vlády článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 nepodmieňuje zaplatenie primeranej kompenzácie „pôvodnosťou“ alebo „tvorivosťou“ predmetu ochrany podľa článku 2 tejto smernice. ( 39 ) Primeraná kompenzácia je podmienená tak prípustnosťou rozmnožovania predmetu ochrany podľa článku 2 smernice 2001/29, ako aj existenciou ujmy spôsobenej nositeľovi práv. Právo autorov na rozmnožovanie ich diel podľa článku 2 písm. a) smernice 2001/29 vyžaduje, aby dotknutý predmet ochrany bol originálom a vyjadrením vlastnej duševnej tvorby autora ( 40 ). Takáto požiadavka nie je stanovená v súvislosti s právami vysielacích organizácií súvisiacimi s autorským právom podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29 alebo výrobcov zvukových záznamov či výrobcov filmov podľa článku 2 písm. c) a d) uvedenej smernice. Pri uplatnení článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa teda musí dodržať zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá je zakotvená v článku 20 Charty a ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 41 )

30.

Skutočnosť, že vysielacie organizácie môžu dostávať primeranú kompenzáciu za rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovené z filmov, ktoré vyrábajú, je tiež irelevantná. Každé z výlučných práv stanovených v článku 2 písm. d) a e) smernice 2001/29 je samostatné a odlišné. Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice nárok na primeranú kompenzáciu v zásade vzniká za rozmnožovanie na súkromné použitie predmetov ochrany chránených každým z týchto práv. Rozmnožovanie záznamu vysielania teda môže viesť k vzniku odlišných a nezávislých práv vysielacích organizácií na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. ( 42 )

31.

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd žiada o výklad smernice v rámci sporu medzi dvoma spoločnosťami s ručením obmedzeným ( 43 ), je vzhľadom na pripomienky Komisie ( 44 ) potrebné preskúmať uplatniteľnosť prípadného rozhodnutia Súdneho dvora.

32.

Zásada prednosti práva Únie osobitne vyžaduje, aby vnútroštátne súdy v čo najväčšej miere vykladali svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby predovšetkým preskúmal, či je možné poskytnúť taký výklad § 87 ods. 4 UrhG, ktorý je v súlade s článkom 2 písm. e) a s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Táto požiadavka je však obmedzená všeobecnými zásadami práva, medzi ktoré patrí požiadavka, že ustanovenia vnútroštátneho práva sa nemajú vykladať contra legem. ( 45 )

33.

Bez toho, aby bol dotknutý konečný výklad vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdom, v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že „vysielacie organizácie sú úplne vylúčené z nároku na kompenzáciu podľa vnútroštátneho autorského práva“. Preto sa zdá byť sporné, či vnútroštátny súd bude môcť vykladať príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva, najmä § 87 ods. 4 UrhG spôsobom, ktorý je v súlade s článkom 2 písm. e) a s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

34.

Ak vnútroštátny súd nebude môcť prijať konformný výklad vnútroštátneho práva, zásada prednosti práva Únie mu v prejednávanej veci ukladá povinnosť neuplatniť akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s uplatniteľným ustanovením smernice 2001/29, ktoré má priamy účinok. ( 46 )

35.

Podľa môjho názoru tak článok 2 písm. e), ako aj článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 majú takýto priamy účinok.

36.

Právo na rozmnožovanie upravené v článku 2 písm. e) smernice 2001/29 je definované jasne a jednoznačne. ( 47 ) Je bezvýhradné a jeho uplatnenie a účinky nie sú viazané na nijakú podmienku ani si nevyžadujú prijatie opatrení členskými štátmi v akejkoľvek konkrétnej forme. Z toho vyplýva, že článok 2 písm. e) smernice 2001/29 predstavuje opatrenie úplnej harmonizácie výlučného práva vysielacích organizácií na rozmnožovanie záznamov ich vysielaní a že členské štáty nemajú nijakú mieru voľnej úvahy pri vykonávaní tohto ustanovenia. ( 48 )

37.

Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 jednoznačne ukladá členským štátom, ktoré sa rozhodnú zaviesť výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie stanovenú v tomto ustanovení, bezpodmienečnú a presnú povinnosť zabezpečiť nositeľom práv primeranú kompenzáciu. ( 49 ) Hoci smernica 2001/29 nestanovuje ďalšie podrobnosti týkajúce sa jednotlivých prvkov systému primeranej kompenzácie a členské štáty disponujú v tejto súvislosti širokou mierou voľnej úvahy, povinnosť zabezpečiť nositeľom práv primeranú kompenzáciu má priamy účinok. Nositeľ práva na rozmnožovanie musí mať „automaticky zo zákona, priamo a pôvodne nárok na primeranú kompenzáciu stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 na základe výnimky pre ‚rozmnoženinu na súkromné použitie‘“ a „musí mu byť ‚nevyhnutne‘ [vyplatená primeraná] kompenzácia“ ( 50 ).

38.

V prejednávanej veci vzniká otázka, či sa žalobkyňa môže v konaní proti žalovanej dovolávať článku 2 písm. e) a článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 s cieľom dosiahnuť neuplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore s týmito ustanoveniami. Článok 288 tretí odsek ZFEÚ stanovuje, že smernice nemôžu samy osebe ukladať povinnosti jednotlivcom, a preto sa ich ako takých nemožno dovolávať voči jednotlivcom pred vnútroštátnym súdom. Ani jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenia smernice, akými sú ustanovenia článku 2 písm. e) a článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, neumožňujú vnútroštátnemu súdu neuplatniť ustanovenie svojho vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s týmito článkami, ak by tým bola uložená dodatočná povinnosť jednotlivcovi. ( 51 )

39.

Smernice sa však možno dovolávať voči členskému štátu bez ohľadu na postavenie, v akom tento štát koná. Vnútroštátny súd je povinný neuplatniť vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore so smernicou, len v prípade dovolávania sa tejto smernice voči členskému štátu, jeho správnym orgánom vrátane decentralizovaných orgánov alebo voči orgánom a subjektom podliehajúcim právomoci alebo kontrole štátu alebo ktorým bolo členským štátom zverené plnenie úlohy vo verejnom záujme a ktoré na tento účel disponujú mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami. ( 52 )

40.

Na pojednávaní tak žalovaná, ako aj nemecká vláda potvrdili, že žalovaná je organizáciou kolektívnej správy, ktorej zákon zveruje mimoriadne právomoci a ktorá musí konať vo verejnom záujme. Z toho vyplýva, že ak by vnútroštátny súd nemohol prijať taký výklad § 87 ods. 4 UrhG, ktorý je v súlade s článkom 2 písm. e) a s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, žalobkyňa sa môže v rámci sporu so žalovanou dovolávať uvedených ustanovení smernice s cieľom presvedčiť vnútroštátny súd, aby neuplatnil § 87 ods. 4 UrhG.

41.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Erfurt (Vyšší krajinský súd Erfurt, Rakúsko) takto:

Článok 2 písm. e) a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti

sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát stanovil výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie z výlučného práva vysielacích organizácií na rozmnožovanie záznamov svojho vysielania a zároveň vylúčil právo na primeranú kompenzáciu za túto rozmnoženinu, ak im spôsobuje viac než minimálnu ujmu. Skutočnosť, že vysielacie organizácie môžu mať nárok na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 ako výrobcovia filmov, je irelevantná.