1.

Napriek jednorazovej harmonizácii ( 2 ) zostávajú procesné aspekty ochrany práv duševného vlastníctva vo veľkej miere podriadené rôznorodým vnútroštátnym právnym úpravám. Cieľom ustanovení smernice 2004/48/ES ( 3 ) je obmedziť z toho vyplývajúce nevýhody pre rozvoj vnútorného trhu tým, že na tento účel definujú katalóg opatrení, ktoré musia byť ustanovené vo vnútroštátnom práve s cieľom zabezpečiť dodržiavanie autorských práv a s nimi súvisiacich práv v súdnych konaniach.

2.

Ťažkosti, ktoré vznikajú v prejednávanej veci, sa však netýkajú predmetného katalógu opatrení, ale osôb, ktoré by mali byť oprávnené disponovať týmito opatreniami pred vnútroštátnymi súdmi. Hlavnou otázkou je, či článok 4 písm. c) smernice 2004/48 ukladá členským štátom povinnosť priznať organizáciám kolektívnej správy práv duševného vlastníctva (ďalej len „OKS“) spôsobilosť konať vo vlastnom mene v sporoch, ktorých predmetom je uplatnenie opatrení stanovených v tejto smernici.

3.

Táto otázka vzniká v prejednávanej veci vo vzťahu k činnosti organizácie, ktorá má možnosť udeľovať kolektívne licencie nazývané „rozšírené licencie“. Rozšírené licencie, ktoré boli zavedené v škandinávskych krajinách od šesťdesiatych rokov minulého storočia, ( 4 ) predstavujú originálny mechanizmus správy práv duševného vlastníctva, ktorý niektorým OKS umožňuje udeliť práva na využívanie nielen v mene svojich členov, ale aj v mene iných držiteľov práv, ktorí si nezvolili individuálnu správu svojich práv. Tento mechanizmus sa osvedčil v odvetviach, v ktorých skutočnosť, že je množstvo diel, ktoré môžu držitelia licencie využívať, a nadmerná fragmentácia trhu sťažujú spravovanie prostredníctvom individuálnych zmlúv, spôsobujúc tak značnú právnu neistotu. ( 5 )

4.

Rozsiahle právomoci priznané OKS v oblasti správy práv vedú k otázke, aká by mala byť úloha týchto organizácií pri súdnej ochrane duševného vlastníctva. Odpoveď na túto otázku by mala zohľadňovať hlboké rozdiely, ktoré existujú medzi členskými štátmi v oblasti sporových konaní. Tieto rozdiely podľa môjho názoru vysvetľujú opatrnosť normotvorcu Únie, ktorý sa nerozhodol úplne harmonizovať vnútroštátne právne predpisy v rámci platných ustanovení práva Únie.

5.

Podľa článku 9 smernice 93/83/EHS ( 6 ) s názvom „Výkon práva na káblovú retransmisiu“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby oprávnenie majiteľov autorského práva a držiteľov príbuzných práv udeľovať či odmietať prevádzkovateľovi káblových rozvodov povolenie na káblovú retransmisiu sa mohlo vykonávať iba prostredníctvom ochranného zväzu.

2.   Kde držiteľ práva nepreviedol spravovanie svojich práv na ochranný zväz, sa ochranný zväz spravujúci práva rovnakej kategórie považuje za poverený spravovaním jeho práv. Kde spravuje práva tejto kategórie viac ako jeden ochranný zväz, držiteľ práva má možnosť výberu, ktorý z týchto sa považuje za zväz, ktorý je poverený spravovaním jeho práv. Držiteľ práva uvedený v tomto odseku má tie isté práva a povinnosti vyplývajúce z dohody medzi prevádzkovateľom káblových rozvodov a ochranným zväzom, ktorý sa považuje za poverený spravovaním jeho práv, ako tí držitelia práva, ktorí poverili ochranný zväz a bude môcť uplatňovať tieto práva počas obdobia, ktoré určí príslušný členský štát, ktoré nebude kratšie ako tri roky od dátumu káblovej retransmisie, ktorá zahŕňa jeho dielo alebo iný chránený predmet záujmu.

3.   Členský štát môže zariadiť, že keď držiteľ práva povolí na svojom území pôvodný prenos svojho diela alebo iného chráneného predmetu záujmu, bude sa predpokladať, že súhlasí s tým, aby sa práva na káblovú retransmisiu nevykonávali na individuálnej báze, ale v súlade s ustanoveniami tejto smernice.“

6.

Odôvodnenia 3, 10 a 18 smernice 2004/48 uvádzajú:

…

…

7.

Podľa článku 1 smernice 2004/48, nazvaného „Predmet úpravy“:

„Táto smernica sa týka opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy potrebných na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Na účely tejto smernice pojem ‚práva duševného vlastníctva‘ zahrnuje tiež práva priemyselného vlastníctva.“

8.

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch [Únie] alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom [Únie] a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.“

9.

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Všeobecná povinnosť“ stanovuje:

„1.   Členské štáty stanovia opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. …

2.   Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“

10.

Článok 4 smernice 2004/48, nazvaný „Osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy“, znie:

„Členské štáty uznajú ako osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy uvedených v tejto kapitole:

11.

Odôvodnenie 12 smernice 2014/26/EÚ ( 7 ) stanovuje:

„Aj keď sa táto smernica uplatňuje na všetky organizácie kolektívnej správy s výnimkou hlavy III, ktorá sa vzťahuje iba na organizácie kolektívnej správy, ktoré spravujú autorské práva na hudobné diela na online využívanie na multiteritoriálnom základe, nenarúša úpravy týkajúce sa spravovania práv v členských štátoch, ako sú napríklad individuálna správa, rozšírená pôsobnosť dohody medzi zastupujúcou organizáciou kolektívnej správy a používateľom, t. j. rozšírené kolektívne licencie, povinná kolektívna správa, právne predpoklady zastúpenia a prevod práv na organizácie kolektívnej správy.“

12.

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v písm. a) stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

13.

Podľa článku 35 uvedenej smernice s názvom „Riešenie sporov“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa spory medzi organizáciami kolektívnej správy a používateľmi, ktoré sa týkajú najmä existujúcich a navrhovaných licenčných podmienok alebo porušenia zmluvy, mohli predložiť súdu alebo podľa okolností inému nezávislému a nestrannému orgánu riešenia sporov, ak takýto orgán má odborné znalosti v oblasti práva duševného vlastníctva.

2.   Článkami 33 a 34 a odsekom 1 tohto článku nie je dotknuté právo strán presadzovať a hájiť svoje práva súdnou cestou.“

14.

V § 26 ods. 1 tekijänoikeuslaki (404/1961) (zákon o autorskom práve), v znení zmenenom zákonom č. 607/2015 (ďalej len „zákon o autorskom práve“), nazvanom „Zmluvná licencia“, sa stanovuje, že ustanovenia tohto zákona týkajúce sa zmluvných licencií sa uplatňujú na dohodu uzavretú medzi používateľom a organizáciou s povolením ministerstva pre vzdelávanie a kultúru, ktorá v konkrétnom odvetví zastupuje mnohých autorov diel používaných vo Fínsku pri používaní diel autorov patriacich do toho istého odvetvia. Vzhľadom na takúto dohodu sa autorizovaná organizácia považuje za oprávnenú zastupovať aj autorov iných diel v tom istom odvetví. Nadobúdateľ licencie, ktorý získal rozšírenú kolektívnu licenciu na základe takejto zmluvy, môže v súlade s podmienkami stanovenými touto zmluvou používať všetky diela autorov v tom istom odvetví.

15.

V súlade s § 26 ods. 4 zákona o autorskom práve sa pravidlá stanovené organizáciou uvedenou v odseku 1 týkajúce sa rozdelenia odmien za rozmnožovanie, sprostredkovanie alebo prenos diel medzi autorov, ktorých zastupuje priamo, alebo použitia odmien na spoločné účely autorov, uplatní aj na autorov v tom istom odvetví, ktorých táto organizácia priamo nezastupuje.

16.

Kopiosto r.y. je organizácia kolektívnej správy zastupujúca nositeľov autorských práv v zmysle článku 3 písm. a) smernice 2014/26, schválená ministerstvom pre vzdelávanie a kultúru ako organizácia oprávnená udeľovať rozšírené licencie. Týkajú sa najmä práv na retransmisiu diel zahrnutých do rozhlasového alebo televízneho vysielania. Kopiosto zároveň spravuje a udeľuje licencie na účet veľkého počtu autorov na základe mandátov, ktoré jej dali títo autori.

17.

Spoločnosť Telia Finland Oyj (ďalej len „Telia“) prevádzkuje sieť káblovej televízie, v ktorej je vysielací signál voľne prijímateľných televíznych kanálov prenášaný na verejný príjem.

18.

Dňa 24. januára 2018 Kopiosto podala na Markkinaoikeus (Súd pre hospodárske veci, Fínsko) žalobu pre porušenie práv, ktorou sa domáhala určenia, že Telia bez povolenia z jej strany vykonávala retransmisiu televíznych vysielaní. Z tohto dôvodu Kopiosto požiadala o vyrovnanie a náhradu škody, pričom sa odvolávala predovšetkým na svoje postavenie organizácie oprávnenej udeľovať rozšírené licencie a subsidiárne na svoje postavenie splnomocneného zástupcu autorov, ktorí jej zverili správu ich práv.

19.

Rozsudkom z 18. júna 2019 Markkinaoikeus (Súd pre hospodárske veci) zamietol návrhy organizácie Kopiosto z dôvodu, že táto organizácia nie je oprávnená podať žalobu pre porušenie práv vo svojom vlastnom mene.

20.

Kopiosto podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko), pričom sa odvolávala na svoj priamy záujem na konaní v sporoch týkajúcich sa práv, na ktoré sa vzťahujú ňou udelené licencie.

21.

V odpovedi na tvrdenia organizácie Kopiosto Telia uvádza, že oprávnenie tejto organizácie udeľovať kolektívne licencie jej neumožňuje podať žalobu pre porušenie práv v jej vlastnom mene, keďže takáto žaloba je vyhradená pre nositeľov týchto práv, teda buď pre tvorcov alebo pre nadobúdateľov ich práv.

22.

Vzhľadom na neexistenciu vnútroštátnych ustanovení upravujúcich oblasť dotknutú vo veci samej sa vnútroštátny súd domnieva, že prípustnosť žaloby pre porušenie práv podanej organizáciou Kopiosto závisí od výkladu, ktorý treba dať relevantným ustanoveniam smernice 2004/48 v spojení s článkami 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

23.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či spôsobilosť OGC požadovať uplatnenie opatrení stanovených smernicou 2004/48 závisí len od ich všeobecnej procesnej spôsobilosti, alebo aj od existencie ustanovení príslušných právnych predpisov prijatých osobitne na tento účel.

24.

Korkein oikeus (Najvyšší súd) sa ďalej pýta, či pojem „priamy záujem“ použitý v odôvodnení 18 smernice 2004/48 predstavuje autonómny pojem práva Únie, takže jednotný výklad tohto pojmu by mal viesť k uznaniu priameho záujmu OKS požiadať vo vlastnom mene o uplatnenie opatrení stanovených touto smernicou.

25.

Napokon v prípade, že by OKS boli oprávnené žiadať o uplatnenie opatrení stanovených smernicou 2004/48, vnútroštátny súd sa pýta, aké dôsledky by to malo vzhľadom na základné práva nositeľov práv, ktorí nie sú členmi, zakotvených v článkoch 17 a 47 Charty v prípadoch, keď sú tieto organizácie oprávnené udeľovať rozšírené kolektívne licencie.

26.

Za týchto okolností Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 15. marca 2022. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, fínska a poľská vláda, ako aj Komisia. Po skončení písomnej časti konania Súdny dvor usúdil, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol bez pojednávania.

28.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa v prípade organizácií poverených udeľovaním zmluvných licencií, ktoré kolektívne spravujú práva duševného vlastníctva, procesná spôsobilosť byť účastník konania na ochranu týchto práv, ktorá je predpokladom aktívnej legitimácie podľa článku 4 písm. c) smernice 2004/48, znamená len všeobecnú procesnú spôsobilosť stanovenú vnútroštátnym právom byť účastník konania, alebo aj právo podať žalobu vo svojom vlastnom mene na účely ochrany takýchto práv, ktorá musí byť výslovne uznaná vo vnútroštátnom práve.

29.

V záujme čitateľnosti a s cieľom jasne odlíšiť procesnú spôsobilosť (ktorá vo všeobecnosti vyplýva z právnej subjektivity) od aktívnej legitimácie (ktorá sa posudzuje s ohľadom na povahu a predmet sporu) navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval túto otázku v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či postavenie organizácií kolektívnej správy práv duševného vlastníctva pri domáhaní sa uplatnenia opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v kapitole II smernice 2004/48 v zmysle článku 4 písm. c) tejto smernice je podmienené iba procesnou spôsobilosťou týchto organizácií alebo aj výslovným zakotvením, vo vnútroštátnom práve, ich aktívnej legitimácie na obranu individuálnych práv, ktoré sú im zverené.

30.

Na účely odpovede na túto otázku treba najskôr určiť, či „oprávnenie žiadať“ v zmysle článku 4 písm. c) smernice 2004/48 závisí výlučne od procesnej spôsobilosti OKS alebo aj od existencie aktívnej legitimácie týchto organizácií. V druhom uvedenom prípade treba ešte určiť, či táto aktívna legitimácia musí byť výslovne zakotvená v uplatniteľných právnych predpisoch.

31.

Domnievam sa, že táto prvá otázka nie je osobitne zložitá. Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že oprávnenie OKS žiadať o uplatnenie opatrení stanovených v kapitole II smernice 2004/48 je podmienené ich aktívnou legitimáciou, takže samotná všeobecná procesná spôsobilosť nestačí na tento účel.

32.

Pojem „oprávnenie žiadať“ použitý v článku 4 písm. c) smernice 2004/48 sa v tejto súvislosti zdá byť málo presný. Toto ustanovenie však treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 18 tejto smernice. Jeho znenie bolo predmetom výkladu v rozsudku SNB‑REACT ( 8 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „je povinnosťou členských štátov, aby uznali, že organizácia kolektívnej správy práv majiteľov ochranných známok… je aktívne legitimovaná požiadať vo vlastnom mene o uplatnenie prostriedkov právnej nápravy stanovených [uvedenou] smernicou na ochranu práv týchto majiteľov, ako aj podať vo vlastnom mene žalobu na presadenie uvedených práv pod podmienkou, že je táto organizácia považovaná podľa vnútroštátnych právnych predpisov za organizáciu, ktorá má priamy záujem na ochrane takýchto práv, a že jej tieto právne predpisy priznávajú na tento účel procesnú spôsobilosť“ ( 9 ).

33.

Z toho podľa môjho názoru jasne vyplýva, že „oprávnenie žiadať“ v zmysle článku 4 písm. c) smernice 2004/48 závisí nielen od všeobecnej procesnej spôsobilosti, ale aj od aktívnej legitimácie OKS podľa uplatniteľnej právnej úpravy.

34.

Dodávam, že opačný výklad, ktorý by podmieňoval „oprávnenie žiadať“ v zmysle článku 4 písm. c) smernice 2004/48 iba procesnou spôsobilosťou, by zbavil túto podmienku akéhokoľvek praktického významu.

35.

Ako totiž uviedla fínska vláda, ( 10 ) procesná spôsobilosť predstavuje bežný atribút právnej subjektivity, ktorú majú vo všeobecnosti OKS bez ohľadu na rôznorodosť foriem, ktoré majú tieto organizácie podľa vnútroštátnych predpisov. ( 11 ) V praxi vyvoláva neistotu len oprávnenie alebo záujem OKS na konaní. ( 12 )

36.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že oprávnenie žiadať v zmysle článku 4 písm. c) smernice 2004/48 je podmienené priznaním aktívnej legitimácie OKS. Preto je potrebné určiť, či toto oprávnenie má byť priznané výslovne.

37.

V rozsahu, v akom sa prvá prejudiciálna otázka týka potreby výslovného priznania aktívnej legitimácie OKS vo vnútroštátnom práve, sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa priznanie tohto postavenia má zakladať na ustanovení písaného zákona.

38.

V tejto súvislosti sa vzhľadom na ťažkosti, ktoré vznikajú v súvislosti s prípadným uznaním aktívnej legitimácie OKS konať vo vlastnom mene namiesto nositeľov práv, ( 13 ) domnievam, že prijatie legislatívneho textu by najlepšie zodpovedalo potrebám právnej istoty.

39.

V praxi však vo väčšine členských štátov neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by osobitne upravovalo aktívnu legitimáciu OKS. ( 14 ) Nemožno teda vylúčiť, že táto otázka sa bude riadiť procesnými ustanoveniami všeobecnej povahy alebo že sa o nej rozhodne v judikatúre, ( 15 ) najmä v tých členských štátoch, kde sú súdy nižšieho stupňa formálne povinné riadiť sa judikatúrou najvyšších súdov. ( 16 )

40.

Za týchto okolností sa domnievam, že doslovný výklad článku 4 písm. c) smernice 2004/48 v rozsahu, v akom podmieňuje aktívnu legitimáciu OKS „ustanoveniam príslušných právnych predpisov“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát), by za určitých okolností mohol oslabiť potrebný účinok tejto smernice.

41.

Preto sa domnievam, že Súdny dvor by sa v prejednávanej veci mohol inšpirovať svojou judikatúrou týkajúcou sa podmienok prebratia smerníc. ( 17 ) Podľa tejto judikatúry „si prebratie smernice nevyhnutne nevyžaduje formálne a doslovné prevzatie jej obsahu do výslovného a osobitného právneho predpisu a môže ho spĺňať všeobecný právny kontext, ak dostatočne jasným a presným spôsobom účinne zabezpečuje jej úplné uplatnenie“. ( 18 )

42.

Takýto právny kontext môže vyplývať najmä z ustálenej súdnej praxe. ( 19 )

43.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že oprávnenie OKS žiadať o uplatnenie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v kapitole II smernice 2004/48 v zmysle článku 4 písm. c) tejto smernice je podmienené priznaním ich aktívnej legitimácie na obranu individuálnych práv, ktoré sú im zverené. V prípade neexistencie ustanovení prijatých na tento účel v uplatniteľnej právnej úprave môže toto oprávnenie vyplývať zo všeobecného právneho kontextu pod podmienkou, že jeho rozsah a jeho dôsledky na situáciu osôb podliehajúcich súdnej právomoci sú určené dostatočne jasným a presným spôsobom.

44.

Cieľom druhej prejudiciálnej otázky, tak ako bola sformulovaná, je preskúmať autonómnu povahu výrazu „priamy záujem na ochrane autorských práv vlastníkov práv, ktorých zastupuje“.

45.

Tento výraz sa nenachádza v žiadnom z ustanovení smernice 2004/48. V mierne odlišnej formulácii ju naopak použil Súdny dvor v rozsudku SNB‑REACT ( 20 ) v súvislosti s výkladom článku 4 písm. c) smernice 2004/48 vzhľadom na odôvodnenie 18 uvedenej smernice, ( 21 ) ktoré odkazuje na pojem „priamy záujem“.

46.

Na základe tohto odôvodnenia Súdny dvor rozhodol, že článok 4 písm. c) smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa organizácia poverená kolektívnou správou práv duševného vlastníctva podľa vnútroštátnej právnej úpravy považuje za organizáciu, ktorá má priamy záujem na ochrane týchto práv, členské štáty sú povinné priznať tejto organizácii oprávnenie žiadať o uplatnenie opatrení stanovených v tejto smernici. ( 22 )

47.

V tejto súvislosti sa domnievam, že vnútroštátny súd sa tým, že sa pýta Súdneho dvora na autonómnu povahu pojmu „priamy záujem“ uvedeného v rozsudku SNB‑REACT, snaží preukázať existenciu a prípadný rozsah povinnosti členských štátov podľa ustanovení smernice 2004/48 uznať záujem OSP na konaní vo vlastnom mene v sporoch týkajúcich sa uplatnenia opatrení uvedených v článku 4 písm. c) tejto smernice za predpokladu, že takýto záujem nevyplýva z vnútroštátnych právnych úprav.

48.

Preto navrhujem preformulovať druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú ustanovenia článku 4 písm. c) smernice 2004/48 vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú povinné uznať priamy záujem organizácií, ktoré sú oprávnené udeľovať kolektívne licencie, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, žiadať vo svojom vlastnom mene uplatnenie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v kapitole II tejto smernice, medzi ktoré patrí žaloba pre porušenie práv, za predpokladu, že takýto záujem nevyplýva z vnútroštátnych právnych predpisov.

49.

Táto otázka bola v podstate vyriešená záporne v rozsudku SNB‑REACT ( 23 ) a nevidím dôvody, ktoré by mohli viesť Súdny dvor k tomu, aby na ňu v prejednávanej veci odpovedal inak.

50.

Pripomínam, že v súlade s ustanoveniami článku 4 písm. c) smernice 2004/48 je spôsobilosť žiadať v zmysle tohto ustanovenia naďalej podmienená „ustanoveniami príslušných právnych predpisov“. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že „zatiaľ čo článok 4 písm. a) smernice 2004/48 stanovuje, že členské štáty v každom prípade uznajú ako osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy uvedených v kapitole II vlastníkov práv duševného vlastníctva, všetky tri body b) až d) článku 4 tejto poslednej uvedenej smernice spresňujú, že členské štáty uznajú ostatné osoby, ako aj niektoré určité organizácie ako osoby s rovnakým oprávnením len vtedy, pokiaľ to umožňujú ustanovenia príslušných právnych predpisov a pokiaľ je to v súlade s týmito ustanoveniami“ ( 24 ).

51.

Pokiaľ ide o pojem „príslušné právne predpisy“ uvedený v tomto ustanovení, Súdny dvor rozhodol, že sa týka nielen vnútroštátnej právnej úpravy, ale aj právnej úpravy Únie. ( 25 )

52.

Preto s cieľom odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku treba určiť, či v súčasnosti platné ustanovenia práva Únie uznávajú priamy záujem organizácií kolektívnej správy, akou je Kopiosto, požiadať vo vlastnom mene o uplatnenie opatrení stanovených smernicou 2004/48.

53.

Podľa môjho názoru to tak nie je.

54.

Po prvé takýto záujem nemožno vyvodiť z ustanovení smernice 2004/48.

55.

Naopak – a bez ohľadu na obsah článku 4 písm. c) smernice 2004/48, ktorý považujem za jasný –, priebeh legislatívnych prác týkajúcich sa tohto ustanovenia naznačuje, že táto smernica neukladá členským štátom povinnosť priznať OKS možnosť konať v sporoch týkajúcich sa individuálnych práv nositeľov práv. Od ustanovenia obsiahnutého v pôvodnom návrhu Komisie, ktoré stanovovalo takúto povinnosť, sa totiž upustilo. ( 26 )

56.

V druhom rade sa mi ani nezdá, že by záujem OKS na konaní vyplýval z ustanovení smernice 2014/26. V tomto bode sa mi však zdá možné váhať.

57.

Článok 35 ods. 1 smernice 2014/26 totiž stanovuje, že členské štáty zabezpečia, „aby sa spory medzi organizáciami kolektívnej správy a používateľmi, ktoré sa týkajú najmä existujúcich a navrhovaných licenčných podmienok alebo porušenia zmluvy, mohli predložiť súdu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Vzhľadom na obsah tohto ustanovenia z toho možno vyvodiť implicitné uznanie záujmu OKS konať v sporoch, v ktorých vystupujú proti používateľom.

58.

Izolovaný výklad tohto ustanovenia by však bol v rozpore s cieľmi a všeobecnou štruktúrou smernice 2014/26, ktorej cieľom nie je upraviť spôsobilosti OKS týkajúce sa sporov. ( 27 ) Takýto výklad by okrem toho bolo ťažké zosúladiť s ustanoveniami článku 4 písm. c) smernice 2004/48, ktoré upravujú túto oblasť a od ktorých sa smernica 2014/16 neodchyľuje. Preto sa domnievam, že článok 35 ods. 1 tejto poslednej uvedenej smernice nezakotvuje záujem OKS na konaní.

59.

Napokon takýto záujem nevyplýva ani z článku 12 smernice (EÚ) 2019/790 ( 28 ), ktorý umožňuje členským štátom zaviesť režim rozšírených kolektívnych licencií ( 29 ) v určitých situáciách, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie.

60.

V tejto súvislosti nesúhlasím s analýzou Komisie, ( 30 ) ktorá podľa všetkého vyložila pojmy „organizácia [o ktorej] sa predpokladá, že zastupuje nositeľov práv“ a „právne predpoklady zastúpenia“, ktoré sú uvedené v článku 12 ods. 1 písm. b) smernice 2019/790 a v odôvodnení 12 smernice 2014/26 tak, že označujú procesnú spôsobilosť OKS. V kontexte, v ktorom boli použité, tieto pojmy označujú jeden zo spôsobov vydávania rozšírených licencií, ktorý sa odlišuje od „klasického“ modelu väčšou voľnosťou, ktorú ponecháva nositeľom práv. ( 31 )

61.

Dodávam, že priznanie postavenia na správu práv nepredpokladá uznanie aktívnej legitimácie alebo s tým súvisiaceho záujmu na konaní. Niektoré mechanizmy kolektívnej správy, ako napríklad režim právnej domnienky zastúpenia, nevyhnutne nevedú k prevodu práv na OKS, takže oprávnenie na udelenie rozšírených licencií neznamená implicitné zakotvenie aktívnej legitimácie namiesto nositeľa práv. ( 32 ) Táto legitimácia môže prípadne vyplývať z ustanovení osobitne prijatých na tento účel. ( 33 )

62.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že platné ustanovenia práva Únie neukladajú členským štátom povinnosť uznať záujem OKS na konaní vo vlastnom mene v sporoch týkajúcich sa uplatňovania opatrení stanovených v smernici 2004/48.

63.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku tak, že ustanovenia článku 4 písm. c) smernice 2004/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty nie sú povinné uznať priamy záujem organizácií, ktoré sú oprávnené poskytovať kolektívne licencie, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, žiadať vo vlastnom mene o uplatnenie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v kapitole II tejto smernice, medzi ktoré patrí žaloba pre porušenie práv, za predpokladu, že takýto záujem nevyplýva z uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov.

64.

Tretia prejudiciálna otázka je položená pre prípad, že by sa v prípade neexistencie akejkoľvek relevantnej právnej úpravy vo vnútroštátnom práve dospelo k záveru, že ustanovenia smernice 2004/48 ukladajú členským štátom povinnosť priznať OKS aktívnu legitimáciu konať vo vlastnom mene v sporoch týkajúcich sa práv, na ktoré sa vzťahujú rozšírené licencie. Vnútroštátny súd sa pýta, či je takáto povinnosť v súlade s právami zakotvenými v článkoch 17 a 47 Charty.

65.

Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem dať na druhú prejudiciálnu otázku, sa domnievam, že nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku. Problém nastolený vnútroštátnym súdom môže vzniknúť a možno ho analyzovať len v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy zakotvujúcej aktívnu legitimáciu OKS alebo ich záujem na konaní, ktorá v prejednávanej veci neexistuje. ( 34 )

66.

Dodávam, že OKS možno účinne priznať aktívnu legitimáciu len vtedy, ak sú záujmy a základné práva tvorcov primerane zabezpečené, čo závisí od celého súboru hmotnoprávnych a procesných právnych úprav vo vnútroštátnom práve, ktoré boli čiastočne harmonizované ustanoveniami smernice 2014/26.

67.

Tieto právne úpravy sa týkajú takých otázok, akými sú existencia mechanizmu „opt‑out“ v oblasti správy práv, právo zasiahnuť alebo vzniesť námietku za majiteľa, dôsledky prípadného späťvzatia zo strany OKS, rozsah a účinky konaní alternatívneho riešenia sporov alebo možnosť vyvodiť zodpovednosť správcu na účely poskytnutia náhrady škody v rámci kvázizmluvného vzťahu, akým je negotiorum gestio. Za okolností prejednávanej veci majú však tieto otázky hypotetickú povahu.

68.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko), takto: