1.

Predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko) podľa článku 267 ZFEÚ, je výklad článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi manželmi X a Y, ako aj ich šiestimi maloletými deťmi, ktorí sú všetci líbyjskí štátni príslušníci (ďalej spoločne len „žalobcovia“), a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci rozhodnutí štátneho tajomníka o zamietnutí žiadostí žalobcov o medzinárodnú ochranu. Jadrom tohto sporu je otázka, či žalobcovia môžu byť oprávnení na doplnkovú ochranu v zmysle smernice 2011/95.

3.

Vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o spresnenia týkajúce sa spôsobu, akým treba zohľadniť individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa na jednej strane a všeobecnú situáciu v krajine pôvodu na druhej strane v rámci skúmania žiadosti vzhľadom na článok 15 smernice 2011/95. Tento súd chce tiež vedieť, či sa za určitých podmienok musí pri posudzovaní práva žiadateľa na doplnkovú ochranu zohľadniť aj humanitárna situácia. Súdny dvor svojím rozsudkom, v ktorom poskytne výklad spoločných kritérií, ktoré musia spĺňať žiadatelia o medzinárodnú ochranu na to, aby mohli využiť doplnkovú ochranu, prispeje k právnej istote a väčšej súdržnosti pri uplatňovaní pravidiel upravujúcich spoločný európsky azylový systém.

4.

Článok 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaný „Ľudská dôstojnosť“, stanovuje:

„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“

5.

Článok 4 Charty, nazvaný „Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“, stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

6.

Článok 19 Charty s názvom „Ochrana v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície“ vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

7.

Článok 2 smernice 2011/95, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

8.

Článok 4 tejto smernice s názvom „Posudzovanie skutočností a okolností“, ktorý sa nachádza v jej kapitole II týkajúcej sa „posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu“, stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.

…

3.   Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

…

4.   Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.

5.   V prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky:

…

9.

Podľa článku 6 uvedenej smernice s názvom „Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia“:

„Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia zahŕňajú:

10.

Článok 8 tej istej smernice, nazvaný „Vnútroštátna ochrana“, v odseku 2 stanovuje:

„Pri posudzovaní, či má žiadateľ opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo má prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v časti krajiny pôvodu v súlade s odsekom 1, členské štáty zohľadnia v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom 4. Na tento účel členské štáty zabezpečia, aby sa získali presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl.“

11.

Podľa článku 15 smernice 2011/95 s názvom „Vážne bezprávie“, ktorý sa nachádza v jej kapitole V týkajúcej sa „predpokladov na poskytnutie doplnkovej ochrany“:

„Vážne bezprávie pozostáva z:

12.

Článok 18 tejto smernice, nazvaný „Priznanie doplnkovej ochrany“, stanovuje:

„Členské štáty priznajú doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva oprávneným na doplnkovú ochranu v súlade s kapitolami II a V.“

13.

Ustanovenie § 29 ods. 1 Wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) [zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch (zákon o cudzincoch z roku 2000)] z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 496) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„1.   Povolenie na pobyt na určitú dobu možno udeliť cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý:

2.   Povolenie na pobyt na určitú dobu uvedené v článku 28 možno okrem iného udeliť rodinným príslušníkom taxatívne vymedzeným ďalej v tomto zákone, ak v čase príchodu dotknutého cudzieho štátneho príslušníka patrili k jeho rodine a buď vstúpili na územie Holandska spolu s ním, alebo sa k nemu pripojili v lehote troch mesiacoch po tom, čo mu bolo udelené povolenie na pobyt na určitú dobu…

…

4.   Povolenie na pobyt na určitú dobu… možno udeliť aj rodinnému príslušníkovi v zmysle odseku 2, ktorý sa síce nepripojil k cudziemu štátnemu príslušníkovi uvedenému v odseku 1 v lehote troch mesiacov po tom, čo mu bolo udelené povolenie na pobyt…, ak bola v tejto lehote troch mesiacov týmto rodinným príslušníkom alebo v jeho prospech podaná žiadosť o víza na pobyt dlhší ako tri mesiace.“

14.

Manželia X a Y, žalobcovia vo veci samej, pochádzajú z Líbye. Dňa 28. januára 2018 podali žiadosti o medzinárodnú ochranu aj v mene svojich šiestich maloletých detí v Holandsku.

15.

Svoje žiadosti odôvodnili tým, že uviedli tieto skutočnosti: X pracoval niekoľko rokov v Tripolise ako strážca zboru vysokých politických predstaviteľov. V čase, keď si bol po skončení práce zabehať, strieľali po ňom. Bol zasiahnutý do hlavy a úlomok projektilu mu uviazol v ľavom líci. Po tejto streľbe sa X dvakrát telefonicky vyhrážali, po prvýkrát približne päť mesiacov po tom, ako po ňom strieľali, a po druhýkrát rok až dva po streľbe. V týchto telefonátoch okrem iného odznelo, že X pracuje pre vládu, bude zabitý a jeho deti budú unesené. X má podozrenie, pokiaľ ide o totožnosť osoby zodpovednej za streľbu a hrozby, ale nemôže ich preukázať. Žalobcovia navyše tvrdili, že okrem humanitárnej situácie v Líbyi (najmä chýbajúceho prístupu k pitnej vode a elektrickej energii) má okolnosť, že majú šesť maloletých detí, význam aj v rámci posúdenia z hľadiska článku 15 písm. c) smernice 2011/95.

16.

Samostatnými rozhodnutiami, všetkými z 24. decembra 2020, štátny tajomník zamietol žiadosti o medzinárodnú ochranu ako nedôvodné. V rozhodnutiach sa okrem iného uvádza, že žalobcom nebude udelené riadne povolenie na pobyt a že sa na nich nevzťahuje odklad ich povinnosti odchodu. Napokon štátny tajomník rozhodol, že tieto rozhodnutia majú tiež za následok povinnosť opustiť územie a že žalobcovia budú mať k dispozícii lehotu štyroch týždňov na to, aby im vyhoveli.

17.

Žalobcovia podali proti zamietnutiu ich žiadostí o medzinárodnú ochranu žalobu pre nedôvodnosť na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi).

18.

Tento súd vyjadruje pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 15 smernice 2011/95. Pýta sa, či sa ustanovenia tohto článku 15 písm. b) na jednej strane a článku 15 písm. c) na druhej strane majú posudzovať striktne oddelene, alebo naopak, či sa má uvedený článok 15 vykladať v tom zmysle, že všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu sa musia vždy v plnom rozsahu a spoločne posúdiť pred určením, aký prejav vážneho bezprávia môžu tieto skutočnosti podoprieť. Tvrdí, že rozhodnutie priznať alebo nepriznať ochranu žalobcom vo veci samej závisí od spôsobu, akým by sa tieto ustanovenia mali vykladať.

19.

Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 22. februára 2022 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora v ten istý deň.

21.

Žalobcovia vo veci samej, holandská, belgická, nemecká a francúzska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

22.

Na pojednávaní z 23. marca 2023 predniesli ústne pripomienky zástupcovia ad litem žalobcov vo veci samej, holandskej vlády, ako aj Komisie.

23.

Ženevský dohovor z 28. júla 1951 a jeho protokol z 31. januára 1967 týkajúci sa postavenia utečencov ( 4 ) sú hlavnými medzinárodnými právnymi nástrojmi v oblasti medzinárodnej ochrany, najmä pokiaľ ide o postavenie utečencov a zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Pri príležitosti prijatia smernice 2011/95 bola v Únii zavedená nová forma ochrany, a to „doplnková ochrana“. Táto smernica, ktorá bola prijatá normotvorcom Únie najmä na základe článku 78 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, patrí do rámca opatrení týkajúcich sa spoločného európskeho azylového systému, ktorý zahŕňa „jednotný štatút doplnkovej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí bez toho, aby získali európsky azyl, potrebujú medzinárodnú ochranu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

24.

„Osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2011/95 je „štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom na ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho [skoršieho obvyklého pobytu], čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Toto ustanovenie stanovuje tri druhy „vážneho bezprávia“, ktorého charakteristika môže osobe, ktorá ho utrpela, viesť k priznaniu doplnkovej ochrany. Konkrétne ide o trest smrti [písm. a)]; mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie žiadateľa v jeho krajine pôvodu [písm. b)], a vážne a individuálne ohrozenie života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu [písm. c)].

25.

Smernica 2011/95 tak stanovuje spoločné kritériá, ktoré musia spĺňať žiadatelia o medzinárodnú ochranu na to, aby im bola priznaná doplnková ochrana, čím zabezpečuje, že všetky členské štáty uplatňujú tieto kritériá. Ako správne uviedol Súdny dvor, cieľom tejto smernice je zaviesť jednotný režim doplnkovej ochrany ( 5 ). Je úlohou vnútroštátnych orgánov, aby posúdili skutkové okolnosti a určili, či sú tieto kritériá v prejednávanej veci splnené, a to v súlade s usmerneniami vyplývajúcimi z judikatúry. Keďže vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 15 uvedenej smernice, a vyjadruje poľutovanie nad rôznorodou praxou pri uplatňovaní týchto kritérií, považujem za nevyhnutné, aby Súdny dvor jasne rozhodol o položených otázkach s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie pravidiel spoločného európskeho azylového systému.

26.

Vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o spresnenia týkajúce sa spôsobu, akým treba zohľadniť individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa na jednej strane, a všeobecnú situáciu v krajine pôvodu na druhej strane v rámci analýzy, ktorej cieľom je priznať tomuto žiadateľovi doplnkovú ochranu stanovenú v článku 15 smernice 2011/95 (prvá až tretia otázka). Tento súd chce tiež vedieť, či sa za určitých podmienok musí pri posudzovaní práva žiadateľa na doplnkovú ochranu zohľadniť aj humanitárna situácia (štvrtá otázka). Tieto otázky budú riešené v poradí, v akom boli položené.

27.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 15 smernice 2011/95 v spojení s článkom 2 písm. g) a článkom 4 tejto smernice, ako aj s článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či je žiadateľ vystavený riziku utrpenia niektorého z vážneho bezprávia v zmysle tohto článku 15, príslušným orgánom prináleží systematicky skúmať všetky relevantné skutočnosti, odkazujúc tak na „individuálne postavenie“ a na „osobné okolnosti“ žiadateľa, ako aj na „všeobecnú situáciu“ v krajine pôvodu pred identifikáciou formy vážneho bezprávia, ktorú tieto skutočnosti umožňujú podložiť.

28.

Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 10 ods. 3 smernice 2013/32/EÚ ( 6 ), rozhodujúcemu orgánu dotknutého členského štátu prináleží rozhodnúť o žiadosti o medzinárodnú ochranu po primeranom posúdení, ako je spresnené najmä v uvedenom odseku. Posúdenie žiadosti rozhodujúcim orgánom, ktorý musí mať k dispozícii osobitné prostriedky a špecializovaný personál v danej oblasti, je kľúčovou fázou spoločných postupov zavedených uvedenou smernicou. ( 7 )

29.

Treba ďalej poznamenať, že v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2011/95 sa posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu musí vykonať na „individuálnom“ základe, pričom sa okrem iného zohľadnia prvky uvedené v tomto článku. ( 8 ) Písmeno a) odkazuje na „všetk[y] príslušn[é] skutočnost[i], pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu“, kým písmeno c) odkazuje na „individuálne postavenie“ a „osobné okolnosti“ žiadateľa. Toto ustanovenie sa uplatňuje aj na posúdenie otázky, či sa žiadateľovi musí priznať doplnková ochrana, ak ho nemožno považovať za utečenca. Inými slovami, aj keď sa v žiadosti o medzinárodnú ochranu neuvádzajú skutočnosti vlastné situácii žiadateľa, toto ustanovenie vyžaduje zohľadniť „individuálne postavenie“, ako aj „osobné okolnosti“ žiadateľa.

30.

Navyše treba poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí francúzska vláda, neexistuje žiadne hierarchické alebo chronologické poradie medzi rôznymi druhmi vážneho bezprávia definovanými v článku 15 smernice 2011/95, ( 9 ) a tak z toho nemožno vyvodiť nijaké tvrdenie na preukázanie irelevantnosti „individuálneho postavenia“ a „osobných okolností“ žiadateľa (v porovnaní so situáciou v krajine pôvodu) ako skutočnosti, ktorú treba zohľadniť na účely posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu z hľadiska článku 15 písm. c) tejto smernice. Zdá sa naopak, že toto konštatovanie podporuje výklad, ktorý práve vyžaduje, aby sa to zohľadnilo v rámci posúdenia, ktoré má vykonať príslušný orgán.

31.

Z vyššie uvedených ustanovení teda podľa môjho názoru vyplýva, že pri posudzovaní, či by žiadateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia v zmysle článku 15 uvedenej smernice, je vždy potrebné zohľadniť tak „individuálne postavenie“ a „osobné okolnosti“ žiadateľa, ako aj všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, a teda prípadne aj „všeobecnú situáciu v danej krajine“.

32.

Vzhľadom na to treba spresniť, že táto pripomienka neznamená, že význam, ktorý sa má priznať dvom vyššie uvedeným skutočnostiam (na jednej strane individuálnemu postaveniu a osobným okolnostiam žiadateľa a na druhej strane všeobecnej situácii v krajine pôvodu), je nevyhnutne rovnaký v rámci posúdenia podľa článku 15 písm. a), b) a c) smernice 2011/95. Súdny dvor vo svojej judikatúre upriamil pozornosť na skutočnosť, že medzi týmito písmenami existujú rozdiely, ktoré treba stručne uviesť v záujme lepšieho pochopenia analýzy.

33.

Na jednej strane, pokiaľ ide o dôvody uvedené v písmene a), a to „trest smrti alebo poprava“, a v písmene b), a to riziko „mučenia alebo neľudského zaobchádzania“, tieto formy vážneho bezprávia pokrývajú situácie, v ktorých je žiadateľ o doplnkovú ochranu osobitne vystavený riziku bezprávia osobitného ( 10 ) typu. Na druhej strane bezprávie vymedzené v článku 15 písm. c) tejto smernice spočívajúce vo „vážn[om] a individuáln[om] ohrozen[í] života občana alebo osoby“ pokrýva všeobecnejšie riziko bezprávia. Týka sa tak širšieho „ohrozenia života občana alebo osoby“ občana, a nie určitého násilia. Okrem toho tieto hrozby sú nerozlučne spojené so všeobecnou situáciou ozbrojeného konfliktu, ktorá vedie k „všeobecnému násiliu“, čo znamená, že sa môže vzťahovať aj na osoby bez ohľadu na ich osobné okolnosti. ( 11 )

34.

Tieto rozdiely však nevylučujú, že dochádza k prekrývaniu, a tak v niektorých prípadoch môžu prejavy vážneho bezprávia súčasne spĺňať viaceré kritériá, ktoré treba posúdiť pri posudzovaní tej istej žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 12 ) Z tohto dôvodu sa domnievam, že všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu musia byť preskúmané a posúdené spoločne pred preukázaním vážneho bezprávia, ktoré najlepšie zodpovedá prípadom v prejednávanej veci podľa článku 15 písm. a), b) alebo c) smernice 2011/95.

35.

Okrem toho by som chcel pripomenúť, že ako rozhodol Súdny dvor, odkaz na „vážne a individuálne ohrozenie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát) v článku 15 písm. c) tejto smernice treba chápať tak, že zahŕňa bezprávie smerujúce proti občanom bez ohľadu na ich identitu, ak miera všeobecného násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt posudzovaného príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, ktorým bola predložená žiadosť o doplnkovú ochranu, alebo súdmi členského štátu, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že občan vrátený do príslušnej krajiny alebo prípadne do príslušného regiónu by už z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku vážneho ohrozenia uvedeného v článku 15 písm. c) uvedenej smernice. ( 13 )

36.

Hoci je pravda, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa môže vzťahovať na takú výnimočnú situáciu, aká je opísaná v predchádzajúcom bode, Súdny dvor spresnil, že uvedené ustanovenie sa môže vzťahovať aj na iné situácie vyznačujúce sa nižším stupňom všeobecného násilia, ale v ktorých takéto riziko vyplýva z osobných okolností žiadateľa. Ako totiž Súdny dvor stanovil vo svojej judikatúre, na účely uplatnenia článku 15 písm. c) smernice „o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu“ ( 14 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

37.

Všetky tieto skutočnosti vedú k záveru, že v rámci analýzy, ktorej cieľom je priznať žiadateľovi doplnkovú ochranu v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95, treba nevyhnutne zohľadniť nielen „všeobecnú situáciu“ v krajine pôvodu, ale prípadne aj skutočnosti týkajúce sa „individuálneho postavenia“ a „osobných okolností“ tohto žiadateľa.

38.

Napokon treba uviesť, že vzhľadom na to, že ani smernica 2011/95, ani smernica 2013/32, ani žiadne iné pravidlo práva Únie neobsahujú výslovné a podrobné pravidlá týkajúce sa štruktúry a organizácie procesu posudzovania, pokiaľ ide o vzájomnú závislosť a postupný priebeh posudzovania rôznych foriem závažného bezprávia v zmysle článku 15 smernice 2011/95, členské štáty v zásade disponujú v tejto súvislosti určitou mierou voľnej úvahy.

39.

Podľa môjho názoru vyššie uvedené úvahy, ktoré sú založené na výklade relevantných ustanovení pri zohľadnení judikatúry Súdneho dvora, umožňujú stanoviť súbor zásad, ktoré môžu obmedziť mieru voľnej úvahy členských štátov. Keďže tieto zásady môžu slúžiť ako usmernenie pre vnútroštátne orgány pri výkone ich funkcií, považujem za vhodné uviesť ich nižšie.

40.

Po prvé z článku 15 smernice 2011/95 vyplýva, že normotvorca Únie úmyselne rozlišoval medzi rôznymi formami vážneho bezprávia, ktoré môžu existovať. Každá z troch foriem vážneho bezprávia uvedených v tomto článku predstavuje samostatný dôvod na priznanie postavenia doplnkovej ochrany. Všetky požiadavky vyplývajúce z príslušného písmena článku 15 preto musia byť splnené predtým, ako sa toto postavenie môže udeliť. Nestačí teda čiastočne splniť požiadavky jedného písmena a čiastočne splniť požiadavky iného písmena uvedeného článku 15. Nič to však nemení na tom, že prípadne možno súčasne hovoriť o skutočnom riziku viacerých vážnych bezpráví v zmysle tohto ustanovenia.

41.

Po druhé a bez toho, aby bolo dotknuté vyššie uvedené, v situácii, v ktorej môže ísť o viaceré vážne bezprávia v zmysle článku 15 smernice 2011/95, môžu byť niektoré prvky relevantné súčasne pre viaceré formy takéhoto vážneho bezprávia. V takom prípade treba pri posúdení všetkých foriem vážneho bezprávia, o ktoré môže ísť, zohľadniť predmetné relevantné skutočnosti. Ako som už vysvetlil v bode 29 vyššie, článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 vyžaduje, aby sa vždy zohľadnili „príslušné náležitosti“, ktoré sú v ňom uvedené, vrátane individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu. V súlade s touto požiadavkou nemožno pripustiť, aby v členskom štáte neboli niektoré potenciálne príslušné náležitosti preskúmané a posúdené rozhodujúcim orgánom len z formálneho dôvodu, že žiadateľ uviedol tieto náležitosti vo vzťahu k jednej z potenciálne relevantných foriem vážneho bezprávia, ale nie k druhej.

42.

Po tretie z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu treba rozlišovať dve etapy. ( 15 ) Prvá etapa sa týka určenia skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti, zatiaľ čo druhá etapa sa týka právneho posúdenia týchto dôkazov, a spočíva v rozhodnutí, či sú s ohľadom na osobitné okolnosti danej veci splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany. Požiadavka spolupráce stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2011/95 sa uplatňuje v prvej etape, ale nie v druhej etape. Tento rozdiel medzi dvoma etapami posúdenia s rozdielnymi povinnosťami žiadateľa a rozhodujúceho orgánu potvrdzuje, že tento orgán v očakávaní možnej právnej kvalifikácie nemôže vylúčiť niektoré potenciálne relevantné skutočnosti. Tento postup by bol v rozpore so zásadou, podľa ktorej existujú dve odlišné etapy, ktoré treba logicky uplatniť postupne.

43.

Po štvrté osobitne dôležitý aspekt, ktorý treba zohľadniť pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu z hľadiska článku 15 smernice 2011/95 – ktorý bude podrobne vysvetlený v rámci preskúmania druhej prejudiciálnej otázky – sa týka rozsahu, v akom je žiadateľ konkrétne vystavený riziku utrpenia určitého druhu ujmy. Ako Súdny dvor rozhodol, táto „individualizácia“ nie je dôležitá len na účely určenia, či situácia žiadateľa patrí medzi prípady vážneho bezprávia vymedzené v písmenách a) a b), ale aj medzi tie, ktoré sú uvedené v písmene c) tohto článku. V súlade s tzv. „degresívnou“ stupnicou vytvorenou judikatúrou, ktorá sa uplatňuje vo vzťahu k písmenu c), „o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu“ ( 16 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V dôsledku toho bude musieť príslušný orgán stanoviť stupeň „individualizácie“ požadovaný v konkrétnom prípade.

44.

V súlade s rozdelením právomocí v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či prístup, ktorý v prejednávanej veci prijal príslušný orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcov vo veci samej o medzinárodnú ochranu, spĺňa vyššie uvedené požiadavky práva Únie.

45.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prvú otázku tak, že článok 15 smernice 2011/95 v spojení s článkom 4 ods. 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že v každom z písmen uvedených v tomto článku, ktoré môžu byť dotknuté v konkrétnom prípade, sa pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu musia zohľadniť najmä všetky náležitosti vymenované v článku 4 ods. 3, medzi ktorými sa nachádza individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa, ako aj všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, a musí sa uskutočniť spôsobom, ktorý rozlišuje dve etapy, a to zistenie skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti, a právne posúdenie týchto dôkazov, bez toho, aby bolo potrebné posudzovať spoločne jednotlivé písmená tohto článku 15.

46.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 písm. c) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že v rámci analýzy, ktorej cieľom je určiť riziko vážneho bezprávia v zmysle tohto ustanovenia, treba posúdiť skutočnosti týkajúce sa individuálnej situácie a osobných okolností tohto žiadateľa a či toto posúdenie ide nad rámec preskúmania dodržania podmienky „individualizácie“, ako je uvedená v rozsudku NA v. Spojené kráľovstvo.

47.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania konkrétne vyplýva, že vnútroštátny súd a quo chce objasniť najmä otázku, či iné individuálne okolnosti než samotná skutočnosť, že osoby pochádzajú z oblasti, v ktorej dochádza k „najextrémnejším prípadom všeobecného násilia“ v zmysle uvedeného rozsudku – t. j. v ktorých miera násilia v danej krajine dosahuje takú úroveň, že vyhostenie osoby do tejto krajiny predstavuje porušenie zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zaručeného v článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) – môžu slúžiť ako relevantná skutočnosť potrebná na podporu obavy z vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95.

48.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa môže vzťahovať nielen na situácie charakterizované určitým stupňom všeobecného násilia, ale aj na iné situácie vyznačujúce sa nižším stupňom násilia, v ktorých ale takéto riziko vyplýva zo skutočností týkajúcich sa osobnej situácie žiadateľa. Ako som uviedol pri skúmaní prvej prejudiciálnej otázky, ( 17 ) Súdny dvor vo svojej judikatúre jasne uviedol, že „o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z toho vyplýva, že pri analýze, ktorá sa má vykonať podľa tohto ustanovenia, je možné uplatniť „degresívnu stupnicu“ založenú na rozlišovaní podľa možnej úrovne všeobecného násilia a podľa individuálnej situácie žiadateľa na posúdenie otázky, či tento žiadateľ môže požívať ochranu podľa uvedeného ustanovenia.

49.

Pokiaľ ide o otázku, či posúdenie skutočností týkajúcich sa individuálnej situácie a osobných okolností žiadateľa vykonané v rámci analýzy smerujúcej k určeniu rizika vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 ide nad rámec kontroly dodržania podmienky „individualizácie“, ako ju uviedol ESĽP v rozsudku NA v. Spojené kráľovstvo, treba pripomenúť, že v rozsudku zo 17. februára 2009, Elgafaji (C‑465/07, EU:C:2009:94), Súdny dvor rozhodol, že článok 15 písm. b) smernice 2011/95 v podstate zodpovedá článku 3 EDĽP. Na druhej strane v rozsahu, v akom sa článok 15 písm. c) tejto smernice odlišuje od uvedeného ustanovenia EDĽP, jeho výklad sa má vykonať autonómnym spôsobom pri rešpektovaní základných práv, tak ako sú zaručené EDĽP. ( 18 ) Súdny dvor dodal, odkazujúc na už citovaný rozsudok NA v. Spojené kráľovstvo, že výklad, ktorý je tam poskytnutý, pokiaľ ide o článok 15 písm. c) smernice 2011/95 v spojení s článkom 2 písm. e) tejto smernice, je v plnom rozsahu zlučiteľný s EDĽP vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 3 EDĽP. ( 19 )

50.

Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy sa Charta stala právne záväznou a má rovnakú právnu silu ako Zmluvy, ako to stanovuje článok 6 ods. 1 ZEÚ. Charta je teda teraz hlavným referenčným bodom v oblasti ochrany základných práv v právnom poriadku Únie. Vyplýva to práve z odôvodnenia 16 smernice 2011/95. Treba však spresniť, že základné práva zaručené EDĽP – a teda aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v tejto súvislosti – si v právnom poriadku Únie zachovávajú v plnom rozsahu svoj význam. Článok 52 ods. 3 Charty totiž stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v EDĽP.

51.

Pokiaľ ide konkrétne o článok 3 EDĽP, základné právo, ktoré je v ňom obsiahnuté, zodpovedá základnému právu zakotvenému v článku 4 Charty. Toto posledné uvedené ustanovenie ako také, ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Bundesrepublik Deutschland (Pojem „vážne a individuálne ohrozenie“), má teda ten istý zmysel a rozsah ako prvé uvedené ustanovenie ( 20 ). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä pokiaľ ide o článok 3 EDĽP, do ktorej patrí rozsudok NA v. Spojené kráľovstvo, teda môže byť relevantná na účel výkladu ustanovení smernice 2011/95.

52.

Vzhľadom na už uvedené treba spresniť, že vzhľadom na to, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa musí vykladať autonómne, ako uviedol Súdny dvor, posúdenie osobných okolností z hľadiska tohto ustanovenia sa neobmedzuje na preskúmanie podmienky „individualizácie“, ako ju uviedol ESĽP v už citovanom rozsudku. V dôsledku toho sa domnievam, že posúdenie osobných okolností z hľadiska článku 15 písm. c) smernice 2011/95 ide nad rámec kontroly dodržania uvedenej podmienky „individualizácie“.

53.

Ako som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Bundesrepublik Deutschland (Pojem „vážne a individuálne ohrozenie“) ( 21 ), z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že hoci uplatnenie článku 15 písm. c) smernice 2011/95 nezahŕňa v prvom rade preskúmanie osobných okolností žiadateľa, toto ustanovenie treba vykladať v spojení s článkom 4 ods. 4 tej istej smernice, a tak pri posúdení existencie vážneho a individuálneho ohrozenia v zmysle tohto článku 15 písm. c) možno prípadne zohľadniť prvky osobnej povahy, ktoré sa ho týkajú. ( 22 )

54.

Podľa článku 4 ods. 4 smernice 2011/95 „skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Preto nemožno vylúčiť, že identifikácia prípadného „vážneho a individuálneho ohrozenia“ v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 by sa mohla zakladať na rovnakých skutočnostiach, ako sú tie, ktoré boli zohľadnené v rámci identifikácie činov „mučeni[a] alebo neľudské[ho] alebo ponižujúce[ho] zaobchádzani[a]“, v súvislosti s ktorými musí žiadateľ dokázať, že je im osobitne vystavený v zmysle tohto článku 15 písm. b).

55.

Okrem toho priznávam, že chápem výklad navrhovaný nemeckou vládou, podľa ktorého treba zohľadniť aj určité faktory spojené s individuálnym postavením alebo osobnými okolnosťami žiadateľa, ktoré by mohli zvýšiť riziko, že bude obeťou násilia v prípade vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu. ( 23 ) Medzi tieto faktory patrí najmä povolanie, a to napríklad vtedy, keď je lekár, advokát alebo tlmočník vystavený osobitným rizikám vyplývajúcim z jeho činnosti. Hoci nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom uviesť všetky faktory, ktoré by mohli zvýšiť riziko, že osoba bude obeťou násilia, domnievam sa, že prístup, ktorý sa má prijať, je dostatočne jasný na zvýšenie informovanosti príslušných orgánov.

56.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že článok 15 smernice 2011/95 v spojení s článkom 4 ods. 3 a 4 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa vrátane jeho povolania sa musia zohľadniť pri posudzovaní podľa článku 15 písm. c) tejto smernice, pokiaľ tieto skutočnosti zvyšujú osobitné riziko, že žiadateľ bude vystavený vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu.

57.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že vyššie uvedená „degresívna stupnica“, ktorá sa uplatňuje pri posudzovaní vykonanom vzhľadom na písmeno c) tohto článku, sa musí uplatniť aj na posúdenie vykonané s ohľadom na uvedené písmeno b).

58.

V tejto súvislosti treba uviesť, že táto „degresívna stupnica“ sa týka miery všeobecného násilia v rámci vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu a umožňuje určiť, či v konkrétnom prípade je miera takéhoto všeobecného násilia, ktoré môže viesť k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života občana alebo osoby, taká, že vo vzťahu k dotknutej osobe existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by táto osoba čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia uvedeného v článku 2 písm. f) smernice 2011/95 v spojení s článkom 15 písm. c) tejto smernice.

59.

Vážne bezprávie uvedené v článku 15 písm. a) a b) tejto smernice sa naopak vzťahuje na rôzne situácie, v ktorých je žiadateľ osobitne vystavený riziku bezprávia, ktoré si vyžaduje určitý stupeň individualizácie, na základe skutočností vlastných jeho osobnej situácii.

60.

Vzhľadom na skutočnosť, že tento článok 15 písm. b) neobsahuje požiadavku týkajúcu sa situácie, v ktorej ide o určitú mieru všeobecného násilia, sa domnievam, že táto „degresívna stupnica“nie je relevantná na účely posúdenia podľa tohto písmena b).

61.

Z týchto dôvodov treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že „degresívna stupnica“, ktorá sa podľa judikatúry Súdneho dvora uplatňuje na účely posúdenia z hľadiska písmena c) tohto článku, sa na toto prvé uvedené ustanovenie neuplatňuje.

62.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je v rámci analýzy, ktorej cieľom je poskytnúť žiadateľovi ochranu stanovenú v článku 15 písm. c) smernice 2011/95, možné zohľadniť núdzovú humanitárnu situáciu, ktorá existuje v krajine pôvodu.

63.

Podľa ustálenej judikatúry je konanie upravené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. ( 24 ) V rámci tejto spolupráce je príslušný vnútroštátny súd rozhodujúci o spore v najlepšej pozícii posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ktoré by mu umožnilo vydať rozsudok, ako aj význam otázok, ktoré predloží Súdnemu dvoru. Nič to však nemení na tom, že Súdnemu dvoru prináleží, aby v prípade potreby preskúmal podmienky, za ktorých sa vnútroštátny súd naň obrátil, s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc, a najmä určiť, či požadovaný výklad práva Únie súvisí s existenciou a predmetom sporu vo veci samej tak, aby Súdny dvor nebol vedený k podávaniu poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam. Pokiaľ sa zdá, že zodpovedanie položenej otázky zjavne nie je potrebné na vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania. ( 25 ) Ako vysvetlím nižšie, preskúmanie štvrtej otázky vyvoláva ťažkosti, ktoré sa mi zdajú neprekonateľné, aby bolo možné dospieť k záveru o prípustnosti uvedenej otázky napriek pozornému a dobrému prečítaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

64.

Po prvé vnútroštátny súd výslovne neuvádza, ktorého písmena článku 15 smernice 2011/95 sa týka táto otázka. Z kontextu, v ktorom bola položená otázka, však vyplýva, že sa týka výkladu písmena c) tohto článku. Okrem toho vnútroštátny súd nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod odkazom na „humanitárnu situáciu“. Z vysvetlení poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však možno vyvodiť, že vnútroštátny súd odkazuje na situácie charakterizované vážnym nedostatkom základných služieb, ako sú potraviny, voda alebo lekárska starostlivosť, a tak zjavne ide o „naliehavú humanitárnu situáciu“. Aj za predpokladu, že by vnútroštátny súd mal na mysli takéto okolnosti, treba konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by sa žalobcovia nachádzali práve v opísanej situácii. Jednoduchý všeobecný odkaz na správy vypracované medzinárodnými organizáciami o celkovej situácii v krajine pôvodu nemôže nahradiť individuálne posúdenie situácie žiadateľa.

65.

Hoci totiž žalobcovia vyhlásili, že „ťažké životné podmienky, ako je nemožnosť disponovať palivom, pitnou vodou a elektrickou energiou, boli jedným z dôvodov [ich] odchodu“, nič to nemení na tom, že smernica 2011/95 ukladá vysoké požiadavky na riziko utrpenia vážneho bezprávia. ( 26 ) Ako Súdny dvor viackrát zdôraznil, táto smernica ukladá členským štátom povinnosť identifikovať „osoby, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu“ ( 27 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Práve v tomto duchu Súdny dvor vzhľadom na riziká zhoršenia zdravotného stavu štátneho príslušníka tretej krajiny konštatoval, že „všeobecn[é] nedostatk[y] v zdravotníctve v krajine pôvodu“nepatria do pôsobnosti článku 15 písm. c) tejto smernice. ( 28 ) Súdny dvor tiež dospel k záveru, že samotné objektívne konštatovanie „rizika spojeného so všeobecnou situáciou v krajine“ v zásade nestačí na preukázanie toho, že podmienky uvedené v tomto ustanovení sú v prípade určitej osoby splnené. ( 29 )

66.

Tento výklad potvrdzuje odôvodnenie 35 uvedenej smernice, z ktorého vyplýva, že „riziká, ktorým je spravidla vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú individuálne ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z vyššie uvedeného vyplýva, že situáciu, akou je situácia opísaná žalobcami, nemožno považovať za situáciu, na ktorú sa vzťahuje niektorý z prípadov uvedených v článku 15 písm. c) smernice 2011/95, nech sú okolnosti pre dotknuté osoby akokoľvek ťažké. Z týchto dôvodov sa zdá, že súvislosť medzi otázkou položenou vnútroštátnym súdom a skutkovými okolnosťami veci je prinajmenšom diskutabilná. Štvrtá otázka má teda podľa môjho názoru hypotetickú povahu.

67.

Po druhé treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu nevyplýva, že humanitárna situácia dotknutá vo veci samej je priamym alebo nepriamym dôsledkom konania a/alebo opomenutia aktéra vážneho bezprávia, ako to predpokladá položená otázka. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je spresnené, kto je dotknutým aktérom, v čom spočívajú konkrétne konania a/alebo opomenutia tohto aktéra, ak boli spáchané úmyselne alebo neúmyselne, alebo aký je presný vzťah medzi humanitárnou situáciou a týmito činmi a/alebo opomenutiami. V tejto súvislosti však pripomínam, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora doplnkovú ochranu možno poskytnúť len vtedy, ak je hrozba dôsledkom úmyselného konania jedného z aktérov uvedených v článku 6 smernice 2011/95. ( 30 ) Podľa Súdneho dvora skutočnosť, že toto ustanovenie obsahuje zoznam páchateľov vážneho bezprávia, „podporuje tvrdenie, že takéto bezprávie musí byť spôsobené konaním tretej osoby“ ( 31 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

68.

V rámci článku 15 písm. c) tejto smernice to znamená, že takúto ochranu možno poskytnúť, ak je vážne a individuálne ohrozenie dostatočne priamym dôsledkom všeobecného násilia. V prejednávanej veci vzhľadom na neexistenciu potrebných informácií o osobitnej situácii žalobcov, najmä pokiaľ ide o presnú totožnosť údajne zúčastnených subjektov, nie je možné odpovedať na položenú otázku, pretože by bola vedená hypotetickými úvahami, čo judikatúra uvedená v bode 63 vyššie vylučuje.

69.

Po tretie sa nemôžem zbaviť dojmu, že návrh na začatie prejudiciálneho konania v podstate smeruje k tomu, aby vyzval Súdny dvor na začlenenie dodatočných požiadaviek do článku 15 písm. c) smernice 2011/95 napriek jasnému a vyčerpávajúcemu zneniu tohto ustanovenia. Je totiž nesporné, že v tomto ustanovení nie je uvedená „naliehavá humanitárna situácia“ ako taká ako jeden z prípadov, ktoré môžu zakladať právo na doplnkovú ochranu. V prvom rade už znenie tohto ustanovenia bráni výkladu, ktorý by mohol zahŕňať takýto prípad. Domnievam sa preto, že „naliehavá humanitárna situácia“nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia. ( 32 )

70.

Okrem toho sa mi zdá, že takýto výklad, ak by ho zvažoval Súdny dvor, by bol nielen problematický z dôvodu vyššie uvedených tvrdení, ale viedol by aj k ťažkostiam pri uplatňovaní pre vnútroštátne orgány, a to o to viac, že by nebolo jasné, ako by sa dodatočné požiadavky – ktoré by sa mali začleniť prostredníctvom judikatúry – začlenili do článku 15 písm. c) smernice 2011/95. Konkrétne spojenie medzi „naliehavou humanitárnou situáciou“ a požiadavkami výslovne uvedenými v tomto ustanovení vyvoláva množstvo otázok. Ťažkosti spojené s takýmto prístupom podľa môjho názoru poukazujú na to, že zámerom normotvorcu Únie nemohlo byť súhlasiť s takýmto rozšírením pôsobnosti vyššie uvedeného ustanovenia bez stanovenia reformy. ( 33 ) Podľa môjho názoru prináleží výlučne normotvorcovi Únie, aby zabezpečil právnu istotu tým, že v prípade potreby zmení smernicu 2011/95.

71.

Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil štvrtú otázku za neprípustnú.

72.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ‘s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko), takto: