1.

V správe Borrás ( 2 ) sa uvádza, že „jedným z rizík, možno najdôležitejším, ktoré treba zohľadniť v súvislosti s ochranou spoločných detí v situáciách manželskej krízy, je riziko medzinárodného premiestnenia dieťaťa jedným z rodičov so všetkými z toho vyplývajúcimi problémami pre jeho stabilitu a ochranu“ ( 3 ). To je presne tá situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci.

2.

Dvoma prejudiciálnymi otázkami sa Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg, Rakúsko) obracia na Súdny dvor s otázkou výkladu najmä článku 15 nariadenia (ES) č. 2201/2003 ( 4 ) v súvislosti so sporom medzi dvoma slovenskými štátnymi príslušníkmi, TT, žalobcom vo veci samej (ďalej len „otec“), ktorý má bydlisko v Rakúsku, a AK, žalovanou vo veci samej (ďalej len „matka“), vo veci zverenia do osobnej starostlivosti ich detí, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na Slovensku u matky.

3.

Prejednávaná vec teda poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť na jednej strane spresniť rozsah pôsobnosti článku 15 nariadenia č. 2201/2003, ktorý sa týka postúpenia veci súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci, a na druhej strane zaoberať sa novou otázkou vzťahu medzi týmto ustanovením a článkom 10 tohto nariadenia, ktorý sa týka právomoci v prípade únosu dieťaťa.

4.

Podľa článku 1 písm. a) je cieľom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého 25. októbra 1980 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) najmä „zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané“.

5.

Okrem článku 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sú v rámci prejednávanej veci relevantné články 8, 10, 11, 15 a 20 nariadenia č. 2201/2003.

6.

Otec a matka boli v čase narodenia ich detí V a M na Slovensku v roku 2012 nezosobášeným párom. Podľa slovenského práva sa obe deti nachádzajú v spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

7.

Obaja rodičia pracovali na Slovensku. ( 5 ) V roku 2014 sa rodina presťahovala do Rakúska a deti v tomto členskom štáte navštevovali jasle a potom škôlku až do roku 2017. Následne v tom istom roku začali navštevovať školu na Slovensku, pričom denne dochádzali medzi svojím bydliskom v Rakúsku a školou na Slovensku. Deti sa rozprávajú so svojimi rodičmi a starými rodičmi po slovensky a ovládajú len niekoľko slov v nemeckom jazyku.

8.

Rodičia sa začiatkom roka 2020 rozišli. Od júla 2020 žijú deti so svojou matkou na Slovensku bez súhlasu otca.

9.

Otec podal podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 žiadosť o návrat detí, ktorá bola v súlade s článkom 8 prvým a tretím odsekom písm. f) tohto dohovoru podaná na Okresný súd Bratislava I (Slovensko).

10.

Otec súčasne podal na Bezirksgericht Bruck an der Leitha (Okresný súd Bruck an der Leitha, Rakúsko) návrh na zverenie oboch detí do jeho výlučnej osobnej starostlivosti, pričom tvrdil, že matka neoprávneným premiestnením detí z Rakúska na Slovensko ohrozila najlepší záujem detí a zabránila im udržiavať s ním vzťah.

11.

Matka vyjadrila nesúhlas s týmto návrhom a vzniesla námietku nedostatku právomoci Bezirksgericht Bruck an der Leitha (Okresný súd Bruck an der Leitha) z dôvodu, že obvyklý pobyt detí bol údajne vždy na Slovensku a deti neboli v prostredí, kde sa nachádzal rodinný dom v Rakúsku, sociálne integrované. Rozhodnutím zo 4. januára 2021 súd v prvostupňovom konaní vyhovel tvrdeniu matky založenému na nedostatku právomoci tohto rakúskeho súdu.

12.

Otec podal odvolanie na Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg), ktorý rozhodnutím z 23. februára 2021 zmenil prvostupňové rozhodnutie a zamietol námietku nedostatku právomoci vznesenú matkou.

13.

Uznesením z 23. júna 2021 Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) potvrdil rozhodnutie Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg).

14.

Matka podala 23. septembra 2021 návrh, aby Bezirksgericht Bruck an der Leitha (Okresný súd Bruck an der Leitha) podľa článku 15 ods. 1 písm. b) a článku 15 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, požiadal slovenský súd, aby podľa článku 15 ods. 5 tohto nariadenia prevzal právomoc. V tejto súvislosti matka na jednej strane tvrdila, že okrem konania o návrate podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 vedeného na Okresnom súde Bratislava I sa viaceré konania, ktoré sa začali tak na návrh otca, ako aj na jej návrh, viedli pred Okresným súdom Bratislava V (Slovensko) a na druhej strane boli tieto súdy vo vhodnejšej situácii na riešenie otázky rodičovských práv a povinností k obom deťom vzhľadom na rozsiahle dokazovanie, ktoré už vykonali.

15.

Otec vzniesol námietku proti tejto žiadosti z dôvodu, že právomoc súdov členského štátu ustanovená v článku 15 nariadenia č. 2201/2003 sa nemôže presunúť, keď sa na súdoch členského štátu, ktoré majú prevziať právomoc, vedie konanie o návrate podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980.

16.

Bezirksgericht Bruck an der Leitha (Okresný súd Bruck an der Leitha) žiadosti matky vyhovel. Tento súd zastával názor, že Okresný súd Bratislava V, ktorý už vydal viacero rozhodnutí týkajúcich sa práva styku otca s deťmi, je vo vhodnejšej situácii na rozhodnutie o rodičovských právach a povinnostiach a práve styku k obom deťom, ktoré mali spolu s matkou od júla 2020 pobyt na Slovensku a neboli v Rakúsku sociálne integrované. Navyše vedenie konania na rakúskom súde by bolo sťažené tým, že tak pri zisťovaní, ktoré vykonáva rakúsky orgán pomoci pre deti a mládež, ako aj pri činnosti znalkyne v odbore detská psychológia, ktorá už bola ustanovená, by sa všetky vypočúvania a zisťovania museli uskutočniť za účasti súdneho tlmočníka.

17.

Otec proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie na Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg).

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že Súdny dvor doteraz neodpovedal na otázku týkajúcu sa vzťahu medzi ustanoveniami článku 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 a článkom 10 tohto nariadenia. V tejto súvislosti sa pýta, či v prípade, že členský štát, ktorý je podľa článku 15 ods. 1 písm. b) nariadenia požiadaný, aby prevzal právomoc, je zároveň tým štátom, v ktorom dieťa po neoprávnenom premiestnení medzitým nadobudlo obvyklý pobyt, môže dôjsť k presunu právomoci na konanie o zverení tohto dieťaťa do osobnej starostlivosti na súd tohto členského štátu. Tento súd sa okrem toho pýta, či v prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na túto otázku sú podmienky stanovené v článku 15 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktoré v prípade ich splnenia umožňujú presun právomoci na súd iného členského štátu, uvedené taxatívne, alebo či možno zohľadniť iné okolnosti s prihliadnutím na osobitnú povahu neoprávneného premiestnenia.

19.

Za týchto okolností Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg) rozhodnutím zo 4. januára 2022, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 9. februára 2022, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, slovenská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. januára 2023, sa zúčastnili tí istí účastníci konania s výnimkou slovenskej vlády.

21.

V situácii, o ktorú ide vo veci samej, sa dve deti narodené na Slovensku v roku 2012 slovenským rodičom, ktorí nie sú manželmi, v súčasnosti nachádzajú so svojou matkou v tomto členskom štáte bez súhlasu otca, ktorý pracuje v Rakúsku, členskom štáte, v ktorom rodina žila v období od roku 2014 do premiestnenia detí ich matkou.

22.

Okolnosti prejednávanej veci si podľa môjho názoru vyžadujú niekoľko spresnení, aby bolo možné lepšie pochopiť osobitné súvislosti jej vzniku. Pripomínam však, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že len vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva. ( 6 )

23.

Po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tak otec, ako aj matka začali na slovenských súdoch niekoľko konaní, ktoré sa týkajú okrem iného práva styku s deťmi a výživného. V tejto súvislosti účastníci konania vo veci samej v odpovedi na otázku Súdneho dvora týkajúcu sa súčasného stavu týchto konaní, ich právneho základu a prípadne povahy rozhodnutí vydaných týmito súdmi potvrdili, že v súčasnosti prebieha na uvedených súdoch niekoľko konaní. Keďže tieto konania môžu mať vplyv na právne posúdenie situácie, o ktorú ide vo veci samej, podrobne ich opisujem nižšie s výhradou ich overenia vnútroštátnym súdom.

24.

Pokiaľ ide o právo na zverenie detí do osobnej starostlivosti, otec uvádza, že matka podala 17. júla 2020 dva návrhy na Okresný súd Bratislava V, pričom v Rakúsku už prebiehalo konanie o práve na zverenie detí do osobnej starostlivosti, ktoré začalo na jeho návrh 15. júla 2020 na Bezirksgerichet Bruck and der Leitha (Okresný súd Bruck and der Leitha). Toto konanie sa týkalo návrhu na nariadenie naliehavého predbežného opatrenia podľa článku 20 nariadenia č. 2201/2003 a návrhu vo veci samej. Prvý návrh bol zamietnutý rozhodnutím zo 14. augusta 2020 v konaní o nariadení predbežného opatrenia, zatiaľ čo druhé konanie bolo prerušené podľa článku 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 až do vydania rozhodnutia v konaní o návrate detí, ktoré začalo na návrh otca na Okresnom súde Bratislava I. ( 7 )

25.

Pokiaľ ide o právo styku s deťmi, otec uviedol, že Okresný súd Bratislava V rozhodnutím z 10. februára 2021 prijal neodkladné predbežné opatrenie podľa článku 20 nariadenia č. 2201/2003 o úprave jeho styku s deťmi až do skončenia konania o zverenie detí do osobnej starostlivosti, ( 8 ) ktoré bolo na tomto súde prerušené. ( 9 ) Na pojednávaní uviedol, že napriek nariadeniu výkonu tohto rozhodnutia matka jeho právo styku s deťmi nerešpektovala, za čo jej bola v januári 2023 uložená pokuta.

26.

Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť, Okresný súd Bratislava V uznesením z 12. februára 2021 vydal neodkladné predbežné opatrenie podľa článku 14 nariadenia (ES) č. 4/2009 ( 10 ) o povinnosti otca platiť výživné na dieťa, ktoré sa uplatňuje až do skončenia prerušeného konania o zverenie detí do osobnej starostlivosti vedeného na tomto súde.

27.

Po druhé otec poukazuje na to, že žiadny slovenský súd neprijal právomoc rozhodovať o práve styku s deťmi podľa článku 9 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003. ( 11 ) Uvádza, že všetky rozhodnutia, ktoré doteraz prijal Okresný súd Bratislava V, majú predbežnú a neodkladnú povahu a boli prijaté buď na základe článku 20 tohto nariadenia, alebo článku 14 nariadenia č. 4/2009.

28.

K týmto okolnostiam sa vrátim v rámci výkladu článku 15 nariadenia č. 2201/2003 a vzťahu medzi týmto ustanovením a článkom 10 tohto nariadenia. ( 12 )

29.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 nariadenia č. 2201/2003 vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorého právomoc rozhodovať o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti je založená na článku 10 tohto nariadenia ako súdu členského štátu, v ktorom malo toto dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením, je oprávnený požiadať v súlade s článkom 15 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia súd členského štátu o prevzatie právomoci súd členského štátu, do ktorého bolo jedným z rodičov dieťa neoprávnene premiestnené a v ktorom dieťa s týmto rodičom býva.

30.

Na účely zodpovedania tejto otázky najprv preskúmam, či premiestnenie detí, o ktoré ide vo veci samej, je neoprávneným premiestnením v zmysle nariadenia č. 2201/2003 (časť 1). Vzhľadom na skutočnosť, že slovenské súdy prijali na základe článku 20 tohto nariadenia predbežné opatrenia týkajúce sa okrem iného práva styku otca s deťmi, uvediem niekoľko úvah týkajúcich sa rozsahu právomoci založenej na tomto ustanovení (časť 2), a následne objasním rozsah pôsobnosti článku 15 tohto nariadenia a jeho vzťah k článku 10 (časť 3).

31.

Aby bolo možné určiť, či spor vznikol z dôvodu neoprávneného premiestnenia detí v zmysle nariadenia č. 2201/2003, treba overiť, či sú splnené podmienky stanovené v článku 2 bode 11 tohto nariadenia.

32.

Podľa článku 2 bodu 11 písm. a) uvedeného nariadenia neoprávnenosť premiestnenia (alebo zadržiavania) dieťaťa závisí od existencie opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním“ ( 13 ). Pokiaľ ide o existenciu opatrovníckych práv, toto nariadenie neurčuje osobu s opatrovníckym právom, na základe ktorého možno považovať premiestnenie dieťaťa podľa jeho článku 2 bodu 11 za neoprávnené, ale v súvislosti s určením osoby s týmto opatrovníckym právom odkazuje na právny poriadok členského štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Podľa Súdneho dvora neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa na účely uplatnenia tohto nariadenia závisí výlučne od existencie opatrovníckeho práva, ktoré priznáva uplatniteľné vnútroštátne právo a v rozpore s ktorým došlo k tomuto premiestneniu. ( 14 )

33.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa slovenského práva uplatniteľného na rodičov v čase narodenia detí sa v prípade rodičov, ktorí nie sú manželmi, nachádzajú deti v spoločnej osobnej starostlivosti. V tomto ohľade účastníci konania vo veci samej na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora v tejto súvislosti potvrdili, že podľa slovenského práva majú právo spoločnej osobnej starostlivosti.

34.

V situácii vo veci samej boli deti „premiestnené“ matkou z Rakúska na Slovensko bez súhlasu otca, a teda v rozpore s právom spoločnej osobnej starostlivosti, ktoré je rodičom priznané podľa slovenského práva, čo, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a písomných a ústnych vyjadrení účastníkov konania, nebolo spochybnené ani vnútroštátnym súdom, ani slovenskými súdmi ( 15 ).

35.

Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom bolo rodičom jednoznačne priznané právo spoločnej osobnej starostlivosti v členskom štáte, v ktorom mali deti obvyklý pobyt pred ich premiestnením, teda v Rakúsku, treba vychádzať z toho, že premiestnenie detí matkou z tohto členského štátu na Slovensko bez súhlasu otca je „neoprávneným premiestnením“ v zmysle článku 2 ods. 11 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu, aby túto skutočnosť overil.

36.

Pripomínam, že otec na pojednávaní uviedol, že rozhodnutia, ktoré doteraz prijal Okresný súd Bratislava V, a ktoré sa okrem iného týkali jeho práva styku s dieťaťom, sú naliehavé a predbežné a boli prijaté na základe článku 20 nariadenia č. 2201/2003. Okrem toho tento súd práve na základe svojej právomoci založenej na tomto ustanovení zamietol oba návrhy matky na nariadenie predbežných opatrení v rámci konania týkajúceho zverenia detí do osobnej starostlivosti.

37.

Vzniká teda otázka, či skutočnosť, že Okresný súd Bratislava V prijal opatrenia podľa článku 20 nariadenia č. 2201/2003, znamená, že tento súd uznal svoju právomoc podľa tohto nariadenia, a či by v takom prípade toto uznanie mohlo mať vplyv na jeho právomoc podľa článku 15 uvedeného nariadenia.

38.

Odpoveď na túto otázku jasne vyplýva zo znenia článku 20 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. Podľa tohto ustanovenia „v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu“.

39.

Súdny dvor už podal výklad článku 20 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 v tom zmysle, že súdy členského štátu, kde sa nachádza dieťa, sú pri splnení troch kumulatívnych podmienok stanovených v tomto ustanovení oprávnené prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek tomu, že uvedené nariadenie zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. ( 16 ) Spresnil, že toto ustanovenie sa má vykladať reštriktívne, keďže predstavuje výnimku zo systému právomocí upraveného uvedeným nariadením. ( 17 ) Ako zdôraznil generálny advokát Bot, toto ustanovenie nepredstavuje všeobecné kritérium právomoci, ale oprávnenie konať v prípade, ak dieťaťu hrozí nebezpečenstvo a ak je na ochranu dieťaťa pred týmto nebezpečenstvom potrebné naliehavé konanie. Umožňuje dovolávať sa práva miesta súdu bez kritéria pôvodnej právomoci. ( 18 ) Takéto ustanovenie preto nie je pravidlom priznávania právomoci a v dôsledku toho nie je určené na priznanie právomoci rozhodovať vo veci samej. ( 19 ) V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že platnosť takto prijatých opatrení zanikne, len čo súdy, ktoré majú právomoc rozhodovať vo veci samej podľa tohto nariadenia prijali opatrenia, ktoré považovali za primerané. ( 20 )

40.

V prejednávanej veci teda skutočnosť, že slovenský súd prijal naliehavé predbežné opatrenia týkajúce sa práva styku otca s deťmi podľa článku 20 nariadenia č. 2201/2003 neznamená, že tento súd uznal svoju právomoc vo veci samej, a preto nemôže mať vplyv na právomoc podľa článku 15 tohto nariadenia.

41.

Na úvod poznamenávam, že podľa odôvodnenia 12 nariadenia č. 2201/2003 sú kritériá právomoci stanovené týmto nariadením vo veciach rodičovských práv a povinností tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa a najmä kritériu blízkosti.

42.

Pokiaľ ide o zásadu prednosti najlepšieho záujmu dieťaťa ( 21 ), odôvodnenie 33 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že toto nariadenie sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené v článku 24 Charty. Konkrétne článok 24 ods. 3 Charty má každé dieťa „právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom“ ( 22 ).

43.

Pokiaľ ide o zásadu blízkosti, z dôvodu geografickej blízkosti sú totiž súdy obvyklého pobytu dieťaťa v čase podania návrhu vo všeobecnosti vo vhodnejšej situácii na posúdenie opatrení, ktoré treba prijať v záujme dieťaťa, a to na základe článku 8 nariadenia č. 2201/2003. ( 23 ) Výnimku z tohto kritéria právomoci však stanovujú osobitné kritériá právomoci, najmä tie, ktoré sú uvedené v článkoch 10 a 15 uvedeného nariadenia, ktoré analyzujem nižšie. ( 24 )

44.

V prejednávanej veci vzhľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania bol súdom príslušným rozhodnúť o zverení detí do osobnej starostlivosti podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003 Bezirksgericht Bruck an der Leitha (Okresný súd Bruck an der Leitha), súd miesta obvyklého pobytu detí pred ich neoprávneným premiestnením.

45.

Súdny dvor už rozhodol, že osobitné pravidlo právomoci stanovené v článku 10 nariadenia č. 2201/2003 neutralizuje účinok, ktorý by vyvolalo uplatnenie všeobecného pravidla právomoci stanoveného v článku 8 ods. 1 tohto nariadenia v prípade únosu dieťaťa, t. j. prenos právomoci do členského štátu, v ktorom by dieťa po únose nadobudlo nový obvyklý pobyt. Keďže tento prenos právomoci by mohol poskytnúť procesnú výhodu páchateľovi protiprávneho konania, článok 10 uvedeného nariadenia stanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, si napriek tomu zachovávajú právomoc, pokiaľ nie sú splnené určité podmienky. ( 25 ) Dôsledkom neutralizácie vykonanej týmto ustanovením je, že v prípade neoprávneného premiestnenia majú právomoc len súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred premiestnením. Právomoc týchto súdov zostáva zachovaná aj v prípade, že sa dieťa následne ocitne v prechodnej alebo dočasnej situácii, keď stratilo predchádzajúci obvyklý pobyt, hoci nový obvyklý pobyt ešte nenadobudlo. ( 26 )

46.

Súdny dvor ďalej rozhodol, že únos dieťaťa by nemal mať v zásade za následok postúpenie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj zvyčajný pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením, súdom členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, aj v prípade, že v dôsledku únosu dieťa získalo na jeho území zvyčajný pobyt. ( 27 ) Len v prípade ak dieťa nadobudlo zvyčajný pobyt v inom členskom štáte a ak je okrem toho splnená aj jedna z alternatívnych podmienok uvedených v článku 10 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 ( 28 ), má dôjsť k postúpeniu právomoci. ( 29 )

47.

Hoci sa v prejednávanej veci zdá, že deti nadobudli nový obvyklý pobyt na Slovensku, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, zo spisu nevyplýva, že by bola splnená jedna z alternatívnych podmienok stanovených v tomto ustanovení. ( 30 )

48.

V tejto situácii vzniká otázka, či medzi článkami 10 a 15 nariadenia č. 2201/2003 existuje hierarchický vzťah, takže súd, ktorý má obvykle právomoc „rozhodnúť vo veci samej“, nemôže postúpiť vec súdu, ktorý je „vo vhodnejšej situácii“, ak je týmto súdom súd členského štátu, do ktorého boli deti neoprávnene premiestnené jedným z rodičov.

49.

Poznamenávam, že nariadenie č. 2201/2003, inšpirované Haagskym dohovorom z roku 1996 ( 31 ), zakotvuje jednu z jeho hlavných noviniek, a to zavedenie „mechanizmu dialógu medzi súdmi [členských štátov], založeného na posúdení ich právomoci na základe úvah o účelnosti“, pokiaľ ide o zásadu prednosti najlepšieho záujmu dieťaťa. ( 32 )

50.

Článok 15 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 teda stanovuje, že vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu „požiada[ť] súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 5“ ( 33 ).

51.

Toto ustanovenie obsahuje kritérium právomoci, ktoré dopĺňa kritériá právomoci uvedené v článkoch 8 až 14 nariadenia č. 2201/2003. ( 34 ) Toto prelomové pravidlo zavádza mechanizmus spolupráce umožňujúce súdu členského štátu, ktorý má právomoc „konať vo veci“ na základe jedného z týchto kritérií, aby výnimočne uskutočnil postúpenie súdu iného členského štátu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci. ( 35 ) Toto ustanovenie umožňuje určitú mieru pružnosti systému zavedeného týmto nariadením, ak sa zdá, že „najlepší záujem dieťaťa vyžaduje, aby bola jeho ochrana zabezpečená inými súdmi, ako je súd členského štátu jeho obvyklého pobytu. ( 36 )

52.

Ktoré súdy však majú právomoc „vo veci samej“ podľa nariadenia 2201/2003?

53.

Keďže článok 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 odkazuje bez rozdielu na súdy členského štátu, ktoré majú právomoc „vo veci samej“ podľa pravidiel právomoci uvedených v tomto nariadení, týmito súdmi môžu byť buď súdy v mieste obvyklého pobytu dieťaťa, na ktorých bolo začaté konanie na základe článku 8 tohto nariadenia, alebo jeden zo súdov s právomocou podľa článkov 9, 10 alebo 12 tohto nariadenia, alebo súd, na ktorom bolo začaté konanie na základe článku 13 toho istého nariadenia. ( 37 )

54.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že článok 15 nariadenia č. 2201/2003 dopĺňa kritériá právomoci uvedené v článkoch 8 až 14 tohto nariadenia mechanizmom spolupráce umožňujúcim súdu členského štátu, ktorý má právomoc konať vo veci na základe jedného z týchto kritérií, aby výnimočne uskutočnil postúpenie súdu iného členského štátu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci. ( 38 )

55.

Ako teda správne zdôraznili niektorí autori, „bez ohľadu na základ právomoci súdu, na ktorom bolo začaté konanie podľa nariadenia [č. 2201/2003], a napriek úsiliu o spresnenie a úpravu väzieb súdov, ktoré toto nariadenie vytvára, uvedené nariadenie prostredníctvom článku 15 pripúšťa, že takto určený súd nemusí byť nevyhnutne najvhodnejší na rozhodovanie vo veci samej“ ( 39 ).

56.

Súdny dvor však vo veci IQ ( 40 ) rozhodol, že mechanizmus postúpenia stanovený v článku 15 nariadenia č. 2201/2003 sa neuplatní, ak oba súdy konajúce vo veci majú právomoc rozhodovať vo veci samej, pričom jeden podľa článku 12 a druhý podľa článku 8 tohto nariadenia. ( 41 ) Takýto výklad sa však týka odlišnej situácie, ako je tá v prejednávanej veci, a preto tento rozsudok nebráni uplatneniu článku 15 uvedeného nariadenia v prejednávanej veci. ( 42 )

57.

V každom prípade článok 15 nariadenia č. 2201/2003 umožňuje súdom, ktoré majú právomoc „vo veci samej“ podľa pravidiel právomoci tohto nariadenia, postúpiť vec nielen inému súdu, ktorý má právomoc vo veci samej, ale aj akémukoľvek súdu členského štátu, vrátane súdu, ktorá nemá právomoc podľa žiadneho z týchto kritérií, ( 43 ) ako je to v prípade postúpenia súdu členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené v zmysle článku 10 tohto nariadenia.

58.

V prvom rade, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, skutočnosť, že články 10 a 15 nariadenia č. 2201/2003 sa nachádzajú v kapitole II s názvom „Právomoc“ oddiele 2 s názvom „Rodičovské práva a povinnosti“, svedčí v prospech uplatniteľnosti článku 15 tohto nariadenia, a to aj v prípadoch, keď sa právomoc zakladá na článku 10 uvedeného nariadenia.

59.

Zo znenia ani zo systematiky oddielu 2 kapitoly II nariadenia č. 2201/2003 totiž nevyplýva, že možnosť stanovená v článku 15 tohto nariadenia je vylúčená, ak má súd právomoc podľa článku 10 uvedeného nariadenia. ( 44 ) Naopak v rozsahu, v akom článok 15 ods. 4 a 5 toho istého nariadenia stanovuje, že v prípade nedodržania lehoty, v rámci ktorej musí súd iného členského štátu začať konanie alebo v rámci ktorej musí prijať svoju právomoc, súd, ktorý začal konanie ako prvý „pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14“ nariadenia č. 2201/2003 (kurzívou zvýraznil generálny advokát), z toho vyplýva, že normotvorca Únie predpokladal, že túto možnosť môže platne využiť súd členského štátu, ktorého právomoc bola pôvodne založená podľa ustanovení článku 10 tohto nariadenia, a v prípade, že nedôjde k postúpeniu veci, pokračovať vo výkone právomoci v súlade s týmto článkom. ( 45 ) Túto analýzu potvrdzuje skutočnosť, že podľa článku 15 uvedeného nariadenia môže súd, ktorý má právomoc, rozhodnúť z vlastného podnetu o iniciovaní mechanizmu postúpenia, hoci podľa článku 15 ods. 2 posledného odseku musí s týmto podnetom súhlasiť aspoň jeden z účastníkov. ( 46 )

60.

V druhom rade treba pripomenúť, že článok 15 nariadenia č. 2201/2003 zveruje súdom, ktoré majú právomoc určitú diskrečnú právomoc, ale v medziach mechanizmu zavedeného týmto ustanovením, ktorý je založený, ako som už uviedol, na duchu spolupráce medzi súdmi, ktorá neohrozuje právnu istotu. ( 47 )

61.

V treťom rade musím poukázať na to, že z cieľa nariadenia č. 2201/2003, ktorým je zabezpečiť dodržiavanie základných práv dieťaťa, ako je uvedené v článku 24 Charty, vyplýva, že podľa odseku 2 tohto ustanovenia musia byť najlepšie záujmy dieťaťa v prvom rade vo všetkých opatreniach, ktoré sa ho týkajú, najmä opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci. Preto je zrejmé, že pri výklade tohto nariadenia treba predovšetkým zohľadniť tieto záujmy. Na základe týchto skutočností sa domnievam, že ak bola, ako v tomto prípade, právomoc rozhodovať vo veci samej založená podľa článku 10 uvedeného nariadenia, nemožno pochybovať o uplatniteľnosti článku 15 tohto nariadenia. Ako totiž správne zdôraznila Komisia, uplatniteľnosť článku 15, aj v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa, má za cieľ odchýliť sa od pravidla všeobecnej právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt až do okamihu jeho únosu, a to práve s cieľom zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa. ( 48 )

62.

Vzhľadom na to sa domnievam, že cieľ rešpektovať prvoradý najlepší záujem dieťaťa, ako ho zaručuje nariadenie č. 2201/2003 a článok 24 Charty, môže prípadne odôvodniť dva odlišné prístupy. Prvý názor spočíva v tom, že v konkrétnom prípade postúpenie veci podľa článku 15 uvedeného nariadenia súdu členského štátu, v ktorom dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v dôsledku neoprávneného premiestnenia (alebo zadržania), nie je v záujme dieťaťa, respektíve, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno výnimočne povoliť postúpenie veci súdu členského štátu, v ktorom dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v dôsledku neoprávneného premiestnenia.

63.

Naopak, podľa môjho názoru rešpektovanie tohto záujmu neumožňuje, aby sa súd, ktorý má právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003, mohol systematicky alebo absolútne vzdať využitia možnosti, ktorú mu ponúka mechanizmus postúpenia stanovený v článku 15 tohto nariadenia, ak by súdom, ktorý je „vhodnejšie umiestnený“ na základe zásady najlepšieho záujmu dieťaťa, bol súd členského štátu, na ktorého území dieťa získalo obvyklý pobyt v dôsledku neoprávneného premiestnenia. Článok 15 nariadenia poskytuje potrebnú pružnosť, aby súdy členských štátov mohli prevziať právomoc v konkrétnych prípadoch odchylne od článku 10 nariadenia, ak je prenos právomoci v najlepšom záujme dieťaťa. ( 49 )

64.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor rozhodol, že požiadavka, že postúpenie musí byť v najlepšom záujme dieťaťa, znamená, že príslušný súd sa s ohľadom na konkrétne okolnosti veci uistí, či ním zamýšľané postúpenie veci súdu iného členského štátu nemôže mať nepriaznivý vplyv na situáciu dieťaťa. Súdny dvor spresnil, že na tento účel musí príslušný súd posúdiť negatívny vplyv, ktorý môže mať takéto postúpenie na citové, rodinné a sociálne väzby dieťaťa, ktorého sa vec týka, alebo na jeho materiálnu situáciu. ( 50 )

65.

Po štvrté musím nakoniec povedať, že za okolností, o aké ide v tejto veci, mám rovnako ako generálna advokátka Sharpston ( 51 ) pochybnosti o tom, či sa má zásada, podľa ktorej sa výnimky alebo odchýlky od pravidla majú vykladať reštriktívne, uplatňovať bez ďalších úprav. Hoci v prípade článku 10 nariadenia č. 2201/2003 pravidlo zachovania právomoci súdu predchádzajúceho obvyklého pobytu zodpovedá jednej zo základných zásad nariadenia, a to zásade, že neoprávnenému konaniu rodiča únoscu nemožno priznať žiadne právne účinky, výnimka z tohto pravidla zodpovedá inej základnej zásade, keďže ide o kritérium právomoci vytvorené tak, aby zodpovedalo článku 24 Charty, najmä kritériu blízkosti. ( 52 )

66.

V dôsledku toho treba vzhľadom na znenie, systematiku a ciele nariadenia č. 2201/2003 konštatovať, že možnosť postúpenia je výnimočne možná aj vtedy, ak sa predpokladané postúpenie týka súdu v členskom štáte, do ktorého bolo dotknuté dieťa neoprávnene premiestnené, za predpokladu, že súd, ktorý má právomoc, je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu riadne presvedčený, že premiestnenie spĺňa tri kumulatívne podmienky stanovené v článku 15 ods. 1 nariadenia, pričom prvoradou podmienkou je, že postúpenie je v najlepšom záujme dotknutého dieťaťa.

67.

Tieto podmienky sú predmetom druhej prejudiciálnej otázky.

68.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou žiada vnútroštátny súd o určenie, či sú podmienky stanovené v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 upravené taxatívne, a ak áno, za akých podmienok je možné zohľadniť žiadosť o návrat dieťaťa podľa článku 8 prvého a tretieho odseku písm. f) Haagskeho dohovoru z roku 1980, o ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. ( 53 )

69.

Pred analýzou týchto podmienok s cieľom určiť, či konanie o návrate podľa tohto ustanovenia môžu príslušné súdy zohľadniť pri posudzovaní uplatnenia článku 15 nariadenia č. 2201/2003 (časť 2), uvediem niekoľko úvah týkajúcich sa súboru pravidiel stanovených týmto nariadením a Haagskym dohovorom z roku 1980, ako aj skutkových okolností v súvislosti s touto žiadosťou o návrat detí, tak ako to vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z odpovedí na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní (časť 1).

70.

V prvom rade poukazujem na to, že Haagsky dohovor z roku 1980 v článkoch 8 až 11, 13 a 20 stanovuje osobitný postup, ktorého cieľom je „zabezpečenie urýchleného návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu“ ( 54 ). Ak dôjde k neoprávnenému premiestneniu detí v rámci Únie, ako je tomu v konaní vo veci samej, nariadenie č. 2201/2003 „najmä vo svojom článku 11 dopĺňa a spresňuje uvedené pravidlá dohovoru“ ( 55 ). Z dôvodu prekrývania a úzkej väzby medzi ustanoveniami tohto nariadenia a ustanoveniami tohto dohovoru je preto pravdepodobné, že tieto ustanovenia budú mať vplyv na význam, rozsah pôsobnosti a účinnosť pravidiel tohto nariadenia ( 56 ).

71.

Po druhé poznamenávam, že Súdny dvor už podal výklad vzťahu medzi článkom 60 a článkom 62 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 ( 57 ), keď rozhodol, že „na únosy detí z jedného členského štátu do druhého členského štátu sa uplatnia [tento súbor pravidiel], […] pričom tieto posledné [pravidlá tohto nariadenia] majú v rámci pôsobnosti tohto nariadenia prednosť“ ( 58 ).

72.

V takomto prípade vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z odpovedí účastníkov konania na otázky položené Súdnym dvorom, že minimálne do dňa konania pojednávania nebolo Okresným súdom Bratislava I právoplatne rozhodnuté o žiadosti o návrat detí, ktorý na tento súd podal otec 3. augusta 2020 ( 59 ). V tejto súvislosti otec vysvetlil, že absencia rozhodnutia tohto súdu v primeranej lehote bola okrem iného spôsobená tým, že prvý sudca, ktorý rozhodoval o žiadosti o návrat, mal pozastavený výkon funkcie v dôsledku trestného konania pre nesprávny úradný postup a konanie o návrate muselo byť pridelené inému sudcovi ( 60 ).

73.

Vzniká teda otázka, či je možné tieto okolnosti zohľadniť v rámci konkrétneho posúdenia každej z podmienok stanovených v článku 15 nariadenia č. 2201/2003. Odpoviem na ňu v nasledujúcom texte.

74.

Zo znenia článku 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 jasne vyplýva, že podmienky stanovené v tomto ustanovení sú vymenované taxatívne.

75.

Súdny dvor už v tejto súvislosti rozhodol, že na postúpenie veci súdu iného členského štátu podľa článku 15 nariadenia č. 2201/2003 môže dôjsť len vtedy, ak sú splnené tri podmienky, teda, že existuje väzba medzi dieťaťom a iným členským štátom v zmysle článku 15 ods. 3 písm. a) až e) tohto nariadenia, súd príslušný rozhodnúť vo veci samej sa domnieva, že súd tohto iného členského štátu je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci a postúpenie je v najlepšom záujme dieťaťa v tom zmysle, že nemôže mať nepriaznivý vplyv na situáciu dotknutého dieťaťa. ( 61 ) Súd členského štátu, ktorý má obvykle právomoc rozhodovať v danej veci, musí preto na to, aby mohol požiadať súd druhého členského štátu o prevzatie právomoci, úspešne vyvrátiť silnú domnienku v prospech zachovania jeho vlastnej právomoci vyplývajúcu z uvedeného nariadenia. ( 62 ) Na vyvrátenie tejto domnienky tento súd nemôže zohľadniť iné podmienky ako tie, ktoré sú uvedené v článku 15 toho istého nariadenia a ktoré Súdny dvor vykladá reštriktívne.

76.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila, že podľa jej názoru existencia žiadosti o návrat podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, o ktorej nebolo v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, prijaté konečné rozhodnutie, nemá sama osebe automaticky vplyv na otázku, či sú splnené podmienky článku 15 nariadenia č. 2201/2003. V odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom na pojednávaní spresnila, že súd, ktorý má právomoc, nemôže takúto okolnosť zohľadniť pri posudzovaní prvej podmienky týkajúcej sa existencie osobitnej väzby medzi dieťaťom a iným členským štátom. Pokiaľ ide o túto podmienku, Súdny dvor už rozhodol, že veci, v ktorých chýbajú skutočnosti taxatívne vymenované v článku 15 ods. 3 písm. a) až e) tohto nariadenia, automaticky nie je možné postúpiť. ( 63 ) Inými slovami takáto „osobitná väzba“ existuje len vtedy, ak je splnené jedno alebo viacero kritérií uvedených v tomto ustanovení, ako je to v prejednávanej veci. ( 64 ) Existencia konania o návrate podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 preto nemôže mať vplyv na posúdenie týchto kritérií.

77.

Komisia však dodala, že zo skutkového hľadiska môže súd, ktorý má právomoc, zohľadniť existenciu žiadosti o návrat pri posudzovaní druhej a tretej podmienky, t. j. v rámci posúdenia existencie súdu, ktorý je „vo vhodnejšej situácii“ na prejednanie veci alebo časti veci a najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade možného postúpenia veci súdu členského štátu, ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu.

78.

S týmto prístupom súhlasím, keďže ide o zohľadnenie skutkovej okolnosti, a to existencie žiadosti o návrat, o ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

79.

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie súdu, ktorý je „vo vhodnejšej situácii“ na prejednanie veci, Súdny dvor už rozhodol, že súd, ktorý zamýšľa postúpiť vec, sa musí uistiť, že postúpenie veci tomuto inému súdu môže priniesť v súvislosti s prijatím rozhodnutia týkajúceho sa dieťaťa skutočnú a konkrétnu pridanú hodnotu v porovnaní s možnosťou zachovania právomoci súdom s právomocou. ( 65 )

80.

V prejednávanej veci bolo na pojednávaní objasnené, že ak by sa uplatnil článok 15 nariadenia č. 2201/2003, prípadný prenos právomoci rakúskeho súdu by sa neuskutočnil na Okresný súd Bratislava I, ale na Okresný súd Bratislava V, ktorý už vydal viaceré rozhodnutia o naliehavých predbežných opatreniach týkajúcich sa práva styku otca s deťmi a práva detí na výživné na základe článku 20 tohto nariadenia a článku 14 nariadenia č. 4/2009. Ide teda o relevantnú skutočnosť pri posúdení možnosti, že tento druhý súd bude vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci.

81.

Viac ako dvojročný prieťah v konaní o návrate vedenom na Okresnom súde Bratislava I na druhej strane predstavuje skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri konštatovaní, že tento súd nie je vo vhodnejšej situácii v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. V rámci preskúmania, či je súd vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci, je totiž skutočnosť, že súd členského štátu, ktorému súd, ktorý má právomoc zamýšľa postúpiť vec, ešte nerozhodol o žiadosti o návrat detí, nepriaznivou skutočnosťou, keďže dočasne podľa článku 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 ( 66 ) tento súd, ani iné súdy tohto členského štátu nemôžu prijať rozhodnutie vo veci samej. ( 67 )

82.

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa najlepšieho záujmu dieťaťa, tak postúpenie veci súdu, ktorý nezabezpečil okamžitý návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, v dôsledku čoho došlo k značnému omeškaniu, ( 68 ) ako aj postúpenie veci súdu, ktorý nemôže rozhodnúť vo veci samej, z dôvodu, že mu článok 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 dočasne bráni prijať rozhodnutie, by bolo v rozpore s týmto záujmom. ( 69 )

83.

Podľa môjho názoru však takéto postúpenie nemožno absolútne vylúčiť. Skutočnosť, že zamýšľané postúpenie veci súdom, ktorý má právomoc, na súd iného členského štátu podľa článku 15 nariadenia č. 2201/2003 musí byť v najlepšom záujme dieťaťa znamená, že súd, ktorý má právomoc, sa s ohľadom na konkrétne okolnosti veci ubezpečí, že toto postúpenie rešpektuje základné práva dieťaťa. Článok 11 ods. 8 nariadenia ustanovuje, že „bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva… na účely zabezpečenia návratu dieťaťa“ ( 70 ). To znamená, že rozhodnutie o nevrátení znamená „podmienečný súhlas“ súdu s právomocou, ktorý má v tomto prípade konečné slovo pri rozhodovaní o návrate dieťaťa. ( 71 ) No ani v tomto prípade nemôže neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa viesť súdy, ktoré majú právomoc k tomu, aby automaticky prijali rozhodnutie „bez ohľadu na rozsudok o nevrátení“ v zmysle článku 11 ods. 8 nariadenia bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré by mohli svedčiť v prospech ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo neoprávnene premiestnené. ( 72 )

84.

Súd, ktorý má právomoc, preto musí v každom prípade podrobne posúdiť najlepší záujem dieťaťa, čo je nevyhnutné na zohľadnenie záujmov a rešpektovanie základných práv dieťaťa. V tejto súvislosti na jednej strane pripomínam, že zásady vzájomnej dôvery a uznávania, ktoré sú základom nariadenia č. 2201/2003, predpokladajú primeranú úroveň spolupráce a informovanosti medzi súdmi členského štátu, do ktorého bolo dotknuté dieťa neoprávnene premiestnené, a súdmi členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením. Na druhej strane zdôrazňujem, že článok 15 nariadenia umožňuje určitú mieru pružnosti systému zavedeného týmto nariadením, ak sa zdá, že najlepším záujmom dieťaťa je zabezpečenie jeho ochrany inými súdmi, ako je súd členského štátu jeho obvyklého pobytu.

85.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg, Rakúsko) takto: