1

Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyne, spoločnosti Aquind Ltd, Aquind Energy Sàrl a Aquind SAS, domáhajú zrušenia rozhodnutia odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) zo 4. júna 2021 týkajúceho sa žiadosti o výnimku v súvislosti s elektrickým spojovacím vedením spájajúcim prenosové sústavy elektriny Spojeného kráľovstva a Francúzska (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Aquind Ltd je akciová spoločnosť založená v Spojenom kráľovstve. Je realizátorkou projektu elektrického spojovacieho vedenia spájajúceho prenosové sústavy elektriny Spojeného kráľovstva a Francúzska (ďalej len „spojovacieho vedenie Aquind“).

3

Dňa 17. mája 2017 Aquind Ltd podala žiadosť o udelenie výnimky na spojovacie vedenie Aquind podľa článku 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 714/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do sústavy pre cezhraničné výmeny elektriny, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1228/2003 (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 15). Táto žiadosť bola predložená francúzskym a britským národným regulačným orgánom, Commission de régulation de l’énergie (CRE) a Office of Gas and Electricity Markets (OFGEM, úrad pre trhy s plynom a elektrinou).

4

Keďže národné regulačné orgány nedosiahli dohodu v súvislosti so žiadosťou o výnimku, v súlade s článkom 17 ods. 5 nariadenia č. 714/2009 ju 29. novembra a 19. decembra 2017 zaslali ACER, aby táto agentúra sama prijala rozhodnutie.

5

Rozhodnutím z 19. júna 2018 ACER zamietla žiadosť o udelenie výnimky na spojovacie vedenie Aquind (ďalej len „rozhodnutie ACER“).

6

Dňa 17. augusta 2018 podala Aquind Ltd odvolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolacej rade ACER (ďalej len „odvolacia rada“).

7

Rozhodnutím zo 17. októbra 2018 odvolacia rada potvrdila rozhodnutie ACER, a tak zamietla žiadosť o udelenie výnimky na spojovacie vedenie Aquind.

8

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. decembra 2018 Aquind Ltd napadla toto rozhodnutie. Rozsudkom z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), Všeobecný súd uvedené rozhodnutie zrušil.

9

Dňa 5. februára 2021 odvolacia rada pokračovala v konaní o odvolaní podanom spoločnosťou Aquind Ltd proti rozhodnutiu ACER.

10

Dňa 19. mája 2021 sa pred odvolacou radou uskutočnilo zasadnutie.

11

Dňa 4. júna 2021 odvolacia rada prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým vyhlásila, že žiadosť je neprípustná z dôvodu, že v nadväznosti na Brexit už nemá právomoc rozhodovať v konaní týkajúcom sa žiadosti o výnimku na spojovacie vedenie Aquind.

12

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

13

ACER, ktorú v tomto zmysle podporuje Európsky parlament, navrhuje, aby Všeobecný súd:

14

Rada Európskej únie v podstate navrhuje žalobu zamietnuť.

15

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že odvolacia rada pochybila, keď vyhlásila, že v nadväznosti na Brexit nemá právomoc, a keď zamietla odvolanie, ktoré jej bolo predložené ako neprípustné. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení požiadaviek článku 25 ods. 3 a článku 28 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/942 z 5. júna 2019, ktorým sa zriaďuje agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 22), ako aj viacerých ustanovení rozhodnutia odvolacej rady č. 1‑2011 prijatého 1. decembra 2011, ktorým sa ustanovujú organizačné a procesné pravidlá.

16

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že napriek Brexitu má odvolacia rada naďalej právomoc znovu posúdiť rozhodnutie ACER po zrušení rozhodnutia zo 17. októbra 2018 zo strany Všeobecného súdu. Tvrdia totiž, že podľa článku 266 ZFEÚ bola uvedená rada povinná prijať nové rozhodnutie zodpovedajúce rozhodnutiu, ktoré by prijala, ak by sa nedopustila nesprávneho posúdenia, ktoré zistil Všeobecný súd, a zdôrazňujú, že právomoc odvolacej rady vyplýva priamo z článkov 19 a 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 713/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa zriaďuje Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 1), teraz článkov 28 a 29 nariadenia 2019/942, a z existencie prebiehajúceho konania.

17

Žalobkyne tiež zdôrazňujú, že na účely prijatia opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s rozsudkom z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), na základe článku 20 ods. 3 nariadenia č. 713/2009 a článku 29 nariadenia 2019/942, odvolacia rada mala napraviť chyby, ktorých sa dopustila tým, že rozhodnutie ACER zmenila na základe jej právomocí, ktoré mala v tom čase a na základe vtedy platného postupu, aby odstránila protiprávnosť zistenú v uvedenom rozsudku. Domnievajú sa, že rovnako ako v prípade o odvolaní podľa článku 263 ZFEÚ sa prípustnosť odvolania pred odvolacou radou musí posudzovať vzhľadom na situáciu, ktorá existovala v čase podania odvolania, a tvrdia, že rozhodnutie ACER a odvolanie proti nemu podané odvolacej rade boli vydané pred nadobudnutím účinnosti nariadenia 2019/942 a Brexitom.

18

ACER, ktorú podporuje Parlament, navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

19

Treba pripomenúť, že podľa článku 266 ZFEÚ inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, je povinná prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie súlade s rozsudkom, ktorým bol tento akt zrušený. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že na dosiahnutie súladu s takýmto rozsudkom a jeho úplné vykonanie je dotknutá inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra povinná dodržať nielen výrok tohto rozsudku, ale aj dôvody, ktoré viedli k tomuto výroku a ktoré mu poskytujú potrebnú oporu, takže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku (rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, EU:C:1988:199, bod 27).

20

Pred prijatím týchto opatrení inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou, ktorá vydala zrušený akt, sa však kladie otázka ich právomoci, lebo tieto môžu konať len v medziach zverených právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:434, bod 36 a citovanú judikatúru).

21

Navyše povinnosť konať, ktorá vyplýva z článku 266 ZFEÚ, nepredstavuje pre dotknutú inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru zdroj právomoc a ani im neumožňuje odvolávať sa na právny základ, ktorý bol medzitým zrušený (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:434, bod 38, a z 29. apríla 2020, Tilly‑Sabco/Rada a Komisia, T‑707/18, neuverejnený, EU:T:2020:160, bod 44).

22

Povinnosť konať vyplývajúca z článku 266 ZFEÚ totiž nezbavuje dotknutú inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru povinnosti odôvodniť akt obsahujúci opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku na zrušenie na právnom základe, ktorý ju oprávňuje prijať tento akt na jednej strane a ktorý je platný v čase prijatia uvedeného aktu na druhej strane (rozsudok z 19. júna 2019, C & J Clark International, C‑612/16, neuverejnený, EU:C:2019:508, bod 40).

23

V dôsledku toho treba v prvom rade určiť, či inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra má právomoc konať, a ak áno, na základe ktorého konkrétneho ustanovenia práva Európskej únie. Až potom sa stanovia konkrétne hmotnoprávne a procesné pravidlá, ktorými sa riadi činnosť tejto inštitúcie. Ak však v čase, keď sa inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra EÚ usiluje prijať určité rozhodnutie, neexistuje platný právny základ, nie je možné na základe zásad upravujúcich sukcesiu právnych predpisov z hľadiska času uplatniť hmotnoprávne ustanovenia, ktorými sa predtým riadili minulé akty (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:25, bod 86; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia, T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317, bod 117).

24

Vzhľadom na túto judikatúru treba overiť, či po vyhlásení rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), odvolacia rada mohla odôvodniť akt obsahujúci opatrenia potrebné na vykonanie uvedeného rozsudku na právnom základe, ktorý ju oprávňoval prijať tento akt na jednej strane a ktorý bol platný v čase prijatia uvedeného aktu na druhej strane.

25

To znamená, že v prejednávanej veci treba určiť, v čom mohli spočívať opatrenia uvedené v rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542).

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Aquind Ltd predložila CRE a OFGEM žiadosť o udelenie výnimky na spojovacie vedenie Aquind podľa článku 17 nariadenia č. 714/2009. Keďže tieto dva národné regulačné orgány nedosiahli dohodu, žiadosť o výnimku zaslali ACER v súlade s článkom 17 ods. 5 nariadenia č. 714/2009.

27

Rozhodnutím ACER z 19. júna 2018 bola žiadosť o výnimku na spojovacie vedenie Aquind zamietnutá. ACER sa domnievala, že Aquind Ltd nespĺňa jednu z podmienok potrebných na získanie výnimky, a to podmienku stanovenú v článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009, podľa ktorej úroveň rizika spojeného s investíciou je taká, že investícia by sa bez udelenia výnimky neuskutočnila. Rozhodnutím zo 17. októbra 2018 odvolacia rada potvrdila rozhodnutie ACER, a tak zamietla žiadosť o výnimku na spojovacie vedenie Aquind.

28

Rozsudkom z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie odvolacej rady zo 17. októbra 2018, keďže sa domnieval, že jednak vykonala len obmedzené preskúmanie rozhodnutia ACER a jednak vytvorila dodatočnú podmienku, ktorá nie je stanovená v právnej úprave, na udelenie výnimky na nové spojovacie vedenia tým, že vyžadovala predchádzajúce predloženie žiadosti o finančnú podporu na investície spojené s projektom spoločného záujmu pred podaním žiadosti o výnimku.

29

Vzhľadom na rozsudok z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), opatrenia, ktoré by mohli byť spojené s vykonaním tohto rozhodnutia, spočívajú v novom preskúmaní rozhodnutia ACER odvolacou radou, ktoré sa neobmedzuje na zjavne nesprávne posúdenie, pričom sa dbá na to, aby sa neopakovalo pochybenie zistené Všeobecným súdom na základe požiadavky predchádzajúceho predloženia žiadosti o finančnú podporu pri posudzovaní úrovne rizika spojeného s investíciou.

30

V tejto súvislosti a na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, tieto opatrenia nemôžu spočívať v prijatí ex offo rozhodnutia, ktorým sa im udeľuje požadovaná výnimka. Z rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), totiž nevyplýva, že Všeobecný súd považoval podmienku týkajúcu sa určitej úrovne rizika spojeného s investíciou stanovenou v článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 za splnenú a že odvolacia rada bola povinná prijať nové rozhodnutie, ktoré by umožňovalo udeliť výnimku.

31

Vzhľadom na to, že druh opatrení, ktorý súvisí s vykonaním rozsudku na zrušenie, je potrebné určiť, či v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, konkrétne 4. júna 2021, existoval platný právny základ, ktorý by oprávňoval odvolaciu radu prijať akt obsahujúci takýto druh opatrenia.

32

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ustanovenia týkajúce sa právneho základu a konania prebiehajúceho až do prijatia napadnutého rozhodnutia patria medzi procesné pravidlá (pozri v tomto zmysle rozsudky 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P,EU:C:2011:191, bod 90; z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, EU:T:2007:257, bod 60, a z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, T‑405/06, EU:T:2009:90, bod 67). Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že procesné pravidlá sa vo všeobecnosti uplatňujú od dátumu, kedy nadobudnú účinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2015, Komisia/Moravia Gas Storage, C‑596/13 P, EU:C:2015:203, bod 33 a citovanú judikatúru).

33

V prejednávanej veci, keď Všeobecný súd zrušil rozhodnutie odvolacej rady zo 17. októbra 2018, a preto táto rada musela opätovne preskúmať rozhodnutie ACER, právnym základom na preskúmanie odvolania proti rozhodnutiam ACER, vrátane rozhodnutí o výnimke, bol článok 28 nariadenia 2019/942. Nariadenie 2019/942 totiž nahradilo nariadenie č. 713/2009 a nadobudlo účinnosť 4. júla 2019, teda pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Ustanovenia článku 28 nariadenia 2019/942 boli teda v prejednávanej veci v zásade uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, BNetzA/ACER, T‑631/19, EU:T:2022:509, body 21 a 81). Pokiaľ ide o ACER, právnym základom, ktorý ju oprávňoval prijať rozhodnutie o žiadosti o výnimku, bol článok 10 nariadenia 2019/942 a článok 63 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/943 z 5. júna 2019 o vnútornom trhu s elektrinou (Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 54).

34

Tieto ustanovenia oprávňujúce ACER preskúmať žiadosť o výnimku na spojovacie vedenie a ustanovenia, ktoré oprávňujú odvolaciu radu posúdiť rozhodnutia ACER o uvedenej žiadosti, sa však môžu uplatniť len v prípade, keď, ako je stanovené v článku 2 bode 1 nariadenia 2019/943, ako aj v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 714/2009, prenosové vedenie prechádza cez hranicu medzi členskými štátmi alebo ju preklenuje, a ktoré spája národné prenosové sústavy členských štátov.

35

Naopak nariadenia 2019/942 a 2019/943 neoprávňujú ACER preskúmať žiadosť o výnimku na spojovacie vedenie medzi členským štátom a tretím štátom, a ani a fortiori nepriznávajú odvolacej rade právomoc posudzovať rozhodnutie ACER o takejto žiadosti.

36

V nadväznosti na Brexit sa však projekt spojovacieho vedenia Aquind teraz týka spojovacieho vedenia medzi členským štátom a tretím štátom. V dôsledku toho ani ACER, ani odvolacia rada nemohli odôvodniť akt obsahujúci opatrenia na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), na právnom základe, ktorý ich pôvodne oprávňoval na prijatie tohto aktu.

37

Vzhľadom na tento záver treba určiť, či ACER a odvolacia rada mohli odôvodniť akt obsahujúci vykonávacie opatrenia k rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), na inom právnom základe, než je uvedený v nariadeniach 2019/942 a 2019/943.

38

V tejto súvislosti sa vzťah medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom riadi ustanoveniami Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7, ďalej len „dohoda o vystúpení“) a ustanoveniami Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej (Ú. v. EÚ L 149, 2021, s. 10; ďalej len „DOS“).

39

Po prvé, pokiaľ ide o dohodu o vystúpení, jej článok 92 s názvom „Prebiehajúce administratívne konania“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie sú naďalej zodpovedné za administratívne konania, ktoré sa začali pred skončením prechodného obdobia a ktoré sa týkajú a) dodržiavania práva Únie Spojeným kráľovstvom alebo fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré majú bydlisko alebo sú usadené v Spojenom kráľovstve, alebo b) dodržiavania práva Únie týkajúceho sa hospodárskej súťaže v Spojenom kráľovstve.“

40

Článok 92 ods. 4 dohody o vystúpení stanovuje, že Únia poskytne Spojenému kráľovstvu do troch mesiacov od skončenia prechodného obdobia zoznam všetkých jednotlivých prebiehajúcich administratívnych konaní, ktoré patria do pôsobnosti odseku 1.

41

Po prvé ustanovenie, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný si nevyžaduje ďalší výklad (rozsudky z 25. novembra 2009, Nemecko/Komisia, T‑376/07, EU:T:2009:467, bod 22, a z 13. júla 2018, Société générale/ECB, T‑757/16, EU:T:2018:473, bod 33). Samotné znenie článku 92 ods. 1 dohody o vystúpení pritom umožňuje dospieť k záveru, že jej pôsobnosť sa nevzťahuje na administratívne konania, ktoré sa týkajú žiadostí o výnimku na spojovacie vedenia podľa článku 63 nariadenia 2019/943. Článok 92 dohody o vystúpení totiž priznáva inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie právomoc iba v niektorých administratívnych konaniach, ktoré spochybňujú inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Spojeného kráľovstva alebo fyzické, alebo právnické osoby s bydliskom alebo sídlom v Spojenom kráľovstve vo veci dodržiavania práva Únie. Inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie tak majú právomoc vyšetrovať a prípadne ukladať sankcie týmto inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Spojeného kráľovstva a fyzickým alebo právnickým osobám s bydliskom alebo so sídlom v tomto štáte, ak sa konanie začalo pred skončením prechodného obdobia.

42

Po druhé a v nadväznosti na to Komisia potvrdila odvolacej rade e‑mailom z 10. mája 2021, že administratívne konanie týkajúce sa prejednávanej veci nie je uvedené na zozname administratívnych konaní vypracovanom na základe článku 92 ods. 4 dohody o vystúpení. Treba spresniť, že toto ustanovenie jednoznačne stanovuje, že zoznam poskytnutý Spojenému kráľovstvu do troch mesiacov od skončení prechodného obdobia sa týka „všetkých“ prebiehajúcich individuálnych administratívnych konaní, ktoré patria do pôsobnosti odseku 1, a teda že nejde o „výlučne informatívny“ zoznam, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne.

43

Okrem toho a v tom istom zmysle CRE a OFGEM uverejnili 27. januára 2021 na svojich webových stránkach oznámenie, v ktorom uviedli, že bolo rozhodnuté o ukončení konania o žiadosti o udelenie výnimky na spojovacie vedenie Aquind z dôvodu, že režim výnimky stanovený v článku 63 nariadenia 2019/942 sa na tento projekt v nadväznosti na vystúpenie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie už neuplatňuje.

44

Napokon a na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, článok 92 dohody o vystúpení neodráža všeobecnú zásadu, podľa ktorej prebiehajúce administratívne konanie nemá byť prerušené Brexitom. Ako správne zdôraznila ACER, toto ustanovenie predstavuje naopak výnimku zo všeobecnej zásady, podľa ktorej sa právo Únie – a teda právomoc orgánov Únie – už neuplatňuje na Spojené kráľovstvo po jeho vystúpení z Únie a právneho poriadku Únie.

45

Po druhé, pokiaľ ide o DOS, tá v článku 309 stanovuje:

„Každá zmluvná strana zabezpečí, aby sa výnimky udelené prepojovacím [spojovacím – neoficiálny preklad] vedeniam medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom podľa článku 63 nariadenia [2019/943] v ich príslušných jurisdikciách, ktorých podmienky presahujú prechodné obdobie, naďalej uplatňovali v súlade s právnymi predpismi ich príslušných jurisdikcií a platnými podmienkami.“

46

Článok 309 DOS, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný, si nevyžaduje ďalší výklad. Týka sa totiž iba „udelených“ výnimiek, teda existujúcich výnimiek, a netýka sa teda žiadostí o výnimku, ktoré sú ešte predmetom preskúmania. Odvolacia rada preto nemôže prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), udelením výnimky na spojovacie vedenie Aquind na základe článku 309 DOS.

47

V článku 308 a prílohe 28 k DOS je stanovený osobitný režim výnimky. Toto ustanovenie a príloha, na ktorú odkazuje, totiž stanovujú, že strana sa môže rozhodnúť neuplatniť články 306 a 307 DOS, ktoré okrem iného stanovujú poplatky za prístup k sústavám/sieťam, pripojeniu k nim alebo ich využívaniu, na výstavbu novej infraštruktúry, ak je riziko spojené s investíciou do infraštruktúry také, že by sa investícia neuskutočnila, ak by sa výnimka neudelila.

48

Ani článok 308 a príloha 28, ani žiadne iné ustanovenie DOS však nepriznáva ACER, a teda ani odvolacej rade, právomoc rozhodovať o žiadostiach o výnimky na elektrické spojovacie vedenia. Ako správne uviedla odvolacia rada, zavedenie systému výnimky zahŕňa úpravy a kroky zo strany dotknutých členských štátov a Spojeného kráľovstva.

49

Okrem toho sa pôsobnosť režimu výnimky z pravidiel vnútorného trhu Únie na jednej strane a pôsobnosť režimu výnimky obsiahnutého v článku 308 a prílohe 28 k DOS líšia na strane druhej. Druhý režim sa týka len výnimiek z pravidiel DOS, konkrétne tých, ktoré sú obsiahnuté v článku 306 uvedenej dohody a týkajú sa prístupu tretích strán k prenosovým a distribučným sústavám, a tých, ktoré sú obsiahnuté v článku 307 tej istej dohody a týkajú sa prevádzky sústav alebo sietí a oddelenia prevádzkovateľov prenosových sústav alebo prepravných sietí.

50

Žalobkyne sa preto nemôžu odvolávať na článok 308 a prílohu 28 k DOS s cieľom tvrdiť, že odvolacia rada mala právomoc prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542).

51

Z toho vyplýva, že neexistuje žiadne ustanovenie rovnocenné článku 20 ods. 3 nariadenia č. 713/2009 alebo článku 29 nariadenia 2019/942, ktoré by ACER a odvolacej rade udeľovalo právomoc konať v prípade spojovacieho vedenia medzi členským štátom a tretím štátom a ktoré by ich oprávňovalo uplatňovať hmotnoprávne pravidlá článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 a článku 63 nariadenia 2019/943.

52

Žiadne z tvrdení žalobkýň nemôže spochybniť dôvodnosť úvah odvolacej rady.

53

Po prvé treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého by „uvedenie do predchádzajúceho stavu“ znamenalo, že ACER by musela obnoviť konanie, ktoré začala, v bode, v ktorom došlo k protiprávnosti, a prijať nové rozhodnutie, ktoré by neobsahovalo protiprávnosť zistenú v rozsudku Všeobecného súdu, a preto vyhovieť žiadosti o výnimku.

54

Toto tvrdenie totiž nestačí na spochybnenie skutočnosti, že odvolacia rada už nemá právomoc preskúmať rozhodnutie ACER. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 30 vyššie, Všeobecný súd nepovažoval podmienku týkajúcu sa úrovne rizika spojeného s investíciou stanovenou v článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 za splnenú a že odvolacia rada bola preto povinná prijať nové rozhodnutie, ktoré by umožňovalo udeliť výnimku.

55

Po druhé žalobkyne tvrdia, že rozhodnutia týkajúce sa žiadostí o výnimku majú deklaratórnu povahu a nadobúdajú účinnosť dňom podania predmetnej žiadosti. Tvrdia, že by to malo za následok, že výnimka, ktorá je predmetom ich žiadosti podanej v roku 2017, by sa mala považovať za „existujúcu výnimku“ v zmysle článku 309 DOS.

56

Toto tvrdenie nemôže uspieť. Odvolacia rada sa totiž správne domnievala, že rozhodnutie, ktorým sa vyhovuje žiadosti o výnimku na spojovacie vedenie, bola aktom, ktorý vyvoláva účinky hneď po jeho prijatí, a že právne postavenie jeho príjemcu sa preto zmenilo až v čase tohto prijatia. Takéto rozhodnutie teda nemôže zakladať nové práva so spätným účinkom odo dňa podania žiadosti o výnimku.

57

Po tretie žalobkyne nesprávne tvrdia, že článok 29 nariadenia 2019/942 priznáva odvolacej rade právomoc prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542).

58

V poslednej vete článku 29 nariadenia 2019/942 sa totiž uvádza, že „[agentúra ACER] prijme opatrenia potrebné na vykonanie rozsudkov Súdneho dvora“ a opakuje tak obsah článku 266 ZFEÚ. V súlade s úvahami týkajúcimi sa posledného uvedeného článku, ktoré sú uvedené v bodoch 19 až 22 vyššie, však povinnosť konať vyplývajúca z článku 29 nariadenia 2019/942 nemôže predstavovať ani zdroj právomoci ACER, ani neumožňuje tejto agentúre vychádzať z právneho základu, ktorý medzitým prestal byť uplatniteľný na situáciu v prejednávanej veci. Preskúmanie rozhodnutia ACER odvolacou radou v súvislosti s prijatím opatrení potrebných na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542), si preto vyžadovalo, aby mala uvedená odvolacia rada v čase prijatia napadnutého rozhodnutia právomoc, čo sa v prejednávanej veci nestalo.

59

Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolacia rada nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že v nadväznosti na Brexit už nemá právomoc rozhodovať o rozhodnutí ACER prijatím opatrení potrebných na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542).

60

Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.

61

Žalobkyne tvrdia, že odvolacia rada porušila článok 25 ods. 3 a článok 28 ods. 4 nariadenia 2019/942, ako aj ustanovenia svojho rokovacieho poriadku. Poukazujú totiž na skutočnosť, že jeden z členov odvolacej rady nebol prítomný na zasadnutí 19. mája 2021, vytýkajú ostatným členom uvedenej rady, že počas zasadnutia mlčali, tvrdia, že zápisnica z tohto zasadnutia nie je dostatočne podrobná, a poukazujú na to, že keďže zápisnica zo zasadnutia členov odvolacej rady nebola uverejnená na webovej stránke agentúry ACER, nemôžu vedieť, či boli všetci členovia odvolacej rady prítomní na tomto zasadnutí a či sa zúčastnili na rozhodovacom procese.

62

ACER, podporovaná Parlamentom, dospela k záveru, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť ako v podstate neúčinný, keďže v prípade neexistencie pochybení namietaných žalobkyňami by napadnuté rozhodnutie nemohlo byť z vecného hľadiska odlišné.

63

Podľa ustálenej judikatúry žalobca nemá žiadny legitímny záujem na zrušení rozhodnutia z dôvodu formálnej vady, ak inštitúcia nedisponuje žiadnou voľnou úvahou a je povinná konať tak, ako konala, pretože v takom prípade by zrušenie tohto rozhodnutia mohlo viesť iba k prijatiu nového rozhodnutia, ktoré by bolo vecne totožné so zrušeným rozhodnutím (rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia, 117/81, EU:C:1983:191, bod 7; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2016, Italian International Film/EACEA, T‑676/13, EU:T:2016:62, bod 54, a zo 7. júla 2021, HM/Komisia, T‑587/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2021:415, bod 30).

64

Žalobca tým skôr nemá právny záujem domáhať sa zrušenia rozhodnutia o odmietnutí konať v danej oblasti na základe určitého žalobného dôvodu v prípade, ak dotknutá inštitúcia v každom prípade vôbec nemá právomoc konať v tejto oblasti, takže zrušenie takého rozhodnutia na základe tohto žalobného dôvodu by mohlo viesť iba k prijatiu nového rozhodnutia o odmietnutí konať v tejto oblasti (uznesenie zo 14. júla 2020, Shindler a i./Komisia, T‑627/19, EU:T:2020:335, bod 49).

65

Z preskúmania prvého žalobného dôvodu pritom vyplýva, že odvolacia rada v každom prípade už nemala v nadväznosti na Brexit právomoc prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 18. novembra 2020, Aquind/ACER (T‑735/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:542).

66

V dôsledku toho, ako správne poznamenáva ACER, druhý žalobný dôvod treba zamietnuť ako neúčinný bez toho, aby bolo potrebné preskúmať jeho dôvodnosť, a teda zamietnuť žalobu v celom rozsahu.

67

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Ak si to však vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže v súlade s článkom 135 uvedeného poriadku rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

68

Hoci v prejednávanej veci žalobkyne nemali úspech vo svojich návrhoch, nič to nemení na tom, že nedostatok právomoci odvolacej rady je dôsledkom Brexitu. K tejto udalosti nezávislej od vôle žalobkýň došlo v priebehu konania pred orgánmi ACER po tom, čo Všeobecný súd zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacej rady. Vzhľadom na tieto osobitné okolnosti Všeobecný súd rozhodol, že prejednávaná vec bude správne posúdená, ak sa rozhodne, že žalobkyne a ACER znášajú svoje vlastné trovy konania.

69

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, svoje vlastné trovy konania. Parlament a Rada znášajú teda svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol takto: