1

Žalobou z 24. mája 2021 žalobca TC na základe článku 263 ZFEÚ navrhuje jednak zrušenie rozhodnutia generálneho tajomníka Európskeho parlamentu zo 16. marca 2021, ktorým sa voči nemu konštatuje pohľadávka vo výške 78838,21 eura neoprávnene vyplatená ako výdavky na asistenta a nariaďuje sa vymáhanie jej vrátenia (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a jednak oznámenia o dlhu č. 7010000523 z 31. marca 2021 (ďalej len „oznámenie o dlhu“).

2

Žalobca je poslancom Parlamentu od [dôverné] ( 1 ).

3

Dňa 22. mája 2015 Parlament na základe článku 5a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) uzavrel s A (ďalej len „AAP“) zmluvu asistenta poslanca akreditovaného na plný úväzok v Bruseli (Belgicko) na účely asistencie žalobcovi až do konca siedmeho volebného obdobia.

4

Keďže kvalita práce AAP sa od decembra 2015 zhoršila, žalobca 25. februára 2016 požiadal orgán Parlamentu oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) o vypovedanie zmluvy s AAP z rôznych dôvodov, ktoré viedli k strate dôvery, vrátane neprítomnosti bez náležitého dôvodu a nedodržania pravidiel týkajúcich sa povolení na výkon externých činností.

5

V súlade s článkom 139 ods. 3a PZOZ sa 31. mája 2016 uskutočnilo zmierovacie stretnutie s AAP.

6

Dňa 15. júna 2016 sa konštatovalo, že zmierovacie konanie bolo neúspešné.

7

Listom z 24. júna 2016 OOUPZ oznámil AAP svoje rozhodnutie vypovedať zmluvu asistenta poslanca podľa článku 139 ods. 1 písm. d) PZOZ pre narušenie vzťahu dôvery z dôvodu, že nedodržal pravidlá týkajúce sa povolení na výkon externých činností. Výpovedná doba bola niekoľkokrát predĺžená, a to najmä z dôvodu zdravotnej dovolenky, a tak bola zmluva s AAP skončená až k 22. novembru 2016.

8

Dňa 14. apríla 2017 podal AAP na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 24. júna 2016.

9

Rozsudkom zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140, body 35 až 45), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Parlamentu z 24. júna 2016. Všeobecný súd totiž konštatoval, že zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že žalobca nielenže vedel o externých činnostiach AAP, ale že okrem iného boli tieto činnosti dôsledkom jeho priamej iniciatívy. Všeobecný súd preto usúdil, že dôvod, ktorý OOUPZ uviedol na odôvodnenie rozhodnutia o vypovedaní zmluvy, a to narušenie vzťahu dôvery, sa nezdá obhájiteľný. Podľa Všeobecného súdu sa teda OOUPZ tým, že vyhovel žiadosti o výpoveď zmluvy s AAP podanej z tohto dôvodu žalobcom, dopustil zjavne nesprávneho posúdenia. Žalobca nebol účastníkom konania v tejto veci.

10

Podľa bodu 32 uvedeného rozsudku boli externými činnosťami, ktoré AAP neoprávnene vykonával, podľa jeho tvrdení, ktoré Parlament nespochybnil, tieto činnosti:

11

Listom z 8. júna 2020, vyhotoveným v angličtine a zaslaným e‑mailom z 30. júla 2020 v nadväznosti na neúspešné prvé doručenie z 22. júna 2020, a listom z 3. septembra 2020, vyhotoveným v litovčine a zaslaným e‑mailom zo 4. septembra 2020, generálny tajomník Parlamentu informoval žalobcu o začatí konania o vymáhaní vrátenia neoprávnene vyplatených súm podľa článku 68 rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 19. mája a 9. júla 2008, ktorým sa uplatňujú vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1, ďalej len „VPS“), v celkovej výške 78838,21 eura, pokiaľ ide o asistenciu poslancovi, ktorú žalobcovi poskytol AAP. Tým istým listom bol žalobca v súlade s článkom 68 ods. 2 VPS vyzvaný, aby v lehote dvoch mesiacov predložil pripomienky a dôkazy s cieľom vyvrátiť predbežné závery Parlamentu o externých činnostiach, ktoré AAP vykonával s jeho vedomím a pod jeho vedením od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016, a aby preukázal, že počas toho istého obdobia AAP skutočne vykonával funkciu akreditovaného asistenta poslanca.

12

V prílohe k listu z 3. septembra 2020 sa nachádzala kópia rozsudku zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), a vyúčtovanie súm, ktoré Parlament vyplatil AAP. Toto vyúčtovanie bolo vyhotovené takto: za rok 2015, 35003,84 eura ako odmeny a sociálne náklady a 1369,60 eura ako cestovné výdavky, a za rok 2016, 42025,57 eura ako odmeny a sociálne náklady a 439,20 eura ako cestovné výdavky.

13

E‑mailom zo 4. augusta 2020 žalobca požiadal Parlament, aby mu zaslal:

14

Dňa 22. septembra 2020 žalobca pripomenul túto žiadosť Parlamentu a okrem toho ho požiadal o protokol k zmierovaciemu postupu medzi ním a AAP v litovčine, ako aj o kópiu „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“.

15

E‑mailom z 27. októbra 2020 Parlament doručil žalobcovi rôzne dokumenty týkajúce sa skončenia zmluvy s AAP.

16

E‑mailom z 29. októbra 2020 žalobca zaslal Parlamentu svoje predbežné pripomienky, ako aj niekoľko dokumentov, pričom zdôraznil, že od Parlamentu ešte nedostal podrobné dokumenty a informácie týkajúce sa obdobia zamestnania AAP a že sa ešte nemohol zaoberať niektorými informáciami, ktoré mu boli poskytnuté e‑mailom z 27. októbra 2020. Požiadal preto o možnosť poskytnúť ďalšie informácie a dôkazy neskôr.

17

E‑mailom z 20. novembra 2020 si žalobca opätovne vyžiadal od Parlamentu informácie, o ktoré požiadal vo svojich e‑mailoch zo 4. augusta a 22. septembra 2020, najmä o údaje týkajúce sa prístupu AAP do Parlamentu a o kópie e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019.

18

E‑mailom z 24. novembra 2020 žalobca doručil Parlamentu pripomienky a doplňujúce dôkazy k dôkazom, ktoré mu zaslal 29. októbra 2020.

19

E‑mailom z 27. novembra 2020 generálny riaditeľ financií Parlamentu (ďalej len „generálny riaditeľ financií“) informoval žalobcu, že lehota, ktorá mu bola stanovená na predloženie jeho pripomienok a dôkazov v rámci vymáhania vrátenia upraveného v článku 68 VPS, uplynula 4. novembra 2020, ale že ak sa chce oboznámiť s informáciami týkajúcimi sa AAP, môže sa obrátiť na dve osoby, ktorých e‑mailovú adresu poskytol, pričom však tieto žiadosti nemohli mať vplyv na uvedené konanie.

20

Listom zaslaným Parlamentu 1. decembra 2020 žalobca spochybnil tvrdenia uvedené v e‑maile z 27. novembra 2020. Okrem toho zaslal svoje žiadosti o dokumenty osobám uvedeným v tomto e‑maile.

21

Listom z 8. januára 2021 generálny riaditeľ financií zaslal žalobcovi protokol o zmierovacom postupe v litovčine, ale odmietol mu prístup k ostatným požadovaným dokumentom.

22

Navyše generálny riaditeľ financií síce poznamenal, že lehota stanovená žalobcovi na predloženie jeho pripomienok uplynula 4. novembra 2020, pričom žalobca nepožiadal o predĺženie tejto lehoty, žalobcovi však poskytol lehotu pätnástich dní na predloženie doplňujúcich pripomienok.

23

Dňa 21. januára 2021 žalobca predložil Parlamentu doplňujúce pripomienky.

24

V napadnutom rozhodnutí generálny tajomník Parlamentu usúdil, že táto inštitúcia neoprávnene uhradila sumu 78838,21 eura v rámci zamestnania AAP v období od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016 a že od žalobcu sa podľa článku 68 ods. 1 VPS musí vymáhať vrátenie tejto sumy.

25

Dňa 31. marca 2021 generálny riaditeľ financií ako povoľujúci úradník vymenovaný delegovaním vydal oznámenie o dlhu, v ktorom nariadil vymáhanie vrátenia sumy 78838,21 eura od žalobcu, a vyzval ho, aby túto sumu zaplatil najneskôr do 30. mája 2021.

26

V ten istý deň generálny riaditeľ financií oznámil žalobcovi napadnuté rozhodnutie a oznámenie o dlhu.

27

V nadväznosti na kontrolu vykonanú v kontexte tohto konania sa ukázalo, že v marci 2016 sa Parlament rozhodol pozastaviť vyplácanie odmien a cestovných výdavkov AAP od 1. apríla 2016.

28

V dôsledku toho generálny tajomník Parlamentu 8. novembra 2022 rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia ex tunc v rozsahu, v akom ukladá povinnosť vymáhať za obdobie od 1. apríla do 22. novembra 2016 vrátenie sumy 27644,47 eura ako odmeny a sociálne náklady a sumu 439,20 eura ako cestovné výdavky, teda celkovú sumu 28083,67 eura (ďalej len „rozhodnutie z 8. novembra 2022“). Dňa 15. novembra 2022 bol na rovnakú sumu vydaný dobropis s číslom 7120000068.

29

Dňa 15. novembra 2022 generálny riaditeľ financií oznámil žalobcovi rozhodnutie z 8. novembra 2022 a dobropis č. 7120000068.

30

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

31

Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

32

Samostatným podaním zo 16. novembra 2022 Parlament na základe článku 130 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu navrhol, aby Všeobecný súd:

33

Na žiadosť Všeobecného súdu žalobca predložil svoje pripomienky k tomuto návrhu na pojednávaní 30. novembra 2022.

34

Dňa 22. novembra 2022 žalobca doručil Všeobecnému súdu písomnú svedeckú výpoveď B, získanú 18. novembra 2022.

35

Na pojednávaní Parlament tvrdil, že tento nový dôkaz je neprípustný z dôvodu, že v rozpore s požiadavkami článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku bol predložený po výmene vyjadrení, pričom žalobca toto oneskorené predloženie neodôvodnil.

36

Ako vyplýva z bodu 32 vyššie, Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd určil, že žaloba sa stala bezpredmetnou a že už nie je potrebné rozhodnúť o zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov, ktoré boli zaplatené v prospech AAP od 1. apríla do 22. novembra 2016 v celkovej výške 28083,67 eura.

37

Na pojednávaní žalobca poukázal na to, že sumy uvedené v rozhodnutí z 8. novembra 2022 neboli podložené nijakým dôkazom, a požiadal Všeobecný súd, aby rozhodol o zákonnosti celého napadnutého rozhodnutia.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí predmet sporu, ako aj záujem na konaní pretrvávať až do vyhlásenia súdneho rozhodnutia, inak by muselo byť konanie zastavené, čo predpokladá, že výsledok konania musí byť spôsobilý priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý podal návrh na jeho začatie (pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia (C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42 a citovanú judikatúru).

39

Spor sa môže stať bezpredmetným najmä v dôsledku späťvzatia alebo nahradenia napadnutého aktu v priebehu konania (pozri uznesenie z 12. januára 2011, Terezakis/Komisia (T‑411/09, EU:T:2011:4, bod 15 a citovanú judikatúru).

40

V prejednávanej veci treba vzhľadom na rozhodnutie z 8. novembra 2022 usúdiť, že predmet žaloby zanikol v časti, v ktorej sa navrhovalo zrušenie napadnutého rozhodnutia a oznámenia o dlhu v rozsahu, v akom nariaďovali, aby žalobca vrátil sumu 28083,67 eura týkajúcu sa odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov zaplatených v prospech AAP od 1. apríla do 22. novembra 2016.

41

V tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že sumy uvedené v rozhodnutí z 8. novembra 2022 neboli podložené žiadnym dôkazom.

42

V dôsledku toho treba konštatovať, že v rozsahu, ktorý bol opísaný vyššie, sa žaloba o neplatnosť stala bezpredmetnou a že sa zastavuje konanie o zákonnosti napadnutého rozhodnutia a oznámenia o dlhu.

43

Žalobca uvádza päť žalobných dôvodov založených na:

44

Pred skúmaním týchto žalobných dôvodov treba uviesť pravidlá týkajúce sa úhrady výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu a vymáhania vrátenia súm, ktoré boli z tohto dôvodu neoprávnene vyplatené.

45

Článok 33 VPS stanovuje, že poslanci majú nárok na osobných asistentov, ktorých si sami vyberú.

46

Podľa toho istého ustanovenia Parlament hradí skutočne vynaložené výdavky, ktoré vznikajú v plnej miere a výlučne v súvislosti so zamestnávaním jedného alebo niekoľkých asistentov v súlade s VPS, pričom úhrada sa môže týkať len výdavkov, ktoré si vyžaduje práca asistentov priamo spojená s výkonom mandátu poslancov.

47

Článok 62 VPS spresňuje, že sumy vyplatené podľa týchto vykonávacích pravidiel sú vyčlenené výlučne na financovanie činností súvisiacich s výkonom mandátu poslancov, a nemôžu pokrývať osobné výdavky alebo dotácie či dary politického charakteru.

48

Článok 68 VPS stanovuje, že v prípade súm vyplatených podľa týchto vykonávacích pravidiel neoprávnene sa požaduje ich vrátenie a že generálny tajomník Parlamentu dá pokyny na získanie týchto súm späť od príslušného poslanca, ktorého musel vopred vypočuť.

49

Z článku 33 VPS, ktorého obsah bol opísaný v bodoch 45 a 46 vyššie, Všeobecný súd vyvodil, že na definíciu pojmu asistent poslanca sa nevzťahuje voľná úvaha poslancov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 2021, Rochefort/Parlament, T‑171/20, neuverejnený, EU:T:2021:438, bod 45, a z 8. septembra 2021, Griesbeck/Parlament, T‑10/21, neuverejnený, EU:T:2021:542, bod 39).

50

Podľa Všeobecného súdu z toho vyplýva, že existenciu služieb poskytovaných asistentmi v prospech Parlamentu musí preukázať dotknutý poslanec (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2021, Griesbeck/Parlament, T‑10/21, neuverejnený, EU:T:2021:542, bod 40 a citovanú judikatúru).

51

V prípade kontroly týkajúcej sa použitia výdavkov na asistenta poslanca musí byť teda dotknutý poslanec schopný preukázať, že prijaté sumy boli použité na pokrytie skutočne vynaložených výdavkov, ktoré vznikli v plnej miere a výlučne v súvislosti so zamestnávaním jedného alebo niekoľkých asistentov, ako stanovuje článok 33 VPS (rozsudok zo 14. júla 2021, Rochefort/Parlament, T‑171/20, neuverejnený, EU:T:2021:438, bod 47; pozri tiež rozsudok z 8. septembra 2021, Griesbeck/Parlament, T‑10/21, neuverejnený, EU:T:2021:542, bod 41 a citovanú judikatúru).

52

V tomto rámci musí poslanec najmä predložiť podporné dokumenty týkajúce sa činností AAP, a teda ich uchovávať, a to aj v prípade neexistencie výslovnej povinnosti v tomto zmysle vyplývajúcej z práva Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 2021, Rochefort/Parlament, T‑171/20, neuverejnený, EU:T:2021:438, bod 47, a z 8. septembra 2021, Griesbeck/Parlament, T‑10/21, neuverejnený, EU:T:2021:542, bod 41 a citovanú judikatúru).

53

Túto judikatúru Všeobecného súdu potvrdil Súdny dvor, podľa ktorého poslancom, ktorí žiadajú, aby Parlament financoval výdavky týkajúce sa osobných asistentov, prináleží preukázať, že tieto výdavky boli skutočne vynaložené a zodpovedajú potrebnej asistencii priamo spojenej s výkonom mandátu. Takýto poslanec tak musí v odpovedi na žiadosť príslušného orgánu Parlamentu formulovanú v tomto zmysle predložiť všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré môžu preukázať existenciu práce vykonávanej jeho asistentom, ako aj súvislosť tejto práce s výkonom jeho mandátu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 21. marca 2019, Gollnisch/Parlament, C‑330/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:240, body 63, 64 a 88, a z 21. mája 2019, Le Pen/Parlament, C‑525/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:435, body 37 a 82 a citovanú judikatúru).

54

Prvým žalobným dôvodom žalobca najmä tvrdí, že Parlament prijatím napadnutého rozhodnutia porušil zásadu dodržania primeranej lehoty stanovenú v článku 41 ods. 1 Charty základných práv a zakotvenú v článku 98 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1, ďalej len „finančné nariadenie“).

55

V prejednávanej veci prekročenie primeranej lehoty podľa neho vyplýva zo skutočnosti, že Parlament založil napadnuté rozhodnutie na údajoch veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), v súvislosti s ktorým bola žaloba podaná 14. apríla 2017. Parlament ho však požiadal o jeho pripomienky k plánovanému vymáhaniu vrátenia až 30. júla alebo 3. septembra 2020, teda o viac ako tri roky neskôr.

56

Parlament toto tvrdenie popiera.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 41 ods. 1 Charty základných práv stanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto ustanovenie tak stanovuje zásadu dodržania primeranej lehoty, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práva na riadnu správu vecí verejných.

58

Podľa ustálenej judikatúry sa dodržanie primeranej lehoty vyžaduje vo všetkých prípadoch, keď pri chýbajúcej právnej úprave bránia zásady právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery tomu, aby inštitúcie Únie a fyzické alebo právnické osoby konali bez akéhokoľvek časového obmedzenia, čím by okrem iného mohli ohroziť stabilitu nadobudnutých právnych situácií (rozsudok z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, EU:T:2004:290, bod 57; pozri tiež rozsudok z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 76 a citovanú judikatúru). Pokiaľ administratíva koná v lehote, ktorú jej ustanovenie právneho predpisu osobitne stanovuje, nemožno platne tvrdiť, že sú porušené požiadavky vyplývajúce z práva na vybavenie záležitosti v primeranej lehote zakotveného v článku 41 Charty základných práv.

59

Treba pripomenúť, že v právnej úprave predchádzajúcej právnej úprave uplatniteľnej v prejednávanej veci, konkrétne v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1), a v delegovanom nariadení Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1), neexistovalo ustanovenie stanovujúce lehotu na zaslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi.

60

Z tohto dôvodu Súdny dvor v rozsudku zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament (C‑566/14 P, EU:C:2016:437), pri posúdení lehoty na zaslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi uplatnil zásadu dodržania primeranej lehoty.

61

Právna úprava však bola v nadväznosti na tento rozsudok zmenená zavedením ustanovení uvedených v článku 98 ods. 2 druhom pododseku finančného nariadenia, ktorý teraz stanovuje:

„Povoľujúci úradník pošle oznámenie o dlhu ihneď po stanovení výšky pohľadávky a najneskôr do piatich rokov od času, keď bola inštitúcia Únie za bežných okolností schopná nárokovať si svoj dlh [svoju pohľadávku – neoficiálny preklad]. Takáto lehota sa neuplatní, ak zodpovedný povoľujúci úradník zistí, že napriek úsiliu, ktoré inštitúcia Únie vyvinula, bolo oneskorenie spôsobené správaním dlžníka.“

62

Keďže bolo prijaté takéto ustanovenie, už nie je, na rozdiel od nesprávnych tvrdení žalobcu, pri posúdení lehoty, v ktorej bolo žalobcovi zaslané oznámenie o dlhu, potrebné odvolávať sa na zásadu dodržania primeranej lehoty. Naproti tomu si treba položiť otázku, či v súlade s týmto ustanovením Parlament zaslal žalobcovi oznámenie o dlhu jednak ihneď po stanovení pohľadávky a jednak do piatich rokov od času, keď si mohol uplatniť svoju pohľadávku.

63

Pokiaľ ide o prvú lehotu, treba uviesť, že oznámenie o dlhu bolo žalobcovi zaslané 31. marca 2021, zatiaľ čo pohľadávka Parlamentu bola v napadnutom rozhodnutí určená 16. marca 2021. Za týchto podmienok možno usúdiť, že oznámenie o dlhu bolo zaslané žalobcovi ihneď po stanovení pohľadávky v súlade s článkom 98 ods. 2 druhým pododsekom finančného nariadenia.

64

Pokiaľ ide o druhú lehotu, treba poznamenať, že účastníci konania sa nezhodujú na tom, kedy si Parlament mohol uplatniť svoju pohľadávku v zmysle článku 98 ods. 2 druhého pododseku finančného nariadenia. Zatiaľ čo žalobca usudzuje, že tento okamih sa zhoduje s podaním žaloby zo strany AAP v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), teda 14. apríla 2017, Parlament sa domnieva, že svoju pohľadávku mohol uplatniť až odo dňa vyhlásenia rozsudku v tejto veci, teda 7. marca 2019.

65

Keďže oznámenie o dlhu bolo žalobcovi zaslané 31. marca 2021, treba konštatovať, že bez ohľadu na to, či lehota stanovená v článku 98 ods. 2 druhom pododseku finančného nariadenia začala plynúť podaním žaloby vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), teda 14. apríla 2017, alebo vyhlásením tohto rozsudku, Parlament dodržal lehotu stanovenú týmto ustanovením.

66

Tvrdenie žalobcu, a teda prvý žalobný dôvod, treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

67

Žalobca tvrdí, že Parlament porušil jeho právo byť vypočutý a jeho právo na prístup k spisu zakotvené v článku 41 ods. 2 Charty základných práv z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí odkázal na závery rozsudku zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), bez toho, aby ho oboznámil s dôkazmi, najmä s oznámením AAP z 9. mája 2016, ktoré podporovali tieto závery.

68

Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje, že do konania, v ktorom bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), nezasiahol ani ako účastník konania, ani ako svedok, že Parlament nespochybnil uvedené dôkazy pred Všeobecným súdom a že ho nepožiadal o pripomienky, pokiaľ ide o tieto dôkazy.

69

Okrem toho žalobca usudzuje, že Parlament sa vo svojom liste z 8. januára 2021 nesprávne odvolával na článok 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39), aby mu odmietol prístup k dôkazom, o ktoré požiadal. Právo na ochranu osobných údajov nie je absolútne a musí byť vyvážené s ostatnými základnými právami v súlade so zásadou proporcionality. V prejednávanej veci bolo jeho právo na informácie založené na odôvodneniach 21 a 28, ako aj na článku 9 ods. 1 a 3 nariadenia 2018/1725. Keďže vymáhanie vrátenia súm vyplatených z dôvodu výdavkov na asistenta predstavuje otázku verejného záujmu, žalobca môže mať prístup k osobným údajom na účely posúdenia dôvodnosti vymáhania vrátenia dotknutých súm a predloženia pripomienok Parlamentu.

70

V rovnakom zmysle žalobca v rámci prvého žalobného dôvodu uvádza, že bol zbavený možnosti predložiť dôkazy proti tvrdeniam Parlamentu. E‑maily s AAP v období od 22. mája 2015 do 25. februára 2016, ktoré by umožnili predložiť podstatnú časť dôkazov o práci, ktorú AAP poskytol Parlamentu v súvislosti s jeho funkciou poslanca, boli vymazané z dôvodu politiky uplatňovanej Parlamentom, ktorá v zásade obmedzuje uchovávanie uvedených e‑mailov na 90 dní. Okrem toho, že táto politika sa v máji 2019 zmenila a že o nej nebol informovaný, žalobca usudzuje, že od neho nebolo možné požadovať, aby uchovával svoje vlastné e‑maily, pretože nebol ich vlastníkom, ako vyplýva z článku 17 a článku 18 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a pravidiel upravujúcich prístup sekretariátu Parlamentu k systému elektronickej pošty a k jeho používaniu, ktoré schválil generálny tajomník Parlamentu 19. februára 2018. Domnieva sa tiež, že takéto uchovávanie predstavuje porušenie povinnosti dôvernosti a narušenie bezpečnosti informácií.

71

Navyše stále v rámci prvého žalobného dôvodu žalobca vzhľadom na odôvodnenie 22 nariadenia 2018/1725 spochybňuje politiku uchovávania e‑mailov účinnú v Parlamente, keďže táto inštitúcia pri vykonávaní tejto politiky nezohľadnila potrebu poslancov brániť sa proti výhradám, ktoré by prípadne boli voči nim vyjadrené.

72

Parlament popiera prípustnosť a dôvodnosť tejto argumentácie.

73

Parlament tvrdí, že argumentácia žalobcu je v časti, v ktorej sa týka listu z 8. januára 2021, oneskorená. Žalobca nemôže svojou žalobou o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu a oznámeniu o dlhu spochybniť odpoveď, ktorú mu poskytol generálny riaditeľ financií vo svojom liste z 8. januára 2021, keďže lehota dvoch mesiacov stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ už uplynula.

74

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sú aktmi, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, iba opatrenia vyvolávajúce záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že konkrétnym spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9; pozri tiež uznesenie zo 16. júna 2021, Green Power Technologies/Komisia a Entreprise commune ECSEL, T‑533/20, neuverejnené, EU:T:2021:375, bod 26 a citovanú judikatúru).

75

Pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa vyhotovujú vo viacerých fázach, okrem iného na konci interného konania, aktmi spôsobujúcimi ujmu, ktoré sú ako také napadnuteľné, sú len opatrenia, ktoré stanovujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, s vylúčením prípravných aktov ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca môže uplatňovať tvrdenia o nezrovnalostiach takýchto prípravných aktov až incidenčne v rámci žaloby proti rozhodnutiu prijatému na konci tohto konania (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 10, pozri tiež uznesenie z 20. januára 2021, ZU/ESVČ, C‑266/20 P, neuverejnené, EU:C:2021:42, bod 12 a citovanú judikatúru).

76

V prejednávanej veci žaloba o neplatnosť smeruje – vzhľadom na čiastočné zastavenie konania konštatované v bode 42 vyššie – proti rozhodnutiu, ktorým generálny tajomník Parlamentu nariadil vymáhanie vrátenia sumy 50754,54 eura od žalobcu, a proti následnému oznámeniu o dlhu, ktoré predstavujú skončenie postupu vymáhania vrátenia, a teda akty spôsobujúce ujmu, proti ktorým bola žaloba podaná.

77

V rámci konania, ktoré malo viesť k prijatiu napadnutého rozhodnutia a oznámenia o dlhu, pritom žalobca požiadal Parlament, ako bolo uvedené v bodoch 13, 14 a 17 vyššie, o predloženie dokumentov, ktoré považoval za potrebné na preukázanie toho, že AAP v období od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016 skutočne vykonával úlohy akreditovaného asistenta poslanca.

78

Za týchto podmienok odpoveď na túto žiadosť nachádzajúca sa v liste z 8. januára 2021 patrí do rámca konania o vymáhaní vrátenia neoprávnene vyplatených súm a mohla mať vplyv na výsledok uvedeného konania.

79

V dôsledku toho v súlade s judikatúrou citovanou v bode 75 vyššie môže žalobca v rámci žaloby v tomto konaní uplatňovať tvrdenia o nezrovnalostiach, ktoré podľa neho majú vplyv na list z 8. januára 2021.

80

Preto treba konštatovať, že argumentácia žalobcu týkajúca sa listu z 8. januára 2021 je prípustná.

81

Podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa okrem iného právo každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

82

V kontexte konaní o vymáhaní vrátenia súm neoprávnene vyplatených na základe VPS je právo byť vypočutý osobitne zaručené článkom 68 ods. 2 uvedených pravidiel, ktorý stanovuje, že dotknutý poslanec je pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia v tejto oblasti vopred vypočutý.

83

Podľa ustálenej judikatúry právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P, EU:C:2019:289, bod 53 a citovanú judikatúru).

84

Na určenie toho, či boli tieto pravidlá v prejednávanej veci dodržané, treba skúmať kroky, ktoré podnikli účastníci konania počas konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia a oznámenia o dlhu.

85

V prejednávanej veci generálny tajomník Parlamentu listom z 3. septembra 2020 po uvedení okolností odôvodňujúcich začatie predmetného konania o vymáhaní vrátenia vyzval žalobcu, aby preukázal, že AAP vykonával v období od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016 funkciu akreditovaného asistenta poslanca.

86

K tomuto dátumu však žalobca už nemal k dispozícii e‑maily, ktoré si navzájom zaslali s AAP v období od 22. mája 2015 do 25. februára 2016 a ktoré možno mohli poskytnúť podstatnú časť dôkazu požadovaného generálnym tajomníkom Parlamentu. Tieto e‑maily boli totiž vymazané z dôvodu politiky Parlamentu týkajúcej sa uchovávania e‑mailov. Podľa tejto politiky sa e‑maily obsiahnuté v priečinkoch „Inbox“, „Sent Items“, „Deleted Items“, „Junk E‑mail“ a „Drafts“ po 90 dňoch v zásade vymazávajú.

87

Žalobca na to, aby mohol predložiť požadované dôkazy, požiadal e‑mailami zo 4. augusta, 22. septembra a 20. novembra 2020 Parlament, aby mu poskytol rôzne dokumenty:

88

Parlament vyhovel prvej žiadosti a žalobcovi bola zaslaná kópia predmetnej. Naopak boli zamietnuté žiadosti týkajúce sa ostatných kategórií dokumentov s výnimkou dokumentov súvisiacich so skončením zmluvy s AAP, zaslaných e‑mailom z 27. októbra 2020 (pozri bod 15 vyššie). Ako vyplýva zo spisu, k zamietnutiu došlo 8. januára 2021, teda päť mesiacov po prvej žiadosti žalobcu.

89

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa pravidiel dokazovania, ktoré sú pripomenuté v bodoch 49 až 53 vyššie, v prípade pochybností o správnosti využívania výdavkov na asistenta poslanca vyplatených v prospech AAP prináleží poslancovi, aby preukázal, že tento AAP pracoval pre neho v súvislosti s jeho poslaneckým mandátom počas celého obdobia, v priebehu ktorého boli tieto výdavky uhrádzané.

90

Ak je poslanec vyzvaný, aby predložil tento dôkaz, musí v stanovenej lehote oznámiť Parlamentu informácie, ktoré má k dispozícii. Ak sa zdá, že sú relevantné iné informácie, môže na základe práva byť vypočutý požiadať o ich oznámenie inštitúcie, orgány a agentúry Únie, ktoré ich majú k dispozícii, pokiaľ sa týkajú údajov potrebných na to, aby mohol účinne a efektívne vyjadriť svoje pripomienky k zamýšľanému opatreniu na vymáhanie vrátenia. Parlament, ktorému bola takáto žiadosť doručená, nemôže bez porušenia práva byť vypočutý odmietnuť poskytnúť požadované údaje okrem prípadu, že by na podporu tohto odmietnutia uviedol dôvody, ktoré možno považovať za odôvodnené jednak vzhľadom na okolnosti danej veci a jednak vzhľadom na uplatniteľné pravidlá.

91

Treba si preto položiť otázku, či sú v prejednávanej veci opodstatnené dôvody neoznámenia údajov požadovaných žalobcom, uvedené Parlamentom v jeho liste z 8. januára 2021.

92

Ako vyplýva z bodu 88 vyššie, Parlament zamietol žiadosť žalobcu o poskytnutie „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“, ako aj korešpondencie, ktorú si žalobca vymenil s jeho oddeleniami v súvislosti s prácou AAP, a to z dôvodu, že podľa jeho politiky je uchovávanie elektronických správ obmedzené na 90 dní, a výnimočne na jeden rok. Parlament dodal, že e‑maily z obdobia po roku 2019 môže poskytnúť, ale že nie sú relevantné, pretože sa netýkajú obdobia, v ktorom mal AAP pracovať pre žalobcu.

93

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že každá inštitúcia organizuje svoju prácu v súlade s pravidlami, ktoré sa na ňu vzťahujú a ktoré môže prijať. V prejednávanej veci Parlament na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, mohol obmedziť dobu uchovávania e‑mailov poslancov, pričom im umožnil uložiť ich do osobných priečinkov. Treba však určiť, či bola v prejednávanej veci táto politika vykonávaná tak, aby sa zaručilo dodržiavanie práva byť vypočutý, ktoré, ako je definované v bode 83 vyššie, zaväzuje inštitúcie Únie vo všetkých situáciách, v ktorých zamýšľajú prijať akt, ktorý môže spôsobovať ujmu, ak sú splnené podmienky stanovené na jeho uplatnenie podľa článku 41 Charty základných práv.

94

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prejednávanej veci:

95

Z tejto chronológie vyplýva, že Parlament mal od začiatku roka 2016 vedomosť o konfliktnej situácii medzi žalobcom a AAP v súvislosti s tým, či AAP vykonával svoje činnosti pre žalobcu v súlade s pravidlami upravujúcimi činnosť asistenta poslanca. V dôsledku toho bolo od tohto okamihu v takejto situácii potrebné, a to o to viac, že išlo o verejné prostriedky Únie, aby Parlament zabezpečil uchovávanie e‑mailov spôsobilých preukázať presnú povahu činností AAP v priebehu postupu prepúšťania, a ak by tento postup viedol k iným súdnym alebo správnym konaniam, ako je konanie o vymáhaní vrátenia, bolo by to potrebné dovtedy, kým budú tieto ostatné konania prebiehať.

96

V tejto súvislosti treba uviesť, že v liste z 8. januára 2021 generálny riaditeľ financií oznámil žalobcovi, že Parlament má možnosť výnimočne získať späť e‑maily počas obdobia jedného roka.

97

Okrem toho článok 5 pravidiel upravujúcich prístup k systému elektronickej pošty a jeho používanie sekretariátom Parlamentu, ktoré boli schválené 19. februára 2018, stanovuje, že v prípade skončenia výkonu funkcie úradníka alebo zamestnanca Parlamentu môže doba uchovávania ich e‑mailov presiahnuť tri mesiace, ak sú predmetom „administratívneho vyšetrovania, sťažnosti alebo súdneho konania“.

98

Podľa Parlamentu prináleží poslancom, aby si po uplynutí tohto obdobia uchovávali svoje e‑maily. Na tento účel sú poslanci vyzvaní, aby si sami vytvorili osobné priečinky, ktoré im umožnia archivovať svoje e‑maily na neurčitý čas. Podľa Parlamentu bola táto výzva predmetom troch oznámení zaslaných poslancom, prvého zo 14. júna 2014, druhého z 13. októbra 2014 a tretieho z 30. marca 2015. Napriek týmto oznámeniam žalobca nepristúpil k osobnému archivovaniu svojich e‑mailov.

99

Toto tvrdenie Parlamentu nemožno prijať.

100

Možnosť vykonávať osobnú archiváciu nemôže mať za následok oslobodenie Parlamentu od povinnosti zabezpečiť uchovávanie akéhokoľvek relevantného e‑mailu na účely preukázania, že v súlade s pravidlami, ktoré si inštitúcia stanovila, AAP skutočne a výlučne vykonával svoje činnosti pre poslanca, ku ktorému bol pridelený, v priamej súvislosti s jeho mandátom.

101

Táto možnosť nemôže ani zbaviť Parlament povinnosti poskytnúť takto uchovávané e‑maily, pokiaľ sa naň na základe práva byť vypočutý, ktoré má v právnom poriadku Únie zásadnú povahu, v tomto zmysle obráti dotknutý poslanec, voči ktorému sa tak ako v prejednávanej veci vedie postup vymáhania vrátenia z dôvodu neoprávneného použitia výdavkov na asistenta poslanca.

102

Navyše v odpovedi žalobcovi, ktorý v podstate tvrdí, že o politike Parlamentu týkajúcej sa uchovávania e‑mailov bol informovaný až 8. januára 2021, sa Parlamentu nepodarilo preukázať, že žalobca bol s oznámeniami uvedenými v bode 98 vyššie oboznámený. Oznámenie Generálneho riaditeľstva (GR) pre inovácie a technologickú podporu zo 14. júna 2014 bolo adresované „novoprišlým“, medzi ktorých žalobca v tom čase nepatril, pretože, ako vyplýva z bodu 2 vyššie, poslancom bol od roku [dôverné]. Oznámenie z 13. októbra 2014 zaslalo samotné GR pre inovácie a technologickú podporu, pričom Parlament, ktorému bola v tejto súvislosti položená otázka v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, nemohol poskytnúť zoznam jeho adresátov. To isté platí v súvislosti s oznámením z 30. marca 2015, ktoré pochádza od „ITEC Service Desk“ pre poslancov.

103

Pokiaľ ide o korešpondenciu medzi žalobcom a príslušnými oddeleniami Parlamentu týkajúcu sa práce AAP, ktorá nespočíva v e‑mailoch, treba konštatovať, že Parlament v liste z 8. januára 2021 neuviedol nijaký dôvod, ktorý by osobitne umožňoval odôvodniť jeho odmietnutie poskytnúť túto korešpondenciu žalobcovi.

104

Z týchto dôvodov nemožno usúdiť, že dôvody uvedené Parlamentom na zamietnutie žiadosti žalobcu týkajúcej sa poskytnutia „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“ a korešpondencie medzi žalobcom a príslušnými oddeleniami Parlamentu, ktorá sa týka práce AAP, sú dôvodné.

105

Parlament vo svojom liste z 8. januára 2021 odmietol poskytnúť žalobcovi „osobný spis“ AAP (všetky dokumenty súvisiace s jeho prijatím do zamestnania a prácou) vrátane informácií o tom, koľkokrát sa žiadalo o ochranu Parlamentu týkajúcu sa tohto AAP, a údajov o jeho prítomnosti, ktoré mohli byť získané z jeho prístupovej karty do Parlamentu, z dôvodu, že poskytnutie týchto údajov bolo v rozpore jednak s nariadením 2018/1725 a jednak s článkom 26 služobného poriadku.

106

Pokiaľ ide o informácie týkajúce sa Generálneho riaditeľstva (GR) pre bezpečnosť a ochranu, generálny riaditeľ financií okrem toho žalobcovi oznámil, že zásahy bezpečnostných zamestnancov Parlamentu nie sú predmetom oficiálneho záznamu a že údaje týkajúce sa prístupových kariet sa uchovávajú najviac štyri mesiace.

107

V liste z 8. januára 2021 Parlament uviedol, že údaje požadované žalobcom majú osobnú povahu v zmysle nariadenia 2018/1725 a že žalobca netvrdil, že tieto údaje sú potrebné buď na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme či pri výkone verejnej moci, alebo na dosiahnutie cieľa verejného záujmu, ako to umožňuje článok 9 uvedeného nariadenia.

108

Parlament vo vyjadrení k žalobe dodáva, že žalobca požiadal o prístup k „osobnému spisu“ AAP preto, aby sa vyhol tomu, že mu budú vrátené výdavky na asistenta poslanca, ktoré by od neho mohli byť požadované na konci postupu vymáhania vrátenia, a teda aby to slúžilo jeho osobnému záujmu. Za týchto podmienok Parlament usudzuje, že žalobca sa nemôže odvolávať na verejný záujem v zmysle článku 9 nariadenia 2018/1725.

109

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 9 ods. 1 nariadenia 2018/1725:

…“

110

Je pravda, že vzhľadom na to, že údaje požadované žalobcom mali slúžiť na jeho obhajobu v rámci postupu vymáhania vrátenia, nemožno ich považovať za „potrebné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej príjemcovi“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) nariadenia 2018/1725.

111

Z toho istého dôvodu nemožno usúdiť, že poskytnutie uvedených údajov žalobcovi zodpovedalo „konkrétnemu účelu vo verejnom záujme“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.

112

Zo spisu však vyplýva, že žiadosť o vyjadrenie, ktorú 3. septembra 2020 zaslal Parlament žalobcovi, aby mu umožnil uplatniť jeho právo byť vypočutý, je v prejednávanej veci založená na podkladoch, ktoré má táto inštitúcia k dispozícii, no ktoré žalobca prípadne nepozná, alebo na podkladoch, o ktorých žalobca vedel, keď bol nadriadeným AAP, ale ktoré už nemá k dispozícii.

113

Vzhľadom na význam, ktorý sa priznáva právu byť vypočutý v právnom poriadku Únie, okolnosť, že takéto podklady sa môžu nachádzať v „osobnom spise“ AAP, nemôže sama osebe brániť poskytnutiu týchto podkladov žalobcovi, aby sa mu tak umožnilo užitočne a účinne formulovať svoje pripomienky v rámci výkonu uvedeného práva, ako to vyžaduje judikatúra.

114

Právo na ochranu osobných údajov totiž nie je absolútnym právom, ale musí sa posudzovať vo vzťahu k jeho funkcii v spoločnosti a musí sa z tohto dôvodu vyvažovať s inými základnými právami v rámci postupu priznávajúceho každému z dotknutých práv miesto, ktoré mu prináleží vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci v právnom poriadku Únie v súlade so zásadou proporcionality.

115

Potrebu zabezpečiť takéto vyváženie medzi právom na ochranu osobných údajov a ostatnými základnými právami uznanými v tomto právnom poriadku zdôraznil normotvorca Únie v odôvodnení 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1).

116

Nariadenie 2018/1725 je pritom „ekvivalentom“ nariadenia 2016/679, pokiaľ ide o ochranu osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie (pozri odôvodnenie 5 nariadenia 2018/1725).

117

V tomto kontexte nemožno pripustiť, aby Parlament mohol vyzvať žalobcu, aby sa užitočne a účinne vyjadril k podkladom prípadne obsiahnutým v spise AAP bez toho, aby poskytol žalobcovi prístup k týmto podkladom po vyvážení na jednej strane záujmu tohto AAP na tom, aby údaje, ktoré sa ho týkajú, neboli poskytnuté tretím osobám, a na druhej strane záujmu žalobcu užitočne a účinne predložiť svoje pripomienky v rámci konania o vymáhaní vrátenia, ktoré bolo voči nemu začaté.

118

Treba pritom konštatovať, že v prejednávanej veci Parlament takýto krok nevykonal.

119

Parlament vo svojom liste z 8. januára 2021 tvrdil, že „osobný spis“ AAP je dôverný a podľa článku 26 služobného poriadku ho nemožno zaslať.

120

V tejto súvislosti treba uviesť, že toto ustanovenie, ktoré sa analogicky uplatňuje na asistentov poslancov podľa článku 127 PZOZ, sa podľa svojho znenia týka len „osobných spisov“ úradníkov a zamestnancov, ktoré obsahujú „všetky dokumenty týkajúce sa [ich] administratívneho postavenia a všetky správy týkajúce sa [ich] spôsobilosti, výkonnosti a správania“, ako aj „vyjadrenia [úradníkov alebo zamestnancov] k týmto dokumentom“.

121

Treba však konštatovať, že dôvernosť predmetných dokumentov nemožno uplatniť voči žalobcovi, ktorý je napokon autorom niektorých dotknutých dokumentov ako nadriadený AAP, a to v rozsahu potrebnom na výkon práva žalobcu byť vypočutý.

122

V prejednávanej veci pritom Parlament tým, že vychádzal z článku 26 služobného poriadku, nesprávne nezohľadnil záujem žalobcu na prístupe k určitým dokumentom z osobného spisu AAP na účely užitočného predloženia jeho pripomienok v rámci konania o vymáhaní vrátenia, ktoré bolo voči nemu začaté.

123

Pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa údajov z prístupovej karty AAP uvedený v bode 106 vyššie, treba k vyššie uvedenému dodať, že z dôvodov podobných dôvodom, ktoré sa uvádzajú v bodoch 100 a 101 vyššie, mal Parlament prijať opatrenia potrebné na to, aby GR pre bezpečnosť a ochranu uchovávalo tieto údaje počas obdobia dlhšieho ako štyri mesiace, keďže prepustenie AAP viedlo k súdnemu konaniu a začalo sa konanie o vymáhaní vrátenia výdavkov na asistenta poslanca voči poslancovi, pre ktorého Parlament prijal tohto AAP do zamestnania.

124

Z týchto dôvodov nemožno usúdiť, že dôvody uvedené Parlamentom na zamietnutie žiadosti žalobcu týkajúcej sa „osobného spisu“ AAP (všetky dokumenty súvisiace s jeho prijatím do zamestnania a prácou) vrátane informácií o tom, koľkokrát sa žiadalo o ochranu Parlamentu týkajúcu sa tohto AAP, a údajov o jeho prítomnosti, ktoré mohli byť získané z jeho prístupovej karty do Parlamentu, sú dôvodné.

125

Parlament vo svojom liste z 8. januára 2021 zamietol žiadosť žalobcu týkajúcu sa spisu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), z dôvodu, že je v rozpore s článkom 9 nariadenia 2018/1725 a že v rámci konania pred Všeobecným súdom AAP získal anonymitu.

126

Pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa článku 9 nariadenia 2018/1725, odkazuje sa na body 112 až 118 vyššie.

127

Pokiaľ ide o skutočnosť, že Všeobecný súd priznal AAP v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), anonymitu, treba pripomenúť, že podľa článku 66 rokovacieho poriadku je anonymita zameraná na vynechanie mena účastníka konania alebo mena iných osôb uvedených v rámci dotknutého konania alebo iných údajov v dokumentoch súvisiacich s vecou, ku ktorým má verejnosť prístup.

128

Naopak, anonymita priznaná Všeobecným súdom sa netýka dôvernosti dôkazov založených do spisu uvedeného konania mimo tohto spisu v rámci vzťahov medzi účastníkmi konania a tretími osobami.

129

V dôsledku toho rozhodnutie Všeobecného súdu o anonymite nezakazovalo Parlamentu, na rozdiel jeho tvrdení v jeho liste z 8. januára 2021, poskytnúť žalobcovi dokumenty týkajúce sa rozsudku zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, EU:T:2019:140), ktoré mohli byť relevantné na účely výkonu práva žalobcu byť vypočutý.

130

Na záver treba konštatovať, že na základe vyššie uvedených dôvodov neboli dôvody, ktoré Parlament uviedol vo svojom liste z 8. januára 2021, dôvodné, alebo boli nedostatočné.

131

Vzhľadom na to, že Parlament správne neodôvodnil svoje odmietnutie poskytnúť žalobcovi dokumenty, ktoré požadoval a ktoré mu mohli umožniť užitočne a účinne vykonať svoje právo byť vypočutý, zaručené článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv v rámci konania o vymáhaní vrátenia vyplatených súm ako výdavkov na asistenta, ktoré sa voči nemu začalo 3. septembra 2020, nemožno vylúčiť, že žalobcovi bola odňatá príležitosť lepšie zabezpečiť svoju obranu, čo nevyhnutne ovplyvnilo obsah napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. januára 2019, Komisia/United Parcel Service, C‑265/17 P, EU:C:2019:23, bod 56; zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P, EU:C:2019:289, body 77 a 78, a z 25. júna 2020, HF/Parlament, C‑570/18 P, EU:C:2020:490, bod 73).

132

Za týchto podmienok treba vyhovieť druhému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom je založený na porušení práva byť vypočutý.

133

V dôsledku toho treba zrušiť napadnuté rozhodnutie a oznámenie o dlhu v časti, v ktorej sa týkajú odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov súvisiacich so zamestnaním asistenta poslanca v období od 22. mája 2015 do 31. marca 2016, pričom nie je potrebné skúmať ostatné tvrdenia uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu, tretieho až piateho žalobného dôvod, ako aj ani prípustnosť dôkazu, ktorý žalobca predložil 22. novembra 2022, a jeho návrh týkajúci sa dôkazných prostriedkov.

134

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, o náhrade trov konania rozhodne podľa vlastnej úvahy.

135

V prejednávanej veci treba rozhodnúť, že v súlade s návrhmi žalobcu a vzhľadom na úvahy, ktoré viedli Všeobecný súd k rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania, Parlament znáša všetky trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto: