1

Svojou žalobou podanou na základe článku 268 ZFEÚ sa žalobcovia, a to spoločnosť Malacalza Investimenti Srl a pán Vittorio Malacalza, domáhajú náhrady škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku protiprávneho konania Európskej centrálnej banky (ECB) pri výkone jej funkcie prudenciálneho dohľadu nad úverovou inštitúciou Banca Carige (ďalej len „banka“) v rokoch 2014 až 2019.

2

Banka je významnou úverovou inštitúciou so sídlom v Taliansku, ktorá je kótovaná na burze cenných papierov a podlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany ECB od roku 2014 podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63).

3

Žalobcovia sú akcionármi banky. V čase podania tejto žaloby Malacalza Investimenti vlastnila 15288774 kmeňových akcií predstavujúcich približne 2,016 % základného imania banky a pán Malacalza vlastnil 121017 kmeňových akcií predstavujúcich približne 0,011 % základného imania banky.

4

Pán Malacalza bol tiež členom a podpredsedom predstavenstva banky od 31. marca 2016 do 3. augusta 2018.

5

Dňa 23. apríla 2015 mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov banky schválilo zvýšenie základného imania o 850 miliónov eur s cieľom napraviť nedostatok vlastných zdrojov, ktorý bol konštatovaný v komplexnom hodnotení, ktoré vykonala ECB v roku 2014.

6

Rozhodnutím z 9. decembra 2016 prijala ECB opatrenie včasnej intervencie, ktoré spočívalo v tom, že od banky sa požadovalo, aby do 28. februára 2017 predložila strategický plán a operačný plán na zníženie emisií nesplácaných úverov, pričom v ňom boli jasne uvedené opatrenia, ktoré sa majú prijať, a harmonogram, ktorý sa má dodržať na dosiahnutie tohto cieľa (ďalej len „opatrenie včasnej intervencie“).

7

Na účely splnenia cieľov stanovených v opatrení včasnej intervencie predstavenstvo banky v septembri 2017 schválilo plán rekapitalizácie, ktorý zahŕňal najmä zvýšenie základného imania o 560 miliónov eur, ktoré sa malo realizovať do konca roka 2017.

8

Po schválení prospektu zo strany Commissione nazionale per la societé e la borsa (Národná komisia pre obchodné spoločnosti a burzu, Taliansko) bolo zvýšenie základného imania napokon realizované 21. decembra 2017, a to vo výške 544 miliónov eur.

9

Dňa 28. decembra 2017 ECB oznámila banke svoje rozhodnutie, ktorým sa stanovujú prudenciálne požiadavky na rok 2018.

10

Banka sa následne pokúšala navýšiť svoje vlastné zdroje tak, aby dodržala uplatniteľné požiadavky, avšak neúspešne. Pokus o emisiu kapitálových nástrojov tak v roku 2018 trikrát zlyhal (v marci, máji a júni) z dôvodu nízkeho záujmu investorov.

11

Tieto zlyhania spôsobili v predstavenstve banky nárast napätia, pokiaľ ide o spôsob nápravy nedodržania požiadaviek na vlastné zdroje a vykonania plánu rekapitalizácie z roku 2017 uvedeného v bode 7 vyššie. Tieto nezhody viedli k viacerým odstúpeniam z funkcie, vrátane odstúpenia pána Malacalza, v dôsledku čoho bolo potrebné vymenovať nové predstavenstvo. Akcionári banky tak na mimoriadnom valnom zhromaždení z 20. septembra 2018 vymenovali nových členov predstavenstva, pričom pána Modiana vymenovali do funkcie predsedu a pána Innocenziho do funkcie generálneho riaditeľa.

12

Vzhľadom na neúspech banky pri jej pokuse umiestniť svoje kapitálové nástroje na trh ECB rozhodnutím zo 14. septembra 2018 (ďalej len „rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) odmietla schváliť plán na zachovanie vlastných zdrojov, ktorý vypracovala banka, a požiadala ju, aby najneskôr do 30. novembra 2018 predložila a dala schváliť jej predstavenstvu nový plán s cieľom obnoviť a trvalo zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek na aktíva najneskôr do 31. decembra 2018.

13

S cieľom splnenia tejto požiadavky predstavenstvo banky prijalo 12. novembra 2018 plán na posilnenie vlastných zdrojov pozostávajúci z dvoch etáp, pričom prvá etapa spočívala v emisii podriadených dlhopisov kategórie 2 a druhá vo zvýšení základného imania, ktoré podliehalo schváleniu akcionármi.

14

Prvá etapa bola realizovaná upísaním dlhopisov vo výške 318,2 milióna eur zo strany Fondo interbancario di tutela dei depositi (Dobrovoľný intervenčný fond medzibankového fondu na ochranu vkladov, Taliansko) (ďalej len „FITD“) a 1,8 milióna eur zo strany Banco di Desio e della Brianza.

15

V rámci druhej etapy bolo 22. decembra 2018 zvolané mimoriadne valné zhromaždenie s cieľom schváliť zvýšenie základného imania výmenou podriadených dlhopisov za novo emitované akcie s cieľom posilniť kapitál Tier 1.

16

Tento posledný uvedený návrh však nebol prijatý v nadväznosti na nesúhlas, ktorý na uvedenom valnom zhromaždení vyjadrili akcionári vlastniaci 70 % základného imania. Pred rozhodnutím títo akcionári totiž žiadali, aby im bol predložený jednak obchodný plán a jednak súvaha týkajúca sa činností vykonávaných bankou v roku 2018.

17

V dôsledku týchto udalostí:

18

V súlade so stanovami banky štyria členovia predstavenstva, ktorí neodstúpili, zostali vo funkcii na zabezpečenie bežnej správy.

19

Dňa 1. januára 2019 ECB rozhodla o zavedení dočasnej správy nad bankou (ďalej len „rozhodnutie o zavedení dočasnej správy“) podľa ustanovení decreto legislativo n. 385 – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (legislatívny dekrét č. 385 o konsolidovanom znení zákona o bankách a úveroch) z 1. septembra 1993 (GURI č. 230 z 30. septembra 1993 a riadna príloha GURI č. 92, ďalej len „konsolidovaný zákon o bankách“), ktorým sa preberá článok 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190), s týmito účinkami:

20

Dňa 2. januára 2019 bolo prijatie rozhodnutia o zavedení dočasnej správy oznámené prostredníctvom tlačovej správy, pričom talianska Národná komisia pre obchodné spoločnosti a burzu pozastavila obchodovanie s cennými papiermi emitovanými alebo zaručenými bankou počas obdobia uplatňovania uvedeného rozhodnutia alebo do obnovenia úplného informačného rámca týkajúceho sa cenných papierov vydaných alebo zaručených bankou, najmä v nadväznosti na nové iniciatívy príslušných orgánov v oblasti prudenciálneho dohľadu.

21

Po prehodnotení podmienok, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie o zavedení dočasnej správy, bolo toto opatrenie trikrát predĺžené, a to 29. marca, 30. septembra a 20. decembra 2019 s cieľom stabilizovať situáciu banky a umožniť dokončenie operácie na posilnenie kapitálu.

22

Dňa 9. augusta 2019 banka, Cassa Centrale Banca – Credito Cooperativo Italiano, FITD a dobrovoľný intervenčný fond FITD podpísali rámcovú dohodu, ktorá stanovila charakteristiky obchodného plánu, v ktorom sa okrem iného predpokladalo zvýšenie základného imania o 700 miliónov eur a emisia nových podriadených dlhopisov Tier 2.

23

ECB v liste z 18. septembra 2019 na základe článku 56 konsolidovaného zákona o bankách konštatovala, že plánované zvýšenie základného imania nie je v rozpore s riadnym a obozretným riadením banky.

24

Dňa 20. septembra 2019 tak bolo zvolané mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov banky, aby schválilo zvýšenie základného imania o 700 miliónov eur. Návrh na zvýšenie základného imania schválilo zhromaždenie akcionárov. Malacalza Investimenti sa na zhromaždení nezúčastnila.

25

Dňa 31. januára 2020 po vykonaní zvýšenia základného imania boli na riadnom valnom zhromaždení akcionárov banky zvolené nové predstavenstvo a nová dozorná rada. Po týchto voľbách dočasní správcovia a dozorná rada previedli v ten istý deň správu banky na novozvolené orgány, čím ukončili dočasnú správu tejto úverovej inštitúcie, ktorá celkovo trvala približne trinásť mesiacov.

26

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

27

ECB podporovaná Európskou komisiou navrhuje, aby Všeobecný súd:

28

Žalobcovia vo svojej žalobe poukazujú na mimozmluvnú zodpovednosť Únie z dôvodu ôsmich protiprávností:

29

Na úvod treba pripomenúť, že Únia je úniou práva, v ktorej jej inštitúcie, orgány, úrady a agentúry podliehajú preskúmaniu súladu ich aktov najmä so Zmluvou a všeobecnými zásadami práva (rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, EU:C:1986:166, bod 23; pozri tiež rozsudok z 26. júna 2012, Poľsko/Komisia, C‑336/09 P, EU:C:2012:386, bod 36 a citovanú judikatúru).

30

Jednotlivci, ktorí sa považujú za dotknutých aktmi prijatými ECB v rámci jej úloh prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, tak môžu spochybniť platnosť týchto aktov na základe článkov 263, 267 alebo 277 ZFEÚ, ak sú splnené podmienky stanovené na uplatnenie týchto ustanovení.

31

Navyše jednotlivci, ktorí sa domnievajú, že ECB im neadresovala iný akt než odporúčanie alebo stanovisko, môžu napadnúť nečinnosť tejto inštitúcie za podmienok stanovených v článku 265 ZFEÚ.

32

Okrem toho jednotlivci sa môžu domáhať vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie a požadovať náhradu podľa článku 340 tretieho odseku ZFEÚ, ak sa domnievajú, že utrpeli škodu v dôsledku konania ECB v rámci jej úloh prudenciálneho dohľadu.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 76 a článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodnúť ultra petita (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia, C‑623/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:734, bod 40 a citovanú judikatúru).

34

Na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie musia jednotlivci preukázať, že sú kumulatívne splnené tri podmienky: protiprávnosť konania pripísateľného inštitúcii alebo jej zamestnancom pri výkone ich funkcií, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uvádzanou škodou (rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 64; pozri tiež rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 65 a citovanú judikatúru).

35

V prejednávanej veci Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať, či je splnená prvá z týchto podmienok. Podľa judikatúry je to tak v prípade, ak sporné konanie zahŕňa právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a ak je porušenie vytýkané inštitúcii dostatočne závažné (rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 42; zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 67, a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, bod 69).

36

Pokiaľ ide o prvú požiadavku, judikatúra spresňuje, že právna norma priznáva práva jednotlivcom, ak vytvára v ich prospech výhodu, ktorá môže byť kvalifikovaná ako nadobudnuté právo, ak je jej úlohou chrániť ich záujmy alebo ak priznáva v prospech jednotlivcov práva, ktorých obsah môže byť dostatočne určený (pozri rozsudky z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, bod 140 a citovanú judikatúru, a z 9. februára 2022, QI a i./Komisia a ECB, T‑868/16, EU:T:2022:58, bod 90 a citovanú judikatúru).

37

Na vznik zodpovednosti Únie je potrebné, aby ochrana poskytovaná uvádzanou právnou normou bola účinná vo vzťahu k jednotlivcovi, ktorý sa na ňu odvoláva. Právnu normu nemožno zohľadniť, ak jednotlivcovi, ktorý sa na ňu odvoláva, nepriznáva žiadne právo, aj keď priznáva právo iným fyzickým alebo právnickým osobám (rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, bod 77; pozri tiež rozsudok z 9. februára 2022, QI a i./Komisia a ECB, T‑868/16, EU:T:2022:58, bod 90 a citovanú judikatúru).

38

Pokiaľ ide o druhú požiadavku, kritériom, ktoré sa považuje za rozhodujúce na určenie, či je porušenie dostatočne závažné, je závažné a zjavné prekročenie hraníc voľnej úvahy zo strany inštitúcie (rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 43; zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 67, a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, bod 69).

39

Rozhodujúcou skutočnosťou na určenie, či ide o dostatočne závažné porušenie, je teda miera voľnej úvahy, ktorou disponuje inštitúcia (rozsudok z 12. júla 2005, Komisia/CEVA a Pfizer, C‑198/03 P, EU:C:2005:445, body 65 a 66).

40

Na tento účel prináleží súdu Únie, aby zohľadnil zložitosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade textov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy a úmyselnú alebo neospravedlniteľnú povahu pochybenia, ku ktorému došlo (rozsudok z 3. marca 2010, Artegodan/Komisia, T‑429/05, EU:T:2010:60, bod 62).

41

Za týchto podmienok samotné nesprávne posúdenie ako také nepostačuje na to, aby sa porušenie považovalo za zjavné a závažné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2008, MyTravel/Komisia, T‑212/03, EU:T:2008:315, bod 85).

42

V prejednávanej veci treba uviesť, že ECB sa dopustila kritizovaného konania pri výkone úloh prudenciálneho dohľadu, ktoré sú jej zverené, aby mohla zaistiť bezpečnosť a stabilitu úverových inštitúcií.

43

Na to, aby ECB mohla vykonávať tieto úlohy, jej článok 4 nariadenia č. 1024/2013 priznáva právomoc vykonávať také úkony, akými sú udeľovanie a odoberanie bankových licencií, monitorovanie uplatňovania platných regulačných prudenciálnych požiadaviek a vnútorných systémov hodnotenia rizík, možnosť uložiť dodatočné požiadavky na vlastné zdroje, ako aj možnosť stanoviť vhodné pravidlá riadenia.

44

ECB musí pri vykonávaní týchto úkonov, ako sa uvádza v odôvodnení 17 nariadenia č. 1024/13, posúdiť rizikový profil dotknutých bánk a pri každej z nich určiť udalosti, ktoré by ho mohli ovplyvniť, pričom musí zohľadniť rozmanitosť, veľkosť a podnikový model úverových inštitúcií.

45

Takéto analýzy zahŕňajú vykonanie hodnotení, ktoré z dôvodu svojej komplexnej povahy odôvodňujú podľa judikatúry priznanie širokej miery voľnej úvahy ECB (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 86; zo 4. mája 2023, ECB/Crédit lyonnais,C‑389/21 P, EU:C:2023:368, bod 55, a z 13. decembra 2017, Crédit mutuel Arkéa/ECB,T‑712/15, EU:T:2017:900, bod 181).

46

Na záver z judikatúry preskúmanej vyššie vyplýva, že ak chcú žalobcovia v prejednávanej veci preukázať mimozmluvnú zodpovednosť ECB, musia z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že ECB závažným a zjavným spôsobom nad rámec voľnej úvahy, ktorá sa jej zveruje, porušila právnu normu Únie, ktorá priznáva práva jednotlivcom.

47

Na účely určenia, či došlo k takémuto porušeniu, musí súd Únie vzhľadom na skutočnosti uvedené žalobcami zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy priznanú ECB pri výkone jej úloh prudenciálneho dohľadu.

48

ECB podporovaná Komisiou vyzvala Všeobecný súd, aby v závislosti od vnútroštátneho práva platného v členských štátoch definoval režim mimozmluvnej zodpovednosti, ktorému by Únia mala podliehať v oblasti prudenciálneho dohľadu.

49

V prvom rade ECB navrhla uplatniť na úrovni Únie judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 12. októbra 2004, Paul a i. (C‑222/02, EU:C:2004:606), v ktorom Súdny dvor považoval za zlučiteľnú s právom Únie vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje mimozmluvnú zodpovednosť vnútroštátnych orgánov prudenciálneho dohľadu, pokiaľ tieto orgány konali v rámci pravidiel prijatých vo všeobecnom záujme.

50

V tejto súvislosti treba poznamenať, že rozsudok z 12. októbra 2004, Paul a i. (C‑222/02, EU:C:2004:606), nemožno priamo uplatniť na prejednávaný spor, keďže sa týka vnútroštátnych orgánov, zatiaľ čo Všeobecnému súdu je v prejednávanej veci predložená vec týkajúca sa mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcie Únie, hoci podľa článku 4 nariadenia č. 1024/2013 táto inštitúcia môže za okolností, ktoré sú v tomto ustanovení vymedzené, vykonávať úlohy priznané vnútroštátnym orgánom v rámci prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami.

51

Treba však uviesť, že Súdny dvor v rozsudku z 12. októbra 2004, Paul a i. (C‑222/02, EU:C:2004:606), stanovil vzťah medzi cieľom, ktorý sleduje údajne porušené pravidlo, na jednej strane a možnosťou alebo naopak nemožnosťou jednotlivcov dovolávať sa mimozmluvnej zodpovednosti orgánov dohľadu na druhej strane. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že úlohy vnútroštátneho orgánu dohľadu boli plnené vo všeobecnom záujme, právo Únie nebránilo tomu, aby vnútroštátne právo, v tomto prípade nemecké právo, vylučovalo zodpovednosť orgánu dohľadu (rozsudok z 12. októbra 2004, Paul a i., C‑222/02, EU:C:2004:606, bod 32).

52

Obdobne mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií bola konštatovaná na úrovni Únie v situáciách týkajúcich sa pravidla, ktoré zakladá práva v prospech žalobcov (pozri body 36 a 37 vyššie), a bola vylúčená v prípadoch, ktoré nezahŕňajú vznik takýchto práv, najmä v situáciách, keď uvádzané pravidlá sledovali cieľ verejného záujmu alebo mali inštitucionálny charakter najmä vzhľadom na to, že prideľovali alebo rozdeľovali právomoci medzi inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 81; z 11. júla 2007, Fédération des industries condimentaires de France a i./Komisia, T‑90/03, neuverejnený, EU:T:2007:208, bod 61; z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, body 136 až 141; z 9. februára 2022, QI a i./Komisia a ECB, T‑868/16, EU:T:2022:58, body 93 až 99).

53

V druhom rade ECB s podporou Komisie tvrdila, že podľa jej analýz väčšina členských štátov obmedzuje zodpovednosť orgánov dohľadu na prípady úmyselného protiprávneho konania alebo hrubej nedbanlivosti. Podľa jej názoru by sa tento prístup mal použiť na úrovni Únie pri uplatňovaní všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov uvedených v článku 340 treťom odseku ZFEÚ. Takýto prístup je nevyhnutný na zachovanie činnosti ECB tým, že jej umožňuje konať vo všeobecnom záujme bez toho, aby bola ochromená obavou, že bude jej konanie napadnuté aj v prípade nevedomej nedbanlivosti alebo jednoduchej protiprávnosti.

54

V tejto súvislosti treba uviesť, že v rozsudku z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79), Súdny dvor v súvislosti so zodpovednosťou členských štátov za porušenie práva Únie konštatoval, že povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom nemôže podliehať podmienke vyplývajúcej z pojmu „zavinenie, ktorý presahuje dostatočne závažné porušenie práva Únie“. Uloženie takejto dodatočnej podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má svoj základ v právnom poriadku Únie (rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 79).

55

V tom istom zmysle Súdny dvor v rozsudku z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka (C‑501/18, EU:C:2021:249), uviedol, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje právo jednotlivcov na náhradu škody dodatočnou podmienkou, ktorá ide nad rámec dostatočne závažného porušenia práva Únie, založenou na úmyselnom charaktere tohto konania, akou je podmienka vyplývajúca z § 79 ods. 8 zákona o úverových inštitúciách (pozri rozsudok z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka,C‑501/18, EU:C:2021:249, bod 121 a citovanú judikatúru).

56

Zásada ekvivalencie pritom vyžaduje, aby sa všetky pravidlá, ktoré sa uplatňujú na žaloby, uplatňovali bez rozdielu na žaloby založené na porušení práva Únie a na podobné žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva (pozri najmä rozsudok zo 4. októbra 2018, Kantarev, C‑571/16, EU:C:2018:807, bod 124 a citovanú judikatúru).

57

Z toho vyplýva, že právo Únie bráni tomu, aby mimozmluvná zodpovednosť členského štátu a na základe zásady ekvivalencie zodpovednosť inštitúcie Únie podliehali podmienkam, ktoré tak ako podmienky týkajúce sa existencie úmyselného protiprávneho konania alebo hrubej nedbanlivosti idú nad rámec dostatočne závažného porušenia práva Únie.

58

Práve vzhľadom na tieto zásady treba preskúmať osem protiprávností uvádzaných žalobcami.

59

Pokiaľ ide o prvú protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB tým, že neopravila údajne klamlivé vyhlásenia správcov banky o jej stabilite, dostatočne závažne porušila tri ustanovenia talianskej bankovej právnej úpravy, a to článok 53 ods. 1 písm. da), článok 53a ods. 1 písm. d) a článok 67 ods. 1 písm. e) konsolidovaného zákona o bankách.

60

ECB s podporou Komisie spochybňuje argumentáciu žalobcov.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že opomenutia pripísateľné inštitúciám môžu viesť k vzniku zodpovednosti Únie, ak tieto inštitúcie porušia právnu povinnosť konať vyplývajúcu z ustanovenia práva Únie (rozsudky z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, EU:C:1994:329, bod 58; a z 26. februára 2016, Šumelj a i./Komisia, T‑546/13, T‑108/14 a T‑109/14, EU:T:2016:107, bod 42).

62

Treba tiež pripomenúť, že podľa judikatúry na to, aby mohla vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie, musí byť cieľom dotknutého ustanovenia priznať žalobcom právo, o ktorom sa domnievajú, že bolo porušené, a porušenie, ku ktorému údajne došlo, musí byť dostatočne závažné (pozri bod 35 vyššie).

63

V tomto prípade sa ustanovenia, ktoré boli porušené dostatočne závažným spôsobom, uplatňujú na ECB v rámci prejednávaného sporu podľa článku 9 nariadenia č. 1024/2013, podľa ktorého táto inštitúcia koná ako príslušný orgán namiesto vnútroštátneho orgánu, pokiaľ – ako je to v prejednávanej veci – inštitúcie, nad ktorými sa má vykonávať dohľad, patria do jej právomoci podľa článku 4 nariadenia č. 1024/2013.

64

Na to, aby bolo možné rozhodnúť, musia byť tieto ustanovenia preskúmané v závislosti od cieľa, ktorý sledujú.

65

V prvom rade článok 53 ods. 1 písm. da) a článok 67 ods. 1 písm. e) konsolidovaného zákona o bankách identifikujú informácie, ktoré má ECB zverejniť o úverových inštitúciách a prípadne o ich materskej spoločnosti, aby sa zabezpečila transparentnosť trhov, a tým aj ich riadne fungovanie a stabilita finančného systému ako celku.

66

Článok 53 ods. 1 písm. da) konsolidovaného zákona o bankách totiž zveruje orgánu dohľadu právomoc uverejňovať informácie týkajúce sa úverových inštitúcií, najmä informácie o kapitálovej primeranosti, obmedzení rizika, podieloch, ktoré môžu byť v držbe, riadení a administratívnej alebo účtovnej organizácii.

67

Okrem toho článok 67 ods. 1 písm. e) konsolidovaného zákona o bankách stanovuje, že na účely výkonu konsolidovaného dohľadu orgán dohľadu poskytuje materskej spoločnosti prostredníctvom všeobecných opatrení informácie, ktoré sa vzťahujú na celú bankovú skupinu alebo jej zložky a ktoré sa týkajú kapitálovej primeranosti, obmedzenia rizika v rôznych konfiguráciách, podielov, podnikovej správy, administratívnej a účtovnej organizácie, ako aj vnútorných kontrol a systémov odmeňovania a stimulov.

68

Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že ukladajú ECB všeobecnú povinnosť uverejňovať určité kategórie informácií s cieľom, ktorý má povahu verejného záujmu, a to zabezpečiť riadne fungovanie a stabilitu trhov. Naproti tomu samy osebe neukladajú ECB priamo alebo nepriamo žiadnu povinnosť konkrétnym spôsobom reagovať na vyhlásenia účastníkov trhu o stabilite určitých inštitúcií, ktoré sú inými posúdené ako zavádzajúce. Z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť nijaké právo investorov na to, aby ECB v každom členskom štáte zasiahla vždy, keď sa v prípade úverových inštitúcií podliehajúcich jej dohľadu vyskytnú komentáre, ktoré by investori mohli považovať za celkom alebo čiastočne neopodstatnené.

69

Je pravda, že uvedené vyhlásenia mohli v prejednávanej veci sformulovať správcovia banky. Z titulu ich funkcií mohli trhy týmto vyhláseniam prepožičať určitú formu dôveryhodnosti. Hodnota akcií tvoriacich základné imanie banky tak mohla byť ovplyvnená týmito vyhláseniami, čo mohlo žalobcom spôsobiť škodu.

70

Treba však pripomenúť, že existencia údajnej finančnej škody sama osebe nestačí na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Na to, aby táto zodpovednosť mohla byť namietaná, musia žalobcovia preukázať protiprávne konanie. Na tento účel musia podľa judikatúry preukázať, že právna norma priznávajúca práva jednotlivcom bola porušená dostatočne závažným spôsobom. Žalobcovia však nepreukázali existenciu takejto normy a už vôbec nie existenciu takéhoto porušenia.

71

V prejednávanej veci sa zdá, že ak sa žalobcovia domnievali, že im v dôsledku takýchto vyhlásení vznikla škoda, bolo na nich samotných, aby reagovali opravou vyhlásení a prípadne stíhaním zodpovedných osôb pred príslušnými súdmi.

72

V druhom rade článok 53a ods. 1 písm. d) konsolidovaného zákona o bankách stanovuje, že ak si to vyžaduje situácia, orgán dohľadu môže prijať osobitné opatrenia týkajúce sa jednej alebo viacerých bánk alebo celého bankového systému.

73

Podľa tohto ustanovenia môžu uvedené opatrenia zahŕňať obmedzenie činností alebo územnej štruktúry banky, zákaz pre ňu vykonávať určité transakcie, hoci aj podnikovej povahy, a rozdeľovať zisk alebo iné časti kapitálu, ako aj zákaz vyplácania úrokov, pokiaľ ide o finančné nástroje, ktoré môžu byť zahrnuté do kapitálu na účely dohľadu, stanovenie limitov celkovej výšky pohyblivej časti odmeňovania v banke, ak je to potrebné na zachovanie zdravej kapitálovej základne, a v prípade bánk, ktoré využívajú mimoriadne verejné podporné intervencie, stanovenie limitov celkovej odmeny štatutárnych zástupcov.

74

Vzhľadom na jeho znenie sa zdá, že článok 53a ods. 1 písm. d) konsolidovaného zákona o bankách je ako taký irelevantný, pokiaľ ide o určenie toho, či bola ECB uložená povinnosť s cieľom prinútiť ju opraviť vyhlásenia týkajúce sa finančnej stability banky, ktoré boli pripísané určitým subjektom a ktoré boli inými posúdené ako nesprávne. Žiadna takáto povinnosť nie je v tomto ustanovení – či už priamo alebo nepriamo – v tomto zmysle uložená ECB. Bez toho, aby sa neoprávnene rozšírila jeho pôsobnosť, nemožno toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že sa ním ECB ukladá ďalšia povinnosť, ktorá – keďže nebola zavedená do jeho textu – nebola zakotvená normotvorcom Únie.

75

Z toho vyplýva, že argumentáciu žalobcov týkajúcu sa prvej protiprávnosti konania vytýkaného ECB treba zamietnuť.

76

Pokiaľ ide o druhú protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila články 4 a 16 nariadenia č. 1024/2013:

77

ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

78

Na to, aby bolo možné rozhodnúť, je potrebné postupne preskúmať obe ustanovenia uvádzané žalobcami.

79

V prvom rade článok 4 nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že ECB má výhradnú právomoc vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami usadenými v členských štátoch úlohy, ktoré spočívajú najmä v udeľovaní povolení úverovým inštitúciám, posudzovaní oznámení o nadobudnutí a prevode kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách a v zabezpečovaní súladu s aktmi, ktorými sa voči úverovým inštitúciám stanovujú prudenciálne požiadavky v oblasti požiadaviek na vlastné zdroje, obmedzení veľkých expozícií, likvidity a riadenia, a to aj pokiaľ ide o požiadavky na dobrú povesť, spôsobilosť a skúsenosti osôb zodpovedných za riadenie úverových inštitúcií.

80

V tejto súvislosti treba uviesť, že konania vytýkané ECB nemajú vzťah s článkom 4 nariadenia č. 1024/2013. Toto ustanovenie totiž priznáva ECB právomoci v prudenciálnej oblasti a presnejšie stanovuje, že ECB má „výhradnú právomoc“ vykonávať niektoré z nich, pričom medzi túto inštitúciu a vnútroštátne orgány rozdeľuje úlohy, ktoré možno v tejto oblasti predpokladať.

81

Toto ustanovenie teda v rozsahu, v akom prideľuje právomoci inštitúciám a rozdeľuje ich medzi ne, má za cieľ vykonať všeobecný cieľ spočívajúci v organizácii regulačného systému, ktorý sa týka oblasti činnosti v prospech verejného záujmu, bez toho, aby priznávalo jednotlivcom práva, ktoré by mohli viesť k podaniu žaloby na Všeobecnom súde.

82

V druhom rade článok 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1024/2013 oprávňuje ECB, aby na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená, vyžadovala od úverových inštitúcií, aby včas prijali rôzne opatrenia, ak tieto inštitúcie nedodržiavajú prudenciálne požiadavky alebo im hrozí, že ich nedodržia, alebo ak vzhľadom na iné nedostatky nemožno zabezpečiť v rámci týchto inštitúcií náležité riadenie alebo uspokojivé krytie rizík.

83

Opatrenia uvedené v tomto ustanovení môžu spočívať najmä v požiadavke posilnenia vlastných zdrojov, v obmedzení alebo limitovaní činnosti úverovej inštitúcie, v požadovaní zastavenia činností, ktoré predstavujú nadmerné riziká pre stabilitu inštitúcie, alebo v odvolaní z funkcie členov riadiaceho orgánu inštitúcií, ktorí by si neplnili povinnosti, ktoré im boli uložené.

84

Takéto ustanovenie opäť v rozsahu, v akom sa obmedzuje na vykonanie splnomocnenia, samo osebe neobsahuje normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom, ale upravuje fungovanie systému bankového dohľadu vo verejnom záujme a z tohto dôvodu nemôže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

85

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vzhľadom na to, že článok 4 a článok 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1024/2013 nemajú za cieľ priznať práva jednotlivcom, nemôžu zakladať protiprávnosť konania vytýkaného ECB v rámci prudenciálneho dohľadu, ktorý vykonávala nad bankou, v dôsledku ktorej by mohla byť založená zodpovednosť Únie za uvedené konanie.

86

Argumentáciu žalobcov týkajúcu sa druhej protiprávnosti konania vytýkaného ECB treba teda zamietnuť.

87

Pokiaľ ide o tretiu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB tým, že 18. septembra 2019 schválila zvýšenie základného imania v rozpore s predkupným právom, ktoré akcionárom priznávajú stanovy banky, dostatočne závažne porušila článok 56 konsolidovaného zákona o bankách.

88

ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

89

Článok 56 konsolidovaného zákona o bankách znie:

„1.   Banca d’Italia dbá na to, aby zmeny stanov bánk neboli v rozpore s riadnym a obozretným riadením.

2.   Postup zápisu do obchodného registra sa môže začať len vtedy, ak sa konštatuje overenie uvedené v odseku 1.“

90

V prejednávanej veci sa článok 56 konsolidovaného zákona o bankách uplatňuje na ECB podľa článku 9 nariadenia č. 1024/2013, podľa ktorého táto inštitúcia koná ako príslušný orgán namiesto vnútroštátneho orgánu, pokiaľ – ako je to v prejednávanej veci – inštitúcie, nad ktorými sa má vykonávať dohľad, patria do jej právomoci podľa článku 4 uvedeného nariadenia.

91

Z článku 56 konsolidovaného zákona o bankách vyplýva, že orgán dohľadu musí pri výkone úloh, ktoré sú mu zverené, overiť súlad zmien stanov úverových inštitúcií s obmedzeniami vyplývajúcimi z riadneho a obozretného riadenia pred tým, ako môžu byť uvedené zmeny zapísané v obchodnom registri.

92

Toto overenie sa však nemusí týkať zlučiteľnosti plánovanej zmeny stanov s predkupnými právami akcionárov, ale zlučiteľnosti tejto zmeny s požiadavkou riadneho a obozretného riadenia uvedenou v článku 56 konsolidovaného zákona o bankách.

93

Požiadavka riadneho a obozretného riadenia tak preukazuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, cieľom, ktorý sa má zohľadniť v rámci posúdenia vykonaného orgánom dohľadu na základe článku 56 konsolidovaného zákona o bankách, je stabilita úverovej inštitúcie a všeobecnejšie finančného systému ako celku.

94

Za týchto podmienok treba konštatovať, že článok 56 konsolidovaného zákona o bankách sám osebe nepriznáva práva jednotlivcom v zmysle bodov 36 a 37 vyššie. Argumentáciu týkajúcu sa tretej protiprávnosti konania vytýkaného ECB treba preto zamietnuť.

95

Pokiaľ ide o štvrtú protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažne porušila článok 71 ods. 6 konsolidovaného zákona o bankách tým, že vymenovala za dočasných správcov bývalého predsedu predstavenstva, pána Modiana, a bývalého generálneho riaditeľa banky, pána Innocenziho. Po tom, čo sa títo poslední uvedení stali dočasnými správcami, bolo pre nich ťažké podať žalobu spoločnosti proti správnym a dozorným orgánom (alebo niektorým z ich členov), ktoré boli medzičasom rozpustené. Tieto dve osoby tak boli z dôvodu svojho vymenovania za dočasných správcov chránené pred žalobou o zodpovednosť, ktorá mohla byť voči nim podaná za rozhodnutia prijaté v čase, keď boli predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom banky.

96

ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

97

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o zavedení dočasnej správy rozsudkom z 12. októbra 2022, Corneli/ECB (T‑502/19, vec v odvolacom konaní, EU:T:2022:627), pričom táto okolnosť nemusí brániť jeho preskúmaniu v tomto konaní.

98

Na jednej strane k zrušeniu – na rozdiel od toho, čo žalobcovia navrhujú v rámci prejednávanej veci – nedošlo z dôvodu konfliktu záujmov, ale z dôvodu, že došlo k pochybeniu pri určení právneho základu, ktorý ECB použila na prijatie uvedeného rozhodnutia (rozsudok z 12. októbra 2022, Corneli/ECB, T‑502/19, vec v odvolacom konaní, EU:T:2022:627, body 113 a 114).

99

Na druhej strane žaloba o náhradu škody predstavuje z dôvodu svojej povahy samostatný prostriedok, ktorý má osobitnú funkciu v rámci systému opravných prostriedkov vytvorených Zmluvami a podlieha podmienkam výkonu stanoveným na účely jej osobitného cieľa (rozsudok z 28. apríla 1971, Lütticke/Komisia, 4/69, EU:C:1971:40, bod 6, a uznesenie z 21. júna 1993, Van Parijs a i./Rada a Komisia, C‑257/93, EU:C:1993:249, bod 14).

100

Pripúšťa sa teda, že Všeobecný súd môže na účely žaloby o náhradu škody samostatne preskúmať zákonnosť aktu, ktorý je predmetom žaloby o neplatnosť. Hoci cieľom žalôb o neplatnosť a nečinnosť je postihovať protiprávnosť právne záväzného aktu, predmetom žaloby o náhradu škody je návrh na náhradu škody vyplývajúcej z aktu alebo z protiprávneho konania, ktoré možno pripísať inštitúcii alebo orgánu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, body 61 a 62).

101

Po tomto spresnení z článku 71 ods. 6 konsolidovaného zákona o bankách vyplýva, že na to, aby dočasní správcovia mohli vykonávať svoje funkcie, musia vykazovať viacero vlastností, medzi ktoré patrí aj to, že nesmú byť v konflikte záujmov. Takáto požiadavka na strane ECB znamená, že keď vymenúva dočasných správcov, musí overiť, či v prípade dotknutých osôb nedochádza ku konfliktu záujmov. Bez takéhoto overenia by totiž dotknuté osoby nemohli vykonávať svoje funkcie, aj keď boli vymenované, a to v prípade, že nespĺňajú túto požiadavku.

102

Požiadavka zákazu konfliktu záujmov pritom vo všeobecnosti spadá pod zásadu nestrannosti, ktorej cieľom je podľa judikatúry chrániť na jednej strane všeobecný záujem a na druhej strane záujem jednotlivcov, ktorí by mohli byť negatívne dotknutí v dôsledku existencie tohto konfliktu záujmov (pozri analogicky rozsudky zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 102, a zo 6. júna 2019, Dalli/Komisia, T‑399/17, neuverejnený, EU:T:2019:384, bod 100).

103

Zásada nestrannosti tak podľa judikatúry vytvára vo vzťahu k jednotlivcom, ktorí môžu byť dotknutí, subjektívne právo, ktoré v prípade, že je porušené dostatočne závažným spôsobom, môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie za škodu prípadne spôsobenú inštitúciou pri plnení úloh, ktoré sú jej zverené.

104

Za týchto podmienok treba konštatovať, že cieľom článku 71 ods. 6 konsolidovaného zákona o bankách je priznať práva jednotlivcom v zmysle bodov 36 a 37 vyššie.

105

Pokiaľ ide o overenie, či sa ECB dopustila dostatočne závažného porušenia článku 71 ods. 6 konsolidovaného zákona o bankách, treba poznamenať, že na odôvodnenie prijatia rozhodnutia o zavedení dočasnej správy táto inštitúcia neuviedla, že toto rozhodnutie bolo odôvodnené existenciou „závažných nezrovnalostí“, ku ktorým došlo „v rámci správy“ banky v zmysle článku 69g ods. 1 písm. b) konsolidovaného zákona o bankách v spojení s článkom 70 uvedeného zákona.

106

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 69g ods. 1 písm. b) a článku 70 konsolidovaného zákona o bankách môže orgán dohľadu zaviesť dočasnú správu inštitúcie v prípade závažných porušení legislatívnych alebo regulačných ustanovení, závažných nezrovnalostí pri riadení úverovej inštitúcie, ak je zhoršenie situácie banky alebo bankovej skupiny mimoriadne významné, ak možno očakávať vážne straty aktív, alebo ak sa o dočasnú správu žiada na základe odôvodnenej žiadosti správnych orgánov alebo mimoriadneho valného zhromaždenia úverovej inštitúcie.

107

Ak by v prejednávanej veci došlo k nezrovnalostiam pri riadení banky, bolo by potrebné zabezpečiť, aby sa na účely ochrany akcionárov mohlo začať konanie proti zodpovedným osobám. Iba žaloba o náhradu škody voči bývalým členom správnych orgánov by totiž umožnila týmto zodpovedným osobám nahradiť škodu, ktorú utrpeli akcionári. V takom prípade by mohlo byť nevhodné vymenovať za dočasných správcov osoby, ktoré predtým vykonávali v banke administratívne funkcie. Takéto vymenovanie, ako to tvrdia žalobcovia, by totiž spôsobilo, že vyhliadka na takúto žalobu by bola nereálna, keďže dočasní správcovia by nemali záujem namietať svoju vlastnú zodpovednosť.

108

Situácia v prejednávanej veci však bola odlišná, keďže podľa výrazov použitých v rozhodnutí o zavedení dočasnej správy sa toto rozhodnutie nezakladalo na „závažných nezrovnalostiach“, ktorých sa dopustili bývalé správne orgány banky, ale na „výraznom zhoršení situácie banky“ v zmysle článku 69g a článku 70 konsolidovaného zákona o bankách.

109

Okrem toho finančné ťažkosti banky predchádzali vymenovaniu pána Modiana za predsedu predstavenstva banky a pána Innocenziho za generálneho riaditeľa, ako to vyplýva z vyššie uvedeného opisu skutkového stavu (body 5 až 10 vyššie).

110

Napokon treba pripomenúť, že ECB má pri výkone svojej prudenciálnej úlohy širokú mieru voľnej úvahy bez toho, aby súd mohol svojím posúdením nahradiť posúdenie vykonané inštitúciou (pozri bod 45 vyššie).

111

ECB sa však mohla pri výkone tejto právomoci – bez toho, aby prekročila jej hranice – domnievať, že bolo vhodné zveriť riadenie dočasnej správy osobám, ktoré boli oboznámené s úverovou inštitúciou, na ktorú sa vzťahuje predmetné opatrenie, pričom takéto oboznámenie bolo v kontexte krízy spôsobilé umožniť im rýchlejšie reagovať na následné ťažkosti.

112

Na základe toho možno konštatovať, že ECB uplatnila svoju voľnú úvahu vhodným spôsobom tým, že za dočasných správcov vymenovala pánov Modiana a Innocenziho, ktorí boli dostatočne dobre oboznámení so záležitosťami banky, aby mohli rýchlo konať v krízovej situácii, v ktorej sa banka nachádzala.

113

Je pravda, ako uvádzajú žalobcovia, že žalobu spoločnosti o zodpovednosť voči členom rozpustených správnych a dozorných orgánov vykonávajú počas dočasnej správy dočasní komisári v súlade s článkom 72 ods. 5 talianskeho konsolidovaného zákona o bankách.

114

Valné zhromaždenie akcionárov, ako aj akcionári, ktorí samostatne alebo spoločne vlastnia jednu pätinu základného imania alebo odlišnú sumu upravenú v stanovách úverovej inštitúcie, však môžu po prevzatí bežnej správy úverovej inštitúcie podať žalobu o zodpovednosť proti členom správnych a dozorných orgánov za obdobie piatich rokov po skončení ich funkcie v súlade s článkami 2393 a 2393a talianskeho Občianskeho zákonníka.

115

Od prevzatia bežnej správy banky tak valné zhromaždenie akcionárov a akcionári, ktorí vlastnili samostatne alebo spoločne jednu pätinu základného imania alebo odlišnú sumu upravenú v stanovách banky, mali možnosť podať žalobu o zodpovednosť proti pánom Modianovi a Innocenzimu v ich postavení bývalých členov predstavenstva v období piatich rokov odo dňa ukončenia ich funkcie.

116

A fortiori za týchto podmienok treba konštatovať, že ECB tým, že vymenovala pánov Modiana a Innocenziho za dočasných správcov, konala pri výkone svojej voľnej úvahy v primeranom rozsahu.

117

Keďže nebolo preukázané žiadne dostatočne závažné porušenie, argumentáciu týkajúcu sa štvrtej protiprávnosti konania vytýkaného ECB treba zamietnuť.

118

Pokiaľ ide o piatu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia uvádzajú proti prijatiu opatrenia včasnej intervencie šesť výhrad, ktoré ECB spochybňuje s podporou Komisie.

119

V rámci prvej výhrady žalobcovia tvrdia, že ECB tým, že prijala opatrenie včasnej intervencie, keď existovalo len jednoduché riziko porušenia uplatniteľného regulačného rámca, porušila dostatočne závažným spôsobom článok 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách, pričom podľa nich bolo podľa tohto ustanovenia potrebné predložiť dôkaz o predvídateľnom porušení.

120

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách môže Banca d’Italia (Národná banka Talianska) prijať opatrenia včasnej intervencie, ktoré sú v ňom uvedené, ak v dôsledku rýchleho zhoršenia situácie dotknutej banky alebo jej skupiny zistí alebo predpokladá najmä porušenie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 337), a hlavy II smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349).

121

V prejednávanej veci sa článok 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách uplatňuje na ECB podľa článku 9 nariadenia č. 1024/2013, podľa ktorého táto inštitúcia koná ako príslušný orgán namiesto vnútroštátneho orgánu, pokiaľ – ako je to v prejednávanej veci – inštitúcie, nad ktorými sa má vykonávať dohľad, patria do jej právomoci podľa článku 4 nariadenia č. 1024/2013.

122

Z toho vyplýva, že článok 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách, keďže sa obmedzuje na to, že orgánu dohľadu priznáva právomoc prijať opatrenie včasnej intervencie, ak sú na základe posúdenia, ktoré mu prináleží vykonať, splnené podmienky, ktoré stanovuje, sám osebe nepriznáva jednotlivcom práva, ktorých dodržiavania by sa mohli domáhať na súde Únie.

123

Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobcov, podľa ktorého boli dotknuté práva a záujmy, ktoré majú ako akcionári, keďže boli pozbavení akejkoľvek možnej účasti na riadení banky v nadväznosti na prijatie opatrenia včasnej intervencie zo strany ECB.

124

V tejto súvislosti treba konštatovať, že prípadný účinok zásahu zo strany ECB na záujmy akcionárov úverovej inštitúcie nemožno zohľadniť na účely vzniku mimozmluvnej zodpovednosti tejto inštitúcie, ak cieľom právnej normy, na ktorej je založený tento zásah, nie je osobitne vytvoriť alebo chrániť právo, ktoré by im bolo dostatočne vymedzeným spôsobom priznané.

125

Ako sa však uvádza v bode 122 vyššie, cieľom článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách nie je vytvárať práva v prospech jednotlivcov, hoci aj akcionárov.

126

Opatrenie včasnej intervencie bolo totiž prijaté na základe článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách práve na účely ochrany stability finančného systému, a teda na účely dosiahnutia cieľa verejného záujmu.

127

ECB tak odôvodnila prijatie opatrenia včasnej intervencie rizikom porušenia požiadaviek stanovených uplatniteľným regulačným rámcom. V tomto rozsahu bolo zohľadnené riziko podložené špecifickým a konkrétnym spôsobom vzhľadom na kritériá stanovené v článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách, ktorý odkazuje na existenciu rýchleho zhoršenia situácie subjektu, nad ktorým sa vykonáva dohľad, ako jednu z indícií o možnom porušení požiadaviek na vlastné zdroje týmto subjektom.

128

V tejto súvislosti ECB v opatrení včasnej intervencie uviedla, že:

129

Za týchto podmienok treba konštatovať, že účelom článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách, keďže sleduje cieľ verejného záujmu, nie je priznať práva jednotlivcom a že práve na dosiahnutie tohto cieľa bol v prejednávanej veci tento článok vykonaný prijatím opatrenia včasnej intervencie, v dôsledku čoho treba prvú výhradu zamietnuť.

130

V druhej výhrade žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažne porušila článok 69 h konsolidovaného zákona o bankách tým, že v opatrení včasnej intervencie uložila banke povinnosť previesť údajne nesplácané úvery za málo výhodných podmienok. Podľa žalobcov však toto ustanovenie neumožňuje uloženie tohto druhu povinnosti, ale stanovuje len možnosť vykonať plán ozdravenia alebo pripraviť plán na dojednanie reštrukturalizácie dlhu s veriteľmi.

131

Podľa článku 69 h konsolidovaného zákona o bankách môže Národná banka Talianska požiadať úverovú inštitúciu alebo materskú spoločnosť bankovej skupiny, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 69g ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o bankách, aby vykonala, aj keď len čiastočne, prijatý plán ozdravenia, pripravila plán na dojednanie reštrukturalizácie dlhu so všetkými alebo s niektorými veriteľmi alebo prípadne zmenila svoju právnu formu.

132

Pri výkone tejto právomoci môže Národná banka Talianska požadovať aktualizáciu plánu ozdravenia, ak sa podmienky, ktoré viedli k prijatiu opatrenia včasnej intervencie, líšia od prípadov predpokladaných v rámci plánu. Okrem toho môže stanoviť lehotu na vykonanie plánu a odstránenie príčin, ktoré viedli k prijatiu opatrenia včasnej intervencie.

133

V prejednávanej veci sa článok 69 h konsolidovaného zákona o bankách uplatňuje na ECB podľa článku 9 nariadenia č. 1024/2013, podľa ktorého táto inštitúcia koná ako príslušný orgán namiesto vnútroštátneho orgánu, pokiaľ – ako je to v prejednávanej veci – inštitúcie, nad ktorými sa má vykonávať dohľad, patria do jej právomoci podľa článku 4 nariadenia č. 1024/2013.

134

Treba konštatovať, že článok 69 h konsolidovaného zákona o bankách, keďže sa obmedzuje na to, že orgánu dohľadu priznáva právomoc požadovať od úverových inštitúcií, aby pripravili alebo vykonali plán na dojednanie reštrukturalizácie dlhu, ak sú splnené podmienky, ktoré stanovuje, sám osebe nepriznáva práva jednotlivcom.

135

V prejednávanej veci teda ECB na účely dosiahnutia cieľa verejného záujmu požiadala banku v rámci opatrenia včasnej intervencie, aby do 28. februára 2017 predložila strategický plán a operačný plán, ktoré mali prinajmenšom:

136

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, teda opatrenie včasnej intervencie nevyžadovalo, aby banka previedla nesplácané úvery, a už vôbec nie, aby tak urobila za ceny určené počas stanoveného obdobia. V súlade s článkom 69 h konsolidovaného zákona o bankách ECB v opatrení včasnej intervencie len požiadala banku, aby predložila strategický plán a operačný plán na zníženie podielu nesplácaných úverov v jej súvahe. Tieto plány však musela pripraviť a schváliť banka. Prináležalo jej najmä identifikovať a vykonať primerané opatrenia, napríklad poskytnutím informácií o tom, ktoré nesplácané úvery mali byť prevedené, za akých podmienok, komu a za akú cenu.

137

Navyše článok 69 h konsolidovaného zákona o bankách nebráni tomu, aby opatrenie včasnej intervencie uvádzalo minimálne ciele a stanovovalo lehoty na zníženie nesplácaných úverov. Toto ustanovenie totiž výslovne priznáva ECB právomoc stanoviť lehotu na vykonanie plánu a odstránenie príčin, ktoré viedli k včasnej intervencii.

138

Za týchto podmienok treba konštatovať, že článok 69 h konsolidovaného zákona o bankách sleduje cieľ verejného záujmu bez toho, aby priznával práva jednotlivcom, a že práve na dosiahnutie tohto cieľa ho ECB v prejednávanej veci uplatnila, keď prijala opatrenie včasnej intervencie, o ktoré ide v druhej výhrade.

139

Druhú výhradu teda treba zamietnuť.

140

Svojou treťou výhradou žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažne porušila článok 16 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1024/2013, keďže v opatrení včasnej intervencie sa domnievala, že porušenie požiadaviek na vlastné zdroje bankou sa mohlo prejaviť v časovom horizonte viac ako dvanásť mesiacov po prijatí tohto opatrenia.

141

Podľa žalobcov článok 16 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1024/2013 obmedzuje právomoc ECB prijať opatrenie voči úverovej inštitúcii len na prípady, keď riziko porušenia uplatniteľného regulačného rámca touto úverovou inštitúciou nastane najneskôr do dvanástich mesiacov od intervencie ECB.

142

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako je uvedené v bode 82 a nasl. vyššie, článok 16 nariadenia č. 1024/2013 priznáva ECB právomoci v oblasti prudenciálneho dohľadu, pričom sleduje cieľ verejného záujmu bez toho, aby priznával práva jednotlivcom.

143

Tretiu výhradu teda treba zamietnuť.

144

V rámci štvrtej výhrady žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že v rámci opatrenia včasnej intervencie uložila banke prísnejšie opatrenia, než sú opatrenia prijaté voči iným úverovým inštitúciám, ktoré sa však nachádzali v podobnej situácii.

145

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania je zakotvená v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 7. marca 2017, RPO, C‑390/15, EU:C:2017:174, bod 41 a citovanú judikatúru).

146

Z tohto dôvodu môže zásada rovnosti zaobchádzania podľa judikatúry priznávať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 87, a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, bod 110).

147

Za týchto podmienok treba overiť, či ECB prijatím opatrenia včasnej intervencie závažným a zjavným spôsobom porušila zásadu rovnosti zaobchádzania nad rámec širokej miery voľnej úvahy, ktorá jej je priznaná.

148

V tejto súvislosti treba uviesť, že ECB musí pri výkone svojej prudenciálnej úlohy vykonávať technické posúdenia zohľadňujúce širokú škálu premenných, najmä úroveň vlastných zdrojov a likvidity, obchodné modely, riadenie, riziká, systémový vplyv a makroekonomické scenáre. Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami sa teda neobmedzuje na kvantitatívne a mechanické porovnanie izolovaných a extrapolovaných čísel, ale vyžaduje komplexné prudenciálne posúdenie situácie úverovej inštitúcie, ktoré ide ruka v ruke so širokou mierou voľnej úvahy.

149

V opatrení intervencie sa ECB na preukázanie rýchleho zhoršenia situácie banky neobmedzila na konštatovanie porušenia požiadaviek na aktíva spojených s úrovňou nesplácaných úverov, ale odkázala aj na viaceré skutočnosti, ktoré podľa nej svedčia o nestabilite tejto úverovej inštitúcie: úverové riziko (strana 2, bod 1.1.1), nízka ziskovosť (strana 2, bod 1.1.1), straty z predchádzajúcich rokov [strana 3, bod 1.12 písm. i)], skromné výsledky pri vytváraní prevádzkových príjmov [strana 3, bod 1.1.2 písm. i)], veľmi vysoký pomer nákladov a príjmov [strana 4, bod 1.1.2 písm. i)], neistota v súvislosti s opatreniami na úsporu nákladov [strana 4, bod 1.1.2 písm. iii)] a nedostatky charakterizujúce situáciu v oblasti likvidity (strana 7, bod 2.4).

150

Podľa judikatúry, ak žalobca tvrdí, že bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania, prináleží mu presne identifikovať porovnateľné situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne, alebo rozdielne situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rovnako (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, K. Chrysostomides & Co. a i./Rada a i., T‑680/13, EU:T:2018:486, bod 442 a citovanú judikatúru).

151

Žalobcovia tak mali v prejednávanej veci vzhľadom na parametre uvedené v bode 149 vyššie preukázať, ak to bolo ich zámerom, že s inými talianskymi úverovými inštitúciami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii sa zaobchádzalo rozdielne.

152

Je pravda, že žalobcovia vo svojich písomných podaniach predložili správu porovnávajúcu množstvo nesplácaných úverov, ktoré držala banka, s úvermi v držbe iných talianskych úverových inštitúcií. Túto osobitnú situáciu však neporovnali s rozhodnutiami, ktoré prijala ECB, spôsobom, ktorý by preukázal existenciu skutočného rozdielneho zaobchádzania, pokiaľ ide o banku a iné talianske úverové inštitúcie.

153

Štvrtú výhradu treba preto zamietnuť.

154

Piatou výhradou žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu proporcionality tým, že banke uložila, hoci prichádzali do úvahy menej drastické opatrenia, povinnosť, ktorá okamžite spôsobila bezprostredné zníženie hodnoty úverov banky a viedla k jej značným stratám.

155

V tejto súvislosti treba uviesť, že zásada proporcionality je ako všeobecná právna zásada zakotvená v článku 5 ods. 4 ZEÚ a podľa judikatúry priznáva práva jednotlivcom (rozsudky zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98, EU:T:2001:279, bod 64, a z 29. novembra 2016, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, T‑279/11, neuverejnený, EU:T:2016:683, bod 58).

156

Jednotlivci tak majú možnosť založiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie tým, že preukážu, že ECB im spôsobila ujmu konaním, ktoré je v rozpore so zásadou proporcionality, a to v prípade, že preukážu, že inštitúcia túto zásadu porušila závažným a zjavným spôsobom.

157

Podľa judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie umožňovali dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou bez toho, aby boli prekročené hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok z 8. júla 2020, VQ/ECB,T‑203/18, EU:T:2020:313, bod 61; pozri tiež rozsudok z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB,T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 142 a citovanú judikatúru).

158

Ak súd rozhoduje o návrhu na preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, musí rešpektovať mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám Únie (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 68).

159

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako je uvedené v bode 45 vyššie, ECB má pri výkone svojich úloh prudenciálneho dohľadu širokú mieru voľnej úvahy.

160

Podľa výrazov použitých na odôvodnenie prijatia opatrenia včasnej intervencie ECB ďalej analyzovala proporcionalitu povinnosti, ktorú zamýšľala stanoviť vo vzťahu k úverom, ktoré boli zahrnuté do aktív banky, ale nemali výkonnostné charakteristiky, ktoré považovala za potrebné na splnenie požiadaviek na vlastné zdroje vyplývajúcich z právnej úpravy Únie.

161

Na začiatku svojej analýzy ECB posúdila ako pravdepodobné riziko porušenia požiadaviek na aktíva spojených s držbou nesplácaných úverov bankou (bod 1.1.1 opatrenia včasnej intervencie).

162

Následne 14. júna 2016 vzala na vedomie neprimeranosť strategického plánu predloženého bankou na účely dosiahnutia súladu s cieľmi, ktoré formulovala v súvislosti so znížením pomeru nákladov k výnosom a so znížením nesplácaných úverov (bod 1.1.5 opatrenia včasnej intervencie).

163

Okrem toho uviedla, že banka zaznamenala vážne zhoršenie svojej finančnej situácie s výrazným zvýšením úverového rizika v období rokov 2013 – 2016 a výrazným nedostatkom z hľadiska dostupnej likvidity (body 2.3 a 2.4 opatrenia včasnej intervencie).

164

Na základe toho ECB dospela k záveru, že opatrenie spočívajúce v tom, že sa banke ukladá povinnosť predložiť strategický plán a operačný plán na zníženie nesplácaných úverov, bolo:

165

Na základe tejto analýzy sa ECB mohla vzhľadom na riziko pre banku domnievať, že je vhodné a nevyhnutné prijať opatrenie včasnej intervencie, keďže neexistovali alternatívne riešenia, ktoré by mohli uspokojivým spôsobom ukončiť ťažkosti, v ktorých sa banka v tom čase nachádzala.

166

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobcovia nepreukázali skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ECB prijatím opatrenia včasnej intervencie závažným a zjavným spôsobom porušila zásadu proporcionality.

167

Piatu výhradu treba teda zamietnuť a spolu s ňou v celom rozsahu aj argumentáciu týkajúcu sa piatej protiprávnosti konania vytýkaného ECB.

168

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd na základe článku 277 ZFEÚ incidenčne rozhodol o neuplatniteľnosti opatrenia včasnej intervencie vzhľadom na jeho nezákonnosť z dôvodov uvedených v bodoch 119 až 167 vyššie.

169

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 277 ZFEÚ sa každý účastník konania môže v konaní, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt prijatý inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie, dovolávať pred Súdnym dvorom Európskej únie neuplatniteľnosti tohto aktu z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ bez ohľadu na uplynutie lehoty stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

170

Podľa judikatúry sa námietka nezákonnosti uplatňuje len na všeobecne záväzné akty, inak je táto námietka neprípustná (rozsudok z 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, EU:T:1993:89, bod 56).

171

Akt je všeobecne záväzný v zmysle článku 277 ZFEÚ, ak sa týka objektívne určených situácií a vyvoláva právne účinky voči abstraktne vymedzeným kategóriám osôb (rozsudky z 28. februára 2018, Paulini/ECB, T‑764/16, neuverejnený, EU:T:2018:101, bod 32, a z 5. mája 2021, Pharmaceutical Works Polpharma/EMA, T‑611/18, EU:T:2021:241, bod 90).

172

V prejednávanej veci o taký prípad nejde, pretože ECB osobitne adresovala banke opatrenie včasnej intervencie s tým, že jej vzhľadom na ťažkosti týkajúce sa aktív, ktorým bola vystavená, uložila povinnosť predložiť strategický plán a operačný plán na zníženie emisií nesplácaných úverov.

173

Z toho vyplýva, že opatrenie včasnej intervencie nie je všeobecne záväzným aktom v zmysle judikatúry uvedenej v bode 171 vyššie.

174

Námietku nezákonnosti treba preto zamietnuť ako neprípustnú.

175

Pokiaľ ide o šiestu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB v rozhodnutí o vlastných zdrojoch uložila banke príliš krátku lehotu na to, aby mohla splniť požiadavky, ktoré jej boli uložené v oblasti vlastných zdrojov. Konkrétne podľa žalobcov nebolo primerané žiadať banku, aby splnila tieto požiadavky do 31. decembra 2018, t. j. len 19 pracovných dní po dátume, ktorý stanovila ECB na to, aby predstavenstvo banky predložilo a schválilo plán na zachovanie vlastných zdrojov.

176

ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

177

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hodnotenie opatrení, ktoré treba prijať na ukončenie problematickej situácie, zo strany ECB je súčasťou posúdenia, ktoré sa má vykonať na základe zásady proporcionality. Táto zásada bola preskúmaná, pokiaľ ide o piatu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, v súvislosti s opatrením včasnej intervencie (piata výhrada). Pokiaľ ide o šiestu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, zásada proporcionality sa teraz uvádza v súvislosti s rozhodnutím o vlastných zdrojoch, ktoré je tiež napadnuté z dôvodu porušenia tejto zásady.

178

Ako bolo uvedené v bodoch 155 a 156 vyššie, podľa judikatúry môže zásada proporcionality priznávať práva jednotlivcom. Táto zásada im totiž poskytuje možnosť založiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie tým, že preukážu, že ECB im spôsobila ujmu konaním, ktoré je v rozpore so zásadou proporcionality, a pokiaľ preukážu, že inštitúcia túto zásadu porušila závažným a zjavným spôsobom.

179

V prejednávanej veci treba overiť, či ECB pri prijímaní rozhodnutia o vlastných zdrojoch dodržala zásadu proporcionality.

180

V tejto súvislosti treba konštatovať, že ECB v znení rozhodnutia o vlastných zdrojoch presne posúdila jeho primeranosť.

181

V prvom rade uviedla, že v roku 2018 banka pri pokuse o emisiu kapitálových nástrojov na trh zlyhala trikrát (v marci, máji a júni), pričom tieto zlyhania viedli k určitému počtu odstúpení z funkcie v rámci predstavenstva, vrátane odstúpenia pána Malacalza, v dôsledku čoho bolo potrebné vymenovať nové predstavenstvo. Banka tak podľa ECB vykazovala rizikové a neisté profily, pokiaľ ide o jej majetkovú stabilitu a riadenie (bod 1.1 rozhodnutia o vlastných zdrojoch).

182

ECB ďalej tvrdila, že plán na zachovanie vlastných zdrojov predložený bankou 22. júna 2018 neumožňuje splniť celkovú požiadavku na vlastné zdroje v primeranej lehote, keďže uskutočniteľnosť, harmonogram a účinnosť navrhovaných opatrení vo veľkej miere záviseli od trhových podmienok a záujmu investorov, ktoré v tom čase neboli pre banku priaznivé (bod 2.1.1 rozhodnutia o vlastných zdrojoch).

183

ECB sa napokon domnievala, že aj za predpokladu, že by sa vykonali opatrenia zamýšľané bankou v pláne na zachovanie vlastných zdrojov, ktorý bol prijatý 22. júna 2018, nepredstavovali by dôveryhodný základ na zabezpečenie trvalého dodržiavania požiadaviek na vlastné zdroje (bod 2.1.2 rozhodnutia o vlastných zdrojoch).

184

Na základe tejto analýzy mohla ECB vzhľadom na skutočné riziko, že banka okamžite neobnoví svoje vlastné zdroje, usúdiť, že je vhodné a potrebné požiadať banku, aby najneskôr do 30. novembra 2018 predložila a dala schváliť jej predstavenstvu nový plán na obnovenie a trvalé zabezpečenie dodržiavania požiadaviek na aktíva najneskôr do 31. decembra 2018. Toto rozhodnutie bolo podľa ECB jediným rozhodnutím umožňujúcim dosiahnuť sledovaný cieľ, a to ozdravenie majetkovej situácie banky (bod 2.1.2 rozhodnutia o vlastných zdrojoch).

185

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobcovia nepreukázali skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ECB tým, že prijala rozhodnutie o vlastných zdrojoch, porušila dostatočne závažne zásadu proporcionality.

186

Argumentáciu týkajúcu sa šiestej protiprávnosti konania vytýkaného ECB treba teda zamietnuť.

187

Pokiaľ ide o siedmu protiprávnosť, žalobcovia uvádzajú tri výhrady, ktoré sa týkajú údajného dostatočne závažného porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery zo strany ECB.

188

ECB s podporou Komisie spochybňuje všetky tri výhrady.

189

Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry je zásada ochrany legitímnej dôvery všeobecnou zásadou práva Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:1992:217, bod 15, a zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98, EU:T:2001:279, bod 64).

190

Podľa judikatúry možnosť dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery podlieha trom podmienkam, ktoré majú kumulatívnu povahu. Presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov musia byť poskytnuté dotknutej osobe správnymi orgánmi Únie. Tieto záruky musia byť spôsobilé vyvolať legitímnu dôveru u tej osoby, ktorej sú určené. Poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 75, a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, bod 81).

191

Judikatúra takisto spresňuje, že možnosť odvolávať sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery má každý hospodársky subjekt, v prípade ktorého orgán vzbudil legitímne očakávanie. Ak však opatrný a obozretný hospodársky subjekt môže predvídať prijatie opatrenia, ktoré by sa mohlo dotknúť jeho záujmov, nemôže sa po prijatí tohto opatrenia odvolávať na uvedenú zásadu. Okrem toho hospodárske subjekty nemôžu vkladať legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môžu orgány zmeniť v rámci svojej voľnej úvahy (pozri rozsudok z 22. septembra 2022, Admiral Gaming Network a i., C‑475/20 až C‑482/20, EU:C:2022:714, bod 62 a citovanú judikatúru).

192

Práve v tomto kontexte treba preskúmať tri výhrady uvádzané žalobcami.

193

V rámci prvej výhrady žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že nezasiahla s cieľom opraviť klamlivé vyhlásenia uskutočnené správcami v súvislosti s finančnou stabilitou banky.

194

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto konanie pripísané ECB bolo kritizované aj v rámci argumentácie týkajúcej sa prvej protiprávnosti, v ktorej žalobcovia neúspešne tvrdili, že táto inštitúcia mala podľa talianskeho práva zasiahnuť s cieľom opraviť klamlivé vyhlásenia správcov banky (bod 59 a nasl. vyššie).

195

Pokiaľ ide o siedmu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, to isté konanie je napadnuté z hľadiska zásady ochrany legitímnej dôvery, pričom žalobcovia tvrdia, že neexistencia zásahu na účely opravy zo strany ECB u nich vyvolala legitímnu dôveru, pokiaľ ide o finančnú stabilitu banky.

196

Bez toho, aby bola spochybnená možnosť, že žalobcovia mohli očakávať, že situácia banky sa zlepší, treba po prvé uviesť, že skutočnosť, že ECB nezasiahla s cieľom opraviť údajne klamlivé vyhlásenia, nemožno považovať za poskytnutie záruk zo strany ECB, pokiaľ ide o konanie, ktoré mala v úmysle prijať voči banke, a po druhé a v každom prípade, že takáto absencia zásahu – pokiaľ ide o jej formu – zjavne nezodpovedá požiadavke, podľa ktorej musia byť uistenia presné, bezpodmienečné a súhlasné, aby mohli vyvolať legitímnu dôveru, ako je pripomenuté v bode 190 vyššie.

197

Prvú výhradu treba teda zamietnuť.

198

V rámci druhej výhrady žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že poskytla pozitívne hodnotenia, pokiaľ ide o zvýšenia základného imania uskutočnené bankou pred rokom 2019.

199

V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobcovia vo svojich písomných podaniach všeobecným spôsobom odkázali na zvýšenia základného imania uskutočnené bankou v rokoch 2015, 2016, 2017 a 2018 bez toho, aby presne identifikovali tie, ktorých sa výhrada konkrétne týkala.

200

Žalobcovia navyše nepredložili nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že ECB formulovala kladné hodnotenia týkajúce sa zvýšení základného imania uskutočnených bankou pred rokom 2019 a že tieto hodnotenia spĺňali požiadavky uvedené v bode 190 vyššie, aby mohli v prípade žalobcov vyvolať konkrétne očakávanie, pokiaľ ide o konanie, ktoré prijme.

201

Na to, aby bola výhrada prípustná, je však nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, pritom však súdržným a zrozumiteľným spôsobom, z písomností predložených žalobcom. Takéto údaje sú nevyhnutné na to, aby žalovaný mohol pripraviť svoju obranu a aby Všeobecný súd mohol rozhodnúť o predloženej argumentácii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, Corporación Empresarial de Materiales de Construcción/Komisia, T‑250/12, EU:T:2015:749, bod 101 a citovanú judikatúru).

202

Druhú výhradu treba teda zamietnuť ako neprípustnú.

203

V rámci tretej výhrady žalobcovia tvrdia, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že akcionárom banky poskytla v súvislosti s jej stabilitou uistenia, v dôsledku ktorých uskutočnili významné investície.

204

V tomto ohľade treba uviesť, že žalobcovia nepredložili na podporu svojho tvrdenia nijaký dôkaz umožňujúci identifikovať uistenia, ktoré ECB údajne poskytla v súvislosti s finančnou stabilitou banky, ani okolnosti, za ktorých by boli tieto uistenia poskytnuté.

205

V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 201 vyššie je však na to, aby bola výhrada prípustná, nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, pritom však súdržným a zrozumiteľným spôsobom, z písomností predložených žalobcom.

206

Za týchto podmienok treba teda tretiu výhradu zamietnuť ako neprípustnú.

207

Keďže všetky výhrady boli zamietnuté, treba argumentáciu týkajúcu sa siedmej protiprávnosti zamietnuť v celom rozsahu.

208

Pokiaľ ide o ôsmu protiprávnosť konania vytýkaného ECB, žalobcovia tvrdia, že ECB porušila ich právo vlastniť majetok, keďže svojím konaním a opomenutím spôsobila podstatné zníženie hodnoty ich podielov v banke.

209

ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

210

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 17 ods. 1 Charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

211

Judikatúra konštatuje, že právo vlastniť majetok, ako je stanovené v článku 17 ods. 1 Charty, predstavuje právnu normu, ktorá priznáva práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 66, a z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, bod 96).

212

Treba teda preskúmať, či ECB závažným a zjavným spôsobom porušila právo žalobcov vlastniť majetok.

213

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 201 vyššie je na to, aby bola žaloba prípustná, nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, pritom však súdržným a zrozumiteľným spôsobom, z písomností predložených žalobcami.

214

V prejednávanej veci však žalobcovia uviedli, že hodnota ich podielov klesla, a pripísali tento vývoj rozhodnutiam prijatým bankou v nadväznosti na opatrenia prijaté zo strany ECB, avšak bez toho, aby preukázali, že tieto opatrenia spôsobili tento výsledok, a bez toho, aby predložili analýzu, na základe ktorej by bolo možné konštatovať, že tento výsledok nebol priamo alebo nepriamo, čiastočne alebo úplne spôsobený inými skutočnosťami alebo inými okolnosťami.

215

Za týchto podmienok treba argumentáciu týkajúcu sa ôsmej protiprávnosti konania vytýkaného ECB zamietnuť ako neprípustnú.

216

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že žiadna z protiprávností konaní vytýkaných ECB, na ktoré poukazujú žalobcovia, nemôže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 tretieho odseku ZFEÚ.

217

Z tohto dôvodu treba žalobu zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či sú splnené ostatné podmienky, ktorých dodržanie vyžaduje judikatúra na vznik zodpovednosti inštitúcie Únie a ktorými sú konkrétne existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uvádzanou škodou, alebo rozhodnúť o opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, ktoré navrhli žalobcovia.

218

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

219

Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi ECB a Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)

rozhodol takto: