1

Svojím odvolaním spoločnosť Fastweb SpA žiada zrušiť uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 27. septembra 2021, Iliad Italia/Komisia (T‑692/20, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2021:686), ktorým Všeobecný súd zamietol jej návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov spoločnosti Illiad Italia SpA, žalobkyne v prvostupňovom konaní vo veci T‑692/20.

2

Článok 2 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) stanovuje:

„Koncentrácia, ktorá značne naruší účinnú hospodársku súťaž na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, najmä v dôsledku vytvorenia alebo posilnenia dominantného postavenia, sa vyhlási za nezlučiteľnú so spoločným trhom.“

3

Článok 8 ods. 3 tohto nariadenia stanovuje

„Ak Komisia zistí, že oznámená koncentrácia spĺňa kritérium ustanovené v článku 2 ods. 3 …, vydá rozhodnutie, ktorým vyhlási koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom.“

4

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 8 napadnutého uznesenia. Na účely tohto konania ich možno zhrnúť nasledovne.

5

Dňa 17. januára 2020 bolo Európskej komisii doručené oznámenie o koncentrácii (ďalej len „oznámená koncentrácia“), prostredníctvom ktorej mali spoločnosti Vodafone Europe BV a Telecom Italia SpA v úmysle spojiť svoje činnosti v oblasti prevádzkovania pasívnej infraštruktúry v Taliansku v novovytvorenom spoločnom podniku, nazvanom Infrastrutture Wireless Italiane SpA (ďalej len „INWIT“).

6

Dňa 6. marca 2020 Komisia na základe nariadenia č. 139/2004 prijala rozhodnutie C(2020) 1573 final, ktorým vyhlásila oznámenú transakciu za zlučiteľnú s vnútorným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.9674 – Vodafone ITALIA/TIM/INWIT JV) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

7

V napadnutom rozhodnutí Komisia najprv posúdila pravdepodobné účinky oznámenej koncentrácie. V tejto súvislosti sa Komisia po prvé domnievala, že oznámená koncentrácia vyvoláva vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom z dôvodu vertikálnych nekoordinovaných účinkov na trhy poskytovania maloobchodných a veľkoobchodných mobilných telekomunikačných služieb. Po druhé Komisia nevylúčila možnosť, že oznámená koncentrácia môže vyvolať vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom z dôvodu na jednej strane vertikálnych nekoordinovaných účinkov na úkor poskytovateľov maloobchodných a veľkoobchodných telekomunikačných služieb pevného bezdrôtového pripojenia používajúcich technológiu fixed wireless access, a na druhej strane horizontálnych nekoordinovaných účinkov súvisiacich s poskytovaním hostingových služieb na pasívnej infraštruktúre prevádzkovateľom mobilných sietí, poskytovateľom používajúcim technológiu fixed wireless access a iným zákazníkom ako televíznym a rozhlasovým vysielateľom.

8

Komisia ďalej usúdila, že záväzky prijaté spoločnosťami Vodafone Europe a Telecom Italia sú takej povahy, že oznámená koncentrácia je zlučiteľná s vnútorným trhom a Dohodou o Európskom hospodárskom priestore (EHP) z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3). Z toho vyvodila, že oznámená koncentrácia, zmenená v nadväznosti na záväzky ponúknuté účastníkmi koncentrácie, významne nenaruší účinnú hospodársku súťaž na trhoch, na ktorých boli identifikované problémy hospodárskej súťaže.

9

V napadnutom rozhodnutí sa teda uvádza, že oznámená koncentrácia je zlučiteľná s vnútorným trhom a Dohodou o EHP za predpokladu, že účastníci koncentrácie dodržia podmienky a povinnosti uvedené v záväzkoch pripojených k tomuto rozhodnutiu.

10

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 18. novembra 2020 Illiad Italia podala návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

11

Listinou doručenou do kancelárie Všeobecného súdu 11. marca 2021 podala Fastweb návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania vo veci T‑692/20 na podporu návrhov spoločnosti Illiad Italia.

12

Napadnutým uznesením Všeobecný súd tento návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania zamietol.

13

Všeobecný súd po prvé v bode 24 tohto uznesenia konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nebolo adresované spoločnosti Fastweb.

14

Po druhé Všeobecný súd v bode 33 napadnutého uznesenia rozhodol, že Fastweb nepredložila dôkazy o tom, že skutočne musí alebo bude musieť objednávať hostingové služby pre svoje prenosové zariadenia u spoločnosti INWIT a že teda neuniesla svoje dôkazné bremeno. V tejto súvislosti Všeobecný súd najmä v bodoch 26, 29 a 31 tohto uznesenia uviedol, že z napadnutého rozhodnutia a pripomienok Komisie vyplýva, že Fastweb využívala alternatívy k pasívnej infraštruktúre spoločnosti INWIT a že nepreukázala, že tieto alternatívy by sa mohli ukázať ako nedostatočné na uspokojenie jej potrieb alebo že by boli ohrozené zlyhaním partnerstva a spolupráce nadviazanej medzi spoločnosťou Fastweb a ostatnými prevádzkovateľmi.

15

Všeobecný súd v bode 34 uvedeného uznesenia spresnil, že v každom prípade, ak sa pripomienky spoločnosti Fastweb majú chápať v tom zmysle, že zlyhanie takéhoto partnerstva alebo spolupráce by znamenalo, že by potrebovala hostingové služby spoločnosti INWIT, takéto zlyhanie predstavuje budúcu a hypotetickú udalosť, ktorá nemôže preukázať priamy a aktuálny záujem na vyriešení sporu.

16

Po tretie Všeobecný súd v bode 36 napadnutého uznesenia rozhodol, že Fastweb nepreukázala, že podmienky a povinnosti uložené účastníkom koncentrácie mali na jej situáciu odlišné alebo dodatočné účinky ako tie, ktoré vyplývajú z jej partnerstva a spolupráce s inými operátormi.

17

Fastweb vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

18

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Na podporu svojho odvolania Fastweb uvádza dva odvolacie dôvody, prvý z nich je založený na nesprávnom odôvodnení a skreslení skutkového stavu a druhý na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

20

Fastweb vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdí, že napadnuté uznesenie obsahuje nesprávne odôvodnenie a skreslený skutkový stav, keďže Všeobecný súd v tomto uznesení odmietol existenciu záujmu spoločnosti Fastweb na vyriešení sporu len z dôvodu, že v súčasnosti využíva alternatívu k pasívnej infraštruktúre spoločnosti INWIT.

21

Jedinou relevantnou otázkou je to, či sa právne postavenie alebo hospodárska situácia spoločnosti Fastweb zmení, alebo by sa mohla zmeniť, ak by sa vyhovelo návrhom spoločnosti Illiad Italia na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Všeobecný súd mal preto o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania rozhodnúť na základe posúdenia dôsledkov zrušenia napadnutého rozhodnutia na obchodnú činnosť spoločnosti Fastweb. V tejto súvislosti sa nemohol vyhnúť tomu, aby vychádzal z „predpokladov“ týkajúcich sa účinku koncentrácie, keďže akýkoľvek záujem na vyriešení sporu v oblasti koncentrácií sa nevyhnutne opiera o takéto „predpoklady“.

22

V tomto prípade je záujem spoločnosti Fastweb vstúpiť do konania ako vedľajší účastník preukázaný, keďže zrušenie napadnutého rozhodnutia by jej umožnilo získať lepšie podmienky v rámci hospodárskej súťaže, ktoré by jej umožnili prístup k hostingovým službám spoločnosti INWIT, a to popri službách získaných v rámci jej partnerstva a spolupráce alebo namiesto nich. Čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia by zasa umožnilo spoločnosti Fastweb prístup k lepšiemu rozsahu sietí spoločnosti INWIT a väčšiu prehľadnosť, pokiaľ ide o charakteristiky týchto sietí a postupy týkajúce sa prístupu k nim.

23

Všeobecný súd tak nezohľadnil podstatné prvky sporu, najmä okolnosť, že neexistencia akejkoľvek alternatívy na trhu, pokiaľ ide o siete v súčasnosti používané spoločnosťou INWIT, by ju zbavila vyjednávacej sily voči jej partnerom a obmedzila hospodársku súťaž na trhu.

24

Fastweb tiež tvrdí, že je potrebné zohľadniť niekoľko ďalších skutkových okolností, a to jej účasť na správnom konaní pred Komisiou, jej postavenie nového prevádzkovateľa siete vstupujúceho na trh, poskytnutie informácií Komisii o škode, ktorá jej vznikla v dôsledku nedostatočného prístupu k sieťam spoločnosti INWIT, ako aj podobnosť medzi jej postavením a postavením spoločnosti Illiad Italia.

25

Komisia sa dovoláva neprípustnosti prvého odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že Fastweb na jednej strane spochybňuje skutkové zistenia Všeobecného súdu bez toho, aby tvrdila alebo preukázala skreslenie skutkového stavu, a na druhej strane predkladá dôkazy, ktoré neboli predložené Všeobecnému súdu.

26

Na úvod je vhodné preskúmať tvrdenia Komisie, ktorými spochybňuje prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu.

27

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa odvolanie v súlade s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie obmedzuje na právne otázky s vylúčením akéhokoľvek posúdenia skutkového stavu. Všeobecný súd má preto výlučnú právomoc posúdiť dôkazy. Posúdenie týchto dôkazov preto nepredstavuje, s výnimkou ich skreslenia, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania [pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 21. júna 2016, Bundesverband der Pharmazeutischen Industrie/Allergopharma, C‑157/16 P(I), neuverejnené, EU:C:2016:476, bod 9 a citovanú judikatúru].

28

Hoci uvedenie niektorých aspektov tvrdení, ktoré uvádza Fastweb na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu, by istotne mohlo viesť k názoru, že sa čiastočne snaží spochybniť skutkové posúdenia vykonané Všeobecným súdom, faktom zostáva, že Fastweb týmto odvolacím dôvodom v podstate tvrdí, že Všeobecný súd posúdil existenciu jej záujmu na vyriešení sporu na základe nesprávneho kritéria založeného na neexistencii skutočného alebo predvídateľného využitia služieb účastníkov predmetnej koncentrácie, pričom mal rozhodnúť len o tom, či by sa vzhľadom na predvídateľné účinky tejto koncentrácie na podmienky hospodárskej súťaže, ktoré sa týkajú tejto spoločnosti, mohlo zrušením napadnutého rozhodnutia zmeniť jej právne postavenie alebo hospodárska situácia.

29

Takáto výhrada patrí do právomoci odvolacieho súdu, keďže sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, takže prvý odvolací dôvod treba považovať za prípustný, keďže sa týka tejto výhrady.

30

Na druhej strane z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa účastníkovi konania umožní predložiť dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom, po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom, povolí sa mu predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd. V rámci odvolacieho konania je právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov prerokúvaných pred súdmi prvého stupňa [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 13. novembra 2019, EDP España/Komisia, C‑536/19 P(I), neuverejnené, EU:C:2019:965, bod 22 a citovaná judikatúra].

31

Fastweb tvrdením, že Všeobecný súd nesprávne opomenul zohľadniť skutkové okolnosti uvedené v bode 24 tohto uznesenia, ktoré však neboli uplatnené na prvom stupni, reálne predkladá Súdnemu dvoru odvolací dôvod, ktorý nebol vznesený v konaní pred Všeobecným súdom, založený na tom, že jej návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa malo vyhovieť na základe týchto skutkových okolností. Tvrdenia založené na uvedených skutkových okolnostiach sa preto musia zamietnuť ako neprípustné.

32

Naopak v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, treba tvrdenia spoločnosti Fastweb zhrnuté v bodoch 22 a 23 tohto uznesenia považovať na účely posúdenia jej záujmu na vyriešení sporu jednoducho za spresnenie relevantnosti odôvodnenia hospodárskej situácie tohto podniku, ako je uvedené v bode 7 návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania predloženého Všeobecnému súdu, a preto tieto tvrdenia nemožno odmietnuť ako neprípustné.

33

Pokiaľ ide o preskúmanie opodstatnenosti prvého odvolacieho dôvodu, je potrebné uviesť, že z bodov 25 až 34 napadnutého uznesenia vyplýva, že Všeobecný súd usúdil, že návrhu spoločnosti Fastweb na vstup do konania ako vedľajší účastník sa má vyhovieť len v rozsahu, v akom Fastweb preukázala, že vzhľadom na súčasnú organizáciu svojej činnosti má súčasnú alebo budúcu potrebu prístupu k pasívnej infraštruktúre spoločnosti INWIT a že si teda musí alebo si bude musieť skutočne objednať hostingové služby od spoločnosti INWIT.

34

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 40 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže každá osoba vstúpiť do konania pred súdmi Únie, ak preukáže záujem na vyriešení sporu predloženého jednému z týchto súdov.

35

Podľa ustálenej judikatúry sa pojem „oprávnený záujem na rozhodnutí veci“ v zmysle uvedeného článku 40 druhého odseku musí definovať vzhľadom na samotný predmet sporu a je nutné ho chápať ako priamy a skutočný záujem na tom, ako bude rozhodnuté o samotných návrhoch, a nie ako záujem vo vzťahu k uplatňovaným dôvodom alebo tvrdeniam. Pojem „rozhodnutie veci“ totiž odkazuje na konečné požadované rozhodnutie tak, ako bude uvedené vo výroku budúceho rozsudku [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 24. júna 2021, ratiopharm a i./Komisia, C‑220/21 P(I), neuverejnené, EU:C:2021:521, bod 18, ako aj citovaná judikatúra].

36

Je potrebné najmä preskúmať, či osoba, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník, je priamo dotknutá napadnutým aktom a či je jej záujem na rozhodnutí sporu istý. Záujem na rozhodnutí sporu možno v zásade považovať za dostatočne priamy iba v prípade, že toto rozhodnutie je spôsobilé zmeniť právne postavenie osoby, ktorá podáva návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 24. júna 2021, ratiopharm a i./Komisia, C‑220/21 P(I), neuverejnené, EU:C:2021:521, bod 19, ako aj citovaná judikatúra].

37

Okrem toho treba rozlišovať medzi navrhovateľmi na vstup vedľajších účastníkov do konania, ktorí odôvodnia priamy záujem na rozhodnutí o samotných návrhov predložených účastníkmi konania v rámci sporu, do ktorého chcú vstúpiť, a tými, ktorí odôvodnia len nepriamy záujem na rozhodnutí veci z dôvodu podobnosti medzi ich situáciou a situáciou jedného z účastníkov konania [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 24. júna 2021, ratiopharm a i./Komisia, C‑220/21 P(I), neuverejnené, EU:C:2021:521, bod 20, ako aj citovaná judikatúra].

38

Pokiaľ ide špecificky o existenciu takéhoto záujmu v oblasti práva hospodárskej súťaže, je dôležité zdôrazniť, že ustanovenia ZFEÚ týkajúce sa pravidiel hospodárskej súťaže zakotvujú právo nebyť vystavený narušeniu hospodárskej súťaže opatreniami, ktoré sú v rozpore s článkami 101, 102 a 107 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 43, ako aj z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923, bod 112).

39

Bolo teda možné dospieť k záveru, že záujem na rozhodnutí veci treba priznať navrhovateľovi na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ak schéma štátnej pomoci, ktorá je predmetom sporu, môže mať priame a skutočné dôsledky na jeho hospodársku situáciu, najmä ak nemožno vylúčiť, že projekt financovaný prostredníctvom takejto schémy ponúka alternatívu k službám ponúkaným týmto navrhovateľom, a teda môže mať dôsledky na jeho činnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 22. októbra 2019, Scandlines Danmark a Scandlines Deutschland/Komisia, C‑174/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:1096, body 9, 22 a 40).

40

Rovnako konkurentom podniku, ktorému rozhodnutie Komisie pripisuje zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ, ktorých hospodárska situácia bola zmenená predmetným správaním, mohol byť priznaný ich záujem vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov smerujúcich k zamietnutiu žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 21. februára 2008, Der Grüne Punkt Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, neuverejnené, EU:C:2008:114, body 9 a 10, ako aj z 8. júna 2012, Schenker/Deutsche Lufthansa a i., C‑602/11 P(I), neuverejnené, EU:C:2012:337, body 11 a 12].

41

Z článku 2 ods. 3 a článku 8 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 vyplýva, že Komisia musí vyhlásiť koncentrácie za nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak by výrazne narušili účinnú hospodársku súťaž na vnútornom trhu alebo na jeho podstatnej časti, najmä v dôsledku vytvorenia alebo posilnenia dominantného postavenia.

42

Na základe týchto skutočností musí byť podnik, ktorý pôsobí na jednom alebo viacerých trhoch, ktoré Komisia identifikovala ako trhy, ktoré by mohli byť dotknuté pravdepodobnými protisúťažnými účinkami koncentrácie, v zásade považovaný za podnik, ktorý má priamy a aktuálny záujem na rozhodnutí o návrhoch týkajúcich sa odvolania proti rozhodnutiu, ktorým sa táto koncentrácia povoľuje, pokiaľ v úvodnej fáze odvolacieho konania nemožno vylúčiť, že povolenie tejto koncentrácie a prípadne podmienky, ako aj povinnosti, ktorým toto povolenie podlieha, môžu mať dôsledky na činnosti tohto podniku.

43

Skutočnosť, že takýto podnik v súčasnosti využíva služby iného prevádzkovateľa než účastníkov predmetnej koncentrácie, nemôže byť použitá na vylúčenie existencie takéhoto záujmu, keďže, ako tvrdí Fastweb, zmena situácie v oblasti hospodárskej súťaži vyplývajúca z oznámenej koncentrácie môže aj v takomto prípade ovplyvniť ekonomické možnosti, ktoré má tento podnik k dispozícii, a jeho vyjednávaciu silu v rámci organizácie svojich činností.

44

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že na preukázanie záujmu na rozhodnutí vo veci T‑692/20 bola Fastweb povinná preukázať, že nemôže vykonávať svoju činnosť s využitím infraštruktúry, ku ktorej má v súčasnosti prístup na základe partnerstva a spolupráce s inými prevádzkovateľmi a že teda musí alebo bude musieť skutočne využiť hostingové služby spoločnosti INWIT pre svoje prenosové zariadenia.

45

Je preto namieste vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu.

46

Vzhľadom na to, že výrok napadnutého uznesenia sa zakladá tiež na odôvodnení založenom na porovnaní podmienok a povinností uložených napadnutým rozhodnutím, je potrebné preskúmať druhý odvolací dôvod, ktorý smeruje proti tomuto odôvodneniu.

47

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Fastweb uvádza, že Všeobecný súd sa v bode 36 napadnutého uznesenia dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení.

48

Všeobecný súd na jednej strane porušil článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie tým, že posúdil záujem na rozhodnutí vo veci nie v spojení s návrhmi predloženými spoločnosťou Iliad Italia, ale založením svojho posúdenia na analýze Komisie v napadnutom rozhodnutí. Všeobecný súd preto nemohol rozhodnúť na základe údajne nesprávnych posúdení uvedených v tomto rozhodnutí.

49

Všeobecný súd na strane druhej nesprávne porovnal situáciu spoločnosti Fastweb so situáciou iných fyzických a právnických osôb tým, že vyžadoval, aby preukázala, že podmienky a povinnosti uložené napadnutým rozhodnutím majú voči nej osobitné účinky.

50

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom výklade napadnutého uznesenia, keďže Všeobecný súd skutočne posúdil záujem spoločnosti Fastweb na rozhodnutí vo veci na základe kritérií vyplývajúcich z ustálenej judikatúry súdov Únie.

51

Na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 36 napadnutého uznesenia, nemožno vyžadovať od podniku pôsobiaceho na jednom alebo viacerých trhoch, ktoré Komisia identifikovala ako trhy, ktoré môžu byť dotknuté pravdepodobnými protisúťažnými účinkami koncentrácie, aby preukázal, že účinky podmienok a povinností uložených účastníkom koncentrácie na jeho postavenie sa líšia od účinkov, ktoré vyplývajú z jeho súčasných vzťahov s inými subjektmi.

52

Ako totiž tvrdí Fastweb, keďže preskúmanie žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu o povolení koncentrácie má za cieľ najmä posúdiť, v akom rozsahu sú podmienky a povinnosti uložené týmto rozhodnutím dostatočné na vylúčenie vzniku protisúťažných účinkov v prípade uskutočnenia tejto koncentrácie, nemožno od navrhovateľa na vstup vedľajšieho účastníka do konania očakávať, že v predbežnom štádiu konania preukáže, že tieto podmienky a povinnosti sú nedostatočné na to, aby zabránili vzniku takýchto účinkov.

53

Okrem toho záujem podniku na zrušení rozhodnutia povoľujúceho koncentráciu sa má, ako vyplýva z bodov 42 a 43 tohto uznesenia, posudzovať bez toho, aby bola rozhodujúca povaha priznaná okolnosti, že tento podnik je v súčasnosti v obchodnom vzťahu s inými subjektmi ako sú účastníci koncentrácie, pričom prípadné porovnanie účinkov dohôd uzavretých s týmito subjektmi s účinkami podmienok a povinností uložených týmto rozhodnutím nemôže byť v žiadnom prípade rozhodujúce na účely tohto posúdenia.

54

Z toho vyplýva, že je potrebné vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu, a v dôsledku toho zrušiť napadnuté uznesenie.

55

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečné rozhodnutie, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

56

V prejednávanej veci má Súdny dvor k dispozícii informácie potrebné na konečné rozhodnutie o návrhu spoločnosti Fastweb na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

57

Fastweb vo svojom návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania tvrdí, že ako poskytovateľ maloobchodných a veľkoobchodných telekomunikačných služieb mobilného a pevného pripojenia je jedným z operátorov, ktorý nakupuje prístupové služby k sieti pasívnej infraštruktúry. V tejto súvislosti tvrdí, že musí mať prístup k sieti spoločnosti INWIT a že kupuje prístupové služby k makrosieťam od prevádzkovateľov, akým je INWIT. Z tohto dôvodu sa domnieva, že zrušenie napadnutého rozhodnutia by malo významný dopad na jej situáciu.

58

Ako vyplýva z bodu 42 tohto uznesenia, takéto skutočnosti, ktorých existenciu potvrdzuje napadnuté rozhodnutie a ktoré Komisia nijako nespochybňuje, postačujú na preukázanie toho, že Fastweb má priamy a skutočný záujem na rozhodnutí o návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia predložených spoločnosťou Iliad Italia, keďže je nesporné, že preukazujú, že Fastweb je aktívna na jednom alebo viacerých trhoch identifikovaných Komisiou ako trhov, ktoré môžu byť dotknuté pravdepodobnými protisúťažnými účinkami oznámenej koncentrácie.

59

Za týchto podmienok a na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nemožno od spoločnosti Fastweb očakávať, že by presnejšie preukázala, v čom oznámená transakcia môže zmeniť jej situáciu ako poskytovateľa maloobchodných a veľkoobchodných služieb pevného pripojenia.

60

Okrem toho tvrdenia Komisie, ktorými popiera záujem spoločnosti Fastweb vstúpiť do konania ako vedľajší účastník z dôvodu, že táto spoločnosť nepreukázala, že partnerstvo a spolupráca, v ktorých je Fastweb v súčasnosti zapojená, sú ohrozené alebo že skutočne nakupuje alebo bude nakupovať hostingové služby od spoločnosti INWIT, nemôžu spochybniť tento záver z dôvodov uvedených v bode 43 tohto uznesenia.

61

Návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podala Fastweb vo veci T‑692/20, treba preto vyhovieť.

62

Pokiaľ ide o trovy tohto odvolania, podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

63

Keďže Fastweb navrhla uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať jej vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Fastweb v súvislosti s odvolaním.

64

Pokiaľ ide o trovy týkajúce sa návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, o trovách konania sa rozhodne v rozsudku alebo uznesení, ktorým sa konanie končí.

65

Keďže sa v prejednávanej veci návrhu spoločnosti Fastweb na vstup vedľajšieho účastníka do konania vyhovelo, je potrebné rozhodnúť, že o trovách konania spojených s jej vedľajším účastníctvom sa rozhodne neskôr.

Na základe týchto dôvodov podpredseda Súdneho dvora nariaďuje: