–

GR, v zastúpení: J. Grlić, odvjetnik, a B. Wiesinger, Rechtsanwalt,

–

HS, v zastúpení: V. Drenški‑Lasan, odvjetnica,

–

Županijsko državno odvjetništvo u Puli‑Pola, v zastúpení: E. Putigna, odvjetnik,

–

Chorvátska vláda, v zastúpení: G. Vidović Mesarek, splnomocnená zástupkyňa,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a F. Zeder, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení H. Dockry, M. Mataija a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 (ďalej len „DVSD“), ako aj článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti GR, HS a IT z dôvodu, že v Chorvátsku spáchali činy kvalifikované ako zneužitie dôvery v obchodnom styku, alebo podnecovali či napomáhali ich spáchaniu.

3

DVSD bol uzatvorený s cieľom zabezpečiť vykonanie dohody medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach podpísanej v Schengene 14. júna 1985 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002, s. 13).

4

Článok 54 DVSD sa nachádza v jeho kapitole 3, nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“. Tento článok uvádza:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

5

Podľa článku 57 ods. 1 a 2 DVSD:

„1.   Ak nie je [Ak je – neoficiálny preklad] určitá osoba obvinená z trestného činu na území jednej zmluvnej strany a príslušné úrady tejto zmluvnej strany majú dôvod k predpokladu, že toto obvinenie sa týka toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená [alebo oslobodená spod obžaloby – neoficiálny preklad] na území inej zmluvnej strany, požiadajú tieto úrady v prípade, že to uznajú za potrebné, o vecné informácie príslušné úrady tej zmluvnej strany, na území ktorej bolo rozhodnutie vynesené.

2.   Vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania.“

6

Článok 31 ods. 2 Ustav Republike Hrvatske (Ústava Chorvátskej republiky) znie takto:

„Nikoho nemožno opätovne súdiť ani nemôže byť trestne stíhaný v súvislosti s činom, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v súlade so zákonom.“

7

Článok 246 ods. 1 a 2 Kazneni zakon (Trestný zákon) v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej stanovuje, že zneužitie dôvery v obchodnom styku predstavuje trestný čin hospodárskej povahy.

8

Článok 12 ods. 1 Zakon o kaznenom postupku (Trestný poriadok) stanovuje:

„Nikoho nemožno opätovne trestne stíhať za čin, za ktorý už bol súdený a o ktorom bolo vydané právoplatné súdne rozhodnutie.“

9

Ustanovenie § 190 Strafprozessordnung (Trestný poriadok, ďalej len „rakúsky Trestný poriadok“) stanovuje:

„Prokurátor upustí od trestného stíhania a zastaví vyšetrovanie, pokiaľ:

1.   trestný čin, ktorý je dôvodom vyšetrovania, nie je trestný podľa zákona alebo ak je pokračovanie trestného stíhania proti dotknutej osobe neprípustné zo zákonných dôvodov, alebo ak

2.   neexistuje žiadny skutkový základ, ktorý by umožňoval pokračovať v stíhaní dotknutej osoby.“

10

Ustanovenie § 193 ods. 2 rakúskeho Trestného poriadku stanovuje:

„Prokuratúra môže pokračovať vo vyšetrovaní zastavenom podľa § 190 alebo 191 za predpokladu, že trestné konanie nie je premlčané a:

1.   dotknutá osoba nebola vypočutá v súvislosti s týmto trestným činom (§ 164 a 165) a nebol voči nej použitý nátlak, alebo

2.   sa objavili alebo stali známymi nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré samostatne alebo v spojení s inými výsledkami konania môžu predstavovať primeraný základ na odsúdenie dotknutej osoby alebo na prijatie opatrení podľa oddielu 11.“

11

V čase skutkových okolností vo veci samej bola GR členkou správnej rady spoločností Skiper Hoteli d.o.o. a Interco Umag d.o.o., Umag (ďalej len „Interco“), ktorá sa neskôr stala spoločnosťou INTER Consulting d.o.o. Bola tiež spoločníčkou v spoločnosti Rezidencija Skiper d.o.o. a vlastnila obchodné podiely v spoločnosti Alterius d.o.o. HS bol predsedom štatutárneho orgánu spoločnosti Interco a tiež vlastnil obchodné podiely v spoločnosti Alterius, zatiaľ čo IT uskutočňoval oceňovanie nehnuteľností.

12

Dňa 28. septembra 2015 podala Županijsko državno odvjetništvo u Puli (Župná prokuratúra Pula, Chorvátsko) (ďalej len „prokuratúra v Pule“) obžalobu proti GR, HS, IT a spoločnosti Interco (ďalej len „chorvátska obžaloba“). V tejto obžalobe kládla za vinu na jednej strane GR a spoločnosti Interco, že sa dopustili zneužitia dôvery v obchodnom styku v zmysle článku 246 ods. 1 a 2 chorvátskeho Trestného zákona, v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej, a na druhej strane HS a IT, že podnecovali, respektíve napomáhali spáchaniu tohto trestného činu.

13

Z chorvátskej obžaloby, ako je uvedená v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v období od decembra 2004 do júna 2006 sa GR a HS snažili o to, aby Interco kúpila nehnuteľnosti nachádzajúce sa na viacerých susediacich parcelách v obci Savudrija (Chorvátsko), ktoré Skiper Hoteli plánovala využiť na realizáciu projektu výstavby turistického ubytovania. Tie isté osoby následne zabezpečili, aby Skiper Hoteli odkúpila tieto nehnuteľnosti za oveľa vyššiu cenu, ako je trhová cena, aby Interco získala nezákonnú výhodu na úkor spoločnosti Skiper Hoteli.

14

V chorvátskej obžalobe sa okrem iného uvádza, že v období od novembra 2004 do novembra 2005 GR a HS konali tiež tak, aby GR a ďalšie spoločnosti zastúpené touto poslednou uvedenou predali spoločnosti Skiper Hoteli za oveľa vyššiu cenu, ako je cena zodpovedajúca ich skutočnej hodnote, podiely vo vlastníctve GR a týchto ďalších spoločností v spoločnosti Alterius, pričom pôvodné základné imanie poslednej uvedenej spoločnosti tvorili nehnuteľnosti postavené na susediacich pozemkoch nachádzajúcich sa na území obce Savudrija. Na tento účel GR a HS dali prostredníctvom spoločnosti Rezidencija Skiper a za účasti IT vykonať odhad, ktorý nadhodnotil cenu dotknutých nehnuteľností.

15

Chorvátska obžaloba bola potvrdená rozhodnutím trestného senátu vnútroštátneho súdu, Županijski sud u Puli (Župný súd Pula, Chorvátsko) z 5. mája 2016.

16

Pokiaľ ide o trestné konanie, ktoré bolo začaté pre ten istý čin v Rakúsku, vnútroštátny súd uvádza, že rakúske orgány činné v trestnom konaní skutočne začali trestné stíhanie proti dvom bývalým členom predstavenstva Hypo Alpe‑Adria‑Bank International AG (ďalej len „Hypo Alpe Adria Bank“), bankovej inštitúcii so sídlom v Rakúsku, ako aj proti GR a HS ako spolupáchateľom týchto dvoch bývalých členov predstavenstva. Podľa obžaloby, ktorú podala Staatsanwaltschaft Klagenfurt (prokuratúra v Klagenfurte, Rakúsko) 9. januára 2015 (ďalej len „rakúska obžaloba“) na Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt, Rakúsko), sa týmto bývalým členom predstavenstva kládlo za vinu, že sa dopustili zneužitia dôvery v zmysle Strafgesetzbuch (Trestný zákon) z dôvodu, že v období od septembra 2002 do júla 2005 schválili poskytnutie úverov spoločnostiam Rezidencija Skiper a Skiper Hoteli v celkovej výške najmenej 105 miliónov eur bez toho, aby splnili požiadavky týkajúce sa poskytnutia primeraného vlastného kapitálu a kontroly použitia týchto finančných prostriedkov, a bez toho, aby zohľadnili po prvé skutočnosť, že chýbali dokumenty týkajúce sa realizácie projektov, ktoré by odôvodňovali poskytnutie týchto úverov, a po druhé, že nástroje záruky splácania týchto úverov, ako aj schopnosť dotknutých spoločností ich splatiť, boli nedostatočné. Okrem toho sa GR a HS kládlo za vinu, že predložením uvedených žiadostí o úver podnecovali tých istých bývalých členov predstavenstva k spáchaniu trestného činu, ktoré im je kladené za vinu, alebo sa na ňom podieľali.

17

V nadväznosti na žiadosť HS prokuratúra v Klagenfurte okrem toho listom zo 16. júla 2015, zaslaným jeho advokátom, potvrdila, že pokiaľ ide o trestné stíhanie začaté proti GR a HS, rakúska obžaloba sa vzťahovala aj na predaj nehnuteľností spoločnosti Skiper Hoteli prostredníctvom spoločnosti Alterius za neprimerane vysokú cenu, ako aj na pochybné platby poplatkov za správu projektu.

18

Rozsudkom Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016 (ďalej len „právoplatný rakúsky rozsudok“) boli obaja bývalí členovia predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank čiastočne uznaní vinnými zo spáchania činov, ktoré sa im kládli za vinu, a boli odsúdení za to, že schválili jeden z úverov poskytnutých spoločnosti Skiper Hoteli vo výške viac ako 70 miliónov eur (ďalej len „dotknutý úver“). GR a HS boli naopak oslobodení spod obžaloby, pokiaľ ide o obvinenie, podľa ktorého podnecovali k spáchaniu trestných činov, alebo sa podieľali na spáchaní trestných činov, z ktorých boli obžalovaní bývalí členovia predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť po tom, ako bolo 4. marca 2019 proti nemu zamietnuté odvolanie podané na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko).

19

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že prokuratúra v Pule, ktorá sa zaoberala aj ďalšími trestnými činmi v súvislosti s Hypo Alpe Adria Bank, v priebehu roka 2014 viackrát požiadala prokuratúru v Klagenfurte, aby overila, či táto prokuratúra vedie v Rakúsku súbežné konanie s konaním začatým v Chorvátsku. Vzhľadom na informácie poskytnuté prokuratúrou v Klagenfurte, ktoré sú v podstate zhodné s tými, ktoré boli neskôr uvedené v návrhu rakúskej obžaloby, prokuratúra v Pule dospela k záveru, že činy preskúmané prokuratúrou v Klagenfurte a Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) nie sú z právneho hľadiska relevantné na účely kvalifikácie trestného činu, ktorý je predmetom trestného konania vo veci samej, nesúvisia s trestnými činmi opísanými v chorvátskej obžalobe, a teda ich nemožno považovať za trestné činy, o ktorých už bolo rozhodnuté.

20

Vnútroštátny súd spresňuje, že v súlade s chorvátskou judikatúrou majú právoplatnú povahu iba skutkové okolnosti uvedené vo výroku procesných aktov, akými sú uznesenia o vznesení obvinenia, uznesenia o zastavení konania, obžaloby a rozsudky. V dôsledku toho sa v rámci uplatnenia zásady ne bis in idem porovnávajú len činy uvedené vo výrokoch týchto procesných aktov.

21

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že v prípade GR a HS môže existovať „neoddeliteľná vecná, priestorová a časová súvislosť“ medzi činmi uvedenými v návrhu chorvátskej obžaloby na jednej strane a činmi uvedenými v návrhu rakúskej obžaloby, činmi uvedenými vo výroku a odôvodnení právoplatného rakúskeho rozsudku, ako aj činmi, pre ktoré prokuratúra v Klagenfurte viedla vyšetrovanie okrem iného voči GR a HS a ktoré boli následne v rakúskej obžalobe opomenuté, na druhej strane.

22

V prvom rade, pokiaľ ide o existenciu vecnej zhody medzi týmito činmi, vnútroštátny súd pripomína, že právoplatný rakúsky rozsudok oslobodil HS spod obžaloby, podľa ktorej počas obdobia od začiatku roka 2002 do začiatku júla 2005 podaním žiadosti a opakovaným predložením úverového spisu navádzal dvoch bývalých členov predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank na spáchanie určitých trestných činov, najmä na poskytnutie úveru bez dostatočného projektového spisu a bez predpokladanej schopnosti splácať úver, zatiaľ čo GR bola oslobodená spod obžaloby, podľa ktorej v období od 9. augusta 2003 do začiatku júla 2005 napomáhala spáchaniu trestných činov tými istými osobami tým, že ako riaditeľka spoločností Rezidencija Skiper a Skiper Hoteli požiadala o poskytnutie úverov vrátane dotknutého úveru, viedla rokovania na tento účel, predložila spis o úvere a podpísala zmluvy o úvere, ktoré viedli ku škode, ktorú utrpela Hypo Alpe Adria Bank. V tejto súvislosti z odôvodnenia právoplatného rakúskeho rozsudku vyplýva, že Skiper Hoteli použila dotknutý úver na nadobudnutie majetku a obchodných podielov za podstatne vyššie ceny, než sú ceny na trhu.

23

Vnútroštátny súd sa domnieva, že tieto okolnosti uvedené vo výroku a v odôvodnení právoplatného rakúskeho rozsudku treba spojiť s vyšetrovaním vedeným prokuratúrou v Klagenfurte proti GR, ako aj HS, ktoré sa týkalo iných činov, ako sú tie, ktoré boli predmetom rakúskej obžaloby, v súvislosti s ktorými boli týmto rozsudkom oslobodení. Vzhľadom na to, že tieto činy sú tie isté ako činy uvedené v chorvátskej obžalobe, prokuratúra v Klagenfurte skúmala, či predmetné nehnuteľnosti a obchodné podiely, ktoré boli zakúpené prostredníctvom dotknutého úveru, boli zakúpené za príliš vysokú cenu v čase realizácie stavebného projektu plánovaného spoločnosťou Skiper Hoteli.

24

Následne prokuratúra v Klagenfurte viedla vyšetrovanie týchto okolností, ale v prípade GR a HS ho zastavila. Prokuratúra v Klagenfurte sa na tento účel obmedzila na to, že ich prostredníctvom oznámenia upozornila na to, že vyšetrovanie týkajúce sa „veci Skiper“ sa voči nim skončilo na základe § 190 bodu 2 rakúskeho Trestného poriadku pre trestný čin zneužitia dôvery uvedeného v § 153 ods. 1 a 2 rakúskeho Trestného zákona, keďže sa naň nevzťahuje rakúska obžaloba z dôvodu nedostatku dôkazov, najmä pokiaľ ide o úmysel spôsobiť škodu, alebo z dôvodu nedostatočnosti konkrétnych dôkazov o konaní spadajúcom do pôsobnosti trestného práva. Prokuratúra v Klagenfurte teda zastavila toto vyšetrovanie na základe skutočností, ktoré nie sú uvedené vo výroku právoplatného rakúskeho rozsudku.

25

Pokiaľ ide ďalej o existenciu časovej súvislosti medzi činmi uvedenými v bode 22 tohto rozsudku, vnútroštátny súd sa domnieva, že dátumy, kedy došlo jednak k poskytnutiu dotknutého úveru a jednak činy spáchané v Chorvátsku, sa čiastočne zhodujú, keďže podľa výroku právoplatného rakúskeho rozsudku bol trestný čin, za ktorý boli GR a HS oslobodení, spáchaný v období od roku 2002 do júla 2005, zatiaľ čo činy týkajúce sa chorvátskej obžaloby sa týkajú rokov 2004 až 2006. Toto časové prekrývanie možno vysvetliť tým, že poskytnutie dotknutého úveru nevyhnutne predchádzalo činom spáchaným v Chorvátsku. Bez tohto úveru by totiž Skiper Hoteli nemohla v Chorvátsku nakupovať nehnuteľnosti a obchodné podiely.

26

Napokon priestorovú súvislosť medzi uvedenými skutkovými okolnosťami preukazuje skutočnosť, že v rakúskom právoplatnom rozsudku sa uvádza, že dotknutý úver bol určený na kúpu nehnuteľností a obchodných podielov v Chorvátsku na realizáciu, tiež v Chorvátsku, stavebného projektu, ktorý plánovala Skiper Hoteli.

27

Za týchto okolností Županijski sud u Puli‑Pola (Župný súd Pula) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno pri posudzovaní porušenia zásady ne bis in idem porovnávať len skutočnosti uvedené v návrhu [chorvátskej] obžaloby s kľúčovými skutočnosťami uvedenými v návrhu [rakúskej] obžaloby a vo výroku [právoplatného rakúskeho] rozsudku,

alebo možno na tento účel porovnávať tiež skutočnosti uvedené v návrhu [chorvátskej] obžaloby so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení [právoplatného rakúskeho] rozsudku, ako aj so skutočnosťami, ktorých sa týkalo predbežné vyšetrovanie vedené prokuratúrou v Klagenfurte proti viacerým osobám, najmä proti GR a HS, ktoré boli následne opomenuté v [rakúskej] obžalobe (a tieto skutočnosti neboli uvedené v osobitnom obžalobnom návrhu)?“

28

Rakúska vláda namieta neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že položená otázka nie je relevantná pre výsledok sporu vo veci samej a má hypotetickú povahu.

29

Táto vláda tvrdí, že trestné konanie v Rakúsku a trestné konanie prebiehajúce pred vnútroštátnym súdom nie sú založené na „tých istých činoch“ v zmysle článku 54 DVSD, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je potrebné porovnať len príslušné výrokové časti rakúskej obžaloby alebo právoplatného rakúskeho rozsudku, alebo vykonať kompletnejšie preskúmanie, ktoré zohľadní aj odôvodnenia tohto rozsudku, a prípadne obsah vyšetrovacieho konania, ktoré viedlo k vydaniu uvedeného rozsudku.

30

Z porovnania návrhu rakúskej obžaloby na jednej strane a návrhu chorvátskej obžaloby na druhej strane totiž vyplýva, že trestné konania vedené v Rakúsku a Chorvátsku majú rozdielny predmet a týkajú sa rozdielnych obetí. Toto konštatovanie potvrdzuje aj porovnanie chorvátskej obžaloby s odôvodnením právoplatného rakúskeho rozsudku a vyšetrovaniami prokuratúry v Klagenfurte v iných trestných konaniach.

31

Rakúska vláda konkrétne zastáva názor, že predmetom trestného konania vedeného v Rakúsku bolo vyvodiť trestnú zodpovednosť GR a HS v súvislosti s majetkovou škodou, ktorá vznikla Hypo Alpe Adria Bank poskytnutím nevýhodných úverov, zatiaľ čo predmetom trestného konania vedeného v Chorvátsku je vyvodenie trestnej zodpovednosti GR a HS v súvislosti s majetkovou škodou, ktorú utrpela Skiper Hoteli kúpou nehnuteľností a obchodných podielov v spoločnostiach vlastniacich nehnuteľnosti za údajne neprimerane vysoké ceny. Okrem toho trestné konanie vedené v Rakúsku sa nemohlo týkať prípadných činov GR voči spoločnosti Skiper Hoteli, pretože rakúske orgány nemali v tomto ohľade právomoc, keďže GR je chorvátskym štátnym príslušníkom s pobytom v Chorvátsku a Skiper Hoteli je spoločnosťou zaregistrovanou v Chorvátsku.

32

V tomto ohľade je dôležité pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 21 a citovaná judikatúra).

33

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sa mu položili (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 22 a citovaná judikatúra).

34

Súdnemu dvoru v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Európskej únie a vnútroštátne súdy prináleží zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preto bez ohľadu na kritiku zo strany rakúskej vlády vo vzťahu ku skutkovým zisteniam vnútroštátneho súdu sa preskúmanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania musí vykonať na základe týchto zistení (pozri analogicky rozsudok zo 7. apríla 2022, Caixabank, C‑385/20, EU:C:2022:278, bod 38 a citovanú judikatúru).

35

V prejednávanej veci vnútroštátny súd vychádza zo skutkového predpokladu, že nemožno vylúčiť, že v prípade GR a HS môže existovať neoddeliteľná vecná, priestorová a časová súvislosť medzi činmi uvedenými v návrhu chorvátskej obžaloby, činmi obsiahnutými v návrhu rakúskej obžaloby a činmi obsiahnutými vo výroku a odôvodnení právoplatného rakúskeho rozsudku, ako aj činmi v súvislosti s ktorými prokuratúra v Klagenfurte viedla vyšetrovacie konanie najmä proti GR a HS a ktoré boli následne opomenuté v rakúskej obžalobe.

36

Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že v rámci posúdenia existencie „neoddeliteľnej vecnej, priestorovej a časovej súvislosti“ na účely uplatnenia článku 54 DVSD je rozhodujúce, či budú zohľadnené skutočnosti uvedené v odôvodnení právoplatného rakúskeho rozsudku, ako aj tie, pre ktoré sa viedlo vyšetrovacie konanie vedené prokuratúrou v Klagenfurte proti GR a HS, ktoré boli následne opomenuté v rakúskej obžalobe. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa preto nezdá byť hypotetický.

37

Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

38

Na úvod treba pripomenúť, že zásada ne bis in idem predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 50 Charty [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 64 a citovaná judikatúra].

39

Okrem toho táto zásada, zakotvená tiež v článku 54 DVSD, vyplýva z ústavných tradícií spoločných členským štátom. Tento posledný uvedený článok treba preto vykladať s prihliadnutím na článok 50 Charty, ktorého dodržanie podstatného obsahu zabezpečuje [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 65].

40

Treba preto konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia dodržania zásady ne bis in idem treba zohľadniť len skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu podanom príslušnými orgánmi iného členského štátu, ako aj vo výroku právoplatného rozsudku vydaného týmto iným členským štátom, alebo či treba zohľadniť aj všetky skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozsudku vrátane tých, ktorých sa vyšetrovanie týkalo, ale ktoré neboli uvedené v obžalobe.

41

Vzhľadom na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom a uvedené v bodoch 20 až 26 tohto rozsudku treba najprv pristúpiť k výkladu podmienok uvedených v článku 54 DVSD a následne poskytnúť vnútroštátnemu súdu usmernenia na účely ich posúdenia v rámci sporu vo veci samej.

42

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je odôvodnený skutočnosťou, že podľa vnútroštátneho súdu môžu chorvátske súdy v súlade s chorvátskou súdnou praxou pri posudzovaní uplatniteľnosti zásady ne bis in idem zohľadniť len činy uvedené vo výroku procesných aktov, akými sú uznesenia o vznesení obvinenia, uznesenia o zastavení konania, obžaloby a rozsudky. Tento súd sa však domnieva, že existuje možnosť, že činy uvedené v odôvodnení procesných aktov pochádzajúcich z iného členského štátu, v tomto prípade Rakúskej republiky, vrátane tých, ktoré boli predmetom vyšetrovacieho konania, ale ktoré neboli uvedené v obžalobe, môžu viesť k záveru, že v konaní vo veci samej ide o „ten istý čin“ v zmysle článku 54 DVSD.

43

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie nutné vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 67].

44

Ako vyplýva zo znenia článku 54 DVSD, žiadna osoba nemôže byť v členskom štáte stíhaná pre ten istý čin, za ktorý už bola právoplatne odsúdená v inom členskom štáte, za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa právnych predpisov tohto druhého štátu už nemôže byť vykonaný.

45

Uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha dvojitej podmienke, a to na jednej strane, aby existovalo skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka „bis“), a na druhej strane, aby sa na ten istý skutkový stav vzťahovalo skoršie rozhodnutie a neskoršie stíhania alebo neskoršie rozhodnutia (podmienka „idem“) (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 28).

46

V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že znenie článku 54 DVSD nestanovuje podmienku týkajúcu sa skutočností, ktoré treba zohľadniť pri skúmaní otázky, či sa konanie prebiehajúce pred súdom členského štátu týka tých istých činov, ako sú tie, ktoré sa týkajú skoršieho konania ukončeného právoplatným rozhodnutím v inom členskom štáte.

47

Zo znenia tohto ustanovenia teda nemožno vyvodiť, že v rámci posúdenia podmienky „idem“ treba zohľadniť len skutočnosti uvedené vo výroku vnútroštátnych procesných aktov a že na účely tohto posúdenia je vylúčené zohľadnenie skutočností uvedených v odôvodnení procesných aktov pochádzajúcich z iného členského štátu.

48

Toto konštatovanie je ďalej podporené kontextom, do ktorého je toto ustanovenie zasadené.

49

Po prvé článok 50 Charty, v zmysle ktorého sa má vykladať článok 54 DVSD, stanovuje, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom. Článok 50 Charty teda neobsahuje ani konkrétne usmernenia týkajúce sa skutočností, ktoré treba zohľadniť v rámci preskúmania podmienky „idem“, a tak v rámci takéhoto preskúmania nemožno bez ďalšieho vylúčiť zohľadnenie skutočností uvedených v odôvodnení procesných aktov pochádzajúcich z iného členského štátu.

50

Po druhé podľa článku 57 ods. 1 DVSD, ak je osoba obvinená z trestného činu v jednom členskom štáte a príslušné úrady tohto štátu majú dôvod predpokladať, že obžaloba sa týka tých istých činov, aké boli predmetom právoplatného rozhodnutia v inom členskom štáte, tieto orgány môžu, v prípade, že to uznajú za potrebné, požiadať o súvisiace informácie príslušné úrady členského štátu, na území ktorého bolo rozhodnutie vynesené. Odsek 2 tohto ustanovenia stanovuje, že vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania.

51

V tejto súvislosti článok 57 DVSD zaviedol rámec spolupráce, ktorá umožňuje príslušným orgánom druhého členského štátu na účely objasnenia napríklad presnej povahy rozhodnutia, ktoré bolo vydané na území prvého členského štátu, vyžiadať si relevantné právne informácie od orgánov tohto prvého štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Turanský, C‑491/07, EU:C:2008:768, bod 37).

52

Treba konštatovať, že toto ustanovenie vyžaduje, aby tieto informácie boli zohľadnené pri posúdení prípadného porušenia zásady ne bis in idem. Ako však uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, vnútroštátna súdna prax, ktorá vnútroštátnemu súdu ukladá, aby zohľadnil len informácie obsiahnuté v určitých konkrétnych častiach procesných aktov, v prejednávanej veci vo výroku týchto aktov, s vylúčením akýchkoľvek iných informácií, ktoré by tento súd mohol získať od orgánov členského štátu, ktorý bol požiadaný o získanie relevantných informácií, neumožňuje zaručiť potrebný účinok článku 57 DVSD.

53

Preto na rozdiel od toho, čo sa zdá byť stanovené chorvátskou súdnou praxou, nemožno takému vnútroštátnemu súdu, akým je vnútroštátny súd v prejednávanej veci, uložiť, aby v rámci preskúmania zásady ne bis in idem uvedenej v článku 54 DVSD zohľadnil iba činy uvedené vo výroku procesných aktov pochádzajúcich z iného členského štátu.

54

Napokon iba výklad článku 54 DVSD, podľa ktorého vnútroštátny súd druhého členského štátu musí tiež zohľadniť činy uvedené v odôvodnení týchto aktov, ako aj akúkoľvek relevantnú informáciu týkajúcu sa skutkových okolností, ktoré sú predmetom predchádzajúceho trestného konania vedeného v prvom členskom štáte a ukončeného právoplatným rozhodnutím, umožňuje uprednostniť predmet a cieľ tohto ustanovenia pred procesnými alebo čisto formálnymi aspektmi, ktoré sa navyše menia v závislosti od dotknutých členských štátov, a zabezpečiť užitočné uplatnenie tohto článku (pozri analogicky rozsudok z 10. marca 2005, Miraglia, C‑469/03, EU:C:2005:156, bod 31).

55

Cieľom uvedeného ustanovenia je totiž v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabrániť tomu, aby osoba, ktorá už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, bola v dôsledku toho, že využila svoje právo voľného pohybu, stíhaná pre ten istý čin na území viacerých členských štátov, aby sa zaručila právna istota prostredníctvom rešpektovania rozhodnutí verejných orgánov, ktoré nadobudli právoplatnosť aj bez harmonizácie alebo aproximácie trestnoprávnych úprav členských štátov (rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 44).

56

V tomto zmysle z článku 54 DVSD nevyhnutne vyplýva, že medzi členskými štátmi existuje vzájomná dôvera v ich príslušné systémy trestného súdnictva a že každý z nich súhlasí s uplatnením trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej vnútroštátnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku. Táto vzájomná dôvera si vyžaduje, aby dotknuté príslušné orgány druhého členského štátu súhlasili s tým, že zohľadnia relevantné právne informácie, ktoré by im mohol poskytnúť prvý členský štát [pozri analogicky rozsudky rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 93].

57

Uvedená vzájomná dôvera však môže uspieť len vtedy, ak sa druhý členský štát môže na základe dokumentov predložených prvým členským štátom uistiť, že na jednej strane dotknuté rozhodnutie prijaté príslušnými orgánmi tohto prvého členského štátu skutočne predstavuje konečné rozhodnutie, a na druhej strane, že činy, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, možno kvalifikovať ako „ten istý čin“ v zmysle článku 54 DVSD (pozri analogicky rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 52).

58

Z toho vyplýva, že je potrebné sa domnievať, že v rámci posúdenia dodržania zásady ne bis in idem uvedenej v článku 54 DVSD je vnútroštátny súd druhého členského štátu, akým je vnútroštátny súd, povinný zohľadniť nielen činy uvedené vo výroku procesných aktov oznámených prvým členským štátom, ale aj činy uvedené v odôvodnení týchto aktov, ako aj všetky relevantné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktorých sa týka predchádzajúce trestné konanie vedené v prvom členskom štáte a ukončené právoplatným rozhodnutím.

59

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď, ktorá bude čo najužitočnejšia, treba ešte posúdiť, na základe spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať tomuto súdu, či v rámci uplatnenia zásady ne bis in idem v prejednávanej veci existuje, ako to vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 45 tohto rozsudku, skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka „bis“) a či sa na ten istý čin vzťahuje skoršie rozhodnutie, ako aj neskoršie stíhania alebo rozhodnutia (podmienka „idem“).

60

Pokiaľ ide o podmienku „bis“, na to, aby sa osoba považovala za „právoplatne odsúdenú“ za trestný čin, ktorý jej bol vytýkaný v zmysle článku 54 DVSD, musí byť v prvom rade trestné stíhanie definitívne zastavené (rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 34 a citovaná judikatúra).

61

Posúdenie tejto prvej podmienky sa musí urobiť na základe práva členského štátu ktorý dotknuté trestné rozhodnutie vydal. Rozhodnutie, ktoré podľa práva členského štátu, v ktorom bolo začaté trestné stíhanie proti osobe, právoplatne nezastavuje trestné stíhanie na vnútroštátnej úrovni, nemôže totiž v zásade predstavovať procesnú prekážku, pokiaľ ide o prípadné začatie alebo pokračovanie trestného stíhania pre ten istý čin proti tejto osobe v inom členskom štáte (rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 35 a citovaná judikatúra).

62

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o právoplatný rakúsky rozsudok, podľa vnútroštátneho súdu má takéto rozhodnutie podľa rakúskeho práva právnu silu rozhodnutej veci a bráni novému konaniu pre ten istý čin, čo rakúska vláda vo svojich písomných pripomienkach ani na pojednávaní pred Súdnym dvorom nepoprela. Z toho vyplýva, že tento rozsudok v tomto členskom štáte definitívne ukončí trestné stíhanie proti GR a HS, keďže boli oslobodení spod obžaloby, že podnecovali alebo sa podieľali na spáchaní trestných činov, z ktorých boli obžalovaní bývalí členovia predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank.

63

Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby s využitím mechanizmu spolupráce upraveného v článku 57 DVSD v prípade potreby overil, či má právoplatný rakúsky rozsudok takýto účinok.

64

Pokiaľ ide o rozhodnutie prokuratúry v Klagenfurte na základe § 190 bodu 2 rakúskeho Trestného poriadku čiastočne zastaviť vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov, ktoré sa týkalo najmä GR a HS na základe obvinení zo zneužitia dôvery, treba na jednej strane konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nespresňuje právnu povahu tohto rozhodnutia.

65

Na druhej strane treba pripomenúť, že článok 54 DVSD, ktorého cieľom je vylúčiť to, aby osoba nebola z dôvodu, že vykonáva svoje právo na voľný pohyb, stíhaná pre ten istý čin, na území viacerých členských štátov, môže užitočne prispieť k naplneniu tohto cieľa len pokiaľ sa rovnako uplatní aj na rozhodnutia, ktoré nemajú formu rozsudku a ktorými sa právoplatne skončilo trestné stíhanie v členskom štáte, hoci aj bez účasti súdneho orgánu (rozsudok z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge, C‑187/01 a C‑385/01, EU:C:2003:87, bod 38).

66

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či takéto rozhodnutie prokuratúry v Klagenfurte prijaté na základe § 190 bodu 2 rakúskeho Trestného poriadku právoplatne ukončilo trestné stíhanie v Rakúsku s využitím mechanizmu spolupráce stanoveného v článku 57 DVSD.

67

Na účely určenia, či také rozhodnutie prokuratúry o čiastočnom zastavení vyšetrovania pre nedostatok dôkazov, o aké ide vo veci samej, predstavuje rozhodnutie, ktoré právoplatne odsúdilo osobu v zmysle článku 54 DVSD, sa treba v druhom rade ubezpečiť, že toto rozhodnutie bolo vydané na základe posúdenia veci samej (pozri analogicky rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 42 a citovanú judikatúru).

68

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie súdnych orgánov členského štátu, ktorým je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov, sa má považovať za rozhodnutie, ktoré bolo založené na takomto posúdení (rozsudok z 5. júna 2014, M, C‑398/12, EU:C:2014:1057, bod 29 a citovaná judikatúra).

69

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v Rakúsku bolo voči GR a HS vedené vyšetrovanie pre iné činy, ako sú tie, ktoré boli nakoniec uvedené v rakúskej obžalobe. V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodu 24 tohto rozsudku, prokuratúra v Klagenfurte len informovala GR a HS, že vo vzťahu k nim bolo zastavené vyšetrovanie týkajúce sa „veci Skiper“ v súlade s § 190 bodom 2 rakúskeho Trestného poriadku, pokiaľ ide o trestný čin zneužitia dôvery uvedený v § 153 ods. 1 a 2 rakúskeho Trestného zákona a teda na tento trestný čin sa nevzťahuje rakúska obžaloba z dôvodu nedostatku dôkazov, najmä pokiaľ ide o úmysel spôsobiť ujmu, alebo z dôvodu neexistencie konkrétnych dostatočných dôkazov o konaní, na ktoré sa vzťahuje trestné právo. Prokuratúra v Klagenfurte teda zastavila toto vyšetrovanie na základe skutočností, ktoré nie sú uvedené vo výroku právoplatného rakúskeho rozsudku.

70

V tejto súvislosti na to, aby rozhodnutie prokuratúry o čiastočnom zastavení vyšetrovania pre nedostatok dôkazov vydané v nadväznosti na vyšetrovanie, počas ktorého boli obstarané a posúdené rôzne dôkazné prostriedky, mohlo byť považované za rozhodnutie, ktoré bolo predmetom posúdenia vo veci samej, je potrebné, aby toto rozhodnutie obsahovalo konečné posúdenie o nedostatočnej povahe týchto dôkazov a vylúčilo akúkoľvek možnosť, že by sa o veci znova rozhodovalo na základe rovnakého súhrnu nepriamych dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, M, C‑398/12, EU:C:2014:1057, bod 30). Vzhľadom na nedostatok informácií, ktoré má Súdny dvor v tejto súvislosti k dispozícii, prináleží v prejednávanej veci vnútroštátnemu súdu overiť, či je to tak v rámci konania vo veci samej.

71

Pokiaľ ide o podmienku „idem“, ktorú treba skúmať vo vzťahu k judikatúre pripomenutej v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku, zo samotného znenia článku 50 Charty vyplýva, že zakazuje trestne stíhať alebo sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté porušenie [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 34 a citovaná judikatúra].

72

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora kritériom relevantným na posúdenie existencie toho istého porušenia v zmysle článku 50 Charty je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené a ktoré viedli k právoplatnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby. Tento článok tak zakazuje uložiť pre ten istý čin viacero sankcií trestnej povahy v rôznych konaniach vedených na tieto účely [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 35 a citovaná judikatúra].

73

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že právna kvalifikácia skutkového stavu a chránený právny záujem z hľadiska vnútroštátneho práva nie sú relevantné na účely konštatovania existencie toho istého porušenia, keďže rozsah ochrany udeľovanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 36 a citovaná judikatúra].

74

V tejto súvislosti treba spresniť, že podmienka „idem“ vyžaduje, aby boli skutkové okolnosti totožné. Naproti tomu zásada ne bis in idem sa neuplatňuje, ak predmetný skutkový stav nie je totožný, ale len podobný [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 37 a citovaná judikatúra].

75

Totožnosť skutkových okolností sa totiž chápe ako súbor konkrétnych skutočností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate tie isté, keďže zahŕňajú toho istého pôvodcu a sú navzájom neoddeliteľne spojené v čase a priestore [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 38 a citovaná judikatúra].

76

Ak naopak skutkové okolnosti nevytvárajú takýto súbor, Súdny dvor už rozhodol, že samotná okolnosť, že súd rozhodujúci v druhom trestnom konaní konštatuje, že údajný páchateľ týchto činov konal s rovnakým trestným úmyslom, nepostačuje na zaručenie existencie súboru konkrétnych okolností navzájom neoddeliteľne spojených, na ktorý sa vzťahuje pojem „ten istý čin“ podľa článku 54 DVSD (rozsudok z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05, EU:C:2007:444, bod 29).

77

V prejednávanej veci na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že chorvátska obžaloba sa týka trestných činov, ktorých sa GR a HS údajne dopustili v rokoch 2004 až 2006. Na druhej strane vnútroštátny súd zdôrazňuje, že trestné stíhanie vedené proti GR a HS v Rakúsku, ktoré prokuratúra v Klagenfurte zastavila, sa týkalo skutkových okolností, ktoré nastali v období od roku 2002 do júla 2005 a ktoré sú totožné s tými, ktoré sú uvedené v chorvátskej obžalobe. Tento súd tak uvádza, že toto vyšetrovanie sa týkalo sčasti činov, ktoré sú predmetom chorvátskej obžaloby, čo možno vysvetliť tým, že poskytnutie dotknutého úveru v Rakúsku predchádzalo činom spáchaným v Chorvátsku. Bez získania tohto úveru by totiž kúpa nehnuteľností a obchodných podielov, o ktoré ide vo veci samej, v Chorvátsku nebola možná.

78

Položená otázka však vychádza z predpokladu, že činy uvedené v chorvátskej obžalobe sú tie isté ako tie, ktoré boli predmetom právoplatného rakúskeho rozsudku, v rozsahu, v akom treba zohľadniť aj odôvodnenie procesných aktov vykonaných v Rakúsku.

79

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý je jediný príslušný v tejto súvislosti určiť, či činy, ktoré sú predmetom chorvátskej obžaloby, sú tie isté ako tie, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté v Rakúsku. Vzhľadom na to môže Súdny dvor poskytnúť uvedenému súdu usmernenia týkajúce sa výkladu práva Únie v rámci posúdenia totožnosti týchto činov [pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21, EU:C:2023:236, bod 39 a citovanú judikatúru].

80

V tejto súvislosti na jednej strane z bodu 58 tohto rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný v rámci preskúmania podmienky „idem“ zohľadniť nielen skutočnosti uvedené vo výroku procesných aktov oznámených prvým členským štátom, ale aj skutočnosti uvedené v odôvodnení týchto aktov, ako aj všetky relevantné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktorých sa týka predchádzajúce trestné konanie vedené v prvom členskom štáte a ukončené právoplatným rozhodnutím.

81

Na druhej strane zásada ne bis in idem sa nemôže vzťahovať na prípadné trestné činy, ktoré, hoci boli spáchané v tom istom období ako tie, ktoré boli predmetom právoplatného rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, sa týkajú iných skutkových okolností, než sú tie, ktoré boli predmetom uvedeného rozhodnutia [pozri analogicky rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 135 a citovanú judikatúru].

82

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na základe posúdenia všetkých relevantných okolností overil, či sa právoplatný rakúsky rozsudok a prípadné právoplatné rozhodnutie prokuratúry v Klagenfurte o zastavení vyšetrovania týkajúceho sa „veci Skiper“ týkali na jednej strane činov zakladajúcich majetkovú škodu, ktorú GR a HS údajne spôsobili spoločnosti Skiper Hoteli z dôvodu nadobudnutia pozemkov za vyššie ceny, a na druhej strane toho istého obdobia porušenia, na ktoré sa vzťahuje chorvátska obžaloba.

83

Za predpokladu, že by to tak po tomto posúdení nebolo, musel by uvedený súd konštatovať, že konanie, ktoré pred ním prebieha, sa netýka tých istých činov, ako sú tie, ktoré viedli k vydaniu právoplatného rakúskeho rozsudku a prípadného právoplatného rozhodnutia prokuratúry v Klagenfurte, a tak zásada ne bis in idem v zmysle článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty by nebránila novému trestnému stíhaniu.

84

Ak by naopak vnútroštátny súd konštatoval, že právoplatný rakúsky rozsudok a prípadné právoplatné rozhodnutie prokuratúry v Klagenfurte uznali a sankcionovali alebo oslobodili GR a HS za tie isté činy, ako sú tie, ktoré sú predmetom chorvátskeho trestného konania, mal by uvedený súd konštatovať, že konanie, ktoré pred ním prebieha, sa týka tých istých činov, ako sú tie, ktoré viedli k tomuto právoplatnému rozhodnutiu a tomuto prípadnému právoplatnému rozhodnutiu. Takáto kumulácia stíhaní a prípadne sankcií by bola v rozpore so zásadou ne bis in idem v zmysle článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty.

85

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia dodržania zásady ne bis in idem je potrebné zohľadniť nielen skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu vypracovanom príslušnými orgánmi iného členského štátu, ako aj vo výroku právoplatného rozsudku vydaného v tomto inom členskom štáte, ale aj skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozsudku a skutočnosti, ktorých sa týkalo vyšetrovacie konanie, ale ktoré neboli zahrnuté do obžaloby, ako aj všetky relevantné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktoré boli predmetom predchádzajúceho trestného konania vedeného v tomto inom členskom štáte a ukončeného právoplatným rozhodnutím.

86

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v rámci posúdenia dodržania zásady ne bis in idem je potrebné zohľadniť nielen skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu vypracovanom príslušnými orgánmi iného členského štátu, ako aj vo výroku právoplatného rozsudku vydaného v tomto inom členskom štáte, ale aj skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozsudku a skutočnosti, ktorých sa týkalo vyšetrovacie konanie, ale ktoré neboli zahrnuté do obžaloby, ako aj všetky relevantné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktoré boli predmetom predchádzajúceho trestného konania vedeného v tomto inom členskom štáte a ukončeného právoplatným rozhodnutím.