–

HB, v zastúpení: C. Orgler, Rechtsanwalt,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a F. Werni, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: O. Serdula, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 9 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou IEF Service GmbH a HB vo veci priznania HB náhrady za nevyplatené mzdové nároky z dôvodu platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa.

3

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/94 platí, že:

„Táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1“

4

Článok 2 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Na účely tejto smernice sa zamestnávateľ považuje za platobne neschopného, ak bola podaná žiadosť o začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ako je ustanovené podľa zákonov, iných predpisov a správnych opatrení členského štátu týkajúceho sa čiastočného alebo úplného predaja majetku zamestnávateľa a menovania likvidátora alebo osoby vykonávajúcej podobnú úlohu, a orgán, ktorý je príslušný podľa uvedených ustanovení:

5

Článok 3 prvý odsek uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku 4 [s výhradou článku 4 – neoficiálny preklad] výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy.“

6

Článok 9 tej istej smernice, ktorý je súčasťou jej kapitoly IV s názvom „Ustanovenia týkajúce sa nadnárodných situácií“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak je podnik s činnosťami na území najmenej dvoch členských štátov platobne neschopný v zmysle článku 2 ods. 1, inštitúciou zodpovednou za plnenie neuspokojených nárokov zamestnancov je inštitúcia v tom členskom štáte, na ktorého území pracujú alebo zvyčajne pracujú.“

7

Článok 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 (Ú. v. EÚ L 149, 2012, s. 4) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), s názvom „Vecná pôsobnosť“ v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

8

Článok 12 tohto nariadenia s názvom „Osobitné pravidlá“ v odseku 1 stanovuje:

„Osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.“

9

Článok 13 uvedeného nariadenia s názvom „Vykonávanie činností v dvoch alebo viacerých členských štátoch“ v odseku 1 stanovuje:

„Osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, podlieha:

10

Článok 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1), nazvaný „Právna relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte“, v odseku 1 stanovuje:

„Dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia [nariadenia č. 883/2004] a [tohto nariadenia], ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.“

11

Článok 19 tohto nariadenia s názvom „Poskytovanie informácií dotknutým osobám a zamestnávateľom“ v odseku 2 stanovuje:

„Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II [nariadenia č. 883/2004], na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.“

12

Ustanovenie § 1 ods. 1 Insolvenz‑Entgeltsicherungsgesetz (zákon na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, BGBl., 324/1977), naposledy zmenený a doplnený prostredníctvom BGBl. I, č. 218/2021 (ďalej len „IESG“), znie takto:

„Nárok na insolvenčnú náhradu mzdy majú zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby v zmysle § 4 ods. 4 Allgemeines Sozialversicherungsgesetz [(Všeobecný zákon o sociálnom poistení, BGBl., č. 189/1955) (ďalej len „ASVG“)], domáci zamestnanci a ich pozostalí, ako aj ich právni nástupcovia z dôvodu smrti (oprávnené osoby) so zreteľom na pohľadávky zabezpečené podľa odseku 2, ak sú alebo boli v pracovnom pomere (voľný pracovný pomer, zákazkový vzťah) a podľa § 3 ods. 1 alebo § 3 ods. 2 písm. a) až d) ASVG sa považujú (považovali) za zamestnaných v tuzemsku a o majetku zamestnávateľa (zadávateľa) v tuzemsku začne konanie podľa právnej úpravy v oblasti platobnej neschopnosti.“

13

Podľa § 12 ods. 1 tohto zákona platí, že:

„Náklady Fondu na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa sú hradené:

…

14

Ustanovenie § 3 ASVG stanovuje:

„1.   Za osoby zamestnané v tuzemsku sa považujú osoby vykonávajúce závislú prácu, ktorých miesto výkonu práce… sa nachádza v tuzemsku, a samostatne zárobkovo činné osoby, ak sa v tuzemsku nachádza sídlo ich podniku.

2.   Za osoby zamestnané v tuzemsku sa považujú aj

15

Článok 4 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Ak dotknuté zamestnanie nie je vyňaté z plného poistenia ani podľa § 5 a 6 a ani nezakladá iba čiastočné poistenie podľa § 7, na základe tohto spolkového zákona sú zdravotne, úrazovo a dôchodkovo poistené (plné poistenie) tieto osoby:

16

HB bol od 1. júla 2017 zamestnaný v spoločnosti S GmbH so sídlom v Grazi (Rakúsko) ako vedúci oddelenia strategického obchodného rozvoja. Táto spoločnosť tiež ponúkala svoje služby v Nemecku, kde spolupracovala s nezávislým obchodným konzultantom, ale nezamestnávala tam iných spolupracovníkov.

17

Pracovná zmluva HB stanovovala, že jadro činnosti HB, ako aj miesto obvyklého výkonu práce sa nachádzajú v Rakúsku. HB viedol dve oddelenia a niesol zodpovednosť za zamestnancov v kancelárii v Grazi. HB pracoval de facto striedavo, týždeň v kancelárii v Grazi a týždeň zo svojho domova v Nemecku, kde mal svoje hlavné bydlisko.

18

HB má k dispozícii osvedčenie podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, vydané nemeckou poisťovňou, ktorým bol informovaný o tom, že sa naňho vzťahujú nemecké právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

19

Dňa 4. júna 2019 bolo voči spoločnosti S začaté reštrukturalizačné konanie zahŕňajúce predaj majetku.

20

Spoločnosť IEF Service zastupuje fond na náhradu škody pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa, teda rakúsku záručnú inštitúciu v zmysle smernice 2008/94.

21

HB podal žiadosť o insolvenčnú náhradu za mzdové nároky, ktoré zostali neuhradené ku dňu začatia reštrukturalizačného konania. Táto žiadosť bola predložená tak IEF Service, ako aj nemeckej záručnej inštitúcii. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, výsledok konania v Nemecku ešte nie je známy.

22

Rozsudkom zo 14. októbra 2019 Landesgericht für Zivilrechtssachen Graz (Krajinský súd pre civilné veci Graz, Rakúsko) vyhovel návrhu HB.

23

IEF Service podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht Graz (Vyšší krajinský súd Graz, Rakúsko), ktorý uvedený rozsudok potvrdil rozsudkom z 18. júna 2020.

24

Za týchto podmienok podala IEF Service proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25

Tento súd zastáva stanovisko, ako vyplýva aj z rozsudku zo 6. septembra 2018, Alpenrind a i. (C‑527/16, EU:C:2018:669), že platné osvedčenie A1 vydané príslušnou inštitúciou členského štátu podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 zaväzuje nielen inštitúcie členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, ale aj súdy tohto členského štátu.

26

Hoci teda HB uzavrel pracovnú zmluvu v Rakúsku a pracoval polovicu času v sídle spoločnosti S v Rakúsku, spĺňa podmienky povinného poistenia v štáte svojho bydliska, t. j. v Nemecku, keďže v tomto prípade sa uplatňujú nemecké právne predpisy. Okrem toho je podľa tejto právnej úpravy, aspoň fiktívne, jeho miesto výkonu práce v Nemecku.

27

Rakúsky zákonodarca prebral ustanovenia smernice 2008/94 v § 1 ods. 1 IESG v tom zmysle, že o zamestnanie v tuzemsku ide vtedy, ak existuje pracovný pomer v zmysle § 3 ods. 1 alebo § 3 ods. 2 písm. a) až d) ASVG. V tomto ohľade povinnosť poistenia existuje na rakúskom území.

28

Podľa judikatúry Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) § 1 ods. 1 IESG nepriznáva nárok na insolvenčnú náhradu, ak zamestnanec zamestnaný v zahraničí na základe svojej činnosti nepodlieha povinnému poisteniu v Rakúsku.

29

Keďže HB v prejednávanej veci delí svoj pracovný čas rovnou mierou medzi Rakúsko a Nemecko, pričom podlieha nemeckému systému sociálneho zabezpečenia, vzniká otázka, či sa má uplatniť článok 9 smernice 2008/94, ktorý sa týka nadnárodných situácií. Vnútroštátny súd zastáva názor, že odpoveď na túto otázku závisí od toho, či je poskytovanie služieb, ktoré S ponúka v Nemecku, zistená spolupráca s nezávislým obchodným konzultantom v tomto členskom štáte a pravidelná práca, ktorú HB vykonával zo svojho bydliska v Nemecku, dostatočnými väzbami na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že zamestnávateľ má v Nemecku „stálu hospodársku prítomnosť“ v zmysle rozsudkov zo 16. októbra 2008, Holmqvist (C‑310/07, EU:C:2008:573), a z 10. marca 2011, Defossez (C‑477/09, EU:C:2011:134).

30

Ak by to mal byť tento prípad, musí sa vzhľadom na rovnaké rozdelenie pracovného času pri rovnakom obsahu činnosti a vzhľadom na kritériá bydliska a povinného poistenia HB objasniť, v ktorom štáte HB „zvyčajne“ pracoval v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2008/94, aby bolo možné podľa toho určiť príslušnosť vnútroštátnej záručnej inštitúcie.

31

Vnútroštátny súd dodáva, že aj za predpokladu, že medzi povinnosťou prispievať do systému poistenia a zabezpečením nárokov neexistuje nevyhnutne väzba (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2016, Stroumpoulis a i., C‑292/14, EU:C:2016:116, bod 68), javí sa v súlade s cieľom základných slobôd vyhnúť sa tomu, aby zamestnávatelia, ktorých zamestnanci pracujú v dvoch členských štátoch a z tohto dôvodu majú záruku vyplatenia náhrady v prípade platobnej neschopnosti, financovanej z týchto príspevkov, museli znášať dvojité zaťaženie.

32

Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade, že odpoveď na prvú otázku je kladná:

V prípade, že odpoveď na druhú otázku je kladná:

33

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že na určenie členského štátu, ktorého záručná inštitúcia je príslušná vyplatiť neuspokojené nároky zamestnancov, treba vychádzať z toho, že zamestnávateľ, ktorý sa nachádza v stave platobnej neschopnosti, má činnosť na území aspoň dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia, ak pracovná zmluva dotknutého zamestnanca stanovuje, že jadro jeho činnosti a jeho obvyklé miesto výkonu práce sa nachádzajú v členskom štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ, ale zamestnanec z hľadiska pracovného času v rovnakej miere vykonáva svoje povinnosti na diaľku z iného členského štátu, v ktorom sa nachádza jeho hlavné bydlisko.

34

S cieľom odpovedať na túto otázku treba na úvod pripomenúť, že podľa článku 3 prvého odseku smernice 2008/94 členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku 4 tejto smernice výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy.

35

Článok 9 ods. 1 smernice 2008/94, ktorý sa týka „nadnárodných situácií“, stanovuje, že ak je podnik s činnosťami na území najmenej dvoch členských štátov platobne neschopný v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice, inštitúciou zodpovednou za plnenie neuspokojených nárokov zamestnancov je inštitúcia v tom členskom štáte, na ktorého území pracujú alebo zvyčajne pracujú.

36

Na účely posúdenia, či sa v prípade, o ktorý ide v bode 33 tohto rozsudku, uplatní uvedený článok 9 ods. 1 smernice 2008/94, treba preskúmať, či zamestnávateľ „vykonáva činnosť na území najmenej dvoch členských štátov“ v zmysle tohto ustanovenia.

37

V tejto súvislosti treba konštatovať, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. októbra 2008, Holmqvist (C‑310/07, EU:C:2008:573), bol Súdny dvor požiadaný, aby podal výklad článku 8a ods. 1 smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, 1980, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002 (Ú. v. EÚ L 270, 2002, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 261), ktorého obsah je totožný s obsahom článku 9 ods. 1 smernice 2008/94.

38

Súdny dvor rozhodol, že napriek tomu, že článok 8a ods. 1 smernice 80/987, zmenenej smernicou 2002/74, nestanovuje prísne podmienky pre väzbu s členským štátom, ale uvádza slabšie prepojenie ako prítomnosť podniku prostredníctvom pobočky alebo trvalej prevádzkarne, nie je možné prijať argumentáciu, podľa ktorej postačuje, ak pracovník vykonáva akúkoľvek prácu v inom členskom štáte na účet svojho zamestnávateľa a táto práca vyplýva z potrieb a pokynov tohto zamestnávateľa, aby bol podnik považovaný za podnik majúci činnosti na území tohto iného členského štátu (rozsudok zo 16. októbra 2008, Holmqvist, C‑310/07, EU:C:2008:573, bod 29).

39

Pojem „činnosti“ uvedený v uvedenom ustanovení totiž musí byť chápaný tak, že sa vzťahuje na skutočnosti vyznačujúce sa určitým stupňom zotrvania na území členského štátu. Predmetné zotrvanie sa prejavuje v trvalom využívaní pracovníka alebo pracovníkov na uvedenom území (rozsudok zo 16. októbra 2008, Holmqvist, C‑310/07, EU:C:2008:573, bod 30).

40

Je pravda, že vzhľadom na rôzne podoby, aké môže mať cezhraničná práca a vzhľadom na nedávne zmeny, ku ktorým došlo v pracovných podmienkach, ako aj vzhľadom na pokrok v oblasti telekomunikácií nie je možné tvrdiť, že podnik musí nevyhnutne disponovať fyzickou infraštruktúrou, aby zabezpečil stálu hospodársku prítomnosť v inom členskom štáte, ako je členský štát, kde má svoje sídlo. Rôzne aspekty pracovnoprávneho vzťahu, najmä oznamovanie pokynov zamestnancom, zasielanie správ zamestnávateľovi zo strany zamestnanca, ako aj úhradu mzdy je možné vykonávať na diaľku (rozsudok zo 16. októbra 2008, Holmqvist, C‑310/07, EU:C:2008:573, bod 32).

41

Na to, aby bol podnik pôsobiaci v členskom štáte považovaný za podnik majúci činnosti na území iného členského štátu, musí v tomto štáte disponovať stálou hospodárskou prítomnosťou, ktorá sa vyznačuje existenciou ľudských zdrojov, ktoré mu umožňujú vykonávať činnosti v tomto inom členskom štáte (rozsudok zo 16. októbra 2008, Holmqvist, C‑310/07, EU:C:2008:573, bod 34).

42

Hoci, ako vyplýva zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, v prejednávanej veci HB de facto vykonával z časového hľadiska polovicu svojej práce zo svojho bydliska v Nemecku, jadro tejto práce, ktorá spočívala v tom, že riadil dve oddelenia a niesol zodpovednosť za zamestnancov kancelárie zamestnávateľa v Rakúsku, sa podľa pracovnej zmluvy a v skutočnosti nachádzalo v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

43

Okrem toho okolnosť, že zamestnávateľ HB nemal v Nemecku iných zamestnancov s výnimkou nezávislého obchodného konzultanta, s ktorým tento zamestnávateľ spolupracoval v tomto členskom štáte, potvrdzuje, že činnosti HB nemohli byť spojené s akoukoľvek trvalou prítomnosťou tohto zamestnávateľa v uvedenom členskom štáte.

44

Treba konštatovať, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku za týchto okolností zamestnávateľ, akým je zamestnávateľ HB, nemá činnosti na území najmenej dvoch členských štátov v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2008/94.

45

Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že HB disponuje osvedčením vydaným podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého podlieha nemeckej právnej úprave. Ako uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, hoci je pravda, ako vyplýva z článku 5 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, že toto osvedčenie je záväzné, pokiaľ ide o povinnosti uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorých sa týka koordinácia zavedená nariadením č. 883/2004, takéto osvedčenie však nemá nijaký vplyv na určenie členského štátu, v ktorom má HB uplatňovať svoje nezaplatené mzdové nároky podľa smernice 2008/94.

46

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že článok 9 ods. 1 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že na určenie členského štátu, ktorého záručná inštitúcia je príslušná vyplatiť neuspokojené nároky zamestnancov, treba vychádzať z toho, že zamestnávateľ, ktorý sa nachádza v stave platobnej neschopnosti, nemá činnosť na území aspoň dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia, ak pracovná zmluva dotknutého zamestnanca stanovuje, že jadro jeho činnosti a jeho obvyklé miesto výkonu práce sa nachádzajú v členskom štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ, ale zamestnanec z hľadiska pracovného času v rovnakej miere vykonáva svoje povinnosti na diaľku z iného členského štátu, v ktorom sa nachádza jeho hlavné bydlisko.

47

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 9 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na určenie členského štátu, ktorého záručná inštitúcia je príslušná vyplatiť neuspokojené nároky zamestnancov, treba vychádzať z toho, že zamestnávateľ, ktorý sa nachádza v stave platobnej neschopnosti, nemá činnosť na území aspoň dvoch členských štátov v zmysle tohto ustanovenia, ak pracovná zmluva dotknutého zamestnanca stanovuje, že jadro jeho činnosti a jeho obvyklé miesto výkonu práce sa nachádzajú v členskom štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ, ale zamestnanec z hľadiska pracovného času v rovnakej miere vykonáva svoje povinnosti na diaľku z iného členského štátu, v ktorom sa nachádza jeho hlavné bydlisko.