–

Charles Taylor Adjusting Ltd a FD, v zastúpení: S. Cogley, advocate, A. Nasikas, G. Orfanidis, a K. Sotiriadis, dikigoroi,

–

Overseas Marine Enterprises Inc., Starlight Shipping Co., v zastúpení: K. Georgopoulos, dikigoros,

–

grécka vláda, v zastúpení: Z. Chatzipavlou, K. Georgiadis a L. Kotroni, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: T. Adamopoulos a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 34 bodu 1 a článku 45 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Charles Taylor Adjusting Ltd (ďalej len „Charles Taylor“) a FD, zástupcami poisťovateľov námornej lode Alexandros T., na jednej strane a spoločnosťou Starlight Shipping Co. (ďalej len „Starlight“), vlastníkom tejto lode, a tiež spoločnosťou Overseas Marine Enterprises Inc. (ďalej len „OME“), prevádzkovateľom tejto lode, na strane druhej, pričom uvedený spor sa týka uznania a výkonu rozsudku a dvoch uznesení High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Commercial Court) [Vyšší súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (senát pre obchodnoprávne veci), Spojené kráľovstvo] (ďalej len „rozsudok a uznesenia High Court“) v Grécku.

3

Článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa ratione temporis uplatňuje na spor vo veci samej, stanovoval:

„Rozsudok sa neuzná:

4

Podľa článku 45 ods. 1 tohto nariadenia:

„Súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35. Svoje rozhodnutie vydá bez odkladu.“

5

Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7, ďalej len „dohoda o vystúpení“) bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla platnosť 1. februára 2020.

6

Článok 67 tejto dohody nazvaný „Právomoc, uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí a súvisiaca spolupráca ústredných orgánov“ v odseku 2 písm. b) uvádza:

„V Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, sa v súvislosti s uznávaním a výkonom rozsudkov, rozhodnutí, verejných listín, súdnych zmierov a dohôd uplatňujú tieto akty alebo ustanovenia takto:

7

Článok 126 tejto dohody stanovuje prechodné obdobie, ktoré sa začalo dátumom nadobudnutia platnosti tejto dohody a skončilo sa 31. decembra 2020, pričom pokiaľ sa v tejto dohode nestanovuje inak, počas uvedeného obdobia sa v zmysle článku 127 ods. 1 prvého pododseku rovnakej dohody právo Únie uplatňovalo na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve.

8

Dňa 3. mája 2006 sa v zálive Port Elizabeth (Južná Afrika) potopila loď Alexandros T. aj s nákladom. Starlight a OME, teda v uvedenom poradí vlastník a prevádzkovateľ tejto lode, požiadali poisťovateľov lode o náhradu škody na základe ich zmluvnej zodpovednosti za poistnú udalosť.

9

Poisťovatelia odmietli škodu nahradiť a Starlight preto proti nim v tom istom roku v Spojenom kráľovstve podala žalobu a požiadala o arbitrážne konanie proti jednému z uvedených poisťovateľov. Kým prebiehalo súdne konanie a arbitrážne konanie, Starlight, OME a poisťovatelia lode uzavreli dohody o urovnaní (ďalej len „dohody o urovnaní“), ktoré spor medzi stranami ukončili. Uvedení poisťovatelia v dohodnutej lehote vyplatili náhradu škody stanovenú v poistných zmluvách ako úplné a konečné vyrovnanie všetkých nárokov súvisiacich so stratou predmetnej lode.

10

Dohody o urovnaní boli 14. decembra 2007 a 7. januára 2008 potvrdené v Spojenom kráľovstve súdom, pred ktorým prebiehalo uvedené súdne konanie. Tento súd nariadil zastavenie všetkých ďalších konaní týkajúcich sa predmetnej veci a vyplývajúcich z toho istého súdneho konania.

11

Po uzavretí týchto dohôd Starlight a ΟΜΕ spolu s ostatnými vlastníkmi lode Alexandros T. a fyzickými osobami, ktoré ich právne zastupovali, podali na Polymeles Protodikeio Peiraios (Súd prvej inštancie Pireus, Grécko) niekoľko nových žalôb, vrátane žalôb z 21. apríla 2011 a 13. januára 2012, ktoré smerovali najmä proti spoločnosti Charles Taylor, teda právnej a technickej poradenskej spoločnosti, ktorá obhajovala poisťovateľov uvedenej lode v súvislosti s nárokmi spoločnosti Starlight pred súdom uvedeným v predchádzajúcom bode, a proti FD, riaditeľovi tejto spoločnosti.

12

Týmito novými žalobami sa spoločnosti Starlight a ΟΜΕ domáhali náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli v dôsledku nepravdivých a hanlivých tvrdení na ich adresu zo strany poisťovateľov uvedeného plavidla a ich zástupcov. Starlight a ΟΜΕ tvrdili, že kým prebiehalo pôvodné konanie o vyplatenie náhrady škody zo strany týchto poisťovateľov, ktorí naďalej odmietali jej vyplatenie, zamestnanci a zástupcovia poisťovateľov rozširovali u predstaviteľov Ethniki Trapeza tis Ellados (Národná banka Grécka), záložného veriteľa jedného z vlastníkov tej istej lode, a tiež na poistnom trhu, nepravdivú fámu, že potopenie lode Alexandros T. bolo spôsobené vážnymi poruchami plavidla, o ktorých jeho majitelia vedeli.

13

Kým prebiehali konania týkajúce sa uvedených nových žalôb, poisťovatelia lode a ich zástupcovia, vrátane okrem iného žalovaných v týchto konaniach, ktorými boli Charles Taylor a FD, podali na anglických súdoch žaloby proti spoločnostiam Starlight a ΟΜΕ, ktorými sa domáhali jednak toho, aby sa konštatovalo, že spomenuté nové žaloby podané v Grécku boli v rozpore s dohodami o urovnaní, a jednak toho, aby sa vyhovelo ich „určovacím žalobám a návrhom na náhradu škody“.

14

Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov tieto žaloby proti spoločnostiam Starlight a ΟΜΕ v Spojenom kráľovstve viedli 26. septembra 2014 k vydaniu rozsudku a uznesení High Court. Na základe tohto rozsudku a uznesení, ktoré vychádzali z obsahu dohôd o urovnaní a z doložky o voľbe súdu, určujúcej tento súd, bola žalobcom vo veci samej priznaná náhrada škody v súvislosti s konaním začatom v Grécku a náhrada trov konania, ktoré vznikli v Anglicku.

15

Monomeles Protodikeio Peiraios, Naftiko Tmima (Súd prvej inštancie v Pireus, rozhodujúci v osobe samosudcu, námorná sekcia, Grécko) vyhovel žiadosti spoločnosti Charles Taylor a FD zo 7. januára 2015 o uznanie a vyhlásenie rozsudku a uznesení High Court za čiastočne vykonateľné v Grécku v súlade s nariadením č. 44/2001.

16

Dňa 11. septembra 2015 sa Starlight a OME odvolali proti rozsudku Monomeles Protodikeio Peiraios, Naftiko Tmima (Súd prvej inštancie v Pireu, rozhodujúci v osobe samosudcu, námorná sekcia) na Monomeles Efeteio Peiraios, Naftiko Tmima (Odvolací súd Pireus, rozhodujúci v osobe samosudcu, námorná sekcia, Grécko).

17

Tento súd rozsudkom z 1. júla 2019 vyhovel odvolaniu z dôvodu, že rozhodnutia, o ktorých uznanie a výkon sa žiadalo, obsahovali také „‚kvázi‘ anti‑suit injunction“ (súdny príkaz vylučujúci možnosť podať žalobu alebo pokračovať v konaní), ktoré bránili dotknutým osobám v tom, aby mohli podať žalobu na súd v Grécku, v rozpore s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ako aj s článkom 8 ods. 1 a článkom 20 Syntagma (Ústava), pričom tieto ustanovenia tvoria „stredobod“ pojmu „verejný poriadok“ v Grécku.

18

Charles Taylor a FD sa proti tomuto rozsudku odvolali na Areios Pagos (Kasačný súd, Grécko), ktorý je vnútroštátnym súdom. Tvrdia, že rozsudok a uznesenia High Court nie sú v zjavnom rozpore ani s verejným poriadkom vnútroštátneho súdu, ani s verejným poriadkom Európskej únie a že neporušujú jej základné zásady. Uvádzajú, že skutočnosť, že im bola priznaná predbežná náhrada škody v súvislosti s novými súdnymi konaniami začatými v Grécku pred začatím súdneho konania pred anglickými súdmi, nebránila dotknutým osobám pokračovať v konaní pred gréckym súdom, ani nebránila tomuto súdu poskytnúť im súdnu ochranu. Preto je nesprávne domnievať sa, že tento rozsudok a uznesenia High Court boli „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“.

19

Za týchto okolností Areios Pagos (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť ratione loci nariadenia č. 44/2001, je bez ohľadu na vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie potrebné na začiatok uviesť, že podľa článku 67 ods. 2 písm. a) dohody o vystúpení, v spojení s jej článkami 126 a 127, sa nariadenie č. 1215/2012 v Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch uplatňuje v prípade situácie, ktorá sa týka Spojeného kráľovstva, na uznávanie a výkon rozhodnutí vydaných v súdnych konaniach, ktoré sa začali pred koncom prechodného obdobia, teda pred 31. decembrom 2020.

21

Z toho vyplýva, že ustanovenia o uznávaní a výkone nachádzajúce sa v nariadení č. 44/2001, ktoré už bolo v čase prijatia dohody o vystúpení zrušené a nahradené nariadením č. 1215/2012, zostávajú tiež uplatniteľné za rovnakých podmienok.

22

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že rozsudok a uznesenia High Court boli vydané 26. septembra 2014, nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné ratione loci na spor vo veci samej.

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 v spojení s jeho článkom 45 ods. 1 vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu jeho rozporu s verejným poriadkom, ak toto rozhodnutie bráni pokračovaniu konania prebiehajúceho pred iným súdom tohto prvého členského štátu, keďže priznáva jednému z účastníkov konania predbežnú peňažnú náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku trov súvisiacich zo začatím tohto konania, a to jednak preto, že na jednej strane sa na predmet tohto konania vzťahuje dohoda o urovnaní, ktorá bola právoplatne uzavretá a schválená súdom členského štátu, ktorý vydal toto rozhodnutie, a jednak preto, že súd prvého členského štátu, na ktorom bolo sporné konanie začaté, nemá právomoc z dôvodu doložky o výlučnej právomoci.

24

Nariadenie č. 44/2001 je založené na dôvere, ktorú členské štáty vzájomne prechovávajú voči svojim právnym systémom a súdnym inštitúciám (rozsudok z 9. decembra 2003, Gasser,C‑116/02, EU:C:2003:657, bod 72). Preto okrem niekoľkých obmedzených výnimiek, medzi ktoré patrí rozpor s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, uvedený v článku 34 bode 1 nariadenia č. 44/2001, toto nariadenie nepovoľuje preskúmanie právomoci súdu súdom iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. apríla 2004, Turner,C‑159/02, EU:C:2004:228, bod 26, ako aj z 10. februára 2009, Allianz a Generali Assicurazioni Generali, C‑185/07, EU:C:2009:69, bod 29).

25

Dôsledkom toho, že súd pod hrozbou sankcie zakáže účastníkovi konania podať žalobu alebo pokračovať v konaní na cudzom súde v rámci „anti‑suit injunction“, je zásah do právomoci tohto súdu riešiť spor. Ak totiž žalobcovi bráni v podaní takejto žaloby súdny príkaz, treba konštatovať, že došlo k zásahu do právomoci cudzieho súdu, ktorý je ako taký nezlučiteľný s týmto nariadením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. apríla 2004, Turner,C‑159/02, EU:C:2004:228, bod 27; z 10. februára 2009, Allianz a Generali Assicurazioni Generali, C‑185/07, EU:C:2009:69, bod 34, ako aj z 13. mája 2015, Gazprom,C‑536/13, EU:C:2015:316, bod 32).

26

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako je uvedené v bode 14 tohto rozsudku, v podstate vyplýva, že rozsudok a uznesenia High Court, ktorého výlučnú právomoc si účastníci konania zvolili v rámci dohôd o urovnaní, nie sú priamo adresované gréckym súdom a formálne nezakazujú konanie pred vnútroštátnym súdom. Tento rozsudok a uznesenia však obsahujú dôvody týkajúce sa jednak porušenia uvedených dohôd o urovnaní zo strany spoločností Starlight a OME a fyzických osôb, ktoré ich zastupujú, jednak sankcií, ktoré im hrozia v prípade nedodržania tohto rozsudku a uznesení, a napokon aj právomoci gréckych súdov v súvislosti s týmito dohodami o urovnaní. Okrem toho tento rozsudok a uznesenia obsahujú aj odôvodnenia týkajúce sa peňažných sankcií, ktoré sa vzťahujú na Starlight a OME, ako aj na fyzické osoby, ktoré ich zastupujú, a najmä predbežné rozhodnutie o zaplatení náhrady škody vo forme preddavku, ktorého výška nie je konečná a závisí od pokračovania konania pred týmito súdmi.

27

Z uvedeného vyplýva, že ako konštatoval generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, rozsudok a uznesenia High Court možno kvalifikovať ako „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“. Aj keď tento rozsudok a uznesenia nemajú za cieľ zakázať účastníkovi konania podať žalobu alebo pokračovať v konaní pred cudzím súdom, možno sa domnievať, že prinajmenšom odrádzajú Starlight a OME a ich zástupcov od podania žaloby na gréckych súdoch alebo od pokračovania v konaní pred nimi, ktoré má rovnaký predmet ako konania na súdoch Spojeného kráľovstva, čo v každom prípade musí overiť vnútroštátny súd.

28

Súdny príkaz s takýmito účinkami by vzhľadom na zásady pripomenuté v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku nebol zlučiteľný s nariadením č. 44/2001.

29

Z toho vyplýva, že súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, nemôže bez toho, aby sa tým spochybnil účel nariadenia č. 44/2001, odmietnuť uznať rozhodnutie pochádzajúce z iného členského štátu len z dôvodu, že sa domnieva, že v tomto rozhodnutí bolo nesprávne uplatnené vnútroštátne právo alebo právo Únie (rozsudky z 28. apríla 2009, Apostolides,C‑420/07, EU:C:2009:271, bod 60, a zo 16. januára 2019, Liberato,C‑386/17, EU:C:2019:24, bod 54).

30

Z toho vyplýva, že je potrebné preskúmať, či súd členského štátu môže v rámci preskúmania opravného prostriedku proti vyhláseniu vykonateľnosti rozhodnutia súdu iného členského štátu zrušiť toto vyhlásenie z dôvodu, že uvedené rozhodnutie je vlastne „‚kvázi‘ anti‑suit injunction“, ktorý je v zásade nezlučiteľný s nariadením č. 44/2001.

31

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že článok 45 ods. 1 tohto nariadenia zužuje možnosť odmietnuť alebo zrušiť vyhlásenie vykonateľnosti len na dôvody uvedené v článkoch 34 a 35 tohto nariadenia. Po druhé článok 34 bod 1 rovnakého nariadenia stanovuje, že rozsudok sa neuzná, ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

32

Pokiaľ ide o pojem „verejný poriadok“ uvedený v článku 34 nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie sa má vykladať reštriktívne, keďže predstavuje prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov uvedeného nariadenia. Ustanovenie o „verejnom poriadku“ v článku 34 bode 1 tohto nariadenia sa má uplatňovať len vo výnimočných prípadoch (rozsudky z 28. marca 2000, Krombach,C‑7/98, EU:C:2000:164, bod 21, a z 25. mája 2016, Meroni,C‑559/14, EU:C:2016:349, bod 38 a citovaná judikatúra).

33

Hoci členské štáty v zásade môžu v zmysle výhrady uvedenej v tomto ustanovení v súlade so svojimi vnútroštátnymi koncepciami stanoviť požiadavky týkajúce sa verejného poriadku, hranice tohto pojmu vyplývajú z výkladu tohto nariadenia (rozsudky z 28. marca 2000, Krombach,C‑7/98, EU:C:2000:164, bod 22, a zo 7. apríla 2022, H Limited,C‑568/20, EU:C:2022:264, bod 42).

34

Preto aj keď Súdnemu dvoru neprináleží definovať obsah verejného poriadku členského štátu, prislúcha mu kontrolovať hranice, v rámci ktorých môže súd členského štátu použiť tento pojem, aby neuznal rozhodnutie pochádzajúce z iného členského štátu (rozsudky z 28. marca 2000, Krombach,C‑7/98, EU:C:2000:164, bod 23, a zo 7. apríla 2022, H Limited,C‑568/20, EU:C:2022:264, bod 42).

35

Využitie ustanovenia o verejnom poriadku uvedeného v článku 34 bode 1 nariadenia č. 44/2001 je teda prípustné len v prípade, že uznanie rozhodnutia vydaného iným členským štátom by neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, keďže by ohrozovalo niektorú základnú zásadu. S cieľom dodržať zákaz prehodnotiť meritum rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte musí byť toto ohrozenie zjavným porušením právneho predpisu, ktorý je v štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, považovaný za podstatný pre právny poriadok, alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku považované za zásadné (rozsudky z 28. marca 2000, Krombach,C‑7/98, EU:C:2000:164, bod 37, a zo 16. júla 2015, Diageo Brands,C‑681/13, EU:C:2015:471, bod 44).

36

Okolnosť, že zjavná chyba, ktorej sa dopustil súd štátu pôvodu, sa týka právneho predpisu Únie, nemení podmienky použitia ustanovenia o verejnom poriadku v zmysle článku 34 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Úlohou vnútroštátneho súdu je totiž zabezpečiť s rovnakou účinnosťou ochranu práv stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom a práv priznaných právnym poriadkom Únie. Toto ustanovenie sa takýmto spôsobom uplatní, pokiaľ uvedené nesprávne právne posúdenie znamená, že uznanie dotknutého rozhodnutia v štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, spôsobí zjavné porušenie právneho predpisu, ktorý má v právnom poriadku Únie, a teda tohto členského štátu, zásadný význam (rozsudky z 11. mája 2000, Renault,C‑38/98, EU:C:2000:225, bod 32, ako aj zo 16. júla 2015, Diageo Brands,C‑681/13, EU:C:2015:471, body 48 a 50).

37

V prejednávanej veci rozsudok a uznesenia High Court, ktoré možno v súlade s bodom 27 tohto rozsudku označiť za „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“ v tom zmysle, že nepriamo ovplyvňujú pokračovanie konania začatého pred súdmi iného členského štátu, totiž nerešpektujú všeobecnú zásadu vyplývajúcu z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej každý súd sám určuje v zmysle platných pravidiel, či má právomoc vyriešiť spor, ktorý mu bol predložený (pozri analogicky rozsudky z 10. februára 2009, Allianz a Generali Assicurazioni Generali, C‑185/07, EU:C:2009:69, bod 29, ako aj z 13. mája 2015, Gazprom,C‑536/13, EU:C:2015:316, bod 33).

38

Takéto „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“ podkopávajú dôveru, ktorú členské štáty vzájomne priznávajú svojim súdnym systémom a orgánom a na ktorej je postavený systém právomoci vyplývajúci z nariadenia č. 44/2001 (pozri analogicky rozsudok z 10. februára 2009, Allianz a Generali Assicurazioni Generali, C‑185/07, EU:C:2009:69, bod 30).

39

Za týchto okolností, ako konštatoval generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, uznanie a výkon rozsudku a uznesení High Court môžu byť, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, nezlučiteľné s verejným poriadkom vyplývajúcim z právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, ak môžu narušiť základnú zásadu v európskom justičnom priestore založenom na vzájomnej dôvere, že každý súd rozhoduje o vlastnej právomoci.

40

Okrem toho tento typ „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“ tiež môže zhoršiť prístup k súdu pre osobu, proti ktorej sa uplatňuje. Ako totiž uviedla Komisia, tým, že sa žalovanému vo forme predbežnej peňažnej náhrady škody priznáva náhrada trov, ktoré mu vznikli v dôsledku začatia konania pred súdom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, táto náhrada sťažuje alebo dokonca znemožňuje žalobcovi pokračovať v tomto konaní.

41

Vzhľadom na uvedené je preto potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 v spojení s jeho článkom 45 ods. 1 treba vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu rozporu s verejným poriadkom, ak toto rozhodnutie bráni pokračovaniu konania prebiehajúceho pred iným súdom tohto prvého členského štátu v rozsahu, v akom priznáva jednému z účastníkov predbežnú peňažnú náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku trov súvisiacich zo začatím tohto konania, a to jednak preto, že na jednej strane sa na predmet tohto konania vzťahuje dohoda o urovnaní, ktorá bola právoplatne uzavretá a schválená súdom členského štátu, ktorý vydal toto rozhodnutie, a jednak preto, že súd prvého členského štátu, na ktorom bolo sporné konanie začaté, nemá právomoc z dôvodu doložky o výlučnej právomoci.

42

Druhá otázka je položená v prípade zápornej odpovede na prvú otázku. Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku, netreba na druhú otázku odpovedať.

43

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 34 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v spojení s článkom 45 ods. 1 tohto nariadenia

sa má vykladať v tom zmysle, že:

súd členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu rozporu s verejným poriadkom, ak tento rozsudok bráni pokračovaniu konania prebiehajúceho pred iným súdom tohto prvého členského štátu v rozsahu, v akom priznáva jednému z účastníkov predbežnú peňažnú náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku trov súvisiacich zo začatím tohto konania, a to jednak preto, že na jednej strane sa na predmet tohto konania vzťahuje dohoda o urovnaní, ktorá bola právoplatne uzavretá a schválená súdom členského štátu, ktorý vydal toto rozhodnutie, a jednak preto, že súd prvého členského štátu, na ktorom bolo sporné konanie začaté, nemá právomoc z dôvodu doložky o výlučnej právomoci.