–

GV, v zastúpení: D. Shortall, SC, P. Brazil, BL, a S. Kirwan, solicitor,

–

Chief Appeals Officer, Social Welfare Appeals Office, Minister for Employment Affairs and Social Protection, Írsko a Attorney General, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, A. Delaney a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. J. Travers, SC, a A. Carroll, BL,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

dánska vláda, v zastúpení: M. Jespersen, C. Maertens, V. Pasternak Jørgensen, M. Søndahl Wolff a Y. T. Thyregod Kollberg, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, R. Kanitz a N. Scheffel, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi GV na jednej strane a Chief Appeals Officer (hlavný úradník pre odvolania, Írsko), Social Welfare Appeals Office (Úrad pre odvolania v záležitostiach sociálneho zabezpečenia, Írsko), Minister for Employment Affairs and Social Protection (minister práce a sociálnej ochrany, Írsko), Írskom a Attorney General (generálny prokurátor, Írsko) vo veci priznania GV príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím (ďalej len „príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím“).

3

Hlava III nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72, ďalej len „nariadenie č. 883/2004“) obsahuje kapitolu 9, nazvanú „Osobitné nepríspevkové peňažné dávky“. V tejto kapitole článok 70 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, stanovuje:

„1.   Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 3 ods. 1 ako aj v oblasti sociálnej pomoci.

2.   Na účely tejto kapitoly ‚osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:

…

…“

4

Príloha X k uvedenému nariadeniu, v ktorej sú vymenované „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ v zmysle článku 70 ods. 2 písm. c) toho istého nariadenia, stanovuje, že v prípade Írska medzi tieto dávky patrí „dávka za zdravotné postihnutie (konsolidované znenie zákona o sociálnej starostlivosti z roku 2005, časť 3 kapitola 10)“.

5

Článok 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1) v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“

6

Podľa odôvodnení 3 a 5 smernice 2004/38:

…

7

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v bode 2 písm. d) stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

8

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Oprávnené osoby“ v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“

9

Kapitola III smernice 2004/38, nazvaná „Právo pobytu“, obsahuje články 7 a 14 tejto smernice.

10

Tento článok 7 s názvom „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“ v odseku 1 stanovuje:

„Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

11

Článok 14 tejto smernice, nazvaný „Zachovanie práva pobytu“, v odseku 2 stanovuje:

„Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článkoch 7, 12 a 13, pokiaľ spĺňajú podmienky v nich stanovené.

V konkrétnych prípadoch, ak existuje opodstatnená pochybnosť, či občan Únie alebo jeho rodinní príslušníci spĺňajú podmienky stanovené v článkoch 7, 12 a 13, môžu členské štáty overiť, či sú tieto podmienky splnené. Toto overenie sa nevykonáva systematicky.“

12

Článok 16 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý sa nachádza v jej kapitole IV s názvom „Právo trvalého pobytu“, stanovuje:

„Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienka[m] uvedeným v kapitole III.“

13

Právna úprava, ktorou sa preberá smernica 2004/38 do írskeho práva, sa nachádza v European Communities (Free Movement of Persons) Regulations 2015 [nariadenie týkajúce sa Európskych spoločenstiev (voľný pohyb osôb) z roku 2015], ktorým bolo od 1. februára 2016 nahradené European Communities (Free Movement of Persons) (no 2) Regulations 2006 [nariadenie týkajúce sa Európskych spoločenstiev (voľný pohyb osôb) (č. 2) z roku 2006] z 18. decembra 2006 (ďalej len „nariadenie z roku 2015“).

14

Ustanovenie § 3 ods. 5 písm. b) nariadenia z roku 2015 definuje „oprávneného rodinného príslušníka občana Únie“ takto:

15

Právo na pobyt v Írsku je stanovené v § 6 tohto nariadenia, ktorého odsek 3 písm. a) uvádza:

„Občan Únie sa môže zdržiavať v štáte počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

16

Ustanovenie § 11 ods. 1 uvedeného nariadenia uvádza podmienky zachovania práva na pobyt v Írsku. Toto ustanovenie stanovuje:

„Osoba s pobytom v štáte podľa § 6, 9 alebo 10 je oprávnená naďalej sa v štáte zdržiavať, pokiaľ spĺňa podmienky podľa príslušných ustanovení dotknutého nariadenia a pokiaľ sa nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu.“

17

Ustanovenie § 210 ods. 1 a 9 Social Welfare Consolidation Act 2005 (konsolidovaný zákon o sociálnej ochrane z roku 2005, ďalej len „zákon z roku 2005“) stanovuje:

„1.   Pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, príspevok (‚príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím‘) sa vypláca osobe:

…

9.   Osoba nemá nárok na poberanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím podľa tohto ustanovenia, pokiaľ nemá obvyklý pobyt na území štátu.“

18

Podľa § 246 ods. 1 a 5 zákona z roku 2005:

„1.   Požiadavka stanovená v každom z ustanovení uvedených v odseku 3, podľa ktorej musí mať osoba obvyklý pobyt na území štátu, znamená, že:

…

5.   Bez ohľadu na odseky 1 až 4 a s výhradou odseku 9 sa osoba, ktorá nemá právo na pobyt na území štátu, nepovažuje na účely tohto zákona za osobu s obvyklým pobytom na území štátu.

…“

19

GV, rumunská štátna príslušníčka, je matkou AC, ktorá je tiež rumunskou štátnou príslušníčkou, ktorá sa zdržiava a pracuje v Írsku. AC okrem toho získala írsku štátnu príslušnosť naturalizáciou.

20

V období od roku 2009 do roku 2016 sa GV viackrát zdržiavala v Írsku, pričom sa vždy vrátila do Rumunska alebo Španielska. Okrem toho bola finančne závislá od svojej dcéry, ktorá jej pravidelne zasielala peniaze.

21

Od roku 2017 sa GV zdržiava so svojou dcérou v Írsku. Dňa 28. septembra 2017 GV z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu v súvislosti s artritídou požiadala o priznanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím na základe zákona z roku 2005.

22

Vnútroštátny súd spresňuje, že tento príspevok, ktorého cieľom je chrániť príjemcov pred chudobou, predstavuje dávku sociálnej pomoci, ktorá sa vypláca bez toho, aby dotknutá osoba musela platiť príspevky na sociálne poistenie. Okrem toho z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že na to, aby dotknutá osoba mohla poberať uvedený príspevok, musí spĺňať určité podmienky, a to podmienky súvisiace s jej vekom, zdravotným postihnutím a príjmami. Okrem toho írske právo vylučuje vyplácanie rovnakého príspevku osobe, ktorá v Írsku nemá obvyklý pobyt, ako je napríklad osoba, ktorá nemá právo na pobyt v tomto členskom štáte. Napokon tento súd pripomína, že príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím predstavuje „osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku“ v zmysle nariadenia č. 883/2004.

23

Rozhodnutím z 27. februára 2018 bola žiadosť o príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorú podala GV, zamietnutá. Odvolanie, ktoré GV podala proti tomuto rozhodnutiu, bolo tiež zamietnuté rozhodnutím z 12. februára 2019. Dôvodom zamietnutia tejto žiadosti, ako aj tohto odvolania bolo, že GV nemala právo na pobyt v Írsku.

24

Na základe žiadosti podanej v mene GV mimovládnou organizáciou bolo toto rozhodnutie z 12. februára 2019 preskúmané. Rozhodnutím z 2. júla 2019 Appeals Officer (úradník pre odvolania, Írsko) dospel k záveru, že GV ako priamy príbuzný po vzostupnej línii, ktorý je závislý od občana Únie, ktorý je pracovníkom v Írsku, má právo na pobyt, ale nemá nárok na dávku sociálnej pomoci.

25

Návrh na preskúmanie bol podaný hlavnému úradníkovi pre odvolania. Tento posledný uvedený úradník rozhodnutím z 23. júla 2019 potvrdil, že GV nemá nárok na príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, keďže v súlade s § 11 ods. 1 nariadenia z roku 2015 by sa v prípade priznania nároku na tento príspevok stala neprimeranou záťažou pre vnútroštátny systém sociálnej pomoci, v dôsledku čoho by prišla o právo na pobyt.

26

GV podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na High Court (Vyšší súd, Írsko). Rozsudkom z 29. mája 2020 tento súd zrušil rozhodnutie z 23. júla 2019. V tomto rozsudku uvedený súd najmä rozhodol, že § 11 ods. 1 nariadenia z roku 2015 v rozsahu, v akom podmieňuje právo na pobyt takého rodinného príslušníka írskeho občana, akým je GV, tým, že sa tento rodinný príslušník nesmie stať neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu, je nezlučiteľný so smernicou 2004/38. Podľa toho istého súdu, ak sa v čase, keď sa uvedený rodinný príslušník pripojí k dotknutému občanovi Únie, konštatuje, že je od tohto občana závislý, nevyžaduje sa, aby ten istý rodinný príslušník zostal od uvedeného občana Únie závislý na to, aby mohol naďalej využívať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

27

Hlavný úradník pre odvolania a minister práce a sociálnej ochrany podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

28

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa ministra práce a sociálnej ochrany pojem „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) smernice 2004/38 zahŕňa požiadavku, aby rodinný príslušník zostal závislý od dotknutého občana Únie, pokiaľ sa dovoláva odvodeného práva na pobyt. Ak teda vzťah závislosti medzi týmto rodinným príslušníkom a týmto občanom Únie zanikne najmä z dôvodu vyplácania takej dávky sociálnej pomoci, akou je príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, uvedený rodinný príslušník, ktorý sa tak stane finančne závislým od systému sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, už nemôže požívať takéto právo na pobyt. Takýto výklad je jednak podporený znením tohto ustanovenia, ako aj znením článku 14 ods. 2 tejto smernice a jednak nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

29

Vnútroštátny súd uvádza, že GV naproti tomu v podstate tvrdí, že § 11 ods. 1 nariadenia z roku 2015 tým, že v prípade nároku rodinného príslušníka pracovníka – občana Únie, ktorý požíva odvodené právo na pobyt založené na svojej závislosti od tohto pracovníka, na dávku sociálnej pomoci stanovuje podmienku týkajúcu sa „neprimeranej záťaže pre systém sociálnej pomoci štátu“, hoci takáto podmienka nie je uvedená v článku 7 smernice 2004/38, je nezákonným ustanovením. Podľa GV judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pojmu „závislosť“ jej stanovisko potvrdzuje. Okrem toho argumentácia, ktorú uvádza minister práce a sociálnej ochrany, porušuje jej právo na rovnosť zaobchádzania zaručené článkom 24 ods. 1 tejto smernice.

30

V tomto kontexte Court of Appeal (Odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 19. marca 2023 a po prednesení návrhov generálnej advokátky navrhli odporkyne vo veci samej, aby bolo nariadené opätovné začatie ústnej časti konania na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

32

Na podporu svojho návrhu tieto odporkyne v podstate tvrdia, že generálna advokátka tým, že vo svojich návrhoch navrhla uplatniť široké poňatie pojmu „závislosť“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) a článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38, teda aby sa konštatovalo, že tento pojem odkazuje na nevyhnutnosť „citovej podpory“, a teda na potrebu, ktorá môže byť iná ako materiálna a najmä finančná, prekročila hranice predmetu sporu vo veci samej, a v dôsledku toho navrhla rozhodnúť ultra petita.

33

Okrem toho otázka, či uvedený pojem môže úplne alebo čiastočne pokrývať citovú závislosť, nebola predmetom diskusie ani počas písomnej časti konania, ani na pojednávaní. Vo veci by sa teda muselo rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania alebo zainteresované strany podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nevyjadrili.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát, ktorý koná nestranne a nezávisle, predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel (rozsudok z 12. mája 2022, Schneider Electric a i., C‑556/20, EU:C:2022:378, bod 30, ako aj citovaná judikatúra).

35

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že nesúhlas zainteresovanej strany v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie s návrhmi generálneho advokáta, nech už sa v nich zaoberá akýmikoľvek otázkami, nemôže sám osebe predstavovať dôvod na opätovné otvorenie ústnej časti konania (rozsudok z 12. mája 2022, Schneider Electric a i., C‑556/20, EU:C:2022:378, bod 32, ako aj citovaná judikatúra).

36

Je pravda, že podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na jeho rozhodnutie, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému nemali možnosť vyjadriť sa účastníci konania alebo zainteresované strany podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

37

V prejednávanej veci má však Súdny dvor k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie a o veci sa nemá rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému neboli poskytnuté vyjadrenia v rámci písomnej a ústnej časti konania. V tejto súvislosti treba uviesť, že otázka rozsahu pojmu „závislosť“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) a článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38, najmä otázka, či táto závislosť môže byť citová, bola osobitne predmetom diskusie na pojednávaní.

38

Okrem toho návrh na opätovné začatie ústnej časti konania neobsahuje nijakú novú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má Súdny dvor prijať v tejto veci.

39

Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

40

Na úvod treba uviesť, že aj keď vnútroštátny súd z formálneho hľadiska obmedzil svoju otázku iba na výklad smernice 2004/38, táto okolnosť Súdnemu dvoru nebráni, aby vnútroštátnemu súdu poskytol všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená, bez ohľadu na to, či ich tento súd v znení týchto otázok uviedol alebo nie (rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16, EU:C:2017:862, bod 28 a citovaná judikatúra).

41

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že AC, rumunská občianka a dcéra GV, po tom, čo vykonala svoju slobodu pohybu tým, že sa zdržiavala a pracovala v Írsku, získala v roku 2016 írsku štátnu príslušnosť na základe naturalizácie.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prípadné práva, ktoré priznáva smernica 2004/38 rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí majú sami štátnu príslušnosť členského štátu a sprevádzajú tohto občana Únie alebo sa k nemu pripájajú, sú okrem samostatných práv, ktoré títo rodinní príslušníci môžu vyvodzovať z tejto smernice na základe ich vlastného postavenia občanov Únie, odvodené od práv, ktoré má uvedený občan Únie z dôvodu výkonu svojej slobody pohybu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16, EU:C:2017:862, bod 32 a citovanú judikatúru).

43

Smernica 2004/38 však upravuje len podmienky vstupu a pobytu občana Únie v iných členských štátoch ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Keďže podľa zásady medzinárodného práva členský štát totiž nemôže odoprieť vlastným štátnym príslušníkom vstup na svoje územie alebo pobyt na ňom a keďže títo štátni príslušníci majú teda právo na neobmedzený pobyt v tomto členskom štáte, táto smernica nemá za cieľ upraviť pobyt občana Únie v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. V dôsledku toho vzhľadom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcom bode tohto rozsudku cieľom tejto smernice nie je priznať rodinným príslušníkom tohto občana Únie odvodené právo na pobyt na území tohto členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16, EU:C:2017:862, body 33 a 37, ako aj citovanú judikatúru).

44

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci od okamihu naturalizácie AC v Írsku už smernica 2004/38 v zásade nemá za cieľ upravovať jej právo na pobyt v Írsku, ani odvodené právo na pobyt, ktoré prípadne majú jej rodinní príslušníci v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice, ako je GV.

45

Súdny dvor preto rozhodol, že situáciu štátneho príslušníka členského štátu, ktorý vykonal svoju slobodu pohybu tým, že sa oprávnene pohyboval a zdržiaval na území iného členského štátu, nemožno považovať za výlučne vnútornú situáciu iba preto, že tento štátny príslušník počas tohto pobytu nadobudol štátnu príslušnosť hostiteľského členského štátu popri svojej pôvodnej štátnej príslušnosti. Súdny dvor z toho vyvodil, že potrebný účinok práv priznaných občanom Únie v článku 21 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby občan Únie nachádzajúci sa v takejto situácii mohol naďalej požívať v hostiteľskom členskom štáte práva odvodené z tohto ustanovenia po tom, čo získal štátnu príslušnosť tohto členského štátu, prípadne popri svojej pôvodnej štátnej príslušnosti, a najmä aby mohol viesť normálny rodinný život v uvedenom členskom štáte za prítomnosti svojich rodinných príslušníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16, EU:C:2017:862, body 49, 52 a 53).

46

Tento článok 21 ods. 1, ktorý všeobecným spôsobom formuluje právo každého občana Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, je osobitne vyjadrený najmä v článku 45 ZFEÚ týkajúcom sa voľného pohybu pracovníkov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2021, MH a ILA (Dôchodkové nároky v prípade konkurzu), C‑168/20, EU:C:2021:907, bod 61 a citovanú judikatúru].

47

Z toho vyplýva, že potrebný účinok práv priznaných pracovníkom Únie článkom 45 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby rodinnému príslušníkovi pracovníka, ktorý je občanom Únie a ktorý po tom, čo vykonal svoju slobodu pohybu tým, že sa zdržiaval a pracoval v hostiteľskom členskom štáte, získal štátnu príslušnosť tohto členského štátu, mohlo byť priznané odvodené právo na pobyt.

48

Pokiaľ ide o podmienky priznania odvodeného práva na pobyt, ktoré má rodinný príslušník, tieto podmienky nemôžu byť prísnejšie ako podmienky stanovené smernicou 2004/38 na účely priznania práva na pobyt rovnakej povahy rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Aj keď sa totiž táto smernica nevzťahuje na takú situáciu, aká je uvedená v bode 45 tohto rozsudku, treba ju analogicky uplatniť na túto situáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16, EU:C:2017:862, bod 61 a citovanú judikatúru).

49

Okrem toho treba pripomenúť, že článok 45 ods. 2 ZFEÚ uvádza, že voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. Toto ustanovenie je v špecifickej oblasti poskytovania sociálnych výhod konkretizované v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ktorý spresňuje, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území ostatných členských štátov, ktorých nie je štátnym príslušníkom, rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, body 44 a 78).

50

Z judikatúry citovanej v bodoch 45 a 48 tohto rozsudku však mutatis mutandis vyplýva, že okolnosť, že štátny príslušník členského štátu, ktorý vycestoval do iného členského štátu a zdržiava v ňom, následne získa štátnu príslušnosť tohto posledného uvedeného členského štátu popri svojej pôvodnej štátnej príslušnosti, nemôže znamenať, že by bol zbavený práva na rovnosť zaobchádzania na základe článku 45 ods. 2 ZFEÚ, tak ako ho vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, a že podmienky týkajúce sa priznania sociálnych výhod nesmú byť prísnejšie ako podmienky stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení.

51

Práve vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba odpovedať na položené otázky, ktoré treba v tomto kontexte chápať tak, že sa týkajú výkladu článku 45 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný sekundárnym právom.

52

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že je nesporné, že GV je priamym príbuzným po vzostupnej línii, ktorý je závislý od pracovníka, ktorý je občanom Únie, t. j. od AC, a to tak v čase, keď sa pripojila k tomuto pracovníkovi v tomto členskom štáte, ako aj v čase, keď požiadala o priznanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím. Minister práce a sociálnej ochrany sa však v podstate domnieva, že vyplácanie tohto príspevku v prospech GV by znamenalo, že GV by už nebola závislá od svojej dcéry, ale od írskeho systému sociálnej pomoci. V dôsledku toho, keďže GV by už nespĺňala podmienku uvedenú v článku 2 bode 2 písm. d) smernice 2004/38, stratila by svoje odvodené právo na pobyt, ktoré má v hostiteľskom členskom štáte v súlade s článkom 11 ods. 1 nariadenia z roku 2015, ktorý podmieňuje zachovanie odvodeného práva na pobyt priameho príbuzného po vzostupnej línii najmä tým, že sa tento priamy príbuzný po vzostupnej línii nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

53

Práve v tomto kontexte sa vnútroštátny súd svojimi prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má článok 45 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení so smernicou 2004/38, vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá orgánom tohto členského štátu umožňuje odmietnuť priznanie dávky sociálnej pomoci priamemu príbuznému po vzostupnej línii, ktorý je v čase podania žiadosti o túto dávku závislý od pracovníka, ktorý je občanom Únie, ba dokonca mu odňať právo na pobyt dlhší ako tri mesiace z dôvodu, že priznanie uvedenej dávky by malo za následok, že tento rodinný príslušník by už nebol závislý od pracovníka, ktorý je občanom Únie, a stal by sa tak neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci uvedeného členského štátu.

54

V prvom rade podľa článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38, ktorý treba analogicky uplatniť, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 48 tohto rozsudku, majú právo na pobyt dlhší ako tri mesiace „rodinn[í] príslušní[ci], ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c)“ tohto článku 7.

55

Pojem „rodinný príslušník“ použitý v článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38, ktorý treba uplatniť analogicky, je definovaný v článku 2 bode 2 tejto smernice, a najmä v písmene d) sa ním označujú „závislí priami príbuzní po vzostupnej línii“.

56

Z článku 2 bodu 2 písm. d) v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. a) a d)smernice 2004/38 teda vyplýva, že priami príbuzní po vzostupnej línii pracovníka, ktorý je občanom Únie, majú odvodené právo na pobyt dlhší ako tri mesiace, ak sú od tohto pracovníka „závislí“.

57

Pokiaľ ide o túto podmienku, Súdny dvor spresnil, že situácia závislosti musí existovať v štáte pôvodu dotknutého rodinného príslušníka v čase, keď žiada o to, aby sa mohol pripojiť k občanovi Únie, od ktorého je závislý (rozsudok zo 16. januára 2014, Reyes, C‑423/12, EU:C:2014:16, bod 30 a citovaná judikatúra).

58

Ako však v podstate uviedla generálna advokátka v bode 44 svojich návrhov, vo veci, z ktorej vyplynula judikatúra uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, bol Súdny dvor požiadaný, aby sa vyjadril k podmienkam, ktoré musia byť splnené v čase, keď dotknutá osoba žiada o priznanie odvodeného práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, a nie k podmienkam, ktoré musí táto dotknutá osoba splniť na účely zachovania tohto práva.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 14 smernice 2004/38, nazvaný „Zachovanie práva pobytu“, v odseku 2 prvom pododseku stanovuje, že občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo na pobyt stanovené najmä v jej článku 7, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené v tomto článku 7.

60

Z tohto článku 14 ods. 2 v spojení s článkom 2 bodom 2 písm. d) a článkom 7 ods. 1 písm. a) a d) smernice 2004/38 tak vyplýva, že priamy príbuzný po vzostupnej línii pracovníka, ktorý je občanom Únie, má odvodené právo na pobyt, pokiaľ je od tohto pracovníka závislý, a to až dovtedy, kým sa tento príbuzný po vzostupnej línii, ktorý sa legálne zdržiaval počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu, mohol domáhať práva na trvalý pobyt v súlade s článkom 16 ods. 1 smernice 2004/38.

61

Takýto výklad je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 znamená, že postavenie oprávnenej osoby, aj keď bolo nadobudnuté v minulosti, môže neskôr zaniknúť, ak podmienky, najmä tie, ktoré sú uvedené v článku 2 bode 2 tejto smernice, na ktoré odkazuje tento článok 3 ods. 1, už nie sú splnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah, C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 62 a citovanú judikatúru).

62

V prejednávanej veci je nesporné, že GV bola závislá od svojej dcéry, teda AC, tak v čase, keď sa k nej pripojila, ako aj v čase, keď požiadala o priznanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím. GV teda v čase podania tejto žiadosti spĺňala podmienku, aby ako „rodinný príslušník“ mohla uplatňovať odvodené právo na pobyt v súlade so smernicou 2004/38.

63

V druhom rade, ako vyplýva z bodov 49 a 50 tohto rozsudku, pracovník, ktorý je občanom Únie, má – vrátane situácie AC, ktorá počas svojho pobytu v hostiteľskom členskom štáte získala popri svojej pôvodnej štátnej príslušnosti aj štátnu príslušnosť tohto posledného uvedeného členského štátu – právo na rovnosť zaobchádzania na základe článku 45 ods. 2 ZFEÚ, tak ako ho vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

64

Pokiaľ ide o pojem „sociálne výhody“ v zmysle tohto článku 7 ods. 2, Súdny dvor spresnil, že zahŕňa všetky výhody, ktoré – či už sú alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou – sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie, a tým ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte (rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, bod 41 a citovaná judikatúra).

65

Tento pojem môže zahŕňať dávky sociálnej pomoci, ktoré zároveň patria do osobitnej pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, ako je napríklad – ako to spresňuje vnútroštátny súd – príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím (pozri analogicky rozsudok z 27. mája 1993, Schmid, C‑310/91, EU:C:1993:221, bod 17 a citovanú judikatúru).

66

Okrem toho treba uviesť, že dávka sociálnej pomoci, akou je príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím priznaný priamemu príbuznému po vzostupnej línii, predstavuje pre migrujúceho pracovníka „sociálnu výhodu“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, keďže tento priamy príbuzný po vzostupnej línii je závislý od tohto pracovníka v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) smernice 2004/38 (pozri analogicky rozsudok z 18. júna 1987, Lebon, 316/85, EU:C:1987:302, body 12 a 13). Okrem toho uvedený priamy príbuzný po vzostupnej línii ako nepriamy požívateľ rovnosti zaobchádzania, ktorá je priznaná uvedenému pracovníkovi, sa môže odvolávať na tento článok 7 ods. 2 s cieľom získať tento príspevok, ak sa podľa vnútroštátneho práva priznáva priamo takýmto príbuzným po vzostupnej línii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 1992, Bernini, C‑3/90, EU:C:1992:89, bod 26, ako aj zo 14. decembra 2016, Bragança Linares Verruga a i., C‑238/15, EU:C:2016:949, bod 40).

67

Ako totiž uviedla generálna advokátka v bode 106 svojich návrhov, ak by v čase, keď je priamy príbuzný po vzostupnej línii závislý od pracovníka, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, nemohla byť tomuto priamemu príbuznému po vzostupnej línii priznaná dávka sociálnej pomoci, ktorá pre migrujúceho pracovníka predstavuje „sociálnu výhodu“, na ktorú môžu mať nárok priami príbuzní po vzostupnej línii, ktorí sú závislí od pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, znamenalo by to zásah do rovnosti zaobchádzania s týmto migrujúcim pracovníkom.

68

Uvedený článok 7 ods. 2 tak chráni pred diskrimináciou, ktorej by migrujúci pracovník a jeho rodinní príslušníci, vrátane tých, na ktorých sa vzťahuje článok 2 bod 2 písm. d) smernice 2004/38, mohli čeliť v hostiteľskom členskom štáte.

69

Z toho vyplýva, že postavenie „závislého“ príbuzného po vzostupnej línii v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) smernice 2004/38 nemôže byť ovplyvnené priznaním dávky sociálnej pomoci v hostiteľskom členskom štáte. Rozhodnúť inak by totiž znamenalo pripustiť, že priznanie takejto dávky by mohlo spôsobiť, že dotknutá osoba stratí svoje postavenie závislého rodinného príslušníka, a v dôsledku toho odôvodniť odňatie tejto dávky, či dokonca stratu práva tejto osoby na pobyt. Takéto riešenie by v praxi bránilo tomuto závislému rodinnému príslušníkovi požiadať o túto dávku a z tohto dôvodu by narušilo rovnosť zaobchádzania priznanú migrujúcemu pracovníkovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 1987, Lebon, 316/85, EU:C:1987:302, bod 20).

70

Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení s článkom 2 bodom 2 písm. d), článkom 7 ods. 1 písm. a) a d) a článkom 14 ods. 2 smernice 2004/38 tak prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného týmto nariadením, ktorý spočíva v podpore voľného pohybu pracovníkov, keďže umožňuje vytvoriť optimálne podmienky pre integráciu rodinných príslušníkov občanov Únie, ktorí využili túto slobodu a vykonávali zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, bod 51).

71

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prostredníctvom daní, ktoré migrujúci pracovník platí hostiteľskému členskému štátu v rámci pracovnej činnosti, ktorú v tomto štáte vykonáva, tento pracovník prispieva na financovanie sociálnej politiky tohto členského štátu, a preto z nich musí mať prospech za rovnakých podmienok ako vlastní pracovníci. Cieľ spočívajúci v tom, že sa zabráni neprimeranej finančnej záťaži pre hostiteľský členský štát, preto nemôže odôvodniť nerovnosť zaobchádzania medzi migrujúcimi pracovníkmi a vlastnými pracovníkmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2012, Komisia/Holandsko, C‑542/09, EU:C:2012:346, body 66 a 69).

72

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení s článkom 2 bodom 2 písm. d), článkom 7 ods. 1 písm. a) a d), ako aj článkom 14 ods. 2 smernice 2004/38, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá orgánom tohto členského štátu umožňuje odmietnuť priznanie dávky sociálnej pomoci priamemu príbuznému po vzostupnej línii, ktorý je v čase podania žiadosti o túto dávku závislý od pracovníka, ktorý je občanom Únie, ba dokonca mu odňať právo na pobyt dlhší ako tri mesiace z dôvodu, že priznanie uvedenej dávky by malo za následok, že tento rodinný príslušník by už nebol závislý od tohto pracovníka, ktorý je občanom Únie, a stal by sa tak neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci uvedeného členského štátu.

73

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 45 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný článkom 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie v spojení s článkom 2 bodom 2 písm. d), článkom 7 ods. 1 písm. a) a d), ako aj článkom 14 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni právnej úprave členského štátu, ktorá orgánom tohto členského štátu umožňuje odmietnuť priznanie dávky sociálnej pomoci priamemu príbuznému po vzostupnej línii, ktorý je v čase podania žiadosti o túto dávku závislý od pracovníka, ktorý je občanom Európskej únie, ba dokonca mu odňať právo na pobyt dlhší ako tri mesiace z dôvodu, že priznanie uvedenej dávky by malo za následok, že tento rodinný príslušník by už nebol závislý od tohto pracovníka, ktorý je občanom Únie, a stal by sa tak neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci uvedeného členského štátu.