Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62021CJ0333

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 21. decembra 2023.
European Superleague Company, S.L. v. Unión de Federaciones Europeas de Fútbol (UEFA) a Fédération internationale de football association (FIFA).
Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný/á/é Juzgado de lo Mercantil de Madrid.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Vnútorný trh – Predpisy zavedené medzinárodnými športovými zväzmi – Profesionálny futbal – Súkromnoprávne subjekty s regulačnými, kontrolnými, rozhodovacími a sankčnými právomocami – Pravidlá predchádzajúceho povoľovania súťaží, účasti futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach a využívania obchodných a mediálnych práv týkajúcich sa takýchto súťaží – Súbežný výkon hospodárskych činností – Organizovanie a komercializácia súťaží – Využívanie zodpovedajúcich obchodných a mediálnych práv – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ – Rozhodnutie združenia podnikov narúšajúce hospodársku súťaž – Pojmy protisúťažný ‚cieľ‘ a ‚následok‘ – Výnimka stanovená v článku 101 ods. 3 ZFEÚ – Podmienky – Článok 102 ZFEÚ – Zneužitie dominantného postavenia – Odôvodnenie – Podmienky – Článok 56 ZFEÚ – Prekážky slobodného poskytovania služieb – Prípadné odôvodnenie – Podmienky – Dôkazné bremeno.
Vec C-333/21.

Court reports – general – 'Information on unpublished decisions' section

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2023:1011

 ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 21. decembra 2023 ( *1 )

Obsah

 

I. Právny rámec

 

A. Stanovy FIFA

 

B. Pravidlá medzinárodných zápasov FIFA

 

C. Stanovy UEFA

 

II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

 

A. Projekt Superligy

 

B. Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

 

III. Konanie na Súdnom dvore

 

IV. O prípustnosti

 

A. O procesných podmienkach prijatia návrhu na začatie prejudiciálneho konania

 

B. O obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania

 

C. O existencii sporu a relevantnosti prejudiciálnych otázok

 

V. O prejudiciálnych otázkach

 

A. Úvodné pripomienky

 

1. O predmete sporu vo veci samej

 

2. O uplatniteľnosti práva EÚ na šport a činnosť športových združení

 

3. O článku 165 ZFEÚ

 

B. O prvej až piatej otázke, ktoré sa týkajú pravidiel hospodárskej súťaže

 

1. O prvej otázke týkajúcej sa výkladu článku 102 ZFEÚ v prípade pravidiel predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

 

a) O pojme „zneužitie dominantného postavenia“

 

b) O kvalifikácii existencie zneužitia dominantného postavenia

 

c) O kvalifikácii pravidiel týkajúcich sa predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach ako zneužitia dominantného postavenia

 

2. O druhej otázke týkajúcej sa výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ v prípade pravidiel predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

 

a) O pojme správanie, ktorého „cieľom“ alebo „následkom“ je narušenie hospodárskej súťaže, a o kvalifikácii existencie takého správania

 

1) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „cieľom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

 

2) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „následkom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

 

b) O kvalifikácii pravidiel týkajúcich sa predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaži medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach ako rozhodnutia združenia podnikov, ktorého „cieľom“ je obmedzenie hospodárskej súťaže

 

3. O tretej otázke týkajúcej sa výkladu článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ v prípade správania spočívajúceho v hrozbe sankcií pre kluby a športovcov, ktorí sa zúčastnia na nepovolených súťažiach

 

4. O piatej otázke týkajúcej sa možnosti odôvodniť pravidlá predchádzajúceho povoľovania súťaží a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

 

a) O možnosti považovať určité konkrétne správanie za konanie, ktoré nepatrí do pôsobnosti článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ

 

b) O výnimke stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ

 

c) O objektívnom odôvodnení vzhľadom na článok 102 ZFEÚ

 

5. O štvrtej otázke týkajúcej sa výkladu článkov 101 a 102 ZFEÚ v prípade pravidiel v oblasti práv súvisiacich so športovými súťažami

 

a) O držbe práv súvisiacich so športovými súťažami

 

b) O využívaní práv súvisiacich so športovými súťažami

 

c) O existencii prípadného odôvodnenia

 

C. O šiestej otázke týkajúcej sa voľného pohybu

 

1. O určení relevantnej slobody pohybu

 

2. O existencii prekážky slobodného poskytovania služieb

 

3. O existencii prípadného odôvodnenia

 

O trovách

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Vnútorný trh – Predpisy zavedené medzinárodnými športovými zväzmi – Profesionálny futbal – Súkromnoprávne subjekty s regulačnými, kontrolnými, rozhodovacími a sankčnými právomocami – Pravidlá predchádzajúceho povoľovania súťaží, účasti futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach a využívania obchodných a mediálnych práv týkajúcich sa takýchto súťaží – Súbežný výkon hospodárskych činností – Organizovanie a komercializácia súťaží – Využívanie zodpovedajúcich obchodných a mediálnych práv – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ – Rozhodnutie združenia podnikov narúšajúce hospodársku súťaž – Pojmy protisúťažný ,cieľ‘ a ,následok‘ – Výnimka stanovená v článku 101 ods. 3 ZFEÚ – Podmienky – Článok 102 ZFEÚ – Zneužitie dominantného postavenia – Odôvodnenie – Podmienky – Článok 56 ZFEÚ – Prekážky slobodného poskytovania služieb – Odôvodnenie – Podmienky – Dôkazné bremeno“

Vo veci C‑333/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Mercantil de Madrid (Obchodný súd Madrid, Španielsko) z 11. mája 2021 a doručený Súdnemu dvoru 27. mája 2021, ktorý súvisí s konaním:

European Superleague Company SL,

proti

Fédération internationale de football association (FIFA),

Unión de Federaciones Europeas de Fútbol (UEFA),

za účasti:

A22 Sports Management SL,

Real Federación Española de Fútbol (RFEF),

Liga Nacional de Fútbol Profesional (LNFP),

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev, A. Prechal, K. Jürimäe a O. Spineanu‑Matei, sudcovia J.‑C. Bonichot, M. Safjan, L. S. Rossi, I. Jarukaitis, A. Kumin, N. Jääskinen, N. Wahl, J. Passer (spravodajca) a M. Gavalec,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomníčka: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. a 12. júla 2022,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

European Superleague Company SL, v zastúpení: J.‑L. Dupont, advokát, B. Irissarry Robina a M. Odriozola Alén, abogados,

Fédération internationale de football association (FIFA), v zastúpení: J. M. Baño Fos, abogado, M. Hoskins, barrister, a A. Pascual Morcillo, abogado,

Unión de Federaciones Europeas de Fútbol (UEFA), v zastúpení: H. Brokelmann, abogado, B. Keane, advokát, S. Love, barrister, D. Slater a D. Waelbroeck, advokáti,

A22 Sports Management SL, v zastúpení: L. A. Alonso Díez, F. Giménez‑Alvear Gutiérrez‑Maturana, F. Irurzun Montoro, abogados, a M. Sánchez‑Puelles González‑Carvajal, procurador,

Real Federación Española de Fútbol (RFEF), v zastúpení: P. Callol García, abogado, B. González Rivero, procuradora, T. González Cueto a J. Manzarbeitia Pérez, abogados,

Liga Nacional de Fútbol Profesional (LNFP), v zastúpení: D. Crespo Lasso de la Vega, Y. Martínez Mata, M. Pajares Villarroya, J. Ramos Rubio a S. Rating, abogados,

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a A. Gavela Llopis, splnomocnení zástupcovia,

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

dánska vláda, v zastúpení: J. Farver Kronborg, V. Pasternak Jørgensen, M. Søndahl Wolff a Y. Thyregod Kollberg, splnomocnené zástupkyne,

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, splnomocnený zástupca,

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, A. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Brittain, barrister,

grécka vláda, v zastúpení: K. Boskovits, splnomocnený zástupca,

francúzska vláda, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, P. Dodeller, T. Stehelin a N. Vincent, splnomocnení zástupcovia,

chorvátska vláda, v zastúpení: G. Vidović Mesarek, splnomocnená zástupkyňa,

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Del Gaizo a S. L. Vitale, avvocati dello Stato,

cyperská vláda, v zastúpení: I. Neophytou, splnomocnená zástupkyňa,

lotyšská vláda, v zastúpení: J. Davidoviča, K. Pommere a I. Romanovska, splnomocnené zástupkyne,

luxemburská vláda, v zastúpení: A. Germeaux a T. Uri, splnomocnení zástupcovia,

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, E. Gyarmati a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,

maltská vláda, v zastúpení: A. Buhagiar, splnomocnená zástupkyňa,

rakúska vláda, v zastúpení: F. Koppensteiner, splnomocnený zástupca,

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a M. Wiącek, splnomocnení zástupcovia,

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, R. Capaz Coelho a C. Chambel Alves, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. L. da Cruz Vilaça, advogado,

rumunská vláda, v zastúpení: E. Gane, L. Liţu a A. Rotăreanu, splnomocnené zástupkyne,

slovinská vláda, v zastúpení: A. Dežman Mušič a N. Pintar Gosenca, splnomocnené zástupkyne,

slovenská vláda, v zastúpení: E. V. Drugda a B. Ricziová, splnomocnené zástupkyne,

švédska vláda, v zastúpení: O. Simonsson, M. Salborn Hodgson a H. Shev, splnomocnení zástupcovia,

islandská vláda, v zastúpení: J. B. Bjarnadóttir, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Bergsteinsson, advokát,

nórska vláda, v zastúpení: F. Bersgø, L.‑M. Moen Jünge, O. S. Rathore a P. Wennerås, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia, v zastúpení: S. Baches Opi, M. Mataija, G. Meessen, C. Urraca Caviedes a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. decembra 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 101 a 102 ZFEÚ na jednej strane a článkov 45, 49, 56 a 63 ZFEÚ na druhej strane.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi European Superleague Company SL (ďalej len „ESLC“) na jednej strane a Fédération internationale de football association (FIFA) a Unión de Federaciones Europeas de Fútbol (UEFA) na druhej strane, v ktorom sa ESLC domáha určenia, že FIFA a UEFA porušili články 101 a 102 ZFEÚ, navrhuje nariadenie ukončenia týchto porušení a prijatie rôznych súdnych príkazov proti týmto subjektom.

I. Právny rámec

A. Stanovy FIFA

3

FIFA je súkromnoprávne združenie so sídlom v Švajčiarsku. Podľa článku 2 svojich stanov v znení zo septembra 2020, na ktoré odkazuje návrh na začatie prejudiciálneho konania (ďalej len „stanovy FIFA“), je jej cieľom najmä „organizovať vlastné medzinárodné súťaže“, „stanovovať pravidlá a ustanovenia upravujúce futbal a súvisiace záležitosti a zabezpečiť ich dodržiavanie“, ako aj „kontrolovať všetky formy futbalu a prijímať nevyhnutné alebo vhodné opatrenia, aby sa zabránilo porušovaniu stanov, nariadení a rozhodnutí FIFA, ako aj pravidiel hry“ na celosvetovej úrovni.

4

V súlade s článkami 11 a 14 stanov FIFA sa členom FIFA môže stať každý „zväz zodpovedný za organizáciu a kontrolu futbalu“ v danej krajine okrem iného za predpokladu, že už je členom jednej zo šiestich kontinentálnych konfederácií uznaných zo strany FIFA a uvedených v článku 22 týchto stanov, medzi ktoré patrí UEFA, a že sa vopred zaviaže, že bude okrem iného dodržiavať stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia FIFA, ako aj stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia kontinentálnej konfederácie, ktorej je tento zväz už členom. V praxi je v súčasnosti členmi FIFA viac ako 200 národných futbalových zväzov. V tomto postavení sú podľa článkov 14 a 15 stanov FIFA okrem iného povinné požadovať od svojich vlastných členov alebo pridružených organizácií, aby dodržiavali stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia FIFA a aby zabezpečili ich dodržiavanie všetkými zúčastnenými stranami futbalu, najmä profesionálnymi ligami, klubmi a hráčmi.

5

Článok 20 týchto stanov, nazvaný „Postavenie klubov, líg a iných zoskupení klubov“, v odseku 1 stanovuje:

„Kluby, ligy alebo iné zoskupenia klubov pridružených k členskému zväzu sú podriadené členskému zväzu a musia ním byť uznané. Právomoci, práva a povinnosti týchto zoskupení sú stanovené v stanovách členského zväzu a ich vlastné stanovy a predpisy musia byť schválené členským zväzom.“

6

Článok 22 týchto stanov, nazvaný „Konfederácie“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Členské zväzy nachádzajúce sa na tom istom kontinente sú zoskupené v rámci nasledujúcich konfederácií uznaných FIFA:

c)

Únia európskych futbalových zväzov – UEFA

Uznanie každej konfederácie zo strany FIFA znamená, že obe strany budú vo svojich inštitucionálnych oblastiach v plnej miere rešpektovať príslušné právomoci uvedené v týchto stanovách.

3.   Každá konfederácia má nasledujúce práva a povinnosti:

a)

dodržiavať a zabezpečiť dodržiavanie stanov, nariadení a rozhodnutí FIFA;

b)

úzko spolupracovať s FIFA vo všetkých oblastiach, ktoré súvisia s dosahovaním cieľa stanoveného v článku 2 a s organizáciou medzinárodných súťaží;

c)

organizovať svoje vlastné súťaže medzi klubmi v súlade s medzinárodným kalendárom;

d)

organizovať všetky svoje medzinárodné súťaže v súlade s medzinárodným kalendárom;

e)

zabezpečiť, že nijaká medzinárodná liga alebo iné podobné zoskupenie klubov alebo líg nebude vytvorené bez jej súhlasu a bez súhlasu FIFA;

…“

7

Podľa článku 24 stanov FIFA orgány FIFA zahŕňajú najmä „zákonodarný orgán“ nazývaný „Kongres“, ktorý je „najvyšším orgánom“, „strategický a dozorný orgán“ nazývaný „Rada“, ako aj „výkonný, prevádzkový a správny orgán“ nazývaný „generálny sekretariát“.

8

Článok 67 týchto stanov, nazvaný „Práva na súťaže a podujatia“, znie takto:

„1.   FIFA, jej členské asociácie a konfederácie sú pôvodnými držiteľmi – bez obmedzenia obsahu, času, miesta alebo práva – všetkých práv vyplývajúcich zo súťaží a iných podujatí, patriacich do ich príslušnej právomoci. Tieto práva zahŕňajú najmä všetky druhy majetkových práv, práva na audiovizuálny záznam, rozmnožovanie a vysielanie, multimediálne práva, marketingové a propagačné práva, ako aj práva duševného vlastníctva, akými sú práva na rozlišovacie znaky a autorské práva.

2.   Rada určí druh využívania a rozsah, v akom sa tieto práva môžu použiť, a na tento účel prijme osobitné ustanovenia. Rada sa môže slobodne rozhodnúť, či má v úmysle využívať tieto práva sama alebo s tretími stranami, prípadne delegovať ich využívanie na tretie strany.“

9

Článok 68 týchto stanov, nazvaný „Povolenie na vysielanie“, v odseku 1 stanovuje:

„FIFA, členské asociácie a konfederácie sú jediné oprávnené povoliť vysielanie zápasov a podujatí patriacich do ich právomoci, najmä na audiovizuálnych nosičoch, a to bez obmedzenia miesta, obsahu, dátumu, techniky alebo práva.“

10

Podľa článku 71 stanov FIFA, nazvaného „Medzinárodné súťaže a zápasy“:

„1.   Rada je oprávnená vydať akékoľvek nariadenie týkajúce sa organizácie medzinárodných súťaží a zápasov zahŕňajúcich reprezentačné tímy, ligy, kluby a/alebo improvizované tímy. Nijaký zápas ani súťaž sa nemôže uskutočniť bez predchádzajúceho súhlasu FIFA, konfederácií a/alebo dotknutej členskej asociácie. Podmienky sú upravené pravidlami medzinárodných zápasov.

2.   Rada môže prijať ustanovenia týkajúce sa týchto zápasov a súťaží.

3.   Rada určí kritériá týkajúce sa povolenia osobitných situácií, ktoré nie sú stanovené v pravidlách medzinárodných zápasov.

4.   S výnimkou povolenia v oblasti právomocí stanovených v pravidlách medzinárodných zápasov môže FIFA prijať konečné rozhodnutie týkajúce sa povolenia každého medzinárodného zápasu alebo medzinárodnej súťaže.“

11

Článok 72 týchto stanov, nazvaný „Vzťahy“, v odseku 1 stanovuje:

„Nijaký hráč alebo tím pridružený k členskej asociácii alebo k dočasne prijatému členovi konfederácie nemôže hrať v zápase alebo byť v športovom vzťahu s iným hráčom alebo iným tímom, ktorý nie je pridružený k členskej asociácii alebo k dočasne prijatému členovi konfederácie, bez súhlasu FIFA.“

12

Článok 73 týchto stanov, nazvaný „Povolenie“, stanovuje:

„Každý zväz, liga alebo klub patriaci do členskej asociácie sa môže pridružiť k inej členskej asociácii alebo sa zúčastniť súťaží na území tejto asociácie len výnimočne. Vo všetkých prípadoch sa vyžaduje povolenie oboch členských asociácií, príslušnej konfederácie (konfederácií) a FIFA.“

B. Pravidlá medzinárodných zápasov FIFA

13

Článok 1 pravidiel medzinárodných zápasov FIFA v znení účinnom od 1. mája 2014 stanovuje, že cieľom týchto pravidiel je určiť povolenia, oznámenia a iné požiadavky uplatniteľné na organizovanie zápasov alebo súťaží medzi tímami pridruženými k rôznym národným futbalovým zväzom, ktoré sú členmi FIFA, organizovanie zápasov alebo súťaží medzi tímami pridruženými k jednému národnému zväzu, keď sa hrá v tretej krajine, ako aj organizovanie zápasov alebo súťaží, na ktorých sa zúčastňujú hráči alebo tímy, ktoré nie sú pridružené k národnému zväzu.

14

Podľa článku 2 týchto pravidiel patria do ich pôsobnosti všetky medzinárodné zápasy a medzinárodné súťaže s výnimkou zápasov v rámci súťaží organizovaných zo strany FIFA alebo jednej z kontinentálnych konfederácií, ktoré FIFA uznala.

15

Podľa článku 6 týchto pravidiel musia byť všetky medzinárodné zápasy povolené zo strany FIFA, príslušnej kontinentálnej konfederácie a/alebo národných futbalových zväzov, ktoré sú členmi FIFA a ku ktorým sú zúčastnené tímy pridružené alebo v územnej pôsobnosti ktorých sa tieto zápasy majú hrať.

16

Podľa článkov 7 a 10 týchto predpisov každý „medzinárodný zápas prvej kategórie“, definovaný ako akýkoľvek zápas medzi prvým reprezentačným tímom dvoch národných futbalových zväzov, ktoré sú členmi FIFA, musí byť schválený zo strany FIFA, kontinentálnej konfederácie a dotknutých národných zväzov. Naproti tomu podľa článkov 8 a 11 pravidiel medzinárodných zápasov FIFA každý „medzinárodný zápas druhej kategórie“, definovaný ako akýkoľvek zápas, na ktorom sa zúčastňuje prvé reprezentačné družstvo jedného národného zväzu, iné reprezentatívne družstvo takéhoto národného zväzu, družstvo zložené z hráčov registrovaných viacerými klubmi toho istého národného zväzu alebo prvé družstvo klubu hrajúceho v najvyššej divízii národnej asociácie, musí byť schválený iba kontinentálnymi konfederáciami a príslušnými národnými zväzmi.

C. Stanovy UEFA

17

UEFA je rovnako súkromnoprávne združenie so sídlom v Švajčiarsku.

18

Článok 2 ods. 1 stanov UEFA stanovuje, že cieľom UEFA je:

„a)

zaoberať sa všetkými záležitosťami týkajúcimi sa európskeho futbalu;

b)

podporovať futbal v Európe v duchu mieru, porozumenia a fair play bez akejkoľvek diskriminácie na základe politiky, pohlavia, náboženstva, rasy alebo akéhokoľvek iného dôvodu;

c)

monitorovať a kontrolovať vývoj futbalu v Európe vo všetkých jeho formách;

d)

pripravovať a organizovať medzinárodné futbalové súťaže a turnaje vo všetkých formách na európskej úrovni…;

e)

zabrániť tomu, aby metódy alebo praktiky ohrozovali regulárnosť zápasov alebo súťaží alebo viedli k zneužívaniu vo futbale;

f)

podporovať a chrániť etické normy a dobrú správu vecí verejných v európskom futbale;

g)

zabezpečiť, aby športové hodnoty mali vždy prednosť pred komerčnými záujmami;

h)

prerozdeľovať príjmy z futbalu v súlade so zásadou solidarity a podporovať opätovné investície do všetkých úrovní a odvetví futbalu, najmä do amatérskeho futbalu;

i)

podporovať jednotu medzi svojimi členskými asociáciami v záležitostiach týkajúcich sa európskeho a svetového futbalu;

j)

chrániť kolektívne záujmy svojich členských asociácií;

k)

zabezpečiť, aby sa náležite zohľadnili záujmy jednotlivých zainteresovaných strán v európskom futbale (ligy, kluby, hráči, fanúšikovia);

l)

vystupovať ako reprezentatívny hlas európskej futbalovej rodiny ako celku;

m)

udržiavať dobré vzťahy a spoluprácu s FIFA a ďalšími konfederáciami uznanými zo strany FIFA;

n)

zabezpečiť, aby jej zástupcovia vo FIFA konali spravodlivo a v duchu európskej solidarity;

o)

zosúlaďovať záujmy svojich členských asociácií, rozhodovať spory, ktoré medzi nimi vznikajú, a pomáhať im v konkrétnych prípadoch, keď o to požiadajú.“

19

Podľa článku 5 týchto stanov sa členom UEFA môže stať každý zväz usadený v európskej krajine uznanej väčšinou členov Organizácie Spojených národov (OSN) ako nezávislý štát, ktorý je poverený organizáciou futbalu v tejto krajine. Podľa článku 7a stanov takéto postavenie znamená povinnosť dotknutých zväzov dodržiavať stanovy, nariadenia a rozhodnutia UEFA a dohliadať na to, aby ich v príslušnej krajine dodržiavali profesionálne ligy, ktoré sú im podriadené, ako aj kluby a hráči. V praxi je v súčasnosti členmi UEFA viac ako 50 národných futbalových zväzov.

20

Podľa článkov 11 a 12 týchto stanov orgány UEFA zahŕňajú najmä „najvyšší orgán“ nazývaný „Kongres“ a „Výkonný výbor“.

21

Článok 49 stanov UEFA, nazvaný „Súťaže“, stanovuje:

„1.   UEFA rozhoduje sama o organizovaní a zrušení medzinárodných súťaží v Európe, na ktorých sa zúčastňujú asociácie a/alebo ich kluby. Súťaže FIFA nie sú dotknuté týmto ustanovením.

3.   Medzinárodné zápasy, súťaže alebo turnaje, ktoré neorganizuje UEFA, ale ktoré prebiehajú na území UEFA, si vyžadujú predchádzajúce povolenie FIFA a/alebo UEFA a/alebo príslušných členských asociácií v súlade s pravidlami medzinárodných zápasov FIFA a s doplňujúcimi vykonávajúcimi ustanoveniami, ktoré prijal Výkonný výbor UEFA.“

22

Článok 51 týchto stanov, nazvaný „Zakázané vzťahy“, stanovuje:

„1.   Zoskupenia alebo aliancie medzi členskými asociáciami UEFA alebo medzi ligami alebo klubmi priamo alebo nepriamo pridruženými k rôznym členským asociáciám UEFA nemôžu byť vytvorené bez povolenia UEFA.

2.   Členovia UEFA alebo ligy a kluby, ktoré sú k nim pridružené, nemôžu hrať ani organizovať zápasy mimo svojho vlastného územia bez povolenia členských asociácií.“

II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

A. Projekt Superligy

23

ESLC je súkromnoprávna spoločnosť so sídlom v Španielsku. Bola založená z iniciatívy skupiny profesionálnych futbalových klubov, ktoré majú sídlo v Španielsku (Club Atlético de Madrid, Fútbol Club Barcelona a Real Madrid Club de Fútbol), Taliansku (Associazione Calcio Milan, Football Club Internazionale Milano a Juventus Football Club) a Spojenom kráľovstve (Arsenal Football Club, Chelsea Football Club, Liverpool Football Club, Manchester City Football Club, Manchester United Football Club a Tottenham Hotspur Football Club). Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že jej cieľom je vytvoriť projekt novej medzinárodnej profesionálnej futbalovej súťaže nazvanej „Superliga“. Na tento účel založila alebo zamýšľala založiť ďalšie tri spoločnosti, ktorých cieľom je po prvé finančné, športové a disciplinárne riadenie Superligy po jej založení, po druhé využívanie mediálnych práv spojených s touto súťažou a po tretie využívanie iných obchodných aktív spojených s touto súťažou.

24

A22 Sports Management SL je tiež súkromnoprávna spoločnosť so sídlom v Španielsku. Jej účelom je poskytovať služby súvisiace so zakladaním a riadením profesionálnych futbalových súťaží, presnejšie projektu Superligy.

25

Pokiaľ ide o spustenie tohto projektu, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prvom rade vyplýva, že profesionálne futbalové kluby, ktoré založili ESLC, zamýšľali vytvoriť novú medzinárodnú futbalovú súťaž zahŕňajúcu na jednej strane dvanásť až pätnásť profesionálnych futbalových klubov so štatútom „stálych členov“ a na druhej strane určitý počet profesionálnych futbalových klubov so štatútom „oprávnených klubov“, ktoré sa vyberú na základe určitého postupu.

26

Tento projekt sa ďalej opieral o dohodu akcionárov o investícii stanovujúcu na jednej strane uzavretie súboru zmlúv medzi každým z profesionálnych futbalových klubov, ktoré sa zúčastňujú alebo plánujú zúčastniť na Superlige, a tromi spoločnosťami, ktoré ESLC založila alebo založí, pričom ich cieľom bolo najmä spresniť podmienky, za akých tieto kluby prevedú na ESLC svoje mediálne alebo obchodné práva v tejto súťaži, ako aj odmenu za takéto postúpenie. Na druhej strane sa predpokladalo, že medzi týmito tromi spoločnosťami bude uzavretý súbor zmlúv s cieľom koordinovať poskytovanie služieb potrebných na riadenie Superligy, využívanie práv prevedených na ESLC a prideľovanie finančných prostriedkov, ktorými ESLC disponuje, zúčastneným klubom. Samotné poskytnutie týchto prostriedkov bolo upravené v liste, ktorým sa JP Morgan AG zaviazala poskytnúť ESLC prostredníctvom preklenovacieho úveru až do výšky okolo 4 miliárd eur finančnú podporu a dotáciu na infraštruktúru s cieľom umožniť vytvorenie Superligy a jej dočasné financovanie až do uskutočnenia emisie dlhopisov na kapitálových trhoch.

27

Nakoniec predmetná dohoda akcionárov o investícii podriaďovala založenie Superligy a poskytnutie prostriedkov potrebných na tento účel odkladacej podmienke, podľa ktorej buď musí FIFA alebo UEFA uznať túto medzinárodnú súťaž a jej súlad s pravidlami prijatými týmito dvoma subjektmi, alebo musia príslušné správne alebo súdne orgány poskytnúť právnu ochranu umožňujúcu profesionálnym futbalovým klubom, ktoré majú postavenie stálych členov tejto súťaže, zúčastniť sa na tejto súťaži bez toho, aby to malo vplyv na ich členstvo alebo účasť v národných futbalových zväzoch, profesionálnych ligách alebo medzinárodných súťažiach, v ktorých dovtedy pôsobili. Na tento účel dohoda najmä stanovovala, že FIFA a UEFA budú o projekte Superligy informované.

B. Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

28

Konanie vo veci samej vychádza z obchodnoprávnej žaloby, ku ktorej je pripojený návrh na nariadenie ochranných opatrení bez kontradiktórneho konania (inaudita parte) a ktorú podala ESLC na Juzgado de lo Mercantil de Madrid (Obchodný súd Madrid, Španielsko) proti FIFA a UEFA.

29

Podľa vnútroštátneho súdu podanie tejto žaloby nasledovalo po spustení projektu Superligy zo strany ESLC a odmietnutí tohto projektu zo strany FIFA a UEFA.

30

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že FIFA a šesť ňou uznaných kontinentálnych konfederácií vrátane UEFA vydali 21. januára 2021 vyhlásenie, v ktorom po prvé odmietli uznať Superligu, po druhé oznámili, že každý profesionálny futbalový klub a každý hráč, ktorý sa zúčastní tejto medzinárodnej súťaže, bude vylúčený zo súťaží, ktoré organizujú FIFA a UEFA, a po tretie zdôraznili, že všetky medzinárodné futbalové súťaže musia organizovať alebo schvaľovať príslušné subjekty, uvedené v stanovách FIFA a kontinentálnych konfederácií. Toto vyhlásenie obsahovalo najmä túto pasáž:

„Po nedávnych špekuláciách v médiách o vytvorení európskej,Superligy‘ niektorými európskymi klubmi FIFA a šesť konfederácií… opakujú a jednoznačne zdôrazňujú, že takáto súťaž nebude uznaná zo strany FIFA ani príslušnej konfederácie. V dôsledku toho by bolo každému klubu alebo hráčovi hrajúcemu v takejto súťaži odopreté právo zúčastniť sa na akejkoľvek súťaži, ktorú organizuje FIFA alebo jej konfederácia.

V súlade so stanovami FIFA a konfederácií musia byť všetky súťaže organizované alebo uznané príslušným orgánom na príslušnej úrovni, FIFA na medzinárodnej úrovni a príslušnou konfederáciou na kontinentálnej úrovni.“

31

Dňa 18. apríla 2021 uverejnila tlačovú správu aj UEFA, anglický, španielsky a taliansky futbalový zväz, ako aj niektoré im podriadené profesionálne ligy, v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že „dotknutým klubom bude zakázaná účasť na akejkoľvek inej súťaži na národnej, európskej alebo svetovej úrovni a ich hráčom by mohla byť odopretá možnosť reprezentovať národný tím“.

32

V dňoch 19. a 20. apríla 2021 vnútroštátny súd postupne rozhodol, že žaloba ESLC je prípustná, a prijal ako ochranné opatrenie bez kontradiktórneho konania súbor súdnych príkazov, ktorých cieľom bolo v podstate zabezpečiť, aby sa FIFA, UEFA a prostredníctvom nich národné futbalové zväzy, ktoré sú ich členmi, zdržali počas celého trvania súdneho konania akéhokoľvek správania, ktoré by mohlo znemožniť alebo sťažiť založenie Superligy a účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov v nej, najmä aby sa zdržali akýchkoľvek disciplinárnych opatrení, sankcií alebo hrozieb takýchto opatrení alebo sankcií voči klubom alebo hráčom.

33

Na podporu svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento súd v podstate po prvé uvádza, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu vyplýva, že športová činnosť nie je vylúčená z pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa slobôd pohybu (rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, a z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497) a pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, a z 26. januára 2005, Piau/Komisia,T‑193/02, EU:T:2005:22).

34

Po druhé sa uvedený súd domnieva, že dvoma odlišnými, ale navzájom sa dopĺňajúcimi hospodárskymi činnosťami, ktoré tvoria v prejednávanej veci relevantný trh z vecného a geografického hľadiska, je na jednej strane organizovanie a komercializácia medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie a na druhej strane využívanie rôznych práv spojených s týmito súťažami, či už ide o majetkové práva, práva na audiovizuálny záznam, rozmnožovanie a vysielanie, iné mediálne práva, obchodné práva alebo práva duševného vlastníctva.

35

Po tretie sa domnieva, že FIFA a UEFA majú už dlho na relevantnom trhu monopolné hospodárske a obchodné postavenie, a teda dominantné postavenie, ktoré im umožňuje správať sa na tomto trhu nezávisle od prípadnej hospodárskej súťaže, čo z nich robí povinných partnerov pre každý subjekt, ktorý už nejakým spôsobom na tomto trhu pôsobí alebo naň chce vstúpiť, v dôsledku čoho nesú osobitnú zodpovednosť z hľadiska ochrany hospodárskej súťaže.

36

V tejto súvislosti najprv uvádza, že dominantné postavenie, ktoré majú FIFA a UEFA, zaťažuje nielen podniky, ktoré by im chceli konkurovať organizovaním iných medzinárodných futbalových súťaží, ale prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, aj všetkých ostatných aktérov v oblasti futbalu, akými sú profesionálne futbalové kluby alebo hráči, pričom Všeobecný súd už túto situáciu vzal na vedomie (rozsudok z 26. januára 2005, Piau/Komisia,T‑193/02, EU:T:2005:22). Ďalej uvádza, že dominantné postavenie FIFA a UEFA na relevantnom trhu vo veci samej je založené nielen na hospodárskom a obchodnom monopole, ale aj, a v konečnom dôsledku predovšetkým, na existencii regulačných, kontrolných, rozhodovacích a sankčných právomocí, vďaka ktorým FIFA a UEFA záväzne a komplexne určujú podmienky, za akých môžu vykonávať hospodársku činnosť všetky ostatné subjekty prítomné na tomto trhu. Nakoniec uvádza, že kombinácia všetkých týchto faktorov vytvára v praxi prekážku vstupu, ktorú potenciálni konkurenti FIFA a UEFA takmer nemôžu prekonať. Predovšetkým musia čeliť pravidlám predchádzajúceho povoľovania uplatniteľným na organizovanie medzinárodných futbalových súťaží a účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na nich, ako aj pravidlám výlučného privlastnenia a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami.

37

Po štvrté sa vnútroštátny súd pýta, či správanie FIFA a UEFA nepredstavuje z dvoch hľadísk zneužitie dominantného postavenia zakázané článkom 102 ZFEÚ.

38

V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu (rozsudky z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, body 5152, a zo 16. decembra 2020, International Skating Union/Komisia,T‑93/18, EU:T:2020:610, bod 70) vyplýva, že ak je zákonom alebo iným právnym predpisom športovému zväzu, ktorý vykonáva hospodársku činnosť spočívajúcu v organizovaní a komercializácii športových súťaží, zverená právomoc určovať zároveň, de iure alebo de facto, ďalšie podniky oprávnené organizovať takéto súťaže, pričom túto právomoc nesprevádzajú primerané obmedzenia, povinnosti a kontrola, tento športový zväz získava zjavnú výhodu oproti svojim konkurentom tým, že môže jednak brániť prístupu konkurentov na trh a jednak je podporená jeho vlastná hospodárska činnosť.

39

Vzhľadom na túto judikatúru sa vnútroštátny súd domnieva, že v prejednávanej veci je možné vychádzať z toho, že FIFA a UEFA zneužívajú svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu vo veci samej. Pravidlá, ktoré tieto dva subjekty prijali ako združenia a na základe regulačných a kontrolných právomocí, ktoré si zverili, pokiaľ ide o predchádzajúce povoľovanie medzinárodných futbalových súťaží, im totiž umožňujú zabrániť vstupu potenciálne konkurenčných podnikov na tento trh, a to tým skôr, že tieto právomoci sú spojené s rozhodovacími a sankčnými právomocami, ktoré im dávajú možnosť ukladajú tak národným futbalovým zväzom, ktoré sú ich členmi, ako aj ostatným aktérom v oblasti futbalu, najmä profesionálnym futbalovým klubom a hráčom, povinnosť rešpektovať ich monopol na tomto trhu. Okrem toho stanovy FIFA a UEFA neobsahujú ustanovenia, ktoré by zaručovali, že uplatňovanie týchto pravidiel predchádzajúceho povoľovania a všeobecnejšie rozhodovacích a sankčných právomocí, s ktorými sú spojené, sa bude riadiť výlučne cieľmi všeobecného záujmu, a nie obchodnými alebo finančnými záujmami spojenými s hospodárskou činnosťou, ktorú tieto dva subjekty súbežne vykonávajú. Nakoniec tieto pravidlá a právomoci nie sú vymedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami, ktoré by mohli zabezpečiť ich transparentnosť, objektívnu, nediskriminačnú a primeranú povahu, aby sa obmedzila miera voľnej úvahy FIFA a UEFA. Opatrenia oznámené v prejednávanej veci týmito dvoma subjektmi po spustení projektu Superligy ilustrujú túto situáciu.

40

Na druhej strane sa vnútroštátny súd pýta, či FIFA a UEFA neporušujú aj články 101 a 102 ZFEÚ tým, že si na základe stanov privlastňujú všetky práva spojené z právneho a hospodárskeho hľadiska s medzinárodnými futbalovými súťažami organizovanými na území Únie a vyhradzujú si výlučné využívanie týchto práv. Pravidlá, ktoré FIFA v tejto súvislosti prijala, totiž priznávajú FIFA, UEFA a národným futbalovým zväzom, ktoré sú ich členmi, postavenie „pôvodných držiteľov“ týchto práv, v dôsledku čoho zbavujú profesionálne futbalové kluby, ktoré sa zúčastňujú na takýchto súťažiach, vlastníctva týchto práv alebo im ukladajú povinnosť previesť ich na tieto dva subjekty. Navyše sú tieto pravidlá spojené s pravidlami predchádzajúceho povolenia a všeobecnejšie s regulačnými, kontrolnými, rozhodovacími a sankčnými právomocami, ktoré okrem toho majú FIFA a UEFA s cieľom uzavrieť relevantný trh pre všetky potenciálne konkurenčné podniky alebo ich prinajmenšom odradiť od vstupu na tento trh obmedzením ich možnosti využívať rôzne práva spojené s predmetnými súťažami.

41

Po piate uvedený súd poukazuje na to, že správanie FIFA a UEFA môže tiež porušovať zákaz kartelov stanovený v článku 101 ZFEÚ.

42

V tejto súvislosti sa po prvé domnieva, že články 20, 22, 67, 68 a 71 až 73 stanov FIFA, články 49 a 51 stanov UEFA, ako aj príslušné články pravidiel medzinárodných zápasov FIFA odrážajú rozhodnutie prijaté každým z týchto dvoch združení podnikov a platné najmä na území Únie, ktoré spočíva v tom, že vďaka podriadeniu sa určitým spoločným pravidlám a podmienkam budú koordinovať svoje správanie, ako aj správanie podnikov, ktoré sú priamo alebo nepriamo ich členmi, na trhu organizovania a komercializácie futbalových súťaží medzi klubmi a využívania rôznych práv, ktoré sú s nimi spojené. Bez ohľadu na pravidlá predchádzajúceho povoľovania, rozhodovania a ukladania sankcií uvedené v týchto článkoch totiž obsahujú rôzne ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť ich dodržiavanie tak národnými futbalovými zväzmi, ktoré sú členmi FIFA a UEFA, ako aj profesionálnymi futbalovými klubmi, ktoré sú členmi týchto národných zväzov alebo sú k nim pridružené.

43

Po druhé sa vnútroštátny súd domnieva, že preskúmanie obsahu sporných pravidiel, hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria, cieľov, ktoré sledujú, a v prejednávanej veci vykonávacích opatrení oznámených zo strany FIFA a UEFA 21. januára a 18. apríla 2021 preukazuje, že tieto pravidlá môžu obmedziť hospodársku súťaž na relevantnom trhu vo veci samej. V tejto súvislosti opakuje všetky faktory, ktoré už uviedol v rámci svojej analýzy týkajúcej sa článku 102 ZFEÚ, a všeobecnejšie dodáva, že problém hospodárskej súťaže, ktorým sa zaoberá, vyplýva v konečnom dôsledku zo skutočnosti, že FIFA a UEFA sú podniky, ktoré majú monopol na trhu organizovania a komercializácie medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi najmä na území Únie, ako aj na trhu využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami, a zároveň sú to súkromnoprávne združenia, ktoré majú na základe svojich vlastných stanov regulačné, kontrolné, rozhodovacie a sankčné právomoci voči všetkým ostatným aktérom v oblasti futbalu, či už ide o hospodárske subjekty alebo športovcov. FIFA a UEFA sa teda v dôsledku toho, že sú „zákonodarcom i zainteresovanou stranou“, zjavne nachádzajú v situácii konfliktu záujmov, ktorý ich vedie k tomu, aby využívali svoje právomoci predchádzajúceho povoľovania a ukladania sankcií na to, aby zabránili vzniku medzinárodných futbalových súťaží, ktoré nie sú súčasťou ich systému, a tak bránili akejkoľvek potenciálnej hospodárskej súťaži na trhu.

44

Po šieste a nakoniec sa vnútroštátny súd pýta, či pravidlá predchádzajúceho povoľovania a ukladania sankcií prijaté zo strany FIFA a UEFA, ako aj opatrenia oznámené v prejednávanej veci týmito dvoma subjektmi 21. januára a 18. apríla 2021 zároveň porušujú voľný pohyb pracovníkov, ktorý požívajú hráči, ktorí sú alebo by mohli byť zamestnaní profesionálnymi futbalovými klubmi, ktoré sa chcú zúčastňovať na medzinárodných futbalových súťažiach, akou je Superliga, slobodné poskytovanie služieb a slobodu usadiť sa, ktoré požívajú tak tieto kluby, ako aj podniky ponúkajúce ďalšie služby súvisiace s organizáciou a komercializáciou takýchto súťaží, ako aj voľný pohyb kapitálu potrebného na vytvorenie týchto súťaží.

45

V tejto súvislosti vnútroštátny súd najmä uvádza, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právna úprava verejného alebo súkromného pôvodu, ktorá zavádza systém predchádzajúceho povoľovania, musí byť nielen odôvodnená cieľom všeobecného záujmu, ale musí byť tiež v súlade so zásadou proporcionality, čo najmä znamená, že výkon voľnej úvahy, ktorou disponuje subjekt príslušný na vydanie takéhoto povolenia, musí byť obmedzený prostredníctvom transparentných, objektívnych a nediskriminačných kritérií (rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital,C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 35 a citovaná judikatúra).

46

V prejednávanej veci však jednotlivé tieto požiadavky nie sú splnené, ako vyplýva z rôznych skutočností uvedených v analýze vykonanej so zreteľom na články 101 a 102 ZFEÚ.

47

Za týchto podmienok sa Juzgado de lo Mercantil de Madrid (Obchodný súd Madrid) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že uvedený článok zakazuje zneužitie dominantného postavenia spočívajúce v tom, že FIFA a UEFA uviedli vo svojich stanovách (najmä články 22 a 71 až 73 stanov FIFA, články 49 a 51 stanov UEFA, ako aj akýkoľvek podobný článok uvedený v stanovách členských asociácií a národných líg), že sa vyžaduje predchádzajúce povolenie od týchto subjektov, ktorým sa priznala výlučná právomoc organizovať alebo schvaľovať medzinárodné klubové súťaže v Európe, aby tretí subjekt založil novú celoeurópsku klubovú súťaž, akou je Superliga, najmä ak neexistuje postup stanovený na základe objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritérií a s prihliadnutím na možný konflikt záujmov, ktorý by ovplyvnil FIFA a UEFA?

2.

Má sa článok 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že uvedený článok zakazuje, aby FIFA a UEFA vyžadovali vo svojich stanovách (najmä články 22 a 71 až 73 stanov FIFA, články 49 a 51 stanov UEFA, ako aj akýkoľvek podobný článok uvedený v stanovách členských asociácií a národných líg) predchádzajúce povolenie od týchto subjektov, ktorým sa priznala výlučná právomoc organizovať alebo schvaľovať medzinárodné klubové súťaže v Európe, aby tretí subjekt mohol vytvoriť celoeurópsku klubovú súťaž, akou je Superliga, najmä ak neexistuje postup stanovený na základe objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritérií a s prihliadnutím na možný konflikt záujmov, ktorý by ovplyvnil FIFA a UEFA?

3.

Majú sa články 101 a 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že uvedené články zakazujú, aby FIFA, UEFA, ich členské federácie a/alebo národné ligy vykonávali činnosti spočívajúce v hrozbe prijatia sankcií voči klubom zúčastňujúcim sa na Superlige alebo ich hráčom z dôvodu odstrašenia, ktoré môžu spôsobiť? V prípade prijatia sankcií spočívajúcich vo vylúčení zo súťaží alebo v zákaze účasti na reprezentačných zápasoch, predstavovali by tieto sankcie bez toho, aby vychádzali z objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritérií, porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ?

4.

Majú sa články 101 a 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia článkom 67 a 68 stanov FIFA v rozsahu, v akom UEFA a jej národné členské federácie označujú za ‚pôvodných držiteľov všetkých práv vyplývajúcich zo súťaží… patriacich do ich príslušnej právomoci‘, čím zbavujú zúčastnené kluby a každého usporiadateľa alternatívnej súťaže pôvodného vlastníctva uvedených práv, pričom preberajú výlučnú zodpovednosť za komercializáciu týchto práv?

5.

Ak FIFA a UEFA ako subjekty, ktoré majú výlučnú právomoc organizovať a schvaľovať medzinárodné súťaže futbalových klubov v Európe, zakážu alebo bránia rozvoju Superligy na základe vyššie uvedených ustanovení svojich stanov, mal by sa článok 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že na tieto obmedzenia hospodárskej súťaže sa môže vzťahovať výnimka stanovená v tomto ustanovení vzhľadom na to, že sa podstatne obmedzuje produkcia, bráni sa tomu, aby sa na trhu objavili alternatívne produkty k produktom, ktoré ponúka FIFA/UEFA, a obmedzuje sa inovácia tým, že sa bráni iným formám a spôsobom súťaže, čím sa vylučuje potenciálna konkurencia na trhu a obmedzuje sa výber spotrebiteľa? Je uvedené obmedzenie objektívne odôvodnené na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že nedošlo k zneužitiu dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ?

6.

Majú sa články 45, 49, 56 alebo 63 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že také ustanovenia, akými sú ustanovenia uvedené v stanovách FIFA a UEFA (najmä články 22 a 71 až 73 stanov FIFA, články 49 a 51 stanov UEFA, ako aj akýkoľvek iný podobný článok uvedený v stanovách členských asociácií a národných líg), predstavujú obmedzenie, ktoré je v rozpore s niektorou zo základných slobôd [pohybu] uznaných v uvedených ustanoveniach, tým, že vyžadujú predchádzajúce povolenie od týchto subjektov na to, aby hospodársky subjekt členského štátu založil celoeurópsku klubovú súťaž, akou je Superliga?“

III. Konanie na Súdnom dvore

48

Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania Juzgado de lo Mercantil de Madrid (Obchodný súd Madrid) navrhol, aby Súdny dvor prejednal túto vec v skrátenom konaní upravenom v článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu poukázal na jednej strane na významnú a citlivú povahu sporu vo veci samej, ako aj otázok položených Súdnemu dvoru z hospodárskeho a sociálneho hľadiska, keďže tento spor a tieto otázky sa týkajú organizovania futbalových súťaží na území Únie a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami. Na druhej strane uviedol, že tieto otázky boli položené v rámci vnútroštátneho súdneho konania, ktoré už viedlo k prijatiu ochranných opatrení a ktoré je mimoriadne naliehavé vzhľadom na škody uvádzané profesionálnymi futbalovými klubmi, ktoré vytvorili ESLC, a všeobecnejšie na praktické a finančné dôsledky, ktoré mala pandémia ochorenia COVID‑19 na odvetvie futbalu, najmä na území Únie.

49

Rozhodnutím z 1. júla 2021 predseda Súdneho dvora zamietol túto žiadosť z dôvodu, že okolnosti uvedené na jej podporu samy osebe neodôvodňujú prejednanie veci v skrátenom konaní.

50

Toto skrátené konanie je totiž procesným nástrojom, ktorý má reagovať na mimoriadne naliehavú situáciu, ktorej existencia sa musí preukázať vo vzťahu k výnimočným okolnostiam, ktoré nastali vo veci, v súvislosti s ktorou je podaný návrh na skrátené konanie (uznesenia predsedu Súdneho dvora z 20. decembra 2017, M. A. a i., C‑661/17, EU:C:2017:1024, bod 17, ako aj z 25. februára 2021, Sea Watch,C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2021:149, bod 22).

51

Skutočnosť, že spor a otázky položené Súdnemu dvoru v súvislosti s ním majú v danej oblasti práva Únie významnú a citlivú povahu z hospodárskeho a sociálneho hľadiska, však nemôže preukázať existenciu mimoriadne naliehavej situácie a v dôsledku toho potrebu využiť skrátené konanie (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 27. februára 2019, M. V. a i., C‑760/18, EU:C:2019:170, bod 18, ako aj z 25. februára 2021, Sea Watch,C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2021:149, bod 24).

52

Okrem toho skutočnosť, že spor má neodkladnú povahu a že príslušný vnútroštátny súd je povinný vykonať všetko pre jeho rýchle vyriešenie, však sama osebe neodôvodňuje, aby Súdny dvor prejednal príslušný návrh na začatie prejudiciálneho konania v skrátenom konaní, a to vzhľadom na predmet a podmienky jeho uplatnenia (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 25. februára 2021, Sea Watch,C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2021:149, body 2629). Je teda predovšetkým na vnútroštátnom súde, ktorý spor prejednáva, ktorý môže najlepšie posúdiť konkrétne dôsledky pre účastníkov konania a ktorý považuje za potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, aby dovtedy, kým Súdny dvor nevydá rozhodnutie, prijal všetky predbežné opatrenia vhodné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia, ktoré má sám vydať (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 25. februára 2021, Sea Watch,C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2021:149, bod 33), čo napokon urobil vnútroštátny súd v prejednávanej veci.

IV. O prípustnosti

53

Žalované vo veci samej, jeden z dvoch vedľajších účastníkov konania vo veci samej, ktorí ich v konaní podporujú, Írsko, ako aj francúzska a slovenská vláda spochybnili prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania v celom rozsahu.

54

Tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti uvádzajú, sú v podstate trojaké. Zahŕňajú po prvé tvrdenia procesnej povahy založené na tom, že návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný jednak po prijatí ochranných opatrení bez kontradiktórneho konania, teda bez predchádzajúceho vypočutia účastníkov sporu vo veci samej, ktoré si však vyžadovali uplatniteľné ustanovenia vnútroštátneho práva, a jednak bez toho, aby vnútroštátny súd rozhodol o návrhu žalovaných vo veci samej, aby sa vzdal svojej právomoci v prospech švajčiarskych súdov. Po druhé uvádzajú formálne tvrdenia, podľa ktorých obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 94 písm. a) rokovacieho poriadku, keďže dostatočne presne a podrobne neuvádza právny a skutkový rámec otázok, ktoré vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru. Táto situácia je osobitne problematická v zložitej veci, ktorá sa v podstate týka výkladu a uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Okrem toho môže dotknutým osobám brániť v tom, aby zaujali užitočné stanovisko k otázkam, o ktorých sa má rozhodnúť. Po tretie uvádzajú hmotnoprávne tvrdenia týkajúce sa hypotetickej povahy návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže neexistuje skutočný spor, ktorého riešenie by si mohlo vyžadovať výkladové rozhodnutie Súdneho dvora. Táto situácia vyplýva najmä zo skutočnosti, že FIFA a UEFA ešte nebola podaná riadna žiadosť o povolenie projektu Superligy, ako aj z toho, že tento projekt bol stále nejasný a málo pokročilý tak v čase jeho oznámenia, ako aj v čase podania žaloby, ktorá viedla k sporu vo veci samej.

55

Okrem toho francúzska, maďarská a rumunská vláda spochybnili prípustnosť tretej až šiestej otázky položenej vnútroštátnym súdom z dôvodov, ktoré sú v podstate analogické dôvodom uvedeným na účely spochybnenia prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania v celom rozsahu, teda z dôvodu ich nedostatočne podloženej alebo hypotetickej povahy. Hlavné skutočnosti uvádzané v tomto kontexte sa týkajú toho, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedený skutočný alebo dostatočne vysvetlený skutkový alebo právny vzťah medzi sporom vo veci samej na jednej strane a pravidlami FIFA týkajúcimi sa privlastňovania a využívania rôznych práv spojených s medzinárodnými futbalovými súťažami (štvrtá otázka), ako aj ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa voľného pohybu (šiesta otázka) na druhej strane.

A. O procesných podmienkach prijatia návrhu na začatie prejudiciálneho konania

56

V rámci prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru neprináleží, aby vzhľadom na rozdelenie úloh medzi ním a vnútroštátnymi súdmi overoval, či bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný v súlade s vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa organizácie súdnictva a súdneho konania. Okrem toho sa Súdny dvor musí riadiť týmto návrhom až do jeho zrušenia v rámci prípadných opravných prostriedkov upravených vnútroštátnym právom (rozsudky zo 14. januára 1982, Reina,65/81, EU:C:1982:6, bod 7, a z 29. marca 2022, Getin Noble Bank,C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 70).

57

V prejednávanej veci teda Súdnemu dvoru neprináleží ani určovať procesné pravidlá, ktorými vnútroštátne právo podmieňuje prijatie rozhodnutia, akým je návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď boli ako v prejednávanej veci predtým prijaté ochranné opatrenia bez kontradiktórneho pojednávania, ani overovať, či toto rozhodnutie bolo prijaté v súlade s týmito pravidlami.

58

Okrem toho vzhľadom na tvrdenia niektorých žalovaných vo veci samej treba uviesť, že vnútroštátny súd môže podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého konania, akým je konanie o nariadení ochranných opatrení alebo iných predbežných opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. mája 1977, Hoffmann‑La Roche, 107/76, EU:C:1977:89, body 14, ako aj z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, EU:C:2000:201, bod 20), ako aj v rámci konania, ktoré nemá kontradiktórnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 1971, Politi,43/71, EU:C:1971:122, body 45, ako aj z 2. septembra 2021, Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster,C‑66/20, EU:C:2021:670, bod 37), za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky uvedené v článku 267 ZFEÚ a že takýto návrh spĺňa všetky požiadavky, ktoré sa vzťahujú na jeho formu a obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 1998, Corsica Ferries France,C‑266/96, EU:C:1998:306, body 2324).

B. O obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania

59

Prejudiciálne konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom prvky výkladu práva Únie, ktoré potrebujú na rozhodnutie sporov, ktoré prejednávajú. Podľa ustálenej judikatúry, ktorú v súčasnosti odráža článok 94 písm. a) a b) rokovacieho poriadku, si potreba získať výklad práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, z ktorého ním položené otázky vychádzajú, alebo aby aspoň vysvetlil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Okrem toho je nevyhnutné, ako vyplýva z článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádzal dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k položeniu otázky týkajúcej sa výkladu alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej. Tieto požiadavky platia najmä v oblastiach, ktoré sa vyznačujú zložitými skutkovými a právnymi situáciami, akou je hospodárska súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. novembra 2012, Pringle,C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 83, a z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas,C‑211/22, EU:C:2023:529, body 2324).

60

Okrem toho informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania musia Súdnemu dvoru umožniť nielen poskytnúť užitočné odpovede, ale aj vládam členských štátov, ako aj ďalším oprávneným subjektom predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. apríla 1982, Holdijk a i., 141/81 až 143/81, EU:C:1982:122, bod 7, ako aj z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, bod 31).

61

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania spĺňa požiadavky uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch tohto rozsudku. Návrh totiž podrobne opisuje skutkový a právny rámec otázok položených Súdnemu dvoru. V návrhu sú ďalej podrobne uvedené skutkové a právne dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k záveru, že je potrebné položiť tieto otázky, ako aj súvislosť medzi článkami 45, 49, 56, 63, 101 a 102 ZFEÚ a sporom vo veci samej vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu. Nakoniec vnútroštátny súd jasne a presne uvádza skutočnosti, o ktoré sa opieral, keď sám vykonal určité skutkové a právne posúdenia.

62

Konkrétne posúdenia vnútroštátneho súdu, ktoré sa týkajú na jednej strane relevantného trhu vo veci samej, definovaného ako trh organizovania a komercializácie futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami, a na druhej strane dominantného postavenia FIFA a UEFA na uvedenom trhu, umožňujú pochopiť, že v takto vymedzenom rámci existuje skutočný vzťah medzi sporom vo veci samej a štvrtou prejudiciálnou otázkou položenou Súdnemu dvoru, ktorou tento súd žiada o výklad článku 102 ZFEÚ na účely prípadného uplatnenia tohto článku na pravidlá FIFA týkajúce sa privlastnenia a využívania predmetných práv.

63

Okrem toho z obsahu písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že ich autori nemali ťažkosti pochopiť skutkový a právny rámec, z ktorého vychádzajú otázky položené vnútroštátnym súdom, a teda pochopiť zmysel a dosah skutkových zistení, na ktorých sú založené, pochopiť dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považoval za potrebné položiť ich, a v konečnom dôsledku zaujať komplexné a užitočné stanovisko v tomto smere.

C. O existencii sporu a relevantnosti prejudiciálnych otázok

64

Iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, prináleží, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pri otázkach položených vnútroštátnymi súdmi platí prezumpcia relevantnosti a Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia,244/80, EU:C:1981:302, body 1518, ako aj zo 7. februára 2023, Confédération paysanne a i. (Náhodná mutagenéza in vitro), C‑688/21, EU:C:2023:75, body 3233].

65

V prejednávanej veci treba okrem posúdení uvedených v bode 61 tohto rozsudku uviesť, že tvrdenia vnútroštátneho súdu zhrnuté v bodoch 28 až 32 tohto rozsudku svedčia o skutočnej povahe sporu vo veci samej. Okrem toho z tých istých tvrdení a tvrdení uvedených v bodoch 33 až 46 rozsudku vyplýva nemožnosť konštatovať, že skutočnosť, že vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti pýta Súdneho dvora na výklad článkov 45 ZFEÚ a 101 ZFEÚ, zjavne nemá nijakú súvislosť s existenciou a predmetom sporu vo veci samej.

66

Konkrétne, hoci je pravda, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodnú na tom, či vnútroštátny súd vzhľadom na znenie návrhov žalobkyne vo veci samej môže uplatniť súbežne s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže články týkajúce sa voľného pohybu, nič to nemení na tom, že ako španielska vláda pripomenula na pojednávaní, tento súd sa v tomto štádiu zjavne považuje za príslušný urobiť to, pričom preskúmanie dôvodnosti tohto stanoviska nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

67

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný v celom rozsahu.

V. O prejudiciálnych otázkach

68

Prvými piatimi otázkami vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad článkov 101 a 102 ZFEÚ týkajúcich sa zákazu kartelov a zneužívania dominantného postavenia s cieľom rozhodnúť o zlučiteľnosti súboru pravidiel prijatých zo strany FIFA a UEFA s týmito dvoma článkami.

69

Šiestou otázkou sa tento súd pýta Súdneho dvora na výklad článkov 45, 49, 56 a 63 ZFEÚ týkajúcich sa voľného pohybu zaručeného právom Únie, aby mohol súbežne rozhodnúť o zlučiteľnosti týchto pravidiel s týmito štyrmi článkami.

70

Spor, v rámci ktorého sú tieto otázky položené Súdnemu dvoru, vychádza zo žaloby podanej podnikom, ktorý v podstate namieta, že pravidlá prijaté zo strany FIFA a UEFA vzhľadom na svoju povahu, obsah, ciele, osobitný kontext, do ktorého patria, a prípadné vykonávanie znemožňujú, obmedzujú alebo narúšajú hospodársku súťaž na trhu organizovania a komercializácie futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami. Tento podnik konkrétne tvrdí, že FIFA a UEFA v súvislosti so spustením projektu novej medzinárodnej futbalovej súťaže, ktorý zamýšľa vytvoriť, porušili články 101 a 102 ZFEÚ tým, že uviedli, že majú v úmysle uplatniť tieto pravidlá, a zdôraznili konkrétne dôsledky, ktoré by takéto uplatnenie mohlo mať na dotknutú súťaž, ako aj na zúčastnené kluby a hráčov.

71

Vzhľadom na obsah otázok položených Súdnemu dvoru, ako aj na povahu sporu, v rámci ktorého boli položené, treba pred preskúmaním týchto otázok uviesť tri série úvodných pripomienok.

A. Úvodné pripomienky

1.   O predmete sporu vo veci samej

72

Otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú výlučne súboru pravidiel, ktorými FIFA a UEFA chcú upraviť na jednej strane predchádzajúce povoľovanie niektorých medzinárodných futbalových súťaží a účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na nich a na druhej strane využívanie rôznych práv spojených s týmito súťažami.

73

V tejto súvislosti v prvom rade zo znenia týchto otázok vyplýva, že dotknuté pravidlá sú uvedené v článkoch 22, 67, 68 a 71 až 73 stanov FIFA, ako aj v článkoch 49 až 51 stanov UEFA. Ako však vyplýva z konštatovaní vnútroštátneho súdu, tieto pravidlá sú v spore vo veci samej sporné len v rozsahu, v akom sa uplatňujú na medzinárodné súťaže „zahŕňajúce“ alebo „na ktorých sa zúčastňujú“ kluby, ako je uvedené v článku 71 ods. 1 stanov FIFA a v článku 49 ods. 1 stanov UEFA. Tieto súťaže, ktoré sú tiež označené ako „súťaže medzi klubmi“ v článku 22 ods. 3 písm. c) stanov FIFA, patria do širšej kategórie medzinárodných futbalových súťaží „druhej úrovne“ uvedených v článkoch 8 a 11 pravidiel medzinárodných zápasov FIFA, na ktoré sa vzťahuje mechanizmus predchádzajúceho povolenia, na ktorý tieto články odkazujú.

74

V dôsledku toho predmetom sporu vo veci samej, a teda prejednávanej veci, nie je právna úprava prijatá zo strany FIFA a UEFA, pokiaľ ide po prvé o predchádzajúce povoľovanie iných medzinárodných futbalových súťaží, akými sú súťaže, na ktorých sa zúčastňujú výlučne reprezentačné tímy národných futbalových zväzov, ktoré sú členmi FIFA a UEFA, po druhé účasť tímov alebo hráčov na týchto súťažiach a po tretie využívanie rôznych práv, ktoré sú s nimi spojené.

75

Tým viac v prejednávanej veci nejde ani o pravidlá, ktoré FIFA a UEFA prípadne prijali v súvislosti s inými činnosťami, ani o ustanovenia stanov FIFA a UEFA, ktoré sa týkajú fungovania, organizácie, cieľov alebo dokonca samotnej existencie týchto dvoch asociácií, pričom treba uviesť, že v tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že hoci tieto asociácie majú právnu autonómiu, ktorá im umožňuje prijímať pravidlá týkajúce sa najmä organizovania súťaží v ich disciplíne, ich hladkého priebehu a účasti športovcov na týchto súťažiach (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 6768, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 60), nemôžu tým obmedziť výkon práv a slobôd, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, body 8183, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 52).

76

Konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode však nijako nebráni tomu, aby vnútroštátny súd zohľadnil také ustanovenia, akými sú ustanovenia týkajúce sa organizácie alebo fungovania FIFA a UEFA, v rámci preskúmania, ktoré má vykonať na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, v rozsahu, v akom je toto zohľadnenie odôvodnené na účely uplatnenia článkov Zmluvy o FEÚ, v súvislosti s ktorými vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, a to vzhľadom na výklad uvedený v tomto rozsudku.

77

Ďalej treba konštatovať, že hoci spor vo veci samej vychádza zo žaloby podanej spoločnosťou, ktorá oznámila spustenie projektu novej medzinárodnej futbalovej súťaže nazvanej „Superliga“, a hoci sa tretia otázka položená vnútroštátnym súdom týka konkrétne správania, ktorým FIFA a UEFA reagovali na toto spustenie, ďalších päť otázok tohto súdu sa týka pravidiel FIFA a UEFA, na ktorých bolo toto správanie založené (konkrétne pravidiel týkajúcich sa predchádzajúceho povoľovania súťaží tejto povahy a účasti profesionálnych futbalových klubov alebo hráčov na nich), ako aj iných pravidiel, ktoré podľa tohto súdu súvisia s ním definovaným relevantným trhom (konkrétne pravidiel týkajúcich sa privlastnenia a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami).

78

Cieľom týchto otázok posudzovaných ako celok je teda umožniť vnútroštátnemu súdu určiť, či jednotlivé tieto pravidlá v rozsahu, v akom ich možno uplatniť na akúkoľvek novú futbalovú súťaž medzi klubmi organizovanú alebo plánovanú na území Únie, akou je súťaž, ktorej ohlásené spustenie je základom sporu vo veci samej, vzhľadom na svoju povahu, obsah, ciele a osobitný kontext, do ktorého patria, predstavujú porušenie článkov 45, 49, 56, 63, 101 a 102 ZFEÚ.

79

Za týchto podmienok Súdny dvor vo svojich odpovediach na všetky otázky, ktoré mu boli položené, zohľadní všetky relevantné prvky pravidiel FIFA a UEFA, o ktoré ide v spore vo veci samej, tak ako sú citované v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomenuté všetkými účastníkmi konania vo veci samej.

80

Nakoniec treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa naproti tomu nepýta Súdneho dvora na výklad článkov 45, 49, 56, 63, 101 a 102 ZFEÚ s cieľom rozhodnúť v určitom zmysle o zlučiteľnosti samotného projektu Superligy s jednotlivými týmito článkami Zmluvy o FEÚ.

81

Okrem toho vlastnosti tohto projektu nie sú vzhľadom na predmet týchto otázok osobitne relevantné v rámci odpovedí na prvú, druhú a štvrtú až šiestu otázku položenú vnútroštátnym súdom. Navyše, keďže účastníci konania vo veci samej o týchto vlastnostiach intenzívne diskutujú, Súdny dvor sa v tejto súvislosti v prípade potreby obmedzí na spresnenie rozsahu, v akom môžu byť relevantné, s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu.

2.   O uplatniteľnosti práva EÚ na šport a činnosť športových združení

82

Otázky položené Súdnemu dvoru sa týkajú výkladu článkov 45, 49, 56, 63, 101 a 102 ZFEÚ v rámci sporu týkajúceho sa právnej úpravy prijatej dvoma subjektmi, ktoré majú podľa svojich stanov postavenie súkromnoprávnych zväzov poverených organizáciou a kontrolou futbalu na svetovej a európskej úrovni, pričom táto právna úprava sa týka predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi, ako aj využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami.

83

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že výkon športu predstavuje hospodársku činnosť, patrí do pôsobnosti ustanovení práva Únie, ktoré sa uplatňujú v prípade takejto činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, EU:C:1974:140, bod 4, ako aj zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais,C‑325/08, EU:C:2010:143, bod 27).

84

Iba niektoré osobitné pravidlá, ktoré boli na jednej strane prijaté výlučne z dôvodov nehospodárskej povahy a na druhej strane sa týkajú výlučne športu ako takého, sa musia považovať za pravidlá, ktoré nesúvisia s nijakou hospodárskou činnosťou. Platí to najmä pre pravidlá, ktoré sa týkajú vylúčenia zahraničných hráčov zo zloženia tímov zúčastňujúcich sa súťaží medzi reprezentačnými družstvami ich krajiny alebo stanovenia kritérií poradia používaných na výber športovcov zúčastňujúcich sa individuálnych súťaží (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, EU:C:1974:140, bod 8; z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, body 76127, ako aj z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 43, 44, 63, 6469).

85

S výnimkou týchto osobitných pravidiel môžu do pôsobnosti článkov 45 a 56 ZFEÚ patriť pravidlá, ktoré športové združenia prijmú s cieľom upraviť závislú činnosť alebo poskytovanie služieb profesionálnymi alebo poloprofesionálnymi hráčmi, a všeobecnejšie pravidlá, ktoré síce formálne neupravujú závislú činnosť alebo poskytovanie služieb, ale na ne majú priamy vplyv (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, EU:C:1974:140, body 5, 171925; z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, body 75, 828487; z 12. apríla 2005, Simutenkov,C‑265/03, EU:C:2005:213, bod 32, ako aj zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais,C‑325/08, EU:C:2010:143, body 2830).

86

Rovnako pravidlá prijaté takýmito združeniami môžu patriť do pôsobnosti článku 49 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, bod 28), či dokonca článku 63 ZFEÚ.

87

Nakoniec tieto pravidlá a všeobecnejšie správanie združení, ktoré ich prijali, patria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže, pokiaľ sú splnené podmienky na uplatnenie týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 3033), čo znamená, že tieto združenia možno považovať za „podniky“ v zmysle článkov 101 a 102 ZFEÚ alebo že sporné pravidlá možno považovať za „rozhodnutia združení podnikov“ v zmysle článku 101 ZFEÚ.

88

Všeobecnejšie, keďže takéto pravidlá patria do pôsobnosti uvedených ustanovení Zmluvy o FEÚ, pokiaľ stanovujú požiadavky uplatniteľné na jednotlivcov, musia byť navrhnuté a vykonávané v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, najmä so zásadami zákazu diskriminácie a proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, body 60, 6566, ako aj citovanú judikatúru).

89

Právna úprava dotknutá vo veci samej, či už pochádza od FIFA alebo UEFA, však nepatrí medzi pravidlá, na ktoré by sa mohla uplatniť výnimka uvedená v bode 84 tohto rozsudku, pričom Súdny dvor opakovane zdôraznil, že musí zostať obmedzená na svoj vlastný účel a že sa na ňu nemožno odvolávať s cieľom vylúčiť celú športovú činnosť z pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa hospodárskeho práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1976, Donà,13/76, EU:C:1976:115, body 1415, ako aj z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, bod 26).

90

Naopak, po prvé pravidlá týkajúce sa výkonu právomocí športového zväzu v oblasti predchádzajúceho povoľovania športových súťaží, ktorých organizovanie a komercializácia predstavujú, ako už Súdny dvor pripomenul, hospodársku činnosť pre podniky, ktoré ich vykonávajú alebo majú v úmysle vykonávať, z tohto dôvodu patria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 28). Z rovnakého dôvodu patria tiež do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu.

91

Po druhé pravidlá, ktoré prijali FIFA a UEFA s cieľom upraviť účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na medzinárodných futbalových súťažiach medzi klubmi, tiež patria do pôsobnosti týchto ustanovení. Hoci totiž tieto pravidlá formálne neupravujú pracovné podmienky ani poskytovanie služieb hráčmi, ani podmienky, za akých profesionálne futbalové kluby poskytujú služby alebo všeobecnejšie vykonávajú svoju hospodársku činnosť, treba vychádzať z toho, že majú priamy vplyv na túto prácu, na poskytovanie týchto služieb alebo na výkon tejto hospodárskej činnosti, keďže nevyhnutne ovplyvňujú možnosť hráčov a klubov zúčastňovať sa na predmetných súťažiach.

92

Po tretie pravidlá prijaté zo strany FIFA s cieľom upraviť využívanie rôznych práv spojených s medzinárodnými futbalovými súťažami majú za cieľ stanoviť rámec pre podmienky, za akých podniky, ktoré sú držiteľmi týchto práv, ich môžu využívať alebo delegovať ich využívanie na tretie podniky, keďže takéto činnosti majú hospodársku povahu. Okrem toho majú priamy vplyv na podmienky, za akých tieto tretie podniky alebo iné podniky môžu očakávať, že budú využívať tieto práva alebo že im budú v akejkoľvek forme postúpené alebo udelené s cieľom vykonávať sprostredkovateľské činnosti (akou je ďalší predaj predmetných práv prevádzkovateľom televízneho vysielania a iným poskytovateľom mediálnych služieb) alebo záverečné činnosti (akou je vysielanie alebo retransmisia určitých zápasov v televízii alebo cez internet), ktoré majú tiež hospodársku povahu.

93

Jednotlivé tieto hospodárske činnosti spočívajúce v organizovaní športových súťaží, komercializácii športovej šou, jej vysielaní a umiestňovaní reklamy sa okrem toho dopĺňajú, či dokonca prelínajú, ako už Súdny dvor zdôraznil (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 5657, ako aj z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 33).

94

Preto všetky pravidlá FIFA a UEFA, na základe ktorých vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, patria do pôsobnosti článkov 45, 49, 56, 63, 101 a 102 ZFEÚ.

3.   O článku 165 ZFEÚ

95

Všetci účastníci konania vo veci samej, ako aj veľký počet vlád, ktoré vstúpili do konania na Súdnom dvore, sa v rôznom zmysle vyjadrili k dôsledkom, ktoré možno spájať s článkom 165 ZFEÚ v rámci odpovedí na jednotlivé otázky položené vnútroštátnym súdom.

96

V tejto súvislosti treba po prvé poukázať na to, že článok 165 ZFEÚ treba chápať vo svetle článku 6 písm. e) ZFEÚ, ktorý stanovuje, že Únia má právomoc vykonávať činnosti na podporu, koordináciu alebo doplnenie činnosti členských štátov v oblasti vzdelávania, odbornej prípravy, mládeže a športu. Článok 165 ZFEÚ totiž toto ustanovenie konkretizuje tým, že spresňuje ciele, ktoré má činnosť Únie v dotknutých oblastiach, ako aj prostriedky, ktorými možno prispieť k dosiahnutiu týchto cieľov.

97

Pokiaľ teda ide o ciele sledované činnosťou Únie v oblasti športu, článok 165 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ stanovuje, že Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje svoje osobitosti, svoje štruktúry založené na dobrovoľníctve a svoju spoločenskú a vzdelávaciu úlohu, a v poslednej zarážke odseku 2 tohto článku uvádza, že činnosť Únie v tejto oblasti sa zameria na rozvoj európskej dimenzie športu podporovaním spravodlivosti a otvorenosti pri športových súťažiach a spolupráce medzi orgánmi zodpovednými za šport, ako aj ochranou telesnej a morálnej integrity športovcov, najmä tých najmladších.

98

Pokiaľ ide o prostriedky, ktoré možno použiť na prispenie k dosiahnutiu týchto cieľov, článok 165 ods. 3 ZFEÚ stanovuje, že Únia podporuje spoluprácu s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami príslušnými v oblasti športu, a odsek 4 tohto článku uvádza, že Európsky parlament a Rada Európskej únie v súlade s riadnym legislatívnym postupom alebo Rada konajúca samostatne na návrh Komisie môže prijať stimulačné opatrenia alebo odporúčania.

99

Po druhé, ako vyplýva tak zo znenia článku 165 ZFEÚ, ako aj zo znenia článku 6 písm. e) ZFEÚ, autori Zmlúv chceli týmito ustanoveniami priznať Únii podpornú právomoc, ktorá jej umožní vykonávať nie „politiku“ stanovenú v iných ustanoveniach Zmluvy o FEÚ, ale „činnosť“ vo viacerých špecifických oblastiach vrátane športu. Tieto ustanovenia tak predstavujú právny základ oprávňujúci Úniu vykonávať túto podpornú právomoc za podmienok a v medziach, ktoré sú v nich stanovené, medzi ktoré podľa článku 165 ods. 4 prvej zarážky ZFEÚ patrí vylúčenie akejkoľvek harmonizácie ustanovení zákonov a iných právnych predpisov prijatých na vnútroštátnej úrovni. Okrem toho táto podporná právomoc umožňuje Únii prijímať právne akty výlučne na účely podpory, koordinácie alebo doplnenia činnosti členských štátov v súlade s článkom 6 ZFEÚ.

100

Podobne, ako tiež vyplýva z kontextu článku 165 ZFEÚ, najmä z jeho začlenenia do tretej časti Zmluvy o FEÚ, ktorá je venovaná „vnútorným politikám a činnostiam Únie“, a nie do prvej časti Zmluvy, ktorá obsahuje zásadné ustanovenia zahŕňajúce v hlave II „všeobecne uplatniteľné ustanovenia“ týkajúce sa najmä podpory vysokej úrovne zamestnanosti, záruky primeranej sociálnej ochrany, boja proti akejkoľvek diskriminácii, ochrany životného prostredia alebo ochrany spotrebiteľa, tento článok nepredstavuje všeobecne uplatniteľné ustanovenie horizontálnej povahy.

101

Z toho vyplýva, že hoci príslušné inštitúcie Únie musia pri prijímaní stimulačných opatrení alebo odporúčaní v oblasti športu na základe tohto článku a za podmienok v ňom stanovených zohľadniť rôzne skutočnosti a ciele vymenované v článku 165 ZFEÚ, jednotlivé tieto skutočnosti a ciele, ako aj tieto stimulačné opatrenia a odporúčania nemusia byť začlenené alebo záväzne zohľadnené pri uplatňovaní pravidiel, na výklad ktorých sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či už sa týkajú voľného pohybu osôb, služieb a kapitálu (články 45, 49, 56 a 63 ZFEÚ), alebo pravidiel hospodárskej súťaže (články 101 a 102 ZFEÚ). V širšom zmysle nemožno článok 165 ZFEÚ považovať ani za osobitné pravidlo, na základe ktorého je šport vyňatý zo všetkých alebo niektorých iných ustanovení primárneho práva Únie, ktoré sa naň môžu uplatniť, alebo ktoré požaduje, aby sa s ním v rámci tohto uplatňovania zaobchádzalo osobitne.

102

Po tretie to nič nemení na tom, že ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, športová činnosť má pre Úniu a jej občanov značný spoločenský a výchovný význam, ktorý sa v súčasnosti odráža v článku 165 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 106, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, body 3334).

103

Okrem toho má táto činnosť nepopierateľné osobitosti, ktoré sú síce osobitne dôležité pre amatérsky šport, možno ich však nájsť aj pri vykonávaní športu ako hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, EU:C:2000:201, bod 33).

104

Napokon takéto osobitosti možno prípadne zohľadniť najmä a v rozsahu, v akom sa ukážu ako relevantné, pri uplatňovaní článkov 45 a 101 ZFEÚ, pričom však treba uviesť, že toto zohľadnenie sa môže uskutočniť len v rámci a pri dodržaní podmienok a kritérií uplatňovania stanovených v každom z týchto článkov. Rovnaké posúdenie platí pre články 49, 56, 63 a 102 ZFEÚ.

105

Konkrétne, ak sa tvrdí, že pravidlo prijaté športovým zväzom predstavuje prekážku voľného pohybu pracovníkov alebo protisúťažný kartel, kvalifikácia tohto pravidla ako prekážky alebo protisúťažného kartelu musí v každom prípade vychádzať z konkrétneho preskúmania obsahu tohto pravidla v konkrétnom kontexte, v ktorom sa má uplatňovať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, body 98103; z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 6164, ako aj z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, EU:C:2000:201, body 4850). Takéto preskúmanie môže zahŕňať zohľadnenie napríklad povahy, organizácie alebo fungovania príslušného športu a konkrétnejšie stupňa jeho profesionalizácie, spôsobu, akým sa vykonáva, spôsobu, akým rôzni aktéri zapojení do športu na seba vzájomne pôsobia, a úlohy, ktorú zohrávajú štruktúry alebo orgány, ktoré sú zaň zodpovedné na všetkých úrovniach a s ktorými Európska únia podporuje spoluprácu v súlade s článkom 165 ods. 3 ZFEÚ.

106

Okrem toho, ak sa preukáže existencia prekážky voľného pohybu pracovníkov, združenie, ktoré prijalo predmetné pravidlo, má možnosť preukázať, že toto pravidlo je odôvodnené, nevyhnutné a primerané vzhľadom na určité ciele, ktoré možno považovať za legitímne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 104) a ktoré závisia od špecifík príslušného športu.

107

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba postupne preskúmať otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa pravidiel hospodárskej súťaže a následne otázku týkajúcu sa voľného pohybu.

B. O prvej až piatej otázke, ktoré sa týkajú pravidiel hospodárskej súťaže

108

Prvé dve otázky sa v podstate týkajú spôsobu, akým sa majú chápať také pravidlá, akými sú pravidlá FIFA a UEFA týkajúce sa predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi a účasti profesionálnych futbalových klubov a športovcov na týchto súťažiach, s prihliadnutím jednak na článok 102 ZFEÚ a jednak na článok 101 ods. 1 ZFEÚ.

109

Tretia otázka sa týka spôsobu, akým sa má chápať ohlásené uplatňovanie týchto pravidiel vo forme vyhlásenia a tlačovej správy uvedených v bodoch 30 a 31 tohto rozsudku, pokiaľ ide o tie isté články.

110

Štvrtá otázka sa zas týka spôsobu, akým sa majú chápať také pravidlá, aké prijala FIFA v oblasti práv na využívanie týchto súťaží, z hľadiska týchto článkov.

111

Cieľom piatej otázky, ktorá je položená pre prípad, že pravidlá uvedené v predchádzajúcich troch bodoch tohto rozsudku treba považovať za zneužitie dominantného postavenia patriace do pôsobnosti článku 102 ZFEÚ alebo za protisúťažný kartel zakázaný článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, je umožniť určiť vnútroštátnemu súdu, či tieto pravidlá možno napriek tomu pripustiť vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 102 ZFEÚ alebo za podmienok stanovených v článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

112

Vzhľadom na pôsobnosť jednotlivých týchto otázok treba na úvod po prvé pripomenúť, že články 101 a 102 ZFEÚ sa uplatňujú na každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, ktorý treba ako taký považovať za podnik bez ohľadu na jeho právnu formu a spôsob financovania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, EU:C:1991:161, bod 21; z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, EU:C:2007:775, bod 38, ako aj z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, body 2021).

113

V dôsledku toho sa tieto články uplatňujú najmä na subjekty vytvorené vo forme združení, ktorých cieľom je podľa ich stanov organizácia a kontrola daného športu, keďže tieto subjekty vykonávajú hospodársku činnosť súvisiacu s týmto športom tým, že ponúkajú tovary alebo služby, a keďže ich z tohto dôvodu treba považovať za „podniky“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, body 22, 2326).

114

Okrem toho článok 101 ZFEÚ sa uplatňuje aj na subjekty, ktoré síce nemusia byť nevyhnutne samy podnikmi, možno ich však považovať za „združenia podnikov“.

115

V prejednávanej veci treba vzhľadom na predmet sporu vo veci samej a informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom konštatovať, že články 101 a 102 ZFEÚ sa uplatňujú na FIFA a UEFA, keďže tieto dva zväzy vykonávajú dvojakú hospodársku činnosť, ktorá, ako vyplýva z bodov 34, 90 a 92 tohto rozsudku, spočíva v organizovaní a komercializácii futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie a vo využívaní rôznych práv spojených s týmito súťažami, a keďže z tohto dôvodu ich treba považovať za „podniky“. Článok 101 ZFEÚ sa na ne vzťahuje navyše aj z toho dôvodu, že členmi týchto zväzov sú národné futbalové zväzy, ktoré samy možno kvalifikovať ako „podniky“, keďže vykonávajú hospodársku činnosť spojenú s organizovaním a komercializáciou futbalových súťaží medzi klubmi na vnútroštátnej úrovni, ako aj s využívaním práv spojených s týmito súťažami, a keďže členmi alebo pridruženými subjektmi národných zväzov sú subjekty, ktoré možno považovať za podniky, akými sú futbalové kluby.

116

Po druhé na rozdiel od článku 102 ZFEÚ, ktorý sa týka len jednostranného správania podnikov, ktoré majú jednotlivo alebo prípadne spoločne dominantné postavenie, článok 101 ZFEÚ sa zameriava na rôzne formy správania, ktoré majú spoločné to, že vyplývajú zo spolupráce viacerých podnikov, a to „dohody medzi podnikmi“, „zosúladené postupy“ a „rozhodnutia združení podnikov“, bez ohľadu na ich postavenie na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, EU:C:2000:132, body 3436).

117

V prejednávanej veci je uplatnenie článku 102 ZFEÚ na subjekt, akým je FIFA alebo UEFA, okrem iného podmienené tým, že treba preukázať, že tento subjekt má dominantné postavenie na danom trhu. V prejednávanej veci však z vyhlásení vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento súd sa domnieva, že každý z týchto dvoch subjektov má dominantné postavenie na trhu organizovania a komercializácie futbalových súťaží medzi klubmi na trh na území Únie a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami. Na otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu článku 102 ZFEÚ preto treba odpovedať na základe tohto skutkového a právneho predpokladu, ktorý je navyše nespochybniteľný najmä vzhľadom na skutočnosť, že FIFA a UEFA sú jediné združenia, ktoré organizujú a komercializujú takéto súťaže na celosvetovej a európskej úrovni, na rozdiel od situácie, ktorá prevláda v iných športových disciplínach.

118

Pokiaľ ide o článok 101 ods. 1 ZFEÚ, jeho uplatnenie na subjekty ako FIFA alebo UEFA si vyžaduje preukázanie existencie „dohody“, „zosúladeného postupu“ alebo „rozhodnutia združenia podnikov“, ktoré môžu mať samy osebe rôznu povahu a rôzne formy. Konkrétne rozhodnutie združenia prijať alebo vykonávať právne predpisy s priamym účinkom na podmienky výkonu hospodárskej činnosti podnikov, ktoré sú jeho priamymi alebo nepriamymi členmi, môže predstavovať takéto „rozhodnutie združenia podnikov“ v zmysle tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98, bod 64, ako aj z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, body 4245). V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 101 ods. 1 ZFEÚ práve z hľadiska takýchto rozhodnutí, ktoré spočívajú v tom, že FIFA a UEFA prijali pravidlá týkajúce sa predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi, kontroly účasti profesionálnych futbalových klubov a hráčov na týchto súťažiach, ako aj sankcií, ktoré možno uložiť v prípade nedodržania týchto pravidiel predchádzajúceho povolenia a účasti.

119

Po tretie a nakoniec v rozsahu, v akom sa otázky položené vnútroštátnym súdom týkajú tak článku 101 ZFEÚ, ako aj článku 102 ZFEÚ, treba pripomenúť, že to isté správanie môže viesť k porušeniu oboch týchto článkov, aj keď sledujú odlišné ciele a majú odlišnú pôsobnosť. Tieto články sa teda môžu uplatňovať súčasne, ak sú splnené podmienky ich uplatnenia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro, 66/86, EU:C:1989:140, bod 37; zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, EU:C:2000:132, bod 33, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 146]. Musia sa teda vykladať a uplatňovať konzistentne pri súčasnom rešpektovaní osobitostí oboch týchto článkov.

1.   O prvej otázke týkajúcej sa výkladu článku 102 ZFEÚ v prípade pravidiel predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

120

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že k zneužitiu dominantného postavenia dochádza, ak združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú pravidlá, ktoré podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením tejto súťaže, pričom táto právomoc nie je obmedzená hmotnoprávnymi kritériami ani procesnými pravidlami, ktoré môžu zabezpečiť jej transparentnosť, objektívnosť a nediskriminačný charakter.

121

Ako však vyplýva tak zo znenia pravidiel, na ktoré táto otázka odkazuje, ako aj zo znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, z ktorého vychádza táto otázka, pravidlá dotknuté vo veci samej sa týkajú nielen predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi, ale aj možnosti profesionálnych futbalových klubov a hráčov zúčastňovať sa takýchto súťaží. Ako tiež vyplýva z týchto informácií, nedodržanie týchto pravidiel je navyše sprevádzané sankciami uplatniteľnými na fyzické alebo právnické osoby, ktoré ich porušia, pričom ako je uvedené v tretej otázke položenej vnútroštátnym súdom a ako pripomenuli všetci účastníci konania vo veci samej, tieto sankcie zahŕňajú vylúčenie profesionálnych futbalových klubov zo všetkých súťaží organizovaných zo strany FIFA a UEFA, zákaz účasti hráčov na futbalových súťažiach medzi klubmi alebo zákaz účasti hráčov na zápasoch medzi reprezentačnými družstvami národných futbalových zväzov.

122

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že k zneužitiu dominantného postavenia dochádza, ak zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súbežne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi tretím podnikom na území Únie predchádzajúcim povolením tejto súťaže a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takej súťaži, pričom jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami ani procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

a)   O pojme „zneužitie dominantného postavenia“

123

Podľa článku 102 ZFEÚ je nezlučiteľné s vnútorným trhom a zakázané z dôvodu možného vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, ak jeden alebo viacero podnikov zneužíva dominantné postavenie na vnútornom trhu alebo jeho podstatnej časti.

124

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, cieľom tohto článku je zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže na úkor všeobecného záujmu, jednotlivých podnikov a spotrebiteľov sankcionovaním správania podnikov s dominantným postavením, ktoré obmedzuje hospodársku súťaž na základe zásluh, a teda môže spôsobiť priamu škodu podnikom a spotrebiteľom, alebo ktoré bráni takejto hospodárskej súťaži alebo ju narúša, a preto im môže spôsobiť nepriamu škodu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige,C‑52/09, EU:C:2011:83, body 2224; z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 20, ako aj z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, body 4144).

125

Takýmto správaním je správanie, ktoré na trhu, kde je miera hospodárskej súťaže už oslabená práve z dôvodu prítomnosti jedného alebo viacerých podnikov v dominantnom postavení, bráni udržaniu stupňa hospodárskej súťaže, ktorý na trhu existuje, alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže prostredníctvom použitia prostriedkov iných než tých, ktorými sa riadi bežná hospodárska súťaž medzi podnikmi na základe zásluh (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia,C‑280/08 P, EU:C:2010:603, body 174177; z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 24, a z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, bod 68).

126

Naopak, cieľom článku 102 ZFEÚ nie je ani zabrániť podniku, aby vlastnou zásluhou nadobudol dominantné postavenie na trhu alebo na viacerých trhoch, ani zabezpečiť, aby konkurenčné podniky, ktoré sú menej efektívne ako podnik v dominantnom postavení, zostali na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 21; zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia,C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 133, ako aj z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, bod 73).

127

Naopak, hospodárska súťaž založená na zásluhách zo svojej podstaty môže viesť k zániku alebo vytlačeniu konkurenčných podnikov, ktoré sú menej efektívne, a teda menej zaujímavé pre spotrebiteľov najmä z pohľadu cien, výroby, výberu, kvality alebo inovácií (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 22; zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia,C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 134, ako aj z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, bod 45).

128

Tým viac platí, že hoci článok 102 ZFEÚ ukladá podnikom v dominantnom postavení osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušili účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu, problematická nie je samotná existencia dominantného postavenia, ale len jeho zneužitie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 23, a zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia,C‑457/10 P, EU:C:2012:770, bod 188).

b)   O kvalifikácii existencie zneužitia dominantného postavenia

129

Na to, aby bolo možné v danom prípade dospieť k záveru, že určité správanie treba považovať za „zneužitie dominantného postavenia“, je v zásade potrebné preukázať, že toto správanie má v dôsledku použitia prostriedkov odlišných od tých, ktorými sa riadi hospodárska súťaž medzi podnikmi na základe zásluh, skutočný alebo potenciálny účinok spočívajúci v obmedzení tejto hospodárskej súťaže vylúčením rovnako efektívnych konkurenčných podnikov z relevantného trhu alebo trhov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 25) alebo znemožnením ich rozvoja na týchto trhoch, pričom môže ísť o trhy, na ktorých existuje dominantné postavenie, ale aj o súvisiace alebo susedné trhy, na ktorých môže toto správanie vyvolať skutočné alebo potenciálne účinky (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia,C‑333/94 P, EU:C:1996:436, body 2527; zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige,C‑52/09, EU:C:2011:83, body 8486, ako aj z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, bod 76).

130

Toto preukázanie, ktoré môže zahŕňať použitie rôznych analytických štruktúr v závislosti od druhu správania, o ktoré ide v danej veci, sa však musí v každom prípade vykonať na základe posúdenia všetkých relevantných skutkových okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 18, a z 19. januára 2023, Unilever Italia Mkt. Operations,C‑680/20, EU:C:2023:33, bod 40), či už sa týkajú samotného správania, relevantného trhu či trhov alebo fungovania hospodárskej súťaže na nich. Okrem toho cieľom tohto preukázania musí byť na základe presnej a konkrétnej analýzy a dôkazov preukázať, že uvedené správanie má prinajmenšom schopnosť vyvolať účinky spočívajúce vo vylúčení konkurentov z trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2023, Unilever Italia Mkt. Operations,C‑680/20, EU:C:2023:33, body 42, 5152, ako aj citovanú judikatúru).

131

Okrem správania, ktorého skutočným alebo potenciálnym účinkom je obmedzenie hospodárskej súťaže založenej na zásluhách vylúčením rovnako efektívnych konkurenčných podnikov z relevantného trhu alebo trhov, možno za „zneužitie dominantného postavenia“ považovať aj správanie, o ktorom sa preukázalo, že jeho skutočným alebo potenciálnym účinkom, či dokonca cieľom, je zabrániť v predbežnom štádiu zavedením prekážok vstupu alebo použitím iných opatrení na uzavretie trhu alebo iných prostriedkov, ako sú tie, ktorými sa riadi hospodárska súťaž na základe zásluh, potenciálne konkurenčným podnikom v samotnom prístupe na tieto trhy, a tým zabrániť rozvoju hospodárskej súťaže na nich na úkor spotrebiteľov obmedzením výroby, vývoja alternatívnych výrobkov alebo služieb, prípadne inovácií [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, body 154157].

132

Hoci teda členskému štátu nie je ako také zakázané priznať určitému podniku zákonom alebo iným právnym predpisom výlučné alebo osobitné práva na trhu, takáto situácia nesmie byť spôsobilá umožniť tomuto podniku zneužívať dominantné postavenie, ktoré z nej vyplýva, napríklad vykonávaním predmetných práv spôsobom, ktorý bráni potenciálne konkurenčným podnikom získať prístup na dotknutý trh alebo na súvisiace či susedné trhy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 1991, Merci convenzionali porto di Genova,C‑179/90, EU:C:1991:464, bod 14, ako aj z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, body 171924). Takáto požiadavka sa uplatní o to viac, ak takéto práva udeľujú danému podniku právomoc určiť, či a prípadne za akých podmienok sú iné podniky oprávnené vykonávať svoju hospodársku činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, body 3851).

133

Zachovanie alebo nenarušený rozvoj hospodárskej súťaže na vnútornom trhu totiž možno zaručiť len vtedy, ak sa zabezpečí rovnosť príležitostí medzi podnikmi. Ak je však podniku, ktorý vykonáva danú hospodársku činnosť, zverená právomoc určovať de iure alebo de facto, ktoré ďalšie podniky sú oprávnené vykonávať rovnakú hospodársku činnosť, ako aj stanovovať podmienky jej vykonávania, stavia ho to do situácie konfliktu záujmov a získava zjavnú výhodu oproti svojim konkurentom tým, že môže brániť prístupu konkurentov na trh a presadzovať vlastnú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, bod 25; z 12. februára 1998, Raso a i., C‑163/96, EU:C:1998:54, body 2829, ako aj z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, body 5152), a tým aj brániť rozvoju hospodárskej súťaže založenej na zásluhách na úkor spotrebiteľov obmedzovaním výroby, vývoja alternatívnych výrobkov alebo služieb, prípadne inovácií.

134

V dôsledku toho priznanie výlučných alebo osobitných práv udeľujúcich takúto právomoc dotknutému podniku alebo existencia podobnej situácie na relevantných trhoch musia byť sprevádzané obmedzeniami, povinnosťami a kontrolou, ktoré môžu vylúčiť riziko, že dotknutý podnik zneužije svoje dominantné postavenie, aby samotným priznaním práv nedošlo k porušeniu článku 102 ZFEÚ v spojení s článkom 106 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 53).

135

Konkrétnejšie, ak má dotknutý podnik právomoc určovať podmienky, za ktorých môžu potenciálne konkurenčné podniky vstúpiť na trh, alebo rozhodovať o tejto otázke v každom jednotlivom prípade prostredníctvom rozhodnutia o udelení predchádzajúceho povolenia alebo o zamietnutí predchádzajúceho povolenia vstupu, na to, aby samotná existencia tejto právomoci neporušovala článok 102 ZFEÚ v spojení s článkom 106 ZFEÚ, musí sa riadiť transparentnými, jasnými a presnými hmotnoprávnymi kritériami (pozri analogicky rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, body 8486, 90, 9199), aby sa zabránilo jej svojvoľnému používaniu. Tieto kritériá musia byť vhodné na zabezpečenie nediskriminačného výkonu takejto právomoci a na umožnenie účinnej kontroly (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 99).

136

Okrem toho sa predmetná právomoc musí riadiť transparentnými a nediskriminačnými procesnými pravidlami týkajúcimi sa najmä lehôt uplatniteľných na podanie žiadosti o predchádzajúce povolenie a prijatie rozhodnutia o nej. V tejto súvislosti stanovené lehoty nesmú spôsobiť ujmu potenciálne konkurenčným podnikom tým, že by im bránili v účinnom prístupe na trh (pozri analogicky rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, body 8692), a v konečnom dôsledku obmedziť výrobu, vývoj alternatívnych výrobkov alebo služieb a inovácie.

137

Požiadavky zhodné s požiadavkami pripomenutými v predchádzajúcich troch bodoch tohto rozsudku platia tým viac v prípade, že sa podnik v dominantnom postavení dostáva do situácie, v ktorej je schopný zabrániť potenciálne konkurenčným podnikom v prístupe na daný trh, svojím autonómnym správaním, a nie z dôvodu udelenia výlučných alebo osobitných práv členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, bod 20). Tak to môže byť v prípade, že tento podnik disponuje regulačnou, kontrolnou a sankčnou právomocou, ktorá mu umožňuje povoľovať alebo kontrolovať tento prístup, a teda iným prostriedkom, než sú tie, ktorými bežne disponujú podniky a ktorými sa riadi hospodársku súťaž medzi podnikmi na základe zásluh.

138

V dôsledku toho musí byť takáto právomoc sprevádzaná obmedzeniami, povinnosťami a kontrolou, ktoré sú spôsobilé vylúčiť riziko zneužitia dominantného postavenia, aby nedošlo k porušeniu článku 102 ZFEÚ.

c)   O kvalifikácii pravidiel týkajúcich sa predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach ako zneužitia dominantného postavenia

139

V prejednávanej veci z vyhlásení vnútroštátneho súdu vyplýva, že FIFA aj UEFA vykonávajú hospodársku činnosť spočívajúcu v organizovaní a komercializácii medzinárodných futbalových súťaží, ako aj vo využívaní rôznych práv spojených s týmito súťažami. V tomto rozsahu sú teda obe združenia podnikmi. Okrem toho majú obe dominantné postavenie, či dokonca monopol na príslušnom trhu.

140

Ďalej z údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pravidlá, s ohľadom na ktoré vnútroštátny súd predkladá Súdnemu dvoru otázky, sú uvedené v stanovách prijatých zo strany FIFA a UEFA ako združení na základe regulačných právomocí a právomocí dohľadu, ktoré si zverili, a že týmto dvom subjektom priznávajú nielen právomoc povoľovať vytvorenie a organizáciu novej futbalovej súťaže medzi klubmi tretím podnikom na území Únie, ale aj právomoc regulovať účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži pod hrozbou sankcií.

141

Nakoniec podľa konštatovaní vnútroštátneho súdu jednotlivé tieto právomoci nie sú vymedzené ani hmotnoprávnymi kritériami, ani procesnými pravidlami, ktoré by mohli zabezpečiť ich transparentnosť, objektívnosť a nediskriminačný charakter.

142

V tejto súvislosti z judikatúry citovanej v bode 75 tohto rozsudku vyplýva, že združenia zodpovedné za určitú športovú disciplínu, akými sú FIFA a UEFA, môžu prijať, vykonávať a uplatňovať pravidlá týkajúce sa nielen organizácie a priebehu medzinárodných súťaží v tejto disciplíne vo všeobecnosti, ktorou je v prejednávanej veci profesionálny futbal, ale najmä ich predchádzajúceho povoľovania a účasti profesionálnych futbalových klubov a hráčov na nich.

143

Tento šport, ktorý má v Únii značný význam, a to nielen spoločenský a kultúrny (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 106, a zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais,C‑325/08, EU:C:2010:143, bod 40), ale aj mediálny, sa totiž okrem iných osobitostí vyznačuje tým, že vedie k organizovaniu mnohých súťaží tak na európskej, ako aj na vnútroštátnej úrovni, na ktorých sa zúčastňuje veľký počet klubov a hráčov. Okrem toho sa podobne ako niektoré iné športy vyznačuje tým, že účasť na týchto súťažiach je vyhradená družstvám, ktoré dosiahli určité športové výsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 132), pričom priebeh týchto súťaží je založený na konfrontácii a postupnej eliminácii týchto družstiev. Preto je v zásade založený na športových zásluhách, ktoré možno zaručiť len vtedy, ak všetky zúčastnené tímy súťažia za rovnakých regulačných a technických podmienok, ktoré zabezpečia určitú rovnosť príležitostí.

144

Na základe jednotlivých týchto špecifík je možné domnievať sa, že je legitímne podriadiť organizovanie a priebeh medzinárodných profesionálnych futbalových súťaží spoločným pravidlám, ktorých cieľom je zabezpečiť homogénnosť a koordináciu týchto súťaží v rámci celkového kalendára a v širšom zmysle primeraným a účinným spôsobom podporiť organizovanie športových súťaží založených na rovnosti príležitostí a zásluhách. Okrem toho je legitímne zabezpečiť dodržiavanie týchto spoločných pravidiel prostredníctvom pravidiel, aké zaviedli FIFA a UEFA, pokiaľ ide o predchádzajúce povoľovanie týchto súťaží a účasť klubov a hráčov na nich.

145

Keďže také pravidlá predchádzajúceho povoľovania a účasti sú legitímne v osobitnom kontexte profesionálneho futbalu a hospodárskych činností, ktoré z výkonu tohto športu vyplývajú, nemožno ich prijatie ani ich uplatňovanie v zásade a všeobecne považovať za „zneužitie dominantného postavenia“ (pokiaľ ide o obmedzenie slobodného poskytovania služieb, pozri analogicky rozsudok z 11. apríla 2000, Deliège,C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, bod 64).

146

To isté platí pre sankcie, ktoré uvedené pravidlá sprevádzajú, keďže také sankcie sú v zásade legitímne na zabezpečenie potrebného účinku uvedených pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, bod 44).

147

Naopak, ani jedna z osobitostí profesionálneho futbalu neumožňuje považovať za legitímne prijatie a už vôbec nie uplatňovanie pravidiel predchádzajúceho povoľovania a účasti, ktoré vo všeobecnosti nie sú sprevádzané obmedzeniami, povinnosťami a kontrolou, ktoré by mohli vylúčiť riziko zneužitia dominantného postavenia, a ktoré najmä nie sú upravené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami, ktoré by mohli zabezpečiť ich transparentnosť, objektívnosť, presnosť a nediskriminačný charakter, a zároveň priznávajú subjektu, ktorý ich má uplatňovať, právomoc zabrániť akémukoľvek konkurenčnému podniku v prístupe na trh. Ako vyplýva z bodov 134 až 138 tohto rozsudku, také pravidlá treba považovať za porušenie článku 102 ZFEÚ.

148

Rovnako, ak neexistujú hmotnoprávne kritériá a procesné pravidlá zabezpečujúce transparentnú, objektívnu, presnú, nediskriminačnú a primeranú povahu sankcií uložených doplnkovo k uvedeným pravidlám, treba takéto sankcie považovať za porušujúce článok 102 ZFEÚ už z dôvodu samotnej ich povahy, keďže majú diskrečnú povahu. Takáto situácia totiž transparentným a objektívnym spôsobom neumožňuje overiť, či je ich uplatnenie v každom jednotlivom prípade odôvodnené a primerané vzhľadom na konkrétne osobitosti dotknutého projektu medzinárodnej súťaže medzi klubmi.

149

V tejto súvislosti skutočnosť, že FIFA a UEFA nemajú právny monopol a že konkurenčné podniky môžu teoreticky vytvárať nové súťaže, ktoré nepodliehajú pravidlám prijatým a uplatňovaným týmito dvoma zväzmi, nie je relevantná. Ako totiž vyplýva z tvrdení vnútroštátneho súdu, dominantné postavenie FIFA a UEFA na trhu organizovania a komercializácie medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi je také, že v praxi je za súčasného stavu nemožné realizovateľným spôsobom vytvoriť súťaž mimo ich ekosystému vzhľadom na kontrolu, ktorú vykonávajú priamo alebo prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, nad klubmi, hráčmi a inými druhmi súťaží, akými sú súťaže organizované na národnej úrovni.

150

V prejednávanej veci však prináleží vnútroštátnemu súdu, aby kvalifikoval právnu úpravu dotknutú vo veci samej z hľadiska článku 102 ZFEÚ po vykonaní dodatočných overení, ktoré považuje za potrebné.

151

Z tohto hľadiska treba uviesť, že na to, aby bolo možné domnievať sa, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania športových súťaží a účasti na nich, o aké ide vo veci samej, sa riadia transparentnými, objektívnymi a presnými hmotnoprávnymi kritériami, ako aj transparentnými a nediskriminačnými procesnými pravidlami, ktoré nebránia účinnému prístupu na trh, musia byť tieto kritériá a pravidlá najmä stanovené v prístupnej forme, skôr než sa budú vykonávať. Okrem toho na to, aby sa tieto kritériá a pravidlá mohli považovať za nediskriminačné, je najmä vzhľadom na skutočnosť, že subjekty, akými sú FIFA a UEFA, samy vykonávajú rôzne hospodárske činnosti na trhu dotknutom ich pravidlami predchádzajúceho povoľovania a účasti, potrebné, aby tieto kritériá a podmienky nepodmieňovali organizovanie a komercializáciu súťaží tretích osôb, ako aj účasť klubov a hráčov na týchto súťažiach požiadavkami, ktoré sú buď odlišné od požiadaviek uplatňovaných na súťaže organizované a komercializované subjektom, ktorý prijíma rozhodnutie, alebo ktoré sú zhodné či podobné, ale prakticky nesplniteľné alebo neprimerane ťažko splniteľné pre podnik, ktorý nemá rovnaké postavenie zväzu alebo nemá rovnaké právomoci ako tento subjekt, v dôsledku čoho je v odlišnej situácii. Nakoniec, aby sa zabezpečilo, že sankcie zavedené ako doplnok k pravidlám predchádzajúceho povoľovania a účasti, o aké ide vo veci samej, nebudú diskrečné, musia sa riadiť kritériami, ktoré sú nielen transparentné, objektívne, presné a nediskriminačné, ale musia tiež zabezpečiť, aby tieto sankcie boli v každom konkrétnom prípade stanovené v súlade so zásadou proporcionality, najmä vzhľadom na povahu, trvanie a závažnosť konštatovaného porušenia.

152

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že k zneužitiu dominantného postavenia dochádza, ak zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením súťaže z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži, pričom však jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

2.   O druhej otázke týkajúcej sa výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ v prípade pravidiel predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

153

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ide o rozhodnutie združenia podnikov, ktoré má za cieľ alebo následok zabránenie hospodárskej súťaži, ak združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú priamo alebo prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, pravidlá, ktoré podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením tejto súťaže z ich strany, pričom táto právomoc nie je obmedzená hmotnoprávnymi kritériami ani procesnými pravidlami, ktoré môžu zabezpečiť jej transparentnosť, objektívnosť a nediskriminačný charakter.

154

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, na ktorých je táto otázka založená, a z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 121 tohto rozsudku, však treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa touto otázkou v podstate pýta, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ide o rozhodnutie združenia podnikov, ktoré má za cieľ alebo následok zabránenie hospodárskej súťaži, ak združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú priamo alebo prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením súťaže z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži, pričom však jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

a)   O pojme správanie, ktorého „cieľom“ alebo „následkom“ je narušenie hospodárskej súťaže, a o kvalifikácii existencie takého správania

155

Po prvé článok 101 ods. 1 ZFEÚ vyhlasuje za nezlučiteľné s vnútorným trhom a zakazuje všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

156

V prejednávanej veci, ako vyplýva zo znenia prejudiciálnej otázky, sa vnútroštátny súd v podstate len pýta Súdneho dvora, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že rozhodnutia združení podnikov, akými sú rozhodnutia obsiahnuté v pravidlách FIFA a UEFA, na ktoré odkazuje, majú „za cieľ alebo následok“„vylučovanie“ hospodárskej súťaže.

157

Návrh na začatie prejudiciálneho konania však tiež jasne zdôrazňuje dôvody, ktoré viedli tento súd k záveru, že tieto rozhodnutia združení podnikov sú navyše spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

158

Po druhé, aby bolo možné v danom prípade dospieť k záveru, že dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup patria do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné v súlade so samotným znením tohto ustanovenia preukázať, že toto správanie má za buď za cieľ, alebo za následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM,56/65, EU:C:1966:38, bod 359, a z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas,C‑211/22, EU:C:2023:529, bod 31).

159

Na tento účel treba najprv preskúmať cieľ predmetného správania. Ak sa na konci tohto preskúmania zistí, že správanie má protisúťažný cieľ, nie je potrebné skúmať jeho vplyv na hospodársku súťaž. Tento vplyv treba následne preskúmať len za predpokladu, že toto správanie nemožno považovať za správanie s protisúťažným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM,56/65, EU:C:1966:38, bod 359, a z 26. novembra 2015, Maxima Latvija,C‑345/14, EU:C:2015:784, body 1617).

160

Preskúmanie, ktoré treba vykonať, sa líši v závislosti od toho, či sa týka otázky, či je „cieľom“ alebo „následkom“ predmetného správania vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, pričom každý z týchto dvoch pojmov podlieha odlišnému právnemu a dôkaznému režimu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 63].

1) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „cieľom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

161

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá je zhrnutá najmä v rozsudkoch z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i. (C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 78), a z 30. januára 2020, Generics (UK) a i. (C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 67), hoci pojem protisúťažný „cieľ“ nepredstavuje, ako vyplýva z bodov 158 a 159 tohto rozsudku, výnimku z pojmu protisúťažný „následok“, musí sa vykladať reštriktívne.

162

Tento pojem teda treba chápať tak, že odkazuje len na určité zosúladené postupy medzi podnikmi, ktoré vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby bolo možné domnievať sa, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné. Niektoré formy koordinácie medzi podnikmi totiž možno už na základe ich povahy považovať za škodlivé pre dobré fungovanie riadnej hospodárskej súťaže [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM,56/65, EU:C:1966:38, s. 359; z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 78, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 67].

163

Medzi druhy správania, ktoré treba za také považovať, patria predovšetkým určité zosúladené správania, ktoré obzvlášť poškodzujú hospodársku súťaž, akými sú horizontálne kartely vedúce k určovaniu cien, obmedzovaniu výrobnej kapacity alebo rozdeľovaniu zákazníkov. Tieto druhy správania totiž môžu viesť k zvýšeniu cien alebo zníženiu výroby, a teda ponuky, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov na úkor užívateľských podnikov a spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, body 1733; z 11. septembra 2014, CB/Komisia,C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51, ako aj zo 16. júla 2015, ING Pensii,C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 32).

164

V niektorých prípadoch sa môžu považovať aj iné druhy správania za správanie s protisúťažným cieľom, hoci nemusia byť nevyhnutne rovnako škodlivé pre hospodársku súťaž. Platí to najmä pre určité typy horizontálnych dohôd iných ako kartely, napríklad tých, ktoré vedú k vylúčeniu konkurenčných podnikov z trhu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, body 76, 77, 8387101, ako aj z 25. marca 2021, Lundbeck/Komisia,C‑591/16 P, EU:C:2021:243, body 113114)], alebo pre určité druhy rozhodnutí združení podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 1987, Verband der Sachversicherer/Komisia,45/85, EU:C:1987:34, bod 41).

165

Aby bolo možné v danom prípade určiť, či dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup majú z dôvodu svojej povahy dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby sa dalo konštatovať, že majú za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, je potrebné preskúmať po prvé obsah dohody, predmetného rozhodnutia alebo postupu, po druhé hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, a po tretie ciele, ktoré majú dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia,C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, ako aj z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 79).

166

V tejto súvislosti, pokiaľ ide predovšetkým o hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí predmetné správanie, treba zohľadniť povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky, ktoré charakterizujú štruktúru a fungovanie predmetného odvetvia, odvetví alebo trhov (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia,C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, ako aj z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 80). Naopak, nie je vôbec potrebné skúmať a už vôbec nie preukazovať účinky tohto správania na hospodársku súťaž, či už skutočné alebo potenciálne, negatívne alebo pozitívne, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 158 a 159 tohto rozsudku.

167

Ďalej, pokiaľ ide o ciele sledované predmetným správaním, treba určiť objektívne ciele, ktoré toto správanie sleduje vo vzťahu k hospodárskej súťaži. Naproti tomu skutočnosť, že zúčastnené podniky konali bez subjektívneho úmyslu vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž a že sledovali určité legitímne ciele, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia,C‑551/03 P, EU:C:2006:229, body 6477 a citovanú judikatúru, a z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21).

168

Nakoniec zohľadnenie všetkých skutočností uvedených v predchádzajúcich troch bodoch tohto rozsudku musí v každom prípade odhaliť presné dôvody, pre ktoré predmetné správanie vykazuje dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž a na základe ktorých sa možno domnievať, že jeho cieľom je vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia,C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 69).

2) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „následkom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

169

Pojem správanie s protisúťažnými „následkami“ zas zahŕňa každé správanie, ktoré nemožno považovať za správanie s protisúťažným „cieľom“, pokiaľ sa preukáže, že skutočným alebo potenciálnym účinkom tohto správania je vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže citeľným spôsobom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia,C‑7/95 P, EU:C:1998:256, bod 77, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 117].

170

Na tento účel je potrebné preskúmať hospodársku súťaž v konkrétnom kontexte, v ktorom by sa odohrávala v prípade neexistencie predmetnej dohody, rozhodnutia združenia podnikov alebo zosúladeného postupu [rozsudky z 30. júna 1966, LTM,56/65, EU:C:1966:38, bod 360, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 118], pričom treba definovať trh alebo trhy, na ktorých má toto správanie vyvolať účinky, a následne kvalifikovať tieto účinky, či už skutočné, alebo potenciálne. Toto preskúmanie samo osebe zahŕňa zohľadnenie všetkých relevantných okolností.

b)   O kvalifikácii pravidiel týkajúcich sa predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaži medzi klubmi a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach ako rozhodnutia združenia podnikov, ktorého „cieľom“ je obmedzenie hospodárskej súťaže

171

V prejednávanej veci z údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prvom rade vyplýva, že pravidlá FIFA a UEFA, na základe ktorých vnútroštátny súd kladie otázky Súdnemu dvoru, priznávajú týmto dvom subjektom nielen právomoc povoliť vytvorenie a organizáciu akejkoľvek futbalovej súťaže na území Únie, t. j. akejkoľvek novej futbalovej súťaže medzi klubmi, treťou stranou, ale aj právo kontrolovať účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov v takejto súťaži pod hrozbou sankcií.

172

Pokiaľ ide konkrétne o obsah pravidiel FIFA, z vyhlásení uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že po prvé stanovujú, že nijakú medzinárodnú ligu alebo iné podobné zoskupenie klubov alebo líg nemožno vytvoriť bez súhlasu tohto subjektu a národného futbalového zväzu alebo zväzov, ktorých sú tieto kluby alebo ligy členmi. Po druhé nijaký zápas ani súťaž sa nesmie uskutočniť bez predchádzajúceho povolenia zo strany FIFA, UEFA a tohto zväzu alebo zväzov. Po tretie nijaký hráč ani tím pridružený k národnému futbalovému zväzu, ktorý je členom FIFA alebo UEFA, nesmie bez súhlasu FIFA hrať zápas alebo byť v športovom vzťahu s iným hráčom alebo tímom, ktorý nie je pridružený. Po štvrté zväzy, ligy alebo kluby patriace do národného futbalového zväzu, ktorý je členom FIFA, sa môžu stať členmi iného členského zväzu alebo sa zúčastniť súťaží v rámci územnej pôsobnosti tohto zväzu len za výnimočných okolností a so súhlasom FIFA, UEFA a oboch predmetných zväzov.

173

Pravidlá UEFA zas podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania po prvé stanovujú, že len UEFA rozhoduje v rámci svojej územnej pôsobnosti o organizácii a zrušení medzinárodných súťaží, na ktorých sa zúčastňujú národné futbalové zväzy, ktoré sú jej členmi, alebo kluby, ktoré sú k nim pridružené, s výnimkou súťaží organizovaných zo strany FIFA. Po druhé medzinárodné zápasy, súťaže alebo turnaje, ktoré neorganizuje UEFA, ale hrajú sa v rámci jej územnej pôsobnosti, si vyžadujú predchádzajúce povolenie od FIFA, UEFA a/alebo príslušných členských asociácií v súlade s pravidlami medzinárodných zápasov FIFA. Po tretie bez povolenia UEFA nesmie vzniknúť nijaké zoskupenie ani aliancia medzi ligami alebo klubmi, ktoré sú priamo alebo nepriamo pridružené k jednotlivým národným futbalovým zväzom, ktoré sú členmi UEFA.

174

Okrem toho ani jedna z právomocí, ktorými FIFA a UEFA takto disponujú, nie je podľa vnútroštátneho súdu obmedzená hmotnoprávnymi kritériami ani procesnými pravidlami, ktoré by mohli zabezpečiť jej transparentnosť, objektívnu a nediskriminačnú povahu, akými sú kritériá a pravidlá uvedené v bode 151 tohto rozsudku.

175

Z bodov 142 až 149 tohto rozsudku ďalej vyplýva, že špecifickosť medzinárodných futbalových súťaží a konkrétne podmienky, ktoré charakterizujú štruktúru a fungovanie trhu organizovania a komercializácie týchto súťaží na území Únie, síce v zásade umožňujú považovať za legitímne také pravidlá predchádzajúceho povoľovania, aké boli práve uvedené, tento kontext však nemôže odôvodniť neexistenciu hmotnoprávnych kritérií a procesných pravidiel, ktoré by mohli zabezpečiť transparentnú, objektívnu, presnú a nediskriminačnú povahu takých pravidiel.

176

Nakoniec, aj keby prijatie týchto pravidiel predchádzajúceho povoľovania mohlo byť odôvodnené sledovaním určitých legitímnych cieľov, akým je zabezpečenie dodržiavania zásad, hodnôt a pravidiel hry, na ktorých je profesionálny futbal založený, nič to nemení na tom, že na základe nich podlieha právomoci predchádzajúceho povolenia a sankcií zo strany subjektov, ktoré ich prijali ako združenia podnikov, organizovanie a komercializácia všetkých medzinárodných futbalových súťaží iných ako tých, ktoré organizujú tieto dva subjekty súbežne, v rámci výkonu hospodárskej činnosti. V dôsledku týchto pravidiel však majú uvedené subjekty právomoc povoliť, kontrolovať alebo podmieniť prístup každého potenciálne konkurenčného podniku na dotknutý trh, ako aj určiť tak stupeň hospodárskej súťaže, ktorý môže na tomto trhu existovať, ako aj podmienky, za akých môže prípadná hospodárska súťaž prebiehať. Z tohto dôvodu tieto pravidlá umožňujú ak aj nie vylúčiť z tohto trhu akýkoľvek konkurenčný podnik, aj keby bol rovnako efektívny, tak prinajmenšom obmedziť vytváranie a komercializáciu alternatívnych alebo nových súťaží z hľadiska formy alebo obsahu. Môžu tak tiež zbaviť profesionálne futbalové kluby a hráčov akejkoľvek možnosti zúčastniť sa na týchto súťažiach, hoci by mohli napríklad ponúkať inovatívny formát pri rešpektovaní všetkých zásad, hodnôt a pravidiel hry, na ktorých je tento šport založený. V konečnom dôsledku môžu divákov a televíznych divákov zbaviť akejkoľvek možnosti zúčastniť sa na týchto súťažiach alebo sledovať ich vysielanie.

177

Okrem toho, keďže pravidlá predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi sú doplnené pravidlami týkajúcimi sa účasti profesionálnych futbalových klubov a hráčov na týchto súťažiach, ako aj sankciami, ktoré môžu byť uložené v prípade takejto účasti, treba uviesť, že tieto pravidlá sú zjavne spôsobilé posilniť protisúťažný cieľ, ktorý je vlastný každému mechanizmu predchádzajúceho povoľovania bez obmedzení, povinností a kontroly, ktoré môžu zabezpečiť, aby bol transparentný, objektívny, presný a nediskriminačný. Posilňujú totiž prekážku vstupu vyplývajúcu z takého mechanizmu tým, že bránia akémukoľvek podniku organizujúcemu potenciálne konkurenčnú súťaž účinne využívať zdroje dostupné na trhu, a to kluby a hráčov, ktorí sú v prípade účasti na súťaži, ktorá nebola vopred povolená zo strany FIFA a UEFA, vystavení sankciám, ktoré, ako bolo pripomenuté v bode 148 tohto rozsudku, nie sú upravené nijakým hmotnoprávnym kritériom ani procesným pravidlom, ktoré by mohlo zaručiť ich transparentnosť, objektívnosť, presnosť, nediskriminačnú povahu a primeranosť.

178

Zo všetkých týchto dôvodov treba konštatovať, že pokiaľ pravidlá predchádzajúceho povoľovania, účasti a sankcií, o aké ide vo veci samej, nie sú upravené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnosti, objektívnosti, presnosti, nediskriminačného charakteru a primeranosti, ktoré sú uvedené v bode 151 tohto rozsudku, už zo svojej povahy vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, a teda majú za cieľ brániť hospodárskej súťaži. Vzťahuje sa na ne teda zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, pričom nie je potrebné skúmať ich skutočné alebo potenciálne účinky.

179

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ide o rozhodnutie združenia podnikov, ktoré má za cieľ alebo následok zabránenie hospodárskej súťaži, ak združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú priamo alebo prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením súťaže z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži, pričom však jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

3.   O tretej otázke týkajúcej sa výkladu článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ v prípade správania spočívajúceho v hrozbe sankcií pre kluby a športovcov, ktorí sa zúčastnia na nepovolených súťažiach

180

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 101 ods. 1 a článok 102 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že subjekty ako FIFA a UEFA verejne ohlasujú uloženie sankcií každému profesionálnemu futbalovému klubu a každému hráčovi, ktorý sa zúčastní na futbalovej súťaži medzi klubmi, ktorú vopred nepovolili, predstavuje protisúťažné rozhodnutie združenia podnikov alebo zneužitie dominantného postavenia, ak takéto sankcie nie sú upravené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami, ktoré zabezpečujú ich transparentnosť, objektívnosť, nediskriminačný charakter a primeranosť.

181

Vzhľadom na odpovede na predchádzajúce dve otázky a konkrétnejšie na úvahy uvedené v bodoch 148 a 177 tohto rozsudku, z ktorých vyplýva, že takéto verejné oznámenie predstavuje vykonanie pravidiel, ktoré porušujú tak článok 102 ZFEÚ, ako aj článok 101 ods. 1 ZFEÚ, a preto sa naň vzťahujú aj zákazy stanovené týmito dvoma ustanoveniami, nie je potrebné samostatne odpovedať na túto otázku.

4.   O piatej otázke týkajúcej sa možnosti odôvodniť pravidlá predchádzajúceho povoľovania súťaží a účasti klubov a športovcov na týchto súťažiach

182

Svojou piatou otázkou, ktorou sa treba zaoberať pred štvrtou otázkou, keďže sa týka tých istých pravidiel FIFA a UEFA, ktoré sú predmetom prvých troch otázok, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 101 ods. 3 ZFEÚ a judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 102 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že pravidlá, ktorými združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, pod hrozbou sankcií podmieňujú vytváranie futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie treťou stranou predchádzajúcim povolením týchto súťaží z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takých súťažiach, môžu byť vyňaté z pôsobnosti týchto ustanovení alebo môžu byť považované za oprávnené.

a)   O možnosti považovať určité konkrétne správanie za konanie, ktoré nepatrí do pôsobnosti článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ

183

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa nevyhnutne nevzťahuje na dohodu medzi podnikmi alebo rozhodnutie združenia podnikov, ktoré obmedzuje slobodu konania podnikov, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody alebo ktoré musia dodržiavať toto rozhodnutie. Preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria niektoré z týchto dohôd a rozhodnutí, totiž môže viesť po prvé ku konštatovaniu, že sú odôvodnené sledovaním jedného alebo viacerých legitímnych cieľov všeobecného záujmu, ktoré samy osebe nie sú protisúťažné, po druhé, že konkrétne prostriedky použité na dosiahnutie týchto cieľov sú na tento účel skutočne nevyhnutné, a po tretie, že aj keby sa zistilo, že tieto prostriedky majú automatický účinok spočívajúci minimálne v potenciálnom obmedzení alebo skreslení hospodárskej súťaže, tento účinok nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné, najmä pokiaľ ide o vylúčenie akejkoľvek hospodárskej súťaže. Táto judikatúra sa môže uplatniť najmä v prípade dohôd alebo rozhodnutí vo forme pravidiel prijatých združením, akým je profesijné združenie alebo športový zväz, s cieľom sledovať určité etické alebo deontologické ciele a všeobecnejšie vytvoriť rámec pre výkon profesijnej činnosti, ak dotknutý zväz preukáže, že vyššie uvedené podmienky sú splnené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98, bod 97; z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 4248, ako aj z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, body 93, 9697).

184

Konkrétnejšie v oblasti športu Súdny dvor vzhľadom na informácie, ktoré mal k dispozícii, konštatoval, že antidopingová úprava prijatá Medzinárodným olympijským výborom (MOV) nepatrí do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, hoci obmedzuje slobodu konania športovcov a má za automatický následok obmedzenie potenciálnej hospodárskej súťaže medzi nimi tým, že definuje prahovú hodnotu, nad ktorou prítomnosť nandrolonu predstavuje doping, s cieľom zachovať spravodlivý, čestný a objektívny priebeh športových súťaží, zabezpečiť rovnaké príležitosti pre športovcov, chrániť ich zdravie a dodržiavať etické hodnoty, ktoré sú srdcom športu, vrátane zásluh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 4355).

185

Naopak, judikatúra spomenutá v bode 183 tohto rozsudku sa neuplatní v prípade správania, ktoré bez ohľadu na to, či pochádza alebo nepochádza od takého združenia, a bez ohľadu na legitímne ciele všeobecného záujmu, na ktoré sa možno odvolávať na jeho vysvetlenie, porušuje článok 102 ZFEÚ svojou povahou, ako už napokon implicitne, ale nevyhnutne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE,C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 53).

186

Keďže na jednej strane neexistencia subjektívneho úmyslu vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž a sledovanie prípadných legitímnych cieľov tiež nie sú rozhodujúce na účely uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ a na druhej strane články 101 a 102 ZFEÚ sa musia vykladať a uplatňovať konzistentne, treba vychádzať z toho, že judikatúru spomenutú v bode 183 tohto rozsudku nemožno uplatniť ani v prípade správania, ktorému zďaleka nie je vlastný len „následok“ spočívajúci prinajmenšom v potenciálnom obmedzení hospodárskej súťaže vplyvom obmedzenia slobody konania určitých podnikov, ale vo vzťahu k tejto hospodárskej súťaži vykazuje stupeň škodlivosti, ktorý odôvodňuje konštatovanie, že samotným jeho „cieľom“ je zabrániť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Preto len v prípade, že sa po preskúmaní správania, o ktoré ide v danej veci, ukáže, že cieľom tohto správania nie je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, treba následne určiť, či toto správanie môže patriť do pôsobnosti uvedenej judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas,C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 69; zo 4. septembra 2014, API a i., C‑184/13 až C‑187/13, C‑194/13, C‑195/13 a C‑208/13, EU:C:2014:2147, bod 49, ako aj z 23. novembra 2017, ČEZ Elektro Bălgarija a FrontEx International, C‑427/16 a C‑428/16, EU:C:2017:890, body 51, 53, 5657).

187

Pokiaľ ide o správanie, ktoré má za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, výnimka zo zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa naň teda môže vzťahovať len na základe článku 101 ods. 3 ZFEÚ a za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky stanovené v tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21).

188

V prejednávanej veci vzhľadom na úvahy uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a na odpovede, ktoré Súdny dvor vzhľadom na tieto úvahy poskytol na prvé tri otázky položené vnútroštátnym súdom, treba konštatovať, že judikatúra pripomenutá v bode 183 tohto rozsudku sa neuplatní v prípade pravidiel, o aké ide vo veci samej.

b)   O výnimke stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ

189

Zo samotného znenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ vyplýva, že na každú dohodu, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup, ktoré sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu svojho cieľa alebo protisúťažných následkov, sa môže vzťahovať výnimka, ak spĺňajú všetky podmienky stanovené na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, EU:C:1985:327, bod 38, a z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 230), pričom tieto podmienky sú prísnejšie ako podmienky uvedené v bode 183 tohto rozsudku.

190

V súlade s článkom 101 ods. 3 ZFEÚ sa na uplatnenie tejto výnimky v danom prípade vzťahujú štyri kumulatívne podmienky. Po prvé musí byť s dostatočnou mierou pravdepodobnosti preukázané (rozsudok zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, EU:C:2009:610, bod 95), že predmetná dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup musí umožniť zvýšenie efektívnosti tým, že prispeje buď k zlepšeniu výroby alebo distribúcie príslušných výrobkov alebo služieb, alebo k podpore technického alebo hospodárskeho pokroku. Po druhé je v rovnakom rozsahu potrebné preukázať, že spravodlivý podiel na výhodách vyplývajúcich z tohto zvýšenia efektívnosti je vyhradený používateľom. Po tretie predmetná dohoda, rozhodnutie alebo postup nesmie zúčastneným podnikom ukladať obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie takého zvýšenia efektívnosti. Po štvrté táto dohoda, rozhodnutie alebo postup nesmie dať zúčastneným podnikom možnosť vylúčiť akúkoľvek efektívnu hospodársku súťaž v súvislosti s podstatnou časťou dotknutých výrobkov alebo služieb.

191

Je na účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na takúto výnimku, aby prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov preukázal, že sú splnené všetky podmienky požadované na uplatnenie výnimky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, EU:C:1985:327, bod 45, ako aj zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, EU:C:2009:610, bod 82). Ak sú tieto tvrdenia a dôkazy spôsobilé prinútiť druhého účastníka konania, aby ich presvedčivo vyvrátil, je v prípade, že sa mu ich nepodarí vyvrátiť, možné dospieť k záveru, že dôkazné bremeno, ktoré znáša účastník konania odvolávajúci sa na článok 101 ods. 3 ZFEÚ, je splnené (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 79, ako aj zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, EU:C:2009:610, bod 83).

192

Konkrétne, pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v bode 190 tohto rozsudku, zvýšenie efektívnosti, ktoré musí dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup umožniť, nezodpovedá akejkoľvek výhode, ktorú zúčastnené podniky získajú z tejto dohody, rozhodnutia alebo postupu v rámci svojej hospodárskej činnosti, ale len citeľným objektívnym výhodám, ktoré táto dohoda, rozhodnutie alebo postup posudzovaný špecificky umožňuje v jednotlivých dotknutých odvetviach alebo na dotknutých trhoch. Okrem toho na to, aby sa táto prvá podmienka mohla považovať za splnenú, je potrebné preukázať nielen existenciu a rozsah tohto nárastu efektivity, ale aj to, že je spôsobilý kompenzovať nevýhody vyplývajúce z predmetnej dohody, rozhodnutia alebo postupu z hľadiska hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 502, a z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, body 232, 234236, a analogicky rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 43).

193

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v bode 190 tohto rozsudku, tá zahŕňa preukázanie, že zvýšenie efektívnosti, ktoré musí umožniť predmetná dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup, má priaznivý dopad na všetkých používateľov, či už sú to podnikatelia, medzispotrebitelia alebo koneční spotrebitelia, v jednotlivých dotknutých odvetviach alebo na dotknutých trhoch (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. novembra 2006, Asnef‑Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, EU:C:2006:734, bod 70, ako aj z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, body 236242).

194

Z toho vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď správanie, ktoré je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, má protisúťažnú povahu z hľadiska cieľa, t. j. vykazuje dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, a keď je navyše spôsobilé postihnúť rôzne kategórie používateľov alebo spotrebiteľov, treba určiť, či a prípadne v akom rozsahu má toto správanie napriek svojej škodlivosti priaznivý vplyv na každú z týchto kategórií.

195

Vo veci samej teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či pravidlá predchádzajúceho povoľovania, účasti a sankcií, o ktoré ide vo veci samej, môžu mať priaznivý vplyv na rôzne kategórie „používateľov“, ktorými sú najmä národné futbalové zväzy, profesionálne alebo amatérske kluby, profesionálni alebo amatérski hráči, mladí hráči a v širšom zmysle spotrebitelia, či už sú to diváci alebo televízni diváci.

196

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že hoci sa takéto pravidlá môžu v zásade javiť ako legitímne, keďže prispievajú k zabezpečeniu dodržiavania zásad, hodnôt a pravidiel hry, ktoré sú základom profesionálneho futbalu, najmä otvorenej a zásluhovej povahy dotknutých súťaží, ako aj k zabezpečeniu určitej formy solidárneho prerozdeľovania v rámci futbalu, existencia takýchto cieľov, nech sú akokoľvek chvályhodné, nezbavuje združenia, ktoré prijali tieto pravidlá, povinnosti preukázať pred vnútroštátnym súdom, že na jednej strane sledovanie uvedených cieľov vedie k skutočnému a kvantifikovateľnému nárastu efektívnosti a na druhej strane že tento nárast kompenzuje nevýhody vyplývajúce z pravidiel, ktoré sú predmetom veci samej, z hľadiska hospodárskej súťaže.

197

Pokiaľ ide o tretiu podmienku uvedenú v bode 190 tohto rozsudku, ktorá sa týka potreby alebo nevyhnutnosti predmetného správania, táto podmienka zahŕňa posúdenie a porovnanie vplyvu tohto správania a alternatívnych opatrení, ktoré sú skutočne realizovateľné, s cieľom určiť, či nárast efektívnosti očakávaný od tohto správania možno dosiahnuť opatreniami, ktoré menej obmedzujú hospodársku súťaž. Naopak, nemôže viesť k voľbe podľa potreby medzi takýmto správaním a takýmito alternatívnymi opatreniami v prípade, že sa alternatívne opatrenia nezdajú byť menej obmedzujúce pre hospodársku súťaž.

198

Pokiaľ ide o štvrtú podmienku uvedenú v bode 190 tohto rozsudku, overenie dodržania tejto podmienky v danom prípade zahŕňa preskúmanie faktorov kvantitatívnej a kvalitatívnej povahy, ktoré charakterizujú fungovanie hospodárskej súťaže v dotknutých odvetviach alebo na dotknutých trhoch, s cieľom určiť, či predmetná dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup dáva zúčastneným podnikom možnosť vylúčiť akúkoľvek efektívnu hospodársku súťaž v súvislosti s významnou časťou príslušných tovarov alebo služieb. Najmä v prípade rozhodnutia združenia podnikov alebo dohody, ku ktorej podniky spoločne pristúpili, môže veľmi veľký podiel týchto podnikov na trhu predstavovať okrem iných relevantných okolností a v kontexte ich celkovej analýzy ukazovateľ možnosti, ktorú toto rozhodnutie alebo dohoda poskytuje zúčastneným podnikom, a to vzhľadom na jej obsah a cieľ alebo následok vylúčiť akúkoľvek efektívnu hospodársku súťaž, čo je samo osebe dôvodom, ktorý vylučuje uplatnenie výnimky stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Ďalšou okolnosťou môže byť to, či takéto rozhodnutie alebo dohoda, hoci odstráni určitú formu účinnej hospodárskej súťaže alebo kanál prístupu na trh, ponechá alebo neponechá iné formy hospodárskej súťaže alebo kanály (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 1986, Metro/Komisia,75/84, EU:C:1986:399, body 64, 6588).

199

Na účely určenia, či je táto štvrtá podmienka v prejednávanej veci splnená, bude musieť vnútroštátny súd v prvom rade zohľadniť skutočnosť, že ako bolo uvedené najmä v bodoch 174 až 179 tohto rozsudku, pravidlá predchádzajúceho povoľovania, účasti a sankcií, o ktoré ide vo veci samej, nie sú upravené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami, ktoré by mohli zabezpečiť ich transparentnú, objektívnu, presnú a nediskriminačnú povahu. Treba však vychádzať z toho, že takáto situácia môže umožniť subjektom, ktoré uvedené pravidlá prijali, zabrániť akejkoľvek hospodárskej súťaži na trhu organizovania a komercializácie futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie.

200

Všeobecnejšie si preskúmanie jednotlivých podmienok uvedených v bode 190 tohto rozsudku môže vyžadovať zohľadnenie charakteristík a osobitostí odvetvia alebo odvetví či trhov, ktorých sa týka príslušná dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup, ak sú tieto charakteristiky a osobitosti rozhodujúce pre výsledok uvedeného preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, EU:C:2009:610, bod 103, ako aj z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 236).

c)   O objektívnom odôvodnení vzhľadom na článok 102 ZFEÚ

201

V súlade s článkom 101 ods. 3 ZFEÚ z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 102 ZFEÚ vyplýva, že podnik v dominantnom postavení môže odôvodniť správanie, na ktoré sa môže vzťahovať zákaz stanovený v tomto článku (rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 40, a z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, bod 46).

202

Takýto podnik môže na tento účel najmä preukázať buď to, že jeho správanie je objektívne nevyhnutné, alebo že vylučujúci účinok, ktorý spôsobuje, možno vyrovnať alebo prekonať výhodami v zmysle efektívnosti, z ktorých majú prospech aj spotrebitelia (rozsudky z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 41, a z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20, EU:C:2022:379, body 4686).

203

Pokiaľ ide o prvú alternatívu, z bodu 147 tohto rozsudku vyplýva, že zavedenie diskrečných pravidiel predchádzajúceho povoľovania medzinárodných futbalových súťaží medzi klubmi, kontroly účasti klubov a hráčov na týchto súťažiach a sankcií zo strany FIFA a UEFA nemožno za nijakých okolností práve vzhľadom na ich diskrečnú povahu pokladať za objektívne odôvodnené technickými alebo obchodnými potrebami, a to na rozdiel od situácie, ktorá by mohla nastať, ak by tieto pravidlá boli vymedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami, ktoré zodpovedajú požiadavkám transparentnosti, jasnosti, presnosti, neutrality a proporcionality, ktoré platia v tejto oblasti. Preto treba konštatovať, že cieľom týchto pravidiel, kontroly a sankcií je z objektívneho hľadiska vyhradiť týmto subjektom organizovanie akejkoľvek súťaže tohto druhu s rizikom vylúčenia hospodárskej súťaže zo strany tretieho podniku, takže takéto správanie predstavuje zneužitie dominantného postavenia zakázané článkom 102 ZFEÚ, ktoré nie je odôvodnené objektívnou nevyhnutnosťou.

204

Pokiaľ ide o druhú alternatívu, podniku v dominantnom postavení prináleží, aby po prvé preukázal, že jeho správanie je spôsobilé dosiahnuť zvýšenie efektívnosti, a to preukázaním existencie a rozsahu tohto nárastu, po druhé že taký nárast efektívnosti neutralizuje pravdepodobné škodlivé následky tohto správania na hospodársku súťaž a záujmy spotrebiteľov na dotknutých trhoch, po tretie že toto správanie je nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného nárastu efektívnosti a po štvrté že nevylučuje skutočnú súťaž odstránením všetkých zdrojov skutočnej alebo potenciálnej konkurencie alebo ich väčšiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2012, Post Danmark,C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 42).

205

Rovnako ako v prípade výnimky stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ toto odôvodnenie požaduje, aby podnik, ktorý sa na ňu odvoláva, prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov preukázal, že sú splnené všetky podmienky potrebné na jej uplatnenie.

206

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol, či pravidlá dotknuté vo veci samej spĺňajú všetky podmienky na to, aby sa mohli považovať za odôvodnené vzhľadom na článok 102 ZFEÚ, pričom najprv musí účastníkom konania dať možnosť uniesť ich dôkazné bremeno pripomenuté v bode 191 tohto rozsudku.

207

Po tomto spresnení treba uviesť, že pokiaľ ide o štvrtú z týchto podmienok, ktoré sa uplatňujú tak v rámci článku 101 ods. 3 ZFEÚ, ako aj v rámci článku 102 ZFEÚ, vzhľadom na povahu týchto pravidiel – ktoré podmieňujú organizovanie a komercializáciu akejkoľvek futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie predchádzajúcim povolením zo strany FIFA a UEFA, pričom však túto právomoc nesprevádzajú príslušné hmotnoprávne kritériá a procesné pravidlá – a na dominantné, či dokonca monopolné postavenie, ktoré majú tieto dva subjekty na relevantnom trhu, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, treba konštatovať, že uvedené pravidlá dávajú týmto subjektom možnosť zabrániť akejkoľvek hospodárskej súťaži na tomto trhu, ako je uvedené v bode 199 tohto rozsudku.

208

Okrem toho treba pripomenúť, že nedodržanie jednej zo štyroch kumulatívnych podmienok pripomenutých v bodoch 190 a 204 tohto rozsudku postačuje na vylúčenie toho, aby sa na pravidlá, o aké ide vo veci samej, vzťahovala výnimka stanovená v článku 101 ods. 3 ZFEÚ alebo aby sa považovali za odôvodnené vzhľadom na článok 102 ZFEÚ.

209

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 101 ods. 3 ZFEÚ a článok 102 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že na pravidlá, ktorými zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súčasne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti súvisiace s organizovaním súťaží, pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie futbalových súťaží medzi klubmi tretím podnikom na území Únie predchádzajúcim povolením týchto súťaží z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach, sa môže vzťahovať výnimka z uplatňovania článku 101 ods. 1 ZFEÚ alebo sa môžu považovať za odôvodnené podľa článku 102 ZFEÚ, len ak sa prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov preukáže, že sú splnené všetky podmienky požadované na tieto účely.

5.   O štvrtej otázke týkajúcej sa výkladu článkov 101 a 102 ZFEÚ v prípade pravidiel v oblasti práv súvisiacich so športovými súťažami

210

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 101 a 102 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia pravidlám prijatým zväzmi zodpovednými za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súbežne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, ak tieto pravidlá na jednej strane označujú tieto združenia za pôvodných nositeľov všetkých práv, ktoré môžu vyplynúť zo súťaží patriacich do ich „právomoci“, vrátane práv týkajúcich sa súťaže organizovanej tretím podnikom, a na druhej strane priznávajú týmto združeniam výlučnú právomoc v oblasti uvádzania týchto práv na trh.

211

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že FIFA a UEFA vo svojich písomných a ústnych pripomienkach predložených Súdnemu dvoru dôrazne uviedli, že ustanovenia švajčiarskeho súkromného práva, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd – a najmä článok 67 ods. 1 a článok 68 ods. 1 stanov FIFA –, treba v rozsahu, v akom sa týkajú práv, ktoré môžu vyplývať zo súťaží, zápasov a iných podujatí patriacich do „právomoci“ FIFA a UEFA, chápať v tom zmysle, že sa neuplatňujú na všetky súťaže patriace do územnej pôsobnosti a právomocí týchto dvoch subjektov, ale len na tie z nich, ktoré organizujú uvedené subjekty, s vylúčením tých, ktoré môžu byť organizované tretími subjektmi alebo podnikmi. Podľa ich vlastného výkladu týchto pravidiel FIFA a UEFA nemôžu nijako tvrdiť, že sú nositeľmi práv, ktoré môžu vyplývať zo súťaží organizovaných takýmito tretími subjektmi alebo podnikmi.

212

Za týchto podmienok Súdny dvor zdôrazňuje, ako to urobila žalobkyňa vo veci samej na pojednávaní na Súdnom dvore, že pravidlá dotknuté vo veci samej možno chápať odlišne vzhľadom na rôzne významy, ktoré môže mať pojem „právomoc“, a že by teda bolo lepšie, keby boli tieto pravidlá pozmenené s cieľom odstrániť prípadné nejasnosti v tejto súvislosti, a na túto otázku odpovie vychádzajúc z výkladu uvedeného v predchádzajúcom bode, pričom zohľadní vzťah komplementárnosti medzi spornými pravidlami a pravidlami predchádzajúceho povoľovania, účasti a sankcií, ktoré sú predmetom predchádzajúcich otázok. Takáto odpoveď teda nemá vplyv na prípadnú odpoveď na samostatnú otázku, či články 101 a 102 ZFEÚ bránia pravidlám, ktorými subjekt, akým je FIFA, označuje seba alebo subjekt, akým je UEFA, za pôvodných nositeľov všetkých práv, ktoré môžu vyplynúť zo súťaží, ktoré by síce patrili do ich územnej pôsobnosti a právomocí, ale organizovali by ich tretie subjekty alebo podniky.

a)   O držbe práv súvisiacich so športovými súťažami

213

Podľa článku 345 ZFEÚ Zmluvami o EÚ a FEÚ nie je dotknutý systém vlastníctva majetku v členských štátoch.

214

Z toho vyplýva, že články 101 a 102 ZFEÚ nemožno považovať za zásadne odporujúce takým pravidlám, akými sú články 67 a 68 stanov FIFA, pokiaľ tieto pravidlá určujú tento subjekt a UEFA za pôvodných držiteľov všetkých práv, ktoré môžu vyplynúť z profesionálnych futbalových súťaží medzi klubmi, ktoré organizujú na území Únie, s nevyhnutnou podporou profesionálnych futbalových klubov a hráčov, ktorí sa zúčastňujú týchto súťaží.

215

Naopak, výklad článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorý poskytol Súdny dvor, a uplatnenie týchto článkov vnútroštátnym súdom musí vychádzať zo skutočnosti, že úprava vlastníctva práv, na ktorú sa tieto pravidlá vzťahujú, sa môže v jednotlivých členských štátoch líšiť, a preto treba predovšetkým vzhľadom na rozhodné právo v oblasti vlastníctva a duševného vlastníctva preskúmať otázku významu pojmu „pôvodná držba“, na ktorý odkazujú tieto pravidlá, ako v podstate zdôraznil veľký počet vlád, ktoré vstúpili do konania na Súdnom dvore. Niektoré z nich tak uviedli, že pokiaľ ide o tieto vlády a s cieľom zabezpečiť zlučiteľnosť s ustanoveniami ich vnútroštátneho práva platného v oblasti vlastníctva a duševného vlastníctva, tento pojem treba chápať ako „dobrovoľný prevod“ alebo „nútený prevod“ práv profesionálnymi futbalovými klubmi na národné futbalové zväzy v čase ich pristúpenia k týmto zväzom, doplnený následným prevodom týchto práv na FIFA a UEFA v čase pristúpenia týchto zväzov k FIFA a UEFA.

216

Prejednávaná vec sa však nezaoberá touto otázkou, ktorej preskúmanie by si tiež vyžadovalo zohľadniť článok 17 Charty základných práv Európskej únie, ktorý je právnou normou, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom zakotvením majetkového práva a práva duševného vlastníctva, pričom však tieto práva nemajú absolútny alebo nedotknuteľný charakter (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Spiegel Online,C‑516/17, EU:C:2019:625, bod 56), ako už Súdny dvor uviedol v súvislosti s právami, o ktoré ide konkrétne v prejednávanej veci (rozsudky z 18. júla 2013, FIFA/Komisia,C‑204/11 P, EU:C:2013:477, bod 110, a z 18. júla 2013, UEFA/Komisia,C‑201/11 P, EU:C:2013:519, bod 102).

b)   O využívaní práv súvisiacich so športovými súťažami

217

Pokiaľ ide o otázku, či článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ odporujú pravidlá, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, v tom zmysle, že sa už netýkajú pôvodnej držby práv, ktoré môžu vyplývať z profesionálnych futbalových súťaží medzi klubmi organizovaných zo strany FIFA a UEFA, ale obchodného využitia týchto práv, v prvom rade z bodov 115, 117, 118, 139 a 140 tohto rozsudku vyplýva, že takéto pravidlá možno súbežne považovať jednak za „rozhodnutie združenia podnikov“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a jednak za správanie „podniku“ v „dominantnom postavení“, ktoré vyplýva z výkonu regulačnej právomoci, teda prostriedkov odlišných od tých, ktorými sa riadi hospodárska súťaž medzi podnikmi na základe zásluh.

218

Ďalej článok 101 ods. 1 písm. b) a článok 102 písm. b) ZFEÚ výslovne zakazujú rozhodnutia združení podnikov a zneužívajúce postupy, ktoré spočívajú vo vylučovaní alebo obmedzovaní hospodárskej súťaže tým, že okrem iných parametrov hospodárskej súťaže obmedzujú alebo kontrolujú výrobu a výstupy na úkor spotrebiteľov.

219

Ako však uviedli najmä niektoré vlády, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj Komisia, cieľom pravidiel dotknutých vo veci samej je, ako vyplýva z preskúmania ich obsahu, záväzne a úplne nahradiť mechanizmom výlučného a kolektívneho využívania všetkých práv, ktoré môžu vyplývať z profesionálnych futbalových súťaží medzi klubmi organizovaných zo strany FIFA a UEFA vo všetkých podobách, akýkoľvek iný spôsob využívania práv, ktorý by si profesionálne futbalové kluby zúčastňujúce sa na zápasoch organizovaných v rámci týchto súťaží mohli slobodne zvoliť v prípade neexistencie týchto pravidiel, či už by išlo o individuálny, dvojstranný alebo dokonca mnohostranný spôsob ich využívania.

220

Také pravidlá, aké sú uvedené v článkoch 67 a 68 stanov FIFA, totiž jasne a presne vyhradzujú tomuto zväzu výlučnú právomoc stanoviť predpisom podmienky, za akých môže tento zväz alebo tretia osoba využívať a používať tieto práva. Okrem toho vyhradzujú FIFA a UEFA výlučnú právomoc povoľovať vysielanie zápasov alebo podujatí vrátane tých, ktoré súvisia s futbalovými súťažami medzi klubmi, v audiovizuálnych alebo iných médiách bez obmedzenia miesta, obsahu, dátumu alebo technických prostriedkov.

221

Navyše na základe týchto pravidiel uvedeným právomociam rovnako jednoznačne podliehajú všetky tieto práva, či už ide o majetkové práva, práva na audiovizuálny záznam, rozmnožovanie a vysielanie, multimediálne práva, marketingové a propagačné práva alebo práva duševného vlastníctva.

222

Tieto pravidlá tak umožňujú FIFA a UEFA v celom rozsahu kontrolovať ponuku práv týkajúcich sa klubových súťaží, ktoré organizujú, a v dôsledku toho zabrániť akejkoľvek hospodárskej súťaži medzi profesionálnymi futbalovými klubmi, pokiaľ ide o práva týkajúce sa zápasov, na ktorých sa zúčastňujú. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že tento spôsob fungovania trhu v rámci hospodárskej súťaže nie je vôbec teoretický, ale naopak skutočný a konkrétny, a že existoval napríklad do roku 2015 v Španielsku, pokiaľ ide o audiovizuálne práva spojené so súťažami organizovanými príslušným národným futbalovým zväzom.

223

Nakoniec, pokiaľ ide o hospodársky a právny kontext, do ktorého patria pravidlá dotknuté vo veci samej, treba po prvé poukázať na to, že rôzne práva, ktoré môžu vyplývať z profesionálnych futbalových súťaží medzi klubmi, predstavujú hlavný zdroj príjmov, ktoré môžu z týchto súťaží pochádzať, najmä pre FIFA a UEFA ako organizátorov týchto súťaží, ako aj pre profesionálne futbalové kluby, bez účasti ktorých by sa tieto súťaže nemohli uskutočniť. Tieto práva sú teda jadrom hospodárskej činnosti, ktorá v dôsledku takých súťaží prebieha, a ich predaj je teda neoddeliteľne spojený s organizovaním týchto súťaží.

224

V tomto rozsahu monopol, ktorý pravidlá dotknuté vo veci samej priznávajú subjektu, ktorý ich prijal, teda FIFA a UEFA, v oblasti využívania práv a ich uvádzania na trh, je spojený s absolútnou kontrolou, ktorú majú tieto subjekty nad organizovaním a komercializáciou súťaží, a to vďaka pravidlám, ktoré sú predmetom prvých troch otázok vnútroštátneho súdu, a posilňuje právnu, hospodársku a praktickú pôsobnosť týchto pravidiel.

225

Po druhé práva dotknuté vo veci samej ako také predstavujú bez ohľadu na hospodársku činnosť, ktorú vyvolávajú, podstatný prvok systému nenarušenej hospodárskej súťaže, ktorý majú Zmluvy o EÚ a FEÚ zaviesť a udržiavať, ako už Súdny dvor zdôraznil v súvislosti s právami z ochranných známok, ktorých nositeľmi sú profesionálne futbalové kluby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2002, Arsenal Football Club,C‑206/01, EU:C:2002:651, body 4748). Predstavujú totiž práva, zákonom chránené a s vlastnou hospodárskou hodnotou, na komerčné využitie už existujúceho produktu alebo služby v rôznych formách, v tomto prípade zápasu alebo série zápasov, v ktorých daný klub hrá proti jednému alebo viacerým ďalším klubom.

226

Ide teda o parameter hospodárskej súťaže, ktorý pravidlá dotknuté vo veci samej vylučujú spod kontroly profesionálnych futbalových klubov, ktoré sa zúčastňujú na súťažiach medzi klubmi organizovaných zo strany FIFA a UEFA.

227

Po tretie na rozdiel od organizovania futbalových súťaží medzi klubmi v užšom zmysle slova, ktoré je hospodárskou činnosťou „horizontálnej“ povahy zahŕňajúcou len subjekty alebo podniky, ktoré ich skutočne alebo potenciálne organizujú, uvádzanie rôznych práv spojených s týmito súťažami na trh má „vertikálnu“ povahu v tom, že spája na strane ponuky tie isté subjekty alebo podniky a na strane dopytu podniky, ktoré chcú kúpiť tieto práva buď s cieľom ich ďalšieho predaja prevádzkovateľom televízneho vysielania a iným poskytovateľom mediálnych služieb (obchod), alebo s cieľom vysielať zápasy prostredníctvom rôznych elektronických komunikačných sietí a médií, akým je lineárna televízia alebo televízia na požiadanie, rádio, internet, mobilné telefónne zariadenia a iné vznikajúce médiá. Okrem toho jednotliví títo vysielatelia môžu sami predávať priestor alebo čas podnikom, ktoré pôsobia v iných hospodárskych odvetviach, na reklamné alebo sponzorské účely, aby tieto podniky mohli umiestňovať svoje výrobky alebo služby počas vysielania súťaží.

228

Pravidlá, o aké ide vo veci samej, sú teda vzhľadom na svoj obsah, ciele, ktoré objektívne sledujú z hľadiska hospodárskej súťaže, a hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, spôsobilé nielen zabrániť akejkoľvek hospodárskej súťaži medzi profesionálnymi futbalovými klubmi, ktoré sú pridružené k národným futbalovým zväzom, ktoré sú členmi FIFA a UEFA, v rámci komercializácie jednotlivých práv spojených so zápasmi, na ktorých sa zúčastňujú, ale tiež ovplyvniť fungovanie hospodárskej súťaže v neprospech tretích podnikov pôsobiacich na všetkých mediálnych trhoch nadväzujúcich na túto komercializáciu na úkor spotrebiteľov a televíznych divákov.

229

Takéto pravidlá môžu najmä umožniť dvom subjektom, ktorým v tejto oblasti priznávajú monopol v podobe úplnej kontroly ponuky, aby uplatňovali neprimerané, a teda protiprávne predajné ceny (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 1978, United Brands a United Brands Continentaal/Komisia, 27/76, EU:C:1978:22, bod 250, ako aj z 11. decembra 2008, Kanal 5 a TV 4, C‑52/07, EU:C:2008:703, body 2829), pri ktorých skutoční alebo potenciálni nadobúdatelia práv majú a priori len obmedzenú vyjednávaciu silu vzhľadom na zásadné a nevyhnutné postavenie profesionálnych futbalových súťaží a zápasov medzi klubmi ako atraktívnych produktov, schopných prilákať a udržať si široké publikum počas celého roka, v balíku programov a relácií, ktoré prevádzkovatelia vysielania môžu ponúknuť svojim zákazníkom a všeobecnejšie televíznym divákom. Okrem toho tým, že ukladajú všetkým skutočným alebo potenciálnym nadobúdateľom práv povinnosť zásobovať sa u dvoch predávajúcich, z ktorých každý ponúka sortiment produktov vylučujúci akúkoľvek alternatívnu ponuku a má veľmi dobrý imidž a silnú povesť, môžu viesť týchto skutočných alebo potenciálnych nadobúdateľov k štandardizácii ich správania na trhu a ich ponuky pre vlastných zákazníkov, čoho výsledkom bude obmedzenie výberu a inovácií na úkor spotrebiteľov a televíznych divákov.

230

Zo všetkých týchto dôvodov možno konštatovať, že pravidlá, o aké ide vo veci samej, vzhľadom na to, že záväzne a úplne nahrádzajú mechanizmom výlučného využívania všetkých práv, ktoré môžu vyplývať z profesionálnych futbalových súťaží medzi klubmi organizovaných zo strany FIFA a UEFA, akýkoľvek iný spôsob využívania týchto práv, ktorý by si bolo možné slobodne zvoliť v prípade neexistencie týchto pravidiel, majú „za cieľ“ vylučovanie alebo obmedzovanie hospodárskej súťaže na jednotlivých dotknutých trhoch v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a predstavujú „zneužívanie“ dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ, pokiaľ sa nepreukáže, že sú odôvodnené. Platí to ešte viac, ak sú takéto pravidlá spojené s pravidlami predchádzajúceho povoľovania, účasti a sankcií, ktoré sú predmetom predchádzajúcich otázok.

c)   O existencii prípadného odôvodnenia

231

Pokiaľ ide o otázku, či takéto pravidlá spĺňajú všetky podmienky uvedené v bodoch 190 a 204 tohto rozsudku, ktoré musia byť splnené na to, aby sa na ne mohla vzťahovať výnimka podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ a aby sa považovali za odôvodnené podľa článku 102 ZFEÚ, treba uviesť, že o tejto otázke prináleží rozhodnúť vnútroštátnemu súdu, pričom najprv musí účastníkom konania vo veci samej dať možnosť uniesť ich dôkazné bremeno.

232

Po prvé však treba uviesť, že žalované vo veci samej, viaceré vlády a Komisia na Súdnom dvore tvrdili, že tieto pravidlá umožňujú dosiahnuť zvýšenie efektívnosti tým, že prispievajú tak k zlepšeniu produkcie, ako aj distribúcie. V dôsledku toho, že skutoční alebo potenciálni nadobúdatelia môžu rokovať o kúpe práv s dvoma výhradnými predajcami pred každou medzinárodnou alebo európskou súťažou, ktorú títo predajcovia organizujú, sa totiž významne znižujú ich transakčné náklady, ako aj neistota, ktorej by čelili, keby by museli rokovať v každom jednotlivom prípade so zúčastnenými klubmi, ktorých stanoviská a záujmy z hľadiska uvádzania týchto práv na trh sú pravdepodobne rozdielne. Okrem toho a predovšetkým umožňujú týmto skutočným alebo potenciálnym nadobúdateľom za podmienok určených a uplatňovaných konzistentne na medzinárodnej alebo európskej úrovni prístup k právam, ktoré sú neporovnateľne atraktívnejšie ako práva, ktoré by im mohli spoločne ponúknuť kluby zúčastňujúce sa na danom zápase, berúc do úvahy, že tieto práva ťažia z dobrého mena FIFA alebo UEFA a vzťahujú sa ak nie na celú súťaž, ktorú tieto subjekty organizujú, tak aspoň na významný počet zápasov naplánovaných v rôznych fázach tejto súťaže (kvalifikačné zápasy, zápasy v rámci skupín a finálová fáza).

233

Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na tvrdenia a dôkazy, ktoré musia predložiť účastníci konania vo veci samej, určil rozsah tohto zvýšenia efektívnosti a v prípade, že sa preukáže jeho existencia a rozsah, rozhodol o tom, či by tento nárast efektívnosti mohol kompenzovať nevýhody vyplývajúce z pravidiel dotknutých vo veci samej, pokiaľ ide o hospodársku súťaž.

234

Po druhé žalované vo veci samej, viaceré vlády a Komisia tvrdili, že spravodlivý podiel na výhodách, ktoré podľa všetkého vyplývajú z nárastu efektívnosti v dôsledku pravidiel dotknutých vo veci samej, je vyhradený používateľom. Zisk pochádzajúci z centralizovaného predaja rôznych práv spojených s futbalovými súťažami medzi klubmi organizovanými zo strany FIFA a UEFA je tak v značnej miere určený na financovanie alebo projekty určené na zabezpečenie určitej formy solidárneho prerozdeľovania v rámci futbalu v prospech nielen profesionálnych futbalových klubov, ktoré sa na týchto súťažiach zúčastňujú, ale aj tých, ktoré sa na nich nezúčastňujú, amatérskych klubov, profesionálnych hráčov, ženského futbalu, mladých hráčov a ďalších kategórií zainteresovaných subjektov vo futbale. Rovnako zlepšenie produkcie a distribúcie, ktoré prináša tento centralizovaný predaj a solidárne prerozdelenie zisku, ktoré umožňuje, v konečnom dôsledku prináša prospech fanúšikom, spotrebiteľom, akými sú televízni diváci, a všeobecnejšie všetkým občanom Únie, ktorí hrajú futbal na amatérskej úrovni.

235

Tieto tvrdenia sa na prvý pohľad zdajú byť presvedčivé vzhľadom na základné charakteristiky futbalových súťaží medzi klubmi organizovaných na svetovej alebo európskej úrovni. Riadne fungovanie, udržateľnosť a úspech týchto súťaží sú totiž založené na zachovaní rovnováhy a určitej rovnosti príležitostí medzi profesionálnymi futbalovými klubmi, ktoré sa na nich zúčastňujú, vzhľadom na vzťah vzájomnej závislosti medzi nimi, ako vyplýva z bodu 143 tohto rozsudku. Okrem toho sú tieto súťaže závislé od menších profesionálnych futbalových klubov a amatérskych futbalových klubov, ktoré sa na nich síce nezúčastňujú, ale na miestnej úrovni investujú do náboru a prípravy talentovaných mladých hráčov, z ktorých niektorí sa stanú profesionálmi a môžu dúfať, že vstúpia do klubu, ktorý sa na týchto súťažiach zúčastňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais,C‑325/08, EU:C:2010:143, body 4145). Nakoniec fungovanie futbalu založené na solidarite, pokiaľ je skutočné, pravdepodobne posilní jeho vzdelávaciu a sociálnu funkciu v Únii.

236

Zisk, ktorý centralizovaný predaj práv na futbalové súťaže medzi klubmi prináša pre každú kategóriu používateľov – vrátane nielen profesionálnych a amatérskych klubov a iných zainteresovaných strán v oblasti futbalu, ale aj divákov a televíznych divákov –, však musí byť preukázaný skutočným a konkrétnym spôsobom.

237

V konečnom dôsledku teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na dôkazy, najmä účtovnej a finančnej povahy, ktoré musia predložiť účastníci konania vo veci samej, určil, v akom rozsahu sú predmetné tvrdenia, či už sa týkajú „horizontálnej“ solidarity medzi klubmi zúčastňujúcimi sa na týchto súťažiach, alebo „vertikálnej“ solidarity s rôznymi inými aktérmi v rámci futbalu, skutočne preukázané v prípade pravidiel dotknutých vo veci samej.

238

Po tretie vnútroštátnemu súdu tiež prináleží, aby vzhľadom na dôkazy, ktoré musia predložiť účastníci konania vo veci samej, overil, či sú pravidlá dotknuté vo veci samej nevyhnutné na dosiahnutie vyššie uvedeného zvýšenia efektívnosti a na zabezpečenie solidárneho prerozdelenia primeraného podielu na výhodách, ktoré z nich vyplývajú, všetkým používateľom, či už sú to aktéri v oblasti profesionálneho alebo amatérskeho futbalu, diváci alebo televízni diváci.

239

Po štvrté, pokiaľ ide o otázku, či sporné pravidlá umožňujú zachovanie účinnej hospodárskej súťaže pre podstatnú časť dotknutých produktov alebo služieb, treba uviesť, že hoci tieto pravidlá vylučujú akúkoľvek hospodársku súťaž na strane ponuky, nezdá sa, že by samy osebe vylučovali hospodársku súťaž na strane dopytu. Hoci totiž môžu od skutočných alebo potenciálnych nadobúdateľov požadovať, aby za nadobudnutie práv zaplatili vyššiu cenu, čím sa znižuje počet kupujúcich, ktorí sú toho schopní, alebo sú dokonca podnecovaní k tomu, aby sa zoskupovali, ako protihodnotu im ponúkajú prístup k produktu, ktorý je atraktívnejší tak z hľadiska obsahu, ako aj imidžu, a pri ktorom je konkurencia silná vzhľadom na popredné miesto, ktoré zaujíma v balíku programov alebo relácií, ktoré možno ponúknuť zákazníkom a všeobecnejšie divákom.

240

Skutočnú existenciu a rozsah tejto hospodárskej súťaže však môže vnútroštátny súd posúdiť len s prihliadnutím na konkrétne právne a hospodárske podmienky, za akých FIFA na základe článkov 67 a 68 svojich stanov reguluje využívanie rôznych práv (audiovizuálnych, multimediálnych, marketingových alebo iných) spojených so súťažami a uvádza ich na trh. Ak neexistuje hospodárska súťaž medzi predávajúcimi, a teda „prostredníctvom produktov“, môže byť táto hospodárska súťaž zabezpečená okrem iného využitím otvorenej, transparentnej a nediskriminačnej dražby, výberového konania alebo výzvy na predkladanie ponúk, ktorá povedie k nestrannému rozhodovaniu, a tak umožní skutočným alebo potenciálnym nadobúdateľom podieľať sa na účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaži „vo vzťahu k produktom“. Môže to závisieť aj od doby, na akú sa tieto práva ponúkajú, ich výlučnej alebo nevýlučnej povahy, ich geografického rozsahu, počtu zápasov (blokov) a druhu zápasov (kvalifikačné zápasy, zápasy v rámci skupín alebo zápasy play‑off), ktorých vysielanie umožňujú, ako aj od všetkých ostatných právnych, technických a finančných podmienok, za akých je možné takéto práva kúpiť. Okrem týchto právnych parametrov môže hospodárska súťaž závisieť aj od počtu skutočných alebo potenciálnych nadobúdateľov, ich postavenia na trhu a väzieb, ktoré môžu existovať medzi nimi navzájom, ako aj medzi ostatnými aktérmi v rámci futbalu, akými sú profesionálne futbalové kluby, iné podniky alebo samotné FIFA a UEFA.

241

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že články 101 a 102 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia pravidlám prijatým združeniami zodpovednými za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súčasne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, ak tieto pravidlá označujú uvedené zväzy za pôvodných nositeľov všetkých práv, ktoré môžu vyplynúť zo súťaží patriacich do ich „právomoci“, pokiaľ sa tieto pravidlá uplatňujú len na súťaže organizované týmito združeniami, a nie na súťaže, ktoré môžu byť organizované tretími subjektmi alebo podnikmi,

bránia takým pravidlám v rozsahu, v akom týmto združeniam priznávajú výlučnú právomoc uvádzať predmetné práva na trh, pokiaľ sa prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov nepreukáže, že sú splnené všetky podmienky potrebné na to, aby sa na tieto pravidlá mohla podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ vzťahovať výnimka z uplatňovania odseku 1 tohto článku a aby sa mohli považovať za odôvodnené podľa článku 102 ZFEÚ.

C. O šiestej otázke týkajúcej sa voľného pohybu

242

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 45, 49, 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia pravidlám, podľa ktorých zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súbežne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti súvisiace s organizovaním súťaží, podmienili vytvorenie futbalových súťaží medzi klubmi na území Únie zo strany tretieho podniku svojím predchádzajúcim povolením a pod hrozbou sankcií kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach, ak tieto pravidlá nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

1.   O určení relevantnej slobody pohybu

243

Ak vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad rôznych ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa slobôd pohybu, aby mohol rozhodnúť o opatrení, ktoré patrí do pôsobnosti viacerých z týchto slobôd súčasne, a ak sa ukáže, že vzhľadom na svoj účel sa uvedené opatrenie týka primárne jednej z týchto slobôd a sekundárne ostatných, Súdny dvor v zásade obmedzí svoje preskúmanie na slobodu, ktorá je primárne dotknutá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, EU:C:2009:519, bod 47, ako aj zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, body 5051).

244

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov, slobody usadiť sa, slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu. Cieľom pravidiel, o ktorých má tento súd rozhodnúť vo veci samej, je však v prvom rade podmieniť organizovanie a komercializáciu každej novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie predchádzajúcim povolením zo strany FIFA a UEFA, a teda stanoviť, že od vydania takého povolenia je závislý každý podnik, ktorý chce vykonávať takúto hospodársku činnosť v ktoromkoľvek členskom štáte. Je síce pravda, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania sú doplnené pravidlami kontroly účasti profesionálnych futbalových klubov a hráčov na týchto súťažiach, tieto pravidlá kontroly účasti však možno na účely odpovede na túto otázku považovať za druhoradé v porovnaní s pravidlami predchádzajúceho povoľovania, keďže predstavujú ich príslušenstvo.

245

Možno teda vychádzať z toho, že pravidlá FIFA a UEFA, o ktoré ide vo veci samej, sa prevažne týkajú slobodného poskytovania služieb, ktoré zahŕňa všetky služby, ktoré nie sú stabilne a nepretržite ponúkané prevádzkarňou v členskom štáte určenia (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 53).

246

Za týchto okolností Súdny dvor obmedzí svoje preskúmanie na článok 56 ZFEÚ.

2.   O existencii prekážky slobodného poskytovania služieb

247

Článok 56 ZFEÚ, ktorý zakotvuje slobodné poskytovanie služieb tak v prospech poskytovateľov, ako aj v prospech príjemcov takýchto služieb, bráni akémukoľvek opatreniu, aj keď sa uplatňuje bez rozdielu, ktoré môže brániť výkonu tejto slobody tým, že zakazuje, obmedzuje alebo robí menej príťažlivou činnosť týchto poskytovateľov v iných členských štátoch, než sú členské štáty, v ktorých sú usadení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, EU:C:2009:519, bod 51, ako aj z 3. marca 2020, Google Ireland,C‑482/18, EU:C:2020:141, body 2526).

248

V prejednávanej veci to platí pre pravidlá dotknuté vo veci samej. Keďže sa totiž tieto pravidlá podľa vnútroštátneho súdu neriadia hmotnoprávnymi kritériami alebo procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnosti, objektívnosti, nediskriminačnej povahy a primeranosti, umožňujú FIFA a UEFA na základe ich voľnej úvahy mať kontrolu nad tým, či tretí podnik bude organizovať a komercializovať futbalové súťaže medzi klubmi na území Únie a či sa profesionálny futbalový klub zúčastní na týchto súťažiach, a teda aj nad tým, či iný podnik bude poskytovať služby súvisiace s organizovaním alebo komercializáciou týchto súťaží, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 175 a 176 svojich návrhov.

249

Tieto pravidlá teda nie sú spôsobilé len sťažovať výkon jednotlivých dotknutých hospodárskych činností alebo ich robiť menej príťažlivými, ale brániť im tým, že obmedzujú prístup každého nového subjektu k týmto činnostiam (pozri analogicky rozsudky z 10. marca 2009, Hartlauer,C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 34, ako aj z 8. júna 2023, Prestige and Limousine,C‑50/21, EU:C:2023:448, bod 62).

250

Z toho vyplýva, že uvedené pravidlá predstavujú prekážku slobodného poskytovania služieb zakotveného v článku 56 ZFEÚ.

3.   O existencii prípadného odôvodnenia

251

Opatrenia neštátneho pôvodu môžu byť prípustné, aj keď bránia voľnému pohybu zakotvenému v Zmluve o FEÚ, ak sa po prvé preukáže, že ich prijatie je odôvodnené iným než čisto hospodárskym cieľom, ktorý sleduje legitímny verejný záujem, a po druhé, že sú v súlade so zásadou proporcionality, čo znamená, že sú spôsobilé zaručiť dosiahnutie tohto cieľa a nejdú nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman,C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 104, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 48). Pokiaľ ide konkrétnejšie o podmienku týkajúcu sa vhodnosti takých opatrení, treba pripomenúť, že ich možno považovať za vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedajú úsiliu dosiahnuť ho konzistentne a systematicky [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, EU:C:2009:519, bod 61, ako aj zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolská výučba),C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 178].

252

Rovnako ako v prípade opatrení štátneho pôvodu prináleží autorovi predmetných opatrení neštátneho pôvodu, aby preukázal, že tieto dve kumulatívne podmienky sú splnené [pozri analogicky rozsudky z 21. januára 2016, Komisia/Cyprus,C‑515/14, EU:C:2016:30, bod 54, a z 18. júna 2020, Komisia/Maďarsko (Transparentnosť združení),C‑78/18, EU:C:2020:476, bod 77].

253

V prejednávanej veci treba vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 142 až 144 a 196 tohto rozsudku konštatovať, že prijatie pravidiel predchádzajúceho povoľovania futbalových súťaží medzi klubmi a účasti profesionálnych futbalových klubov a hráčov na týchto súťažiach môže byť v zásade odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu spočívajúcimi v tom, že ešte pred organizovaním takýchto súťaží sa zabezpečí ich organizovanie v súlade so zásadami, hodnotami a pravidlami hry, ktoré sú základom profesionálneho futbalu, najmä s hodnotami otvorenosti, zásluh a solidarity, ale aj vecne homogénne a časovo koordinované začlenenie týchto súťaží do „organizovaného systému“ národných, európskych a medzinárodných súťaží, ktorým sa vyznačuje tento šport.

254

Tieto ciele však nemôžu odôvodniť prijatie takýchto pravidiel, ak nie sú sprevádzané hmotnoprávnymi kritériami a procesnými postupmi, ktoré by mohli zabezpečiť ich transparentnosť, objektívnosť, presnosť a nediskriminačnú povahu, ako vyplýva z bodov 147, 175, 176 a 199 tohto rozsudku.

255

Na to, aby sa taký systém predchádzajúceho povoľovania, aký stanovujú uvedené pravidlá, mohol považovať za odôvodnený, totiž musí byť v každom prípade založený na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, aby vymedzil výkon voľnej úvahy, ktorú priznáva orgánu oprávnenému udeliť alebo odoprieť toto predchádzajúce povolenie, a zabránil svojvoľnému použitiu tejto právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital,C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 35, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 65).

256

V prejednávanej veci sa vzhľadom na úvahy vnútroštátneho súdu uvedené v bode 248 tohto rozsudku nezdá, že by pravidlá dotknuté vo veci samej bolo možné považovať za odôvodnené legitímnym cieľom všeobecného záujmu.

257

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlám, ktorými zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, podmieňujú vytvorenie futbalových súťaží medzi klubmi na území Európskej únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením zo strany týchto zväzov a pod hrozbou sankcií kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach, ak tieto pravidlá nie sú sprevádzané hmotnoprávnymi kritériami a procesnými postupmi vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

O trovách

258

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnom súde, o trovách konania rozhodne vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

 

1.

Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že k zneužitiu dominantného postavenia dochádza, ak zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením súťaže z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži, pričom však jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

 

2.

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ide o rozhodnutie združenia podnikov, ktoré má za cieľ alebo následok zabránenie hospodárskej súťaži, ak združenia zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, prijali a vykonávajú priamo alebo prostredníctvom národných futbalových zväzov, ktoré sú ich členmi, pravidlá, ktoré pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie novej futbalovej súťaže medzi klubmi na území Únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením súťaže z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takejto súťaži, pričom však jednotlivé tieto právomoci nie sú obmedzené hmotnoprávnymi kritériami a procesnými pravidlami vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

 

3.

Článok 101 ods. 3 ZFEÚ a článok 102 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že na pravidlá, ktorými zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súčasne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti súvisiace s organizovaním súťaží, pod hrozbou sankcií podmieňujú vytvorenie futbalových súťaží medzi klubmi tretím podnikom na území Únie predchádzajúcim povolením týchto súťaží z ich strany a kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach, sa môže vzťahovať výnimka z uplatňovania článku 101 ods. 1 ZFEÚ alebo sa môžu považovať za odôvodnené podľa článku 102 ZFEÚ, len ak sa prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov preukáže, že sú splnené všetky podmienky požadované na tieto účely.

 

4.

Články 101 a 102 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že

nebránia pravidlám prijatým združeniami zodpovednými za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré súčasne vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, ak tieto pravidlá označujú uvedené zväzy za pôvodných nositeľov všetkých práv, ktoré môžu vyplynúť zo súťaží patriacich do ich „právomoci“, pokiaľ sa tieto pravidlá uplatňujú len na súťaže organizované týmito združeniami, a nie na súťaže, ktoré môžu byť organizované tretími subjektmi alebo podnikmi,

bránia takým pravidlám v rozsahu, v akom týmto združeniam priznávajú výlučnú právomoc uvádzať predmetné práva na trh, pokiaľ sa prostredníctvom presvedčivých tvrdení a dôkazov nepreukáže, že sú splnené všetky podmienky potrebné na to, aby sa na tieto pravidlá mohla podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ vzťahovať výnimka z uplatňovania odseku 1 tohto článku a aby sa mohli považovať za odôvodnené podľa článku 102 ZFEÚ.

 

5.

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlám, ktorými zväzy zodpovedné za futbal na svetovej a európskej úrovni, ktoré zároveň vykonávajú rôzne hospodárske činnosti spojené s organizovaním súťaží, podmieňujú vytvorenie futbalových súťaží medzi klubmi na území Európskej únie tretím podnikom predchádzajúcim povolením zo strany týchto zväzov a pod hrozbou sankcií kontrolujú účasť profesionálnych futbalových klubov a hráčov na takýchto súťažiach, ak tieto pravidlá nie sú sprevádzané hmotnoprávnymi kritériami a procesnými postupmi vhodnými na zabezpečenie ich transparentnej, objektívnej, nediskriminačnej a primeranej povahy.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: španielčina.

Top