–

IG, v zastúpení: G. Černičerska a A. Slavčev, advokati,

–

Vărchoven administrativen săd, v zastúpení: A. Adamova‑Petkova, T. Kucarova‑Christova a M. Semov,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Erlbacher a G. Koleva, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi IG a Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko) v súvislosti s náhradou škody, ktorá údajne vznikla IG v dôsledku rozhodnutia tohto vnútroštátneho súdu, ktorým sa konštatovalo, že žaloba podaná IG proti ustanoveniu vnútroštátneho právneho predpisu sa v dôsledku zmeny napadnutého ustanovenia stala bezpredmetnou.

3

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES (Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 1), v článku 9 s názvom „Meranie“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v akej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie, poskytli koncovým odberateľom elektriny, zemného plynu, centralizovaného zásobovania teplom, centralizovaného zásobovania chladom a teplej úžitkovej vody individuálne meradlá za konkurencieschopné ceny, ktoré presne zobrazujú skutočnú spotrebu energie koncových odberateľov a poskytujú informácie o skutočnej dobe využívania.

Takéto individuálne meradlo za konkurencieschopné ceny sa poskytne vždy:

…

3.   …

Ak sú bytové domy napojené na centralizované zásobovanie teplom alebo chladom alebo ak v nich prevládajú vlastné spoločné systémy vykurovania alebo chladenia, členské štáty môžu zaviesť transparentné pravidlá pre rozdelenie nákladov na spotrebu tepla alebo teplej vody v týchto budovách s cieľom zabezpečiť transparentnosť a presnosť vyúčtovania individuálnej spotreby. Tieto pravidlá v príslušných prípadoch zahŕňajú usmernenia týkajúce sa spôsobu, ako rozdeliť náklady na teplo a/alebo teplú vodu, ktoré sa spotrebujú na:

4

Článok 10 tejto smernice sa podľa svojho názvu vzťahuje na „Informácie o vyúčtovaní“.

5

Článok 155 zakon za energetikata (zákon o energetike, DV č. 107 z 9. decembra 2003) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„1.   … Zákazníci, ktorí spotrebúvajú tepelnú energiu v budove v spoluvlastníctve, platia za spotrebovanú tepelnú energiu podľa svojho výberu jedným z týchto spôsobov:

2.   … podnik distribuujúci teplo alebo dodávateľ tepelnej energie fakturuje množstvo spotrebovanej tepelnej energie na základe skutočnej spotreby najmenej raz za rok.

(3)   … Pravidlá na určenie predpokladanej spotreby a kompenzácie vyplatených súm v porovnaní so skutočne spotrebovanou tepelnou energiou za každého zákazníka sú stanovené [vyhláškou]…“

6

Článok 61 ods. 1 naredba č. 16/334 za toplosnabďavaneto (vyhláška č. 16‑334 o zásobovaní teplom) zo 6. apríla 2007 (DV č. 34 z 24. apríla 2007), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „vyhláška o zásobovaní teplom), stanovoval:

„… Spotreba tepelnej energie sa v budove v spoluvlastníctve rozdelí… v súlade s požiadavkami tejto vyhlášky a jej prílohy.“

7

Príloha vyhlášky o zásobovaní teplom stanovila metódu výpočtu rozdelenia spotreby tepelnej energie v budovách v spoluvlastníctve.

8

Článok 156 Administrativnoprocesualen kodeks (Správny poriadok) (DV č. 30 z 11. apríla 2006) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Správny poriadok“) stanovuje:

„1.   … So súhlasom ostatných odporcov a dotknutých osôb, ktoré majú z napadnutého aktu prospech, môže správny orgán úplne alebo čiastočne vziať tento akt späť alebo vydať akt, ktorý predtým odmietol vydať.

2.   Súhlas žalobcu je tiež potrebný na účely späťvzatia aktu po uskutočnení prvého pojednávania.

3.   Späťvzatý akt možno opäť vydať len vtedy, ak nastanú nové okolnosti.

4.   Ak je k žalobe proti aktu pripojený návrh na náhradu škody, konanie pokračuje v časti týkajúcej sa tohto návrhu.“

9

Článok 187 Správneho poriadku stanovuje:

„1.   Žaloby proti vykonávacím regulačným aktom možno podať bez časového obmedzenia.

2.   Ak bola podaná žaloba proti regulačnému aktu, ďalšia žaloba podaná z rovnakých dôvodov je neprípustná.“

10

Článok 195 tohto poriadku stanovuje:

„1.   Vykonávací regulačný akt sa považuje za zrušený odo dňa nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

2.   Príslušný orgán z úradnej moci určí právne následky regulačného aktu, ktorý bol vyhlásený za neplatný alebo môže byť zrušený, najneskôr do troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia.“

11

Podľa článku 204 ods. 3 uvedeného poriadku ak škodu spôsobil späťvzatý správny akt, nezákonnosť tohto aktu konštatuje súd, na ktorý bola podaná žaloba o náhradu škody.

12

Článok 221 ods. 4 toho istého poriadku stanovuje:

„Ak správny orgán so súhlasom ostatných žalovaných vezme správny akt späť alebo vydá akt, ktorý predtým odmietol vydať, Vărchoven administrativen săd [Najvyšší správny súd] zruší vydané súdne rozhodnutie týkajúce sa tohto aktu alebo tohto odmietnutia z dôvodu, že obsahuje procesnú vadu, a zastaví konanie.“

13

Zakon za otgovornostta na dăržavata i obštinite za vredi (zákon o zodpovednosti štátu a obcí za škodu) (DV č. 60 z 5. augusta 1988) stanovuje:

„1.   … Štát a obce zodpovedajú za škody, ktoré boli spôsobené fyzickým alebo právnickým osobám na základe protizákonných právnych aktov a protiprávneho konania alebo opomenutia ich orgánov alebo zamestnancov pri výkone správnej činnosti alebo v súvislosti s ňou…

2.   … Žaloby podané podľa odseku 1 sa prejednávajú v správnom konaní podľa Správneho poriadku…“

14

IG podal proti bodu 6.1.1 prílohy vyhlášky o zásobovaní teplom (ďalej len „predmetné vnútroštátne ustanovenie“) žalobu na Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd).

15

Rozhodnutím z 13. apríla 2018 Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), ktorý rozhodoval v zložení troch sudcov, vyhovel žalobe a zrušil predmetné vnútroštátne ustanovenie z dôvodu, že neumožňuje dosiahnuť cieľ vyplývajúci z článkov 9 a 10 smernice 2012/27, prebratých do bulharského práva prostredníctvom článku 155 ods. 2 zákona o energetike v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, ktorým je zabezpečiť, aby sa tepelná energia fakturovala v závislosti od skutočnej spotreby.

16

Ministar na energetikata (Minister energetiky, Bulharsko) podal proti rozhodnutiu uvedenému v predchádzajúcom bode opravný prostriedok na Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), rozhodujúci v zložení piatich sudcov.

17

Bulharský normotvorca nariadením uverejneným v Dăržaven vestnik20. septembra 2019 zmenil predmetné vnútroštátne ustanovenie.

18

Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) rozhodujúci v zložení piatich sudcov rozhodnutím z 11. februára 2020 konštatoval, že predmetné vnútroštátne ustanovenie bolo zmenené neskorším ustanovením upravujúcim rovnaké vzťahy. Z tohto dôvodu tento súd zrušil svoje rozhodnutie z 13. apríla 2018 a rozhodol, že spor, ktorý mu bol predložený, sa stal bezpredmetným. Podľa uvedeného súdu v bulharskom práve možnosť napadnúť vykonávacie regulačné akty nepodlieha žiadnej lehote, no týka sa len platných regulačných aktov, a nie zrušených alebo zmenených aktov, ktoré už nie sú súčasťou platného práva v čase, keď súd rozhoduje o veci samej. Toto rozhodnutie z 11. februára 2020 je právoplatné.

19

IG následne podal na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), proti Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) žalobu, ktorou sa domáhal náhrady údajnej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú mu spôsobilo rozhodnutie Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) z 11. februára 2020. Na podporu svojej žaloby uvádza, že Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) týmto rozhodnutím určil, že predmetné vnútroštátne ustanovenie bolo platné a malo vyvolávať účinky v období od dátumu podania jeho žaloby do dátumu zrušenia tohto ustanovenia. IG tvrdí, že tak bol zbavený svojho práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty, ako aj práva na uplatnenie zásad efektivity a ekvivalencie. Okrem toho spochybňuje dôvodnosť judikatúry Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), podľa ktorej je zmena regulačného aktu rovnocenná jeho späťvzatiu.

20

Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) zase tvrdí, že rozhodnutie, akým je jeho rozhodnutie z 11. februára 2020, ktorým sa konštatuje, že spor, ktorý mu bol predložený, sa stal bezpredmetným, nevylučuje, že sporný akt môže byť predmetom preskúmania zákonnosti. Je totiž možné uplatniť článok 204 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého ak škodu spôsobil späťvzatý správny akt, súd, na ktorý bola podaná žaloba o náhradu škody, má právomoc konštatovať nezákonnosť tohto aktu. V dôsledku toho je právo IG na účinnú súdnu ochranu zaručené, keďže vždy môže požadovať náhradu škody, ktorá mu vznikla prijatím predmetného vnútroštátneho ustanovenia.

21

Vnútroštátny súd uvádza, že na rozhodnutie o spore, ktorý prejednáva, je potrebný výklad článku 47 Charty. Tento súd si najmä kladie otázku, či zmena ustanovenia vnútroštátneho regulačného aktu, ktoré bolo pred svojou zmenou predmetom súdneho rozhodnutia konštatujúceho jeho rozpor s právom Únie, oslobodzuje súd, ktorý rozhoduje o preskúmaní tohto rozhodnutia, od povinnosti posúdiť súlad uvedeného ustanovenia v podobe pred jeho zmenou s právom Únie. Treba tiež spresniť, či skutočnosť, že za takýchto okolností sa predmetné vnútroštátne ustanovenie považuje za späťvzaté, umožňuje dospieť k záveru, že osobe podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá napadla jeho zákonnosť pred týmto späťvzatím, bol poskytnutý účinný súdny prostriedok nápravy, a či možnosť, upravená vnútroštátnym právom, posúdiť súlad tohto vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie výlučne v rámci žaloby o náhradu škody, ktorá tejto osobe údajne vznikla prijatím uvedeného vnútroštátneho ustanovenia, predstavuje takýto účinný súdny prostriedok nápravy. Vnútroštátny súd uvádza, že má v tejto súvislosti pochybnosti, keďže to isté vnútroštátne ustanovenie v znení pred svojou zmenou naďalej upravuje právne vzťahy, ktoré vznikli počas jeho platnosti, zatiaľ čo späťvzatý správny akt nevyvoláva žiadne právne účinky.

22

Za týchto okolností Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) vo svojich písomných pripomienkach po prvé tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, tento návrh neobsahuje uvedenie dôvodov, pre ktoré si vnútroštátny súd kládol otázky o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako ani súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej, a že v každom prípade takáto súvislosť chýba.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí znášať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak potrebu, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 43 a citovaná judikatúra).

25

Zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania Súdnym dvorom je teda možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395, bod 44 a citovaná judikatúra).

26

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, zhrnutých v bodoch 14 až 21 tohto rozsudku, vyplýva, že na tento súd podal IG žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáha nápravy svojej ujmy údajne spôsobenej tým, že Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) ako súd rozhodujúci v poslednom stupni nerozhodol o žalobe o neplatnosť predmetného vnútroštátneho ustanovenia, ktorú podal IG.

27

Podľa tých istých informácií IG na podporu tejto žaloby o neplatnosť tvrdil, že predmetné vnútroštátne ustanovenie nie je v súlade s ustanoveniami smernice 2012/27, čo aj určil Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) rozhodujúci v zložení troch sudcov vo svojom rozhodnutí z 13. apríla 2018, ktorým sa tejto žalobe vyhovelo. Vnútroštátny súd tiež uvádza, že IG na podporu svojej žaloby o náhradu škody tvrdí, že Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) rozhodujúci v zložení piatich sudcov tým, že v súlade s ustanoveniami bulharského procesného práva rozhodol, že jeho žaloba o neplatnosť sa stala bezpredmetnou v dôsledku zrušenia predmetného vnútroštátneho ustanovenia, porušil právo Únie, keďže neuznal právo IG na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 Charty. Toto porušenie práva Únie bolo príčinou škody, ktorá IG údajne vznikla a ktorej náhrady sa domáha pred vnútroštátnym súdom.

28

Tieto informácie umožňujú pochopiť dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k otázkam o výklade práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmto právom a najmä procesnými pravidlami bulharského práva, ktoré viedli Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), rozhodujúci v zložení piatich sudcov, k rozhodnutiu, že žaloba o neplatnosť, ktorú podal IG, sa stala bezpredmetnou, čo mu podľa neho spôsobilo škodu.

29

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je v súlade s požiadavkami článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku.

30

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), podľa ktorého je v podstate návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný, keďže smeruje k spochybneniu právoplatnosti rozhodnutia tohto súdu z 11. februára 2020, stačí uviesť, že spor vo veci samej sa týka náhrady škody, ktorá údajne vznikla IG v dôsledku tohto rozhodnutia, ktoré podľa IG porušuje právo Únie. Uznanie zásady zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie v dôsledku rozhodnutia súdu rozhodujúceho v poslednom stupni pritom samo osebe nevedie k spochybneniu právoplatnosti takéhoto rozhodnutia (rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler,C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 39).

31

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

32

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 47 Charty, ako aj zásady ekvivalencie a efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia procesnému pravidlu členského štátu, podľa ktorého pokiaľ je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je napadnuté žalobou o neplatnosť z dôvodu jeho rozporu s právom Únie, zrušené ex nunc, a teda prestane vyvolávať účinky do budúcna, sa spor považuje za bezpredmetný, takže sa konanie zastaví.

33

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) [rozsudok z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní), C‑194/19, EU:C:2021:270, bod 42 a citovaná judikatúra].

34

Ako generálny advokát pripomenul v bode 34 svojich návrhov, z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že zásada účinnej súdnej ochrany zaručená v článku 47 Charty sama osebe nevyžaduje existenciu samostatnej žaloby, ktorej hlavným cieľom je spochybniť súlad vnútroštátnych ustanovení s právnymi predpismi Únie, pokiaľ existuje jeden alebo viaceré súdne prostriedky nápravy, ktoré incidenčným spôsobom umožňujú zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie [rozsudok z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 47, a z 24. septembra 2020, YS (Podnikové dôchodky riadiacich pracovníkov), C‑223/19, EU:C:2020:753, bod 96].

35

Súdny dvor najmä rozhodol, že úplnú účinnosť práva Únie a účinnú ochranu práv, ktoré z neho jednotlivci vyvodzujú, možno zabezpečiť aj prostredníctvom zásady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia práva Únie, ktoré mu možno pripísať, pričom táto zásada je neoddeliteľnou súčasťou systému Zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudok z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe, C‑752/18, EU:C:2019:1114, bod 54).

36

Prvá a druhá otázka vnútroštátneho súdu sa pritom týkajú prípadu členského štátu, ktorý sa rozhodol upraviť vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku samostatnú žalobu umožňujúcu domáhať sa zrušenia vnútroštátneho ustanovenia najmä z dôvodu jeho nesúladu s právom Únie, pričom stanovuje, že v prípade zrušenia tohto ustanovenia sa žaloba o neplatnosť považuje za bezpredmetnú, takže sa konanie zastaví.

37

Na zodpovedanie týchto otázok je preto potrebné posúdiť z hľadiska judikatúry citovanej v bodoch 33 až 35 tohto rozsudku, či je takáto vnútroštátna procesná právna úprava v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

38

Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu ekvivalencie, vnútroštátne procesné pravidlo, o aké ide vo veci samej, je v súlade s touto zásadou v rozsahu, pokiaľ sa uplatňuje bez rozdielu na všetky žaloby o neplatnosť vnútroštátneho ustanovenia bez ohľadu na jeho základ, a nielen na žaloby založené na údajnom rozpore napadnutého ustanovenia s právom Únie.

39

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bodoch 52 a 53 svojich návrhov, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že procesné pravidlo, ktoré viedlo Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) k rozhodnutiu, že žaloba IG o neplatnosť sa stala bezpredmetnou, nie je uplatniteľné výlučne na žaloby o neplatnosť vnútroštátneho ustanovenia založené na dôvodoch vyplývajúcich z práva Únie. Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, že to tak je.

40

S výhradou tohto overenia sa zdá, že takéto vnútroštátne procesné pravidlo je v súlade so zásadou ekvivalencie.

41

V druhom rade, pokiaľ ide o súlad vnútroštátneho procesného pravidla, o aké ide vo veci samej, so zásadou efektivity, treba nepochybne konštatovať, že zrušenie ustanovenia vnútroštátneho práva ex nunc nemá z právneho hľadiska rovnaký účinok ako jeho zrušenie (ex tunc).

42

Zatiaľ čo totiž zrušenie takéhoto ustanovenia ex nunc má účinok len do budúcnosti, takže nespochybňuje platnosť právnych účinkov na existujúce situácie, vyvolaných zrušeným ustanovením, ku zrušeniu ustanovenia vnútroštátneho práva ex tunc dochádza so spätnou účinnosťou v zásade od dátumu jeho prijatia, takže účinky, ktoré toto ustanovenie vyvoláva na existujúce situácie, od toho istého dátumu zanikajú.

43

Po tomto spresnení treba tiež uviesť, že nie je vylúčené, že pokiaľ dôjde v priebehu konania ku zrušeniu ex nunc vo vzťahu k ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktorého zrušenia ex tunc sa žalobca domáha, vyvolá to voči tomuto žalobcovi vzhľadom na jeho osobitnú situáciu rovnaké právne účinky ako zrušenie ex tunc, ktoré navrhoval.

44

Tak to bude najmä v prípade, ak tento žalobca svojou žalobou o neplatnosť sleduje len to, aby napadnuté ustanovenie v budúcnosti nevyvolávalo právne účinky, ktoré mu podľa neho spôsobujú ujmu, zatiaľ čo prípadné už vyvolané účinky toho istého ustanovenia sa ho netýkajú.

45

V prípade uvedenom v dvoch predchádzajúcich bodoch tak nemožno usúdiť, že zásada efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súd, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť ustanovenia zrušeného ex nunc, rozhodol o zastavení konania z dôvodu, že sa táto žaloba stala bezpredmetnou. V takejto situácii by totiž bolo prehnané vyžadovať od príslušného vnútroštátneho súdu, aby rozhodol vo veci samej, zatiaľ čo v dôsledku zrušenia napadnutého ustanovenia ex nunc už žalobca dosiahol výsledok, ktorý chcel dosiahnuť podaním svojej žaloby o neplatnosť.

46

Je však tiež možné, že žalobca sa návrhom na zrušenie vnútroštátneho ustanovenia snaží dosiahnuť aj zrušenie právnych účinkov vzniknutých uplatnením tohto ustanovenia, ktoré mu spôsobili ujmu. V takom prípade by samotné zrušenie uvedeného ustanovenia ex nunc nemalo za následok zánik týchto minulých účinkov a pokiaľ by sa v podobnej situácii uplatnilo vnútroštátne procesné ustanovenie, podľa ktorého sa spor končí z dôvodu, že sa stal bezpredmetným, mohlo by to zbaviť žalobcu účinnej súdnej ochrany.

47

Takýto záver nemožno spochybniť len z dôvodu, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 34 tohto rozsudku nebol dotknutý členský štát povinný upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatnú žalobu, ktorou sa napáda súlad vnútroštátnych ustanovení s normami práva Únie, alebo že toto vnútroštátne právo upravuje žalobu o náhradu škody vyplývajúcej z ujmy, ktorá údajne vznikla uplatnením vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom Únie.

48

V tejto súvislosti treba uviesť, že osoby podliehajúce súdnej právomoci si musia spomedzi rôznych súdnych prostriedkov nápravy, ktoré prípadne upravuje vnútroštátne právo, vybrať ten, o ktorom sa domnievajú, že najlepšie zodpovedá ich cieľom a v ktorom uplatnia svoje dôvody.

49

Nemožno teda vylúčiť, že osoba podliehajúca súdnej právomoci, ktorá sa cíti poškodená účinkami vyplývajúcimi z uplatnenia vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je údajne v rozpore so smernicou, sa na účely odstránenia týchto účinkov rozhodne podať proti tomuto ustanoveniu radšej žalobu o neplatnosť, ak je takýto súdny prostriedok nápravy upravený vnútroštátnym právom, ako žalobu o náhradu škody proti dotknutému členskému štátu.

50

Zrušenie ex tunc vo vzťahu k vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré je v rozpore s predmetnou smernicou, totiž retroaktívne vedie aj k odstráneniu právnych účinkov, ktoré toto ustanovenie vyvolalo, čo táto osoba podliehajúca súdnej právomoci možno bude považovať za vhodnejšie ako prípadnú náhradu škody, ktorú znáša dotknutý členský štát ako náhradu ujmy vzniknutej v dôsledku týchto právnych účinkov.

51

Z dôvodov uvedených v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku tak vyplýva, že situáciu žalobcu, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, ktorého vnútroštátne právo neupravuje samostatnú žalobu smerujúcu v prvom rade k spochybneniu súladu vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie, nemožno porovnávať so situáciou osôb podliehajúcich súdnej právomoci v inom členskom štáte, ktorého vnútroštátne procesné právo upravuje takúto žalobu, na ktorú však možno hľadieť ako na bezpredmetnú v prípade zrušenia predmetného ustanovenia ex nunc.

52

Pokiaľ by sa v tomto poslednom uvedenom prípade rozhodlo, že žaloba sa stala bezpredmetnou a že v prípade zrušenia napadnutého ustanovenia ex nunc sa konanie zastavuje bez toho, aby žalobca mohol preukázať, že napriek tomuto zrušeniu si zachováva záujem na zrušení uvedeného ustanovenia ex tunc, môže to nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré tomuto žalobcovi priznáva právo Únie.

53

Možnosť uvedeného žalobcu podať v takomto prípade proti dotknutému členskému štátu novú žalobu o náhradu škody, smerujúcej k náprave ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku účinkov vyplývajúcich z uplatnenia napadnutého ustanovenia, a k rozhodnutiu – tento raz incidenčnému –, že toto ustanovenie je nezlučiteľné s právom Únie, nepostačuje na zabezpečenie práva tohto žalobcu na účinnú súdnu ochranu, pokiaľ z dôvodov uvedených v bode 48 tohto rozsudku nie je vylúčené, že z mu z toho vyplývajú procesné nevýhody, súvisiace najmä s nákladmi, dĺžkou a pravidlami zastupovania, ktoré môžu nadmerne sťažiť výkon práv priznaných právom Únie (pozri analogicky rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, EU:C:2008:223, bod 51).

54

O taký prípad ide a fortiori vtedy, ak ku zrušeniu napadnutého ustanovenia ex nunc a ku konštatovaniu bezpredmetnosti žaloby o jeho neplatnosť dôjde v pokročilom štádiu konania, ako to bolo v prejednávanej veci, keď bola bezpredmetnosť sporu konštatovaná v kasačnom konaní.

55

Z toho vyplýva, že hoci zásada účinnej súdnej ochrany uznaná v práve Únie nemôže vo všetkých prípadoch brániť tomu, aby sa žaloba o neplatnosť vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je údajne v rozpore s právom Únie, považovala za bezpredmetnú v prípade zrušenia napadnutého ustanovenia ex nunc, táto zásada naopak bráni ukončeniu konania z takéhoto dôvodu bez toho, aby mohli účastníci konania vopred uplatniť svoj prípadný záujem na pokračovaní v konaní, a teda bez zohľadnenia takéhoto záujmu v tomto rozhodnutí.

56

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že zásada efektivity, ako je zakotvená v článku 47 Charty, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni procesnému pravidlu členského štátu, podľa ktorého pokiaľ je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je napadnuté žalobou o neplatnosť z dôvodu jeho rozporu s právom Únie, zrušené ex nunc, a teda prestane vyvolávať účinky do budúcna, sa spor považuje za bezpredmetný, takže sa konanie zastaví bez možnosti účastníkov konania vopred uplatniť svoj prípadný záujem na pokračovaní v konaní a bez zohľadnenia takéhoto záujmu.

57

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

58

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Zásada efektivity, ako je zakotvená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni procesnému pravidlu členského štátu, podľa ktorého pokiaľ je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je napadnuté žalobou o neplatnosť z dôvodu jeho rozporu s právom Únie, zrušené ex nunc, a teda prestane vyvolávať účinky do budúcna, sa spor považuje za bezpredmetný, takže sa konanie zastaví bez možnosti účastníkov konania vopred uplatniť svoj prípadný záujem na pokračovaní v konaní a bez zohľadnenia takéhoto záujmu.