–

Coca‑Cola European Partners Deutschland GmbH, v zastúpení: C. Böttger, Rechtsanwalt,

–

L.B. a R.G., v zastúpení: R. Buschmann a A. Kapeller, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), ako aj článku 20 a článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi spoločnosťou Coca‑Cola European Partners Deutschland GmbH (ďalej len „Coca‑Cola“) a L.B. (vec C‑257/21) a R.G. (vec C‑258/21) (ďalej len spoločne „dotknuté osoby“), ktorých predmetom je príplatok k odmene za vykonanú nočnú prácu na základe kolektívnej zmluvy.

3

Článok 3 ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce (MOP) o nočnej práci č. 171 (ďalej len „Dohovor MOP o nočnej práci“) stanovuje:

„Osobitné opatrenia požadované povahou nočnej práce, ktoré zahŕňajú najmenej opatrenia uvedené v článkoch 4 až 10, prijmú sa v prospech nočných pracovníkov s cieľom ochrany ich zdravia, pomoci smerujúcej k uľahčeniu plnenia ich rodinnej a sociálnej zodpovednosti, poskytnutia príležitosti postupu v zamestnaní a priznania primeraných náhrad. Takéto opatrenia sa prijmú aj v oblasti bezpečnosti a ochrany materstva pre všetkých pracovníkov vykonávajúcich nočnú prácu.“

4

Článok 8 tohto dohovoru stanovuje:

„Náhrady priznané nočným pracovníkom, ak ide o pracovný čas, mzdu a podobné výhody, zohľadnia povahu nočnej práce.“

5

Smernica 2003/88 bola prijatá na základe článku 137 ods. 2 ES, teraz článok 153 ods. 2 ZFEÚ.

6

Odôvodnenia 1, 2 a 4 až 6 tejto smernice stanovujú:

…

7

Článok 1 uvedenej smernice, nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.“

8

Článok 7 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

9

V článku 8 smernice 2003/88, nazvanom „Dĺžka nočnej práce“, sa uvádza:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že:

Na účely bodu b), práca spojená s osobitnými rizikami alebo ťažkou fyzickou alebo duševnou námahou je definovaná vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými medzi sociálnymi partnermi, pričom sa vezmú do úvahy osobitné účinky a riziká nočnej práce.“

10

Podľa článku 9 tejto smernice s názvom „Lekárska prehliadka a preradenie pracovníkov v noci na prácu cez deň“:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že:

2.   Bezplatná lekárska prehliadka uvedená v odseku 1 písm. a) musí spĺňať podmienky lekárskej mlčanlivosti.

3.   Bezplatné lekárska prehliadka uvedená v odseku 1 písm. a) sa môže vykonať v rámci vnútroštátneho zdravotného systému.“

11

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Záruky pre prácu v noci“, stanovuje:

„Členské štáty môžu podmieniť prácu niektorých kategórií pracovníkov v noci určitými zárukami za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, v prípade pracovníkov, u ktorých vzniká riziko ohrozenia ich bezpečnosti alebo zdravia spojené s prácou v nočnom čase.“

12

Článok 11 tejto smernice, nazvaný „Oznámenie pravidelného používania pracovníkov v noci“, stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že zamestnávateľ, ktorý pravidelne používa pracovníkov v noci, oznámi túto informáciu príslušným orgánom, pokiaľ si ju tieto vyžiadajú.“

13

V článku 12 smernice 2003/88, nazvanom „Bezpečnosť a ochrana zdravia“, sa uvádza:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že:

14

Podľa článku 13 tejto smernice s názvom „Rozvrhnutie práce“:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že zamestnávateľ, ktorý hodlá organizovať prácu podľa určitého rozvrhu, vezme do úvahy všeobecnú zásadu, že práca sa má prispôsobiť pracovníkovi s cieľom obmedziť najmä monotónnu prácu a prácu s vopred určeným pracovným tempom, v závislosti od typu pracovnej činnosti a od požiadaviek bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokiaľ ide o prestávky v práci v priebehu pracovného času.“

15

Článok 3 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl 1949 I, s. 1) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej stanovuje:

„1.   Všetci ľudia sú si rovní pred zákonom.

2.   Muži a ženy sú si rovní v právach. Štát podporuje efektívne uplatňovanie rovnosti práv medzi mužmi a ženami a koná tak, aby sa odstránili existujúce znevýhodnenia.

3.   Nikto nesmie byť diskriminovaný alebo zvýhodnený z dôvodu svojho pohlavia, pôvodu, rasy, jazyka, krajiny, z ktorej pochádza, viery, náboženských alebo politických názorov. Nikto nesmie byť diskriminovaný z dôvodu svojho zdravotného postihnutia.“

16

§ 7 Manteltarifvertrag zwischen dem Verband der Erfrischungsgetränke‑Industrie Berlin und Region Ost eV und der Gewerkschaft Nahrung‑Genuss‑Gaststätten Hauptverwaltung (rámcová kolektívna zmluva uzavretá medzi združením Verband der Erfrischungsgetränke‑lndustrie Berlin und Region Ost e.V. a odborovým združením Gewerkschaft Nahrung‑Genuss‑Gaststätten Hauptverwaltung) z 24. marca 1998 (ďalej len „MTV“), v odsekoch 1 a 3, ktoré upravujú „Príplatky k odmene za prácu vykonávanú v noci, v nedeľu a počas sviatkov“ stanovuje:

„1.   Za prácu vykonanú v noci, v nedeľu a počas sviatkov sa platia nasledujúce príplatky k odmene:

Za prácu nadčas v dĺžke minimálne 41 hodín týždenne 25 %

Za nočnú prácu v dĺžke minimálne 41 hodín týždenne 50 %

Za pravidelnú nočnú prácu od roku 1998 17,5 %

Za pravidelnú nočnú prácu od roku 1999 20 %

Za nepravidelnú nočnú prácu od roku 1998 40 %

Za nepravidelnú nočnú prácu od roku 1999 50 %

…

3.   Príplatky k odmene sa vypočítajú na základe celkovej odmeny stanovenej kolektívnou zmluvou.“

17

Dotknuté osoby vykonávali nočnú prácu pre spoločnosť Coca‑Cola, ktorá pôsobí v oblasti výroby nápojov a ktorá uzavrela podnikovú kolektívnu zmluvu s odborovým združením Nahrung‑Genuss‑Gaststätten (odborové združenie „Potravinárstvo, občerstvenie, reštauračné zariadenia“), na základe ktorej je viazaná ustanoveniami MTV.

18

L.B. vykonávala v období od decembra 2018 do júna 2019 pravidelnú nočnú prácu v zmysle MTV, za ktorú jej bol priznaný príplatok k odmene vo výške 20 % za hodinu.

19

R.G. vykonával v období od decembra 2018 do januára 2019, ako aj v období od marca do júla 2019, pravidelnú nočnú prácu v zmysle MTV, za ktorú mu bol priznaný príplatok k odmene vo výške 25 % za hodinu.

20

Keďže sa dotknuté osoby domnievali, že MTV stanovením vyššieho príplatku k odmene za nepravidelne vykonávanú nočnú prácu, než je príplatok priznaný za pravidelne vykonávanú nočnú prácu, zaviedla rozdielne zaobchádzanie porušujúce zásadu rovnosti zaobchádzania podľa článku 3 Ústavy Spolkovej republiky Nemecko, ako aj podľa článku 20 Charty, podali každý z nich žalobu na Arbeitsgericht (Pracovný súd, Nemecko), ktorý bol v prejednávaných veciach miestne príslušný, s cieľom domôcť sa za dané obdobia zaplatenia sumy zodpovedajúcej rozdielu medzi príplatkami priznávanými na základe sadzieb príplatku, ktoré stanovuje MTV pre nepravidelnú nočnú prácu, a vyplatenými príplatkami. V tejto súvislosti tvrdili, že osoby vykonávajúce pravidelnú nočnú prácu boli vystavené zdravotným rizikám a narušeniam svojho sociálneho prostredia podstatne závažnejším, ako osoby ktoré pracujú v noci iba nepravidelne.

21

Coca‑Cola sa naopak domnievala, že nepravidelná nočná práca bola vykonávaná oveľa zriedkavejšia ako pravidelná nočná práca a že vyššie príplatky k odmene vzťahujúce sa na nepravidelnú nočnú prácu boli odôvodnené najmä skutočnosťou, že táto práca vo všeobecnosti zahŕňa prácu nadčas. Okrem toho pravidelná nočná práca zakladá nárok na dodatočné výhody, najmä pokiaľ ide o dovolenku. Vyšší príplatok k odmene za nepravidelnú nočnú prácu má za cieľ nielen kompenzovať záťaž tohto typu práce, ale aj odradiť zamestnávateľa od toho, aby využíval tento typ práce, a tým spontánne zasahoval do voľného času a spoločenského života svojich zamestnancov.

22

Po tom, čo žaloby podané dotknutými osobami Arbeitsgericht (Pracovný súd) zamietol, tieto osoby podali proti rozsudku uvedeného súdu odvolanie na Landesarbeitsgericht Berlin‑Brandenburg (Krajinský pracovný súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), ktorý uznal ich nároky, pokiaľ ide o časť dotknutých období, avšak vo zvyšnej časti ich vyhlásil za zaniknuté v dôsledku preklúzie.

23

Coca‑Cola podala proti týmto rozsudkom opravné prostriedky „Revision“ na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

24

Za predpokladu, že by Charta bola uplatniteľná v prejednávanej veci, sa tento súd pýta na zlučiteľnosť ustanovení kolektívnej zmluvy upravujúcich príplatok k odmene za nočnú prácu s Chartou, najmä pokiaľ ide o otázku, či rozdiely v zaobchádzaní medzi pravidelnou nočnou prácou a nepravidelnou nočnou prácou vyplývajúce z § 7 ods. 1 MTV, sú v súlade s článkom 20 Charty.

25

Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré majú v oboch veciach C‑257/21 a C‑258/21 rovnaké znenie:

26

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 26. mája 2021 boli veci C‑257/21 a C‑258/21 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

27

Listami podanými do kancelárie Súdneho dvora 10. marca a 13. júna 2022 dotknuté osoby požiadali o začatie ústnej časti konania, pričom vyjadrili svoj nesúhlas jednak s rozhodnutím prejednať vec bez návrhov generálneho advokáta a jednak s pripomienkami Európskej komisie.

28

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v súlade s článkom 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť, že pojednávanie nenariadi, ak sa po oboznámení sa s pripomienkami predloženými v priebehu písomnej časti konania domnieva, že má na rozhodnutie v predmetnej veci dostatok informácií.

29

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 83 tohto rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

30

V prejednávanej veci Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta usúdil, že sa oboznámil so všetkými skutočnosťami potrebnými na zodpovedanie otázok, ktoré položil vnútroštátny súd.

31

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť návrh dotknutých osôb na začatie ústnej časti konania.

32

Komisia tvrdí, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú neprípustné z dôvodu, že vnútroštátny súd nepreukázal, že výklad smernice 2003/88 je potrebný na to, aby mohol rozhodnúť o sporoch vo veci samej, pričom položené otázky sa týkajú výlučne výkladu Charty. Keďže tieto spory podľa nej nespadajú do pôsobnosti smernice 2003/88, otázka výkladu Charty nie je relevantná.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prejudiciálne konanie upravené v článku 267 ZFEÚ zavádza úzku spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom založenú na vzájomnom rozdelení funkcií a predstavuje nástroj, vďaka ktorému Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom výklad práva Únie, ktorý je pre tieto súdy nevyhnutný na vyriešenie sporov, ktoré musia rozhodovať [rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 59 a citovaná judikatúra].

34

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 60 a citovaná judikatúra].

35

Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 61 a citovaná judikatúra].

36

V prejednávanej veci treba konštatovať, že z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo znenia položených otázok vyplýva, že výklad smernice 2003/88 je nevyhnutný na zodpovedanie otázky, či § 7 ods. 1 MTV vykonáva túto smernicu v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

37

Za týchto okolností tvrdenia uvádzané Komisiou, ktoré sa týkajú výkladu smernice 2003/88 a ktoré preto spadajú pod meritórne preskúmanie návrhov na začatie prejudiciálneho konania, nemôžu vyvrátiť prezumpciu relevantnosti otázok položených vnútroštátnym súdom (pozri analogicky rozsudok z 22. októbra 2020, Sportingbet a Internet Opportunity Entertainment, C‑275/19, EU:C:2020:856, bod 36).

38

V dôsledku toho sú tieto prejudiciálne otázky prípustné.

39

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia kolektívnej zmluvy, ktoré stanovujú vyšší príplatok k odmene za nepravidelnú nočnú prácu, než je príplatok k odmene za pravidelnú nočnú prácu, vykonávajú smernicu 2003/88 v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

40

Podľa článku 51 ods. 1 Charty sú jej ustanovenia určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom podľa ustálenej judikatúry pojem „vykonanie práva Únie“ v zmysle uvedeného článku predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorý presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú, s prihliadnutím na kritériá posúdenia vymedzené Súdnym dvorom (rozsudok z 28. októbra 2021, Komisija za protivodejstvie na korupcijata i za otnemane na nezakonno pridobitoto imuštestvo, C‑319/19, EU:C:2021:883, bod 44 a citovaná judikatúra).

41

V tomto kontexte Súdny dvor okrem iného dospel k záveru, že nie je možné uplatniť základné práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave, pokiaľ ustanovenia Únie v danej oblasti nestanovujú žiadnu konkrétnu povinnosť členským štátom, pokiaľ ide o situáciu dotknutú vo veci samej. Samotná skutočnosť, že vnútroštátne opatrenie patrí do oblasti, v ktorej má Európska únia právomoc, teda nemôže toto opatrenie zahrnúť do rámca pôsobnosti práva Únie, a teda založiť uplatniteľnosť Charty [rozsudok zo 14. októbra 2021, INSS (Vdovský dôchodok na základe spolužitia), C‑244/20, neuverejnený, EU:C:2021:854, bod 61 a citovaná judikatúra].

42

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že keď ustanovenia práva Únie v danej oblasti neupravujú určitý aspekt a neukladajú členským štátom v súvislosti s danou situáciou žiadnu osobitnú povinnosť, ustanovenie kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi sociálnymi partnermi v súvislosti s týmto aspektom ide nad rámec pôsobnosti Charty a dotknutú situáciu nemožno posudzovať s prihliadnutím na jej ustanovenia (rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, bod 53, ako aj citovaná judikatúra).

43

Preto je potrebné overiť, či smernica 2003/88 upravuje príplatok k odmene pracovníkov za nočnú prácu, o ktorú ide vo veci samej, a ukladá v súvislosti s takými situáciami osobitnú povinnosť.

44

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd v podstate domnieva, že na § 7 ods. 1 MTV sa môžu vzťahovať jednak články 8 až 13 smernice 2003/88 a jednak článok 3 ods. 1 a článok 8 Dohovoru MOP o nočnej práci v spojení s odôvodnením 6 tejto smernice.

45

V prvom rade treba konštatovať, že s výnimkou osobitného prípadu uvedeného v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, týkajúceho sa platenej ročnej dovolenky, sa táto smernica obmedzuje na úpravu určitých aspektov organizácie pracovného času s cieľom zaručiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, v dôsledku čoho sa v zásade neuplatňuje na odmeňovanie pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Čas pracovnej pohotovosti na odľahlom mieste, C‑344/19, EU:C:2021:182, bod 57, a z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Čas pracovnej pohotovosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 56].

46

Tak z článku 137 ES, teraz článku 153 ZFEÚ, ktorý je právnym základom smernice 2003/88, ako aj zo samotného znenia článku 1 ods. 1 tejto smernice, v spojení s jej odôvodneniami 1, 2, 4 a 5, totiž vyplýva, že cieľom uvedenej smernice je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa najmä dĺžky pracovného času (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constanţa a i., C‑147/17, EU:C:2018:926, bod 39, ako aj citovanú judikatúru).

47

Okrem toho sa článok 153 ZFEÚ v súlade s jeho odsekom 5 nevzťahuje na odmenu, právo združovať sa, právo na štrajk alebo na výluku. Dôvodom existencie tejto výnimky je skutočnosť, že stanovenie úrovne odmeňovania patrí do zmluvnej autonómie sociálnych partnerov na vnútroštátnej úrovni, ako aj do právomoci členských štátov v tejto oblasti. Za týchto okolností sa pri súčasnom stave práva Únie považovalo za vhodné vylúčiť stanovenie výšky odmien z harmonizácie v zmysle článku 136 ES a nasl. (teraz článok 151 ZFEÚ a nasl.) (rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, EU:C:2008:223, bod 123 a citovaná judikatúra).

48

Je pravda, že články 8 až 13 smernice 2003/88 sa vzťahujú na nočnú prácu. Tieto články sa však týkajú len dĺžky a rozvrhnutia nočnej práce (články 8 a 13 tejto smernice), ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov v noci (články 9, 10 a 12 uvedenej smernice) a informovania príslušných orgánov (článok 11 tejto smernice). Uvedené články teda neupravujú odmeny pracovníkov za nočnú prácu a v dôsledku toho neukladajú členským štátom žiadnu osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o situácie, o ktoré ide vo veci samej.

49

V druhom rade je potrebné uviesť, že článok 3 ods. 1 a článok 8 Dohovoru MOP o nočnej práci v spojení s odôvodnením 6 smernice 2003/88 neukladajú členským štátom podľa práva Únie osobitné povinnosti týkajúce sa príplatku k odmene pracovníkov za nočnú prácu.

50

Je pravda, že článok 3 ods. 1 Dohovoru MOP o nočnej práci stanovuje, že v prospech nočných pracovníkov sa prijmú osobitné opatrenia vyžadované povahou nočnej práce vrátane priznania primeraných náhrad, zatiaľ čo článok 8 tohto dohovoru stanovuje, že náhrady priznané nočným pracovníkom, ak ide o pracovný čas, mzdu a podobné výhody, musia zohľadňovať povahu nočnej práce.

51

Treba však zdôrazniť, že vzhľadom na to, že Únia neratifikovala uvedený dohovor, tento dohovor nemá sám osebe právnu záväznosť v právnom poriadku Únie a že ani odôvodnenie 6 smernice 2003/88 nepriznáva tomuto dohovoru záväzný účinok (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 64).

52

Preto príplatok k odmene pracovníkov za nočnú prácu vo veci samej, upravený v § 7 ods. 1 MTV, nepatrí do pôsobnosti smernice 2003/88 a nemožno ho považovať za vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

53

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že ustanovenia kolektívnej zmluvy, ktoré stanovujú vyšší príplatok k odmene za nepravidelnú nočnú prácu, než je príplatok k odmene za pravidelnú nočnú prácu, nevykonávajú smernicu 2003/88 v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

54

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Ustanovenia kolektívnej zmluvy, ktoré stanovujú vyšší príplatok k odmene za nepravidelnú nočnú prácu, než je príplatok k odmene za pravidelnú nočnú prácu, nevykonávajú smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v zmysle článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.