–

Gemeinde Bodman‑Ludwigshafen, v zastúpení: E. Stolz, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun, É. Gippini Fournier a G. Wilms, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 124 písm. a) a d), ako aj článku 128 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi KP a TV a Gemeinde Bodman‑Ludwigshafen (obec Bodman‑Ludwigshafen, Nemecko) vo veci žaloby pre porušenie práv k slovnej ochrannej známke Európskej únie, ako aj vo veci vzájomného návrhu na vyhlásenie neplatnosti tejto ochrannej známky.

3

Podľa odôvodnení 4 a 32 nariadenia 2017/1001:

…

4

Článok 1 nariadenia 2017/1001 s názvom „Ochranná známka Európskej únie“ v odseku 2 stanovuje:

„Ochranná známka [Európskej únie] má jednotný charakter. Má rovnaké účinky v celej Únii: môže byť zapísaná, prevedená, možno sa jej vzdať, alebo môže byť predmetom rozhodnutia o zrušení práv majiteľa alebo môže byť vyhlásená za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané len na území celej Únie. Táto zásada platí, pokiaľ v tomto nariadení nie je stanovené inak.“

5

V súlade s článkom 6 tohto nariadenia s názvom „Spôsoby nadobudnutia ochrannej známky [Európskej únie]“ sa ochranná známka Európskej únie nadobúda zápisom.

6

Článok 7 uvedeného nariadenia, nazvaný „Absolútne dôvody zamietnutia“, v odseku 1 vymenúva druhy označení a ochranných známok, ktoré sa do registra nezapíšu. Toto ustanovenie okrem iného spresňuje:

„Do registra sa nezapíšu:

…

…“

7

Článok 59 nariadenia 2017/1001, nazvaný „Absolútne dôvody neplatnosti“, v odseku 1 písm. a) stanovuje:

„Ochranná známka [Európskej únie] sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného [EUIPO] alebo na základe vzájomného návrhu v konaní o porušení práv:

8

Článok 63 tohto nariadenia, nazvaný „Návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Návrh na zrušenie práv majiteľa ochrannej známky [Európskej únie] alebo na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú môžu predložiť [na EUIPO]:

…

3.   Návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a dôvodu žaloby a tých istých účastníkov konania rozhodol vo veci samej buď [EUIPO], alebo súd pre ochranné známky [Európskej únie] podľa článku 123 a rozhodnutie [EUIPO] alebo daného súdu o uvedenom návrhu nadobudlo právoplatnosť.“

9

Podľa článku 122 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, nazvaného „Uplatňovanie pravidiel Únie týkajúcich sa právomoci a uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach“:

„1.   Ak nie je v tomto nariadení stanovené inak, tak pravidlá Únie týkajúce sa právomoci a uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa vzťahujú na konania týkajúce sa ochranných známok [Európskej únie] a prihlášok ochranných známok [Európskej únie], ako aj na konania týkajúce sa súčasne prebiehajúcich a po sebe nasledujúcich žalôb na základe ochranných známok [Európskej únie] a národných ochranných známok.

2.   V prípade konaní o žalobách a návrhoch uvedených v článku 124:

10

Článok 123 nariadenia 2017/1001 s názvom „Súdy pre ochranné známky [Európskej únie]“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty určia na svojich územiach čo najobmedzenejší počet národných súdov a tribunálov prvého a druhého stupňa, ktoré budú plniť funkcie im pridelené na základe tohto nariadenia.“

11

Článok 124 tohto nariadenia, nazvaný „Právomoc súdov vo veciach porušenia práv a platnosti“, znie:

„Súdy pre ochranné známky [Európskej únie] majú výlučnú právomoc:

…

12

Článok 127 uvedeného nariadenia, nazvaný „Domnienka platnosti – obhajoba vo veci samej“ v odseku 1 stanovuje:

„Súdy pre ochranné známky [Európskej únie] zaobchádzajú s ochrannou známkou [Európskej únie] ako s platnou, pokiaľ jej platnosť nebude spochybnená odporcom formou vzájomného návrhu na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti.“

13

Článok 128 nariadenia 2017/1001 s názvom „Vzájomné návrhy“ uvádza:

„1.   Vzájomný návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti sa môže opierať iba o dôvody zrušenia alebo neplatnosti uvedené v tomto nariadení.

2.   Súd pre ochranné známky [Európskej únie] zamietne vzájomný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti, pokiaľ rozhodnutie prijaté [EUIPO], týkajúce sa toho istého predmetu a toho istého žalobného dôvodu a zahŕňajúce tých istých účastníkov konania, už nadobudlo právoplatnosť.

…

4.   Súd pre ochranné známky [Európskej únie], na ktorý bol podaný vzájomný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie ochrannej známky [Európskej únie] za neplatnú, nezačne s preskúmaním vzájomného návrhu skôr, než zainteresovaný účastník konania alebo súd informuje [EUIPO] o dni podania vzájomného návrhu. [EIUPO] túto informáciu zaznamená do registra. Ak sa pred podaním vzájomného návrhu podal už na [EUIPO] návrh na zrušenie alebo vyhlásenie ochrannej známky [Európskej únie] za neplatnú, [EUIPO] o tom informuje súd, ktorý konanie preruší v súlade s článkom 132 ods. 1, až kým sa neprijme právoplatné rozhodnutie o návrhu alebo kým sa návrh nevezme späť.

…

6.   Ak súd pre ochranné známky [Európskej únie] vynesie rozsudok vo veci vzájomného návrhu na zrušenie alebo vyhlásenie ochrannej známky [Európskej únie] za neplatnú a tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, kópiu rozsudku zašle [EUIPO] bezodkladne buď súd, alebo ktorýkoľvek z účastníkov vnútroštátneho konania. [EUIPO] alebo ktorýkoľvek zo zainteresovaných účastníkov konania môže požadovať informácie o takomto zaslaní. [EUIPO] uvedie rozsudok v registri a prijme opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s jeho výrokovou časťou.

7.   Súd pre ochranné známky [Európskej únie], ktorý koná o vzájomnom návrhu na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti, môže na žiadosť majiteľa ochrannej známky [Európskej únie] a po vypočutí ostatných účastníkov konania prerušiť konanie a môže odporcu vyzvať, aby v lehote, ktorú určí, podal na [EUIPO] návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti. Ak návrh nepodá v tejto lehote, bude sa v konaní pokračovať; vzájomný návrh sa bude považovať za vzatý späť. Uplatní sa článok 132 ods. 3“

14

Podľa článku 129 nariadenia 2017/1001 s názvom „Uplatniteľné právo“:

„1.   Súdy pre ochranné známky [Európskej únie] uplatňujú ustanovenia tohto nariadenia.

2.   Vo všetkých otázkach ochranných známok, ktoré nie sú upravené v tomto nariadení, príslušný súd pre ochranné známky [Európskej únie] uplatní príslušné vnútroštátne právo.

3.   Pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, súd pre ochranné známky [Európskej únie] uplatní procesné pravidlá, ktorými sa riadi rovnaký typ žaloby týkajúci sa národnej ochrannej známky v tom členskom štáte, na ktorého území sa tento súd nachádza.“

15

Článok 132 tohto nariadenia s názvom „Osobitné pravidlá týkajúce sa súvisiacich žalôb“ stanovuje:

„1.   Ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní, súd pre ochranné známky [Európskej únie], ktorý koná o žalobe uvedenej v článku 124, okrem žaloby na určenie, že nedochádza k porušovaniu práv, preruší konanie na vlastný podnet po vypočutí účastníkov konania alebo na žiadosť jedného z účastníkov konania a po vypočutí ostatných účastníkov konania, ak sa platnosť ochrannej známky [Európskej únie] už napadla pred iným súdom pre ochranné známky [Európskej únie] na základe vzájomného návrhu alebo ak bol na [EUIPO] už podaný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti.

2.   Ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní, [EUIPO], ktorý koná o návrhu na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti, preruší konanie na vlastný podnet po vypočutí účastníkov konania alebo na žiadosť jedného z účastníkov konania a po vypočutí ostatných účastníkov konania, ak sa platnosť ochrannej známky [Európskej únie] už napadla na základe vzájomného návrhu pred súdom pre ochranné známky [Európskej únie]. Avšak na návrh jedného z účastníkov konania pred súdom pre ochranné známky [Európskej únie] môže tento súd po vypočutí ostatných účastníkov konania konanie prerušiť. V takom prípade [EUIPO] pokračuje v prerušenom konaní.

3.   Ak súd pre ochranné známky [Európskej únie] konanie preruší, môže na čas prerušenia nariadiť predbežné a ochranné opatrenia.“

16

Podľa § 33 ods. 1 Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ZPO“) možno na súde, na ktorý bola podaná žaloba, podať vzájomnú žalobu, ak existuje právny vzťah medzi predmetom vzájomného návrhu a predmetom hlavného návrhu alebo dôvodmi obrany proti hlavnému návrhu.

17

§ 261 ZPO, nazvaný „Prekážka začatej veci“ v odseku 3 bode 2 stanovuje, že právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba, nie je dotknutá zmenou okolností, na ktorých je založená táto právomoc.

18

KP je majiteľom slovnej ochrannej známky Európskej únie Apfelzügle (ďalej len „sporná ochranná známka“), zapísanej 19. októbra 2017 pre služby zaradené do tried 35, 41 a 43 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení. Je nesporné, že pojem „Apfelzügle“ označuje súpravu určenú na zber jabĺk, ktorú tvorí niekoľko prívesov ťahaných traktorom.

19

TV, ktorý prevádzkuje ovocnú farmu, a obec Bodman‑Ludwigshafen uverejnili 26. septembra 2018 reklamu na okružnú jazdu na zber a ochutnávku jabĺk na „Apfelzügle“.

20

KP podala na Landgericht München (Krajský súd Mníchov, Nemecko) žalobu pre porušenie práv zo spornej ochrannej známky s cieľom zakázať TV a obci Bodman‑Ludwigshafen používať pojem „Apfelzügle“ pre služby, na ktoré sa vzťahuje táto ochranná známka. TV a obec Bodman‑Ludwigshafen podali na tom istom súde vzájomné návrhy na vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky na základe článku 59 ods. 1 písm. a) nariadenia 2017/1001 v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b), c) a d) tohto nariadenia.

21

Na pojednávaní pred Landgericht München (Krajský súd Mníchov) KP vzala späť túto žalobu pre porušenie práv.

22

Keďže TV a obec Bodman‑Ludwigshafen napriek tomuto späťvzatiu trvali na svojich vzájomných návrhoch, Landgericht München (Krajský súd Mníchov) rozsudkom z 10. marca 2020 rozhodol, že tieto návrhy sú prípustné, vyhlásil neplatnosť spornej ochrannej známky pre služby zaradené do triedy 41 a v zostávajúcej časti uvedené návrhy zamietol.

23

Obec Bodman‑Ludwigshafen podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht München (Vyšší krajský súd Mníchov, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky aj pre služby zaradené do tried 35 a 43.

24

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že mu prislúcha najskôr posúdiť prípustnosť vzájomných návrhov podaných žalovanými vzhľadom na späťvzatie žaloby zo strany KP, pričom uvádza, že v tejto súvislosti nie je viazaný rozhodnutím prvostupňového súdu.

25

V tejto súvislosti vnútroštátny súd s poukázaním na zmysel a účel vzájomného návrhu upraveného v nariadení 2017/1001 vyjadruje pochybnosti o možnosti súdu pre ochranné známky Európskej únie rozhodnúť o takomto vzájomnom návrhu, ak došlo k späťvzatiu žaloby pre porušenie práv, voči ktorej bol podaný vzájomný návrh.

26

Vnútroštátny súd konkrétne pripomína, že zápis ochrannej známky Európskej únie je aktom orgánu Európskej únie a že vnútroštátne súdy nemajú právomoc zrušiť tieto akty, okrem výslovne stanovenej výnimky, akou je podanie vzájomného návrhu, čo je podľa neho navyše potvrdené v článku 128 ods. 7 nariadenia 2017/1001. Podľa vnútroštátneho súdu má totiž EUIPO v tejto oblasti „zásadnú právomoc“, ktorá mu prislúcha „prednostne“. To má vyplývať predovšetkým z článku 63 ods. 1 nariadenia 2017/1001.

27

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa názoru prevládajúceho v nemeckej právnej vede sa na taký prípad, o aký ide v prejednávanej veci, nevzťahuje nariadenie 2017/1001, ale podľa článku 129 ods. 3 tohto nariadenia sa uplatňujú pravidlá nemeckého občianskoprávneho súdneho konania, konkrétnejšie § 261 ods. 3 bod 2 ZPO, podľa ktorého právomoc súdu pre ochranné známky Európskej únie založená na podaní vzájomného návrhu je nezávislá od výsledku žaloby pre porušenie práv, a preto nemôže zaniknúť v prípade späťvzatia tejto poslednej uvedenej žaloby.

28

Podľa vnútroštátneho súdu však potreba zabezpečiť možnosť žalovaného brániť sa už neexistuje, ak sa z dôvodu späťvzatia žaloby pre porušenie práv zastaví konanie súdu pre ochranné známky Európskej únie. Tento výklad je podľa neho okrem toho podporený rozsudkom z 19. októbra 2017, Raimund (C‑425/16, EU:C:2017:776). Vnútroštátne procesné právo by sa tak podľa neho malo uplatňovať len vtedy, ak prebieha konanie o opravnom prostriedku podľa práva Únie. Takýto výklad by navyše nemal spôsobiť žalobcovi prehnanú a neprimeranú záťaž, pretože vždy bude mať možnosť obrátiť sa na EUIPO podľa článku 63 nariadenia 2017/1001.

29

Za týchto podmienok Oberlandesgericht München (Vyšší krajský súd Mníchov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 124 písm. d) a článok 128 [nariadenia 2017/1001] vykladať v tom zmysle, že súd pre ochranné známky Európskej únie má právomoc rozhodnúť o neplatnosti ochrannej známky Európskej únie namietanej vo vzájomnom návrhu v zmysle článku 128 nariadenia 2017/1001 aj po tom, čo došlo k platnému späťvzatiu žaloby pre porušenie práv v zmysle článku 124 písm. a), ktorej predmetom bola takáto ochranná známka Európskej únie?“

30

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 124 písm. a) a d), ako aj článok 128 nariadenia 2017/1001 vykladať v tom zmysle, že súd pre ochranné známky Európskej únie, ktorý rozhoduje o žalobe pre porušenie práv z ochrannej známky Únie, ktorej platnosť je napadnutá prostredníctvom vzájomného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, má napriek späťvzatiu hlavnej žaloby naďalej právomoc rozhodnúť o platnosti tejto ochrannej známky.

31

S cieľom odpovedať na túto otázku treba spresniť zmysel a rozsah, ktorý treba priznať pojmu „vzájomný návrh“ v zmysle tohto nariadenia.

32

Podľa ustálenej judikatúry z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii. Okrem toho určenie významu a rozsahu pojmov, pre ktoré právo Únie neobsahuje žiadnu definíciu, sa musí zistiť v súlade s ich obvyklým významom, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou (rozsudok z 27. januára 2022, Zinātnes parks, C‑347/20, EU:C:2022:59, bod 42 a citovaná judikatúra).

33

Nariadenie 2017/1001 pritom neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov, pokiaľ ide o zmysel a rozsah pôsobnosti, ktorý treba priznať tomuto pojmu. Uvedený pojem sa teda musí považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má na jej území vykladať jednotne [rozsudky z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds, C‑201/13, EU:C:2014:2132, bod 15 a citovaná judikatúra, a z 25. novembra 2021, État luxembourgeois (Informácia o skupine platiteľov dane), C‑437/19, EU:C:2021:953, bod 50 a citovaná judikatúra].

34

Odkaz uvedený v článku 129 ods. 3 nariadenia 2017/1001 na vnútroštátne procesné pravidlá, pokiaľ nie je v tomto nariadení „stanovené inak“, nemôže vyvrátiť toto konštatovanie.

35

Nemožno totiž predpokladať, že uvedené nariadenie neupravuje otázku, či vzájomný návrh pretrváva napriek späťvzatiu žaloby pre porušenie práv, na základe ktorej bol podaný. Odpoveď na túto otázku závisí práve od dosahu, ktorý chcel normotvorca Únie priznať tomuto opravnému prostriedku.

36

Preto treba v prípade chýbajúcej definície pojmu „vzájomný návrh“ v nariadení 2017/1001 v prvom rade uviesť, že tento pojem sa zvyčajne chápe, ako to uviedol generálny advokát v bode 37 svojich návrhov a ako to potvrdzujú výrazy použité najmä v zneniach dotknutých ustanovení tohto nariadenia v dánskom jazyku („Modkrav“), nemeckom jazyku („Widerklage“), gréckom jazyku („ανταγωγή“) a anglickom jazyku („counterclaim“), ako označujúci vzájomnú žalobu, ktorú podal žalovaný v konaní začatom voči svojej osobe žalobcom pred tým istým súdom.

37

Pokiaľ ide v druhom rade o kontext, do ktorého tieto ustanovenia patria, treba po prvé podotknúť, že ako sa uvádza v odôvodnení 32 nariadenia 2017/1001, článok 122 tohto nariadenia upravuje pravidlá Únie v oblasti právomoci, uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach uplatniteľné na konania týkajúce sa ochranných známok Európskej únie. Preto treba, ako uviedol generálny advokát v bodoch 50 a 51 svojich návrhov, vykladať pojem „vzájomný návrh“ v zmysle nariadenia 2017/1001 koherentne s týmito pravidlami a súvisiacou judikatúrou.

38

V tejto súvislosti vyplýva z judikatúry týkajúcej sa systému vytvoreného Dohovorom z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 299, 1972, s. 32), zmeneného a následne postupne prevzatého nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) a nariadením č. 1215/2012, že protinávrh nemožno zamieňať s obyčajným prostriedkom obrany. Hoci bol podaný v rámci konania začatého prostredníctvom iného právneho prostriedku, ide o odlišný a samostatný návrh, ktorého procesné vybavenie je nezávislé od hlavného návrhu a ktorý tak môže pokračovať aj v prípade, že hlavný navrhovateľ sa vzdal svojho návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2016, Kostanjevec, C‑185/15, EU:C:2016:763, bod 32 a citovanú judikatúru).

39

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že pojem „vzájomný návrh“ v zmysle nariadenia 2017/1001 sa musí chápať ako právny prostriedok, ktorý nepochybne zostáva podmienený podaním žaloby pre porušenie práv a ktorý je v dôsledku toho spojený s touto žalobou. Cieľom tohto opravného prostriedku je však rozšíriť predmet sporu a dosiahnuť uznanie nároku, ktorý je vo vzťahu k hlavnému návrhu odlišný a samostatný, a to najmä na to, aby sa vyhlásila neplatnosť dotknutej ochrannej známky.

40

Tým, že je zahrnuté rozšírenie predmetu sporu a napriek tejto spojitosti medzi hlavnou žalobou a vzájomným návrhom, sa tento vzájomný návrh stáva samostatným a pretrváva aj v prípade späťvzatia hlavnej žaloby. Vzájomný návrh sa teda odlišuje od obyčajného prostriedku obrany a jeho výsledok nezávisí od výsledku žaloby pre porušenie práv, v súvislosti s ktorou bol podaný.

41

Po druhé zo všeobecnej štruktúry nariadenia 2017/1001 vyplýva, že normotvorca Únie mal použitím výrazu „vzájomný návrh“ v rámci tohto nariadenia v úmysle priznať tomuto výrazu rovnaký význam a rozsah pôsobnosti, ako sú tie, ktoré boli spresnené v bodoch 36 až 39 tohto rozsudku.

42

Je pravda, že ako uvádza vnútroštátny súd, toto nariadenie vyhradzuje EUIPO výlučnú právomoc v oblasti zápisu ochranných známok Európskej únie a námietok proti tomuto zápisu (rozsudok z 21. júla 2016, Apple and Pear Australia a Star Fruits Diffusion/EUIPO, C‑226/15 P, EU:C:2016:582, bod 50). V oblasti platnosti týchto ochranných známok to však tak nie je. Hoci sa v tom istom nariadení v zásade zvolila centralizácia prejednania návrhov na vyhlásenie neplatnosti a na zrušenie v rámci EUIPO, táto zásada je predsa len zmiernená a právomoc vyhlásiť neplatnosť alebo rozhodnúť o zrušení ochrannej známky Európskej únie bola v zmysle článkov 63 a 124 nariadenia 2017/1001 priznaná spoločne súdom pre ochranné známky Európskej únie, určeným členskými štátmi v súlade s článkom 123 ods. 1 tohto nariadenia, a EUIPO (pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2012, Celaya Emparanza y Galdos International, C‑488/10, EU:C:2012:88, bod 48).

43

V tejto súvislosti vzhľadom na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o presný rozsah tohto rozdelenia právomocí, treba ešte zdôrazniť, že právomoc priznaná týmto súdom pre ochranné známky predstavuje priame uplatnenie pravidla zverenia právomocí stanoveného nariadením 2017/1001 a nemožno ju teda považovať za „výnimku“ z právomoci EUIPO v danej oblasti.

44

Okrem toho sa predmetné právomoci vykonávajú podľa zásady prednosti súdu, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania. Podľa článku 132 ods. 1 a článku 132 ods. 2 prvej vety nariadenia 2017/1001 a „ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní,“, je v tejto oblasti príslušný prvý orgán, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa platnosti ochrannej známky Európskej únie.

45

Skutočnosť, že podľa článku 128 ods. 7 nariadenia 2017/1001 majiteľ ochrannej známky, ktorej platnosť je napadnutá na súde pre ochranné známky Európskej únie prostredníctvom vzájomného návrhu, môže dosiahnuť, aby bolo rozhodnutie o platnosti tejto ochrannej známky prijaté v rámci konania pred EUIPO, nespochybňuje túto zásadu prednosti. Ako vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, toto ustanovenie priznáva iba obyčajnú možnosť prerušiť konanie, pričom súd pre ochranné známky Európskej únie môže rovnako rozhodnúť o vzájomnom návrhu.

46

To isté platí, pokiaľ ide o prípad uvedený v druhej vete odseku 2 článku 132 tohto nariadenia. Súd pre ochranné známky Európskej únie je totiž povinný prerušiť konanie, ktoré pred ním prebieha, len ak bol na EUIPO podaný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti predmetnej ochrannej známky Európskej únie ešte pred podaním vzájomného návrhu, v súlade s článkom 128 ods. 4 uvedeného nariadenia.

47

Vzhľadom na systém rozdelenia právomocí opísaný v bodoch 42 až 46 tohto rozsudku tak treba poznamenať, že v rámci režimu zavedeného nariadením 2017/1001, ktorý v súlade s odôvodnením 4 a článkom 1 ods. 2 tohto nariadenia zakotvuje jednotnú povahu ochrannej známky Európskej únie, chcel normotvorca Únie, rovnako ako v prípade EUIPO, zveriť súdom pre ochranné známky Európskej únie v rámci ich rozhodnutí o vzájomných návrhoch právomoc preskúmavať platnosť ochranných známok Európskej únie.

48

Ako v tejto súvislosti vyplýva z odôvodnenia 32 tohto nariadenia, rozhodnutia o platnosti ochrannej známky Európskej únie majú účinok erga omnes v celej Únii, tak pokiaľ pochádzajú od EUIPO, ako aj keď sú vydané v súvislosti so vzájomným návrhom podaným na súd pre ochranné známky Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2017, Raimund, C‑425/16, EU:C:2017:776, body 28 a 29).

49

Tento účinok erga omnes je potvrdený v článku 128 ods. 6 uvedeného nariadenia, ktorý stanovuje, že súd pre ochranné známky Európskej únie musí predložiť kópiu právoplatného rozhodnutia o vzájomnom návrhu na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie EUIPO, ktorý musí zapísať toto rozhodnutie do registra a prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s jeho výrokom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2017, Raimund, C‑425/16, EU:C:2017:776, bod 30).

50

Naproti tomu rozhodnutie súdu pre ochranné známky Európskej únie o žalobe pre porušenie práv je účinné len inter partes, v dôsledku čoho po nadobudnutí právoplatnosti toto rozhodnutie zaväzuje len toho, kto bol účastníkom takéhoto konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2017, Raimund, C‑425/16, EU:C:2017:776, bod 31).

51

Súdny dvor navyše rozhodol, že takýto súd je povinný rozhodnúť o vzájomnom návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie podanej v súlade s článkom 128 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v rámci konania o žalobe pre porušenie práv k tejto ochrannej známke v zmysle článku 124 písm. a) tohto nariadenia predtým, ako môže rozhodnúť o tejto poslednej uvedenej žalobe, proti ktorej sa namieta tento istý dôvod absolútnej neplatnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2017, Raimund, C‑425/16, EU:C:2017:776, body 33 a 34).

52

Vzhľadom na osobitosti režimu upravujúceho vzájomný návrh by výklad tohto samostatného právneho prostriedku, ktorého cieľom je posúdenie platnosti ochranných známok Európskej únie, v tom zmysle, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie by mohol späťvzatím svojej žaloby pre porušenie práv zbaviť súd pre ochranné známky Európskej únie možnosti rozhodnúť o vzájomnom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, podanom v rámci tejto žaloby, znamenal narušenie rozsahu právomoci, ktorú normotvorca zamýšľal priznať súdom pre ochranné známky Európskej únie. Zo všeobecnej štruktúry nariadenia 2017/1001 teda vyplýva, že takýto návrh pretrváva aj v prípade späťvzatia hlavnej žaloby.

53

Napokon v treťom rade sú zmysel a rozsah pojmu „vzájomný návrh“ v zmysle nariadenia 2017/1001, ako sú spresnené v bodoch 39 a 52 tohto rozsudku, potvrdené cieľmi, ktoré sleduje nariadenie 2017/1001.

54

Na jednej strane z judikatúry týkajúcej sa systému zavedeného dohovorom z 27. septembra 1968, zmeneného a následne postupne prevzatého nariadeniami č. 44/2001 a 1215/2012, vyplýva, že v záujme riadneho výkonu spravodlivosti možnosť podať vzájomný návrh umožňuje účastníkom konania vyriešiť v tom istom konaní a pred tým istým súdom všetky vzájomné nároky, ktoré majú spoločný pôvod, čím sa sleduje najmä to, aby sa predišlo nadbytočným a viacnásobným konaniam zahŕňajúcim nebezpečenstvo protirečiacich si rozsudkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. mája 2018, Nothartová, C‑306/17, EU:C:2018:360, bod 21 a 22, ako aj citovanú judikatúru, a z 21. júna 2018, Petronas Lubricants Italy, C‑1/17, EU:C:2018:478, bod 29 a citovanú judikatúru). Ako vyplýva z odôvodnenia 32 nariadenia 2017/1001, na takéto ciele sa vzťahuje režim stanovený týmto nariadením ako celkom, a konkrétnejšie jeho článkami 124 a 128.

55

Z toho vyplýva, že dosiahnutie týchto cieľov zahŕňa to, že súd pre ochranné známky Európskej únie musí mať možnosť rozhodnúť o návrhu podanom žalovaným v prípade žaloby pre porušenie práv prostredníctvom vzájomného návrhu na vyhlásenie neplatnosti dotknutej ochrannej známky Európskej únie, napriek späťvzatiu hlavnej žaloby.

56

Naproti tomu nútiť účastníka konania, ktorý podal vzájomný návrh, aby v prípade späťvzatia žaloby hlavným žalobcom začal konanie pred EUIPO s cieľom zabezpečiť, aby sa v budúcnosti už nemusel brániť voči tomuto žalobcovi, by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

57

Na druhej strane výklad pojmu „vzájomný návrh“ v tom zmysle, že v prípade späťvzatia hlavnej žaloby by už súd pre ochranné známky Európskej únie nemohol ďalej rozhodovať o vzájomnom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, by majiteľovi ochrannej známky Európskej únie, ktorý vezme späť návrh na začatie konania pre porušenie práv, ktorý sám podal, umožnilo pokračovať v používaní, prípadne v zlej viere, ochrannej známky Európskej únie, ktorá mohla byť zapísaná v rozpore s absolútnymi dôvodmi zamietnutia zápisu uvedenými v článku 7 ods. 1 nariadenia 2017/1001. Takáto situácia by však ohrozila účinné dosiahnutie cieľov sledovaných uvedeným nariadením (pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. apríla 2015, Castel Frères/EUIPO, C‑622/13 P, neuverejnené, EU:C:2015:297, body 46 a 47, ako aj citovanú judikatúru).

58

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 124 písm. a) a d), ako aj článok 128 nariadenia 2017/1001 sa majú vykladať v tom zmysle, že súd pre ochranné známky Európskej únie, na ktorý bola podaná žaloba pre porušenie práv z ochrannej známky Európskej únie, ktorej platnosť je napadnutá prostredníctvom vzájomného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, má napriek späťvzatiu hlavnej žaloby naďalej právomoc rozhodnúť o platnosti tejto ochrannej známky.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 124 písm. a) a d), ako aj článok 128 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

súd pre ochranné známky Európskej únie, ktorý rozhoduje o žalobe pre porušenie práv z ochrannej známky Európskej únie, ktorej platnosť je napadnutá prostredníctvom vzájomného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, má napriek späťvzatiu hlavnej žaloby naďalej právomoc rozhodnúť o platnosti tejto ochrannej známky.