–

Profi Credit Bulgaria EOOD, v zastúpení: I. Peneva,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Georgieva a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi finančnou inštitúciou založenou podľa bulharského práva Profi Credit Bulgaria EOOD (ďalej len „PCB“) a spotrebiteľom T.I.T., týkajúceho sa návrhu na vydanie platobného rozkazu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi účastníkmi konania vo veci samej.

3

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4

Graždanski procesualen kodex (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „GPK“) v článku 410 stanovuje:

„1.   Navrhovateľ môže podať návrh na vydanie platobného rozkazu:

(1) vo veciach peňažných pohľadávok alebo pohľadávok týkajúcich sa zastupiteľných vecí, ak návrh patrí do právomoci rajonen săd [okresný súd];

…

3.   Ak pohľadávka vznikne na základe spotrebiteľskej zmluvy, k návrhu sa pripojí zmluva, ak má táto zmluva písomnú formu, spolu so všetkými dodatkami a prílohami a prípadne so všeobecnými podmienkami, ktoré sa na zmluvu vzťahujú.“

5

Podľa článku 411 GPK:

„1.   Návrh sa musí podať na rajonen săd [okresný súd], v ktorého obvode má dlžník svoje trvalé bydlisko alebo sídlo; svoju miestnu príslušnosť tento okresný súd preskúma z úradnej povinnosti v lehote troch dní…

2.   Súd na prípravnom zasadnutí preskúma návrh a v lehote podľa odseku 1 vydá platobný rozkaz s výnimkou týchto prípadov:

…

3.   Ak sa návrhu vyhovie, vydá súd platobný rozkaz, ktorého kópia sa doručí dlžníkovi.“

6

Podľa článku 413 ods. 2 GPK môže navrhovateľ podať proti uzneseniu, ktorým sa návrh na vydanie platobného rozkazu v celom rozsahu alebo čiastočne zamieta, individuálny opravný prostriedok, ktorého kópia na doručenie sa nevyžaduje.

7

Článok 414 ods. 1 a 2 GPK znie:

„1.   Dlžník môže proti platobnému rozkazu alebo jeho časti písomne podať námietku. Táto námietka nemusí byť odôvodnená s výnimkou prípadov uvedených v článku 414a tohto poriadku.

2.   Námietka musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia platobného rozkazu; túto lehotu nemožno predĺžiť.“

8

Článok 422 GPK stanovuje:

„1.   Žaloba o určenie existencie pohľadávky sa považuje za podanú od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, ak bola dodržaná lehota uvedená v článku 415 ods. 4 tohto poriadku.

2.   S výnimkou prípadov uvedených v článku 420 tohto poriadku podanie žaloby podľa odseku 1 neprerušuje okamžitú exekúciu, ktorá bola povolená.

3.   Ak bola táto žaloba zamietnutá právoplatným rozhodnutím, exekúcia sa zastaví…

4.   Ak sa uvedená žaloba zamietne z dôvodu, že pohľadávka nebola splatná, nevydá sa exekučný titul.“

9

Článok 76 zakon za zadalženiata i dogovorite (zákon o záväzkových vzťahoch a zmluvách) (DV č. 275 z 22. novembra 1950) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „ZZD“) stanovuje:

„1.   Každý, kto má viacero podobných záväzkov voči jednej a tej istej osobe, môže – pokiaľ exekúcia nepostačuje na splatenie všetkých týchto záväzkov – určiť, ktorý z nich splatí. Ak neurčí žiadny záväzok, splatí sa jeho najväčší záväzok. V prípade niekoľkých rovnako veľkých záväzkov sa splatí najstarší z nich, a ak všetky vznikli súčasne, splatí sa každý záväzok pomerne.

2.   Ak exekúcia nepostačuje na splatenie úrokov, nákladov a istiny, najprv sa splatia náklady, potom úroky a napokon istina.“

10

Zakon za potrebitelskija kredit (zákon o spotrebiteľskom úvere) z 18. februára 2010 (DV č. 18 z 5. marca 2010, s. 2) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „ZPK“) v článku 9 ods. 1 stanovuje:

„Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluva, na základe ktorej veriteľ poskytuje alebo sa zaviaže poskytnúť spotrebiteľovi úver vo forme pôžičky, odkladu platby alebo akejkoľvek inej podobnej formy uľahčenia platby, s výnimkou zmlúv o poskytovaní služieb alebo dodávaní tovaru rovnakej povahy na nepretržité obdobie, na ktorých základe spotrebiteľ uhrádza náklady na tieto služby alebo na tento tovar, kým sa poskytujú tieto služby alebo dodáva tento tovar, a to prostredníctvom platieb rozložených na celé toto obdobie.“

11

Článok 10a ZPK stanovuje:

„1.   Veriteľ môže od spotrebiteľa vyberať poplatky a provízie za doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere.

2.   Veriteľ nemôže žiadať platbu poplatkov a provízií za činnosti týkajúce sa poskytnutia a správy úveru.

3.   Veriteľ môže vybrať poplatok a/alebo províziu za tú istú činnosť iba raz.

4.   Druh, suma a činnosť, za ktorú sa vyberajú poplatky a/alebo provízie, musia byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne a presne určené.“

12

Článok 19 ZPK stanovuje:

„…

4.   Ročná percentuálna miera nákladov na úver nemôže presiahnuť päťnásobok zákonnej sadzby úrokov z omeškania v bulharských levoch (BGN) a v cudzej mene stanovenej výnosom Rady ministrov Bulharskej republiky.

5.   Zmluvné podmienky, ktoré prekračujú rámec ustanovenia odseku 4, sa považujú za neplatné.

6.   Pri platbách na základe zmlúv obsahujúcich podmienky, ktoré boli vyhlásené za neplatné podľa odseku 5, sa sumy vyplatené nad rámec limitu stanoveného v odseku 4 započítajú pri nasledujúcich splátkach úveru.“

13

Spoločnosť PCB podala na základe článku 410 GPK na vnútroštátny súd návrh na vydanie platobného rozkazu proti T.I.T., bulharskému štátnemu príslušníkovi (ďalej len „dotknutý spotrebiteľ“), ktorým sa domáha, aby tento spotrebiteľ zaplatil peňažný dlh pozostávajúci z istiny, zmluvných úrokov, odmeny za balík doplnkových služieb a úrokov z omeškania, a to na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi účastníkmi konania vo veci samej 29. decembra 2017. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom prebieha takéto konanie o vydaní platobného rozkazu jednostranne až do vydania platobného rozkazu.

14

Na základe tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere dotknutý spotrebiteľ podľa spoločnosti PCB zaplatil jedenásť mesačných splátok. Následne platbu neuhradil a bola mu oznámená predčasná splatnosť dotknutého úveru.

15

Vnútroštátny súd po tom, čo konštatoval, že podmienka uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa odmeny za poskytnutie balíka doplnkových služieb je nekalá, usúdil, že návrh na vydanie platobného rozkazu treba v časti týkajúcej sa zaplatenia tejto odmeny zamietnuť na základe článku 411 ods. 2 bodu 3 GPK. Okrem toho tento súd dospel k záveru, že suma, ktorú už dotknutý spotrebiteľ zaplatil, má byť v súlade s článkom 76 ods. 2 ZZD určená na splatenie zmluvných úrokov a istiny, takže 17 splátok týchto úrokov, ako aj 16 celých splátok a časť sedemnástej splátky tejto istiny boli zaplatené.

16

V dôsledku toho uznesením z 9. novembra 2020 vnútroštátny súd nariadil vydanie platobného rozkazu voči dotknutému spotrebiteľovi na základe tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej mal tento spotrebiteľ vrátiť spoločnosti PCB sumu prepočítanú týmto súdom, pričom ex offo odpočítal už uhradené platby z pohľadávky, na ktorú sa odvoláva PCB.

17

PCB podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko). Uznesením zo 16. februára 2021 tento súd na jednej strane konštatoval, že v súlade s článkom 411 ods. 2 bodom 3 GPK mal prvostupňový súd odmietnuť vydanie platobného rozkazu, pokiaľ sa návrh na vydanie tohto platobného rozkazu zakladal na nekalej podmienke obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čo mohol uviesť ex offo a bez potreby námietky zo strany dlžníka. Vo veci samej uvedený súd potvrdil existenciu nekalej podmienky obsiahnutej v dotknutej zmluve o spotrebiteľskom úvere.

18

Na druhej strane Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) usúdil, že podané odvolanie je v zostávajúcej časti dôvodné. Okrem iného konštatoval, že prvostupňový súd tým, že v súlade s článkom 76 ods. 2 ZZD určil, že platby spotrebiteľa sa použijú na splatenie úrokov a istiny, prekročil svoje právomoci týkajúce sa vydania platobného rozkazu. Cieľom konania o platobnom rozkaze na základe článku 410 GPK totiž v súlade s judikatúrou Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) nie je dosiahnuť určenie existencie dotknutej pohľadávky, ale len overiť, či bola táto pohľadávka napadnutá. Skúmanie existencie uvádzanej pohľadávky sa má naopak vykonať prostredníctvom určovacieho konania začatého na návrh dotknutého veriteľa v súlade s článkom 422 GPK za predpokladu, že dotknutý dlžník využil svoje právo podať námietku proti platobnému rozkazu v súlade s článkom 414 GPK.

19

Odvolací súd preto čiastočne zrušil uznesenie vnútroštátneho súdu z 9. novembra 2020, pričom potvrdil len zamietnutie návrhu v rozsahu, v akom sa týkal zaplatenia odmeny za dotknutý balík doplnkových služieb, keďže sa zakladal na podmienke posúdenej ako nekalá. Tento súd následne nariadil, aby bol podľa článku 410 GPK v prospech spoločnosti PCB vydaný platobný rozkaz na zaplatenie všetkých ostatných požadovaných súm, a vrátil vec vnútroštátnemu súdu ako prvostupňovému súdu na vydanie platobného rozkazu.

20

Vnútroštátny súd vzhľadom na to, že má pochybnosti o tom, ako postupovať, poukazuje na to, že ak by sa pripustilo v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom sa preukázalo, že dotknutý spotrebiteľ uhrádzal splátky na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, že súd s cieľom vylúčiť uplatnenie tejto podmienky pristúpi ex offo k započítaniu, pričom analogicky uplatní ustanovenie ZPK, konkrétne článok 19 ods. 6 ZPK v spojení s článkom 76 ods. 2 ZZD, tento spotrebiteľ by nemal podať námietku podľa článku 414 GPK alebo podať žalobu s cieľom uplatniť svoje právo na započítanie.

21

Preto treba za predpokladu, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 umožňuje vnútroštátnemu súdu čiastočne odmietnuť vydať platobný rozkaz, určiť, či na základe tohto ustanovenia musí tento súd ex offo vyvodiť všetky dôsledky nekalej povahy dotknutej podmienky a pristúpiť k započítaniu ex offo, alebo naopak musí dodržať judikatúru súdu vyššieho stupňa, ktorý bez ohľadu na zistenie nekalej podmienky v dotknutej zmluve o spotrebiteľskom úvere nariadi vydanie platobného rozkazu a návrh na vydanie takéhoto rozkazu zamietne len v rozsahu, v akom sa týka súm požadovaných na základe tejto nekalej podmienky bez možnosti započítania. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že túto otázku kladie v kontexte poskytnutia účinných prostriedkov na ochranu spotrebiteľov, keďže podľa bulharského práva je započítanie pohľadávok súdom prípustné len vtedy, ak sa vykonáva ako subjektívne právo. Toto započítanie však naopak možno vykonať ex offo iba na základe výnimky podľa článku 19 ods. 6 ZPK.

22

Za týchto podmienok Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

V prvom rade PCB spochybňuje prípustnosť prvej otázky z dôvodu, že Súdny dvor v rozsudku z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska (C‑176/17, EU:C:2018:711), rozhodol, že účinnú ochranu práv priznaných spotrebiteľovi smernicou 93/13 možno zaručiť iba pod podmienkou, že dotknutý vnútroštátny procesný systém umožňuje okrem iného v rámci konania o vydaní platobného rozkazu ex offo preskúmanie potenciálnej nekalej povahy podmienok nachádzajúcich sa v zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

24

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že aj pri existencii judikatúry Súdneho dvora, ktorá umožňuje rozhodnúť o dotknutej právnej otázke, si vnútroštátne súdy zachovávajú plnú možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, pokiaľ to považujú za vhodné, pričom okolnosť, že ustanovenia, o ktorých výklad sa žiada, už Súdny dvor vyložil, nezbavuje Súdny dvor právomoci opätovne rozhodnúť (rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 21, ako aj citovaná judikatúra).

25

V druhom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).

26

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti PCB, podľa ktorého vnútroštátny súd nekonštatoval nezlučiteľnosť bulharského práva s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13, o ktorého výklad žiada, ale sleduje výklad ustanovení tohto práva, treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tento súd sa pýta na výklad tohto ustanovenia, aby zistil, či má na základe zásady prednosti práva Únie vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ako ju vykladá súd vyššieho stupňa, ktorého judikatúra je preň záväzná.

27

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je vrátane prvej otázky prípustný.

28

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, zatiaľ čo dlžník – spotrebiteľ sa na konaní nezúčastňuje až do vydania tohto platobného rozkazu, je povinný ex offo vylúčiť uplatnenie nekalej podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi týmto spotrebiteľom a dotknutým predajcom alebo dodávateľom, na ktorej sa zakladá časť uvádzanej pohľadávky, a či má tento súd za tohto predpokladu možnosť zamietnuť tento návrh len čiastočne.

29

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

30

Ide o kogentné ustanovenie, ktorého cieľom je nahradiť formálnu rovnováhu, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 55, ako aj citovaná judikatúra).

31

Na tento účel je v prvom rade úlohou vnútroštátneho súdu, aby za podmienok stanovených jeho právom ex offo posúdil nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13 a vylúčil jej uplatnenie tak, aby nevyvolávala záväzné účinky voči dotknutému spotrebiteľovi, pokiaľ proti tomu tento spotrebiteľ nenamieta (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 52 a citovanú judikatúru).

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak vnútroštátny súd týmto odstráni nerovnováhu existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, je to pod podmienkou, že je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C‑176/17, EU:C:2018:711, bod 42 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že ak dotknutý spotrebiteľ nepodal námietku, vnútroštátny súd je v prípade potreby povinný prijať ex offo opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom doplniť spis tým, že účastníkov konania pri dodržaní kontradiktórnosti vyzve, aby mu predložili doplňujúce informácie na tento účel (pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. novembra 2020, DSK Bank a FrontEx International, C‑807/19, EU:C:2020:967, body 52 a 54, ako aj citovanú judikatúru).

33

Tieto dôvody platia aj na konanie o platobnom rozkaze (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C‑176/17, EU:C:2018:711, bod 43 a citovanú judikatúru).

34

V druhom rade podľa ustálenej judikatúry článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nevyžaduje, aby vnútroštátny súd vylúčil, okrem uplatnenia podmienky vyhlásenej za nekalú, uplatnenie podmienok, ktoré neboli posúdené ako nekalé (rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 54 a citovaná judikatúra).

35

Cieľom tohto ustanovenia a najmä druhej časti jeho vety totiž nie je zrušiť všetky zmluvy obsahujúce nekalé podmienky, ale obnoviť rovnováhu medzi zmluvnými stranami vylúčením uplatnenia podmienok posúdených ako nekalé, pričom sa v zásade zachová platnosť ostatných podmienok dotknutej zmluvy. Táto zmluva musí v zásade ďalej existovať bez akejkoľvek inej zmeny okrem zmeny vyplývajúcej z odstránenia nekalých podmienok. Uvedenú zmluvu teda možno zachovať, pokiaľ je v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva takáto ďalšia existencia tej istej zmluvy bez nekalých podmienok právne možná (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés, C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:643, bod 75, ako aj z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 83 a citovanú judikatúru).

36

V tomto kontexte Súdny dvor okrem iného rozhodol, že uvedené ustanovenie bráni pravidlu vnútroštátneho práva, ktoré vnútroštátnemu súdu umožňuje doplniť dotknutú zmluvu tak, že zmení obsah podmienky, ktorej nekalú povahu konštatoval (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 53 a citovanú judikatúru).

37

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na vydanie platobného rozkazu založeného na zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje nekalú podmienku, bude môcť vyhovieť tomuto návrhu a zároveň vylúčiť uplatnenie tejto nekalej podmienky, pokiaľ táto zmluva môže naďalej existovať bez akýchkoľvek ďalších zmien, revízií či doplnení, čo prináleží preveriť tomuto súdu. Za tohto predpokladu musí mať tento súd možnosť zamietnuť uvedený návrh len vo vzťahu k časti nárokov vyplývajúcich z uvedenej podmienky, ak ich možno oddeliť od zvyšnej časti návrhu.

38

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, zatiaľ čo dlžník spotrebiteľ sa na konaní nezúčastňuje až do vydania tohto platobného rozkazu, je povinný ex offo vylúčiť uplatnenie nekalej podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej medzi týmto spotrebiteľom a dotknutým predajcom alebo dodávateľom, na ktorej sa zakladá časť uvádzanej pohľadávky. Za tohto predpokladu má tento súd možnosť čiastočne zamietnuť tento návrh pod podmienkou, že táto zmluva môže naďalej existovať bez akýchkoľvek ďalších zmien, revízií či doplnení, čo prináleží preveriť uvedenému súdu.

39

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, ukladá povinnosť ex offo vyvodiť dôsledky z nekalej povahy podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pokiaľ táto podmienka viedla k platbe, takže je ex offo povinný pristúpiť k započítaniu medzi touto platbou a zostatkom dlžným na základe tejto zmluvy.

40

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že ak má vnútroštátny súd túto povinnosť na základe článku 6 tejto smernice, dotknutý spotrebiteľ už nemusí začať odlišný postup na uplatnenie svojho nároku na započítanie.

41

Podľa ustálenej judikatúry musí vnútroštátny súd podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia nekalej povahy podmienky, aby sa uistil, že dotknutý spotrebiteľ ňou nie je viazaný (rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 49, ako aj citovaná judikatúra). Ako bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, takáto povinnosť znamená, že je na tomto súde, aby vylúčil uplatnenie podmienky považovanej za nekalú tak, aby táto podmienka nevyvolávala záväzné účinky voči tomuto spotrebiteľovi.

42

Keďže na takúto podmienku treba v zásade hľadieť tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže mať voči tomuto spotrebiteľovi účinok, povinnosť vnútroštátneho súdu vylúčiť uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky, ktorá ukladá zaplatenie určitej sumy, má v zásade zodpovedajúci reštitučný účinok vzťahujúci sa na túto sumu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, body 61 a 62).

43

V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali podmienky, v rámci ktorých sa preukazuje určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve a konkretizujú sa právne účinky tohto určenia. Toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa dotknutý spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva na vrátenie výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa. Takýto vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, totiž nemôže zasahovať do podstaty tejto ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, body 65 a 66).

44

Hoci sú teda členské štáty povinné podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 upraviť vo svojom vnútroštátnom práve procesné postupy, ktoré umožnia zabezpečiť dodržanie uvedeného práva na vrátenie, nevyplýva z toho povinnosť vykonať toto právo prostredníctvom započítania ex offo, ktoré by mal vykonať vnútroštátny súd, hoci je tento súd povinný vylúčiť uplatnenie nekalej podmienky.

45

Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej súd, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, je povinný zamietnuť tento návrh v rozsahu, v akom je tento návrh založený na nekalej podmienke, ale nie je oprávnený ex offo navzájom započítať platby uskutočnené na základe tejto podmienky a dlžný zostatok, a ktorá má za následok, že dlžník, ktorý sa nezúčastňuje konania o platobnom rozkaze, je povinný začať odlišný postup na výkon svojho práva na úplné vrátenie, nie je v zásade v rozpore s článkom 6 smernice 93/13.

46

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že spôsoby ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie, ktoré členské štáty stanovia na základe zásady procesnej autonómie, musia vyhovovať dvojitej podmienke spočívajúcej v tom, že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných spotrebiteľom právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC, C‑49/14, EU:C:2016:98, bod 40 a citovanú judikatúru).

47

V prvom rade, pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, treba poukázať na to, že podľa stavu vnútroštátneho práva, ako je opísaný v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, článok 19 ods. 6 ZPK upravuje započítanie ex offo v prípade neplatnosti podmienky na základe článku 19 ods. 5 ZPK v súvislosti s platbami vykonanými na základe podmienky, ktorá presahuje limit ročnej sadzby nákladov na úver definovanej v článku 19 ods. 4 tohto zákona. Podľa vnútroštátneho súdu analogické uplatnenie tohto článku 19 ods. 6 v spojení s článkom 76 ZZD umožňuje v rámci konania o vydaní platobného rozkazu čiastočne založeného na nekalej podmienke takisto ex offo pristúpiť k započítaniu, najmä pokiaľ ide o platby vykonané na základe tejto podmienky, takže dotknutý spotrebiteľ už nemusí na dosiahnutie vrátenia neoprávnene zaplatených súm začať odlišný postup. Keďže však vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú v tejto súvislosti predložil Súdny dvor, vysvetlil, že jednak existuje kontradiktórna judikatúra, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých vnútroštátny súd musí v rámci konania o vydaní platobného rozkazu vykonať ex offo kompenzáciu v prípade konštatovania nekalej podmienky, akou je podmienka upravená v článku 19 ods. 6 ZPT, a jednak že existuje nejednotná judikatúra, pokiaľ ide o zákonnosť analogického uplatnenia tohto ustanovenia s cieľom vykonať ex offo kompenzáciu v prípadoch, keď treba uplatniť nielen článok 19 ods. 4 ZPK, Súdny dvor nemá k dispozícii dostatočné podklady na posúdenie dodržania zásady ekvivalencie. V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý ako jediný môže mať priame poznatky o procesných podmienkach práva na vrátenie vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, aby overil dodržanie tejto zásady s prihliadnutím na predmet, dôvod a podstatné náležitosti týchto procesných podmienok.

48

V druhom rade, pokiaľ ide o zásadu efektivity, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a najmä z informácií týkajúcich sa súdneho výkladu článku 410 GPK, podľa ktorého preskúmanie existencie dotknutej pohľadávky nepatrí do právomoci súdu v rámci konania o vydaní platobného rozkazu a následne tak núti dotknutého spotrebiteľa, aby na výkon svojho práva na úplnú náhradu vyplývajúceho z článku 6 smernice 93/13 začal odlišný postup, nevyplýva, že tento článok znemožňuje alebo nadmerne sťažuje výkon práv tohto práva, hoci táto povinnosť vyžaduje aktívne konanie dotknutého dlžníka a pokračovanie v kontradiktórnom konaní. Nezdá sa teda, že uvedené procesné podmienky samy osebe znemožňujú alebo nadmerne sťažujú výkon práva na vrátenie priznaného právom Únie, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. V tejto súvislosti treba okrem iného pripomenúť, že dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť až k tomu, že sa v plnej miere nahradí úplná pasivita dotknutého spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, bod 56).

49

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie síce ukladá vnútroštátnemu súdu, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, povinnosť vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z určenia nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom s cieľom uistiť sa, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný, v zásade však tomuto súdu neukladá povinnosť ex offo pristúpiť k započítaniu medzi platbou vykonanou na základe uvedenej podmienky a zostatkom dlžným na základe tejto zmluvy, avšak s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.

50

Na úvod treba poznamenať, že vnútroštátny súd položil piatu otázku pre prípad kladnej odpovede na štvrtú otázku.

51

Piatou otázkou sa tak vnútroštátny súd v podstate pýta, či za predpokladu, že by podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 z hľadiska zásad ekvivalencie a efektivity bol vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, povinný ex offo pristúpiť k započítaniu medzi platbou vykonanou na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere a zostatkom dlžným na základe tejto zmluvy, sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že tento súd by bol povinný vylúčiť uplatnenie judikatúry súdu vyššieho stupňa zakazujúcej takéto započítanie ex offo.

52

V tejto súvislosti treba konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tomuto súdu prináleží, aby vzhľadom na zásadu prednosti práva Únie vylúčil uplatnenie judikatúry súdu vyššieho stupňa, o aký ide vo veci samej, ktorá mu zakazuje v rámci platobného rozkazu vykonať ex offo započítanie medzi sumami, ktoré dotknutý dlžník zaplatil na základe podmienok posúdených ako nekalé a dlžným zostatkom na základe dotknutej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pokiaľ za tohto istého predpokladu táto judikatúra nie je zlučiteľná s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 74).

53

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že by podľa tohto ustanovenia z hľadiska zásad ekvivalencie a efektivity bol vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, povinný ex offo pristúpiť k započítaniu medzi platbou vykonanou na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere a zostatkom dlžným na základe tejto zmluvy, je tento súd povinný vylúčiť uplatnenie judikatúry súdu vyššieho stupňa, ktorá má opačný zmysel.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: