1.

Trinásť poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „poslanci EP“) podalo toto odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu zo 6. októbra 2021, Rivière a i./Parlament (T‑88/20, neuverejnený, EU:T:2021:664, ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2.

Týmto rozsudkom Všeobecný súd vyhlásil za neprípustnú žalobu o neplatnosť aktu prijatého predsedom Európskeho parlamentu 13. januára 2020, ktorým sa poslancom EP zakazovalo vystavovať štátne vlajky na ich poslaneckej lavici (ďalej len „napadnutý akt“). Všeobecný súd sa domnieval, že napadnutý akt nie je aktom, ktorý by mohol byť predmetom preskúmania v zmysle článku 263 ZFEÚ.

3.

Odvolatelia tento záver spochybňujú. Prejednávaná vec teda vyvoláva opakujúcu sa otázku, ktoré akty sú preskúmateľné Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 263 ZFEÚ.

4.

V tejto súvislosti je veľa čo povedať. ( 2 ) V rámci odvolacieho konania je však Súdny dvor obmedzený odvolacími dôvodmi a tvrdeniami predloženými odvolateľmi. ( 3 ) Súdny dvor nemôže podať výklad odvolania v prospech odvolateľov, ale môže sa zaoberať iba odvolacími dôvodmi tak, ako boli predložené. Za okolností prejednávaného odvolania a z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, navrhnem Súdnemu dvoru, aby odvolanie zamietol. Zastávam názor, že tvrdenia odvolateľov neumožňujú dospieť k záveru, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď ich žalobu v prvostupňovom konaní zamietol ako neprípustnú. Nesúhlasím však s odôvodnením, ktoré Všeobecný súd predložil na podporu tohto záveru. Navrhnem preto Súdnemu dvoru, aby nahradil odôvodnenie Všeobecného súdu bez toho, aby zrušil jeho rozhodnutie.

5.

Jérôme Rivière a ostatní odvolatelia sú zvolenými poslancami Európskeho parlamentu.

6.

Na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020 predseda Európskeho parlamentu ústne upozornil poslancov EP na zákaz vystavovania štátnych vlajok na poslaneckej lavici a požiadal poslancov, aby ich odstránili. Tento akt odvolatelia napadli podaním žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde.

7.

Počas dvoch nasledujúcich plenárnych zasadnutí 29. a 30. januára 2020 sa podpredsedovia predsedajúci týmto zasadnutiam na účely zachovania poriadku počas zasadnutí odvolávali na zákaz vystavovania štátnych vlajok na poslaneckých laviciach. V tejto súvislosti boli dvakrát vypnuté mikrofóny jednotlivých poslancov EP.

8.

Parlament ďalej vysvetlil, ako tvrdia odvolatelia ( 4 ), že napadnutý akt bol len preformulovaním existujúceho článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu. Toto ustanovenie znie takto:

„Poslanci nesmú narúšať poriadok v rokovacej sále a musia sa zdržať nevhodného správania. Nesmú vystavovať transparenty.“

9.

Návrhom z 13. februára 2020 podali odvolatelia na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť napadnutého aktu.

10.

Na podporu svojej žaloby uvádzajú odvolatelia štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol rozdelený na dve časti; v rámci prvej časti odvolatelia tvrdili, že došlo ku skresleniu práva a skutkového stavu vzhľadom na článok 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu, a v rámci druhej časti, že došlo k porušeniu článku 4 ods. 2 ZEÚ. Druhý žalobný dôvod vychádzal z porušenia právnej istoty, zatiaľ čo tretí žalobný dôvod bol založený na zneužití právomoci. Napokon vo svojom štvrtom žalobnom dôvode odvolatelia tvrdili, že došlo k porušeniu rovnosti zaobchádzania, legality, riadnej správy, fumus persecutionis a slobody prejavu poslancov EP.

11.

Parlament v odpovedi vzniesol námietku neprípustnosti založenú po prvé na neexistencii preskúmateľného aktu v zmysle článku 263 ZFEÚ, po druhé na nedostatku aktívnej legitimácie odvolateľov a po tretie na nedostatku ich právneho záujmu na podaní žaloby. Subsidiárne Parlament tvrdil, že žaloba nie je dôvodná.

12.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd žalobu zamietol ako neprípustnú z dôvodu, že napadnutý akt nepredstavuje preskúmateľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

13.

V bodoch 31 a 32 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najskôr pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej majú súdy Únie právomoc preskúmať platnosť aktov Parlamentu. Ďalej vysvetlil, že niektoré akty Parlamentu sú zo súdneho preskúmania vylúčené, a to predovšetkým tie, ktoré nemajú právne účinky alebo majú takéto účinky len v rámci vnútornej organizácie práce Parlamentu (bod 33 napadnutého rozsudku). ( 5 )

14.

Všeobecný súd ďalej vysvetlil (v bode 34 napadnutého rozsudku), že každý akt Parlamentu, ktorý má právne účinky voči tretím osobám, podlieha preskúmaniu súdmi Únie. Ďalej pripomenul, že poslanci EP sú takými tretími osobami vo vzťahu k aktom Parlamentu, ktoré majú právne účinky na podmienky výkonu ich poslaneckého mandátu (bod 35 napadnutého rozsudku). ( 6 ) Všeobecný súd sa preto domnieval, že prípustnosť závisí od toho, či napadnuté akty menia podmienky výkonu mandátu poslanca (bod 37 napadnutého rozsudku).

15.

Všeobecný súd ďalej konštatoval (v bode 38 napadnutého rozsudku), že napadnutým aktom je zákaz vystavovať transparenty na svojich poslaneckých laviciach adresovaný poslancom EP na základe článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu a tento akt neprekračuje rámec zákazu, ktorý je už v tomto ustanovení zakotvený. V ďalšej časti napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyložil Rokovací poriadok Parlamentu s cieľom odôvodniť tento záver.

16.

V bodoch 42 až 44 napadnutého rozsudku tak uviedol, že z Rokovacieho poriadku Parlamentu, ktorý je založený na parlamentných tradíciách spoločných pre členské štáty, vyplýva, že poslanci EP sa v zásade vyjadrujú tým, že v Parlamente vystupujú. Tiež uviedol, že to vyplýva z článku 171 uvedeného poriadku. Akékoľvek obmedzenie iných spôsobov vyjadrovania má teda zabezpečiť rovnosť poslancov EP a riadny priebeh parlamentnej činnosti.

17.

Okrem toho Všeobecný súd v bode 45 napadnutého rozsudku konštatoval, že obraz alebo predmet môže prostredníctvom symbolu, ktorý reprezentuje, alebo prostredníctvom oznamu, ktorý informuje, nepochybne slúžiť ako spôsob vyjadrovania, čím poslancom EP, ktorí ho používajú, poskytne možnosť presadzovať a obhajovať svoje politické presvedčenie mimo ich rečnícky čas. Všeobecný súd sa tiež v bode 50 napadnutého rozsudku domnieval, že na predmetné štátne vlajky sa vzťahujú francúzsky výraz „banderoles et bannières“, ako aj ďalšie jazykové verzie rokovacieho poriadku, a to vzhľadom na význam, ktorý odvolatelia pripisujú použitiu štátnych vlajok na svojich poslaneckých laviciach.

18.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody Všeobecný súd v bodoch 51 a 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že správanie odvolateľov v rozsahu, v akom narúšalo riadny chod Parlamentu, spadá do pôsobnosti článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu. Napadnutý akt sa preto týkal vnútornej organizácie práce Parlamentu a nevyvolal právne účinky tým, že by spôsobil významnú zmenu ich právneho postavenia, ktorá by predstavovala ujmu podmienok, za ktorých odvolatelia vykonávajú svoj poslanecký mandát.

19.

Odvolatelia podali 8. decembra 2021 odvolanie na Súdny dvor, ktorým sa domáhajú toho, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhlásil žalobu o neplatnosť za prípustnú, zrušil napadnutý akt z dôvodu nedostatočného právneho základu a uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

20.

Parlament navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

21.

Odvolatelia uvádzajú dve právne tvrdenia bez toho, aby vysvetlili, ktoré odvolacie dôvody sú podložené týmito tvrdeniami, ani akým spôsobom (pozri body 36 až 43 nižšie). Po prvé namietajú skreslenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie a po druhé tvrdia, že Všeobecný súd porušil a skreslil článok 10 ods. 3 rokovacieho poriadku.

22.

V rámci prvého tvrdenia odvolatelia v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že nezohľadnil dopad napadnutého aktu na právo poslancov EP vystúpiť, keďže 29. a 30. januára 2020 podpredseda Parlamentu odpojil mikrofóny Nigela Faragea ( 7 ) a Nicolasa Festa a pánovi Rivièreovi umožnil vystúpiť len preto, že svoju vlajku odstránil.

23.

Odvolatelia teda tvrdia, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že napadnutý akt vyvolal právne účinky takej povahy, ktorá ovplyvnila výkon ich mandátu.

24.

Druhým tvrdením odvolatelia poukazujú na to, že francúzske znenie článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu sa nevzťahuje na štátne vlajky, ale na transparenty. Situácia na predmetnom parlamentnom zasadnutí preto nepatrí do pôsobnosti tohto článku.

25.

Odvolatelia tvrdia, že francúzske znenie rokovacieho poriadku by malo byť rozhodujúce, pretože francúzština je pracovným jazykom Parlamentu. ( 8 ) Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd analýzou iných jazykových verzií článku 10 ods. 3 rokovacieho poriadku skreslil skutkový stav.

26.

Odvolatelia ďalej tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 10 ods. 3 rokovacieho poriadku, pretože jeho cieľom nie je zabezpečiť rovnosť poslancov EP, ale zachovať poriadok počas zasadnutí. Rovnosť poslancov je skôr účelom článku 171 rokovacieho poriadku, ktorý zase neupravuje zachovanie poriadku počas zasadnutí.

27.

Okrem toho odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreukázal, v čom použitie štátnej vlajky narušilo poriadok zasadnutia.

28.

Odvolatelia napokon tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne kvalifikoval voľby do Európskeho parlamentu ako nadnárodné a že existencia vnútroštátnych zoznamov, ako aj článok 4 ods. 2 ZEÚ, posilňujú ich vnútroštátny charakter.

29.

Parlament sa naopak domnieva, že žaloba odvolateľov nespĺňa podmienky prípustnosti stanovené v článku 168 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, pretože neobsahuje právne tvrdenia na podporu ich žalobných dôvodov.

30.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie odvolateľov týkajúce sa skreslenia skutkového stavu, Parlament tvrdí, že napadnutým aktom je iba ústne rozhodnutie z 13. januára 2020, a nie akty prijaté 29. a 30. januára 2020. Opačný postup by podľa názoru Parlamentu predstavoval rozšírenie predmetu žaloby.

31.

Okrem toho, pokiaľ ide o zasadnutia uskutočnené 29. a 30. januára 2020, Parlament tvrdí, že podpredsedovia, ktorí ich viedli, boli podľa článku 175 rokovacieho poriadku oprávnení vypnúť mikrofón ako opatrenie na zachovanie poriadku v pléne. V každom prípade mikrofóny neboli vypnuté z dôvodu vystavenia štátnych vlajok na poslaneckej lavici, ale skôr z dôvodu prekročenia rečníckeho času (v prípade pána Faragea), alebo z dôvodu kritiky poslancov EP, akým spôsobom podpredseda viedol zasadnutie (v prípade pána Festa). Pán Rivière, ako vysvetlil Parlament, vystúpil počas zasadnutia uskutočneného 30. januára dvakrát. Pri jeho prvom vystúpení bola vlajka umiestnená na jeho poslaneckej lavici, zatiaľ čo pri druhom vlajku sám odstránil. Parlament preto tvrdí, že neexistuje žiadna súvislosť medzi napadnutým aktom a aktmi, ktoré viedli k vypnutiu mikrofónov.

32.

Parlament sa preto domnieva, že Všeobecný súd neskreslil skutkový stav a že toto tvrdenie odvolateľov musí byť zamietnuté ako zjavne nedôvodné.

33.

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, Parlament tvrdí, že článok 10 ods. 3 rokovacieho poriadku umožňuje zakázať vystavovanie štátnych vlajok na poslaneckých laviciach poslancov EP bez toho, aby bolo potrebné preukázať porušenie poriadku na zasadnutiach. Jeho cieľom je obmedziť spôsob vyjadrovania názorov poslancov EP výlučne na ich ústny prejav.

34.

Napokon Parlament tvrdí, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď pri výklade článku 10 ods. 3 rokovacieho poriadku zohľadnil aj iné jazykové verzie, keďže zameranie sa na jednu z jazykových verzií by bolo v rozpore s ustálenými metódami výkladu práva Únie.

35.

Parlament preto navrhuje, aby bolo druhé tvrdenie odvolateľov taktiež zamietnuté ako zjavne nedôvodné.

36.

Na úvod treba konštatovať, že toto odvolanie, ako správne tvrdí Parlament, spĺňa požiadavky článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora len okrajovo. Podľa tohto poriadku musí odvolanie obsahovať dôvody, ktoré sú jasne podopreté právnymi tvrdeniami, a musí uvádzať, ktoré časti rozsudku Všeobecného súdu sú napádané. ( 9 )

37.

Toto odvolanie uvádza dve právne tvrdenia, ale nevysvetľuje, ktorý z odvolacích dôvodov konkrétne právne tvrdenie podporuje, ani akým spôsobom. Súdny dvor preto mohol legitímne rozhodnúť o zamietnutí tohto odvolania z dôvodu formálnych nedostatkov.

38.

V záujme prijatia tohto odvolania, čo je riešenie, ktoré navrhujem Súdnemu dvoru zvoliť, je možné chápať dôvody odvolania a tvrdenia nasledujúcim spôsobom.

39.

Svojím prvým tvrdením odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne kvalifikoval niektoré okolnosti, čo ho viedlo k nesprávnemu právnemu záveru. Druhým tvrdením v podstate tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 10 ods. 3 rokovacieho poriadku.

40.

Prvé tvrdenie chápem tak, že bolo uvedené na podporu prvých dvoch odvolacích dôvodov, ktorými odvolatelia žiadajú Súdny dvor, aby zamietol napadnutý rozsudok a vyhlásil pôvodnú žalobu za prípustnú. Druhé tvrdenie je podľa môjho názoru uvedené na podporu tretieho odvolacieho dôvodu, ktorý smeruje k tomu, aby Súdny dvor zrušil napadnutý akt pre neexistujúci právny základ.

41.

Ak totiž Súdny dvor uzná toto odvolanie za dôvodné a má k dispozícii dostatok informácií, môže nahradiť rozsudok Všeobecného súdu svojím vlastným rozsudkom vo veci samej alebo rozhodnúť vo veci samej, ak Všeobecný súd zamietol žalobu z procesných dôvodov a z tohto dôvodu nerozhodol vo veci samej. ( 10 )

42.

V prejednávanej veci je však možné zohľadniť tretí odvolací dôvod, ktorý smeruje k tomu, aby Súdny dvor rozhodol vo veci samej tak, že zruší napadnutý akt, len vtedy, ak Súdny dvor vyhovie prvým dvom odvolacím dôvodom. Ako vysvetlím ďalej, zastávam názor, že Súdny dvor by mal prvé dva odvolacie dôvody zamietnuť. V tom prípade nie je potrebné reagovať na tretí odvolací dôvod.

43.

V prípade, že by Súdny dvor konštatoval opak a vyhlásil žalobu o neplatnosť za prípustnú, navrhovala by som, aby vrátil vec Všeobecnému súdu na účely rozhodnutia vo veci samej.

44.

Všeobecný súd vyhlásil žalobu podanú odvolateľmi v prvostupňovom konaní za neprípustnú z dôvodu, že napadnutý akt podľa neho nepredstavuje preskúmateľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

45.

Pripomínam, ako potvrdzuje judikatúra, že v rámci konania upraveného článkom 263 ZFEÚ môže Súdny dvor preskúmavať všetky právne záväzné akty inštitúcií a iných orgánov Únie. ( 11 ) Napadnuteľné akty Všeobecný súd navyše považoval za akty so záväznými právnymi účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov odvolateľov tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie. ( 12 )

46.

V prejednávanej veci je nesporné, že odvolatelia spochybňujú ústny akt prijatý predsedom Európskeho parlamentu na zasadnutí 13. januára 2020. Spor sa týka skôr posúdenia otázky, či tento akt vyvolal také právne účinky, ktoré by odvolateľom odňali alebo potenciálne odňali právo vystúpiť počas parlamentných zasadnutí.

47.

Odvolatelia tvrdia, že i keď tento akt nevyvolal žiadne právne účinky na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020, naďalej existoval aj na nasledujúcich parlamentných zasadnutiach a bol priamou príčinou odňatia práva niektorých poslancov EP vystúpiť na zasadnutiach z 29. a 30. januára 2020.

48.

Odvolatelia preto tvrdia, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého napadnutý akt nemôže vyvolávať právne účinky, a teda nie je preskúmateľným aktom, sa zakladal na skutkovom stave, ktorý bol nesprávne právne kvalifikovaný.

49.

Toto skreslenie skutkového stavu spočívalo podľa odvolateľov v tom, že Všeobecný súd neposúdil udalosti, ktoré nastali na parlamentných zasadnutiach z 29. a 30. januára 2020, ako relevantné na účely určenia povahy napadnutého aktu. Ak by Všeobecný súd zohľadnil tieto udalosti, dospel by k záveru, že napadnutý akt vyvoláva právne účinky, a teda predstavuje preskúmateľný akt.

50.

Vzhľadom na tvrdenia, ako ich formulovali odvolatelia, musí teda Súdny dvor odpovedať na otázku, či Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru, že odňatie práva vystúpiť na zasadnutiach z 29. a 30. januára 2020 nebolo dôsledkom ústneho aktu oznámeného na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020.

51.

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci odvolania Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. ( 13 ) Súdny dvor môže výnimočne preskúmať, či Všeobecný súd skreslil skutkový stav alebo dôkazy, ktoré mu boli predložené, pričom toto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. ( 14 ) Okrem toho účastník konania, ktorý sa odvoláva na skreslenie, musí presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré viedli k takémuto skresleniu. ( 15 )

52.

Z tohto hľadiska sa mi nezdá, že by Všeobecný súd zjavne skreslil skutkový stav, ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a z napadnutého rozsudku.

53.

Všeobecný súd si bol vedomý, ako vyplýva z bodov 3, 19 a 29 napadnutého rozsudku, že odvolatelia odkazovali na zasadnutia z 29. a 30. januára 2020. Všeobecný súd zjavne prijal vysvetlenie ponúknuté Parlamentom a dospel k záveru, že odňatie práva vystúpiť na týchto zasadnutiach a napadnutý akt spolu nesúvisia. ( 16 )

54.

V tomto zmysle je potrebné uviesť, že i keď napadnutý akt naďalej existoval na nasledujúcich zasadnutiach Parlamentu, bol odlišný od toho, ktorý odňal niektorým poslancom EP ich právo vystúpiť. To viedlo Všeobecný súd k tomu, že oddelene posúdil, či napadnutý akt vyvoláva právne účinky mimo vnútornú organizáciu práce Parlamentu (bod 37 a nasl. napadnutého rozsudku). Dospel k záveru, že tento akt bol v súlade s článkom 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu, a preto boli jeho účinky obmedzené na internú organizáciu práce tejto inštitúcie.

55.

Domnievam sa, ako vysvetlím ďalej, ( 17 ) že odôvodnenie Všeobecného súdu bolo nesprávne v tom zmysle, že zamenilo vecnú stránku (súlad napadnutého aktu s článkom 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu) s procesnou otázkou prípustnosti. Tento súd sa však nedopustil žiadneho zjavného skreslenia skutkového stavu, ktoré by vyplývalo z toho, že nezohľadnil zasadnutia z 29. a 30. januára 2020, ako to tvrdia odvolatelia. Zohľadnil udalosti, ku ktorým došlo počas týchto zasadnutí, ale kvalifikoval ich na základe argumentov žalovaného a nie žalobcov v konaní na prvom stupni. Inými slovami, Všeobecný súd rozhodol, že tvrdenie Parlamentu je presvedčivejšie než tvrdenie navrhnuté žalobcami v prvostupňovom konaní. Všeobecný súd teda ani neprehliadol niektoré skutočnosti, ani nedošlo k ich nesprávnej právnej kvalifikácii.

56.

Tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd vychádzal zo skresleného skutkového stavu, sa teda musí zamietnuť.

57.

Keďže toto tvrdenie bolo jediným tvrdením odvolateľov na podporu ich prvého a druhého odvolacieho dôvodu, Súdny dvor by mohol len na základe tohto dôvodu odvolanie zamietnuť.

58.

V ďalšej časti týchto návrhov však vysvetlím, prečo bol záver Všeobecného súdu o neprípustnosti podľa môjho názoru správny, ale odôvodnenie, ktoré ho viedlo k tomuto záveru, správne nebolo.

59.

Hlavné odôvodnenie Všeobecného súdu spočívalo v preukázaní, že napadnutý akt nebol preskúmateľným aktom, pretože neprekročil pôsobnosť článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu. To z neho urobilo interný akt v rámci organizácie práce Parlamentu, a teda akt, ktorý nie je preskúmateľný (pozri najmä bod 52 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd preto na otázku meritórne odpovedal tak, že napadnutý akt bol riadne založený na článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu, a preto vyhlásil žalobu za neprípustnú.

60.

Podľa môjho názoru je zavádzajúce akékoľvek úsilie o formálne rozlišovanie medzi aktmi vnútornej organizácie práce inštitúcie, ktoré nie sú preskúmateľné, a aktmi, ktoré vyvolávajú alebo majú vyvolávať právne účinky voči tretím osobám, ktoré preskúmateľné sú.

61.

Jedinou relevantnou otázkou je podľa môjho názoru to, či tento akt môže ovplyvniť práva a povinnosti, ktoré subjektom vyplývajú z práva Únie. Iba v prípade, že akt takéto účinky nemá, je možné považovať ho len za vnútorný akt. Nie je teda potrebné skúmať, či je akt interný, ale či môže zasiahnuť do práv určitej osoby.

62.

Judikatúra citovaná Všeobecným súdom ( 18 ) v podstate potvrdzuje toto stanovisko. Metodológia použitá Súdnym dvorom v týchto rozsudkoch totiž nevyžaduje preskúmanie, či ide o vnútorný akt, hoci Súdny dvor napokon dospel k záveru, že niektoré akty dotknuté v týchto prípadoch majú vnútornú povahu. V týchto rozhodnutiach Súdny dvor konštatoval, že v konkrétnych prípadoch, keď sa akty týkali vnútornej organizácie práce Parlamentu, sa zároveň nedotýkali práv tretích osôb. Z tohto dôvodu ich Súdny dvor odmietol preskúmať.

63.

Rada by som túto skutočnosť ilustrovala rozsudkom Weber/Parlament, citovaným Všeobecným súdom. V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že akty, ktoré nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, sú akty, „ktoré buď nemajú právne účinky, alebo majú právne účinky len v Parlamente, pokiaľ ide o organizáciu jeho práce, a podliehajú postupom preskúmania stanovených v jeho rokovacom poriadku“ ( 19 ).

64.

Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že „pravidlá týkajúce sa príspevku súvisiaceho so skončením mandátu [poslancov EP] a jednotlivé akty, ktorými sa tieto pravidlá uplatňujú, majú právne účinky presahujúce rámec vnútornej organizácie práce tejto inštitúcie v rozsahu, v akom ovplyvňujú majetkovú situáciu [poslancov EP]“ ( 20 ).

65.

Inými slovami, pravidlá v tejto veci boli jednoznačne aktmi vnútornej organizácie práce Parlamentu. Boli však preskúmateľné, pretože sa dotýkali práv poslanca EP uznaných právom Únie.

66.

Aby Všeobecný súd odôvodnil svoje stanovisko k nepreskúmateľnosti napadnutého aktu prizmou jeho údajnej vnútornej povahy, ako už bolo uvedené v bode 59 vyššie, v napadnutom rozsudku sa zbytočne zaoberal otázkami vecnej stránky ( 21 ) len preto, aby žalobu napokon zamietol z procesných dôvodov. Hoci pri rozhodovaní o prípustnosti nie je vždy možné vyhnúť sa všetkým aspektom vecnej stránky, ( 22 ) v prejednávanej veci to nebolo potrebné.

67.

Na účely rozhodnutia o prípustnosti v prejednávanej veci sa mal Všeobecný súd zamerať len na otázku, či napadnutý akt mohol vyvolať právne účinky spočívajúce v odňatí práva vystúpiť, ako to tvrdia odvolatelia.

68.

Uplatnenie judikatúry týkajúcej sa definície preskúmateľného aktu (pozri bod 45 vyššie) by viedlo Všeobecný súd k rovnakému záveru, a to že napadnutý akt nemá právne účinky meniace právne postavenie odvolateľov bez toho, aby vyžadoval preskúmanie vecnej stránky. Ak je žaloba zamietnutá ako neprípustná, Všeobecný súd nemá právomoc prejednať žalobu vo veci samej, ako to urobil v prejednávanej veci. ( 23 )

69.

Nesprávne odôvodnenie Všeobecného súdu by však nemalo viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Súdny dvor konštatoval, že to nie je nevyhnutné, ak je výrok tohto rozsudku naďalej dôvodný. ( 24 ) Myslím si, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad.

70.

Otázka, ktorá ešte vyžaduje vysvetlenie je, aký typ úvah vedúcich k rovnakému záveru o neprípustnosti má nahradiť odôvodnenie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku.

71.

Podľa môjho názoru si treba najprv položiť otázku, o aký druh aktu ide v prípade napadnutého aktu. Z nesporného skutkového stavu veci vyplýva, že išlo o ústny pokyn na odstránenie štátnych vlajok z poslaneckých lavíc, pretože ich vystavovanie bolo v rozpore s článkom 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu. Toto ustanovenie má priamy účinok – zakazuje vystavovanie transparentov počas zasadnutí Parlamentu bez toho, aby bolo potrebné prijať vykonávacie opatrenia. Preto by mal byť napadnutý akt podľa môjho názoru kvalifikovaný ako výklad článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu predsedom Parlamentu, podľa ktorého sa na štátne vlajky predmetný zákaz vzťahuje.

72.

Zdá sa však, že s takýmto výkladom nesúhlasia odvolatelia. Podľa ich názoru článok 10 ods. 3 rokovacieho poriadku Parlamentu nebráni vystavovaniu štátnych vlajok na poslaneckých laviciach. Odvolatelia sa preto rozhodli spochybniť tento výklad tvrdením, že zasahuje do ich práva vystúpiť na zasadnutiach Parlamentu. Tento návrh podľa môjho názoru vymedzuje časť veci pred Všeobecným súdom, ktorá je v súčasnosti predmetom odvolania. Tento súd mal iba zodpovedať otázku, či napadnutý akt skutočne môže mať vplyv na právo poslancov EP vystúpiť na parlamentných zasadnutiach. V prípade kladnej odpovede by tento akt mohol byť preskúmateľný (a až potom by sa Všeobecný súd mal zaoberať otázkami vecnej stránky vo veci samej). V prípade zápornej odpovede by bol akt nepreskúmateľný: vec by bola uzavretá.

73.

Je možné rozhodnúť o tom, či napadnutý akt je sám osebe spôsobilý odňať poslancom EP právo vystúpiť bez toho, aby sa ďalej analyzovala otázka, či ide o správny výklad článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu? Podľa môjho názoru je to možné, pričom to vyplýva tak z predmetu žaloby o neplatnosť, ako aj z judikatúry definujúcej pojem „preskúmateľný akt“.

74.

Zmysel a účel žaloby o neplatnosť môže byť vyvodený z rozsudku Les Verts ( 25 ). Podstatou zásady právneho štátu, ako jednej zo základných hodnôt, na ktorých je založený právny poriadok Únie, z ktorého Súdny dvor vychádzal v tomto rozsudku, je, že každý, kto sa domnieva, že inštitúcia alebo orgán Únie porušil jeho práva vyplývajúce z práva Únie, musí mať prístup k súdu.

75.

Súdny dvor zároveň, ako už bolo uvedené (bod 45 vyššie a citovaná judikatúra), definoval pojem „preskúmateľný akt“ ako akt, ktorý môže ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmení jeho právne postavenie. ( 26 ) Bez toho, že by som chcela túto judikatúru kritizovať, ( 27 ) jej uplatnenie v prejednávanej veci vedie k záveru, že napadnutý akt nespôsobil a ani nemohol sám osebe spôsobiť zmenu právneho postavenia poslancov EP v tom zmysle, že by im odňal ich právo vystúpiť. Aby sa tak stalo, bolo nevyhnutné ďalšie opatrenie, ktoré prijala osoba predsedajúca zasadnutiu.

76.

Odvolatelia tvrdia, že napadnutý akt im môže odňať ich právo vystúpiť ako poslanci Európskeho parlamentu. Zastávam názor, že ak by to tak bolo, tento akt by sa mal kvalifikovať ako preskúmateľný akt. Bolo však napadnutým aktom poslancom EP odňaté ich právo vystúpiť? K odňatiu tohto práva došlo aktom podpredsedov Parlamentu z 29. a 30. januára 2020, ktorí na dvoch rôznych zasadnutiach nariadili vypnutie mikrofónov dvoch poslancov EP.

77.

Medzi účastníkmi konania je sporné, či zákaz vystavovania vlajok na poslaneckých laviciach bol (jediným) dôvodom týchto rozhodnutí podpredsedov. Aj za predpokladu, že by to bol jediný dôvod posledného uvedeného rozhodnutia, tieto rozhodnutia záviseli od voľnej úvahy, ktorú podpredsedovia uplatnili na zasadnutiach z 29. a 30. januára 2020. To isté platí aj pre akékoľvek prípadné budúce odňatie práva vystúpiť, ktoré nie je automatickým dôsledkom umiestnenia štátnych vlajok na poslaneckej lavici.

78.

Napadnutý akt teda neviedol k automatickému odňatiu práva vystúpiť. Toto odňatie záviselo od rozhodnutia osoby, ktorá predsedala parlamentnému zasadnutiu. Boli to teda akty podpredsedov Parlamentu z 29. a 30. januára 2020, ktoré priamo ovplyvnili právo na vystúpenie niektorých poslancov EP.

79.

V dôsledku toho nie je možné dospieť k záveru, že napadnutý akt podstatným spôsobom zmenil právne postavenie odvolateľov tým, že ovplyvnil spôsob výkonu ich mandátu.

80.

Zároveň odvolatelia nezostali bez opravného prostriedku proti aktom, ktoré im skutočne odňali právo vystúpiť.

81.

Poslanci EP mohli podať žaloby o neplatnosť aktov prijatých podpredsedami počas zasadnutí z 29. a 30. januára 2020. Na nich by takisto mali možnosť vzniesť aj otázku neplatnosti výkladu článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu, ktorý bol napadnutým aktom vykonaný, ak by tento výklad odôvodňoval neskoršie akty, ktoré by napadli.

82.

Toto odvolanie by mohlo mať iný uhol pohľadu, ak by sa odvolatelia odvolávali na slobodu prejavu namiesto toho, aby sa odvolávali na právo vystúpiť na zasadnutiach Parlamentu. Napadnutý akt totiž, ako bolo preukázané, nie je priamou príčinou údajného porušenia tohto práva. Analýza by však mohla viesť k odlišnému záveru, ak by odvolatelia tvrdili, že napadnutý akt neprimerane porušuje ich slobodu prejavu, ktorá je chápaná ako právo vystavovať štátnu vlajku na poslaneckej lavici. Takéto tvrdenie by však v skutočnosti znamenalo, že spochybňujú platnosť článku 10 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu, tak ako ho vykladá predseda Parlamentu.

83.

Vzhľadom na tvrdenia uvedené v tomto odvolaní by však takáto analýza prekračovala jeho rámec.

84.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: