1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 smernice 2004/83/ES ( 2 ) a článkov 8 a 23 smernice 2005/85/ES ( 3 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci odvolania, ktoré podal žalobca vo veci samej, X, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, proti rozhodnutiu International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu, Írsko, ďalej len „IPAT“), ktorým tento súd zamietol jeho odvolania proti rozhodnutiam o zamietnutí jeho žiadosti o azyl a doplnkovú ochranu. Spor prebieha medzi žalobcom vo veci samej na jednej strane a IPAT, Minister for Justice and Equality (minister spravodlivosti a rovnosti, Írsko), Írskom a Attorney General (generálny prokurátor, Írsko) (ďalej spoločne len „žalovaní“) na druhej strane.

3.

High Cour (Vyšší súd, Írsko) položil sedem prejudiciálnych otázok, ktoré spadajú do troch kategórií, pričom prvá kategória sa týka rozsahu povinnosti spolupráce rozhodujúceho orgánu so žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dôsledkov prípadného porušenia tejto povinnosti, druhá kategória sa týka dôsledkov neprijatia rozhodnutia o žiadostiach o azyl a medzinárodnú ochranu v primeranej lehote a tretia kategória sa týka vplyvu nepravdivého vyhlásenia, ktoré žiadateľ pôvodne uviedol vo svojej žiadosti a ktoré potom pri prvej možnej príležitosti vysvetlil a vzal späť, na dôveryhodnosť žiadateľa vo všeobecnosti.

4.

Podľa článku 1 časti A ods. 2 prvého pododseku Dohovoru o právnom postavení utečencov ( 4 ) sa pojem „utečenec“ vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu… a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť“.

5.

Okrem niektorých ustanovení primárneho práva, konkrétne článkov 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), je v prejednávanej veci relevantný aj článok 4 a článok 15 písm. c) smernice 2004/83 ( 5 ), ako aj článok 8 ods. 2 a 3, článok 23 ods. 1 a 2 a článok 39 ods. 1 písm. a) smernice 2005/85 ( 6 ).

6.

Žalobca vo veci samej je štátny príslušník Pakistanu, ktorý pricestoval do Írska 1. júla 2015 po tom, ako sa v rokoch 2011 až 2015 zdržiaval v Spojenom kráľovstve, bez toho, aby podal žiadosť o medzinárodnú ochranu.

7.

Dňa 2. júla 2015 podal žalobca vo veci samej žiadosť o priznanie postavenia utečenca v Írsku. Táto žiadosť, pôvodne založená na nepravdivom vyhlásení, ktoré žalobca vo veci samej vzal späť, vychádzala zo skutočnosti, že sa ocitol v bezprostrednej blízkosti výbuchu bomby počas teroristického útoku, ku ktorému došlo na pohrebe v Pakistane a pri ktorom zahynulo približne štyridsať osôb, vrátane jeho dvoch známych. Žalobca tvrdil, že ho táto udalosť hlboko zasiahla, a preto sa bál žiť v Pakistane a obával sa, že ak tam bude vrátený, bude mu spôsobené vážne bezprávie. Uviedol, že trpí úzkosťou, depresiou a poruchami spánku. Dňa 14. novembra 2016 Office of the Refugee Applications Commissioner (Úrad komisára pre utečencov, Írsko) jeho žiadosť zamietol.

8.

Dňa 2. decembra 2016 podal žalobca vo veci samej proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Refugee Appeals Tribunal (Odvolací súd pre utečencov, Írsko). Konanie o tomto odvolaní bolo prerušené z dôvodu legislatívnych zmien, ku ktorým došlo 31. decembra 2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti International Protection Act 2015 (zákon o medzinárodnej ochrane z roku 2015), ktorý zjednotil jednotlivé predtým stanovené konania o medzinárodnej ochrane a vytvoril najmä International Protection Office (Úrad pre medzinárodnú ochranu, Írsko, ďalej len „IPO“) a IPAT.

9.

Žalobca vo veci samej podal 13. marca 2017 žiadosť o doplnkovú ochranu, ktorú IPO zamietol. Dňa 13. februára 2018 podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na IPAT.

10.

IPAT rozhodnutím zo 7. februára 2019 obe odvolania zamietol.

11.

Dňa 7. apríla 2019 podal žalobca vo veci samej odvolanie na High Court (Vyšší súd), ktorým sa domáha zrušenia tohto rozhodnutia IPAT.

12.

Na podporu tejto žaloby žalobca vo veci samej po prvé tvrdí, že informácie o krajine pôvodu za roky 2015 až 2017, z ktorých IPAT vychádzal, boli neúplné a neaktuálne, a preto IPAT nezohľadnil situáciu, ktorá v Pakistane existovala v čase prijatia rozhodnutia zo 7. februára 2019. IPAT okrem toho riadne nepreskúmal informácie, ktoré mal k dispozícii.

13.

Po druhé lehota na vydanie rozhodnutia o žiadosti z 2. júla 2015 bola zjavne neprimeraná a v rozpore so zásadou efektivity, článkom 47 Charty a minimálnymi normami stanovenými právom Únie.

14.

Po tretie IPAT bol informovaný o duševnom zdraví žalobcu vo veci samej, ale nepodnikol žiadne kroky na zabezpečenie všetkých dôkazov potrebných na to, aby mohol o žiadostiach riadne rozhodnúť. Tento súd si mal predovšetkým vyžiadať znalecký posudok lekára, ktorý sa vo všeobecnosti používa na podporu žiadosti o azyl osoby, ktorá prežila mučenie, alebo dokonca iný znalecký posudok o jej duševnom zdraví.

15.

Po štvrté, pokiaľ ide o ďalšie relevantné skutočnosti týkajúce sa jeho žiadosti, žalobcovi vo veci samej nebola priznaná výhoda pochybnosti napriek tomu, že jeho duševné zdravie nebolo riadne zistené a zohľadnené. Niektoré relevantné prvky jeho argumentácie tak neboli overené alebo boli opomenuté a medzi ním a príslušnými inštitúciami nedošlo k žiadnej spolupráci, najmä pokiaľ ide o uvedený znalecký posudok lekára.

16.

Po piate vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa vyznačujú tým, že žalobca vo veci samej pripustil, že jeho prvotné vysvetlenie udalostí bolo nepravdivé a že existuje možnosť, že trpí psychickými problémami, by bolo nerozumné dospieť k záveru, že pokiaľ ide o podstatné aspekty jeho argumentácie, nie je dôveryhodný.

17.

High Court (Vyšší súd) najskôr rozhodol, že IPAT si nesplnil svoju povinnosť spolupráce, keďže si nezabezpečil primerané informácie o krajine pôvodu ani znalecký posudok lekára. Kladie si však otázku, či bol IPAT podľa práva Únie povinný zabezpečiť si takýto znalecký posudok a či je zlučiteľné s právom Únie požadovať v súlade s vnútroštátnym právom, aby žalobca vo veci samej na účely zrušenia rozhodnutia IPAT preukázal existenciu ujmy vyplývajúcej z tohto nesplnenia povinnosti.

18.

Tento súd sa ďalej pýta, aké dôsledky má vyvodiť zo skutočnosti, že od podania žiadosti z 2. júla 2015 do prijatia rozhodnutia IPAT, teda 7. februára 2019, uplynulo viac ako tri a pol roka, čo je lehota na prijatie rozhodnutia, ktorú považuje za neprimeranú.

19.

Napokon má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či jediné nepravdivé vyhlásenie, ktoré žalobca vo veci samej pri prvej možnej príležitosti vysvetlil a vzal späť, môže odôvodniť spochybnenie jeho dôveryhodnosti vo všeobecnosti.

20.

Za týchto okolností High Court (Vyšší súd) rozhodnutím z 23. novembra 2021, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 9. decembra 2021, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Vnútroštátny súd požiadal, aby bola táto vec prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

22.

Dňa 17. decembra 2021 prvá komora Súdneho dvora na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že tejto žiadosti nie je potrebné vyhovieť.

23.

Písomné pripomienky predložili žalobca vo veci samej, žalovaní, nemecká a holandská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. novembra 2022, sa zúčastnili žalobca vo veci samej, írska vláda a Komisia.

24.

Súdny dvor požiadal vnútroštátny súd žiadosťou o vysvetlenie z 20. septembra 2022, aby spresnil uplatniteľnú právnu úpravu a úlohu, ktorá bola zverená IPAT. Tento súd odpovedal podaním z 21. októbra 2022.

25.

Žalovaní spochybňujú prípustnosť siedmich prejudiciálnych otázok.

26.

Po prvé tvrdia, že prvá otázka je hypotetická, keďže je založená na predpoklade, ktorý vnútroštátny súd nepodložil, a to z dvoch dôvodov. Vnútroštátny súd na jednej strane – na rozdiel od toho, čo naznačuje znenie tejto otázky – nekonštatoval „úplné porušenie povinnosti spolupráce“ a na základe skutkových okolností prejednávanej veci nemohol vyvodiť takýto záver. Na druhej strane má Súdny dvor na základe tejto otázky rozhodnúť o skutkových okolnostiach prejednávanej veci, čo nepatrí do jeho právomoci. Podľa žalovaných sa tieto úvahy vzťahujú aj na druhú a tretiu otázku, a to z dôvodu, že súvisia s prvou otázkou.

27.

Po druhé žalovaní tvrdia, že štvrtá a piata otázka sú tiež hypotetické, keďže vnútroštátny súd nekonštatoval nesplnenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote.

28.

Po tretie sa žalovaní domnievajú, že šiesta otázka nie je na vyriešenie sporu vo veci samej nevyhnutná, keďže IPAT zohľadnil lekárske dôkazy predložené žalobcom vo veci samej bez toho, aby ich spochybnil.

29.

Napokon po štvrté žalovaní tvrdia, že siedma otázka je hypotetická, a preto nemá byť zodpovedaná, keďže žalobca vo veci samej spresnil, že nespochybnil závery IPAT týkajúce sa jeho dôveryhodnosti a že na rozdiel od toho, čo naznačuje znenie tejto otázky, nepravdivé vyhlásenie nebolo jedinou skutočnosťou, ktorá viedla IPAT k záveru, že dôveryhodnosť žalobcu vo veci samej nebola preukázaná. V tejto súvislosti k ďalším relevantným okolnostiam patrí skutočnosť, že žalobca vo veci samej uviedol kľúčové prvky týkajúce sa minulých udalostí až vo veľmi neskorom štádiu a o medzinárodnú ochranu nepožiadal vo svojej pôvodnej žiadosti.

30.

Tieto námietky nie sú podľa mňa presvedčivé.

31.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 9 )

32.

V tejto súvislosti možno len ťažko tvrdiť, že prejudiciálne otázky nemajú nijakú súvislosť s realitou, sú hypotetické alebo neposkytujú potrebné skutkové okolnosti.

33.

Pokiaľ ide v prejednávanej veci o údajne hypotetickú povahu prvej, druhej, tretej a šiestej otázky, je pravda, že skutkové okolnosti uvádzané vnútroštátnym súdom nesvedčia o „úplnom porušení povinnosti spolupráce“ zo strany IPAT. ( 10 ) Z týchto otázok však vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta práve na to, či tieto skutočnosti predstavujú porušenie povinnosti spolupráce príslušných orgánov so žiadateľom a aké dôsledky má z takého konštatovania prípadne vyvodiť vzhľadom na obmedzenia, ktoré týmto orgánom ukladá vnútroštátne právo. ( 11 )

34.

Pokiaľ ide o štvrtú a piatu otázku, skutočnosť, že vnútroštátny súd ešte nekonštatoval nesplnenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote, ale má v úmysle to urobiť, tiež nepostačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že v prejednávanej veci ide o hypotetické otázky.

35.

Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že šiesta otázka sa týka prípadnej povinnosti zadovážiť si znalecký posudok lekára na doplnenie znaleckých posudkov predložených žalobcom vo veci samej. Skutočnosť, že IPAT zohľadnil lekárske dôkazy, ktoré dotknutá osoba predložila, bez toho, aby ich spochybnil, nie je z hľadiska tejto povinnosti rozhodujúca a nemôže spochybniť relevantnosť tejto otázky.

36.

Napokon, pokiaľ ide o siedmu otázku, treba uviesť, že žalovaní spochybňujú skutkové zistenia vnútroštátneho súdu a jeho posúdenie relevantnosti tejto otázky na vyriešenie sporu vo veci samej. Zistenie a posúdenie skutočností týkajúcich sa dôveryhodnosti žalobcu vo veci samej však neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu.

37.

Stručne povedané, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v prejednávanej veci určil právne otázky, ktoré vyžadujú výklad práva Únie.

38.

Prejudiciálne otázky preto treba považovať za prípustné a analyzovať ich podstatu.

39.

Skôr, než pristúpim ku skúmaniu prejudiciálnych otázok, považujem za užitočné v krátkosti pripomenúť rámec, do ktorého patria smernice 2004/83 a 2005/85.

40.

V prvom rade by som chcel poukázať na to, že z odôvodnenia 3 smernice 2004/83 vyplýva, že Ženevský dohovor predstavuje základ medzinárodného právneho režimu na ochranu utečencov. Z odôvodnení 16 a 17 tejto smernice rovnako vyplýva, že ustanovenia o podmienkach na priznanie postavenia utečenca a o obsahu tohto postavenia boli prijaté ako usmernenie pre príslušné orgány členských štátov pri uplatňovaní tohto dohovoru na základe spoločných pojmov a kritérií. ( 12 ) Okrem toho, pokiaľ ide o smernicu 2005/85, z jej odôvodnení 2, 3, 5 a 7 vyplýva, že zavádza spoločný rámec záruk umožňujúcich zabezpečenie úplného dodržiavania uvedeného dohovoru. Článok 33 tohto dohovoru zakotvuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Táto zásada je zaručená ako základné právo v článku 18 a článku 19 ods. 2 Charty. ( 13 )

41.

Z toho vyplýva, že ustanovenia smerníc 2004/83 a 2005/85 sa majú vykladať s prihliadnutím na všeobecnú štruktúru a účel každej z týchto smerníc v súlade so Ženevským dohovorom a ostatnými relevantnými Zmluvami uvedenými v článku 78 ods. 1 ZFEÚ ( 14 ). Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia 10 smernice 2004/83 a odôvodnenia 8 smernice 2005/85, tento výklad musí rešpektovať aj práva uznané Chartou. ( 15 )

42.

V druhom rade by som chcel poukázať aj na to, že zatiaľ čo cieľom smernice 2004/83 je stanoviť minimálne normy týkajúce sa podmienok, ktoré musia splniť štátni príslušníci tretích krajín, aby im bola poskytnutá medzinárodná ochrana, ako aj obsahu tejto ochrany, cieľom smernice 2005/85 je stanoviť minimálne normy pre konania o preskúmaní žiadostí a spresniť práva žiadateľov o azyl.

43.

Za týchto okolností sa budem zaoberať otázkami položenými vnútroštátnym súdom. Najprv preskúmam rozsah povinnosti spolupráce rozhodujúceho orgánu so žiadateľom o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 4 smernice 2004/83 a dôsledky, ktoré treba vyvodiť z prípadného porušenia tejto povinnosti (časť B). Potom sa budem zaoberať dôsledkami neprijatia rozhodnutia o žiadostiach o azyl a medzinárodnú ochranu v primeranej lehote vzhľadom na článok 23 smernice 2005/85 (časť C). Napokon sa budem zaoberať otázkou dôveryhodnosti žiadateľa vo všeobecnosti (časť D).

44.

Svojou prvou, druhou, treťou a šiestou otázkou, na ktoré navrhujem odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či povinnosť spolupráce stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 vyžaduje, aby si rozhodujúci orgán zadovážil aktuálne informácie o krajine pôvodu žiadateľa o azyl a medzinárodnú ochranu, a v prípade, že existujú nepriame dôkazy o psychických problémoch, ktoré by mohli byť dôsledkom traumatickej udalosti v tejto krajine, znalecký posudok lekára o jeho duševnom zdraví. Okrem toho si vnútroštátny súd kladie otázku, či porušenie tejto povinnosti môže samo osebe viesť k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí týchto žiadostí alebo či možno od žiadateľa vyžadovať, aby preukázal, že rozhodnutie mohlo byť odlišné, ak by k takémuto porušeniu nedošlo.

45.

Domnievam sa, že odpoveď na tieto otázky možno získať na základe preskúmania významu požiadavky spolupráce členského štátu v zmysle článku 4 smernice 2004/83.

46.

Vnútroštátny súd uvádza, že informácie o krajine pôvodu poskytnuté žiadateľom neboli aktuálne ani v čase, keď ich žiadateľ predložil. IPAT v rámci zásadného zistenia v spornom rozhodnutí ( 16 ) odkazuje najmä na rakúske vyšetrovanie z roku 2015 ( 17 ) a na správu Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) z roku 2017 ( 18 ). Podľa tohto súdu tieto informácie nemožno považovať v pravom zmysle slova za aktuálne informácie o krajine pôvodu v rámci tohto rozhodnutia vydaného 7. februára 2019. ( 19 ) Na základe článku 4 smernice 2004/83, ako ho vykladá Súdny dvor v rozsudku M., sa teda vnútroštátny súd domnieva, že IPAT si nesplnil svoju povinnosť spolupráce v rozsahu, v akom si nezadovážil primerané a aktuálne informácie o krajine pôvodu žiadateľa.

47.

Tento prístup sa mi zdá a priori rozumný. Je však vhodné objasniť niektoré skutočnosti.

48.

Pripomínam, že článok 4 smernice 2004/83, ako vyplýva z jeho názvu, sa týka „posudzovania skutočností a okolností“ žiadosti o medzinárodnú ochranu. Podľa Súdneho dvora sa toto „posudzovanie“ uskutočňuje v dvoch rôznych etapách. Prvá etapa sa týka určenia skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti, a druhá etapa sa týka právneho posúdenia týchto dôkazov a spočíva v rozhodnutí, či sú vzhľadom na skutočnosti charakterizujúce konkrétny prejednávaný prípad splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany stanovené v článkoch 9 a 10 alebo 15 smernice 2004/83. ( 20 )

49.

V tejto súvislosti vzniká otázka, aký je konkrétny význam požiadavky spolupráce so žiadateľom v rámci každej z týchto dvoch etáp.

50.

Na úvod pripomínam, že hoci je podľa článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 žiadateľ obvykle povinný predložiť všetky dôkazy potrebné na zdôvodnenie svojej žiadosti, nič to nemení na tom, že je na dotknutom členskom štáte, aby v štádiu určenia skutočností, ktoré sú relevantné pre túto žiadosť, spolupracoval s takýmto žiadateľom. ( 21 ) Inými slovami, toto ustanovenie ukladá orgánom členských štátov „pozitívnu povinnosť“, aby na účely posúdenia týchto skutočností konali v spolupráci so žiadateľom. ( 22 )

51.

V tejto súvislosti z článku 4 ods. 2 smernice 2004/83 vyplýva, že dôkazy, ktoré môžu odôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, sú informácie žiadateľa a celá dokumentácia, ktorú má k dispozícii a ktorá sa týka jeho individuálnej situácie, najmä jeho veku, minulosti, totožnosti alebo štátnej príslušnosti (štátnych príslušností). Toto ustanovenie teda odkazuje na všetky relevantné skutočnosti na odôvodnenie žiadosti, a teda sa týka informácií a dokumentov o skutkových okolnostiach žiadateľovej minulosti, vrátane tých, ktoré sa týkajú „krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu“.

52.

Takisto pripomínam, že Súdny dvor už objasnil význam požiadavky spolupráce členského štátu v rámci tejto prvej etapy posúdenia. Súdny dvor spresnil, že ak z akéhokoľvek dôvodu nie sú dôkazy predložené žiadateľom o medzinárodnú ochranu úplné, aktuálne alebo relevantné, je potrebné, aby v tomto štádiu konania tento členský štát so žiadateľom aktívne spolupracoval, aby bolo možné zhromaždiť všetky dôkazy na podporu žiadosti. ( 23 ) Takisto uviedol, že pokiaľ ide o prístup k určitému druhu dokumentov, orgány členského štátu môžu mať často lepšie postavenie ako žiadateľ. ( 24 )

53.

Podľa môjho názoru je preto zrejmé, že v rámci tejto prvej etapy posudzovania týkajúcej sa zistenia skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti, požiadavka spolupráce stanovená v článku 4 smernice 2004/83 vyžaduje, aby si rozhodujúci orgán zadovážil úplné a aktuálne informácie o krajine pôvodu žiadateľa o azyl a medzinárodnú ochranu.

54.

Na základe už uvedeného však vzniká ešte otázka, či existuje takáto povinnosť „spolupráce“ zo strany orgánov dotknutého členského štátu v rámci druhej etapy posudzovania.

55.

Pripomínam, že článok 4 ods. 3 písm. a) smernice 2004/83 stanovuje, že pokiaľ ide o individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, toto posúdenie sa má vykonať najmä s prihliadnutím na všetky príslušné skutočnosti, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované.

56.

Ako som už uviedol, ( 25 ) toto individuálne posúdenie žiadosti je druhou etapou v rámci „posudzovania skutočností a okolností“ žiadosti o azyl a medzinárodnú ochranu v zmysle článku 4 smernice 2004/83. Táto etapa sa týka právneho posúdenia dôkazov predložených na podporu žiadosti s cieľom určiť, či tieto dôkazy majú takú povahu, aby spĺňali požiadavky vyžadované na priznanie postavenia utečenca alebo poskytnutie požadovanej medzinárodnej ochrany. ( 26 )

57.

Ako však už Súdny dvor rozhodol, preskúmanie dôvodnosti žiadosti patrí výlučne do pôsobnosti príslušného vnútroštátneho orgánu, preto v tomto štádiu konania stráca požiadavka spolupráce tohto orgánu so žiadateľom, tak ako ju stanovuje článok 4 ods. 1 druhá veta smernice 2004/83, svoju relevantnosť. ( 27 ) V tejto súvislosti pripomínam, že z článku 4 ods. 1 a článku 8 ods. 2 smernice 2005/85 vyplýva, že rozhodujúci orgán je zodpovedný za „primerané preskúmanie“ žiadostí, a následne vydá svoje rozhodnutie o ich predmete. ( 28 ) Najmä z článku 8 ods. 2 písm. b) tejto smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby sa presné a aktuálne informácie o všeobecnej situácii, ktorá existuje v krajinách pôvodu žiadateľov o azyl, ( 29 ) získali z rôznych zdrojov, ako napríklad UNHCR. ( 30 )

58.

Preto v celom rozsahu súhlasím so stanoviskom Komisie, podľa ktorého z týchto ustanovení vyplýva, že pokiaľ ide o informácie o situácii v krajine pôvodu, podľa článku 4 ods. 3 písm. a) smernice 2004/83 je rozhodujúci orgán povinný ísť nad rámec jednoduchej povinnosti spolupráce so žiadateľom. Ak totiž určitá osoba spĺňa podmienky stanovené smernicou 2004/83, členské štáty sú povinné priznať požadovanú medzinárodnú ochranu, pričom ich orgány nemajú v tejto súvislosti diskrečnú právomoc. ( 31 ) Keďže však v súlade s článkom 28 ods. 1 smernice 2005/85 môžu členské štáty považovať žiadosť za neopodstatnenú len vtedy, keď rozhodujúci orgán konštatoval, že žiadateľ nespĺňa požiadavky na priznanie postavenia utečenca podľa smernice 2004/83, tento orgán nemôže zamietnuť žiadosť bez toho, aby vykonal jej „primerané preskúmanie“, a teda bez zohľadnenia aktuálnych informácií o situácii, ktorá existuje v krajine pôvodu.

59.

To platí o to viac predovšetkým v prípade podmienky vážneho bezprávia uvedenej v článku 15 písm. c) smernice 2004/83, ktorá spočíva vo vážnom a individuálnom ohrození života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ako sú ohrozenia uvedené vo veci samej. ( 32 ) Súdny dvor totiž rozhodol, že existencia týchto druhov ohrozenia nie je podmienená tým, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Podľa Súdneho dvora je miera všeobecného násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti. ( 33 ) Okrem toho treba pripomenúť, že posúdenie otázky, či zistené okolnosti predstavujú takú hrozbu, že dotknutá osoba sa môže vzhľadom na svoju individuálnu situáciu odôvodnene obávať, že bude skutočne vystavená aktom prenasledovania, treba v každom prípade vykonať opatrne a obozretne, keďže tu ide o otázky súvisiace s integritou ľudskej bytosti a s osobnými slobodami, ktoré patria medzi základné hodnoty Únie. ( 34 )

60.

V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 4 ods. 3 písm. a) smernice 2004/83 ukladá rozhodujúcemu orgánu, aby si v rámci svojej povinnosti vykonať primerané preskúmanie žiadosti v zmysle článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2005/85 zadovážil presné a aktuálne informácie o krajine pôvodu žiadateľa o azyl a medzinárodnú ochranu. Inými slovami, tento orgán sa nemôže obmedziť na preskúmanie čiastočných alebo zastaraných informácií, ktoré poskytol žiadateľ na podporu svojej žiadosti, ale musí si zadovážiť aktuálne informácie.

61.

Vnútroštátny súd uvádza, že žalobca vo veci samej predložil IPO lekársku správu, ktorá zdôrazňovala, že trpí duševnou poruchou v dôsledku toho, že sa ocitol v bezprostrednej blízkosti výbuchu bomby počas teroristického útoku v jeho krajine pôvodu. ( 35 ) Tento súd vysvetľuje, že IPO na IPAT tvrdil, že takáto správa neumožňuje preukázať, či duševná porucha, ktorou žiadateľ trpel, bola alebo nebola spôsobená týmto výbuchom. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že IPAT s týmto stanoviskom súhlasil a domnieval sa, že znalecký posudok lekára, t. j. „správa Spirasi“, by skutočne mohla byť „užitočnejšia“ ( 36 ). Vnútroštátny súd preto konštatuje, že tak IPO, ako aj IPAT usúdili, že lekárska správa, ktorú predložil žalobca vo veci samej, nebola dostatočná a že znalecký posudok lekára by bol relevantnejší.

62.

V tejto súvislosti vzniká otázka, či povinnosť spolupráce podľa článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 vyžaduje, aby si vnútroštátne orgány zadovážili takýto znalecký posudok.

63.

Po prvé, pokiaľ ide o prvú etapu posudzovania týkajúcu sa zistenia skutkových okolností, poznamenávam, že zo znenia tohto ustanovenia takáto požiadavka nevyplýva. Cieľom smernice 2004/83 je totiž stanoviť minimálne normy týkajúce sa podmienok, ktoré musia splniť štátni príslušníci tretích krajín, aby im bola poskytnutá medzinárodná ochrana. Ak by však normotvorca Únie zamýšľal uložiť členským štátom takúto povinnosť, určite by to výslovne spresnil. V dôsledku toho musia mať vnútroštátne orgány určitú mieru voľnej úvahy pri určovaní toho, či je alebo nie je znalecký posudok lekára relevantný pre individuálne posúdenie, ktoré sú vnútroštátne orgány povinné vykonať v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2004/83. ( 37 )

64.

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalovaní, však v prípade, že sa tieto orgány – ako je to v prejednávanej veci – domnievajú, že dotknutý znalecký posudok lekára je relevantný alebo potrebný na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ( 38 ) z povinnosti spolupráce v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2004/83 podľa môjho názoru vyplýva, že musia o tom informovať žiadateľa a spolupracovať s ním, aby takýto znalecký posudok mohli získať. ( 39 ) Ako som už uviedol, z požiadavky spolupráce vnútroštátnych orgánov vyplýva, že ak sa rozhodujúci orgán domnieva, že dôkazy predložené žiadateľom o medzinárodnú ochranu sú neúplné, zastarané alebo irelevantné, rozhodujúci orgán je povinný so žiadateľom aktívne spolupracovať, aby bolo možné zhromaždiť všetky dôkazy potrebné ( 40 ) na zistenie skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti.

65.

Po druhé, pokiaľ ide o druhú etapu posudzovania týkajúcu sa právneho posúdenia dôkazov predložených na podporu žiadosti, pripomínam, že z článku 4 ods. 3 písm. b) a c) smernice 2004/83 vyplýva, že individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu treba vykonať s prihliadnutím na relevantné informácie a dokumenty predložené žiadateľom, vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo by mohol byť prenasledovaný alebo či utrpel alebo by mohol utrpieť vážne bezprávie, ako aj informácií o postavení a osobnej situácii žiadateľa s cieľom určiť, či by sa vzhľadom na túto situáciu mohlo konanie, ktorému bol alebo mohol byť vystavený žiadateľ, považovať za prenasledovanie alebo vážne bezprávie. Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že článok 4 ods. 3 tejto smernice nevylučuje využitie znaleckých posudkov v rámci procesu posudzovania skutočností a okolností. ( 41 ) Príslušným orgánom preto prináleží, aby prispôsobili svoje spôsoby posúdenia vyhlásení a písomných a iných dôkazov v závislosti od vlastných charakteristík každej kategórie žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 42 )

66.

V tejto súvislosti požiadavku zadovážiť si znalecký posudok lekára o duševnom zdraví žiadateľa, ak to vnútroštátne orgány považujú za relevantné alebo potrebné na posúdenie dôkazov, potvrdzuje aj článok 4 ods. 1 a článok 8 ods. 2 smernice 2005/85. Tieto ustanovenia stanovujú povinnosť rozhodujúceho orgánu vykonať „primerané preskúmanie“ žiadostí a následne vydať rozhodnutie o ich predmete. ( 43 ) Tento orgán totiž nebude schopný vykonať takéto primerané preskúmanie žiadostí v zmysle týchto ustanovení, pokiaľ si znalecký posudok lekára nezadováži, hoci sa domnieva, že pre individuálne posúdenie predmetnej žiadosti je relevantný alebo potrebný.

67.

V dôsledku toho sa domnievam, že článok 4 ods. 3 písm. b) a c) smernice 2004/83 vyžaduje, aby si rozhodujúci orgán v prípade, že sa domnieva, že v rámci svojej povinnosti vykonať primerané preskúmanie žiadosti v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2005/85 je na individuálne posúdenie tejto žiadosti relevantný alebo potrebný znalecký posudok lekára o duševnom zdraví žiadateľa, takýto posudok zadovážil. Odlišný výklad by bol podľa môjho názoru v rozpore s cieľom smernice 2004/83 a článok 4 ods. 3 tejto smernice, ako aj článok 8 ods. 2 smernice 2005/85 by zbavil svojej podstaty.

68.

Predtým, než pristúpim k analýze dôsledkov, ktoré možno vyvodiť z porušenia povinnosti spolupráce a povinnosti vykonať primerané preskúmanie žiadosti [časti c) a d)], treba určiť, či článok 39 smernice 2005/85 vyžaduje – ako tvrdí nemecká vláda a Komisia – aby súd prvého stupňa mohol vykonať vecné preskúmanie ex nunc rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl alebo medzinárodnú ochranu [časť a)]. V prípade kladnej odpovede vzniká otázka, či sa má IPAT považovať za súdny orgán v zmysle článku 39 smernice 2005/85 [časť b)].

69.

Pripomínam, že článok 39 ods. 1 písm. a) smernice 2005/85 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby mal každý žiadateľ o azyl právo na účinný opravný prostriedok pred súdnym orgánom proti rozhodnutiu o jeho žiadosti o azyl. Toto ustanovenie však nespresňuje, že je potrebné, aby tento súdny orgán mohol takéto preskúmanie vykonávať ex nunc. V tejto súvislosti Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že podľa jej názoru tieto požiadavky vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

70.

V tejto súvislosti poznamenávam, že takáto požiadavka jednoznačne vyplýva z článku 46 smernice 2013/32, ktorý nahradil článok 39 smernice 2005/85 a ktorý sa v prejednávanej veci neuplatní. Považujem však za užitočné poznamenať, že – ako konštatovala Komisia počas legislatívneho postupu týkajúceho sa tohto článku 46 – toto ustanovenie „v plnej miere zohľadňuje súčasný vývoj judikatúry [Súdneho dvora] a Európskeho súdu pre ľudské práva“ ( 44 ). Preto preskúmam, či článok 39 smernice 2005/85, ako ho vykladá Súdny dvor, stanovuje uvedenú požiadavku.

71.

Po prvé Súdny dvor už uviedol, že povaha opravného prostriedku upraveného v článku 39 smernice 2005/85 musí byť určená v súlade s článkom 47 Charty, ktorý je potvrdením zásady účinnej súdnej ochrany a podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 45 ) Súdny dvor konkrétne rozhodol, že na to, aby bol výkon tohto práva účinný, musí mať vnútroštátny súd možnosť, aby v rámci hlbšieho preskúmania overil opodstatnenosť dôvodov, ktoré príslušný vnútroštátny orgán viedli k tomu, aby žiadosť o medzinárodnú ochranu považoval za neopodstatnenú. ( 46 ) V tejto súvislosti pripomínam, že každé rozhodnutie o priznaní postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou musí byť založené na individuálnom základe. ( 47 )

72.

Po druhé Súdny dvor v súvislosti s nariadením (EÚ) č. 604/2013 ( 48 ) rozhodol, že žaloba o neplatnosť podaná proti rozhodnutiu správneho orgánu, v rámci ktorej súd, ktorý o nej rozhoduje, nemôže zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí tohto rozhodnutia, nezabezpečuje dostatočnú súdnu ochranu, ktorá dotknutej osobe umožňuje uplatniť práva, ktoré jej priznáva toto nariadenie a článok 47 Charty. ( 49 )

73.

Po tretie treba dodať, že ako pripomenul generálny advokát Mengozzi, požiadavku „posúdenia v plnom rozsahu“, ktoré sa neobmedzuje na dodržiavanie uplatniteľných právnych predpisov, ale zahŕňa aj zistenie a posúdenie skutkového stavu, už dlhší čas stanovil Európsky súd pre ľudské práva. ( 50 ) Podľa tohto súdu musí byť takéto preskúmanie pozorné, nezávislé, dôsledné a úplné a musí umožniť vylúčenie akýchkoľvek, aj keď legitímnych pochybností, pokiaľ ide o neopodstatnenosť žiadosti o medzinárodnú ochranu, bez ohľadu na rozsah právomocí orgánu povereného preskúmaním. ( 51 )

74.

Preto treba konštatovať, že článok 39 smernice 2005/85 v spojení s článkom 47 Charty vyžaduje, aby súd prvého stupňa mohol vykonať preskúmanie ex nunc rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl alebo medzinárodnú ochranu.

75.

Vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o vysvetlenie vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že IPO prijíma prvostupňové rozhodnutie o priznaní alebo zamietnutí medzinárodnej ochrany v zmysle článku 23 smernice 2005/85. ( 52 ) Na druhej strane tento súd vysvetľuje, že IPAT v spore, o aký ide vo veci samej, vystupuje ako súdny orgán vykonávajúci súdne preskúmanie v prvom stupni, na ktorý možno podať opravný prostriedok týkajúci sa skutkových a právnych dôvodov proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu (konkrétne IPO) v zmysle článku 39 tejto smernice. ( 53 ) Zdôrazňuje najmä to, že IPAT rozhoduje ex nunc a má právomoc požiadať ministra spravodlivosti a rovnosti, aby vykonal vyšetrovanie a poskytol mu informácie. ( 54 )

76.

V dôsledku toho sa domnievam, že v rozsahu, v akom musí rozhodujúci orgán podľa článku 4 ods. 3 písm. a) až c) smernice 2004/83 v spojení s článkom 8 ods. 2 písm. b) smernice 2005/85 prijať rozhodnutie po „primeranom preskúmaní“, ktoré zohľadňuje všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu vrátane znaleckého posudku lekára o duševnom zdraví žiadateľa, ak to považuje za relevantné alebo potrebné, preskúmanie opodstatnenosti dôvodov tohto orgánu súdom prvého stupňa zahŕňa – ako správne tvrdí Komisia vo svojich pripomienkach – preskúmanie presných a aktuálnych informácií o situácii, ktorá existuje v krajine pôvodu, ktoré boli okrem iného podkladom pre preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu.

77.

Rovnako, ak sa tento súd domnieva, že dôkazy predložené žiadateľom nie sú dostatočné na podporu jeho tvrdenia, že už utrpel vážne bezprávie, ani na posúdenie najmä jeho duševného zdravia, mal by mať možnosť nariadiť dokazovanie, ktoré umožní žiadateľovi poskytnúť znalecký posudok lekára. To znamená, že súd prvého stupňa, ktorý preskúmava opravný prostriedok, môže vykonať preskúmanie ex nunc, teda nie na základe okolností, o ktorých orgán, ktorý rozhodnutie prijal, vedel alebo mal vedieť v čase tohto prijatia, ale na základe okolností existujúcich v čase, keď súd rozhodoval.

78.

V dôsledku toho je IPAT ako súdny orgán uvedený v článku 39 smernice 2005/85 v spojení s článkom 47 Charty povinný získať a preskúmať presné a aktuálne informácie o situácii, ktorá existuje v krajine pôvodu žiadateľa, vrátane znaleckého posudku lekára, ak ho považuje za relevantný alebo potrebný vzhľadom na svoju povinnosť zabezpečiť účinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu, v prejednávanej veci IPO, ktorým bolo zamietnuté priznanie azylového práva alebo medzinárodnej ochrany.

79.

Vnútroštátny súd sa domáha zistenia, či takáto povinnosť môže sama osebe viesť k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí žiadostí o azyl a medzinárodnú ochranu.

80.

Musím spresniť, že vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o vysvetlenie s odkazom na body 102 a 103 rozsudku D. a A. uviedol, že írsky systém priznávania a odnímania postavenia utečenca zahŕňa rovnako možnosť preskúmania IPO a IPAT pred týmto súdom, ak ide o nesprávne právne posúdenie pri posudzovaní žiadosti. ( 55 ) Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol preto podaný v rámci takéhoto súdneho preskúmania.

81.

To podľa môjho názoru znamená, že vnútroštátny súd zabezpečuje preskúmanie druhého stupňa. Jeho preskúmanie sa preto obmedzuje na prípadné nesprávne právne posúdenie, ako je to v prejednávanej veci, pokiaľ ide o porušenie povinnosti tak rozhodujúceho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa získať presné a aktuálne informácie o krajine pôvodu žiadateľa, vrátane znaleckého posudku lekára, ak ho považujú za relevantný alebo potrebný.

82.

Hoci porušenie takejto povinnosti môže viesť k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí týchto žiadostí, vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť o vysvetlenie spresňuje, že v prípade, že rozhodne, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, vráti vec IPAT, aby tento súd vydal nové rozhodnutie o odvolaní, ktoré sa týka skutkových a právnych dôvodov. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby posúdil existenciu takéhoto nesprávneho posúdenia.

83.

Možno od žiadateľa vyžadovať, aby preukázal, že rozhodnutie mohlo byť odlišné, ak by nedošlo k porušeniu povinnosti vykonať primerané preskúmanie žiadosti?

84.

Nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach správne tvrdí, že ak súd prvého stupňa sám vykoná úplné preskúmanie s cieľom určiť, či má žiadateľ o azyl nárok na medzinárodnú ochranu na základe aktuálnych skutkových okolností, nie je potrebné, aby účastníci konania preukázali, že rozhodnutie vnútroštátneho rozhodujúceho orgánu mohlo byť odlišné.

85.

V tejto súvislosti poznamenávam, že je síce pravda, že táto otázka patrí do procesnej autonómie členských štátov, no nič to nemení na tom, ako som už vysvetlil, že účinný výkon azylového práva alebo medzinárodnej ochrany, ako aj splnenie požiadaviek vyplývajúcich z článku 47 Charty ( 56 ) a rešpektovanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vyžadujú preskúmanie ex nunc súdom prvého stupňa, ako je uvedené v článku 39 smernice 2005/85. ( 57 )

86.

V dôsledku toho sa mi vzhľadom na význam základných práv dotknutých v rámci žiadosti o azyl a medzinárodnú ochranu nezdá relevantné, aby v prípade porušenia povinnosti rozhodujúceho orgánu a súdu prvého stupňa vykonať primerané preskúmanie žiadosti, znášal dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že rozhodnutie mohlo byť odlišné, ak by k takémuto porušeniu nedošlo, žiadateľ. V rámci tohto preskúmania je podľa môjho názoru dôkazné bremeno spojené s takýmto preukázaním naopak neprimerané, keďže túto povinnosť má tento vnútroštátny orgán a tento súd, a nie žiadateľ.

87.

Svojou štvrtou a piatou otázkou, ktoré treba podľa môjho názoru preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či možno lehotu dlhšiu ako tri a pol roka, ktorá uplynula od podania žiadosti o azyl do rozhodnutia IPAT, odôvodniť legislatívnymi zmenami, ku ktorým došlo v Írsku v priebehu tohto konania, a ak to tak nie je, či môže takáto lehota, ktorú považuje za „neprimeranú“, sama osebe odôvodniť zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadostí, o ktoré ide vo veci samej.

88.

Pred zodpovedaním týchto otázok stručne preskúmam rozdiely medzi lehotami uvedenými v článkoch 23 a 39 smernice 2005/85 a ich povahu.

89.

Na úvod treba uviesť, že zo štruktúry a systematiky smernice 2005/85, najmä z rozlíšenia medzi prvostupňovými konaniami stanovenými v kapitole III a odvolacími konaniami stanovenými v kapitole V, vyplýva, že treba rozlišovať medzi lehotou na prijatie rozhodnutia rozhodujúcim orgánom, ktorá je uvedená v článku 23 tejto smernice, a lehotou na prijatie rozhodnutia súdom prvého stupňa, ktorá je uvedená v článku 39 uvedenej smernice.

90.

Po prvé, pokiaľ ide o povahu lehoty stanovenej v článku 23 smernice 2005/85, pripomínam, že odsek 2 prvý pododsek tohto článku stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa toto konanie čo najskôr uzavrelo, bez toho, aby bolo dotknuté primerané a úplné preskúmanie. ( 58 ) Zo znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že sa týka len primeranej lehoty pre rozhodnutie rozhodujúceho orgánu v rámci konania o preskúmaní. Táto šesťmesačná lehota je preto orientačná a nie je pre tento orgán záväzná.

91.

Potvrdzuje to na jednej strane cieľ smernice 2005/85. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že konania zavedené touto smernicou predstavujú minimálne normy a že členské štáty majú vo viacerých smeroch určitú mieru voľnej úvahy na vykonanie týchto ustanovení s ohľadom na osobitosti vnútroštátneho práva. ( 59 ) Súdny dvor najmä uviedol, že zámer normotvorcu Únie ponechať členským štátom takúto mieru voľnej úvahy sa prejavuje najmä v znení odôvodnenia 11 a článku 23 smernice 2005/85 týkajúcom sa konania o preskúmaní. ( 60 ) Záujem na čo najrýchlejšom spracovaní žiadostí o azyl majú totiž podľa tohto odôvodnenia jednak členské štáty a jednak aj žiadatelia o azyl. ( 61 )

92.

Orientačnú povahu tejto lehoty na druhej strane potvrdzuje aj článok 23 ods. 2 druhý pododsek písm. a) a b) smernice 2005/85. Toto ustanovenie stanovuje, že ak nie je možné prijať rozhodnutie v lehote šiestich mesiacov, členské štáty zabezpečia, aby bol dotknutý žiadateľ informovaný o zdržaní alebo na požiadanie dostal informáciu o časovom rámci, v ktorom možno očakávať rozhodnutie o jeho žiadosti. Podľa uvedeného ustanovenia táto informácia neustanovuje žiadnu povinnosť členského štátu prijať voči žiadateľovi rozhodnutie v stanovenej lehote.

93.

Po druhé, pokiaľ ide o povahu lehôt stanovených v článku 39 smernice 2005/85, pripomínam, že ods. 4 tohto článku stanovuje, že členské štáty môžu stanoviť lehoty, v ktorých musí súd prvého stupňa preskúmať rozhodnutie rozhodujúceho orgánu. ( 62 ) Z tohto ustanovenia preto jednoznačne vyplýva, že nestanovuje ani orientačnú, ani záväznú lehotu, v ktorej by tento súd musel rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu.

94.

Po tomto spresnení treba uviesť, že v prejednávanej veci bolo rozhodnutie IPO o zamietnutí vydané viac ako šestnásť mesiacov po tom, ako žalobca vo veci samej podal žiadosť o priznanie postavenia utečenca, zatiaľ čo rozhodnutie IPAT o zamietnutí odvolania proti tomuto rozhodnutiu bolo vydané dva roky a dva mesiace po tom, ako žalobca vo veci samej podal odvolanie. Vnútroštátny súd sa však pýta, či rozhodnutie potvrdzujúce nepriznanie medzinárodnej ochrany žalobcovi vo veci samej vydal súd prvého stupňa tri roky a sedem mesiacov po podaní jeho prvej žiadosti o azyl.

95.

Hoci teda – ako som uviedol – treba rozlišovať medzi orientačnou lehotou pre konanie o preskúmaní uvedenou v článku 23 ods. 2 smernice 2005/85 a lehotou pre konanie o opravných prostriedkoch, ktorú môžu členské štáty stanoviť a ktorá je stanovená v článku 39 ods. 4 tejto smernice, a hoci súhlasím so stanoviskom Komisie, že smernica 2005/85 nestanovuje záväznú lehotu, v ktorej musí byť vydané konečné rozhodnutie, vzniká napriek tomu otázka, či je táto lehota dlhšia ako tri a pol roka primeranou lehotou.

96.

Z nasledujúci dôvodov sa domnievam, že to tak nie je.

97.

V prvom rade je nepochybne pravda, že v prípade neexistencie pravidiel stanovených právom Únie, pokiaľ ide o procesné postupy týkajúce sa preskúmania žiadosti o medzinárodnú ochranu, zostávajú členské štáty v súlade so zásadou procesnej autonómie oprávnené upraviť tieto postupy, pričom sa musí zabezpečiť dodržiavanie základných práv a úplná efektivita ustanovení práva Únie týkajúcich sa medzinárodnej ochrany. ( 63 )

98.

Na jednej strane však pripomínam, že efektivita prístupu k postaveniu osoby oprávnenej na medzinárodnú ochranu podľa Súdneho dvora vyžaduje, aby k preskúmaniu žiadosti došlo v primeranej lehote. ( 64 ) Ako totiž uviedol generálny advokát Bot, žiadosti o azyl a o doplnkovú ochranu musia „byť predmetom dôkladného preskúmania v primeranej lehote, keďže rýchlosť konania prispieva nielen k právnej istote žiadateľa, ale aj k jeho integrácii“ ( 65 ).

99.

V tejto súvislosti treba podľa môjho názoru zohľadniť tak dĺžku konania o preskúmaní žiadostí na rozhodujúcom orgáne, ako aj dĺžku konania o opravnom prostriedku na súde prvého stupňa, v prejednávanej veci na IPO a IPAT.

100.

Na druhej strane poznamenávam, že Súdny dvor pripomenul, že právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty odráža všeobecnú zásadu práva Únie. Požiadavky vyplývajúce z tohto práva na riadnu správu vecí verejných, najmä právo každého na prejednanie jeho vecí v primeranej lehote, sa teda uplatnia v rámci konania o priznanie postavenia utečenca alebo medzinárodnej ochrany, o ktoré ide vo veci samej, ktoré vedie príslušný vnútroštátny orgán. ( 66 )

101.

To znamená, že celková dĺžka konania o žiadosti o azyl alebo o medzinárodnú ochranu musí rešpektovať právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty a účinnosť práva na účinný prostriedok nápravy. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 47 druhý odsek Charty najmä stanovuje, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“ ( 67 ). Musím tiež uviesť, že vzhľadom na individuálnu situáciu žiadateľov o azyl alebo o medzinárodnú ochranu, členský štát, v ktorom sa tento žiadateľ nachádza, musí teda zabezpečiť, aby nezhoršoval situáciu porušenia základných práv tohto žiadateľa neprimerane dlhými konaniami o preskúmaní.

102.

V druhom rade, pokiaľ ide o odôvodnenie takejto neprimeranej lehoty, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa členský štát nemôže odvolávať na legislatívne zmeny, ku ktorým došlo v priebehu konania vo veci samej, aby odôvodnil nedodržanie svojej povinnosti rozhodnúť o žiadostiach o azyl alebo o medzinárodnú ochranu v primeranej lehote. ( 68 )

103.

A napokon v treťom rade, pokiaľ ide o otázku, či nedodržanie primeranej lehoty môže samo osebe odôvodniť zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl alebo o medzinárodnú ochranu, súhlasím s Komisiou, že nesplnenie povinnosti rozhodnúť o týchto žiadostiach v primeranej lehote nepredstavuje relevantný dôvod na rozhodnutie v rámci opravného prostriedku uvedeného v článku 39 smernice 2005/85, či je nepriznanie medzinárodnej ochrany v súlade s pravidlami a kritériami uvedenými v smernici 2004/83.

104.

Cieľom opravného prostriedku uvedeného v článku 39 smernice 2005/85 je totiž rozhodnúť, či sa rozhodujúci orgán správne domnieval, že žiadateľ nespĺňa podmienky požadované na priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti sa musí otázka, či osoba skutočne potrebuje alebo nepotrebuje túto ochranu, posúdiť na základe kritérií na priznanie takejto ochrany stanovených v smernici 2004/83. Skutočnosť, že rozhodnutie o potrebe medzinárodnej ochrany nebolo prijaté v primeranej lehote, nie je v rámci tohto posúdenia relevantná a nemožno ju použiť ako základ na rozhodnutie o priznaní ochrany.

105.

Na základe už uvedeného pripomínam, že článok 47 druhý odsek Charty spresňuje, že „každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať“ ( 69 ). Podľa ustálenej judikatúry predstavuje rešpektovanie práva na obranu základnú zásadu práva Únie. ( 70 ) Ak vedie celková dĺžka konania v prejednávanej veci k porušeniu práva žiadateľa o azyl a o medzinárodnú ochranu na obranu, nedodržanie primeranej lehoty z dôvodu tohto porušenia môže samo osebe odôvodniť zrušenie rozhodnutia o zamietnutí uvedených žiadostí, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. ( 71 )

106.

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či nepravdivé vyhlásenie v pôvodnej žiadosti, ktoré vzal žiadateľ pri prvej možnej príležitosti späť, odôvodňuje spochybnenie jeho dôveryhodnosti.

107.

Pripomínam, že článok 4 ods. 1 smernice 2004/83 stanovuje možnosť, aby členské štáty považovali za povinnosť žiadateľa odôvodniť jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, pričom táto povinnosť podľa Súdneho dvora spočíva v „predložení všetkých potrebných dôkazov“ ( 72 ). Článok 4 ods. 2 tejto smernice definuje tieto dôkazy ako dôkazy pozostávajúce najmä „z vyhlásení žiadateľa a celej dokumentácie, ktorá je k dispozícii žiadateľovi“. Z článku 4 ods. 5 uvedenej smernice okrem toho vyplýva, že v prípade, že niektoré aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, ( 73 ) tieto aspekty nevyžadujú potvrdenie, ak je splnených päť kumulatívnych podmienok, z ktorých jedna spočíva v tom, že „bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa“ ( 74 ).

108.

Chcem však poukázať na to, že smernica 2004/83, ani smernica 2005/85 nespresňujú, čo treba chápať pod pojmom „dôveryhodnosť“, a neposkytujú žiadne usmernenia, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré majú vnútroštátne orgány a príslušné súdy zohľadniť pri posudzovaní „všeobecnej dôveryhodnosti“ žiadateľa.

109.

Podľa UNHCR je „dôveryhodnosť preukázaná, ak žiadateľ predloží koherentnú a hodnovernú žiadosť, ktorá nie je v rozpore s dostupnými všeobecnými informáciami, a ktorému možno preto po zvážení všetkých aspektov veriť“ ( 75 ). Z tejto definície vyplýva, že tieto kritériá zodpovedajú jednej z kumulatívnych podmienok stanovených v článku 4 ods. 5 smernice 2004/83, a to podmienke, podľa ktorej „vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné [koherentné a hodnoverné – neoficiálny preklad] a… nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa“ ( 76 ). Preto sa mi táto definícia nezdá relevantná na definovanie kritéria „všeobecnej dôveryhodnosti“ v zmysle článku 4 ods. 5 písm. e) tejto smernice. Skôr z toho vyvodzujem, že toto kritérium musí posúdiť rozhodujúci orgán v rámci svojej povinnosti vykonať individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom zohľadní najmä individuálne postavenie a osobnú situáciu žiadateľa v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. c) uvedenej smernice.

110.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Súdny dvor už pripomenul požiadavku uloženú príslušným orgánom podľa článku 13 ods. 3 písm. a) smernice 2005/85 ( 77 ) a článku 4 ods. 3 smernice 2004/83, aby pri vedení pohovoru zohľadnili osobnú alebo všeobecnú situáciu, do ktorej rámca patrí žiadosť, najmä zraniteľnosť žiadateľa, a aby túto žiadosť posúdili na individuálnom základe a zohľadnili pritom individuálne postavenie a osobnú situáciu každého žiadateľa. ( 78 )

111.

V tejto súvislosti skutočnosť, že žiadateľ uviedol nepravdivé vyhlásenie, sama osebe neznamená, že toto vyhlásenie je podstatné alebo rozhodujúce pre rozhodnutie o žiadosti bez toho, aby ďalšie faktory naznačovali, že tvrdenia žiadateľa sú neodôvodnené. ( 79 ) Môže totiž existovať viacero dôvodov, prečo žiadateľ predložil nepravdivé vyhlásenie. ( 80 ) Ak je teda dôkaz v rozpore s vyhláseniami žiadateľa, zodpovedný úradník musí problém vyriešiť a žiadateľovi umožniť, aby nezrovnalosti vysvetlil. ( 81 )

112.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci vyplýva, že žiadosť žalobcu vo veci samej bola pôvodne založená na jedinom nepravdivom vyhlásení a že toto vyhlásenie vzal žalobca späť tým, že ho pri prvej možnej príležitosti vysvetlil. Navyše nemožno vylúčiť, že psychické problémy, ktorými žalobca vo veci samej zrejme trpí, mohli ovplyvniť jeho prvé vyhlásenie.

113.

Súhlasím preto s Komisiou, že nie je primerané považovať žiadateľa na základe jediného nepravdivého vyhlásenia, ktoré pri prvej možnej príležitosti vysvetlil a vzal späť, za nedôveryhodného.

114.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil High Court (Vyšší súd, Írsko), takto: