1.

Skutkové okolnosti prejednávanej veci sú pomerne zložité. V konaniach vo veci samej, ktoré prebiehajú v Chorvátsku, bolo viacero osôb obvinených, že spôsobili finančnú ujmu jednej chorvátskej spoločnosti v rámci realizácie projektu turistického ubytovania nachádzajúceho sa v Chorvátsku. V priebehu týchto konaní sa zistilo, že dve z týchto osôb boli v Rakúsku oslobodené spod obžaloby z trestných činov týkajúcich sa sprenevery finančných prostriedkov rakúskej banky, ktorá projekt financovala. Prvotné stíhanie týchto osôb v Rakúsku bolo navyše čiastočne zastavené z dôvodu nedostatočných dôkazov, pokiaľ ide o ďalšie činy súvisiace s týmto projektom. Aj po preskúmaní informácií zo spisu však zostáva presný rozsah zastavenej časti trestného stíhania aj naďalej trochu nejasný.

2.

Županijski sud u Puli‑Pola (Župný súd Pula, Chorvátsko), ktorý je v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom, poznamenáva, že konaniu, ktoré na ňom prebieha, môže vzhľadom na konanie, ktoré sa uskutočnilo v Rakúsku, brániť zásada ne bis in idem. Presný záver, ku ktorému je potrebné v tomto smere dospieť, však v zásade závisí od toho, v akom rozsahu sa zohľadnia informácie o tomto prechádzajúcom trestnom konaní uvedené v procesných aktoch prijatých v rámci tohto konania. Z chorvátskej súdnej praxe totiž podľa všetkého vyplýva, že na posúdenie toho, či sa aktivuje ochrana na základe zásady ne bis in idem, môžu chorvátske súdy zohľadňovať len skutočnosti uvedené v určitých častiach procesných aktov, napríklad v obžalobnom návrhu alebo vo výroku právoplatného rozsudku.

3.

V tomto smere sa vnútroštátny súd konkrétnejšie pýta, či sa na účely uplatnenia zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, (ďalej len „DVSD“) ( 2 ) majú zohľadňovať len kľúčové skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu, ktorý vydala prokuratúra iného členského štátu, alebo vo výroku právoplatného rozsudku vyneseného v inom členskom štáte, alebo či sa majú zohľadňovať aj skutočnosti uvedené v odôvodneniach takéhoto rozsudku, na základe ktorých došlo k zastaveniu stíhania.

4.

V článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa uvádza, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom“.

5.

V článku 54 DVSD sa stanovuje, že „osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný“.

6.

Článok 57 DVSD znie takto:

„1.   Ak nie je určitá osoba obvinená z trestného činu na území jednej zmluvnej strany a príslušné úrady tejto zmluvnej strany majú dôvod k predpokladu, že toto obvinenie sa týka toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená na území inej zmluvnej strany, požiadajú tieto úrady v prípade, že to uznajú za potrebné, o vecné informácie príslušné úrady tej zmluvnej strany, na území ktorej bolo rozhodnutie vynesené.

2.   Vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania.

…“

7.

Podľa článku 31 ods. 2 Ustav Republike Hrvatske (Ústava Chorvátskej republiky) ( 3 ) nikoho nemožno opätovne súdiť ani nemôže byť trestne stíhaný v súvislosti s činom, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v súlade so zákonom.

8.

Podľa článku 12 ods. 1 Zakon o kaznenom postupku (Trestný poriadok) ( 4 ) nikoho nemožno opätovne trestne stíhať za čin, za ktorý už bol súdený a o ktorom bolo vydané právoplatné súdne rozhodnutie.

9.

V rozhodnom čase bol GR členom správnej rady spoločností Skiper Hoteli, d.o.o., (ďalej len „Skiper Hoteli“) a Interco Umag, d.o.o., z ktorej sa neskôr stala INTER CONSULTING (ďalej len „Interco“, v likvidácii). GR bol tiež členom správnej rady spoločnosti Rezidencija Skiper, d.o.o., (ďalej len „Rezidencija Skiper“) a vlastnil podiely v spoločnosti Alterius, d.o.o., (ďalej len „Alterius“). Podľa všetkého sú (alebo boli) všetky tieto spoločnosti zaregistrované v Chorvátsku. Pokiaľ ide o HS, bol riaditeľom spoločnosti Interco a IT zase oceňoval nehnuteľnosti.

10.

Županijsko državno odvjetništvo u Puli (Župná prokuratúra Pula, Chorvátsko; ďalej len „prokuratúra v Pule“) podala 28. septembra 2015 žalobu proti GR, HS, IT a spoločnosti Interco. GR a Interco obvinila zo spáchania trestného činu zneužitia dôvery v obchodnom styku v zmysle článku 246 ods. 1 a 2 Kazneni zakon (Trestný zákon). HS ďalej obvinila z podnecovania k tomuto trestnému činu a IT z napomáhania jeho spáchania.

11.

GR a HS boli obvinení z toho, že v rámci projektu výstavby nového turistického ubytovacieho zariadenia v chorvátskej obci Savudrija konali tak, aby Interco získala nezákonný finančný prospech na úkor spoločnosti Skiper Hoteli tým, že zorganizovali kúpu nehnuteľností nachádzajúcich sa v Savudriji spoločnosťou Skiper Hoteli sprostredkovanú spoločnosťou Interco, a to za ceny výrazne prevyšujúce ich trhovú hodnotu.

12.

V obžalobe sa tiež uvádza, že GR, HS a IT spôsobili spoločnosti Skiper Hoteli ďalšiu finančnú ujmu, keď konali tak, že táto spoločnosť kúpila podiely v inej chorvátskej spoločnosti (Alterius) za cenu výrazne prevyšujúcu ich skutočnú hodnotu.

13.

Vnútroštátny súd obžalobu podanú prokuratúrou v Pule potvrdil.

14.

V priebehu pôvodného konania však HS tvrdil, že už proti nemu bolo za tie isté činy vedené trestné konanie v Rakúsku. Prokuratúra v Pule sa preto v roku 2014 obrátila na Staatsanwaltschaft Klagenfurt (Štátna prokuratúra Klagenfurt, Rakúsko; ďalej len „prokuratúra v Klagenfurte“) s cieľom overiť, či sa tam podobné konanie naozaj začalo. Državno odvjetništvo Republike Hrvatske (Štátna prokuratúra Chorvátskej republiky) sa v roku 2016 obrátila na rakúske ministerstvo spravodlivosti s podobnou žiadosťou. Podľa vnútroštátneho súdu z odpovedí rakúskych orgánov vyplýva, že takéto trestné konania sa v Rakúsku začali proti BB a CC, dvom bývalým členom správnej rady banky Hypo Alpe Adria Bank International, AG, (ďalej len „Hypo Bank“) so sídlom v Rakúsku, v súvislosti s trestným činom zneužitia dôvery v zmysle § 153 ods. 1 a 2 Strafgesetzbuch (rakúsky Trestný zákon; ďalej len „StGB“) a proti HS a GR ako spolupáchateľom uvedeného trestného činu.

15.

Konkrétne boli podľa obžaloby, ktorú prokuratúra v Klagenfurte 9. januára 2015 podala na Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt, Rakúsko), BB a CC obvinení, že v období od septembra 2002 do júla 2005 schválili poskytnutie viacerých úverov spoločnostiam Rezidencija Skiper a Skiper Hoteli – a to napriek nedostatočnej projektovej dokumentácii a doloženiu schopnosti splácať úver –, čím spôsobili banke Hypo Bank finančnú ujmu vo výške minimálne 105 miliónov eur. HS a GR boli obvinení z toho, že požiadavkou na poskytnutie uvedených úverov podnecovali BB a CC ku spáchaniu uvedených trestných činov, alebo k ich spáchaniu napomáhali.

16.

Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) 3. novembra 2016 vydal rozsudok, ktorým BB a CC odsúdil za schválenie úveru HR/1061 pre Skiper Hoteli. Pokiaľ ide o ostatné body obžaloby, boli oslobodení. HS bol konkrétne oslobodený spod obžaloby za podnecovanie BB a CC ku spáchaniu trestných činov tým, že v rokoch 2002 až 2005 opakovane žiadal o úvery a predkladal úverovú dokumentáciu. GR bol oslobodený spod obžaloby, že v rokoch 2003 až 2005 napomáhal BB a CC spáchať trestné činy tým, že žiadal o poskytnutie úverov vrátane úveru HR/1061, rokoval o poskytnutí úveru, predkladal úverovú dokumentáciu a podpisoval príslušné úverové zmluvy. Vnútroštátny súd poznamenáva, že vyššie uvedené informácie vyplývajú z výroku rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt), pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že Skiper Hoteli využila úver HR/1061 na nadobudnutie nehnuteľností a predmetných podielov za ceny výrazne prevyšujúce ich trhovú hodnotu.

17.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť po tom, čo Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) zamietol odvolanie, ktoré bolo proti nemu podané.

18.

Vnútroštátny súd takisto poznamenáva, že pred tým, ako prokuratúra v Klagenfurte podala 9. januára 2015 obžalobu uvedenú v bode 15 vyššie, viedla, ale následne z dôvodu nedostatku dôkazov zastavila vyšetrovanie GR a HS v súvislosti s inými činmi, ktoré neboli uvedené v nasledujúcej obžalobe, a to najmä s využitím úveru HR/1061 na projekt spoločnosti Skiper Hoteli. V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na to, že prokuratúra v Klagenfurte informovala 9. januára 2015 GR o zastavení vyšetrovania vo „veci Skiper“. Toto oznámenie sa zakladalo na § 190 ods. 2 Strafprozeßordnung (rakúsky Trestný poriadok; ďalej len „StPO“) a obsahovalo informácie o zastavení konania proti HS, GR, BB a CC týkajúceho sa trestného činu zneužitia dôvery podľa § 153 ods. 1 a 2 StGB, keďže sa naň nevzťahovala obžaloba, ktorú prokuratúra v Klagenfurte podala v ten istý deň na Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt), a to z dôvodu nedostatku dôkazov, najmä pokiaľ ide o úmysel spôsobiť škodu, alebo z dôvodu neexistencie konkrétnych a dostatočných dôkazov svedčiacich o trestnej činnosti. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania takisto vyplýva, že HS rakúske orgány požiadal o potvrdenie tohto zastavenia konania, ktoré od nich získal.

19.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu je za týchto okolností možné, že za účinné v rámci res iudicata možno považovať i) skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu prokuratúry v Pule; ii) skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu prokuratúry v Klagenfurte; iii) skutočnosti uvedené vo výroku a v odôvodnení právoplatného rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) a iv) skutočnosti, ktoré boli predmetom zastaveného vyšetrovania vedeného prokuratúrou v Klagenfurte, a to z dôvodu ich neoddeliteľného časového, priestorového a vecného prepojenia.

20.

Vnútroštátny súd však vysvetľuje, že pokiaľ ide o uplatňovanie zásady ne bis in idem, môžu chorvátske súdy zohľadňovať len skutočnosti uvedené v konkrétnych častiach daného procesného rozhodnutia, ako sú obžalobné návrhy alebo výrok rozsudku. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že táto prax, o ktorej sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepredkladajú žiadne dodatočné informácie, vychádza z predpokladu, že predmetné procesné akty sa stávajú právoplatnými len v tomto rozsahu.

21.

Za týchto okolností Županijski sud u Puli‑Pola (Župný súd Pula) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno pri posudzovaní porušenia zásady ne bis in idem porovnávať len skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu [prokuratúry v Pule] z 28. septembra 2015 s kľúčovými skutočnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu [prokuratúry v Klagenfurte] z 9. januára 2015 a vo výroku rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016 potvrdeného rozsudkom Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) zo 4. marca 2019, alebo možno na tento účel porovnávať tiež skutočnosti uvedené v obžalobnom návrhu [prokuratúry v Pule] so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016 potvrdeného rozsudkom Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd), ako aj so skutočnosťami, ktorých sa týkalo predbežné vyšetrovanie vedené [prokuratúrou v Klagenfurte] proti viacerým osobám, najmä proti GR a HS, ktoré boli následne vynechané z obžaloby podanej [prokuratúrou v Klagenfurte] z 9. januára 2015 (a tieto skutočnosti neboli uvedené v samotnom obžalobnom návrhu)?“

22.

Písomné pripomienky predložili HS, GR, prokuratúra v Pule a rakúska a chorvátska vláda, ako aj Európska komisia. Tieto zainteresované strany sa vyjadrili aj ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. januára 2023.

23.

Svojou jedinou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, aký referenčný rámec sa má správne použiť na overenie toho, či konaniam, ktoré sa na ňom konajú, bráni zásada ne bis idem zakotvená v článku 54 DVSD, pretože sa môžu týkať tých istých činov, ktorých sa týkali predchádzajúce konania, ktoré boli právoplatne ukončené v inom členskom štáte.

24.

Predtým, ako vyložím článok 54 DVSD, aby som poskytol odpoveď na uvedenú otázku (časť B), sa budem venovať námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla rakúska vláda a ktorá v zásade vychádza z názoru tejto vlády, že tieto konania sa týkajú rôznych skutkových okolností (časť A).

25.

Rakúska vláda sa domnieva, že predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože položená prejudiciálna otázka je hypotetická. Podľa jej názoru sa konania, ktoré prebiehajú na vnútroštátnom súde, a skoršie konania v Rakúsku netýkajú rovnakej skutkovej podstaty. Rakúska vláda upozorňuje, že kým konania v Rakúsku sa týkali finančnej straty, ktorú utrpela rakúska banka, konania v Chorvátsku sa týkajú finančnej straty, ktorú utrpela chorvátska spoločnosť. Zdôrazňuje, že rakúske konanie by sa nijako nemohlo týkať možných činov GR voči uvedenej spoločnosti, pretože rakúske orgány nemajú v tomto smere žiadne právomoci, keďže GR je chorvátsky štátny príslušník a rezident a Skiper Hoteli je spoločnosť zaregistrovaná v Chorvátsku.

26.

Prokuratúra v Pule a chorvátska vláda majú v podstate rovnaký názor, hoci nevzniesli námietku, kým HS a GR tvrdia opak.

27.

V tomto smere poznamenávam, že hoci v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je presný rozsah zastavenej časti konania v Rakúsku jasne vysvetlený, vyplýva z neho, že podľa názoru vnútroštátneho súdu sa konanie uskutočnené v Rakúsku a konanie, ktoré prebieha na tomto súde, môžu skutočne prekrývať. Podľa názoru tohto súdu totiž môže zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD ovplyvniť priebeh konaní, ktoré na ňom prebiehajú, v závislosti od rozsahu preskúmania, ktoré sa v tomto smere vykoná.

28.

Pokiaľ chce rakúska vláda tento názor spochybniť, poznamenávam, že v kontexte konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré sa zakladá na jasnom rozdelení funkcií medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, prislúcha akékoľvek posúdenie skutkových okolností veci vnútroštátnemu súdu. ( 5 ) Existenciu a rozsah (skutkového) prekrývania medzi predmetnými dvoma skupinami konaní prislúcha posúdiť len vnútroštátnemu súdu. Súdny dvor by mal vychádzať z predpokladu, ku ktorému dospel vnútroštátny súd, že môže dochádzať k takémuto prekrývaniu, a podľa toho považovať položenú prejudiciálnu otázku za relevantnú pre výsledok konaní, ktoré sa na uvedenom súde konajú, a preto za prípustnú.

29.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či na účely uplatnenia zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 54 DVSD môže prihliadať len na kľúčové skutkové okolnosti uvedené v obžalobnom návrhu vydanom prokuratúrou iného členského štátu a vo výroku právoplatného rozsudku vyneseného v tomto inom štáte alebo musí zohľadniť aj skutkové okolnosti uvedené v odôvodneniach rozsudku, v súvislosti s ktorými bolo stíhanie zastavené.

30.

Pripomínam, že v článku 54 DVSD sa uvádza, že „osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný“.

31.

Týmto ustanovením sa v rámci právneho poriadku Únie zakotvuje zákaz dvojitého trestu v cezhraničnom kontexte, ktorý je všeobecnejšie stanovený aj v článku 50 Charty, ktorým, ako pripomenul Súdny dvor, sa musí riadiť výklad článku 54 DVSD. ( 6 )

32.

Ochrana, ktorú poskytuje zásada ne bis in idem, ako sa stanovuje v článku 54 DVSD, sa aktivuje, ak sú splnené dve hlavné podmienky: i) totožnosť dotknutých činov v obidvoch predmetných konaniach ( 7 ) a ii) existencia právoplatného rozhodnutia v inom členskom štáte týkajúceho sa daných činov. Ak bol navyše uložený trest, tento trest musí byť odpykaný, musí sa práve odpykávať alebo jeho odpykanie už nemôže byť možné.

33.

O túto podmienku „odpykania“ ( 8 ) v prejednávanej veci nejde, keďže tá sa týka, ako som už poznamenal, správneho referenčného rámca, ktorý sa má použiť na overenie toho, či je splnená podmienka týkajúca sa „idem“.

34.

V nasledujúcom oddiele vysvetlím dôvody, ktoré ma viedli k domnienke, že v zmysle článku 54 DVSD je potrebné, aby vnútroštátny súd zohľadňoval nielen skutočnosti opísané v konkrétnych častiach procesného rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, ale aj skutočnosti opísané v iných častiach takýchto rozhodnutí alebo prípadne inde s cieľom overiť, či sa konania prebiehajúce na tomto súde týkajú rovnakých činov (idem), ktoré boli preskúmané v predchádzajúcich konaniach uzavretých právoplatným rozhodnutím (časť 1). Pre úplnosť sa následne budem venovať druhému prvku zásady ne bis in idem týkajúcemu sa právoplatnosti rozhodnutia, ktorá musí existovať spoločne s totožnosťou činov, aby sa mohla aktivovať ochrana, ktorú táto zásada poskytuje. Účastníci konania v prejednávanej veci sa totiž obsiahlo vyjadrovali k tomu, či bola splnená podmienka právoplatnosti rozhodnutia, keď prokuratúra v Klagenfurte rozhodla o čiastočnom zastavení predmetného konania (časť 2).

35.

Ako som už poznamenal, vnútroštátny súd vysvetľuje, že v praxi môžu chorvátske súdy zohľadňovať len určité časti procesných aktov, ako sú obžalobné návrhy alebo výrok rozsudku, keď skúmajú, či sa konania, ktoré na nich prebiehajú, týkajú rovnakých skutočností, aké sa riešili v predchádzajúcich trestných konaniach ukončených právoplatným rozhodnutím, a preto im bráni zásada ne bis in idem. Vnútroštátny súd chce svojou otázkou v podstate zistiť, či článok 54 DVSD umožňuje takýto výklad zásady ne bis in idem, alebo či je potrebné rozsiahlejšie posúdenie.

36.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania konkrétnejšie vyplýva, že v dôsledku vyššie opísanej praxe podľa všetkého vnútroštátny súd nemôže zohľadňovať skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016, na základe ktorého bolo zastavené stíhanie a ktoré sa podľa vnútroštátneho súdu týka po prvé okolnosti, že došlo k nadobudnutiu predmetných nehnuteľností a podielov spoločnosťou Skiper Hoteli s využitím finančných prostriedkov z úveru HR/1061, a po druhé okolnosti, že kúpna cena v oboch prípadoch podstatne prevyšovala trhovú hodnotu týchto aktív.

37.

Zatiaľ čo chorvátska vláda a prokuratúra v Pule tvrdia, že by malo byť možné týmto spôsobom obmedziť preskúmanie, HS, GR, rakúska vláda a Komisia tvrdia opak.

38.

Súhlasím s druhými uvedenými účastníkmi konania. Konkrétne súhlasím s Komisiou, že vnútroštátna prax, v rámci ktorej sa spôsobom opísaným vyššie obmedzuje preskúmanie toho, či sa konania prebiehajúce na vnútroštátnom súde týkajú tých istých činov ako predchádzajúce konania, ktoré boli ukončené právoplatným rozhodnutím, je nadmerne reštriktívna, keďže v podstate môže viesť k tomu, že vnútroštátny súd nebude brať na vedomie existenciu právoplatného rozhodnutia prijatého v inom členskom štáte v súvislosti s tými istými činmi.

39.

Hoci znenie článku 54 DVSD ani znenie článku 50 Charty neposkytuje v tomto smere žiaden konkrétny návod, tento záver podľa mňa vyplýva z príslušného kontextu článku 54 DVSD – kontextu, ktorý sa skladá z ďalších ustanovení tohto nástroja – a ďalej ho potvrdzujú úvahy uvedené v článku 3 ods. 2 ZEÚ ( 9 ), ktorými, ako potvrdil Súdny dvor, sa výklad článku 54 DVSD musí riadiť. ( 10 )

40.

Po prvé, pokiaľ ide o príslušný kontext, v článku 57 DVSD sa stanovujú pravidlá spolupráce medzi orgánmi príslušného štátu so zreteľom na výmenu informácií o možnej existencii predchádzajúcich trestných konaní ukončených právoplatným rozhodnutím.

41.

Presnejšie sa v článku 57 ods. 1 DVSD orgánom ukladá povinnosť, aby v prípadoch, keď to považujú za potrebné, požiadali o príslušné informácie svoje protistrany sídliace na území inej zmluvnej strany, ak majú dôvod domnievať sa, že obvinenia vznesené proti danej osobe sa týkajú „toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená na území inej zmluvnej strany“. V článku 57 ods. 2 tohto dohovoru sa stanovuje povinnosť poskytnúť vyžiadané informácie „čo najskôr“ a, čo je dôležité, že tieto informácie musia byť „zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania“.

42.

Vzhľadom na všeobecné znenie tohto ustanovenia z toho vyplýva, že informácie, ktoré možno požadovať a ktoré sa musia poskytnúť v rámci tohto mechanizmu, môžu existovať v rôznych formách. Na rozdiel od všeobecného znenia súhlasím s Komisiou, že obmedzením informácií, ktoré môže vnútroštátny súd zohľadniť, na tie, ktoré sú zahrnuté v konkrétnej časti procesného aktu, predmetná vnútroštátna prax závažne obmedzuje praktický účinok mechanizmu spolupráce. V danom prípade by pri využití tohto mechanizmu na položenie otázky, či sa v súvislosti s dotknutými osobami (ako sú GR a HS) viedlo trestné konanie, ktoré bolo právoplatne ukončené v Rakúsku, vnútroštátna prax v skutočnosti vnútroštátny súd zaväzovala k tomu, aby prihliadal len na informácie uvedené v konkrétnych častiach procesných aktov, pričom sa vylúčia akékoľvek iné informácie, ktoré by daný súd mohol získať od rakúskych orgánov.

43.

Treba pripomenúť, že právo vyplývajúce zo zásady ne bis in idem je základné právo zakotvené v článku 50 Charty ( 11 ), na čo správne poukazuje Komisia. Konkrétny spôsob overenia, či už bolo vynesené právoplatné rozhodnutie v súvislosti s rovnakou skutkovou podstatou sa teda musí vypracovať tak, aby poskytlo účinnú ochranu tohto práva. ( 12 )

44.

Po druhé Súdny dvor opakovane rozhodol, že cieľom článku 54 DVSD je zabezpečiť, že nedôjde k tomu, „aby bola osoba právoplatne odsúdená v dôsledku toho, že využila svoje právo voľného pohybu, stíhaná za ten istý čin na území viacerých zmluvných štátov“ ( 13 ). Súdny dvor k tomu tiež dodal, že článok 54 DVSD sa má vykladať nielen s ohľadom na potrebu zabezpečiť voľný pohyb osôb, ale aj na potrebu podporovať predchádzanie trestnej činnosti a boj s ňou. ( 14 )

45.

Hoci Súdny dvor už v minulosti identifikoval určité situácie, v ktorých nebolo možné aktivovať ochranu poskytovanú zásadou ne bis in idem, keďže by to viedlo k beztrestnosti, ( 15 ) vnútroštátna prax opísaná v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom môže viesť k rovnako nežiaducemu, hoci opačnému výsledku. Môže to totiž viesť k situácii, v rámci ktorej sa zamietne ochrana poskytovaná zásadou ne bis in idem na základe čisto formálnych dôvodov, pretože poskytnutie tejto ochrany bude závisieť od právnej formy, v ktorej sa poskytujú informácie o predchádzajúcich konaniach, a rovnako aj od rôznych tradícií, ktoré, ako zdôraznila rakúska vláda a Komisia, môžu v rôznych členských štátoch existovať, pokiaľ ide o spôsob, akým sa tieto informácie poskytujú. Súdny dvor v tomto smere potvrdil, že článok 54 DVSD sa má vykladať so zreteľom na jeho predmet a cieľ, a nie so zreteľom na „[procesné] a čisto [formálne aspekty], ktoré sú rôzne v dotknutých členských štátoch“ ( 16 ).

46.

Navyše pokiaľ ide o význam uvedenia odôvodnenia pre dané procesné rozhodnutie, Súdny dvor už v minulosti zdôraznil, že takéto odôvodnenie má kľúčový význam pre overenie toho, či sa na predmetné činy už vzťahovalo nejaké právoplatné rozhodnutie – čo je, ako som už naznačil, jedna z dvoch hlavných podmienok uplatnenia zásady ne bis in idem. ( 17 )

47.

Nevidím žiaden dôvod, prečo by sa rovnaký význam nemal prikladať odôvodneniu v takomto alebo akomkoľvek inom rozhodnutí, pokiaľ ide o posúdenie ďalšej podmienky uplatnenia danej zásady, ktorá sa týka prvku „idem“.

48.

Navyše nechápem, prečo by sa takého posúdenie malo nutne ukončiť zohľadnením odôvodnenia, pričom sa vylúčia informácie získané z iných zdrojov. V tomto smere, ako som už pripomenul v bode 45 vyššie, sa forma a obsah rôznych aktov, ktoré môžu byť prijaté v jednotlivých členských štátoch v rámci trestného konania, líši. Kým v niektorých členských štátoch môže byť nutné uviesť celú skutkovú podstatu, ktorej sa trestné konanie týka, vo výroku príslušného procesného aktu, v iných sa môžu dané informácie uviesť v iných častiach týchto aktov alebo dokonca v inom akte, na ktorý sa môže odkazovať.

49.

Konštatujem, že chorvátska vláda vysvetlila, že podľa chorvátskeho práva sa účinok res iudicata uplatní len so zreteľom na výrok príslušného procesného aktu. V tomto smere chcem poznamenať, že po prvé, hoci sa chápanie účinku res iudicata môže líšiť v závislosti od dotknutého právneho poriadku, ( 18 ) takéto chápanie nesmie v žiadnom prípade ovplyvniť výklad zásady ne bis in idem, ako je zakotvená v práve Únie. Po druhé sa môže sa stať, že zohľadnenie samotného výroku nepostačuje na pochopenie rozsahu samotného aktu, ak sú prvky potrebné na tieto účely zverejnené v iných častiach než vo výroku. V tomto smere rakúska vláda na pojednávaní vysvetlila, že pokiaľ ide o prejednávanú vec, presný rozsah časti konania, ktorú zastavila prokuratúra v Klagenfurte, sa musí zistiť na základe iných aktov prijatých v priebehu trestného konania.

50.

To, že sa štátnym orgánom uloží povinnosť obmedzovať sa len na posúdenie výroku príslušného procesného aktu bez toho, aby sa im poskytol priestor na zohľadnenie iných prístupov k opisu skutkovej podstaty, ktorej sa týka trestné konanie, ktoré môžu existovať v inom členskom štáte, môže preto viesť k faktickému zbaveniu ochrany poskytovanej zásadou ne bis in idem, a to len z jediného dôvodu, že toto rozhodnutie bolo prijaté v inom členskom štáte, ktorý má odlišnú prax než členský štát, v ktorom sa konajú nasledujúce konania.

51.

V tomto smere sa domnievam, že vnútroštátny súd, ktorý je poverený úlohou určiť, či konaniam, ktoré na ňom prebiehajú, bráni zásada ne bis in idem, musí byť schopný zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predchádzajúcich trestných konaní, ktoré boli právoplatne ukončené. Preto dochádzam k záveru, že článok 54 DVSD sa má vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia zásady ne bis in idem zakotvenej v tomto ustanovení sa majú zohľadniť všetky relevantné informácie o skutkovej podstate, ktorej sa týkali predchádzajúce trestné konania vedené v inom členskom štáte a ukončené právoplatným rozhodnutím, a nemajú sa obmedzovať len na skutočnosti uvedené v určitých častiach procesných aktov prijatých v rámci týchto prechádzajúcich trestných konaní, ako je obžalobný návrh alebo výrok rozsudku.

52.

Po objasnení tejto otázky by som rád odkázal na obsiahle pripomienky, ktoré mali účastníci konania v prejednávanej veci k otázke, či sa obidve predmetné konania týkajú tých istých činov. Rád by som v krátkosti pripomenul, že podmienka týkajúca sa prvku „idem“ sa chápe ako „totožnosť skutkových okolností“ a považuje sa za splnenú, ak existuje „súbor konkrétnych skutočností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate tie isté, keďže zahŕňajú toho istého pôvodcu a sú navzájom neoddeliteľne spojené v čase a priestore“ ( 19 ).

53.

Vzhľadom na uvedené sa nedomnievam, že sa treba zameriavať iba na „kľúčové skutočnosti“, na ktoré sa odkazuje v znení položenej otázky, ale na všetky relevantné skutočnosti, ktoré však na splnenie podmienky týkajúcej sa prvku „idem“ musia byť tie isté, a nielen jednoducho podobné. ( 20 )

54.

Po týchto poznámkach sa pre úplnosť budem stručne venovať prvku zásady ne bis in idem, ktorý sa týka existencie „právoplatného rozhodnutia“.

55.

V prejednávanej veci sa podľa všetkého nenamieta proti tomu, že na činy, ktorých sa týkal právoplatný rozsudok Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016, sa vzťahuje ochrana zákazu dvojitého trestného stíhania, ako sa stanovuje v článku 54 DVSD. Rovnaká miera zhody medzi účastníkmi konania však zrejme neexistuje, pokiaľ ide o činy, ktorých sa týka časť trestných stíhaní v Rakúsku, ktorú sa prokuratúra v Klagenfurte rozhodla zastaviť z dôvodu nedostatku dôkazov. V tomto oddiele preto stručne pripomeniem podmienky, za ktorých sa rozhodnutie prokuratúry zastaviť konanie môže považovať za právoplatné na účely článku 54 DVSD.

56.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ochrana poskytovaná na základe článku 54 DVSD sa neaktivuje len prostredníctvom právoplatných súdnych rozhodnutí, ale aj prostredníctvom určitých rozhodnutí prokuratúr, a to aj vtedy, ak sú „prijaté bez účasti súdneho orgánu a nemajú formu rozsudku“ ( 21 ).

57.

Aby vznikol takýto právny účinok, rozhodnutím o zastavení konania sa musí po prvé v súlade s vnútroštátnym právom s konečnou platnosťou zastaviť ďalšie stíhanie za tie isté činy a toto rozhodnutie musí byť po druhé vydané na základe posúdenia veci samej. ( 22 )

58.

Kým prvá podmienka sa týka overenia toho, či vnútroštátne právo súvisí s rozhodnutím prokuratúry, čím sa zaručí, že osoba dotknutá trestným stíhaním nebude znovu braná na zodpovednosť za tie isté činy (čo stručne povedané znamená vnútroštátnu záruku zásady ne bis in idem) ( 23 ), v rámci druhej podmienky sa predpokladá, že rozhodnutie zastaviť konanie bolo prijaté po skutočnom preskúmaní dostupného súboru dôkazov a pri neexistencii žiadneho prvku, ktorý by ohrozil vzájomnú dôveru členských štátov v ich príslušné systémy trestnej justície. ( 24 )

59.

V prejednávanej veci prokuratúra v Klagenfurte prijala rozhodnutie čiastočne zastaviť konanie na základe § 190 ods. 2 StPO. Nie je úplne jasné, v akej forme bolo toto rozhodnutie vydané. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v tejto súvislosti spomína oznámenie rakúskych orgánov právnemu zástupcovi GR z 9. januára 2015, podľa ktorého sa toto čiastočné zastavenie týkalo aj HS, BB a CC.

60.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že rozhodnutie prijaté na základe § 190 ods. 2 StPO je podľa rakúskeho práva právoplatné a znamená, že tie isté činy sa nemôžu stať predmetom nového konania. Rakúska vláda tento výklad potvrdila na pojednávaní, pričom vysvetlila, že prijatím rozhodnutia podľa § 190 ods. 2 StPO prokuratúra ukončuje konanie, pretože dostupné dôkazy naznačujú, že je pravdepodobnejšie, že bude nasledovať oslobodenie spod obžaloby než konštatovanie o vine. Uvedená vláda tiež vysvetlila, že takéto rozhodnutie má účinok res iudicata a bráni ďalším konaniam týkajúcim sa tých istých činov.

61.

Komisia v tomto smere vyjadrila pochybnosti, pričom odkázala na § 193 ods. 2 StPO, ktorý podľa všetkého umožňuje, aby konanie pokračovalo, ak dotknutá osoba nebola vypočutá alebo nebolo voči nej uplatnené žiadne donucovacie opatrenie, alebo v situácii, keď sa objavia nové dôkazy. Vzhľadom na nedostatočné informácie v spise sa však Komisia napriek tomu domnieva, že nie je možné zaujať žiadne stanovisko k tomu, či táto možnosť bráni alebo nebráni tomu, aby sa predmetné rozhodnutie považovalo za „právoplatné“ na účely článku 54 DVSD.

62.

Rovnako, ako poznamenáva Komisia, môžem iba odkázať na tvrdenie rakúskej vlády uvedené vyššie, ktorým sa potvrdzuje právoplatnosť rozhodnutia prijatého na základe § 190 ods. 2 StPO, a upozorniť vnútroštátny súd na mechanizmus spolupráce stanovený v článku 57 DVSD. ( 25 ) Napriek tomu a v každom prípade sa však musí rozlišovať medzi otázkou, ako sa má predmetné rozhodnutie charakterizovať, a otázkou, či bolo prijaté po vykonaní posúdenia veci samej. V spise sa uvádza, že konania boli zastavené v podstate z dôvodu nedostatočných dôkazov poukazujúcich na trestnú činnosť. Keďže nie sú k dispozícii podrobnejšie informácie, nemyslím si, že je možné poskytnúť vnútroštátnemu súdu ďalšie usmernenia okrem kľúčových prvkov z judikatúry Súdneho dvora, na ktoré som už odkázal vyššie a ktoré objasňujú podmienky, za ktorých môže rozhodnutie prokuratúry zastaviť konanie aktivovať ochranu poskytovanú zásadou ne bis in idem.

63.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Županijski sud u Puli‑Pola (Župný súd Pula, Chorvátsko), takto:

Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach,

sa má vykladať

v tom zmysle, že na účely uplatnenia zásady ne bis in idem zakotvenej v tomto ustanovení sa majú zohľadniť všetky relevantné informácie o skutkovej podstate, ktorej sa týkali predchádzajúce trestné konania vedené v inom členskom štáte a ukončené právoplatným rozhodnutím, a nemajú sa obmedzovať len na skutočnosti uvedené v určitých častiach procesných aktov prijatých v rámci týchto predchádzajúcich trestných konaní, ako je obžalobný návrh alebo výrok rozsudku.